Arda, gr. Ardas, tur. Arda Nehri — rieka v Bulharsku, Grécku a Turecku, pravostranný prítok Marice; dĺžka 272 km (v Bulharsku 241 km). Tečie zníženinou vo vých. časti Rodop striedavo zúženými profilmi a rozšírenými úsekmi. Využívaná na zavlažovanie, na str. toku priehrady a vodné elektrárne. Dôležité mesto na rieke Kărdžali.

Balkán — 1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Botev, do 1950 Jumrukčal — vrch v Bulharsku, najvyšší vrch Starej planiny v časti Kaloferska planina, 2 376 m n. m. Na vrchole sa nachádza meteorologická stanica a televízny vysielač. Je súčasťou národného parku Centralen Balkan (vyhlásený 1991, rozloha 717 km²). Vrch s menom tureckého pôvodu Jumrukčal (turecky Yumrukçal) bol nazvaný podľa Christa Boteva, jedného z hlavných predstaviteľov protiosmanského odboja.

Burgaský záliv, bulharsky Burgaski zaliv — záliv Čierneho mora patriaci Bulharsku, zo severu ohraničený mysom Emine, z juhu mysom Maslen nos, najzápadnejší záliv Čierneho mora; maximálna šírka 41 km, rozloha 24 km² (najväčší záliv krajiny), maximálna hĺbka 25 m. Smerom do pevniny sa postupne zužuje, v jeho závere leží prístavné mesto Burgas. V južnej časti je niekoľko ostrovov, najväčší je Sveti Ivan (rozloha 0,66 km²). K pobrežiu zálivu priliehajú lagúnové jazerá. Na juhu zo zálivu vybieha menší Sozopolský záliv. Salinita vody dosahuje 17 ‰. Na pobreží leží viacero letovísk (Sozopol, Pomorie, Nesebar).

Hornotrácka nížina, bulharsky Gornotrakijskaja nizina — nížina v juhovýchodnom Bulharsku v povodí stredného toku rieky Marica medzi horskými sústavami Stará planina na severe a Rodopy na juhu, je pretiahnutého tvaru v rovnobežkovom smere; dĺžka 160 – 180 km, šírka do 50 km, rozloha okolo 6 030 km² (najväčšia vnútrozemská panva Balkánskeho polostrova).

Nížina vznikla ako zložitá priekopová prepadlina s mozaikovito usporiadanou sústavou krýh poklesnutých koncom treťohôr a začiatkom štvrtohôr. Podložie tvoria prekambrické a prvohorné horniny prekryté treťohornými jazernými sedimentmi a tenkou vrstvou riečnych sedimentov pleistocénneho veku (celková hrúbka sedimentov viac ako 100 m). Priemerná výška územia je 168 m n. m. Územie je seizmicky aktívne (v priebehu posledných 200 rokov 4 až 5 silných zemetrasení). V oblasti sú ložiská lignitu celoštátneho významu (Východomarická uhoľná panva a Západomarická uhoľná panva) a ložiská sadrovca.

Západná časť územia má prechodné kontinentálne, juhovýchodná časť stredomorské podnebie. Územie je charakteristické miernymi zimami s januárovými teplotami -2 až 2 °C, v júli dosahujú teploty 21 – 24 °C, ročný úhrn zrážok je v západnej časti 500 mm, vo východnej do 600 mm.

Územie patrí k úmoriu Egejského mora. Hlavným vodným tokom je rieka Marica.

Hornotrácka nížina s úrodnými pôdami je hlavným poľnohospodárskym regiónom Bulharska. V západnej časti sa pestuje ovocie, zelenina (rajčiaky, paprika, uhorky), vinič a technické plodiny, vo východnej časti obilie a bavlník. V oblasti je rozšírený chov dobytka. Z priemyselných odvetví je najvýznamnejšie potravinárstvo (v Plovdive).

Územie je husto zaľudnené a vedú ním najvýznamnejšie dopravné komunikácie krajiny (železničné a cestné spojenie Sofia – Burgas, úsek transkontinentálnej cesty a železnice do Istanbulu). Najväčšie mestá: Pazardžik, Plovdiv, Chaskovo, Stara Zagora.

Ihtiman → Ichtiman

Ichtiman, aj Ihtiman — mesto v západnej časti Bulharska v administratívnej oblasti Sofia 48 km od Sofie, administratívne stredisko občiny Ichtiman; 13-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, kozmetický a textilný. Leží v blízkosti diaľnice Trácia (spájajúcej Sofiu s Burgasom na pobreží Čierneho mora) a železničnej trate Sofia – Plovdiv – Svilengrad.

