Aggtelek — obec v sev. Maďarsku pri hranici so Slovenskom; 557 obyv. (2015). Stredisko krasovej oblasti prechádzajúcej v podzemí ako jaskynný systém Aggtelek-Baradla do Domice na slovenskú stranu (jedna z najväčších krasových jaskýň Európy). Okolo 25 km podzemných chodieb, 2 vchody, jeden z maďarskej, druhý zo slovenskej strany. Podzemné rieky (Stiks a Acheron) i jazerá. Sanatórium a koncertná sála. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej a staršej železnej doby, turistický ruch. R. 1995 bol jaskynný systém Aggteleckého krasu a Slovenského krasu zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ajka — mesto v záp. Maďarsku v župe Veszprém v Bakonskom lese; 29-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (bauxit, mangánová ruda, hnedé uhlie), energetický, strojársky, potravinársky, výroba hliníka.

Almásfüzitő [-máš-] — mesto v severozápadnom Maďarsku v župe Komárom-Esztergom na Dunaji; 2-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (bauxit), potravinársky, farebná metalurgia (hliník).

Bodva, maďarsky Bódva — rieka na juhovýchodnom Slovensku a v severovýchodnom Maďarsku, ľavostranný prítok rieky Slaná; dĺžka 113 km, z toho na území Slovenska 48,4 km, rozloha povodia 1 730 km², z toho na území Slovenska 890,4 km², priemerný ročný prietok na hranici s Maďarskom 5,2 m³/s. Pramení na južných svahoch Volovských vrchov juhozápadne od obce Štós, z východnej strany obteká celú oblasť Slovenského krasu, preteká južnými výbežkami Košickej kotliny, pri Hosťovciach opúšťa Slovensko a pri obci Sajó na území Maďarska ústi do Slanej.

Najväčšie prítoky sú Ida (ľavostranný) a Turňa (pravostranný). Na rieke ležia mestá Moldava nad Bodvou na území Slovenska a Szendrő a Edelény na území Maďarska.

Bukové vrchy, maďarsky Bükk — horský masív v severnom Maďarsku v Severomaďarskom stredohorí, súčasť Vnútorných Západných Karpát. Na východe a severe je ohraničený širokou dolinou rieky Sajó. Maximálna výška územia je 959 m n. m. Najvyššia (centrálna) časť je tvorená vápencovou plošinou so strmými svahmi a s kupolovitými vrchmi po okraji. Predhorie rozčlenené potokmi je budované andezitmi, ryolitmi a pieskovcami. Hojný je výskyt krasových javov – vyvieračky, ponory, závrty, jaskyne a i. Na území je viac ako 1 100 jaskýň, je tam i najhlbšia jaskyňa Maďarska – Bányász-barlang (vertikálny rozsah 290 m, dĺžka 931 m). Vrcholové časti a severné svahy masívu sú porastené bukovými lesmi, južné časti dubovými; na južných svahoch sú vinohrady a ovocné sady (najmä pestovanie sliviek). Väčšina územia je chránená v národnom parku Bükki Nemzeti Park (vyhlásený v roku 1977, rozloha 403 km²).

V niektorých jaskyniach boli objavené stopy človeka z kamennej doby (→ bukovohorská kultúra) a zvyšky pleistocénnej fauny.

Dolný vrch — krasová planina v juhovýchodnej časti Slovenska na hranici s Maďarskom, geomorfologický oddiel juhovýchodnej časti Slovenského krasu.

Predstavuje severnú časť rozsiahlej krasovej planiny tiahnucej sa v smere východ – západ. Na území Slovenska spadá strmými severnými svahmi do Turnianskej kotliny, na území Maďarska miernejšími južnými svahmi do doliny rieky Bodva. Planina je budovaná strednotriasovými vápencami, menej spodnotriasovými pieskovcami a bridlicami. Má dobre vyvinuté povrchové a podzemné krasové formy. Najvyšším miestom je Pavlovský vrch, 611 m n. m., ležiaci na území Slovenska, najvyšším miestom maďarskej časti planiny je Alsó-hegy (Dolný vrch), 555 m n. m. Planina je pokrytá hustými, zväčša listnatými lesmi, miestami sú lúky. Takmer celé územie na slovenskej strane je súčasťou Národného parku Slovenský kras (→ Slovenský kras), na maďarskej strane súčasťou národného parku Aggteleki Nemzeti Park.

