Vyhľadávanie podľa kategórií: hydrológia a vodné hospodárstvo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 52 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

agresívna voda

agresívna voda — voda pôsobiaca škodlivo na materiály a konštrukcie, zintenzívňuje koróziu kovov, rozrúša betón rozpúšťaním, vylúhovaním a premenou jeho zložiek. Agresivitu agresívnej vody najčastejšie spôsobuje zvýšený obsahu síranov a oxidu uhličitého CO2. Proti účinkom agresívnej vody sa konštrukcie chránia izoláciou.

Akosombo Dam

Akosombo Dam — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 1 038 MW) v Ghane na rieke Volta vybudovaná 1961 – 65. Výstavba bola financovaná spoločne vládou Ghany, Svet, bankou, USA a Spojeným kráľovstvom. Výška priehradného múru 114 m, dĺžka koruny 660 m. Najväčší producent elektrického prúdu z hydroelektrární v Ghane (elektrickou energiou zásobuje aj susedné krajiny záp. Afriky a veľkú a ekonomicky dôležitú hliníkovú hutu v pobrežnom meste Tema). Vodná nádrž s názvom Lake Volta, ktorú Akosombo Dam vytvára, patrí medzi najväčšie v Afrike (objem 148 000 mil. m3, plocha 8 500 km2, zatopené územie tvorí 3,6 % rozlohy Ghany). Využíva sa na komerčný rybolov a plavbu.

akumulácia vody

akumulácia vody — cieľavedomý postup zadržiavania vody z povrchových alebo podpovrchových zdrojov. Potreba akumulácie vody nastáva, ak v určitom období sú nároky na odber vody väčšie, ako je výdatnosť zdroja. Nároky sú tým väčšie, čím väčšia je variabilita zdroja a čím dlhšie sú obdobia, keď odber prevyšuje jeho výdatnosť. Premenlivosť výdatnosti vodných zdrojov podmieňujú prírodné podmienky prostredia (najmä zrážky, teplota, geologické a pedologické pomery) a činnosť človeka v oblasti vzniku. Voda sa akumuluje vo vodných nádržiach (→ akumulačná vodná nádrž) alebo v nadzemných či podzemných vodojemoch.

Alvaro Obregón

Álvaro Obregón, Presa Álvaro Obregón, aj Oviáchic, Presa del Oviáchic — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 19 MW) v Mexiku v štáte Sonora na rieke Yaqui v údolí Valle del Yaqui 40 km severne od mesta Ciudad Obregón. Vybudovaná 1947 – 52; výška hrádze 244 m, dĺžka koruny hrádze 1 457 m, objem vodnej nádrže 3,226 mil. m3. Významná z hľadiska ochrany pred povodňami, využívaná na zavlažovanie i na zásobovanie severnej časti Mexika elektrickou energiou, vyhľadávaná rybármi a milovníkmi vodných športov. Nazvaná podľa prezidenta Mexika Á. Obregóna.

Asuánska priehrada

Asuánska priehrada

1. priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 592 MW) na rieke Níl (nad kataraktmi) v juž. Egypte (5 km juž. od Asuánu). Postavená Britmi 1898 – 1902, 1912 a 1933 zvýšená (výška hrádze 54 m, dĺžka koruny hrádze 2,14 km, objem vodnej nádrže 5,4 mld. m3). Využíva sa ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie a na zásobovanie elektrickou energiou;

2. aj as-Sadd al-Álí — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 2 100 MW) na rieke Níl vybudovaná 1960 – 70 (za pomoci bývalého Sovietskeho zväzu) 7 km na juh od staršej. Výška hrádze 111 m, dĺžka koruny hrádze 5 km. Vodná nádrž nazvaná Násirovo jazero (Birkat an Naşr; podľa egyptského prezidenta G. A. an-Násira), ktorú Asuánska priehrada vytvára, patrí medzi najväčšie v Afrike (objem 160 mld. m3, plocha 5 250 km2) a zasahuje až do Sudánu (tam nazývaná Núbijské jazero, Birkat an Núbia). Priehrada sa využíva ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie, plavbu a na zásobovanie elektrickou energiou. Vyhľadávaná turistami. Počas výstavby prebiehala pod patronátom UNESCO záchranná akcia, pri ktorej boli premiestnené niektoré staroegyptské pamiatky na záchranu pred zatopením (→ Abú Simbel).

atmosférické zrážky

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m2. Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

Balco, Mikuláš

Balco, Mikuláš, 9. 7. 1927 Liptovský Ján, okres Liptovský Mikuláš – 11. 12. 2007 Bratislava — slovenský hydrológ. R. 1953 – 91 pôsobil v Ústave hydrológie SAV; 1980 DrSc. Zaoberal sa výskumom časového rozdelenia odtoku vody z povodí a analýzou extrémnych, t. j. maximálnych a minimálnych prietokov v slovenských tokoch. Autor početných článkov a monografie Malá vodnosť slovenských tokov (1990) opisujúcej charakteristiky režimu minimálnych prietokov vody v slovenských tokoch.

balneotechnika

balneotechnika [lat. + gr.] — náuka o technike využívania liečivých vôd a látok (vody a bahna) na liečebné účely; technický odbor balneológie zaoberajúci sa výskumom a tvorbou technického zariadenia kúpeľov všetkých druhov. Zahŕňa zariadenia vlastnej kúpeľnej prevádzky i technologické vybavenie žriedla. Stavebný materiál kúpeľných bazénov, vaní, ako aj použité potrubia musia byť odolné proti fyzikálnym a chemickým vplyvom liečivých vôd a plynov (napr. proti upchatiu potrubí nerozpustnými usadeninami), ich kvalitnou izoláciou sa zabráni tepelným stratám, konštrukčnými úpravami sa vyrovnáva zmena dĺžky potrubí následkom vyšších teplôt, používajú sa materiály nepodliehajúce korózii.

evaporácia

evaporácia [lat.] — proces, pri ktorom látka prechádza z kvapalnej fázy do plynnej;

1. → vyparovanie; → výpar;

2. geol., geochem. proces, pri ktorom v dôsledku vyparovania prírodných povrchových vôd nastáva vyzrážanie alebo kryštalizácia v nich rozpustených minerálov a ich následné usádzanie. Poradie usádzania minerálov závisí od ich rozpustnosti v pôvodnom roztoku (najprv sa usádzajú najmenej rozpustné, ako posledné najviac rozpustné minerály). Evaporácia zväčša prebieha vo viac-menej izolovaných vodných bazénoch (lagúnach, uzavretých jazerách, moriach ap.), kde množstvo pritekajúcej vody je nižšie ako množstvo vody, ktorá sa z bazéna za rovnaký čas vyparí. Sedimenty, ktoré takto vzniknú, sa nazývajú evapority.

glaciológia

glaciológia [lat. + gr.] — vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom ľadovcov. Skúma spôsob ich vzniku a zániku, vývoj, fyzikálne vlastnosti, závislosť od prírodného prostredia (najmä klímy) a priestorovú diferenciáciu ich výskytu a vlastností na zemskom povrchu. V širšom chápaní sa zaoberá i štúdiom snehu a pôdneho ľadu, reliéfotvornou činnosťou ľadovcov a snehu, vznikom a charakterom glaciálnych sedimentov, problematikou vzniku a rozšírenia ľadových dôb (glaciálov) či hodnotením rôznych foriem ľadovcového ohrozenia – hazardu a rizika (negatívne vplyvy postupu a ústupu ľadovcov, rútenia z čela ľadovcov či pretrhnutia ľadovcových jazier).

