Kostolányiová, Eva, 2. 11. 1942 Trnava – 3. 10. 1975 Bratislava, pochovaná v Trnave — slovenská speváčka populárnej hudby.

V rokoch 1956 – 60 bola tanečnicou v SĽUK-u a súčasne súkromne študovala spev u Imricha Godina, 1960 – 67 účinkovala ako tanečnica vo Vojenskom umeleckom súbore kpt. Jána Nálepku (od 1964 aj ako speváčka) a 1967 – 68 v Tatra revue v Bratislave. V decembri 1967 realizovala svoju prvú nahrávku (pieseň V tramtárii na hrade) v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, prvý úspech zaznamenala piesňou Bábika. V rokoch 1968 – 70 bola sólistkou Sexteta Ľuba Beláka a 1970 – 72 Orchestra Braňa Hronca. V roku 1972 po krátkom pôsobení v skupine Modus založila vlastnú skupinu Hej, v tom istom roku získala Cenu sympatií na Bratislavskej lýre za pieseň Farebný sen a súčasne 2. miesto Ceny diváka za pieseň Zmysel nemých slov (v duu s Ľubošom Novotným). Nasledovali úspešné slovenské verzie zahraničných hitov (napr. Keď si sám, Halabala, Waterloo, Piesne s nádychom júna a i.) i piesne slovenských autorov (Až bude pokosená tráva, Zimné kvety, Iba básnik a i.). Veľký ohlas mali jej duá s Michalom Dočolomanským (Haló tam, Smoliar, Hala hala) a s Karlom Duchoňom, s ktorým v roku 1973 získala striebornú Bratislavskú lýru za pieseň Chvála humoru. V tom istom roku vyšla aj jej profilová LP platňa s názvom Eva Kostolányiová, na ktorej sa prezentovala lyrickými piesňami skladateľov Janka Lehotského, Ivana Horvátha, Igora Bázlika, Ladislava Gerhardta a textárov Jána Štrassera, Petra Brhloviča, Zora Laurinca, Tomáša Janovica a Violy Muránskej. S piesňou Tečie voda získala 4. cenu na medzinárodnom festivale populárnej hudby v írskom Castlebare (1973). Účinkovala v televíznej úprave operety Mam’zelle Nitouche (1972) od Florimonda Rongera Hervého, kde uplatnila aj svoj výrazný pohybový a herecký talent,

Eva Kostolányiová patrila k najpopulárnejším interpretkám slovenskej populárnej hudby, počas svojej krátkej speváckej kariéry nahrala vyše 140 piesní. Bola všestrannou umelkyňou s osobitým šarmom a kultivovaným umeleckým prejavom.

Ďalšie známe piesne: Poď so mnou, Skloň tvár, Hviezdna láska, Ťuk, ťuk, Nočná pieseň, Mestom zvoní smiech, Zimné kvety, Cítiš, krúti sa zem (duo s Petrom Vaškom), Jesenný úsmev, Ruka s kvetom, Kade chodieva láska, Koľko je o nás ľúbostných básní, Čas, čo má milión hier, Ľúbim ťa (duo s M. Dočolomanským), Pozri sa, mám už svoje roky (duo s M. Dočolomanským), To mesiac máj, Ty a iba ty (duo s Ľ. Novotným), Výlety a i.

kompilácia [lat.] —

1. preberanie častí vedeckých a odborných prác alebo výsledkov iných autorov do novovytváranej práce; aj výsledok tohto preberania (kompilát);

2. hud. aj kompilačný album — zvukový nosič (gramofónová platňa, CD a i.) obsahujúci nahrávky z iných, už existujúcich zvukových nosičov (zdrojov); hudobný album obsahujúci výber nahrávok z iných albumov interpreta alebo autora. Kompilácia sa zostavuje podľa zvoleného kľúča, ktorým môžu byť najúspešnejšie piesne alebo skladby jedného alebo viacerých autorov, interpretov či celej epochy (nosiče s názvami To najlepšie z..., Best of, Greatest Hits, 70. roky, Klasicizmus a pod.), spoločná téma (vianočné piesne, štátne hymny), žáner (klasická hudba, folklór, džez), konkrétny zámer (prezentácia a propagácia autorov alebo interpretov), zdroj rôznych zvukov (vtáčí spev, reálne zvuky) a i.;

3. inform. proces prekladu inštrukcií zdrojového programu do cieľového jazyka, zvyčajne do strojového jazyka (→ kompilátor).

King, B. B., vlastným menom Riley B. King, 16. 9. 1925 neďaleko Itta Beny, Mississippi – 14. 5. 2015 Las Vegas, Nevada, pochovaný v Indianole, Mississippi — americký spevák, skladateľ a gitarista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov bluesovej hudby. V hre na gitare bol samouk. Popri práci na farme spieval v chráme, na uliciach i v baroch. R. 1949 začal profesionálnu kariéru a nahral prvú platňu Miss Martha King, 1950 – 53 spevák, gitarista a diskdžokej v miestnom rozhlase v Memphise (tam dostal prezývku Beale Street Blues Boy, Bluesový chlapec z Beale Street, neskôr Blues Boy, B. B.). Prvý úspech ako bluesový hudobník dosiahol nahrávkou piesne Three O’Clock Blues (1950), na medzinárodnej bluesovej scéne sa však etabloval až v 60. rokoch 20. stor. a ďalšími nahrávkami, napr. albumom Live At The Regal (1964), získal značnú popularitu. Svojsky syntetizoval prvky džezu, swingu, gospelu a štýlu rhythm and blues.

Pri speváckom prejave často striedal typicky drsný tenor a falzet, pričom plynulo prechádzal aj do hovorenej reči. V interpretácii boli charakteristické gitarové vsuvky po každej spievanej fráze (King hral o. i. na gitare typu Lucille, ktorú pre neho vyvinula firma Gibson Guitar Corporation Ltd.). Ovplyvnil viacerých významných hudobníkov, s niektorými aj spolupracoval (E. Clapton, hudobné skupiny The Rolling Stones, U2 a i.). Okrem aktívnej umeleckej činnosti pôsobil aj ako lektor bluesovej hudby. R. 1971 dostal cenu Grammy za interpretáciu piesne The Thrill Is Gone, ktorou sa presadil v hitparádach rhythm and bluesu a populárnej hudby, a 1971 – 2009 bol viacnásobným nositeľom tejto ceny, napr. 1987 za celoživotné dielo.

Ďalšie významné albumy: Blues In My Heart (1962), Confessin’ the Blues (1966), There Must Be a Better World Somewhere (1981; cena Grammy, 1982), Blues Summit (1993; cena Grammy, 1994), Riding with the King (2000, s E. Claptonom; cena Grammy, 2001), B. B. King & Friends: 80 (2005; cena Grammy, 2006), One Kind Favor (2008; cena Grammy, 2009). R. 2008 bolo v Indianole otvorené Múzeum B. B. Kinga.

Kern, Jerome David, 27. 1. 1885 New York – 11. 11. 1945 tamže — americký hudobný skladateľ, tvorca prvého moderného amerického muzikálu. Základy hudobného vzdelania získal od matky. R. 1902 – 03 študoval harmóniu, hudobnú teóriu a hru na klavíri na New York College of Music (dnes Steinhard School of Culture, Education and Human Development), 1903 – 05 súkromne v nemeckom Heidelbergu. Po návrate do USA krátko pôsobil ako korepetítor v divadlách na Broadwayi a súčasne ako piesňový agent (song plugger) hudobných vydavateľstiev Tin Pan Alley.

Jeho prvé piesne boli zaraďované do amerických adaptácií londýnskych revue a európskych operiet. R. 1914 sa úspešne predstavil piesňou They didn’t Believe Me uvedenou v anglickom muzikáli Dievča z Utahu (The Girl from Utah) od Paula Rubensa (*1875, †1917). R. 1915 – 18 vytvoril spolu s libretistom Guyom Boltonom (*1884, †1979) a textárom P. G. Wodehousom sériu štyroch komorných muzikálov pre divadlo Princess, z ktorých najúspešnejšie boli Veľmi dobrý Eddie (Very Good Eddie, 1915) a Ó, chlapče! (Oh Boy!, 1917; šlágrom sa stala pieseň Till The Clouds Roll By). Položil základy nového typu amerického hudobného divadla, ktoré bolo v porovnaní s európskymi operetami charakteristické realisticky prepracovanými postavami a piesňami väčšmi integrovanými do deja. Nové postupy a ponímanie hudobného divadla zreteľne definoval v muzikáli Oh Lady! Lady! (1918) obsahujúcom piesne (napr. Bill), ktoré ovplyvnili mladších nasledovníkov, napr. G. Gershwina a R. Rodgersa.

Prelomovým dielom sa stal muzikál Loď komediantov (Show Boat) podľa rovnomenného románu E. Ferberovej, ktorý mal premiéru 1927 v broadwayskom Ziegfeldovom divadle a zásadne inšpiroval ďalších tvorcov muzikálov. Kern spolu s textárom a libretistom O. Hammersteinom II. vytvoril v tomto muzikáli prvé kompaktné hudobnodramatické dielo, v ktorom piesne posúvajú dej a charakterizujú postavy. V librete sa spája romantika s realitou (prvýkrát sa na broadwayskom javisku objavil problém rasovej segregácie) a hudba je zbavená operetných prvkov. Piesne majú ľudový charakter a viaceré sa stali svetovými evergreenmi i obľúbenými témami džezových improvizácií (Ol’ Man River, Can’t Help Lovin’ Dat Man, Make Believe, Why do I Love You?). Muzikál bol uvádzaný v anglických reprízach aj v inojazyčných naštudovaniach (na Slovensku prvýkrát uvedený 1971) a bol viackrát sfilmovaný (1929, réžia Harry A. Pollard; 1936, réžia James Whale; 1951, réžia George Sidney).

