Kós [kóš], Károly, vlastným menom Károly Kosch, 16. 12. 1883 Temešvár, Rumunsko – 25. 8. 1977 Kluž, Rumunsko — maďarský architekt a spisovateľ pôsobiaci v Sedmohradsku. Pochádzal z rodiny spišských Nemcov. V mladosti patril k vedúcim predstaviteľom umeleckej skupiny Fiatalok (Mladí, založená 1906), ktorá odmietala súdobú secesnú architektúru (Ö. Lechner) i historizmus.

V tvorbe bol významne ovplyvnený myšlienkami J. Ruskina a W. Morrisa, hnutím Arts and Crafts Movement i súdobou fínskou architektúrou (Eliel Saarinen), čo ho priviedlo k štúdiu ľudovej architektúry. Spolu s architektmi zo skupiny Fiatalok cestoval po Sedmohradsku, kde študoval a dokumentoval ľudové stavby. Vytvoril charakteristický architektonický štýl vychádzajúci zo súdobej fínskej architektúry a z ľudovej architektúry v Sedmohradsku, typický pitoresknosťou, asymetriou a variovaním usporiadania architektonických hmôt. Pre jeho stavby z tohto obdobia sú charakteristické detaily inšpirované ľudovou architektúrou i zmysel pre výrazové kvality rozličných materiálov (napr. kostol v Zebegény neďaleko Ostrihomu, 1908 – 09, s Bélom Jánszkym, *1884, †1945; kostol vo štvrti Starý Budín, Óbuda, v Budapešti, 1908 – 09; pavilóny v zoologickej záhrade v Budapešti, 1909 – 10, s Dezsőm Zrumeczkým, *1883, †1917; kostol v Kluži, 1912 – 13). K jeho významným dielam patria aj vlastný vidiecky dom Varjúvár v obci Stana v Rumunsku (judeţ Sălaj, 1910), základná škola v Budapešti (1911 – 12, s Dénesom Györgyim, *1886, †1961) a budova Národného múzea Sikulov v meste Sfântu Gheorghe (judeţ Covasna) v Rumunsku (1911 – 12), podieľal sa aj na návrhu a výstavbe Wekerleho obytnej kolónie v Budapešti (1912 – 13, založená na princípe záhradného mesta), kde navrhol niekoľko nájomných domov.

Po 1. svetovej vojne sa architektúre venoval len zriedkavo (napr. rekonštrukcia pôvodného neskorostredovekého tzv. rodného Domu kráľa Mateja I. Korvína v Kluži, 1944), zostal žiť v Sedmohradsku a venoval sa najmä politickej (angažoval sa v prospech maďarskej menšiny v Rumunsku; leták Kričiace slovo, Kiáltó szó, 1921) a literárnej činnosti. V roku 1921 bol spoluzakladateľ Sedmohradskej ľudovej strany (Erdélyi Néppárt), 1921 – 23 pôsobil ako redaktor politického časopisu Vasárnap (Nedeľa), 1924 spoluzakladateľ vydavateľstva Erdélyi Szépmíves Céh (Sedmohradský cech umenia). V literárnej tvorbe vychádzal z ľudovej slovesnosti, z maďarskej histórie i zo sedmohradskej tradície. Dôsledne prepracúval psychiku a motiváciu svojich postáv, pričom používal epizodickú naráciu a vycibrený jazyk. Autor balád Sikulské balady (Székely balladák, 1909) a Pieseň o kráľovi Atilovi (Atila királról ének, 1909), ktorú sám ilustroval, historických románov Havraní národ (Varju-nemzetség, 1925) a Budovateľ štátu (Az országépítő, 1934), mikrorománov Gálovci (A Gálok, 1930) a História Antala Budaia Nagya (Budai Nagy Antal históriája, 1932 v zbierke Kalotaszeg) o vodcovi sedliackeho povstania v Sedmohradsku a divadelnej hry Antal Budai Nagy (Budai Nagy Antal, 1937). Zaoberal sa aj dejinami umenia a národopisom (Istanbul, Sztambul, 1918; Sedmohradsko, Erdély, 1929; Architektúra Sikulov, A székely nép épitészete, 1944).

Konrád, György, 2. 4. 1933 Debrecín – 13. 9. 2019 Budapešť — maďarský spisovateľ. Pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá bola počas 2. svetovej vojny rasovo prenasledovaná. V rokoch 1953 – 56 študoval literatúru, sociológiu a psychológiu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, v roku 1956 sa zúčastnil protikomunistického povstania, v rokoch 1959 – 65 pôsobil ako inšpektor opatrovníckeho úradu, súčasne v rokoch 1960 – 65 ako redaktor a editor vydavateľstva Helikon v Budapešti. V rokoch 1965 – 73 pôsobil v inštitúte územného plánovania v Budapešti, kde sa v spolupráci s Ivánom Szelényim zaoberal urbánnou sociológiou, od roku 1973 (po strate zamestnania) sa venoval takmer výlučne literárnej tvorbe.

V roku 1974 po dokončení knihy esejí Cesta inteligencie k triednej moci (Az értelmiség útja az osztályhatalomhoz, 1978; s I. Szelényim) bol s I. Szelényim zadržaný políciou a obvinený z protištátnej činnosti, po odmietnutí ponuky vysťahovať sa s rodinou do zahraničia mal do roku 1986 zakázané publikovať (jeho diela vychádzali v samizdate). V roku 1976 (po vypršaní zákazu cestovať do zahraničia) absolvoval pobyty v Berlíne, Paríži, New Yorku a i., v rokoch 1982 – 84 žil v Berlíne, v roku 1988 prednášal svetovú literatúru na Colorado College v Colorade Springs (Colorado). Po zmene spoločensko-politickej situácie v roku 1989 sa angažoval vo verejnom živote. V rokoch 1990 – 93 bol predsedom Medzinárodného PEN klubu, v roku 1991 bol zvolený za člena Akadémie umení v Berlíne (1997 – 2003 predseda).

Bol vedúcou postavou maďarského a európskeho disentu. V literatúre sa inšpiroval francúzskym novým románom. Vo svojich románoch Návštevník (A látogató, 1969; preložený do viacerých jazykov; sfilmovaný 1982, réžia Orlow Seunke), Zakladateľ mesta (A városalapító, 1977), Spoluvinník (A cinkos, 1982), Záhradná slávnosť (Kerti mulatság, 1987), Kamenné hodiny (Kőóra, 1994), Pozostalosť (Hagyaték, 1998) a Smútok kohútov (Kakasok bánata, 2005) ostro kritizuje spoločnosť prostredníctvom umeleckého podania vlastných skúseností a reflexií o životných podmienkach jednotlivca v mestskom prostredí. V autobiografickom románe Odjazd a návrat domov (Elutazás és hazatérés, 2001) opisuje prežívanie rodiny počas holokaustu. V esejach Sociologické problémy nových sídlisk (Az új lakótelepek szociológiai problémái, 1969; s I. Szelényim), Cesta inteligencie k triednej moci, Pokušenie autonómie (Az autonómia kísértése, 1980), Antipolitika (Antipolitika, 1986), Čakanie (Várakozás, 1995), Neviditeľný hlas (A láthatatlan hang, 1997) a Zvonkohra (Harangjáték, 2009) sa zaoberá predovšetkým otázkami týkajúcimi sa všeobecne ľudského bytia i života jednotlivca. Konrádove neskoršie diela boli v Maďarsku vydávané až po roku 1989, v slovenčine vyšiel výber z jeho esejí Masky sa vracajú (1995) v preklade Andrey Litvákovej. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Herderovej ceny (1983) a Kossuthovej ceny (1990).

Komlós [-lóš], Aladár, vlastným menom Aladár Kredens, pseudonym Álmos Koral, 10. 12. 1892 Dolná Strehová, okres Veľký Krtíš – 22. 6. 1980 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik a kritik. Študoval na univerzite v Budapešti, po 1. svetovej vojne pôsobil ako učiteľ v Košiciach, od 1922 ako novinár vo Viedni. V roku 1925 sa presťahoval do Budapešti, kde pôsobil ako literárny kritik, svoje články uverejňoval najmä v časopise Nyugat (Západ).

Zaoberal sa literatúrou 19. a 20. stor. Jeho prvá štúdia Nová maďarská lyrika (Az új magyar líra, 1928) je v modernej maďarskej poézii pokladaná za autoritatívne dielo. K jeho najvýznamnejším prácam patrí literárnohistorické dielo Maďarská poézia od Petőfiho po Adyho (A magyar költészet Petőfitől Adyig, 1959), ktoré podáva prehľad dejín maďarskej literatúry. Je autorom zbierky básní Tvár nemého blázna (A néma őrült arca, 1931), románu Nero a VII. A (Néro és a VII. A, 1935) a i.

Komjatický, Benedikt, aj Komjáthy, Benedek Komjáti, Benedictus Comyathinus, začiatok 16. stor. Komjatice, okr. Nové Zámky – ? — uhorský učenec a humanista. Bol kanonikom v Bratislave, 1527 – 29 študoval na univerzite vo Viedni, kde sa oboznámil s učením Erazma Rotterdamského. Bol prívržencom reformácie. V roku 1529 ušiel pred rastúcou osmanskou hrozbou do Chustu (na území dnešnej Ukrajiny), 1530 prijal pozvanie Kataríny (Katalin) Frankopanovej (†1540), vdovy po županovi Gabrielovi Perénim (†1526), na hrad Nyalábvár v Királyháze (dnes Korolevo, Zakarpatská oblasť, Ukrajina), kde sa stal vychovávateľom. Preložil tam do maďarčiny časť Biblie (listy apoštola Pavla). Jeho preklad vydaný v roku 1533 s podporou Kataríny Frankopanovej v tlačiarni Hieronyma Vietora (*asi 1480, †1546 alebo 1547) v Krakove pod názvom Listy svätého Pavla v maďarskom jazyku (Epistolae Pauli lingua Hungarica donatae, Az zenth Paal leveley magyar nyelven) je považovaný za najstaršiu knihu vytlačenú v maďarskom jazyku.

