Aragac — vyhasnutá sopka, najvyšší horský masív Zakaukazskej vysočiny v Arménsku severozáp. od Jerevanu, 4 090 m n. m. Budovaný lávami a tufmi; sopečný kráter je premodelovaný na kar. Na svahoch Aragacu rastie stepná vegetácia, na juhozápade riedky dubový les. Vrcholy pokrývajú ľadovce alebo vysokohorské lúky a kamenisté sutiny. Na juž. svahu sú zrúcaniny stredovekej pevnosti Anberd. Masív zdolaný horolezcami prvýkrát 1843, od 1951 na jeho svahoch horolezecko-turistický tábor. Na úpätí sopky na území obce Bjurakan je Bjurakanské astrofyzikálne observatórium patriace Národnej akadémii vied Arménska.

Araks, arménsky Araxa, azerbajdžansky Araz, perzsky Eres, turecky Aras— rieka v Zakaukazsku v Ázii, hraničná rieka Arménska a Azerbajdžanu s Iránom a Tureckom; najväčší pravostranný prítok Kury; dĺžka 1 072 km, rozloha povodia 102-tisíc km², priemerný ročný prietok 285 m³/s. Pramení v Turecku v Arménskej vysočine. Ako typicky horská rieka tečie tiesňavami až po vyústenie do Araratskej roviny. Na dolnom toku preteká Muganskou stepou a Miľskou stepou, na Kursko-arakskej nížine na území Azerbajdžanu sa vlieva do Kury. Najvýznamnejšie prítoky sú Arpa, Razdan, Vozopan. Na rieke sú dvakrát do roka záplavy: v marci – júni (z topiaceho sa snehu) a v novembri – decembri (z dažďov). Araks je nesplavná rieka, je však využívaná energeticky (viacero vodných elektrární) a na dolnom toku na zavlažovanie.

Araratská rovina — rovinaté dno kotliny na str. toku rieky Araks, súčasť Arménskej vysočiny v juhozáp. časti Arménska a v Turecku. Na severe je ohraničená čadičovým masívom Aragacu (4 090 m n. m.), na severovýchode Gegamským chrbtom, na juhu sopečným masívom Araratu (v Turecku); dĺžka roviny 90 km, výška 800 – 1 000 m n. m. Povrch budovaný štvrtohornými usadeninami. Podnebie je výrazne kontinentálne, polopúšťové. Z rieky Araks, ktorá preteká územím, sa čerpá voda do rozsiahlej siete zavodňovacích kanálov. Pestovanie najmä bavlníka, viniča, zeleniny, juž. ovocia. Dôležitými centrami sú Jerevan, Armavir (Hoktemberjan) a Vagharšapat (Ečmiadzin). Araratskou rovinou vedú železničné trate a cesta do Baku, ako aj k jazeru Sevan a do Batumi.

Arménsko, Arménska republika, arménsky Hajastan, Hajastani Hanrapetut’jun, Hayastan, Hayastani Hanrapetut’yun — štát v juhozáp. Ázii v Zakaukazsku. Hraničí s Gruzínskom, Azerbajdžanom, Tureckom a Iránom. Administratívne členenie: 10 provincií a územie hlavného mesta.

Hornatý povrch, priemerná nadmorská výška dosahuje 1 800 m, 90 % územia leží nad 1 000 m n. m. Najnižším miestom je dolina rieky Araks (400 m n. m.), najvyšším bodom vrch Aragac (4 090 m n. m.). Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina, na severe sa tiahnu pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina. Podnebie je mierne až subtropické, ale suché, kontinentálne. Priemerné júlové teploty 24 – 26 °C, januárové -6 °C, v horách až -14 °C, ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Hlavná rieka Araks tvorí hranicu s Tureckom a s Iránom. Jej najvýznamnejším prítokom je rieka Hrazdan, na ktorej je vybudovaná Sevansko-hrazdanská kaskáda (v dĺžke 100 km má rieka spád 1 000 m); jazero Sevan (ako súčasť Sevansko-hrazdanskej kaskády) je intenzívne využívané na výrobu elektrickej energie a na zavlažovanie, čo spôsobuje pokles jeho hladiny. Rastlinstvo a pôda sú rozložené podľa vertikálnych pásem. Najrozšírenejšie je stepné pásmo, ktoré zaberá 50 % územia krajiny (vo výškach do 1 900 m n. m), lesné pásmo zaberá 30 % rozlohy (vo výškach 1 900 – 2 000 m n. m.), nad pásmom lesa sú alpské lúky. Prevláda stepné a polopúšťové suchomilné rastlinstvo, opadavé lesy sú len na severe v horách Malého Kaukazu, umelo zavlažované oblasti Araratskej roviny s pôvodnou, prirodzenou polopúšťovou vegetáciou sú intenzívne poľnohospodársky využívané. K významným chráneným územiam patria národný park Sevan v priľahlom území jazera Sevan (1 500 km², vyhlásený 1978), národný park Dilidžan na sev. svahoch Malého Kaukazu (240 km², vyhlásený 1958 ako prírodná rezervácia, 2002 NP) a prírodná rezervácia Chosrov v Gegamskom chrbte (234 km², vyhlásená 1958).

