Vyhľadávanie podľa kategórií: chémia – chémia farbív

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

anilínové farbivá

anilínové farbivá — organické farbivá odvodené od anilínu; prvé syntetické farbivá postupne objavované v polovici 19. stor. Vyznačovali sa jasnejšími a stálejšími odtieňmi ako prírodné, preto sa hneď po svojom objavení stali obľúbenými. Niektoré sú na svetle veľmi málo stále. Patria sem anilínová čerň, fuksín, mauvein, metylová violeť (metylvioleť) a sírna čerň. Mauvein sa v minulosti používal pri tlačení známok, metylvioleť na výrobu atramentov, kopírovacích papierov a tlačových farieb, ostatné najmä na farbenie prírodných vláken a v umeleckej maľbe.

auxochróm

auxochróm [gr.] — skupina atómov, ktorá zvyšuje intenzitu sfarbenia organickej zlúčeniny obsahujúcej vo svojej molekule chromofor a ktorá zabezpečuje jej afinitu k substrátu (vláknu). Môžu to byť amino-, alkyl- a dialkylamino-, acetamino-, hydroxy-, alkoxy- skupina a i. (→ chromogén).

azofarbivá

azofarbivá [gr. + nem. > slov.] — dôležitá skupina syntetických farbív obsahujúca ako chromofor jednu alebo viac azoskupín –N=N– medzi dvoma arylovými skupinami. Monoazofarbivá obsahujú jednu azoskupinu, diazofarbivá dve azoskupiny atď. Od počtu azoskupín, ako aj od ďalších substituentov závisí odtieň azofarbiva, ktorý prechádza od žltého až po čierny. Stálosť azofarbív najmä na svetle nie je vysoká. Z aplikačného hľadiska patria medzi kyslé, disperzné, pigmentové, metalokomplexné a reaktívne farbivá. Najčastejšie sa vyrábajú kopuláciou aréndiazóniových solí s fenolmi, aromatickými amínmi a zlúčeninami s aktívnou metylénovou skupinou. Používajú sa v textilnom, kožiarskom a papierenskom priemysle, ako aj pri výrobe polygrafických farieb.

betalaíny

betalaíny [gr.] — prírodné farbivá nachádzajúce sa v cvikle (Beta vulgaris subspecies vulgaris varieta conditiva) a príbuzných rastlinách. Dusíkaté látky obsahujúce v molekule hydrogenované pyridínové jadro vodivo naviazané na indolínové jadro (červené betakyány) alebo na aminokyselinu (žlté až oranžové betaxantíny). Vyskytujú sa voľné alebo viazané ako glykozidy. K betakyánom patrí betanín, ktorý prispieva 75 – 95 % k červenej farbe cvikly. Z betaxantínov nachádzajúcich sa v cvikle tvorí až 95 % vulgaxantín.

Betalaíny sú vo vode rozpustné a v prirodzenom prostredí pomerne stabilné farbivá. Pri technologickom spracovaní vyžadujú nízku aktivitu vody, neoxidačné a málo kyslé prostredie. Používajú sa v potravinárskom priemysle na farbenie vybraných skupín potravín.

brilantná modrá

brilantná modrá, 5,5′,7,7′-tetrabrómindigo — modré indigoidné farbivo nerozpustné vo vode. Pripravuje sa bromáciou indiga v roztoku ľadovej kyseliny octovej. Pôsobením redukčných činidiel v alkalickom prostredí prechádza na rozpustnú sodnú soľ (leukoformu), ktorá má afinitu k substrátu (napr. vláknu) a možno ňou farbiť celulózové i živočíšne vlákna (→ kypové farbivá). Brilantná modrá má väčšiu mokrú stálosť a vyfarbenia sú brilantnejšie a čistejšie ako pri indigu.

hemocyanín

hemocyanín [gr.] — metaloproteín obsahujúci v molekule atóm medi viazaný priamo na proteín, ktorý je schopný vytvárať väzbu s kyslíkom; relatívna molekulová hmotnosť 450 000 až 13 000 000. Nehémové farbivo, ktoré sa nachádza v hemolymfe niektorých bezstavovcov (ulitníky, hlavonožce, článkonožce) a zabezpečuje prenos kyslíka. Hemocyanín viažuci kyslík (oxyhemocyanín) je modrý, bezkyslíkatý hemocyanín (deoxyhemocyanín) bezfarebný.

hlinky

hlinky — starší názov prírodných hydratovaných hlinitokremičitanov (ílových hornín) používaných ako bieliace hlinky, ale aj v dekoratérskej práci (súčasť podkladu na zlátenie), keramike (napr. kaolín, bentonit), maliarstve (podklad pre maľbu) a sochárstve (sochárska hlina). Niektoré slúžia ako lacné biele alebo farebné pigmenty s rozličnou farbiacou a krycou schopnosťou, ktorej farebnosť je daná prímesami (napr. oxidov železa). Pred použitím sa upravujú mletím, plavením a žíhaním.

