Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – hudba - hudobné nástroje

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 148 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

aerofóny

aerofóny [gr.] — hudobné nástroje, ktorých tón vzniká chvením vzduchového stĺpca v trubici dychového nástroja. Zvyčajne sa delia na hranové (pikola, flauta, okarína, syrinx a niektoré organové registre), jazýčkové (klarinet, saxofón, hoboj, anglický roh, fagot) a nátrubkové (trúbka, krídlovka, trombón, lesný roh, tuba.).

aidovka

aidovka — druh rovnej, nezakrivenej trúbky s jedným alebo s troma ventilmi. Vyrába sa v ladení H alebo As. Vznikla na návrh G. Verdiho pre operu Aida (odtiaľ názov). Má lesklý slávnostný fanfárový zvuk.

Aiolova harfa

Aiolova harfa — strunový hudobný nástroj. Na plochej ozvučnej skrini má 6 – 12 rovnako ladených strún; rozoznieva ich prúd vzduchu.

akordeón

akordeón [fr.] — názov, ktorým 1827 pomenoval francúzsky nástrojár Marie Candide Buffet (*1797, †1859) prvotné harmónium a ktorý 1829 použil nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) vo Viedni na označenie zdokonalenej ťahacej harmoniky.

anglický roh

anglický roh — altový hoboj v ladení F. Ako nástroj symfonického orchestra vznikol v 1. polovici 18. stor. z oboe da caccia. Hrací systém má ako hoboj; písaný rozsah (b) hf 3 znie o kvintu nižšie (es) eb2.

kláves

kláves [lat.] — ovládací prvok zariadenia;

1. hud. dvojramenná drevená páka v strede nasadená na kovový kolík, ktorej predná časť je obložená slonovinou alebo plastom alebo je vyrobená z ebenového dreva. Stlačením klávesu sa uvedie do pohybu príslušný mechanizmus hudobného nástroja (čembalo, klavír, organ) a úderom na strunu (pri elektronických a elektroakustických hudobných nástrojoch aj elektronicky) sa vylúdi tón; súčasť klaviatúry;

2. inform. angl. key — mechanický prvok (tlačidlo) klávesnice zariadenia (počítač, mobilný telefón a i.) umožňujúci ovládanie zariadenia tlakom ľudského prsta. Každý kláves je spravidla označený znakom alebo symbolom funkcie, ktorú reprezentuje. Stlačením klávesu sa ovláda elektrický spínač alebo iný snímací prvok (napr. senzor). Kláves nie je aretovaný, t. j. po uvoľnení tlaku prsta sa vráti do pôvodnej polohy;

3. → písací stroj.

klávesnica

klávesnica — sústava klávesov;

1. hud. → klaviatúra;

2. inform. a) počítačová klávesnica, angl. keyboard — vstupné zariadenie počítača určené na vkladanie znakov a príkazov. Klávesnicu tvorí sústava klávesov, snímačov a riadiacej elektroniky, ktorá po stlačení klávesu pošle do počítača jeho kód. V počítači kód preberie ovládač klávesnice, ktorý mu priradí dohodnutý význam, napr. písmeno podľa tabuľky národnej abecedy.

Klávesnice sa vyrábajú v rôznych variantoch, líšia sa typom snímačov, počtom a rozmiestnením klávesov, dizajnom ap. Podľa spôsobu snímania stlačenia klávesu sa rozoznávajú mechanické (každý kláves spína samostatný spínač), membránové (spínače sú súčasťou spoločnej membrány), bezkontaktné kapacitné (založené na zmene elektrickej kapacity), bezkontaktné magnetické (založené na Hallovom jave) a iné klávesnice. Súbor znakov a ich rozloženie na klávesnici závisia od používaného jazyka a možno ich softvérovo modifikovať. Na klávesniciach s podporou abecied jazykov používajúcich latinské písmo prevládajú v ich centrálnom poli s klávesmi so znakmi bez diakritiky rozloženia písmen QWERTY (americké), QWERTZ (nemecké) a AZERTY (francúzske) prevzaté z klávesnice písacieho stroja, pričom klávesy so znakmi s diakritikou, ako aj číslice, špeciálne znaky a riadiace klávesy (šípky ap.) bývajú umiestnené na okrajoch klávesnice alebo v jej pravej časti. Niektoré klávesnice majú klávesy vizuálne zoskupené v sekciách, okrem hlavnej sekcie na ľavej strane to býva numerická sekcia vpravo a sekcia riadiacich klávesov medzi nimi.

Niektoré znaky sa vkladajú priamo stlačením jedného klávesu, na vkladanie iných znakov, najmä riadiacich, je potrebné súčasne s klávesom znaku stlačiť jeden alebo viac špeciálnych klávesov – modifikátorov. Často používaným je modifikátor Shift, ktorý umožňuje vloženie veľkého písmena, ďalšími modifikátormi sú napr. klávesy Ctrl, Alt, AltGr alebo kláves Command (na klávesniciach počítačov Apple), ktorých súčasné stlačenie s iným znakom je zvyčajne interpretované ako príkaz operačnému systému alebo spustenému programu (napr. stlačením kombinácie klávesov Ctrl a B sa v niektorých textových programoch vyznačený text vysádza tučne). Stlačenie modifikátora môže ovplyvňovať aj funkcie spojené so súčasným stláčaním tlačidiel myši alebo iného vstupného zariadenia. Stlačenie niektorých klávesov ovplyvňuje funkciu klávesov, ktoré sú stlačené následne. Napr. stlačenie klávesu CapsLock spôsobí, že až do jeho opätovného stlačenia sa vkladajú veľké písmená namiesto malých. Naopak, stlačenie tzv. mŕtveho klávesu ovplyvňuje len stlačenie nasledujúceho klávesu (táto funkcia zodpovedá mŕtvemu klávesu písacieho stroja a obvykle sa používa na vkladanie znakov s diakritikou).

Klávesnice sa k počítaču pripájajú káblom alebo bezdrôtovo a môžu byť doplnené aj inými vstupnými zariadeniami, napr. hmatníkom. Z hľadiska počítača sa ako klávesnica správajú aj iné vstupné zariadenia, napr. čítač čiarového kódu;

b) virtuálna klávesnica — grafický softvérový komponent umožňujúci podobne ako počítačová klávesnice vkladať znaky do počítača. Zvyčajne má tvar obdĺžnika, ktorý sa zobrazuje na displeji a pozostáva z polí označených zodpovedajúcimi znakmi aktivujúcich sa kliknutím myšou alebo dotykom. Využíva sa najmä pri tabletoch, smartfónoch a i. počítačoch, ktoré nie sú vybavené počítačovou klávesnicou.

kantele

kantele [fínsky] — fínsky ľudový brnkací strunový hudobný nástroj. Tradičné kantele má obyčajne 5 diatonicky ladených kovových strún napnutých na drevenej rezonančnej skrinke v tvare krídla. Moderné kantele môže mať až 36 strún a jeho prelaďovací mechanizmus umožňuje chromatickú hru. Nástroj sa pri hre drží na kolenách, prípadne je položený na stole podobne ako citara, struny sa rozoznievajú prstami alebo plektrom (brnkadlom).

kaval

kaval [tur.] — pozdĺžna flauta s cylindrickou, na konci otvorenou trubicou; ľudový dychový nástroj (aerofón), ktorý sa vyvinul ako súčasť pastierskej kultúry južnej a juhovýchodnej Európy a Turecka. Spravidla sa skladá z troch častí, pričom stredná časť má osem dierok a spodná časť zvyčajne štyri, ktoré sa pri hraní nezakrývajú. Tónový rozsah je vymedzený takmer troma oktávami chromatickej stupnice. Celková dĺžka kavalu je 60 – 90 cm, vyrába sa z trstiny alebo z dreva. Na kavaloch hrajú zvyčajne súčasne dvaja hráči, pričom jeden hráč hrá melódiu a druhý bourdonový sprievod.

