Kisch [kiš], Egon Erwin, 29. 4. 1885 Praha – 31. 3. 1948 tamže — po nemecky píšuci židovský novinár a spisovateľ, predstaviteľ pražskej nemeckej literatúry. Zakladateľ literárnej reportáže ako samostatného literárneho žánru, majster živého, vtipného a zároveň vecného rozprávania, pre ktoré je charakteristická presnosť faktov. R. 1906 – 13 reportér pražského nemeckého denníka Bohemia. R. 1913 sa presťahoval do Berlína, kde pracoval v novinách Berliner Tageblatt (Berlínsky denník). Počas 1. svetovej vojny slúžil ako vojak rakúsko-uhorskej armády v Srbsku a Rusku.

V reportážach a drobných prózach zbierok Z pražských uličiek a nocí (Aus Prager Gassen und Nächten, 1912) a Pražské deti (Prager Kinder, 1913), v románe Pasák (Der Mädchenhirt, 1914; sfilmovaný 1919, réžia Karl Grune, a 1930, réžia Hans Tintner) čerpajúcom z pražského podsvetia, v sociálnokritických reportážach Pražské dobrodružstvá (Die Abenteuer in Prag, 1920), v zbierke kriminálnych príbehov z pražského podsvetia Pražský pitaval (Prager Pitaval, 1931) a v spomienkach na detstvo v Prahe Trhovisko senzácií (Marktplatz der Sensationen, 1942; sfilmované 1963, réžia Fred Mahr) prejavil dôvernú znalosť pražského prostredia a sympatie k vydedencom spoločnosti. Zblížil sa s pražskou divadelnou avantgardou, Revoluční scéna E. A. Longena uviedla jeho komédie Nanebevstoupení Tonky Šibenice (1921, Die Himmelfahrt der Galgentoni, vydaná 1922; sfilmovaná pod názvom Tonka Šibenice ako prvý český zvukový film, 1930, réžia K. Anton) a Pasáci, pasáci (1921, podľa románu Pasák) a Pražské nemecké divadlo a divadlo Apollo historickú komédiu Ukradená Praha (1923 a 1924, Die gestohlene Stadt, vydaná 1922). Otrasné vojnové zážitky zobrazil vo vojnovom denníku Vojakom pražského zboru (Als Soldat im Prager Korps, 1922) a v diele Napíš to, Kisch! (Schreib das auf, Kisch!, 1930), ktoré sú už prejavom jeho reportérskeho majstrovstva a vyhraneného antimilitarizmu. Po 1. svetovej vojne sa zdržiaval vo Viedni, 1921 sa opäť presunul do Berlína (dopisovateľ Lidových novin a iných českých tlačovín), kde 1923 vydal antológiu svetových novinárov Klasický žurnalizmus (Klassischer Journalismus). R. 1922 – 26 cestoval po Európe, Južnej Afrike a Sovietskom zväze. R. 1925 sa stal členom Nemeckej komunistickej strany a svoje presvedčenie potvrdil zbierkou reportáží Zúrivý reportér (Der rasende Reporter, 1925). V tomto diele, s ktorého názvom sa sám identifikoval, kultivoval svoj obraz duchaplného, odhodlaného a bravúrneho reportéra. Medzinárodný úspech získal reportážou Prípad šéfa generálneho štábu Redla (Der Fall des Generalstabschefs Redl, 1924; sfilmovaná 1931, réžia K. Anton) o špionážnom prípade plukovníka generálneho štábu Alfreda Redla (*1846, †1913) z 1913. R. 1933 bol väznený v nacistickom žalári, po intervencii československých úradov prepustený a vypovedaný z Nemecka, svedectvo o tom podal v diele V žalári Tretej ríše (In den Kasematten von Spandau, 1933). R. 1934 podnikol ilegálnu cestu do austrálskeho Melbourne, kde sa zúčastnil na svetovom kongrese proti vojne a fašizmu, čo opísal v reportáži Pristátie v Austrálii (Landung in Australien, 1937), 1937 – 38 bojoval v radoch interbrigadistov v španielskej občianskej vojne (Vojaci na morskej pláži, Soldaten am Meeresstrand, 1938; Tri kravy, Die drei Kühe, 1938). V 30. rokoch 20. stor. zúročil svoju cestovateľskú vášeň a napísal veľký cyklus cestopisných reportáží Cári, popi, boľševici (Zaren, Popen, Bolschewiken, 1927), Americký raj (Paradies Amerika, 1930), Ázia zmenená od základov (Asien gründlich verändert, 1932), Tajná Čína (China geheim, 1933) a Dobrodružstvá na piatich kontinentoch (Abenteuer in fünf Kontinenten, 1936; slov. 1951), v ktorých sa usiloval o zobrazenie revolučnej premeny sveta. Autor zbierky reportáží napísaných do 1934 Vstup zakázaný (Eintritt verboten, 1934), reportáží a poviedok so židovskou tematikou Príbehy zo siedmich get (Geschichten aus sieben Ghettos, 1934) a i. R. 1940 – 46 bol prinútený žiť v mexickom exile, kde založil vydavateľstvo Slobodná kniha (El Libro Libre). Tento pobyt neskôr opísal v knihe reportáží Objavy v Mexiku (Entdeckungen in Mexiko, 1945).

