Afgání, Džamáluddín, 1838 Asádabád, Afganistan – 9. 3. 1897 Istanbul — islamský filozof, reformátor a politický agitátor afganského alebo iránskeho pôvodu. V mladosti žil v Kábule, po 1856 bol v službách afganského panovníka, potom pôsobil v Egypte, Iráne a Turecku, kde aj zomrel. Jeho rozsiahla publicistická a aktívna politická činnosť boli zamerané na obhajobu islamskej civilizácie i na kritiku imperiálnych praktík a koloniálnej politiky mocností. Písal najmä po arabsky a perzsky, ale aj po paštsky. Autor filozofických a politických prác i stručnej histórie Afganistanu. V Paríži vydával noviny Najsilnejšie puto (al-Urwa al-wuská, s M. Abduhom). Bol duchovným otcom panislamizmu, podporu našiel u osmanského sultána Abdülhamida II. Záruku jednoty a oslobodenia moslimov však videl nie v záp. orientovanej Osmanskej ríši, ale v arabskom svete a jeho kultúre.

Afrášte, Muhammad Alí, 1908 Rašt – 6. 5. 1959 Sofia — perzský básnik, prozaik a žurnalista. R. 1951 – 53 vydával časopis Čilingar (Kováč), po 1953 z politických príčin emigroval, zomrel v cudzine. V krátkych poviedkach i v satirických básňach majstrovsky uplatnil hovorový jazyk.

achajmenovské nápisy — iránske epigrafy v klinovom písme a starej perzštine zo 6. stor. pred n. l. – 338 pred n. l., texty z čias perzskej dynastie Achajmenovcov. Najstarší nápis dal zhotoviť kráľ Arijáramna (okolo 600 pred n. l.), najcennejšie a najdlhšie nápisy sú z čias vlády Dareia I. Veľkého a týkajú sa jeho nástupu na trón a ním iniciovaných stavieb. Okrem slávneho behistúnskeho nápisu o obnovení Perzskej ríše je s Dareiom spätá aj tzv. súzska charta o stavbe paláca. Niekoľko nápisov zanechal aj Dareiov syn Xerxés I. (perzepoliskú chartu a daivský nápis). Posledné nápisy sú z čias panovania Artaxerxa II. Mnémóna a Artaxerxa III. Ócha.

Ajjúkí, 11. stor. — perzský básnik, autor poémy Varka a Gulšáh (Varka u Gulšáh), ktorá je chválospevom o vernej láske. Téma je arabského pôvodu a má paralely v španielskej a vo francúzskej literatúre, kde však chýba motív vzkriesenia milencov prorokom. Ajjúkí napísal aj ďalší epos a panegyrické básne.

Alaví, Bozorg, 2. 2. 1904 Teherán – 16. 2. 1997 Berlín — perzský spisovateľ a literárny historik. Študoval v Berlíne, pôsobil ako učiteľ v Teheráne, kde sa zapojil do hnutia mladých marxistov, 1937 – 41 vo väzení. Po 1950 emigroval do vtedajšej NDR, profesor perzštiny na Humboldtovej univerzite.

Písal po perzsky a nemecky, prekladal z nemčiny, angličtiny a ruštiny. Debutoval 1934 zbierkou poviedok Kufor (Čamadán), ktorých hrdinovia sú výnimočné alebo psychicky narušené osobnosti. Dielom zrelého umelca je román Jej oči (Čašmhájaš, 1952), ktorý sa svojím optimistickým ladením vymykal z perzskej románovej tvorby so spoločenskou problematikou. Obraz kultúrneho a sociálneho života Iránu v minulosti a súčasnosti obsahuje kniha Krajina ruží a slávikov (Land der Rosen und Nachtigallen, 1957). Autor materiálovo bohatej práce Dejiny a vývoj modernej perzskej literatúry (Geschichte und Entwicklung der modernen persischen Literatur, 1964) a románu Salarina (1975).

Ansárí, Abú Ismá’íl Abdulláh ibn Muhammad Haráví, 1006 Herát – 1088 — perzský mystický básnik. Písal v herátskom dialekte perzštiny a v arabčine, z ktorej aj prekladal. Autor prvých náboženských traktátov (risály) v rýmovanej próze. Jeho oduševnené a melodické Modlitby (Munádžát) ovplyvnili Sa’diho. Ako prvý stvárnil vo forme mysticko-didaktického románu príbeh Júsufa a Zalíchy, ktorý sa na Blízkom východe tešil mimoriadnej obľube.

