agrárne právo — označenie pozemkového, resp. poľnohospodárskeho práva používané v štátoch záp. Európy od 70. rokov 20. stor. Reprezentuje súkromnoprávne i verejnoprávne záujmy z hľadiska urbanistiky.

areál [lat.] —

1. ekol., geogr. územie osídlené jedincami určitého druhu alebo spoločenstva; priestor rozšírenia živočíšneho alebo rastlinného druhu či iného taxónu, prípadne spoločenstiev, tvorený množinou bodových nálezísk (lokalít). Hranice areálu sú vymedzené ekologickými podmienkami a historickým vývojom. Územie sa definuje bodmi, z ktorých každý je určený dostatočnou mierou zákonitosti výskytu študovaného materiálu (vylúčenie náhodného výskytu, preferencia údajov potvrdzujúcich úspešné rozmnožovanie), zemepisnými súradnicami (pri morských súradniciach aj vzdialenosťou od hladiny) a dátumom pozorovania.

Vznik areálu súvisí so vznikom príslušného taxónu a so všeobecnou tendenciou každého živého organizmu rozširovať sa na všetky strany z miesta svojho pôvodu. Druhy s rozsiahlym rozšírením, ktoré sa vyskytujú takmer na všetkých kontinentoch, sa nazývajú kozmopolity, druhy s malým úzko ohraničeným areálom, ktoré sa nevyskytujú v iných oblastiach zemského povrchu, sa nazývajú endemity. Základným typom areálu je areál druhov (z neho sa zostavujú areály vyšších taxónov). Veľkosť areálu je daná širokým komplexom faktorov (ekologickou valenciou, okolnosťami vzniku, vagilitou ap.), jeho hranice obmedzujú klimatické, pôdne, topografické a biotické faktory. V priebehu svojej existencie sa areál môže niekoľkokrát striedavo zväčšovať a zmenšovať. Obidva procesy súvisia predovšetkým so zmenami klímy (v súčasnosti k nim prispieva i antropogénny faktor).

Súvislý (kontinuitný alebo konjunktívny) areál predstavuje súvislú plochu rozšírenia, nesúvislý (disjunktívny) pozostáva z viacerých ohraničených plôch s medzerami (disjunkcie) alebo s prímesou menších areálov iných kvalít (exklávy, arely). Menšie časti areálu, oddelené a predsunuté na obvode, sú enklávy. Kozmopolitné areály zaberajú rozsiahle oblasti všetkých kontinentov, eurychórne sú rozšírené na celom kontinente, mezochórne iba na ich časti. Progresívny areál má tendenciu rozširovať sa, regresívny opačnú. Autochtónny areál súvisí s pôvodným rozšírením organizmov, alochtónny je umelý, spravidla podmienený človekom. Typologický areál má opakovanie kvalít a je vnútorne rovnorodý (viac ako 85 %), individuálny areál je neopakovateľný, len s prevahou istých kvalít;

2. etnogr. územie s výskytom určitého javu alebo súboru javov. Na rozdiel od regiónu zaberá väčšie územie, často bez ohľadu na etnické alebo politické hranice. Nemá centrum, jeho hranice sú dané prírodnými, ekonomickými, spoločenskými či kultúrnymi podmienkami, ako aj historickým vývinom. Historicky staré areály sú spravidla rozsiahle;

3. stav. v minulosti súvislá plocha pozemkov, ktorá slúžila na vyčíslenie pozemkovej dane. V súčasnosti rozsiahle územie s komplexom budov s rozličnými komplementárnymi funkciami, ktoré spolu slúžia na jediný, určitý účel. Napr. školský areál, kúpeľný areál (Kúpeľný ostrov v Piešťanoch), športový areál (areál zimných športov na Štrbskom Plese).

