Vyhľadávanie podľa kategórií: etnológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 185 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

kovotepectvo

kovotepectvo — remeselné spracovanie (tvarovanie) kovových plechov a plátov za studena tepaním. Jeden zo základných a najstarších technologických postupov opracovania kovov (najmä drahých kovov – zlata, striebra a medi, ale aj železa) a ich zliatin (bronzu, mosadze). Pri jednoduchších predmetoch sa výrobok tvaruje priamo, pri zložitejších sa používa plastický model (forma). Pripravený tenký rovný plech sa vytepáva na kovovej, drevenej, smolnej alebo na inej podložke jemnými údermi špeciálnych kladiviek a pomocou rôznych nástrojov (razidlá, ihly, tepacie tyčinky) do požadovaného tvaru a podľa potreby sa súčasne upravuje prehýbaním, vyťahovaním alebo sťahovaním, ďalšou technikou je lisovanie plechu pomocou lisovacej formy; niekedy sa kvôli ľahšiemu tvarovaniu tvrdšie alebo hrubšie plechy nahrievajú (netavia sa však). Výrobky sú vytepávané najčastejšie z jedného plátu kovu, predmety väčších rozmerov sú zložené zo samostatne vytepaných kusov a následne spojené. Tvarujú sa zvyčajne zo zadnej, reverznej strany na negatívnej forme, výnimočne z prednej, lícovej strany na pozitívnej forme. Kovotepecké výrobky sa môžu ďalej upravovať a zdobiť cizelovaním, rytím, zlátením a pod.

Kovotepectvo bolo známe vo všetkých kultúrach od najstarších čias spracovania kovov, je staršou technikou ako tavenie a odlievanie. Uplatňovalo sa vo viacerých kovospracujúcich remeslách, najmä pri spracúvaní železných plechov, ale aj v medikováčstve, kotlárstve, zvonkárstve, šperkárstve a i. Umeleckoremeselné spracovanie vzácnych kovov (najmä zlata a striebra) za studena sa nazýva toreutika. Tepaním za studena sa vyrábali prevažne rôzne úžitkové predmety, najmä nádoby (kuchynský riad – misy, situly, džbány, vedrá, kanvice, panvice, sitká, naberačky, formy na pečenie), krstiteľnice, lavabá, svietniky, kríže, votívne predmety, zbroj a výzbroj (štíty, panciere), ale aj šperky, dekoratívne predmety a sochy (spojené z viacerých dielov, najčastejšie z medených plechov). Vytepanými plátkami, doštičkami a lístkami kovov sa aj obkladali (plátovali) rôzne stolárske, rezbárske a zámočnícke výrobky.

Na území Slovenska sú kovotepecké výrobky doložené už v avarskom období (avarskí kovotepci boli vandrujúcimi remeselníkmi a používali modely s množstvom ornamentov). Používala sa prevažne technika lisovania pomocou lisovacej formy, pričom dekorovaný plech sa dostal do styku s kresbou na modeli zadnou stranou. Kovotepectvo sa na Slovensku nikdy nesformovalo ako samostatné remeslo, nevznikol ani kovotepecký cech. Ľudia sa mu venovali popri inom, hlavnom zamestnaní, najmä popri pastierstve, zhotovovali sa zvonce, šperky, spony a pracky na opasky. Počet kovotepcov sa zvýšil v 20. stor. v období svetových vojen, keď aj amatéri vyrábali z mosadzných nábojníc rôzne úžitkové predmety (vázy, dózy). K významným príkladom kovotepectva v Európe patrí jazdecká socha Augusta II. Silného v Drážďanoch (1732 – 36, pozlátená meď), na Slovensku strieborné predmety a mince nájdené v Zemianskom Vrbovku (tzv. poklad byzantského kovotepca, 2. polovica 7. stor.) a tepaná medená plastika archanjela Michala s drakom na Michalskej veži v Bratislave od medikováča Petra Ellera (1758, reštaurovaná v 19. stor.). Od polovice 20. stor. sa kovotepecké výrobky zhotovovali v rámci umeleckej výroby organizovanej prostredníctvom ÚĽUV-u.

kovolejárstvo

kovolejárstvo — kovospracujúce remeslo zaoberajúce sa liatím farebných kovov, t. j. ich tavením a zhotovovaním výrobkov liatím roztaveného kovu alebo zliatiny kovov do foriem, kde po ochladnutí vznikne odliatok. Jedna z najstarších techník spracovania kovov. Začiatky kovolejárstva siahajú do bronzovej doby, keď sa odlievaním do hlinených a neskôr aj z kameňa tesaných kadlubov (význam 2) zhotovovali šperky, neskôr nástroje a zbrane. Tavba kovov spočiatku prebiehala v malých pieckach, v eneolite sa na zvýšenie teploty v nich začali uplatňovať mechové dúchadlá. Odlievalo sa buď do trvalej formy, alebo do jednorazovej formy zhotovenej z mokrého piesku alebo hliny s prímesou rozdrvených črepov a jemnozrnného piesku. Odliate predmety bolo nutné ďalej upravovať, niektoré výrobky sa dopracúvali kutím. V stredoveku sa kovolejárstvo rozdelilo na viacero špecializovaných druhov (cinárstvo, zvonolejárstvo, puškárstvo, zlievačstvo mosadze, zlievačstvo bronzu). Počet kovolejárov bol pomerne malý, na území Slovenska pôsobili najmä v stredoslovenskej a spišskej banskej oblasti. Početnejší boli zvonolejárski majstri, ktorí okrem zvonov odlievali aj krstiteľnice, neskôr delá a mažiare. K významnej stredovekej umeleckoremeselnej produkcii patria aj monumentálne kovolejárske práce v interiéroch kostolov. Zvony a krstiteľnice z tvorivého okruhu Konráda Gaala a jeho nasledovníkov (→ Gaalovci) sú reprezentatívnymi predstaviteľmi stredovekého spišského kovolejárskeho umeleckého remesla od polovice 14. do začiatku 16. stor. Rozmach zlievačstva farebných kovov nastal v 18. stor. Odlievali sa úžitkové a dekoratívne predmety pre domácnosť a rôzne predmety kultového charakteru. V ľudovom prostredí sa kovolejársky vyrábali malé predmety z mosadze (najmä šperky), ale aj z alpaky (význam 1) a lacnejšie z ľahkotaviteľného cínu (gombíky, prstene, pracky). Surovina na liatie sa nekupovala, ale spravidla sa získavala zlievaním starých, poškodených predmetov. Na kovolejárskom princípe bola založená aj ozdobná technika vylievania. Patrónkou kovolejárov je sv. Agáta.

kováčstvo

kováčstvo — odvetvie ľudskej činnosti, resp. (neskôr) kovospracujúce remeslo zamerané na ručnú výrobu kovových predmetov kutím železa (resp. kujnej ocele) za tepla (zohriatím materiálu na otvorenom ohni); → kovanie (význam 1); neskoršie spriemyselnenie kováčskych postupov predstavuje hámrové kováčstvo (→ hámor).

Začiatky kováčstva úzko súvisia so začiatkami spracovania rúd (→ hutníctvo). Spracovanie železa sa v rôznych oblastiach sveta datuje do rôznych období, najst. doklady pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l. zo starovekej Mezopotámie, širšie využívanie železa je doložené od 2. tisícročia pred n. l. aj v Anatólii, Egypte a Palestíne. Výrobu a kováčske spracovanie železa vtedy ovládali aj Chetiti i starovekí Gréci a Rimania (výroba náradia, zbraní, súčastí vybavenia domácnosti a i.), od 1. tisícročia pred n. l. sú doklady aj z ďalších oblastí Európy, ako aj z Afriky či z Ďalekého východu (→ železná doba). V Európe boli rozvinutým spracovaním železa a kováčstvom známi Kelti, ktorí vyrábali zbrane i poľnohospodárske nástroje (→ halštatská kultúra, → laténska kultúra). Zo železa sa vyrábali pracovné a poľnohospodárske nástroje, ktoré svojou kvalitou prevýšili bronzové nástroje a umožnili rozmach poľnohospodárstva, stavebníctva a dopravy. Účinné sečné, bodné i diaľkové zbrane a výzbroj i výstroj jazdcov umožnili Keltom a Germánom úspešné vojenské útoky na územia antického sveta a ich osídľovanie. Vyspelé kováčstvo, zvlášť výrobu kvalitných zbraní, mali aj stepné národy Hunov, neskôr Avarov i starých Maďarov (Ugrov). V 7. – 9. stor. na nich nadviazali Slovania. Ďalší rozmach a špecializácia kováčskych remesiel (mečiarstvo, nožiarstvo, výroba prilieb a pancierov, stavebných kovaní, konských postrojov a pod.) nastali po vzniku stredovekých kráľovstiev.

V 10. – 11. stor. najmä v Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku a v Nemecku začali niektoré kováčske výrobky (mreže, zábradlia balkónov a schodísk, vývesné štíty, svietniky, kovania dvier a i.) určené najmä pre významné architektonické realizácie (kostoly, paláce) plniť postupne okrem praktickej i estetickú funkciu a kováčska práca nadobúdala umelecký charakter. Vyvinulo sa umelecké kováčstvo ako jeden z druhov umeleckých remesiel. Jeho formálny repertoár odrážal súdobé umelecké štýly a dobový vkus. Kováčske výrobky vysokej umeleckej úrovne vznikali od románskeho obdobia, vynikali najmä kostolný mobiliár z kovaného železa (mreže chórových zábradlí) a umelecky stvárnené kovania dvier (kontinuálna tradícia je doložená v období stredoveku napr. na mnohých miestach v Španielsku). V období gotiky sa v kováčskych dielach uplatnili formy prevzaté priamo zo súdobej architektúry. V období baroka a rokoka vynikli umeleckí kováči vo Francúzsku, ktorí vytvorili množstvo majstrovských diel určených najmä pre šľachtické paláce. Diela, ktoré vznikli v období rokoka, sú dokladmi vrcholného remeselného majstrovstva. Uplatnili sa v nich motívy z ornamentálnych vzorníkov a z diel významných súdobých dekoratérov. Kováčska práca bola v mnohých dielach určených pre reprezentačné stavby zvyčajne kombinovaná s inými umeleckými a výzdobnými technikami spracúvajúcimi kovy (napr. aplikované liate ozdoby, zlátenie).

