Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - nemecká literatúra

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 62 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Achternbusch, Herbert

Achternbusch [-buš], Herbert, vlastným menom Herbert Schild, 23. 11. 1938 Mníchov — nemecký spisovateľ a filmový tvorca. V románoch Alexandrova bitka (Die Alexanderschlacht, 1971) a Hodina smrti (Die Stunde des Todes, 1975) sa tematicky zameral na vedomie indivídua, vzpiera sa tradičným estetickým normám. Autor autobiografickej prózy Breitenbach (1986). Vlastné predlohy využil vo filmoch a v divadle, napr. vo filme Na stratenej varte (Auf verlorenem Posten, 1990).

Alexis, Willibald

Alexis, Willibald, vlastným menom Georg Wilhelm Heinrich Häring, nazývaný brandenburský Scott, 29. 6. 1798 Vroclav – 16. 12. 1871 Arnstadt — nemecký spisovateľ. V realistických, epicky široko koncipovaných kultúrno-historických románoch Berlínsky Roland (Der Roland von Berlin, 3 zv., 1840), Nohavice pána von Bredowa (Die Hosen des Herrn von Bredow, 2 časti, 1846 – 48; sfilmovaný 1973, réžia Konrad Petzold) a Pokoj je prvou povinnosťou občana (Ruhe ist die erste Bürgerpflicht, 5 zv., 1852) pútavo zachytil najmä prusko-brandenburské prostredie.

Alexy, Jakob Eduard

Alexy, Jakob Eduard, 14. 12. 1916 Červený Kláštor, okres Kežmarok – 23. 7. 1987 Kulmbach, Bavorsko — nemecký spisovateľ, editor a učiteľ. Študoval v Kežmarku a v Bratislave, pôsobil ako učiteľ v Dolných Držkovciach (dnes súčasť Veľkých Držkoviec) a v Topoľčanoch. Od 1947 žil v Nemecku. Autor štúdií o ľudových zvykoch na Spiši, hier Sedliak, tvorca počasia (Der Bauer als Wettermacher, 1952), V našom meste (In unserer Stadt, 1952), U nás v maštali (Bei uns im Stall, 1970). Spoluautor diela Nemecká ľudová hra v Čechách, na Morave a na Slovensku (Das deutsche Volksschauspiel in Böhmen, Mähren und der Slowakei, 3 zväzky, 1984 – 86).

Andres, Stefan

Andres, Stefan, 26. 6. 1906 Trittenheim – 29. 6. 1970 Rím — nemecký spisovateľ. V pútavo komponovaných novelách El Greco maľuje veľkého inkvizítora (El Greco malt den Großinquisitor, 1936) a My sme utópia (Wir sind Utopia, 1942; slov. 1972; viackrát sfilmovaná) i v románovej trilógii Potopa (Die Sintflut, 1949 – 59) nastolil otázky hriechu, viny, vykúpenia a slobody jedinca. Autor románov Chlapec v studni (Der Knabe im Brunnen, 1953), Muž v rybe (Der Mann im Fisch, 1963), Holubia veža (Der Taubenturm, 1966), zbierky poviedok Biblické príbehy (Die biblische Geschichte, 1965) a i.

Angelus Silesius

Angelus Silesius, vlastným menom Johannes Scheffler, pokrstený 25. 12. 1624 Vroclav – 9. 7. 1677 tamže — nemecký barokový mystický básnik, majster epigramov. Jeho hlavné dielo Duchaplné epigramy a koncové rýmy (Geistreiche Sinn- und Schlussreime, 1657) známe v rozšírenej verzii ako Cherubínsky pútnik (Cherubinischer Wandersmann, 1675) je napísané v dvojveršových alexandrínoch. Autor mnohých dodnes živých cirkevných piesní a teologických polemík.

Apitz, Bruno

Apitz [apic], Bruno, 28. 4. 1900 Lipsko – 7. 4. 1979 Berlín — nemecký spisovateľ. Do 1945 politicky prenasledovaný, väznený v koncentračných táboroch. Svetový úspech dosiahol autobiografickým románom Nahý medzi vlkmi (Nackt unter Wölfen, 1958; slov. 1961; sfilmovaný 1963, réžia Frank Beyer, a 2015, réžia Philipp Kadelbach), v ktorom opísal dramatické osudy trojročného poľského židovského chlapca v koncentračnom tábore, ktorý je symbolom ľudskosti a stelesnením pozitívnej perspektívy ľudstva. Pred smrťou ho zachráni obetavá konšpiračná činnosť väzňov, ktorí musia uprednostniť jednu humánnu povinnosť pred ďalšími, riešia problémy etiky a svedomia. Lásku mladého páru v koncentračnom tábore zobrazil v novele Ester (Esther, 1959; sfilmovaná 1962, réžia Robert Trösch). Osudy proletárov a ich politický vývin rozvíjal v románe Dúha (Der Regenbogen, 1976) a v nedokončenom autobiografickom románe Tlejúci požiar (Schwelbrand, 1984).

Arndt, Ernst Moritz

Arndt, Ernst Moritz, 26. 12. 1769 Groß Schoritz, dnes súčasť Garzu – 29. 1. 1860 Bonn — nemecký básnik, spisovateľ a publicista. Vyštudoval dejiny a evanjelickú teológiu a do 1806 pôsobil ako profesor v Greifswalde. Svojím dielom Duch času (Geist der Zeit, 1. časť, 1806; spolu 4 časti, 1806 – 18) vyzýval do boja proti Napoleonovi I. Bonapartovi, a preto musel pred Francúzmi ujsť do Švédska. R. 1812 odcestoval ako tajomník H. F. K. von Steina do Petrohradu. Po návrate sa svojou vlasteneckou tvorbou zapojil do nemeckého národného emancipačného hnutia. Pre svoje názory bol prenasledovaný a po dvoch rokoch (1820) musel opustiť univerzitu v Bonne. Počas revolúcie 1848 – 49 poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia, kde z pozície pravého stredu presadzoval nemecký národný štát na čele s dedičným cisárom a pod pruským vedením.

Arnim, Ludwig Achim von

Arnim, Ludwig Achim von, plným menom Carl Joachim Friedrich Ludwig von Arnim, 26. 1. 1781 Berlín – 21. 1. 1831 Wiepersdorf — nemecký romantický básnik, manžel Bettiny von Arnim. Spolu s C. Brentanom vydali zbierku nemeckých ľudových piesní Chlapcov zázračný roh (Des Knaben Wunderhorn, 3 zv., 1806 – 08), ktoré prepracovali v romantickom duchu. Striedajú sa v nej pochmúrne balady a žartovné paródie, vznešenosť sa prelína s banalitou, významné historické udalosti sú opisované z hľadiska všedného života. Na týchto kontrastoch vyniká rozmanitosť nemeckého folklóru, ktorým osvietenský racionalizmus opovrhoval. Vytvoril novú básnickú formu historických románov, v ktorých sa usiloval oživiť nemecký národný duch: Bieda, bohatstvo, vina a pokánie grófky Dolores (Armut, Reichtum, Schuld und Buße der Gräfin Dolores, 2 zv., 1810), Strážcovia koruny (Die Kronenwächter, 1817). Zbierka noviel Zimná záhrada (Der Wintergarten, 2 zv., 1809) predstavuje prozaickú obdobu Chlapcovho zázračného rohu. Významná je aj novela Knieža boh a spevák poloboh (Fürst Ganzgott und Sänger Halbgott, 1818).

Artnerová, Therese von

Artnerová (Artner), (Maria) Therese von, 19. 4. 1772 Šintava, okres Galanta – 25. 11. 1829 Záhreb, Chorvátsko — nemecká poetka a dramatička. Písala poéziu s prírodnými a vlasteneckými motívmi naplnenú hlbokým citom a inšpirovanú nežičlivým osudom: Poľné kvety nazbierané na uhorských nivách (Feldblumen auf Ungarns Fluren gesammlet, 1800, spolu s Marianne von Tiell, *1768, †1837), Novšie básne od Theony (Neuere Gedichte von Theone, 1806). Autorka hrdinského eposu Bitka pri Asperne (Die Schlacht von Aspern, 1812). V dramatickej tvorbe sa orientovala na veselohry (napr. Záchrana a odmena, Rettung und Lohn, 1823) a drámy (napr. Čin, Die That, 1817), často s historickými námetmi (Tichá veľkosť, Stille Größe, 1824; Rogneda a Vladimír, Rogneda und Wladimir, 1824).

Ava

Ava, Frau Ava, asi 1060 – 7. 2. 1127 kláštor v Melku alebo kláštor Göttweig pri meste Krems an der Donau — prvá po mene známa poetka píšuca v nemčine. Na sklonku života vytvorila cyklus náboženských básní Život Ježiša (Leben Jesu), Antikrist (Antichrist) a Posledný súd (Das Jüngste Gericht). Všetky básne vznikli okolo 1120 – 25.

Bartsch, Kurt

Bartsch [barč], Kurt, 10. 7. 1937 Berlín – 17. 1. 2010 tamže — nemecký básnik, dramatik. Vyšiel z brechtovských tradícií, jeho dielo je satirou na kolegov i na kultúru a jej tradície v obidvoch bývalých nemeckých štátoch. Diela: Stroj na smiech (Die Lachmaschine, 1971), Hölderovská línia: nemecko-nemecké paródie (Die Hölderlinlinie: deutschdeutsche Parodien, 1983), Idú Vianoce a Wotan cvála (Weihnacht ist und Wotan reitet, 1985), Fanny Holzbeinová (Fanny Holzbein, 2004) a i.

Becker, Jürgen

Becker [beker], Jürgen, 10. 7. 1932 Kolín nad Rýnom — nemecký prozaik a básnik, predstaviteľ konkrétnej poézie. Odmieta tradičné literárne žánre, v prózach Polia (Felder, 1964), Okraje (Ränder, 1968), Okolia (Umgebungen, 1970) a Dvere do mora (Die Türe zum Meer, 1983), ako aj v básnických zbierkach Koniec krajinomaľby (Das Ende der Landschaftsmalerei, 1974) a Foxtrot na erfurtskom štadióne (Foxtrott im Erfurter Stadion, 1993) experimentuje s formou, so slovom i s veršom. V podobnom duchu písal i dramatické texty a rozhlasové hry. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (2014).

