Abovjan, Chačatur, 15. 10. 1809 Khanakher (dnes súčasť Jerevanu) – 14. 4. 1848 (nezvestný) — arménsky národný buditeľ a spisovateľ. Ovplyvnený ruskými revolučnými demokratmi a európskymi pokrokovými mysliteľmi. V románe Rany Arménska (Verkh Hajastani, 1841, vyšiel 1858), ktorý položil základy novodobej arménskej literatúry a literárneho jazyka, načrtol národnooslobodzovací boj arménskeho ľudu v období rusko-iránskej vojny 1826 – 28. Do arménčiny prekladal diela Homéra, J. W. Goetheho, F. Schillera a N. M. Karamzina. Ako prvý v Arménsku sa zaoberal etnografiou, bol zakladateľom novej pedagogiky. Bojoval za všestranné svetské vzdelanie, bezplatné vyučovanie nemajetných i za rovnakú výučbu chlapcov a dievčat.

Agathangeghos, aj Agathangelos (Evanjelista), 5. stor. — arménsky historik. Autor jedného z prvých arménskych literárnych historických diel Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc) venovaného christianizácii Arménska 226 – 330 a obsahujúceho okrem faktov i legendy. Mal významný vplyv na arménsku literatúru nasledujúceho obdobia.

Aghajan, Ghazaros, 16. 4. 1840 Bolnis-Chačen, Gruzínsko – 3. 7. 1911 Tbilisi, Gruzínsko — arménsky spisovateľ, pedagóg a publicista. Zakladateľ autobiografického románu v novej arménskej literatúre: Aruthjun a Manvel (Aruthjun jev Manvel, 1867). Tvorca sociálneho dedinského románu Dve sestry (Jerku khujr, 1872). Významne obohatil arménsku detskú literatúru.

Aharonjan, Avetis, 4. 1. 1866 Igdir-Mava – 20. 3. 1948 Paríž, Francúzsko — arménsky spisovateľ, vedúci predstaviteľ arménskej národnej strany Dašnakcuthjun (→ dašnaci), 1919 predseda parlamentu prvej Arménskej republiky.

Ajvazjan, Aghasi, 7. 9. 1925 Abastumani, Gruzínsko – 21. 11. 2007 Jerevan — arménsky prozaik, dramatik, scenárista a režisér. Autor poviedok a noviel často sa pohybujúcich na hranici fantázie a skutočnosti s dôrazom na filozofiu dobra, napr. Dobrodružstvá signora Martirosa (Sinjor Martirosi arkacner, 1977). V slovenčine vyšiel výber jeho noviel pod názvom Zaľúbený, zmätený turista (1988).

Ališan, Ghevond, vlastným menom Petros-Margari Kherobve Ališanjan, 18. 7. 1820 Istanbul – 22. 11. 1901 Benátky — arménsky básnik, autor vedeckých prác z arménskej histórie, etnografie, geografie a filológie, člen rádu mchitharistov. Žil v Benátkach na ostrove San Lazzaro. Jeho vlastenecká lyrika a poémy, napr. Avarajrský slávik (Plpuln Avarajri, 1847), položili základy západoarménskej romantickej poézie.

hajren [arménsky] — básnická forma stredovekej arménskej lyrickej poézie pozostávajúca zo štyroch pätnásťslabičných veršov. Hajreny prevažne vznikali v ľudovej poézii. Väčšina hajrenov v zborníkoch je pripisovaná Nahapetovi Khučakovi (16. stor.).

Hovhannisjan, Hovhannes Mkrtič, 26. 4. 1864 Vagaršapat — 29. 9. 1929 Jerevan — arménsky básnik. Popri H. Thumanjanovi a A. Isahakjanovi jeden zo zakladateľov novej východoarménskej básnickej školy. Zaslúžil sa o rozvoj literatúry v novoarménskom spisovnom jazyku ašcharhabar v diele Hodina dediny (Gjughi žam, 1886), kde ako prvý arménsky básnik zobrazil život na dedine s realistickou pravdivosťou. Autor zbierok vlasteneckej poézie Moja matka (Majrs, 1896), Nová jar (Nor garun, 1897) a historicko-filozofickej poémy Knieža Siuni (Sjunjac išchan, 1887) zaoberajúcej sa históriou arménskeho národa. Prekladal európsku i ruskú literatúru.