Kernove nasledujúce diela už nedosiahli umeleckú úroveň Lode komediantov a presadili sa skôr ako filmové muzikály (Roberta, 1933; sfilmované 1935, réžia William A. Seiter; titulná pieseň Smoke Gets In Your Eyes). Po neúspechu muzikálu Veľmi teplo na máj (Very Warm for May, 1939) odišiel Kern do Hollywoodu, kde sa venoval iba filmovej hudbe, mnohé jeho piesne sa stali trvalou súčasťou svetového repertoáru modernej populárnej hudby. Autor aj pôvodných filmových muzikálov, napr. Čas swingu (Swing Time, 1936; titulná pieseň The Way You Look Tonight).

Kenton [-tn], Stan, vlastným menom Stanley Newcomb Kenton, 15. 12. 1911 Wichita, Kansas – 25. 8. 1979 Los Angeles, Kalifornia — americký džezový klavirista, skladateľ, aranžér a kapelník. R. 1930 absolvoval štúdium na Bell High School v meste Bell (Kalifornia). Ako klaviristu ho ovplyvnil Earl Hines (*1905, †1983). R. 1941 Kenton sformoval prvý džezový orchester neskôr nazvaný Artistry in Rhythm (podľa Kentonovej populárnej skladby – zvučky orchestra), ktorý sa vyznačoval bohatým prierazným zvukom a precíznou inštrumentálnou hrou a v 40. rokoch 20. stor. sa stal jedným z najznámejších big bandov amerického západného pobrežia (west coast jazz). R. 1946 sa k orchestru pripojil aranžér a trubkár Pete Rugolo (*1915, †2011), ktorý zmenil jeho celkovú koncepciu.

Kenton vo svojich aranžmánoch pre orchester využíval aj prvky európskeho hudobného romantizmu a latinskoamerickej hudby, čím inicioval vznik tzv. progresívneho džezu (progressive jazz). R. 1949 vytvoril nový, 40-členný orchester (Innovations in Modern Music Orchestra), do ktorého začlenil aj sláčikové a drevené dychové nástroje a lesné rohy. Skladatelia a aranžéri zoskupení okolo tohto telesa vnášali do veľkoorchestrálneho džezu kompozičné postupy klasikov hudby 20. stor. (B. Bartók, A. Honegger, D. Milhaud). R. 1956 sa Kenton vrátil k tradičnému swingovému štýlu. Ďalší Kentonov orchester, so sekciou melofónov (hudobných nástrojov skonštruovaných špeciálne pre Kentona), pôsobil 1960 – 63 a albumy (LP platne) Kentonova West Side Story (Kenton’s West Side Story, 1961) a Dobrodružstvá v džeze (Adventures in Jazz, 1962), ktoré s ním nahral, získali 1962, resp. 1963 cenu Grammy. R. 1959 – 63 viedol letné kurzy pre mladých džezmenov a pre študentské orchestre na amerických univerzitách pod názvom Stan Kenton Clinics.

V jeho orchestroch, s ktorými vydal desiatky štúdiových albumov i záznamov z koncertov, začínalo mnoho vynikajúcich džezových sólistov (G. Mulligan, S. Rogers a i.). Je považovaný za najvýznamnejšieho inovátora veľkoorchestrálneho džezu. Hoci jeho experimenty so spájaním černošského džezu a európskej hudobnej tradície nenašli vždy u odbornej kritiky pochopenie, znamenali významný krok k moderným výbojom postswingovej éry v džezovej hudbe.

jungle style [džangl stájl; angl.] — špecifický spôsob hry na dychových hudobných nástrojoch uplatňovaný v džezovej hudbe, odvodený z vokálneho charakteru tradičného džezu. Hráči nástrojmi vytvárali pomocou sordín zvukové efekty pripomínajúce hlasy zvierat v džungli (angl. jungle = džungľa; odtiaľ názov). Termín sa spája s určitým obdobím pôsobenia orchestra D. Ellingtona a jeho sólistov, ktorí jungle style uviedli do umeleckej praxe (trubkár James Wesley „Bubber“ Miley, *1903, †1932; a pozaunista Joe „Tricky Sam“ Nanton, *1904, †1946).

Jones [džouns], Quincy (Delight), 14. 3. 1933 Chicago, Illinois — afroamerický trubkár, hudobný skladateľ, aranžér, dirigent a producent, pôsobiaci vo viacerých žánroch populárnej hudby (džez, pop, funk, soul, big band, swing, bossa nova, hip-hop).

Od roku 1947 hral na trúbke (učil sa u Clarka Terryho, *1920, †2015). Prvý aranžmán vytvoril pre Raya Charlesa, s ktorým sa priatelil. V rokoch 1950 – 52 bol štipendistom na Berklee School of Music v Bostone a súčasne 1951 – 53 hral v orchestri Lionela Hamptona (*1909, †2002), pre ktorého aj aranžoval prvé skladby, napr. Kingfish (1951). Od 1953 pôsobil prevažne ako aranžér a príležitostný dirigent v New Yorku, kde sformoval aj svoj prvý big band. Súčasne pôsobil ako trubkár v orchestri Dizzyho Gillespieho, s ktorým účinkoval o. i. v Európe a na Blízkom východe. V roku 1957 študoval u Nadie Julietty Boulangerovej a Oliviera Messiaena v Paríži, kde súčasne pracoval ako hudobný režisér v gramofónovej spoločnosti Barclay-Disques. Po návrate do New Yorku vydal s orchestrom Counta Basieho album vlastných skladieb One More Time (1958 – 59), ktorý získal svetovú popularitu (napr. skladby Jessica’s Day, Muttnik, Rat Race, The Midnight Sun Never Sets). Nasledovali originálne a pôsobivo aranžované nahrávky s vlastným štúdiovým orchestrom The Birth of a Band a The Great Wide World (obidve 1959), ktoré po nahrávkach Duka Ellingtona a Counta Basieho patria k najlepším bigbandovým nahrávkam.

Začiatkom 60. rokov 20. stor. pôsobil ako viceprezident hudobného vydavateľstva Mercury Records a presadil sa ako skladateľ filmovej hudby. Po hudbe k filmom Chlapec na strome (Pojken i trädet, 1961) švédskeho režiséra Arneho Sucksdorffa (*1917, †2001) a k dráme Majiteľ záložne (The Pawnbroker, 1964) amerického režiséra Sidneyho Lumeta sa mu otvorili nové možnosti v umeleckej práci. Následne vytvoril filmovú hudbu k desiatkam ďalších filmov, napr. Chladnokrvne (In Cold Blood, 1967), Kaktusový kvet (Cactus Flower, 1969) a V žiari noci (In the Heat of the Night, 1967) s titulnou piesňou v podaní Raya Charlesa. Súčasne sa venoval populárnej hudbe ako aranžér, dirigent a neskôr aj autorsky.

Spolupracoval s mnohými spevákmi, napr. s Peggy Leeovou (Lee, *1920, †2002), Billym Eckstinom (*1914, †1993) a Frankom Sinatrom. Od konca 60. rokov 20. stor. patrí k najvplyvnejším predstaviteľom fúzie džezrocku a veľkoorchestrálnej inštrumentácie v spojení s elektroakustickými hudobnými nástrojmi a štylizovanými vokálmi. V albumoch Walking in Space (1969) a Smackwater Jack (1971), za ktoré získal cenu Grammy, syntetizoval prvky novších foriem černošskej populárnej hudby (funk, soul, salsa, reggae); toto ocenenie dostal 27-krát. Je aj producentom najpredávanejšieho albumu na svete Thriller Michaela Jacksona, ako aj jeho charitatívnej piesne We are the World (1985).