Grimm, Jacob

Grimm, Jacob (Ludwig Karl), 4. 1. 1785 Hanau – 20. 9. 1863 Berlín — nemecký jazykovedec, s bratom W. Grimmom zakladateľ germanistiky. Vyštudoval právo v Marburgu, kde sa zoznámil s nemeckým právnikom F. K. Savignym, ktorého metóda vedeckého skúmania staronemeckých právnych pamiatok sa stala pre jeho dielo rozhodujúcou. Pracoval ako knihovník v Kassele, od 1830 profesor v Göttingene. Bol členom skupiny göttingenská sedmička (Göttinger Sieben). Protestoval proti odvolaniu ústavy hannoverským kráľom (18. 11. 1837), začo ho 1837 suspendovali a vykázali z krajiny. Po amnestii 1840 ho pruský kráľ Fridrich Wilhelm IV. povolal na univerzitu v Berlíne, od 1841 člen Pruskej akadémie vied, 1848 poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia.

Spolu s bratom zbierali a vydávali ľudové rozprávky: Rozprávky bratov Grimmovcov (Die Kinder- und Haus-Märchen, 2 zv., 1812 – 15; v slovenčine viacero výberov; jednotlivé rozprávky viackrát sfilmované), Nemecké povesti (Deutsche Sagen, 2 zv., 1816 – 18). Grimm sa venoval výskumu staronemeckej literatúry a mytológie (Nemecká mytológia, Deutsche Mythologie, 1835). Autor prvej nemeckej vedeckej gramatiky Nemecká gramatika (Deutsche Grammatik, 4 zv., 1819 – 37) a jazykovedného diela Dejiny nemeckého jazyka (Geschichte der deutschen Sprache, 2 zv., 1848), s bratom začal prácu na Nemeckom slovníku (Deutsches Wörterbuch, 3 zv., 1854 – 62 a časť 4. zv., 1878).

Grimm, Wilhelm

Grimm, Wilhelm (Carl), 24. 2. 1786 Hanau – 16. 12. 1859 Berlín — nemecký jazykovedec, s bratom J. Grimmom zakladateľ germanistiky. Jeho životný osud i osud vedca bol úzko spojený s bratovým. R. 1803 – 06 vyštudoval právo v Marburgu, od 1831 mimoriadny, od 1835 riadny profesor filozofie na univerzite v Göttingene, 1837 spolu s ďalšími liberálnymi vedcami prepustený. R. 1807 na podnet priateľov začal so svojím bratom zbierať rozprávky. Základom boli rozprávky z okolia Kasselu a z Vestfálska, ktoré rôznym spôsobom upravovali. Konečné znenie z 1857 obsahuje 210 rozprávok.

Autor spisov Nemecká hrdinská povesť (Die Deutsche Heldensage, 1829) a O dejinách rýmu (Zur Geschichte des Reims, 1852). S bratom spolupracoval na vydávaní Nemeckého slovníka (Deutsches Wörterbuch, 3 zv., 1854 – 62 a časť 4. zv., 1878).

Hacks, Peter

Hacks [haks], Peter, pseudonym Ernst Eylt, 21. 3. 1928 Vroclav – 28. 8. 2003 Groß Machnow, dnes súčasť Rangsdorfu — nemecký dramatik. Po ukončení štúdia divadelnej vedy v Mníchove sa presťahoval do Východného Berlína (1955), kde spolupracoval s divadlami Berliner Ensemble a Deutsches Theater. Pod vplyvom B. Brechta začal písať divadelné hry v spoločenskokritickom duchu: Začiatok indickej epochy (Eröffnung des indischen Zeitalters, vydaná i uvedená 1955; sfilmovaná 1970, réžia Hans-Joachim Heyse), Ľudová kniha o vojvodovi Ernestovi alebo Hrdina a jeho družina (Das Volksbuch vom Herzog Ernst oder der Held und sein Gefolge, vydaná 1956, uvedená 1967), v ktorých poukazuje na súvislosť hospodárskych a politických záujmov a vedeckého racionalizmu. Vo veselohre Mlynár pri Sanssouci (Der Müller von Sanssouci, vydaná 1957, uvedená 1958; slov. 1978) karikuje pruskú mentalitu, v hrách Starosti a moc (Die Sorgen und die Macht, vydaná 1959, uvedená 1960) a Móric Tassow (Moritz Tassow, vydaná i uvedená 1965) zobrazuje problémy budovania socialistickej spoločnosti v bývalej NDR. Od 60. rokov 20. stor. čerpal z antických motívov, napr. v hrách Mier (Der Frieden, uvedená 1962, vydaná 1963), Amfitryón (Amphitryon, vydaná 1967, uvedená 1968; sfilmovaná 1969, réžia Niels-Peter Rudolph) a Smrť Senecu (Senecas Tod, vydaná 1978; uvedená 1980). Autor dramatizácie operety J. Offenbacha Krásna Helena (Die schöne Helena, vydaná i uvedená 1964; slov. 1982), komédie Adam a Eva (Adam und Eva, vydaná 1972, uvedená 1973; slov. 1976) a úspešnej knihy pre deti Príhody o Henriete a strýkovi Títusovi (Das Windloch. Geschichten von Henriette und Onkel Titus, 1956; slov. 1987).

Hadwiger, Victor

Hadwiger, Victor, aj Viktor, 6. 12. 1878 Praha – 4. 10. 1911 Berlín — nemecký básnik a prozaik. Príslušník pražskej nemeckej literárnej skupiny (→ pražská nemecká literatúra), od 1903 žil v Berlíne, kde spolupracoval s novinami Vossische Zeitung (Vossove noviny). V básnickej zbierke Som (Ich bin, 1903) a románe Abraham Abt (posmrtne 1912) predznamenal expresionizmus. Redakčne sa podieľal na antológii Sprievodca modernou literatúrou (Führer durch die moderne Literatur, 1906). Posmrtne vyšiel výber jeho poézie Keď je medzi nami pútnik (Wenn unter uns ein Wandrer ist, 1912) a román Il Pantegan (1919).

Hagedorn, Friedrich von

Hagedorn, Friedrich von, 23. 4. 1708 Hamburg – 28. 10. 1754 tamže — nemecký básnik. R. 1729 – 31 tajomník dánskeho vyslanca v Londýne, od 1733 tajomník spoločnosti Merchant Adventurers v Hamburgu. Pod vplyvom francúzskeho pastierskeho románu a antickej literatúry sa stal priekopníkom nemeckej anakreontskej poézie a poézie rokoka (Pokus o niekoľko básní, Versuch einiger Gedichte, 1729). Jeho prínos spočíva najmä v zjemnení formálnych prostriedkov a v štylistickej rafinovanosti, používal prvky ľudovej lyriky. Úspech mali jeho bájky, veršované poviedky a epigramy podľa anglického a francúzskeho vzoru (Pokus o poetické bájky a poviedky, Versuch in poetischen Fabeln und Erzehlungen, 1738). Autor zbierok básní Ódy a piesne v piatich knihách (Oden und Lieder in fünf Büchern, 1747) a Morálne básne (Moralische Gedichte, 1750). Svojou tvorbou ovplyvnil mladého G. E. Lessinga a J. W. Goetheho.

Hagelstange, Rudolf

Hagelstange [-štan-], Rudolf, 14. 1. 1912 Nordhausen – 5. 8. 1984 Hanau — nemecký spisovateľ a prekladateľ. Vo svojej básnickej tvorbe spájal klasickú tvorbu a kresťanskú humanistickú tradíciu (cyklus sonetov Benátske krédo, Venezianisches Credo, 1945; básnická skladba Balada o zasypanom živote, Ballade vom verschütteten Leben, 1952; básnické zbierky Plynutie času, Strom der Zeit, 1948; Hosť živlov, Gast der Elemente, 1972). Autor esejí a románov, napr. Hra bohov (Spielball der Götter, 1959), Generál a dieťa (Der General und das Kind, 1974), prekladal diela A. Poliziana, G. Boccaccia, P. Nerudu a i.

Hahnová, Ulla

Hahnová [háno-] (Hahn), Ulla, 30. 4. 1945 Brachthausen, dnes súčasť Kirchhundemu — nemecká spisovateľka. V básnickej tvorbe sa orientuje na životný pocit súčasného človeka, lásku a medziľudské vzťahy, často využíva iróniu a sebairóniu. Autorka úspešnej básnickej zbierky Ozlomsrdce (Herz über Kopf, 1981), románov Muž v dome (Ein Mann im Haus, 1991) a Rozmazané obrázky (Unscharfe Bilder, 2003), ktoré sa však stretli s kontroverznými reakciami literárnej kritiky.

Halaša, Andrej

Halaša, Andrej, 17. 9. 1852 Záskalie, dnes časť Dolného Kubína – 4. 4. 1913 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský prekladateľ, etnograf a divadelný organizátor, otec P. Halašu. Od 1874 pôsobil v Martine, kde vyvíjal mnohostrannú kultúrnu a organizačnú činnosť: pôsobil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, zaslúžil sa o výstavbu Národného domu v Martine (1889) a o založenie múzea a knižnice v jeho priestoroch (1890), so Živenou organizoval augustové slávnosti Slovenského spevokolu, bol pokladníkom Slovenskej národnej strany i Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pre ktorú zbieral a triedil exponáty a katalogizoval jej knižnicu. Hlavný organizátor Slovenského spevokolu a 1874 – 1913 jeho divadelnej zložky (ako režisér nacvičil okolo 300 predstavení, v mnohých aj sám účinkoval). S J. Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a samostatne edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej 1900 – 18 vydal pôvodné práce slovenských autorov (F. Urbánek, J. Hollý, P. Socháň) a vlastné preklady nemeckých zábavných frašiek i romanticko-sentimentálnych obrazov zo života, poľských veselohier A. Fredra a M. Bałuckého, hier českých realistických autorov (G. Preissová, bratia A. a V. Mrštíkovci, Karel Želenský, *1865, †1935; Lothar Suchý, *1873, †1959) a preklady aktoviek Viktora Krylova (*1838, †1908). V rukopise zostali jeho najlepšie preklady divadelných hier (Úklady a láska F. Schillera, Dedičný polesný O. Ludwiga, Novomanželia B. Bjørnsona). Významný zberateľ textov slovenských ľudových piesní, prísloví a porekadiel (vyše 10-tisíc), ktoré vyšli v 2. zväzku Zborníka slovenských národných piesní (1874) a v Slovenských spevoch I, II (1880, 1890).