Komjáti [-ty], Benedek → Komjatický, Benedikt

Komjáthy [-ty], Benedikt → Komjatický, Benedikt

Komjáthy [-ty], Jenő, 2. 2. 1858 Szécsény, Nógrád — 26. 1. 1895 Budapešť — maďarský básnik. Krátko študoval na univerzite v Budapešti (1876). Po neúspešnom pokuse o útek do Ameriky založil v roku 1877 v meste Balassagyarmat časopis Röpke ívek (Letmé hárky) a od roku 1880 tam pôsobil ako učiteľ, od roku 1887 bol učiteľom v Senici.

Bol predstaviteľom moderných tendencií v maďarskej poézii, jeho tvorba patrí do obdobia medzi romantizmom a symbolizmom. Bol jedným z predchodcov E. Adyho. Docenený bol až nyugatovcami (autormi združenými okolo časopisu Nyugat, Západ, 1908 – 41), najmä M. Babitsom. Vo svojej tvorbe sa búri proti neslobode a sociálnemu útlaku, jeho poézia je však mystická, plná metafor, stotožňuje sa s vesmírom, základným motívom je svetlo. Napísal básnickú zbierku Zo šerosvitu (A homályból, 1895), ktorá je ovplyvnená filozofiou F. Nietzscheho.

Kolozsvári Grandpierre [-lož- granpjér], Emil, 15. 1. 1907 Kluž, Rumunsko – 11. 5. 1992 Budapešť — maďarský spisovateľ, prekladateľ a literárny kritik.

Študoval taliančinu, francúzštinu a filozofiu na univerzite v Pécsi, v rokoch 1941 – 44 pôsobil ako nakladateľský lektor, 1946 – 49 ako rozhlasový pracovník, 1950 – 51 ako lektor vydavateľstva Szépirodalmi Könyvkiadó. Bol predstaviteľom urbánnej literatúry. V psychologizujúcich, reflexívnych prózach zachytil prostredie stredných vrstiev a džentry. Patril medzi najplodnejších a najaktívnejších maďarských autorov povojnovej generácie. Do literatúry vstúpil románom Sito (A rosta, 1931/32). Literárna kritika hodnotila kladne jeho romány Včera (Tegnap, 1940) a Sloboda (Szabadság, 1945), ktoré charakterizuje prelínanie žánrov románu, eseje a pamätí. V 50. rokoch 20. stor. napísal historické romány Hviezdy v očiach (A csillagszemű, 1953) a Kopija s tureckou hlavou (A törökfejes kopja, 1955). V zbierkach esejí Cesty okolo reality (Utazás a valóság körül, 1969), Pohanské eseje (Eretnek esszék, 1984) a Kvety betónu (A beton virágai, 1988) sa zaoberá otázkami morálnej očisty a hľadaním významu bytia. Bol aj autorom románov Dialóg s osudom (Párbeszéd a sorssal, 1962) a Ženy v drobnom (Nők apróban, 1970), životopisného románu Nevlastný syn šťasteny (A szerencse mostohafia, 1976) a i. Preložil divadelnú hru Samuela Becketta Čakanie na Godota (1965). Bol nositeľom Kossuthovej ceny (1980).

Kölcsey [-čej], Ferenc, 8. 8. 1790 Sződemeter, dnes Săuca, Rumunsko – 24. 8. 1838 Cseke, dnes Szatmárcseke, Maďarsko — maďarský spisovateľ a politik.

V rokoch 1796 – 1809 študoval právo v Debrecíne, po kratšom pobyte v Pešti žil na svojom statku Álmosd, v roku 1815 sa usadil na rodinnom statku v Cseke (Szatmárcseke), kde žil až do smrti, v roku 1829 pôsobil ako podnotár, v roku 1832 ako hlavný župný notár, v rokoch 1832 – 35 sa ako poslanec uhorského snemu zasadzoval za sociálne reformy. Bol predstaviteľ literatúry reformného obdobia. Spočiatku bol ovplyvnený osvietenskou koncepciou (Voltaire, Paul Henri Thiry d’Holbach), nemeckým klasicizmom (Johann Wolfgang Goethe) a stúpencom jazykovej obrody Ferencom Kazinczym, v roku 1817 sa odklonil od jeho programu a začal zdôrazňovať pôvodnú tvorbu a príklon k ľudovej tvorbe (teoretická práca Národné tradície, Nemzeti hagyományok, 1826). V roku 1826 spolu s Pálom Szemerem založil časopis Élet és Literatura (Život a literatúra). Vynikol najmä ako básnik, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom maďarského romantizmu. Bol autor vlasteneckej básne Hymnus (Himnusz, 1823, vydaná 1829), ktorá sa v roku 1903 stala maďarskou národnou hymnou (hudba Ferenc Erkel, 1844), reflexívnych básní Vanitatum vanitas (1823) a Útecha (Vigasztalás, 1824), sociálnorevolučných básní Tyran (Zsarnok, 1823) a K slobode (A szabadsághoz, 1825), filozofickej úvahy Parainesis (1837), v ktorej formou mravného ponaučenia synovcovi zhrnul svoje filozofické a etické názory, literárnych kritík o Dánielovi Berzsenyim a Mihályovi Csokonaim Vitézovi a i. Člen Uhorskej akadémie vied.

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

Kertész [-tés], Imre, 9. 11. 1929 Budapešť – 31. 3. 2016 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1944 bol ako 14-ročný chlapec pre svoj židovský pôvod deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime a 1945 do Buchenwaldu, po oslobodení 1945 sa vrátil do Maďarska. R. 1948 – 50 pracoval ako novinár v komunistickom denníku Világosság (Žiara), 1951 – 53 v tlačovom odbore ministerstva priemyslu, 1953 bol prepustený, živil sa ako prekladateľ a libretista muzikálov, 2001 – 12 žil v Nemecku.

V tvorbe čerpal z osobných zážitkov, hlavnou témou jeho prozaických diel je holokaust (podľa jeho názoru je holokaust nielen logickým vyústením dejín, ale je zakotvený priamo v podstate človeka), pričom využíval filozofiu absurdnosti a krutú iróniu. V románe Bezosudovosť (Sorstalanság, dokončený 1965, vydaný 1975; slov. 2000; sfilmovaný 2005, réžia Lajos Koltai) zobrazil osud jednotlivca konfrontovaného s historickými udalosťami holokaustu z pohľadu dospievajúceho 15-ročného chlapca. Tento román spolu s románmi Fiasko (A kudarc, 1988), Kaddiš za nenarodené dieťa (Kaddis a meg nem született gyermekért, 1990; slov. 2003) a Likvidácia (Felszámolás, 2003; slov. 2004) tvoria voľnú tetralógiu.

Autor poviedok Anglická vlajka (Az angol lobogó, 1991), fiktívneho denníka o rokoch 1961 – 91 Galejníkov denník (Gályanapló, 1992) s pokračovaním Ja-niekto iný: kronika premeny (Valaki más: a változás krónikája, 1997), esejí Holokaust ako kultúra (A holocaust mint kultúra, 1993), Moment ticha, keď popravná čata nabíja (A gondolatnyi csend, amíg a kivégzőosztag újratölt, 1998) a Vyhnaný jazyk (A száműzött nyelv, 2001; slov. 2002), novely Svetoobčan a pútnik. Kain a Ábel (Világpolgár és zarándok, Káin és Ábel, 2007), denníka z 2001 – 03 Záchrana inak (Mentés másként, 2011) a i. Prekladal diela H. von Hofmannsthala, E. Canettiho, J. Rotha, A. Schnitzlera, F. Nietzscheho a S. Freuda. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2002), Ceny Attilu Józsefa (1989), Ceny Sándora Máraia (1996) a Kossuthovej ceny (1997).

Kemény [-méň], Zsigmond, 12. 6. 1814 Alvinc, dnes Vinţu de Jos, Rumunsko – 22. 12. 1875 Pusztakamarás, dnes Cămăraşu (pri meste Kluž), Rumunsko — maďarský spisovateľ, publicista a politik. Pochádzal zo schudobnenej sedmohradskej šľachtickej rodiny. R. 1841 – 43 pôsobil v Koložváre (dnes Kluž) ako novinár. Od 1846 žil v Pešti, kde pracoval ako novinár v Pesti Hírlap (Peštianske noviny) a svojimi liberálnymi článkami o potrebe reforiem prispel k radikalizácii verejnosti. Počas revolúcie 1848/49 bol zvolený za poslanca a člena vlády, bol zástancom nezávislosti Uhorska. Po porážke revolúcie odišiel do exilu, po návrate do vlasti (po amnestii) pôsobil od 1855 ako redaktor politického denníka Pesti Napló (Peštiansky denník).

Predstaviteľ maďarského romantizmu. Autor historických románov Vdova a jej dcéra (Özvegy és leánya, 1855), Blúznivci (A rajongók, 1858 – 59) a Pochmúrna doba (Zord idő, 1858) z obdobia náboženských a politických bojov v 16. a 17. stor., publicistických prác Kortešovanie a prostriedky proti nemu (Korteskedés és ellenszerei, 1843 – 44), Po revolúcii (Forradalom után, 1850) a Ešte slovo po revolúcii (Még egy szó a forradalom után, 1851), v ktorých poukazoval na neopodstatnenosť revolúcie v maďarských podmienkach.