árenda [lat.] — archaické označenie druhu nájmu; druh nájmu, pri ktorom sa vec, spravidla pozemok, nielen užíva, ale sa z nej berú aj úžitky, a to na základe vynakladania práce árendátorom. Árenda vznikala z árendálnej zmluvy medzi prenajímateľom a árendátorom hneď, ako sa zmluvné strany dohodli na predmete nájmu a nájomnom.

Generálna árenda zahŕňa celú doménu (poľnohospodársky a lesný majetok celého štátu, kniežatstvá ap.) alebo viaceré domény namiesto jedného statkárskeho majetku (vyskytovala sa najmä v období rozdrobenosti Nemecka na malé štáty). Hladová árenda, podobne ako maloroľnícka árenda či roľnícka árenda, predstavuje nájom kúska zeme obrábanej na obživu rodiny malého árendátora patriaceho k dedinskej chudobe, maloroľníka alebo bezzemka, často sa dostávajúceho do úplnej závislosti od majiteľa pozemku; árendovné (nájomné) za túto árendu je relatívne obyčajne omnoho vyššie ako pri podnikateľskej árende. Podnikateľskou árendou je árenda veľkého pozemkového majetku (pôdy a ostatných výrobných prostriedkov) slúžiaca podnikateľovi (nájomcovi) na preddavkovanie (zálohovanie) kapitálu do poľnohospodárskej veľkovýroby na výrobu na trh a dosiahnutie rovnakého zisku, ako by bol dosiahol vložením rovnakého množstva kapitálu do iných hospodárskych odvetví. V cene poľnohospodárskych výrobkov realizuje árendátor pre seba priemerný zisk a pre vlastníka pôdy pozemkovú rentu, ktorú mu odvádza vo forme árendovného na základe árendálnej zmluvy uzavretej na určité obdobie; poľnohospodárski námezdní robotníci dostávajú z hodnôt, ktoré vytvárajú, len časť v podobe mzdy. Pri naturálnej árende, ako aj pri podielovej árende árendátor platí árendovné (nájomné) vlastníkovi pozemku nie v peniazoch, ale v naturáliách (v poľnohospodárskych výrobkoch); vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky je takýto druh árendy známy ako aparceria.

árendátor [lat.] —

1. osoba majúca v nájme vec (napr. pozemok), ktorú nielen užíva, ale berie z nej aj úžitky na základe práce, ktorú do veci sama vkladá;

2. roľník prenajímajúci si pôdu pre nedostatok vlastnej pôdy (nájomca).

árendovné [lat.] — archaické označenie poplatku, nájomného; odplata, ktorú platí árendátor za užívanie veci, ktorú má v árende.

arondácia pozemkov — zaokrúhľovanie pozemkov, vyrovnávanie nevhodných hraníc susedných pozemkov.

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

extravilán [lat.] — okrajová, vonkajšia časť katastrálneho územia obce ležiaca za hranicami vlastnej zástavby (mimo jej centrálnej, zastavanej časti a na zástavbu určených pozemkov; → intravilán). Extravilán tvoria najmä poľnohospodárske a lesné pozemky, príp. vodné plochy, môže však zahŕňať i malé roztrúsené osady, chalupy, horské samoty a i. rozptýlené osídlenia.

intravilán [lat. + tal.] — centrálna, z väčšej časti zastavaná časť katastrálneho územia obce spolu s plochami určenými na zástavbu. Okrem samotnej obytnej, obchodnej a priemyselnej zástavby tvoria intravilán aj záhrady, parky, verejné priestranstvá, komunikácie, vodné toky a vodné plochy. Hranicu, ktorou je intravilán oddelený od vonkajšej časti katastrálneho územia (extravilánu), tvorí vonkajší obvod zastavaných oblastí a priliehajúcich plôch. Do intravilánu nie sú začlenené osamelé obytné budovy, malé osady, priemyselné a poľnohospodárske objekty, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce, ale nie sú územne spojené s jeho centrálnou časťou.