Na území dnešného Slovenska siahajú začiatky spracovania železa do záveru bronzovej doby (nálezy dýk so železnými čepeľami), rozvíjalo sa popri prosperujúcom vyspelom bronziarstve (podolská a lužická kultúra). V halštatskej dobe sú známe doklady spracovania železa najmä z území vekerzugskej kultúry (spony, náramky, zbrane). V rímskej dobe bol spracovaním železa známy keltský kmeň Kotínov, masívnu kováčsku výrobu mali i germánske kmene Kvádov, Svébov, Vandalov a Longobardov, ktoré v rímskej dobe a v období sťahovania národov dočasne osídlili aj územie Slovenska. Ručná kováčska malovýroba sa formovala od 8. – 9. stor. na hradiskách a v tzv. služobníckych osadách. Vysokú úroveň dosahovalo kováčstvo v období Veľkomoravskej ríše, patrilo k najvyspelejším nielen v regióne strednej Európy. V období vrcholného a neskorého stredoveku pôsobili kováči pri hradoch a v dedinách (viaceré nesú typické názvy Kováčová, Kováčovce a pod.); významnú skupinu výrobcov tvorili aj rómski kováči (od 18. stor. jedno z ich tradičných zamestnaní). Špecializovaním sa na výrobu určitých druhov výrobkov sa od kováčstva oddelili mečiarstvo, panciernictvo, nožiarstvo, zámočníctvo a i. Kováčska výroba bola zameraná na zhotovovanie výrobkov na objednávku a bola úzko spojená s ekonomickým a kultúrnym charakterom prostredia (hrady, banské mestá, mestečká, vidiecke sídla). Od 2. polovice 15. stor. sú doložené kováčske cechy (neskôr organizované podľa špecializácie na druhy výrobkov); k najstarším patrili cechy v Štítniku (založený 1448), Bratislave (1455), Levoči (1470), Spišskej Novej Vsi (1482), Moldave nad Bodvou (1488) a Kežmarku (1490), do polovice 18. stor. vzniklo na Slovensku 82 cechov. Kováči všetky potrebné spracovateľské operácie so železom vykonávali pomocou ručných nástrojov v samostatných stavbách alebo priestoroch (→ kováčňa, → vyhňa), prípadne aj vo vonkajšom prostredí. V 19. a v 1. polovici 20. stor. bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané najmä na zhotovovanie podkov a podkúvanie ťažného dobytka, na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náradia (motyky, položelezné pluhy), na výrobu nástrojov pre drevorubačov (sekery a reťaze), predmetov pre remeselníkov (klince, reťaze), súčastí dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek a saní), kovaných prvkov stavieb (mreže, okenice, dvere, ako aj kovania dvier a okien, často výrazne umelecky stvárnené), kuchynského náradia (trojnožky na varenie, naberačky), svietnikov, náhrobných krížov a i., ako aj na opravy rôznych železných predmetov, kovaní a mechanizmov. Kováči svoje výrobky niekedy zdobili razidlovou technikou, napr. rozetami, krížikmi a kolieskami (spočiatku vlastnícky znak, neskôr výtvarný prvok). Hámrové kováčstvo sa rozvíjalo najmä v stredoslovenských banských mestách, a najmä na Spiši a v Gemeri, k najvýznamnejším centrám hámrového kováčstva patril Medzev. Patrónom kováčov je sv. Elígius.

Postavy kováčov sú známe z viacerých mytológií sveta, napr. z gréckej mytológie boh ohňa a kováč Héfaistos, ktorý vo svojej podzemnej kováčskej vyhni vyhotovil s pomocou Kyklopov blesky pre Dia (Zeus), štít pre Aténu a iné artefakty, z rímskej mytológie boh Vulkán (Vulcanus), z baltských náboženstiev kováč Telavel (aj Teljavel), ktorý ukul Slnko a umiestnil ho na nebeskej klenbe, z fínskej mytológie boh Ilmarinen, ktorý ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt, z germánskej mytológie kováč Wieland, zo slovanskej mytológie Svarog. Postavy mytologických kováčov existujú aj v ďalších európskych, ázijských, afrických a iných mytológiách.

kompa

kompa [gr. > lat. > nem.] — plavidlo, ktorého hlavné rozmery sú prispôsobené na prevážanie dopravných prostriedkov a osôb, používané na spojenie prepravnej trasy (cestnej, železničnej) prerušenej riekou, kanálom alebo jazerom. Čelo a korma kompy majú zvyčajne symetrický podhonový tvar a sú vybavené nájazdovými rampami umožňujúcimi kompenzovať rozdielne ponory pri rôznom zaťažení kompy alebo pri stúpaní, resp. pri klesaní hladiny, po ktorej kompa pláva.

Kompa môže byť bez pohonu alebo s pohonom. Kompa bez pohonu využíva na svoj pohyb prúd vody v rieke alebo v kanáli, pričom dráha pohybu je daná oceľovým nosným lanom umiestneným na stožiaroch na obidvoch brehoch rieky alebo kanála niekoľko metrov nad vodou. Kompa je s nosným lanom spojená na čele a korme prostredníctvom lana a kladky umiestnenej na nosnom lane, ako aj prostredníctvom vrátka, ktorý umožňuje meniť dĺžku lana na kompe. Kompa s pohonom (samohybná kompa) má vlastné propulzné a kormidlové zariadenie a pri prevoze dopravných prostriedkov a osôb sa môže nezávisle pohybovať medzi dvoma brehmi vodnej prekážky.

Na Slovensku sa v minulosti kompa využívala na prevážanie osôb, zvierat, nákladov a povozov na riekach s hlbším korytom (Váh, Hron). Pôvodne pozostávala z dvoch člnov, na ktorých bola položená podlaha z hrubých dosiek. Celú plochu kompy lemovalo malé zábradlie, vchod sa z bezpečnostných príčin uzatváral posuvným brvnom. Premávala pomocou kladky na oceľovom lane upevnenom na obidvoch brehoch rieky. Až do výstavby vodných diel plnila dôležitú ekonomickú a komunikačnú funkciu. V súčasnosti na Slovensku premáva viacero kômp s pohonom, kompa bez pohonu premáva na Váhu medzi obcami Strečno a Nezbudská Lúčka, ako aj na rieke Morava medzi obcami Záhorská Ves na Slovensku a Angern an der March v Rakúsku.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

komasácia

komasácia [lat.], sceľovanie pozemkov — spájanie nesúvislých a rozptýlených poľnohospodárskych pozemkov podľa vlastníckych práv k nim s cieľom vytvoriť väčšie a hospodársky lepšie využiteľné pozemky; historický pojem používaný na Slovensku do 1918, zakotvený v uhorskom zvykovom práve. V súčasnosti je sceľovanie pozemkov súčasťou pozemkových úprav, pričom scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov upravuje zákon č. 330 z 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách.

— Na Slovensku sa po prvýkrát uskutočnila komasácia v 18. stor. počas urbárskej regulácie Márie Terézie (→ tereziánsky urbár). Zo zemepanskej (alodiálnej) pôdy sa oddeľovali (segregovali) dominikálne (panské) pozemky (→ alód, → dominikál), ktoré sa stali vlastníctvom šľachtica, a rustikálna pôda (→ rustikál) sa zapísala aj s povinnosťami poddaných do urbára. Po zrušení poddanstva (1848) sa z poddaných stali slobodní roľníci, ktorí mohli voľne disponovať s pôdou, ktorú obrábali, museli si ju však odkúpiť (ak nemali na to dostatok finančných prostriedkov, štát im poskytol úver, k prevodu pôdy však mohlo dôjsť až po jeho splatení, a ak pôdu nesplatili do určitého času, ich vlastnícke právo sa zrušilo; pôda bola vo vlastníctve roľníkov s tzv. zrušovacou podmienkou; splácanie úverov pretrvávalo až do 1896). Pôdu vo vlastníctve roľníkov, bývalých urbárnikov (asi 25 % z celkovej výmery pôdy na území Slovenska), bolo možné dediť. Ďalšia časť bola vo vlastníctve novovzniknutej vrstvy veľkostatkárov (bývalých zemepánov; 36 % všetkej pôdy), ktorí ju obrábali prostredníctvom najatých pracovných síl (bezzemkov, nemajetných roľníkov, želiarov). V dôsledku dedenia roľníckej pôdy (majetok sa rozdelil medzi všetkých dedičov) a agrárnej preľudnenosti (70 % obyvateľstva žilo z pôdy) dochádzalo k ďalšej rozdrobenosti pozemkov (na 1 roľníka nepripadal spolu ani 1 ha pôdy, jeden roľník však mal pôdu rozdrobenú aj v desiatich parcelách v chotári). Urbársky patent prijatý 1853 prispel spolu so zákonným článkom 53 z 1871 ku komasácii pôdy, ktorá už bola právne vo vlastníctve slobodných roľníkov. Týkala sa však iba pozemkov zapísaných v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli (šľachta, cirkev), štát a mestá. Jej cieľom bolo vydeľovanie pozemkov do spoluvlastníctva jednotlivým urbárskym usadlostiam (na základe výsledkov segregácie a pomerného delenia), a nie sceľovanie pozemkov. Urbársky patent obsahoval aj klauzulu, podľa ktorej mal bývalý zemepán do jedného roka požiadať o komasáciu a segregáciu (vydeľovanie zemepanských lesov a pasienkov bývalým poddaným), o ktorých od 1855 rozhodovali urbárske súdy. Komasácia panských pozemkov (uskutočnila sa asi v 10 % obcí) prebiehala rýchlejšie, komasácia bývalých urbárskych pozemkov pokračovala pomaly a neúspešne pre právne nejasnosti (chybné alebo neúplné zápisy v pozemkových knihách a v katastrálnych mapách), ako aj pre odpor roľníkov a nedostatok financií.

Komasácia, ktorej cieľom bolo sceľovanie pôdy, sa uskutočnila na základe zákonného článku 39 z 1908 a nariadenia ministerstva spravodlivosti z 1909. Začatie komasačného konania bolo založené na zásade dobrovoľnosti (žiadosť osôb, ktorým patrila jedna štvrtina sceľovaného územia alebo ktorých majetok tvoril aspoň polovicu tohto územia). Komasáciu mohol nariadiť iba krajský súd, ktorý bol právnou zárukou pri zásahu do vlastníckeho práva. Jeho úlohou bolo overenie nového stavu a na základe jeho rozsudku boli zúčastnení majitelia uvedení do držby vymeraných nových (už scelených) parciel. Do 1918 sa uskutočnila komasácia iba v 21 obciach na ploche 17-tis. ha.

kohút

kohút

1. samec vtákov z radu kurotvaré. Vyznačuje sa zvyčajne vyššou hmotnosťou než sliepka, pestrým sfarbením, predĺženými chvostovými perami, rôznymi výrastkami na hlave (hrebeň a mäsité laloky) a ostrohami na nohách. Ozýva sa druhovo špecifickým hlasom, najčastejšie počas toku; typické je kikiríkanie kohúta kury domácej (Gallus gallus domesticus). Kohúty väčšiny druhov sú polygamné, o svoje potomstvo sa nestarajú.

V tradičných predstavách sa kohútovi pripisovala ochranná i veštecká funkcia, symbolizoval plodnosť a bojovnosť. U starých Iráncov (Peržanov) v predislamskom období bol strážcom ríše dobra, zaháňal démonov a videl do budúcnosti. Východní Slovania ho často používali ako obetný dar. Čierny kohút bol posvätným vtákom Svantovíta, neskôr sa u pobaltsko-polabských Slovanov preniesol kult kohúta na sviatok sv. Víta, ktorému kažoročne obetovali hydinu. Rituálne zabíjanie kohúta symbolizovalo zánik starého a nástup nového života.

