Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - islandská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ari Thorgilsson

Ari Thorgilsson [ári], Þorgilsson, fróði (Učený), okolo 1067 – 9. 11. 1148 — islandský kňaz, historik a kronikár. Historickou prácou Kniha o Islanďanoch (Íslendingabók) napísanou v miestnom jazyku zachytil chronologické začiatky osídľovania Islandu až do 1120, ako aj vývin zákonodarstva a cirkvi na ostrove, čím položil základy islandskej historiografie. Niekedy sa mu pripisuje autorstvo časti kroniky Kniha o osídľovaní (Landnámabók).

Hallgrímsson, Jónas

Hallgrímsson, Jónas, 16. 11. 1807 Öxnadalur – 26. 5. 1845 Kodaň — islandský básnik a prozaik. Počas štúdia práva, neskôr prírodných vied a literatúry v Kodani založil 1835 s viacerými študentmi časopis Fjölnir, ktorý sa stal orgánom islandských romantikov. Považuje sa za prvého klasika novodobej islandskej poézie, ktorú obrodil formálne (nové metrá, sonety a i. pri zachovaní aliterácie) a tematicky (vlastenecká a prírodná poézia). K jeho romantickým prózam patria najmä rozprávky, satiry a prvá islandská novodobá poviedka Cesta na liečivý mach (Grasaferð, 1847). Jeho básne vyšli v zbierke Poézia (Ljóðmæli 1847).

islandská literatúra

islandská literatúra — literatúra napísaná na území Islandu a literatúra napísaná v islandčine mimo územia Islandu. Novodobá islandská literatúra nadviazala na motívy a formy staroseverskej literatúry. K najznámejším staroseverským literárnym pamiatkam na Islande patria eddické piesne (Edda) napísané v starej islandčine, ktoré vznikali od 9. stor. V začiatkoch dominovala ponášková epická poézia (rímur), od 14. stor. vznikala tzv. mariánska lyrika, významným predstaviteľom bol katolícky biskup J. Arason, ktorý písal duchovnú a satirickú poéziu. Po prijatí reformácie (1541) sa rozvíjala bohatá duchovná tvorba, významným medzníkom sa stal prvý úplný preklad Biblie do islandčiny (G. Thorláksson, Þorláksson tzv. Guðbrandsbiblía, vytlačená 1584). Postupne sa rozvíjala zberateľská činnosť zameraná na staroislandské hrdinské spevy, najvýznamnejším zberateľom islandských historických textov bol Árni Magnússon (*1663, †1730). Najvýznamnej básnikom 17. stor. bol kňaz Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), ktorý písal duchovnú poéziu. Jeho vrcholným dielom bola opakovane vydávaná zbierka Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Predstaviteľom epochy osvietenstva bol Eggert Ólafsson (*1726, †1768), ktorý písal vlasteneckú a prírodnú lyriku (selanky) ovplyvnenú J.-J. Rousseauom. Od 2. polovice 18. stor. sa rozvíjala prekladová tvorba. Začiatkom 19. stor. bola islandská literatúra ovplyvnená európskym romantizmom a ideami oslobodeneckého hnutia. Významným predstaviteľom literatúry národného obrodenia bol básnik a prozaik Jónas Hallgrímsson (*1807, †1845), ktorý ako jeden z prvých islandských básnikov písal pôvodnú poéziu. Zakladateľom islandskej románovej tvorby bol Jón Thoroddsen (Jón Þórðarson Thoroddsen, *1818 alebo 1819, †1868), autor románov Chlapec a dievča (Piltur og stúlka, 1850) a Muž a žena (Maður og kona, 1876, vydaný osem rokov po jeho smrti), v ktorých sa inšpiroval tvorbou W. Scotta a Ch. Dickensa. Kňaz M. Jochumsson písal duchovné piesne a divadelné hry, prekladal diela W. Shakespeara a H. Ibsena a je autorom textu islandskej hymny.

K predstaviteľom kritického realizmu patrili Gestur Pálsson (*1852, †1891) a Einar Hjörleifsson Kvaran (*1859, †1938), ktorí vo svojich dielach vyjadrovali solidaritu so svetom slabých a zneužívaných. Predstaviteľom tohto literárneho smeru bol aj básnik Thorsteinn (Þorsteinn) Erlingsson (*1858, †1914), autor zbierky Tŕne (Þyrnar, 1897), ktorá okrem prírodnej a ľúbostnej lyriky obsahuje aj motívy odsúdenia svetskej i duchovnej vrchnosti. Tvorba básnika Stephana Guðmundura Stephanssona (*1853, †1927), ktorý väčšinu života prežil v emigrácii (USA, Kanada), je charakteristická subjektívnou poéziou a filozofickou, protikapitalistickou i protivojnovou tematikou. Významným básnikom bol právnik E. Benediktsson, ktorého tvorba bola ovplyvnená sugestívnosťou a tajomnou metafyzickosťou. S cieľom osloviť širší okruh čitateľov začali G. Gunnarsson, G. Kamban, J. Sigurjónsson (ktorí debutovali krátko pred 1. svetovou vojnou) a i. písať po dánsky (jazykom vtedajšej personálnej únie s Dánskom). J. Sigurjónsson sa stal známym drámou o obetavej láske Eyvind z hôr a jeho žena (Bjærg-Eyvind og hans hustru, 1911, ktorá mala premiéru v islandčine pod názvom Fjalla-Eyvindur; sfilmovaná 1918, réžia V. Sjöström) zasadenou do nedotknutej prírody. K. Guðmundsson napísal v nórskom jazyku román Ráno života (Livets morgen, 1929, slov. 1943), po 1938 písal po islandsky.