Harig, Ludwig

Harig, Ludwig, 18. 7. 1927 Sulzbach — nemecký spisovateľ a literárny kritik. Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa stal známym ako autor experimentálnej literatúry, najmä konkrétnej poézie. Popularitu získal románovou trilógiou Poriadok je celý život. Román môjho otca (Ordnung ist das ganze Leben. Roman meines Vaters, 1986), Beda tomu, kto vybočuje z medzí (Weh dem, der aus der Reihe tanzt, 1990) a Vlkom sa stane, kto s vlkmi vyje (Wer mit den Wölfen heult, wird Wolf, 1996). Hru s jazykom uplatnil v prozaických prácach haiku hiroshima (1961), Cesta do Bordeaux (Reise nach Bordeaux, 1965) a rozhlasovej hre Futbalový zápas (das fussballspiel, 1967). Autor románu Konzultačné hodiny pre nemecko-francúzske porozumenie a členov spoločného trhu (Sprechstunden für die deutsch-französische Verständigung und die Mitglieder des Gemeinsamen Marktes, 1971), autobiografických próz Saarlandská radosť (Die saarländische Freude, 1977), Túžba po domove. Saarlanďan na cestách (Heimweh. Ein Saarländer auf Reisen, 1979) a novely Malý Brixius (Der kleine Brixius, 1980). Prekladal z francúzštiny (G Apollinaire, R. Queneau, P. Verlaine).

Härtling, Peter

Härtling, Peter, 13. 11. 1933 Chemnitz – 10. 7. 2017 Rüsselsheim am Main — nemecký básnik a prozaik. R. 1954 – 55 redaktor novín Heidenheimer Zeitung, 1955 – 62 literárny redaktor Deutsche Zeitung, 1962 – 70 spoluvydavateľ časopisu Der Monat (Mesiac). Autor poeticko-biografických románov Niembsch alebo Pokoj (Niembsch oder Der Stillstand, 1964) o N. Lenauovi, Janek. Portrét spomienky (Janek. Porträt einer Erinnerung, 1966), Rodinná slávnosť alebo Koniec histórie (Das Familienfest oder das Ende der Geschichte, 1969), Hölderlin (1976), Schubert (1992) a Verdi. Román v deviatich fantáziách (Verdi. Ein Roman in neun Fantasien, 2015), autobiografií Zwettl (1973), Oneskorená láska (Nachgetragene Liebe, 1980; slov. 1983) a Herzwand (1990), románov Žena (Eine Frau, 1974; sfilmovaný 1976, réžia Ludwig Cremer), Hubert alebo Návrat do Casablancy (Hubert oder Die Rückkehr nach Casablanca, 1978), Veterné koleso (Das Windrad, 1983; slov. 1986), Felix Guttmann (1985), Hoffmann alebo Mnohotvárna láska (Hoffmann oder Die vielfältige Liebe, 2001). Úspešný autor kníh pre deti, napr. To bol Hirbel (Das war der Hirbel, 1973), Starká (Oma, 1975), Žofka vymýšľa (Sofie macht Geschichten, 1980; slov. 1985), Barla (Krücke, 1986; sfilmovaný 1994, réžia Jörg Grünler), Cesta proti vetru (Reise gegen den Wind, 2000), básnických zbierok Yaminove zastávky (Yamins Stationen, 1955), Pod studňami (Unter den Brunnen, 1958), Duch v hre, duch v zrkadle. Básne 1959 – 1961 (Spielgeist Spiegelgeist. Gedichte 1959 – 1961, 1962), Varovanie (Vorwarnung, 1983), Listy zvnútra aj zvonku. Pätnásť básní (Briefe von drinnen und draußen. Fünfzehn Gedichte, 1989), Balkón z papiera (Ein Balkon aus Papier, 2000), či prísť – ísť – ostať (kommen – gehen – bleiben, 2003).

Hartmann von Aue

Hartmann von Aue [fon], asi 1170 – asi 1210 — nemecký stredoveký básnik (minnesänger). O jeho živote sa vie málo, podľa vlastných slov bol služobníkom u istého pána z Aue vo Švábsku. R. 1189 alebo 1197 sa pravdepodobne zúčastnil križiackej výpravy. Zdokonalil štýl dvorskej poézie Heinricha von Veldeke, spojil duchovnú poéziu s rytierskou, odvrátil sa od tradičného vysokého minnesangu a prekonal dvornú konvenciu. Autor eposov Erek (Erec, napísaný asi 1185, vydaný 1839) a Iwein (napísaný asi 1200, vydaný 1785 v antológii Zbierka nemeckých básní z 12., 13. a 14. storočia. Druhý zväzok, Samlung deutscher Gedichte aus dem XII. XIII. und XIV. Iahrhundert. Zweyter Band) spracovaných podľa francúzskej predlohy Chrétiena de Troyes a tematicky nadväzujúcich na keltskú povesť o kráľovi Artušovi (→ artušovské legendy). Za určitú krízu v jeho tvorbe možno považovať veršovanú legendu Gregorius (napísaná asi 1187 – 89, vydaná 1838), v ktorej hlása prísnu askézu. Po návrate z križiackej výpravy vznikol epos Úbohý Heinrich (Der arme Heinrich, napísaný asi 1195, vydaný 1784 v antológii Zbierka nemeckých básní z 12., 13. a 14. storočia. Prvý zväzok, Samlung deutscher Gedichte aus dem XII. XIII. und XIV. Iahrhundert. Erster Band), v ktorom spojil rytiersku (svetskú) a kresťanskú (náboženskú) morálku i etiku.

Hasenclever, Walter

Hasenclever [-zenklé-], Walter (Georg Alexander), pseudonymy Axel Kjellström a Hans Vecleer, 8. 7. 1890 Aachen – 21. 6. 1940 internačný tábor v Les Milles, Francúzsko — nemecký spisovateľ. Pacifista, po zbavení nemeckého občianstva 1933 emigroval do Francúzska. Autor expresionistických drám Syn (Der Sohn, vydaná 1914 uvedená 1916), Antigona (Antigone, vydaná i uvedená 1917) a Zo záhrobia (Jenseits, vydaná i uvedená 1920), vtipných konverzačných komédií Lepší pán (Ein besserer Herr, vydaná 1926, uvedená 1927; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1963, réžia Hans-Dieter Schwarze) a Sobáše sa uzatvárajú v nebi (Ehen werden im Himmel geschlossen, vydaná i uvedená 1928) a hry Münchhausen (vydaná 1938, uvedená 1948; slov. 1968; sfilmovaná 1966, réžia Fritz Umgelter). V satirickej hre Napoleon zasahuje (Napoleon greift ein, vydaná 1929; uvedená 1930) vytvoril analógiu medzi Napoleonovou diktatúrou a nacistickým režimom. Autor spomienkových románov Bezprávni (Die Rechtlosen, 1963 vo výbere Básne, drámy, próza, Gedichte, Dramen, Prosa) o živote vo francúzskom internačnom tábore a Omyl a vášeň (Irrtum und Leidenschaft, 1969) o rokoch mladosti.

Hauff, Wilhelm

Hauff, Wilhelm, pseudonym H. Clauren, 29. 11. 1802 Stuttgart – 18. 11. 1827 tamže — nemecký spisovateľ. Študoval teológiu a filozofiu, bol vychovávateľom a redaktorom, podnikol študijnú cestu po Francúzsku a Nemecku. Umelecky nadviazal na neskorý romantizmus, výraznými črtami jeho diela sú ľudový charakter a oscilovanie medzi realizmom a fantastikou. Prvý úspech získal satirickými črtami Muž na mesiaci alebo Príťažlivosť sŕdc je hlas osudu (Der Mann im Mond oder der Zug des Herzens ist des Schicksals Stimme, 2 zväzky, 1825 – 26), ktoré vydal ešte pod pseudonymom, a Správy z pamätí Satana (Mittheilungen aus den Memoiren des Satan, 4 zväzky, 1825 – 39). Románom Lichtenstein. Romantická povesť z württemberskej histórie (Lichtenstein. Romantische Sage aus der würtembergischen Geschichte, 3 zväzky, 1826) ovplyvneným W. Scottom spopularizoval v nemeckej literatúre žáner historického románu. Autor noviel podľa romantických vzorov Speváčka (Die Sängerin, časopisecky 1826, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely, Novellen), Žobráčka na Pont des Arts (Die Bettlerin vom Pont des Arts, časopisecky 1826, knižne 1828 v 1. zväzku zbierky Novely), Žid Süss (Jud Süß, časopisecky 1827, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely; sfilmovaná 1940, réžia Veit Harlan), Cisárov obraz (Das Bild des Kaisers, časopisecky 1827, knižne 1828 v 3. zväzku zbierky Novely) a umelých orientálnych rozprávok, ktoré publikoval v Rozprávkovom almanachu na rok 1826 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1826, 1825) obsahujúcim diela Karavána (Die Karawane), Malý Muk (Die Geschichte von dem kleinen Muck; slov. 1960; sfilmované napr. 1953, réžia W. Staudte), Rozprávka z karavány o bocianovi kalifovi a princeznej sove (Die Geschichte von Kalif Storch; slov. 1967; sfilmované napr. 1981, réžia Valerij Ugarov) a i., v Rozprávkovom almanachu na rok 1827 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1827, 1826) obsahujúcim diela Alexandrijský šejk a jeho otroci (Der Scheik von Allessandria und seine Sklaven), Trpaslík Nosáľko (Der Zwerg Nase; slov. 1964; sfilmované napr. 2003, réžia Iľja Maximov a Konstantin Bronzit) a i., a v Rozprávkovom almanachu na rok 1828 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1828, 1827) obsahujúcim diela Hostinec v Spessarte (Das Wirtshaus im Spessart; sfilmované napr. 1958, réžia Kurt Hoffmann), Chladné srdce (Das kalte Herz; sfilmované napr. 1950, réžia P. Verhoeven), Saidove dobrodružstvá (Saids Schicksale; sfilmované 1969, réžia Peter Trabold) a i. V slovenčine vyšli výbery jeho tvorby Poviedky (1921), Východné poviedky od Viliama Hauffa (1923), Pohádky ilustrované (1931), Rozprávky z púšte i mora (1965) a Rozprávky (1985).

