Alverová (Alver), Betti, vlastným menom Elisabet Lepiková, 23. 11. 1906 Jõgeva – 19. 6. 1989 Tartu — estónska poetka a prozaička. Debutovala novelou Úbohý malý (Vaene väike, 1927). Ako poetka sa s ďalšími básnikmi predstavila v zborníku Mágovia (Arbujad, 1938), ktorý vyzdvihoval umenie ako protiváhu rozpadajúcich sa hodnôt v spoločnosti. Jej básnickú tvorbu charakterizuje vzbura proti konvenciám, jej lyrická hrdinka je stelesnením rozpoltenosti, rozdvojenosti duše (napr. vo veršovanom románe Príbeh o bielej vrane, Lugu valgest varesest, 1931). Básnické zbierky: Prach a oheň (Tolm ja tuli, 1936), Spomienky (Mälestused, 1960), Hviezdna hodina (Tähetund, 1966), Vločky života (Eluhelbed, 1971), Nálada (Tuju, 1976), Letiace mesto (Lendav linn, 1979).

Ivask, Ivar, 17. 12. 1927 Riga – 23. 9. 1992 Fountainstown, Cork, Írsko, pochovaný v Rõngu, okres Tartu, Estónsko — estónsky básnik, literárny vedec a publicista, manžel A. Ivaskovej. R. 1944 emigroval do Nemecka, na univerzite v Marburgu študoval dejiny umenia a porovnávaciu literatúru. Od 1949 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na univerzite v Minnesote, od 1967 prednášal na univerzite v Oklahome. R. 1967 – 91 šéfredaktor literárneho časopisu World Literature Today (pôv. Books Abroad) vydávaného v Oklahome, v ktorom preferoval porovnávací prístup v literatúre, popularizoval baltské literatúry a od 1970 inicioval udeľovanie Neustadtskej medzinárodnej ceny za literatúru (angl. Biennial Neustadt International Prize for Literature) známej ako malá Nobelova cena. Aktívne sa zapojil do formovania Americkej vedeckej spoločnosti na podporu baltských štúdií (angl. Association for the Advancement of Baltic Studies, AABS) a 1978 – 80 bol jej predsedom. Od 1991 žil v Írsku. Jeho poézia je intelektuálna a filozoficko-meditatívna, odráža sa v nej vlastenectvo a obdiv k prírode. Autor básnických zbierok Deň prichádza drobnými krokmi (Päev astub kukesammul, 1964), Záhrady histórie... (Ajaloo aiad..., 1970), Október v Oklahome (Oktoober Oklahomas, 1974), Slová vďaky (Tänusõnu, 1987), Veranda a iné básne (Verandaraamat ja teisi luuletusi, 1990), Z prvých básní (nem. Aus ersten Gedichten, 1945) a Baltské elégie (angl. The Baltic Elegies, 1987), ktorá bola 2001 preložená do lotyštiny (Baltijas elēğijas), estónčiny (Balti eleegiad) a litovčiny (Baltiškos elegijos). Výbery z jeho poézie vyšli vo viacerých svetových jazykoch, napr. Zrkadliaca sa zem (nem. Gespiegelte Erde, 1967), Snežné lekcie (angl. Snow Lessons, 1986) a Kniha z verandy (tal. Il libro della veranda, 1985). Člen viacerých literárnych spoločností.

Kaplinski, Jaan, 22. 1. 1941 Tartu, Estónsko — estónsky básnik, esejista, prekladateľ a filozof. R. 1964 ukončil štúdium francúzskej filológie a lingvistiky na univerzite v Tartu. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako prekladateľ, editor, sociológ a ekológ, 1983 – 88 vedúci kabinetu umeleckého prekladu na univerzite v Tartu. R. 1986 – 91 pôsobil ako novinár doma i v zahraničí a aktívne sa podieľal na obnove nezávislosti Estónska, 1992 – 95 poslanec estónskeho parlamentu (Riigikogu).

