Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - albánska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 2 z celkového počtu 2 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

albánska literatúra

albánska literatúra — literatúra napísaná v albánskom jazyku, ako aj literatúra napísaná na území Albánska v iných jazykoch a literatúra napísaná Albáncami mimo územia dnešného Albánska. Prvým zachovaným textom v albánskom jazyku je formula krstu z 1462 (veta vložená do latinského textu), prvou knihou v albánskom jazyku Misál (Meshari) z 1555 od Gjona Buzuka (16. stor.). Za začiatky albánskej literatúry sa pokladá tvorba albánskeho historika a kňaza M. Barletia žijúceho v Taliansku, ktorý napísal v latinskom jazyku dielo Príbeh o živote a skutkoch epirského kniežaťa Skanderbega (Historia de vita et gestis Scanderbegi Epirotarum principis, 1508 – 10). Od 17. stor. sa rozvíjalo najmä (nábožensko-didaktické) gegské písomníctvo, ktorého predstaviteľmi boli katolícki kňazi (Pjetër Budi, *1566, †1622; Pjetër Bogdani, *1630, †1689) zo severnej oblasti, kde sa sústreďoval kultúrny život. V albánskych sídlach v južnom Taliansku sa rozvíjalo toskické písomníctvo, ktoré malo spočiatku náboženský charakter, a neskôr poézia na základe ľudovej slovesnosti (Lekë Matrënga, *1567, †1619; Jul, aj Giulio Variboba, *1725, †1788).

Odlišný prúd zaznamenala v 18. a 19. stor. literatúra z okruhu islamskej kultúry na územiach obývaných Albáncami reprezentovaná tzv. bejtadžiami, ktorá vznikala v tureckom alebo v albánskom jazyku a bola písaná arabským písmom (Nezim Frakulla, aj Nezim Berat, *1670, †1760; Hasan Zyko Kamberi, *2. pol. 18. stor, †1. pol. 19. stor.). V 19. stor. v období národného obrodenia spojeného s oslobodzovacími túžbami sa objavili snahy o zjednotenie albánskej abecedy a o utváranie literárnej formy. V tvorbe dominovala svetská problematika, hlavným literárnym smerom bol romantizmus (J. de Rada; Zef Serembe,*1844, †1901; Kostandin Kristoforidhi, *asi 1827, †1895).

S rozvojom národnooslobodzovacieho hnutia v 2. pol. 19. stor. vyvrcholila ideová a umelecká úroveň literatúry, najmä poézie (N. Frashëri, S. Frashëri, A. Çajupi, G. Fishta). Významnú úlohu v tomto období zohrali početné spolky (Prizrenská liga, Spolok pre tlač albánskych kníh, 1879), rozvíjala sa vlastenecká poézia s historickým podtextom, ako aj didaktické písomníctvo, vznikali dramatické diela. V Taliansku žijúci básnici tematicky čerpali z ľudovej slovesnosti, rozvíjala sa publicistika. Po získaní nezávislosti 1912 dominovala v literatúre vlastenecká a sociálna tematika, kritickorealistická próza sa presadila v 30. rokoch 20. stor. (Ernest Koliqi, *1903, †1975; Migjeni, vlastným menom Millosh Gjergj Nikolla, *1911, †1938), k významným básnikom medzi dvoma svetovými vojnami patrili F. Noli a Lasgush Poradeci (*1896, †1987). Počas 2. svet. vojny a po nej prevládala vlastenecká partizánska poézia i téma odboja a vojnového hrdinstva (Sh. Musaraj). Od 1944 sa v literárnej tvorbe uplatňovala metóda socialistického realizmu, rozvíjala sa vlastenecká lyrika (Dhimitër Shuteriqi,*1915, †2003; K. Jakova; S. Spasse; Dritëro Agolli, *1931, †2017; F. Gjata), neskôr psychologická literatúra (I. Kadare).

Samostatný vývin zaznamenala albánska literatúra v bývalej Juhoslávii, kde sa najmä od 60. rokov 20. stor. rozvíjala v liberálnejšom prostredí. Poéziu tvorili Esad Mekuli (*1916, †1993), Azem Shkreli (*1938, †1997) a Ali Podrimja (*1942, †2012), prózu Hivzi Sulejmani (*1912, †1975), Anton Pashku (*1937, †1975), Rexhep Qosja (1936), Nazmi Rrahmani (*1941) a i. Pád komunistického režimu (1991) v Albánsku znamenal ukončenie ideologických obmedzení literárnej tvorby, ktorá následne zaznamenala kvantitatívny rozmach; osobitosťami sú rozvoj autobiografickej a memoárovej prózy, ktoré sú inšpirované obdobím komunizmu (Visar Zhiti, *1952; Bashkim Shehu, *1955), a pokusy o vlastné umelecké stvárnenie tejto problematiky (románová tvorba Fatosa Kongoliho, *1944).

Jakova, Kolë

Jakova, Kolë, 1917 Skadar – 16. 11. 2002 Tirana — albánsky dramatik, básnik a prozaik, jeden zo zakladateľov albánskeho zväzu spisovateľov (založený 1945), 1945 – 46 prvý riaditeľ ľudového divadla a štátnej filharmónie v Tirane. Svojimi drámami prispel ku konsolidácii dramatického žánru v albánskej literatúre a k obohateniu domáceho divadelného repertoáru. V divadelnej hre Halil a Hajrija (Halili dhe H., 1949) spracoval tému protitureckého odboja, v dráme Naša zem (Toka jonë, 1954), ktorá je považovaná za klasické dielo albánskej dramatiky, zachytil sociálne a ideologické konflikty v Albánsku po 2. svetovej vojne.