Hauptmann, Gerhart

Hauptmann, Gerhart (Johann Robert), 15. 11. 1862 Ober Salzbrunn, dnes Szczawno-Zdrój, Poľsko – 6. 6. 1946 Agnetendorf, dnes Jagniątków, mestská časť Jelenej Góry, Poľsko, pochovaný na ostrove Hiddensee — nemecký spisovateľ. R. 1880 študoval sochárstvo na škole umeleckého priemyslu vo Vroclave, od 1882 filozofiu, históriu a dejiny umenia na univerzite v Jene, 1883 – 84 umenie v Berlíne, 1884 – 85 navštevoval prednášky z histórie a herectva v Berlíne (bol tam v kontakte s naturalistickou skupinou spisovateľov Durch!). V berlínskom intelektuálnom prostredí ho ovplyvnili myšlienky teoretika nemeckého naturalizmu A. Holza. R. 1885 sa oženil s Marie Thienemannovou (Thienemann, *1860, †1914) a stal sa finančne nezávislým, 1889 sa zúčastnil na založení Freie Bühne. Od 1901 až do smrti žil v Agnetendorfe v Sliezsku, často sa však zdržiaval v Erknere pri Berlíne, v Drážďanoch a na ostrove Hiddensee. V celom jeho diele sa prelína estetické vnímanie a poetickosť so sociálnym cítením (súcit s utláčanými a bezmocnými) a skutočnosť so snom. Zo začiatku písal novely, napr. Karneval (Fasching, časopisecky 1887, knižne 1923) a Železničný strážnik Thiel (Bahnwärter Thiel, časopisecky 1888, knižne 1892; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1968, réžia Werner Völger, a 1982, réžia Hans-Joachim Kasprzik). Jeho prvá sociálna dráma Pred východom slnka (Vor Sonnenaufgang, vydaná i uvedená 1889; sfilmovaná 1979, réžia Oswald Döpke) otvorila cestu nemeckému naturalizmu. Zobrazil v nej morálny úpadok rodiny Krauseovcov, ktorá sa po náhlom zbohatnutí utápa vo vášňach a v alkoholizme. Hra vyvolala škandál svojimi drastickými a erotickými scénami. Témou hry Sviatok mieru (Das Friedensfest, vydaná i uvedená 1890; sfilmovaná napr. 1979, réžia Gerd Keil) je opäť rozvrat rodiny, hra Osamelí ľudia (Einsame Menschen, vydaná i uvedená 1891; sfilmovaná 1963, réžia Axel Ivers) je príbehom tragického osudu intelektuála. Sociálna dráma Tkáči (De Waber. (Die Weber.), vydaná 1892, uvedená súkromne 1893, uvedená verejne 1894; sfilmovaná napr. 1927, réžia Frederic Zelnik) nadväzuje na historické udalosti vzbury sliezskych tkáčov 1844. Pôvodne bola napísaná v sliezskom dialekte, neskôr v spisovnej nemčine. Obidve verzie boli zakázané, hrali sa na javisku združenia Freie Bühne v Lessingovom divadle v Berlíne. Do obdobia tvorby, v ktorom sa Hauptmann pokúšal inovovať naturalistický štýl, patria ostrá satira na pruskú byrokraciu Bobrový kožuch (Der Biberpelz, vydaná i uvedená 1893; slov. 1957; sfilmovaná napr. 1962, réžia John Olden), dráma Hankino nanebovstúpenie (Hanneles Himmelfahrt, vydaná i uvedená 1893; sfilmovaná napr. 1934, réžia T. von Harbou), v ktorej hrdinka, zneužívané dieťa bez matky, uniká z krutej reality do snov a fantázie, a rozprávková dráma Potopený zvon (Die versunkene Glocke, uvedená 1896, vydaná 1897) o stroskotaní umelca a o jeho márnom zápase s nadprirodzenými duchmi. Základná téma trpiaceho človeka spája tragédie Furman Henschel (Fuhrmann Henschel, vydaná i uvedená 1898; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1956, réžia Josef von Báky), Michael Kramer (vydaná i uvedená 1900; sfilmovaná napr. 1965, réžia Peter Beauvais) a Rose Berndová (Rose Bernd, vydaná i uvedená 1903; sfilmovaná napr. 1957, réžia W. Staudte) odrážajúce Hauptmannove citové trápenie, keď sa zamiloval do 14-ročnej huslistky Margarete Marschalkovej (Marschalk, *1875, †1957), s ktorou sa 1904 oženil. Vášeň štyroch mužov k tanečnici zobrazil v symbolistickej hre A Pippa tancuje (Und Pippa tanzt!, vydaná i uvedená 1906; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1961, réžia Fritz Umgelter). Tragikomédia Potkani (Die Ratten, vydaná i uvedená, 1911; slov. 1960; sfilmovaná napr. 1955, réžia Robert Siodmak) je symbolom rozpadávajúceho sa cisárstva a jeho spoločenskej štruktúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa opäť vrátil k téme úpadku morálky a rozkladu rodinných vzťahov (hry Dorothea Angermannová, Dorothea Angermann, vydaná i uvedená 1926; sfilmovaná 1959, réžia Robert Siodmak; Pred západom slnka, Vor Sonnenuntergang, vydaná i uvedená, 1932; slov. 1943; sfilmovaná napr. 1937, réžia Veit Harlan, a 1956, réžia Gottfried Reinhardt). Po nástupe fašizmu v Nemecku sa utiahol do ústrania a pracoval na dramatickej tetralógii z gréckych dejín Ifigénia v Delfách (Iphigenie in Delphi, vydaná i uvedená 1941), Ifigénia v Aulide (Iphigenie in Aulis, uvedená 1943, vydaná 1944), Smrť Agamemnóna (Agamemnons Tod, uvedená 1947, vydaná 1948) a Elektra (uvedená 1947, vydaná 1948). V jeho prozaických prácach sa ešte väčšmi prejavili tendencie novoromantizmu, symbolizmu a impresionizmu. K najvýznamnejším románom patrí Blázon v Kristu Emanuel Quint (Der Narr in Christo Emanuel Quint, 1910), ktorý je vyvrcholením jeho celoživotného záujmu o postavu Ježiša Krista. V románe zobrazil osudy novovekého mesiáša usilujúceho sa o uplatnenie kresťanských ideálov lásky, pokory a chudoby v modernom svete. Dojmy z Ameriky zachytil v románe Atlantída (Atlantis, 1912; slov. 1933; sfilmovaný 1913, réžia August Blom), lásku mladého kňaza k pastierke v novele Kacír zo Soany (Der Ketzer von Soana, 1918; slov. 1957). R. 1937 napísal svoje pamäti Dobrodružstvo mojej mladosti (Das Abenteuer meiner Jugend, 2 zväzky). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1912) a Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1932).

Hebbel, Friedrich

Hebbel, (Christian) Friedrich, pseudonym Dr. J. F. Franz, 18. 3. 1813 Wesselburen, Šlezvicko-Holštajnsko – 13. 12. 1863 Viedeň — nemecký spisovateľ. Pochádzal z chudobnej rodiny murára, začas pracoval ako pisár, s pomocou spisovateľky Amalie Schoppeovej (Schoppe, *1791, †1858) vyštudoval právo, literatúru a históriu. V Hamburgu sa zoznámil s krajčírkou Elise Lensingovou (Lensing, *1804, †1854), ktorá ho morálne i materiálne podporovala. Dánsky kráľ Kristián VIII. mu udelil štipendium, ktoré mu umožnilo navštíviť Paríž, Neapol a Rím. Materiálne zabezpečenie a kontakty s divadelnou scénou získal po sobáši (1846) s herečkou viedenského Burgtheatra Christine Enghausovou (Enghaus, *1817, †1910).

Autor poviedok Anna (napísaná 1836, vydaná časopisecky 1847, knižne 1855 v zbierke Poviedky a novely, Erzählungen und Novellen) a Krava (Die Kuh, časopisecky 1849, knižne v zbierke Poviedky a novely; sfilmovaná 2007, réžia Marco Gadge), eposu Matka a dieťa (Mutter und Kind, 1859; niekoľkokrát sfilmovaný), významné sú jeho divadelné hry, ktoré sa vyznačujú dejovým napätím i vynikajúcou kresbou charakterov; inšpiroval sa antikou, W. Shakespearom a H. von Kleistom, hlavnými témami sú vzťah medzi jednotlivcom a svetom, citové krízy, konflikt medzi mužom a ženou i duševná osamotenosť. R. 1840 bola uvedená jeho prvá dráma Judita (Judith, vydaná 1841; niekoľkokrát sfilmovaná), úspech získal meštiackou drámou Mária Magdaléna (Maria Magdalene, vydaná 1844, uvedená 1846; slov. 1944; niekoľkokrát sfilmovaná), v ktorej pochmúrnymi realistickými prostriedkami a so zmyslom pre detail stvárnil spoločenský a morálny úpadok, karierizmus i falošnú morálku. Vo Viedni vznikli Hebbelove majstrovské drámy Herodes a Mariamna (Herodes und Mariamne, uvedená 1849, vydaná 1850; sfilmovaná 1965, réžia Wilhelm Semmelroth), Agnesa Bernauerová (Agnes Bernauer, uvedená 1852, vydaná 1855) a jedna z najvýznamnejších klasických nemeckých tragédií Gygés a jeho prsteň (Gyges und sein Ring, vydaná 1856, uvedená 1889; sfilmovaná 1963, réžia Robert Freitag), v ktorej spracúva príbeh o lýdskom kráľovi Gygovi (8./7. stor. pred n. l.). Hra má symbolistický charakter, autorovo chápanie života súvisí s filozofiou nemeckého idealizmu (život musí byť zošľachtený silou idey). Celonemecký úspech získal trilógiou Nibelungovia (Die Nibelungen, uvedená 1861, vydaná 1862) skladajúcou sa z častí Nezraniteľný Siegfried (Der gehörnte Siegfried), Siegfriedova smrť (Siegfrieds Tod) a Kriemhildina pomsta (Kriemhilds Rache). V diele čerpal námet z Piesne o Nibelungoch, spracoval ho však netradičným spôsobom s cieľom presvedčivo stvárniť prechod od pohanstva ku kresťanstvu. R. 1863 sa ako prvý stal nositeľom Schillerovej ceny.

Hebel, Johann Peter

Hebel, Johann Peter, 10. 5. 1760 Bazilej – 22. 9. 1826 Schwetzingen — nemecký spisovateľ. R. 1778 – 80 študoval teológiu na univerzite v Erlangene, od 1780 domáci učiteľ v Hertingene, 1782 ordinovaný, 1783 – 91 domáci učiteľ a vikár v Lörrachu, od 1791 učiteľ a od 1808 riaditeľ gymnázia v Karlsruhe, 1819 biskup evanjelickej luterskej krajinskej cirkvi v Bádensku, 1821 čestný doktor teológie univerzity v Heidelbergu.

Preslávil sa básňami v alemanskom nárečí Alemanské básne (Allemannische Gedichte, 1803), v ktorých ospevuje čaro mladosti a lásky i krásu prírody, a vydávaním ľudového kalendára Der Rheinländische Hausfreund (Porýnsky rodinný priateľ, 1808 – 15 a 1819). Autor ľudových anekdot a krátkych humoristických príbehov s nábožensko-didaktickým charakterom, ktoré zhrnul v zbierke Klenotnica rýnskeho rodinného priateľa (Schatzkästlein des rheinischen Hausfreundes, 1811).