Debutoval zbierkou básní Stopy v prameni (Jäljed allikal, 1965). V básnických zbierkach Z prachu a farieb (Tolmust ja värvidest, 1967), Biela čiara nad Võrumaa (Valge joon Võrumaa kohale, 1972), Pozrel som do okna slnku (Ma vaatasin päikese aknasse, 1976), Rast nových kameňov (Uute kivide kasvamine, 1977), Je ťažké stať sa ľahkým (Raske on kergeks saada, 1982), Večer prináša všetko späť (Õhtu toob tagasi kõik, 1985), Návrat duše (Hinge tagasitulek, 1990) a Nočné vtáky. Nočné úvahy (Öölinnud. Öömõtted, 1998) vystupuje na obranu životného prostredia, vystríha pred zhoršujúcim sa vzťahom človeka k prírode a usiluje sa o harmóniu ľudí s prírodou. Výraznou črtou jeho básnického naturelu je filozofickosť, v tvorbe sa odráža aj úsilie zachytiť duchovné skúsenosti celého ľudstva a túžba po kozmickej všeobsiahlosti. Štúdium filozofických systémov Číny a Indie (najmä taoizmu a buddhizmu) ho priviedlo ku kritike a až k odmietavému vzťahu k západnej civilizácii.

Autor drámy Deň štyroch kráľov (Neljakuningapäev, 1977), sci-fi prózy Oko. Hektor (Silm. Hektor, 2000) a autobiografického románu Tá istá rieka (Seesama jõgi, 2007). Prekladá z anglickej, čínskej, francúzskej, španielskej a švédskej literatúry.

Kitzberg [kidz-], August, vlastným menom August Kits, 29. 12. 1855 Laatre, kraj Viljandi – 10. 10. 1927 Tartu — estónsky dramatik a prozaik. Pôvodne pracoval ako učiteľ v Karksi. Predstaviteľ staršej generácie estónskych realistických spisovateľov, jeden zo zakladateľov estónskej drámy, podporovateľ literárneho hnutia Noor-Eesti (Mladé Estónsko).

V dramatickej tvorbe sa predstavil hrou Vo víchrici (Tuulte pöörises, 1906), ktorú uviedlo prvé estónske profesionálne divadlo Vanemuine v Tartu pri otvorení svojej novej budovy. Najviac uvádzanou hrou je psychologická dráma Vlkolak (Libahunt, 1911; na jej námet skomponovala Lydia Austerová, Auster, hudbu k baletu Tiina, 1955; dráma sfilmovaná 1968, réžia Leida Laiusová, Laius) o konflikte nepokornej vidiečanky Tiiny s konzervatívnymi dedinčanmi v Livónsku, ako aj divadelná hra Mamon (Kauka Jumal, 1912) o zhubnom vplyve peňazí na charakter človeka. Viaceré Kitzbergove diela patria do klasického repertoáru estónskych i zahraničných divadiel. Písal i kratšie prózy, v ktorých humorne a idylicky zachytil problematiku dedinského života (Dedinské poviedky, Külajutud, 5 zväzkov, 1915 – 21). Prekladal z nemeckej literatúry.

Kivirähk, Andrus, 17. 8. 1970 Tallinn — estónsky prozaik, dramatik a fejtonista. Debutoval prózou Pamäti Ivana Oravu alebo Minulosť ako modrasté hory (Ivan Orava mälestused ehk Minevik kui helesinised mäed, 1995). Jeho špecifický humor je základom úspešného poviedkového románu Dráb (Rehepapp, 2000), v ktorom využíva folklórne prvky (rozprávkové postavy, povery) na groteskné vykreslenie sveta estónskej dediny v období nevoľníctva. V románe Muž, ktorý rozumel hadej reči (Mees, kes teadis ussisõnu, 2007), v ktorom sa fantastické prvky striedajú so skutočnými historickými udalosťami, sa zaoberá zánikom starého spôsobu života spätého s prírodou, tradíciami a pohanským náboženstvom.

Autor novely Umelec Jakub (Kunstlik Jaagup, 1997), komédie Precházka po dúhe (Jalutuskäik vikerkaarel, 1997) obsahujúcej prvky absurdity, románu Motýlik (Liblikas, 1999), v ktorom na pozadí tallinnského divadla Estonia zobrazil osud tanečnice, literatúry pre deti (Siim, Sirli a tajomstvo, Siim, Sirli ja saladused, 1999; Lotka z osady vynálezcov, Laiutajateküla Lotte, 2006), fejtónov, paródií a humoresiek.

Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. V roku 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.

Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).

Je autorkou prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).