Hajdúböszörmény [-sörméň], do 1876 Böszörmény — mesto vo východnom Maďarsku v župe Hajdú-Bihar vo Veľkej dunajskej kotline severozápadne od Debrecína; 31-tis. obyvateľov (2017). Priemysel odevný, potravinársky, chemický; umelecké remeslá.

Prvýkrát písomne doložené 1248, od 1410 mesto. Od zač. 16. stor. patrilo Bátoriovcom, ktorí tam 1609 nasťahovali hajdúchov; Hajdúböszörmény sa stal centrom hajdúskych miest a v 17. stor. vojenskou oporou sedmohradských vojvodov, najmä G. Betlena, Juraja I. Rákociho a Juraja II. Rákociho, jedno z centier reformácie. R. 1699 – 1875 sídlo hajdúskeho samosprávneho územia. Stavebné pamiatky: zvyšky gotického farského kostola (prvýkrát doložený 1332), opevnený pôvodne gotický reformovaný kostol (15. stor., 1881 prestavaný). Hajdúske múzeum (v pôvodne barokovom dome hajdúskej samosprávy, 17. – 18. stor., v 19. stor. prestavaná fasáda), skanzen. Pobočka Debrecínskej univerzity.

Hajdúszoboszló [-sobosló] — kúpeľné mesto vo východnom Maďarsku v župe Hajdú-Bihar 20 km juhozápadne od Debrecína; 24-tis. obyvateľov (2017). Prvýkrát písomne doložené 1075 (pôvodne Szobosló), 1552 ho spustošili Turci, 1594 Krymskí Tatári, následne takmer opustené. R. 1606 tam Š. Bočkaj usadil hajdúchov; jedno zo šiestich miest hajdúskeho samosprávneho územia. R. 1925 boli pri hľadaní ložísk ropy a zemného plynu, ktoré sa v súčasnosti ťažia, objavené liečivé termálne pramene (73 – 78 °C), pri ktorých vznikol rozsiahly kúpeľný komplex. Stavebné pamiatky: múr pevnosti s vežou (gotická, 15. stor.), gotický reformačný kostol (15. stor.), barokový rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (pôvodne gotický, 1711 – 17 a 1818 – 20 prestavaný). Múzeá (napr. regionálne múzeum, pôvodne múzeum Š. Bočkaja), galéria.

Halimba — obec v Maďarsku v župe Veszprém na severných úbočiach Bukových vrchov, 1,2 tis. obyvateľov (2016). Významné stredisko ťažby bauxitu. V blízkosti sa nachádza významné archeologické nálezisko – pohrebisko belobrdskej kultúry, sú tam aj hroby z halštatskej, laténskej a rímskej doby, ako aj z obdobia sťahovania národov, hroby z 10. – 12. stor. sú pozostatkami zmiešaného slovansko-maďarského obyvateľstva.

Hatvan — mesto v Maďarsku v župe Heves severovýchodne od Budapešti; 21-tis. obyvateľov (2017). Potravinársky priemysel (cukrovary, konzervárne). Železničná križovatka. Osídlenie už v mladšej kamennej, a najmä v bronzovej dobe (→ hatvanská kultúra), v rímskej dobe pravdepodobne vojenský tábor. R. 1170 sa tam usadili premonštráti. Mesto prvýkrát písomne doložené 1235, 1423 dostalo colné právo. V 18. storočí tam boli nasťahovaní nemeckí a slovenskí obyvatelia. Stavebné pamiatky: barokový Grasalkovičov palác (1754 – 63), radnica (1729 na mieste staršieho kláštora premonštrátov, posledná prestavba 1910), rímskokatolícky Kostol sv. Adalberta (1751 – 55). Múzeum.

Hódmezővásárhely [-šárhej] — mesto v juhovýchodnom Maďarsku v župe Csongrád v doline Tisy 25 km severovýchodne od Segedínu na mieste vysušeného jazera Hód; 44-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, odevný, kožiarsky, drevársky, nábytkársky, stavebných materiálov (tehelne), potravinársky; remeslá (hrnčiarstvo a i.). Dopravná križovatka. Termálne kúpele.

