Agricola [-ko-], Rudolphus, vlastným menom Roelof Huysman, aj Huisman, aj Huusman, 1443 al. 1444 Baflo (pri Groningene), Holandsko — 28. 10. 1485 Heidelberg, Nemecko — holandský renesančný vzdelanec a humanista. Študoval na univerzitách v Nemecku, Taliansku a v Leuvene, ovládal latinský, grécky a hebrejský jazyk. R. 1479 sa stal tajomníkom Groningenu, 1784 profesor klasickej literatúry na univerzite v Heidelbergu. Bol ovplyvnený filozofiou a tvorbou F. Petrarcu (1477 vydal jeho životopis), dôraz kládol na slobodu jednotlivca a na jeho intelektuálny a fyzický rozvoj. R. 1479 uverejnil filozofický spis O dialektickej metóde (De inventione dialectictica), zástanca používania holandského jazyka vo vede. V spise O organizácii štúdia (De formando studio, 1484; vydaný 1539) formuloval myšlienky o pedagogike. Prekladal z gréčtiny a písal príležitostné básne.

Achterberg [-berch], Gerrit, 20. 5. 1905 Neerlangbroek – 17. 1. 1962 Oud-Leusden, dnes Leusden — holandský básnik. Debutoval neskoroexpresionistickou zbierkou Odplávanie (Afvaart, 1931). V jeho existencialisticky ladenej poézii, napr. v básnických zbierkach Ostrov duše (Eiland der ziel, 1939), Mŕtvy koniec (Dead end, 1940), Osmóza (Osmose, 1941), Dom (Huis, 1943), Eurydika (Euridyce, 1944), Radar (1946) a Existencia (Existentie, 1946), je jedným z ústredných motívov motív mŕtvej milenky. Po 2. svetovej vojne ovplyvnil modernú holandskú poéziu skupiny tzv. Päťdesiatnikov. Autor básnických zbierok A Ježiš napísal do piesku (En Jezus schreef in ’t zand, 1947), Balada plynového inštalatéra (Ballade van de gasfitter, 1953), Óda na Haag (Ode aan Den Haag, 1953) a i.

Andreus, Hans, vlastným menom Johan Wilhelm van der Zant, 21. 2. 1926 Amsterdam – 9. 6. 1977 Putten — holandský básnik, člen skupiny Vijftigers (Päťdesiatnici). V 50. rokoch 20. stor. písal experimentálnu poéziu, neskôr ovplyvnený romantizmom, autor zbierok Hudba pre dívajúce sa zvieratá (Muziek voor kijkdieren, 1951), Taliansko (Italië,1952), Maliarstvo (Schilderkunst, 1954), Výbušná hodina (Het explosieve uur, 1955), Malá kniha okolo sveta (Klein boek over het licht heen, 1964), románov Valentijn (1960) a Denisse (1962).

Brederode, aj Breero, Bredero, vlastným menom Gerbrand Adriaenszoon, 16. 3. 1585 Amsterdam – 23. 8. 1618 tamže — holandský básnik, dramatik a maliar. Aj napriek úsiliu o dosiahnutie renesančných ideálov má jeho tvorba ľudový charakter. Jeho Samopašný, ľúbostný a rozjímavý veľký spevník (Boertigh, Amoreus en Aendachtigh Groot Liedt Boeck, pred 1612) obsahuje žartovné až fraškovité piesne, žánrové obrázky, lyrické verše a duchovné piesne. V divadelných fraškách Fraška o krave (De klucht van de Koe, 1912), Fraška o mlynárovi (De klucht van den molenaar, 1613), ako aj v dramatických dielach Černoško (Moortje, 1615) a Španielsky Brabanťan (De Spaansche Brabander, 1617) písaných podľa cudzích vzorov vykreslil svojrázne ľudové typy.

Hadewijch [-vejch], aj Hadewych, asi 1200 Antverpy – 1278 alebo 1269 tamže — flámska spisovateľka a mystička. Abatiša rádu svetského ženského rádu beginiek, pochádzala pravdepodobne z brabantského šľachtického rodu. Získala dobré vzdelanie, ovládala latinčinu a francúzštinu, do svojej mystickej poézie a prózy vložila hlboký cit. Pripisuje sa jej asi 45 strofických básní v štýle provensalskej dvorskej lyriky, 16 zmiešaných básní, 14 vizionárskych próz a viacero listov. Jej dielo a otázky mysticizmu vtedajšej doby sa stali častým predmetom bádania, koncom 19. stor. – začiatkom 20. stor. boli publikované prvé kritické vydania Práce (Werken, 3 zväzky, 1875 – 1905), Piesne (Liederen, 1907), Listy (Brieven, 2 zväzky, 1936, 1947), Videnia (Visioenen, 1924 – 25) a i.

Hartog [-toch], Jan de, 22. 4. 1914 Haarlem – 15. 9. 2002 Houston, Texas — holandský spisovateľ. Pôvodne bol námorníkom, neskôr inšpektor prístavnej polície. Počas 2. svetovej vojny odišiel najskôr do Spojeného kráľovstva, potom do USA, preto písal aj po anglicky. Námety svojich románov a drám čerpal z námorníckeko prostredia, významnú úlohu v jeho dielach zohrávajú spomienky na vojnu. Preslávil sa románom Holandská sláva (Hollands glorie, 1940). Autor románov Thalassa (1952), Kapitán (The captain, 1966; slov. 1973), drámy Posteľ s baldachýnom (Het Hemelbed, 1942) a vtipných detektívnych románov napísaných pod pseudonymom F. R. Eckmar, napr. Hľadá sa ľavá noha (Een linkerbeen gezocht, 1935) a Centurio (1989). Patril k hnutiu kvakerov, publikoval históriu kvakerov v USA pod názvom Mierumilovné kráľovstvo (The peaceable Kingdom, 1972 – 75, 4 časti).