Glaciológia má interdisciplinárny charakter, zaraďuje sa alternatívne do fyzickej geografie, geológie, hydrológie alebo do kryológie. Základy opisnej glaciológie položil koncom 18. stor. H. B. de Saussure, jej prudký rozvoj v 20. stor. bol podmienený systematickým regionálnym výskumom a modernými metódami (fotogrametria, fyzikálne, chemické i peľové analýzy vzoriek ľadu). V súčasnosti glaciológia nadobúda väčší význam v súvislosti s očakávanými zmenami klímy a ich dosahom na ľadovce, ktoré viažu až 80 % zásob sladkej vody na Zemi.

Halasi-Kun, George

Halasi-Kun, George, 28. 7. 1916 Záhreb, Chorvátsko – 20. 7. 2011 Trenton, New Jersey — americký hydrológ a vodohospodár. R. 1946 – 48 pracovník Štátneho stavebného úradu v Liptovskom Mikuláši, 1949 – 53 Krajského národného výboru v Košiciach a Prešove, 1954 – 57 Pozemných stavieb v Košiciach, od 1958 pôsobil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1971 – 91 v Topografickom ústave štátu New Jersey. Člen Americkej geologickej spoločnosti (GSA, 1969), Maďarskej akadémie vied (1993) a Národnej akadémie vied Ukrajiny (1993). Zameriaval sa na hydrológiu malých povodí, analýzu stredovekých máp, znečisťovanie životného prostredia, čistenie odpadových vôd i na ochranu životného prostredia. Výsledky svojich výskumov publikoval najmä v 37-zväzkovom Columbia University Seminar Proceedings, pričom 3. zväzok je venovaný hydrológii Slovenska a 10. zväzok hydrológii str. Európy (10).

Hálek, Václav

Hálek, Václav, 19. 7. 1930 Olomouc – 6. 12. 2001 Brno — český hydrológ a vodohospodár. Od 1954 pôsobil ako asistent, neskôr ako vedúci vedecký pracovník na Stavebnej fakulte Vysokého učenia technického v Brne; 1990 profesor. Dosiahol vynikajúce vedecké a pedagogické výsledky v odboroch hydrotechnika, hydrológia a vodné hospodárstvo týkajúce sa najmä dynamiky podzemných vôd. Pre Slovensko sú významné jeho výskumné práce teoretickej aj aplikovanej povahy z oblasti pohybu a účinkov podzemných vôd Žitného ostrova, ktoré mali o. i. vplyv aj na výstavbu vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.

hať

hať — objekt prehradzujúci korytá vodných tokov a vzdúvajúci vodu na rôzne účely. Charakteristickými znakmi hatí (na rozdiel od priehrad) je ich pomerne malá výška (do 20 metrov) a šírka (spravidla nepresahuje šírku toku). Zvýšenie hladiny vody za haťou (akumulácia vody v tomto priestore spravidla nebýva jej hlavným cieľom) umožňuje vytvoriť rozdiel hladín vody nad a pod haťou. Rozdiel hladín hornej (výška hladiny vody nad haťou) a dolnej vody (pod haťou) určuje výšku vzdutia alebo spád hate. Podľa staviva sa hate delia na betónové, železobetónové, murované, drevené, kamenné, oceľové a z plastických látok, podľa pôdorysu na priame (kolmé alebo šikmé), lomené, oblúkové a neúplné (neúplné hate sa budovali len do menších výšok, ich účelom bolo umožniť plavbu lodí alebo pltí nezahradenou časťou toku bez prídavných zariadení). Podľa konštrukcie sa hate delia na nepohyblivé (pevné) a pohyblivé.

Pevné hate slúžiace na vytvorenie trvalého vzdutia sú bez pohyblivých častí, a teda bez možnosti ovládania. Vodu vzdúvajú pevným haťovým telesom pri všetkých vodných stavoch (i pri povodňových vodách; počas povodne je možné takmer úplne uvoľniť ich prietokový profil). Môžu byť masívne (z celistvej hmoty betónu či kameňa, ktorá pôsobí ako gravitačná oporná stavba vzdorujúca tlaku vody svojou váhou) alebo členené (zo železobetónu alebo z ocele; ich duté teleso prenáša vodný tlak do podložia pomocou pilierov).

Pohyblivé hate môžu meniť prietokový profil až po jeho úplné vyhradenie. Tvorí ich spodná, tzv. pevná časť (z betónu; k brehom je pripútaná haťovými piliermi zo železobetónu) a pohyblivé časti (stavidlá, klapky, segmenty, gumené nafukovacie vaky a i.), ktorými je možné podľa potreby operatívne regulovať výšku hladiny i objem vody za haťou (hornú vodu) a pomocou pohyblivého hradiaceho telesa haťového uzáveru, ktorý sa zdvíha, spúšťa, sklápa, otáča ap., prepúšťať aj veľké vody, splaveniny a ľad. Uzávery z dreva, kovu, železobetónu alebo z plastických látok dosadajú alebo sú uložené na spodnej, pevnej stavbe hate medzi haťovými piliermi. Podľa typu uzáveru môže byť pohyblivá hať hradidlová, hradlová, stavidlová, tabuľová, poklopová, segmentová, valcová a vaková. Automatická (hydrostatická) hať využíva na pohyb a ustálenie polohy uzáveru vodný tlak pôsobiaci pri vhodne upravenej spodnej stavbe na časť konštrukcie.

Hate sa využívajú na zabezpečenie potrebnej hĺbky v mieste odberu vody z riek pre priemysel a poľnohospodárstvo (na závlahy), na dosiahnutie potrebnej plavebnej hĺbky pre lode i v období malých prietokov (kanalizovanie riek, plavebná kanalizácia), vytvorením výškového rozdielu hladiny nad a pod haťou na využitie vodnej energie (na pohon vodných strojov), znížením rýchlosti prúdenia vody chránia dno pred prehlbovaním a brehové stavby pred podomieľaním, umožňujú rekreáciu a vodné športy. Vybudovaním hate sa však značne zasiahne do pomerov nielen vodného toku, ale aj jeho okolia, a to tým viac, čím je hať vyššia a čím sú brehy toku plochšie a priepustnejšie. Zvýšenie hladiny hornej vody vyžaduje zvýšiť hrádze a nábrežné múry a upraviť mosty, sťažuje odvodnenie okolitého územia, zmenšuje stabilitu svahov nad haťou, vyvoláva usádzanie splavenín a zhoršuje odchod ľadov, čo je potrebné pri navrhovaní hate ekonomicky zvážiť. Pri stanovení celkovej stability hate sa posudzujú odolnosti proti vyšmyknutiu po základovej škáre, proti preklopeniu, dosiahnutiu medznej alebo kritickej únosnosti podložia a proti prevaleniu podložia.