V minulosti dôležitý bod na významnej starej balkánskej ceste spájajúcej strednej Európu s Carihradom (dnes Istanbul) cez Belehrad, Sofiu, Plovdiv a Drinopol (dnes Edirne). Asi 3 km severovýchodne od mesta v priesmyku Trajánova brána (Trajanovi vrata) sa nachádzajú ruiny rímskej pevnosti Stipon, ktorú dal postaviť rímsky cisár Traján a podľa ktorého sa mesto až do 14. stor. nazývalo.

Iskăr — rieka v západnom Bulharsku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 368 km (najdlhšia autochtónna rieka krajiny), rozloha povodia 8 646 km², priemerný ročný prietok v ústí 54,5 m³/s. Vzniká sútokom Čierneho Iskăra, Ľavého Iskăra a Bieleho Iskăra v pohorí Rila, do Dunaja ústi v blízkosti obce Gigen (v administratívnej oblasti Pleven). Jediná rieka pretínajúca Starú planinu. Tečie dvoma prielomami s pôsobivými krajinnými scenériami a početnými kláštormi. Využívaná energeticky, na Iskăre je najväčšia priehradná nádrž Bulharska poskytujúca vodu hlavnému mestu Sofia (dve tretiny potreby mesta). Dolinou Iskăra prechádzajú železničná trať a automobilová cesta Sofia – Mezdra. Na Iskăre leží niekoľko menších miest, preteká v blízkosti východného okraja Sofie.

Jambol — mesto v juhových. Bulharsku na rieke Tundža (prítok Marice), administratívne stredisko oblasti Jambol; 71-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky (mliekarský, mäsový, spracovanie ovocia a zeleniny), tabakový, textilný, elektrotechnický, chemický, strojársky, stavebných materiálov, keramický, drevársky. Obchodné stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice, ryže, bavlníka a i.). Kúpele s minerálnymi prameňmi. Dopravná križovatka, riečny prístav (preprava vlny, vína a i.).

Oblasť osídlená už v neolite. Dnešné mesto bolo pravdepodobne založené 293 a rímskym cisárom Diokleciánom nazvané Diospolis. V 10. – 14. stor. nazývané Diampolis. R. 1373 po dlhom obliehaní obsadené Turkami. Od 15. stor. nazývané Jambol. R. 1878 obsadené Ruskom, stalo sa súčasťou Východnej Rumélie a od 1886 Bulharského kniežatstva. Stavebné pamiatky: Chrám sv. Mikuláša (koniec 19. stor.), Chrám sv. Juraja (1737), pôvodne turecký bazár Bezisten (okolo 1509). Dve divadlá, historické múzeum, vysoké školy.

V blízkosti Jambolu sa nachádza významná archeologická lokalita, zrúcaniny bývalého tráckeho mesta Kabile (Kabyle), ktoré vzniklo koncom 2. tisícročia pred n. l. R. 342 – 341 pred n. l. ho dobyl Filip II. Macedónsky, stalo sa významným obchodným centrom. R. 72 pred n. l. si ho podmanili Rimania, v 2. a 3. stor. n. l. dôležité vojenské centrum, vo 4. stor. jedno z ranokresťanských centier v Trácii. R. 583 ho zničili Avari.

Jantra — rieka v sev. Bulharsku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 285 km, rozloha povodia 7 862 km², priemerný ročný prietok na dolnom toku 48 m³/s. Pramení na sev. svahoch Starej planiny. Preteká viacerými prelomovými úsekmi, na dolnom toku početné meandre. Využívaná energeticky a na zavlažovanie. Väčšie mestá na Jantre: Gabrovo, Veliko Tărnovo.

Kaliakra, nos Kaliakra — mys v Bulharsku vybiehajúci do Čierneho mora 12 km vých. od mesta Kavarna a 60 km severových. od mesta Varna. Prírodná rezervácia s výskytom delfínov, plutvonožcov a kormoránov. Na strmom skalnatom pobreží sa nachádzajú zvyšky pevnosti, ktorej najstaršie časti pochádzajú zo 4. stor. pred n. l.

Kamčija — rieka v Bulharsku; dĺžka 245 km. Pramení vo vých. časti Starej planiny, ústi do Čierneho mora južne od Varny. Vytvára početné meandre, na dolnom toku tečie v širokej doline.

