Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – hudba - hudobné nástroje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 148 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

vihuela

vihuela [bi-; špan.] — španielsky renesančný brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, tvarom podobný gitare, ladený ako lutna. Zvyčajne mal päť, šesť, občas aj sedem párov strún. Vihuela sa vyvinula z raných fidúl, hralo sa na ňu sláčikom, plektrom (brnkadlom) alebo prstami. V Španielsku sa považuje za prvého člena vývojových radov gitary.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

šalmaj

šalmaj [gr. > fr. > nem.] — drevený aerofón s kónickým, cylindrickým, kónicko-cylindrickým alebo opačne kónickým vŕtaním v rovnej, ohnutej, meandrovitej alebo dokonca špirálovej trubici s dvojplátkom. Môže byť s hmatovými otvormi alebo bez nich, s roztrubom či bez roztrubu. Rozličné konštrukčné modifikácie tohto nástroja neboli samoúčelné; šalmaje s kónickým vŕtaním boli hlasnejšie, ich zvuk bol však drsný a hrubý; nástroje cylindrické či opačne kónické mali zvuk tichší a ušľachtilejší. Ohýbanie trubice malo zasa praktický význam; nástroj zaberal podstatne menej miesta, pričom jeho hudobný výkon ostal takmer nezmenený.

Na našom území sú šalmaje známe od raného stredoveku.

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

samozvučné hudobné nástroje

samozvučné hudobné nástroje, idiofóny — skupina bicích hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozozvučaním tela nástroja úderom, brnkaním, trením, potriasaním a pod.

Rozlišujú sa idiofóny s vyladeným tónom a idiofóny so zvukom neurčitej výšky, pričom obe skupiny sa ďalej delia na drevené a kovové nástroje. Medzi drevené nástroje s vyladeným tónom patrí napr. xylofón, marimbafón, kovové sú čelesta, vibrafón, trubicové zvony, gong a i. K dreveným nástrojom so zvukom neurčitej výšky sa zaraďuje claves, maracas, kastanety a i., medzi kovové patrí napr. triangel, tamtam, zvony, činely.

Podľa spôsobu tvorenia zvuku sa idiofóny delia na úderové (kastanety, činely, xylofón, metalofón, triangel, čelesta, vibrafón, gong a i.), brnkacie (sú rozozvučiavané špeciálnymi doštičkami alebo jazýčkami, napr. drumbľa), trecie (tón vzniká trením kovových alebo drevených častí, napr. sklenená harmonika, kanadská píla) a vzduchové (tón vzniká prúdom vzduchu).

Samozvučné hudobné nástroje majú rôzny tvar, charakter aj zvuk. V minulosti boli súčasťou detských hier i zábavy dospelých, využívali sa však aj ako pracovné a signálne nástroje.

psaltérium

psaltérium [gr. > lat.] — stredoveký brnkací strunový hudobný nástroj, predchodca čembala. Telo pozostáva z rezonančnej skrinky obvykle lichobežníkového, ale aj trojuholníkového či obdĺžnikového tvaru, nad ktorou sú natiahnuté struny rozochvievajúce sa plektrom (brnkadlom). Psaltériá majú dodnes svoje miesto napr. vo fínskej ľudovej hudbe a v hudbe príbuzných pobaltských krajín.

organistrum

organistrum [gr. > lat.], ninera, kolovrátok — čiastočne mechanizovaný smykový strunový hudobný nástroj; mechanizácia spočíva v použití kolesového sláku. Organistrum sa rozozvučuje krútením oceľovej kľuky v spodnej časti zvukovej skrinky, čím sa otáča koliesko, ktoré sa trie o struny podobným spôsobom ako husľový slák. Tóny sa tvoria pritláčaním drevených klávesov umiestnených na vrchnom lube zvukovej skrinky. Nástroj mal pôvodne tvar osmičkovej fiduly a bol dlhý asi 1,5 m. Od 13. stor. sa objavuje organistrum menších rozmerov, pri hraní ho má hráč zavesené na krku a pripevnené o pás koženým remeňom.

Nástroj vznikol v ranom stredoveku; obsluhovali ho dvaja muži, z ktorých jeden točil kľukou a druhý hral melódiu pomocou vyťahovania veľkých drevených kolíkov. V období renesancie bolo organistrum obľúbené najmä medzi vrstvami roľníkov a žobrákov. Obrysy jeho korpusu nadobúdali rôzne tvary, od obdĺžnikovitých cez hruškovité, kruhové až k tvaru, ktorý pripomínal konskú hlavu či starovekú lýru. Od 16. stor. bolo bežným nástrojom v európskom ľudovom prostredí. V 18. stor. versailleský nástrojár Henri Bâton zlepšil jeho konštrukciu (organistrum nadobudlo lutnový korpus) a hudobne ho zdokonalil. Bourdonové struny sa dali z hry podľa potreby vyradiť, diatonicky delený rozsah jednej oktávy bol rozšírený na chromaticky delený rozsah dvoch oktáv. V 18. a 19. stor. našlo organistrum široké uplatnenie v ľudovej a tanečnej hudbe vo východných oblastiach Nemecka, v Poľsku, Maďarsku, Litve, Lotyšsku, Estónsku, Bielorusku, na Ukrajine, v Rusku i v Čechách, kde sa často stávalo súčasťou dedinských a mestských ľudových hudobných súborov. Jeho používanie sa zachovalo dodnes, aj keď na Slovensku je dnes už takmer zabudnutým nástrojom.

maracas

maracas [marakas; špan.], nazývaný aj rumba guľa — bicí hudobný nástroj, tzv. hrkálka, používaný v rôznych žánroch karibskej a latinskoamerickej hudby. Má podobu dutej drevenej nádoby naplnenej malými kamienkami a ukončenej rukoväťou; používa sa zväčša párovo.

koto

koto [jap.] — tradičný japonský brnkací strunový hudobný nástroj podobný citare, jeden zo symbolov tradičnej japonskej kultúry.

Pozostáva z horizontálne položenej rezonančnej skrine so zaoblenou rezonančnou doskou, nad ktorou je natiahnutých 13 strún. Vyrába sa z dreva paulovnie plstnatej (Paulownia tomentosa), jeho dĺžka je približne 180 cm, šírka 27 cm, výška približne 8 cm. Struny sa zhotovujú z rôznych materiálov (pôvodne z hodvábu, v súčasnosti prevažne z nylonu), pričom každá má svoju kobylku, ktorej posúvaním hráč mení výšku tónu. Tónový rozsah kota sa pohybuje od B až po es3. Koto sa ladí na princípe pentatoniky, napr. jedno zo štyroch základných ladení je d, g, a, c1, d1, e1, g1, a1, c2, d2, e2, g2, a2. Hráč rozozvučiava struny brnkaním troma slonovinovými brnkadlami (plektrami), ktoré má upevnené na palci, ukazováku a prostredníku pravej ruky. Každá časť kota má tradičný názov, ktorý sa spája s presvedčením, že telo nástroja sa podobá na telo draka (napr. vrchná časť sa nazýva dračí pancier, spodná časť dračí žalúdok). Podľa tradície hráč pri hraní kľačí pred nástrojom položeným na zemi, v súčasnosti však zvyčajne sedí pri okraji nástroja položeného na stojane.

Predchodcom kota bol ku-čeng, podobný čínsky hudobný nástroj, ktorý sa dostal do Japonska v období Nara (710 – 784). Koto bolo spočiatku len dvorským nástrojom, neskôr v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), keď sa rozšírilo medzi širšie vrstvy, sa stalo súčasťou japonskej kultúry. Prvým známejším skladateľom skladieb pre koto bol mních Kendžun (asi *1547, †asi 1636), k zdokonaleniu tohto hudobného nástroja prispel slepý hudobník Jacuhaši Kengjó (*1614, †1685), skladbami pre koto sa neskôr preslávil aj Mičio Mijagi (*1894, †1956), ktorý komponoval tradičnú i západne orientovanú hudbu. Koto využívajú vo svojej tvorbe aj súčasní hudobníci, napr. nemecký skladateľ Heiner Goebbels (*1952), v oblasti rocku a džezu ho spopularizovali David Bowie (*1947, †2016), Dave Brubeck (*1920, †2012) so svojím kvartetom, skupiny Queen a Rolling Stones a i.

kontrafagot

kontrafagot [tal.] — dvojjazýčkový dychový drevený hudobný nástroj, basový druh fagotu. Najväčší a najhlbšie znejúci drevený dychový nástroj v symfonickom orchestri.