Básnická tvorba v medzivojnovom období bola charakteristická využitím nových motívov (napr. krásy mesta) a moderným básnickým jazykom. Významní boli básnici Stefán Sigurðsson frá Hvítadal (*1887, †1933) a Tómas Guðmundsson (*1901, †1983), ktorý vo svojich básňach opisoval najmä krásy Reykjavíku. Ako básnik a prozaik sa presadil autor revolučných veršov Jóhannes úr Kötlum (*1899, †1972), ktorý sa v 30. rokoch 20. stor. pripojil k radikálnemu ľavicovému hnutiu okolo časopisu Rauðir pennar (Červené perá). Významný bol Th. Thórðarson (Þ. Þórðarson), ktorý sa originálnym prepojením racionalizmu a subtílnej fantazijnosti stal prvým predstaviteľom modernizmu v islandskej literatúre. Jeho romány List Laure (Bréf til Láru, 1924) a Na ceste za milou (Íslenskur aðall, 1938; slov. 1958) boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1955) H. K. Laxness v románoch Salka Valka (pozostávajúcom z románov Ty, vinič čistý, Þú vínviður hreini, 1931, a Pobrežné vtáky, Fuglinn í fjörunni, 1932) a Islandský zvon (Íslandsklukkan, 1943; slov. 1958) umelecky presvedčivo konfrontoval tradičný spôsob života na Islande s modernou európskou civilizáciou. Tematiku tradičného islandského života spracoval Guðmundur Gíslason Hagalín (*1898, †1985) v románe Kristrún z Hamravíku (Kristrún í Hamravík, 1933), v ktorom opísal život roľníka bojujúceho s prírodnými živlami a víťaziaceho nad nepriazňou osudu.

Z generácie autorov, ktorí vstúpili do literatúry v 40. rokoch 20. stor. a ktorých tvorba je charakteristická kultivovaným štýlom a zmyslom pre charakterovú kresbu, vynikli Guðmundur Daníelsson (*1910, †1990) a Ólafur Jóhan Sigurðsson (*1918, †1988). R. 1955 napísal Indriði Guðmundur Thorsteinsson (Þorsteinsson, *1926, †2000) román 79 zo stanovišťa (79 af stöðinni), podľa ktorého 1962 dánsky režisér Erik Balling nakrútil prvý rovnomenný islandský celovečerný film. V duchu literárnej moderny tvorili spisovatelia Thor Vilhjálmsson (*1925, †2011) a Guðbergur Bergsson (*1932), ktorých tvorba je charakteristická groteskným videním sveta. Zo ženských autoriek vynikli Jakobína Sigurðardóttirová (Sigurðardóttir, *1918, †1994), autorka psychologického románu Slučka (Snaran, 1968), a Svava Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir, *1930, †2004), autorka románu Nájomník (Leigjandinn, 1969), v ktorom podáva obraz absurdného sveta. Významnými predstaviteľmi poézie boli Snorri Hjartarson (*1906, †1986), autor zbierky Jesenný súmrak nado mnou (Hauströkkrið yfir mér, 1979), a Steinn Steinarr (*1908, †1958), ktorý bol pre myšlienkový a poetický radikalizmus zaraďovaný k popredným predstaviteľom tzv. atómových básnikov (priekopníkov modernizmu). Prvkami originality sa vyznačuje tvorba Hannesa Péturssona (*1931), autora básnickej zbierky Chvíle a miesta (Stund og staðir, 1962), ktorá obsahuje subjektívnu poéziu i moderné variácie na motívy ľudovej slovesnosti, i tvorba Thorsteinna (Þorsteinna) frá Hamriho (*1938, †2018), autora zbierok Kruhy okolo slnka (Veðrahjálmur, 1972) a V stromoch čosi hovorí (Það talar í trjánum, 1995). Koncom 20. stor. a začiatkom 21. stor. sa presadili poetka Ingibjörg Haraldsdóttirová (Haraldsdóttir; *1942, †2016), Auður Ava Ólafsdóttirová (Ólafsdóttir, *1958), Arnaldur Indríðasson (*1961), ktorý píše najmä detektívky a science-fiction literatúru, Birgit Sigurðssonová (Sigurðsson, *1962) najmä drámami, napr. Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Andri Snær Magnússon (*1973), Gúðrun Eva Minervúdóttirová (Minervúdóttir, *1976) a iní.