Na Slovensku bolo kohútie mäso rituálnym jedlom pri obradoch prechodu, na krstinách, svadbách a karoch. Kohút ohlasoval začiatok dňa, podľa poverových predstáv jeho hlas zaháňal nočných démonov, revenantov a upírov (Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial). Symbolizoval plodnosť i bojovnosť, z jeho správania sa odvodzovali predpovede a veštby, napr. kikiríkanie predo dvermi znamenalo hádku v dome, trojnásobné kikiríkanie na pravé poludnie (príp. kikiríkanie sliepky) smrť gazdu, kikiríkanie večer nešťastie, ak kohút vyletel na strechu domu, požiar (drevené a kovové plastiky kohútov sa umiestňovali na veže a štíty domov na ochranu pred požiarom), ako aj mnohé pranostiky, napr. ak kohút vyletel na plot, malo byť pekne, ak hrabal na hnoji alebo veľa kikiríkal, malo pršať, koľkokrát sa ozval na Božie narodenie (25. decembra), toľkokrát mali byť prerušené jarné práce pre zlé počasie. Čierny kohút chránil dom pred ohňom a prinášal šťastie, v iných predstavách bol jednou z podôb zlého ducha (v antropomorfnej podobe sa niekedy znázorňoval čert s kohútím zobákom a za klobúkom s perom z chvosta čierneho kohúta, ktorým dával ľuďom podpisovať zmluvy). Biely kohút odháňal hlodavcov, ale aj nápadníkov. Kohútia krv sa používala ako liečivo, potierali sa ňou bradavice alebo sa používala na odohnanie smrti ťažko chorých;

2. tech. aj kohútik — a) súčiastka na zatváranie, prípadne na rozdeľovanie toku kvapaliny alebo plynu v potrubí. V telese kohúta sa otáča guľa (guľový kohút) alebo kužeľ (kužeľový kohút) s otvorom v priamom smere (jednocestný kohút) alebo v tvare T (trojcestný kohút). Čap gule alebo kužeľa je ukončený štvorhranom, ktorého otáčaním kľúčom alebo ručnou pákou sa zatvára alebo mení smer toku kvapaliny, resp. plynu (zatvárací, regulačný kohút), alebo výtok (výtokový, výpustný, odvodňovací kohút). Ručné ovládanie kohúta je vždy doplnené vizuálnou kontrolou (poloha páky, ryska) a používa sa pri rozvodoch s menším priemerom (plyn alebo pomalšie prúdiaca kvapalina); b) spúšťací mechanizmus niektorých strelných zbraní, spúšť.

kofa

kofa [maď.] —

1. v minulosti predavačka na trhu, trhovkyňa. Predávala produkty (zeleninu, ovocie, hydinu, maslo), ktoré nakupovala priamo od výrobcov (vidieckeho obyvateľstva), čím konkurovala miestnym obchodníkom. V pol. 18. stor. pre vysoký počet kof na bratislavských trhoch nebolo možné kupovať tovar priamo od výrobcov, čo mesto riešilo obmedzovaním ich činnosti;

2. prenesene žena s nevhodným, hrubým a hlučným správaním.

kódex

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.

kočovníctvo

kočovníctvo, nomádstvo —

1. spôsob života určitého spoločenstva (napr. rodu, kmeňa, etnika), ktorý úzko súvisí so spôsobom zabezpečenia jeho obživy (kočovníctvo ako forma ekonomiky) a pri ktorej spoločenstvo nemá stále sídlo, ale v závislosti od ročného obdobia sa sťahuje z miesta na miesto. Termín kočovníctvo nie je jednoznačne definovaný. Ako kočovné sa niekedy označujú aj prvotné spoločenstvá lovcov a zberačov staršej kamennej doby (paleolitu), ktoré neboli natrvalo usadené, pretože sa v dôsledku vyčerpania zdrojov potravy museli presúvať (kočovať) z miesta na miesto; tento spôsob života a zabezpečenia obživy je charakteristický aj pre niektoré prírodné národy žijúce v súčasnosti. Najčastejšie sa ako kočovníci (nomádi) označujú príslušníci pastierskych spoločenstiev (niekedy nazývaných aj pastierske kmene), ktoré sa pohybujú so svojimi čriedami za pastvou po určitom území, žijú v prenosných obydliach a v závislosti od ročných období sa viac-menej periodicky vracajú na určité miesta; v tomto prípade sa kočovanie považuje za formu, resp. vetvu usadlého roľníctva. Pri polokočovnom spôsobe života spoločenstvo časť roka žije na jednom mieste, pri polousadlom spôsobe života sa časť spoločenstva zdržuje na jednom, stabilnom mieste a časť kočuje. Rozlišuje sa vertikálne (v hornatých oblastiach pohyb zo zimnej paše v dolinách na letnú pašu do hôr) a horizontálne kočovníctvo (napr. v lete pohyb na sever, v zime na juh). Doplnkovými formami obživy sú poľnohospodárstvo, lov a obchodovanie.

Existuje 7 hlavných oblastí rozšírenia kočovníctva, pričom príslušníci mnohých národov alebo etník sa v priebehu 20. stor. usadili a v súčasnosti kočuje len ich malá časť:

1. euroázijské stepi (Mongoli, Buriati, Chakasi, Tuvania, Kirgizi, Kazachovia a i.) – chov koní, hovädzieho dobytka, oviec, kôz a tiav;

2. Blízky východ, Irán, Afganistan (Paštuni, Bachtijári, Balúči, turkické národy Iránu a Afganistanu) – chov kôz, oviec, koní, tiav a oslov;

3. Arabský polostrov (Arabská púšť), severná a severovýchodná Afrika (arabskí beduíni, Berberi, Kušiti) – chov tiav;

4. oblasť saván na juh od Sahary v západnom Sudáne (Fulbovia), vo východnej Afrike (Niloti) a v južnej Afrike (Hererovia, Zuluovia, Xhosovia, Khoini) – chov hovädzieho dobytka;

5. vysokohorské oblasti Ázie (Tibet, Pamír, Kaukaz) a Južnej Ameriky (Andy) – polousadlý chov hovädzieho dobytka;

6. oblasť Sibíri a európske tundry (Saamovia, Nenci, Eveni, Nganasani, Čukčovia, Koriaci) – chov sobov;

7. prérie (Veľké prérie) Severnej Ameriky, pampy Južnej Ameriky – chov koní a lov.

K menším oblastiam patria horské oblasti Balkánskeho polostrova (Arumuni, Karakačani).

V Európe v súčasnosti žije kočovným spôsobom časť rómskeho etnika. Na území dnešného Slovenska kočovanie Rómov existovalo až do polovice 20. stor., od 1958 bolo kočovanie osôb zákonom zakázané (→ Rómovia). Po zmene spoločensko-politickej situácie nebolo od 1990 kočovníctvo v Česko-Slovensku obmedzené právnymi predpismi ani sankcionovateľné. Od 2004 platí v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie (podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2004/38/ES z 29. apríla 2004) právo občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov Európskej únie. Na ochranu práv Rómov a kočujúcich osôb v Európskej únii bolo zriadené Európske fórum Rómov a kočovníkov (Evropako Forumo e Romengo thaj e Phirutnengo, angl. European Roma and Travellers Forum, 2004), ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv a rovnosti príležitostí;

2. prenesene časté sťahovanie sa, napr. za prácou, putovanie.

kmotrovstvo

kmotrovstvo — druh duchovného príbuzenstva formovaný cirkevnoprávnymi úkonmi a ľudovou spoločenskou-obradovou tradíciou. Vytvára sa na základe krstu alebo birmovky (birmovanie) medzi rodičmi krstňaťa alebo birmovanca a jeho krstnými alebo birmovnými rodičmi, v minulosti aj pri ľudových obradoch sprevádzajúcich prijatie dievky alebo mládenca medzi členov príslušnej sociálnej skupiny (mládenecký spolok, kmotrovstvo na robotách alebo na púťach).

Krstní alebo birmovní rodičia mali v rámci príbuzenstva dôležité postavenie. Ich status bol vymedzený vzťahom ku krstňaťu alebo k birmovancovi a k jeho rodičom (kmotor, kmotra). Kmotrovstvom spriaznení ľudia mali dôležitú úlohu v obradoch životného cyklu (vádzka, svadba, pohreb). Z kmotrovstva vyplývalo aj upevňovanie vzájomných vzťahov medzi skmotrenými rodinami (rodinné oslavy, návštevy v čase hodov alebo zabíjačky). Význam kmotrovstva ako dôležitého príbuzenského vzťahu pretrváva aj v súčasnej slovenskej spoločnosti a odráža sa v rodinnom i v spoločenskom živote.

klobučníctvo

klobučníctvo

1. remeslo zamerané na výrobu klobúkov. Na území dnešného Slovenska vznikalo v 15. – 16. stor. a jeho rozvoj úzko súvisel so zvyšovaním chovu oviec – popri pôvodných materiáloch (súkno alebo slama) sa klobúky najčastejšie vyrábali z plstenej ovčej vlny (→ plstenie). Klobučníci vlnu nakupovali na jarmokoch alebo priamo od chovateľov oviec, pri plstení do nej pridávali aj kravskú srsť, ktorú získavali od garbiarov. Vlnu zamokra vrstvili, trením a tlakom upravovali na požadovanú hrúbku a formovali do tvaru homole (škrumpy), ktorú potom tvarovali, farbili (obyčajne načierno) a leštili. Na záver sa klobúky podšívali látkou a zdobili podľa regionálnych a módnych požiadaviek zákazníkov.

Na Slovensku v 16. stor. vzniklo 9 klobučníckych cechov: v Levoči (1501), Banskej Štiavnici (1530), Trenčíne a Krupine (1567), Trnave (1572), Bardejove a Bratislave (1575), Prešove (1593) a Banskej Bystrici (1594), neskôr ich bolo vyše 40. V 2. polovici 16. stor. sa klobučníctvo delilo na slovenské (resp. uhorské) a nemecké, podľa druhov vyrábaných klobúkov (na krojové a spoločenské potreby Slovákov, Nemcov, príp. Maďarov) a národnosti majstrov; v 17. stor. vznikol aj cech srbských klobučníkov v Komárne. Strediskami klobučníctva bola v 16. – 17. stor. Bratislava a v 18. stor. Banská Bystrica, 1828 bolo najviac klobučníkov v Bardejove, Kysuckom Novom Meste, Banskej Bystrici a Novej Bani, 1890 fungovalo v slovenských župách 459 klobučníckych dielní, 1910 okolo 274. Pokusy o manufaktúrnu výrobu klobúkov na Slovensku sú doložené v 18. stor., v 19. stor. vznikla v Bratislave továreň na klobúky (1890 v nej pracovalo 88 robotníkov), ktorá spôsobila postupný zánik menších klobučníckych dielní. Patrónom klobučníkov je sv. Jakub (Jakub st. alebo väčší);

2. predajňa alebo výrobňa klobúkov.

klobása

klobása — potravinársky výrobok najčastejšie vyrobený zo zmesi mletého mäsa, slaniny alebo iného živočíšneho tuku s prídavkom soli, korenín a ďalších ingrediencií (bylinky, cesnak ap.), plnený do technologických obalov (prírodné alebo umelé črevo) a zaúdený. Pomleté mäso s prísadami sa miešaním upraví na požadovanú štruktúru a po odležaní sa plní do čriev s priemerom najviac 40 mm, ktoré klobásam dávajú typický tvar, podmieňujú ich veľkosť a vzhľad. Následne sa klobásy údia a tepelne opracúvajú doúdením (napr. parno-dymovou zmesou; mäkké, tepelne opracované klobásy) alebo sa údia a sušia (trvanlivé, tepelne neopracované klobásy; trvanlivosť sa zabezpečuje fermentáciou a sušením alebo len sušením). Do niektorých klobás sa pridávajú štartovacie kultúry typu Lactobacillus, ktoré v procese údenia fermentujú prítomné cukry na kyselinu mliečnu.