Kazinczy [-ci], Ferenc, 27. 10. 1759 Érsemjén, dnes Şimian, Rumunsko – 23. 8. 1831 Széphalom, dnes súčasť obce Sátoraljaújhely, Maďarsko — uhorský spisovateľ, prekladateľ, jazykovedec a organizátor literárneho života. Príslušník šľachtického rodu. R. 1769 – 79 študoval právo, teológiu a filozofiu na univerzite v Blatnom Potoku (dnes Sárospatak), 1777 – 78 bol na študijnom pobyte vo Viedni. Pôsobil ako advokátsky praktikant v Košiciach, 1781 – 82 v Prešove a 1782 – 83 v Pešti, neskôr podnotár Zemplínskej stolice a 1786 Abovskej stolice, 1786 – 91 dozorca národných škôl v košickom obvode, od 1791 v Alsóregmeci (neďaleko mesta Sátoraljaújhely), 1794 sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov, 1794 – 1801 bol väznený na Špilberku, v Obrovieci, Kufsteine a Mukačeve (pamäti Denník z väzenia, Fogságom náplója, 1828, vydané 1931), od 1806 do konca života hospodáril na malom statku v Széphalome, v 20. rokoch 19. stor. pisár zemplínskeho archívu, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied. R. 1787 spoluzakladateľ osvietenského literárneho spolku Magyar Museum v Košiciach, 1788 založil rovnomenný časopis, 1789 – 92 vydával časopis Orpheus, v ktorom propagoval diela francúzskych osvietenských spisovateľov.

Propagátor osvietenstva, klasicistický básnik, a reformátor maďarského jazyka. Vypracoval koncepciu jazykovej a štylistickej obrody vychádzajúcu z uprednostňovania prekladov pred originálmi, zastával princíp verného prekladu. Preložil diela W. Shakespeara, Molièra, J.-J. Rousseaua, L. Sterna, J. G. Herdera, J. W. Goetheho, G. E. Lessinga, F. G. Klopstocka, Ch. M. Wielanda, S. Gessnera a i. Autor publikácie Zemepis Uhorska (Magyarország geographica, 1775), zbierky epigramov Tŕnie a kvety (Tövisek és virágok, 1811), básnických listov Básnická epištola k priateľovi Mihályovi Vitkovicsovi (Poétai epistola Vitkovics Mihály barátomhoz, 1811) namierených proti feudálnej a jazykovej zaostalosti, štúdie Ortológia a neológia u nás a u iných národov (Orthologus és neologus nálunk és más nemzeteknél, 1819) o možnostiach vzniku modernej maďarskej literatúry, memoárov Spomienky na moju cestu (Pályám emlékezete, 1828), romancí, sonetov a i.

Kassák [-šák], Lajos, 21. 3. 1887 Nové Zámky – 22. 7. 1967 Budapešť — maďarský spisovateľ a výtvarník. Od 1904 žil v Budapešti, kde pracoval ako kovorobotník, zapojil sa do robotníckeho hnutia a organizoval štrajky. Bol samouk. R. 1909 – 10 cestoval po západnej Európe, začas žil v Paríži, kde sa zoznámil s G. Apollinairom, P. Picassom a i. umelcami a oboznámil sa so súdobými umeleckými trendmi. Publikovať začal 1908, prvé kresby vytvoril 1916 pod vplyvom B. Uitza. V 20. – 30. rokoch 20. stor. teoretik, organizátor a kľúčový predstaviteľ maďarského avantgardného hnutia. R. 1915 – 16 vydával časopis A Tett (Čin; pre antimilitaristický postoj zakázaný), ktorý združoval členov avantgardného hnutia, tzv. aktivistov, presadzujúcich radikálne moderné umelecké názory, a od 1916 časopis MA (Dnešok), okolo ktorého sa sformovala rovnomenná skupina maďarských avantgardných umelcov (patril do nej napr. aj L. Moholy-Nagy). Za aktívnu politickú činnosť počas Maďarskej republiky rád (na oslavu revolúcie napísal epos Hranice spievajú, Máglyák énekelnek, 1920) však po jej potlačení musel opustiť Maďarsko. Od 1920 žil vo Viedni, kde do 1926 pokračoval vo vydávaní časopisu MA (1919 v Maďarsku zakázaný), vystupoval aj politicky a kriticky sa vyjadroval k politickej situácii v Maďarsku, udržiaval kontakty s viacerými európskymi avantgardnými výtvarnými umeleckými skupinami i jednotlivcami, cestoval a vystavoval v Európe. R. 1926 sa vrátil do Maďarska. Významná je najmä jeho organizačná činnosť, vydával časopisy Dokumentum (Dokument, 1926 – 28), ktorý sa stal platformou surrealizmu, a Munka (Práca, 1928 – 38), okolo ktorého sa sformovala skupina ľavicovo orientovaných mladých robotníkov, intelektuálov, spisovateľov, maliarov i fotografov; prispieval i do ďalších ľavicovo orientovaných časopisov. Od 1945 spolupredseda maďarského PEN centra, od 1948 člen maďarského parlamentu a Maďarskej robotníckej strany, z ktorej bol 1953 pre kritický postoj ku kultúrnej politike strany vylúčený a nemohol publikovať, zaoberal sa najmä maľbou, kresbou a grafikou. Od 1956 bol opäť umelecky činný.

Jeho raná tvorba je plná pátosu a nadšenia z robotníckej revolúcie. V literatúre predstavil nový životný ideál a nového človeka (sám seba označil za sociálneho človeka). Propagoval myšlienku jednoty technickej civilizácie a umenia, pohyb považoval za rozhodujúci životný prejav. Vytvoril originálny voľný verš, jeho básne sú strohé a majú prísnu konštrukciu, k najvýznamnejším avantgardným básnickým zbierkam patria Epos vo Wagnerovej maske (Éposz Wagner maszkjában, 1915), Svet, mať moja (Világanyám, 1921), Kniha čistoty (Tisztaság könyve, 1926) obsahujúca aj prozaické texty a preklady a 35 básní (35 vers, 1931). V emigrácii napísal autobiografickú poému Kôň zomrie, vtáci sa rozletia (A ló meghal, a madarak kirepülnek, 1924; slovensky 1971). Autor básnických zbierok Zem moja, kvet môj (Földem, virágom, 1935), Dar žene (Ajándék az asszonynak, 1937), Láska, láska (Szerelem, szerelem, 1962) a Pozdrav majstrov (Mesterek köszöntése, 1965), autobiografického románového cyklu Život človeka (Egy ember élete, 8 zväzkov, 1927 – 37) zachytávajúceho cestu do Paríža, románov Koniec cesty (Az út vége, 1946) a Za ním stojí anjel (Mögötte áll az angyal, 1948), ako aj románov zobrazujúcich život ľudí z periférie veľkomesta Angyalföld (1929; sfilmovaný 1962, režia György Révész), Marika, spievaj! (Marika énekelj!, 1930) a Nezamestnaní (Munkanélküliek, 1933). Na Slovensku vyšli niektoré jeho básne vo výbere maďarskej poézie Rezsőa Szalatnaia Na brehu čiernych vôd (1943) a v antológii E. B. Lukáča Spoveď Dunaja (1976).

Ako výtvarník experimentoval s plastickými formami, vo výtvarných i v teoretických dielach sa zblížil s myšlienkami hnutia De Stijl i Bauhausu. Vytváral návrhy konštruktivistickej architektúry i koláže a fotomontáže ovplyvnené dadaizmom (Obesenec, Akasztott Ember, 1920; od 1922 Kassák vydával rovnomenný časopis). R. 1921 vydal vo Viedni pamflet Obrazová architektúra (Bildarchitektur), v ktorom sa priklonil ku konštruktivizmu (štýl jeho výtvarných diel bol ovplyvnený ruským i európskym konštruktivizmom, a jeho tvorba tak predstavovala spojenie obidvoch vplyvov, napr. grafická séria Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1922). R. 1922 vydal s L. Moholyom-Nagyom Knihu nových umelcov (Buch neuer Künstler, maďarsky Új művészek könyve), v ktorej uverejnil diela moderného umenia spolu s fotografiami áut a strojov. V období po návrate z Viedne vytváral figuratívne kompozície, v ktorých nadviazal na svoje staršie konštruktivistické diela (napr. séria olejomalieb Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1958).

Nositeľ viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1965). R. 1976 bolo v Budapešti založené Kassákovo múzeum (Kassák Múzeum, súčasť Petőfiho literárneho múzea, Petőfi Irodalmi Múzeum). V Nových Zámkoch sa nachádzajú Kassákova pamätná tabuľa a bronzová socha (2006, Tibor Szilágyi), v Galérii umenia Ernesta Zmetáka bola 2004 sprístupnená Stála expozícia Lajosa Kassáka (pôvodne od 1986 Pamätná izba).