V slovenčine vyšiel výber z jeho reportáží pod názvom Dobrodružstvá z celého sveta (1955). Viaceré jeho diela boli sfilmované. R. 1986 nakrútil slovenský režisér M. Hollý ml. päť filmov na motívy Kischových poviedok (Šnorer, Predvianočná nádielka, Nedozierne následky, Tetovaný portrét, Na Bertramke straší), z ktorých vznikli neautorizované zostrihy Zuřivý reportér (1988) a Lovec senzací (1989). Od 1992 udeľuje Obec spisovateľov ČR a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska českým a slovenským spisovateľom Cenu E. E. Kischa za výnimočné diela v oblasti literatúry faktu.

Jelineková (Jelinek), Elfriede, 20. 10. 1946 Mürzzuschlag, Štajersko — rakúska spisovateľka. Jej matka bola rumunsko-nemecká katolíčka, otec mal židovský pôvod. Študovala organovú hru na viedenskom konzervatóriu a neskôr divadelnú vedu a dejiny umenia na univerzite vo Viedni. Vplyv ambicióznej a autoritatívnej matky sa prejavil na jej duševnom zdraví (trpela silnými pocitmi strachu a sklonmi k sebapoškodzovaniu). Koncom 60. rokov 20. stor. patrila do okruhu ľavicovoorientovaných intelektuálov, 1974 – 91 bola členkou Komunistickej strany Rakúska. Istý čas žila v Berlíne, Mníchove a Ríme, v súčasnosti žije vo Viedni a venuje sa literárnej tvorbe.

Jelineková, považovaná za feministku a kritičku kultúry a politiky Rakúska, zobrazila vo svojich dielach vzťah mužov a žien ako boj pohlaví, sexualitu chápe ako uplatňovanie násilia muža na žene, experimentuje s jazykom, štýlom a formou, využíva paródiu a slovné hračky. V prvom románe sme volavky, baby! (wir sind lockvögel baby!, 1970) patriacom do kategórie popartového románu (je napísaný malými písmenami bez použitia interpunkčných znamienok) zobrazila vplyv masmédií na život človeka. Úspech získala románom Milenky (Die Liebhaberinnen, 1975; slov. 1999) o dvoch mladých ženách, ktoré sa usilujú vymaniť zo sociálne slabého prostredia. R. 1983 vyšiel jej psychologický román s autobiografickými črtami Klaviristka (Die Klavierspielerin; sfilmovaný 2001, réžia Michael Haneke) o nekompromisnej profesorke klavíra Erike Kohutovej, obeti svojej despotickej matky a svojich sadomasochistických neuróz. Hlavnou hrdinkou románu Žiadostivosť (Lust, 1989) je žena žijúca v kvázišťastnom manželstve, vystavená sexuálnemu zneužívaniu svojho manžela a túžiaca vymaniť sa z jeho despotického vplyvu. Hlavnými témami románu Deti mŕtvych (Die Kinder der Toten, 1995) sú fašistická minulosť Rakúska a spoločenské vyrovnanie sa s ňou, holokaust, ale aj turistický ruch v spolkovej krajine Štajersko.