Mnohé krajiny a regióny majú na výrobu klobás vlastné receptúry spočívajúce v rôznej kombinácii použitých mias (napr. bravčového, jahňacieho, kozľacieho, baranieho), v odlišných technologických postupoch (údenie a zrenie) i v kombinácii korenín a špecifických ingrediencií. Na údenie sa používa zvyčajne drevo z listnatých stromov (dubové, bukové, agátové, ale i slivkové, jabloňové, čerešňové). Klobásy sa konzumujú priamo za studena alebo varené, pečené, grilované alebo opekané na priamom ohni, s pečivom, chlebom alebo aj s horčicou, chrenom či s kečupom. Klobásy sa používajú pri príprave ďalších jedál, ako sú kapustnica, iné mäsové polievky a pečené špeciality. V súčasnosti sa niektoré druhy klobás vyrábajú s prídavkom rôznych lacných náhradiek (napr. škrobové deriváty, hydinový separát, rastlinné proteínové koncentráty, múka), ktoré podstatne znižujú nielen ich výživovú, ale aj senzorickú hodnotu.

Príprava klobás je známa od staroveku, vyrábali ich najmä pre ich trvanlivosť napr. Číňania, Gréci a Rimania. Na Slovensku boli klobásy známe takmer na celom území. V niektorých horských regiónoch, kde nebol dostatok mäsa, sa však ich príprava rozšírila až v priebehu 20. stor. Pripravovali sa z mletého alebo z posekaného surového bravčového mäsa (podľa lokálnych zvyklostí sa mohli pridať i iné druhy mäsa) a prísad (soľ, cesnak, čierne korenie, paprika, nové korenie, rasca). Mäso zmiešané s prísadami (zmes, plnka) sa nechalo postáť a potom sa plnilo pomocou kužeľovo zúženej rúrky do čriev. Konce sa uzavreli preložením samotného čreva alebo špagátom. Klobásy sa údili pomaly studeným dymom a zaúdené sa uskladňovali na chladných a suchých miestach. Výroba domácich klobás pretrváva do súčasnosti, pričom sa ustálili viaceré ich lokálne varianty (napr. záhorácke, spišské, zemplínske a čabianske klobásy).

kliatba

kliatba

1. vedomé a zvyčajne nahlas vyslovené privolávanie zla a nešťastia na človeka alebo na skupinu ľudí. Pôvodné funkcie kliatby boli magické a rituálne. Vzťahovala sa na jednotlivca, ktorý sa jej vyslovením stal prekliatym, mohla však zahŕňať aj jeho potomstvo, resp. celý rod (napr. do siedmeho pokolenia). V obyčajovom a neskôr i v zákonnom práve bola prostriedkom potvrdzujúcim pravdivosť vlastnej výpovede (v rámci prísahy). Kliatba mala aj okultistický význam, napr. pri zaklínaní (ako psychoterapia a pri chorobách) alebo pri vyvolávaní duchov a zvláštnych udalostí. Predstavy o účinnosti kliatby sa premietli do mnohých ľudových podaní (povesti, rozprávky, balady) a stali sa inšpiráciou viacerých umeleckých diel;

2. verejné vylúčenie zo spoločenstva, vyobcovanie spojené so stratou občianskych alebo náboženských práv; v katolíckej a pravoslávnej cirkvi a v judaizme exkomunikácia (v kresťanstve nazývaná aj anatéma, v judaizme cherem). V dejinách ľudstva jestvovala kliatba ako druh sankcie s rôznymi formami a stupňami. Osoba, nad ktorou rod, obec, panovník, súdna inštitúcia alebo cirkev vyslovili kliatbu, bola čiastočne alebo úplne a dočasne alebo natrvalo vylúčená (exkomunikovaná) zo spoločenstva obce alebo rodu alebo z verejného či z náboženského života, mohla byť zbavená majetku alebo právnej ochrany, vypovedaná z miestneho spoločenstva či z regiónu. Cirkevná kliatba predstavovala najvyšší cirkevný trest, ktorý mohol byť udelený bežným ľuďom, významným osobám (svetským predstaviteľom a cirkevným hodnostárom) či náboženským komunitám najčastejšie pri obvinení z herézy (vzťahovala sa aj na knihy a spisy; → index zakázaných kníh), ako aj z politických príčin (napr. kliatba nad panovníkom pri boji o investitúru);

3. prenesene nepriazeň osudu, zlý údel, prekliatie.

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry — slovenská populárno-vedecká národopisná knižná edícia, ktorá vychádzala 1967 – 2006 vo Vede, vydavateľstve SAV. Prezentovala najtypickejšie prejavy ľudovej kultúry celoslovenského a regionálneho významu a populárno-vedeckou formou sprístupňovala širšej verejnosti doma i v zahraničí výsledky vedeckej práce slovenských etnografov. Autorom jej koncepcie bol A. Pranda.

V Klenotnici slovenskej ľudovej kultúry vyšlo 21 zväzkov: Pastierstvo v oblasti Vysokých Tatier (1967) od J. Podoláka, Ľudové balady na Horehroní (1969) a Vojenské a regrútske piesne (1991) od S. Burlasovej, Výšivka v oblasti Trnavy (1968) od E. Holéczyovej, Žatevné a dožinkové piesne (1969) od O. Dema a Olgy Hrabalovej (*1930, †2017), Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969) a Človek vo vinici (1989) od E. Drábikovej (Kahounovej), Ľudové šperky na Slovensku (1972) od Heleny Johnovej (*1926, †2006), Cintoríny na Slovensku (1972) od R. Bednárika, Ľudové hračky na Slovensku (1972) od P. Michalidesa, Slovenské ľudové tkaniny (1976) od E. Markovej, Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (1976) od K. Ondrejku, Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier (1979) od V. Gašparíkovej, Slovenská ľudová balada v interetnickom kontexte (1978) od O. Zilynského, Ľudové kožušníctvo na Slovensku (1981) a Ľudová výroba na Slovensku (1992) od J. Paličkovej-Pátkovej, Ľudové rybárstvo na Slovensku (1984) od J. Mjartana, Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) od J. Michálka, Roľník a jeho práca (1988) od P. Slavkovského, Dekor symbol. Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext (2001) od O. Danglovej a Tradície hmotnej kultúry Ukrajincov na Slovensku (2006) od M. Sopoligu.

klčovanie

klčovanie — odstraňovanie pňov a koreňov drevín z pôdy zvyčajne vykopávaním alebo vysekávaním. V minulosti bolo klčovanie jedným zo spôsobov získavania novej poľnohospodárskej pôdy premenou lesnej pôdy alebo zanedbaných pastvín na pole. Po odvezení úžitkového dreva sa vyklčovaná plocha očistila od zvyškov dreva a koreňov pomocou úzkej motyky (klčovnice) a následne sa odpadové drevo, vykopané korene, tráva a suché lístie spálili a popolom sa pohnojila pôda. Takto získané pole (kopanica, laz, klčovisko) sa prekopalo motykami a obsialo nenáročnými plodinami, napr. ovsom alebo jačmeňom, od začiatku 19. stor. sa do takejto pôdy sadili i zemiaky.

V súčasnosti je klčovanie v lesníctve súčasťou technológie celoplošnej prípravy pôdy v určitých špecifických prípadoch obnovy lesa, napr. pri priamom prevode nízkeho lesa na vysoký les alebo na Slovensku v centrálnej časti Záhorskej nížiny pri obnove borovicových porastov.

klan

klan [keltské jazyky] —

1. príbuzenská skupina ľudí odvodzujúca svoj pôvod od jedného spoločného (často totemického; → totem) predka. Na rozdiel od rodu pri klane zväčša nie je možné dokázať (skutočný alebo fiktívny) pokrvný vzťah. Zvyčajne sa za klan považujú len unilineárne skupiny ľudí (odvodzujúce svoj pôvod od spoločného predka len po jednej línii, od ženy alebo od muža; → matrilinearita, → patrilinearita), nie je to však všeobecne platné kritérium. Klany sú spravidla exogamné (→ exogamia). Predok symbolizuje sociálnu jednotu a identitu členov klanu. Klanová príslušnosť hrá úlohu v mnohých činnostiach a rituáloch a je politicky významná. Klan je väčšou príbuzenskou skupinou než rod a menšou než frátria;

2. hist. rodové zväzy v Škótsku, Írsku a vo Walese odvodzujúce svoj pôvod od spoločného (často mýtického) predka. Nadväzovali na sociálnu kultúru Keltov a ich vznik bol spojený s potrebou usadlého spôsobu života. Boli organizované na princípoch tradičnej patriarchálnej rodiny a spoločného, najmä pozemkového vlastníctva. Príslušnosť ku klanu znamenala nárok na podiel zo spoločne užívanej pôdy, na užívanie pastvín i na pomoc vo všetkých oblastiach života (sociálnej, hospodárskej, vojenskej), ako aj povinnosť vzájomnej solidarity. Na čele klanu stál náčelník s bezvýhradnou autoritou. Klany sa identifikovali s ovládnutým geografickým územím, ktorého centrom bol zvyčajne hrad, kde sa konávali aj pravidelné zhromaždenia, ako aj s erbom alebo s iným symbolom (napr. v Škótsku neskôr so vzorom na kilte; → tartan). Príslušnosť ku klanu sa vyjadrovala predponou pred priezviskom (v Írsku Ó alebo O’, napr. Ó Dálaigh, O’Connell; v Škótsku Mac, napr. MacDougall, MacDonald). V Írsku sa začal prechod kmeňov na klanové spoločenstvá okolo 670, v 7. – 8. stor. tam jestvovalo množstvo malých kráľovstiev (túath) s klanovým systémom. V Škótsku siahajú začiatky klanov do 6. stor., klany z oblasti sev. Škótska (Highlands) zohrali v 18. stor. významnú úlohu v období jakobitských povstaní, keď ich územie slúžilo ako základňa prívržencov jakobitov. Klany mali významnú úlohu aj ako organizačné jednotky v boji proti Angličanom. Klanový systém zanikol v Írsku koncom 16. a začiatkom 17. stor., v Škótsku na konci 18. stor. po porážke jakobitov, keď mnoho významných príslušníkov klanov emigrovalo do Ameriky. Oživenie záujmu o tradíciu klanov nastalo v 19. a 20. stor. a súviselo s prebudením záujmu o národnú históriu i so snahou o dosiahnutie istej miery samostatnosti. V Škótsku zabezpečuje registráciu klanov heraldický úrad Court of Lord Lyon v Edinburghu. R. 1989 vznikla v Írsku organizácia Klany Írska (Clans of Ireland), ktorej cieľom je zostavenie a dopĺňanie registra írskych klanov;

3. skupina rodín v príbuzenskom vzťahu, rod (napr. rodinný klan, kennedyovský klan);

4. v prenesenom význame vnútorne úzko previazaná skupina ľudí, ktorú spája silný spoločný záujem (napr. mafiánsky klan).

klampiarstvo

klampiarstvo — kovospracujúce remeslo alebo odbor zameraný na zhotovovanie rozličných predmetov z plechu potrebných na ochranu stavieb pred dažďovou vodou (odkvapové žľaby, odpadové rúry, žľabové a upevňovacie dielce) i na rôzne druhy oplechovania (strešné, štítové, rímsové, atikové), v minulosti aj na zhotovovanie plechových nádob a i. potrieb do domácností (hrnce, kade, formy, krhly, lieviky, paráky).