kataster nehnuteľností — súpis nehnuteľností (pozemkov, budov, bytov, rozostavaných budov, bytov ap.; → nehnuteľná vec) obsahujúci ich polohové a geometrické určenie (tvar a rozmery), popis a údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Predstavuje štátny informačný systém, ktorý zabezpečuje evidenciu nehnuteľných vecí, usporiadanie právnych vzťahov vyplývajúcich z ich vlastníctva a ochranu práv k nehnuteľnostiam. V katastri nehnuteľností sa evidujú a uchovávajú údaje o právach k evidovaným nehnuteľnostiam (o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene a predkupnom práve), ako aj práva vyplývajúce zo správy majetku štátu, z vlastníctva a správy majetku obcí, niektoré údaje o nájme pozemkov ap. Slúži aj na daňové (pozemková daň) a poplatkové účely (miestne poplatky), oceňovanie nehnuteľností (najmä pozemkov), ochranu poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu (poskytuje údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho alebo do lesného pôdneho fondu, → kategorizácia, význam 4; poskytuje údaje o bonitovaných pôdno-ekologických jednotkách), na tvorbu a ochranu životného prostredia, ochranu nerastného bohatstva, národných a ostatných kultúrnych pamiatok, chránených území a prírodných výtvorov i na budovanie ďalších informačných systémov o nehnuteľnostiach.

Nehnuteľnosti sa v katastri nehnuteľností evidujú podľa katastrálnych území, pričom súbor dokumentačných materiálov týkajúcich sa jedného katastrálneho územia a potrebných na jeho spravovanie a obnovu sa nazýva katastrálny operát. Kataster nehnuteľností teda tvoria katastrálne operáty systematicky usporiadané podľa katastrálnych území. Katastrálny operát tvoria súbor geodetických informácií, súbor popisných informácií, zbierka listín, sumárne údaje katastra o pôdnom fonde, zachované pozemkové knihy a železničné knihy. Súbor geodetických informácií (SGI) obsahuje katastrálnu mapu, ktorá je technickým podkladom na evidovanie nehnuteľností v katastri, mapu určeného operátu, pracovnú mapu, geometrický plán, záznam podrobného merania zmien, meračský náčrt a prehľad čísel podrobných bodov, súbor lomových bodov hraníc katastrálneho územia a zoznamy súradníc podrobných bodov. Súbor popisných informácií (SPI) obsahuje údaje o katastrálnych územiach (vymedzuje katastrálne územia obce a okresu), o nehnuteľnostiach (napr. pri stavbách parcelové číslo pozemku, na ktorom je stavba postavená, súpisné číslo stavby, číslo listu vlastníctva a údaje o druhoch chránených nehnuteľností, pri pozemkoch parcelové číslo, výmeru, druh pozemku, údaj o cene a údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce), o právach k nehnuteľnostiam, o vlastníkoch alebo o iných oprávnených osobách z práv k nehnuteľnostiam (vybrané údaje o nehnuteľnosti, o vlastníkovi a i. oprávnenej osobe sú uvedené v liste vlastníctva), o zmenách v súbore popisných informácií, o sídelných a nesídelných názvoch, ako aj súbor registrov katastrálneho konania a i. pomocné záznamy. Katastrálny operát je verejne dostupný, jeho údaje sú hodnoverné a záväzné. Je spravovaný príslušným katastrálnym odborom okresného úradu, ktorý o. i. na základe vyhotovených (geodetických a kartografických) podkladov zabezpečuje aj jeho obnovu a aktualizáciu. Obnova katastrálneho operátu nemá vplyv na vznik, zmenu alebo na zánik práva k nehnuteľnostiam. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky sa práva k nehnuteľnostiam stávajú hodnovernými tým, že sa zapíšu do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií. Preto vlastnícke právo k nehnuteľnosti získanej kúpou prechádza na nadobúdateľa až vkladom do katastra nehnuteľností (→ vklad vlastníckeho práva), teda zaevidovaním (→ katastrálne konanie). Predmet a obsah katastra nehnuteľností, orgány štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností, priebeh katastrálneho konania a zápis práv k nehnuteľnostiam sú ustanovené zákonom č. 162 z 1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Ústredným orgánom štátnej správy na úseku katastra je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR. Miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra sú katastrálne odbory okresných úradov.

