Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – hudba - hudobné nástroje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 148 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

koto

koto [jap.] — tradičný japonský brnkací strunový hudobný nástroj podobný citare, jeden zo symbolov tradičnej japonskej kultúry.

Pozostáva z horizontálne položenej rezonančnej skrine so zaoblenou rezonančnou doskou, nad ktorou je natiahnutých 13 strún. Vyrába sa z dreva paulovnie plstnatej (Paulownia tomentosa), jeho dĺžka je približne 180 cm, šírka 27 cm, výška približne 8 cm. Struny sa zhotovujú z rôznych materiálov (pôvodne z hodvábu, v súčasnosti prevažne z nylonu), pričom každá má svoju kobylku, ktorej posúvaním hráč mení výšku tónu. Tónový rozsah kota sa pohybuje od B až po es3. Koto sa ladí na princípe pentatoniky, napr. jedno zo štyroch základných ladení je d, g, a, c1, d1, e1, g1, a1, c2, d2, e2, g2, a2. Hráč rozozvučiava struny brnkaním troma slonovinovými brnkadlami (plektrami), ktoré má upevnené na palci, ukazováku a prostredníku pravej ruky. Každá časť kota má tradičný názov, ktorý sa spája s presvedčením, že telo nástroja sa podobá na telo draka (napr. vrchná časť sa nazýva dračí pancier, spodná časť dračí žalúdok). Podľa tradície hráč pri hraní kľačí pred nástrojom položeným na zemi, v súčasnosti však zvyčajne sedí pri okraji nástroja položeného na stojane.

Predchodcom kota bol ku-čeng, podobný čínsky hudobný nástroj, ktorý sa dostal do Japonska v období Nara (710 – 784). Koto bolo spočiatku len dvorským nástrojom, neskôr v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), keď sa rozšírilo medzi širšie vrstvy, sa stalo súčasťou japonskej kultúry. Prvým známejším skladateľom skladieb pre koto bol mních Kendžun (asi *1547, †asi 1636), k zdokonaleniu tohto hudobného nástroja prispel slepý hudobník Jacuhaši Kengjó (*1614, †1685), skladbami pre koto sa neskôr preslávil aj Mičio Mijagi (*1894, †1956), ktorý komponoval tradičnú i západne orientovanú hudbu. Koto využívajú vo svojej tvorbe aj súčasní hudobníci, napr. nemecký skladateľ Heiner Goebbels (*1952), v oblasti rocku a džezu ho spopularizovali David Bowie (*1947, †2016), Dave Brubeck (*1920, †2012) so svojím kvartetom, skupiny Queen a Rolling Stones a i.

gigue

gigue [žig; germánske jazyky > tal. > fr.] —

1. sláčikový hudobný nástroj francúzskych minstrelov obľúbený v 12. a 13. stor., druh rubeby, od 14. stor. so žliabkovou špirálovou hlavicou (podobnou ako pri dnešných husliach);

2. spoločenský tanec rýchleho tempa v troj-, šesť- a 12-osminovom takte. Od 17. stor. stála časť suity, zvyčajne tvoril finále.

kontrafagot

kontrafagot [tal.] — dvojjazýčkový dychový drevený hudobný nástroj, basový druh fagotu. Najväčší a najhlbšie znejúci drevený dychový nástroj v symfonickom orchestri.

Vznikol na začiatku 17. stor., dodnes sa vyvinuli dva typy: väčší, nemecký typ s užšou menzúrou a menší, anglo-francúzsky typ so širšou menzúrou. O zdokonalenie kontrafagotu sa v 19. stor. zaslúžil najmä nemecký nástrojár Johann Adam Heckel. Kontrafagot má stavbu podobnú fagotu, tvorí ho dlhá (490 – 550 cm a viac) tri- až štyrikrát zahnutá kónická trubica pozostávajúca z niekoľkých dielov so sústavou klapiek a hmatových otvorov, na rozdiel od fagotu má navyše bodec slúžiaci na opretie nástroja a ventil na vypúšťanie kondenzovanej vody. Na rozkmitanie vzduchového stĺpca v nástroji slúži strojček so 7 cm dlhými trstinovými jazýčkami. Kontrafagot sa notuje v basovom kľúči o oktávu vyššie ako znie, jeho znejúci tónový rozsah je B2f. Je súčasťou štandardného obsadenia symfonického orchestra (zvyčane jeden, zriedkavo dva nástroje), kde slúži na podporu najhlbších tónov harmónie (basovej linky kontrabasov).

Kontrafagot sa začal objavovať v orchestri už v období baroka, používal sa však zriedkavo, jeho úlohou bolo zdvojovať linku generálneho basu. V 18. stor. sa začal uplatňovať v sólových pasážach orchestrálnych skladieb (Ludwig van Beethoven: 5. symfónia c mol Osudová, 1808; 9. symfónia d mol, 1824), ako sólový nástroj len ojedinele, neskôr vzniklo niekoľko koncertov pre kontrafagot a orchester (1978 Gunther Schuller; 1979 Kalevi Aho, 1984 Donald Erb). V komornej hudbe kontrafagot plní úlohu basového nástroja (hrá basovú linku v skladbách pre dychové zoskupenia a komorné súbory, napr. Antonín Dvořák: Serenáda pre dychové nástroje, violončelo a kontrabas d mol, op. 44, 1878, s kontrafagotom v dychovom obsadení).

kontrabas

kontrabas, tal. contrabbasso — strunový sláčikový hudobný nástroj s najhlbším tónovým rozsahom.