Bábá Táhir Urján, asi 1000 Hamadán – asi 1056 tamže — perzský mystický básnik. Hoci patril k vzdelaným vrstvám, o čom svedčia jeho po arabsky písané rozpravy, v básnickej tvorbe používal hovorový stredoperzský jazyk a dialekt. Častou témou jeho básní je túžba po rozplynutí, zániku duše v Bohu. Bol pokladaný za svätca, mnohé jeho básne zľudoveli a spievajú sa v Iráne dodnes.

Háfiz, Chvádže Šamsuddín Muhammad, asi 1320 Širáz – 1390 tamže — perzský básnik. Mal tradičné vzdelanie v islamskom duchu. Väčšinu života prežil v Širáze, vďaka básnickému talentu mal prístup na dvor väčšiny širázskych kniežat. Preslávil sa ako tvorca polytematických lyrických gazelov, ktoré tvoria jadro jeho básnickej tvorby. Ich ústrednou témou je láska, obsahujú však aj pijanské, prírodovedné a filozoficko-mystické motívy. Umelecká nejednoznačnosť a obmeny literárnych prvkov spojené s rozvinutým obrazným vyjadrovaním dávali možnosť viacznačného až protichodného výkladu Háfizových básní a v tom období vzbudzovali pochybnosti o druhu lásky, ktorá sa miestami javila ako láska k bohu a miestami ako láska k žene, čím podnietili vznik viacerých interpretácií (symbolika, mystická alebo politická alegória) a komentárov v islamskom svete. V európskom kontexte podnietil záujem o Háfizovu tvorbu svojou básnickou zbierkou Západovýchodný díván (West-östlicher Diwan, 1919) J. W. Goethe. Háfizova hrobka v Širáze je obľúbeným miestom mnohých pútnikov a návštevníkov.

Háfiz-i Abrú, vlastným menom Abdulláh bin Lutfulláh bin Abd al-Rašíd, ? Herát – 1430 Zandžan, Irán — perzský historik. Z poverenia (1417) Timúrovho syna Šáhrúcha zostavil zo starých historických spisov, ktoré upravil a doplnil, rozsiahle historické dielo Zbierka (Madžmú’a). Jeho svetová kronika Sútok dejín (Madžm’a al-tavárích) pozostáva zo štyroch obsiahlych častí. Prvá časť, v ktorej sa píše o predislamských prorokoch, obsahuje aj povesti a dejiny starej Perzie až po jej zánik. Druhá časť rozpráva o živote proroka Mohameda a kalifov do 1258, tretia o seldžuckých a mongolských vládcoch Perzie. Posledná časť so samostatným názvom Bájsungurova smotana dejín (Zubdatu’t-tavárích-i Bájsungúrí) je venovaná Šáhrúchovmu synovi a zaznamenáva dejiny Perzie v období 1336 – 1427.

Hedájat, Rizákulíchán, 1800 Širáz – 1871 Tabríz — perzský básnik, filológ a historik. Pochádzal z rodiny dvorských úradníkov. Vzdelanie nadobudol v Širáze, kde vstúpil do služieb panovníckej dynastie Kádžárovcov. Od 1838 pôsobil na dvore v Teheráne, za vlády šacha Násiruddína sa stal pomocníkom ministra národnej osvety a riaditeľom Dáru’l-funúnu (Domu vied). Na sklonku života bol vychovávateľom následníka trónu Muzaffaruddína. Hedájatov díván obsahujúci 50-tis. dvojveršov, poémy Ružový sad Iramu (Gulistán-i Iram) a Kniha Baktášova (Baktášnáme) i ďalšie štyri poémy sú poplatné klasickým vzorom. Originálne sú jeho lexikografické a literárnohistorické práce. R. 1871 vyšiel jeho výkladový slovník perzského jazyka. Antológie Zhromaždenie krasorečníkov (Madžmua’u’ l-fusahá, 1878) a Nivy poznavších (Rijázu’l-árifín, 1888) sú cenné ako zdroj poznania staršej perzskej poézie.

