Aldrich [óldrič], Thomas Bailey, 11. 11. 1836 Portsmouth, New Hampshire – 19. 3. 1907 Boston, Massachusetts — americký spisovateľ a vydavateľ. R. 1855 – 65 vydavateľ v New Yorku, od 1865 vydával týždenník Every Saturday (Každá sobota) v Bostone. Člen literárnej skupiny, do ktorej patrili aj H. W. Longfellow, R. Lowell a O. W. Holmes. Jeho najznámejším dielom je autobiografický román Príbeh zlého chlapca (The Story of a Bad Boy, 1870).

americká literatúra — súhrnný názov textov v anglickom jazyku, ktoré vznikli na území Spojených štátov amerických a trinástich britských kolónií v Severnej Amerike, ktoré 1776 vyhlásili nezávislosť od britskej koruny a stali sa zakladajúcimi štátmi USA. Začiatky americkej literatúry spadajú do 17. stor., keď vých. pobrežie Severnej Ameriky začali osídľovať prisťahovalci z Anglicka. Za najstaršiu pamiatku sa pokladá kniha Pravdivá správa... o Virgínii (A True Relation... of Virginia, 1608) od kapitána Johna Smitha (*1580, †1631), v ktorej vysvetľuje, aké možnosti ponúka život v novovznikajúcich kolóniách. Ranú americkú literatúru predstavujú písomné správy o osídľovaní nových území i o hospodárskom živote v kolóniách, opisy prírody a života Indiánov, historické spisy (William Bradford, *1590, †1637; Edward Johnson, *1598, †1672), denníky (John Winthrop, *1588, †1649) a náboženské diela (Samuel Sewall, *1652, †1730). Prozaické a dramatické žánre sa nepestovali, pretože kolonisti mali proti nim predsudky. Okrem faktografickej literatúry sa začala formovať náboženská poézia (tzv. puritánski básnici A. Bradstreetová; Edward Taylor, *asi 1642, †1729). Všetky diela americkej literatúry 17. stor. sú obsahovo a štylisticky ovplyvnené britskými vzormi.

Začiatkom 18. stor. niektorí autori, napr. C. Mather a Jonathan Edwards (*1703, †1758), obhajovali náboženské predstavy vychádzajúce z tradícií puritanizmu a kalvinizmu, do kolónií však postupne prenikali idey osvietenstva, osobnej a náboženskej slobody, ľudských práv a demokracie, ktoré prispeli k formovaniu americkej identity a podnietili Americkú revolúciu. Rozvíjala sa najmä vecná literatúra (publicistické práce, vedecko-náučné spisy, politické pamflety, prejavy, polemické traktáty). Vedúcou osobnosťou bol kníhtlačiar, publicista, osvietenský mysliteľ a politik B. Franklin, ako pamfletista vynikol T. Paine, ktorého diela Zdravý rozum (Common Sense, 1776) a Vek rozumu (The Age of Reason, 3 časti, 1794 – 1807) predstavujú základ americkej národnej literatúry. Na ich myšlienky a štýl nadviazali počas vojny za nezávislosť a v období formulovania amerických ústavných princípov autori politických textov (T. Jefferson, J. Madison, J. Jay, A. Hamilton). V 2. pol. 18. stor. vznikla prvá básnická skupina hartfordskí vzdelanci (Hartford Wits, aj Connecticut Wits; J. Barlow, J. Trumbull). Revolučné básne s prvkami satiry zakladateľa americkej básnickej tradície P. M. Freneaua slúžili ako účinná propaganda a neskoršie básne predznamenali nástup romantizmu i rozvoj pôvodnej, národnej literatúry.

Na začiatku 19. stor. sa centrom kultúrneho života stal New York, kde pôsobila literárna skupina knickerbockerovská škola (Knickerbocker Wits; W. Irving, J. F. Cooper, W. C. Bryant, H. W. Longfellow, J. R. Lowell a i.). V období od 30. rokov 19. stor. do občianskej vojny v USA (1861 – 65), ktoré literárni vedci nazývajú renesancia, nastal rozkvet americkej literatúry. Výrazom duchovného vyjadrenia mladého národa, ktorý sa oslobodzoval spod vplyvu dogmatickej puritánskej ideológie, bol romantický a idealistický bostonský transcendentalizmus proklamujúci myšlienky kultúrnej samostatnosti, slobody vôle a myslenia (R. W. Emerson, H. D. Thoreau). Najpopulárnejší básnik H. W. Longfellow napísal v romantickom duchu podľa starých indiánskych povestí Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855), pričom využil metrum fínskej Kalevaly. Za zakladateľov modernej americkej poézie sa pokladajú W. Whitman, E. A. Poe a E. Dickinsonová. O rozvoj americkej prózy sa zaslúžil N. Hawthorne, ktorý v poviedkach a v románoch rozvíjal psychologickú líniu a stvárnil puritánske idey predurčenia, dedičného hriechu a večného zápasu dobra a zla, H. Melville uviedol do americkej literatúry žáner cestopisu, mnohostrannú tvorbu E. A. Poea poznamenali romantický individualizmus a subjektivizmus.

V 2. pol. 19. stor. sa prehlbovali hospodárske a politické rozpory medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom, postupne sa presadzoval literárny realizmus odrážajúci sociálnu skutočnosť. Pre rozvoj realizmu mala význam regionalistická literatúra, regionalisti zobrazovali lokálny kolorit (Local Color) rôznych regiónov Ameriky. Predchodkyňou regionalistických prozaikov bola H. Stoweová-Beecherová, ktorá napísala najpopulárnejší román 19. stor. Chalúpka strýčka Toma (Uncle Tom's Cabin, 1852) namierený proti otroctvu. K ďalším regionalistickým autorom patrili H. Garland, J. Ch. Harris, G. W. Cable, E. Dahlberg a Sarah Orne Jewettová (Jewett,*1849, †1909); na regionalizmus nadviazal aj Mark Twain. Priekopníkmi amerického realizmu boli majster psychologického románu H. James a W. D. Howells. V období zostrujúcich sa spoločenských protirečení v 90. rokoch 19. stor. niektorí spisovatelia (U. Sinclair, S. Crane, F. Norris, J. London) nadviazali na európsky naturalizmus; kritickorealistické a naturalistické tendencie vyvrcholili v tvorbe T. Dreisera.

Americkú literatúru medzivojnového obdobia charakterizuje štýlová rozmanitosť ako výraz nového umeleckého cítenia a nového videnia prudko sa meniaceho sveta. Na začiatku 20. stor. sa začala renesancia americkej poézie. Nastúpila nová generácia básnikov, ktorá rozvíjala národné básnické tradície (E. A. Robinson, R. L. Frost, C. Sandburg, N. V. Lindsay). Chaotický svet modernej civilizácie zobrazili básnici avantgardnej renesancie, jedným z umeleckých prejavov bol imagizmus (E. Pound, A. Lowellová, H. Doolittlová, W. C. Williams). Formálne experimentovanie využil E. E. Cummings, osobitý štýl vytvoril R. Jeffers. V 20. rokoch 20. stor. sa okolo časopisu The Fugitive (Utečenec, → Fugitives) v Nashville sústredila skupina južanských spisovateľov (J. C. Ransom, A. Tate, R. P. Warren). Spoločenský protest vyplývajúci z rasovej nerovnosti zaznieval v dielach básnikov a prozaikov harlemskej renesancie (J. L. Hughes; R. Wright; Nella Larsenová, Larsen, *1891, †1964; Zora Neale Hurstonová, Hurston, *1891, †1960; Claude McKay, *1889, †1948; J. Toomer). V próze bola v 20. rokoch 20. stor. jedným z prvých literárnych prejavov nespokojnosti s hodnotami americkej spoločnosti (konvencie, konzumný štýl života, duchovná prázdnota) vzbura proti malomestu (H. S. Lewis, S. Anderson, E. L. Masters). Okrem spisovateľov staršej generácie sa začala formovať stratená generácia (lost generation), do ktorej sa zaraďujú autori ako E. Hemingway, F. S. Fitzgerald, J. Dos Passos a W. Faulkner, ktorí v 30. rokoch 20. stor. tematizovali zážitky z 1. svetovej vojny, ako aj pocity dezilúzie, skepsy a nemožnosti nájsť svoje miesto v povojnovej spoločnosti. V literatúre tohto obdobia sa výrazne uplatnila sociálna problematika, ktorá dominovala najmä v dielach J. Steinbecka. Sociálne protirečenia sú tematicky obsiahnuté aj v naturalistických prózach J. T. Farrella, N. Algrena, E. P. Caldwella a i. V období po 1. svetovej vojne sa začala rozvíjať aj dovtedy stagnujúca divadelná tvorba, v ktorej sa uplatnili realistické a naturalistické postupy, ale aj symbolizmus a radikálny expresionizmus. Zakladateľom modernej americkej drámy bol E. O’Neill. Pre súčasnú americkú poéziu sú charakteristické dve základné tendencie, ktoré sa kryštalizovali už v medzivojnovom období, a to tzv. akademickí básnici (academic poets; R. Lowell; R. Wilbur; T. Roethke; Randall Jarrell, *1914, †1965; a i.), ktorí kládli dôraz na intelektuálnosť obsahu a na formálnu precíznosť, a experimentálna poézia, v ktorej prevládalo úsilie o spontánne vyjadrenie autentických citových zážitkov.