Vyvinul sa v 16. stor. z basovej violy da gamba; nazývaný aj violone (violon). Korpus nástroja tvoria podobne ako pri husliach mierne vyklenutá (alebo rovná) spodná doska (z javorového alebo z topoľového dreva), vyklenutá vrchná doska (zo smrekového dreva) s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f a luby (z javorového dreva); v súčasnosti sa niektoré moderné nástroje vyrábajú z karbónového vlákna. Vrchná a spodná doska sú vnútri korpusu približne pod kobylkou, ktorá na vrchnú dosku prilieha v priestore medzi rezonančnými otvormi, spojené rezonančným kolíkom (→ duša). Na hornej časti korpusu je osadený krk s hmatníkom (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi (alebo s piatimi) zárezmi na struny (kontrabas má štyri, príp. päť strún, v romantizme sa používali aj trojstrunové kontrabasy) a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a s ladiacou mechanikou. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o zasúvateľný bodec v spodnej časti nástroja. Vzhľadom na neštandardizovanú stavbu môže mať kontrabas konštrukčné znaky violových nástrojov (rovnú zadnú dosku hore mierne sklonenú, vrchnú časť trupu užšiu a predĺženú smerom ku krku a i.). Celková výška nástroja je 180 – 200 cm, niekedy i viac.

Pri hre na kontrabase hráč buď stojí, alebo sedí na vysokej stoličke a kontrabas opiera bodcom o podlahu. Struny sa rozozvučia kontrabasovým sláčikom (coll’arco) nemeckého (drží sa zospodu) alebo francúzskeho (drží sa zvrchu) typu či brnkaním prstami (pizzicato). Skordatúra (ladenie strún) prešla v súvislosti s rôznym počtom strún zložitým vývojom. Dnešný kontrabas so strunami ladenými v kvartách (C1) E1, A1, D, G má rozsah (C1) E1g1, v notách sa zapisuje o oktávu vyššie. V barokovej hudbe mali kontrabasy funkciu vedenia basového hlasu (→ generálny bas), od viedenského klasicizmu bolo ich hlavnou funkciou zdvojovanie basovej línie violončela o oktávu nižšie a vývoj pokračoval k ich úplnej emancipácii. Tón kontrabasu býva pri symfonickej orchestrácii často zdvojovaný v unisone alebo v oktáve iným nástrojom, napr. fagotom, basovým klarinetom, lesnými rohmi a tubami. Kontrabas tvorí základ harmonického sprievodu, dajú sa však na ňom interpretovať aj sólové kantilény a virtuózne pasáže. Pôsobivý účinok sa dosahuje hrou pizzicato. V komornej hre býva kontrabas zastúpený príležitostne ako sólistický nástroj alebo je súčasťou klavírneho kvinteta či rôznych typov sláčikových zoskupení.

Prvé diela pre kontrabas vznikli v období baroka (Karl Ditters von Dittersdorf: Koncert pre kontrabas č. 1 D dur, Koncert pre kontrabas č. 2 E dur), ďalšie v období klasicizmu (Jan Křtitel Vaňhal; Václav Pichl; Johannes Matthias Sperger, ktorý napísal 18 koncertov pre kontrabas; Anton Zimmermann) a neskôr (Franz Schubert, Sergej Alexandrovič Kusevickij, Rejngoľd Moricevič Glier). K najvýznamnejším svetovým kontrabasovým virtuózom patrili Domenico Dragonetti, Giovanni Bottesini a S. A. Kusevickij, v Čechách Gustav Láska, Jindřich Piáček, na Slovensku František Babušek. Propagácii sólového kontrabasu sa na Slovensku v súčasnosti venujú Radoslav Šašina, bratia Anton a Filip Jarovci, Ján Krígovský a i., jedným z najuznávanejších slovenských virtuózov je Roman Patkoló.

Kontrabas má významné miesto aj v džezovej hudbe (používa sa kontrabas s kvintovým ladením), príp. aj v iných žánroch (blues, folk, rokenrol). Je obľúbeným hudobným nástrojom aj v ľudovej hudbe, kde hra na kontrabase tvorí jej harmonický základ. Na Slovensku v niektorých regiónoch (Orava, Kysuce, Liptov) sa používajú kratšie a menšie kontrabasy (ľudové názvy basa, basička, kôrová basa, malá basa) zvyčajne s troma alebo s dvoma strunami alebo ploché basy bez lubov. Hrá sa na nich krátkym vysoko vyklenutým sláčikom.

čeng

čeng, se — jeden z najcharakteristickejších čínskych strunových hudobných nástrojov; citara s 15 – 50 hodvábnymi strunami napnutými na širokom a masívnom drevenom podklade s rezonančnou dutinou. Pod každou strunou je podpierka, pričom stupňovité umiestnenie podpierok určuje rozdielnu dĺžku, a tým aj tónovú odlišnosť strún. Nástroj je pri hre umiestnený horizontálne na dvoch vysokých stojanoch pred hudobníkom, ktorý na ňom hrá nechtami spevnenými ochrannými nadstavcami. Prvé zmienky o čengu sú zo 4. stor. pred n. l.

bonang

bonang [jávsky] — jávsky ľudový hudobný nástroj zo skupiny samozvučných kovových bicích hudobných nástrojov s vyladeným tónom; jeden zo základných nástrojov jávskeho orchestra (→ gamelan).