Hate patria medzi najstaršie vodohospodárske stavby. Ich budovanie bolo prispôsobované vodným pomerom toku, stavu techniky a dostupnému miestnemu stavivu (drevo, kameň). Na Slovensku sa pevné hate stavali už od 10. stor., využívali sa na vzdúvanie vody privádzanej do hradných priekop i ako súčasť náhonov na pohon mlynov, neskôr hámrov, píl a vodných elektrární. Zložitejšie pohyblivé hate sa objavili až v 19. stor. (1834 hradlová hať na rieke Yonne vo Francúzsku). V súčasnosti sa hate budujú ako samostatné stavby alebo ako súčasť sústavy objektov, kde hať spolu s vodnou elektrárňou, plavebnou komorou, objektom na odber vody ap. tvorí stavebne i prevádzkovo jeden celok. Na Slovensku sú napr. súčasťou energetického systému Vážskej kaskády, vzdúvajú vodu pred prítokom vody do turbíny (Hričov, Drahovce a i.). Najznámejšou je hať pri obci Čunovo, ktorá 1992 prehradila staré koryto Dunaja (súčasť vodného diela Gabčíkovo).

historická povodeň

historická povodeň — povodeň z obdobia pred zavedením hydrologických prístrojových pozorovaní a meraní. Obyčajne sa používa údaj o jej kulminačnom prietoku nepriamo zistený z historických záznamov o výške jej hladiny. Takéto údaje sú veľmi cenné pri určovaní charakteristík povodní takých tokov a profilov na nich, o ktorých nie sú žiadne alebo len krátke informácie z priamych pozorovaní. Príkladom historickej povodne je povodeň na Váhu z 1813 (tzv. Palackého povodeň, ktorý ju prežil v Trenčíne a svoj zážitok podrobne opísal) alebo povodeň z 1501 na Dunaji, pri ktorej zistené výšky hladiny na rakúskom úseku Dunaja sú o 1 až 2 m vyššie ako hladiny najväčšej povodne na Dunaji z obdobia prístrojových pozorovaní z 1954.

hladina podzemnej vody

hladina podzemnej vody — súvislá horná hranica povrchu podzemnej vody v zemskej kôre vypĺňajúca jej dutiny. Priebeh i hĺbka hladiny podzemnej vody sú ovplyvnené reliéfom územia, tvarom a sklonom nepriepustného podložia a priepustnosťou zvodnenej vrstvy. Úroveň a tvar sa menia napr. v závislosti od množstva atmosférických zrážok, stavu vody v povrchových vodných tokoch ap. Hladina podzemnej vody môže byť voľná (tlak na jej povrchu sa rovná atmosférickému tlaku, takže úroveň hladiny podzemnej vody sa rovná úrovni hladiny vody v studni alebo vo vrte po ustálení hladiny vody v nich) alebo napätá (artézska; pozoruje sa vtedy, ak je podzemná voda lokalizovaná medzi dvoma nepriepustnými vrstvami horniny a tlak vody na hranici s hornou vrstvou je väčší ako atmosférický). Pri vyvŕtaní vrtu do hornej, nepriepustnej vrstvy vystúpi hladina vody nad úroveň rozhrania vrstiev, niekedy i nad úroveň terénu (gejzíry).

hlbinný ľad

hlbinný ľad — druh vnútrovodného ľadu. Vzniká pod vodnou hladinou na podchladených kryštálikoch ľadu. Tvorí hubovitú hmotu ľahko primŕzajúcu k predmetom pod hladinou, čo je nebezpečné pri zimnej prevádzke vodohospodárskych zariadení a pri plavbe. Môže upchať hrablice na vtokoch do vodných elektrární, primŕzať na dno a na boky plavidiel, a tak obmedzovať plavbu.

Hoover Dam

Hoover Dam [hú- dem], do 1947 Boulder Dam — betónová priehrada klenbového typu s hydroelektrárňou (2 074 MW) v USA na hranici štátov Arizona a Nevada na rieke Colorado v kaňone Black Canyon 48 km juhovýchodne od mesta Las Vegas. Vybudovaná 1931 – 36; výška hrádze 221 m, dĺžka koruny 379 m. Je druhou najvyššou priehradou tohto typu v USA. Vodná nádrž Lake Mead, ktorú Hoover Dam vytvára, patrí medzi najväčšie umelé vodné nádrže na svete (dĺžka 185 km, šírka do 16 km, plocha 639 km2, dĺžka brehovej línie 900 km), je využívaná na zavlažovanie a vyhľadávaná jachtármi i milovníkmi ďalších vodných športov. Nazvaná podľa 31. prezidenta USA H. C. Hoovera, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o jej vybudovanie.

hydrologický cyklus

hydrologický cyklus, kolobeh vody — nepretržitá cirkulácia vody na Zemi, ku ktorej dochádza účinkom slnečnej energie a gravitácie. Energia dodávaná na povrch Zeme slnečným žiarením umožňuje vyparovanie vody z morí, z vodných plôch a i. povrchov Zeme, ako aj vyparovanie vody porastmi (rastliny odoberajú vodu a odparujú ju; → transpirácia). Vyparená voda sa transportuje v atmosfére ako para alebo po kondenzácii vo forme oblakov, z ktorých môže vypadávať v podobe atmosférických zrážok (kvapalných a tuhých) na povrch Zeme. Po dopade zrážok na rozdielne povrchy sa časť z nich vyparí, časť vsiakne do pôdy a môže dopĺňať podzemné vody. Voda, ktorá nemôže vsiaknuť (infiltrovať) do pôdy, odtečie po povrchu do tokov. Voda, ktorá vsiakla do pôdy, sa vracia do atmosféry vyparovaním (→ evapotranspirácia) alebo napája vodné toky, a tak sa vracia do morí a oceánov, čím sa hydrologický cyklus uzavrie. V hydrosfére Zeme sa v hydrologickom cykle pohybuje stále rovnaké množstvo vody, zložky hydrologického cyklu sú však rozdelené veľmi nerovnomerne. V púšťových oblastiach sú úhrny zrážok aj výparu spravidla malé, v horských oblastiach v porovnaní s vypareným množstvom veľké. Na hladinu morí Zeme spadne za rok priemerne 900 mm vody, vyparí sa až 970 mm, rozdiel (70 mm) sa premiestni nad súš a spadne vo forme zrážok. Na súš spadne vo forme zrážok za rok priemerne 670 mm vody, vyparí sa priemerne 420 mm, rozdiel (250 mm) odtečie vodnými tokmi do morí. Na územie Slovenska spadne vo forme zrážok za rok priemerne 768 mm vody, vyparí sa priemerne 497 mm (65 % zo zrážok) a odtečie 271 mm. Zrážky aj odtok sú na území Slovenska rozdelené nerovnomerne. V juž. oblastiach Slovenska spadne vo forme zrážok za rok priemerne 450 mm vody, ale odtečie len 50 mm, v horských oblastiach je ročný úhrn zrážok 1 500 mm vody, ale vyparí sa len 200 mm a zvyšok odtečie. Hydrologický cyklus je súčasťou kolobehu látok a energie, ktoré sú vzájomne prepojené a poháňané energiou slnečného žiarenia.

inžinierska hydrológia

inžinierska hydrológia — technická vedecká disciplína, ktorá sa vyvinula z hydrológie pre potreby plánovania, projektovania a výstavby vodohospodárskych stavieb (vodné nádrže, regulácie tokov, melioračné stavby, vodovody, kanalizácie ap.). Na rozdiel od všeobecnej hydrológie nie je orientovaná na genézu procesov pohybu vody v prírode, ale na získavanie a spracovanie hydrologických údajov potrebných na projektovanie technických diel. Jej súčasťou sú postupy a metódy výpočtu parametrov technických (inžinierskych) diel na základe hydrologických charakteristík prostredia (zrážky, prietoky, odtoky, výšky hladín vody v tokoch s rozdielnou pravdepodobnosťou prekročenia ap.).