katastrálne konanie — proces usporiadania vlastníckych a i. práv k nehnuteľnostiam, ktorého výsledkom je zápis týchto práv do katastra nehnuteľností. Katastrálne konanie uskutočňuje katastrálny odbor príslušného okresného úradu, ktorý zapisuje práva k nehnuteľnostiam, rozhoduje o zmenách hraníc katastrálnych území a zmenách údajov katastra, opravuje chyby v katastrálnom operáte a zároveň ho obnovuje. Do katastra nehnuteľností sa tieto skutočnosti zapisujú vkladom vlastníckeho práva, záznamom alebo poznámkou. Každý zo zápisov sa vpisuje do listu vlastníctva.

Zápis formou vkladu má konštitutívne (právotvorné) účinky, pretože spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva a i. práv. Možno ho vykonať len na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho odboru príslušného okresného úradu, ktoré je výsledkom osobitného konania o povolení vkladu. Konanie o povolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania v územnom obvode, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. Spolu s návrhom na povolenie vkladu sa na katastrálny odbor príslušného okresného úradu doručuje aj zmluva (kúpna, darovacia), resp. dohoda, ktorej platnosť sa overuje. Výsledkom konania o povolení vkladu je rozhodnutie katastrálneho odboru o povolení vkladu (ak sú splnené všetky podmienky vkladu) alebo o jeho zamietnutí, proti ktorému je možné podať odvolanie. Zákon č. 162 z 1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) stanovuje pravidlá, ktoré sa vzťahujú na podanie návrhu na vklad do katastra, na prerušenie alebo na zastavenie katastrálneho konania a určuje, kedy a akým spôsobom je možné vziať návrh späť či odstúpiť od zmluvy.

katastrálne územie — územno-technická jednotka, ktorá tvorí územne uzavretý súbor pozemkov spoločne evidovaný v katastri nehnuteľností. Technicky predstavuje štatistickú jednotku označenú kódom a názvom, určenú na priestorovú identifikáciu sociálno-ekonomických a územno-technických javov, pričom podmienkou skladobnosti týchto jednotiek a prepojiteľnosti informačných systémov je digitálne vyjadrenie hranice katastrálneho územia.

Katastrálne územie je zhodné s obvodom obce alebo je jej súčasťou, nemôže však byť súčasťou viacerých obcí (obec môže byť zložená z viacerých katastrálnych území). Má dve časti: intravilán (zväčša zastavaná časť územia) a extravilán (vonkajšia časť; starší názov chotár). Podľa katastrálnych území je na Slovensku vedená evidencia pozemkov a vlastníckych práv k nim, preto je v katastri nehnuteľností dôležité uvádzať príslušný názov katastrálneho územia; podľa názvov katastrálnych území sa usporadúvajú katastrálne operáty. Členenie Slovenska na katastrálne územia pochádza z obdobia jozefínskeho katastra (1785 – 89), ktorý slúžil na vymedzenie osídľovacích, držobných, hospodárskych, správnych a terénnych pomerov. Až do 1927 sa katastrálne územie nazývalo katastrálna obec.

katastrálny operát → kataster nehnuteľností

komasácia [lat.], sceľovanie pozemkov — spájanie nesúvislých a rozptýlených poľnohospodárskych pozemkov podľa vlastníckych práv k nim s cieľom vytvoriť väčšie a hospodársky lepšie využiteľné pozemky; historický pojem používaný na Slovensku do 1918, zakotvený v uhorskom zvykovom práve. V súčasnosti je sceľovanie pozemkov súčasťou pozemkových úprav, pričom scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov upravuje zákon č. 330 z 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách.