Vnútri dreveného rámu alebo skrinky je na napnutých povrazoch uložených vo dvoch radoch 10 – 14 gongov ladených podľa jávskej tónovej sústavy. Rozoznievajú sa úderom drevenými paličkami. Staršia forma jednoradového bonangu sa zachovala na Bali.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

basová krídlovka

basová krídlovka, aj tenorový roh — nátrubkový aerofón oválneho tvaru, stavaný ako tenorový člen skupiny krídloviek v ladení B.

basetový roh

basetový roh — altový klarinet v ladení F vytvorený 1770 v Nemecku. Vo vývoji prekonal rôzne zmeny. Najčastejšie ho používal W. A. Mozart, F. Mendelssohn-Bartholdy a R. Strauss.

basička

basička [tal.] — stredný korýtkový alebo skriňový 2- až 3-strunový slovenský ľudový sláčikový nástroj. Veľkosťou sa podobá violončelu, dodnes sa zachoval na Liptove, Podpoľaní, Orave a Kysuciach. Varianty ladenia: terchovské Gd, goralské ADd, liptovské a podpolianske Adg.

organistrum

organistrum [gr. > lat.], ninera, kolovrátok — čiastočne mechanizovaný smykový strunový hudobný nástroj; mechanizácia spočíva v použití kolesového sláku. Organistrum sa rozozvučuje krútením oceľovej kľuky v spodnej časti zvukovej skrinky, čím sa otáča koliesko, ktoré sa trie o struny podobným spôsobom ako husľový slák. Tóny sa tvoria pritláčaním drevených klávesov umiestnených na vrchnom lube zvukovej skrinky. Nástroj mal pôvodne tvar osmičkovej fiduly a bol dlhý asi 1,5 m. Od 13. stor. sa objavuje organistrum menších rozmerov, pri hraní ho má hráč zavesené na krku a pripevnené o pás koženým remeňom.

Nástroj vznikol v ranom stredoveku; obsluhovali ho dvaja muži, z ktorých jeden točil kľukou a druhý hral melódiu pomocou vyťahovania veľkých drevených kolíkov. V období renesancie bolo organistrum obľúbené najmä medzi vrstvami roľníkov a žobrákov. Obrysy jeho korpusu nadobúdali rôzne tvary, od obdĺžnikovitých cez hruškovité, kruhové až k tvaru, ktorý pripomínal konskú hlavu či starovekú lýru. Od 16. stor. bolo bežným nástrojom v európskom ľudovom prostredí. V 18. stor. versailleský nástrojár Henri Bâton zlepšil jeho konštrukciu (organistrum nadobudlo lutnový korpus) a hudobne ho zdokonalil. Bourdonové struny sa dali z hry podľa potreby vyradiť, diatonicky delený rozsah jednej oktávy bol rozšírený na chromaticky delený rozsah dvoch oktáv. V 18. a 19. stor. našlo organistrum široké uplatnenie v ľudovej a tanečnej hudbe vo východných oblastiach Nemecka, v Poľsku, Maďarsku, Litve, Lotyšsku, Estónsku, Bielorusku, na Ukrajine, v Rusku i v Čechách, kde sa často stávalo súčasťou dedinských a mestských ľudových hudobných súborov. Jeho používanie sa zachovalo dodnes, aj keď na Slovensku je dnes už takmer zabudnutým nástrojom.

guiro

guiro [gi-], giro — juhoamerický samozvučný hudobný nástroj. Pôvodne sa zhotovoval z podlhovastej vysušenej a vnútri vydlabanej tekvice alebo z dutej bambusovej tyče s priečnymi zárezmi na povrchu. Na zadnej strane sú vyvŕtané dva otvory slúžiace na uchopenie nástroja hráčom. Pri prechádzaní tenkým drievkom po zárezoch vzniká prenikavý rapkavý zvuk. Dnešné nástroje (s prenikavejším zvukom, ako mali pôvodné) bývajú vyrobené z dreva, plastu alebo z laminátu a drievko sa nahrádza kovovou tyčkou alebo kovovým hrebeňom.

Guiro ako rytmický nástroj tanečnej hudby je neodmysliteľnou súčasťou kubánskych tancov salsa a čača; kovové guiro sa používa pri rytmickom sprievode tanca merengue. Na nástroji hrá zvyčajne spevák, ktorý ním sprevádza svoj spev.

Amatiovci

Amatiovci (Amati) — taliansky rod výrobcov sláčikových nástrojov pôsobiaci v 16., 17. a v 1. polovici 18. stor. v Cremone.

Najvýznamnejší predstavitelia:

Andrea, medzi 1525/1535, podľa iných prameňov medzi 1505/1511 Cremona – 1577 tamže — zakladateľ husliarskej školy rodiny Amatiovcov, ako aj tradície cremonskej školy. Vyrábal nielen husle, ale aj violy, violončelá a lutny;

Antonio, lat. Antonius, okolo 1555, podľa iných prameňov medzi 1535/1540 Cremona – 1640, podľa iných prameňov 1630/1631 alebo 1635 tamže — Andreov starší syn, veľmi nadaný husliar, vytvoril niekoľko vzácnych husieľ;

Girolamo, lat. Hieronymus, okolo 1561, podľa iných prameňov 1551 alebo 1556 Cremona – 2. 11. 1630 tamže — Andreov mladší syn, zaslúžil sa o ďalší rozvoj husliarstva;

Nicolò, aj Nicola, Niccolo, lat. Nicolaus, 3. 12. 1596 Cremona – 12. 4. 1684 tamže — Girolamov syn a najvýznamnejší predstaviteľ rodiny Amatiovcov i cremonskej školy. Vytvoril vlastný model husieľ nazývaný Grand Amati, ktorému sa vyrovnajú len najlepšie nástroje Antonia Stradivariho, ktorý spolu s Andreom Guarnerim (→ Guarneriovci) patril k jeho žiakom;

Girolamo II., aj Hieronymus, 26. 2. 1649 Cremona – 21. 12. 1740 tamže — Nicolòv syn.