kejbord

kejbord [angl.], aj keyboard — elektronický hudobný nástroj. Vyvinul sa postupným technickým zdokonaľovaním klávesových elektroakustických hudobných nástrojov začiatkom 60. rokov 20. stor. Hoci prvý podobný nástroj (denisdor) skonštruoval český teológ a vynálezca P. Diviš už v 2. polovici 18. stor., za priameho predchodcu kejbordu sa považujú telharmónium (postavené okolo 1900) a elektrofonický organ Hammond (postavený v 30. rokoch 20. stor.), ktorý patril v 2. polovici 20. stor. k obľúbeným nástrojom džezovej, bluesovej a rockovej hudby. Elektronické kejbordy sa začali objavovať okolo 1960. Zvuk sa na nich tvorí výhradne elektronicky (pomocou elektronických zariadení, napr. oscilátorov, filtrov a zosilňovačov). Najmodernejšie kejbordy sú dnes už plne digitálne. Ich súčasťou je softvér s informáciami o všetkých zvukoch a funkciách nástroja. V súčasnosti je možné pripojiť kejbord pomocou rozhrania MIDI (angl. Musical Instrument Digital Interface) k počítaču alebo k elektronickým hudobným zariadeniam.

kemandža

kemandža [perzsky], aj kemanča, kamanča, arab. kamán — perzský a arabský tradičný strunový sláčikový hudobný nástroj. Pozostáva z malého guľovitého korpusu (vyrobený je spravidla z pásikov morušového dreva alebo z kokosového orecha, okrúhly otvor na vrchnej strane je potiahnutý rybou kožou alebo zvieracou blanou) a z dlhého krku s 3 alebo so 4 pôvodne hodvábnymi (v súčasnosti kovovými) strunami ladenými v kvintách alebo v kvartách. V spodnej časti korpusu je pripevnený hrot ukončený kovovým ostňom. Celková dĺžka kemandže je okolo 76 cm. Hráč pri hre sedí na zemi a nástroj drží medzi kolenami (podobne ako violončelo). Kemandža sa využíva v sólovej i v komornej hudbe.

klavír

klavír [fr. > nem.] — úderový strunový hudobný nástroj s klaviatúrou, pri ktorom tón vzniká úderom kladivka na strunu. Základ klavíra tvoria rezonančná doska so strunami a kladivková mechanika, ktoré sú umiestnené v drevenej skrini (obyčajne z hruškového dreva), a klaviatúra. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov s tónovým rozsahom A2 – c5.

Rozoznávajú sa dva druhy klavíra: krídlo (krídlový klavír), ktoré môže byť krátke, polokoncertné, koncertné (dĺžka 260 cm) a veľké koncertné (310 cm), a pianíno. Pri krídle sú struny umiestnené v skrini tvaru vtáčieho krídla a napnuté horizontálne smerom od hráča a kolmo na klaviatúru, pri pianíne sú umiestnené v nižšej skrini obdĺžnikového pôdorysu a napnuté vertikálne. Natiahnuté sú na oceľovom ráme a napínajú sa pomocou kovových kolíkov. Basové struny sú obkrútené jemným medeným drôtom. Ku každému klávesu sú vedené dve alebo tri struny (zborové ostrunenie). Klaviatúra, struny, kladivká, tlmiče a pedále tvoria klavírnu mechaniku. Pri stlačení klávesu sa kladivko umiestnené na druhom konci klávesovej páky vymrští k jednej strune, resp. k dvojici alebo k trojici strún a úderom ich rozochvie, pričom sa vzápätí odkloní, aby struny mohli znieť. Uvoľnením klávesu sa chvenie struny stlmí. Pedále sú dva alebo tri; pri dvoch pedáloch pravý pedál dvíha tlmiče strún, takže struny môžu voľne znieť a doznievať. Pri krídle ľavý pedál posúva kladivká doprava tak, aby sa dotýkali vždy iba jednej struny z dvojice, resp. z trojice strún. Pri pianíne ľavý pedál dvíha kladivká bližšie k strunám, čím sa ich úder na strunu zoslabí. Tretí pedál (nie je vždy súčasťou nástroja) spôsobuje dlhé doznievanie tých tónov, ktoré zneli v momente zošliapnutia pedálu.

Predchodcami klavíra sú čembalo a klavichord, ktoré sa od neho líšia predovšetkým tým, že na rozochvenie strún sa pri nich nepoužíva kladivková mechanika. Pravdepodobne prvý nástroj s kladivkovou mechanikou (aj kladivkový klavír) skonštruoval Bartolomeo Cristofori (*1655, †1731) vo Florencii (písomne doložený 1698). V detailnom opise z roku 1709 sa nový nástroj nazýva gravecembalo col piano e forte (odtiaľ pôvodný názov klavíra fortepiano, pianoforte), čo poukazuje na to, že na rozdiel od čembala (cembalo col penne) umožňuje dynamickú hru, t. j. odstupňovanie intenzity tónu v závislosti od zmeny tlaku prstov na klávesy. Cristoforiho druhá zdokonalená mechanika, ktorú majú jeho tri zachované nástroje (1720, 1722, 1726), tvorí základný princíp mechaniky moderného klavíra. Existujú dva základné typy klavírnych mechaník.

Základ anglickej mechaniky tvorí tzv. nárazová jazýčková mechanika (nem. Stosszungenmechanik; veľmi podobná mechanike B. Cristoforiho) vyvinutá Gottfriedom Silbermannom (*1683, †1753) a jeho synovcom Johannom Heinrichom Silbermannom (*1727, †1799), pri ktorej sú kladivká pripevnené k samostatnej kladivkovej lište. Nimi zhotovené klavíry s touto mechanikou sa zachovali dodnes. Okolo roku 1780 ju zdokonalil a preslávil Angličan John Broadwood (*1732, †1812; preto názov anglická mechanika).

Základ viedenskej mechaniky tvorí tzv. vymršťovacia jazýčková mechanika (nem. Prellzungenmechanik; aj nemecká mechanika) vyvinutá pravdepodobne na začiatku 80. rokov 18. stor. Johannom Andreasom Steinom (*1728, †1792) v Augsburgu, pri ktorej je os násadky s kladivkom upevnená vo vidlici (nem. Kapsel) nasadenej na opačnom konci klávesu. Okolo roku 1790 ju pravdepodobne zdokonalil viedenský výrobca klavírov Anton Walter (*1752, †1826; preto názov viedenská mechanika) a preslávili ju klavíry z dielne Steinovej dcéry Nanette (*1769, †1833) a jej manžela Johanna Andreasa Streichera (*1761, †1833). Klavíry s anglickou mechanikou mali hlbší ponor klávesov a ťažší chod než klavíry s viedenskou mechanikou, ktorá bola známa ľahkým a jemným chodom. Vyrábali sa klavíry tvaru krídla (Hammerflügel, grand piano) prevzatého z čembala, klavíry obdĺžnikového pôdorysu (stolové klavíry; Tafelklavier, square piano) prevzatého z klavichordu a virginalu a pôdorysu ležiacej harfy (malé klavíry; liegende Harfe, lying-harp pianos). Boli vyvinuté aj kolmo postavené druhy krídlového klavíra (napr. pyramídové, lýrové a žirafové), ktoré boli na rozdiel od tradičného krídlového klavíra s horizontálnym umiestnením strún charakteristické vertikálnym usporiadaním strún. Stolové klavíry mali struny uložené priečne, paralelne s klávesnicou.

Moderné pianíno (Pianino, upright piano) sa vyvinulo z vertikálnych typov krídlového klavíra a od 1. polovice 19. stor. postupne nahrádzalo v domácnostiach stolový klavír. Od 70. rokov 18. stor. sa do mechaniky najmä nemeckých klavírov zavádzal celý rad rôznych registrov, napr. harfový (Harphenzug, harp stop), pianový (Pianozug, moderator), unacorda, register pripomínajúci zvuk fagotu a register s tzv. tureckou (janičiarskou) hudbou (napodobňujúci zvuk rôznych bicích nástrojov), ktoré sa rôznym spôsobom uvádzali do činnosti ručnými alebo kolenovými pákami a pedálmi. Tónový rozsah klavíra sa neustále zväčšoval, hoci tento vývoj nebol priamočiary.

V roku 1821 si parížsky nástrojár Sébastien Érard (*1752, †1831) a jeho synovec Pierre Érard (*1796, †1855) patentovali mechaniku dvojitej západky, resp. vypúšťača (double échappement), ktorý umožňoval rýchle opakovanie tónu. Okolo roku 1840 túto mechaniku zjednodušil francúzsky klavírny virtuóz, skladateľ a výrobca klavírov Henri Herz (*1803, †1888). Herzova-Érardova mechanika prekonala všetky ostatné druhy klavírnych mechaník vrátane viedenskej (hoci tá pretrvala vo výrobe klavírov až do konca 19. stor.; vo viedenskej firme Bösendorfer bola sériová výroba štandardného modelu klavíra s viedenskou mechanikou ukončená pred 1. svetovou vojnou) a v základných princípoch zostala nezmenená až dodnes.