Itaipú

Itaipú [-pu], Itaipu, Represa de Itaipú, Usina Hidrelétrica de Itaipu — vyľahčená tiažová (gravitačná) priehrada s hydroelektrárňou (14 000 MW) na hranici medzi juhoamerickými štátmi Paraguaj a Brazília na rieke Parana 20 km severne od miest Ciudad del Este a Foz do Iguaçu, jeden z najväčších hydroenergetických komplexov na svete. Vybudovaná 1975 – 82, do prevádzky uvedená 1984; výška priehradného múru 196 m, dĺžka koruny 7 700 m, plocha vodnej nádrže 1 350 km2. Využíva sa na výrobu elektrickej energie (zabezpečuje 90 % spotreby elektrickej energie Paraguaja a 19 % spotreby Brazílie), vyhľadávaná turistami. Jej vybudovaním zanikli napr. vodopády Guaírá (Saltos de Guaírá, Salto de Sete Quedas) a presídlených bolo okolo 40-tis. ľudí (najmä pôvodné obyvateľstvo – Indiáni z kmeňa Guaraníov).

izobata

izobata [gr.] — čiara spájajúca na mape miesta s rovnakou hĺbkou (oceánov, morí, jazier, riek), hĺbková vrstevnica, hĺbnica.

izohydrohypsa

izohydrohypsa [gr.] — čiara spájajúca na mape miesta s rovnakou nadmorskou výškou voľnej hladiny podzemnej vody.

izohyeta

izohyeta [gr.] — čiara na mape spájajúca miesta s rovnakým úhrnom atmosférických zrážok za určité časové obdobie (deň, mesiac, rok).

izochróna

izochróna [gr.] — čiara spájajúca na mape miesta, na ktorých sa určitý jav vyskytuje v rovnakom čase (súčasne), resp. spájajúca rovnaké hodnoty začiatkov nejakej udalosti či deja, napr. čela seizmickej vlny, prítoku spadnutých zrážok ap.

izotacha

izotacha [gr.] — čiara spájajúca na mape alebo na grafe miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti prúdenia napr. vody v priečnom profile; v meteorológii čiara spájajúca miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti vetra. Používa sa na zobrazenie oblastí so silným vetrom (→ dýzové prúdenie) na synoptických mapách alebo na vertikálnych rezoch atmosféry.

jazero

jazero — prirodzená vnútrozemská uzavretá zníženina vyplnená vodou (bez priamej spojitosti s morom alebo s oceánom), resp. vodné teleso v tejto zníženine. Niekedy sa za jazerá považujú aj umelé vodné nádrže, jazerá však nie sú lagúny utvorené na okrajoch mora ani najmenšie vodné telesá (kaluže). Niektoré veľké jazerá sa označujú ako moria (napr. Kaspické more, Aralské jazero, Mŕtve more), naopak, ako jazerá sa niekedy označujú aj periodicky vyschýnajúce depresie (napr. Eyrovo jazero). Jazerá sa delia: 1. podľa obsahu minerálnych látok vo vode na sladkovodné (do 0,5 g/l), zmiešané či brakické (0,5 – 3 g/l) a slané jazerá (nad 3 g/l); 2. podľa spôsobu vzniku jazernej panvy na desiatky genetických typov, z ktorých najpočetnejšie sú riečne (mŕtve ramená) a ľadovcové jazerá (môžu byť erózne vytvorené eróziou ľadovca, hradené utvorené za akumuláciou morény a výtopiskové vzniknuté poklesom povrchu morény, v ktorej sa roztopil kus mŕtveho ľadu), menej početné sú sopečné (v sopečných a impaktných kráteroch), zahradené (vznikli zahradením riečnych dolín lávovým prúdom alebo zosuvom), krasové (v krasových depresiách s nepriepustnými ílovými sedimentmi na dne), eolické jazerá (v medzidunových depresiách po zmene klímy) a i.; najväčšie sú reliktné (zvyšky bývalých morí a oceánov, napr. Kaspické more a Aralské jazero), riftové jazerá (v riftových zónach predstavujú možné zárodky vzniku nových morí a oceánov, napr. jazerá Bajkal, Malawi a Tanganika) a jazerá ľadovcovo-tektonického pôvodu (napr. Veľké kanadské jazerá a Ladožské jazero); 3. podľa prítokov a odtokov na bezodtokové (bez povrchového prítoku a odtoku) a odtokové jazerá (s povrchovým odtokom; ak má aj povrchový prítok, resp. prítoky, je zároveň prietokové jazero). Pri zápornej vodnej bilancii (ročný výpar je vyšší ako ročný úhrn zrážok a prítok vody do jazera) jazerá vyschýnajú a menia sa na soľné bezodtokové panvy (Aralské jazero, Veľké soľné jazero); s výnimkou aktívnych tektonických jazier majú jazerá tendenciu zanikať aj prirodzeným zanášaním anorganickým a organickým materiálom (mnohé rašeliniská sú posledným vývojovým štádiom jazera) alebo prerezaním hrádze jazera odtekajúcim vodným tokom. Najväčším jazerom na svete je Kaspické more so slanou vodou, na Slovensku je najväčším jazerom Veľké Hincovo pleso (→ Hincove plesá).

jednotkový transformačný úsek

jednotkový transformačný úsek — úsek v otvorenom koryte toku (prirodzenom alebo umelom), v ktorom existuje jednoznačná závislosť medzi prietokom v nižšie ležiacom profile toku a vodným stavom vo vyššie ležiacom profile. Dvojnásobok vzdialenosti profilov udáva dĺžku jednotkového transformačného úseku. Dĺžka jednotkového transformačného úseku závisí od morfologických a hydraulických vlastností koryta toku a zväčša sa dá predpokladať lineárny vzťah medzi prietokom a objemom vody v jednotkovom transformačnom úseku. Táto vlastnosť umožňuje rozdeliť ľubovoľný úsek toku na sériu N rovnakých jednotkových transformačných úsekov a použiť na výpočet transformácie vstupnej prietokovej vlny týmto úsekom toku numerickú schému postupnej transformácie vstupnej vlny sériou N lineárnych nádrží na výstup. Tento postup výpočtu sa označuje ako metóda jednotkového transformačného úseku. Pre svoju jednoduchosť a numerickú nenáročnosť sa metóda jednotkového transformačného úseku často používa na výpočet pohybu prietokových vĺn v sieti otvorených korýt.