Hedájat, Sádek, 17. 2. 1903 Teherán – 4. 4. 1951 Paríž — perzský prozaik. Pochádzal z aristokratickej rodiny s bohatými kultúrnoliterárnymi tradíciami. R. 1926 – 30 študoval v Belgicku a vo Francúzsku. Po návrate pôsobil ako úradník a popri zamestnaní sa venoval literárnej tvorbe a štúdiu. Ako veľký obdivovateľ starej predislamskej iránskej civilizácie sa venoval prekladaniu zo staroperzského jazyka. S priateľmi utvoril literárnu skupinu Rab’ (Štvorka), ktorá výrazne vplývala na modernizáciu kultúrneho života Teheránu. Študoval starú perzskú kultúru, zbieral ľudovú slovesnosť a prekladal (o. i. aj diela F. Kafku). Jeho vlastná literárna tvorba je veľmi rozmanitá, čerpá z iránskej histórie i súčasnosti. Je venovaná najmä individuálnym ľudským osudom, hľadaniu záhadných skrytých prúdov unášajúcich jednotlivca nevedno kam. Hedájat sám si zvolil dobrovoľný únik z tohto prúdu. Neľútostnú analýzu stavov ľudského vedomia i podvedomia predstavuje jeho svetoznáma novela Slepá sova (Búfe-e kúr, 1936; slov. 1977). Novela Hadži Agá (Hádží Ágá, 1945; slov. 1977) je parodickou kritikou spoločenskej situácie a politického oportunizmu v Iráne pred 2. svetovou vojnou. Doménou Hedájatovej tvorby boli poviedky (vydal niekoľko zbierok), z ktorých k najznámejším patria Pochovaný zaživa (Zende be gúr, 1930), Tri kvapky krvi (Se katre chún, 1932) a Šerosvit (Sáje-roušan, 1933). Sú poznačené smútkom a tragikou ľudskej samoty, miestami aj jemnou iróniou. Hedájat používal hovorový jazyk a ľudové idiómy. Viaceré jeho diela boli preložené do svetových jazykov.

Hidžází, Muhammad, 1899 Teherán — po 1978 pravdepodobne tamže — perzský prozaik. Po tradičnom vzdelaní doma absolvoval technické štúdium v Európe, najmä vo Francúzsku. Za základný predpoklad pokroku v Iráne považoval moderné európske vzdelanie (aj pre ženy). Ústrednou témou jeho románovej tvorby je citový život ženy z vyššej spoločnosti. Svoje romány nazval podľa ich hrdiniek: Humá (1927), Paríčihr (1929), Zibá (1936 – 48), Parvána (1952). V období 1932 – 60 vydal šesť zbierok esejí a poviedok, v ktorých stvárnil témy zo života najnižších spoločenských vrstiev. Na rozdiel od S. Hedájata v nich na osudy prostých ľudí nazerá ako nezaujatý pozorovateľ, ich svet mu ostáva cudzí. Nositeľ iránskej štátnej ceny (1957).

Jaghmá, Mirzá Abu’l-Hasan, aj Jaghmá Džandagi, asi 1782 Chúr-e Bijábának, neďaleko Jazdu – 1859 tamže — perzský básnik a satirik. Vyrastal v chudobnej pastierskej rodine, vystriedal viaceré povolania. Napriek tomu, že nebol vzdelaný, písal perzštinou bez arabizmov. Autor gazelov s náboženskou a filozofickou tematikou, preslávil sa satirami vo forme nárekov sprevádzaných drsnými až hrubými výrazmi poukazujúcimi na dobový kontext, ale v precíznom básnickom štýle. Jeho dielo vyšlo posmrtne ako Zbierka básní (Kullijját, 1866).

Katrán, Abú Mansúr Ásúdí, nazývaný aj Tabrízí, Tirmizí, Džabalí, asi 1009 Tabríz – 1072 Gäncä, dnes Azerbajdžan — perzský básnik. Písal v perzštine a v miestnych turkických dialektoch predovšetkým oslavnú (panegyrickú) poéziu pre vysoko postavené osobnosti svojej doby. Vďaka jeho dielam sa zachovali údaje o panovníckych dvoroch v Tabríze a v Gäncä. Autor básnickej zbierky (dívánu) obsahujúcej niekoľko tisíc kasíd (umelecké kasídy – kasíde-e masnú), ktoré sa vyznačovali vyumelkovanosťou a oslavovali významné osoby. K najhodnotnejším patrí kasída, v ktorej opisuje zemetrasenie v Tabríze (1040 alebo 1041).