R. 1979 v Grazi uviedli Jelinekovej divadelnú hru Čo sa stalo potom, ako Nora opustila svojho manžela (Was geschah, nachdem Nora ihren Mann verlassen hatte, vydaná 1980) o žene nespokojnej so svojím životom a postavením a hľadajúcej slobodu a naplnenie svojich snov. Jej ďalšie divadelné hry boli uvádzané najskôr v Nemecku a až potom v Rakúsku, mnohé z nich boli prijímané kontroverzne, napr. divadelná hra Burgtheater (vydaná 1984 v zbierke Divadelné hry, Theaterstücke) o pretrvávaní fašistickej ideológie v kultúre rakúskej spoločnosti uvedená 1985 v Bonne vyvolala v Rakúsku škandál (Jelinekovú označili za „tú, ktorá špiní do vlastného hniezda“). Po viedenskom uvedení divadelnej hry Odpočívadlo (Raststätte, 1994, vydaná 1996 v antológii Spectatulum 61. Moderné divadelné hry, Specatulum 61. Moderne Theaterstücke) plnej sexu zredukovaného na tovar a porno, ale aj ostrej kritiky kapitalistického zriadenia sa Jelineková po mediálnom prenasledovaní stiahla z verejného života. Zlom nastal 1998, keď viedenské divadlo Burgtheater uviedlo jej divadelnú hru Športová hra (Ein Sportstück, 1998 aj vydaná) o športe ako masovom fenoméne, ale aj o jeho spojení s vojnou a národným socializmom. R. 2000 po nástupe vlády koalície Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) udelila autorka generálny zákaz uvádzania svojich hier v rakúskych divadlách, ktorý zrušila po uvedení divadelnej hry Dielo (Das Werk, 2003, vydaná 2002 v zbierke V Alpách, In den Alpen) vo viedenskom divadle Wiener Akademietheater. R. 2003 uviedlo viedenské divadlo Burgtheater hru Bambiland (vydaná 2004 v rovnomennej zbierke), v ktorej Jelineková ostro kritizuje vojnu v Iraku a poukazuje na hospodárske pozadie tohto konfliktu. Autorka románov Chamtivosť (Gier, 2000) a Závisť (Neid, internetovo 2007 – 08), rozhlasových hier, libriet, filmových scenárov a kritických článkov o politickom a spoločenskom dianí v Rakúsku i vo svete. Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2004), Ceny Heinricha Bölla (1986), Ceny Georga Büchnera (1998), Ceny Heinricha Heineho (2002), Ceny Franza Kafku (2004) a iných literárnych ocenení.

Herzmanovsky-Orlando [herc-], Fritz von, vlastným menom Friedrich Josef Franz Ritter von Herzmanowsky, 30. 4. 1877 Viedeň – 27. 5. 1954 zámok Rametz pri Merane, Južné Tirolsko — rakúsky spisovateľ. R. 1957 bola inscenovaná jeho hra Cisár Jozef a dcéra železničného strážnika (Kaiser Joseph und die Bahnwärterstochter, vydaná 1960 vo výbere Komédie a balety, Lustspiele und Ballette; sfilmovaná 1962, réžia Axel Corti), v ktorej vyjadril smútok nad dávnou slávou rakúsko-uhorskej monarchie. Vybájenú rakúsko-uhorskú monarchiu stvárnil aj v bizarnom románe Konský des v ružovej sieti (Der Gaulschreck im Rosennetz, 1928), na ktorý voľne nadväzuje spoločenský román Maškaráda géniov (Maskenspiel der Genien, 1958), ktorého dej plný nezvyčajných nápadov a anekdot sa odohráva v utopickej Tarokánii. Spolu s románom Raut na Lietajúcom Holanďanovi (Rout am Fliegenden Holländer, 1984) tvoria Rakúsku trilógiu (Österreichische Trilogie).