V polovici 19. stor. sa začal používať aj liatinový rám strún a krížostrunný poťah, pri ktorom sú basové struny natiahnuté šikmo naprieč nad diskantnými strunami pre lepšie využitie rezonančnej dosky. Na konci 18., a najmä v 19. stor. začali vo svete vznikať početné firmy na výrobu klavírov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, napr. C. Bechstein (1853) a Blüthner (1853) v Nemecku, Steinway & Sons (1853) v USA, Bösendorfer (1828) v Rakúsku, Pleyel (1807) a Érard (1777) vo Francúzsku, Broadwood & Sons (1773) a Érard (založená 1786 ako pobočka firmy Érard v Paríži) v Spojenom kráľovstve, Petrof (1864) v Česku, Yamaha (1897) v Japonsku.

Na Slovensku je výroba kladivkového klavíra doložená z roku 1780 a spája sa s menom banskobystrického organára Michala Podkonického (*1753, †1816). Najvýznamnejšou firmou na výrobu klavírov na území dnešného Slovenska bola firma Carla Wilhelma Schmidta (*1794, †1872) a jeho syna Carla Jacoba Ludwiga Schmidta (*1827, †1905) založená okolo roku 1822 v Bratislave (→ Schmidtovci). V roku 1840 založil v Bratislave klavírnu dielňu Peter Werner (*1812, †1891), ktorú po jeho smrti viedli jeho potomkovia (zanikla 1949). V Bratislave vyrábali klavíry aj Juraj G. Klöckner (*1761, †1844) a jeho syn Karol Klöckner (*1805, †1873), Jacob Kojanitz (*1781, †1840), Johann Fazekas (*1806, †1874), Georg Bubenik st. (*1813, †1880) a Georg Bubenik ml. (*1848, †asi 1891). K významnejším mimobratislavským výrobcom patrili Jacob Roth (*1787, †1876) vo Vrbove, Ludwig Kauffmann (*1798, †1852) a Joseph Schmidt (*1790, †1873) v Levoči, Samuel Raisz (*1776, †1855) v Kežmarku a Johann Komornik (*1767, †1812) v Košiciach.

altovka

altovka [tal.] — hovorový názov plechového dychového nástroja ladeného do es. R. 1859 ho v Hradci Králové vynašiel Václav František Červený (*1819, †1896). Vyniká krásnym mäkkým zvukom. Rozsah je od e do g2, notácia v kľúči G.

alpský roh

alpský roh, nem. Alphorn — ľudový dychový nástroj alpských pastierov. Tvorí ho dlhá drevená kónická trúbka s prirodzeným radom tónov; obdoba slovenskej trombity.

hackbrett

hackbrett [hak-; nem.] — nemecký doskový strunový ľudový hudobný nástroj; obdoba cimbalu. Jeho jednoduchá konštrukcia sa ustálila okolo roku 1570. Na rezonátore obdĺžnikového alebo lichobežníkového tvaru (zväčša s rozmermi 80 cm x 32 cm) je natiahnutých okolo 25 zborov prevažne kovových strún (tri až štyri struny pre každý tón), ktoré sa rozochvievajú údermi drevených paličiek (s hlavicou obalenou plsťou alebo kožou), príp. plektrom alebo brnkaním prstami. Približne v strede nástroja je kobylka, ktorá skracuje každú strunu v pomere 2 : 3. Zvuk hackbrettu je mäkký a nežný, vďaka rezonátoru dlho doznieva. Vlastná farba zvuku je daná jednak drevom použitým na výrobu rezonátora i paličiek, ako aj materiálom, ktorým sú paličky potiahnuté (príp. hrou nepotiahnutými paličkami), spôsobom a miestom úderu a pod.

Nástroj prešiel vo vývoji rôznymi zmenami. Zvuk sa zosilňoval rozšírením počtu strún, melodické možnosti sa rozširovali prechodom od diatonického k chromatickému ladeniu. Za predchodcu hackbrettu sa považuje stredoveké psaltérium, pravdepodobne pochádza z Perzie (z orientálneho nástroja santûr). Ako tradičný ľudový nástroj bol v stredoveku známy v Európe – vo Švajčiarsku, v Bavorsku a Rakúsku, v anglosaskom a keltskom kultúrnom priestore (angl. dulcimer, fr. tympanon), v románskych krajinách (tal. salterio tedesco), ale aj v islamských krajinách a v Číne. Okolo roku 1900 sa z hudobnej praxe takmer vytratil, až okolo 1920 salzburský ľudový hudobník Tobias Reiser (*1907, †1974) vyvinul tzv. salzburský hackbrett (s chromatickým ladením, paličky boli obalené plsťou), ktorý podnietil mnohých skladateľov k novým úpravám ľudových piesní a k prepisom starých skladieb.

Hambergerovci

Hambergerovci (Hamberger) — rod husliarov pôsobiacich v 19. stor. v Bratislave a vo Viedni.

Významní predstavitelia:

Joseph st., 1808 Viedeň – 14. 4. 1864 Bratislava — otec Ferdinanda a Josepha ml. Vyučil sa vo Viedni, okolo 1826 sa presťahoval do Bratislavy a pravdepodobne pracoval v dielni Karola Ertla (→ Ertlovci). Neskôr prevzal husliarsku dielňu po Johannovi Georgovi Leebovi ml. (→ Leebovci), od roku 1830 bol bratislavským mešťanom. Vo svojej dielni vyrábal husle, violončelá a citary. Spočiatku zhotovoval klenuté nástroje podľa viedenskej tradície, potom si vytvoril vlastný, elegantný a detailne vypracovaný model vychádzajúci z nástrojov Antonia Stradivariho. Po smrti Josepha st. viedla 1864 – 71 firmu jeho manželka Susanna a ich starší syn Ferdinand;

Ferdinand, asi 1846 Bratislava – 1891 tamže — starší syn Josepha st., od 1871 viedol rodinnú firmu sám. Jeho husliarske práce sa podobajú otcovým, vyznačujú sa elegantnými obrysmi a pekným klenutím, mali dobrú povesť v Uhorsku i v Rakúsku;

Joseph ml., 1849 Bratislava – 1904 Viedeň — mladší syn Josepha st., vyučil sa u svojho otca a po jeho smrti krátky čas pracoval v rodinnej dielni. V roku 1865 sa natrvalo presťahoval z Bratislavy do Viedne, kde pracoval u Antona Hofmanna (*1815, †1871), po ktorého smrti (1873) prevzal jeho obchod a dielňu. Získal titul c. k. dvorného výrobcu husieľ a stal sa dodávateľom hudobných nástrojov aj pre viedenskú operu.

Heisserer, Johann Michael

Heisserer [hajse-], Johann Michael, 1741 Sibiu, Rumunsko – 1809 Banská Štiavnica — uhorský organár. Prevzal a 1771 – 73 viedol organársku dielňu M. Podkonického v Banskej Bystrici. R. 1775 bol jeden rok členom bratislavského cechu stolárov, od prelomu storočí žil v Banskej Štiavnici. Pôsobil v kostoloch v Banskej Bystrici (rímskokatolícky Kostol sv. Kríža), Zvolene (rímskokatolícka kaplnka farského kostola), Novej Bani, Revúcej, Hronskom Beňadiku, Drženiciach, Novej Lehote (okres Prievidza), Šiveticiach, Slovenskej Ľupči a i.

handrárska píšťala

handrárska píšťala — malý vzduchozvučný hranový hudobný nástroj zhotovený z baranej alebo z bravčovej kosti (novšie z kaučuku alebo z PVC) s dĺžkou asi 90 – 150 mm a priemerom 30 – 40 mm. Trubicu na hornom konci uzatvára dubový klátik. Na prednej strane má navŕtané dva hmatové otvory, na zadnej strane jeden palcový hmatový otvor. Signalizačný nástroj handrárov, ktorým pri príchode do dediny privolávali ľudí na výmenu či na odkúpenie drobného tovaru buď jednoduchými signálmi, alebo handrárskymi nápevmi či piesňami. V tejto funkcii sa používal do 50. rokov 20. stor.