V minulosti tvorili zariadenie klampiarskej dielne ohýbačky plechu, vrúbkovací a tvarovací ručný stroj, valcovací stroj, nitovačka, nákova a rohatina, piecka, pracovný stôl so zverákmi (kováčskym a zámočníckym) a sochorové nožnice. Používali sa meracie a rysovacie šablóny i rôzne špeciálne nástroje na sekanie a vysekávanie, rezanie, strihanie a vystrihovanie, ohýbanie, lisovanie, prebíjanie, nitovanie, stáčanie a vyrovnávanie, obrubovanie, zakladanie drôtu, spájkovanie a tepanie spojené s rôznymi spôsobmi opracovania plechu. V súčasnosti sú klampiarske dielne okrem ručných nástrojov vybavené aj moderným strojovým zariadením.

Klampiari boli na území dnešného Slovenska už v stredoveku, cech si založili len v Bratislave (1754). R. 1828 bolo na Slovensku 39 klampiarov, do konca 19. stor. nastal veľký rozvoj klampiarstva spojený s rozmachom stavebnej činnosti a s uprednostňovaním lacnejších a praktickejších klampiarskych výrobkov pred drevenými a hlinenými. R. 1900 bolo v 18 slovenských župách spolu 402 klampiarskych dielní, pričom do 1910 ich počet vzrástol na 549. Začiatkom 40. rokov 20. stor. patrili k najväčším centrám klampiarskej výroby Bratislava, Banská Bystrica, Žilina, Nitra, Poprad, Slovenská Ľupča, Hlohovec, Nové Mesto nad Váhom, Michalovce, Liptovský Mikuláš, Modra, Pezinok, Ružomberok, Trenčín a Zvolen. Na západnom Slovensku nadobudla klampiarska výroba vyspelé umelecké formy dotvárajúce architektonický výraz domov. Neskôr sa klampiarske výrobky začali vyrábať aj priemyselne, v súčasnosti sa klampiarstvo ako remeslo uplatňuje najmä na stavbách (→ klampiarske práce) a pri opravách karosérií áut.

kľaganie

kľaganie — zrážanie mlieka pridaním syridla (→ kľag); základný technologický postup pri salašníckom mliečnom hospodárstve v karpatsko-balkánskom priestore.

kľačanie

kľačanie — poloha tela na kolenách;

1. náb. vonkajší neverbálny prejav úcty a podriadenosti Bohu (božstvu). Praktizuje sa pri modlitbe a meditácii vo viacerých náboženstvách (v buddhizme, hinduizme, judaizme, islame i v niektorých pohanských kultoch), typický je pre kresťanstvo, kde je prejavom vnútorného postoja veriaceho v modlitbe, výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Človek ním pri úpenlivej modlitbe (Lk 22,41; Sk 9,40; Ef 3,14) uznáva svoju nepatrnosť pred Bohom a závislosť od neho i nekonečný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením a prejavuje chválu jeho svätosti a velebnosti. Rozlišuje sa medzi kľačaním ako osobným prejavom úcty (podľa vlastného prežívania veriaceho) a kľačaním v spoločenstve, zvlášť pri niektorých obradoch počas bohoslužby, keď sa považuje za liturgický postoj tela.

V rímskokatolíckej liturgii sa na znak úcty uplatňuje aj pokľaknutie na jednom kolene pred eucharistiou, oltárom a krížom (v západnej kresťanskej liturgii sa praktizuje od začiatku novoveku, v byzantskom obrade a v pravoslávnej liturgii sa neuplatňuje). V kresťanských chrámoch sa nachádzajú aj lavice prispôsobené na kľačanie i kľačadlá.

V judaizme je kľačanie výrazom klaňania sa jedinému živému Bohu (2 Krn 6,13 – 14; Dan 6,11 – 12).

V islame sa na kľačanie počas modlitby používa modlitebný koberček (sadždžáda).

V staroveku Gréci a Rimania kategoricky odmietali kľačanie pred svojimi bohmi. Kľačanie sa považovalo za nehodné pre slobodného rímskeho občana a rímski filozofi (napr. Plutarchos) ho charakterizovali ako výraz povery;

2. druh trestu; v minulosti sa kľačaním na tvrdej podložke trestali najmä deti (napr. za neposlušnosť).

Kiliánová, Gabriela

Kiliánová, Gabriela, 16. 4. 1951 Bratislava — slovenská etnologička. R. 1974 – 82 pôsobila na Katedre etnografie a folkloristiky (dnes Katedra etnológie a kultúrnej antropológie) Filozofickej fakulty UK, od 1983 v Národopisnom ústave SAV (dnes Ústav etnológie SAV; 2000 – 12 riaditeľka).

Zaoberá sa slovesnou folkloristikou, výskumom kolektívnej identity a kolektívnej pamäti, modernizačnými a transformačnými procesmi v súčasnej slovenskej spoločnosti a rituálmi smrti. Spoluzakladateľka (s E. Krekovičovou) edície knižných publikácií Etnologické štúdie (1994). Autorka 3 monografií, napr. Identita a pamäť. Devín/Theben/Dévény ako pamätné miesto (2005; nem. 2011), spoluautorka 5 monografií vydaných na Slovensku, napr. My a tí druhí v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformácie kolektívnych identít (2009), 11 monografií vydaných v zahraničí, napr. Rituál: Konflikt a konsenzus. Prípadové štúdie z Ázie a Európy (Ritual: Conflict and Consensus. Case Studies from Asia and Europe, 2012), autorka vyše 90 vedeckých článkov, spolueditorka 7 vedeckých zborníkov, hlavná redaktorka elektronickej encyklopédie ľudovej kultúry Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom (2011) a časopisu Slovenský národopis (od 2001). Členka viacerých domácich i zahraničných vedeckých organizácií, združení a redakčných rád vedeckých časopisov. Nositeľka Herderovej ceny (2006).

keramika

keramika [gr.] —

1. materiály a predmety vyrobené z anorganických nekovových surovín, ktoré získavajú svoje charakteristické vlastnosti vypálením pri vysokej teplote;

2. odbor ľudskej činnosti zaoberajúci sa:

a) výrobou keramických materiálov a predmetov slúžiacich na technické účely (napr. v stavebníctve, architektúre, hutníckom, strojárskom, chemickom, textilnom a elektrotechnickom priemysle; → keramický priemysel);

b) výrobou predmetov každodennej potreby (úžitková keramika, dekoratívna keramika);

c) zhotovovaním umeleckých predmetov (druh umenia).

Všeobecne sa pod keramikou rozumie tradičná keramika, ktorá sa zhotovuje z prírodných surovín, v súčasnosti však prudko napreduje vývoj nových keramických materiálov s výnimočnými vlastnosťami získavaných zo synteticky pripravených surovín.

Výroba tradičnej keramiky vzhľadom na všeobecnú dostupnosť základných surovín (hlina, voda) patrí k najstarším odborom ľudskej činnosti. Zdokonaľovaním výrobných technologických postupov nadobudla tradičná keramika vlastnosti, vďaka ktorým sa uplatnila nielen ako predmet dennej potreby, ale aj v rôznych priemyselných odvetviach. Oddávna je spojená s umeleckou tvorbou a významnú úlohu zohráva aj v architektúre.

Keramické výrobky sa vyznačujú stabilnými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami, vysokou pevnosťou, odolnosťou proti vlhkosti, chemickým vplyvom, vysokým teplotám a prudkým zmenám teploty, tepelnoizolačnými vlastnosťami (v požadovaných prípadoch dobrou tepelnou vodivosťou) a trvanlivosťou.

Podľa spôsobu použitia (účelu) sa tradičná keramika delí na úžitkovú (používa sa v domácnostiach v kuchyni a pri stolovaní, a to najčastejšie porcelán, menej kamenina a hrnčina), dekoratívnu (→ figurálna keramika; vázy, svietniky, ozdobné taniere, džbány ap.), zdravotnú (sanitárna keramika; umývadlá, záchodové a pisoárové misy, bidety), stavebnú (tehliarske výrobky, obkladová keramika, výrobky z kameniny, kachliarske výrobky), technickú (izolátory v elektrotechnike, niektoré konštrukčné prvky v strojárstve ap.) a žiaruvzdornú (dinas, šamot, magnezit).

Keramika sa ďalej rozdeľuje podľa vlastností črepu, ktoré nadobúda pri vypaľovaní, a to podľa jeho nasiakavosti, resp. hutnosti, štruktúry, pórovitosti a sfarbenia. Podľa nasiakavosti sa rozlišuje spekaná (nasiakavosť do 1,5 %), polospekaná (1,5 – 3 %), hutná (3 – 6 %), polohutná (6 – 10 %) a pórovitá (viac než 10 %) stavebná keramika; iné členenie udáva pri spekanej keramike nasiakavosť do 2 %, pri polospekanej keramike 2 – 5 % a pri pórovitej keramike nad 5 %.

Podľa štruktúry črepu sa keramika rozdeľuje na jemnú (štruktúra je viditeľná len pod mikroskopom; keramika je vyrobená z jemne mletej suroviny; patria sem výrobky so spekaným až polohutným črepom, napr. zdravotná keramika, kamenina, obkladačky a dlaždice, úžitková a umelecká keramika) a hrubú (štruktúra je viditeľná voľným okom; keramika je vyrobená z hrubšie mletej suroviny; patria sem výrobky s pórovitým črepom, napr. tehliarske a žiaruvzdorné výrobky), ďalej podľa sfarbenia črepu na keramiku s bielym (belnina) a farebným črepom (terakota; má klasický tehlovočervený črep), podľa pórovitosti (t. j. podľa pomeru objemu všetkých pórov k celkovému objemu vzorky keramiky) na keramiku s pórovitým črepom (pórovina; má pórovitý črep, ktorý prepúšťa vodu aj plyny; na dosiahnutie nepriepustnosti sa polieva engobou alebo glazúrou, ktoré sa vypaľujú; patria sem hrnčina, fajansa a belnina, napr. zdravotná keramika) a keramika s nepriepustným črepom (má dokonale spekaný črep; napr. kamenina a porcelán).

Základnými surovinami na výrobu keramiky sú íl, resp. hlina, ktoré po zmiešaní s vodou vytvárajú plastickú hmotu (cesto) vhodnú na tvarovanie keramických výrobkov (→ keramická hmota).