Vznikol na začiatku 17. stor., dodnes sa vyvinuli dva typy: väčší, nemecký typ s užšou menzúrou a menší, anglo-francúzsky typ so širšou menzúrou. O zdokonalenie kontrafagotu sa v 19. stor. zaslúžil najmä nemecký nástrojár Johann Adam Heckel. Kontrafagot má stavbu podobnú fagotu, tvorí ho dlhá (490 – 550 cm a viac) tri- až štyrikrát zahnutá kónická trubica pozostávajúca z niekoľkých dielov so sústavou klapiek a hmatových otvorov, na rozdiel od fagotu má navyše bodec slúžiaci na opretie nástroja a ventil na vypúšťanie kondenzovanej vody. Na rozkmitanie vzduchového stĺpca v nástroji slúži strojček so 7 cm dlhými trstinovými jazýčkami. Kontrafagot sa notuje v basovom kľúči o oktávu vyššie ako znie, jeho znejúci tónový rozsah je B2f. Je súčasťou štandardného obsadenia symfonického orchestra (zvyčane jeden, zriedkavo dva nástroje), kde slúži na podporu najhlbších tónov harmónie (basovej linky kontrabasov).

Kontrafagot sa začal objavovať v orchestri už v období baroka, používal sa však zriedkavo, jeho úlohou bolo zdvojovať linku generálneho basu. V 18. stor. sa začal uplatňovať v sólových pasážach orchestrálnych skladieb (Ludwig van Beethoven: 5. symfónia c mol Osudová, 1808; 9. symfónia d mol, 1824), ako sólový nástroj len ojedinele, neskôr vzniklo niekoľko koncertov pre kontrafagot a orchester (1978 Gunther Schuller; 1979 Kalevi Aho, 1984 Donald Erb). V komornej hudbe kontrafagot plní úlohu basového nástroja (hrá basovú linku v skladbách pre dychové zoskupenia a komorné súbory, napr. Antonín Dvořák: Serenáda pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas d mol, op. 44, 1878, s kontrafagotom v dychovom obsadení).

kontrabas

kontrabas, tal. contrabbasso — strunový sláčikový hudobný nástroj s najhlbším tónovým rozsahom.

Vyvinul sa v 16. stor. z basovej violy da gamba; nazývaný aj violone (violon). Korpus nástroja tvoria podobne ako pri husliach mierne vyklenutá (alebo rovná) spodná doska (z javorového alebo z topoľového dreva), vyklenutá vrchná doska (zo smrekového dreva) s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f a luby (z javorového dreva); v súčasnosti sa niektoré moderné nástroje vyrábajú z karbónového vlákna. Vrchná a spodná doska sú vnútri korpusu približne pod kobylkou, ktorá na vrchnú dosku prilieha v priestore medzi rezonančnými otvormi, spojené rezonančným kolíkom (→ duša). Na hornej časti korpusu je osadený krk s hmatníkom (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi (alebo s piatimi) zárezmi na struny (kontrabas má štyri, príp. päť strún, v romantizme sa používali aj trojstrunové kontrabasy) a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a s ladiacou mechanikou. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o zasúvateľný bodec v spodnej časti nástroja. Vzhľadom na neštandardizovanú stavbu môže mať kontrabas konštrukčné znaky violových nástrojov (rovnú zadnú dosku hore mierne sklonenú, vrchnú časť trupu užšiu a predĺženú smerom ku krku a i.). Celková výška nástroja je 180 – 200 cm, niekedy i viac.

Pri hre na kontrabase hráč buď stojí, alebo sedí na vysokej stoličke a kontrabas opiera bodcom o podlahu. Struny sa rozozvučia kontrabasovým sláčikom (coll’arco) nemeckého (drží sa zospodu) alebo francúzskeho (drží sa zvrchu) typu či brnkaním prstami (pizzicato). Skordatúra (ladenie strún) prešla v súvislosti s rôznym počtom strún zložitým vývojom. Dnešný kontrabas so strunami ladenými v kvartách (C1) E1, A1, D, G má rozsah (C1) E1g1, v notách sa zapisuje o oktávu vyššie. V barokovej hudbe mali kontrabasy funkciu vedenia basového hlasu (→ generálny bas), od viedenského klasicizmu bolo ich hlavnou funkciou zdvojovanie basovej línie violončela o oktávu nižšie a vývoj pokračoval k ich úplnej emancipácii. Tón kontrabasu býva pri symfonickej orchestrácii často zdvojovaný v unisone alebo v oktáve iným nástrojom, napr. fagotom, basovým klarinetom, lesnými rohmi a tubami. Kontrabas tvorí základ harmonického sprievodu, dajú sa však na ňom interpretovať aj sólové kantilény a virtuózne pasáže. Pôsobivý účinok sa dosahuje hrou pizzicato. V komornej hre býva kontrabas zastúpený príležitostne ako sólistický nástroj alebo je súčasťou klavírneho kvinteta či rôznych typov sláčikových zoskupení.

Prvé diela pre kontrabas vznikli v období baroka (Karl Ditters von Dittersdorf: Koncert pre kontrabas č. 1 D dur, Koncert pre kontrabas č. 2 E dur), ďalšie v období klasicizmu (Jan Křtitel Vaňhal; Václav Pichl; Johannes Matthias Sperger, ktorý napísal 18 koncertov pre kontrabas; Anton Zimmermann) a neskôr (Franz Schubert, Sergej Alexandrovič Kusevickij, Rejngoľd Moricevič Glier). K najvýznamnejším svetovým kontrabasovým virtuózom patrili Domenico Dragonetti, Giovanni Bottesini a S. A. Kusevickij, v Čechách Gustav Láska, Jindřich Piáček, na Slovensku František Babušek. Propagácii sólového kontrabasu sa na Slovensku v súčasnosti venujú Radoslav Šašina, bratia Anton a Filip Jarovci, Ján Krígovský a i., jedným z najuznávanejších slovenských virtuózov je Roman Patkoló.

Kontrabas má významné miesto aj v džezovej hudbe (používa sa kontrabas s kvintovým ladením), príp. aj v iných žánroch (blues, folk, rokenrol). Je obľúbeným hudobným nástrojom aj v ľudovej hudbe, kde hra na kontrabase tvorí jej harmonický základ. Na Slovensku v niektorých regiónoch (Orava, Kysuce, Liptov) sa používajú kratšie a menšie kontrabasy (ľudové názvy basa, basička, kôrová basa, malá basa) zvyčajne s troma alebo s dvoma strunami alebo ploché basy bez lubov. Hrá sa na nich krátkym vysoko vyklenutým sláčikom.

kobylka

kobylka

1. hud., tal. ponticello — vyrezávaná doštička z javorového, prípadne z bukového dreva, ktorá slúži ako podstavec na vrchnej doske strunových sláčikových hudobných nástrojov a sú cez ňu vedené struny. Je umiestnená presne v strede vrchnej dosky medzi dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi a zásadne ovplyvňuje kvalitu zvuku hudobného nástroja;

2. zool.kobylky.

Klotzovci

Klotzovci [-cov-] (Klotz), aj Klozovci — nemecký rod výrobcov sláčikových nástrojov pôsobiaci od 17. stor. v Mittenwalde v Bavorsku.

Známi členovia:

Mathias, aj Matthias, 11. 6. 1653 Mittenwald – 16. 8. 1743 tamže — zakladateľ mittenwaldskej husliarskej školy; za husliara sa vyučil pravdepodobne vo Füssene, neskôr, v rokoch 1672 – 78 u Pietra Railicha (*asi 1638, †po 1702) v Padove v Taliansku. V rokoch 1685 – 86 založil husliarsku dielňu v Mittenwalde, kde boli mimoriadne priaznivé podmienky na jej prevádzku (dostatok kvalitného smrekového a javorového dreva), ako aj na rozvíjanie živnosti bez cechových obmedzení a konkurencie;

Georg, 31. 3. 1687 Mittenwald – 31. 8. 1737 tamže — Mathiasov najstarší syn;

Sebastian, 8. 1. 1696 Mittenwald – 20. 1. 1775 tamže — Mathiasov prostredný syn, určujúca osobnosť mittenwaldskej školy; jeho husľový model (inšpirovaný modelmi huslí Nicola Amatiho a Jakoba Stainera) sa stal vzorom, podľa ktorého sa vyrábali nové nástroje až do začiatku 19. stor.;

Johann Carl, 29. 1. 1709 Mittenwald – 25. 5. 1769 tamže — Mathiasov najmladší syn;

Georg Carl, asi 1723 Mittenwald – 1. 11. 1797 tamže — Sebastianov starší syn;

Aegidius Sebastian, 1. 9. 1733 Mittenwald – 8. 8. 1805 tamže — Sebastianov mladší syn.

V roku 1930 bolo v Mittenwalde otvorené múzeum dejín husliarstva (Geigenbaumuseum) venované rodine Klotzovcov a ďalším tamojším husliarom.