Kázemí, Sajjed Mortazá Mošfeq, arab. Murtazá Mušfík Kázemí, 21. 9. 1902 Teherán – 17. 8. 1978 Paríž — iránsky (perzský) spisovateľ a diplomat. Študoval v Teheráne, od 1924 v Berlíne a Paríži, kde prispieval do prozápadne orientovaných časopisov vydávaných iránskymi intelektuálmi žijúcimi v zahraničí, napr. Írán Šahr (Irán mesto) a Namá-je Farangistán (Farangistánske listy, resp. Európske listy; perzsky Farangistán = Európa). Po návrate do vlasti (1926) pracoval v redakcii časopisu Írán-e Džavánán (Mladý Irán) v Teheráne, po zákaze jeho vydávania od 1927 na ministerstve spravodlivosti a od 1934 na ministerstve zahraničia (pôsobil ako veľvyslanec v Sýrii, Egypte a vo Francúzsku).

Jeden zo zakladateľov modernej perzskej prózy, jeho román Príšerný Teherán (Tehrán-e Machúf, pôvodne vydávaný časopisecky, knižne 1922) s voľným pokračovaním Spomienky jednej noci (Jádgár-e jek šáb, nem. 1924, rus. 1934 – 36) je prvým pokusom o sociálny román v modernej perzskej literatúre. Opisuje v nich osud úradníka Farroka, ktorý po perzskej revolúcii (1905 – 11) stratil svoje postavenie. Na pozadí ľúbostného príbehu s tragickým koncom zobrazil osudy najnižších vrstiev obyvateľstva Teheránu (prostitútky a zlodejov) i korupciu a nepotizmus politických a ekonomických elít v období pred revolúciou i po nej. Autor románov Zoschnutá kvetina (Gol-e pažmordá, 1929) i Drahá závisť (Rašg-e porbahá, 1930) a pamätí Osudy a spomienky (Ruzgár va Andiše-há, 1971). Zomrel pri autonehode.

Kazvíní, Abdulkásim Árif, 1882 Kazvín – 21. 1. 1934 Hamadán — iránsky (perzský) básnik, hudobník a kaligraf. Študoval perzskú a arabskú literatúru, po smrti otca však musel štúdium zanechať. R. 1898 odišiel do Teheránu, kde krátko pôsobil na kádžárovskom dvore. Počas revolúcie (1905 – 06) sa postavil proti vládnucej kádžárovskej dynastii, začo bol uväznený. Na začiatku 1. svetovej vojny emigroval do Istanbulu, 1919 sa vrátil do Teheránu, vo svojich piesňach oslavoval bojovníkov proti Kádžárovcom. Po páde Kádžárovcov sa preslávil koncertmi v Teheráne. Pre svoj búrlivý život a nemravné správanie bol exkomunikovaný z moslimskej obce (umma) a odišiel do ústrania v Hamadáne, kde v chudobe zomrel. Vo svojich kasídach a tasnífach (lyrických piesňach) ospevoval slobodu a pravdivosť. Autor mnohých zľudovených piesní o Iráne, napr. Z krvi vlasteneckej mládeže (Az chún-e džavánán-e vatan). Jeho úplná zbierka piesní Díván (Díwán, 1978) bola vydaná posmrtne.

Kazvíní, Mirzá Muhammad, 30. 3. 1877 Kazvín – 27. 5. 1949 Teherán — iránsky (perzský) literárny historik. Študoval perzský jazyk, písmo a literatúru v Teheráne a Európe. Zaoberal sa klasickými dielami z jazykového hľadiska. Upravil a 1941 vydal súbornú zbierku básní Ch. Š. M. Háfiza Díván (Díwán) a Rozpravu o politike (Sijásat-náme) od Nizáma al-Mulka.