Károlyi [-ji], Gáspár, aj Károli, vlastným menom Gáspár Radić, aj Radics, Radicsics, 1529 alebo 1530 Nagykároly (rumunsky Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 31. 12. 1591 alebo 3. 1. 1592 Gönc, Abovská župa, dnes župa Borsod-Abaúj-Zemplén, Maďarsko — uhorský protestantský (kalvínsky) teológ, cirkevný hodnostár a náboženský spisovateľ. Pochádzal z rodiny srbských utečencov, po viacročnom štúdiu vo Wittenbergu pôsobil ako kňaz na viacerých miestach v Uhorsku (Gönc, Tállya). Jeho najvýznamnejším dielom je prvý úplný preklad Biblie do maďarčiny (tlačou vyšiel 1589 – 90 vo Vizsolyi neďaleko Göncu, známy ako Károlyiho Biblia, aj Vizsolyská Biblia), ktorý zohral významnú úlohu pri formovaní maďarského spisovného jazyka. R. 1999 bolo v meste Gönc založené Múzeum G. Károlyiho (Károlyi Gáspár Múzeum és Biblia kiállítás).

Károli, Gáspár → Károlyi, Gáspár

Karinthy [-ti], Frigyes (Ernő), 25. 6. 1887 Budapešť – 29. 8. 1938 Siófok — maďarský spisovateľ a publicista. Patril ku skupine spisovateľov združenej okolo časopisu Nyugat (Západ). Humorista, mnohostranný populárny spisovateľ. Charakteristickou črtou jeho prózy je zobrazenie obyčajnej situácie dovedenej do absurdity, vytvoril typ reflexívnej prózy so silným emotívnym dôrazom, nadchýnal sa možnosťami vedy a techniky. Autor literárnych paródií Tak píšete vy (Így írtok ti, 1912), satirických próz Krivé zrkadlo (Görbe tükör, 1912; slov. 1960), humoristických čŕt zo študentského prostredia Pán profesor, prosím (Tanár úr kérem, 1916; sfilmované 1956, réžia Frigyes Mamcserov) a Čarovné kreslo (A bűvös szék, 1918; slov. 1960), fantasticko-satirických románov ovplyvnených G. Swiftom Cesta do Faremida (Utazás Faremidóba, 1916; slov. 1974) o krajine dokonalých ľudí a Kapilária (Capillária, 1921; slov. 1974) o vzťahoch medzi mužmi a ženami, zbierky čŕt, fejtónov a esejí Kristus a Barabáš. Vojna a mier (Krisztus és Barabbás. Háború és béke, 1918), románu Cesta okolo mojej lebky (Utazás a koponyám körül, 1936; sfilmovaný 1970, réžia György Révész), v ktorom opísal vlastnú operáciu mozgu u švédskeho profesora Herberta Olivecronu (*1891, †1980), satirických publicistických článkov Grimasa (Grimasz, 1914, slov. 1960), v ktorých ostro protestoval proti vojne, a i. Nositeľ Baumgartenovej ceny (1935).

Kaffková (Kaffka), Margit (Emília Johanna), 10. 6. 1880 Nagykároly (rum. Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 1. 12. 1918 Budapešť — maďarská spisovateľka a publicistka. Prvá významná maďarská autorka, členka skupiny spisovateľov združených okolo časopisu Nyugat (Západ). V autobiografickom románe Farby a roky (Szinek és évek, 1912; slov. 1972) zobrazila rozpadávajúci sa svet provinčnej šľachty a problematiku žien, v románe Máriine roky (Mária évei, časopisecky 1912, knižne 1913) nový typ nezávislej ženy a v románe Mravenisko (Hangyaboly, 1917; slov. 1977) prostredie kláštornej školy. Autorka básnických zbierok Verše (Versek, 1903) a Cestou života (Az élet útján, 1918), zbierky poviedok Tiché krízy (Csendes válságok, 1909) a i.

Hizsnyai [hižňaj], Zoltán, 13. 2. 1959 Rimavská Sobota — maďarský básnik a literárny publicista na Slovensku. R. 1978 absolvoval strojnícku priemyselnú školu v Košiciach, potom sa stal hercom košického divadla Thália. R. 1990 – 92 redaktor časopisu Irodalmi Szemle (Literárny obzor) a 1992 – 2003 časopisu Kalligram.

Patrí k moderným intelektuálnym lyrikom smelo experimentujúcim so zmenami polôh lyrického subjektu, často meniacim uhol pohľadu i rolu. Odmieta tradičné formy lyrického výrazu, stavia na voľne plynúcich, časovo a priestorovo neobmedzených asociačno-metaforických kompozíciách predstavujúcich hravé, ironizujúce i vážne hlboké sondáže do spletitosti životných polôh a situácií, ale so zmyslom pre fixný detail. Autor básnických zbierok Rondo (Rondó, 1987), Posunovanie (Tolatás, 1989), Kráter stigmy (A stigma krátere, 1994), Koráb a čln (Bárka és ladik, 2001), Spev (Ének, 2010) a i. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1994) a Ceny Attilu Józsefa (2002).

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Heltai, Gáspár, nem. Caspar Helth, lat. Helthus, asi 1500 Heltau, dnes Cisnădie, Rumunsko – asi 1574 Koložvár, dnes Kluž, Rumunsko — maďarský protestantský kazateľ a kníhtlačiar. Pôvodom sedmohradský Nemec. Preložil Bibliu (1551 – 65), 1566 pod názvom Sto fabúl (Száz fabula) vytlačil prvú časť Ezopových bájok, ktorú voľne preložil z nemčiny a opatril interpretačným komentárom. Autor romantickej adaptácie príbehu Umenie španielskej Svätej Inkvizície (Sanctae Inquisitionis hispanicae artes, 1567, Casiodoro de Reina, *asi 1520, †1594) pod názvom Sieť (Háló, 1570) zameraného proti španielskej inkvizícii a Kroniky o živote Maďarov (Chronica az magyaroknac dolgairol, 1575) zostavenej podľa latinskej predlohy, ktorá vyšla posmrtne ako všetky jeho ďalšie spisy v jeho tlačiarni v Kluži.

Hegedüs [-düš], Géza, 14. 5. 1912 Budapešť – 9. 4. 1999 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1939 – 46 redaktor vydavateľstva Anonymus, 1945 – 73 prednášal na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Autor úspešných historických, biografických a spoločenských románov, napr. Buriči opojenia (A mámor zendülői, 1937), Milétsky námorník (A milétoszi hajós, 1957; slov. 1964), Starí bohovia (Régi istenek, 1959), monografie Byron (1961), kultúrnohistorických štúdií a esejí, literárnych portrétov maďarských spisovateľov Galéria maďarskej literatúry (A magyar irodalom arcképcsarnoka, 1976), spomienok Súmrak včerajška (A tegnap alkonya, 1987), dejín filozofie Tisícročie európskeho myslenia (Az európai gondolkodás évezredei, 1994), kroniky Metropola na brehu rieky Körös. Veľkovaradínske legendárium (Körösparti metropolis. Nagyváradi legendárium, 1999) a i.

Háy [háj], Gyula, pseudonym Stefan Faber, 5. 5. 1900 Abony – 7. 5. 1975 Ascona, Švajčiarsko — maďarský dramatik. Po porážke Maďarskej republiky rád (1919) žil väčšinou v cudzine, najmä v Nemecku, 1935 – 45 v Sovietskom zväze. R. 1956 v politickom procese so spisovateľmi odsúdený, 1960 amnestovaný, 1964 opustil Maďarsko a usadil sa vo Švajčiarsku.

Autor divadelných hier Boh, cisár, sedliak (nem. Gott, Kaiser und Bauer, 1932; maď. Isten, császár, paraszt, 1940), Mať (nem. Haben, 1938; maď. Kút Potisia, Tiszazug, 1940), Rumoviská (Romok, 1947; slov. 1952), Päť divadelných hier (Öt színdarab, 1954) a Kráľovské drámy (Királydrámák, 1964), románu Ševčenkovský lovec vĺn (A sevcsenkói hullámvadász, 1947), románového torza a článkov Kucsera. Prečo nemám rád súdruha Kucseru? (Kucsera. Miért nem szeretem Kucsera elvtársat?, 1978) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1951).

Határ, Győző, vlastným menom Viktor Hack, 13. 11. 1914 Gyoma, dnes Gyomaendrőd – 27. 11. 2006 Londýn — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ pôsobiaci v Spojenom kráľovstve. Po maďarskom protikomunistickom povstaní 1956 emigroval, od 1957 žil v Londýne, 1957 – 76 spolupracovník maďarskej sekcie BBC. Napísal mytologicko-surrealistický román Heliáne (1947) a básnickú zbierku Liturgikon (1948). Mystickú lásku zobrazil v románe Pepito a Pepita (fr. Pépito et Pépita, 1963; maď. Pepito és Pepita, 1983), v mystériu Babylonská veža (Bábel tornya, 1966) hľadá odpoveď na večné témy ľudstva. Autor cyklu mysterióznych drám Golghelóghi (1976), filozofických komentárov Čas račej hodiny (A rákóra ideje, 1982), básnickej zbierky Medvedie ručanie (Medvedorombolás, 1988), románu Eumolpos alebo Žaltár klamania (Eumolposz avagy A hazudozás zsoltára, 1990), básnickej zbierky Medailón Madona (Medaillon Madonna, 1997) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1991) a Ceny Sándora Máraia (2001).

Hamvas [-vaš], Béla, 23. 3. 1897 Prešov – 7. 11. 1968 Budapešť — maďarský literárny vedec, filozof, prekladateľ a publicista. Vo svojich prácach vychádzal z filozofie K. Jaspersa, náboženského existencializmu a moderných iracionalistických smerov. Autor esejí Svetová kríza (A világválság, 1938), Duch a existencia. Filozofia Karla Jaspersa (Szellem és exisztencia. Karl Jaspers filozófiája, 1941), Neviditeľný príbeh (A láthatatlan történet, 1943), Piati géniovia (Az öt géniusz, 1985), Filozofia vína (A bor filozófiája, 1988; slov. 2003), Scientia sacra I. (1988), Scientia sacra II. (1996), štúdie Revolúcia v umení – abstrakcia a surrealizmus v Maďarsku (Forradalom a művészetben – absztrakció és szürrealizmus Magyarországon, 1947, s Katalin Keményovou, Kemény, *1909, †2004) a i. Prekladal z antickej a orientálnej literatúry. Nositeľ Kossuthovej ceny (1990).