Hein, Christoph

Hein [hajn], Christoph, 8. 4. 1944 Heinzendorf, dnes Jasienica, Poľsko — nemecký spisovateľ. R. 1971 – 79 dramaturg v berlínskom divadle Volksbühne, kde bola 1974 inscenovaná jeho hra Schlötel alebo No čo už (Schlötel oder Was solls, vydaná 1981), v ktorej zobrazil podobne ako v hrách Cromwell (uvedená 1980, vydaná 1981), Lassalle sa pýta pána Herberta na Soňu (Lassalle fragt Herr Herbert nach Sonja, uvedená 1980, vydaná 1981) a Rytieri okrúhleho stola (Die Ritter der Tafelrunde, vydaná i uvedená 1989; sfilmovaná 1990, réžia Fritz Bornemann) každodenné problémy v bývalej NDR.

Ako prozaik debutoval zbierkou poviedok Pozvanie na Lever Bourgeois (Einladung zum Lever Bourgeois, 1980), ktorá vyšla aj v NSR v skrátenej verzii pod názvom Cesta nocou a skoré ráno (Nachtfahrt und früher Morgen, 1982). Autor ironicko-kritických reflexií Cudzí priateľ (Der fremde Freund, 1982; slov. 1989), románov Hornov koniec (Horns Ende, 1985; slov. 1988), Hráč tanga (Der Tangospieler, 1989; sfilmovaný 1991, réžia Roland Gräf), Willenbrock (2000; sfilmovaný 2005, réžia Andreas Dresen), Osídlenie (Landnahme, 2004; slov. 2006), Záhrada detstva (In seiner frühen Kindheit ein Garten, 2005), Pani Pavla Trousseanová (Frau Paula Trousseau, 2007), Weiskernov odkaz (Weiskerns Nachlass, 2011), Vzdor (Trutz, 2017), zbierky článkov a príhovorov z 1987 – 90 Piaty základný počtový úkon (Die fünfte Grundrechenart, 1990), autobiografie Od úplného začiatku (Von allem Anfang an, 1997).

R. 1998 – 2000 predseda nemeckého PEN klubu. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2002).

Heine, Heinrich

Heine [haj-], (Christian Johann) Heinrich (do krstu 1825 Harry), 13. 12. 1797 Düsseldorf – 17. 2. 1856 Paríž — jeden z najvýznamnejších nemeckých básnikov a publicistov 19. stor. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny (korene má na Slovensku, v meste Hlohovec je pochovaná jeho stará matka Sara van Geldern, rod. Bocková, †2. 2. 1779). Od 1819 študoval právo na univerzite v Bonne (zároveň navštevoval prednášky A. W. Schlegla o literatúre), neskôr v Göttingene a Berlíne (tam navštevoval prednášky G. W. F. Hegla a zúčastňoval sa na kultúrnom živote sústredenom najmä v literárnych salónoch, 1823 mal ako básnik prvý veľký úspech v salóne Rahel Varnhagenovej (Varnhagen von Ense, *1771, †1833). Štúdium ukončil 1825 v Göttingene. V tom istom roku konvertoval zo židovskej viery na protestantskú a prijal meno Christian Johann Heinrich. Tento krok mu mal otvoriť prístup k európskej kultúre, už skoro ho však oľutoval. R. 1822 navštívil Poľsko, 1824 počas cesty po pohorí Harz J. W. Goetheho vo Weimare, 1827 Anglicko a 1828 Taliansko. Pre reakčné tendencie v nemeckej spoločnosti odišiel 1831 ako korešpondent augsburských novín Allgemeine Zeitung do Paríža. Tam sa začalo jeho nové životné a umelecké obdobie, dostal sa do kontaktu so Saint-Simonom, L. Börnem, A. Dumasom st. i s A. Humboldtom. R. 1834 spoznal mladú parížsku predavačku Eugénie Miratovú (Mirat, *1815, †1883), ktorú v básňach ospevoval ako Matildu (1841 sa s ňou zosobášil). R. 1835 nemecký spolkový snem zakázal Heineho tvorbu a tvorbu autorov skupiny Mladé Nemecko (Junges Deutschland), a tak sa Paríž stal Heineho trvalým exilom (okrem dvoch ciest do Nemecka 1843 a 1844 tam žil až do smrti). Od detstva trpel bolesťami hlavy, 1845 takmer oslepol, od 1848 bol pripútaný na lôžko a svoje verše bol nútený diktovať.

Vo svojom diele vychádzal z estetiky nemeckého romantizmu, zároveň ju však prekonal. Jeho tvorba oscilujúca medzi iróniou, výsmechom a zasnenou melanchóliou bola prijímaná rozporuplne – bol ospevovaný ako básnik lásky a majster nemeckého jazyka, ale zároveň prenasledovaný pre politické a literárne satiry. Jedným z najvýznamnejších a zároveň najpopulárnejších diel nemeckej poézie 19. stor. je Heineho básnická zbierka Kniha piesní (Buch der Lieder, 1827; len za Heineho života bola vydaná 13-krát), ktorá predstavuje súbor jeho lyriky z obdobia 1817 – 26 čiastočne vydanej už v zbierkach Básne (Gedichte, 1822), Tragédie a lyrické intermezzo (Tragödien, nebst einem lyrischen Intermezzo, 1823) a Obrazy z ciest (Reisebilder, 2 zv., 1826 – 27). Skladá sa z cyklov Mladé žiale (Junge Leiden, 1817 – 21), Lyrické intermezzo (Lyrisches Intermezzo, 1822 – 23), Návrat (Die Heimkehr, 1823 – 24), Z cesty po Harzi (Aus der Harzreise, 1824) a z dvojdielneho cyklu Severné more (Die Nordsee, 1825 – 26). Básne z cyklu Návrat sú napísané formou elegickej piesne, ústredným motívom je neopätovaná láska k sesterniciam Amalie (*1800, †1838) a Therese (*1807, †1880). V cykle sa nachádza aj jedna z najznámejších Heineho básní Ja neviem, čo sa so mnou robí (Ich weiß nicht, was soll es bedeuten) známa ako Lorelei (Die Lore-Ley). Je v nich už badateľná Heineho irónia, sebairónia a okázalý cynizmus. Cykly prírodnej reflexívnej lyriky Severné more sú napísané rytmicky uvoľneným veršom, v ktorom sa striedajú romantické opisy prírody s neúprosnou kritikou bezduchého univerzitného života v Nemecku a nemeckej aristokracie. V štyroch zväzkoch Obrazov z ciest (Reisebilder, 1826 – 27, 1830 – 31) Heine potvrdil svoje spoločenskokritické postoje v estetických intenciách cestopisného žánru. V obraze s názvom Idey. Kniha Le Grand (Ideen. Das Buch Le Grand, 1827) vyjadril obdiv nad Napoleonom I. Bonapartom a Francúzskou revolúciou, veľké pohoršenie vyvolal cyklus Kúpele v Lucce (Die Bäder von Lucca, 1830) či Mesto Lucca (Die Stadt Lucca, 1831), v ktorých pranieroval katolicizmus podieľajúci sa na absolutizme. Heine ako kritický vlastenec skoro spoznal tvár nemeckého nacionalizmu a jeho deštrukčné sily, ktoré boli v rozpore s demokratickými ideami Francúzskej revolúcie, čo vyjadril v pamflete K dejinám novšej krásnej literatúry v Nemecku (Zur Geschichte der neueren schönen Literatur in Deutschland, 1833; rozšírený 1836 pod názvom Romantická škola, Die Romantische Schule), v ktorom sa zároveň dištancoval od romantizmu.

Svoje prvé zážitky z Paríža vydal v knihe Francúzske pomery (Französische Zustände, časopisecky 1832, knižne 1833). Z jeho úsilia o sprostredkovanie vzťahov medzi nemeckou a francúzskou kultúrou vznikla filozofická rozprava K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku (Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, 1834 v 2. zv. zbierky Salón, Der Salon; slov. 1956). Ostrou satirou na nemeckú malomeštiacku obmedzenosť a tzv. tendenčnú literatúru skupiny Mladé Nemecko bol veršovaný epos Atta Troll. Sen noci svätojánskej (Atta Troll. Ein Sommernachtstraum, časopisecky 1843; knižne 1847; slov. 1956). Pod vplyvom aktuálnych dojmov zo svojej druhej cesty do Nemecka (1844), počas ktorej spoznal K. Marxa a F. Lassalla, vytvoril veršovaný epos Nemecko. Zimná rozprávka (Deutschland. Ein Wintermährchen, 1844; slov. 1956), ktorý je vtipnou satirou na vtedajšie pomery v Nemecku. Heine paroduje správanie filistrov, pruskú mentalitu a anachronistické prejavy viery v cisára a ponúka pozitívny výhľad do budúcnosti po naplnení spoločenko-politických ideálov Francúzskej revolúcie. V básni napísanej na spôsob starých nemeckých piesní Sliezski tkáči (Die schlesischen Weber, 1844; slov. 1951) reagoval na vzburu tkáčov (1844). Vyšla v časopise Vorwärts (Napred), ktorý vydával K. Marx, neskôr bola šírená vo forme letákov. Je koncipovaná ako lyrický cestopis, pranieruje v nej sociálnu nerovnosť, pruský militarizmus i nacionalizmus.

Neskorší vývin Heineho poézie smeroval k vyjadreniu neštylizovanej zmyslovosti so satirickými prvkami. R. 1851 vydal básnickú zbierku Romancero (Romanzero; slov. 1986), ktorej verše sú poznamenané Heineho krutým osudom i sklamaním z revolúcie 1848 a 1854 zbierku básní, memoárov, článkov o politike, umení a zo života ľudu Zmiešané spisy (Vermischte Schriften, 3 zv.) obsahujúcu o. i. diela Priznania (Geständnisse) a Lutécia (Lutezia). V slovenčine vyšli výbery z jeho poézie Básne (1951), Plameň a kvety (1956), Moje srdce je more (1963), Lorelei (1992), Piesne a vzdychy (2015) a výber z prózy Láska, hnev a nenávisť (1989). Heine vo svojej tvorbe spojil a tvorivo rozvinul ľudové, klasické a romantické tradície nemeckej literatúry, mnohé jeho básne boli zhudobnené (F. Schubert, R. Schumann, F. Liszt) alebo zľudoveli (Lorelei). Hoci v období nacizmu boli jeho knihy zakázané a spálené, báseň Lorelei sa nachádzala v školských učebniciach (s poznámkou autor neznámy). R. 1957 – 90 udeľovalo ministerstvo kultúry NDR Cenu Heinricha Heineho. Od 1972 udeľuje mesto Düsseldorf kultúrnu Cenu Heinricha Heineho (Heinrich-Heine-Preis), podľa Heineho je nazvaná aj univerzita v Düsseldorfe (Heinrich-Heine-Universität).