Klöckner, Karol

Klöckner [klök-], Karol, aj Klökner, aj Karl, 15. 9. 1805 Bratislava – 14. 3. 1873 tamže — slovenský organár, výrobca klávesových hudobných nástrojov a stolár, syn Juraja Klöcknera. Za organára a výrobcu klavírov sa vyučil u otca. R. 1825 – 26 bol na vandrovke vo Viedni. Neskôr pracoval v spoločnej dielni s otcom, 1830 – 40 spolu udržiavali organ v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1840 – 63 spravoval organ sám (1842 – 43 sa zaslúžil o jeho obnovu). Jeho práca pri stavbe organov vynikala presnosťou a spoľahlivosťou, výtvarné riešenie diel je klasicistické. V Bratislave 1854 postavil organ v starom Blumentálskom kostole (bol odstránený pri stavbe terajšieho kostola) a 1868 chórový organ v Dóme sv. Martina, na Slovensku ďalej postavil organy v Bernolákove (1830), v evanjelickom kostole v Pezinku (1833 spolu s otcom; 1952 bol prenesený do Nových Zámkov), Pohraniciach (1838), Pastuchove (asi 1840, od 1946 v Dolnom Trhovišti), Šarovciach (1841), Hájskom (1842), Devíne (1846), Rohovciach (1847), Dolnom Piali (1851), Seliciach (1855), Šúrovciach (1858), Senci a Rohožníku (1860) a v Rovinke (1867 – 68). Postavil aj 24-registrový organ v katedrále v Satu Mare (1836) v dnešnom Rumunsku i viacero ďalších organov v tejto oblasti, ako aj organy vo Váli (1851), Tate (1853), Győri (1854, dvojmanuálový, 18-registrový) a Hegyeshalome (1852) v dnešnom Maďarsku.

Klöckner, Juraj

Klöckner [klök-], Juraj, aj Georg, Johann, aj Klökner, Glökner, Glokner, Klacker, 1761 alebo 1764 Niederwerth, Nemecko – 29. 4. 1844 Bratislava — nemecký organár, výrobca klávesových nástrojov a stolár pôsobiaci v Bratislave, otec Karola Klöcknera. Okolo 1790 prišiel do Bratislavy, kde sa učil organárstvu u organára a výrobcu hudobných nástrojov Johanna Peckinga (*1749, †pred 1791), svoje tovarišské roky strávil pravdepodobne vo Viedni. R. 1801 bol prijatý do bratislavského cechu stolárov ako výrobca hudobných nástrojov (Instrumentenmacher). R. 1808 prevzal po organárovi Josephovi Effingerovi (*1749, †1809) údržbu organa v Dóme sv. Martina v Bratislave, o ktorý sa staral asi do 1840. Súčasne viac ako 30 rokov udržiaval a ladil 12 klávesových nástrojov v mestskej hudobnej škole. R. 1808 postavil klavichord (dnes uložený v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave) a dva stolové klavíry (v Mestskom múzeu v Bratislave), z ktorých jeden bol vyrobený 1793 pravdepodobne pre J. N. Hummela, asi 1790 krídlový klavír (v Umeleckopriemyselnom múzeu v Budapešti), 1831 organ v Kostole sv. Ladislava v Bratislave a 1833 so synom Karolom organ pre evanjelický kostol v Pezinku (1952 prenesený do evanjelického kostola v Nových Zámkoch).

Klierovci

Klierovci [klí-] — rod českých husliarov pôsobiacich aj na Slovensku.

Významní predstavitelia:

Andrej, aj Andreas, 19. 1. 1875 Schönbach, dnes Luby, okres Cheb – 6. 12. 1943 tamže — vyučil sa 1889 – 92 u svojho otca Benedikta (*1847, †1920) pôsobiaceho okolo 1870 – 1904 v Luboch. Pôsobil v Nemecku (Hamburg), Rakúsku a vo Švédsku, od 1895 v brnianskej firme Josefa Lídla (*1864, †1946), 1918 – 27 bol majstrom husliarskej výroby. V rokoch 1927 – 38 viedol v Bratislave rodinnú firmu, kde sa vyučili husliarstvu jeho synovia Otto, Oskár a Kurt, 1938 – 43 pôsobil v Luboch;

Otto, 22. 3. 1906 Schönbach, dnes Luby – 10. 10. 1983 Neunkirchen am Brand, Bavorsko, Nemecko — bol tovarišom v Luboch, Trossingene (Nemecko), Budapešti a od 1927 u otca v Bratislave, kde 1933 – 38 zhotovil desiatky majstrovských a koncertných husieľ podľa talianskych modelov (na jeho nástrojoch hrali o. i. Tibor Gašparek a Mikuláš Schneider-Trnavský). V rokoch 1938 – 45 pôsobil v Krajkovej neďaleko Chebu, potom niekoľko rokov v Brne, asi 1948 sa vrátil do Krajkovej, kde do 1967 vyrábal majstrovské nástroje pre závod Cremona v Luboch. V roku 1967 sa vysťahoval do NSR, kde pokračoval v husliarskej činnosti so synom Gerhardom Ottom, ktorý mal od 1974 vlastnú dielňu v Neunkirchene am Brand a stal sa ďalším významným pokračovateľom rodinnej tradície výroby sláčikových nástrojov;

Oskár, 23. 7. 1910 Přísečnice, dnes zaniknutá lokalita v okrese Chomutov – 3. 1. 1943 Stalingrad, dnes Volgograd — od 1927 pracoval v rodinnej firme v Bratislave, 1938 odišiel do Viedne, kde bol husliarom vo firme Müller. V roku 1942 nastúpil na vojenskú službu a o rok neskôr padol pri Stalingrade;

Kurt, 12. 9. 1912 Brno – 27. 8. 2003 Echental, Bavorsko — po vyučení pracoval v rodinnej firme v Bratislave, 1950 – 67 vyrábal nástroje pre závod Cremona v Luboch. V roku 1967 sa vysťahoval do NSR, kde do odchodu do dôchodku (1976) pracoval vo firme na výrobu strunových hudobných nástrojov (Höfner).

klavír

klavír [fr. > nem.] — úderový strunový hudobný nástroj s klaviatúrou, pri ktorom tón vzniká úderom kladivka na strunu. Základ klavíra tvoria rezonančná doska so strunami a kladivková mechanika, ktoré sú umiestnené v drevenej skrini (obyčajne z hruškového dreva), a klaviatúra. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov s tónovým rozsahom A2 – c5.

Rozoznávajú sa dva druhy klavíra: krídlo (krídlový klavír), ktoré môže byť krátke, polokoncertné, koncertné (dĺžka 260 cm) a veľké koncertné (310 cm), a pianíno. Pri krídle sú struny umiestnené v skrini tvaru vtáčieho krídla a napnuté horizontálne smerom od hráča a kolmo na klaviatúru, pri pianíne sú umiestnené v nižšej skrini obdĺžnikového pôdorysu a napnuté vertikálne. Natiahnuté sú na oceľovom ráme a napínajú sa pomocou kovových kolíkov. Basové struny sú obkrútené jemným medeným drôtom. Ku každému klávesu sú vedené dve alebo tri struny (zborové ostrunenie). Klaviatúra, struny, kladivká, tlmiče a pedále tvoria klavírnu mechaniku. Pri stlačení klávesu sa kladivko umiestnené na druhom konci klávesovej páky vymrští k jednej strune, resp. k dvojici alebo k trojici strún a úderom ich rozochvie, pričom sa vzápätí odkloní, aby struny mohli znieť. Uvoľnením klávesu sa chvenie struny stlmí. Pedále sú dva alebo tri; pri dvoch pedáloch pravý pedál dvíha tlmiče strún, takže struny môžu voľne znieť a doznievať. Pri krídle ľavý pedál posúva kladivká doprava tak, aby sa dotýkali vždy iba jednej struny z dvojice, resp. z trojice strún. Pri pianíne ľavý pedál dvíha kladivká bližšie k strunám, čím sa ich úder na strunu zoslabí. Tretí pedál (nie je vždy súčasťou nástroja) spôsobuje dlhé doznievanie tých tónov, ktoré zneli v momente zošliapnutia pedálu.

Predchodcami klavíra sú čembalo a klavichord, ktoré sa od neho líšia predovšetkým tým, že na rozochvenie strún sa pri nich nepoužíva kladivková mechanika. Pravdepodobne prvý nástroj s kladivkovou mechanikou (aj kladivkový klavír) skonštruoval Bartolomeo Cristofori (*1655, †1731) vo Florencii (písomne doložený 1698). V detailnom opise z roku 1709 sa nový nástroj nazýva gravecembalo col piano e forte (odtiaľ pôvodný názov klavíra fortepiano, pianoforte), čo poukazuje na to, že na rozdiel od čembala (cembalo col penne) umožňuje dynamickú hru, t. j. odstupňovanie intenzity tónu v závislosti od zmeny tlaku prstov na klávesy. Cristoforiho druhá zdokonalená mechanika, ktorú majú jeho tri zachované nástroje (1720, 1722, 1726), tvorí základný princíp mechaniky moderného klavíra. Existujú dva základné typy klavírnych mechaník.