K rodine Amatiovcov pravdepodobne patril aj Giuseppe Amati v Bologni, ktorý v 17. storočí tvoril husle a kontrabasy.

Ertlovci

Ertlovci (Ertl) — rod bratislavských husliarov.

Významní predstavitelia:

Jakub, aj Jacob Erdtl, 1781/83 okolie Hraníc, okres Přerov – 8. 4. 1818 Bratislava — otec Karola; pracoval v husliarskej dielni Thirovcov v Bratislave pravdepodobne už u Ondreja Thira (*1765, †1803), manžela Apolónie Thirovej, neskôr u jej druhého manžela Johanna Martina Schmidta (*1773, †1809). V roku 1813 sa stal majiteľom dielne Thirovcov;

Karol, aj Carl, 8. 12. 1813 Bratislava – po 1868 (1870, 1876 alebo 1877) tamže — jeden z najvýznamnejších výrobcov hudobných nástrojov v Bratislave, syn Jakuba. Vyučil sa u Andreasa Taubera (*1794, †1833), ktorého dielňu (založená 1830) prevzal s matkou Barbarou, dedičkou Tauberovho majetku. Udržoval a opravoval nástroje Cirkevného hudobného spolku, zhotovoval husle podľa Stradivariho modelu, vyučil popredných uhorských husliarov.

husliari

husliari — výrobcovia sláčikových strunových hudobných nástrojov. V minulosti sa venovali aj výrobe brnkacích nástrojov (označovali sa aj ako lutnári, výrobcovia gitár, mandolín, citár a pod.).

Prvým významným talianskym husliarom bol Andrea Amati (→ Amatiovci) pôsobiaci v 16. stor. v Cremone v Taliansku. Najvýznamnejším predstaviteľom cremonskej husliarskej školy bol jeho vnuk Niccolò Amati, v ktorého dielni sa vyučil aj Andrea Guarneri (→ Guarneriovci) a Antonio Stradivari (*1644, †1737), pôsobiaci koncom 17. a v 1. polovici 18. stor. Od Stradivariho, ktorý bol v tom období považovaný za jedného z najlepších husliarov, je známych asi 650 hudobných nástrojov (husle, violy, violončelá, gitary); svoj klasický model vyvinul okolo roku 1700.

Z Brescie pochádzali Gasparo da Salò (*1542, †1609) a jeho žiak Giovanni Paolo Maggini (*1580, †1630/32).

Ďalšími talianskymi strediskami husliarstva boli Miláno, Neapol, Benátky a Turín. Vyhľadávaným husliarom na sever od Álp bol v 17. stor. tirolský nástrojár Jakob Stainer (*1619, †1683) pôsobiaci v Absame (Rakúsko). V 17. a 18. stor. vznikali centrá husliarstva aj v Mittenwalde v Bavorsku (→ Klotzovci), v Norimbergu, Amsterdame a i., v 19. stor. v Markneukirchene v Sasku. Začiatkom 18. stor. sa výroba sláčikových nástrojov rozšírila aj na územie Čiech; významnými husliarskymi rodmi boli Homolkovci, Špidlerovci, Strnadovci, Pilařovci, Vávrovci a i.

Prvý medzinárodne uznávaný uhorský husliar Adam Bessler (*okolo 1625, †1679) pôsobil 1649 – 79 v Prešove. Na Slovensku sa husliarstvo koncentrovalo predovšetkým v Bratislave a jeho rozkvet nastal v 2. polovici 18. stor., keď si tu nemecký husliar Anton Thir st. (*1729, †1788; → Thirovci) založil husliarsku dielňu, ktorú po ňom prevzal jeho starší syn Ondrej (*1765, †1803). Mladší syn Anton (*1767, †1837) sa ako husliar usadil vo Viedni. Dielňu Ondreja Thira ml. ďalej viedol Jakub Ertl (→ Ertlovci), po jeho smrti jeho manželka Barbara (rod. Thirová) a syn Karol, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších výrobcov hudobných nástrojov v Bratislave. V roku 1779 začala svoju činnosť husliarska dielňa Johanna Georga Leeba st. (→ Leebovci), popredného súdobého uhorského husliara. Jeho dielňa existovala takmer do polovice 20. stor. Od roku 1814 ju viedol jeho syn Johann Goerg Leeb ml., po jeho smrti ju prevzal Joseph Hamberger st. (→ Hambergerovci), po ňom od konca 19. stor. Štefan Pauer (*1852, †1907) a Alojz Kubesch (*1869, †1946). V Košiciach od roku 1840 pôsobil Ján Juraj (Johann Georg) Stauffer (*1778, †1853), viedenský husliar, ktorý vyrobil nový nástroj – arpeggione (gitarové violončelo). V Liptovskom Mikuláši sa narodil významný uhorský husliar Samuel Felix Nemessányi (*1837, †1881), ktorý pôsobil od roku 1863 v Budapešti. V roku 1927 sa v Bratislave usadil schönbašský husliar Andrej Klier (*1875, †1943) so svojimi troma synmi Ottom, Oskárom a Kurtom (→ Klierovci). Najvýznamnejším husliarom na Slovensku v 20. stor. bol Osvald Juraj Willmann (*1911, †1969), ktorý pôsobil v Košiciach a od 1939 samostatne v Bratislave.

bongo

bongo [špan.] — afrokubánsky bicí hudobný nástroj. Skladá sa z dvoch rovnako vysokých, vzájomne prepojených bubienkov rôznej veľkosti (s priemerom približne 15 – 25 cm). Na vrchnej strane sú potiahnuté kožou, hrá sa na ne zvyčajne dlaňami alebo prstami. Výška tónu závisí od miesta a spôsobu úderu.