harfa

harfa [nem.] — strunový brnkací hudobný nástroj. Pochádza z Orientu a svojím stavebným riešením reprezentuje pravdepodobne najstarší hudobný nástroj, na ktorom je viacero strún natiahnutých na jednej rezonančnej skrini. Doklady o existencii oblúkových a uhlových hárf (krk a rezonátor tvorili oblúk, resp. uhol) bez typického oporného stĺpa a s rôznym počtom strún pochádzajú z Mezopotámie (Sumeri, okolo 2400 – 1800 pred n. l.) a z Egypta, odkiaľ sú aj najstaršie vyobrazenia (v období Starej ríše, asi 2700 – 2180 pred n. l., patrila harfa medzi najčastejšie zobrazované hudobné nástroje). Nie je známe, odkedy sa harfa rozšírila v Európe (angl. harp, nem. Harfe, tal. arpa, fr. harpe), najstaršie dôkazy hry na harfe pochádzajú z Britských ostrovov. V 9. a 10. stor. sa presadila rámová harfa z Írska, ktorá bola uzavretá oporným stĺpom. V stredoveku bola harfa obľúbeným nástrojom trubadúrov, truvérov a minnesängrov, mala asi 75 cm a 19 strún. V období renesancie sa vyrábali väčšie, asi 1 m dlhé harfy s 24 – 26 strunami. Barokové harfy boli ešte o 30 cm väčšie. Bohatá renesančná literatúra pre harfu pochádza zo Španielska. Diatonický tónový rozsah harfy bránil jej širšiemu hudobnému uplatneniu. Chromatická harfa s veľkým počtom strún (vedené krížom vo dvoch radoch, ktoré sa navzájom chromaticky dopĺňali) zostrojená v 16. stor. sa pre svoju ťažkú ovládateľnosť neujala. Diatonický rad strún háčikovej harfy z 2. polovice 17. stor. bolo možné prelaďovať do potrebnej tóniny ručne pomocou malých háčikov na krku nástroja. Pokrok vo vývoji harfy znamenalo vynájdenie pedálového mechanizmu s jedným zárezom, ktorý umožňoval prelaďovať struny zošliapnutím pedálov. Všeobecne sa v hudobnej praxi presadila až pedálová harfa so siedmimi pedálmi s dvojitým zárezom, ktorú okolo 1810 zdokonalil S. Érard v Paríži. Moderná pedálová harfa sa skladá zo zhora sa rozširujúcej rezonančnej skrine, prehnutého krku v tvare ležatého písmena S a stĺpa. Výška nástroja je asi 180 cm, má 47 kovových, črevových, prípadne nylonových strún ladených diatonicky v Ces dur (na lepšiu orientáciu sú ces-struny červené a fes-struny modré). Rozsah je 6,5 oktávy: Ces1-fes4 (ges4), notácia v husľovom a basovom kľúči. V dolnej časti nástroja sa nachádza pedálová skrinka so siedmimi pedálmi (pre pravú nohu Des, Ces, B, pre ľavú nohu Es, Fes, Ges, As) a pedálovým mechanizmom s dvojitým zárezom umožňujúcim chromatické zvyšovanie tónov. Zošliapnutím pedála do prvého zárezu sa preladia všetky príslušné struny o poltón vyššie, do druhého zárezu o celý tón vyššie. Príznačným spôsobom hry na harfe je arpeggio a stupnicovité a akordické glissando. V 18. a 19. stor. sa harfa uplatňovala prevažne ako salónny nástroj, a preto pre ňu vzniklo len málo originálnych kompozícií, mnohé skladby sú transkripciami klavírnej literatúry. V orchestri našla významnejšie uplatnenie v impresionizme, najmä v skladbách C. Debussyho. K známym skladateľom pre harfu patril J. K. Krumpholz. V 20. stor. sa harfový repertoár obohatil o viacero komorných kompozícií.

harmonika

harmonika [gr. ] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj. Zdrojom tónu je sústava ladených kovových jazýčkov umiestnených v drevených kanáloch; jazýčky sa rozoznievajú buď dychom hráča (ústna alebo fúkacia harmonika), alebo vzduchom z mechov (mechová alebo ťahacia harmonika).

Názvom harmonika prvýkrát označil v roku 1762 Benjamin Franklin (*1706, †1790) ním zostrojený hudobný nástroj známy neskôr ako sklenená harmonika. Prvotná harmonika vznikla v roku 1816 v dielni Johanna Davida Buschmanna (*1775, †1852) a nazývala sa aeolina, neskôr bola zdokonalená pod názvom aeolodikon. Priamym predchodcom ústnej (fúkacej) harmoniky a prototypom všetkých harmonikových nástrojov bola aura (10 cm dlhý nástroj s pätnástimi kovovými jazýčkami umiestnenými za vzduchovými kanálikmi, do ktorých hráč fúkal), ktorú v roku 1821 zostrojil Christian Friedrich Ludwig Buschmann (*1805, †1864) a slúžila mu pri ladení organov. V roku 1823 ju zdokonalil Christian Messner (*1805, †1874) a nazývala sa Mundharmonika (Mundäoline).

Dnešná ústna harmonika má obdĺžnikovitý tvar. Jej hracia skrinka (pôvodne z dreva) je priečne rozdelená kanálikmi v jednom, prípadne vo dvoch radoch, v ktorých je 6 – 128 kovových jazýčkov rôznej veľkosti. Zdvojenie hlasov umožňuje vyludzovať tóny pri vdychu i pri výdychu hráča. Pri dvojradových nástrojoch je každý základný tón zosilnený oktávou spravidla naladenou vyššie (prípadne nižšie), čím vzniká charakteristické prelínanie zvukových vĺn. Hráč pri hre posúva harmoniku medzi perami na obidve strany. Melódia je obvykle zdvojená terciami, prípadne jednoduchými akordmi. Ústna harmonika sa vyrába v rozmanitých konštrukčných a tvarových obmenách s variabilným tónovým rozsahom (napr. diatonická, chromatická, basová, akordická). Jej využitie je veľmi široké, a to od detskej hračky až po koncertný hudobný nástroj, uplatňuje sa v rôznych hudobných žánroch (hudobný folklór, populárna i filmová hudba) a ojedinele aj v koncertantnej hudbe. Skladby pre ústnu harmoniku komponovali napr. Heitor Villa-Lobos (*1887, †1959; Koncert pre ústnu harmoniku a orchester a mol, 1955 – 56), Michael Spivakovsky (*1919, †1983), Gordon Jacob (*1895, †1984), Čchü Siao-song (Qu Xiao-song, *1952) a i. Určujúci význam pri uplatnení ústnej harmoniky ako koncertného nástroja mal Kanaďan Tommy Reilly (*1919, †2000), ktorý bol pôvodne huslista. Významní hráči na ústnej harmonike často začínali ako džezoví interpreti, napr. Larry Adler (*1914, †2001) a Jan Verwey (*1936), pre niektorých, napr. pre Paca Garrida (Argentína), Thierryho Crommenu (*1958, Belgicko) a Jušinu Jošida (*1954, Japonsko), bola ústna harmonika od začiatku kariéry koncertným nástrojom. Festivaly ústnej harmoniky sa konajú v Klingenthale (Nemecko), Kuala Lumpure (Malajzia) a i.