Ježdík, Theodor

Ježdík, Theodor, 9. 11. 1889 Kladno – 27. 2. 1967 Praha — český hydrotechnik. R. 1912 – 15 sa podieľal na melioračných a regulačných stavbách na riekach Cidlina a Doubravka, 1915 – 18 slúžil v rakúsko-uhorskej armáde, 1919 – 28 pôsobil v Českom zemskom správnom výbore (oddelenie na využitie vodnej energie) v Prahe, 1925 – 28 na hospodárskej akadémii v Poděbradoch, od 1921 na Českom vysokom učení technickom (1955 – 60 rektor); 1934 profesor, 1952 akademik ČSAV. Zaoberal sa hydrotechnikou, najmä stavbami vodných nádrží, mostov a lanoviek, využitím vodnej energie, ako aj riešeniami vodohospodárskych problémov takmer všetkých významných vodných diel v Československu (Slapy, Lipno, Orlík, Oravská priehrada) a viacerých v zahraničí, napr. v bývalej Juhoslávii, v Rumunsku a Iráne. Najvýznamnejšie diela: Řešení propustí (1924), Grafické metody ve vodním hospodářství (1948), Statická řešení zděných přehrad (1957), Technický slovník naučný (1927 – 49, spoluautor), Vegetační problémy při budování vodních děl (1964). Od 1954 člen a neskôr funkcionár Českej matice technickej, nositeľ viacerých vyznamenaní.

Kachovská vodná nádrž

Kachovská vodná nádrž, ukr. Kachovske vodoschovyšče — vodná nádrž s hydroelektrárňou (351 MW) na Ukrajine v Chersonskej, Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti na rieke Dneper 10 km juž. od mesta Kachovka. Vybudovaná 1950 – 55 prehradením toku kombinovanou betónovou a zemnou hrádzou. Rozloha 2 155 km2, dĺžka 230 km, šírka (maximálna) 25 km, objem 18,2 tis. km3. Využívaná na lodnú dopravu, zavlažovanie a zásobovanie vodou. Rozvinuté rybárstvo (kapor, zubáč, pleskáč).

Kalinin, Gennadij Pavlovič

Kalinin, Gennadij Pavlovič, 23. 11. 1916 Baku – 2. 1. 1975 Moskva — ruský hydrológ. R. 1942 – 61 pôsobil v Ústrednom ústave predpovedí Hlavnej správy hydrometeorologickej služby ZSSR, 1961 – 75 na Geografickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity (1963 – 75 vedúci Katedry hydrológie pevniny) a zároveň (po jeho založení) 1968 – 75 v Ústave vodných problémov Akadémie vied ZSSR; 1954 profesor. Zaoberal sa tvorbou odtoku a krátkodobými hydrologickými predpoveďami odtoku, vytvoril vlastnú školu hydrologických predpovedí. Priekopník využívania matematických modelov tvorby odtoku v hydrologických predpovediach a výpočtovej techniky. Najvýznamnejšie diela: Problémy globálnej hydrológie (Problemy globaľnoj gidrologii, 1972), Od leteckých snímok k prognózam a výpočtom odtoku (Ot aerokosmičeskich snimkov k prognozam i rasčotam stoka, 1974), Výpočet riečneho odtoku na všeobecnej krivke zabezpečenosti (Rasčot rečnogo stoka po obobščonnym krivym obespečennosti, spoluautor, 1975). Člen korešpondent Akadémie vied ZSSR (1970). Výsledky jeho prác našli uplatnenie aj na Slovensku.

Kališ, Jiří

Kališ, Jiří, 1. 7. 1930 Frýdek-Místek – 5. 5. 2008 Bratislava — český vodohospodár a hydrotechnik. R. 1953 – 77 pôsobil vo Vědeckovýzkumnom ústave vodního stavitelství a hospodářství Stavebnej fakulty Vysokého učení technického v Brně, 1977 – 2005 vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva v Bratislave. Zaoberal sa najmä teoretickými a teoreticko-experimentálnymi štúdiami turbulencií vodného prúdu, stupňov drsnosti korýt, transportu splavenín a plavenín a zanášania nádrží. Autor viac ako 150 pôvodných vedeckých prác, z ktorých mnohé mohli byť pre zákaz publikovania 1968 – 89 vydávané len vo forme výskumných správ (napr. Vplyv drsnosti a prekážok na formovanie prielomovej vlny, 1978). Ich výsledky boli použité na mnohých vodohospodárskych stavbách v bývalom Československu (napr. Gabčíkovo, Kopčany, Žilina, Dalešice, Nové Mlýny), ako aj vo viacerých štátoch Európy a Ázie.

kalové hospodárstvo

kalové hospodárstvo — systém stabilizácie, zahusťovania, odvodňovania a následného využitia, uskladnenia alebo likvidácie kalov z čistiarní odpadových vôd (→ kal). Kvôli lepšej manipulácii s kalom a ekonomickejšej prevádzke sa zvyčajne hneď po separácii surového kalu zvyšuje obsah sušiny zahusťovaním (predovšetkým sedimentáciou, ale aj filtráciou alebo centrifugáciou). Najbežnejšou metódou jeho spracovania je anaeróbna stabilizácia vo vyhrievanej vyhnívacej nádrži (33 – 40 °C) za vzniku bioplynu (→ kalový plyn). Stabilizáciou sa okrem produkcie energeticky využiteľného bioplynu zníži aj množstvo kalu, ktorý sa čiastočne hygienizuje. Stabilizovaný kal sa ďalej zvyčajne odvodní, čím sa zmenší jeho objem, a podľa požiadaviek na finálne spracovanie sa aj vysuší. Odvodnenie sa uskutočňuje prirodzeným spôsobom v kalovom poli (otvorená plytká nádrž s betónovým dnom pokrytým vrstvou štrkopiesku, v ktorom je zabudovaná drenáž odvádzajúca vodu) alebo v kalovej lagúne (kalovom rybníku; má prirodzené dno bez drenážnej vrstvy, voda sa odvádza prepadom), alebo strojovo (v pásových lisoch, kalolisoch a centrifúgach). Dodatočná hygienizácia kalov, ktorej cieľom je znížiť obsah patogénnych mikroorganizmov v kale, sa uskutočňuje chemicky (najčastejšie páleným alebo haseným vápnom) alebo fyzikálne (termicky). Sušenie kalu sa uskutočňuje buď kontaktne (nepriamo) v diskových sušiarňach, alebo konvekčne (priamo) horúcim plynom (zvyčajne vzduchom). Stabilizovaný kal sa môže zapracovať do poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Odvodnený alebo vysušený stabilizovaný kal sa môže použiť priamo ako hnojivo, na výrobu kompostu, ako súčasť materiálu na rekultiváciu skládok tuhého odpadu a prekrývanie skládok komunálneho odpadu, ako aj uskladniť a použiť ako palivo, resp. zlikvidovať spálením.