V 50. rokoch 20. stor. sa okolo Ch. Olsona sústredila skupina experimentálnych básnikov, tzv. blackmountainská škola (Black Mountain College School; D. Levertová; Robert Duncan, *1919, †1988; Robert Creeley, *1926, †2005). Podľa Olsonovej teórie projektivizmu sa básnická tvorba neriadi zákonmi tradičnej metriky, ale fyziologickými princípmi, t. j. dýchaním, prirodzeným členením slabík a páuz. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. sa sformovalo hnutie bítnikov (beat generation; A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, G. Snyder, J. Kerouac, W. Burroughs a i.), ktoré nadviazalo na tvorbu H. Millera. Pre bítnikov bol charakteristický nonkonformný bohémsky životný štýl (drogy, sex), odpor proti konzumnej spoločnosti, konvenciám a diskriminácii, hlásali ničím neobmedzenú slobodu jednotlivca. V 60. rokoch 20. stor. na nich nadviazalo hnutie hippies, ktoré sa prejavilo najmä v hudbe. V 70. rokoch 20. stor. bola v opozícii proti tradicionalizmu a akademizmu tvorba skupiny newyorskí básnici (New York Poets; J. Ashbery, F. O’Hara a i.), ktorá sa inšpirovala expresionizmom výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov (V. V. Majakovskij, G. Apollinaire, A. Breton); básnici využívali voľný verš a nezvyčajné grafické usporiadanie veršov. Pre americkú povojnovú poéziu je typická štýlová a tematická rôznorodosť. Tzv. spovedná poézia (confessional poetry) rozvíjajúca sa v 50. a 60. rokoch 20. stor. zahŕňala básnikov s rôznym individuálnym štýlom (S. Plathová; A. Sextonová; H. Nemerov; David Shapiro, *1947; a i.). K najvýznamnejším básnikom patril R. Wilbur.

V súčasnej americkej próze sa odrazil zložitý spoločenský vývoj po 2. svetovej vojne, regionálne zvláštnosti a účasť národnostných menšín na rozvoji americkej kultúry. Autori sa sústreďovali na filozofické, etické a psychologické otázky vzťahu jednotlivca k svetu a k spoločnosti; v tematickej štruktúre sú zvýraznené problémy sebapoznania a identity človeka. Do popredia sa dostal vojnový román (N. Mailer, J. Hersey, I. Shaw, J. H. Burns, J. Heller, J. Jones). Významné postavenie mala próza amerického juhu, ktorej autori W. Faulkner, E. P. Caldwell, T. Capote, W. Styron, E. Weltyová, C. McCullersová, F. O’Connorová, H. Leeová a i. stvárňovali sociálne a psychologické dôsledky porážky juhu v občianskej vojne, komplex tzv. južanskej viny, rasové konflikty a rozpor tradičných hodnôt s novou spoločenskou realitou. Na antitradicionalizmus a nedôveru k zrelativizovaným hodnotám spoločnosti nadviazali J. D. Salinger, J. Updike a J. Cheever. Problémy mladých ľudí (dospievanie, hľadanie samého seba a svojho miesta v živote) stvárnili W. Saroyan a J. D. Salinger, židovskú problematiku I. B. Singer. V 60. rokov 20. stor. prenikli do prózy prvky postmoderny. Myslenie o literatúre a kultúre v postmodernom období výrazne ovplyvnila literárna kritička, filozofka a spisovateľka S. Sontagová. Postmodernisti (J. Barth, T. Pynchon, D. DeLillo, D. Barthelme, R. Brautigan, J. Heller, K. Vonnegut, K. Kesey, E. L. Doctorow a i.) rozvíjajú myšlienky absurdnosti ľudskej existencie, relatívnosti hodnôt a poznania; prózy obsahujú apokalyptické vízie, grotesknú komiku, paródiu, iróniu a čierny humor. Napriek individuálnym rozdielom má tvorba týchto spisovateľov niektoré spoločné vlastnosti (rôzne spôsoby narušenia tradičného rozprávania, kompozičný chaos, štylistická a jazyková hybridizácia); charakteristické sú témy hľadania autentickej reality (T. Pynchon), odosobnenia života v technokratickej spoločnosti (K. Vonnegut, D. Barthelme) a nesúhlasu s komercionalizáciou (R. Brautigan). V 70. rokoch 20. stor. sa autori zameriavali na témy rozpadu modernej americkej rodiny (J. Updike), narušených vzťahov a komunikácie medzi ľuďmi (J. Heller, J. C. Oatesová), osamelosti človeka (S. Bellow, P. Roth) a straty identity (K. Vonnegut). Tzv. nový žurnalizmus (New Journalism; T. Capote, román Chladnokrvne, In Cold Blood, 1966; N. Mailer, román Katova pieseň, The Executioner’s Song, 1979; G. Vidal, T. Wolfe) spojil literárne a novinárske postupy; kombináciu rozprávačských a kompozičných postupov beletrie a literatúry faktu využil E. L. Doctorow. V 80. rokoch 20. stor. vyšiel antiutopický román K. Vonneguta Galapágy (Galápagos, 1985), v ktorom tlmočil myšlienku zodpovednosti za ľudský život. O partnerských vzťahoch, sexualite a emancipácii žien vypovedajú diela J. Irvinga, odcudzenie človeka v modernej dobe a hľadanie zmyslu života stvárnili J. Updike, S. Bellow a W. Percy, sociálnu nerovnosť E. L. Doctorow, banálnu každodennosť ľudí, ktorí musia bojovať s nepriazňou osudu R. Carver, skazenosť a mravný úpadok doby J. K. Toole. Pre americkú literatúru od 90. rokov 20. stor. po súčasnosť je charakteristická štýlová a tematická rôznorodosť; autori prostredníctvom prvkov postmoderny (D. DeLillo, G. Saunders), tzv. južanskej gotiky (C. McCarthy), tzv. hysterického realizmu (D. F. Wallace; Jonathan Franzen, *1959) a metamoderny (D. F. Wallace; J. Franzen; Dave Eggers, *1970) zachytávajú súčasný svet totálneho odcudzenia, individualizmu a rozpadu rodiny, existenciálnu úzkosť a samotu. Jedným z najvýznamnejších spisovateľov je D. DeLillo, ktorý reflektuje kontrastný pohľad na život v modernej dobe (masová kultúra, masmédiá, konzumizmus, rozpad a znovuzjednotenie rodiny, znovuzrodenie prostredníctvom násilia). D. F. Wallace sa zameriaval na zachytenie každodennej dezilúzie a vnútornej samoty, J. Franzen v románe Rozhrešenie (The Correction, 2001) podal veľkolepý obraz globalizovanej spoločnosti i zložitých medziľudských vzťahov v modernej dobe (rozpadávajúca sa spoločnosť bez hodnôt, konflikt generácií, problematické vzťahy v americkej rodine, hľadanie identity). Podobnými témami (vplyv popkultúry na myslenie súčasných ľudí, reflexia mediálneho sveta) sa zaoberá aj D. Eggers.

V dramatickom umení sa uplatnili tradičné i moderné kompozičné princípy a rôzne experimentálne tendencie. V hrách A. Millera, T. Williamsa, E. Albeeho, Arthura Kopita (*1937, †2021) a i. sa odzrkadlil proces hľadania adekvátnych výrazových prostriedkov a dramatických foriem na vyjadrenie zložitých spoločenských vzťahov. Radikálne a inovatívne hry vznikli aj mimo Broadwaya (David Rabe, *1940; D. Mamet; L. Jones/Amiri Baraka), kontroverzným témam sa venuje T. Kushner; v 90. rokoch 20. stor. sa objavilo aj niekoľko nadaných autoriek (Paula Vogelová, Vogel, *1951; Suzan-Lori Parksová, Parks, *1963).

Populárna literatúra (dobrodružná literatúra, detektívka, science-fiction, fantasy, horor) bola zo začiatku na okraji záujmu, neskôr sa stala súčasťou beletrie. Je charakteristická masovosťou a stereotypnosťou v námetoch (boj dobra a zla) a v zobrazení postáv. Prostredie západu uviedol do americkej dobrodružnej literatúry v 2. pol. 19. stor. J. F. Cooper. V pentalógii Príbehy Koženej pančuchy (Leatherstocking Tales, 1823 – 41) vytvoril zidealizovaný a romantický obraz vzťahu medzi pôvodnými, indiánskymi obyvateľmi a belochmi, ktorý sa stal základom národného mýtu (priateľstvo medzi Indiánmi a belochmi, čestný a statočný zálesák ako národný hrdina). B. Harte v poviedkach z prostredia kalifornských zlatokopov spojil sentimentalitu a realizmus, Mark Twain vniesol do americkej dobrodružnej literatúry nové impulzy (paródia na zálesácke a indiánske romány). Dobrodružný charakter majú westerny O. Wistera, ktorý knihou Virgínčan (The Virginian, 1902) vytvoril modelový (romantický) western. Brutálny opis západu a beštiálne vraždenie v 2. pol. 19. stor. podal C. McCarthy vo filozofickom westerne Krvavý poludník (Blood Meridian, 1985).

Zakladateľom americkej detektívky bol E. A. Poe. V 30. rokoch 20. stor. predstavitelia tzv. drsnej školy (D. Hammet, R. Chandler) predstavili v detektívnych príbehoch moderné mesto zločinu, korupciu v politike, súdnictve a polícii. K ďalšej generácii autorov detektívok patria napr. E. McBain, M. Spillane, Paul Auster (*1947) a i. Príbehy science-fiction najskôr vychádzali v lacných časopisoch určených pre mládež, neskôr knižne v miliónových nákladoch. Autori sci-fi sa vo svojich dielach zaoberali otázkami zničenia Zeme a prežitia ľudstva (E. R. Burroughs; Frank Patrick Herbert, *1920, †1986; Ursula K. Le Guinová, Le Guin, *1929, †2018; Harry Harrison, *1925, †2012; Michael Crichton,*1942, †2008), novými vedeckými technológiami (I. Asimov; Philip K. Dick, *1928, †1982; William Gibson, *1948), kolonizáciou vesmíru (R. Bradbury, R. A. Heinlein), imaginárnymi svetmi (U. K. Le Guinová), mimozemskými formami života (Theodore Sturgeon, *1918, †1985), osudom ľudskej spoločnosti v budúcnosti (K. Vonnegut; P. K. Dick; U. K. Le Guinová; David Brin, *1950; Samuel R. Delany, *1942), kozmickou civilizáciou (Bruce Sterling, *1954), alternatívnou minulosťou (Kevin Wayne Jeter, *1950; Tim Powers, *1952) a ohrozením ľudstva mimozemskými civilizáciami (D. Brin).