Ježek, Jaroslav, 25. 9. 1906 Praha – 1. 1. 1942 New York — český skladateľ, klavirista a dirigent, zakladateľ modernej českej populárnej hudby. R. 1924 – 27 študoval kompozíciu na pražskom konzervatóriu u K. B. Jiráka, 1927 – 29 u J. Suka a 1927 u A. Hábu, súčasne 1925 – 30 hru na klavíri u Albína Šímu (*1886, †1951). Už v tomto období sa zaujímal o moderné smery v hudobnej tvorbe, ako aj o džezovú i štvrťtónovú hudbu. R. 1927 uviedla Česká filharmónia so sólistom V. Holzknechtom jeho absolventskú prácu Koncert pre klavír a orchester, v ktorej využil odvážne džezové prvky. R. 1930 absolvoval hru na klavíri interpretáciou svojej Fantázie pre klavír a orchester. Vychádzajúc z diela A. Hábu, skomponoval Suitu pre štvrťtónový klavír (1927). R. 1927 – 28 absolvoval štipendijný pobyt v Paríži, kde sa okrem naživo hraného džezu oboznámil s hudbou E. Satieho, D. Milhauda, I. Stravinského a S. Prokofieva, pričom rozhodujúci vplyv na neho mala Rapsódia v modrom G. Gershwina. Parížske dojmy rezonujú v Ježkovej neoklasicistickej klavírnej suite Petite suite (1928), ako aj v Dychovom kvartete (1929). Už počas štúdia v Prahe sa stretával s mladými českými umelcami, napr. s E. F. Burianom, V. Nezvalom, a najmä s J. Voskovcom a J. Werichom. R. 1928 – 38 pôsobil ako skladateľ, hudobný dramaturg, klavirista a dirigent v Osvobozenom divadle, pre ktoré komponoval orchestrálne skladby (predohry, baletnú hudbu) a piesne, ktoré boli súčasťou revuálnych hier (napr. Golem, Caesar, Osel a stín, Kat a blázen a i.). Piesne sa rýchlo stali veľmi populárne a vstúpili do dejín českej populárnej hudby. Ježek vytvoril prototyp českej modernej džezovej a tanečnej piesne, ktorá sa stala veľmi populárnou až zľudovela (napr. Tři strážníci, David a Goliáš, Ezop a brabenec, Klobouk ve křoví, Nebe na zemi, Stonožka, Svět patří nám, Tmavomodrý svět, Zeměkoule, Život je jen náhoda, Smutná píseň o Golemovi, Na shledanou v lepších časech, Šaty dělaj člověka, Ranní ptáče dál doskáče). Piesne v spojení so satirickými textami Voskovca a Wericha obohatil o nový sémanticko-výrazový rozmer, čím dosiahol ich väčšiu spoločenskokritickú účinnosť. Z orchestrálnych predohier patrí k najpopulárnejším Bugatti step k hre Don Juan and Company (1931). Pre verejné protinacistické postoje, ktoré sa prejavili najmä v revuálnych hrách, emigroval 1939 spolu s J. Voskovcom a J. Werichom do USA (emigráciu znášal ťažko), kde vyučoval hudbu a dirigoval spevácky zbor. Autor filmovej hudby (napr. Pudr a benzín, 1931; Hej rup!, 1934; Svět patří nám, 1937; a i.), progresívnych koncertných klavírnych kompozícií a komorných i orchestrálnych skladieb. Jeho hudobný jazyk sa vyznačuje využívaním džezových prvkov, stručnou, jasne definovanou hudobnou formou, výnimočnou invenciou, ako aj tonálnou harmóniou, ktorú výrazne uvoľňoval častým používaním ostrých disonancií. Výrazové prostriedky džezovej hudby prítomné vo svojich raných dielach spájal s polyrytmikou i s prvkami atonality vo vedení inštrumentálnych hlasov (Koncert pre husle a drevené dychové nástroje, 1930; Sonáta pre husle a klavír, 1933). Neskôr svoju hudobnú reč zjednodušil (Rapsódia pre klavír, 1938; Toccata, 1939). Ježek vedel všetky dobové impulzy pretaviť do svojskej melodiky s bohatým rytmicko-harmonickým myslením. Jeho tvorba je dodnes aktuálna svojou originalitou a predstavuje trvalú hodnotu v českej hudobnej kultúre.

Jefferson [dže-], Blind Lemon, 24. 9. 1893 Coutchman (neďaleko Worthamu), Texas – 19. 12. 1929 Chicago, Illinois — americký černošský spevák (blues), gitarista a skladateľ. Od narodenia bol slepý (odtiaľ prímeno Blind). Spievať začal v detstve spočiatku na uliciach, neskôr na spoločenských večierkoch. Od 1917 pôsobil v Dallase a spieval na uliciach s gitaristom H. Leadbellym. Začiatkom 20. rokov 20. stor. putoval po južných štátoch USA a 1925 sa usadil v Chicagu, kde 1926 realizoval prvé nahrávky. Jeden z najvýznamnejších interpretov klasického blues s hlbokým sociálnym podtextom. Jeho piesne (Long Lonesome Blues, Jack O’Diamonds, ’Lectric Chair Blues a i.) prevzali a prispôsobili svojmu repertoáru mnohí speváci country blues i mestského blues.

jamsession [džemsešn; angl.], jam session — spoločná hra džezových, bluesových, hiphopových alebo rockových hudobníkov (sólistov) profesionálne pôsobiacich v rôznych kapelách založená na improvizácii (angl. jam = žargónové označenie improvizácie; session = stretnutie, predstavenie). V džeze sa začala uplatňovať v neworleanskej zábavnej štvrti Storyville na prelome 19. a 20. stor., rozvinula sa v období chicagskeho džezu a swingu začiatkom 40. rokov 20. stor. v newyorskom Harleme. V modernom džeze sa jamsession stali stimulom ďalšieho hudobného vývinu a od 50. rokov 20. stor. sú pravidelnou súčasťou väčšiny džezových festivalov.

Jakabčic, Matúš, 14. 9. 1961 Bratislava — slovenský džezový gitarista, skladateľ, aranžér, producent, hudobný režisér a pedagóg, syn M. Jakabčica a V. Žilinčanovej. Popri štúdiu hry na klasickej gitare na Ľudovom konzervatóriu v Bratislave absolvoval 1984 štúdium teoretickej kybernetiky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK, 1991 kompozície na bratislavskom konzervatóriu a 1995 džezovej kompozície na Berklee College of Music v Bostone, kde spolupracoval s Big Bandom Grega Hopkinsa. R. 1993 – 2010 pedagóg na bratislavskom konzervatóriu, 2009 – 10 na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici, od 2010 na JAMU v Brne, súčasne od 2011 riaditeľ Hudobného fondu v Bratislave. Od polovice 80. rokov 20. stor. patrí k významným osobnostiam slovenskej džezovej scény. Umeleckú činnosť začal 1983 v skupine Stop Time, 1985 – 89 člen Tanečného orchestra Československej televízie v Bratislave, v ktorom sa uplatnil aj ako skladateľ a aranžér pre veľký orchester, 1990 – 92 spolupracoval s Big Bandom Radio Bratislava, 1997 s Big Bandom Radio Praha, 1996 – 2005 s Big Bandom G. Broma a 2000 – 06 s Euro Jazz Big Bandom v Paríži. Od začiatku umeleckej kariéry pôsobí ako vynikajúci inštrumentalista so zmyslom pre improvizáciu aj v komorných zoskupeniach, napr. 1986 – 91 v gitarovom Triu Jakabčic – Burian – Jaro, 1987 – 94 v Kvintete Dušana Húščavu, 1990 – 93 v duu s klaviristom G. Jonášom rozšíreným na trio s českým kontrabasistom Robertom Balzarom (*1962) a v East European Artsemble Ľuboša Šrámka (2007). Zakladateľ viacerých džezových formácií, napr. Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Matúš Jakabčic Tentet, Robo Opatovský 13 Piece Swing and Latin band, Stop Time, Bee Connection, Madhouse, Matúš Jakabčic Quartet a EU Big Band. Autor muzikálu Umrieť pre krásu (1993, na motívy Manon Lescaut abbého Prévosta), suít pre big band Last Piece, No Name Extension (obidve 1995), 1. 4. E. M. (2000) a Magic Zephyr (2011, s rakúskym džezovým hudobníkom Harrym Sokalom, *1954), scénickej hudby k viacerým televíznym inscenáciám a divadelným hrám, ako aj skladieb pre symfonický orchester a rôzne džezové formácie, najvýznamnejšie Between 2 Worlds (2009) a Jesenné trblietanie (2010), v ktorých prejavil aj zmysel pre veľkoorchestrálny aranžmán a kompozičnú racionalitu. Jeho rôznorodé domáce a zahraničné umelecké aktivity sú zachytené i na CD a DVD nosičoch: Stop Time (1990), Far and Yet Near (1991), Gustav Brom Big Band: Legenda (1996), Gustav Brom Big Band (1997); Matúš Jakabčic Tentet, featuring special guest Greg Hopkins (1998), Bee Connection (2000), Jonáš & Jakabčic: Live (2000), Madhouse (2000), Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band featuring Harry Sokal – Live (2007), Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band – Jazz na Hradě (2008). Nositeľ viacerých ocenení, napr.: laureát Medzinárodného džezového festivalu Karlove Vary (1988), Cena Ladislava Martoníka – Jazzman roka 1992 (1993), Cena Ch. Mingusa (1995), víťaz skladateľskej súťaže Roku slovenskej hudby (1996) so skladbou Lower East Boston Alcoholic Group, finalista Medzinárodnej súťaže džezových tém v Monaku (1997) so skladbou Rhythm.

Jacksonová [džek-] (Jackson), Mahalia, 26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana – 27. 1. 1972 Evergreen, Illinois — americká černošská gospelová speváčka (kontraalt), nazývaná kráľovná gospelu (Gospel Queen). Vyrástla v hudobníckej rodine. Od detstva spievala v kostole kongregácie svojho otca, kazateľa baptistickej cirkvi. R. 1927 odišla do Chicaga, kde sa uplatnila ako speváčka v zbore kostola salemskej baptistickej cirkvi, od 1932 spievala v profesionálnom putovnom zbore Johnson Gospel Singers. V pol. 30. rokov 20. stor. nadviazala 14-ročnú spoluprácu s klaviristom a skladateľom Thomasom Andrewom Dorseym (*1899, †1993) a interpretovala mnohé jeho piesne, napr. Peace in the Valley (1937). Preslávila sa nahrávkou piesne Move on up a little higher (1947) od Williama Herberta Brewstera (*1897, †1987), ktorej sa predalo takmer 8 mil. kusov. Nahrávkou piesne Let the Power of the Holy Ghost fall on me (1949) získala Grand Prix du Disque Francúzskej akadémie. Vzápätí úspešne koncertovala napr. v Carnegie Hall v New Yorku (1950), neskôr sa predstavila v Dánsku, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. účinkovala v mnohých rozhlasových a televíznych programoch v Chicagu. R. 1958 nahrala s orchestrom D. Ellingtona piesne The Twenty – Third Psalm a Come Sunday z jeho suity Čierna, hnedá a béžová (Black, Brown and Beige, 1943). Spievala aj pri významných politických udalostiach, napr. pri príležitosti narodenín amerického prezidenta D. D. Eisenhowera v Bielom dome (1959) i pri inaugurácii amerického prezidenta J. F. Kennedyho (1961). Svojím vokálnym umením sa zaslúžila o prepojenie viacerých prúdov americkej populárnej hudby (napr. gospelu a soulu), gospel interpretovala nielen v chrámoch, ale aj v koncertných sálach. Jacksonová sa podieľala na presadzovaní občianskych práv amerických černochov napr. gospelovým pásmom Čierne jasličky (Black Nativity, 1961) od J. L. Hughesa, ktoré sa počas trojročného turné (1962 – 65) s veľkým ohlasom uvádzalo v Európe. Jej zvučný, výrazovo bohatý hlas s prirodzeným vibratom a s istotou vo všetkých registroch sa uplatnil aj v mnohých nahrávkach na hudobných nosičoch, jej autentický, elektrizujúci prejav je zachytený v dokumentárnom filme Jazz on a Summer’s Day, ktorý vznikol 1958 na džezovom festivale (Newport Jazz Festival) v Newporte (Rhode Island).