Priemyselno-poľnohospodársky štát. V priemysle pracuje 17 %, v poľnohospodárstve 39 %, v službách 44 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 28,7 %, poľnohospodárstvo 19,4 %, služby 51,9 % (2015). Základom priemyselnej výroby sú energetický (i napriek tomu, že krajina nemá overené zásoby fosílnych palív) a ťažobný priemysel. Na celkovej produkcii 8,036 mld. kWh elektrickej energie sa 41,9 % podieľajú tepelné elektrárne (najväčšie v Jerevane a Hrazdane), 30,1 % hydroelektrárne (11 hydroelektrární vrátane 8 hydroelektrární Sevansko-hrazdanskej kaskády), 27, 9 % jadrová eletráreň (jediná jadrová elektráreň 36 km západne od Jerevanu), 0,1 % veterná elektráreň (2011); plánované je vybudovanie solárnej elektrárne. Ťažobný priemysel, ktorý sa na tvorbe HDP podieľa 3,1 % (2017), využíva ložiská molybdenitu, medi, zinku, zlata, striebra, olova, rúd železa, nefelínov a stavebných materiálov (mramor, tufy, pemza, perlit); opracúvanie surových diamantov. Rozvinutý priemysel hutnícky (spracovanie medi v Alaverdi a v Kapane, medi a molybdénu v Kadžarane a v Agaraku), chemický (výroba syntetického kaučuku a gumársky priemysel v Jerevane, výroba syntetických vláken vo Vanadzore), strojársky (výroba obrábacích strojov a nákladných automobilov v Jerevane, Gyumri a Vanadzore), elektrotechnický, stavebných materiálov, obuvnícky, textilný (najmä bavlnársky v Gyumri), odevný, potravinársky (výroba vín a koňakov, konzervárenský, mäsový a mliekarský priemysel), tabakový. V poľnohospodárskej výrobe má dominantné postavenie rastlinná výroba, ktorá tvorí 53 % poľnohospodárskej produkcie. Poľnohospodárska pôda zaberá 59,7 % rozlohy krajiny (orná pôda 15,8 %, trvalé pasienky 42 %, zavlažovaných je 60 % pôdy; 2014). Pestuje sa pšenica, jačmeň, figovník, granátovník, olivovník, marhule, broskyne, orech kráľovský, duly, zelenina, zemiaky, cukrová repa, bavlník, tabak; významné vinohradníctvo (dve tretiny vinohradov sa rozprestierajú na Araratskej rovine, kde sa pestuje vinič až do výšky 1 400 m n. m.). Na vysoko položených plošinách a v pohoriach chov hovädzieho dobytka a oviec. Arménsko je i napriek svojim prírodným a kultúrnym pozoruhodnostiam a bezpečnosti menej navštevovanou krajinou zahraničnými turistami, návštevnosť má však stúpajúcu tendenciu (1,5 mil. zahraničných turistov, 2017). Krajina má 7 792 km ciest (2013; 2012 sa začalo budovanie automobilovej cesty Sever – Juh, plánované dobudovanie 2019), 780 km železničných tratí (2014), 11 letísk (z toho 10 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská – v Jerevane a v Gyumri; 2013), 3 838 km plynovodov (2017). Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, živých zvierat, strojov a zariadení, chemických výrobkov, dopravných prostriedkov, diamantov, farmaceutických výrobkov. Vývoz minerálnych produktov, kovov, diamantov, potravín, tabakových výrobkov, elektrickej energie. Obchodní partneri: Rusko, Čína, Nemecko, Turecko, Bulharsko, Irán.

Obyvateľstvo: viac ako 95 % Arménov, ďalej Kurdi, Rusi a i. (2011). Náboženstvo: 92,5 % príslušníkov Arménskej apoštolskej cirkvi, ďalej príslušníci Arménskej katolíckej cirkvi, rímski katolíci, evanjelici a i. (2011). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2015). Do výšky 1 000 m n. m. žije 90 % obyvateľov. Najväčšie mestá: Jerevan, Gyumri, Vanadzor, Vagaršapat (Ečmiadzin),