Tvarovanie sa v remeselných podmienkach uskutočňuje rukou alebo na hrnčiarskom kruhu, v priemyselnej výrobe závisí od druhu výrobku. Určujúcu úlohu zohráva obsah vody v ceste, ktorý ovplyvňuje jeho plastickosť. Výrobky sa vytvárajú razením (cesto s obsahom vody do 12 % uložené vo forme sa lisuje za vysokého tlaku; výroba obkladovej keramiky), ťahaním (cesto s obsahom vody do 20 % sa pretláča ústím závitovkového lisu a výrobok sa odreže; tvar ústia určuje tvar výrobku; výroba tehliarskych výrobkov a kameninových rúr) a odlievaním (brečka, hmota s vysokým obsahom vody, sa leje do sadrových foriem alebo na pórovitú podložku odsávajúcu vodu; výroba zdravotnej keramiky). Vytvarované predmety sa vysušia (v priemyselnej výrobe v komorových alebo v tunelových sušiarňach, do ktorých sa vháňa teplý vzduch), čím sa z nich odstráni fyzikálne viazaná voda. Nasleduje vypaľovanie pri teplotách (v závislosti od druhu výrobku) od 900 do 1 450 °C (pri niektorých žiaruvzdorných materiáloch až do 1 700 °C), pri ktorom keramika získava nové vlastnosti (zmenšuje svoj objem, spevňuje sa a zhutňuje) a vytvára sa črep. Vypaľovanie je zložitý proces, pri ktorom sa výrobok najprv dosúša a odstraňuje sa chemicky viazaná voda, pri vyšších teplotách prebiehajú v tuhej fáze reakcie za vzniku nových zlúčenín a pri ďalšom zvyšovaní teploty reakcie v kvapalnej fáze, pri teplote nad 900 °C prebieha vo vzniknutej tavenine spekanie (slinovanie). Následným ochladením keramiky sa vytvára mikroštruktúra črepu tvorená kryštalickými fázami vzniknutých zlúčenín a sklenou (amorfnou) fázou vypĺňajúcou priestor medzi kryštalickými fázami. Výsledkom je polykryštalický materiál, ktorého vlastnosti sú do značnej miery ovplyvnené mikroštruktúrou. Vypaľuje sa v priemyselných peciach rôznej konštrukcie prerušovaným (periodickým) alebo neprerušovaným (kontinuálnym) vypaľovacím procesom, v každej peci prechádza keramika predhrievacím, vypaľovacím a chladiacim pásmom. Najvýhodnejšie sú plne automatizované tunelové pece s kontinuálnym vypaľovacím procesom. Ďalšou fázou výroby keramiky je glazovanie (→ glazúra) alebo engobovanie (→ engoba). Glazúra (poleva) zlepšuje vlastnosti (napr. odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i proti poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť) keramického výrobku. Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (výsušok, resp. výlisok), ktorý sa následne vypáli (nazýva sa jednožiarová keramika, pretože sa vypaľuje len jedenkrát), alebo na vypálený predmet, ktorý sa potom ešte raz vypáli pri nižšej teplote (vypaľuje sa len glazúra; nazýva sa dvojžiarová keramika). Prípadne dekor sa nanáša pod glazúru. Engobujú sa len niektoré druhy výrobkov (napr. keramická krytina), ktoré po nanesení engoby zostávajú matné, pri obkladových výrobkoch a často v umeleckej keramike sa engoba nanáša najčastejšie pod priesvitnú glazúru. Pri dlaždiciach sa lícová strana brúsi a leští, ak je potrebná vysoká odolnosť proti oteru a obrusu, na povrchovú úpravu sa používa tzv. smaltovací gres (zabezpečuje aj protišmykovú ochranu).

Z hľadiska umeleckých remesiel a výtvarného umenia patrí k hlavným druhom keramiky terakota, hrnčina, zadymovaná keramika (→ čierny riad), fajansa a majolika, siderolit, pórovina, kamenina a porcelán. V minulosti sa rozvíjala najmä úžitková keramika, ktorej formy súviseli s jej účelom a použitím, keramika sa však uplatnila aj v architektúre a sochárstve. Z tradičných remesiel zaoberajúcich sa keramikou sa v minulosti rozvíjalo najmä tehliarstvo, hrnčiarstvo, kachliarstvo a džbánkarstvo.

Základný materiál, keramická hmota, z ktorej sa keramika zhotovuje, sa v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení súhrnne nazýva keramická hlina. Existuje množstvo druhov hlín získavaných z prírodných ložísk a následne upravovaných do požadovanej konzistencie. Pred začatím samotného tvarovania musí byť keramická hlina dobre vypracovaná (vymiesená), zbavená vzduchových bublín, primerane plastická a vlhká. Pri práci sa nesmie lepiť (lepivosť je spôsobená nadmerným množstvom vody) ani však byť príliš suchá (výrobky potom počas modelovania praskajú).

Na tvarovanie keramiky sa využívajú 4 hlavné spôsoby: modelovanie, točenie na hrnčiarskom kruhu, odlievanie a vtláčanie alebo zatáčanie do foriem. Najstarším a až do súčasnosti používaným postupom je modelovanie rukou rôznymi spôsobmi i pomocou rozličných nástrojov, ktoré celý proces uľahčujú. Patria k nim modelovanie dutého tvaru z oválneho bloku vytláčaním prstami a následne upravovanie stien a dna nádoby, špirálovité vrstvenie valčekov vytvorených z mäkkej hliny a ich stmeľovanie do tvaru dutej nádoby, spájanie plátov z mäkkej hliny do požadovaného tvaru a tzv. hrudková technika, pri ktorej sa predmety vytvárajú z malých hrudiek hliny upravených do guliek alebo do valčekov, ktoré sa spájajú. Väčšie predmety vyrobené týmito postupmi je nevyhnutné vytvárať postupne, aby sa steny nádoby stabilizovali (treba počkať, kým spodné vrstvy čiastočne zatuhnú). Pri modelovaní sa jednotlivé časti zliepajú pomocou keramikárskej hliny rozrobenej s vodou na kašovitú hmotu, ktorá sa slangovo nazýva šliker. Takto vytvarovaná keramika má pomerne hrubý črep. Modelovanie rukou sa uplatňuje aj pri tvorbe keramických plastík (vnútri dutých i plných), ktoré sa dajú vytvoriť modelovaním z bloku hliny upravovaného rukami, ako aj pomocou rozličných nástrojov (napr. drevené modelovacie špachtle a kovové očká).

Najrozšírenejším spôsobom tvorby keramiky je vytváranie dutých nádob na hrnčiarskom kruhu. Vynález hrnčiarskeho kruhu uľahčil a zdokonalil výrobu dutých keramických nádob s tenkým črepom. K rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky patrí aj odlievanie do foriem (význam 11) umožňujúce vytvorenie rovnakých výrobkov (sériová výroba) často nepravidelných tvarov, ktoré sa nedajú vytočiť na hrnčiarskom kruhu. Formy bývajú najčastejšie zhotovené z modelárskej alebo z alabastrovej sadry, ktoré sú savé. Pred vyhotovením formy je nevyhnutné urobiť model výrobku, následne sa vyrobí forma. Viacdielne klinové formy zvyčajne pozostávajú z niekoľkých častí spojených klinmi, ich výrobou sa zaoberá špeciálny remeselník. Jednoduché tvary sa odlievajú z jednej formy. Pri odlievaní sa používa keramická hlina, ktorá je upravená do tekutého stavu (obvykle sa do nej pridávajú látky, ktoré uľahčujú vybratie predmetu z formy) a leje sa do formy. Po naplnení formy sa po krátkom čase usadí na jej stenách požadované množstvo hliny (ktoré tvorí steny predmetu), zvyšná tekutina sa následne vyleje a predmet sa po určitom čase z formy vyberie. V minulosti bolo rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky aj vtláčanie do foriem zo sadry alebo z dreva, pri ktorých sa mäkká keramická hlina rovnomerne vtláča na vnútorné steny formy a následne sa steny výrobku upravujú do požadovanej hrúbky pomocou rozličných nástrojov. Vnútorné strany foriem môžu byť zdobené ornamentálnymi motívmi, ktoré sa odtlačia na vonkajšie steny výrobku. Podobne sa keramika vyrába aj zatáčaním do foriem, ktoré sú umiestnené na otáčavej platni. Hlina sa vloží do dutej formy, ktorá rotuje, a pomocou kovovej šablóny sa sformuje na požadovaný tvar.

Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie. Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve skupiny, na plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe). Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete kombinovať. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov (napr. šnúr) a vpichmi. Plastická výzdoba, ktorá spočíva v zásahoch vytvárajúcich na povrchu predmetov reliéf, zahŕňa množstvo techník. Patria k nim zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave hladidlami (napr. kameňmi alebo kostenými nástrojmi), vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu, napr. razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor, a vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu. Vyschnutý črep sa môže dekorovať brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou. K ďalším technikám patria rytie (línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru), ryhovanie, žliabkovanie, keramická inkrustácia (vrypy sa vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu), nalepovanie (vzniká plastický reliéf) ap., ktoré sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby. Pri tvorbe plastickej výzdoby používajú remeselníci a umelci celý rad nástrojov, napr. drevené alebo kovové rydlá, očká, ryhovacie hoblíky, drevené nástroje s rozličnými štruktúrami, pečiatky a textílie.

K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami. Engoba (nazývaná aj náčrepie) vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah, môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺnať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor (ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom). Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami. Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve. Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C, potom sa engobovali a vypálili a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 – 1 060 °C. Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou, ktorá sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania, známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, podľa spôsobu použitia pri určitom druhu keramiky sa rozoznávajú hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry. Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov. Rozoznávajú sa podglazúrové farby (na maľovanie na predpálený, ešte neglazovaný črep; sú veľmi trvácne, používajú sa pri zdobení kameniny a porcelánu), farby na surovú glazúru (na maľovanie na nevypálenú glazúru, niekedy sa maľba poťahuje priehľadnou glazúrou; uplatňujú sa najmä v majolike), farby na vypálenú glazúru (aj naglazúrové alebo mufľové farby; najviac sa uplatňujú pri výzdobe porcelánu), naglazúrové emaily (na maľovanie na vypálenú glazúru, následne sa ešte raz vypaľujú), listrové farby (→ lister) a i.