Heinrich von Morungen

Heinrich von Morungen [hajn-], asi 1150 hrad Morungen pri Sangerhausene – asi 1222 Lipsko — stredohornonemecký stredoveký básnik (→ minnesang), hornosaský ministeriál markgrófa z Meißenu Dietricha I. Bedrängte (Stiesnený, *1162, †1221). Autor formálne dokonalých ľúbostných piesní ospevujúcich lásku ako najvyšší princíp (minne), ktoré napísal pod vplyvom provensalských trubadúrov a Heinricha von Veldeke. Zachovalo sa 35 piesní (115 strof), ktoré sa nachádzajú v rukopisnej zbierke Codex Manesse.

Heinrich von Veldeke

Heinrich von Veldeke [hajn- fon fel-], aj Hendrik van Veldeke, okolo 1140 – 50 v okolí mesta Hasselt, Belgicko – okolo 1200 hrad Neuenburg pri Freyburgu — holandsko-nemecký stredoveký básnik, minnesänger. Pochádzal zo šľachtického rodu z Veldeke pri Maastrichte. Svojím veršovaným eposom Eneit (Eneidt, vydaný 1784 v antológii Zbierka nemeckých básní z 12., 13. a 14. stor. Prvý zväzok, Samlung deutscher Gedichte aus dem XII. XIII. und XIV. Iahrhundert. Erster Band; asi 13 500 veršov), ktorý dokončil okolo 1190 podľa vzoru francúzskeho románu Roman d’Énéas a Vergíliovho eposu Aeneis, je považovaný za zakladateľa nemeckého dvorského románu. Autor ľúbostných veršov v dolnonemeckom nárečí a veršovanej Legendy o svätom Servatiovi (Sinte Servatius legende, napísaná okolo 1160 – 70, vydaná 1858) podľa latinskej predlohy oslavujúcej patróna mesta Maastricht.

Heißenbüttel, Helmut

Heißenbüttel [hajsen-], Helmut, 21. 6. 1921 Rüstringen, dnes súčasť Wilhelmshavenu – 19. 9. 1996 Glückstadt — nemecký spisovateľ. Podstatne ovplyvnil teoretické myslenie o literatúre, jeho poetika vychádza z tézy autoreferenčnosti jazyka literatúry, čo sa odrazilo v básnických zbierkach Kombinácie (Kombinationen, 1954) a Topografie (Topographien, 1956), v ktorých sa usiluje vniknúť do podstaty jazyka a do jeho skrytých pravidiel s cieľom odhaliť mechanizmy automatizácie vnímania reality. Tento jazykový experiment v intenciách konkrétnej poézie sa prejavil aj v Knihách textov (Textbücher, 11 častí, 1960 – 87). Od 1970 pracoval na rozsiahlom „románe“ Projekt č. 1. D’Alembertov koniec (Projekt Nr. 1. D’Alemberts Ende, 1970), v ktorom sa pohráva s možnosťou zachytiť rozprávanie a dialogické texty pomocou využitia techniky koláže rôznych jazykových prostriedkov. Zo spolupráce s básnikom Franzom Monom (*1926) vznikol súbor básní Antiantológia (Antianthologie, 1973), v ktorej sú básne zoradené podľa počtu slov.

Autor teoretických prác o literatúre, napr. O literatúre (Über Literatur, 1966), Korešpondencia o literatúre (Briefwechsel über Literatur, časopisecky 1968 – 69, knižne 1969; s Heinrichom Vormwegom, *1928, †2004), O tradícii moderny (Zur Tradition der Moderne, 1972), O možnosti učiť, čo je poetické alebo Každý môže písať básne (Von der Lehrbarkeit des Poetischen oder Jeder kann Gedichte schreiben, 1981), rozhlasových hier Dva alebo tri portréty (Zwei oder drei Porträts, 1970), Čo máme vôbec vysielať? (Was sollen wir überhaupt senden?, 1971), Marlowov koniec (Marlowes Ende, 1971), Max bezprostredne pred zaspaním (Max unmittelbar vorm Einschlafen, 1971) a i. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (1969) a Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1990).

Heliand

Heliand — starosaský epos neznámeho autora o živote Ježiša Krista, ktorý vznikol okolo 830. Je zachovaný vo dvoch rukopisoch, obsahuje 5 983 germánskych aliteračných veršov. Určité miesta biblických textov boli obsahovo prispôsobené na misionárske potreby.

Herburger, Günter

Herburger, Günter, 6. 4. 1932 Isny im Allgäu — nemecký spisovateľ. Vo svojich dielach zobrazuje hrdinov, ktorí trpia spoločenskými pomermi a hľadajú humánny svet, jeho kritické vykreslenie súčasnosti vyúsťuje do utópie. Autor Tujovej trilógie (Thuja-Trilogie) skladajúcej sa z románov Let do srdca (Flug ins Herz, 2 zväzky, 1977; slov. 1981), Oči bojovníkov (Die Augen der Kämpfer, 2 zväzky, 1980 – 83) a Tuja (Thuja, 1991), Trilógie márnotratnosti skladajúcej sa z fotonoviel Šťastie (Das Glück, 1994), Láska (Die Liebe, 1996) a Smrť (Der Tod, 2006), románov Elsa (1999) a Spievajúca divočina (Wildnis, singend, 2016), zbierok poviedok Rovná krajina (Eine gleichmässige Landschaft, 1964), Dobytie citadely (Die Eroberung der Zitadelle, 1972; titulná poviedka sfilmovaná 1977, réžia Bernhard Wicki), noviel Humboldt (2001), básnických zbierok Ventily (Ventile, 1966), Tréning (Training, 1969), Ciele (Ziele, 1977), Orchidey (Orchidee, 1979), Lietajúca pevnosť (Eine fliegende Festung, 2002), Diera v krajine (Ein Loch in der Landschaft, 2010) a i. V slovenčine výber z jeho poézie v antológii západonemeckých básnikov Objaviteľovo oko (1989). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Hermlin, Stephan

Hermlin, Stephan, vlastným menom Rudolf Leder, 13. 4. 1915 Chemnitz – 6. 4. 1997 Berlín — nemecký spisovateľ a prekladateľ. R. 1931 vstúpil do radov komunistickej mládeže, 1933 – 36 bojoval v ilegalite proti fašizmu, 1936 emigroval, ku koncu vojny ho internovali vo Švajčiarsku, 1945 sa vrátil do Nemecka, pracoval ako rozhlasový redaktor vo Frankfurte nad Mohanom, 1947 sa presťahoval do Berlína. R. 1962 v Akadémii umenia NDR zorganizoval čítanie mladých lyrikov (W. Biermann, V. Braun, S. Kirschová, K. Mickel a i.). Autor politicky angažovanej poézie ovplyvnenej surrealizmom (Dvadsaťdva balád, 22 Balladen, 1947), próz s tematikou fašizmu (Poručík Yorck z Wartenburgu, Der Leutnant Yorck von Wartenburg, 1946; sfilmovaná 1981, réžia Peter Vogel; Čas družby, Die Zeit der Gemeinsamkeit, 1949; slov. 1951; sfilmovaná 1984, réžia Peter Vogel) o vzbure vo varšavskom gete, esejí Čítanie (Lektüre, 1973) a autobiografie Večerné svetlo (Abendlicht, 1979; slov. 1983). V niektorých básňach na objednávku má blízko k socialistickému realizmu (Let holubice, Der Flug der Taube, 1952). Prekladal z anglickej (J. Keats, W. Shakespeare), francúzskej (G. Apollinaire, L. Aragon, P. Éluard, G. de Nerval), maďarskej (A. József), španielskej (P. Neruda) a tureckej (N. Hikmet) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení.

Herwegh, Georg

Herwegh [-vég], Georg (Friedrich Rudolf Theodor Andreas), 31. 5. 1817 Stuttgart – 7. 4. 1875 Lichtental, dnes súčasť Baden-Badenu — nemecký revolučný básnik. R. 1837 po nútenom opustení štúdia teológie a práva v Tübingene pracoval pre časopisy Europa a Telegraph für Deutschland (Nemecký telegraf) v Stuttgarte. R. 1839 odišiel do exilu do Švajčiarska, 1841 – 42 žil v Paríži, kde sa spoznal s H. Heinem, potom niekoľko mesiacov v Nemecku a vo Švajčiarsku, od 1843 znova v Paríži, kde počas revolúcie 1848 vystupoval ako vodca Nemcov. Potom žil striedavo v Zürichu, Paríži, Liestale a od 1866 v Baden-Badene. R. 1863 prebásnil pieseň na oslavu proletariátu Spolková pieseň pre Všeobecný nemecký robotnícky spolok (Das Bundeslied für den Allgemeinen Deutschen Arbeiterverein). Preslávil sa básnickou zbierkou Básne žijúceho (Gedichte eines Lebendigen, 2 zväzky, 1841 – 43), v ktorej vyzýval do boja za slobodu. Jeho revolučné básne vynikajú bohatosťou foriem a rytmu, kultivovaným jazykom nadväzoval na klasické obdobie, melodickosťou veršov na H. Heineho.

Hesse, Hermann

Hesse, Hermann, pseudonym Emil Sinclair, 2. 7. 1877 Calw – 9. 8. 1962 Montagnola, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ. Narodil sa v rodine protestantských misionárov s vyhranenou pietistickou tradíciou. R. 1891 vstúpil do evanjelického teologického seminára v kláštore v Maulbronne, z ktorého však po polroku utiekol. Vzbura proti rodinnej tradícii uňho vyvolala ťažkú duševnú krízu s depresiami spojenými s myšlienkami na samovraždu. R. 1895 sa stal kníhkupcom v Tübingene a 1899 v Bazileji, 1911 navštívil Indiu. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa pre svoje humanistické postoje (článok Ó, priatelia, nie týmto tónom!, O Freunde, nicht diese Töne!, 1914) dostal do konfliktu s nemeckými nacionalistickými kruhmi, v Nemecku bol považovaný za zradcu. R. 1923 sa zriekol nemeckého občianstva a prijal švajčiarske.