al-Kazvíní, Zakaríjá’ ibn Muhammad ibn Mahmúd Abú Jahjá, 1203 Kazvín – 1283 Bagdad — arabský kozmograf a geograf. Žil v Perzii a po štúdiách práva pôsobil ako sudca (kádi). Počas ciest navštívil Bagdad, Damask, Mosul i ďalšie mestá v Perzii. Po dobytí Bagdadu Mongolmi (1258) sa stiahol z verejného života a venoval sa výlučne vedeckej práci. Zaoberal sa aj astronómiou, mineralógiou, botanikou, zoológiou a etnografiou, výrazne ovplyvnil neskorších kozmografov a geografov. Autor populárneho kozmografického diela Kozmografia (plný názov O zázračnosti vecí stvorených a výnimočnosti vecí jestvujúcich, arab. Adžáֹ’ib al-machlúkát va ghará’ib al-maudžúdát), v ktorom sa ako prvý v islamskom svete pokúsil podať systematický výklad kozmografie. Skladá sa z dvoch častí: v prvej sa autor zaoberá nebeskými vecami, opisuje astronomické javy, Mesiac, Slnko a hviezdy a rozpráva o obyvateľoch neba a anjeloch, v druhej časti, ktorá sa začína rozpravou o štyroch elementoch, meteoroch a vetroch, sa zaoberá pozemskými vecami. Zem rozdeľuje na sedem klimatických pásem a opisuje všetky známe moria a rieky. Vysvetľuje aj príčiny zemetrasení a vznik pohorí a venuje sa trom základným prírodninám: nerastom, rastlinám a zvieratám. Zaoberá sa aj človekom, jeho charakteristikou a anatómiou, ako aj džinmi. Dielo sa zachovalo v štyroch arabských verziách a početných perzských a tureckých rukopisoch a na mnohých miestach je obohatené tabuľkami a miniatúrami opisovaných rastlín i zvierat často vysokej umeleckej hodnoty. V diele Geografia (plný názov O pamätihodnostiach krajín a histórii ich obyvateľov, arab. Átár al-bilád va achbár al-ibád) al-Kazvíní opäť rozdeľuje Zem na sedem klimatických pásem, mestá, krajiny, pohoria a rieky v týchto pásmach opisuje v abecednom poradí. Pri mestách a krajinách sa okrem geografických a historických údajov venuje aj biografiám slávnych osobností, ktoré z daného miesta pochádzali. Čerpal najmä z diela Slovník krajín (Mu’džam al-buldán, 1228) od Jákúta. Napriek tomu, že al-Kazvíního diela sú viac-menej kompilátom dovtedy známych poznatkov z daných oblastí, jeho prínos spočíva najmä v ich syntéze a v povýšení kozmografie na literárny žáner na veľmi vysokej úrovni, pričom poznatky podáva v jasnom a zrozumiteľnom jazyku.

Kesrai, Sijavuš, aj Kasrai, Kasraie, 25. 2. 1927 Isfahán, Irán – 8. 2. 1996 Viedeň — iránsky básnik. Pôsobil v literárnej skupine zhromaždenej okolo J. Nímáa. R. 1953 bol za svoju politickú činnosť v ľavicovej strane Túde (Hezb-e Tudeh Iran) zatknutý. Patril k spoluzakladateľom prvého iránskeho Zväzu spisovateľov (1968). Počas iránskej islamskej revolúcie (1979) patril k populárnym autorom, ktorí svojimi veršami nabádali k odboju. Krátko po revolúcii bol zo Zväzu spisovateľov vylúčený (1979; znovuprijatý až posmrtne, 2000) a 1982 emigroval najskôr do Afganistanu, potom do Moskvy, kde sa stal členom výboru exilovej strany Túde, 1995 sa usadil vo Viedni.

Spočiatku písal najmä lyrickú poéziu o prírode, v 60. rokoch 20. stor. sa hlavnou témou jeho básní s výrazným ľavicovým zameraním stali sociálne a politické problémy vtedajšieho Iránu i svetového vývoja. Autor poémy interpretovanej ako oslava iránskeho vlastenectva Araš Lukostrelec (Áraš Kamángír), v ktorom spracoval príbeh z Avesty o legendárnom lukostrelcovi Arašovi, ktorý vystrelením šípu do diaľky (až na breh rieky Oxus, t. j. dnešná Amudarja) vyriešil hranice medzi mýtickým Iránom a Turanom, epickej poémy Červený kameň (Mohrá-je sorch, 1995), v ktorom spracoval námet z eposu Šáhnáme, pričom vyjadril svoje sklamanie z dlhodobého pobytu v exile, ako aj literatúry pre deti, napr. Po zime v našej dedine (Ba’d az zemestán dar ábádí-je má, 1947). Posmrtne bol vydaný jeho zborník esejí a krátkych poviedok Vo vzdušnej sfére vtáka Amena (Dar havá-je morg-e amín, 2002).