Pre americké fantasy ságy je typický boj dobra s temnými silami (démoni, vlkolaci, upíri, mágovia), ktoré chcú získať nadvládu nad svetom a zničiť civilizáciu. K najvýznamnejším autorom patria George R. R. Martin (*1948; Pieseň ľadu a ohňa, A Song of Ice and Fire, 5 zv., 2000 – 2011), U. K. Le Guinová (Zememorie, Earthsea, 6 zv., 1968 – 2001), Roger Zelazny (*1937, †1995; Kroniky Amberu, The Chronicles of Amber, 10 zv., 1970 – 91), Robert Jordan (*1948, †2007; Koleso času, The Wheel of Time, 15 zv., 1990 – 2013), Terry Goodkind (*1948, †2020; Meč pravdy, The Sword of Truth, 19 zv., 1994 – 2018), Richelle Meadová (Mead, *1976; Upíria akadémia, The Vampire Academy, 6 zv., 2007 – 10), Rick Riordan (*1964; Bohovia Olympu, The Heroes of Olympus, 5 zv., 2010 – 14) a Cassandra Clareová (Clare, *1973; Nástroje smrti, The Mortal Instruments, 6 zv., 2007 – 14). Za predchodcu hororu sa v americkej literatúre pokladá E. A. Poe, k najvýznamnejším autorom patria H. P. Lovecraft, A. Bierce, P. Bowles, S. King, J. Hawkes, Shirley Jacksonová (Jackson, *1916, †1965), I. Levin, Robert Bloch (*1917, †1994) a P. Straub.

Výrazný podiel na rozvoji americkej kultúry má tvorba afroamerických spisovateľov (P. L. Dunbar; J. L. Hughes; R. Wright; R. W. Ellison; J. Baldwin; I. Reed; L. Jones; T. Morrisonová; A. Walkerová; Malcolm X; Gwendolyn Brooksová, Brooks, *1917, †2000; Maya Angelouová, Angelou, *1928, †2014; Terry McMillanová, McMillan, *1951; Percival Everett, *1956; Charles R. Johnson, *1948), ktorá sa tematicky sústreďuje na dva závažné problémy v živote černochov – sebauvedomovanie vo vzťahu k historickej skúsenosti černochov a hľadanie identity v modernej spoločnosti. Ústrednou témou próz spisovateľov indiánskeho pôvodu L. Erdrichovej, Jamaka Highwatera (*1931, †2001), Shermana Alexieho (*1966), N. S. Momadaya, Leslie Marmon Silkovej (Silko, *1948) a i. je sebauvedomovanie Indiánov a ich asimilácia v americkej spoločnosti. Produktívnu skupinu tvoria spisovatelia židovského pôvodu (S. Bellow; P. Roth; B. Malamud; I. B. Singer; J. D. Salinger; E. L. Doctorow; J. Heller; A. Ginsberg; P. Auster; H. Nemerov; C. Ozicková; Ch. Potok; Nathan Englander, *1970 a i.); v ich tvorbe dominujú otázky identity a sebahľadania, v ktorých sa odráža vzájomné pôsobenie rozdielnych kultúr, hodnôt a tradícií. Od 70. rokov 20. stor. prekvitajú ázijská americká literatúra (Maxine Hong Kingstonová, Kingston, *1940; Jhumpa Lahiriová, Lahiri, *1967; Amy Tanová, Tan, *1952; Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Ha Jin, *1956 a i.) a hispánska americká literatúra (S. Cisnerosová; Rudolfo Anaya, *1937, †2020; Rolando Hinojosa, *1929; Denise Chávezová, Chávez, *1948; Gloria E. Anzaldúaová, Anzaldúa, *1942, †2004; Tomás Rivera, *1935, †1984; Oscar Hijuelos, *1951, †2013; Junot Díaz, *1968; Luis Valdez, *1940 a i.).

Anderson [endrsn], Sherwood, 13. 9. 1876 Camden, Ohio – 8. 3. 1941 Colón, Panama — americký prozaik. Výrazne zasiahol do vývinu americkej literatúry (najmä poviedkovej tvorby) v medzivojnovom období, ovplyvnil W. Faulknera a E. Hemingwaya. Jeho štýl vychádza z hovorového jazyka a je inšpirovaný experimentálnou tvorbou G. Steinovej. Venoval sa sociálnym témam a vplyvu industrializácie na medziľudské vzťahy, poprel idylický obraz amerického malomesta, konfrontoval sa s jeho moralistickými a schematickými zásadami a týmto novým pohľadom inšpiroval aj ďalších autorov k vzbure proti malomestu. Vrcholné dielo Winesburg, Ohio (1919; slov. 1959; sfilmované 1973, réžia Ralph Senensky) zobrazuje osamelosť človeka v malomestskom prostredí. Zbierky poviedok: Triumf vajca (The Triumph of the Egg, 1921), Kone a ľudia (Horses and Men, 1923), Smrť v lesoch (Death in the Woods, 1933); romány: Syn Windyho McPhersona (Windy McPherson's Son, 1916), Pochodujúci muži (Marching Men, 1917), Biely bedár (Poor White, 1920), Mnohé manželstvá (Many Marriages, 1923), Temný smiech (Dark Laughter, 1925), Tar: Stredozápadné detstvo (Tar: A Midwest Childhood, 1926), Alica a stratený román (Alice and The Lost Novel, 1929), Viac než túžba (Beyond Desire, 1932), Kit Brandon: Portrét (Kit Brandon: A Portrait, 1936); pamäti: Rozprávačov príbeh (A Story Teller's Story, 1924), Zápisník Sherwooda Andersona (Sherwood Anderson's Notebook, 1926).

Ashbery [eš-], John, 28. 7. 1927 Rochester, New York – 3. 9. 2017 Hudson, New York — americký básnik a umelecký kritik; príslušník skupiny tzv. newyorských básnikov, ktorí sa inšpirovali expresionistickými výbojmi výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov. Používa kadencie bežnej hovorovej reči, ako aj rozličné štylistické experimenty.

Zbierky básní: Turandot (1953), Pár stromov (Some Trees, 1956), Rieky a hory (Rivers and Mountains, 1966), Dvojaký sen o jari (The Double Dream of Spring, 1970), Autoportrét vo vydutom zrkadle (Self-Portrait in a Convex Mirror, 1975), Vlna (A Wave, 1984; slov. 2000), A hviezdy žiarili (And the Stars Were Shining, 1994), Počuješ, vtáčik? (Can You Hear, Bird?, 1995), Čínske šepoty (Chinese Whispers, 2002), Svetaznalá krajina (A Worldly Country, 2007) a i. Nositeľ Národnej knižnej ceny za poéziu (1976), Pulitzerovej ceny za poéziu (1976) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos do americkej literatúry (2011).

Babbitt [bebit], Irving, 2. 8. 1865 Dayton, Ohio – 15. 7. 1933 Cambridge, Massachusetts — americký literárny vedec. Pôsobil na Harvardovej univerzite, od 1912 profesor francúzskej literatúry. Venoval sa štúdiu klasických literatúr, najmä francúzskeho klasického písomníctva. Hlásal osobnú a spoločenskú disciplinovanosť, zavrhoval osobnú citovosť a tvorbu súčasníkov. Hlavné diela: Rousseau a romantizmus (Rousseau and Romanticism, 1919), Demokracia a vodcovstvo (Democracy and Leadership, 1924).

Baker [bejkr], Carlos, 5. 5. 1909 Biddeford, Maine – 18. 4. 1987 Princeton, New Jersey — americký literárny vedec a spisovateľ, profesor literatúry na univerzite v Princetone. Hlavné diela: Shelleyho vrcholná poézia (Shelley’s Major Poetry, 1948), Hemingway: Spisovateľ ako umelec (Hemingway: The Writer As Artist, 1952), Ernest Hemingway: Životný príbeh (Ernest Hemingway: A Life Story, 1969).

Barlow [bálou], Joel, 24. 3. 1754 Redding, Connecticut – 26. 12. 1812 Żarnowiec, Poľsko — americký básnik, filozof a politik. Ako diplomat pôsobil v Alžírsku a vo Francúzsku. Patril k tzv. hartfordským vzdelancom, ktorí vytvorili prvú americkú básnickú školu. Epos Kolumbovo videnie (The Vision of Columbus, 1787) je oslavou národnej nezávislosti.

Barth [bárs], John, 27. 5. 1930 Cambridge, Maryland — americký prozaik, predstaviteľ literárneho postmodernizmu v USA. Jeho prózy, v ktorých je obsiahnutá myšlienka relatívnosti hodnôt a poznania, sú štylisticky výbojné. Často stiera hranice medzi fantáziou a skutočnosťou a históriu používa ako zdroj parodovania a verbálnych hier. Romány: Plávajúca opera (The Floating Opera, 1956), Dodávateľ ohlupujúceho tabaku (The Sot-Weed Factor, 1960), Giles, pastier kôz (Giles Goat-Boy, 1966), Tidewaterské príbehy (The Tidewater Tales, 1987), Kde bolo, tam bolo: Plávajúca opera (Once Upon a Time: The Floating Opera, 1994), Už čoskoro!!! (Coming Soon!!!, 2001) a i. Zbierky poviedok: Kniha desať a jednej noci (The Book of Ten Nights and a Night, 2004), Vývin (The Development, 2008) a i.

Barthelme [bárselmi], Donald, 7. 4. 1931 Philadelphia, Pensylvánia – 23. 7. 1989 Houston, Texas — americký prozaik. Predstaviteľ literárneho postmodernizmu v USA. Jeho prózy sa vyznačujú formálnym experimentovaním. Častou témou je odosobnenie človeka v pretechnizovanej spoločnosti. Autor románov Snehulienka (Snow White, 1967), Mŕtvy otec (The Dead Father, 1975), Raj (Paradise, 1986), Kráľ (The King, 1990), zbierok poviedok Mestský život (City Life, 1970), Smútok (Sadness, 1972), Šesťdesiat poviedok (Sixty Stories, 1981), Cez noc do mnohých vzdialených miest (Overnight to Many Distant Cities, 1983), Štyridsať poviedok (Forty Stories, 1987) a i. próz.