Vo svojom diele sa zameral na skúmanie vzťahu duše a prírodnej podstaty človeka i na hľadanie cesty k vnútornému sebapoznaniu, zaoberal sa rozpadom klasickej humanistickej tradície v odcudzenom svete; ovplyvnila ho východná filozofia a psychoanalýza C. G. Junga. Presadil sa biografickým, tzv. vývinovým románom Peter Camenzind (1904; slov. 1971), v ktorom sformuloval svoju životnú filozofiu bytostného individualizmu (romantické splynutie s prírodou, odmietnutie konvencií, oslava vydedencov, nemožnosť súladu medzi meštiackou spoločnosťou a umením). Autobiograficky a lyricky ladené prózy Pod kolesom (Unterm Rad, 1906; slov. 2004), Gertrúda (Gertrud, 1910; slov. 1998), Rosshalda (Roßhalde, 1914; slov. 1974 vo výbere Stupne), Knulp (1915; slov. 1974 vo výbere Stupne) sú ovplyvnené romantizmom (téma samoty, dvojníctva a individuálnej vzbury). Obdobie vnútorných kríz odráža román Demian (1919; slov. 1947), novely Klingsorovo posledné leto (Klingsors letzter Sommer, 1920; slov. 1974 vo výbere Stupne), Siddhártha (Siddhartha 1922; slov. 1973; sfilmovaná napr. 1972, réžia Conrad Rooks), a najmä slávny román Stepný vlk (Der Steppenwolf, 1927; slov. 1966; sfilmovaný 1974, réžia Fred Haines), ktorého hlavná postava románu Harry Haller nazývaný pre svoje samotárstvo stepným vlkom je vo vzťahu k spoločnosti rozdvojenou osobnosťou. Nenávidí svet meštiakov, jeho svetom je ríša fantázie, idey veľkých mysliteľov. Zachrániť sa môže len vtedy, keď v sebe zabije stepného vlka. Začiatok novej cesty preňho znamená stretnutie s Hermínou, znovu objavuje prostý život a opojenie zmyslovou láskou. Musí však ešte prejsť magickým divadlom, aby konečne pochopil oslobodzujúci zmysel Mozartovej hudby – uvedomuje si, že pravú duchovnosť musí hľadať vo svete ideí, ako aj vo svete ľudí. Hesse použil novátorské formálne postupy (protagonista je predstavený takmer filmovou technikou rôznych záberov). V románe Narcis a Goldmund (Narziß und Goldmund, 1930; slov. 1995), próze Cesta do Orientu (Die Morgenlandfahrt, 1932; slov. 1999), a najmä vo fantastickom utopickom románe Hra so sklenými perlami (Das Glasperlenspiel, 1943; slov. 2002) sa usiloval o zjednotenie protikladov ducha a etosu s prírodou a so zmyslovou krásou i protikladov západnej a východnej životnej múdrosti.

Autor glos z pobytu v badenských kúpeľoch Kúpeľný hosť: zápisky z pobytu v Badene (Kurgast. Aufzeichnungen von einer Badener Kur, 1925; slov. 2000), zbierok esejí Úvahy (Betrachtungen, 1928) a Vojna a mier (Krieg und Frieden, 1946), v ktorých vysvetlil dôvody svojho individualizmu a odporu proti súdobým masovým hnutiam. Záujem o východnú filozofiu, odpor k meštiactvu, fantazijné scény a snovo-halucinačné pasáže jeho diel našli ohlas u mládeže dospievajúcej v 60. a 70. rokoch 20. stor. Posmrtne vyšiel výber jeho rozprávok Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy (Die Märchen, 1975; slov. 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho diela Útecha nocí (1972), Stupne (1974), Ľúbostné príbehy (2003), Jednota protikladov: náboženstvá a mýty (2006) a Šťastie (2013), jeho poézia vyšla i v antológii nemeckých básnikov Preklady (1988).

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1946), Ceny Gottfrieda Kellera (1936), Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1946) a i. Podľa Hesseho sú nazvané tri literárne ceny: Hermann-Hesse-Literaturpreis (od 1957), Calwer Hermann-Hesse-Preis (od 1990) a Hermann-Hesse-Preis (od 2017).

Heym, Georg

Heym [hajm], Georg, 30. 10. 1887 Hirschberg, dnes Jelenia Góra, Poľsko – 16. 1. 1912 Berlín — nemecký spisovateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov skorého expresionizmu, člen umeleckej skupiny Der Neue Club; ovplyvnený francúzskym symbolizmom a tvorbou S. Georgeho. Svoje básne a novely vytvoril v posledných dvoch rokoch života (vydané boli prevažne posmrtne), dominuje v nich pocit zániku (mŕtvoly, pochmúrne prostredie márnic, duševne a telesne chorí hladujúci jedinci). Autor básnických zbierok Večný deň (Der ewige Tag, 1911; obsahuje i básne Boh mesta, Der Gott der Stadt a Démoni miest, Die Dämonen der Städte), Umbra vitae (1912; obsahuje i báseň Vojna, Der Krieg), zbierky noviel Zlodej (Der Dieb, 1913) a sonetov Maratón (Marathon, 1914).

Heym, Stefan

Heym [hajm], Stefan, vlastným menom Helmut Flieg, 10. 4. 1913 Chemnitz – 16. 12. 2001 Ein Bokek, Izrael, pochovaný v Berlíne — nemecký spisovateľ píšuci aj po anglicky. R. 1933 ako Žid a komunista emigroval do Československa, neskôr do USA, 1944 sa s americkou armádou zúčastnil na invázii v Normandii, 1945 založil v Mníchove časopis Die Neue Zeitung. Pre svoj kritický postoj k povojnovej americkej politike musel opustiť armádu, 1953 sa presťahoval do NDR, kde mal spočiatku privilegované postavenie, no po konfliktoch s vedením NDR a za uverejňovanie svojich kníh v NSR bol 1979 vylúčený zo Zväzu spisovateľov NDR a nesmel publikovať; odvtedy mu vychádzali diela iba na Západe. V 80. rokoch 20. stor. podporoval zjednotenie Nemecka, neskôr kritizoval sociálno-politický proces začleňovania spolkových krajín bývalej NDR. R. 1989 znova prijatý do Zväzu spisovateľov (neskôr jeho čestný predseda), 1990 právne rehabilitovaný. Úspech získal románmi Prípad Glasenapp (angl. Hostages, 1942; nem. Der Fall Glasenapp, 1958; slov. 1961; sfilmovaný 1943, réžia Frank Tuttle) o českom protifašistickom odboji, Križiaci (angl. The Crusaders, 1948; nem. Kreuzfahrer von heute, 1950; slov. 1951), v ktorom na pozadí vojnových udalostí opísal zákulisie americkej politiky na západnom fronte, a Goldsborough (1953; slov. 1956) o štrajku baníkov 1950 v Pensylvánii. Román Deň X (Der Tag X) o ľudovom povstaní 17. 6. 1953 v NDR vyšiel až 1974 v NSR pod názvom Päť dní v júni (5 Tage im Juni). Autor historických románov Papiere Andreasa Lenza (Die Papiere des Andreas Lenz, 2 zväzky, 1963), Lassalle (1969), Správa kráľa Dávida (Der König David Bericht, 1972), Ahasver (1981), románu Collin (1979; sfilmovaný 1981, réžia Peter Schulze-Rohr), zbierok poviedok Kanibali a iné poviedky (Die Kannibalen und andere Erzählungen, 1953; slov. 1959), Tiene a svetlo (Schatten und Licht, 1960; slov. 1963), reportáže Kozmický vek (Das kosmische Zeitalter, 1959), autobiografie Nekrológ (Nachruf, 1988) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho rozprávok Cymbelinka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1993). Od 2008 udeľuje mesto Chemnitz Medzinárodnú cenu Stefana Heyma (Internationaler Stefan-Heym-Preis) spisovateľom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj morálnych hodnôt (napr. Ch. Hein).

Heyse, Paul von

Heyse [hajze], Paul (Johann Ludwig) von (od 1910), 15. 3. 1830 Berlín – 2. 4. 1914 Mníchov — nemecký spisovateľ. Spolu s Emanuelom Geibelom (*1815, †1884) hlavný predstaviteľ mníchovského básnického krúžku, ktorý sa snažil v období nastupujúceho realizmu udržať klasickej tradície. Od 1854 pôsobil na dvore bavorského kráľa Maximiliána II. (*1811, †1864). Vo svojich dielach oslavoval ideálny svet krásy, zaoberal sa najmä morálnymi a psychologickými problémami. Jeho rozsiahla tvorba obsahuje poéziu, prózu a drámu. Najväčšiu slávu získal novelami (150, vyšli v 20 zbierkach), ktoré vynikajú formálnou dokonalosťou, jemnou kresbou charakterov a vycibreným jazykom, napr. L’Arrabbiata (napísaná 1853, vydaná 1855 pod názvom La Rabbiata v zbierke Novely, Novellen), Dievča z Treppi (Das Mädchen von Treppi, 1858 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Andrea Delfin (1862 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Posledný kentaurus (Der letzte Centaur, 1871 v zbierke Nová kniha noviel, Ein neues Novellenbuch), Dvaja zajatci (Zwei Gefangene, časopisecky 1877; knižne 1878) a i. Autor básnických zbierok Zobrané diela Paula Heyseho. Prvý zväzok: básne (Gesammelte Werke von Paul Heyse. Erster Band: Gedichte, 1872), Skicár (Skizzenbuch, 1877), básnickej skladby Goetheho dom vo Weimare (Das Goethe-Haus in Weimar, 1896), tragédií Francesca von Rimini (vydaná 1850), Sabinky (Die Sabinerinnen, uvedená 1858, vydaná 1859), Alkibiades (uvedená 1882, vydaná 1883), Mária Magdaléna (Maria von Magdala, vydaná 1899, uvedená 1901), historickej hry Kolberg (Colberg, uvedená 1865, vydaná 1868; sfilmovaná 1945, réžia Veit Harlan a Wolfgang Liebeneiner), románov Deti sveta (Kinder der Welt, 3 zväzky, 1873), V raji (Im Paradiese, 3 zväzky, 1875), Merlin (3 zväzky, 1892), Nad všetky vrcholy (Über allen Gipfeln, 1895), Zrod Venuše (Die Geburt der Venus, 1909), autobiografickej prózy Talianske verše (Verse aus Italien, 1880) a i. Prekladal z anglickej (W. Shakespeare), španielskej (M. de Cervantes Saavedra, J. Ruiz, ľudové básne) a talianskej (V. Alfieri, L. Ariosto, U. Foscolo, G. Leopardi, A. Manzoni, V. Monti) literatúry. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1910).