Jackson [džek-], Michael (Joseph), 29. 8. 1958 Gary, Indiana – 25. 6. 2009 Los Angeles, Kalifornia — americký černošský spevák (soul, pop, rock, disco, new jack swing), skladateľ, textár, tanečník a producent populárnej hudby. Od detstva účinkoval v súrodeneckej skupine Jackson Five. R. 1971 nahral prvú úspešnú sólovú baladu Got To Be There, ktorou obsadil 4. miesto v americkej hitparáde. Až do konca 70. rokov 20. stor. pôsobil súčasne ako člen skupiny i samostatne ako sólový spevák. R. 1978 debutoval vo filmovej verzii muzikálu The Wiz, v ktorom účinkovala aj D. Rossová. V spolupráci s Q. Jonesom (1979 sa stal jeho producentom) vydal prvý album Off the Wall (1979), v ktorom sa predstavil ako zrelý sólový spevák s charakteristickým hlasom využívajúcim falzet, s výrazným rytmicko-melodickým cítením i so schopnosťou spojiť funk, pop a disco. Dosiahol prvé priaznivé ohlasy hudobnej kritiky, ako aj výrazný komerčný úspech (predalo sa viac ako 10 mil. kusov), titulná rovnomenná skladba sa umiestnila na 7. mieste amerických hitparád a ďalšie piesne (Rock With You, Don’t Stop Til You Get Enough, She’s Out Of My Life) na popredných miestach. Jackson sa tak stal prvým umelcom z oblasti populárnej hudby, ktorého 4 piesne z jedného albumu sa stali hitmi; za nahrávku piesne Don’t Stop Til You Get Enough získal 1980 svoju prvú cenu Grammy. Jeho umelecky i komerčne najúspešnejším albumom sa stal Thriller (1982) predstavujúci syntézu viacerých štýlov: balady (napr. The Girl is Mine, naspievaná s P. McCartneym), funk-disca (napr. Billie Jean) a heavy metalu (napr. Beat it). V krátkom čase sa dostal na vrchol svet. rebríčkov (napr. v USA sa udržal na 1. mieste 37 týždňov a predalo sa viac ako 45 mil. kusov; stal sa najpredávanejším albumom na svete) a do prvej desiatky americkej hitparády sa z neho dostalo až 7 hitov (napr. Thriller, Billie Jean, Wanna Be Startin’ Somethin’). Prostredníctvom MTV začal Jackson nakrúcať krátke videoklipy svojich piesní (v spolupráci s filmovým režisérom Johnom Landisom, *1950), v ktorých účinkoval v titulných úlohách ako spevák i tanečník a podieľal sa aj na ich choreografii. Jeho popularitu znásobili videoklipy piesní Billie Jean, Beat it a Thriller, ako aj krátke filmy Captain EO (1986), Moonwalker (1988), Ghosts (1997), Man in Black (2002) a Michael Jackson’s This Is It (2009), ktoré presvedčivo dokumentujú jeho schopnosť interpretačne syntetizovať viaceré štýly populárnej hudby, ako aj originálne tanečné umenie. Ďalšie Jacksonove albumy Bad (1987), Dangerous (1991), HIStory (1995) a Invincible (2001) už komerčný úspech Thrilleru nedosiahli. Počas svojej kariéry však predal okolo 600 mil. nahrávok. Popri skupine The Beatles a E. Presleym najvýraznejšie ovplyvnil súčasnú populárnu hudbu a tanečným stvárnením zmenil spôsob jej vnímania. Nositeľ mnohých významných ocenení, napr. Grammy a American Music Awards (obidve viacnásobne).

Charles [čárls], Ray, vlastným menom Ray Charles Robinson, 23. 9. 1930 Albany, Georgia – 10. 6. 2004 Beverly Hills, Kalifornia — americký spevák, klavirista, skladateľ a kapelník, jeden z prvých priekopníkov soulovej hudby.

Ako sedemročný oslepol na následky glaukómu, napriek tomu však vyštudoval hru na klavíri a klarinete. Verejne vystupoval od roku 1946 s rôznymi súbormi v okolí Jacksonvillu (Florida). V roku 1948 založil vlastnú skupinu The Maxim Trio, s ktorou v roku 1949 nahral svoju prvú kompozíciu Confession Blues a následne aj single See See Rider a I Wonder Who’s Kissing Her Now?. Jeho prvým veľkým hitom bola pieseň Baby Let Me Hold Your Hand, ďalšími hitmi sa stali skladby Don’t You Know, I’ve Got a Woman a rockovo a gospelovo ladená What’d I Say, ktorá dosiahla miliónový náklad.

Vo svojom vokálnom prejave spojil Charles svetské a duchovné princípy afroamerického folklóru (predovšetkým blues a gospel) do osobitého soulového štýlu. Po priekopníckych nahrávkach v polovici 50. rokov (I’ve Got a Woman, Hallelujah I Love Her So, What´d I Say) sa jeho hudobný záber rozšíril o interpretáciu populárnych piesní so sprievodom orchestra a o štylizáciu country and western hudby (skladby Georgia On My Mind a I Can’t Stop Loving You, dvojplatňový album Modern Sounds In Country and Western Music).

V roku 1978 vydal autobiografiu pod názvom Brother Ray: Ray Charles’ Own Story, ktorú napísal spolu s Davidom Ritzom. Počas svojej kariéry získal množstvo ocenení (13 Grammy Awards) vrátane ocenenia za celoživotné dielo v roku 1987.

hillbilly [hilbili; angl.] → country and western

Hermélyová, Gabriela, 10. 6. 1932 Košice – 14. 8. 2016 Bratislava — slovenská speváčka. Od 1951 nahrávala v košickom rozhlase so skupinou Gejzu Toperczera, od 1954 žila v Bratislave, od 1958 členka Tatra revue, od 1959 vystupovala v niekoľkých štátoch Európy. Mala prirodzene zastretý zamatový hlas a výrazné swingové i džezové rytmické cítenie. Úspešné hity: Môj manžel, Skryl sa mesiac za obláčik, Ty nie si môj typ, V neskorých hodinách. V 80. rokoch 20. stor. pripravila pre Československý rozhlas (dnes RTVS) v Bratislave viacdielny hudobno-slovný seriál O hudbe svojich rovesníkov a od 2000 spomienkový rozhlasový cyklus Kronika populárnej hudby.

Hermanová, Ljuba, 23. 4. 1913 Neratovice, okres Mělník – 21. 5. 1996 Praha — česká speváčka. Umeleckú činnosť začala v smíchovskej Aréne (úspech s piesňou Temně hučí Niagara), 1931 – 32 pôsobila v SND v Bratislave (účinkovala v operetách), 1934 získala angažmán v pražskej Malej operete na Vinohradoch a postupne účinkovala takmer vo všetkých operetných divadlách v Prahe. V 30. rokoch 20. stor. vystupovala po boku J. Voskovca, J. Wericha a J. Ježka v Osvobozenom divadle a účinkovala s nimi aj po 2. svetovej vojne (napr. v muzikáli Divotvorný hrniec, 1948). Popri operetnom speve sa vyprofilovala aj na vynikajúcu interpretku kabaretného a revuálneho repertoáru. Spolupracovala s V. Burianom, O. Novým, ako aj s J. Suchým. R. 1947 – 58 členka Hudobného divadla v Karlíne, súčasne spolupracovala s R. Cortésom a jeho skupinou na vystúpeniach po celej republike. V Divadle Na zábradlí účinkovala v predstaveniach Kdyby tisíc klarinetů, Faust, Markéta a já; Devět klobouků na Prahu a i. Účinkovala vo viacerých dlhometrážnych filmoch, napr. Poslušně hlásím (1957), Ta naše písnička česká (1967), Vražda inženýra Čerta (1970). Pravidelne nahrávala s orchestrom K. Vlacha (piesne Blues o čase, Jsem žena, která ví, Pavlačová romance, Zakázané ovoce, Zpívat dál). Nahrala gramofónové platne Život je náhoda, U svatého Antoníčka a i.