Beach [bíč], Joseph Warren, 14. 1. 1880 Gloversville, New York – 13. 8. 1957 Minneapolis, Minnesota — americký literárny vedec a básnik. Venoval sa výskumu anglickej a americkej literatúry 19. a 20. stor. Teoretické diela: Komický duch v Georgeovi Meredithovi (The Comic Spirit in George Meredith, 1911), Technika Thomasa Hardyho (The Technique of Thomas Hardy, 1922), Dejiny anglickej literatúry (A History of English Literature, 1950) a i.

beat generation [bít dženerejšn; angl.], bítnici, porazená generácia, zbitá generácia — generácia amerických literátov zavrhujúcich ustálené normy a hodnoty spoločnosti i vžité predstavy o americkom štýle života. Hnutie bítnikov, ktoré sa formovalo v priebehu 50. rokov 20. stor., sa postupne rozšírilo zo San Francisca do New Yorku a iných miest Ameriky. Únik zo sveta konvencií hľadali v rôznych formách extázy navodenej narkotikami, v bláznivej jazde autom, v erotických dobrodružstvách a v džeze. Ich myslenie bolo nasiaknuté etickým nihilizmom, pacifizmom, politickým anarchizmom a mystikou orientálnych učení, predovšetkým zen-buddhizmu. Hlavní predstavitelia: J. Kerouac, A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, W. S. Burroughs, Gregory Corso (*1930, †2001) a i.

Carver, Raymond (Clevie), 25. 5. 1938 Clatskanie, Oregon – 2. 8. 1988 Port Angeles, Washington — americký prozaik a básnik. Vyrastal v skromných pomeroch, 1957 sa oženil, na živobytie si spočiatku zarábal ako školník, obsluha na čerpacej stanici a poslíček. V rokoch 1958 – 60 študoval na Kalifornskej štátnej univerzite v Chicu, kde navštevoval i kurz tvorivého písania (štúdium nedokončil), 1960 prestúpil na Humboldtovu štátnu univerzitu v Arcate (Kalifornia), kde 1963 získal bakalársky titul zo všeobecných štúdií. V rokoch 1963 – 64 navštevoval Iowskú spisovateľskú dielňu (Iowa Writers’ Workshop) na Iowskej univerzite, 1967 – 70 pracoval pre akademické vydavateľstvo Science Research Associates, 1970 – 71 spisovateľ v slobodnom povolaní, 1971 – 72 vyučoval kreatívne písanie na Kalifornskej univerzite, 1972 – 73 navštevoval kurz tvorivého písania na Stanfordovej univerzite, 1973 – 74 pôsobil ako lektor Iowskej spisovateľskej dielne, 1974 – 77 bol niekoľkokrát hospitalizovaný pre problémy s alkoholom, po úspešnej liečbe pôsobil 1978 – 79 ako hosťujúci spisovateľ na Texaskej univerzite v El Pase a 1980 – 83 vyučoval anglický jazyk na Syrakúzskej univerzite v New Yorku. V roku 1983 získal literárnu cenu Mildred a Harolda Straussovcov (Mildred and Harold Strauss Livings Award) spojenú so štipendiom, ktoré mu umožnilo venovať sa opäť iba literárnej tvorbe.

Carver oživil umierajúci žáner poviedky v 2. polovici 20. stor. Publikovať v časopisoch začal už počas štúdia, ale prvý literárny úspech zaznamenal až v roku 1967 s poviedkou Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?). Vo svojej tvorbe zachytával bežné životy chudobných robotníkov žijúcich na severozápade USA bojujúcich s finančnými problémami, neúspechmi v pracovnom živote a rúcajúcim sa osobným životom, ktorí často nedokážu pochopiť ani artikulovať svoju bolesť. Jeho hlavnou témou však bola láska, vplyv jej neprítomnosti na manželstvo a identitu jednotlivca. O pocitoch smútku a straty písal minimalistickým štýlom charakterizovaným krátkymi jednoduchými vetami, lineárnosťou, úsečnými dialógmi, absenciou vnútorných monológov a metafor. Veci nechával často nedopovedané a konflikty nedoriešené, zmysel poviedky komunikoval len prostredníctvom náznakov. Carver odmietal literárne experimenty, pre neprikrášlené vyobrazenie každodenného života je zaraďovaný medzi tzv. špinavých realistov (dirty realists).

Je autorom zbierok poviedok Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?, 1976), O čom hovoríme, keď hovoríme o láske (What We Talk About When We Talk About Love, 1981; slov. 2001), Katedrála (Cathedral, 1983), Odkiaľ volám. Nové a zobrané poviedky (Where I'm Calling From. New and Selected Stories, 1988) a básnických zbierok Blízko Klamathu (Near Klamath, 1968), Zimná nespavosť (Winter Insomnia, 1970), V noci putujú lososy (At Night the Salmon Move, 1976), Ohne (Fires, 1983), Tam, kde sa voda zlieva s inou vodou (Where Water Comes Together with Other Water, 1985), Ultramarín (Ultramarine, 1986) a Nový chodník k vodopádu (A New Path to the Waterfall, 1989).

Cisnerosová (Cisneros), Sandra, 20. 12. 1954 Chicago, Illinois — americká prozaička a poetka. Pochádza zo siedmich detí, v detstve spolu s rodinou často cestovala medzi Chicagom a Mexikom. V rokoch 1968 – 72 študovala na dievčenskej Jozefínskej akadémii svätého srdca (Josephinum Academy of the Sacred Heart), kde v stredoškolskom časopise začala publikovať poéziu. V rokoch 1972 – 76 študovala angličtinu na Loyolskej univerzite v Chicagu (Loyola University), 1976 – 78 navštevovala Spisovateľskú dielňu na Iowskej univerzite (Iowa Writers’ Workshop), kde získala magisterský titul z tvorivého písania, 1978 – 80 vyučovala na Alternatívnej strednej škole pre hispánsku mládež (Latino Youth Alternative High School) v Chicagu, 1981 – 82 pracovala ako náborová pracovníčka a poradkyňa pre menšinových študentov na Loyolskej univerzite, 1982 – 83 žila a tvorila v Grécku, Taliansku a vo Francúzsku, 1984 – 85 pôsobila ako literárna riaditeľka v Guadalupskom centre pre kultúru a umenie (Guadalupe Cultural Arts Center) v San Antoniu, ktoré sa zaoberá propagáciou hispanoamerického kultúrneho dedičstva a umenia. V 80. a 90. rokoch hosťovala na viacerých univerzitách, o. i. na Kalifornskej univerzite v Berkeley, Michiganskej univerzite v Ann Arbor a Novomexickej univerzite v Albuquerque, a získala dve prestížne štipendiá Národnej nadácie pre umenie (National Endowment for the Arts) za poéziu (1982) a prózu (1988). Od roku 2015 žije v San Miguel de Allende v Mexiku.

Rozhodujúcim formatívnym obdobím bolo pre ňu štúdium v Iowe, kde trpela pocitmi odlišnosti, vylúčenia a odcudzenia, ktoré sa spolu s mocenskými vzťahmi medzi pohlaviami, konfliktom medzi jednotlivcom a kultúrnou i rodinnou tradíciou a heterogénnosťou hispanoamerickej komunity stali hlavnými témami jej diel. Dynamikou hispanoamerickej komunity sa zaoberá viac než konfliktmi medzi Angloameričanmi a Hispanoameričanmi, ktoré sú síce v jej dielach prítomné, ale majú podobu konfliktov medzi relatívne asimilovanými a neasimilovanými Hispáncami. Jej postavy sú zväčša spoločenskí vydedenci z prostredia hispanoamerickej komunity – ženy z nefunkčných a marginalizovaných rodín, homosexuáli, ľudia z nižších spoločenských vrstiev. Okrem toho sa v jej dielach objavuje aj postava alebo rozprávač nesúci autobiografické črty: hispánsky umelec, ktorý pobúril svoju komunitu, v dôsledku čoho sa ocitol na hranici medzi hispanoamerickou a angloamerickou kultúrou. Cisnerosová zvyčajne nerozpráva svoje príbehy z jednej naratívnej perspektívy, zaznieva v nich viacero hlasov. Z formálneho hľadiska sa jej diela vyznačujú nelineárnosťou a pestrým, obrazným jazykom, ktoré kritici zvyčajne interpretujú ako odklon od tradičných (patriarchálnych, belošských) konvencií v prospech feministického, hispánskeho diskurzu. Preslávila sa najmä románovým debutom Dom na Mangovej ulici (The House on Mango Street, 1984) o snahe dospievajúceho dievčaťa mexického pôvodu nájsť si miesto vo vlastnej kultúre a súčasne objaviť vlastné ja.

Je autorkou zbierok poézie Zlí chlapci (Bad Boys, 1980), Moje nehanebné spôsoby (My Wicked Wicked Ways, 1987), Radodajka (Loose Woman, 1994), zbierky poviedok Potok ženského kriku a iné poviedky (Woman Hollering Creek and other stories, 1991), románu Caramelo (2002), obrázkovej knihy pre dospelých Videli ste Marie? (Have You Seen Marie?, 2012) a autobiografie Môj vlastný dom. Príbehy z môjho života (A House of My Own. Stories from My Life, 2015).