kadmiová červeň

kadmiová červeň — triviálny názov selenidu kademnatého CdSe, syntetický pigment. Podobne ako kadmiová žlť sa vyznačuje kryštálovou štruktúrou, mäkkou textúrou a vysokou farbivosťou. Pripravuje sa reakciou selénu s kadmiom, oxidom kademnatým CdO alebo s uhličitanom kademnatým CdCO3. Časť selénu sa môže nahradiť sírou, takže produkt je zmesou kadmiovej červene a kadmiovej žlte a dosahuje oranžový až tmavočervený odtieň, pričom so stúpajúcim podielom selénu sa dosahuje sýtejší červený odtieň. Kadmiová červeň sa pridáva do umeleckých farieb (vyrába sa v piatich odtieňoch od žiarivo červenej po takmer kraplakové odtiene), glazúr a smaltov, na farbenie plastov a pigmentáciu náterových látok.

kadmiová žlť

kadmiová žlť, aj kadmiová žltá — triviálny názov sulfidu kademnatého CdS, syntetický pigment. Kadmiová žlť sa pripravuje reakciou kadmia, oxidu kademnatého CdO alebo uhličitanu kademnatého CdCO3 so sírou pri 300 – 500 °C alebo zrážaním roztokov kademnatých solí alkalickými sulfidmi alebo sulfánom. Môže byť pripravená v rôznych odtieňoch od svetložltého po tmavooranžový, a to v závislosti od veľkosti častíc a kryštálovej štruktúry. V zmesi so selenidom kademnatým CdSe sa získajú červené až tmavočervené odtiene (→ kadmiová červeň). Má veľmi vysoký index lomu, a preto aj dobrú kryciu schopnosť. Je najviac používaným žltým pigmentom v umeleckých farbách, používa sa aj na pigmentáciu náterových látok a pri výrobe plastov, glazúr a emailov. Jej zmiešaním s dihydrátom oxidu chromitého Cr2O3 · 2H2O (→ Guignetova zeleň) vzniká svetlozelený odtieň niekedy označovaný ako kadmiová zeleň.

kampeška

kampeška [vl. m.] —

1. prírodné farbivo získavané extrakciou z dreva kampeškovníka obyčajného (Haematoxylum campechianum). Drevo obsahuje tetracyklickú polyfenolovú zlúčeninu hematoxylín C16H14O6, ktorý je v čistom stave bezfarebný, na vzduchu však oxiduje na farebný hemateín C16H12O6. Pri farbení sa pridávajú železité alebo hlinité soli, ktoré s hemateínom vytvárajú intenzívne sfarbené komplexy. V minulosti sa kampeška používala na farbenie vlny a hodvábu na tmavé až čierne odtiene, v súčasnosti sa ňou farbia niektoré druhy dreva, čistý hematoxylín sa používa na farbenie histologických mikroskopických preparátov (často spolu s eozínom);

2. drevo kampeškovníka obyčajného (→ kampeškovník).

karmín

karmín [arab. > fr.], košenila — červené farbivo živočíšneho pôvodu, ktoré sa získava zo sušených tiel samičiek červca nopálového (Dactylopius coccus) žijúcich na kaktusoch (napr. na druhu nopál červcový) v Južnej a Strednej Amerike. Jeho hlavnou zložkou je kyselina karmínová, ktorej molekula obsahuje glukózovú jednotku naviazanú na kyselinu kermešovú (derivát antrachinónu). Karmín, ktorý sa do Európy dostal v 16. stor., sa v minulosti používal na farbenie textílií, v súčasnosti sa využíva ako farbivo najmä v potravinárskom (prídavná látka E 120; na farbenie cukroviniek, džemov, nápojov ap.) a v kozmetickom priemysle. Vo výtvarnom umení (známy aj pod názvom karmínový lak) sa uplatňuje najmä v akvarele. Má čistý, hlboký farebný tón, na svetle je pomerne nestály, preto sa pravý, prírodný karmín, nahrádza syntetickým karmínom, ktorý je na svetle stály. Farbivo podobného chemického zloženia získavané z iných druhov červcov sa nazýva kermeš (aj karmazín).

kermeš

kermeš [perzsky] —

1. aj karmazín — červené farbivo živočíšneho pôvodu, ktoré sa získava zo suchých tiel samičiek červca dubového (Kermes quercus) a príbuzných druhov Kermes vermilio a Kermes ilicis parazitujúcich na niektorých druhoch dubov rastúcich v oblastiach okolo Stredozemného mora, zvyčajne na dube cezmínovitom (Quercus ilex) a na dube kermesovom (Quercus coccifera). Hlavná zložka kermešu, kyselina kermešová, je derivátom antrachinónu. Kermeš bol známy už v staroveku v Grécku a v Oriente, kde sa používal na farbenie textilu ako náhrada vzácnejšieho purpuru. Farbivo podobné kermešu, získané z červca nopálového (Dactylopius coccus) sa nazýva karmín. V Poľsku a v niektorých okolitých krajinách sa v 12. – 18. stor. získavalo farbivo z červca poľského (Porphyrophora polonica) žijúceho na koreňoch niektorých rastlín, napr. skleranta trváceho (Scleranthus perennis), ktoré sa vzhľadom podobalo na kermeš získavaný z červca dubového a nazývalo sa poľský kermeš (chemickým zložením podobný karmínu s hlavnou zložkou kyselinou karmínovou);