Herman, Woody, vlastným menom Woodrow Charles Herman, 16. 5. 1913 Milwaukee, Wisconsin – 29. 10. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americký džezový klarinetista a saxofonista, spevák a kapelník. Ako zázračné dieťa vystupoval v kabaretoch, od 1930 bol členom viacerých tanečných orchestrov, príležitostne aj spieval. R. 1936 založil The Woody Herman Orchestra (do 1943 The Band That Plays The Blues), nahrával predovšetkým tanečný populárny repertoár (Woodchopper’s Ball, Blue Flame, Blues in the Night). Podľa vzoru zoskupení D. Ellingtona a C. Basieho angažoval významných aranžérov (Neil Hefti, *1922, †2008) a hudobníkov (Stan Getz, *1927, †1991; Zoot Sims, *1925, †1985; Al Cohn, *1925, †1988; Oscar Pettiford, *1922, †1960) a pozmenil smerovanie súboru z džezovej kapely s charakteristickým zvukom saxofónovej sekcie (tomuto zoskupeniu venoval napr. I. Stravinskij svoj Ebony Concerto, 1945) na novozostavený big band so sólistami (Bill Chase, *1934, †1974; Duško Gojkovič, *1931; Kenny Wenzel a i.). S týmto orchestrom nahral úspešné platne a dosiahol popredné umiestnenia v anketách, napr. 2. miesto v ankete časopisu Down Beat, 1964 (nahrávky The Goof and I, 1947; Four Brothers, 1947; Early Autumn, 1949).

Hendrix, Jimi, vlastným menom James Marshall (pôvodne Johny Allen) Hendrix, 27. 11. 1942 Seattle, Washington – 18. 9. 1970 Londýn — americký gitarista, spevák a skladateľ černošsko-indiánskeho pôvodu. Začínal pod vplyvom černošských bluesových gitaristov, neskôr hrával v kapelách rhythm and blues s umelcami Little Richardom (*1932, †2020), Ikom Turnerom (*1931, †2007) a T. Turnerovou. R. 1966 odišiel do Londýna a založil skupinu Jimi Hendrix Experience s bubeníkom Mitchom Mitchellom (*1947, †2008) a basgitaristom Noelom Reddingom (*1945, †2003). Na koncertoch prekvapoval nielen novátorskou zmesou blues a psychedelického rocku, ale najmä nespútanou virtuozitou a nekonvenčnými praktikami (zapaľovanie gitary, hra zubami). Po debute Are You Experienced? (1967) a dvojalbume Electric Ladyland (1968) nahrával s triom Band of Gypsys (bubeník Buddy Miles, *1947, †2008; basgitarista Billy Cox, *1941). Býva označovaný za najvýznamnejšieho gitaristu v dejinách rockovej hudby (nahrávky Hey Joe, 1966; Purple Haze, 1967; Foxy Lady, 1967; Voodoo Chile, 1968).

Heller, Ivo, vlastným menom Ivan Grajciar, 20. 8. 1938 Lučenec — slovenský populárny spevák, brat Ž. Grajciarovej. Študoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave. Pôsobil v odbore, súčasne vystupoval s amatérskymi zábavnými skupinami. Od 1964 spevák profesionálnej kapely Vlada Hronca, s ktorou absolvoval takmer 3-ročný zájazd v NSR, vo Švajčiarsku i vo Švédsku. R. 1969 – 74 pôsobil v Tatra revue, od 1974 člen a sólista spevohry Novej scény v Bratislave. R. 1972 získal bronzovú Bratislavskú lýru s piesňou V mene človeka. Nahrával aj s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu (TOČR) v Bratislave. Jeho najväčšími hitmi z tohto obdobia sú Eleonóra, Mátoha parohatá, Píš vôňou lúk, Tatiana a i. V postavách klasických operiet dokázal tvorivo skĺbiť spevácky i herecký prejav. Vystupoval v operetách Krásna Helena, Gróf Luxemburský, Cigánsky barón, v muzikáloch Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand hotel, Jozef a jeho zázračný plášť, Hamlet, Klietka bláznov a i.

Hegerová, Hana, vlastným menom Carmen Farkašová, 20. 10. 1931 Bratislava – 23. 3. 2021 Praha — česká speváčka slovenského pôvodu. R. 1951 – 53 študovala dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. R. 1953 získala angažmán v Divadle Petra Jilemnického v Žiline (činoherné úlohy), ako speváčka debutovala 1957 v bratislavskej Tatra revue. R. 1958 – 61 účinkovala v pražskom divadle Rokoko, 1961 – 66 v divadle Semafor, 1965 s M. Horníčkom vytvorili recitál H & H ’65.

Presadila sa presvedčivou interpretáciou šansónov domácich autorov i piesní z repertoáru E. Piaf (Mylord), J. Brela (Lásko prokletá), autorskej dvojice K. Weill a B. Brecht (Surabaya Johnny, Barbara Song) a i., medzi jej najväčšie hity patria aj Levandulová, Obraz Doriana Graye, Rozvod, Denim blue a i. Spolupracovala najmä s P. Hapkom a textárom Pavlom Koptom (*1930, †1988). Publikum aj kritiku zaujala precíznym výberom repertoáru, najmä však kultivovaným tmavým altom a schopnosťou dramaticky interpretovať text s mimovoľným prechodom do parlanda. Absolvovala množstvo sólových koncertov doma i v zahraničí (Švajčiarsko, Belgicko, bývalá NSR, Argentína, Kanada, Poľsko, bývalý ZSSR a i.), 1967 hosťovala v parížskej Olympii.

Piesne zo svojho repertoáru nahrala aj na hudobné nosiče (gramofónové platne, neskôr CD): Šansony (1966), Recital (1971), Recital 2 (1973), Lásko prokletá (1977), Potměšilý host (1987), Live (1991), Bratislava live (1997), Všechno nejlepší (2006) a i. Hrala vo filmoch Frona (1954, titulná úloha Frony), Naděje (1963), Kdyby tisíc klarinetů (1964), Ta naše písnička česká (1967) a i. R. 1990 o nej vznikol televízny medailón Nešťastná šťastná Hana Hegerová, 1991 jej filmový recitál Vůně, 1994 v televíznom cykle GEN dokumentárny portrét Hana Hegerová (réžia F. Fenič). R. 1997 vyšla jej autobiografia ...a láska klečí na hrachu. Nositeľka mnohých ocenení.

head arrangement [hed erejndžment; angl.] — v džeze a populárnej hudbe jeden z vývojovo najstarších typov úpravy skladby. Doslovne nepísaná, zvyčajne homofónna úprava „z hlavy“, ktorá vznikla formou dohovoru medzi hudobníkmi. Uplatňovaná v raných zoskupeniach neworleanského džezu (King Oliver’s Creole Jazz Band, revivalistické skupiny a i.).

Hawkins [hókins], Coleman, 21. 11. 1904 Saint Joseph, Missouri, USA – 19. 5. 1969 New York — americký džezový tenorsaxofonista. Začínal v skupine Jazz Hounds a v orchestri Fletchera Hendersona (*1897, †1952), 1934 – 39 pôsobil v Európe, po návrate hrával v príležitostných zoskupeniach v harlemských kluboch, v ktorých prijal aj bopové vplyvy. Jeho prejav bol charakteristický prierazným tónom, brilantnou technikou a romantizujúcou rapsodickosťou, čo vyniklo najmä pri interpretácii balád (najznámejšia z nich je nahrávka evergreenu Body and Soul, 1939). Ako prvý uplatnil tenorsaxofón ako džezový nástroj. Najväčší vplyv mal v období swingu.

Havlíček, František, 3. 1. 1921 Karlove Vary – 6. 8. 1989 Bratislava — český skladateľ a aranžér populárnej hudby. Po štúdiu na konzervatóriách vo Viedni a v Prahe (1940 – 41) sprevádzal ako klavirista popredných domácich i zahraničných spevákov (Zarah Leander, *1907, †1981; C. Valenteová a i.). S tanečnými orchestrami účinkoval vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švédsku i v Nemecku, od 1945 pôsobil v Prahe, od 1949 na Slovensku (Vysoké Tatry), 1956 sa usadil v Bratislave (klavírne trio s J. Berczelerom a Júliusom Bavolyárom, *1924, †1985), od 1958 v slobodnom povolaní. Autor približne 60 piesní (o. i. December, Luna nad Lago maggiore, More, Pesnička z predmestia, Ráno nad riekou, Starý denník), skladieb zábavnej, scénickej i filmovej hudby, ako aj inštrumentálnych skladieb. Od polovice 50. do začiatku 80. rokov 20. storočia ako skladateľ výrazne obohacoval kvalitu slovenskej populárnej hudby i jej žánrovú pestrosť.

Hašler, Karel, 31. 10. 1879 Praha – 22. 12. 1941 koncentračný tábor Mauthausen — český textár, skladateľ, herec a režisér. R. 1903 – 15 člen Národného divadla v Prahe, kde stvárnil napr. postavu Chlestakova (N. V. Gogoľ: Revízor) a Honzu (J. Kvapil: Pampeliška). Od 1915 pôsobil v kabaretoch (Rokoko, Lucerna a Varieté ako riaditeľ, autor, režisér a interpret) a venoval sa filmu (herec, režisér a autor filmových scenárov a filmovej hudby: Písničkář, 1932; Král ulice, 1935; Babička, 1940; Městečko na dlani, 1942, a i.). Preslávil sa najmä ako autor piesní (približne 300) s príťažlivými melódiami (tzv. hašlerky), napr. Ta naše písnička česká a Po starých zámeckých schodech (ako Staropražské písničky vyšli 1906 tlačou v nakladateľstve Mojmíra Urbánka) i politických kupletov (protirakúskych i protinemeckých), mnoho jeho piesní bolo nahraných na gramofónové platne. Autor operiet Flašinetářova schovanka (1932), Dcera druhé roty (1938) a Americký hotel (1939).