Hermans, Willem Frederik, 1. 9. 1921 Amsterdam – 27. 4. 1995 Utrecht — holandský spisovateľ, jeden z najvýznamnejších povojnových prozaikov. R. 1953 – 73 prednášal fyzikálnu geografiu na univerzite v Groningene, 1973 sa presťahoval do Paríža. Vystupoval proti náboženským, filozofickým a politickým dogmám, jeho satirické romány a sarkastické eseje vyvolávali polemiky (niekoľkokrát bol zažalovaný). Vo svojej tvorbe vychádzal z názoru, že človek nemôže poznať realitu, ktorá ho obklopuje, pravdy sa nemožno dopátrať, pretože každý človek má svoju pravdu. Preslávil sa románmi Konzerva (Conserve, 1947), Slzy akácií (De tranen der acacia’s, 1949) o 2. svetovej vojne, a Ja mám vždy pravdu (Ik heb altijd gelijk, 1951) o demobilizovanom príslušníkovi bývalej koloniálnej armády. Ako brilantný štylista a britký polemik sa prejavil v románoch Damoklova temná komora (De donkere kamer van Damocles, 1958), Už nikdy spánok (Nooit meer slapen, 1966), Medzi profesormi (Onder professoren, 1975), v esejistických a polemických prácach Mandarínky v kyseline sírovej (Mandarijnen op zwavelzuur, 1963), Sadistické univerzum (Het sadistische universum, 1964), Nenosím helmu s chocholom (Ik draag geen helm met vederbos, 1979), Obklopený nebezpečnými bláznami (Door gevaarlijke gekken omringd, 1988), Vzdorovitý spáč (De weerspannige slaper, 2004). Autor románov Au pair (1989), Šumiaci prach (Ruisend gruis, 1995), noviel Veľký súcit (Het grote medelijden, 2002), autobiografických noviel Richard Simmillion. Nedokončená autobiografia (Richard Simmillion. Een onvoltooide autobiografie, 2005) a i. Navrhnutý na viacero významných literárnych ocenení, ktoré však odmietol prijať.

Hooft [hóft], Pieter Corneliszoon, 16. 3. 1581 Amsterdam – 21. 5. 1647 Haag — nizozemský spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ renesancie, do nizozemskej literatúry uviedol klasickú tragédiu. Vo svojom sídle Muiderslot (15 km juhovýchodne od Amsterdamu) sústredil skupinu významných spisovateľov, vedcov a umelcov – tzv. Muiderkring (muiderský krúžok). Autor sonetov podľa vzoru F. Petrarcu, pastorálnej hry Granida (1605), historickej drámy Geeraerdt van Velsen (1613), tragédie Baeto (1626), v ktorej zobrazil ideál národného hrdinu a hlásal nezávislosť politickej moci od cirkvi, veselohry podľa Plautovho vzoru Ozajstný blázon (Warenar, 1617) a historického diela Dejiny Nizozemska (Nederlandse historiën, 27 zv., 1628 – 47). Od 1947 sa na jeho počesť udeľuje významná holandská literárna cena P. C. Hooft-prijs.

Huygens [höjchens], Constantijn st., van Zuylichem (pán zo Zuylichemu), 4. 9. 1596 Haag – 28. 3. 1687 tamže — holandský humanistický básnik, právnik a hudobný skladateľ, otec Christiaana Huygensa a Constantijna Huygensa ml. Syn diplomata, dostal kvalitné vzdelanie, bol vychovávaný v prísnom kalvínskom duchu, pôsobil ako tajomník a radca dvoch oranžských princov, miestodržiteľov Spojených nizozemských provincií (Fridricha Henricha a Viliama II. Oranžského). Predstaviteľ tzv. zlatého veku holandskej literatúry, člen skupiny významných spisovateľov, vedcov a umelcov, tzv. muiderského krúžku (Muiderkring).

Autor holandských, latinských, francúzskych a talianskych básní autobiografického (Chvála mesta Haag, Batavia Tempe, 1621; Denné práce, Dagh-werck, 1638; Z pustovne, Cluys-werck, 1641), didaktického a satirického charakteru (Pekná hlúposť, ’t Costelick Mal, 1622; Útecha očí, Ooghentroost, 1647) a básne o svojej usadlosti Hofwijck (1653), ktorá sa stala vzorom pre žáner tzv. hofdichten – holandských básní o záhradách a usadlostiach. K hodnotným patria zbierky básní pre mládež Voľný čas (Otia, 1625) a básnická zbierka s prísloviami a epigramami Nevädze (Korenbloemen, 1658; druhé, rozšírené vydanie 1672, publikoval v nej okrem iných aj rozsiahlu báseň Dagh-werck). Huygens napísal aj viacero hudobných kompozícií. Od 1947 je na jeho počesť udeľovaná literárna Cena Constantijna Huygensa.