albánska literatúra — literatúra napísaná v albánskom jazyku, ako aj literatúra napísaná na území Albánska v iných jazykoch a literatúra napísaná Albáncami mimo územia dnešného Albánska. Prvým zachovaným textom v albánskom jazyku je formula krstu z 1462 (veta vložená do latinského textu), prvou knihou v albánskom jazyku Misál (Meshari) z 1555 od Gjona Buzuka (16. stor.). Za začiatky albánskej literatúry sa pokladá tvorba albánskeho historika a kňaza M. Barletia žijúceho v Taliansku, ktorý napísal v latinskom jazyku dielo Príbeh o živote a skutkoch epirského kniežaťa Skanderbega (Historia de vita et gestis Scanderbegi Epirotarum principis, 1508 – 10). Od 17. stor. sa rozvíjalo najmä (nábožensko-didaktické) gegské písomníctvo, ktorého predstaviteľmi boli katolícki kňazi (Pjetër Budi, *1566, †1622; Pjetër Bogdani, *1630, †1689) zo severnej oblasti, kde sa sústreďoval kultúrny život. V albánskych sídlach v južnom Taliansku sa rozvíjalo toskické písomníctvo, ktoré malo spočiatku náboženský charakter, a neskôr poézia na základe ľudovej slovesnosti (Lekë Matrënga, *1567, †1619; Jul, aj Giulio Variboba, *1725, †1788).

Odlišný prúd zaznamenala v 18. a 19. stor. literatúra z okruhu islamskej kultúry na územiach obývaných Albáncami reprezentovaná tzv. bejtadžiami, ktorá vznikala v tureckom alebo v albánskom jazyku a bola písaná arabským písmom (Nezim Frakulla, aj Nezim Berat, *1670, †1760; Hasan Zyko Kamberi, *2. pol. 18. stor., †1. pol. 19. stor.). V 19. stor. v období národného obrodenia spojeného s oslobodzovacími túžbami sa objavili snahy o zjednotenie albánskej abecedy a o utváranie literárnej formy. V tvorbe dominovala svetská problematika, hlavným literárnym smerom bol romantizmus (J. de Rada; Zef Serembe,*1844, †1901; Kostandin Kristoforidhi, *asi 1827, †1895).

S rozvojom národnooslobodzovacieho hnutia v 2. pol. 19. stor. vyvrcholila ideová a umelecká úroveň literatúry, najmä poézie (N. Frashëri, S. Frashëri, A. Çajupi, G. Fishta). Významnú úlohu v tomto období zohrali početné spolky (Prizrenská liga, Spolok pre tlač albánskych kníh, 1879), rozvíjala sa vlastenecká poézia s historickým podtextom, ako aj didaktické písomníctvo, vznikali dramatické diela. V Taliansku žijúci básnici tematicky čerpali z ľudovej slovesnosti, rozvíjala sa publicistika. Po získaní nezávislosti 1912 dominovala v literatúre vlastenecká a sociálna tematika, kritickorealistická próza sa presadila v 30. rokoch 20. stor. (Ernest Koliqi, *1903, †1975; Migjeni, vlastným menom Millosh Gjergj Nikolla, *1911, †1938), k významným básnikom medzi dvoma svetovými vojnami patrili F. Noli a Lasgush Poradeci (*1896, †1987). Počas 2. svet. vojny a po nej prevládala vlastenecká partizánska poézia i téma odboja a vojnového hrdinstva (Sh. Musaraj). Od 1944 sa v literárnej tvorbe uplatňovala metóda socialistického realizmu, rozvíjala sa vlastenecká lyrika (Dhimitër Shuteriqi,*1915, †2003; K. Jakova; S. Spasse; Dritëro Agolli, *1931, †2017; F. Gjata), neskôr psychologická literatúra (I. Kadare).