Hovsephjan, Ruben, 5. 5. 1939 Jerevan – 27. 10. 2016 — arménsky prozaik, novinár a scenárista. Pôvodne geológ; istý čas pôsobil ako šéfredaktor najväčšieho arménskeho vydavateľstva Sovetakan grogh (Sovietsky spisovateľ). Debutoval dielom Hľadania (Voronumner, 1965). R. 1981 dostal cenu za román Farba radosti (Vordan karmir, 1980; slov. 1986). Autor viacerých kníh a filmových scenárov. Okrem iného aj politicky činný (Arménska revolučná federácia).

Isahakjan, Avetikh, 30. 10. 1875 Alexandropol, dnes Gjumri – 7. 10. 1957 Jerevan — arménsky spisovateľ. Po prenasledovaní a väznení za revolučné (proticárske) aktivity 1911 emigroval, žil v Paríži, Benátkach, Ženeve a i., 1936 sa vrátil do Arménska. Člen arménskej akadémie vied, 1946 – 57 predseda Zväzu spisovateľov Arménska. V tvorbe sa venoval piesňovej a reflexívnej lyrike, revolučným a sociálnym básňam, poviedkam, bájkam, legendám, filozofickým poémam a adaptáciám ľudovej slovesnej tvorby, pričom námety často čerpal z mytológie a folklóru rôznych národov. Postupne si vycibril jazyk (pôvodne plný nárečových prvkov) a ako jediný novodobý arménsky spisovateľ získal prezývku Varpet (Majster). Debutoval zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Piesne a rany (Jerger u verker, 1898), v ktorej zobrazil nespokojnosť, smútok z neopätovaných citov a túžbu po ideálnych medziľudských vzťahoch. Autor svetoznámej poémy Abu Lala Mahari (1909), v ktorej prostredníctvom alegorického hrdinu vyjadril svoj odmietavý postoj k jestvujúcim sociálnym normám a inštitúciám, a parafrázy ľudového eposu Sasna Mher (Sasna Mher, 1922). Jeden z najznámejších a najprekladanejších arménskych autorov. Slovenský výber z jeho diela vyšiel pod názvom Šum orlích krídel (1960).

Jeghiše, okolo 400 – 415 — okolo 470 – 480 — arménsky historik. O jeho živote sa nezachovali takmer žiadne hodnoverné údaje. Podľa tradície bol v mladosti vojakom a sekretárom V. Mamikonjana, veliteľa arménskych vojsk počas povstania Arménov proti sásánovskej Perzii (Iránu), s ktorým sa zúčastnil aj Avarajrskej bitky (451). Po Mamikonjanovej smrti (v bitke padol) Jeghiše vstúpil do kláštora, kde napísal historicko-vlastenecký spis O Vardanovi a arménskej vojne (Vasn Vardanaj jev Hajoc paterazmin), v ktorom opísal bitku i historické udalosti 428 – 465. Dielo, v ktorom oslávil hrdinov, mravnú krásu i šľachetnosť arménskych žien a hanobil zradcov, vyniká strhujúcim zobrazením bojov, básnickými lyrickými vsuvkami i originálnymi prirovnaniami a metaforami a v období národnostného útlaku sa stalo zdrojom sily a inšpirácie arménskeho národa. Zachovalo sa len v neskorších rukopisných odpisoch, od 18. stor. bolo vydané na viacerých miestach v arménčine (napr. 1764 a 1823 v Istanbule, od 1826 viackrát v kláštore mchitharistov na ostrove San Lazzaro pri Benátkach, 1865 v Jeruzaleme) i v prekladoch (napr. 1830 po anglicky, 1840 po taliansky, 1853 po rusky, 1869 po francúzsky.).