Základ anglickej mechaniky tvorí tzv. nárazová jazýčková mechanika (nem. Stosszungenmechanik; veľmi podobná mechanike B. Cristoforiho) vyvinutá Gottfriedom Silbermannom (*1683, †1753) a jeho synovcom Johannom Heinrichom Silbermannom (*1727, †1799), pri ktorej sú kladivká pripevnené k samostatnej kladivkovej lište. Nimi zhotovené klavíry s touto mechanikou sa zachovali dodnes. Okolo roku 1780 ju zdokonalil a preslávil Angličan John Broadwood (*1732, †1812; preto názov anglická mechanika).

Základ viedenskej mechaniky tvorí tzv. vymršťovacia jazýčková mechanika (nem. Prellzungenmechanik; aj nemecká mechanika) vyvinutá pravdepodobne na začiatku 80. rokov 18. stor. Johannom Andreasom Steinom (*1728, †1792) v Augsburgu, pri ktorej je os násadky s kladivkom upevnená vo vidlici (nem. Kapsel) nasadenej na opačnom konci klávesu. Okolo roku 1790 ju pravdepodobne zdokonalil viedenský výrobca klavírov Anton Walter (*1752, †1826; preto názov viedenská mechanika) a preslávili ju klavíry z dielne Steinovej dcéry Nanette (*1769, †1833) a jej manžela Johanna Andreasa Streichera (*1761, †1833). Klavíry s anglickou mechanikou mali hlbší ponor klávesov a ťažší chod než klavíry s viedenskou mechanikou, ktorá bola známa ľahkým a jemným chodom. Vyrábali sa klavíry tvaru krídla (Hammerflügel, grand piano) prevzatého z čembala, klavíry obdĺžnikového pôdorysu (stolové klavíry; Tafelklavier, square piano) prevzatého z klavichordu a virginalu a pôdorysu ležiacej harfy (malé klavíry; liegende Harfe, lying-harp pianos). Boli vyvinuté aj kolmo postavené druhy krídlového klavíra (napr. pyramídové, lýrové a žirafové), ktoré boli na rozdiel od tradičného krídlového klavíra s horizontálnym umiestnením strún charakteristické vertikálnym usporiadaním strún. Stolové klavíry mali struny uložené priečne, paralelne s klávesnicou.

Moderné pianíno (Pianino, upright piano) sa vyvinulo z vertikálnych typov krídlového klavíra a od 1. polovice 19. stor. postupne nahrádzalo v domácnostiach stolový klavír. Od 70. rokov 18. stor. sa do mechaniky najmä nemeckých klavírov zavádzal celý rad rôznych registrov, napr. harfový (Harphenzug, harp stop), pianový (Pianozug, moderator), unacorda, register pripomínajúci zvuk fagotu a register s tzv. tureckou (janičiarskou) hudbou (napodobňujúci zvuk rôznych bicích nástrojov), ktoré sa rôznym spôsobom uvádzali do činnosti ručnými alebo kolenovými pákami a pedálmi. Tónový rozsah klavíra sa neustále zväčšoval, hoci tento vývoj nebol priamočiary.

V roku 1821 si parížsky nástrojár Sébastien Érard (*1752, †1831) a jeho synovec Pierre Érard (*1796, †1855) patentovali mechaniku dvojitej západky, resp. vypúšťača (double échappement), ktorý umožňoval rýchle opakovanie tónu. Okolo roku 1840 túto mechaniku zjednodušil francúzsky klavírny virtuóz, skladateľ a výrobca klavírov Henri Herz (*1803, †1888). Herzova-Érardova mechanika prekonala všetky ostatné druhy klavírnych mechaník vrátane viedenskej (hoci tá pretrvala vo výrobe klavírov až do konca 19. stor.; vo viedenskej firme Bösendorfer bola sériová výroba štandardného modelu klavíra s viedenskou mechanikou ukončená pred 1. svetovou vojnou) a v základných princípoch zostala nezmenená až dodnes.

V polovici 19. stor. sa začal používať aj liatinový rám strún a krížostrunný poťah, pri ktorom sú basové struny natiahnuté šikmo naprieč nad diskantnými strunami pre lepšie využitie rezonančnej dosky. Na konci 18., a najmä v 19. stor. začali vo svete vznikať početné firmy na výrobu klavírov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, napr. C. Bechstein (1853) a Blüthner (1853) v Nemecku, Steinway & Sons (1853) v USA, Bösendorfer (1828) v Rakúsku, Pleyel (1807) a Érard (1777) vo Francúzsku, Broadwood & Sons (1773) a Érard (založená 1786 ako pobočka firmy Érard v Paríži) v Spojenom kráľovstve, Petrof (1864) v Česku, Yamaha (1897) v Japonsku.

Na Slovensku je výroba kladivkového klavíra doložená z roku 1780 a spája sa s menom banskobystrického organára Michala Podkonického (*1753, †1816). Najvýznamnejšou firmou na výrobu klavírov na území dnešného Slovenska bola firma Carla Wilhelma Schmidta (*1794, †1872) a jeho syna Carla Jacoba Ludwiga Schmidta (*1827, †1905) založená okolo roku 1822 v Bratislave (→ Schmidtovci). V roku 1840 založil v Bratislave klavírnu dielňu Peter Werner (*1812, †1891), ktorú po jeho smrti viedli jeho potomkovia (zanikla 1949). V Bratislave vyrábali klavíry aj Juraj G. Klöckner (*1761, †1844) a jeho syn Karol Klöckner (*1805, †1873), Jacob Kojanitz (*1781, †1840), Johann Fazekas (*1806, †1874), Georg Bubenik st. (*1813, †1880) a Georg Bubenik ml. (*1848, †asi 1891). K významnejším mimobratislavským výrobcom patrili Jacob Roth (*1787, †1876) vo Vrbove, Ludwig Kauffmann (*1798, †1852) a Joseph Schmidt (*1790, †1873) v Levoči, Samuel Raisz (*1776, †1855) v Kežmarku a Johann Komornik (*1767, †1812) v Košiciach.

klavichord

klavichord [lat. + gr.], clavichord — historický strunový klávesový nástroj známy pravdepodobne od 2. polovice 14. stor. Pozostáva z rezonančnej skrine obdĺžnikového pôdorysu (dĺžka asi 120 – 170 cm), na ktorej sú pozdĺž klaviatúry a rovnobežne s dlhšou stranou nástroja natiahnuté struny. Vľavo sú struny uchytené v závesných kolíkoch, vpravo v ladiacich kolíkoch. Tón vzniká úderom o strunu asi 13 mm vysokej mosadznej tangenty v tvare obráteného lichobežníka umiestnenej na opačnom konci klávesu. Stlačením klávesu tangenta rozdelí strunu na dve časti, pričom jedna časť (od tangenty po kobylku) voľne kmitá a znie, kým druhá (od tangenty po závesný kolík) je tlmená pruhom látky vpleteným medzi strunami. Struna znie tak dlho, pokým je kláves stlačený. Po jeho uvoľnení utlmí látka chvenie celej struny. Existovali dva typy klavichordu, a to viazaný, pri ktorom viacerým klávesom prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún, a voľný, pri ktorom každému klávesu prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún. Klavichord mal zvyčajne na vylúdenie každého tónu dve struny (dvojzborové ostrunenie). Klavichord patril k uznávaným nástrojom kantabilnej hry. Ako sólový nástroj bol určený na domáce muzicírovanie, jeho jemný zvuk mohol vyniknúť najmä v malých priestoroch. Najpopulárnejší bol v 2. polovici 18. stor., začiatkom 19. stor. jeho popularita klesla, oživenie záujmu oň nastalo až na konci 19. stor. pri interpretácii predklasicistickej klavírnej hudby. Klavichord bol obľúbeným nástrojom C. Ph. E. Bacha, ktorý preň napísal viaceré skladby.

klavičembalo

klavičembalo [tal.], clavicembalo — označenie veľkého čembala s rezonančnou skriňou v tvare krídla (angl. harpsichord, fr. clavecin, nem. Kielflügel, tal. gravicembalo).