Vynálezcom mechovej (ťahacej) harmoniky je takisto Christian Friedrich Ludwig Buschmann (*1805, †1864), ktorý ju zostrojil v roku 1822 v Berlíne a nazval ju Handäoline. Je prototypom dnešnej harmoniky. Jej ďalším zdokonalením (zväčšením mechov, prispôsobením mechaniky a doplnením klaviatúry, pomocou ktorej sa otvárali a zatvárali vzduchové ventily) bola v roku 1828 zostrojená nemecká Concertina. Napodobňovaním vznikali podobné hudobné nástroje, napr. anglická concertina (gombíková harmonika so šesťbokým telom zostrojená v roku 1829 Charlesom Wheatstonom; *1802, †1875) vyrábaná v rôznych veľkostiach. Viedenský nástrojár Cyrill Demian (*1772, †1847) zlepšil Buschmannovu Handäoline a v roku 1829 si dal patentovať nástroj s názvom akordeón (Accordion), z ktorého vznikol tzv. viedenský model ťahacej harmoniky. Ako jeden z prvých nástrojov mal basový hmatník a akordovú mechaniku s diatonickým tónovým usporiadaním. Nemeckú Concertinu zdokonalili Friedrich Carl Uhlig (*1789, †1874) a Heinrich Band (*1821, †1860); → bandónium. Technický vývoj priniesol niekoľko desiatok obmien, ktoré mali rôzne zvukovo-technické osobitosti i názvy. Od roku 1891 sa v Európe rozšíril systém poltónového usporiadania diskantu v troch radoch gombíkov, ktorý je v podstate zhodný s dnešným typom nástroja. Mechová (ťahacia) harmonika sa skladá z koženého mecha s viacerými záhybmi, v ktorých sú na bokoch umiestnené kovové jazýčky rozochvievajúce sa jeho sťahovaním alebo rozťahovaním. Jazýčky sú ladené v jednej, prípadne vo viacerých diatonických stupniciach. V obidvoch zvukových sústavách (v melodickej i v sprievodnej) mala pôvodne gombíky. V ľudovej hudbe sa dosiaľ používa gombíková harmonika s ľudovým názvom heligónka, ktorá má melodickú sústavu v diatonickom rade durovej stupnice a v sprievodnej sústave len niekoľko akordov. Technicky dokonalejšia je klávesová harmonika (chromatická harmonika, nazývaná aj akordeón), ktorá má v melodickej sústave pre pravú ruku klávesnicu s rozsahom 2 – 3 oktávy, na ktorých možno hrať chromatiku (podobne ako na klavíri), v sprievodnej sústave je podľa veľkosti nástroja v radoch umiestnených 24 – 140 basov (gombíkov) s jednoduchými, zdvojenými (s malou alebo s veľkou terciou), prípadne akordicky naladenými tónmi (septakordmi); prelaďovať ju možno pomocou špeciálnych prelaďovacích klapiek (registrov). Pri hre má hráč nástroj popruhmi zavesený na ramenách a opretý o hruď. Pravou rukou hrá melódiu, ľavou rukou basy. V našom kultúrnom priestore je najrozšírenejší akordeón s klávesovou klaviatúrou. Akordeón sa stal obľúbeným hudobným nástrojom vo viacerých hudobných žánroch tanečnej aj ľudovej hudby (napr. v Rusku, vo Francúzsku, Švédsku a i.). Tvorbe pre akordeón sa venovali mnohí hudobní skladatelia, napr. Piotr Iľjič Čajkovskij (*1840, †1893), Dmitrij Šostakovič (*1906, †1975), Alban Berg (*1885, †1935), Roy Harris (*1898, †1979) a i., v slovenskej hudbe Juraj Hatrík (*1941, †2021), Ilja Zeljenka (*1932, †2007), Igor Dibák (*1947, †2021), Milan Novák (*1927, †2021), Vladimír Bokes (*1946), Mirko Krajčí (*1968), Peter Zagar (*1961), Marek Piaček (*1972) a i., ktorých početné koncertné aj inštruktívne skladby sú súčasťou živého repertoáru slovenských akordeonistov (Rajmund Kákoni, *1950; Vladimír Čuchran, *1941, †2010; Boris Lenko, *1965; a i.).

harmónium

harmónium [gr.] — viachlasný vzduchozvučný jazýčkový hudobný nástroj tvarom podobný pianínu. Má jednu alebo dve klaviatúry (manuály), väčšie nástroje majú aj nožnú klaviatúru (pedál, podobne ako organ). Predchodcom harmónia bol orgue expressif, ktorý 1810 skonštruoval Gabriel Joseph Grenié (*1756, †1837). Na jeho konštrukčnom princípe sa neskôr začali vyrábať klávesové nástroje s voľne sa chvejúcimi kovovými jazýčkami a s rôznymi názvami (aeolin, aeolikin, fysharmonika a i.). Ich ďalším zdokonalením vzniklo dnešné harmónium, ktorého zdrojom zvuku je sústava kovových jazýčkov (usporiadaných vedľa seba podľa výšky tónu a umiestnených v jazýčkových komorách) rozoznievaná prúdom vytláčaného (európsky typ harmónia) alebo nasávaného (americký typ) vzduchu z mecha (spravidla má jeden zásobníkový a dva čerpacie mechy napojené na šliapadlá). Objav harmónia sa pripisuje viedenskému hudobnému nástrojárovi Antonovi Häckelovi (aj Häckl, Häkel), od ktorého sa zachoval nástroj z 1821 nazvaný Physharmonica. V Nemecku zostrojil podobný nástroj organár a nástrojár Jakob Deutschmann (*1795, †1853). Súčasný typ harmónia s niekoľkými registrami zostrojil 1840 parížsky nástrojár Alexandre Debain (*1809, †1877), ktorý naň 1842 získal patent s dnešným názvom. Variant dvojmanuálového harmónia s nožným (organovým) pedálom sa začal zhotovovať v 2. polovici 19. stor. Zdokonalenie zvuku harmónia podporilo rozvoj hráčskej techniky, ktorá si vyžadovala dokonalé legato. Tvorbe pre harmónium sa venovali Louis James Alfred Lefébure-Wély (*1817, †1869), C. Franck, C. Saint-Saëns, Félix Alexandre Guilmant (*1837, †1911), August Reinhardt (*1831, †1912, o. i. napísal aj školu hry na harmóniu), F. Liszt, M. Reger, R. Strauss, A. Zemlinsky, Siegfried Karg-Elert (*1877, †1933, autor mnohých skladieb pre organ aj pre harmónium), A. Schönberg, G. Rossini, A. Dvořák a i. Harmónium sa uplatnilo ako sprievodný nástroj v období nemého filmu, v tanečnej hudbe, ako náhrada za organ pri hraní v domácom prostredí ap. Na Slovensku sa harmónium využívalo aj ako sprievodný nástroj pri vyučovaní hudobnej výchovy.

heligón

heligón [gr.] — basový plechový dychový hudobný nástroj, typ kontrabasovej tuby. Má dvakrát kruhovito stočenú trubicu umožňujúcu ľahšie ovládanie pri hre za pochodu (hráč má heligón na pleci). Mohutná ozvučnica smeruje šikmo nahor. Heligón v skladbách podporuje basové tóny, používa sa v dychovke ako najhlbší hudobný nástroj. Ladenie je v B a F, rozsah E1 – b, notuje sa netransponovane v basovom kľúči. Heligón zostrojil 1848 Ignaz Stowasser (*1811, †pred 1906) vo Viedni a rýchlo sa rozšíril, v USA sa z neho vyvinul suzafón.

kastanety

kastanety, špan. castañeta, fr. castagnettes — samozvučný drevený bicí hudobný nástroj (idiofón) s tónom neurčitej výšky používaný na podporenie rytmickej zložky a na zvukové ozvláštnenie (kolorit) najmä španielskej (aj rómskej), talianskej a latinskoamerickej ľudovej hudby. Pozostáva z dvojice 3 – 6 cm širokých drevených misiek mušľového tvaru (podobné aj gaštanu, španielsky castaña, odtiaľ názov) s plochými okrajmi a s uškami s otvormi, cez ktoré sú spojené šnúrou alebo stuhou. Obidve kastanety sa navliekajú na palec tak, aby voľne viseli pred dlaňou a aby bola medzi nimi malá medzera. Údermi prstov narážajú na seba a vydávajú ostrý suchý klopkavý zvuk (klapnutie), ktorý je možné veľmi rýchlo opakovať. Vyrábajú sa z tvrdého dreva (eben, palisander), príp. aj z laminátu. Obyčajne sa používajú dva páry kastaniet (v každej ruke jeden) so zvukom mierne odlišnej tónovej výšky. V pravej ruke drží hráč, resp. tanečník kastanety s vyšším (nazývaným hembra = ženský) a v ľavej ruke s nižším (nazývaným macho = mužský) tónom.

Kastanety boli známe už v staroveku, pravdepodobne sa vyrábali z mušlí. Do Európy ich priniesli Mauri, v strednej Európe sa začali používať až na konci 16. stor. Typický zvuk kastaniet sa spája s tradičnou hudbou a tancom flamenco (sevillanas), niekedy sa využíva ako prvok španielskeho koloritu aj v klasickej hudbe (opera Carmen G. Bizeta, orchestrálna suita Iberia C. Debussyho a i.).