Kărdžali — mesto v juhových. Bulharsku vo vých. časti pohoria Rodopy na rieke Arda, administratívne stredisko oblasti Kărdžali; 48-tis. obyvateľov (väčšinu obyvateľstva tvoria etnickí Turci, 2012). Priemysel hutnícky (spracovanie rúd zinku a olova), strojársky, potravinársky. Cestný uzol. V blízkosti mesta na Arde viacero priehrad a vodných elektrární.

Oblasť pravdepodobne obývaná už v staroveku, najstaršími známymi obyvateľmi boli pravdepodobne Tráci (8. stor. pred n. l.). Neskôr ju ovládli Gréci, Rimania, Slovania a Protobulhari. Vzhľadom na svoju strategickú polohu sa tam často odohrávali vojny medzi Bulharskou a Byzantskou ríšou. V 2. pol. 14. stor. si oblasť podmanili Turci, ktorí vypálili pôvodné mestá a pevnosti. V 14. stor. bolo Kărdžali prestavané a nazvané Kircaali podľa mena tureckého vojenského veliteľa (Kirca Ali). Pod nadvládou Turkov bolo až do prvej balkánskej vojny (1912). V meste sa dodnes nachádzajú zvyšky orientálnej architektúry. Od 1912 súčasť Bulharska.

Stavebné pamiatky: Kláštor sv. Jána Krstiteľa (založený v 6. – 7. stor., prestavaný v 11. – 14. stor., zrekonštruovaný na zač. 21. stor.), ortodoxný Kostol nanebovzatia Panny Márie (20. stor.), mešita (1812, zrekonštruovaná 1874), regionálne historické múzeum (založené 1965; budova múzea v eklektickom štýle, 20. roky 20. stor.). Asi 15 km severových. od Kărdžali sa nachádza archeologický komplex Perperikon s nálezmi z neolitu a so zvyškami megalitickej svätyne, tráckeho skalného mesta i ranokresťanskej baziliky; 11 km vých. od Kărdžali vápencová jaskyňa Karangil.

Karlovo, 1953 – 62 Levskigrad — mesto v str. časti Bulharska v administratívnej oblasti Plovdiv na juž. úpätí Starej planiny na rieke Striama (pravostranný prítok Marice) 145 km vých. od hlavného mesta Sofia a 56 km sev. od Plovdivu; 26-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), textilný, vinársky, kozmetický (o. i. produkcia éterických olejov, najmä svetoznámeho ružového oleja); v okolí v oblasti Ružovej doliny (územie pozostávajúce z dolín riek Tundža a Striama; dĺžka okolo 120 km) pestovanie špeciálnych druhov ruže, levandule a mäty používaných na získavanie éterických olejov. Dopravná križovatka. Turistické stredisko.

Oblasť dnešného Karlova bola v 6. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l. obývaná Trákmi, v 4. – 6. stor. tam vznikli pevnosti na ochranu obchodnej cesty spájajúcej pobrežie Čierneho mora a Sofiu, v 13. stor. si ju podmanili bulharskí bojari, koncom 14. stor. osmanskí Turci. Karlovo sa vyvinulo okolo mešity Kuršum vybudovanej 1485 Turkami. V stredoveku sa stalo známym výrobou ružového oleja, ktorý bol vyvážaný do Konštantínopola (dnes Istanbul), Anglicka a Francúzska, ako aj výrobou medeného a cínového riadu. Vrchol hospodárskeho a kultúrneho rozvoja dosiahlo v 2. pol. 19. stor. R. 1953 – 62 názov Levskigrad podľa revolucionára V. Levského, ktorý sa tam narodil.

Stavebné pamiatky: mešita Kuršum (1485), pravoslávny Chrám sv. Mikuláša (1848) so samostatne stojacou vežou (1890), pravoslávny Chrám sv. Bohorodičky (pol. 19. stor.). Národné múzeum V. Levského (založené 1937; súčasťou je jeho rodný dom), historické múzeum (1987, sídli v budove bývalej školy z 1871).

Karnobat — mesto vo vých. časti Bulharska v adminisratívnej oblasti Burgas 50 km od Burgasu; 18-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky, kovoobrábací. Stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti; tradičný chov oviec s vysokou kvalitou vlny. Dopravná križovatka.

