Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - lotyšská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 9 z celkového počtu 9 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ādamsons, Eriks

Ādamsons, Eriks, 22. 6. 1907 Riga – 28. 2. 1946 tamže — lotyšský básnik, prozaik a prekladateľ. Jeho poézia tematicky i výrazovo nadväzuje na anglických jazerných básnikov a preraffaelistov, súčasne je však organicky spätá s lotyšskými ľudovými piesňami. Autor básnických zbierok Striebro v ohni (Sudrabs ugunī, 1932), Erby (Ģerboņi, 1937), Slnečné hodiny (Saules pulkstenis, 1941), Fajka snov (Sapņu pīpe, 1951) a i., zbierok noviel Jemné neduhy (Smalkās kaites, 1937) a Veľký tvrdohlavec (Lielais spītnieks, 1942). Román Ten, kto kráča svojou cestou (Sava ceļa gājējs, vyšiel časopisecky 1943 – 44 pod pseudonymom Eriks Rīga) je prvou časťou nedokončenej trilógie.

Alunāns, Juris

Alunāns, Juris, vlastným menom Gustavs Georgs Frīdrihs Alunāns, 13. 5. 1832 Jaunkalsnava – 18. 4. 1864 Jostene, dnes Sesava — lotyšský básnik, publicista a národný buditeľ. Patril ku generácii mladolotyšov, ktorá sa usilovala o pozdvihnutie národného sebauvedomenia lotyšského národa. Spoluzakladateľ a redaktor mladolotyšského listu Pēterburgas Avīzes (Petrohradské noviny, 1862 – 65). Zostavil a vydal populárno-vedecký zborník Statok, príroda, svet (Sēta, daba, pasaule, 1859 – 60). Navrhol reformu lotyšského písma (zavedenie diakritických znamienok), ktorá však bola prijatá až 1908. V básnickej zbierke Piesne do lotyštiny preložené (Dziesmiņas, latviešu valodai pārtulkotas, 1856), ktorá obsahuje preklady klasickej a dobovej európskej poézie, položil základy novodobej lotyšskej poézie.

Bārda, Fricis

Bārda, Fricis, 25. 1. 1880 Pociems – 13. 3. 1919 Riga — lotyšský básnik a esejista, predstaviteľ novoromantického prúdu v lotyšskej literatúre. V tvorbe sa usiloval prepojiť makrokozmos s mikrokozmom a dosiahnuť kozmickú harmóniu. Jeho básne sú plné nehy, zázračnej poetickosti a farebnosti.

Autor básnickej zbierky Syn zeme (Zemes dēls, 1911), posmrtne vydanej zbierky Piesne a modlitby k stromu života (Dziesmas un lūgšanas Dzīvības Kokam, 1922), programovej eseje Romantizmus ako hlavný problém umenia a svetového názoru (Romantisms kā mākslas un pasaules uzskata centrālproblēms, 1909, tlačou 1920) a kritických článov Umenie a estetika (Maksla un estetika, 1911), Umenie a kritika (Maksla un kritika, 1917), Umenie a život (Maksla un dzive, 1920) a i.

Barons, Krišjānis

Barons, Krišjānis, 31. 10. 1835 Strutele – 8. 3. 1923 Riga — lotyšský spisovateľ, folklorista a publicista. Počas štúdií v Derpte (dnes Tartu) sa stal spoluzakladateľom mladolotyškého hnutia, neskôr pôsobil ako novinár.

Popredná osobnosť lotyšského národného obrodenia, zakladateľ lotyšskej folkloristiky. Od 1878 zbieral ľudové piesne (dainy). Do svojho 6-zväzkového diela Lotyšské dainy (Latvju dainas, 1894 – 1915) zaradil 217 996 ľudových piesní predstavujúcich lyrické miniatúry zachytávajúce životy ľudí od ich narodenia až po smrť, k najrozsiahlejším súborom patria ľúbostné a svadobné piesne a piesne k ľudovým sviatkom. Z hľadiska vedeckého spracovania a umeleckej hodnoty patrí dielo k unikátnym súborom celosvetového významu.