Heisler, Joseph

Heisler [hajzler], Joseph, aj Heissler, Heizler, Heussler, P. Glycerius a Sancto Joanne, 1759 Podolínec, okres Stará Ľubovňa – 1834 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský piarista, organár, organista, pedagóg a konštruktér. Študoval na gymnáziu v Podolínci, 1776 vstúpil do tamojšieho piaristického rádu a neskôr zastával viaceré hudobnícke funkcie (Institutor Musicae, regenschori a i.), 1789 ukončil štúdium teológie a stal sa profesorom na piaristickom gymnáziu v Podolínci (od 1813 vicerektor), od 1821 administrátor rímskokatolíckej fary v Spišskej Belej. Vzdelaný hudobník, ale aj nadaný mechanik-konštruktér a organár. Podľa správy z 1790 zhotovil hudobný organový stroj s obdivuhodnými zvukovými kombináciami (registrami) a fortepiano s viacerými registrami. R. 1811 opravil organ Vavrinca Čajkovského (*1677, †1749) z 1720 v drevenom evanjelickom kostole v Kežmarku. Skonštruoval aj hasičský prístroj a v kláštore v Podolínci zriadil botanickú záhradu.

hmatník

hmatník

1. hud. súčasť strunozvučných hudobných nástrojov (sláčikových a niektorých brnkacích), doštička z ebenového dreva široká asi 4 – 5 cm, priglejená k vrchnej strane krku. Nad ňou sú po celej dĺžke natiahnuté struny. Na hornom konci krku je k hmatníku pripevnené malé sedlo, aby sa struny mohli voľne chvieť. Pri hre sa struny skracujú pritisnutím prstov ľavej ruky na hmatník, čím sa mení výška tónu. Kvôli lepšej hmatovej orientácii majú brnkacie hudobné nástroje (okrem niektorých orientálnych nástrojov, napr. indická tampura) hmatník priečne rozdelený nízkymi kovovými pražcami v poltónových vzdialenostiach;

2. inform. angl. touchpad, trackpad — vstupné zariadenie najčastejšie používané v prenosných počítačoch typu laptop na pohyb kurzora po obrazovke displeja. Hmatník je spravidla súčasťou klávesnice a nahrádza počítačovú myš. Pohyb kurzora je odvodený prostredníctvom sústavy kapacitných snímačov a programových prostriedkov počítača od pohybu jedného alebo dvoch prstov používateľa po povrchu hmatníka.

kobylka

kobylka

1. hud., tal. ponticello — vyrezávaná doštička z javorového, prípadne z bukového dreva, ktorá slúži ako podstavec na vrchnej doske strunových sláčikových hudobných nástrojov a sú cez ňu vedené struny. Je umiestnená presne v strede vrchnej dosky medzi dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi a zásadne ovplyvňuje kvalitu zvuku hudobného nástroja;

2. zool.kobylky.

flauta

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

citara

citara, citera [gr. > lat.] — brnkací strunový hudobný nástroj, od 18. stor. populárny v európskom ľudovom prostredí pod rôznymi názvami: fidla (Írsko), hummel (Švédsko), langleik (Nórsko), humle (Dánsko), hommel (Holandsko), Scheitholz (Nemecko), kobza (Česká republika).

Najčastejšie používaná podoba citary má plochý, na jednej strane esovito prehnutý korpus s rovným vekom (vrchná doska) i dnom (spodná doska), ktoré sú spojené veľmi nízkymi lubmi. Vo veku je umiestnený kruhový alebo elipsovitý zvukový otvor. Priemerné rozmery rezonančnej skrinky sú cca 60 × 35 cm. Nástroj má päť kovových melodických strún vedených nad mierne klenutým hmatníkom, na ktorom je umiestnených 29 vysokých kovových pražcov. Nad zvyšnou časťou korpusu je natiahnutých 24 – 42 sprievodných strún. Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje tri – štyri oktávy. K štandardným ladeniam strún nad hmatníkom patrí mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1) ladenie. Pri hre citara spočíva štyrmi krátkymi nožičkami na stole alebo si ju hráč kladie na kolená hmatníkom k sebe. Prsty ľavej ruky pritláčaním na vysoké pražce skracujú melodické struny, ktoré sa rozochvievajú palcom pravej ruky, na ktorom je navlečené plektrum (kovový alebo plastový prstenec s hrotom). Sprievodné struny sú rozochvievané zvyšnými prstami pravej ruky.

Vzhľadom na to, že citara je ľudový hudobný nástroj, vyznačuje sa veľkou variabilitou tvarov. Sú známe citary s korpusom tvaru podlhovastého hranola (väčšina z nich nemá dno; dno bolo nahrádzané doskou stola, na ktorom nástroj pri hre ležal), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na jednej strane (salzburský typ), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na obidvoch stranách, resp. citary s gitarovým korpusom (mittenwaldský typ) a citary so stupňovitým količníkom, ktorý umožňoval použitie až piatich rôznych dĺžok strún.

Začiatky remeselnej výroby citár sú spojené s menami Ignaz Simon (*1789, †1866), Georg Tiefenbrunner (*1812, †1880) a Franz Kren. V druhej polovici 19. stor. prešla citara rýchlym vývojom a konštrukčným zdokonalením. Vyrábali sa krátke citary, väčšie koncertné poloelegické a elegické citary, harfové citary, akordické citary s klávesnicou pre jednotlivé akordy, americké citary s oddelene ladenými akordmi, americké harfové citary a Auto-Chordephonetty (citary ovládané perforovanými plechovými kotúčmi), ktoré však bývajú zaraďované medzi automatofóny. Jedni z prvých hromadných výrobcov kvalitných citár boli Anton Kiendl (*1816, †1871) vo Viedni a Max Mathias Amberger (*1839, †1889; vyrobil prvú koncertnú citaru dnešného typu s predĺženou menzúrou) v Mníchove.

Vďaka svojej rozšírenosti a ľahkej dostupnosti bola citara na prelome 19. a 20. stor. obľúbeným nástrojom nenáročného muzicírovania v meštianskych domácnostiach, vznikali rôzne citarové spolky a súbory. Významným súdobým hráčom na citaru bol dolnorakúsky virtuóz Johann Petzmayer (*1803, †1884). Záujem o citaru neutíchol ani v 21. stor.

kithara

kithara [gr.] — starogrécky rámový strunový brnkací hudobný nástroj, jeden z najdôležitejších typov lýry. Vyvinul sa v 8. – 7. stor. pred n. l., jeho predchodcom bol forminx. Drevený korpus kithary tvorí rezonančná skriňa (vpredu plochá, vzadu vypuklá) s dvoma vybiehajúcimi ramenami spojenými priečkou. Od priečky je kolmo k strunníku vedených 5 až 12 črevových strún (ladené diatonicky v základnej dórskej stupnici). Pri hre držal hráč nástroj ľavou rukou zvislo pred sebou. Struny sa rozochvievali plektrom alebo prstami pravej ruky, ľavou rukou sa struny tlmili. V gréckej mytológii bola kithara hudobným atribútom boha Apolóna, virtuózna hra na kithare bola v antickom Grécku jednou zo súťažných disciplín na pýtických hrách usporadúvaných na Apolónovu počesť v Delfách.

chrotta

chrotta [keltské jazyky], aj crwth, crowth, crowd, rotta — starobylý sláčikový strunový nástroj z Walesu, kde sa používal od stredoveku do začiatku 19. stor. Má asi 60 cm dlhý podlhovastý korpus so zaoblenými hranami. Jeho spodný diel pozostáva z takmer kvadratickej (obdĺžnikovej) rezonančnej skrine, ktorej vrchná a spodná doska sú spojené bočnými lubmi, vrchný diel (s 2 otvormi) tvoria dve ramená na konci spojené priečnym ramenom, v ktorom sú zasadené ladiace kolíky. V strede medzi ramenami je krk (vyrobený z rovnakého dreva ako korpus) s hmatníkom. Chrotta má šesť strún pripevnených k strunníku, vedených cez plochú kobylku k ladiacim kolíkom, z nich štyri (melodické) ponad hmatník cez sedielko na jeho konci a dve (bourdonové) mimo hmatníka. Pri hre sa prsty ľavej ruky prestrčili cez jeden otvor medzi bočným ramenom nástroja a krkom, palec cez druhý otvor. Na struny vedené mimo hmatníka sa brnkalo ľavým palcom (fauxbourdonový sprievod), na ostatných strunách sa hralo sláčikom. Presnejšie údaje o ladení sa nezachovali.

Klotzovci

Klotzovci [-cov-] (Klotz), aj Klozovci — nemecký rod výrobcov sláčikových nástrojov pôsobiaci od 17. stor. v Mittenwalde v Bavorsku.