— Na Slovensku sa po prvýkrát uskutočnila komasácia v 18. stor. počas urbárskej regulácie Márie Terézie (→ tereziánsky urbár). Zo zemepanskej (alodiálnej) pôdy sa oddeľovali (segregovali) dominikálne (panské) pozemky (→ alód, → dominikál), ktoré sa stali vlastníctvom šľachtica, a rustikálna pôda (→ rustikál) sa zapísala aj s povinnosťami poddaných do urbára. Po zrušení poddanstva (1848) sa z poddaných stali slobodní roľníci, ktorí mohli voľne disponovať s pôdou, ktorú obrábali, museli si ju však odkúpiť (ak nemali na to dostatok finančných prostriedkov, štát im poskytol úver, k prevodu pôdy však mohlo dôjsť až po jeho splatení, a ak pôdu nesplatili do určitého času, ich vlastnícke právo sa zrušilo; pôda bola vo vlastníctve roľníkov s tzv. zrušovacou podmienkou; splácanie úverov pretrvávalo až do 1896). Pôdu vo vlastníctve roľníkov, bývalých urbárnikov (asi 25 % z celkovej výmery pôdy na území Slovenska), bolo možné dediť. Ďalšia časť bola vo vlastníctve novovzniknutej vrstvy veľkostatkárov (bývalých zemepánov; 36 % všetkej pôdy), ktorí ju obrábali prostredníctvom najatých pracovných síl (bezzemkov, nemajetných roľníkov, želiarov). V dôsledku dedenia roľníckej pôdy (majetok sa rozdelil medzi všetkých dedičov) a agrárnej preľudnenosti (70 % obyvateľstva žilo z pôdy) dochádzalo k ďalšej rozdrobenosti pozemkov (na 1 roľníka nepripadal spolu ani 1 ha pôdy, jeden roľník však mal pôdu rozdrobenú aj v desiatich parcelách v chotári). Urbársky patent prijatý 1853 prispel spolu so zákonným článkom 53 z 1871 ku komasácii pôdy, ktorá už bola právne vo vlastníctve slobodných roľníkov. Týkala sa však iba pozemkov zapísaných v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli (šľachta, cirkev), štát a mestá. Jej cieľom bolo vydeľovanie pozemkov do spoluvlastníctva jednotlivým urbárskym usadlostiam (na základe výsledkov segregácie a pomerného delenia), a nie sceľovanie pozemkov. Urbársky patent obsahoval aj klauzulu, podľa ktorej mal bývalý zemepán do jedného roka požiadať o komasáciu a segregáciu (vydeľovanie zemepanských lesov a pasienkov bývalým poddaným), o ktorých od 1855 rozhodovali urbárske súdy. Komasácia panských pozemkov (uskutočnila sa asi v 10 % obcí) prebiehala rýchlejšie, komasácia bývalých urbárskych pozemkov pokračovala pomaly a neúspešne pre právne nejasnosti (chybné alebo neúplné zápisy v pozemkových knihách a v katastrálnych mapách), ako aj pre odpor roľníkov a nedostatok financií.

Komasácia, ktorej cieľom bolo sceľovanie pôdy, sa uskutočnila na základe zákonného článku 39 z 1908 a nariadenia ministerstva spravodlivosti z 1909. Začatie komasačného konania bolo založené na zásade dobrovoľnosti (žiadosť osôb, ktorým patrila jedna štvrtina sceľovaného územia alebo ktorých majetok tvoril aspoň polovicu tohto územia). Komasáciu mohol nariadiť iba krajský súd, ktorý bol právnou zárukou pri zásahu do vlastníckeho práva. Jeho úlohou bolo overenie nového stavu a na základe jeho rozsudku boli zúčastnení majitelia uvedení do držby vymeraných nových (už scelených) parciel. Do 1918 sa uskutočnila komasácia iba v 21 obciach na ploche 17-tis. ha.