Harris [heris], Roy, vlastným menom LeRoy Ellsworth, 12. 2. 1898 blízko Chandlera, Oklahoma – 1. 10. 1979 Santa Monica, Kalifornia, USA — americký skladateľ. Študoval v Kalifornii a Paríži u N. Boulangerovej. Jeho novátorský štýl v americkej symfonickej hudbe nadväzoval na európske tradície. Diela: 13 symfónií (1933 – 76), suity, 2 klavírne koncerty (1944, 1954), komorná hudba (3 sláčikové kvartetá, 1930 – 39), balety (Western Landscape, Old Cause, What So Proudly We Hail a i.), scénická a filmová hudba, úpravy amerických ľudových piesní.

harlemský džez — černošský džezový štýl z konca 20. a zač. 30. rokov 20. stor., ktorý sa sformoval v newyorskej štvrti Harlem. Reprezentovali ho mnohopočetné súbory, z ktorých k najvýznamnejším patrili orchestre Fletchera Hendersona (*1897, †1952), Chicka Webba (*1905, †1939) a D. Ellingtona, na ktoré nadviazali neskoršie swingové orchestre, resp. bluesové zoskupenia (Red Onion Jazz Babies, Clarence Williams Blue Five). Harlemský klavírny štýl vychádzal z ragtimu a chicagskeho boogie-woogie. Charakteristickou črtou jeho najvýznamnejších predstaviteľov Jamesa Pricea Johnsona (*1894, †1955) a Fatsa Wallera (*1904, †1943) boli ostinátne akcentované figúry ľavej ruky, v ktorých sa základné tóny striedali s plným akordickým znením. Exaltovaným černošským štýlom s výrazne akcentovaným bítom a črtami harlemského mestského folklóru je tzv. harlem jump.

hard rock [hárd rok; angl.], tvrdý rock — modifikácia rockovej hudby (→ rock), ktorej rytmická zložka dominuje nad melodickou; opak soft rock. Koncom 60. rokov 20. stor. k hard rocku smerovali z bluesu vychádzajúce britské kapely The Yardbirds a The Who, na ktoré spolu s tradíciou rhythm and blues nadviazali americké kapely, napr. Steppenwolf. Hard rock vyvrcholil začiatkom 70. rokov 20. stor. v tvorbe hudobných skupín Led Zeppelin, Deep Purple, Free a i.

hard bop [hárd; angl.] — džezový štýl, doslovne tvrdá, v prenesenom význame expresívna, vitálna, živelná, pôvodne výlučne černošská modifikácia bopu. Vznikol koncom 50. rokov 20. stor. na východnom pobreží USA (odtiaľ názov east coast jazz) ako reakcia na zeuropeizovaný, aranžovaný a do istej miery komorný west coast jazz a cool jazz. Návrat k bopu sa v ňom prejavuje v melodike (dôraz je na improvizácii a bopovej fráze), rytmike (vnášaním prvkov swingu) a vo zvuku celého ansámblu (dôraz na rytmickom výraze). Vyzdvihuje pôvodné prvky džezu (rhythm and blues, gospel songs; blues v spôsobe hry na saxofóne a klavíri) a opiera sa o individualitu sólistov. Má pomalšie tempo a poslucháčsky je prístupnejší ako bop. K najvýznamnejším predstaviteľom tohto štýlu patrili Donald Byrd (*1932, †2013), Sonny Clark (*1931, †1963), J. Coltrane, Lou Donaldson (*1926), M. Davis, Andrew Hill (*1937, †2007), Freddie Hubbard (*1938, †2008), Jackie McLean (*1932, †2006), Ch. Mingus, Lee Morgan (*1938, †1971), Sonny Rollins (*1930) a Horace Silver (*1928, †2014). Z hard bopu sa neskôr vyvinul soul jazz.

Handy [hen-], William Christopher, 16. 11. 1873 Florence, Alabama, USA – 28. 3. 1958 New York — americký skladateľ, spevák, kornetista, vydavateľ a publicista, kľúčová osobnosť amerického zábavného priemyslu. Ako kornetista v mladosti účinkoval vo viacerých dychových orchestroch, s vlastnou vokálnou skupinou 1893 na Svetovej výstave v Chicagu. Od 1900 viedol vlastné hudobné teleso Orchestra of Memphis (prvé nahrávky 1917 v New Yorku), ktorého synkopovaný štýl bol prechodnou fázou k neskorším bigbandovým zoskupeniam. Napriek očnej chorobe, pre ktorú v 20. rokoch 20. stor. oslepol, ostal aktívnym lídrom a interpretom. R. 1938 sa na jeho počesť konal koncert v Carnegie Hall v New Yorku, v tom istom roku nahral piesne pre Kongresovú knižnicu vo Washingtone. Významné boli jeho zberateľské a skladateľské aktivity (Memphis Blues, Beale Street Blues, Saint Louis Blues), historiograficky cenná je autobiografia Otec bluesu (Father Of The Blues, 1941). Jeho skladby sa stali základom repertoáru mnohých umelcov (gramofónová nahrávka Armstrong Plays Handy, 1954).

Hammerstein II. [hemrstajn], Oscar, vlastným menom Oscar Greeley Clendenning Hammerstein, 12. 7. 1895 New York – 23. 8. 1960 Doylestown, Pensylvánia, USA — americký textár, libretista, významná osobnosť amerického hudobného divadla a filmu. Pochádzal z divadelníckej rodiny, vnuk newyorského divadelného impresária Oscara Hammersteina I. (*1847, †1919). Počas štúdia práva na Kolumbijskej univerzite spočiatku písal texty pre amatérske súbory. Popri advokátskej praxi tvoril libretá k operetám (R. Friml: Rose-Marie, 1924; J. Kern: Sunny, 1925; G. Gershwin: Song of the Flame, 1925). Je libretistom prvého amerického muzikálu Loď komediantov (Show Boat, 1928, hudba J. Kern) podľa rovnomennej knihy E. Ferberovej. Od 1943 spolupracoval so skladateľom R. Rodgersom, s ktorým vytvoril podobu domácej spevohry (ľudové hudobné drámy) v úspešných muzikáloch Oklahoma! (1943), Carousel (1945), South Pacific (1949), The King And I (1951) a The Sound Of Music (1959). Viaceré z nich vznikli ako prepisy klasických literárnych predlôh, populárne boli aj ich filmové verzie. Podľa európskych vzorov adaptovali operu G. Bizeta Carmen s novým názvom Carmen Jones (1943, filmová verzia 1954). O. Hammerstein II. napísal okolo 850 piesní, pričom poetiku piesne pozdvihol na vyššiu úroveň (All The Things You Are, My Favourite Things, Ol´ Man River, Some Enchanted Evening), získal dvoch Oscarov za najlepšiu filmovú pieseň: 1941 za pieseň The Last Time I Saw Paris vo filmovom muzikáli Lady Be Good, a 1945 za It Might as Well Be Spring v muzikáli State Fair.

Hammel, Pavol, 7. 12. 1948 Bratislava — slovenský spevák, skladateľ a gitarista, výrazný predstaviteľ rockových a folkrockových smerovaní slovenskej populárnej hudby. Po absolvovaní Právnickej fakulty UK a neskôr štúdia ekonomiky riadenia kultúry na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave pôsobil ako hudobný dramaturg Poetickej scény, od 1976 pracovník Slovkoncertu, v 90. rokoch 20. stor. koncertný promotér. R. 1963 založil bítovú skupinu Prúdy spočiatku orientovanú na zahraničný repertoár, neskôr na pôvodnú tvorbu (spolupráca s textármi K. Peterajom a B. Filanom). Jeho debut Zvoňte zvonky (1969) bol prvou rockovou nahrávkou slovenskej populárnej hudby, nasledovali Pokoj vám (nahrávka 1969, vydaná až 1998 na CD), Pavol Hammel a Prúdy (1970), Som šťastný, keď ste šťastní (1972), Šľahačková princezná (1973), v spolupráci s M. Vargom Zelená pošta (1972), Na II. programe sna (1977), Labutie piesne (1993) a hudba k muzikálu Cyrano z predmestia (1977, Nová scéna, Bratislava) a s F. Griglákom Stretnutie s tichom (1975). V 80. rokoch 20. stor. sa prikláňal k lyrizmu a baladickosti (album Verejná lyrika, 1987). Príležitostne obnovuje spoluprácu skupiny Prúdy (s variabilným obsadením), pričom vznikli albumy Unplugged (1995), Pavol Hammel a Prúdy 1999 (1999), Starí kamoši (2002), Kreditka srdca (2004), Pavol Hammel — Gold (2005), živá DVD a CD nahrávka Pavol Hammel v Aréne (2006) a viac ako desiatka ďalších albumov. P. Hammel patrí vyše štyroch desaťročí medzi popredné osobnosti slovenskej zábavnej hudby. Uplatnil sa ako sólový interpret na koncertoch i na festivaloch (Rio de Janeiro, Mexico City, Viña del Mar).

Hallyday [holidej], Johnny, vlastným menom Jean-Philippe Smet, 15. 6. 1943 Paríž – 5. 12. 2017 Paríž — francúzsky spevák, skladateľ, gitarista a herec, začiatkom 60. rokov 20. stor. generačný symbol nástupu rokenrolu vo Francúzsku. Už prvým singlom T’aimer follement (1960) a temperamentnou živelnosťou na koncertoch, ktorá u staršej generácie vzbudzovala pohoršenie, získal spevácku popularitu. Spočiatku interpretoval prebrané rokenrolové a bluesové piesne, neskôr sa prepracoval k pôvodným, prevažne pomalým expresívnym baladám (Que je t’aime, 1969; J’ai oublié de vivre, 1978). Rozšírením žánrového registra a inklináciou k strednému prúdu (tzv. variétés) si získal široký okruh poslucháčov. Vďaka popularite bol vyhľadávaný aj ako filmový herec (J.-L. Godard: Detektív, Détective, 1985; C. Costa-Gavras: Rodinná rada, Conseil de famille, 1986).