Gesta Hunnorum et Hungarorum — dielo uhorského kronikára Šimona z Kézy (13. stor.).

Gesta Hungarorum — 1. Gesta Hungarorum vetera — najstaršia uhorská kronika. Vznikla v 11. stor. Opisovala dejiny starých Maďarov, obsahovala aj viaceré údaje k dejinám Slovenska. Ako celok sa nezachovala, jej časti sa dostali do neskorších stredovekých kroník, do Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum, prelom 12. – 13. stor.) a do Kroniky Šimona z Kézy (Gesta Hunnorum et Hungarorum, 2. pol. 13. stor.; → Šimon z Kézy); 2. → Anonymova kronika.

Forbáth [-bát], Imre, vlastným menom Imre Fuchs, 17. 11. 1898 Böhönye, Maďarsko – 16. 5. 1967 Teplice, ČR — maďarský básnik a publicista na Slovensku. R. 1918 sa stal členom komunistickej strany. Po páde Maďarskej republiky rád emigroval do ČSR. R. 1919 – 24 študoval na lekárskej fakulte v Prahe, kde sa spriatelil s V. Nezvalom, E. E. Kischom, L. Novomeským a i. R. 1939 emigroval do Londýna, kde pôsobil ako lekár a aktívne sa zapájal do činnosti československej emigrantskej skupiny. Po návrate 1945 bol banským lekárom v Ostrave, 1951 krátky čas pracoval na ministerstve zahraničných vecí, od konca 1951 až do smrti pôsobil ako lekár v Tepliciach. Literárne začal tvoriť pod vplyvom avantgardy (expresionistický štýl sa často prelína s grotesknosťou).

Autor básnických zbierok Básne (Versek, 1922), Pieseň pútnika (Vándordal, 1923), Drevorubači (Favágók, 1930), Žaloba a nádej (Panasz és remény, 1942) a výberu básní Keď nemý prehovorí (Mikor a néma beszélni kezd, 1958). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Na zázrak čakajúci (1965).

Fodor, József, 22. 4. 1898 Nagyilonda (rumunsky Ileanda Mare), dnes Ileanda, Rumunsko – 7. 10. 1973 Budapešť — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. R. 1923 – 29 redaktor časopisu Az Est (Večer), 1929 – 31 jeho spravodajca v Berlíne. Jeho básnické zbierky z tohto obdobia Oddychujúce lesy (Lihegő erdők, 1927), Epilóg (Utóhang, 1935), Bez harmónie (Összhang nélkül, 1938) a i. sa vyznačujú hlbokou ľudskou a morálnou zodpovednosťou, pokrokovými myšlienkami, humanistickými víziami, bohatstvom metafor a unikátnym profetickým jazykovým výrazom ovplyvneným E. Adym a D. Berzsenyim. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia. Po 1949 sa pod tlakom dogmatickej kultúrnej politiky utiahol do ústrania, do literatúry sa vrátil po 1956.

Autor básnických zbierok Piesne počas dňa (Énekek napközben, 1966), Tvorivý nepokoj (Teremtő nyugtalanság, 1968) a Nekonečný pochod (Végtelen menet, 1973), básnických výberov Výstredný sviatok (Szertelen ünnep, 1963) a Vydrž ešte, žiara (Tarts még, ragyogás, 1978), memoárov Ľudia a zastávky (Emberek és állomások, 1969), eseje Príbeh jednej poézie (Egy költészet története, 1975) a i. Nositeľ Baumgartenovej ceny (1934, 1943) a Kossuthovej ceny (1957).

Fekete, Gyula, 26. 2. 1922 Mezőkeresztes – 16. 1. 2010 Budapešť — maďarský prozaik, publicista a literárny kritik. V prózach si všímal najmä konflikty moderného života, civilizačné problémy a ich dosah na individuálny a spoločenský život súčasného človeka na vidieku i vo veľkomestskom prostredí, celkové problémy medziľudských vzťahov, ako aj emancipačné úsilie moderných žien.

Je autorom mikrorománov Májový strom (Májusfa, 1952) a Kati (1953), vedecko-fantastických románov Modrý ostrov (A kék sziget, 1959) a Planéta zaľúbených (Szerelmesek bolygója, 1964; slov. 1966), románov Kráska dediny (A falu szépe, 1961), Lekárova smrť (Az orvos halála, 1963; slov. 1966), Tisícprvý rok (Ezeregyedik esztendő, 1965), Vyznanie do rána (Vallomás hajnalig, 1970), Medové týždne (Mézeshetek, 1975) a Chýba jeden muž (Hiányzik egy férfi, 1978), poviedok Vedomie (Eszmélet, 1953) a Únos dievčaťa (Lányszöktetés, 1966), eseje Meditácie o Amerike (Meditáció Amerikáról, 1987) a rozprávok pre deti.

Fazekas [-kaš], Mihály, 6. 1. 1766 Debrecín – 23. 2. 1828 tamže — maďarský básnik a botanik. Literárnu činnosť začal po dlhej vojenskej službe v Haliči, Moldavsku a západnej Európe. So Sámuelom Diószegim (*1761, †1813) napísali prvú maďarskú botaniku Maďarské rastlinstvo (Magyar füvészkönyv, 1807).

Preslávil sa komickým eposom v hexametroch Husiar Matyi (Lúdas Matyi, napísaný 1804, vydaný 1815; slov. 1954) na motívy ľudovej rozprávky o nepoddajnom ľudovom hrdinovi, ktorý sa odvážne stavia proti panskej zlovôli a svojou vynachádzavosťou a šibalstvom pomstí krivdy páchané na chudobnom dedinskom ľude. V rokoch 1804 – 19 napísal ľúbostné a prírodné verše Ruszánda, moldavská kráska (Ruszánda, moldvai szép), K jari (A tavaszhoz), Letná večerná pieseň (Nyári esti dal), Pieseň z Hortobágye (Hortobágyi dal) a i. V duchu osvietenskej osvety každoročne vydával Debrecínsky maďarský kalendár (Debreceni magyar kalendárium, 1819 – 28).

Fáy, András, 30. 5. 1786 Kohány, dnes Kochanovce, súčasť obce Sečovce, okres Trebišov – 26. 7. 1864 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský prozaik, publicista a politik, propagátor ideí Š. Séčéniho. Jeden z priekopníkov maďarského spoločenského románu. Aktívne sa zapájal do spoločenského a kultúrneho života, v rokoch 1832 – 36 pôsobil ako poslanec uhorského snemu za peštiansku stolicu. V roku 1840 založil prvú maďarskú sporiteľňu. V roku 1831 sa stal čestným členom Uhorskej akadémie vied, od 1845 bol jej podpredsedom. Po revolúcii v roku 1848 odišiel z verejného života.

Ohlas získal generačným románom z patriarchálneho obdobia uhorskej strednej šľachty v reformnom období Dom Béltekyovcov (A’ Béltekÿ ház, 2 zväzky, 1832), ktorý bol prvým maďarským spoločenským románom. Beletristickými prostriedkami v ňom propagoval reformné myšlienky Š. Séčéniho. Je tiež autorom románov Rodina Halmayovcov (A Halmay-család, 1858), historickej drámy Dvaja Bátoriovci (A’ két Báthorÿ, 1827), zbierky bájok a aforizmov Pôvodné bájky a aforizmy Andrása Fáya (Fáy András eredeti Meséi és Aphorizmái, 1820) a komédie Staré peniaze alebo Sedmohradčania v Uhorsku (A’ régi pénzek, vagy az erdélyiek Magyarországban, 1824).

Farkas [-kaš], István, 18. 5. 1900 Martin – 23. 12. 1975 Svätý Jur, okres Pezinok — maďarský prozaik, publicista a prekladateľ pôsobiaci na Slovensku. Pôsobil ako učiteľ v Jelšovci, Šahách, Nagykanizsi a vo Svätom Jure. V rokoch 1925 – 28 bol redaktor a vydavateľ časopisu Új Társaság – Neue Gesellschaft (Nová spoločnosť), 1926 – 28 časopisu maďarských skautov A Cserkész (Skaut), 1929 redaktor spoločenského, kultúrneho a literárneho časopisu A Hét (Týždeň), 1934 – 38 Magyar Család (Maďarská rodina) v Šahách. Bol spoluzakladateľom Madáchovho kruhu v Lučenci.

V tvorbe preferoval maďarsko-slovenské literárne vzťahy, pravidelne uverejňoval v slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Slovenské smery umelecké, Elán a i.). Je autorom zbierky noviel V sedemnástom (Tizenhétben, 1925), románu Vzkriesenie duší (Lelkek feltámadása, 1926), noviel Jednoduché príbehy (Egyszerű történetek, 1927), románu pre mládež Zázračné prázdniny (Csodálatos vakáció, 1932) a i. Zostavil a do maďarčiny preložil Antológiu slovenskej prózy (Szlovák prózai antológia, 1928).