Henz [henc], Rudolf, pseudonym R. Miles, 10. 5. 1897 Göpfritz an der Wild, Dolné Rakúsko – 12. 2. 1987 Viedeň — rakúsky spisovateľ, priekopník rozhlasu v Rakúsku (1932 zaviedol školský rozhlas). R. 1950 – 52 vydával časopis Dichtung der Gegenwart (Literatúra súčasnosti), od 1955 časopis Wort in der Zeit (Slovo v čase), od 1966 časopis Literatur und Kritik (Literatúra a kritika). Jeho dielo sa vyznačuje silným vlastenectvom a príklonom ku kresťanskej tradícii, a to najmä v básnických zbierkach Medzi bratmi a stromami (Unter Brüdern und Bäumen, 1929) a Slovo v čase (Wort in der Zeit, 1945) i v monumentálnom epose napísanom v tercínach Veža sveta (Der Turm der Welt, 1951). V jeho románoch Kaukliari (Die Gaukler, 1932), Cisárov kuriér (Der Kurier des Kaisers, 1941) a Krajina spievajúcich kopcov (Das Land der singenden Hügel, 1954) dominuje náboženská téma, skúsenosti z vojny a otázka zmyslu umenia i významu umelca. Nositeľ viacerých literárnych cien, napr. Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1953) a Literárnej ceny mesta Viedeň (1956).

Henisch [-niš], Peter, 27. 8. 1943 Viedeň — rakúsky spisovateľ, novinár, autor textov piesní a spevák. R. 1969 založil skupinu a časopis Wespennest (Osie hniezdo), v ktorých presadzoval kritickorealistickú líniu, 1971 hudobnú skupinu Wiener Fleisch und Blut (Viedenské mäso a krv) s výrazne sociálnokritickou orientáciou. Vo svojich dielach zobrazoval okrajové spoločenské vrstvy Viedne, napr. v poviedkach O barónovi Karlovi. Príbehy z periférie a iná próza (Vom Baronkarl. Peripheriegeschichten und andere Prosa, 1972) i v románoch Malá postava môjho otca (Die kleine Figur meines Vaters, 1975; sfilmovaný 1980, réžia Wolfgang Glück) a Čierny Peter (Schwarzer Peter, 2000), ktorého protagonista Peter Jarosch, syn viedenskej konduktorky a amerického vojaka, žije na periférii spoločnosti, ako dieťa blúdi po Viedni povojnového obdobia a ako dospelý po New Orleanse. Autor románov Máj sa skončil (Der Mai ist vorbei, 1978), Hoffmannove rozprávky. Poznámky popleteného germanistu (Hoffmanns Erzählungen. Aufzeichnungen eines verwirrten Germanisten, 1983), Prorok Pepi Prohaska (Pepi Prohaska Prophet, 1986), Steinova paranoja (Steins Paranoia, 1988), O želaní stať sa Indiánom. Ako Franz Kafka na lodi cestou do Ameriky Karla Maya stretol, ale na pevninu nikdy nevstúpil (Vom Wunsch, Indianer zu werden. Wie Franz Kafka Karl May traf und trotzdem nicht in Amerika landete, 1994; slov. 2011), Tehotná Madonna (Die schwangere Madonna, 2005), Jedna veľmi malá žena (Eine sehr kleine Frau, 2007), Obrázková skrývačka s mačkou (Suchbild mit Katze, 2016) a i. Nositeľ viacerých ocenení, Ceny Antona Wildgansa (1977) a Ceny mesta Viedeň za literatúru (2009).