Jeznik Koghbaci, okolo 374 – 380 Koghb, dnes Tuzluca, provincia Iğdır, vých. Turecko — 450 — arménsky filozof a apologetický teológ. O jeho živote sa zachovalo iba málo údajov. Bol žiakom Sahaka Veľkého a Mesropa Maštoca. R. 427 pravdepodobne odišiel najprv do Edessy (dnes Şanlıurfa, Turecko), potom do Byzancie, aby sa zdokonalil v sýrskom a gréckom jazyku. Po efezskom koncile (431) sa vrátil späť do vlasti. Neskôr sa stal biskupom v niekdajšom kultovom centre Bagavan (sev. od Vanského jazera, v historickej oblasti Bagrevand, dnes v provincii Ağrı vo vých. Turecku). Patril medzi tzv. svätých prekladateľov (bolo ich asi 100, v Arménskej apoštolskej cirkvi majú svoj sviatok), ktorí prekladali texty Biblie. Autor viacerých apologetických diel, v ktorých vyvracal názory gréckych filozofov i arménske ľudové povery. Vo svojom najvýznamnejšom zachovanom diele, ktoré bolo od 18. stor. viackrát vydané pod rôznymi názvami, napr. Vyvrátenie heréz (Jeghts aghandnoc, 1763, 1825, 1850, fr. 1850, rus. 1858), a ktoré je apologetikou kresťanskej náuky, argumentuje proti zoroastrizmu, kresťanským herézam, gnosticizmu i proti pohanským predstavám.

Kaputikjanová (Kaputikjan), Silva, vlastným menom Silvard, 20. 1. 1919 Jerevan – 25. 8. 2006 tamže — arménska spisovateľka a publicistka. R. 1936 – 41 študovala na Jerevanskej univerzite, potom v Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Veľa cestovala a bola v kontakte s predstaviteľmi arménskych diaspór vo svete, politicky sa angažovala v konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. Napísala okolo 60 kníh v arménskom a ruskom jazyku, ktoré boli preložené do viacerých jazykov. Zaoberala sa základnými problémami potomkov arménskych utečencov (smútok, túžba po vlasti, odcudzenie, boj za sebaurčenie, hľadanie identity, snahy o uznanie vyvražďovania Arménov v Osmanskej ríši za genocídu ap.). V básnickej tvorbe rozvíjala aj témy lásky, osamelosti ženy, vlastenectva a sebaobetovania.

Autorka básnických zbierok V tieto dni (Oreri het, 1945), Na brehu Zangy (Zangvi aphhin, 1945), Otvorený rozhovor (Srtabac zrujc, 1955), Lilit (1981), Prichádza zima (Dzmer e galis, 1983) a Piesne (Jerker, 1984), prózy Karavány stále kráčajú (Karavany ješčo v puti, 1964) a niekoľkých kníh pre deti. Členka Zväzu arménskych spisovateľov (1941) a Arménskej akadémie vied (1994), nositeľka viacerých domácich i zahraničných ocenení.

Kniha nárekov, arménsky Matjan voghberguthjan, nazývaná aj Kniha tragédie, Kniha žalospevov, ľudovo aj Narek — arménska lyricko-mystická poéma napísaná medzi 1001 – 03 Grigorom Narekacim v staroarménskom literárnom jazyku grabar. Skladá sa z 95 kapitol, každá je označená ako Slovo k Bohu z hlbín srdca a je intímnym rozhovorom, ktorý vedie s Bohom duša plná pokánia a túžby po čistote. Kniha obsahuje žalospevy a modlitby, v ktorej sa autor zamýšľa nad životom i nad nedokonalosťou a hriešnosťou človeka. Verše sa zväčša nerýmujú, rým autor využíva len v niektorých častiach. Kniha nárekov je zložitá na pochopenie, obsahuje epitetá, metafory a mnoho biblických alúzií, nepriamych citácií i výrazov prevzatých z Biblie. V Arménsku je rovnako uctievaná ako Biblia, niektoré modlitby z nej sa stali súčasťou bohoslužieb Arménskej apoštolskej cirkvi. Zohrala významnú úlohu aj v rozvoji arménskeho literárneho jazyka. Je známych viac ako 200 jej rukopisných exemplárov, najstaršia pochádza z 1172, tlačou vyšla prvýkrát 1673 v Marseille. V 20. stor. bola preložená do viacerých svetových jazykov (o. i. aj do turečtiny a arabčiny).

Kniha tragédie → Kniha nárekov

Kniha žalospevov → Kniha nárekov