Faludy, György, vlastným menom György Bernát József Leimdörfer, 22. 9. 1910 Budapešť – 1. 9. 2006 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. V roku 1939 emigroval do Paríža, odtiaľ do Maroka, od roku 1941 žil v USA. V roku 1946 sa vrátil do Maďarska, kde pôsobil v časopise Népszava (Hlas ľudu) až do roku 1950, keď bol neoprávnene odsúdený na nútené práce (1953 rehabilitovaný). Koncom roku 1956 emigroval do Viedne, potom do Londýna, kde bol redaktorom časopisu Irodalmi Újság (Literárne noviny), po 1963 žil vo Florencii a na Malte, od 1967 v Kanade. Do roku 1971 prednášal na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a na viacerých univerzitách v USA a Kanade.

Je autorom básnických zbierok Pompejská stráž (A pompeji strázsa, 1938), Po jesennej rose (Őszi harmat után, 1947), Listy budúcim pokoleniam (Levelek az utókorhoz, 1975), Väzenské verše 1949 – 52 (Börtönversek 1949 – 52, 1983), výberu básní Kniha spomienok na červenú Byzanciu (Emlékkönyv a rőt Bizáncról, 1961) a autobiografie Moje šťastné dni v pekle (My Happy Days in Hell, angl. 1962; maď. Pokolbeli víg napjaim, 1987). Prekladal balady F. Villona. V roku 1938 vydal preklad antifašistickej európskej poézie Antológia európskych básnikov (Európai költők antológiája). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1994).

Faludi, Ferenc, 25. 3. 1704 Németújvár, dnes Güssing, Rakúsko – 18. 12. 1779 Rohonc, dnes Rechnitz, Rakúsko — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ. V roku 1720 vstúpil do jezuitského rádu a po štúdiách filozofie v Grazi a teológie vo Viedni bol v roku 1734 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor na rehoľných gymnáziách, potom ako kňaz v Budíne a Banskej Bystrici, 1736 – 37 bol profesor a vychovávateľ novicov na viedenskom Pázmáneu, 1737 – 40 profesor filozofie v Grazi, 1740 – 45 maďarský spovedník v Chráme sv. Petra v Ríme, 1746 – 47 profesor teológie v Trnave a 1747 – 48 na viedenskom Tereziáne (Teresianum). V rokoch 1748 – 51 pôsobil ako riaditeľ akademickej tlačiarne v Trnave, 1751 – 54 ako predstavený rehoľného domu. V rokoch 1754 – 57 bol riaditeľom gymnázia v Kőszegu, 1759 – 73 riaditeľom jezuitskej knižnice v Bratislave. Po rozpustení rádu žil na panstve Baťánovcov v Rohonci.

Bol významným predstaviteľom maďarského rokoka, priekopníkom ľudovosti v maďarskej literatúre a jej formálnym reformátorom. Je autorom prvého sonetu v maďarskej literatúre O fajke (A pipárul). V tvorbe vychádzal z neskorého baroka španielsko-talianskeho kultúrneho okruhu. Písal náboženskú, galantnú i pastiersku poéziu ovplyvnenú napr. P. Metastasiom, v próze adaptoval moralistickú anglickú a španielsku barokovú a rokokovú prózu. Napísal moralistické prózy Šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes ember, 1748), Šľachtičná poučená o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes asszony, 1748) a Mladý šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes urfi, 1771), všetky podľa anglického jezuitu Williama Darrella (*1651, †1721), Múdry a pozorný dvoran (Bölts, és Figyelmetes udvari ember, 1750) podľa španielskeho moralistu B. Graciána a zbierku noviel Zimné noci (Téli éjszakák, 1787).

Fábry, Zoltán, 10. 8. 1897 Štós, okres Košice-okolie – 31. 5. 1970 tamže — maďarský publicista a literárny kritik žijúci na Slovensku. V rokoch 1926 – 39 bol redaktorom časopisov Korunk (Naša doba) v Kluži, 1931 – 36 Az Út (Cesta), spolupracoval s časopismi DAV a Tvorba. V publicistickej a literárnokritickej tvorbe venoval pozornosť najmä protivojnovej a antifašistickej nemeckej a maďarskej literatúre v Československu. V medzivojnovom období bol inšpirátorom protifašistického hnutia v maďarskej kultúre na Slovensku. Počas 2. svetovej vojny pracoval v antifašistickom a protivojnovom hnutí. Za protifašistické články bol v roku 1939 a 1941 väznený v Ilave.

V kritikách Tretí rozkvet (Harmadvirágzás, časopisecky 1954, knižne 1963) a Menej veršov – viac poézie (Kevesebb verset – több költészetet, časopisecky 1955) napísal o 15 pôvodných maďarských dielach, ktoré vyšli na Slovensku po roku 1950, čím výrazne prispel k rozvoju maďarskej literatúry na Slovensku. Na základe jeho kritickej činnosti vznikol žáner literatúra skutočnosti. Je autorom štúdií a esejí Príkaz doby (Korparancs, 1934), Proti vojakom a zbraniam (Fegyver s vitéz ellen, 1937), Pravda myšlienky (A gondolat igaza, 1955), Pravda mieru (A béke igaza, 1956), Otázniky novely (A novella kérdőjelei, časopisecky 1960), Ľudia v neľudskosti (Emberek az embertelenségben, 1962), Naša vlasť Európa (Hazánk, Európa, 1967) a Dopoludnia v Štóse (Stószi délelőttök, 1968). V slovenčine vyšiel výber jeho štúdií pod názvom Pravda myšlienky a mieru (1958) a Vox humana (1974). Monografie o ňom napísali S. Csanda (Zoltán Fábry, Fábry Zoltán, 1980) a Z. Fónod (V pohnutom svete, Megmozdult világban, 1987). Bol nositeľom Ceny Imreho Madácha (1967).

Esterházy, Péter, 14. 4. 1950 Budapešť – 14. 7. 2016 tamže — maďarský prozaik a publicista. Bol potomkom uhorského šľachtického rodu Esterháziovcov. Absolvoval prírodovedeckú fakultu budapeštianskej univerzity, od roku 1978 pôsobil ako slobodný umelec. Bol výraznou osobnosťou maďarskej postmodernej prózy. Jeho tvorba má spoločensko-psychologický charakter, snaží sa v nej pomocou hry s jazykovými prostriedkami a analýzy odkrývať životné postoje, myšlienkový a životný štýl i životné pocity, vzťahy človeka k umeniu, dejinám i medzi ľuďmi navzájom a sprítomniť esenciu vecí.

Je autorom zbierky poviedok V pápežských vodách nebuď pirátom! (Pápai vizeken ne kalózkodj!, 1977) a románov Výrobný román (mikrrroromán) (Termelési-regény (kisssregény), 1979), Kto ručí za bezpečnosť lady? (Ki szavatol a lady biztonságáért?, 1982), Malá maďarská pornografia (Kis Magyar Pornográfia, 1984), Pomocné slovesá srdca (A szív segédigéi, 1985; slov. 2009), Hrabalova kniha (Hrabal könyve, 1990), Jedna žena (Egy nő, 1995; slov. 2011), Harmonia cælestis (2000; slov. 2005), Žiadne umenie (Semmi művészet, 2008; slov. 2009), Jednoduchý príbeh čiarka sto strán: šermovacia verzia (Egyszerű történet vessző száz oldal – a kardozós változat, 2013; slov. 2013), Jednoduchý príbeh čiarka sto strán: verzia podľa Marka (Egyszerű történet vessző száz oldal – a Márk változat, 2014; slov. 2014), esejí Preparovaná labuť (A kitömött hattyú, 1988) a i. Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1996), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1999) a Ceny Sándora Máraia (2001).

Erdélyi [-ji], József, vlastným menom József Árgyelán, 30. 12. 1896 Újbátorpuszta, dnes Batăr, Rumunsko – 4. 10. 1978 Budapešť — maďarský básnik. V roku 1915 sa zúčastnil na bojoch na východnom fronte, pod vplyvom fašistickej ideológie sa dostal do styku s extrémnymi pravicovými stranami, 1944 utiekol na Západ, potom sa skrýval v Rumunsku, 1947 sa dobrovoľne vrátil a bol odsúdený na 3 roky väzenia.

V básnických prvotinách, v ktorých odsudzoval útlak chudobného roľníctva, oživoval tradíciu ľudového verša. Jeho jednoduchosť však spájal s osobitným mytologickým pohľadom na svet, s novátorskými snahami výrazu, so zložitým vnútorným nepokojom človeka, s jeho spätosťou s prírodou a pod. Pre svoje básne sa často dostával do konfliktu s horthyovskou justíciou (→ M. Horthy). Svojou tvorbou ovplyvnil vývoj maďarskej lyriky, bol priekopníkom ľudového hnutia maďarských spisovateľov.

Je autorom básnických zbierok Fialkový lístok (Ibolyalevél, 1922), Na konci sveta (Világ végén, 1924), Posledný kráľovský orol (Az utolsó királysas, 1928), Pestré perá (Tarka toll, 1931), Vyšlo slnko (Felkelt a nap, 1933), Zimná rapsódia a tri rozprávky (Téli rapszódia és három mese, 1934), Večerná pieseň (Esti dal, 1969), Kostená fujara (Csontfurulya, 1979), Na ceste všetkých živých (Minden élők útján, 1982), esejí a i. Bol nositeľom Baumgartenovej ceny (1929, 1931, 1933).