Kamská vodná nádrž

Kamská vodná nádrž, rusky Kamskoje vodochranilišče, komijsko-permsky Kama vavidzan — vodná nádrž s hydroelektrárňou (výkon 522 MW) na východe európskej časti Ruska v Permskom kraji na rieke Kama pri meste Perm. Vybudovaná 1954 – 56 prehradením toku železobetónovou hrádzou. Plocha hladiny 1 915 km2, dĺžka 350 km, šírka (maximálna) 14 km, objem 12,2 km3. Využíva sa na lodnú dopravu a zásobovanie miest vodou. Rozvinuté rybárstvo.

kanál

kanál [gr. > lat.] —

1. vo všeobecnosti ryha vyhĺbená v zemi, slúžiaca na odtok vody; otvorený alebo zakrytý (podzemný) umelý vodný tok, inžiniersky objekt slúžiaci na rôzne vodohospodárske účely. Rozoznávajú sa kanály na odvádzanie dažďových a odpadových vôd (→ stoka), kanály na prívod vody k rôznym vodohospodárskym objektom (náhon k vodnej elektrárni, mlynu ap.; derivačný kanál k derivačnej vodnej elektrárni), kanál na vodnú dopravu (→ plavebný kanál, → prieplav), ďalej závlahový a odvodňovací kanál, odľahčovací kanál a i. Okrem vlastného upraveného koryta toku sú súčasťou kanálu aj rôzne hydrotechnické objekty zabezpečujúce jeho funkčnosť (nápustné a výpustné objekty, plavebné komory ap.);

2. biol.

a) canalis — v anatómii trubicová štruktúra, priestor, cez ktorú pretekajú telové tekutiny alebo prechádzajú rôzne anatomické štruktúry (cievy, nervy, šľachy a i.), napr. krčnicový kanál, canalis caroticus – kanál vnútornej krčnice; zápästný kanál, canalis carpi – priechod na šľachy ohýbačov prstov; ústredný kanál, canalis centralis – kanál prebiehajúci stredom miechy;

b) aj iónový kanál – mechanizmus prechodu látok (najčastejšie ióny Na+, K+, Ca2+, Cl-) cez biologickú membránu (v bunke, z jednej bunky do druhej) sprostredkovaný integrálnym membránovým proteínom (→ membránový transport). Rýchlosť difúzie je riadená rozdielom elektrochemických potenciálov daného iónu na obidvoch stranách membrány, priepustnosť kanálu (otváranie a zatváranie) však môže byť ovplyvnená i zmenou membránového potenciálu (kanály aktivované elektrickými zmenami, uplatňujú sa predovšetkým pri vedení vzruchu nervovým vláknom), väzbou ligandu, napr. hormónu, neurotransmitera na receptor (kanály aktivované receptormi, napr. pri prenose vzruchu v synapsách nervových buniek), alebo mechanickými podnetmi (kanály aktivované mechanickým napätím, napr. tlak pri bunkách vnútorného ucha). Prestup iónov cez iónové kanály sa uplatňuje najmä pri vedení nervového vzruchu a pri vzniku a šírení akčného potenciálu. Kanály urýchľujúce transport vody membránou – akvaporíny, tvoria osobitnú skupinu. Neselektívny prienik malých hydrofilných molekúl cez vonkajšiu membránu gramnegatívnych baktérií, mitochondrií a chloroplastov umožňujú poríny;

3. elektron., inform., kyb. → prenosový kanál;

4. inform. informačný kanál — v teórii informácií abstraktná údajová štruktúra (→ front), ktorá realizuje dve operácie, a to vloženie správy na koniec frontu a jej vybratie zo začiatku frontu;

5. tech. prieduch alebo zariadenie slúžiace na odvod plynov (odsávací kanál, vetrací kanál, výfukový kanál).

kanalizácia

kanalizácia [gr. > lat.] — stavebné a technické zariadenie na zachytávanie, zhromažďovanie, odvádzanie a spravidla aj na čistenie odpadových vôd z osídlených území pred vyústením do recipientu; vodná stavba. Tvoria ho stoková sieť a čistiarne odpadových vôd. Rozlišuje sa vnútorná (domová) kanalizácia a verejná kanalizácia. Vnútorná (domová) kanalizácia odvádza odpadovú vodu z budov a plôch k nim priliehajúcich, rozdeľuje sa na jednotnú (odvádza všetky druhy odpadových vôd jedným potrubím) a delenú (osobitne odvádza splaškové a dažďové vody). Verejná kanalizácia hromadne odvádza odpadové a dažďové vody zo sídel (miest, obcí) a z priemyselných a poľnohospodárskych podnikov. Odpadové a dažďové vody sa dostávajú z vnútornej do verejnej kanalizácie prostredníctvom kanalizačnej prípojky. Podľa pôvodu odvádzaných vôd sa rozoznáva dažďová (odvádza zrážkovú vodu z povrchového odtoku), splašková (odvádza splaškovú vodu), priemyselná (odvádza priemyselnú odpadovú vodu) a komunálna kanalizácia (odvádza odpadovú vodu zo sídelných útvarov, obsahuje prevažne splaškovú, prípadne aj priemyselnú odpadovú a dažďovú vodu). Najrozšírenejšia je gravitačná (beztlaková) kanalizácia, ktorá odpadové vody odvádza pri atmosférickom tlaku potrubím so spádom, zriedkavejšie sú podtlaková a tlaková (pretlaková) kanalizácia.

Podľa zákona z 2002 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa za verejnú kanalizáciu ani za jej súčasť nepovažujú také kanalizácie, ktoré neslúžia na hromadné odvádzanie odpadových vôd, samostatné kanalizácie na odvádzanie vôd z jednotlivých objektov a zariadení, dažďové vpusty a ich prípojky na verejnú kanalizáciu, kanalizácie slúžiace výlučne na odvádzanie vôd z povrchového odtoku z komunikácií a verejných plôch (ak nie sú súčasťou stokovej siete delenej sústavy) a kanalizačné prípojky. Ochranu verejnej kanalizácie zákon zabezpečuje prostredníctvom pásma ochrany, ktoré sa vymedzuje v závislosti od priemeru potrubia spravidla v rozsahu 1,5 – 2,5 m od jej vonkajšieho pôdorysného okraja na obidve strany. Vlastníkom verejnej kanalizácie môže byť len právnická osoba so sídlom na území Slovenska (na území obce je vo väčšine prípadov vlastníkom obec, v ktorej územnom obvode je kanalizácia zriadená), prevádzkovateľom môžu byť fyzické, ako aj právnické osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na odbornú spôsobilosť. Správu verejnej kanalizácie vykonávajú orgány verejnej správy a štátnej vodnej správy (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, odbory starostlivosti o životné prostredie okresných úradov).

kanalizovanie toku

kanalizovanie toku — súbor technických opatrení s cieľom maximalizovať prietokovú kapacitu toku, t. j. vytvoriť podmienky na čo najrýchlejší transport vody, ako aj znížiť hydraulické straty prúdiacej vody pri kontakte s brehmi a dnom. Realizuje sa opevnením omočeného obvodu toku (napr. kamennou alebo betónovou dlažbou) alebo jeho vybetónovaním. Príkladmi kanalizovania toku sú prívodné (alebo odpadové) kanály vodných elektrární a odpadové kanály v priemyselných podnikoch.

kapilarita

kapilarita [lat.] — súhrnný názov javov spôsobených silami vznikajúcimi v dôsledku povrchového napätia kvapalín. Najznámejšie z týchto javov sú kapilárna elevácia a kapilárna depresia, t. j. vzostup hladiny zmáčajúcej kvapaliny, resp. pokles hladiny nezmáčajúcej kvapaliny vo zvislých kapilárach spojený so zakrivením hladiny kvapaliny predovšetkým pri stenách kapiláry (zakrivený povrch hladiny sa nazýva meniskus). Sily spôsobujúce kapilaritu (kapilárne sily) vznikajú ako výsledok vzájomného pôsobenia medzi molekulami kvapaliny a medzi molekulami kvapaliny a tuhým telesom (napr. nádobou). Zmeny výšky hladiny v kapiláre sú spojené s existenciou kapilárneho tlaku, pričom platí, že v ustálenom stave musia byť všetky tlaky v kapiláre v rovnováhe. Pri kapilárnej depresii stláča kapilárny tlak kvapalinu nadol pod úroveň jej hladiny v nádobe, do ktorej je kapilára ponorená. Hladina kvapaliny klesá pri stene kapiláry hlbšie než v jej strede (meniskus hladiny je vypuklý, t. j. konvexný). Pri kapilárnej elevácii ťahá kapilárny tlak kvapalinu v kapiláre nahor nad úroveň jej hladiny v nádobe, v ktorej je kapilára ponorená. Výška h, na ktorú vystúpi hladina kvapaliny v kapiláre s polomerom r nad hladinu kvapaliny v nádobe, je daná vzťahom \(h=\frac{2\sigma }{\mathit{r\rho }g}\), kde σ je povrchové napätie kvapaliny, ρ jej hustota a g tiažové zrýchlenie. V dôsledku zmáčania steny kapiláry hladina kvapaliny vystupuje pri stene kapiláry vyššie ako v jej strede (meniskus hladiny je dutý, t. j. konkávny).