komposesorát [lat.] — druh podielového majetkového spoluvlastníctva v novovekom Uhorsku. Spoluvlastníkmi (lat. compossessores) šľachtického majetku (panstva) zahŕňajúceho pozemky (lúky, lesy, pasienky), ale aj menšie regálne práva sa na základe pokrvného príbuzenstva a dedičskej príslušnosti k spoločnému šľachtickému predkovi stali všetci členovia rodu. K základným znakom komposesorátu patrili nedeliteľnosť majetku, nemožnosť scudzenia a zaťaženia pôdy a rozhodovanie hlasovaním na zhromaždení spoluvlastníkov podľa veľkosti podielov. Komposesoráty začali vznikať v 17. stor. a podľa veľkosti a významu sa rozoznávali komposesoráty vyššej šľachty a komposesoráty drobných zemianskych rodov.

Pri komposesorátoch vyššej šľachty so substitúciou aj po ženskej línii (v dôsledku čoho sa komposesormi týchto feudálnych panstiev stávali viaceré rody) mohli komposesori vlastniť reálne podiely, t. j. spoluvlastníkom patrilo právo k presne vymedzenej časti nedeliteľnej veci (napr. panstvo Beckov, Branč), alebo ideálne podiely, t. j. spoluvlastníkom nepatrila žiadna reálne určená časť spoločnej nedeliteľnej veci, mali k nej iba určité práva a povinnosti (napr. Oravský komposesorát). Komposesoráty spravovali direktori a im podriadený úradnícky aparát. Najvýznamnejší komposesorát na území dnešného Slovenska, Oravský komposesorát, vznikol v roku 1621 po vymretí mužskej línie rodu Turzovcov, po smrti palatína a oravského župana Juraja Turzu (1616), ktorému cisár Rudolf III. za zásluhy v bojoch proti Turkom daroval v roku 1606 do dedičného vlastníctva hrad a panstvo Orava a dedičské práva rozšíril aj na jeho ženské potomstvo. Turzo testamentárne odkázal majetok svojim siedmim dcéram a ich potomkom, dcéry spolu so svojimi manželmi vytvorili spolok spolumajiteľov Oravského hradného panstva, ktoré sa stalo základom novovzniknutého Oravského komposesorátu (patrili k nemu aj časť Lietavského hradného panstva a časť panstva Ostrý Kameň); jeho spoluvlastníkmi sa tak postupne stali príslušníci ďalších rodov (Erdődiovci, Esterháziovci, Révaiovci a i.). Oravský komposesorát, ako najväčší komposesorát na území Slovenska, tvorilo koncom 19. stor. 32-tis. ha pozemkov, najmä lesov, jeho správa sídlila v Oravskom Podzámku.

Komposesorátoch drobných zemianskych rodov (zemianske, resp. drobnozemianske komposesoráty) spravidla vznikali po povýšení celej obce (zvyčajne za zásluhy vo vojne) do zemianskeho stavu, pričom zemianske rody sa stávali spoluvlastníkmi chotára určitej dediny. Spravoval ich najstarší člen rodu, neskôr volený správca. Komposesoráty sa zachovali aj po zrušení poddanstva (1848), ich spoluvlastníkmi sa stávali aj urbárnici, t. j. nešľachtici. Slobodní roľníci si od komposesorátu prenajímali pasienky a klčoviská. Od roku 1898 začal odbornú správu komposesorátu vykonávať štát. Po roku 1918 sa najväčším komposesorátom stala ČSR, v roku 1945 boli komposesoráty znárodnené a začlenené do podnikového systému Štátnych lesov. V súčasnej právnej úprave komposesorát ako druh pozemkového spoločenstva neexistuje, termín komposesorát sa však objavuje v názvoch niektorých pozemkových spoločenstiev, ktoré vznikli po roku 1990 (po prijatí viacerých zákonov o navrátení vlastníctva k pozemkom; → reštitúcia).

kopaničiarsky pozemok → kopanica