Eötvös [ötvöš], József, barón, 3. 9. 1813 Budín, dnes súčasť Budapešti – 2. 2. 1871 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ a politik, syn I. Eötvösa ml., otec L. Eötvösa. Absolvoval právo na univerzite v Budapešti. Počas ciest po Európe v rokoch 1836 – 37 sa zoznámil napríklad s V. Hugom, F.-R. Chateaubriandom či A. de Lamartinom. Po návrate krátko pôsobil ako asesor obvodného stoličného súdu v Prešove, potom sa vzdal úradu a usadil sa na rodinnom majetku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe (dnes v Maďarsku). Aktívne sa zapájal do politického života, bol predstaviteľom západoeurópskeho liberalizmu v maďarskej politike, začiatkom 40. rokov 19. stor. bol spoluzakladateľom skupiny tzv. centralistov, ktorí chceli nahradiť zastaraný uhorský župný systém centralistickým a presadiť parlamentný systém vlády. V roku 1848 pôsobil ako minister školstva a osvety revolučnej vlády. Po zásahu cisárskeho vojska emigroval do Mníchova. Bol zástancom zotrvania Uhorska v habsburskej monarchii. V roku 1853 sa vrátil do Uhorska, 1867 sa pridal k F. Deákovej liberálnej opozícii, podieľal sa na príprave rakúsko-maďarského vyrovnania. Od roku 1866 pôsobil ako predseda Uhorskej akadémie vied, 1867 – 71 minister školstva a osvety. Presadzoval reformu uhorského školstva, bol tvorcom zákonov o všeobecnom a povinnom základnom školskom vzdelaní a zrovnoprávnení Židov, požadoval rovnoprávnosť a vlastnú správu pre národy žijúce v Uhorsku a pod.

Literárnu činnosť začal ako básnik a dramatik. Do poézie uvádzal vlasteneckú a sociálnu tematiku: óda Lúčenie (Bucsú, 1836), ľudovo ladená báseň I ja by som rád (Én is szeretném, 1846), krátka poéma Zamrznuté dieťa (A megfagyott gyermek, 1833), dráma Nech žije rovnosť (Éljen az egyenlőség, 1844), v ktorej pranieruje pseudoliberalizmus uhorskej šľachty, a i. Písal však najmä romány, je považovaný za priekopníka kritického realizmu v maďarskej literatúre, ktorý pozdvihol na európsku úroveň. Jeho román Kartuzián (A’ karthausi, 1842) je podľa P. Van Tieghema posledným románom európskeho sentimentalizmu. Spoločenskú kritiku naplno rozvinul v románoch Dedinský notár (A falu jegyzője, 1845; slov. 1959), Pod dóžovou zástavou (Magyarország 1514-ben, 1847; slov. 1951) a Sestry (Nővérek, 1857). V novelách Slovenské dievča na Dolnej zemi (Egy tót leány az Alföldön, časopisecky 1854, knižne 1859) a Zimný trh (Téli vásár, 1859) prevládajú idylické, sentimentálne a didaktické prvky. Svoje politické myšlienky a skúsenosti zhrnul v teoretických prácach Vplyv vládnucich ideí 19. storočia na štát (A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra, 2 zväzky, 1851 – 54) a Národnostná otázka (A nemzetiségi kérdés, 1865). V rokoch 1901 – 03 vyšlo Súborné dielo Józsefa Eötvösa (Eötvös József összes munkái I-XX).

Egri, Viktor, vlastným menom Viktor Eisler, 26. 12. 1898 Trnava – 6. 8. 1982 Bratislava — maďarský prozaik, dramatik a publicista tvoriaci na Slovensku. V rokoch 1949 – 56 pôsobil ako redaktor časopisu Új Szó (Nové slovo), 1956 – 59 šéfredaktor A Hét (Týždeň).

Uviedol sa úspešnými románmi Dom so zamrežovanými oknami (A rácsablakos ház, 1923), Vychádza slnko (Felkél a nap, 1928) a zbierkou noviel Pierrovo stretnutie (Pierre találkozása, 1925). V románe Zem v plameňoch (Égő föld, 1937; prepracovaný 1958; slov. 1967) zobrazil históriu tragickej lásky a zápasu o moc. Ťažisko jeho povojnovej tvorby bolo v umelecky nevyváženej próze, viaceré staršie romány prepracoval, aby zvýšil ich umeleckú úroveň a pohotovo reagoval na spoločenskú objednávku dielami, v ktorých sa stotožnil s princípmi socialistického umenia. Tematiku budovania tzv. socialistickej spoločnosti spracoval v románoch Márton odchádza (Márton elindul, 1953), ktorý je prepracovaním románu Vychádza slnko s proletárom ako hlavným hrdinom, Trp, nákova (Tűrj üllő, 1956), Srdce nevymeníš (Szívet cserélni nehéz, 1960; slov. 1962), Agnus Dei (1969), v historickom románe Poviem každému (Megmondom mindenkinek, 1965), v ktorom predseda družstva rozpráva o svojich životných osudoch, ako aj v zbierkach noviel a poviedok Pravda nevinných (Ártatlanok igazsága, 1954), Trpká obloha (Keserű égbolt, 1962), V blízkosti človeka (Emberközelben, 1967), Ester, Bella a ostatní (Eszter, Bella és a többiek, 1971) a v knihe reportáží z mierového kongresu v Helsinkách. V románe Maľovaný svet (Festett világ, 1974) podáva na príhodách umelcov fiktívneho budapeštianskeho divadla svedectvo o svojich skúsenostiach z písania drámy a o svojich predstavách. Poznávaciu hodnotu má autobiografická trilógia V anjelskej koži (Angyalbőrben, 1976), S druhmi a bez druhov (Társakkal és társtalanul, 1978) a Roky mlčania (A hallgatás évei, 1980) zachytávajúca život počas 1. svetovej vojny, v medzivojnovom období a po skončení 2. svetovej vojny.

Spolu s T. Dávidovou patrí k ústredným postavám maďarskej drámy na Slovensku. V jeho prvej významnej hre Gedeonov dom (Gedeon ház, 1936; slov. 1948) je ústrednou témou triedne ladený rodinný konflikt odohrávajúci sa v dedine na Považí. Z jeho rozsiahlej povojnovej dramatickej tvorby bola najúspešnejšia hra Spoločná cesta (Közös út, 1950; slov. 1950; inscenovaná v SND v Bratislave) o združstevňovaní v podmienkach spolužitia Slovákov a Maďarov na juhu Slovenska. Vo veršovanej trilógii Pieseň na rumoch (Ének a romok felett, 1956; slov. 1960), Večný plameň (Örök láng, 1957; slov. 1960) a Vlci sa desia ohňa (A tüzet rettegik a farkasok, 1961; slov. 1961) približuje významné historické udalosti (vpády Tatárov a Osmanov, partizánske boje). Je autorom literárnych reflexií a recenzií Čisté pramene (Tiszta források, 1972) a Vyznanie tichých večerov (Csendes esték vallomása, 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho diel Temná obloha (1964). Bol nositeľom viacerých ocenení.

Duba, Gyula, 8. 6. 1930 Hontianska Vrbica, okr. Levice — maďarský prozaik a publicista. Debutoval satirami a humoreskami Človek, ktorý sa smeje a iné veselé príbehy (A nevető ember és egyéb vidám írások, 1959), Moja žena koketuje a ďalšie humorné príbehy (Szemez a feleségem és egyéb humoros írások, 1961), No, kto som? (Na, ki vagyok?, 1965), v ktorých ironizoval individualistov, nedostatky spoločnosti a kultúrneho života. V satirickej zbierke poviedok Na bezhviezdnom nebi pštros (Csillagtalan égen struccmadár, 1963; slov. 1966) zobrazil motív žiarlivého manžela a ženy, ktorá sa chce každému páčiť.

Neskôr sa venoval problémom roľníkov, vidieckej inteligencie a maďarskej menšiny na Slovensku, využívajúc prelínanie časových rovín, striedanie rozprávačského času a asociačnú charakterizáciu. Je autorom autobiografického románu Voľný pád (Szabadesés, 1969), v ktorom príslušníka mladej bratislavskej inteligencie prenasledujú spomienky na rodnú dedinu, sociografie Vajatajúci sedliacky svet (Vajúdó parasztvilág, 1974) o postupnom zániku tradičného dedinského života na rodnom dolnom Pohroní v 50. rokoch, románovej kroniky Šťuky sa trú (Ívnak a csukák, 1977), v ktorej realisticky priblížil tri povojnové roky dedinky na dolnom Pohroní, románov Vírivý čas (Örvénylő idő, 1982) a Vysnívali si more (Álmodtak tengert, 2 zväzky, 1993 – 94), v ktorom nastoľuje problém dvoch svetov mesta a dediny, zbierok noviel Skok do neznáma (Ugrás a semmibe, 1971; slov. 1976) a Anjel alebo strašidlo? (Angyal vagy madárijesztő?, 1975), zbierky kritík a štúdií Skutočnosť a životný pocit (Valóság és életérzés, 1972), literárnych paródií na kolegov a priateľov spisovateľov Kádrovanie na (vreckovom) Parnase (Káderezés a (zseb) Parnasszuson, 1979) a satír Únos dreziny (Az elrabolt taliga, 1980) a Rozprávajúci vrah (A mesélő gyilkos, 1992). Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Imreho Madácha (1967, 1970, 1975, 1982) a Ceny Attilu Józsefa (2004).

Dobossy [-ši], László, pseudonym László Czuczor, 9. 8. 1910 Vlčany, okres Šaľa – 27. 1. 1999 Budapešť — maďarský literárny historik, bohemista a romanista. Študoval na Sorbone v Paríži a na Karlovej univerzite v Prahe. V 30. rokoch 20. stor. bol poprednou osobnosťou hnutia mladej maďarskej inteligencie v ČSR Sarló (Kosák). Počas 2. svetovej vojny žil vo Francúzsku, 1945 – 50 bol vedecký spolupracovník a riaditeľ Maďarského inštitútu v Paríži. Od roku 1950 žil v Maďarsku, kde pôsobil ako profesor slavistiky na univerzite v Budapešti.