Kapilarita sa ako vzlínavosť pozoruje v pórovitom prostredí, predovšetkým v pôde obsahujúcej vodu. Kapilarita pôdnej vody (vzlínavosť pôdnej vody) predstavuje vertikálny pohyb vody prítomnej v úzkych (kapilárnych) póroch pôdy (→ kapilárna voda) smerom k povrchu proti pôsobeniu gravitačných síl. Pôdna voda vzlína nad voľnú hladinu podzemnej vody, pričom miera vzlínania je ovplyvnená predovšetkým veľkosťou pórov v pôde, ktorá je o. i. daná pôdnym typom. Kapilarita sa prejavuje už v póroch s priemerom 8 mm, najintenzívnejšie v póroch s priemerom 0,1 – 0,001 mm. V piesočnatých pôdach stúpa voda do výšky 0,5 m, v hlinitých pôdach do výšky 1,5 m a v ílovitých pôdach až do výšky 3 m nad voľnú hladinu podzemnej vody. Kapilárna voda v pôde je v pohybe, rozlišuje sa slabá (20 mm/h), stredná (20 – 50 mm/h) a intenzívna (viac než 50 mm/h) rýchlosť jej prúdenia. Kapilarita pôdnej vody je významná z hľadiska zadržiavania (retencie) vody v pôdach, čo umožňuje jej využívanie rastlinami, napr. v pôdach s voľnou hladinou podzemnej vody blízko pri povrchu je kapilárna voda zdrojom až tretiny vody spotrebovanej rastlinami.

Kapilarita sa prejavuje aj v poréznych stavebných materiáloch. Pri nedostatočnej hydroizolácii stavby je murivo v priamom kontakte s vlhkou zeminou podložia, dochádza k vzlínaniu vody a v nej rozpustených solí (uhličitanov, síranov, dusičnanov, chloridov a i.) v telese muriva do značnej výšky nad úroveň vonkajšieho vlhkého prostredia, a tým k poškodzovaniu muriva a k zhoršeniu jeho tepelnoizolačných vlastností.

V hydrológii sa oblasť pôdy (resp. iného pórovitého prostredia) obsahujúca kapilárnu vodu nazýva kapilárne pásmo.

Kapilárne sily zohrávajú úlohu aj pri transporte vody z koreňov do všetkých častí rastlín, ktorý sa uskutočňuje v cievach spĺňajúcich úlohu kapilár (→ transpirácia). Medzi kapilárne javy patrí aj tvorenie kvapiek, bubliniek peny ap.

kapilárne pásmo

kapilárne pásmo, kapilárna zóna — hydrol. oblasť v pórovitom prostredí (pôda, zemina, stavebný materiál) nad hladinou vody (najčastejšie nad voľnou hladinou podzemnej vody) obsahujúca kapilárnu vodu a udržiavaná predovšetkým kapilárnymi silami (→ kapilarita). Výška kapilárneho pásma závisí od vlastností pórovitého prostredia (najmä od priemeru pórov v ňom) a pohybuje sa od niekoľkých cm (hrubozrnný piesok) až do desiatok cm (hlinité a ílovité pôdy, tehly, betón).

Karibská vodná nádrž

Karibská vodná nádrž, Karibské jazero, angl. Kariba Lake — priehradná nádrž s dvoma hydroelektrárňami (celkový výkon 1 320 MW) v juž. Afrike na rieke Zambezi na hranici štátov Zambia a Zimbabwe. Vznikla vybudovaním priehradnej hrádze Kariba Dam. Priehradná hrádza bola vybudovaná 1955 – 59 v kaňone Kariba (podľa neho nazvaná; presídlených bolo okolo 57-tis. ľudí, najmä etnika Tongov, a v rámci operácie Noah i 6-tis. veľkých a nespočítateľné množstvo malých zvierat); dĺžka 579 m, výška 128 m. Nádrž bola napúšťaná 1958 – 63; plocha 5 580 km2 (jedna z najväčších vodných nádrží na svete vytvorených činnosťou človeka), dĺžka 280 km, maximálna šírka 40 km, maximálna hĺbka 97 m, objem 180,6 km3. Elektráreň na juž. brehu nádrže patrí Zimbabwe a je v prevádzke od 1962, elektráreň na sev. brehu patrí Zambii a je v prevádzke od 1976. Oblasť vyhľadávaná turistami, rozvinuté rybárstvo a chov krokodílov (krokodílie farmy).

klauzúra

klauzúra [lat.] —

1. náb. uzavretý priestor v kláštore zabezpečujúci rehoľníkom a rehoľníčkam izoláciu pred vonkajším svetom; aj spôsob života v takejto izolácii spočívajúci prevažne v rozjímaní, v chórovej modlitbe a v mlčanlivosti. Na základe klauzúry nie je dovolené členom niektorých reholí opustiť kláštorné priestory (aktívna klauzúra) a súčasne návštevníkom kláštora (najmä osobám druhého pohlavia) vstupovať do jeho súkromných priestorov (pasívna klauzúra) z dôvodov osobnej ochrany a pestovania vnútorného života tam žijúcich rehoľných spoločenstiev. V dejinách rímskokatolíckej cirkvi bola klauzúra vymedzovaná pápežskými dekrétmi (tzv. pápežská klauzúra) a jej porušenie sa trestalo rôznymi opatreniami, a to najmä v ženských kláštoroch (dekrét Bonifáca VIII. Periculoso, 1298). V 16. stor. vznikli aj prísne klauzúry pre mužské spoločenstvá, ktoré upravovali dekréty Pia V. (Circa pastoralis officii e Regularium, 1566; Decet Romanum Pontificem, 1570). Neskôr však boli niektoré klauzúrne privilégiá, ako aj tresty vyplývajúce z ich nedodržania zrušené dekrétom Benedikta XIV. Regularis Disciplinae (1742) a bulou Pia IX. Apostolicae Sedis moderationi (1969). Podstatné prvky úpravy klauzúry predchádzajúcich pápežov prebral aj Kódex kánonického práva (1917). V 20. stor. prísne predpisy klauzúry upravili a zmiernili aj viaceré dokumenty pápežov a 2. vatikánskeho koncilu. Zodpovednosť za konkrétne používanie klauzúry sa právne presunula na jednotlivé kláštory a rehoľné spoločenstvá. Kódex kánonického práva (1983; kánon 667) sa odvoláva na úpravu klauzúry podľa vlastného rehoľného práva alebo na pápežské zvláštne právo. V súčasnosti sa rozlišujú dva typy klauzúry: všeobecná klauzúra nekontemplatívnych kláštorov, pri ktorej sa vyžaduje dodržiavanie aspoň minimálneho priestoru na privátnu sféru členov spoločenstva, a všeobecná klauzúra kontemplatívnych kláštorov (mníšskeho života naplneného modlitbami bez možnosti vychádzania mimo kláštora), pri ktorej sú najmä ženské kláštory povinné dodržiavať normy tzv. pápežskej klauzúry. K posledným dokumentom upravujúcim pápežské klauzúry ženských kláštorov patrí Verbi sponsa (1999), ktorý vydala Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života Rímskej kúrie;