Prvýkrát písomne doložené 1153 arabským geografom al-Idrísím, jeho územie však bolo osídlené už v neolite. Po vzniku Bulharskej ríše (681) bola oblasť pre svoje strategické postavenie miestom bojov s byzantskými vojskami, ktoré tam v 7. – 11. stor. postavili pevnosť Markeli (asi 7,5 km na západ od Karnobatu; do 2. pol. 8. stor. aj sídlo biskupstva, od 811 bulharská vojenská pevnosť); odohrali sa pri nej dve bitky medzi bulharskými a byzantskými vojskami (756 zvíťazili byzantské vojská; 792 bulharské). R. 1371 sa Karnobat dostal pod nadvládu Osmanskej ríše, počas tureckej nadvlády (1371 – 1878) predstavoval administratívne, ekonomické a obchodné centrum s tradičným výročným trhom; uvádza sa pod rôznymi názvami (Karinovasa, Karinabad, Karnovo a i.), 1762 prvýkrát pod dnešným názvom. Zač. 19. stor. významné centrum bulharského národného obrodenia a vzdelanosti, 1862 tam bolo založené kresťanské vzdelávacie centrum Razvitie (ako jedno z prvých v juhových. Bulharsku) a 1864 škola. Počas rusko-tureckej vojny (1877 – 78) utrpelo značné škody, po oslobodení spod tureckej nadvlády (1878) tam prebehli sociálne a ekonomické reformy a nastal rozvoj. R. 1953 – 62 názov Poľanovgrad.

Stavebné pamiatky: verejné turecké kúpele (15. stor.), Čierna mešita (1821), Chrám sv. Jána Evanjelistu (1838, prestavaný 1878), hodinová veža (1874), múzeum (1921). Neďaleko Karnobatu pozostatky stredovekej pevnosti Markeli (7. – 11. stor.; zvyšky chrámov a hradieb, od 1986 systematický archeologický výskum).

Kazanlăk — mesto v str. Bulharsku v administratívnej oblasti Stara Zagora v doline rieky Tundža medzi pohoriami Stredna gora a Stará planina v oblasti Ružovej doliny (územie pozostávajúce z dolín riek Tundža a Strjama; dĺžka okolo 120 km), administratívne stredisko okresu Kazanlăk; 52-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko oblasti špecializovanej na pestovanie rastlín (špeciálne druhy ruže, levanduľa, mäta) vhodných na získavanie silíc (éterických olejov); výroba silíc. Priemysel textilný, potravinársky, strojársky, drevársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka na hlavných trasách Sofia – Burgas a Ruse – Kărdžali. Záp. od mesta na rieke Tundža priehrada s hydroelektrárňou.

Oblasť bola osídlená už v neolite. Význam nadobudla najmä v helenistickom období, v 5. – 4. stor. pred n. l. sa stala súčasťou Trácie, vo 4. stor. pred n. l. tam trácky kráľ Seut III. založil mesto Seutopolis. V stredoveku sa oblasť stala správnym centrom regiónu Kran. Od 1370 pod osmanskou nadvládou. Dnešné mesto bolo založené pravdepodobne začiatkom 15. stor. ako vojenská pevnosť na ochranu priesmyku Šipka. Neskôr sa stalo významným remeselným centrom. R. 1877 – 78 počas rusko-tureckej vojny sa v oblasti uskutočňovali veľké boje. Po získaní nezávislosti Bulharska (1908) v dôsledku straty trhov v Osmanskej ríši význam remesiel v Kazanlăku poklesol a začali sa rozvíjať textilný, letecký a vojenský priemysel, ako aj produkcia ružového oleja. V meste a jeho okolí prebieha archeologický prieskum niekoľkých tráckych pohrebísk s hrobkami s bohatým nálezmi zo zlata, striebra a z bronzu. R. 1944 bola na severových. okraji mesta (neďaleko historického tráckeho mesta Seutopolis) objavená kráľovská hrobka s freskami z helenistického obdobia (280 pred n. l.). Tvorí ju kamenná obdĺžniková predsieň spájajúca dromos s kupolovou hrobkou kruhového pôdorysu, ktorú zdobia nástenné maľby predstavujúce trácke pohrebné rituály a dokladajúce vyspelú kultúru Trákov. Hrobka bola 1979 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (kvôli ochrane fresiek je turisticky prístupná iba kópia objektu vybudovaná v blízkosti). V okolí sa našli aj ďalšie mohyly a pozostatky tráckych sídel vrátane opevneného sídelného mesta Seutopolis (objavené 1948, dnes pod vodnou hladinou priehrady Koprinka); vnútri hradieb s vežami sa nachádzali pevnosť s kráľovským palácom, agora, pravouhlo usporiadané bloky mestskej zástavby (domy aristokracie) i pohrebisko s kupolovitými hrobkami (tholos); domy remeselníkov a i. boli mimo hradieb.