Územie dnešného mesta Hódmezővásárhely a okolia bolo obývané už od prehistorického obdobia, významné archeologické nálezisko potiskej kultúry. Hódmezővásárhely vznikol spojením viacerých osád, 1552 obsadený Turkami, 1556 spustošený. R. 1873 dostal mestské práva, koncom 19. stor. štvrté najväčšie mesto Maďarska. R. 1950 – 62 centrum župy Csongrád.

Stavebné pamiatky: ruiny gotického kostola (13. – 14. stor.), zvyšky mestských hradieb, barokový reformovaný kostol (1714 – 21), barokový rímskokatolícky Kostol Sv. Trojice (1752 – 58, neobarokovo upravený v 2. pol. 19. stor.), eklektická radnica (1893, podľa návrhu M. Ybla), secesná budova reformovaného gymnázia (1897), barokové a klasicistické mestské domy a kúrie, neobaroková budova banky, synagóga (1852 – 57, secesne prestavaná 1906), klasicistická budova galérie Alföldi (1820 – 22, pôvodne škola). Múzeum Jánosa Tornyaia (1904) uschovávajúce o. i. archeologické nálezy, napr. známu antropomorfnú nádobu potiskej kultúry, tzv. venušu z Kökénydombu.

Hollókő — obec v severnom Maďarsku v župe Nógrád v blízkosti hranice so Slovenskom 102 km od Budapešti; 329 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1264. V Hollókő je zachovaná tradičná ľudová architektúra etnika Plavcov (Palócov; 58 domov zo 17. – 18. stor.; dnes skanzen), 1988 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zrúcaniny gotického hradu (13. – 15. stor., zrekonštruovaný 1960 – 97), rímskokatolícky kostol (1889).

Jánosháza [-noš-] → Jánovce

Jászberény [jásberéň] — mesto v sev. Maďarsku v župe Jász-Nagykun-Szolnok na rieke Zagyva (prítok Tisy) asi 100 km vých. od Budapešti; 26-tis. obyvateľov (2017). Priemysel elektrotechnický (výroba chladničiek), chemický (výroba plastov), potravinársky. Cestný uzol.

Oblasť pôvodne od 1. stor. n. l. osídlená sarmatskými Jazygmi (odtiaľ názov Jászberény i názov pôvodnej župy Jász). R. 1357 získali obyvatelia rôzne výsady a zvláštne privilégiá (napr. oslobodenie od daní a ciel) za vojenskú pomoc pri obrane proti Turkom. V 15. stor. tam františkáni založili kláštor. Jászberény bolo správnym, kultúrnym a náboženským centrom nezávislého regiónu (do 1876) Jászkun. R. 1536 bolo obsadené Turkami. Po skončení tureckej nadvlády Leopold I. 1702 predal územie Rádu nemeckých rytierov, čím obyvatelia stratili aj svoje privilegované postavenie. R. 1745 ho získala (vykúpila) späť Mária Terézia, ktorá obyvateľom privilégiá vrátila, postupne nastal rozvoj mesta. Stavebné pamiatky: františkánsky kláštor s kostolom (pôvodne neskorogotický z 1472, barokovo prestavaný v 18. stor.), mestské múzeum (založené 1873).

Kalocsa [-ča] — mesto v juž. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline v doline Dunaja; 18-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky. Stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti s tradičným pestovaním a spracovaním papriky (prvá zmienka pochádza z 1740), ďalej pestovanie viniča, ovocia, ľanu, konopí a obilia.

Kalocsa patrí k najstarším maďarským mestám, 1002 tam uhorský kráľ Štefan I. zriadil biskupstvo, ktoré bolo 1135 povýšené na arcibiskupstvo (1080 – 1993 arcibiskupstvo Kalocsa-Bács, od 1993 Kalocsa-Kecskemét). V 14. stor. tam bol postavený kamenný hrad (na mieste pôvodného dreveného). R. 1405 získala Kalocsa mestské práva (potvrdené 1409 a 1713). V stredoveku sa vyvíjala ako významné kultúrne centrum, 1529 zničená a nakrátko obsadená Turkami, mnoho obyvateľov ušlo a Kalocsa stratila svoj význam. R. 1541 – 1686 okupovaná Turkami a takmer úplne zničená. Arcibiskupstvo fakticky prestalo existovať, arcibiskupský hrad slúžil ako pevnosť, 1686 bol Turkami vypálený. R. 1701 boli založená mestská farnosť a farská škola, po návrate arcibiskupa (1710) a obnovení činnosti arcibiskupstva sa mesto začalo opäť rozvíjať. V tom období bola postavená väčšina súčasných verejných budov a tlačiareň. R. 1784 zriadil v arcibiskupskom paláci arcibiskup Ádám Patachich (*1717, †1784) knižnicu. Koncom 18. a v 19. stor. postihli mesto prírodné katastrofy (viacero povodní a požiarov). V 2. pol. 20. stor. bolo sídlo viacerých inštitúcií prenesené z Kalocse do Kecskemétu.