Známi členovia:

Mathias, aj Matthias, 11. 6. 1653 Mittenwald – 16. 8. 1743 tamže — zakladateľ mittenwaldskej husliarskej školy; za husliara sa vyučil pravdepodobne vo Füssene, neskôr, v rokoch 1672 – 78 u Pietra Railicha (*asi 1638, †po 1702) v Padove v Taliansku. V rokoch 1685 – 86 založil husliarsku dielňu v Mittenwalde, kde boli mimoriadne priaznivé podmienky na jej prevádzku (dostatok kvalitného smrekového a javorového dreva), ako aj na rozvíjanie živnosti bez cechových obmedzení a konkurencie;

Georg, 31. 3. 1687 Mittenwald – 31. 8. 1737 tamže — Mathiasov najstarší syn;

Sebastian, 8. 1. 1696 Mittenwald – 20. 1. 1775 tamže — Mathiasov prostredný syn, určujúca osobnosť mittenwaldskej školy; jeho husľový model (inšpirovaný modelmi huslí Nicola Amatiho a Jakoba Stainera) sa stal vzorom, podľa ktorého sa vyrábali nové nástroje až do začiatku 19. stor.;

Johann Carl, 29. 1. 1709 Mittenwald – 25. 5. 1769 tamže — Mathiasov najmladší syn;

Georg Carl, asi 1723 Mittenwald – 1. 11. 1797 tamže — Sebastianov starší syn;

Aegidius Sebastian, 1. 9. 1733 Mittenwald – 8. 8. 1805 tamže — Sebastianov mladší syn.

V roku 1930 bolo v Mittenwalde otvorené múzeum dejín husliarstva (Geigenbaumuseum) venované rodine Klotzovcov a ďalším tamojším husliarom.

klavichord

klavichord [lat. + gr.], clavichord — historický strunový klávesový nástroj známy pravdepodobne od 2. polovice 14. stor. Pozostáva z rezonančnej skrine obdĺžnikového pôdorysu (dĺžka asi 120 – 170 cm), na ktorej sú pozdĺž klaviatúry a rovnobežne s dlhšou stranou nástroja natiahnuté struny. Vľavo sú struny uchytené v závesných kolíkoch, vpravo v ladiacich kolíkoch. Tón vzniká úderom o strunu asi 13 mm vysokej mosadznej tangenty v tvare obráteného lichobežníka umiestnenej na opačnom konci klávesu. Stlačením klávesu tangenta rozdelí strunu na dve časti, pričom jedna časť (od tangenty po kobylku) voľne kmitá a znie, kým druhá (od tangenty po závesný kolík) je tlmená pruhom látky vpleteným medzi strunami. Struna znie tak dlho, pokým je kláves stlačený. Po jeho uvoľnení utlmí látka chvenie celej struny. Existovali dva typy klavichordu, a to viazaný, pri ktorom viacerým klávesom prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún, a voľný, pri ktorom každému klávesu prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún. Klavichord mal zvyčajne na vylúdenie každého tónu dve struny (dvojzborové ostrunenie). Klavichord patril k uznávaným nástrojom kantabilnej hry. Ako sólový nástroj bol určený na domáce muzicírovanie, jeho jemný zvuk mohol vyniknúť najmä v malých priestoroch. Najpopulárnejší bol v 2. polovici 18. stor., začiatkom 19. stor. jeho popularita klesla, oživenie záujmu oň nastalo až na konci 19. stor. pri interpretácii predklasicistickej klavírnej hudby. Klavichord bol obľúbeným nástrojom C. Ph. E. Bacha, ktorý preň napísal viaceré skladby.

biwa

biwa — japonský brnkací hudobný nástroj. Štvorstrunová lutna hruškovitého tvaru s krátkym krkom, na ktorej sa hrá veľkým bielym dlátovitým plektrom. Pochádza z čínskej lutny pchi-pcha (pipa), rozšírila sa najmä v stredoveku medzi potulnými spevákmi recitujúcimi príbehy z vojny medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov. V 17. stor. ju nahradil menší a praktickejší → šamisen pochádzajúci z Rjúkjúskeho kráľovstva.

cimbal

cimbal [gr. > lat.] — doskový strunový hudobný nástroj s chromatickým ladením. Struny napnuté v lichobežníkovej skrini sa rozochvievajú údermi dvoch paličiek, niekedy aj prstovým brnkaním. Cimbal sa pôvodne dostal do Európy z perzsko-arabského kultúrneho sveta približne v 12. stor. Jeho vývinovým predchodcom bolo stredoveké psaltérium, podobný mu je nemecký hackbrett. Na Slovensku je známy od 17. stor. Dnešný cimbal profesionálnej výroby má 35 – 39 strunových sústav, na ktorých možno v chromatickom postupe od veľkého C po trojčiarkové g zahrať 50 – 56 tónov; máva aj pedálové tlmiace zariadenie. Má mäkký zvuk, pre hru sú charakteristické rýchle sledy rozložených akordov. Využíva sa najmä vo folklórnej hudbe a je neodmysliteľnou súčasťou rómskych kapiel.

Érard, Sébastien

Érard [erár], Sébastien, 5. 4. 1752 Štrasburg – 5. 8. 1831 Paríž — francúzsky hudobný nástrojár. Spolu s bratom Jeanom-Baptistom Érardom (*1745, †1826) založil v Paríži dielňu na výrobu klávesových nástrojov. Skonštruoval pedálový mechanizmus harfy a pomocou repetičnej mechaniky zdokonalil klavír.

clarino

clarino [kla-; fr. > špan.] —

1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;

2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.

cink

cink [nem.] — kónický nátrubkový dychový hudobný nástroj z dreva alebo zo slonoviny, s hmatovými dierkami, rovného (priamy, biely cink) alebo mierne ohnutého tvaru (krivý, čierny cink) s bohatým polohovým členením. Používal sa od stredoveku do 18. stor.

hoboj

hoboj [fr.] — dvojjazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s kužeľovitým vŕtaním. Za jeho predchodcu sa považuje stredoázijská zurna a šalmajový nástroj arabského pôvodu chalemel pochádzajúci z 12. stor., z ktorého sa neskôr vyvinula celá rodina bomhartov (pumortov, pommerov). Dnešný hoboj vznikol vo Francúzsku na začiatku 17. stor. z diskantového bomhartu. V 18. stor. bol hoboj dlho jediným orchestrálnym dreveným dychovým nástrojom v sopránovej polohe a tvoril pendant husieľ. Spolu s fagotom boli až do vynájdenia klarinetu najdôležitejšími drevenými dychovými nástrojmi operného orchestra. Klapkový mechanizmus hoboja sa postupne zdokonaľoval a zavŕšil sa 1844 zavedením klapkového systému Theobalda Böhma (*1794, †1881). Súčasný hoboj má 59 – 64 cm a vyrába sa zo zimozeleňového, príp. z grenadilového dreva (získané z dreviny rodu dalbergia). Má tri diely: vrchný, stredný a zvonovitú ozvučnicu. Do vrchného dielu sa vkladá tzv. strojček (dlhý asi 6 – 7 cm) tvorený kovovou rúrkou, v ktorej sú oproti sebe pripevnené dva jemné trstinové jazýčky. Hráč vháňa výdychom vzduch do úzkej štrbiny medzi jazýčkami, čo spôsobuje jej otváranie a uzatváranie, čím sa v nástroji rozochvieva vzduchový stĺpec a vzniká tón. Hoboj má 9 – 14 klapiek, jeho ladenie je v C, výnimočne aj v B, rozsah (b) hf3 (g3), notácia v husľovom kľúči. Je to najvhodnejší nástroj na lyrické kantilény. V symfonickom orchestri sa obvykle používajú dva hoboje (okrem anglického rohu, čo je v podstate altový hoboj). V barokovej hudbe tvoril hoboj často súčasť skupiny concertina. Talianski a nemeckí skladatelia využívali hoboj aj ako sólový nástroj, napr. T. Albinoni, B. Marcello, G. B. Sammartini, A. Vivaldi a G. Ph. Telemann písali koncerty a sonáty pre hoboj. K najvýznamnejším barokovým kompozíciám patria viaceré sonáty, triové sonáty a koncerty pre hoboj G. F. Händla, vrchol klasicistického repertoáru predstavujú diela pre hoboj W. A. Mozarta, v období romantizmu písali diela pre hoboj V. Bellini, R. Schumann a C. Saint-Saëns, neskôr R. Strauss, F. Poulenc, P. Hindemith a i.