Jakobsdóttirová, Svava

Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir), Svava, 4. 10. 1930 Neskaupstaður, Island – 21. 2. 2004 Reykjavík — islandská prozaička, dramatička, politička a bojovníčka za práva žien. Pochádzala z rodiny evanjelického kňaza. R. 1952 ukončila štúdium anglickej a americkej literatúry na Smith College v Northamptone (Massachusetts), 1952 – 53 študovala starú islandskú literatúru na Oxfordskej univerzite a 1965 – 66 modernú švédsku literatúru na univerzite v Uppsale. R. 1955 – 60 pracovala na islandskom ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách vo Švédsku, 1966 – 69 novinárka, v 60. – 80. rokoch 20. stor. členka rôznych domácich a medzinárodných politických i kultúrnych inštitúcií. V tvorbe sa zameriavala na kritiku konzumnej spoločnosti a nerovnocenného spoločenského postavenia žien. V 60. rokoch 20. stor. sa použitím odvážnych inovácií tematiky a rozprávačského štýlu zaradila k modernistickým autorom, napr. v poviedkach Dvanásť žien (Tólf konur, 1965) a Párty pod kamenným múrom (Veisla undir grjótvegg, 1967). Jej neskoršie diela, napr. poviedka Rozprávka pre deti (Saga handa börnum, 1967), sa vyznačujú striedaním realistických opisov s prvkami absurdného zobrazenia. Román Nájomník (Leigjandin, 1969) zobrazujúci krízu identity v spoločnosti ovládanej mocenskými záujmami je chápaný ako alegória absurdného sveta (inšpirovaná F. Kafkom), v ktorom sú utláčané ženy a malé národy (vojenská prítomnosť USA na Islande, 1941 – 2006). V ďalších dielach prevládajú fantastické motívy a grotesknosť. V románe Sága o Gunnlöð (Gunnlaðar saga, 1987) sa prelína archaický pohanský mýtus o Odinovi s konfliktným príbehom matky a dcéry v spoločnosti s dominantným postavením mužov. V divadelných hrách Čo je v olovenom valci? (Hvað er í blýhólknum?, 1970) a Generálna skúška (Lokaæfing, 1983) sa Jakobsdóttirová kriticky vyrovnala s materialisticky orientovanou súčasnosťou a zamýšľala sa nad možnosťou jadrového ohrozenia. Významné sú jej literárnovedné štúdie, napr. Hľadíš za oblak (Skyggnst á bak við skýin, 1999). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

Jóhannes úr Kötlum

Jóhannes úr Kötlum [jou-], vlastným menom Jóhannes Bjarni Jónasson, 4. 11. 1899 Goddastaðir – 27. 4. 1972 Reykjavík — islandský básnik a prozaik. Patril k najpozoruhodnejším autorom lyriky, jeho románová tvorba upadla do zabudnutia (napísal dvadsať básnických zbierok a päť románov). Priekopník modernizmu, ako prvý v islandskej literatúre začal používať voľný verš. Debutoval zbierkami Hajaj, búvaj (Bí bí og blaka, 1926) a Labute spievajú (Álftirnar kvaka, 1929), v ktorých použil tradičné výrazové prostriedky (aliteráciu ap.). V zbierke Tvárim sa, akoby som spal (Ég læt sem ég sofi, 1932) a v románe A skaly pukali (Og björgin klofnudu, 1932) vyzdvihol myšlienky socializmu, spoluzakladateľ ľavicového časopisu Rauðir pennar (Červené perá, zal. 1935). Revolučne ladená je aj zbierka A predsa budem bdieť (Samt mun ég vaka, 1935). Po 2. svetovej vojne sa usiloval o nový poetický výraz, svoje postoje k závažným otázkam života spoločnosti vyjadril napr. v lyrickej poéme Pieseň o Sóley (Sóleyjarkvæði, 1952), v ktorej vyjadril protest proti studenej vojne. Vyvrcholením jeho tvorby je zbierka Sedemdenná (Sjödægra, 1955), ktorá sa vyznačuje vrúcnou lyrickosťou a majstrovským štýlom (obrazný jazyk). V zbierke Antibásne (Óljóð, 1962) a v anonymne (pod menom Anonymus) vydaných prekladoch svetovej poézie reagoval na európske modernistické prúdy v literatúre a kritizoval aroganciu ľudí z bohatých spoločenských vrstiev.

Jónsson, Hjálmar frá Bólu

Jónsson [jounson], Hjálmar frá Bólu, 29. 9. 1796 Halland – 25. 7. 1875 Viðimýri — islandský básnik. Bol samouk, písal formálne dokonalé verše. Vo svojich dielach zobrazoval sociálne motívy, prejavil sa aj ako brilantný satirik. Významné sú Rýmy o Hrólfovi-Pešiakovi (Göngu-Hrólfs rímur, 1844). Väčšina Jónssonových básní vyšla až posmrtne.