Danticatová [dãntika-] (Danticat), Edwidge, 19. 1. 1969 Port-au-Prince, Haiti — americká spisovateľka haitského pôvodu. Rané detstvo strávila u príbuzných, pretože jej rodičia emigrovali (1971 otec a 1973 matka) do New Yorku, kam sa za nimi v roku 1981 prisťahovala. V roku 1990 získala bakalársky titul z francúzskej literatúry na Barnardovom kolégiu (Barnard College) v New Yorku, 1993 magisterský titul z tvorivého písania na Brownovej univerzite (Brown University) v Providence, 1993 – 94 pôsobila ako asistentka produkcie a výskumu na klinike Clinica Estetico, 1996 – 97 vyučovala tvorivé písanie na Newyorskej univerzite (New York University), 2000 a 2008 hosťovala na Miamskej univerzite (The University of Miami) v Coral Gables.

Vo svojej tvorbe sa zameriava na komplexnú históriu Haiti a špecifiká haitskej imigrantskej skúsenosti, ale venuje sa aj otázkam moci, sociálnej nespravodlivosti a chudoby. Debutovala čiastočne autobiografickým románom Dych, oči, pamäť (Breath, Eyes, Memory, 1994) o dievčati, ktoré sa vysťahuje z Haiti za matkou žijúcou v New Yorku. Tu prežíva pocity vykorenenosti vyvolané novou kultúrou a jazykom i komplikovaným vzťahom s matkou. V nej dcérina prítomnosť oživuje spomienky na násilný čin, pri ktorom bola počatá. Úspech dosiahla aj zbierka poviedok Krik? Krak! (1995) prinášajúca osudy jednoduchých Haiťanov bojujúcich o prežitie počas diktatúry F. Duvaliera, pociťujúcich rozpor medzi túžbou a ťaživou skutočnosťou. Historický román Trstinobranie (The Farming of Bones, 1998) rozpráva príbeh lásky odohrávajúci sa na pozadí masakry haitských emigrantov dominikánskym diktátorom R. Trujillom. Zbierka navzájom prepojených poviedok Ten, čo chodí s rosou (The Dew Breaker, 2004) sa zameriava na postavu haitského prisťahovalca, ktorý mučil a vraždil disidentov počas diktatúry F. Duvaliera. Oceňované sú i jej memoáre Braček, zomieram (Brother, I’m Dying, 2007) o histórii svojej rodiny, zbierka esejí Nebezpečná tvorba. Umelec – prisťahovalec pri práci (Create Dangerously. The Immigrant Artist at Work, 2010) o rizikách písania o Haiti z pozície prisťahovalca v Spojených štátoch amerických a román pre mládež Rozuzlenie (Untwine, 2015) o šestnásťročnom dievčati vyrovnávajúcom sa so stratou sestry dvojičky pri automobilovej nehode.

Danticatová je autorkou cestopisu Po tanci. Prechádzka karnevalom v haitskom Jacmele (After the Dance. A Walk Through Carnival in Jacmel, Haiti, 2002), kníh pre deti a mládež Za horami (Behind the Mountains, 2004), Anacaona. Zlatý kvet. Haiti, 1490 (Anacaona. Golden Flower. Haiti, 1490, 2005), Osem dní. Príbeh Haiti (Eight Days. A Story of Haiti, 2010), Posledný mapou (The Last Mapou, 2013) a Mamin slávik. Príbeh imigrácie a separácie (Mama’s Nightingale. A Story of Immigration and Separation, 2015), románu Claire morského svetla (Claire of the Sea Light, 2013) a memoárov Umenie smrti. Ako sa píše posledný príbeh (The Art of Death. Writing the Final Story, 2017). Je nositeľkou viacerých ocenení, napr. Medzinárodnej literárnej ceny Neustadt (2018).

DeLillo, Don, plným menom Donald Richard DeLillo, 20. 11. 1936 New York — americký prozaik. Vyrastal v taliansko-americkej štvrti Bronxu Fordham. V roku 1958 ukončil bakalárske štúdium komunikačného umenia na Fordhamskej univerzite (Fordham University) v New Yorku, 1959 – 64 pracoval ako copywriter (tvorca reklamných textov) v reklamnej agentúre Ogilvy & Mathers. Od 1964 je spisovateľom v slobodnom povolaní, žije v ústraní a odmieta publicitu.

Je popredným predstaviteľom amerického postmoderného románu. Ponúka kritické, často kontrastné pohľady na Ameriku rozmaznanú materiálnym blahobytom a otupenú vyprázdnenou masovou kultúrou a politikou. Darí sa mu identifikovať kultúrne trendy a tendencie ešte pred tým, než získajú na spoločenskom význame. Debutoval poviedkou Rieka Jordán (The River Jordan, 1960) v literárnom časopise Cornellovej univerzity Epoch (Epocha). Prvý román Americana (1971) je príbehom mladého, úspešného, no vnútorne vyhoreného riaditeľa reklamnej agentúry, ktorý odchádza z New Yorku na americký stredozápad v nádeji, že medzi obyčajnými ľuďmi nájde dušu svojho národa. Načrtol v ňom témy, ktoré rozvíjal aj vo svojich neskorších románoch: kritiku korporátneho sveta a neschopnosti filmu vierohodne zachytiť realitu. Výrazný úspech si získal románom Biely šum (White Noise, 1985) o profesorovi hitlerológie Jackovi Gladneym, ktorý je kvôli havárii a následnému úniku nebezpečnej chemikálie a toxickému zamoreniu ovzdušia nútený čeliť svojmu najväčšiemu strachu – zo smrti. V dômyselnej kombinácii spoločenskej satiry a metafyzických úvah DeLillo kritizuje bezbrehý konzumný život, masmediálnu manipuláciu, informačnú presýtenosť a moderný intelektualizmus, zachytáva zvláštnosť života zoči-voči možnej smrti a zamýšľa sa nad úlohou rodiny v čase, keď je ohrozený samotný zmysel ľudskej existencie.

DeLillo rozvíja aj historické myslenie a ukazuje, ako súčasnosť nesie stopy významných historických udalostí. V románe Váhy (Libra, 1988; slov. 2005) tematizuje atentát na J. F. Kennedyho a konšpiračné teórie s ním spojené, pričom sa neusiluje potvrdiť ani vyvrátiť oficiálnu verziu jeho vraždy, no zameriava sa na osobu jeho údajného vraha L. H. Oswalda a prostredníctvom jeho osudu poukazuje na prítomnosť násilia a agresivity v samom srdci americkej identity. Atentát na Kennedyho neprezentuje len ako koniec éry politickej nevinnosti, ale aj ako medzník, keď médiá začali nenávratne meniť postoj Američanov k svetu. V románe Podsvetie (Underworld, 1997) skúma, ako sa počas studenej vojny stala neoddeliteľnou súčasťou americkej identity paranoja, a dokazuje, že americké víťazstvo v tejto vojne bolo spôsobené tak činnosťou amerických médií a konzumnej kultúry, ako aj vojenskou prevahou. Hoci jeho diela vychádzajú z tradície realistického románu, často využíva i formálne inovatívne prvky, napr. princíp montáže štýlov, tónov a žánrov.

Je autorom románov Konečná zóna (End Zone, 1972), Ulica Great Jones (Great Jones Street, 1973), Ratnerova hviezda (Ratner’s Star, 1976), Hráči (Players, 1977), Bežiaci pes (Running Dog, 1978),  Mená (The Names, 1982), Mao II (1991), Umelkyňa tela (The Body Artist, 2001), Kozmopolis (Cosmopolis, 2003), Padajúci muž (Falling Man, 2007), Bod Omega (Point Omega, 2010) a Nula kelvinov (Zero K, 2016), zbierky poviedok Anjel Esmeralda. Deväť poviedok (The Angel Esmeralda. Nine Stories, 2011) a i. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Národnej knižnej ceny (1985 za román Biely šum), Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1999) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos americkej literatúre (2015).

Hailey [hejli], Arthur, 5. 4. 1920 Luton, Spojené kráľovstvo – 24. 11. 2004 Lyford Cay, Bahamy — kanadsko-americký spisovateľ anglického pôvodu. R. 1939 – 47 dôstojník v anglickom letectve, 1947 sa presťahoval do Kanady, kde získal štátne občianstvo, 1965 do Kalifornie, 1969 kvôli vysokému daňovému zaťaženiu na Bahamy. Jeden z najobľúbenejších a najprekladanejších anglo-amerických autorov. Úspech získal televíznou hrou Let do nebezpečenstva (Flight into Danger, 1956, réžia Gabriel Axel), na základe ktorej s Johnom Castlom napísal rovnomenný román (1958; slov. 1966). Spoluautor slávnych televíznych seriálov (Štúdio jeden, Studio One, 1948; Divadlo 90, Playhouse 90, 1956) a populárnych realistických románov z atraktívneho spoločenského prostredia, v ktorých detailne popisoval profesné prostredie deja, čím sa stal zakladateľom tzv. profesného románu: Konečná diagnóza (The Final Diagnosis, 1959; slov. 1978; sfilmovaný 1961, réžia Phil Karlson), Na vysokých miestach (In High Places, 1962; slov. 1992), Hotel (1965; slov. 1972, sfilmovaný 1967, réžia Richard Quine), Letisko (Airport, 1968; slov. 1970, viackrát sfilmovaný, napr. 1970, réžia George Seaton), Kolesá (Wheels, 1971; slov. 1974), Peniaze (The Moneychangers, 1975; slov. 1977), Preťaženie (Overload, 1979; slov. 1992), Liek (Strong Medicine, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1986, réžia Guy Green), Reportér (The Evening News, 1990; slov. 1991), Detektív (Detective, 1997; slov. 1998; sfilmovaný 2005, réžia David S. Cass st.).