gong

gong [malajsky] — samozvučný kovový bicí hudobný nástroj (idiofón) s vyladeným tónom; kotúč (s priemerom 30 – 60 cm) zo špeciálnej bronzovej zliatiny so zahnutým (2 – 3 cm vysokým) okrajom tlmiacim časť neharmonických tónov. Pomocou hodvábnej šnúrky je zavesený na kovovom ráme, hráč ho rozoznieva úderom paličky (mäkkej alebo tvrdej) do jeho stredu. Gong má dlho doznievajúci hlboký tón (pripomína zvon), ladený je na približnú výšku tónu v oktáve c – c1. Notuje sa v basovom kľúči alebo na samostatnej linajke. Je rozšírený najmä v tradičnom inštrumentári Indonézie, do Európy prišiel cez Indiu. V európskych symfonických orchestroch sa používajú gongy rôznych veľkostí, relatívne laditeľné. Veľký neladený variant gongu (pôvodom z Číny) sa nazýva tamtam.

jukebox

jukebox [džug-; angl.], džuboks —

1. automatizované zariadenie, ktoré po vhodení mince reprodukuje zvolenú hudobnú nahrávku zaznamenanú na hudobnom nosiči. Predchodcom jukeboxu bol tzv. nickelodeon, ktorý začal reprodukovať hudbu po vhodení päťcentovej mince, tzv. nikláku (odtiaľ názov Nickel in the Slot Machine, nickelodeon); zostrojil ho Louis T. Glass (*1845, †1924), ktorý ho 1889 nainštaloval v San Franciscu. Hudba bola zaznamenaná na fonografickom valčeku (→ fonograf) a spočiatku sa dala počúvať len pomocou štyroch načúvadiel (načúvacích trubíc). Fonografické valčeky boli neskôr nahradené gramofónovými platňami, výber skladby sa už realizoval automaticky (po zvolení príslušného kódu pomocou mechanického podávača zo zásobníka gramofónových platní). Počet skladieb bol limitovaný mechanikou zariadenia. Od 1927 sa k hracej skrinke pridával reproduktor (tzv. amplión) a hudbu mohli počúvať viacerí poslucháči. Jukeboxy vyrábali viaceré americké firmy, napr. Wurlitzer (založená 1856, Cincinnati), Rock-Ola (1927, Chicago), Automated Musical Instrument Company (AMI, 1909, Grand Rapids) a Seeburg (1907, Chicago). Najväčšiu popularitu dosiahol jukebox v 50. rokoch 20. stor. v USA, keď sa v celej krajine používalo okolo 750-tisíc kusov. Gramofónové platne boli neskôr nahradené novšími zvukovými nosičmi (kompaktné disky alebo súbory uložené v pamäti počítača s moderným softvérom vrátane spojenia s internetom). Moderné jukeboxy sú umiestnené v pestrých nástenných skrinkách a môžu obsahovať viac ako 30-tisíc skladieb (priemerná kapacita pamäte 200 – 400 GB);

2. hudobná knižnica, kolekcia hudby alebo vreckový audioprehrávač či softvérový prehrávač na počítači (audio software player) umožňujúci používateľovi pracovať s databázou skladieb a s ich opismi a obsahujúci prehliadač zložiek alebo skladieb so stromovou štruktúrou;

3. inform. magnetopáskový zálohovací automat na celoročné automatické zálohovanie údajov počítača (→ kazetovopásková pamäť).

bendžo

bendžo [gr. > lat. > špan. > angl.], banjo — brnkací chordofón lutnového typu s bubienkom a pražcovým krkom. Pôvodne nástroj amerických černochov, ktorý sa stal akordickým sprievodným nástrojom džezového orchestra. Dnes sa vyrába v rôznych veľkostiach a s rôznym ladením.

klarinet

klarinet [fr. > tal.], tal. clarinetto, angl. clarinet — jednojazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s cylindrickým vŕtaním. Bol vyvinutý zač. 18. stor. členom norimberskej nástrojárskej rodiny Johannom Christophom Dennerom (*1655, †1707) zdokonalením hudobného nástroja chalumeau, zvukom pripomínal trúbku klarinu (tal. clarina, aj chiarina; odtiaľ názov klarinet). Vyrába sa z grenadilového (získavané z dreviny rodu dalbergia), ebenového alebo zimozeleňového dreva, príp. z plastu. Má tvar tenkej trubice, ktorá je v spodnej časti mierne kónicky rozšírená, so sústavou klapiek a otvorov. Skladá sa z horného dielu – náustka (tzv. hubičky), na ktorom je pomocou kovového prstenca (strojčeka) alebo motúzom pripevnený jednoduchý, 7 cm dlhý trstinový jazýček (v staršom názvosloví plátok), z krátkeho dielu – súdka (jeho miernym vysunutím sa nástroj dolaďuje), dvoch stredných dielov, na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus, a z ozvučnice lievikovitého tvaru. V priebehu historického vývoja klarinetu sa presadili dva hmatové systémy, a to Böhmov (nazvaný podľa Theobalda Böhma, *1794, †1881) a Oehlerov (aj Öhlerov; nazvaný podľa Oskara Oehlera, *1858, †1936) hmatový systém, ktoré sa navzájom líšia sústavou klapiek a dierok. Hráč pri hre nárazom výdychu rozochvieva trstinový jazýček pripevnený k náustku (hubičke), ktorý sa periodicky primkýna a odchyľuje od jeho okrajov, čím nastáva chvenie vzduchového stĺpca v nástroji a vzniká tón. Základný tónový rozsah klarinetu sa rozširuje prefukovaním do duodecimy, čím sa dosahuje rozpätie takmer štyroch oktáv (es) eg3 (c4). Nástroj sa ustálil v ladení B (najčastejšie používaný klarinet s dĺžkou 66 cm), A, Es a C, používa sa aj (od B klarinetu) o oktávu nižšie znejúci basový klarinet v ladení B. Menej často sa používajú klarinety v ladení G, As a D, basetový roh v ladení F a basetový klarinet v ladení A, ako aj altový klarinet v ladení Es a i. Prvé skladby pre klarinet vytvorili W. A. Mozart, K. Stamitz a L. van Beethoven, s obľubou sa však využíval najmä v období romantizmu, napr. v tvorbe C. M. von Webera, L. Spohra, R. Schumanna, J. Brahmsa a i. Pre svoj mnohostranný výraz sa klarinet používa vo všetkých hudobných žánroch, v sólovej, komornej i v orchestrálnej hudbe.

cow-bell

cow-bell [kau-; angl.], bell, špan. cencerro, kravský zvonec — bicí hudobný nástroj pôvodne používaný v latinskoamerickej hudbe; asi 10 – 20 cm dlhý zvonec, na ktorom sa zvuk vyludzuje údermi železnou alebo drevenou paličkou. Využíva sa najmä v džezovej hudbe (jednotlivo, prípadne v páre, najčastejšie pripevnený na bubon alebo na iný bicí nástroj).

cabaza

cabaza [kabasa; port.], aj cabaça — brazílsky hudobný nástroj. Pôvodne sa zhotovoval z vrúbkovito vyrezanej a vysušenej tekvice (port. cabaço), s rúčkou a voľne opletenými retiazkami zo sušených bôbov navlečených na špagáte, v súčasnosti sa vyrába z dreva. Má vajcovitý tvar v strede s priemerom asi 15 cm, vydáva štrkotavý zvuk. Dodnes sa používa napr. pri sambe.

cornu

cornu [kor-; lat.] —

1. signalizačný zvierací roh;

2. starorímsky pastiersky a poľovnícky signálny plechový nátrubkový aerofón stočený takmer do kruhu; odvodený od rohu.

chitarrone

chitarrone [kitarró-; tal.] — brnkací strunový hudobný nástroj. Najväčší druh lutny s mimoriadne dlhým krkom opatreným dvoma hlavicami s ladiacimi kolíkmi. Chitarrone má na dolnej časti krku hmatník, nad ktorom je 6 alebo 7 zborov (párov) strún vedených k prvej hlavici. Za ňou pokračuje predĺženie krku ukončené druhou hlavicou sklonenou mierne dozadu. K nej je voľne (mimo hmatníka) vedených 7 alebo 8 diatonicky ladených basových strún (bourdonové struny), ktoré majú takmer dvojnásobnú dĺžku ako struny nad hmatníkom a dosahujú dĺžku basových strún čembala. Celková dĺžka nástroja môže dosahovať viac ako 200 cm, dĺžka korpusu 71 cm. Chitarrone sa používala v 17. – 18. stor. na hru generálneho basu.