klaviatúra

klaviatúra [lat.], klávesnica — sústava klávesov umožňujúca prostredníctvom príslušnej mechaniky alebo traktúry hudobného nástroja alebo elektronicky vznik tónu. Predstavuje súčasť klávesových hudobných nástrojov (klavíra, organa, čembala, harmónia, klavichordu, kejbordu, syntetizátora ap.). Klaviatúra je spravidla zložená z bielych klávesov obložených slonovinou (v minulosti aj kosťou, dnes aj plastom) a z čiernych klávesov vyrobených z ebenového dreva. Biele klávesy sú na klaviatúre umiestnené nižšie (bližšie k hráčovi), čierne vyššie (ďalej od hráča) a všetky sú zoradené v oktávach, z ktorých každá obsahuje 7 bielych a 5 čiernych klávesov. Biele klávesy sú zoradené tak, že vzniknuté tóny tvoria diatonický rad (zložený z celých tónov a poltónov), a čierne a biele klávesy tak, že tóny tvoria chromatický (poltónový) rad. Klaviatúra sa dnes používa na ovládanie kladivkovej mechaniky nástroja, pomocou ktorej sa vyludzuje tón, pričom sa využíva tlak prsta. Pri organe a čembale sa klaviatúra nazýva aj manuál. Pri organe sa používa manuálová a nohová (pedálová) klaviatúra. V 14. stor. sa klaviatúra v dnešnom ponímaní stala základom nových nástrojov klavírneho typu a postupne sa ustálila v dnešnej podobe, na vyludzovanie tónov sa však používal iný typ mechaniky nástroja ako v súčasnosti. Východiskom usporiadania klávesov na klaviatúre sa stala diatonická stupnica, ktorá bola v 12. stor. na klaviatúre rozdelená na 7 (bielych) klávesov – c, d, e, f, g, a, h, koncom 14. stor. k nim pribudli čierne klávesy b, fis, gis a neskôr dis, cis. Niektoré nástroje, napr. organ a čembalo, boli vybavené viacerými manuálmi uloženými nad sebou. Určité tóny sa v najhlbšej polohe (v krátkej oktáve) ladili odlišne: na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d, g, e. Okrem krátkej oktávy existovala aj lomená oktáva, pri ktorej boli klávesy fis, gis rozdelené na prednú a zadnú časť, pričom predná sa ladila ako d, e, zadná ako fis, gis. Na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d/fis, g, e/gis. V 18. stor. sa používala farebne inverzná klaviatúra s čiernymi, nižšie umiestnenými a s bielymi, vyššie umiestnenými klávesmi. V 16. stor. mal rozsah klaviatúry strunových klávesových nástrojov asi 4 oktávy, Cc3 (f3), koncom 17. stor. 5 oktáv, F1f3. Organy mali rozsah klaviatúry štyri oktávy, Cc3, neskôr až päť oktáv, pričom hlboké tóny sa ovládali pedálom alebo hlbokým registrom manuálu. Rozsah klaviatúr sa začal zväčšovať až nástupom kladivkového klavíra a v 20. rokoch 19. stor. dosahoval 6 oktáv, C1c4, a okolo 1850 7 oktáv, A2a4, neskôr sa rozšíril až po c5. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov a tónový rozsah A2c5. V súčasnosti sa pri rôznych elektronických hudobných nástrojoch využívajú klaviatúry s variabilným rozsahom, najčastejšie so 49, 61, 76 alebo s 88 klávesmi. V 16. stor. sa konštruovali aj špeciálne klaviatúry, pri ktorých vzdialenosť medzi tónmi bola menšia ako poltón, napr. klaviatúra Vita Trasuntina (*1526, †1606) mala 31 klávesov v jednej oktáve a v celom rozsahu 125 klávesov a umožňovala hru v čistom ladení v každej tónine. Tento typ klaviatúry využil 1864 pri svojom enharmonickom kladivkovom klavíri Vladimir Fiodorovič Odojevskij (*1803, †1869). V dôsledku zavedenia a používania chromatickej klaviatúry s 12 bielymi a čiernymi klávesmi vzniklo okolo 1700 temperované ladenie. V 90. rokoch 19. stor. a začiatkom 20. stor. boli konštruované klaviatúry pre štvrťtónové klavíry a harmóniá, vzniklo však pre ne len málo kompozícií. Klaviatúra mechovej (ťahacej) harmoniky má klávesy menších rozmerov, ktoré slúžia na ovládanie vzduchových ventilov, a jej rozsah tvoria 2 až 3 oktávy.

klávesnica

klávesnica — sústava klávesov;

1. hud. → klaviatúra;

2. inform. a) počítačová klávesnica, angl. keyboard — vstupné zariadenie počítača určené na vkladanie znakov a príkazov. Klávesnicu tvorí sústava klávesov, snímačov a riadiacej elektroniky, ktorá po stlačení klávesu pošle do počítača jeho kód. V počítači kód preberie ovládač klávesnice, ktorý mu priradí dohodnutý význam, napr. písmeno podľa tabuľky národnej abecedy.

Klávesnice sa vyrábajú v rôznych variantoch, líšia sa typom snímačov, počtom a rozmiestnením klávesov, dizajnom ap. Podľa spôsobu snímania stlačenia klávesu sa rozoznávajú mechanické (každý kláves spína samostatný spínač), membránové (spínače sú súčasťou spoločnej membrány), bezkontaktné kapacitné (založené na zmene elektrickej kapacity), bezkontaktné magnetické (založené na Hallovom jave) a iné klávesnice. Súbor znakov a ich rozloženie na klávesnici závisia od používaného jazyka a možno ich softvérovo modifikovať. Na klávesniciach s podporou abecied jazykov používajúcich latinské písmo prevládajú v ich centrálnom poli s klávesmi so znakmi bez diakritiky rozloženia písmen QWERTY (americké), QWERTZ (nemecké) a AZERTY (francúzske) prevzaté z klávesnice písacieho stroja, pričom klávesy so znakmi s diakritikou, ako aj číslice, špeciálne znaky a riadiace klávesy (šípky ap.) bývajú umiestnené na okrajoch klávesnice alebo v jej pravej časti. Niektoré klávesnice majú klávesy vizuálne zoskupené v sekciách, okrem hlavnej sekcie na ľavej strane to býva numerická sekcia vpravo a sekcia riadiacich klávesov medzi nimi.

Niektoré znaky sa vkladajú priamo stlačením jedného klávesu, na vkladanie iných znakov, najmä riadiacich, je potrebné súčasne s klávesom znaku stlačiť jeden alebo viac špeciálnych klávesov – modifikátorov. Často používaným je modifikátor Shift, ktorý umožňuje vloženie veľkého písmena, ďalšími modifikátormi sú napr. klávesy Ctrl, Alt, AltGr alebo kláves Command (na klávesniciach počítačov Apple), ktorých súčasné stlačenie s iným znakom je zvyčajne interpretované ako príkaz operačnému systému alebo spustenému programu (napr. stlačením kombinácie klávesov Ctrl a B sa v niektorých textových programoch vyznačený text vysádza tučne). Stlačenie modifikátora môže ovplyvňovať aj funkcie spojené so súčasným stláčaním tlačidiel myši alebo iného vstupného zariadenia. Stlačenie niektorých klávesov ovplyvňuje funkciu klávesov, ktoré sú stlačené následne. Napr. stlačenie klávesu CapsLock spôsobí, že až do jeho opätovného stlačenia sa vkladajú veľké písmená namiesto malých. Naopak, stlačenie tzv. mŕtveho klávesu ovplyvňuje len stlačenie nasledujúceho klávesu (táto funkcia zodpovedá mŕtvemu klávesu písacieho stroja a obvykle sa používa na vkladanie znakov s diakritikou).

Klávesnice sa k počítaču pripájajú káblom alebo bezdrôtovo a môžu byť doplnené aj inými vstupnými zariadeniami, napr. hmatníkom. Z hľadiska počítača sa ako klávesnica správajú aj iné vstupné zariadenia, napr. čítač čiarového kódu;

b) virtuálna klávesnica — grafický softvérový komponent umožňujúci podobne ako počítačová klávesnice vkladať znaky do počítača. Zvyčajne má tvar obdĺžnika, ktorý sa zobrazuje na displeji a pozostáva z polí označených zodpovedajúcimi znakmi aktivujúcich sa kliknutím myšou alebo dotykom. Využíva sa najmä pri tabletoch, smartfónoch a i. počítačoch, ktoré nie sú vybavené počítačovou klávesnicou.

kláves

kláves [lat.] — ovládací prvok zariadenia;

1. hud. dvojramenná drevená páka v strede nasadená na kovový kolík, ktorej predná časť je obložená slonovinou alebo plastom alebo je vyrobená z ebenového dreva. Stlačením klávesu sa uvedie do pohybu príslušný mechanizmus hudobného nástroja (čembalo, klavír, organ) a úderom na strunu (pri elektronických a elektroakustických hudobných nástrojoch aj elektronicky) sa vylúdi tón; súčasť klaviatúry;

2. inform. angl. key — mechanický prvok (tlačidlo) klávesnice zariadenia (počítač, mobilný telefón a i.) umožňujúci ovládanie zariadenia tlakom ľudského prsta. Každý kláves je spravidla označený znakom alebo symbolom funkcie, ktorú reprezentuje. Stlačením klávesu sa ovláda elektrický spínač alebo iný snímací prvok (napr. senzor). Kláves nie je aretovaný, t. j. po uvoľnení tlaku prsta sa vráti do pôvodnej polohy;

3. → písací stroj.