Hammett [hemit], (Samuel) Dashiell, pseudonym Peter Collinson, 27. 5. 1894 Saint Mary’s County, Maryland – 10. 1. 1961 New York — americký spisovateľ a filmový scenárista. Vystriedal viacero zamestnaní (o. i. detektív v známej Pinkertonovej agentúre). Ľavicovo orientovaný intelektuál, 1948 podpredseda Kongresu pre ľudské práva, 1951 pol roka väznený za podporu prenasledovaných komunistov, 1953 odstránili jeho knihy z mnohých amerických knižníc. V posledných rokoch života malo preňho veľký význam priateľstvo s dramatičkou L. Hellmanovou (podľa jej drámy napísal antifašistický scenár k filmu Stráž na Rýne, Watch on the Rhine, 1943, réžia Herman Shumlin). Spolu s R. Chandlerom a inými jeden zo zakladateľov tzv. tvrdej školy detektívky (hardboiled fiction). Svoju prvú poviedku s postavou súkromného detektíva z detektívnej kancelárie The Continental Op uverejnil 1923 v časopise Black Mask (Čierna maska) pod pseudonymom (neskôr aj ďalších 40 poviedok). V románe Maltézsky sokol (The Maltese Falcon, časopisecky 1929 – 30; knižne 1930; slov. 1971; viackrát sfilmovaný, najúspešnejšie 1941, réžia J. Huston) uviedol do literatúry slávnu postavu detektíva Sama Spada vyznačujúceho sa individualizmom a používajúceho vyšetrovacie metódy na hranici zákona. Hammettove príbehy nie sú len populárnymi detektívnymi dielami s dôrazom na dej, ale prostredníctvom využitia strohého žurnalistického štýlu oslobodeného od klišéovitej sentimentality, romantizmu a pátosu vyjadrujú aj sociálnu kritiku a kritiku štátnych inštitúcií, akými sú polícia a súdnictvo. Jeho postavy sa vyznačujú brutalitou, čo je odrazom krutosti spoločensko-politickej reality. Gangsterské príbehy, korupcia a záhady dominujú v románoch Krvavá žatva (Red Harvest, časopisecky 1927 – 28; knižne 1929; slov. 1967, sfilmovaný 1930, réžia Hobart Henley), Prekliatie Dainovcov (The Dain Curse, časopisecky 1928 – 29; knižne 1929), Sklený kľúč (The Glass Key, časopisecky 1930; knižne 1931; slov. 1972; viackrát sfilmovaný, napr. 1942, réžia Stuart Heisler), Chudý muž (The Thin Man, 1934; slov. 1964; sfilmovaný 1934, réžia Woodbridge Strong Van Dyke), novele Tajomná žena (Woman in the Dark, 1933; sfilmovaná 1934, réžia Phil Rosen), zbierkach poviedok Krvavé peniaze (Blood Money, 1943), Dobrodružstvá Sama Spada (The Adventures of Sam Spade, 1944), Detektív z Kontinentálnej (The Continental Op, 1945; slov. 1986), Smrť žltých žien (Dead Yellow Women, 1947), Prepad (The Big Knockover, 1966; slov. 2001), antológii Nočné sledovanie (Creeps by Night, 1931) a i.

Harris [heris], Joel Chandler, 9. 12. 1848 Eatonton, Georgia – 3. 7. 1908 Atlanta, Georgia — americký spisovateľ, belošský zberateľ ústne tradovanej ľudovej tvorby amerických černochov. R. 1876 – 1900 redaktor denníka Atlanta Constitution (Atlantská konštitúcia), v ktorom mal stĺpec o starom černochovi Rémusovi rozprávajúcom bájky a humorné príhody hovoriacich zvierat. Od 1907 vydával vlastný časopis Uncle Remus’s Home Magazine (Domáci časopis uja Rémusa). Knižný súbor Rozprávky uja Rémusa (Uncle Remus. His Songs and His Sayings, 1880; slov. 1966; sfilmovaný 1946, réžia Harve Foster a Wilfred Jackson), čerpajúci z černošského folklóru, je napísaný v černošskom dialekte americkej angličtiny a predstavuje priekopnícke dielo, na ktoré nadviazala afroamerická literárna tvorba. Harris neskôr uverejnil niekoľko pokračovaní, ktoré však nemali pôvodnú úroveň. Autor zbierky regionálnych poviedok Mingo a iné črty v čiernom a bielom (Mingo and Other Sketches in Black and White, 1884) a Slobodný Joe a iné georgijské črty (Free Joe and Other Georgian Sketches, 1887) zachytávajúcich osobné tragédie černošských otrokov. Napísal autobiografiu Na plantáži. Príbeh dobrodružstiev chlapca z Georgie počas vojny (On the Plantation. A Story of a Georgia Boy’s Adventures During the War, 1892).

Harte [hárt], vlastným menom Francis Brett Hart, 25. 8. 1836 Albany, New York – 5. 5. 1902 Camberley, grófstvo Surrey, Spojené kráľovstvo — americký spisovateľ a novinár, priekopník realisticko-naturalistického prúdu v americkej literatúre v 2. pol. 19. stor. Prešiel rôznymi zamestnaniami, bol aj zlatokopom, 1857 sa usadil v San Franciscu, od 1864 redigoval časopis The Californian (Kalifornčan), 1868 – 70 literárny časopis The Overland Monthly (Suchozemský mesačník), v ktorom uverejňoval príbehy zlatokopov. R. 1871 odišiel do Bostonu a stal sa redaktorom mesačníka The Atlantic Monthly (Atlantský mesačník), ktorý mu ponúkol veľký honorár za poviedky z Kalifornie. R. 1878 – 80 bol konzulom USA v Krefelde a 1880 – 85 v Glasgowe, neskôr sa usadil v Londýne. R. 1867 publikoval zbierku poviedok Stratená galeóna a ďalšie príbehy (The Lost Galleon and Other Tales) a zbierku satirických paródií slávnych anglických autorov Zhustené romány a ďalšie články (Condensed Novels. And Other Papers). Najväčší úspech mali poviedky z prostredia kalifornských zlatokopov zachytené v zbierke Šťastie revúceho tábora a ďalšie príbehy (The Luck of Roaring Camp and Other Tales, 1870; titulná poviedka viackrát sfilmovaná, napr. 1937, réžia Irvin Willat), predovšetkým Vydedenci z Poker Flat (The Outcasts of Poker Flat, časopisecky 1869; viackrát sfilmovaná, napr. 1919, réžia J. Ford), v ktorých využil humor, melodramatickú sentimentalitu i dialekt, ako aj komická balada Úprimná reč pravdovravného Jamesa (Plain Language from Truthful James, 1870). Autor románu Gabriel Conroy (1876; sfilmovaný 1977, réžia Vladimír Vajnštok), hry Ah Sin (1877) napísanej v spolupráci s Markom Twainom, zbierky poviedok Tulák z prérie (A Waif of the Plains and Other Tales, 1896; slov. 1973) a i. V slovenčine vyšli výbery z jeho próz Na kalifornských sierrach (1960) a Záhadný zlatý prsteň (1977).

hartfordskí vzdelanci [hárt-], angl. Hartford Wits, aj Connecticut Wits — neoficiálne združenie amerických spisovateľov, ktoré sa sformovalo koncom 18. stor. v Hartforde v štáte Connecticut (odtiaľ názov). K jeho najvýznamnejším predstaviteľom patrili napr. J. Barlow a J. Trumbull. Hartfordskí vzdelanci sa usilovali o definovanie špecifickosti a nezávislosti americkej literatúry prostredníctvom zobrazovania typických amerických tém. Písali najmä politickú satiru ovplyvnenú satirami britských autorov (S. Butler, A. Pope). V ich tvorbe prevládal vlastenecký pátos nad umeleckou kvalitou (boli presvedčení, že forma eposu, vznešený a elegantný štýl, ako aj idealizácia hrdinov predstavujú vhodné formy zobrazenia myšlienok Americkej revolúcie). Ako konzervatívni federalisti podporujúci silnú vládu s výraznými centralistickými právomocami napadli v satiricko-výsmešnej básni Anarchiáda: báseň o znovunastolení chaosu a slávnej noci (The Anarchiad: A Poem on the Restoration of Chaos and Substantial Night, 1786 – 87) uverejnenej v New Haven Gazette svojich liberálnodemokratických oponentov, ku ktorým patril aj T. Jefferson. Kritizovali pomalé ratifikovanie americkej ústavy v jednotlivých amerických štátoch, báseň je súčasne satirou a paródiou diel Homéra, Danteho Alighieriho, A. Popa a i.

Hassan, Ihab Habib, 17. 10. 1925 Káhira – 10. 9. 2015 Milwaukee, Wisconsin — americký literárny historik a kritik egyptského pôvodu. Od 1946 žil v USA. Pozornosť vzbudil knihou o povojnovom americkom románe Radikálna nevinnosť. Súčasný americký román (Radical Innocence. The Contemporary American Novel, 1961). Autor kníh Literatúra mlčania. Henry Miller & Samuel Beckett (The Literature of Silence. Henry Miller & Samuel Beckett, 1967), v ktorej ocenil tvorbu S. Becketta a H. Millera, a Rozštvrtenie Orfea. Smerovanie k postmodernej literatúre (The Dismemberment of Orpheus. Toward a Postmodern Literature, 1971).

Hawkes [hóks], John (Clendennin Talbot Burne), 17. 8. 1925 Stamford, Connecticut – 15. 5. 1998 Providence, Rhode Island — americký spisovateľ a literárny kritik. Experimentálny autor fantastických krutých románov, ktoré chápal ako adekvátny obraz 20. stor. V jeho tvorbe sa často spájajú fantastické obrazy hrôz a násilností s čiernym humorom, reálne miesta sa premieňajú na subjektívne vidiny.

Autor krátkych románov Ľudožrút (The Cannibal, 1949), Noha chrobáka (The Beetle Leg, 1951), Sova (The Owl, 1954), Lipová vetvička (The Lime Twig, 1961), Druhá koža (Second Skin, 1964), Krvavé pomaranče (The Blood Oranges, 1971; sfilmovaný 1997, réžia Philip Haas), Travestia (Travesty, 1976) a Írske oko (An Irish Eye, 1997), súboru poviedok Mesačné krajiny (Lunar Landscapes, 1969), divadelnej hry Nevinná strana (The Innocent Party, 1966) a i.