Haushoferová (Haushofer), Marlen, rodená Marie Helene Frauendorferová (Frauendorfer), 11. 4. 1920 Frauenstein, dnes súčasť Mollnu – 21. 3. 1970 Viedeň — rakúska spisovateľka. Úspech získali jej autobiografická novela Piaty rok (Das fünfte Jahr, 1951) so spomienkami na detstvo a knihy pre deti Byť dobrý je ťažké (Brav sein ist schwer, 1965) a Byť zlý tiež nie je jednoduché (Schlimm sein ist auch kein Vergnügen, 1970). Haushoferovej poviedky a romány pre dospelých sa presadili pod vplyvom zvýšeného záujmu o tzv. ženskú literatúru. Autorka románov Tapetované dvere (Die Tapetentür, 1957) a Stena (Die Wand, 1963; slov. 1989; sfilmovaný 2012, réžia Julian Pölsler) o ženách vo výnimočných situáciách, keď sú nútené samy sa rozhodnúť a prehodnotiť svoj vzťah k mužom.

Hartmann, Moritz, pseudonym Pfaffe Maurizius, 15. 10. 1821 Trhové Dušníky, okr. Příbram, Česká republika – 13. 5. 1872 Oberdöbling, dnes súčasť Viedne — rakúsky spisovateľ. Poslanec frankfurtského parlamentu za demokratickú ľavicu, aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 a po jej neúspechu ušiel do Švajčiarska, Anglicka a Francúzska. Pracoval ako korešpondent rozličných novín, redaktor viedenského časopisu Die Neue Freie Presse. Jeho dielo je motivované silno politicky a sociálne-kriticky, v duchu literatúry Vormärz sa zasadzoval za sociálnu spravodlivosť, a to najmä v básnickej zbierke Kalich a meč (Kelch und Schwert, 1845). Svoje politické skúsenosti satiricky spracoval v moritátoch Kronika rýmov farára Maurícia (Reimchronik des Pfaffen Maurizius, 1849). V najvýznamnejšom románe Boj o les (Der Krieg um den Wald, 1850) opisuje zápas sedliakov v 40. rokoch 18. stor. o urbárske lesy. Preložil diela S. Petőfiho, I. S. Turgeneva a bretónske ľudové piesne.