Hildesheimer, Wolfgang

Hildesheimer [-haj-], Wolfgang, 9. 12. 1916 Hamburg – 21. 8. 1991 Poschiavo, kantón Graubünden, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ, predstaviteľ Skupiny 47. R. 1933 – 46 žil v Palestíne a Spojenom kráľovstve, 1946 – 49 tlmočník v norimberskom procese. Základným znakom jeho poetiky je absurdita reálneho sveta, v dramatickej tvorbe uplatnil prvky absurdnej drámy. Na základe rozhlasovej hry Princezná Turandot (Prinzessin Turandot, uvedená 1954) vznikla dráma Dračí trón (Der Drachenthron, vydaná i uvedená 1955), v ktorej zobrazil konflikt techniky s mocou. Tematicky podobná je aj rozhlasová hra Helenina obeť (Das Opfer Helena, uvedená 1955, vydaná 1960 v antológii Hovor, aby som ťa uvidel. Šesť rozhlasových hier a jedna správa o mladej umeleckej forme, Sprich damit ich dich sehe. Sechs Hörspiele und ein Bericht über eine junge Kunstform; slov. 1964; zdramatizovaná 1959). R. 1958 vyšla zbierka Hildesheimerových absurdných divadelných hier Hry, v ktorých sa stmieva (spiele in denen es dunkel wird). V divadelnej hre Oneskorenie (Die Verspätung, vydaná i uvedená 1961) zobrazil upadajúcu dedinu, ktorú postupne opúšťajú všetci obyvatelia, v historickej dráme Mária Stuartová (Mary Stuart, uvedená 1970, vydaná 1971) odmýtizoval tému spracovanú v nemeckej klasickej literatúre. Jeho prozaické texty (monológy, spomienky, sny, fantázie) sú preniknuté pocitom nezmyselnosti reality. Autor krátkej prózy Žijúci bez lásky (Lieblose Legenden, 1952; rozšírená 1962), satirického románu Raj falošných vtákov (Paradies der falschen Vögel, 1953) o vzostupe a páde geniálneho falšovateľa obrazov zo 17. stor., románu Tynset (1965; slov. 1967) o období pred 1945, životopisnej knihy Mozart (1977; slov. 1989), románu Marbot. Biografia (Marbot. Eine Biographie, 1981) a i. Po vydaní Správy Maxovi o stave vecí a iné (Mitteilungen an Max über den Stand der Dinge und anderes, 1983) prestal publikovať a venoval sa tvorbe grafík a koláží. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (1966).

Hoddis, Jakob van

Hoddis, Jakob van, vlastným menom Hans Davidsohn, 16. 5. 1887 Berlín – po 30. 4. 1942 Sobibór, Poľsko — nemecký expresionistický básnik. R. 1909 spoluzakladateľ expresionistickej skupiny Der Neue Club (Nový klub), 1910 – 12 v Berlíne spoluorganizoval literárne večery Neopathetisches Cabaret (Neopatetický kabaret). Spolupracovník expresionistických časopisov Die Aktion a Der Sturm. Od 1912 duševne chorý, 1914 sa stiahol z verejného života, 1942 nacistami deportovaný do poľského vyhladzovacieho tábora Sobibór, kde bol zavraždený. Jeho prorocky vizionárske a sarkasticko-ironické groteskné básne prerastajú do vízie zániku sveta. Báseň Koniec sveta (Weltende, časopisecky 1911), ktorú publikoval Franz Pfemfert (*1879, †1954) v knižnej sérii Červený kohút (Der rote Hahn, 1918), mala veľký vplyv na vývoj expresionizmu v Nemecku.

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

Hutten, Ulrich von

Hutten, Ulrich von, 21. 4. 1488 hrad Steckelberg, Schlüchtern, Hesensko – 29. 8. 1523 ostrov Ufenau v Zürišskom jazere, Švajčiarsko — nemecký humanistický spisovateľ. Pochádzal z hesenského rytierskeho rodu. R. 1505 navštevoval benediktínsku kláštornú školu vo Fulde, odkiaľ ušiel, putoval po Nemecku (Kolín nad Rýnom, Lipsko, Wittenberg) a Taliansku (právnické štúdiá v Pavii a Bologni). R. 1515 vstúpil do služieb arcibiskupa v Mohuči (Mainz), 1517 mu cisár Maximilián I. udelil titul poeta laureatus caesareus. Prívrženec reformácie (1519 sa pripojil k M. Lutherovi), propagoval ideu nemeckého národného povedomia a vernosti cisárovi (v rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa). R. 1521 sa s F. Sickingenom zúčastnil proticirkevného povstania, po jeho porážke musel ujsť do dnešného Švajčiarska, kde mu U. Zwingli zabezpečil azyl. Zomrel opustený a v biede. V briskných dialógoch a politických básňach požadoval silné nemecké cisárstvo, obmedzenie vplyvu kniežat a vyradenie cirkvi z politického života. Je pravdepodobne autorom druhej časti humanistickej proticirkevnej satiry Listy tmárov (Epistolae obscurorum virorum, 1517), do nemčiny preložil pôvodné latinské dialógy podľa vzoru Lukiana zo Samosaty pod názvom Knižka rozhovorov (Gespräch buchlin herr Ulrichs von Hutten, 1521).

Jahnn, Hans Henny

Jahnn [ján], Hans Henny, vlastným menom Hans Henny August Jahn, 17. 12. 1894 Stellingen, dnes časť Hamburgu – 29. 11. 1959 Hamburg — nemecký spisovateľ. R. 1915 – 18 žil v Nórsku, 1919 založil umelecké a náboženské spoločenstvo Ugrino ako reakciu na sklamanie po 1. svetovej vojne, 1934 – 50 žil na dánskom ostrove Bornholm. Aktívny odporca jadrového zbrojenia (divadelná hra Trosky svedomia, Die Trümmer des Gewissens, napísaná 1959, vydaná i uvedená 1961). Jahnn je považovaný za jedného z najoriginálnejších spisovateľov svojej doby, jeho ťažko zrozumiteľné dielo vyvolávalo časté spory. Bol ovplyvnený psychoanalýzou S. Freuda, expresionizmom a naturalizmom, v jeho tvorbe dominujú témy existenciálneho strachu a tragického upadnutia človeka do zúfalstva, z ktorého ho dokážu vymaniť iba hlboká viera, láska a súcit. Propagoval tzv. pohanský vitalizmus ako protest proti civilizácii a konvenciám. Autor románov Perrudja (2 zväzky, 1929) a Olovená noc (Die Nacht aus Blei, 1956; sfilmovaný 1985, réžia P. Weigl), románovej trilógie Rieka bez brehov (Fluß ohne Ufer) skladajúcej sa z častí Drevená loď (Das Holzschiff, 1949), Protokol Gustava Aniasa Horna (Die Niederschrift des Gustav Anias Horn, 2 zväzky, 1949 – 50) a Epilóg (Epilog, 1961), drám Pastor Ephraim Magnus (vydaná 1919, uvedená 1923; Kleistova cena 1920), Lekár, jeho žena, jeho syn (Der Arzt, sein Weib, sein Sohn, vydaná 1922, uvedená 1928), Ukradnutý Boh (Der gestohlene Gott, vydaná 1924, uvedená 1993), Chudoba, bohatstvo, človek a zviera (Armut, Reichtum, Mensch und Tier, vydaná 1934, uvedená 1948), Stopa tmavého anjela (Spur des dunklen Engels, vydaná 1952, uvedená 1969), Thomas Chatterton (vydaná 1955, uvedená 1956; sfilmovaná 1970, réžia Gustav Burmester a Lothar Trautmann) a i. Bol známy aj ako reštaurátor historických organov, 1918 identifikoval v Kostole sv. Jakuba v Hamburgu organ A. Schnitgera.

Ján zo Žatca

Ján zo Žatca, aj Ján z Teplej, nem. Johannes von Saaz, Johannes von Tepl, po otcovi Henslinus, aj Johannes (Henslini) de Sitbor, asi 1350 Šitboř, dnes časť obce Poběžovice, okr. Domažlice – asi 1414 Praha — ranohumanistický nemecký spisovateľ v Čechách. Asi 1360 – 70 navštevoval kláštornú školu v Teplej (nem. Tepl), pred 1383 – 1411 pôsobil ako mestský pisár a rektor latinskej školy v Žatci (nem. Saaz), od 1411 bol na čele kancelárie Nového Města pražského. Pravdepodobný autor skladby Oráč z Čiech (Ackermann aus Böhmen, napísaná asi 1400, vydaná asi 1463), prozaického diela považovaného za prvé dielo napísané v novohornonemeckom jazyku a za jedno z najvýznamnejších diel neskorého stredoveku (dlho aj za začiatok humanizmu v nemeckej literatúre). Je napísané vo forme dialógu medzi Oráčom a Smrťou, ktorá mu vzala milovanú manželku. Prostredníctvom sporu (Oráč obhajuje právo človeka na život, Smrť ničotu pozemského života) v ňom Ján zo Žatca vyjadril nadčasový problém protikladu medzi životom a smrťou. Použil jazyk bohatý na rétorické figúry, metafory a slovné hračky, ako aj nemčinu vychádzajúcu z jazyka pražskej dvorskej kancelárie vytvoreného Janom zo Středy.

Jens, Walter

Jens, Walter, pseudonymy Walter Freiburger, Momos, 8. 3. 1923 Hamburg – 9. 6. 2013 Tübingen — nemecký literárny kritik a spisovateľ. Od 1956 mimoriadny profesor klasickej filológie, 1963 – 88 profesor aj rétoriky na univerzite v Tübingene. Od 1950 člen Skupiny 47, angažoval sa za demokratickú spoločnosť v Nemecku, 1989 – 97 prezident Akadémie umení v Berlíne. Autor poviedok Slepec (Der Blinde, 1951), Odyseov testament (Das Testament des Odysseus, 1957) a Prípad Judáš (Der Fall Judas, 1975), románov Nie. Svet obvinených (Nein. Die Welt der Angeklagten, 1950) a Zabudnuté tváre (Vergessene Gesichter, 1952; slov. 1973; sfilmovaný napr. 1959, réžia Hans Lietzau), v ktorých zobrazil intelektuálov stojacich mimo spoločnosti, ale podliehajúcich jej tlaku, Muž, ktorý nechcel starnúť (Der Mann, der nicht alt werden wollte, 1955) a Pán Majster. Dialóg o románe (Herr Meister. Dialog über einen Roman, 1963), drám Zánik. Podľa Euripidových Trójaniek (Der Untergang. Nach den Troerinnen des Euripides, vydaná 1982; uvedená 1983) a Žena mieru. Podľa Aristofanovej Lysistraty (Die Friedensfrau. Nach der Lysistrate des Aristophanes, 1985; vydaná i uvedená 1986), zbierok esejí Namiesto literárnych dejín (Statt einer Literaturgeschichte, 1957), Republikánske prejavy (Republikanische Reden, 1976), Miestom deja je Nemecko (Ort der Handlung ist Deutschland, 1981), Vo veci Lessinga (In Sachen Lessing, 1983), televíznej hry Červená Róza (Die rote Rosa, 1966, réžia Franz Josef Wild) i životopisu manželky T. Manna Katie Mannovej (Mann, *1883, †1980) Manželka Thomasa Manna (Frau Thomas Mann, 2003; s Inge Jensovou, Jens, *1927). Nositeľ viacerých literárnych ocenení.