Hawthorne [hótorn], Nathaniel, vlastným menom Nathaniel Hathorne, 4. 7. 1804 Salem, Massachusetts – 19. 5. 1864 Plymouth, New Hampshire — americký spisovateľ, predchodca modernej psychologickej prózy. Pochádzal zo starej puritánskej rodiny z Nového Anglicka. Jeden z jeho predkov bol sudcom v známom salemskom procese proti bosorkám, čo hlboko poznačilo Hawthornovu umeleckú tvorbu. R. 1821 – 25 študoval na Bowdoin College, jeho spolužiakom bol budúci prezident USA F. Pierce (Hawthorne napísal jeho životopis Život Franklina Piercea, Life of Franklin Pierce, 1852), po ktorého zvolení za prezidenta sa Hawthorne stal americkým konzulom v Liverpoole (1853 – 57), potom žil dva roky v Taliansku, 1860 sa usadil v Concorde.

Námetom väčšiny jeho próz je problematika puritánskej minulosti Nového Anglicka, kritizoval puritánsku neznášanlivosť a pokrytectvo, zobrazoval univerzálne existenciálne i hodnotové problémy, najmä zodpovednosť, vinu a trest. Úspech získal symbolicko-alegorickým románom Šarlátové písmeno (The Scarlet Letter, 1850; slov. 1968; viackrát sfilmovaný) odohrávajúcim sa v novoanglickej puritánskej kolónii v pol. 17. stor. Jeho témou nie je len citový vzťah Hester a mladého kňaza, ale predovšetkým hlavný symbol – šarlátové písmeno A (angl. adulteress) a možnosti jeho výkladu. Román je umeleckým zavŕšením alegoricko-symbolistických poviedok zo zbierok Prerozprávané príbehy (Twice-Told Tales, 2 zv., 1837 – 42; sfilmovaná 1963, réžia Sidney Salkow) a Machy z Old Mansu (Mosses from an Old Manse, 1846) i prvej prózy Fanshawe (1828). Autor románov Dom so siedmimi štítmi (The House of the Seven Gables, 1851; slov. 1989; viackrát sfilmovaný) o kliatbe, Blithedalská romanca (The Blithedale Romance, 1852), v ktorej zachytáva svoje zážitky zo sedemmesačného pobytu v experimentálnej osade transcendentalistov Brook Farm, a Mramorový faun (The Marble Faun, 1860; sfilmovaný 1920, réžia Mario Bonnard), v ktorom sa inšpiroval svojimi cestami po Taliansku.

Heinlein [hajnlajn], Robert Anson, 7. 7. 1907 Butler, Missouri – 8. 5. 1988 Carmel, Kalifornia — americký spisovateľ, jeden z najpopulárnejších autorov vedecko-fantastickej literatúry (→ science-fiction). Literatúre sa začal venovať, keď musel zo zdravotných príčin odísť z amerického námorníctva.

Vo svojich dielach sa zamýšľal nad rozvojom civilizácie a budúcnosťou ľudstva, jeho román Cudzinec v cudzej zemi (Stranger in a Strange Land, 1961, rozšírený 1991) sa stal kultovou knihou americkej alternatívnej kultúry 60. rokov 20. stor. Autor románov Šiesty stĺp (Sixth Column, časopisecky 1941, knižne 1949), Matuzalemove deti (Methuselah’s Children, časopisecky 1941, knižne 1958), Za týmto horizontom (Beyond This Horizon, časopisecky 1942, knižne 1948), Raketová loď Galileo (Rocket Ship Galileo, 1947; sfilmovaný 1950, réžia Irving Pichel, Oscar za špeciálne efekty, 1951), Vládcovia bábok (The Puppet Masters, 1951; sfilmovaný 1994, réžia Stuart Orme), Dvojník (Double Star, 1956), Hviezdna pechota (Starship Troopers, 1959; sfilmovaný 1997, réžia P. Verhoeven), Cesta slávy (Glory Road, 1963), Mesiac je drsná milenka (The Moon Is a Harsh Mistress, časopisecky 1965 – 66, knižne 1966), Nebudem sa báť žiadneho zla (I Will Fear No Evil, 1970), Dosť času na lásku (Time Enough for Love, 1973), Mačka, ktorá prechádza stenami (The Cat Who Walks Through Walls, 1985), Až za západ slnka plaviť sa (To Sail Beyond the Sunset, 1987), spomienok Vykašli sa na vládu! Príručka pre občanov, ktorí chcú, aby demokracia fungovala (Take Back Your Government! A Practical Handbook for the Private Citizen Who Wants Democracy to Work, napísané 1946, vydané 1992), zbierok poviedok Muž, ktorý predal Mesiac (The Man Who Sold the Moon, 1950) a Zelené pahorky Zeme (The Green Hills of Earth, 1951). Nositeľ viacerých ocenení.

Heller, Joseph, 1. 5. 1923 New York – 12. 12. 1999 tamže — americký spisovateľ. Narodil sa v Brooklyne v chudobnej rodine židovského prisťahovalca. Počas 2. svetovej vojny slúžil v americkom letectve na Korzike, vyštudoval literatúru, pracoval v reklamných agentúrach ako textár, neskôr pôsobil na City College v New Yorku, kde začal literárne tvoriť. Preslávil sa absurdným satirickým románom o 2. svetovej vojne Hlava XXII (Catch-22, 1961; slov. 1974; sfilmovaný 1970, réžia M. Nichols). Hlavnou postavou románu je kapitán Yossarian búriaci sa proti nezmyselnostiam vojenskej byrokracie, ktorú stelesňuje právny predpis, tzv. hlava XXII. Romány Niečo sa stalo (Something Happened, 1974; slov. 1983), Gold nad zlato (Good as Gold, 1979; slov. 1983) a Boh vie (God Knows, 1984) sú kriticko-satirickým pohľadom na americkú súčasnosť. Autor románov Predstavte si toto (Picture this, 1988), pokračovania Hlavy XXII Záverečná! (Closing Time, 1994; slov. 1995) a Portrét starého umelca (Portrait of an Artist, as an Old Man, 2000; slov. 2000), autobiografií Nebolo mi do smiechu (No Laughing Matter, 1986; slov. 1998; so Speedom Vogelom, *1918, †2008) a Teraz a potom. Z Coney Islandu až sem (Now and Then. From Coney Island to Here, 1998).

Hellmanová [-me-] (Hellman), Lillian (Florence), 20. 6. 1905 New Orleans, Louisiana – 30. 6. 1984 Oak Bluffs, Massachusetts — americká spisovateľka a scenáristka, životná družka D. Hammetta. R. 1936 – 37 cestovala po Európe, navštívila ZSSR a Španielsko.

Autorka radikálnych kritických próz a drám o vyšších spoločenských vrstvách Ameriky. Uznanie získala psychologickou drámou z prostredia dievčenského penzionátu Detská hodinka (The Children’s Hour, 1934; sfilmovaná 1961, réžia W. Wyler). V dráme Dni, ktoré prídu (Days to Come, 1936, sfilmovaná 1982, réžia Jotaarkka Pennanen) zobrazila robotnícky štrajk počas veľkej hospodárskej krízy, témou úspešných hier Malé líšky (The Little Foxes, 1939; slov. 1950 a 1961; sfilmovaná 1941, réžia W. Wyler) a Z druhej strany pralesa (Another Part of the Forest, uvedená 1946, vydaná 1947; slov. 1960; sfilmovaná 1948, réžia Michael Gordon) je morálny rozklad južanskej rodiny, dráma Stráž na Rýne (Watch on the Rhine, 1941; sfilmovaná 1943, réžia Herman Shumlin) má výrazne protifašistické zameranie.

Autorka hier Prenikavý vietor (The Searching Wind, 1944; sfilmovaná 1946, réžia William Dieterle), Jesenná záhrada (The Autumn Garden, 1951; slov. 1958) a Prach sadá na sny (Toys in the Attic, 1960; slov. 1970; sfilmovaná 1963, réžia George Roy Hill). Hellmanovej autobiografická próza Pentimento (1973) sa stala námetom filmu F. Zinnemanna Júlia (Julia, 1977).

Hemingway [-vej], Ernest (Miller), 21. 7. 1899 Oak Park, Illinois – 2. 7. 1961 Ketchum, Idaho — americký spisovateľ a novinár, predstaviteľ stratenej generácie. Od otca lekára získal vzťah k prírode, športu a lovu. R. 1918 odišiel ako dobrovoľník zborov Červeného kríža na front do Talianska, kde bol ťažko zranený. R. 1921 pracoval ako dopisovateľ novín Toronto Star (Torontská hviezda) v Paríži, stal sa členom krúžku amerických spisovateľov, ktorí sa schádzali v salóne spisovateľky a kritičky G. Steinovej. Cestoval po európskych krajinách (v Španielsku ho nadchli býčie zápasy). R. 1927 sa vrátil do USA, venoval sa literárnej tvorbe a svojim záľubám (safari v Afrike, rybárčeniu). Po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku pôsobil 1937 – 38 ako zahraničný korešpondent North American Newspaper Alliance (Severoamerická novinová aliancia, podporoval republikánov). R. 1940 sa usadil na Kube, pátral po nemeckých ponorkách v Karibskom mori (román Ostrovy v prúde, Islands in the Stream, 1970; slov. 1972; sfilmovaný 1977, réžia Franklin J. Schaffner). R. 1941 odišiel ako vojnový korešpondent do Číny a Barmy, 1944 ako reportér do Londýna, zúčastnil sa invázie v Normandii a oslobodenia Paríža, od 1946 žil na Kube. Bol štyrikrát ženatý. Trpel depresiami, jeho zdravotný stav zhoršoval celoživotný alkoholizmus (v depresii z nevyliečiteľnej choroby spáchal samovraždu – zastrelil sa svojou obľúbenou puškou).