Handke, Peter, 6. 12. 1942 Griffen — rakúsky spisovateľ. R. 1961 začal študovať právo v Grazi, kde sa pripojil k avantgardnej skupine Forum Stadtpark. Po prvých výrazných literárnych úspechoch (román Sršne, Die Hornissen, 1966; divadelná hra Osočovanie publika, Publikumsbeschimpfung, vydaná i uvedená 1966; sfilmovaná 1966, réžia Claus Peymann) štúdium prerušil. Pre Handkeho rané diela je charakteristická kritika jazyka a teórie poznania, zdôrazňuje problém determinovanosti subjektu jazykom a spoločenskými podmienkami, vedome narába so skostnatenými schémami v literatúre a bežnej komunikácii (jazyk spôsobuje disonanciu medzi svetom a subjektom, výsledkom je strata orientácie, poriadku a súvislostí). Táto literárna poetika sa výrazne prejavuje v románe Podomový obchodník (Der Hausierer, 1967), v ktorom využíva kompozičné prvky kriminálneho románu. V divadelnej hre Gašpar (Kaspar, vydaná i uvedená 1968; sfilmovaná napr. 1974, réžia Vladimir Gerić) indivíduum vystupuje v područí jazykových schém, znakových a komunikačných systémov, kde zaniká a odovzdáva sa do úplnej závislosti od spoločenského poriadku. Spoločenská podmienenosť spôsobov ľudského vnímania predstavuje tematické ťažisko románu Strach brankára z jedenástky (Die Angst des Tormanns beim Elfmeter, 1970; sfilmovaný 1972, réžia W. Wenders). Prvky vývinového románu sú príznačné pre román Krátky list na dlhú rozlúčku (Der kurze Brief zum langen Abschied, 1972; slov. 1975). V 70. rokoch 20. stor. sa v Handkeho tvorbe objavil nový prvok – hľadanie možnosti bezprostredného vnímania, čo je v náznakoch prítomné v autobiografickej poviedke Nešťastie bez želaní (Wunschloses Unglück, 1972; slov. 1982). Od 70. rokov 20. stor. je u Handkeho badateľná tendencia nadväzovať na tradíciu vytvárania harmónie sveta a bytia, v čom pokračoval aj v 80. a 90. rokoch 20. stor. Jeho texty sú protirečivé, mýtické, napr. poviedka Hodina pravého pocitu (Die Stunde der wahren Empfindung, 1975), Ľaváčka (Die linkshändige Frau, 1976; slov. 1982; sfilmovaná 1978, réžia P. Handke), ale najmä poviedka Pomalý návrat domov (Langsame Heimkehr, 1979). Koncom 70. rokov začal skúmať nové formy jazyka, čoho sprievodnými znakmi sú zmena deštrukcie na konštrukciu, príklon ku klasickým vzorom epickej reči, dlhé monológy, absencia dialógu, dlhé opisné sekvencie, nekonečné sledovanie živej i neživej prírody, reflexie, subjektívne vnemy a zážitky, poetický, všetko objímajúci pohľad a napokon viera v úplný a dokonalý preklad vnímaných predmetov a javov médiom písma, pričom ideál rozprávania sa odráža v rozprávačovi ako v suverénnom prekladateľovi nemého sveta zmyslových podráždení. Najvýraznejšie sa tieto znaky prejavujú v poviedke Poučenie svätej Viktórie (Die Lehre der Sainte-Victoire, 1980) a v románe Opakovanie (Die Wiederholung, 1986). Autor divadelných hier Sebaobviňovanie (Selbstbezichtigung, vydaná i uvedená 1966), Jazda na koni cez Bodamské jazero (Der Ritt über den Bodensee, vydaná i uvedená 1971), Nerozumní vymierajú (Die Unvernünftigen sterben aus, vydaná 1973, uvedená 1974), Cez dediny (Über die Dörfer, vydaná 1981, uvedená 1982), Hra o pýtaní sa alebo Cesta do Sonórnej krajiny (Das Spiel vom Fragen oder Die Reise zum sonoren Land, vydaná 1989, uvedená 1990), Prečo kuchyňa? (Warum eine Küche?, uvedená 2002, vydaná 2003), Stopy zblúdilých (Spuren der Verirrten, vydaná 2006, uvedená 2007) a Stále búrka (Immer noch Sturm, vydaná 2010, uvedená 2011), kriminálnej poviedky Číňan bolesti (Der Chinese des Schmerzes, 1983), politicky kontroverzného cestopisu o občianskej vojne v bývalej Juhoslávii Zimné cestovanie k riekam Dunaj, Sáva, Morava a Drina alebo Spravodlivosť pre Srbsko (Eine winterliche Reise zu den Flüssen Donau, Save, Morawa und Drina oder Gerechtigkeit für Serbien, 1996), cestopisu Letný dodatok k zimnému cestovaniu (Sommerlicher Nachtrag zu einer winterlichen Reise, 1996), románu Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu (In einer dunklen Nacht ging ich aus meinem stillen Haus, 1997; slov. 1998), novely Don Juan (vo vlastnom podaní) (Don Juan (erzählt von ihm selbst), 2004), rozhlasových hier (vyšli pod názvom Vietor a more. Štyri rozhlasové hry, Wind und Meer. Vier Hörspiele, 1970) a filmových scenárov, napr. Kronika súčasných udalostí (Chronik der laufenden Ereignisse, 1971, aj réžia). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Georga Büchnera (1973; cenu vrátil 1999), Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1987) a Ceny Franza Kafku (2009). Nobelova cena za literatúru (2019).