Haley [hejli], Bill, vlastným menom William John Clifton Haley, Jr., 8. 7. 1925 Highland Park, Michigan – 9. 2. 1981 Harlingen, Texas — americký spevák a gitarista, jeden z prvých rokenrolových hudobníkov. R. 1944 – 52 vydal niekoľko regionálne úspešných singlov v štýle country music, 1949 – 50 založil skupinu The Saddlemen, 1952 premenovaná na Bill Haley & His Comets. Jeho najslávnejší hit Rock Around The Clock nahraný 1954 bol spočiatku neúspešný, po uvedení filmu Džungľa pred tabuľou (Blackboard Jungle, 1955), kde bol ústrednou skladbou, viedol takmer pol roka v hitparádach; je považovaný za tretí najpredávanejší singel na svete. Ďalšie hity: Shake, Rattle and Roll (1954); Razzle Dazzle/Two Hound Dogs (1955); See You Later, Alligator (1955) a i. R. 1987 bol Haley posmrtne uvedený do Siene slávy rokenrolu a 2017 do Siene slávy rhythm and blues.

Hála, Vlastimil, 7. 7. 1924 Souš, dnes mestská časť Mosta – 29. 7. 1985 Vysoký Újezd, okres Beroun — český hudobný skladateľ, aranžér a trúbkar. Študoval kompozíciu u J. Rychlíka a J. Felda, krátko aj aranžovanie populárnej hudby na Royal Academy of Music v Londýne. Ako trúbkar pôsobil vo viacerých orchestroch, 1964 – 84 hudobný redaktor Československého rozhlasu v Prahe. Skladal populárne piesne pre mnohých interpretov, orchestrálne džezové kompozície a filmovú hudbu (Limonádový Joe, 1964, s J. Rychlíkom; Starci na chmelu, 1964; Balada pro banditu, 1978; Pan Tau, 1988). Významná je jeho monografia Základy aranžování moderní populární hudby (1980).

Hála, Karel, 2. 10. 1933 Hradec Králové – 6. 7. 2008 Praha — český swingový spevák (barytón) a herec. Študoval spev na pražskom konzervatóriu, spočiatku bol členom divadelných súborov (Štátne divadlo v Karlíne, ABC), výraznejšie sa presadil v Divadle Apollo, neskôr aj v Divadle Rokoko. Spieval s orchestrami K. Vlacha a G. Broma i s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu v Prahe (TOČR v Prahe), úspechy slávil najmä s prevzatými piesňami (Můj otčenáš, Hádej Matyldo, Škoda lásky). Hlasový rozsah a tvárnosť barytónu mu umožňovali uplatniť sa v mnohých žánroch. Účinkoval aj vo filmoch (Nebeští jezdci, 1968, réžia J. Polák; Blázni, vodníci a podvodníci, 1980, réžia Tomáš Svoboda, *1935, †1981).

Gott, Karel, 14. 7. 1939 Plzeň – 1. 10. 2019 Praha — český populárny spevák, najvýraznejšia postava československej a českej scény populárnej hudby. V rokoch 1960 – 66 študoval spev na pražskom konzervatóriu u Konstantina Karenina (*1897, †1966). V rokoch 1963 – 65 pôsobil v divadle Semafor, kde sa začala jeho dlhoročná spolupráca s bratmi Ladislavom a Jiřím Štaidlovcami (hudobnodivadelný súbor Apollo, kde pôsobil do 1967, neskôr Skupina Ladislava Štaidla).

Ako vrcholný predstaviteľ stredného prúdu populárnej hudby sa vďaka mimoriadne širokému štýlovému záberu a hlasovej technike výrazne presadil nielen doma, ale i v zahraničí (o. i. v Las Vegas 1967, veľká popularita v bývalej NDR i NSR). Získal množstvo ocenení: Zlatý slávik (22-krát), Český slávik (20-krát), Zlatá ihla Polydoru (1986), Trophée nationale na MIDEM v Cannes (4-krát: 1967, 1968, 1969, 1970), množstvo zlatých, platinových a diamantových platní firiem Supraphon, Polydor a PolyGram za 30 mil. predaných nosičov (13 mil. v bývalom Československu).

Na domácej scéne sa presadil piesňou Mám rozprávkový dom, s ktorou 1966 získal zlatú Bratislavskú lýru. Celkove naspieval 978 piesní (pieseň Lady Carneval okrem češtiny aj v ďalších 13 jazykoch) a nahral 293 albumov, z ktorých najúspešnejšie sú Vánoce ve zlaté Praze (1969), Die goldene Stimme aus Prag (1970), My Czech Favourites (1972), Hvězda padá vzhůru (1975), Bílé Vánoce (1988), Když muž se ženou snídá (1992), Duety (1997, s Luciou Bílou), Pokaždé (2002) a 40 Slavíků (2016). Účinkoval vo viacerých filmoch, napr. Kdyby tisíc klarinetů (1964), Hvězda padá vzhůru (1974), Romance za korunu (1975), Dědictví aneb Kurvahošigutntag (1992), a v rozprávkach Z pekla štěstí 2 (2001) a Keď draka bolí hlava (2018). S 50 mil. predaných nosičov (1965 – 2019) sa stal najúspešnejším českým interpretom. V roku 1993 založil umeleckú agentúru GOJA (Gott – Janeček).

Goodman [gúdmen], Benny, vlastným menom Benjamin David Goodman, 30. 5. 1909 Chicago – 13. 6. 1986 New York — americký klarinetista, skladateľ a kapelník, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov swingu.

Od 16 rokov hral v profesionálnom orchestri Bena Pollacka (*1903, †1971), neskôr hrával v New Yorku s príležitostnými zostavami a v roku 1934 zostavil vlastný swingový orchester. Jeho big band bol kompromisom medzi hudbou harlemských tančiarní a umeleckým džezom a ako jeden z prvých orchestrov s hudobníkmi rôznej farby pleti odbúraval rasové rozdiely. Pomohol preniknúť džezu do koncertných siení – legendárnym sa stal jeho koncert v Carnegie Hall (nahraný aj na dlhohrajúcu platňu, Carnegie Hall Concert, 1938). Od 1935 viedol popri orchestrálnom aj komorné zoskupenia – trio (Teddy Wilson, *1912, †1986; Gene Krupa, *1909, †1973), kvarteto (trio a Lionel Hampton, *1908, †2002), neskôr sexteto (s gitaristom Charliem Christianom, *1916, †1942). Od 50. rokov 20. stor. žil zväčša v ústraní a formácie hudobníkov zostavoval len príležitostne (európske zájazdy, napr. Moskva 1962, Praha 1972). Bol aj interpretom klasickej hudby, viacerí skladatelia mu venovali sólové koncerty (Paul Hindemith, Aaron Copland) a komorné skladby (Béla Bartók). Tón Goodmanovho klarinetu zbavený širokého vibrata bol priezračný a vďaka dokonalej technike čitateľný aj vo vysokých polohách. Významné nahrávky: The Birth of Swing, Avalon, B. G. On The Air, B. G. Sextet, B. G. in Moscow, Seven Come Eleven.

Gombitová, Marika, vlastným menom Mária Gombitová, 12. 9. 1956 Turany nad Ondavou, okres Stropkov — slovenská rocková speváčka.

Počas štúdií krátko pôsobila v košických tanečných orchestroch. Od roku 1976 účinkovala v skupine Modus, v ktorej sa presadila aj autorsky, neskôr začala sólovú kariéru. Po autohavárii v roku 1980 je na invalidnom vozíku, dodnes však sporadicky nahráva a vystupuje. Vo svojom speváckom a autorskom prejave spája jemnú a citlivú melodickosť s rockovými prvkami. Okrem interpretácie vlastnej tvorby spolupracovala aj s Pavlom Hammelom, Jánom Lehotským, Vašom Patejdlom, Mariánom Vargom a i., ako aj s textárom Kamilom Peterajom.

Vydala deväť sólových albumov (Dievča do dažďa, 1979; Môj malý príbeh, 1981; Slnečný kalendár, 1982; Mince na dne fontán, 1983; No. 5, 1984; Voľné miesto v srdci, 1986; Ateliér duše, 1987; Kam idú ľudia, 1990; Zostaň, 1994) a výberové albumy (Moje najmilšie, 1985, Polnočné otázky, 1993, The best of the best, 1998, Marika Gombitová Gold, 2005); najznámejšie piesne: Študentská láska, Vyznanie, V slepých uličkách (s Miroslavom Žbirkom), Koloseum a pod. Účinkovala v úspešnom pôvodnom slovenskom televíznom muzikáli Neberte nám princeznú (1980).

V roku 1978 získala zlatú, 1979 striebornú a 1980 bronzovú Bratislavskú lýru, 1996 výročnú cenu Grand Prix Zväzu autorov a interpretov (ZAI) za celoživotný prínos a rozvoj slovenskej populárnej hudby, ako aj za dlhoročnú popularitu. Je nositeľkou Pribinovho kríža I. triedy (2018).

Gillespie [-pi], Dizzy, vlastným menom John Birks Gillespie, 21. 10. 1917 Cheraw, Južná Karolína – 6. 1. 1993 Englewood, New Jersey — americký černošský džezový trubkár, skladateľ a kapelník, priekopník moderného džezu (bebopu, afrokubánskeho džezu), jeden z najvplyvnejších džezových hudobníkov 20. stor.