Bels, Alberts

Bels, Alberts, vlastným menom Jānis Cīrulis, 6. 10. 1938 Jaunmežplepji, Ropažu — lotyšský spisovateľ, významný predstaviteľ intelektuálnej psychologickej prózy. Pokladaný za predchodcu postmoderny i za zakladateľa konceptuálneho románu v lotyšskej literatúre. Jeho diela sa vyznačujú originálnosťou filozofických a umeleckých myšlienok, odzrkadľujú ideovo-sociálne a umelecko-estetické tendencie doby. Uznanie si získal románmi Vyšetrovateľ (Izmeklētājs, 1967) a Klietka (Būris, 1972; sfilmované 1993, réžia Ansis Epners), ktorý je umeleckou metaforou individuálnej, spoločenskej a dokonca i kozmickej obmedzenosti človeka. Vo filozofickom románe Hlas volajúceho (Saucēja balss, 1973; sfilmovaný 1974, réžia Oļġert Dunker) zobrazil totalitný režim po Ruskej revolúcii 1905 – 1907 i v 60. a 70. rokoch 20. stor. v Sovietskom zväze.

Autor románov Nespavosť (Bezmiegs, 1987), Ľudia na lodiach (Cilvēki laivās, 1987) a Čierne znamenie (Melnā zimē, 1996), zbierok poviedok Hry s nožmi (Spēles ar nažiem, 1966), Sám na rovine (Es pats līdzenumā, 1968) a i.

Ivasková, Astríde

Ivasková (Ivaska), Astríde (Astrīde), 7. 8. 1926 Riga – 24. 3. 2015 tamže — lotyšská poetka a prekladateľka, manželka I. Ivaska. R. 1944 emigrovala do Nemecka, kde na univerzite v Marburgu študovala románske, germánske a slovanské jazyky. R. 1949 – 91 žila v USA, 1958 – 66 pôsobila na univerzite v Minnesote a Oklahome, 1962 – 82 redaktorka lotyšského exilového časopisu Jaunā Gaita (Nová cesta), externe spolupracovala aj s americkými časopismi World Literature Today a Journal of Baltic Studies, v ktorých popularizovala lotyšskú literatúru. R. 1991 – 2000 žila v Írsku (Fountainstown, Cork), od 2001 v Rige. Ivaskovej kultivovaná poézia harmonicky spája jej znalosť mnohých kultúr i literatúr s úctou a pokorou k prírode. Autorka básnických zbierok Krst jazera (Ezera kristības, 1966), Pravda zimy (Ziemas tiesa, 1968), Stopy v sosnovom háji (Solis silos, 1973) a Svetlo ranilo (Gaisma levainoja, 1982), lyrickej prózy Krížom-krážom (Līču loki, 1981), knihy pre deti Zázraky a objavy (Pārsteigumi un atklājumi, 1984) a výberov z poézie Na okraji úhorom ležiacej pôdy (angl. At the Fallow’s Edge, 1981) a Tapio, vládca lesa (angl. Tapio, Master of the Forest, 1988). Členka významných literárnych spoločností, jej poézia bola preložená do viacerých jazykov.