2. vínovočervené farbivo rastlinného pôvodu, ktoré sa získava zo zrelých bobúľ líčidla amerického (Phytolacca americana). Využívali ho už pôvodní obyvatelia Ameriky, v Európe sa používalo na farbenie cukroviniek, sirupov a vín, fermentáciou šťavy sa vyrábal atrament na písanie.

kobaltová modrá

kobaltová modrá, Thénardova modrá, aj viedenská modrá — syntetický modrý pigment, hlinitan kobaltnatý Co(AlO2)2. Je stály na svetle a odolný proti kyselinám a zásadám. Pripravuje sa viacerými spôsobmi, napr. žíhaním zmesi fosforečnanu kobaltnatého Co3(PO4)2 a hydroxidu hlinitého Al(OH)3; jeho výroba je nákladná, preto býva často falšovaný syntetickým ultramarínom. Jeho odtieň (zvyčajne veľmi čistý) závisí od spôsobu prípravy a od obsahu prímesí. Keďže sa dá bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, už v 9. stor. sa používal na keramické glazúry a na zdobenie keramiky a porcelánu (→ kobaltový dekor). Používa sa ako smaltovací pigment a umelecký pigment v maliarstve odolný proti vplyvom počasia (vhodný aj na maľbu v exteriéri) a stály vo všetkých zmesiach a technikách. Oproti ultramarínu, s ktorým býva často porovnávaný, má mäkšiu textúru. Je vhodný na maľbu temperovými a akrylovými farbami, najkrajší je v akvarele a ako lazúra na svetlej podmaľbe (ako typický pololazúrový pigment sa vyznačuje veľkou farbiacou výdatnosťou a nízkou krycou schopnosťou; v pastóznej maľbe stráca žiarivosť). Menej vhodný je na olejomaľbu, pri práci spotrebúva až 100 % oleja a veľmi rýchlo s ním schne (s rizikom praskania vo väčších vrstvách). Urýchľuje aj schnutie s ním zmiešaných farieb. Časom zafarbuje olejové spojivo, preto býva trený (vymiešavaný) makovým alebo slnečnicovým olejom. V priemyselnej grafike slúži na prípravu farieb na tlač bankoviek a i. tlačovín. Nazývaný aj podľa L. J. Thénarda, ktorý ho 1802 pripravil.

kobaltová violeť

kobaltová violeť — fialový pigment;

1. svetlá kobaltová violeť — arzeničnan kobaltnatý Co3(AsO4)2. Málo stály (obzvlášť v alkalickom prostredí fresky), na svetle časom tmavnúci a prudko jedovatý pigment. Vyrába sa od 1860, pre vysokú cenu a jedovatosť sa nikdy veľmi nevyužíval;

2. tmavá kobaltová violeť — fosforečnan kobaltnatý Co3(PO4)2. Veľmi stály pigment odolný proti chemikáliám, má vyššiu kryciu schopnosť a nižšiu farebnú výdatnosť ako kobaltová modrá. Pripravuje sa zrážaním roztokov kobaltnatých solí fosforečnanom trisodným Na3PO4. Nie je jedovatý, v maľbe sa uplatňuje od 60. rokov 19. stor. Podobne ako svetlá kobaltová violeť sa nikdy veľmi nevyužíval.

kobaltová zeleň

kobaltová zeleň, Rinmanova zeleň — smaragdovozelený pigment, oxid zinočnato-kobaltnatý CoZnO2. Je stály na svetle a odolný proti zásadám, mierne rozpustný v koncentrovaných kyselinách, má nízku kryciu schopnosť. Používa sa ako umelecký pigment prevažne v olejových a temperových farbách. Nazývaný aj podľa švédskeho chemika a mineralóga Svena Rinmana (*1720, †1792), ktorý ho 1780 pripravil (používať sa začal až v pol. 19. stor., pre vysokú cenu sa však využíval málo).

kobaltová žlť

kobaltová žlť, aureolín, Fischerova soľ — žltý syntetický pigment, hexanitritokobaltitan draselný K3[Co(NO2)6]. Je odolný na svetle, málo rozpustný vo vode, rozkladá sa pôsobením kyselín a alkálií. Vyrába sa zrážaním kyslých roztokov kobaltnatých solí roztokom dusitanu draselného KNO2. Používa sa ako umelecký pigment predovšetkým do akvarelových, menej do olejových farieb, v ktorých má nízku kryciu schopnosť. Nazývaný aj podľa nemeckého chemika Nikolausa Wolfganga Fischera (*1782, †1850), ktorý ho 1848 pripravil.