Guarneriovci

Guarneriovci, aj Guarnieriovci (Guarneri, Guarnieri) — taliansky rod výrobcov sláčikových hudobných nástrojov, ktorý spolu s Amatiovcami a Antoniom Stradivarim založil tradíciu cremonskej školy.

Najvýznamnejší predstavitelia:

Andrea, 1623/26 pravdepodobne Cremona, Taliansko – 7. 12. 1698 tamže — žiak Nicola Amatiho; tvorca huslí a violončiel, ktoré mali zvučný tón;

Pietro Giovanni, nazývaný Pietro da Mantova, 18. 2. 1655 Cremona, Taliansko – 26. 3. 1720 Mantova, Taliansko — Andreov starší syn; vyučil sa u otca a okolo roku 1680 si otvoril dielňu v Mantove;

Giuseppe Giovanni Battista, známy ako filius Andreae, 25. 11. 1666 Cremona, Taliansko – 1739/40 tamže — Andreov mladší syn; zdedil otcovu dielňu v Cremone;

Pietro, nazývaný Pietro da Venezia, 14. 4. 1695 Cremona, Taliansko – 7. 4. 1762 Benátky, Taliansko — starší syn G. G. Battistu, asi od roku 1720 žil v Benátkach a tvoril podľa tamojších postupov;

(Bartolomeo) Giuseppe Antonio, známy ako Joseph Guarnerius, nazývaný del Gesù, 21. 8. 1698 Cremona, Taliansko – 17. 10. 1744 tamže — mladší syn G. G. Battistu, najslávnejší predstaviteľ rodiny, vytvoril do 200 huslí. Na jeho nástroji hral aj Niccolò Paganini.

cithara

cithara [-ta-; gr. > lat.] —

1. v starovekom Ríme polatinčený názov starogréckeho strunového brnkacieho nástroja, kithary;

2. v stredovekých latinských spisoch všeobecné označenie strunových hudobných nástrojov.

gusle

gusle, rus. gusli — brnkací strunový ľudový hudobný nástroj viacerých tvarov. Najstaršie správy o gusliach pochádzajú zo 6. stor. Spomínajú sa v ruských bylinách, rozprávkach i piesňach, od 11. stor. aj v literatúre východných Slovanov.

Raný typ guslí, tzv. krídlovité (krylovidnyje) alebo zvonivé (zvončatyje) gusle, mal plochý drevený korpus (vydlabaný alebo glejený) pokrytý drevenou doskou s 5 – 9, príp. s 12 strunami ladenými diatonicky, zvyčajne v durovom tónorode. Pri hre sa držali na kolenách, pravou rukou (často pomocou plektra) hráč brnkal na struny a prstami ľavej ruky tlmil melodicky nepotrebné rezonujúce struny.

Prilbicovité gusle (šlemovidnyje gusle, gusle psaltir) mali plochú rezonančnú skrinku v tvare lichobežníka, zloženú z tenkých doštičiek, a 11 – 36 strún v diatonickom ladení. Pri hre sa širšou stranou opierali o kolená a užšou stranou o hruď. Prstami obidvoch rúk hráč brnkal na struny. Zvuk bol mäkší a technika hry náročnejšia, preto ich používali len skúsení ľudoví hudobníci, skomorochovia. Gusle obidvoch typov sa vyskytovali ako sólový i ansámblový nástroj v ruskej ľudovej hudbe.

Na prelome 16. a 17. stor. sa objavil tretí typ nástroja, tzv. pravouhlé gusle (priamougoľnyje gusle). Ich základom boli prilbicovité gusle, korpus bol pravouhlého obdĺžnikového tvaru zakrytý vrchnákom. Spočiatku sa kládli na stôl, neskôr mali stojan s tenkými nožičkami. Vnútri bolo 55 – 66 strún ladených diatonicky aj chromaticky, na ktoré sa brnkalo prstami obidvoch rúk. Zvuk tohto typu guslí bol prenikavejší, s dlhým dozvukom. Nástroj sa používal v mestskom i v dedinskom prostredí, úspešne konkuroval západoeurópskym hudobným nástrojom (klavichord, čembalo). V roku 1905 nadobudol klaviatúru a získal nový názov – klávesové gusle (klavišnyje gusle).

drevené dychové hudobné nástroje

drevené dychové hudobné nástroje — vzduchozvučné hudobné nástroje (→ aerofóny) cylindrického alebo kónického tvaru, zvyčajne s jedným otvoreným koncom. Delia sa na hranové, ktoré sú rozozvučiavané nárazom vzduchového prúdu na hranu otvoru, a jazýčkové, rozozvučiavané kmitaním jedného alebo dvoch jazýčkov. K hranovým dreveným dychovým nástrojom patria napr. pozdĺžna a priečna flauta, pikola; k jednojazýčkovým sa zaraďujú všetky druhy klarinetov, basetový roh, saxofón, tárogató; k dvojjazýčkovým hoboj, anglický roh, fagot a kontrafagot. V symfonickom orchestri tvoria flauty, hoboje, klarinety a fagoty samostatnú nástrojovú skupinu. Z ľudových hudobných nástrojov k nim patria rôzne druhy píšťal (koncovky, dvojité píšťaly, pastierske píšťaly, kostené handrárske píšťaly a i.) s hmatovými otvormi alebo bez nich, fujara a gajdy; v pastierskom prostredí boli obľúbené aj veľké signalizačné nástroje bez hmatových otvorov so zahnutou spodnou časťou a s dreveným nátrubkom (alpský roh, trombita).