— Územie súčasného Arménska patrí k najstarším centrám svetovej civilizácie. Osídlené už v 4. – 3. tisícročí pred n. l., v 13. stor. pred n. l. vytváranie kmeňových zväzov. Najstaršími štátnymi útvarmi kmeňov žijúcich na Arménskej vysočine boli Hajasa (2. – 1. tisícročie pred n. l.), Nairi (11. – 9. stor. pred n. l.) a v oblasti Vanského jazera a jazera Sevan najmocnejší z nich, ríša Urartu (9. – 6. stor. pred n. l.) rozvrátená Médskou ríšou. V 6. – 3. stor. pred n. l. územie pod vplyvom perzských Achajmenovcov, neskôr Seleukovcov. V 2. pol. 1. tisícročia formovanie arménskeho národa. V 6. stor. pred n. l. sa v oblasti Arménskej vysočiny začal vytvárať nový štátny útvar Veľké Arménsko (6. stor. pred n. l. – 387), najväčší rozkvet za Tigrana II. Veľkého (95 – 56 pred n. l.), keď bolo jedným z najmocnejších štátov helénskeho obdobia. V jeho susedstve na hornom toku Eufratu vytvorený 332 pred n. l. ďalší samostatný štátny útvar Malé Arménsko, ktoré koncom 2. stor. pred n. l. podľahlo Pontskej ríši. Od 1. stor. pred n. l. Arménsko objektom bojov medzi Partskou ríšou a Rímom, Parti napokon Rimanov z Arménska vyhnali a na arménsky trón nastúpila arménska vetva partských Arsakovcov. Na začiatku nášho letopočtu sa v Arménsku formovali a rozvíjali feudálne vzťahy; obdobie boja o zachovanie centralizovaného štátu. V 2. pol. 3. stor. bolo Arménsko závislé od perzských Sásánovcov. R. 301 arménsky kráľ Trdat III. Veľký (gr. Tiridatés III.) s cieľom zabrániť asimilácii arménskeho národa vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. R. 387 Arménsko rozdelené medzi Perziu a Rímsku, neskôr Byzantskú ríšu. K zachovaniu a k renesancii duchovného života Arménska prispelo vytvorenie arménskeho písma Mesropom Maštocom (405). Odpor Arménska proti Peržanom vyvrcholil 451 Avarajrskou bitkou pod vedením Vardana Mamikonjana. V 8. – 9. stor. Arméni pod nadvládou Arabov, 866 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov obnovili svoju samostatnosť; rozkvet obchodu a kultúry. Zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, v Kyjeve a v Novgorode. Posledný arménsky štát vznikol okolo 1080 v Kilikii (juhových. časť Malej Ázie) s hlavným mestom Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), padol 1375. Arménsko sa stalo korisťou Seldžukovcov, neskôr Mongolov. R. 1639 rozdelené, záp. časť pripadla Osmanskej ríši, vých. časť Perzii.

Rozvoj národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1805 – 28 bolo vých. Arménsko pripojené k Rusku, 1849 vytvorená Arménska gubernia. V dôsledku likvidačnej politiky osmanskej sultánskej vlády 1894 – 96 zahynulo pri pogromoch vyše 300-tis. Arménov žijúcich na území Osmanskej ríše. Po spustošení Sasunu predstavitelia anglickej, francúzskej a ruskej vlády vytvorili v januári 1895 komisiu, ktorá sa zaoberala tzv. arménskou otázkou, a program reforiem pre záp. Arménsko (Májový program) odovzdala sultánovi. Napriek tomu, že ho sultán podpísal, situácia záp. Arménov sa nezlepšila. Genocída Arménov v Turecku vyvrcholila 1915, keď Turci pod zámienkou presídľovania z frontového pásma vyvraždili 1,5 mil. Arménov a 600-tis. ľudí bolo násilne vysťahovaných do neúrodných oblastí. V apríli 1917 vo vých. Arménsku získala moc strana Dašnakcuthjun (→ dašnaci), ktorá 28. 5. 1918 vyhlásila samostatnú Arménsku republiku. Podľa Sèvreskej zmluvy z 10. 8. 1920 Turecko potvrdilo samostatnosť Arménska a jeho prístup k moru. Nová kemalovská turecká vláda však zmluvu neuznala a odmietla Arménom nechať územie východotureckých vilájetov. V septembri – novembri Turci porážali Arménov a postupovali k Jerevanu. Dašnaci museli pristúpiť na podmienky Turecka a 2. decembra bol uzavretý Alexandropolský mier. Ten však už nebol právoplatný, lebo 29. novembra bola v Arménsku nastolená sovietska moc, ktorá jeho podmienky neuznala. Arménsko-turecké vzťahy boli potom 1921 upravené novými zmluvami medzi sovietskym Ruskom a Tureckom (16. 3.) a medzi zakaukazskými republikami a Tureckom (13. 10.). R. 1922 – 36 Arménsko súčasťou Zakaukazskej federácie, od decembra 1936 do 1990 zväzová republika v rámci ZSSR.