Hackl [hakl], Erich, 26. 5. 1954 Steyr — rakúsky prozaik, scenárista, vydavateľ a prekladateľ. Debutoval rozsiahlou poviedkou Aurorin podnet (Auroras Anlaß, 1987) opisujúcou okolnosti, ktoré prinútili Auroru Rodríguezovú Carballeirovú (Rodríguez Carballeira, *1879, †1955) z Madridu 1933 zabiť svoju dcéru. Témou poviedky Rozlúčka so Sidóniou (Abschied von Sidonie, 1989; sfilmovaná 1990, réžia Karin Brandauerová, Brandauer) je prenasledovanie Rómov počas 2. svetovej vojny. Historické a politické pozadie knihy Sára a Šimon (Sara und Simón, 1995) tvoria nepokoje spojené s hospodárskou krízou v Uruguaji v 60. a 70. rokoch 20. stor. Pre prózy V pevnom objatí. Príbehy a správy (In fester Umarmung. Geschichten und Berichte, 1996), Svadba v Osvienčime. Udalosť (Die Hochzeit von Auschwitz. Eine Begebenheit, 2002) a Otec na skúšku. Príbehy a úvahy (Anprobieren eines Vaters. Geschichten und Erwägungen, 2004) je charakteristická tendencia hľadať a s citom stvárniť cesty jednotlivcov v ich rozhodujúcich životných situáciách. Vydavateľ edície medzinárodnej poézie Knižnica Aurora (Aurora Bücherei) vydavateľstva Otto Müller v Salzburgu. Prekladá najmä iberskú a iberskoamerickú literatúru (R. Dalton, R. Rey Rosa, J. J. Saer). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Literárnej ceny mesta Viedeň (2002) a Ceny Antona Wildgansa (2015).

Habeck [-bek], Fritz, pseudonym Glenn Gordon, 8. 9. 1916 Neulengbach – 16. 2. 1997 Baden (pri Viedni) — rakúsky prozaik, dramatik a prekladateľ. Po prepustení z vojnového zajatia a ukončení štúdia práva pracoval ako dramaturg a pomocný režisér vo viedenských divadlách a ako žurnalista v rakúskom rozhlase. Preslávil sa ako autor nápaditých kriminálnych románov, napr. Záhada jednorukej opice (Das Rätsel des einarmigen Affen, 1958). Písal aj historické romány o vojnových a politických konfliktoch (Žiak z ľavej šibenice, Der Scholar vom linken Galgen, 1941; Tanec siedmich diablov, Der Tanz der sieben Teufel, 1950). V kritických románoch a drámach zo súčasnosti stvárňoval individuálne osudy spojené s vojnovou skúsenosťou a povojnovým obdobím: román Rozbitý trojuholník (Das zerbrochene Dreieck, 1953) zobrazuje život viedenských pašerákov, divadelná hra Dva a dva sú štyri (Zwei und zwei ist vier, 1948) udalosti 1937 – 47. Autor románov Čln príde po polnoci (Das Boot kommt nach Mitternacht, 1951), Jazda na tigrovi (Der Ritt auf dem Tiger, 1958), Čierny plášť môjho otca (Der schwarze Mantel meines Vaters, 1976), kníh pre deti a mládež, napr. románu Boj o Barbakán (Der Kampf um die Barbacane, 1960; slov. 1965). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Antona Wildgansa (1973) a Ceny mesta Viedeň za literatúru (1982).

Beer-Hofmann [bér], Richard, 11. 7. 1866 Viedeň – 26. 9. 1945 New York — rakúsky spisovateľ. Predstaviteľ viedenského impresionizmu v novele Georgova smrť (Der Tod Georgs, 1900) i vo veršovanej dráme Gróf z Charolais (Der Graf von Charolais, vydaná i uvedená 1904). V poetických drámach Jakobov sen (Jaákobs Traum, uvedená 1919, vydaná 1920), Mladý Dávid (Der junge David, vydaná 1933) a Predohra v divadle ku kráľovi Dávidovi (Vorspiel auf dem Theater zu König David, vydaná 1936) sa vrátil k židovskej histórii v intenciách sionizmu T. Herzla.