2. ped. aj klauzúrna skúška — písomná skúška žiaka alebo študenta, ktorá sa koná pod dozorom pedagógov alebo poroty v určených miestnostiach bez prístupu verejnosti. V školách s technickým alebo s umeleckým (výtvarným) zameraním má podobu súbornej záverečnej práce (klauzúrna práca) praktického charakteru na danú tému, ktorá býva obyčajne realizovaná pod vedením pedagóga;

3. vodohosp. aj klauza — malá vodná nádrž na horných úsekoch potokov a bystrín v horských častiach dolín slúžiaca na akumuláciu vody na jednorazové zväčšenie prietoku v nich potrebné na splavenie dreva. Hrádza klauzúry je vybudovaná z otesaných brvien, vyplnená kameňom a hlinou a v jej strede sa nachádzajú dve výpustné stavidlá, niekedy býva aj sypaná (z drevených brvien sú postavené iba priepusty, ktorými sa vypúšťa voda) a proti vplyvom počasia chránená šindľovou strechou. Klauzúrou je napr. vodná nádrž na potoku Belá pri Smižanoch v Slovenskom raji vybudovaná 1781 (obnovená 1917 a 1928, zrekonštruovaná 1980) alebo vodná nádrž Hrončok na Kamenistom potoku vo Veporských vrchoch vybudovaná 1881 (zrekonštruovaná 2002 – 03).

Klemeš, Vít

Klemeš, Vít, 30. 4. 1932 Podivín, okres Břeclav – 8. 3. 2010 Victoria, provincia Britská Kolumbia, Kanada — český hydrológ a vodohospodár. R. 1955 – 62 pôsobil v podniku Vodohospodársky rozvoj a výstavba v Brne, 1963 – 68 v Ústave hydrológie a hydrauliky SAV (dnes Ústav hydrológie SAV) v Bratislave. R. 1968 emigroval do Kanady, 1968 – 72 pôsobil na Torontskej univerzite, 1972 – 89 v Národnom hydrologickom výskumnom ústave (National Hydrology Research Institute) v Ottawe a Saskatoone, 1990 – 99 vodohospodársky konzultant provincie Britská Kolumbia vo Victorii; 1994 DrSc. Hosťujúci profesor na mnohých renomovaných svet. univerzitách (v Los Angeles, Zürichu, Melbourne, vo Viedni, v Karlsruhe, Quebecu).

Zaoberal sa hydrológiou, najmä teóriou hospodárenia s vodou v nádržiach a problematikou nespoľahlivosti hydrologických údajov a ich analýz, ako aj vodohospodárskymi štúdiami (o. i. štúdiou pripravovanej výstavby vodného diela Nové Mlýny na rieke Dyje na Morave). Autor viac ako 150 vedeckých a technických publikácií. Hlavné dielo: Zdravý rozum a iné kacírstva (Common Sense and other Heresies, 2000). Člen Medzinárodnej asociácie hydrologických vied (International Association of Hydrological Sciences, IAHS; 1987 – 90 prezident). Nositeľ viacerých domácich i zahraničných ocenení.

Klenovec

Klenovec — vodárenská nádrž v katastri obce Klenovec na rieke Klenovská Rimava (pravostranný prítok Rimavy). Plocha 0,71 km2, úžitkový objem 8,43 mil. m3. Vybudovaná 1968 – 74 prehradením toku zemnou hrádzou s jadrovým tesnením; výška hrádze (nad terénom) 32,5 m, dĺžka hrádze v korune 390 m. Zdroj pitnej vody pre okres Rimavská Sobota (skupinový vodovod Klenovec – Rimavská Sobota, stály odber 460 l/s). Chov rýb.

klimatický výpar

klimatický výpar, celkový výpar, územný výpar — prvok hydrologickej bilancie územia charakterizujúci výpar z definovaného územia (napr. povodia) za hydrologický rok. Získava sa štatistickým spracovaním viacročných (spravidla niekoľkodesaťročných) meraní alebo výpočtov jednotlivých prvkov hydrologickej bilancie územia. Napr. ročný klimatický výpar z územia Slovenska predstavuje priemernú hodnotu klimatického výparu za mnohoročné obdobie a rovná sa 497 mm (vrstva vody s výškou 497 mm), čo je 0,647 priemerného ročného úhrnu zrážok na území Slovenska. Je blízky klimatickému výparu z celého európskeho kontinentu (489 mm).

Kniška, Július

Kniška, Július, 21. 8. 1907 Spišská Nová Ves – 13. 4. 1988 Bratislava — slovenský hydrológ. R. 1931 – 49 pôsobil vo viacerých vodohospodárskych inštitúciách, 1949 – 69 na Krajskom národnom výbore (odbor vodného hospodárstva), 1969 – 74 na Ministerstve lesného a vodného hospodárstva SSR a 1974 – 77 v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách v Bratislave. Zaoberal sa najmä projektovaním a realizáciou výstavby malých vodných nádrží, Šúrskeho kanála, ochranou pred povodňami na Ipli, Hrone a Dunaji, ako aj organizáciou protipovodňových opatrení počas povodní na Dunaji (1954, 1963, 1965). R. 1950 postavil prvé hydrotechnické laboratórium na Slovensku.

Kocinger, Dominik

Kocinger, Dominik, 11. 4. 1932 Báhoň, okres Pezinok – 25. 9. 2011 Bratislava — slovenský vodohospodár. R. 1956 – 60 pôsobil v Agroprojekte Bratislava (zorganizoval a riadil vodohospodársku a hydrogeologickú skupinu), 1960 – 65 zabezpečoval pre chemické podniky v Bratislave prípravu a realizáciu akcie Neutralizačná a mechanická čistiareň a odvedenie chemických odpadových vôd z Dunaja, 1965 – 90 pôsobil vo Vodných zdrojoch Bratislava (zabezpečoval vodné zdroje na Žitnom ostrove po povodni 1965), 1990 – 2007 Splnomocnenec vlády SR pre výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (podieľal sa na príprave podkladov na obhajobu funkcie vodného diela Gabčíkovo pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, ktorého rozsudok významne prispel k očisteniu mena SR). Spoluautor diel Návšteva oblasti Vodného diela Gabčíkovo (Visit to the area of the Gabčíkovo Hydropower Project, 1999), Vodné dielo Gabčíkovo a prírodné prostredie (2004). Nositeľ Radu Ľ. Štúra I. triedy (2007) za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj vodného hospodárstva i ďalších ocenení.