R. 1988 vypukol medzi Arménskom a Azerbajdžanom konflikt o Náhorný Karabach, nasledoval útek obyvateľov opačnej národnosti z obidvoch republík, 1989 Azerbajdžan zablokoval prístupové trasy do Arménska, čo spôsobilo katastrofálne problémy so zásobovaním, 1990 bola do konfliktovej oblasti nasadená sovietska armáda, 1994 prímerie sprostredkované Ruskom a OBSE. Arménsko, ktoré patrilo k hospodársky najrozvinutejším republikám ZSSR, sa v dôsledku tohto konfliktu stalo jednou z najchudobnejších bývalých sovietskych republík. R. 1990 prvé parlamentné voľby, Arménsko zvrchovaný štát v rámci sovietskej federácie, od septembra 1991 nezávislá Arménska republika (prezident L. Ter-Petrosjan), člen SNŠ. Vo voľbách 1995 zvíťazil pravicový blok Arménske všenárodné hnutie, opozičnou stranou bola Národná demokratická únia. Tradičná arménska politická strana Arménska revolučná federácia bola obvinená z politických vrážd 1994 a z volieb vylúčená. R. 1998 po nezhodách medzi prezidentom a vládou v otázkach riešenia karabašského konfliktu vynútená demisia prezidenta L. Ter-Petrosjana a predčasné prezidentské voľby. Ich víťaz, dovtedajší úradujúci premiér Robert Sedraki Kočarjan (*1954) pochádzajúci z Náhorného Karabachu, patril k zástancom rýchleho silového ukončenia konfliktu v Náhornom Karabachu. Bol najkontroverznejším prezidentom Arménskej republiky. Počas jeho úradovania 27. októbra 1999 vtrhla do parlamentu skupina teroristov a zastrelila premiéra Vazgena Sarkisjana, predsedu národnej rady Karena Demirdžjana (*1932, †1999), ministra Leonarda Petrosjana (*1953, †1999) a ďalších piatich poslancov. R. 2008 Kočarjana nahradil Serž Sarkisjan. — Arménsko je parlamentná republika, hlavou štátu prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament (Najvyššia rada), ktorý má 105 poslancov volených obyvateľstvom, voľby sa konajú každých 5 rokov.

Kafan → Kapan

Kapan, do 1990 Kafan, Ghapan — mesto v juž. časti Arménska, administratívne stredisko provincie Sjunik; 46-tis. obyvateľov (2011). Priemysel banský, hutnícky (farebná metalurgia, tradičné spracovanie medi), textilný, nábytkársky, potravinársky.

Prvé písomné zmienky o pôvodnom meste pochádzajú z 5. stor. R. 970 sa stalo hlavným mestom Sjunikského (aj Bachkského) kráľovstva (v rámci ríše Bagratovcov) založeného vládcom Sjuniku, kniežaťom Smbatom Sjunim (Smbat I., 970 – 998), ktorý sa vyhlásil za kráľa a preniesol svoje sídlo z mesta Vajk do Kapanu. Po krátkom období rozkvetu ho 1003 dobyli seldžuckí Turci a stratil svoje postavenie, po prenesení sídla kráľovstva do pevnosti Bagaberd (asi 14 km severozáp. od Kapanu) sa z neho postupne stala obec (z pôvodného mesta sa zachovali ruiny pevnostného múru a niekoľkých domov). V 20. rokoch 18. stor. stredisko národnooslobodzovaích bojov Arménov pod vedením Davith-Beka proti iránskym (perzským) a tureckým dobyvateľom.

Dnešný Kapan leží asi 15 km od pôvodného Kapanu, vznikol v 19. stor. zlúčením viacerých obcí, od 1938 mesto. V okolí sa nachádzajú bohaté ložiská farebných kovov (najmä meď a molybdén), ktoré sa na obchodné účely začali ťažiť v 90. rokoch 19. stor., v 1. pol. 20. stor. bol v meste vybudovaný závod na spracovanie medi. V blízkosti sa nachádza kláštor Vahanavank s Chrámom sv. Gregora Lusavoriča (založený zač. 10. stor., prestavaný v 12. – 13. stor., reštaurovaný v 2. pol. 20. stor.) a ruiny pevnosti Bagaberd (pravdepod. založená vo 4. stor., deštruovaná 1170).

Kaukaz, rusky Kavkaz —

1. hornaté územie s priľahlými nížinami medzi Čiernym morom a Kaspickým morom rozprestierajúce sa v Rusku, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane; rozloha 440 000 km². Delí sa na Predkaukazsko, Veľký Kaukaz a Zakaukazsko (spolu s Malým Kaukazom). Kultúrne a jazykovo jeden z najpestrejších regiónov sveta;

2. synonymum Veľkého Kaukazu.