Predchodcami drevených dychových hudobných nástrojov boli jednoduché píšťaly vyrábané od praveku z rôznych materiálov (drevo, bambus, hlina, kosti), neskôr rôzne druhy fláut a nástrojov z radu šalmajov s jednoduchým alebo s dvojitým jazýčkom (aulos, tibia, čínske flauty a i.), z ktorých sa postupne vyvinuli dnešné flauty a cez stredoveké bomharty dnešné jazýčkové nástroje.

Základný tón vznikajúci chvením vzduchového stĺpca sa zvyšuje odkrývaním tónových otvorov, dierok navŕtaných do steny nástroja, čím sa dosiahne základný diatonický rad. Chromatické tóny sa tvoria neúplným zakrývaním dierok a hmatovými kombináciami pomocou klapkového mechanizmu, ktorý zostrojil nemecký flautista a nástrojár Theobald Böhm (*1794, †1881). Tóny vyššie ako základný rad sa tvoria tzv. prefukovaním.

Homolkovci

Homolkovci — rod českých husliarov, ktorí pôsobili od konca 18. stor. vo Velvaroch (okres Kladno) v stredných Čechách, neskôr v Prahe.

Významní predstavitelia:

Emanuel Adam (*1796, †1849) — zakladateľ husliarskej tradície, vyrábal malé husle s červenohnedým lakom na žltom podklade s nižšie položenými rezonančnými otvormi v tvare písmena f.

Jeho žiakmi boli jeho bratia: Václav (*1792, †1858), Jan Štěpán (*1800, †1883) a Ferdinand Josef (*1810, †1862) i synovia Vincenc Emanuel (*1826, †1861) a Ferdinand August (*1828, †1890).

Ďalší z rodiny Homolkovcov Eduard Emanuel (*1860, †1934), syn Ferdinanda Augusta, ktorý žil v Prahe, pracoval podľa vzoru Antonia Stradivariho, Amatiovcov i Giuseppe Antonia Guarneriho (→ Guarneriovci) a bol znalcom a reštaurátorom starých majstrovských nástrojov. V rodinnej tradícii krátko pokračoval jeho syn Eduard Ferdinand (*1886, †1915).

cremonská škola

cremonská škola [kre-] — najvýznamnejšia husliarska škola, ktorá sa vo svete preslávila výrobou majstrovských husieľ. Pôsobila v talianskom meste Cremona a reprezentujú ju viaceré generácie a rody majstrov husliarov. Základy cremonskej školy položil v 2. polovici 16. stor. Andrea Amati (*1505, †1577), jej predstaviteľmi boli ďalší členovia rodiny Amatiovcov, Antonio Stradivari (*1644, †1737) a rodina Guarneriovcov. Ich nástroje sú dodnes nielen vzorom zvukovej precíznosti, ale aj vzácnou súčasťou zbierok historických nástrojov.

brnkacie hudobné nástroje

brnkacie hudobné nástroje — skupina hudobných nástrojov, ktoré sa rozozvučia trhnutím struny prstami, nechtami, brkom alebo brnkadlom z kaučuku, umelej hmoty alebo z kovu. Medzi brnkacie hudobné nástroje patria gitara, mandolína, citara, lutna, mandola, bendžo, ukulele, balalajka, domra, gusle, harfa, lýra a i., z tradičných mimoeurópskych nástrojov napr. hudobný luk. Zo skupiny samoznejúcich nástrojov sa sem zaraďuje napr. drumbľa, lamelofóny, zo skupiny historických klávesových nástrojov napr. čembalo, virginal, spinet, pri ktorých sa struny rozochvievajú pomocou mechanického brka. Brnkacia technika sa môže používať aj pri hre na ďalších hudobných nástrojoch (husle, viola, kontrabas, violončelo, cimbal a i.). Tón vylúdený trhnutím má ostrý, rýchle rozoznievaný zvuk, ktorého dĺžka znelosti závisí od rezonančnej skrinky nástroja.

hydraulis

hydraulis [gr. > lat.], gr. hydraulos — hydraulický (vodný) organ, ktorý zostrojil Ktésibios z Alexandrie v 3. stor. pred n. l. Tvorila ho vzdušnica, píšťalnica, klávesnica a registre. Rovnomerný vzduchový prúd bol regulovaný vodným stĺpcom.

Tento nástroj bol obľúbený najmä vo svetskej hudbe v starovekom Grécku, neskôr v Ríme. Prestal sa používať so zánikom Rímskej ríše.

gusle

gusle [srb.] — sláčikový strunový hudobný nástroj ľudových pevcov (→ guslar), ktorí na ňom hrali a spievali epické piesne. Má oválny, príp. hruškovitý korpus vydlabaný z dreva. Otvorená ozvučnica je potiahnutá jemne vypracovanou kožou z kozy alebo jahňaťa (safián), ktorá sa podieľa na ich charakteristickom zvuku. Gusle majú jednu, príp. dve vlascové struny, ktoré sa nepritláčajú ku krku nástroja, ale hráč sa ich dotýka prstami zboku, tvoriac flažoletové tóny. Pri hre sa držia vertikálne, tón vzniká trením pomocou krátkeho sláčika v tvare luku. Nástroj i sláčik bývajú bohato ornamentálne zdobené.