Kjustendil, Kyustendil — kúpeľné mesto v záp. časti Bulharska v doline rieky Struma 85 km od hlavného mesta Sofia, administratívne stredisko oblasti Kjustendil a občiny Kjustendil; 51-tis. obyv.ateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, liehovarnícky, tabakový. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti zásobujúcej Sofiu (pestovanie ovocia, viniča, zeleniny, tabaku a i.). Cestný uzol. Balneologické kúpele s viac ako 40 minerálnymi prameňmi (teplota viacerých dosahuje 74 °C), liečba pohybového ústrojenstva, pľúcnych a gynekologických chorôb. Turistické stredisko. V okolí ťažba zinku a olova.

Kjustendil patrí k najstarším mestám v Bulharsku, bolo osídlené už v 5. stor. pred n. l. Trákmi. R. 45 n. l. tam bolo postavené hradisko. V rímskej dobe názov Pautalia, od 45 súčasť rímskej provincie Trácia, ležalo na dôležitej križovatke rímskych obchodných ciest Via Egnatia a Via militaris pozdĺž údolia Strumy, významné bolo najmä za vlády cisára Trajána. Od 106 mesto (nazývané Ulpia, Pautalia Ulpia aj Ulpia Pautalia), v 2. – 3. stor. dosiahlo najväčší rozvoj (administratívne, kultúrne a hospodárske centrum regiónu). Počas vlády cisárov Antonina Pia a Caracallu sa tam razili vlastné mince. V polovici 2. stor. opevnené, vo 4. stor. poškodené inváziou barbarov, koncom 4. a začiatkom 5. stor. postavená pevnosť Hisarlaka (Chisarlăk), 533 mesto a pevnosť spustošené Slovanmi, v 6. stor. pevnosť obnovená. Pravdepodobne koncom 8. stor. alebo zač. 9. stor. začlenené do Bulharskej ríše, po christianizácii sídlo arcibiskupa bulharskej cirkvi. Pravdepodobne 1019 tam bolo založené nezávislé kniežatstvo (prvýkrát doložené 1372 ako Velbăžd, aj Velbužd). Po začlenení Bulharska do Osmanskej ríše (1393 – 96) správne centrum sandžaku v osmanskej provincii Rumélia (tur. Rumeli). Od 15. stor. súčasný názov. Do 18. stor. významné obchodné centrum. R. 1878 obsadené ruskými vojskami a súčasť Bulharského kniežatstva. Stavebné pamiatky: zvyšky rímskeho kúpeľného komplexu (Pautalijský asklépieion, 1. – 2. stor.), na základoch ktorého boli postavené turecké kúpele (15. stor., prestavané 1913, rekonštruované, dodnes v prevádzke), dervišské kúpele (16. stor., prestavané začiatkom 17. a v 19. stor., rekonštruované 2005), Chrám sv. Georgija (pôvodne z 10. – 11. stor., prestavaný 1878 – 80), stredoveká obranná veža, tzv. Pirgova kula (koniec 14. stor. – začiatok 15. stor.), Mešita Ahmeda Beja a Mešita Fatiha Mehmeda (polovica 15. stor.), Chrám zosnutia Panny Márie (1816), Chrám sv. Minu (1859), Chrám sv. Dimităra (1866), katedrálny chrám sv. veľkomučeníka Minu (1934), asi 2 km juhových. od mesta ruiny pevnosti Hisarlaka (Chisarlăk; 4./5. stor., obnovená koncom 6. stor.); v okolí mesta sa nachádza mnoho dokladov tráckej kultúry. Divadlo (1873). Viaceré múzeá, galérie.

Knjaževac [kňa-], do 1859 Gurgusovac — mesto vo vých. časti Srbska na hranici s Bulharskom v kraji Zaječarski okrug; 19-tis. obyvateľov (2013). Oblasť mesta bola osídlená už v praveku, o čom svedčia jaskynné kresby. R. 1396 – 1833 súčasť Osmanskej ríše pod názvom Gurgusovac. Predstavovalo vojenské opevnenie s palisádami. Od 1859 dnešný názov. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 obsadené Nemeckom. Asi 8 km od mesta (v obci Ravna) pozostatky rímskej pevnosti Timacum Minus (1. – 6. stor.).