Hemingwayovu literárnu tvorbu ovplyvnila práca žurnalistu a vojnové zážitky; jeho silno autobiografické dielo podáva realistický obraz osudov jednotlivca na pozadí historických udalostí 20. stor. Hrdinovia jeho próz sú odvážni individualisti vyhľadávajúci nebezpečenstvo a silné zážitky (láska, lov, dobrodružstvo, cestovanie), sú však aj schopní obetovať sa pre druhých. Kompozícia Hemingwayových próz pripomína sled filmových záberov, využíva jasný, úsporný až strohý štýl vybudovaný na „princípe ľadovca“ (význam textu je skrytý za zdanlivo povrchnými dialógmi), dôležitú úlohu zohráva podtext.

Prvotina Tri poviedky a desať básní (Three Stories & Ten Poems, 1923) a rané zbierky poviedok V našej dobe (In our time, 1924) a Muži bez žien (Men without Women, 1927; slov. 1999) znamenali novátorské obrodenie americkej prózy. Hemingwayov prvý román Jarné riavy (The Torrents of Spring, 1926) paroduje román Temný smiech (Dark Laughter, 1925) S. Andersona. V tom istom roku vyšiel román Slnko aj vychádza (The Sun Also Rises; slov. 1968; sfilmovaný 1957, réžia H. King) o Američanoch poznamenaných 1. svetovou vojnou. Príbeh romanticky a tragicky sa končiacej lásky amerického poručíka Henryho Fredericka a anglickej ošetrovateľky Catherine uprostred vojnového besnenia na talianskom fronte zobrazil v románe Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms, 1929; slov. 1964; prvý slov. preklad Sbohom, armáda!, 1948; sfilmovaný 1932, réžia Frank Borzage). Prostredie býčích zápasov opisuje v nebeletristickej próze Smrť popoludní (Death in the Afternoon, 1932; slov. 2015), z ciest po Afrike vznikli knihy Zelené pahorky africké (Green Hills of Africa, 1935; slov. 2014) a Snehy Kilimandžára (The Snows of Kilimanjaro and Other Stories, 1961; slov. 1970; titulná poviedka sfilmovaná 1952, réžia H. King).

Výrazom Hemingwayovho intenzívneho vnímania zostrujúcich sa sociálnych protirečení počas svetovej hospodárskej krízy sa stal román Mať a nemať (To Have and Have Not, 1937; slov. 1962; viackrát sfilmovaný, napr. 1944, réžia H. Hawks), ktorého hlavný hrdina vedie osamelý zápas o vlastnú existenciu. V Španielsku vznikla jeho jediná divadelná hra Piata kolóna (The Fifth Column, napísaná 1937, uvedená 1940; sfilmovaná 1960, réžia J. Frankenheimer) publikovaná ako súčasť súboru poviedok 49 poviedok (The Fifth Column and the First Forty-Nine Stories, 1938; slov. 1961). Román Komu zvonia do hrobu (For Whom the Bell Tolls, 1940; slov. 1959; sfilmovaný 1943, réžia Sam Wood) zobrazuje niekoľko dní skupiny republikánskych bojovníkov, ktorej členom je aj americký dobrovoľník Robert Jordan. Motto a názov románu z básne anglického básnika J. Donna poukazuje na otázky o zmysle spolupatričnosti a zodpovednosti za svoj život i za životy druhých. Román Cez rieku a pod stromy (Across the River and into the Trees, 1950; slov. 1984) odráža Hemingwayove pesimistické pocity po vypuknutí očnej choroby. Novela Starec a more (The Old Man and the Sea, 1952; slov. 1956; viackrát sfilmovaná, napr. 1958, réžia J. Sturges) oslavuje večný zápas človeka s prírodou i ľudskú vôľu a odvahu. Posmrtne vyšli kniha spomienok na bohémsky život v Paríži v 20. rokoch 20. stor. Pohyblivý sviatok (A Moveable Feast, 1964; slov. 2000) a na pobyt v Afrike 1953 – 54 Posledné safari (True at First Light, 1999; slov. 1999) a román Rajská záhrada (The Garden of Eden, 1986; slov. 1991; sfilmovaný 2008, réžia John Irvin).

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1954) a Pulitzerovej ceny za beletriu (1953 za novelu Starec a more).

Hersey [-si], John (Richard), 17. 6. 1914 Tchien-ťin, Čína – 24. 3. 1993 Key West, Florida, USA — americký spisovateľ a novinár. Narodil sa v rodine protestantského misionára, pôsobil ako reportér časopisu Time na Ďalekom východe, počas 2. svetovej vojny bol vojnovým korešpondentom.

Autor humanisticky ladených románov s aktuálnymi námetmi, napr. Zvon pre Adano (A Bell for Adano, 1944; sfilmovaný 1945, réžia H. King) o oslobodzovaní Talianska, Hirošima (Hiroshima, 1946; slov. 1975) o zvrhnutí jadrovej bomby, Múr (The Wall, 1950; sfilmovaný 1982, réžia Robert Markowitz) o nacistickej likvidácii varšavského geta, Honba na svište (The Marmot Drive, 1953) o prenasledovaní ľavicových síl v USA a Incident v moteli Algiers (The Algiers Motel Incident, 1968) o rasovo motivovanom násilí v americkej spoločnosti. Nositeľ Pulitzerovej ceny za beletriu (1945 za román Zvon pre Adano).

Jeffers [dže-], (John) Robinson, 10. 1. 1887 Allegheny, dnes súčasť Pittsburghu, Pensylvánia – 20. 1. 1962 Carmel, Kalifornia — americký básnik. Narodil sa v rodine presbyteriánskeho pastora a profesora antickej literatúry, zaujímal sa o grécky jazyk a grécku literatúru. Väčšinu života prežil odlúčený od civilizácie v dedinke Carmel južne od San Francisca na brehu Tichého oceána v dome zo žulových balvanov, ktorý si sám postavil; týmto prostredím sa inšpiroval vo väčšine svojich básní.

Prostredníctvom symboliky tzv. večného návratu (ovplyvnený F. Nietzschem) vyjadril víziu rozpadu tradičných vzťahov, najmä rodinných, a oslávil večnú krásu mora, oblohy a kameňa v kontraste s ľudskou nenásytnosťou. V básnických zbierkach Tamar a iné básne (Tamar and Other Poems, 1924) a Grošovaný žrebec (Roan Stallion, 1925; slov. 1975) prostredníctvom prírodných motívov rozvíjal úvahy o problémoch moderného človeka, v básnickej zbierke Daj svoje srdce jastrabom a iné básne (Give Your Heart to the Hawks and Other Poems, 1933) jastrab symbolizuje slobodu a neskrotnosť, v básnickej zbierke Hnevaj sa na slnko a iné básne (Be Angry at the Sun and Other Poems, 1941) zaujal ostré protivojnové stanovisko, veršovaná dráma Medea (1946; slov. 1971; sfilmovaná 1983, réžia Mark Cullingham) je prebásnením tragédie Euripida. V básnickej zbierke Dvojitá sekera a iné básne (The Double Axe and Other Poems, 1948) proklamoval svoj filozofický postoj tzv. inhumanizmu (hrozivá vízia zániku ľudstva, nedôvera k človeku, negatívne javy civilizácie, beznádej, skepsa, prejavy brutálnosti a deštruktívnych vášní).

V slovenčine vyšiel výber z Jeffersovej básnickej tvorby pod názvom Prirodzená hudba (1967), na Poetickej scéne Novej scény sa 1984 uvádzala scénická kompozícia Pastierka putujúca k septembru (The Loving Shepherdess, 1956).

Kinnell, Galway, 1. 2. 1927 Providence, Rhode Island – 28. 10. 2014 Sheffield, Vermont — americký básnik a prekladateľ. Študoval na Princetonskej univerzite. Mnoho cestoval po Európe a Blízkom východe. K písaniu poézie ho v mladosti inšpirovali diela E. A. Poea, E. Dickinsonovej a W. Whitmana. Debutoval 1960 zbierkou básní Ó, aké kráľovstvo to bolo (What a Kingdom It Was). V 60. rokoch 20. stor. sa aktívne zapojil do hnutia za občianske práva a do protestov proti vojne vo Vietname. Motívy spoločenského protestu a politického aktivizmu sú obsiahnuté v zbierke Kniha hrôz (The Book of Nightmares, 1971).

Hoci v jeho poézii prevládajú sociálne motívy, nechýba v nej ani imaginatívna hĺbka s tendenciou k surrealistickému, ponurému stvárňovaniu reality. Vo svojich básňach vychádzal zo zážitkov všedného dňa, ktoré transcendujú do širšieho poetického, duchovného a kultúrneho obsahu. K najvýznamnejším zbierkam patria Telesné handry (Body Rags, 1968), Smrteľné činy, smrteľne slová (Mortal Acts, Mortal Words, 1980) a Minulosť (The Past, 1985), ako poslednú vydal zbierku Pevné je tvoje zovretie (Strong Is Your Hold, 2006). Autor románu Čierne svetlo (Black Light, 1966), prekladal z francúzštiny (F. Villon, Y. Bonnefoy) a z nemčiny (R. M. Rilke). Nositeľ Pulitzerovej ceny za poéziu (1983) a Národnej knižnej ceny za poéziu (1983) za zbierku Vybrané básne (Selected Poems, 1982).

knickerbockerovská škola [nikerboke-] — skupina amerických autorov pôsobiacich v 1. polovici 19. stor. v New Yorku, ktorá sa usilovala rozvíjať americkú národnú literatúru a vytvoriť z New Yorku centrum literatúry; autori v dielach reagovali na aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu. Hlavnými predstaviteľmi boli spisovatelia W. Irving, J. F. Cooper, W. C. Bryant, H. W. Longfellow, J. R. Lowell a James Kirke Paulding (*1778, †1860), sufražetka Lydia Maria Childová (Child, *1802, †1880) a politik Gulian Crommelin Verplanck (*1786, †1870). Skupina publikovala najmä v mesačníku The Knickerbocker (1833 – 65). Nazvaná podľa Diedricha Knickerbockera, hlavnej postavy satirického románu W. Irvinga História New Yorku (A History of New York, 1809), v ktorom satirickým spôsobom zobrazil históriu osídľovania New Yorku Holanďanmi.