Janovskis, Gunārs

Janovskis, Gunars (Anatolijs), 8. 2. 1916 Helsinki – 27. 4. 2000 Leicester, Spojené kráľovstvo — lotyšský spisovateľ. Písal romány, poviedky i novely, jeho tvorba je silno ovplyvnená severskou prózou (najmä dielom K. Hamsuna) a vyznačuje sa poetickosťou a koncentrovaným výrazom. Venoval sa aj maliarskej tvorbe, viaceré svoje knihy ilustroval. R. 1933 – 38 študoval klasickú filológiu na univerzite v Rige, 1944 emigroval do Nemecka, 1945 – 47 študoval filológiu na univerzite v Bonne. Od 1947 žil v Anglicku. Jeho diela vychádzali v lotyšskom exilovom vydavateľstve Grāmatu Draugs v New Yorku. K jeho najznámejším dielam patria romány Ostrov Sol (Sōla, 1963), Bez cesty (Bez ceļa, 1965), Nad riekou Trent stúpa hmla (Pār Trentu kāpj migla, 1966), Súdny deň (Pēc pastardienas, 1968) a Hlasy v tme (Balsis aiz tumsas, 1972), v ktorých zobrazil tragický osud i pocity beznádeje lotyšských legionárov v 2. svetovej vojne, ich neľahký život v zahraničí a túžbu po vlasti. V zbierke noviel V cudzine (Svešumā, 1966) a románoch Kde kohúty nespievajú (Kur gaiļi nedzied, 1974), A čo tam po tom (Un kas par to, 1978) a Predvečer (Novakare, 1980) opísal život lotyšských emigrantov v Anglicku. V románoch Bez návratu (Uz neatgriešanos, 1973), Čajky signalizujú búrku (Kaijas kliedz vētru, 1977), Ines (1982), Človek, ktorý chcel viac (Cilvēks, kas gribēja vairāk, časopisecky 1983 – 84, knižne 1987; s Laimou Kalniņovou, Kalniņa, *1922) a Mesto pri rieke (Pilsēta pie upes, 1993) zachytil obdobie 20. – 30. rokov 20. stor. v Lotyšsku. Autor zbierok poviedok Smiechoty (Smiekliņam, 1967), Započúvaj sa do noci (Leklausies naktī, 1975) a Gunars Janovskis rozpráva (Gunars Janovskis stāsta, 1983) i jednoaktovky Vo výťahu (Liftā, 1971). R. 1997 – 2003 boli v Lotyšsku v 10 zväzkoch vydané Janovskisove zobrané spisy. Nositeľ vysokého štátneho vyznamenania Lotyšskej republiky Radu troch hviezd (Triju zvaigžņu ordenis, 1996).

Klīdzējs, Jānis

Klīdzējs [klídžéjs], Jānis, 6. 5. 1914 usadlosť Livžās, kraj Viļāni – 2. 5. 2000 Napa, Kalifornia, USA — lotyšský spisovateľ. Študoval na poľnohospodárskej univerzite v Rige, štúdium však pre finančné problémy nedokončil a venoval sa literárnej tvorbe. Písal v rodnom, latgalskom jazyku i po lotyšsky, prvé básne a prózy publikoval časopisecky. R. 1944 emigroval do Nemecka a 1950 do USA, kde popri rôznych robotníckych zamestnaniach vyštudoval sociálnu psychológiu na univerzite v Berkeley a pracoval v psychiatrickej liečebni v Nape.

Jeho romány, poviedky a eseje sú typické psychologickým pohľadom, farebnosťou jazyka a publicistickou ostrosťou. Popularitu si získal románom Mládež (Jaunieši, 1942) a zbierkou poviedok Pieseň sťahovavých vtákov (Gōjputnu dzīsme, 1944). Autor románov Dieťa človeka (Cilvēka bērns, 1956; sfilmovaný 1991, réžia Jānis Streičs) o malom latgalskom chlapcovi Boņuksovi, Modravé hory (Zilie kalni, 1960), Snehy (Sniegi, 1963; sfilmovaný 1998, réžia Jānis Streičs), Život, život, hojdám sa v tebe (Dzīvīte, dzīvīte, šūpojos tevī, 1979), Druhý v nás (Otrais mūsos, 1983) a Darované duše (Dāvātās dvēseles, 1986), v ktorom opísal život v predvojnovom Latgalsku i v celom Lotyšsku, ako aj postavenie lotyšských emigrantov v USA. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.