Vypaľovanie keramických predmetov sa uskutočňuje v keramikárskych peciach. Predchádza mu pomalé a dostatočne dlhé sušenie, pri ktorom sa zmenšuje ich objem, pri nerovnomernom alebo pri prudkom sušení hrozí deformácia a popraskanie. Vyschnutý výrobok je ľahký, svetlej farby a veľmi krehký. Podstata vzniku novej kvality keramického výrobku spočíva vo vypaľovaní (aj výpal, pálenie) – premene materiálu prostredníctvom ohňa; vypaľovanie je zároveň preverením kvality celého pracovného postupu. Výrobok ním získa definitívny tvar, vzhľad (zmení sa farebnosť) a vlastnosti (odolný, tvrdý a pevný črep nerozpustný vo vode). Najstaršou metódou, ako spevniť výrobok z keramickej hliny, bolo vysušenie na slnku (nádoby sa nevypaľovali). Najstaršia keramika bola vypaľovaná v blízkosti ohňa a postupne sa objavili prvé primitívne keramikárske pece. Zvyčajne sa používa oxidačné vypaľovanie (pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece), výnimočnejšie redukčné vypaľovanie (pri nedostatku kyslíka), pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu. V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale. Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát. Pri prvom vypaľovaní – prežahu, sa vyschnuté výrobky predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky naložia do pece tak, aby sa čo najúčelnejšie využil priestor vypaľovacej komory (v tejto fáze vypaľovania sa výrobky môžu navzájom dotýkať), a teplota v peci sa pomaly zvyšuje. Druhým vypaľovaním – ostrým alebo hladkým výpalom, ktorý je rýchlejší ako prežah, prechádzajú výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili. Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie. Keďže vypaľovacie teploty glazúr sú rozličné a závisia od ich zloženia, keramikári zvyčajne pred glazovaním výrobkov robia skúšky glazúr (overujú si podobu glazúry na danom črepe po vypálení i teplotu, pri ktorej sa glazúra vypáli).

Dejiny — keramika, resp. predmety z pálenej hliny, patria k najstarším kultúrnym a umeleckým prejavom ľudstva, dejiny keramiky je možné považovať aj za proces zdokonaľovania technológie jej výroby a výzdoby.

Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napr. z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby), keď sa hlina začala pravidelne a mnohostranne využívať, predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie. Vznik hrnčiarstva (zač. 5. tisícročia pred n. l., resp. prelom 6. a 5. tisícročia pred n. l.) úzko súvisel s prechodom k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, s domestikáciou zvierat a s tým súvisiacou potrebou uchovávať potravinové prebytky. Prvé výrobky (nádoby a kultové sošky) sa robili ručne a vypaľovali sa na otvorenom ohni, ich výrobe sa až do konca staršej bronzovej doby venovali najmä ženy. Keramická tvorba obdobia praveku sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou, vzniklo množstvo štýlov a štýlových okruhov, okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým i s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. Od obdobia neolitu do historického obdobia patrí keramika k najčastejším archeologickým nálezom, je jedným z najspoľahlivejších a najčastejšie používaných prameňov pri štúdiu spoločenstiev neolitu, bronzovej a mladšej železnej doby, ako aj jedným z určujúcich znakov kultúr; určité tvary nádob a štýl ich výzdoby sú charakteristickými znakmi jednotlivých prehistorických kultúr (mnohé kultúry archeológovia označujú podľa typickej keramiky, ktorú ich príslušníci vytvárali) a boli typické len pre niektoré skupiny obyvateľstva (pravdepodobne kmene alebo väčšie kmeňové spoločenstvá), čím nálezy keramiky pomáhajú sledovať ich geografické rozšírenie. Poznanie produkcie keramiky a geografické rozšírenie jej výzdobných motívov sú dôležité pri rekonštruovaní pravekého (ale aj starovekého) sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, obchodu a systémov výmeny, ako aj kultúrnych vzťahov medzi jednotlivými kultúrnymi skupinami, zároveň je dôležitým datovacím prostriedkom, podkladom pri určovaní veku archeologických objektov (→ chronológia). Výroba keramiky patrila v minulosti k najčastejším remeslám (→ džbánkarstvo, → hrnčiarstvo, → kachliarstvo). K objavu technológie výroby keramiky, t. j. zhotovovania hlinených predmetov dennej potreby ich vypaľovaním, čím získali lepšie úžitkové vlastnosti, došlo nezávisle od seba v rôznych regiónoch sveta, z hľadiska jej ďalšieho vývoja však boli významné aj vzájomné kontakty medzi jednotlivými kultúrami.

Na Ďalekom východe dosiahla vrchol technologického vývoja a vysokú estetickú úroveň keramika v Číne, kde sa bez prerušenia vyvíjala od obdobia neolitu (kultúra Jang-šao, 5. tisícročie pred n. l.). Bola tam vnímaná ako umenie ohňa, hrnčiari sa sústreďovali na dosiahnutie vysokých vypaľovacích teplôt (približne od 15. stor. pred n. l. sa vyrábala kamenina). Objav porcelánu (začiatok 7. stor.) patrí k najvýznamnejším výdobytkom čínskej civilizácie. Čínski hrnčiari postupne objavili veľké množstvo rôznych druhov glazúr a keramických farieb veľkej farebnej škály, ktorá nemá v iných kultúrach obdobu. Čínska keramika a porcelán, ktoré boli od 9. stor. významným vývozným obchodným artiklom, ovplyvnili vo veľkej miere keramiku v Japonsku, Kórei, islamskom svete, ale aj v Európe, a to najmä v 16. – 19. stor. (→ čínska keramika, → čínsky porcelán, → čínske výtvarné umenie a architektúra).

Originálna keramika vznikla aj v Japonsku (najstaršia pochádza z obdobia džómon, 8 000 – 300 pred n. l.; → japonská keramika, → japonský porcelán, → japonské výtvarné umenie) a v Kórei (→ kórejské výtvarné umenie; → kórejská keramika).

Na Blízkom východe keramika vznikla a rozšírila sa v období neolitu v oblasti Úrodného polmesiaca. Vyrábali sa najmä zdobené, ale aj nezdobené úžitkové predmety a drobná keramická plastika určená na náboženské rituály. K najstarším známym dokladom keramiky patria archeologické nálezy z Murejbetu (Tell Murejbet, aj Murajbat, archeologická lokalita pri meste Rakka v severnej Sýrii; okolo 8000 pred n. l., dnes zaplavená vodnou nádržou Asad) a keramika tzv. protochassunskej kultúry (napr. náleziská Umm Dabaghija a Tell es Sotto na území dnešného Iraku, 7. tisícročie pred n. l.) vypaľovaná pri nízkej teplote a s originálne vypracovaným dekorom. V 7. tisícročí pred n. l. začala v pohorí Zagros vznikať jednoduchá, geometrickými ornamentálnymi maľbami zdobená keramika zagroskej alebo džarmskej kultúry (nazvaná podľa lokality Kal’at Džarmo, kde sa našlo okolo 500 nevypálených hlinených ľudských i zvieracích plastík). Keramika chassunskej kultúry (asi 5750 – 5050 pred n. l.) s rytou i s maľovanou výzdobou bola modelovaná v rukách a vypaľovaná na teplotu okolo 1 000 °C. Vysokou kvalitou sa vyznačuje keramika sámarrskej kultúry (2. pol. 6. tisícročia pred n. l.), vo výzdobe ktorej sa prvýkrát uplatnili ľudské postavy a zvieratá, časté sú aj nálezy terakotových ženských plastík. Príslušníci tejto kultúry pravdepodobne prvýkrát použili v architektúre nepálené tehly. Keramika chaláfskej kultúry mala vysokú technologickú úroveň spracovania i maliarskej výzdoby. V tretej fáze obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd) sa okolo pol. 5. tisícročia pred n. l. začal používať primitívny hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v uruckom období (→ Uruk) a neskôr najmä v 3. tisícročí pred n. l. V uruckom období sa na písomné záznamy začali používať nevypaľované, neskôr aj vypaľované hlinené tabuľky. V historickom období mala široké uplatnenie keramika v Mezopotámii. Okrem veľkej škály úžitkových predmetov, ktoré neboli zväčša zdobené a primárna bola ich funkcia, sa používala najmä v architektúre v podobe pálených a nepálených tehál (→ mezopotámska architektúra, → mezopotámske výtvarné umenie) i v sochárstve. Glazúry sa rozšírili z Egypta v 2. tisícročí pred n. l., v úžitkovej keramike sa v širšej miere uplatnili až v období Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.). Od pol. 2. tisícročia pred n. l. sa rozšírili aj glazované reliéfne exteriérové a interiérové obklady významných stavieb (→ Kassiti; → babylonské výtvarné umenie a architektúra). Takéto uplatnenie keramiky v architektúre sa v oblasti Mezopotámie kontinuálne udržalo až do islamského obdobia, keď v 11. – 12. stor. nastala jeho nebývalá renesancia.

Najstaršie doklady výroby keramiky v starovekom Egypte pochádzajú z nálezísk neolitických kultúr na brehoch jazera Birkit Kárún (asi 5200 – 4500 pred n. l.; → Fajjúm) a v delte Nílu (→ Merimda Beni Saláma; asi 5000 – 4100 pred n. l.). Vyrábala sa veľká škála typov najmä úžitkovej keramiky vyznačujúcej sa elegantnými tvarmi a najčastejšie bez výzdoby alebo výnimočnejšie s jednoduchou maľovanou alebo rytou výzdobou, pričom remeselníci uplatnili celý rad vyspelých výrobných postupov (od modelovania rukou až po nožný hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v 1. tisícročí pred n. l., vyvinuli aj niekoľko druhov pecí, v ktorých dosiahli vypaľovaciu teplotu nad 1 000 °C). Minimálne od Preddynastického obdobia (asi 4500 – 3100 pred n. l.) sa vyrábala tzv. egyptská fajansa (nepresný termín, pretože na rozdiel od keramiky je egyptská fajansa vyrobená zo spekaného kremenného prášku pokrytého glazúrou). Pravdepodobne ako vedľajší produkt pri jej výrobe vznikli glazúry (pre tzv. egyptsku fajansu sú charakteristické alkalické glazúry modrej, zelenej alebo tyrkysovej farby) a pravdepodobne okolo konca 2. tisícročia pred n. l. aj technológie výroby glazúry s oxidom cínu, ktoré sa následne rozvíjali v kultúrach Mezopotámie a Perzie (Irán); od Neskorého obdobia (664 – 332 pred n. l.) Egypťania používali aj olovené glazúry.

V oblasti Anatólie sa keramika rozvíjala približne od 6. tisícročia pred n. l. K najstarším dokladom patria terakotové plastiky sediacej bohyne z Çatal Hüyüku (okolo 5750 pred n. l.) a terakotové plastiky žien z Hacılaru (okolo 6000 – 5800 pred n. l.). Najstaršia úžitková keramika bola monochrómna alebo len s jednoduchou lineárnou geometrickou výzdobou či so zvieracími motívmi. Neskôr (okolo 5800 – okolo 3400 pred n. l.) sa vyrábala bohato maliarsky zdobená keramika, svojimi geometrickými vzormi evokujúca prútené koše alebo textílie (archeologická lokalita Can Hasan v južnom Turecku v blízkosti mesta Karaman; 1. pol. 5. tisícročia pred n. l.). V Hacılare vznikali aj terakotové plastiky stojacich i sediacich žien, ako aj antropomorfné a zoomorfné nádoby s obsidiánovými inkrustáciami (pol. 6. tisícročia pred n. l.). Výnimočná je keramika, ktorá vznikla v asýrskej obchodnej kolónii Kaneš (19. stor. pred n. l.; úžitková keramika elegantných tvarov s lešteným povrchom, rytóny v tvare zvierat s maľovanou výzdobou). Vysokú úroveň mala aj chetitská keramika (elegantné nádoby s červeným črepom a lešteným povrchom i zoomorfná plastika). Keramika, ktorú vyrábali Frýgovia, bola čiastočne ovplyvnená gréckymi vzormi; keramické reliéfy uplatnili aj ako dekor stavieb.