Stavebné pamiatky: baroková katedrála (1735 – 70, postavená na mieste staršej zo začiatku 11. stor., románsky prestavanej v 13. stor.), barokový arcibiskupský palác (60. roky 18. stor., na mieste staršieho arcibiskupského hradu zo 14. stor.; audienčná sieň s freskami F. A. Maulbertscha z 1783 – 84; baroková knižnica, ktorá obsahuje okolo 130-tis. kníh, o. i. vzácne rukopisy a inkunábuly), budova barokového kňazského seminára (1757 – 64), barokový stĺp Sv. Trojice (1786) a i. Turistické stredisko s termálnymi kúpeľmi, Výskumný ústav papriky (založený 1917), Múzeum papriky (1977), Múzeum N. Schöffera, ktorý sa tam narodil, astronomické observatórium.

Kaposvár [-poš-] — mesto v juhozáp. Maďarsku na rieke Kapos (prítok Dunaja), administratívne stredisko župy Somogy; 66-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky (o. i. cukrovarnícky), textilný, odevný, strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), jemnej mechaniky, elektrotechnický. Obchodné stredisko významnej ovocinárskej oblasti (rozvinuté tradičné ovocinárstvo vých. od mesta v pohorí Mecsek). V okolí ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1009 ako Kapos. R. 1061 tam bol založený benediktínsky kláštor a v 13. stor. vybudovaná pevnosť, v 15. stor. prebudovaná na kamenný hrad. R. 1555 – 1686 obsadené Turkami. Od 1690 obec v majetku Pavla Esterháziho, ktorý podporoval príchod nového obyvateľstva. Od 1873 mesto. R. 1950 a 1973 bolo k mestu pripojených viacero obcí.

Stavebné pamiatky: v centre mesta sa zachovalo niekoľko pôvodných barokových obytných domov z 18. stor. a viaceré obytné a verejné stavby v štýle historizmu a secesie z konca 19. – zač. 20. stor., najvýznamnejšími secesnými pamiatkami sú Divadlo Gergelya Csikiho (1911) a radnica (1902 – 04). Ruiny benediktínskeho Opátstva sv. Jakuba (založené 1061), ruiny hradu (založený v 13. stor., prebudovaný v 15. stor., deštruovaný zač. 18. stor.), neorománsky farský kostol (1885 – 86), Kostol sv. Imricha (1912), baroková Kaplnka sv. Donáta (18. stor., prestavaná v 20. stor.), eklektická kaplnka kalvárie (1893), baroková lekáreň (1774), klasicistická budova bývalého súdu (1828 – 32, dnes mestské múzeum), klasicistická chlapčenská škola (1832), rokokový mariánsky stĺp (1770), baroková socha sv. Róchusa (1766) a i. Viaceré múzeá (napr. múzeum maliara Józsefa Rippla-Rónaia založené 1978, sídli v pôvodnej barokovej kúrii), skanzen (asi 9 km juhozápadne od Kaposváru) v obci Szenna. Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (od 1993). Univerzita (založená 2000).

Kapuvár — mesto v severozáp. Maďarsku v župe Győr-Moson-Sopron v Malej dunajskej kotline v blízkosti hranice s Rakúskom; 11-tis. obyvateľov (2011). Potravinársky priemysel (najmä mäsový). Termálne kúpele.

Mesto vzniklo pravdepodobne v okolí pevnosti z 11. stor., písomne doložené 1162 ako Capuu. Pohraničné centrum na záp. hranici, tzv. brána do krajiny (maď. kapu = brána, odtiaľ názov). Pôvodne patrilo kráľovi, od 1350 Kanizsaiovcom, od 1532 Nádašdiovcom a od 1681 Esterháziovcom. Od 1558 trhové mestečko, 1594 nakrátko obsadené Turkami. Počas povstania Františka II. Rákociho bola pevnosť deštruovaná kurucmi (1709), v pol. 18. stor. bol na jej mieste postavený Esterháziho kaštieľ. V 2. pol. 19. stor. nastal ekonomický rozvoj Kapuváru. Od 1969 mesto.

Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Anny (19. stor.), barokový kaštieľ Esterháziovcov (1750, rekonštruovaný v pol. 20. stor.), v ktorom sídli Múzeum regiónu Ráby (Rábaközi Múzeum).

Kazincbarcika — mesto v severových. Maďarsku v župe Borsod-Abaúj-Zemplén v doline rieky Sajó severozáp. od Miškovca; 31-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko chemického priemyslu (o. i. výroba priemyselných hnojív), tepelná elektráreň. Železničný uzol. V blízkosti ťažba hnedého uhlia.

Mesto vzniklo 1947 zlúčením obcí Sajókazinc (písomne doložená 1240 ako Kazinczi) a Barcika (vznikla zlúčením obcí Alsóbarcika a Felsőbarcika). R. 1552 – 64 boli obce po nájazdoch Turkov vyplienené. Až do 1850, keď boli v ich blízkosti otvorené prvé hnedouhoľné bane, mali prevažne poľnohospodársky charakter, Barcika si ho však zachovala až do 20. rokov 20. stor., keď tam bola postavená elektráreň. Od 1948 názov Kazincbarcika, od 1954 mesto. R. 1951 – 60 sa vyvíjala ako priemyselné mesto, výstavba mnohých priemyselných podnikov, centrum ťažby hnedého uhlia a chemického priemyslu (1963). R. 1954 – 99 bola súčasťou Kazincbarciky obec Berente.

Stavebné pamiatky: barokový kostol reformovanej cirkvi (1576, rekonštruovaný 1732, 1792 prestavaná veža kostola, 1825 zničený požiarom, následne 1826 opravený a prestavaný, rekonštruovaný 1899).

Kékes [-keš] — najvyšší vrch Maďarska v pohorí Matra na severe krajiny, 1 014 m n. m. Na vrchole, ktorý je obľúbeným vyhliadkovým miestom, je televízna veža (výška 180 m). Na sev. a záp. svahoch lyžiarske zjazdovky.

Keszthely [kesthej] — kúpeľné mesto v západnej časti Maďarska v župe Zala na západnom brehu Balatonu; 21-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel. Kultúrne a turistické stredisko. Termálne kúpele.

Oblasť bola osídlená už v neolite. V rímskej dobe (pravdepodobne vo 4. stor. n. l.) vznikol v katastri dnešného Keszthely v lokalite Fenékpuszta opevnený rímsky vojenský tábor kastel (odtiaľ pravdepodobne dnešný názov mesta), ktorého latinský názov nie je známy (podľa niektorých autorov sa nazýval Valcum) a ktorý spolu s ďalšími opevnenými rímskymi mestami v Panónii (napr. Gorsium) patril do vnútorného obranného systému hraníc Rímskej ríše; okrem vojenskej funkcie (pevnosť) predstavoval aj dôležité hospodárske a logistické centrum. Od 9. stor. však jeho význam upadal (centrom oblasti a novovzniknutého slovanského Pribinovho kniežatstva sa stal Blatnohrad neďaleko dnešného Zalaváru).

Keszthely je prvýkrát písomne doložený 1247, začiatkom 15. stor. predstavoval významné trhové miesto, od 17. stor. stredisko panstva šľachtického rodu Festetičovcov (Festetics). R. 1797 tam Juraj Festetič založil jednu z prvých odborných poľnohospodárskych škôl v Európe nazývanú Georgikon (dnes fakulta Panónskej univerzity vo Vespréme).

Archeologické nálezy: v lokalite Keszthely-Fenékpuszta zvyšky opevneného rímskeho vojenského kastelu (od 4. stor. n. l. na mieste staršieho sídla, v jeho priestore boli počas archeologických výskumov, prebiehajúcich od polovice 19. stor. do súčasnosti, objavené aj zvyšky kresťanskej baziliky, ako aj viaceré pohrebiská keszthelyskej kultúry).