Baumová (Baum), Vicki, vlastným menom Hedwig Baumová (Baum), 24. 1. 1888 Viedeň – 29. 8. 1960 Hollywood, Kalifornia — rakúska spisovateľka. Jej napínavé kolportážne romány boli predlohou filmových scenárov, napr. Študujúca chémiu Helene Willfüerová (Stud. chem. Helene Willfüer, 1929; viackrát sfilmovaný), Ľudia v hoteli (Menschen im Hotel, 1929; slov. 1969; sfilmovaný 1932, réžia Edmund Goulding, a 1959, réžia Gottfried Reinhardt), Nemožno nikdy vedieť (Das grosse Einmaleins, 1935; slov. 1948; sfilmovaný 1950, réžia R. Clément, a 1982, réžia Gabi Kubachová). Autorka románu Zlaté črievičky (Die goldenen Schuhe, 1957; slov. 1971).

Bauer, Wolfgang, 18. 3. 1941 Graz – 26. 8. 2005 tamže — rakúsky dramatik a prozaik. Jeho prvé absurdné mikrodrámy i neskoršie hry sú plné sebairónie a kritiky spoločnosti i jej umeleckých dobových hodnôt. Vtipné dialógy, zmes morbídnych a žartovných prvkov a paraboly o manipulácii umenia rezonujú v drámach Magické popoludnie (Magic Afternoon, 1968; viackrát sfilmovaná), Výmena (Change, 1969; viackrát sfilmovaná), Silvester alebo Masakra v hoteli Sacher (Silvester oder Das Massaker im Hotel Sacher, uvedená 1971, vydaná 1972), Mátohy (Gespenster, vydaná 1973, uvedená 1974), Magnetické bozky (Magnetküsse, vydaná 1975, uvedená 1976) a Ach, úbohý Orfeus! (Ach, armer Orpheus!, vydaná 1989, uvedená 1991). V jeho dielach sa často prelína sen s realitou. Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1994).

Bahr [bár], Hermann (Anastas), 19. 7. 1863 Linz – 15. 1. 1934 Mníchov — rakúsky prozaik, dramatik a režisér. V psychologických hrách, napr. Noví ľudia (Die neuen Menschen, 1887, uvedená 1891) a Matka (Die Mutter, 1891), uplatnil tzv. umenie nervov i zručný dialóg, v hrách Tschaperl (Das Tschaperl, 1896, uvedená 1897), Viedenčanky (Wienerinnen, 1911, uvedená 1900; sfilmovaná 1974, réžia Dietrich Haugk), Čert (Der Krampus, 1902, uvedená 1901; sfilmovaná 1969, réžia Wolfgang Glück), Majster (Der Meister, 1904, uvedená 1903; sfilmovaná 1957, réžia Rolf Thiele), Žltý slávik (Die gelbe Nachtigall, vydaná i uvedená 1907; sfilmovaná napr. 1938, réžia H. C. Potter) a Koncert (Das Konzert, vydaná i uvedená 1909; sfilmovaná napr. 1944, réžia Paul Verhoeven) a v románoch Dobrá škola (Die gute Schule, 1890), Divadlo (Theater, 1897) a Korahova banda (Die Rotte Korahs, 1919) situačnú komiku. Reprezentoval umenie moderny, svoje umelecké zápasy a vyznania načrtol v Autoportréte (Selbstbildnis, 1923). Autor esejí Dialóg o tragične (Dialog vom Tragischen, 1903), Austriaca (1911) a Burgtheater (1920) a cestopisu Cesta po Dalmácii (Dalmatinische Reise, 1909).

Amanshauser [-zer], Gerhard, 2. 1. 1928 Salzburg – 2. 9. 2006 tamže — rakúsky spisovateľ. Postavy jeho próz sú podobne ako jeho literárne vzory vydedenci spoločnosti a osamotení individualisti. V románe Zámok s neskorými hosťami (Schloss mit späten Gästen, 1975; sfilmovaný 1982, réžia Alois Hawlik) hrdinovia uprednostňujú anachronický spôsob života, osamelosť; v prácach Veta a protiklad (Satz und Gegensatz, 1972) a Hranice (Grenzen,1977) rozvíja nové formy esejistickej prózy.

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).