Gusle sa používali na Balkáne u južných Slovanov (najmä u Srbov a Chorvátov) a sú pravdepodobne najstarším ľudovým hudobným nástrojom na tomto území (nie sú totožné s ruským nástrojom gusle).

fanfárová trúbka

fanfárová trúbka, fanfárka — plechový dychový hudobný nástroj bez záklopkovej sústavy uplatňovaný v skladbách slávnostného charakteru (→ fanfáry). Dĺžkou i tvarom nástrojovej trubice je podobný starším druhom trúbok. Ladený býva v F alebo v Es s prirodzeným radom tónov g c1 e1g1b1c2d2e2fis2g2.

forminx

forminx [gr.] — starogrécky brnkací strunový hudobný nástroj; predchodca a najstaršie doložený štvorstrunový variant kithary. Je známy z Homérových eposov i z vázových malieb z 8. stor. pred n. l., bol bohato zdobený zlatom a slonovinou.

husle

husle — sláčikový strunový hudobný nástroj. Husle súčasného tvaru vznikli v 1. polovici 16. stor. v severnom Taliansku (Brescia) a koncom 16. stor. vytlačili z hudobnej praxe liru da braccio.

Korpus nástroja tvorí vyklenutá spodná doska (z javorového dreva), vyklenutá vrchná doska s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f (zo smrekového dreva) a luby (z javorového dreva). V strede medzi dvoma doskami je krk, ktorý na vrchnej strane nesie hmatník (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi zárezmi na struny a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a ladiacimi kolíčkami. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o žaluď v spodnej časti nástroja. Kobylka prenáša kmitanie strún na vrchnú dosku a jednou svojou nôžkou (pod strunami e2, a1) stojí približne nad dušou (kolík zo smrekového dreva s priemerom asi 5 mm), ktorá prenáša kmitanie z vrchnej dosky na spodnú. Druhou nôžkou (pod strunami d1, g) stojí na basovom (ozvučnom) trámci (jeho dĺžka je 26 cm), ktorý tesne prilieha k vrchnej doske a slúži na vypnutie a podporu vyklenutia. V hlavici sú vyvŕtané otvory na štyri ladiace kolíčky (kľúče z ebenového dreva). Štyri črevové (prípadne kovové) struny sú ladené v kvintách g, d1, a1, e2. Husle majú rozsah gc5. Tlmený zvuk sa dosahuje použitím sordiny (svorka tlmiaca kmitanie kobylky). Funkciou podbradka – doštičky z ebenového dreva je pevnejšie držanie nástroja medzi bradou a ramenom. Struny sa rozochvievajú sláčikom (coll’arco) alebo aj brnkaním prstami (pizzicato).

Na husliach sa dá hrať rôznymi spôsobmi: legato (viazane), détaché (oddeľovane), staccato (krátko), sautillé (hádzaný smyk), martellato (prudké détaché), con sordino (so sordinou), col legno (prútom sláčika), tremolo (rýchle opakovanie tónov) a pod. Uplatňujú sa v sólistickej i komornej hre a sú najpoužívanejším hudobným nástrojom v orchestri (kde sa delia na prvé a druhé husle). Na Slovensku sú obľúbeným hudobným nástrojom aj v tradičných ľudových hudobných zoskupeniach a popri klasických husliach sa používajú aj rôzne varianty domácej ľudovej výroby.

Za najvýznamnejšieho husľového virtuóza sa považuje Niccolò Paganini.

eufónium

eufónium [gr.], aj barytónový roh — plechový dychový hudobný nástroj (nátrubkový aerofón) oválneho tvaru. Bol zostrojený v roku 1843 ako barytónový člen skupiny spevorohov, preto býva nesprávne nazývaný aj barytón. Tvarom je podobný basovej krídlovke, líši sa však od nej väčšími rozmermi a širšou trubicou. Je opatrený štyrmi ventilmi, ladený v B, široko menzúrovaný. Má plný a mohutný zvuk, chromatický rozsah od E (i hlbšie od B1) po b1.

V dychovom orchestri hrá často unisono s basovou krídlovkou, v symfonickom orchestri sa používa zriedkavejšie (napr. v dielach novoromantických skladateľov).

čchin

čchin — tradičný čínsky strunový hudobný nástroj; čínska sedemstrunová vertikálna citara. Je staršou predchodkyňou mnohostrunovej horizontálnej citary čeng (se). Má obdĺžnikový drevený trup so širšou hlavovou a s užšou chvostovou časťou, s rezonančnou dutinou na rubovej strane. Struny sú bez podpierok, ich rezonančná dĺžka sa skracuje a predlžuje len prstami. Prvé zmienky o nástroji sú už z konca 2. tisícročia pred n. l. Jeho neskoršie obdoby sa môžu odlišovať tvarom a menším počtom strún.

gajdy

gajdy [turečtina > jazyky balkánskej oblasti] — jazýčkový vzduchozvučný ľudový hudobný nástroj (aerofón) s píšťalovými trubicami rozozvučiavanými vzduchom zo zásobníkového mecha. Píštalové trubice tvorí melodická píšťala s hmatovými otvormi a bourdonová píšťala bez hmatových otvorov. Tón vzniká rozkmitaním jazýčka v tónotvornom zariadení (na Slovensku nazývanom piskor) vsadenom v hornej časti píšťalových trubíc. Zásobníkový mech, zhotovený zo zvieracej kože, drží hráč pod ľavou pazuchou a napĺňa ho vzduchom ústami alebo pomocou menšieho čerpacieho mecha, ktorý má pod ramenom pravej ruky. Tónovú výšku gájd určuje piskor, dĺžka trubice melodickej píšťaly a hmatové otvory v nej.