klarinet

klarinet [fr. > tal.], tal. clarinetto, angl. clarinet — jednojazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s cylindrickým vŕtaním. Bol vyvinutý zač. 18. stor. členom norimberskej nástrojárskej rodiny Johannom Christophom Dennerom (*1655, †1707) zdokonalením hudobného nástroja chalumeau, zvukom pripomínal trúbku klarinu (tal. clarina, aj chiarina; odtiaľ názov klarinet). Vyrába sa z grenadilového (získavané z dreviny rodu dalbergia), ebenového alebo zimozeleňového dreva, príp. z plastu. Má tvar tenkej trubice, ktorá je v spodnej časti mierne kónicky rozšírená, so sústavou klapiek a otvorov. Skladá sa z horného dielu – náustka (tzv. hubičky), na ktorom je pomocou kovového prstenca (strojčeka) alebo motúzom pripevnený jednoduchý, 7 cm dlhý trstinový jazýček (v staršom názvosloví plátok), z krátkeho dielu – súdka (jeho miernym vysunutím sa nástroj dolaďuje), dvoch stredných dielov, na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus, a z ozvučnice lievikovitého tvaru. V priebehu historického vývoja klarinetu sa presadili dva hmatové systémy, a to Böhmov (nazvaný podľa Theobalda Böhma, *1794, †1881) a Oehlerov (aj Öhlerov; nazvaný podľa Oskara Oehlera, *1858, †1936) hmatový systém, ktoré sa navzájom líšia sústavou klapiek a dierok. Hráč pri hre nárazom výdychu rozochvieva trstinový jazýček pripevnený k náustku (hubičke), ktorý sa periodicky primkýna a odchyľuje od jeho okrajov, čím nastáva chvenie vzduchového stĺpca v nástroji a vzniká tón. Základný tónový rozsah klarinetu sa rozširuje prefukovaním do duodecimy, čím sa dosahuje rozpätie takmer štyroch oktáv (es) eg3 (c4). Nástroj sa ustálil v ladení B (najčastejšie používaný klarinet s dĺžkou 66 cm), A, Es a C, používa sa aj (od B klarinetu) o oktávu nižšie znejúci basový klarinet v ladení B. Menej často sa používajú klarinety v ladení G, As a D, basetový roh v ladení F a basetový klarinet v ladení A, ako aj altový klarinet v ladení Es a i. Prvé skladby pre klarinet vytvorili W. A. Mozart, K. Stamitz a L. van Beethoven, s obľubou sa však využíval najmä v období romantizmu, napr. v tvorbe C. M. von Webera, L. Spohra, R. Schumanna, J. Brahmsa a i. Pre svoj mnohostranný výraz sa klarinet používa vo všetkých hudobných žánroch, v sólovej, komornej i v orchestrálnej hudbe.

klapka

klapka [nem.] — záklopka, uzáver, aj tlačidlo, gombík na stláčanie (napr. tlačidlo telefónu);

1. film. → filmová klapka;

2. hud. súčasť mechanizmu dychových nástrojov slúžiaca na odkrývanie a zakrývanie tónových otvorov pri vytváraní chromatických tónov;

3. let. výkyvná alebo výsuvná plocha na lietadle slúžiaca na zmenu aerodynamických pomerov počas letu; napr. brzdiaca klapka, elevón, pevná vztlaková klapka, výsuvná vztlaková klapka;

4. tech. otočný uzáver v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorý je uložený v kanáli alebo v potrubí (prípadne na otvoroch) a pomocou neho sa reguluje prietok kvapaliny alebo plynu. Podľa funkcie sa rozoznávajú uzatváracie (uzatvárajú tok kvapaliny alebo plynu), regulovacie (aj škrtiace; obmedzujú tok) a spätné (zabraňujú spätnému prúdeniu) klapky. Špecifickými druhmi sú komínové klapky, ktoré slúžia na podstatné zlepšenie odvodu dymov, plynov a pár, a dymové klapky, ktoré slúžia na odvádzanie efektových pár a dymov z javiska pri divadelných predstaveniach;

5. číslo telefónu (v organizáciách, firmách i v domácnostiach), ktoré sa zapája pomocou ústredne.

kithara

kithara [gr.] — starogrécky rámový strunový brnkací hudobný nástroj, jeden z najdôležitejších typov lýry. Vyvinul sa v 8. – 7. stor. pred n. l., jeho predchodcom bol forminx. Drevený korpus kithary tvorí rezonančná skriňa (vpredu plochá, vzadu vypuklá) s dvoma vybiehajúcimi ramenami spojenými priečkou. Od priečky je kolmo k strunníku vedených 5 až 12 črevových strún (ladené diatonicky v základnej dórskej stupnici). Pri hre držal hráč nástroj ľavou rukou zvislo pred sebou. Struny sa rozochvievali plektrom alebo prstami pravej ruky, ľavou rukou sa struny tlmili. V gréckej mytológii bola kithara hudobným atribútom boha Apolóna, virtuózna hra na kithare bola v antickom Grécku jednou zo súťažných disciplín na pýtických hrách usporadúvaných na Apolónovu počesť v Delfách.

kemandža

kemandža [perzsky], aj kemanča, kamanča, arab. kamán — perzský a arabský tradičný strunový sláčikový hudobný nástroj. Pozostáva z malého guľovitého korpusu (vyrobený je spravidla z pásikov morušového dreva alebo z kokosového orecha, okrúhly otvor na vrchnej strane je potiahnutý rybou kožou alebo zvieracou blanou) a z dlhého krku s 3 alebo so 4 pôvodne hodvábnymi (v súčasnosti kovovými) strunami ladenými v kvintách alebo v kvartách. V spodnej časti korpusu je pripevnený hrot ukončený kovovým ostňom. Celková dĺžka kemandže je okolo 76 cm. Hráč pri hre sedí na zemi a nástroj drží medzi kolenami (podobne ako violončelo). Kemandža sa využíva v sólovej i v komornej hudbe.

kejbord

kejbord [angl.], aj keyboard — elektronický hudobný nástroj. Vyvinul sa postupným technickým zdokonaľovaním klávesových elektroakustických hudobných nástrojov začiatkom 60. rokov 20. stor. Hoci prvý podobný nástroj (denisdor) skonštruoval český teológ a vynálezca P. Diviš už v 2. polovici 18. stor., za priameho predchodcu kejbordu sa považujú telharmónium (postavené okolo 1900) a elektrofonický organ Hammond (postavený v 30. rokoch 20. stor.), ktorý patril v 2. polovici 20. stor. k obľúbeným nástrojom džezovej, bluesovej a rockovej hudby. Elektronické kejbordy sa začali objavovať okolo 1960. Zvuk sa na nich tvorí výhradne elektronicky (pomocou elektronických zariadení, napr. oscilátorov, filtrov a zosilňovačov). Najmodernejšie kejbordy sú dnes už plne digitálne. Ich súčasťou je softvér s informáciami o všetkých zvukoch a funkciách nástroja. V súčasnosti je možné pripojiť kejbord pomocou rozhrania MIDI (angl. Musical Instrument Digital Interface) k počítaču alebo k elektronickým hudobným zariadeniam.

kaval

kaval [tur.] — pozdĺžna flauta s cylindrickou, na konci otvorenou trubicou; ľudový dychový nástroj (aerofón), ktorý sa vyvinul ako súčasť pastierskej kultúry južnej a juhovýchodnej Európy a Turecka. Spravidla sa skladá z troch častí, pričom stredná časť má osem dierok a spodná časť zvyčajne štyri, ktoré sa pri hraní nezakrývajú. Tónový rozsah je vymedzený takmer troma oktávami chromatickej stupnice. Celková dĺžka kavalu je 60 – 90 cm, vyrába sa z trstiny alebo z dreva. Na kavaloch hrajú zvyčajne súčasne dvaja hráči, pričom jeden hráč hrá melódiu a druhý bourdonový sprievod.

kastanety

kastanety, špan. castañeta, fr. castagnettes — samozvučný drevený bicí hudobný nástroj (idiofón) s tónom neurčitej výšky používaný na podporenie rytmickej zložky a na zvukové ozvláštnenie (kolorit) najmä španielskej (aj rómskej), talianskej a latinskoamerickej ľudovej hudby. Pozostáva z dvojice 3 – 6 cm širokých drevených misiek mušľového tvaru (podobné aj gaštanu, španielsky castaña, odtiaľ názov) s plochými okrajmi a s uškami s otvormi, cez ktoré sú spojené šnúrou alebo stuhou. Obidve kastanety sa navliekajú na palec tak, aby voľne viseli pred dlaňou a aby bola medzi nimi malá medzera. Údermi prstov narážajú na seba a vydávajú ostrý suchý klopkavý zvuk (klapnutie), ktorý je možné veľmi rýchlo opakovať. Vyrábajú sa z tvrdého dreva (eben, palisander), príp. aj z laminátu. Obyčajne sa používajú dva páry kastaniet (v každej ruke jeden) so zvukom mierne odlišnej tónovej výšky. V pravej ruke drží hráč, resp. tanečník kastanety s vyšším (nazývaným hembra = ženský) a v ľavej ruke s nižším (nazývaným macho = mužský) tónom.