Zaoberal sa francúzskou a českou literatúrou. Je autorom Česko-maďarského slovníka (Cseh-magyar szótár, 1. zväzok A – O, 2. zväzok P – Z, 1960), Dejín francúzskej literatúry (A francia irodalom története, 2 zväzky, 1963), monografií Čapek (1961), Romain Rolland. Človek a spisovateľ (Romain Rolland. Az ember és az író, 1961), Hašek (1963), Haškov svet (Hašek világa, 1970), literárnych štúdií Medzi dvoma domovinami (Két haza között, 1981), Proti predsudkom literárnej štúdie (Előítéletek ellen, 1985) a i.

Dobos [-boš], László, 28. 10. 1930 Kráľovský Chlmec, okres Trebišov – 25. 7. 2014 Bratislava — maďarský prozaik, literárny kritik a esejista pôsobiaci na Slovensku. V moderne komponovaných prózach zobrazoval osudové problémy maďarskej národnosti na Slovensku. Je autorom románov Ďaleko boli hviezdy (Messze voltak a csillagok, 1963; slov. 1963), Vyhnanci (Földönfutók, 1967; zdramatizovaný 2005, réžia Sándor Beke) komponovanom ako dialóg spisovateľa (niekdajšieho maďarského študenta) a pilota (bývalého slovenského pohraničníka) s prelínajúcimi sa príbehmi a spomienkami, V jedinej košeli (Egy szál ingben, 1976), ktorý zachytáva takmer celé obdobie existencie maďarskej národnosti v ČSR, Snehová prikrývka (Hólepedő, 1979) a Vo víre (Sodrásban, 1984), o období stalinizmu, esejí Kniha starostí (Gondok könyve, 1982) a zbierky poviedok S vaším dovolením (Engedelmével, 1987). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Imreho Madácha (1968), Ceny Gábora Bethlena (1991) a Kossuthovej ceny (1994).

Dávidová (Dávid), Teréz, vlastným menom Teréz Davidovicsová (Davidovics), 9. 8. 1906 Görgényszentimre, dnes Giurghiu, Rumunsko – 11. 6. 2002 Bratislava — maďarská prozaička a dramatička pôsobica na Slovensku. Jej dielo s tematikou vojny, fašizmu, lásky a mladosti je charakteristické príťažlivým rozprávačským štýlom a nastoľuje prevažne morálne otázky.

Predstavila sa ako autorka divadelných hier, v ktorých sa usilovala vyrovnať sa s minulosťou a podať svedectvo predovšetkým o osudoch žien počas vojny: v dráme Vidorovci (A Vidor család, 1961; slov. 1961) predkladá osudy odborárskej rodiny v rokoch 1939 – 45 v Košiciach a Budapešti a vo veršovanej dráme Žena a Smrť (Az asszony és a Halál, uvedená 1963, vydaná 1976) sa vyrovnáva s otázkou života a smrti.

V ďalších hrách zachytila spoločenské zmeny na začiatku 50. rokov 20. stor.: Bludička (Lidércfény, uvedená 1958, vydaná 1970), Dodo (Dódi, uvedená 1958, vydaná 1976). V 70. rokoch sa prezentovala ako úspešná autorka komédií: Múdra Jana alebo 24 hodín zo života ženy (Bölcs Johanna vagy 24 óra egy asszony életéből, 1975; slov. 1975) zobrazuje ženu, ktorá sa po svojej striebornej svadbe rozhodla splniť si dievčenský sen, Čierna ovca (Fekete bárány, 1974) sa zaoberá dospievaním mestského dievčaťa.

Popri divadelných hrách písala prózu: zbierka poviedok Múzeum strašidiel (Kísértetek múzeuma, 1964) s protifašistickým zameraním, satirický román Hora z kaše (Kásahegy, 1966), romány pre deti a mládež Z mladosti nedostatočná (Ifjúságból elégtelen, 1970), Načasované šťastie (Időzített boldogság, 1972; slov. 1972), v ktorom zobrazuje problémy predčasných manželstiev mladistvých, a Poklady starej truhlice (A feneketlen láda kincsei, 1972; slov. 1977), zbierka čŕt a fejtónov Vidiny (Látomások, 1974).

Csoóri [čó-], Sándor, 3. 2. 1930 Zámoly – 12. 9. 2016 Üröm — maďarský básnik, prozaik a esejista. Vo svojej tvorbe spočiatku vyjadroval pocity a skúsenosti dedinskej mládeže a inteligencie, neskôr sa venoval problematike každodenného života, morálnej zodpovednosti človeka za vlastný osud i za osud národa. Je autorom básnických zbierok Vyletí vták (Felröppen a madár, 1954), Čertov motýlik (Ördögpille, 1957), Útek zo samoty (Menekűlés a magányból, 1962), Spomienky návštevníka (A látogató emlékei, 1977) a So zelenou vetvičkou v ruke (Kezemben zöld ág, 1985), esejistického cestopisu Kubánsky denník (Kubai napló, 1965), zbierok noviel a esejí Cestovanie v polosne (Utazás, félálomban, 1974) a Nomádsky denník (Nomád napló, 1978), mikrorománu Bahenný dážď (Iszapeső, 1981) a spolu s režisérom Sándorom Sárom (*1933, †2019) filmového scenára 80 husárov (80 huszár, 1978). Bol nositeľom Ceny Attilu Józsefa (1954, 1970), Kossuthovej ceny (1990) a Veľkej Kossuthovej ceny (2012).

Corvina [kor-] → Knižnica Mateja Korvína

Bródy, Sándor, 23. 7. 1863 Eger – 12. 8. 1924 Budapešť — maďarský prozaik, dramatik a žurnalista. Novinár v Kluži, od 1890 v Budapešti, kde 1900 – 02 vydával časopis Fehér Könyv (Biela kniha), 1903 – 05 založil a spolu s G. Gárdonyim a Z. Ambrusom viedol časopis Jövendő (Budúcnosť), v ktorom žiadal spoločenské a hospodárske reformy Uhorska.

Priekopník naturalizmu v maďarskej literatúre. V zbierke poviedok Bieda (Nyomor, 1884) a v cykle noviel Pestúnka Alžbeta (Erzsébet dajka, 1902) si všímal život rozličných vrstiev v mestskom prostredí. Autor divadelných hier Dojka (A dada, 1902; slov. 1976; sfilmovaná napr. 1987, réžia Peter Léner) o tragckom osude dievčaťa z dediny, ktoré odišlo pracovať do mesta, Slečna učiteľka (A tanítónő, 1908; sfilmovaná napr. 1945, réžia Márton Keleti) o konflikte dvoch morálnych postojov a rozdielnych hodnotových rebríčkov, keď mladú učiteľku v dôsledku odmietania amorálnych návrhov dedinských boháčov vyhodia zo školy, a Medik (A medikus, 1911; sfilmovaná 1974, réžia Otto Ádám) i spoločenskokritických realistických románov Strieborná koza (Az ezüst kecske, 1898; sfilmovaný 1916, réžia M. Curtiz) a Rytier dňa (A nap lovagja, 1902; sfilmovaný napr. 1987, réžia Levente Málnay) o karieristoch.

Bölöni, György (Sámuel), 30. 10. 1882 Szilágysomlyó (rum. Şimleu Sălajului), dnes Şimleu Silvaniei, Rumunsko – 11. 9. 1959 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik, publicista a prekladateľ. Po skončení štúdií práva novinár v Paríži, kde sa zoznámil s E. Adym. Účastník revolúcie 1918 – 19. Po 1. svetovej vojne v diplomatických službách v Holandsku, po návrate predseda Maďarského PEN clubu, šéfredaktor časopisu Élet és irodalom (Život a literatúra). Účastník antifašistického hnutia.

Autor základných monografií o E. Adym Skutočný Ady (Az igazi Ady, 1934) a Novinár Ady (Ady az újságíró, 1956). Nositeľ Baumgartenovej ceny (1948) a Kossuthovej ceny (1955).

Bod, Péter, 22. 2. 1712 Felsőcsernáton (rum. Cernatu de Sus), dnes súčasť Cernatu, Rumunsko – 2. 3. 1769 Magyarigen, dnes Ighiu, Rumunsko — maďarský literárny a cirkevný historik, reformovaný kňaz. Po štúdiách v Holandsku dvorný kňaz grófky Katy Betlenovej (Betlen, *1700, †1759).

Priekopník maďarskej vedy, literárnej a cirkevnej histórie neskorého baroka v Sedmohradsku. Nadväzujúc na dielo D. Cvitingera, M. Rotaridesa a i., vydal slovník maďarských spisovateľov Maďarský Athenas (Magyar Athenas, 1766), ktorý obsahuje heslá vyše 500 maďarských autorov z celého Uhorska a je dôležitým prameňom literárnej histórie. Autor monografie o maďarských prekladoch Biblie Dejiny svätej Biblie (A’ szent bibliának historiája, 1748) a práce Maďarské cirkevné dejiny (Historia Hungarorum ecclesiastica, napísaná 1756, vydaná v 3 zväzkoch 1888 – 90). V diele Svätý Hilarius (Szent Hilarius, 1760) píše o svetských záležitostiach, o činoch mužov a žien, dobre a zle, bohatstve a chudobe, živote a smrti. Námet čerpal z nemeckej zbierky v štýle curiosa questio.