Jazýčkové nástroje, do ktorých sa vháňal vzdušný prúd pomocným mechom namiesto ústami, poznali už antickí Gréci a Rimania. Do Európy sa gajdy dostali z Ázie; známe boli u nordických národov (dudey, musa, chevrette), v Írsku, Španielsku (gaita), Taliansku (cornamusa), Bulharsku, Rumunsku, vo Švajčiarsku, v Nemecku (sackpfeife, dudelsack, bock), Poľsku, Čechách (dudy) a i., v 18. stor. boli obľúbené vo Francúzsku (musette). Dodnes sú populárne v Škótsku (bagpipe), kde sa stali symbolom národnej identity, našli uplatnenie vo vojenskej hudbe Spojeného kráľovstva a jej prostredníctvom sa dostali aj do bývalých britských kolónií. Tieto nástroje sa v rôznych oblastiach Európy líšia konštrukčne, vzhľadovo i zo zvukového hľadiska. Pre gajdy západoeurópskeho typu sú charakteristické píšťaly s kónickým vývrtom a dvojité jazýčky; východoeurópske majú cylindrický vývrt píšťal a jednoduchý jazýček. Pri západoeurópskom type gájd sa zväčšoval počet samostatných bourdonových píšťal, kým vo východnej Európe prevládajú gajdy s jednou bourdonovou píšťalou. Melodická píšťala (gajdica) má v gajdách v západnej Európe spravidla jeden vývrt, kým vo východnej Európe môže mať aj viacero vývrtov.

Na Slovensku, kde sú gajdy doložené v 14. stor., sa v ľudovom prostredí vyvinuli typy, ktoré sa podľa konštrukcie melodickej píšťaly diferencujú na:

dvojhlasné gajdy s jednoduchou melodickou píšťalou a dvoj- až trojnásobne dlhšou stále znejúcou bourdonovou píšťalou známe na severnej Orave;

trojhlasné gajdy s dvojitou melodickou píšťalou a bourdonovou píšťalou rozšírené na celom území Slovenska (melodická píšťala má jednu píšťalu so šiestimi hmatovými otvormi a druhú, kontrovú píšťalu s jedným hmatovým otvorom, ktorého odkrývaním a zakrývaním sa rytmizuje melódia);

štvorhlasné gajdy s trojitou melodickou píšťalou a bourdonovou píšťalou používané na západnom Slovensku. Melodická trojpíšťala má v porovnaní s trojhlasnými gajdami aj vysokú oktávovú píšťalu, na ktorej sa tón ozve len pri odkrytí palcového hmatového otvoru.

Gajdy sú na Slovensku prevažne sólovým nástrojom s výnimkou severného Slovenska, kde sa uplatňuje archaický typ nástrojového združenia – gajdošská hudba (popri gajdošovi hrajú do tanca jeden alebo dvaja huslisti).

V roku 2015 bola gajdošská kultúra na Slovensku zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

hudobný luk

hudobný luk — najjednoduchší strunový hudobný nástroj. Pozostáva z jednej tenkej struny upevnenej na obidvoch koncoch zahnutej tyče. Vyvinul sa pravdepodobne z loveckého luku. Postupne sa zdokonaľoval a menil svoj tvar, pribúdali mu napr. ďalšie struny, ako aj pevný rezonátor z vysušenej rozpolenej tekvice, príp. z kokosového orecha.

dobro

dobro — štvor- až osemstrunová verzia gitary s 12-palcovým kovovým rezonátorom akusticky zosilňujúcim zvuk. Vyrobená Ján Dopjerom v 30. rokoch 20. stor. ako medzičlánok medzi akustickou a elektrickou gitarou. Pomenovanie nástroja vzniklo spojením prvých písmen názvu firmy DOpyera BROthers (Bratia Dopjerovci, 1929), pričom inšpiráciou bol aj slovenský význam tohto slova. Jeho výroba trvala nepretržite do začiatku 2. svetovej vojny a pokračovala po roku 1962. Neskôr sa z názvu nástroja stalo synonymum pre všetky rezofonické gitary bez ohľadu na výrobcu alebo značku. Dobro obohatilo najmä skupinu nástrojov country and western hudby, neskôr zľudovelo a začalo sa používať vo folklóre po celých USA.

Od roku 1992 sa v Trnave uskutočňuje festival Dobrofest, kde sa každoročne v auguste prezentujú hudobníci v hre na rezofonických hudobných nástrojoch rôznych konštrukcií vo všetkých druhoch populárnej hudby. Počas Dobrofestu 1996 bolo v Dome hudby Západoslovenského múzea v Trnave založené prvé múzeum rezofonických hudobných nástrojov v Európe.

chalumeau

chalumeau [šalümo; fr.] —

1. drevený dychový hudobný nástroj s jedným jazýčkom, vŕtaním podobný zobcovej flaute, z ktorého norimberský výrobca Johann Christoph Denner (*1655, †1707) vyrobil na konci 17.stor. klarinet. Chalumeau sa v hudobnej praxi používal do polovice 18. stor.;

2. najnižší register moderného klarinetu;

3. štvorstopový alebo osemstopový jazýčkový register organa.

bomharty

bomharty [lat. > fr.] — skupina väčších píšťalových dvojjazýčkových drevených dychových nástrojov (aj pommer, pumhart, bombarde), ktoré sa vyvinuli zo šalmají. Vyskytujú sa v Európe od konca 14. stor., tvorí ich niekoľko polohových členov (od basových po altové).