Kastanety boli známe už v staroveku, pravdepodobne sa vyrábali z mušlí. Do Európy ich priniesli Mauri, v strednej Európe sa začali používať až na konci 16. stor. Typický zvuk kastaniet sa spája s tradičnou hudbou a tancom flamenco (sevillanas), niekedy sa využíva ako prvok španielskeho koloritu aj v klasickej hudbe (opera Carmen G. Bizeta, orchestrálna suita Iberia C. Debussyho a i.).

kantele

kantele [fínsky] — fínsky ľudový brnkací strunový hudobný nástroj. Tradičné kantele má obyčajne 5 diatonicky ladených kovových strún napnutých na drevenej rezonančnej skrinke v tvare krídla. Moderné kantele môže mať až 36 strún a jeho prelaďovací mechanizmus umožňuje chromatickú hru. Nástroj sa pri hre drží na kolenách, prípadne je položený na stole podobne ako citara, struny sa rozoznievajú prstami alebo plektrom (brnkadlom).

jukebox

jukebox [džug-; angl.], džuboks —

1. automatizované zariadenie, ktoré po vhodení mince reprodukuje zvolenú hudobnú nahrávku zaznamenanú na hudobnom nosiči. Predchodcom jukeboxu bol tzv. nickelodeon, ktorý začal reprodukovať hudbu po vhodení päťcentovej mince, tzv. nikláku (odtiaľ názov Nickel in the Slot Machine, nickelodeon); zostrojil ho Louis T. Glass (*1845, †1924), ktorý ho 1889 nainštaloval v San Franciscu. Hudba bola zaznamenaná na fonografickom valčeku (→ fonograf) a spočiatku sa dala počúvať len pomocou štyroch načúvadiel (načúvacích trubíc). Fonografické valčeky boli neskôr nahradené gramofónovými platňami, výber skladby sa už realizoval automaticky (po zvolení príslušného kódu pomocou mechanického podávača zo zásobníka gramofónových platní). Počet skladieb bol limitovaný mechanikou zariadenia. Od 1927 sa k hracej skrinke pridával reproduktor (tzv. amplión) a hudbu mohli počúvať viacerí poslucháči. Jukeboxy vyrábali viaceré americké firmy, napr. Wurlitzer (založená 1856, Cincinnati), Rock-Ola (1927, Chicago), Automated Musical Instrument Company (AMI, 1909, Grand Rapids) a Seeburg (1907, Chicago). Najväčšiu popularitu dosiahol jukebox v 50. rokoch 20. stor. v USA, keď sa v celej krajine používalo okolo 750-tisíc kusov. Gramofónové platne boli neskôr nahradené novšími zvukovými nosičmi (kompaktné disky alebo súbory uložené v pamäti počítača s moderným softvérom vrátane spojenia s internetom). Moderné jukeboxy sú umiestnené v pestrých nástenných skrinkách a môžu obsahovať viac ako 30-tisíc skladieb (priemerná kapacita pamäte 200 – 400 GB);

2. hudobná knižnica, kolekcia hudby alebo vreckový audioprehrávač či softvérový prehrávač na počítači (audio software player) umožňujúci používateľovi pracovať s databázou skladieb a s ich opismi a obsahujúci prehliadač zložiek alebo skladieb so stromovou štruktúrou;

3. inform. magnetopáskový zálohovací automat na celoročné automatické zálohovanie údajov počítača (→ kazetovopásková pamäť).

jazýčkové hudobné nástroje

jazýčkové hudobné nástroje — drevené dychové hudobné nástroje, pri ktorých vzniká tón pomocou jazýčka. Rozdeľujú sa na jednojazýčkové s jednoduchým jazýčkom (klarinet, saxofón, basetový roh, tárogató) a dvojjazýčkové s dvojitým jazýčkom (hoboj, anglický roh, fagot, kontrafagot).

jazýček

jazýček

1. bot., lat. ligula — a) blanitý alebo šupinkovitý útvar na rozhraní listovej pošvy a listovej čepele napr. pri niektorých palmách či trávach z čeľade lipnicovité (Poaceae); b) šupinkovitý útvar na listoch niektorých plavúňov, ktorý pomáha zachytávať vodné kvapky, napr. pri rode plavúnka (Selaginella);

2. hud. ohybný plátok z trstiny, kovu alebo z plastu, ktorý sa rozochvieva prúdom vzduchu, pričom pravidelným kmitaním vzniká tón jazýčkových hudobných nástrojov. Rozlišuje sa nárazný jazýček, ak vzduchový prúd naráža na okraje žliabka v náustku (napr. jazýček klarinetu a saxofónu), a prierazný jazýček, ak sa rozochvieva priamo nárazom vzduchového prúdu (napr. jazýček akordeónu a harmónia). Dvojitý jazýček (tzv. strojček) je súčasťou dvojjazýčkových dychových nástrojov (napr. hoboja, fagotu a anglického rohu);

3. tech. pohyblivá, na jednom konci upevnená tyčka (jednoramenná páčka), súčasť najrozličnejších mechanických prístrojov slúžiaca ako ukazovateľ hodnoty meranej veličiny, napr. jazýček na mechanických váhach.

jarmočná píšťala

jarmočná píšťala — ľudový vzduchozvučný hranový hudobný nástroj s diatonicko-chromatickým ladením, výtvarne i akusticky jednoduchší variant pastierskej píšťaly; nazvaný podľa miesta predaja – jarmoku. Jarmočná píšťala sa vyrába z bazového, lieskového (najmä v oblastiach Šariša a Spiša; v polovici 20. stor. ešte v 76 obciach) a javorového dreva na (domácich) sústruhoch (točovkách). Známe sú dva typy jarmočnej píšťaly: krátke (do 30 cm), tzv. detské, s 3 alebo so 4 hmatovými dierkami, ktoré v minulosti slúžili deťom pri hrách na signalizáciu a pri prednese krátkych (detských) nápevkov a piesní, a dlhé (do 50 cm) s 5 alebo so 6 otvormi, ktorých repertoár tvoria najmä pastierske a tanečné piesne, jednoduchá konštrukcia umožňuje variovanie nápevov. Píšťala je typicky zdobená žliabkovaním, vyrezávanými geometrickými ornamentmi a kruhmi namaľovanými farebnou ceruzkou. Na jej konci sú vysústružené dva až tri voľne sa pohybujúce prstence (krúžky) slúžiace ako chrastidlo.

chrotta

chrotta [keltské jazyky], aj crwth, crowth, crowd, rotta — starobylý sláčikový strunový nástroj z Walesu, kde sa používal od stredoveku do začiatku 19. stor. Má asi 60 cm dlhý podlhovastý korpus so zaoblenými hranami. Jeho spodný diel pozostáva z takmer kvadratickej (obdĺžnikovej) rezonančnej skrine, ktorej vrchná a spodná doska sú spojené bočnými lubmi, vrchný diel (s 2 otvormi) tvoria dve ramená na konci spojené priečnym ramenom, v ktorom sú zasadené ladiace kolíky. V strede medzi ramenami je krk (vyrobený z rovnakého dreva ako korpus) s hmatníkom. Chrotta má šesť strún pripevnených k strunníku, vedených cez plochú kobylku k ladiacim kolíkom, z nich štyri (melodické) ponad hmatník cez sedielko na jeho konci a dve (bourdonové) mimo hmatníka. Pri hre sa prsty ľavej ruky prestrčili cez jeden otvor medzi bočným ramenom nástroja a krkom, palec cez druhý otvor. Na struny vedené mimo hmatníka sa brnkalo ľavým palcom (fauxbourdonový sprievod), na ostatných strunách sa hralo sláčikom. Presnejšie údaje o ladení sa nezachovali.

chocalho

chocalho [šokaľo; port.], aj chocallo, chozalho, ganzá, angl. tube shaker — všeobecný názov pre bicie hudobné nástroje, ktoré sa rozoznievajú natriasaním; idiofóny s tónom neurčitej výšky podobné maracasu. Môžu mať tvar kovového (plechového) cylindra alebo dreveného valčeka naplneného zrnkami ryže, semenami či drobnými kamienkami. Pri potriasaní vydávajú charakteristické štrkotavé zvuky. Novší variant pozostáva z kovového rámika, v ktorom sú v jednom alebo vo viacerých radoch upevnené kovové pliešky.