Samostatný vývin zaznamenala albánska literatúra v bývalej Juhoslávii, kde sa najmä od 60. rokov 20. stor. rozvíjala v liberálnejšom prostredí. Poéziu tvorili Esad Mekuli (*1916, †1993), Azem Shkreli (*1938, †1997) a Ali Podrimja (*1942, †2012), prózu Hivzi Sulejmani (*1912, †1975), Anton Pashku (*1937, †1975), Rexhep Qosja (1936), Nazmi Rrahmani (*1941) a i. Pád komunistického režimu (1991) v Albánsku znamenal ukončenie ideologických obmedzení literárnej tvorby, ktorá následne zaznamenala kvantitatívny rozmach; osobitosťami sú rozvoj autobiografickej a memoárovej prózy, ktoré sú inšpirované obdobím komunizmu (Visar Zhiti, *1952; Bashkim Shehu, *1955), a pokusy o vlastné umelecké stvárnenie tejto problematiky (románová tvorba Fatosa Kongoliho, *1944).

Jakova, Kolë, 1917 Skadar – 16. 11. 2002 Tirana — albánsky dramatik, básnik a prozaik, jeden zo zakladateľov albánskeho zväzu spisovateľov (založený 1945), 1945 – 46 prvý riaditeľ ľudového divadla a štátnej filharmónie v Tirane. Svojimi drámami prispel ku konsolidácii dramatického žánru v albánskej literatúre a k obohateniu domáceho divadelného repertoáru. V divadelnej hre Halil a Hajrija (Halili dhe H., 1949) spracoval tému protitureckého odboja, v dráme Naša zem (Toka jonë, 1954), ktorá je považovaná za klasické dielo albánskej dramatiky, zachytil sociálne a ideologické konflikty v Albánsku po 2. svetovej vojne.

Kadare, Ismail, 28. 1. 1936 Gjirokastër — albánsky básnik a prozaik. Po štúdiách na univerzite v Tirane (1958) a na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve (1958 – 60) pôsobil ako novinár, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. R. 1990 požiadal o politický azyl vo Francúzsku, žije striedavo vo Francúzsku a v Albánsku. Debutoval básnickou zbierkou Moje storočie (Shekulli im, 1961). Neskôr sa venoval najmä próze, preslávil sa románom Generál mŕtvej armády (Gjenerali i ushtrisë së vdekur, 1963; slov. 1983) o vykopávaní ostatkov talianskych vojakov padlých v Albánsku počas 2. svet. vojny. Ústrednou témou jeho tvorby je utláčanie jedinca totalitnou štátnou mocou, ktorej kritiku vyjadroval nepriamo (pomocou alegórií), napr. román Zamestnanec paláca snov (Nëpunësi i pallatit të ëndrrave, 1981; neskôr vyšiel pod názvom Palác snov, Pallati i ëndrrave) je politickou alegóriou o kontrole snov predstaviteľmi štátnej moci, ktorá zbavuje obyvateľov aj ich najvnútornejšej slobody. Po páde komunizmu v Európe (1989 – 90) vyjadroval kritiku aj otvorene, napr. v románe Spiritus (1996; slov. 2002) zobrazil atmosféru v meste, v ktorom sa používajú najmodernejšie metódy odpočúvania obyvateľov, v románe Pochybená večera (Darka e gabuar, 2008) zachytil príbeh lekára obvineného z protištátneho sprisahania. Autor románov Rozčesnutý apríl (Prilli i thyer, 1978) o krvnej pomste, v ktorom sa inšpiroval albánskou kultúrnou tradíciou, a Nehoda (Aksidenti, 2010) o smrteľnej autonehode milencov, ktorá bola pravdepodobnej zinscenovaná z politických príčin, ďalej výberu prekladov poézie a literárnych reflexií o aktuálnych udalostiach Pozvanie do spisovateľovej pracovne (Ftesë në studio, 1990), triptychu kratších próz Tri žalospevy za Kosovo (Tri këngë zie për Kosovën, 1998) venovaného problematike osamostatnenia Kosova, knihy rozhovorov Barbarské časy. Z Albánska do Kosova (Kohë barbare. Nga Shqipëria në Kosovë, 2000) a knihy esejí Aischylos, ten veľký smoliar (Eskili, ky humbës i madh, 2001; slov. 2006), v ktorej sa zamýšľa nad vývojom dramatickej tvorby. Prvý nositeľ medzinárodnej literárnej ceny Man Booker International Prize (2005) a nositeľ Ceny astúrskeho princa za literatúru (Premio Principe de Asturias de las Letras, 2009).