Stavebné pamiatky: gotický kostol (okolo 1390, zachované gotické fresky), barokový zámok Festetičovcov (1745 – 1885) s knižnicou a parkom, od 1974 múzeum (Helikon Kastélymúzeum). Múzeum Balatonu (okrem prírodovedných zbierok uschováva aj artefakty z rímskej doby a zo stredoveku).

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Kiskunhalas [kiš- -laš] — mesto v juž. Maďarskuv župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline 130 km juž. od Budapešti a 50 km severozáp. od Segedínu; 29-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča, ovocných stromov, zeleniny, obilia). Termálne kúpele. Železničná križovatka. V blízkosti ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1347. Počas tureckej okupácie opakovane zničené a opustené (1566, 1596), po 1626 znova osídlené. Po vyhnaní Turkov (1699) bola oblasť od 1702 obsadená Rádom nemeckých rytierov. Vých. od mesta sa 5. októbra 1703 odohrala bitka medzi vojskami Františka II. Rákociho a cisárskymi vojskami. V 18. – 19. stor. hospodársky rozvoj, 1872 mesto. Koncom 19. stor. sa preslávilo výrobou halaskej čipky.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Petra (1770), barokový reformovaný kostol (1772, veža z 1702, prestavaný zač. 19. stor.) a fara (18. stor.), klasicistická radnica (1833 – 34). Dom a múzeum čipky (založené 1935), Múzeum Jánosa Thormu (1974).

Kisvárda [kiš-] — mesto v severových. Maďarsku v župe Szabolcs-Szatmár-Bereg v blízkosti hraníc so Slovenskom a s Ukrajinou; 18-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej a vinohradníckej oblasti. Mestom prechádza hlavný železničný ťah z Budapešti na Ukrajinu. Turistické stredisko.

Osídlené už v neolite, neskôr tam existovalo hradisko, ktoré 895 obsadili Maďari a vytvorili z neho súčasť svojho obranného systému, v 12. stor. jeho význam upadol. Kisvárda prvýkrát písomne doložená 1271, stala sa významným obchodným centrom, kde sa od 1421 konali trhy. R. 1465 – 70 bol postavený hrad. R. 1670 vyhorela. Od 19. stor. tvorili štvrtinu obyvateľstva Židia, ktorí boli počas 2. svetovej vojny deportovaní do Osvienčimu a väčšina zahynula. Od 1970 mesto. Stavebné pamiatky: zvyšky gotického hradu (1465 – 70), gotický Kostol sv. Ladislava (15. stor.), gréckokatolícky chrám (1877), eklektický reformovaný kostol (1896). Múzeum (Rétközi Múzeum; 1983, sídli v budove bývalej synagógy z 1900).

Komárom — mesto v severozáp. Maďarsku v župe Komárom-Esztergom na pravom brehu Dunaja na hranici so Slovenskom oproti mestu Komárno; 19-tis. obyvateľov (2015). Priemysel telekomunikačných technológií (továreň spoločnosti Nokia), potravinársky (pivovar). Významný riečny prístav, spojenie železničným a cestným mostom s Komárnom. Termálne kúpele.

Koncom 4. stor. bola oblasť osídlená Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí tam na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (v dnešnej mestskej časti Szőny). Pôvodne obec Újszőny, ktorá bola fakticky predmestím dnešného slovenského Komárna, 1892 spojené mostom, od 1896 súčasť Komárna. Po 1. svetovej vojne bola hraničná línia novozaloženého Československa stanovená cez stred rieky Dunaj, čím došlo k oddeleniu mestskej časti Újszőny na jej pravom brehu pod názvom Komárom-Újváros. R. 1938 – 45 znova súčasť Komárna (pripojeného vtedy k Maďarsku). Od 1945 súčasť Maďarska, 1977 k mestu pripojená obec Szőny.

Stavebné pamiatky: tri pevnosti, ktoré pôvodne tvorili súčasť Komárňanského pevnostného systému (jeho Dunajskú líniu) – Csillag erőd (2. pol. 16. stor., obnovená 1850 – 70), Monostori erőd (1850 – 71) a Igmándi erőd (1871); kostol (2. pol. 18. stor.), v časti Szőny neskorobarokový kostol (1774 – 78) a neobarokový kaštieľ (zač. 20. stor., 1945 prestavaný na nemocnicu). Múzeum G. Klapku (1966).