chitarrone

chitarrone [kitarró-; tal.] — brnkací strunový hudobný nástroj. Najväčší druh lutny s mimoriadne dlhým krkom opatreným dvoma hlavicami s ladiacimi kolíkmi. Chitarrone má na dolnej časti krku hmatník, nad ktorom je 6 alebo 7 zborov (párov) strún vedených k prvej hlavici. Za ňou pokračuje predĺženie krku ukončené druhou hlavicou sklonenou mierne dozadu. K nej je voľne (mimo hmatníka) vedených 7 alebo 8 diatonicky ladených basových strún (bourdonové struny), ktoré majú takmer dvojnásobnú dĺžku ako struny nad hmatníkom a dosahujú dĺžku basových strún čembala. Celková dĺžka nástroja môže dosahovať viac ako 200 cm, dĺžka korpusu 71 cm. Chitarrone sa používala v 17. – 18. stor. na hru generálneho basu.

chequere

chequere [čeke-; špan.], aj chekere, shekere — afrokubánsky bicí hudobný nástroj používaný v ľudovej, príp. v populárnej hudbe. Korpus tvorí kalabasa (nádoba určená na tradičné pitie čaju Yerba Maté), vydlabaná z usušenej tekvice, na ktorú je upevnená sieťka s navlečenými korálikmi, mušličkami a pod. Tvar tekvice určuje zvuk nástroja. Rozoznieva sa potriasaním alebo údermi na dno.

charango

charango [ča-; špan.] — juhoamerický brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, podobný gitare, spravidla s 10 strunami, menších rozmerov (meria okolo 66 cm). Je obľúbený najmä v Peru a Bolívii, odkiaľ pochádza aj jeho názov. Prvá historická zmienka o charangu pochádza z roku 1814. Vyvinul sa z vihuely, ktorú priviezli do Južnej Ameriky Španieli.

chalumeau

chalumeau [šalümo; fr.] —

1. drevený dychový hudobný nástroj s jedným jazýčkom, vŕtaním podobný zobcovej flaute, z ktorého norimberský výrobca Johann Christoph Denner (*1655, †1707) vyrobil na konci 17.stor. klarinet. Chalumeau sa v hudobnej praxi používal do polovice 18. stor.;

2. najnižší register moderného klarinetu;

3. štvorstopový alebo osemstopový jazýčkový register organa.

hydraulis

hydraulis [gr. > lat.], gr. hydraulos — hydraulický (vodný) organ, ktorý zostrojil Ktésibios z Alexandrie v 3. stor. pred n. l. Tvorila ho vzdušnica, píšťalnica, klávesnica a registre. Rovnomerný vzduchový prúd bol regulovaný vodným stĺpcom.

Tento nástroj bol obľúbený najmä vo svetskej hudbe v starovekom Grécku, neskôr v Ríme. Prestal sa používať so zánikom Rímskej ríše.

husliari

husliari — výrobcovia sláčikových strunových hudobných nástrojov. V minulosti sa venovali aj výrobe brnkacích nástrojov (označovali sa aj ako lutnári, výrobcovia gitár, mandolín, citár a pod.).

Prvým významným talianskym husliarom bol Andrea Amati (→ Amatiovci) pôsobiaci v 16. stor. v Cremone v Taliansku. Najvýznamnejším predstaviteľom cremonskej husliarskej školy bol jeho vnuk Niccolò Amati, v ktorého dielni sa vyučil aj Andrea Guarneri (→ Guarneriovci) a Antonio Stradivari (*1644, †1737), pôsobiaci koncom 17. a v 1. polovici 18. stor. Od Stradivariho, ktorý bol v tom období považovaný za jedného z najlepších husliarov, je známych asi 650 hudobných nástrojov (husle, violy, violončelá, gitary); svoj klasický model vyvinul okolo roku 1700.

Z Brescie pochádzali Gasparo da Salò (*1542, †1609) a jeho žiak Giovanni Paolo Maggini (*1580, †1630/32).

Ďalšími talianskymi strediskami husliarstva boli Miláno, Neapol, Benátky a Turín. Vyhľadávaným husliarom na sever od Álp bol v 17. stor. tirolský nástrojár Jakob Stainer (*1619, †1683) pôsobiaci v Absame (Rakúsko). V 17. a 18. stor. vznikali centrá husliarstva aj v Mittenwalde v Bavorsku (→ Klotzovci), v Norimbergu, Amsterdame a i., v 19. stor. v Markneukirchene v Sasku. Začiatkom 18. stor. sa výroba sláčikových nástrojov rozšírila aj na územie Čiech; významnými husliarskymi rodmi boli Homolkovci, Špidlerovci, Strnadovci, Pilařovci, Vávrovci a i.

Prvý medzinárodne uznávaný uhorský husliar Adam Bessler (*okolo 1625, †1679) pôsobil 1649 – 79 v Prešove. Na Slovensku sa husliarstvo koncentrovalo predovšetkým v Bratislave a jeho rozkvet nastal v 2. polovici 18. stor., keď si tu nemecký husliar Anton Thir st. (*1729, †1788; → Thirovci) založil husliarsku dielňu, ktorú po ňom prevzal jeho starší syn Ondrej (*1765, †1803). Mladší syn Anton (*1767, †1837) sa ako husliar usadil vo Viedni. Dielňu Ondreja Thira ml. ďalej viedol Jakub Ertl (→ Ertlovci), po jeho smrti jeho manželka Barbara (rod. Thirová) a syn Karol, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších výrobcov hudobných nástrojov v Bratislave. V roku 1779 začala svoju činnosť husliarska dielňa Johanna Georga Leeba st. (→ Leebovci), popredného súdobého uhorského husliara. Jeho dielňa existovala takmer do polovice 20. stor. Od roku 1814 ju viedol jeho syn Johann Goerg Leeb ml., po jeho smrti ju prevzal Joseph Hamberger st. (→ Hambergerovci), po ňom od konca 19. stor. Štefan Pauer (*1852, †1907) a Alojz Kubesch (*1869, †1946). V Košiciach od roku 1840 pôsobil Ján Juraj (Johann Georg) Stauffer (*1778, †1853), viedenský husliar, ktorý vyrobil nový nástroj – arpeggione (gitarové violončelo). V Liptovskom Mikuláši sa narodil významný uhorský husliar Samuel Felix Nemessányi (*1837, †1881), ktorý pôsobil od roku 1863 v Budapešti. V roku 1927 sa v Bratislave usadil schönbašský husliar Andrej Klier (*1875, †1943) so svojimi troma synmi Ottom, Oskárom a Kurtom (→ Klierovci). Najvýznamnejším husliarom na Slovensku v 20. stor. bol Osvald Juraj Willmann (*1911, †1969), ktorý pôsobil v Košiciach a od 1939 samostatne v Bratislave.

husle

husle — sláčikový strunový hudobný nástroj. Husle súčasného tvaru vznikli v 1. polovici 16. stor. v severnom Taliansku (Brescia) a koncom 16. stor. vytlačili z hudobnej praxe liru da braccio.

Korpus nástroja tvorí vyklenutá spodná doska (z javorového dreva), vyklenutá vrchná doska s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f (zo smrekového dreva) a luby (z javorového dreva). V strede medzi dvoma doskami je krk, ktorý na vrchnej strane nesie hmatník (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi zárezmi na struny a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a ladiacimi kolíčkami. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o žaluď v spodnej časti nástroja. Kobylka prenáša kmitanie strún na vrchnú dosku a jednou svojou nôžkou (pod strunami e2, a1) stojí približne nad dušou (kolík zo smrekového dreva s priemerom asi 5 mm), ktorá prenáša kmitanie z vrchnej dosky na spodnú. Druhou nôžkou (pod strunami d1, g) stojí na basovom (ozvučnom) trámci (jeho dĺžka je 26 cm), ktorý tesne prilieha k vrchnej doske a slúži na vypnutie a podporu vyklenutia. V hlavici sú vyvŕtané otvory na štyri ladiace kolíčky (kľúče z ebenového dreva). Štyri črevové (prípadne kovové) struny sú ladené v kvintách g, d1, a1, e2. Husle majú rozsah gc5. Tlmený zvuk sa dosahuje použitím sordiny (svorka tlmiaca kmitanie kobylky). Funkciou podbradka – doštičky z ebenového dreva je pevnejšie držanie nástroja medzi bradou a ramenom. Struny sa rozochvievajú sláčikom (coll’arco) alebo aj brnkaním prstami (pizzicato).

Na husliach sa dá hrať rôznymi spôsobmi: legato (viazane), détaché (oddeľovane), staccato (krátko), sautillé (hádzaný smyk), martellato (prudké détaché), con sordino (so sordinou), col legno (prútom sláčika), tremolo (rýchle opakovanie tónov) a pod. Uplatňujú sa v sólistickej i komornej hre a sú najpoužívanejším hudobným nástrojom v orchestri (kde sa delia na prvé a druhé husle). Na Slovensku sú obľúbeným hudobným nástrojom aj v tradičných ľudových hudobných zoskupeniach a popri klasických husliach sa používajú aj rôzne varianty domácej ľudovej výroby.

Za najvýznamnejšieho husľového virtuóza sa považuje Niccolò Paganini.