Začínal v školskom big bande, od 18 rokov hral v profesionálnych swingových big bandoch. Výrazovo bol spočiatku podobný svojmu vzoru, americkému džezovému trubkárovi Royovi Eldridgeovi (*1911, †1989), od polovice 40. rokov 20. stor. sa uňho začal formovať osobitý štýl; uplatňoval menej výrazné vibrato, vďaka dokonalej technike využíval v sólach množstvo chromatizmov a bol novátorom harmonických spojov. Ako aktér mnohých jam session v newyorskom klube Minton’s Playhouse založil v roku 1945 vlastné combo so saxofonistom Charliem Parkerom – na ich vystúpeniach a raných nahrávkach sa začali kryštalizovať znaky bebopu.

Gillespie sa vo svojom big bande zameral na oblasť rytmiky, často spájal kubánske rytmy s bopom (angažoval kubánskeho bubeníka Chana Poza; *1915, †1948). Od 50. rokov 20. stor. koncertoval a nahrával v rozličných orchestrálnych a komorných zostavách (koncert v Prahe 1972). Mnohé z jeho skladieb tvoria základ džezového repertoáru (A Night in Tunisia, Con Alma, Manteca, Woody’n You, Groovin’ High, Anthropology, Blue’n’ Boogie).

Ellington [elinkton], Duke, vlastným menom Edward Kennedy Ellington, 29. 4. 1899 Washington – 24. 5. 1974 New York — americký džezový klavirista, kapelník, skladateľ a aranžér.

Popri Louisovi Armstrongovi bol najvýznamnejšou osobnosťou svetového džezu. Od siedmich rokov bol hudobným samoukom, od roku 1922 kapelníkom a vedúcim súboru Washingtonians, ktorý rozšíril na big band (po Ellingtonovej smrti prevzal vedenie súboru jeho syn Mercer Ellington, *1919, †1996). Celosvetový úspech dosiahol nahrávkou skladby Mood Indigo (1930; pôvodne pod názvom Dreamy Blues), preslávili ho piesne In a Sentimental Mood (1935), Sophisticated Lady (1933) a i.

Ako jeden z prvých začal komponovať i rozsiahlejšie džezové skladby, napr. Creole Rhapsody (1931), suitu Black, Brown and Beige (1943), ktorá je hudobným vyjadrením histórie amerického černocha, Liberian Suite (1947) a i. Jeho kariéra vzrástla po 1956, keď popri rozvíjaní vlastného štýlu prebral niektoré prvky moderného džezu a koncertnej hudby. Boj černochov za rovnoprávnosť zhudobnil v skladbe My People (1963).

Je autorom hudby k filmu Anatómia vraždy (Anatomy of Murder, 1959), skladieb New World A-Comin’ (1945), Tone Parallel to Harlem (1950), Timon of Athens (1963) a i. Okrem komponovania sa zameriaval aj na interpretovanie skladieb mainstreamového charakteru.

Burton [bétn], Gary, 23. 1. 1943 Anderson, Indiana — americký džezový skladateľ, vibrafonista a pedagóg.

Pôsobil ako člen orchestra Stana Getza (*1927, †1991), s ktorým účinkoval na európskych zájazdoch a získal medzinárodný úspech. V tomto období si vypracoval originálny spôsob hry na vibrafóne pomocou štyroch paličiek. Viedol vlastné kvartetové formácie, spoluúčinkoval s viacerými osobnosťami amerického džezu. Od roku 1971 sa intenzívne venuje pedagogickej činnosti na viacerých amerických univerzitách. Zásadne ovplyvnil hru na vibrafóne po technickej i výrazovej stránke.

Belafonte [-lefonti], Harry, vlastným menom Harold George Bellanfanti Jr., 1. 3. 1927 New York – 25. 4. 2023 New York — americký černošský spevák a herec. Debutoval a preslávil sa 1954 ako herec vo filme Carmen Jones (1954, réžia O. Preminger). Ako spevák vynikal v 50. rokoch 20. stor. v interpretácii kalypsa a černošských spirituálov. Jeho najväčšími hitmi boli The Banana Boat Song (Day-O), Matilda a Shake Shake Shake Seňora. R. 2000 mu bola udelená cena Grammy za celoživotné dielo.

Bechet [bíčt], Sidney, 14. 5. 1897 New Orleans – 14. 5. 1959 Garches — americký černošský klarinetista, od 1921 jeden z najlepších hráčov na sopránovom saxofóne. Spoluúčinkoval s poprednými skupinami a orchestrami (Kinga Olivera, Duka Ellingtona a i.). Jeho hra sa vyznačovala charakteristickým vibratom a nevšednou melodickou invenciou. Uplatnil sa aj ako skladateľ, jeho skladba Petite fleur (1952) si získala veľkú popularitu.

Bécaud [beko], Gilbert, vlastným menom François Silly, 24. 10. 1927 Toulon – 18. 12. 2001 Paríž — francúzsky šansonier, klavirista, skladateľ a filmový herec. Študoval na konzervatóriu v Nice, od 1948 sprevádzal na klavíri francúzskeho speváka Jacqua Pillsa (*1906, †1970; manžel Edith Piaf), M. Chevaliera a i., prostredníctvom ktorých sa 1954 dostal do parížskej Olympie a stal sa šansonierom svetového mena. Zložil asi 400 piesní a šansónov, z ktorých najznámejšie sú Et maintenant (1961), Nathalie (1964) a L’important c’est la rose (1967). Autor opery L’Opéra d’Aran (1962) a i. skladieb z oblasti vážnej hudby. Ako herec účinkoval v piatich filmoch.

Bažant, Jiří, 27. 9. 1924 Semily – 26. 11. 2011 Praha — český skladateľ. Pôvodne klavirista v rôznych zábavných súboroch, v 50. rokoch 20. stor. vytvoril klavírne duo s J. Maláskom. Autor populárnych piesní, filmových muzikálov (Starci na chmelu, 1964; Dáma na kolejích, 1966) a filmovej i scénickej hudby.

Basie [bejsi], Count, vlastným menom William James Basie, 21. 8. 1904 Red Bank, New Jersey – 26. 4. 1984 Hollywood, Kalifornia — americký černošský džezový klavirista a skladateľ. Od 1928 účinkoval v orchestroch Waltera Pagea (*1900, †1957) a Bennieho Motena (*1894, †1935) v Kansas City, 1935 sformoval vlastný orchester, s ktorým sa zapísal do histórie swingovej hudby a dosiahol svetovú popularitu. Syntézou rôznych prúdov dobovej populárnej a džezovej hudby a výrazným swingovým cítením vytvoril poslucháčsky náročnejší typ hudby, ktorý znamenal aj kvalitatívne vyvrcholenie veľkoorchestrálnej swingovej hudby. Jeho repertoár dve desiatky rokov rozhodujúcim spôsobom ovplyvňoval prvé miesta v rôznych anketách, na ktorých sa striedal s D. Ellingtonom. Orchester Counta Basieho sa stal typickým reprezentantom Kansaského džezu.

Barnet [bánit], Charlie, vlastným menom Charles Daly Barnet, 26. 10. 1913 New York City – 4. 9. 1991 San Diego, Kalifornia — americký džezový hudobník, saxofonista a skladateľ. V 30. rokoch 20. stor. vytvoril jeden z najlepších orchestrov swingovej éry, v ktorom účinkovali viacerí černošskí hudobníci, k najlepším nahrávkam patria Cherokee (1939), Skyliner (1944) a i. R. 1947 postupne menil svoj štýl a prešiel od swingu k bebopu (→ bop). Autor skladieb Dark Avenue, Lament For May, At The Lincoln, Mother Fuzzy, The Heart You Stol From Me a i. S orchestrom účinkoval aj vo filmoch Synkopy (Syncopation, 1942), Ideálne dievča (Ideal Girl, 1946), Skvelí Dorseyovci (The Fabulous Dorseys, 1947), Zrodila sa pieseň (A Song Is Born, 1948) a Predstav si tanečnú sálu (Make Believe Ballroom, 1949).

Barber [bábr], Chris, vlastným menom Donald Christopher, 17. 4. 1930 Londýn — anglický džezový trombonista. Od 1957 viedol jednu z najvýznamnejších revivalistických skupín v Európe. So svojím orchestrom účinkoval v mnohých krajinách, 1963 po prvýkrát v bývalom Československu.

Bacharach, Burt, 12. 5. 1928 Kansas City, Kansas – 8. 2. 2023 Los Angeles, Kalifornia — americký skladateľ. Študoval u viacerých významných skladateľov, napr. u D. Milhauda a B. Martinů. Od 1955 sa venoval tvorbe populárnej hudby ovplyvnenej džezom i vážnou hudbou, jeho piesne dosiahli v 50. a 60. rokoch 20. stor. svetovú popularitu (Magic Moments; Close to You; Anyone Who Had a Heart; Walk On By; What’s New, Pussycat?; I Say a Little Prayer; Raindrops Keep Falling On My Head a i.). Autor broadwayského muzikálu Sľuby, sľuby (Promises, Promises, 1968). Úspešná bola aj jeho tvorba pre film, kde získal viacero ocenení (napr. Oscar za hudbu k filmu Butch Cassidy a Sundance Kid, 1970). Ako klavirista sprevádzal viacerých známych spevákov, o. i. M. Dietrichovú, s ktorou koncom 50. rokov podnikol svetové turné.