Mimoriadne vysokú úroveň dosiahla islamská keramika, ktorá patrí k charakteristickým a hlavným umeleckým prejavom islamského výtvarného umenia a vyznačuje sa veľkým množstvom regionálnych typov a štýlov. Vývinovo plynulo nadviazala na tradície keramiky na územiach dobytých islamom, na byzantskú, egyptskú i sásánovskú keramiku Väčšinu islamskej keramiky predstavovala jednoduchá úžitková nezdobená keramika rozličných tvarov, vrchol keramickej produkcie predstavovala bohato zdobená luxusná keramika určená pre najbohatšie vrstvy obyvateľstva, ktorá bola zároveň významným obchodným artiklom, s ktorou sa obchodovalo v celom islamskom svete i v Európe. V islamských krajinách sa keramika významným spôsobom uplatnila aj v architektúre, a to v podobe glazovaných obkladov používaných v monumentálnom meradle (→ islamská architektúra; → iránska architektúra). Významným spôsobom ju od obdobia jej vzniku až do 19. stor. ovplyvnili importy keramiky a porcelánu z Číny, ktoré sa islamskí hrnčiari snažili napodobňovať. V 9. – 10. stor. nastal veľký rozkvet technológií výroby keramiky, pričom výroba luxusnej keramiky bola vnímaná ako druh alchýmie. Prínosom bolo objavenie naglazúrovej listrovej maľby v 9. stor. v Iraku, ktorá sa v nasledujúcich stor. rozšírila do Egypta, Iránu i do severnej Afriky a odtiaľ neskôr aj do Európy. V 8. – 9. stor. bol vynájdeny fritový črep bielej farby (keramická surovina sa skladala z drveného kremeňa, bielej hliny a malého množstva drvenej glazúry), ktorý bol mimoriadne pevný a znamenal technologickú revolúciu vo výrobe luxusnej keramiky. Hrnčiari rozvinuli aj veľké množstvo výzdobných techník (napr. podglazúrová maľba, vtláčanie do foriem, engoby, rozličné druhy glazúr) a uplatnili širokú škálu motívov (geometrické, rastlinné a zvieracie, charakteristické boli epigrafické a časté aj figurálne motívy). K najvýznamnejším oblastiam výroby islamskej keramiky patril v abbásovskom období dnešný Irak (hlavné centrá Bagdad, Sámarrá’, Basra, Kúfa), Egypt v období Fátimovcov (Káhira), Sýria (Damask, Hamá), od 11. stor. Irán (hlavné centrá Níšápúr 9. – 10. stor., Kášán 11. – 14. stor., Rey, Tabríz, Mašhad, Isfahán, Kermán), ako aj západná časť Strednej Ázie (Samarkand), Španielsko (Valencia) a severná Afrika. Keramika Osmanskej ríše sa na začiatku 16. stor. oslobodila od napodobňovania čínskych vzorov, rozvíjali sa vyspelé technológie (fritový črep). Hlavným centrom výroby bolo mesto İznik, kde sa od konca 15. do konca 17. stor. vyrábala iznická keramika charakteristická originálnym výzdobným štýlom.

Keramika patrí k najstarším a najbežnejším prejavom výtvarného umenia od obdobia neolitu aj v Afrike. Niektoré archeologické nálezy vypaľovaných hlinených predmetov z 8. tisícročia pred n. l. z oblasti Sahary (resp. Sahelu) nasvedčujú, že pravdepodobne aj tam vznikla keramika nezávisle od centier v Úrodnom polmesiaci, napr. doklady úžitkovej keramiky pochádzajúce z archeologického náleziska Ounjougou na vyvýšenine Bandiagara v Mali (nálezisko je od 1989 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť Krajiny Dogonov). Vo väčšej miere sa keramika rozšírila v 2. tisícročí pred n. l. Okrem úžitkovej keramiky vznikali od 1. tisícročia pred n. l. aj terakotové plastiky (napr. kultúra Nok z Nigérie; nálezy v Ghane a Mali), ktoré vytvárali ženy aj muži (výrobe a výzdobe úžitkovej keramiky sa tradične venovali ženy). Terakotové plastiky sa v niektorých regiónoch uplatnili ako výzdoba významnej architektúry. Vznikali aj antropomorfné a zoomorfné úžitkové i rituálne nádoby. Väčšina africkej keramiky bola až do 20. stor., keď sa tam rozšíril z Európy hrnčiarsky kruh, vytváraná rukou. Tradične sa vypaľovala v otvorených ohniskách (uzatvorené pece sa pri výrobe keramiky používali len výnimočne, keď bolo potrebné vytvoriť redukčnú atmosféru), pričom výrobky vysušené na slnku sa nahriali v ohni, navŕšili na seba a pokryli palivom. Africká keramika je charakteristická výnimočným dekorom, v ktorom hrnčiari uplatňovali celý rad techník (leštenie, engoby, rytie, odtláčanie rozličných dekoratívnych vzorov, polychrómovanie červenými, čiernymi alebo bielymi pigmentmi, inkrustácia a i.).

Na indickom subkontinente sa keramika rozšírila v období neolitu. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z územia Balúčistanu (okolo 3000 – okolo 2300 pred n. l.). Technológie výroby a tvary keramiky harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.) boli ovplyvnené súdobou mezopotámskou keramikou (napr. používanie hrnčiarskeho kruhu, používanie pálených tehál na stavbách). Až do obdobia stredoveku hrnčiari vyrábali najmä úžitkovú keramiku. V 12. stor. sa začalo prostredníctvom islamských hrnčiarov používať pri výrobe luxusnej keramiky glazovanie. Od 13. stor. sa pod islamským vplyvom uplatnila keramika ako dekor architektúry (vrchol dosiahla v období vlády Veľkých Mogulov).

Originálnu keramiku vytvárali aj predkolumbovské indiánske kultúry Južnej, Strednej a Severnej Ameriky. Najstaršie doklady keramiky pochádzajú z archeologických nálezov z oblasti dolného povodia Amazonky (7. – 4. tisícročie pred n. l.) a z pobrežia Kolumbie (5. – 4. tisícročie pred n. l.). Keramika zohrávala v bežnom i v náboženskom živote mnohých indiánskych kultúr významnú úlohu (→ Juhoamerickí Indiáni, → Mezoamerickí Indiáni, → Severoamerickí Indiáni). Pred príchodom Európanov nepoznali pôvodní obyvatelia Ameriky hrnčiarsky kruh (keramiku vytvárali ručne modelovaním z plátov alebo z valčekov hliny) ani pravé glazúry. K hlavným výzdobným technikám patrilo rytie, leštenie, plastické modelovanie a polychrómia. Veľkú väčšinu produktov predstavovala hrnčina (úžitková keramika). Predkolumbovská keramika sa vyznačovala sofistikovanou polychrómnou výzdobou (zložité geometrické ornamenty), charakteristické boli antropomorfné a zoomorfné rituálne nádoby i keramické skulptúry.

Pravdepodobne najstarším dokladom výroby keramiky v Európe sú keramické nádoby, drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny z konca paleolitu nájdené napr. v Dolných Věstoniciach v ČR (najznámejšia je Věstonická venuša, asi 25 000 pred n. l.). V oblasti severne od Álp sa však keramika rozšírila až v neolite (od 6. tisícročia pred n. l.), a to najmä vďaka obchodným kontaktom s krajinami severne od Stredozemného mora a prostredníctvom nich s krajinami Blízkeho východu. K najstarším druhom patria lineárna keramika (6./5. tisícročie pred n. l.), ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a niekedy i maľbou, mala pomerne tenký črep (ručne sa vyrábalo množstvo typov) a bola rozšírená v strednej Európe (aj na Slovensku), ako aj šnúrová keramika (nazvaná podľa charakteristickej výzdoby – odtlačkov skrútenej šnúry; → kultúra so šnúrovou keramikou) rozšírená v severnej Európe a od Holandska po stredný Dneper a Volgu (1. pol. 3. tisícročia pred n. l.). V oblasti juhovýchodnej Európy to boli predovšetkým maľovaná keramika kultúry Sesklo (podľa lokality Sesklo v Tesálii v severnom Grécku) s bielou výzdobou na červenom podklade alebo s červeným ornamentom na bielom podklade (asi 5300 – 4400 pred n. l.), bohato maľovaná (tmavšie farby na svetlom podklade) alebo vruborezom zdobená (špirály, meandre, šachovnice) keramika kultúry Dimini (podľa lokality Dimini v Tesálii; 4. tisícročie pred n. l.) nasledujúcej po kultúre Sesklo a keramika kultúrneho komplexu Cucuteni-Trypil (Cucuteni-Tripolje; asi 4500 – 3000 pred n. l. rozšírený od stredného Sedmohradska po Dneper a od Zakarpatskej Ukrajiny po severovýchodné Valašsko) s bielymi, červenými a čiernymi špirálami alebo vlnami maľovaná po vypálení (v mladšom období pred vypálením).

V oblasti starovekých egejských kultúr (pevninské Grécko a priľahlé oblasti Stredozemného mora; 1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – 1100 pred n. l.) sa rozvíjalo predovšetkým vázové maliarstvo (→ grécke vázy). Pravdepodobne v minojskom období (→ minojská kultúra; 2600 pred n. l. – 1380 pred n. l.) sa v Európe objavila nová technika výzdoby keramiky, tzv. barbotino (známa však už zo staroegyptskej, ale aj z kórejskej keramiky), pri ktorej sa na povrch hotového výrobku pred vypálením nalepovali kúsky hliny, čím vznikla špecifická výzdoba alebo rôzne zdrsnený povrch. Za jeden z vrcholných prejavov minojského výtvarného umenia sa považuje kamarská keramika s originálnou polychrómnou výzdobou, ktorú produkovali dielne na Kréte (asi 2000 pred n. l. – 1580 pred n. l.). V nadväznosti na minojskú keramiku sa rozvíjala mykénska keramika (→ mykénska kultúra). Vysokú úroveň dosiahla keramika v antickom Grécku. Vyrábala sa najmä úžitková keramika (nádoby určené na skladovanie a prepravu tovarov, napr. amfory alebo pitosy obrovských rozmerov), ktorá bola zároveň aj významným obchodným artiklom. Výnimočná bola jej sofistikovaná realistciká maliarska figurálna výzdoba (→ čiernofigúrová keramika, → červenofigúrová keramika) ovplyvnená súdobým sochárstvom i maliarstvom. Keramika sa uplatnila aj ako sochársky materiál vo výzdobe architektúry (→ grécka architektúra, → grécke výtvarné umenie). V období helenizmu boli obľúbené drobné polychrómované terakotové plastiky nazývané tanagry i luxusné úžitkové nádoby zdobené nízkym reliéfom.

Grécka antická keramika výrazne ovplyvnila etruskú keramiku. Špecializované hrnčiarske dielne Etruskov vznikali od 8. stor. pred n. l., špecifickým etruským prejavom bola keramika bucchero vyrábaná v 7. – 5. stor. pred n. l. Etruskovia využívali polychrómovanú terakotu aj ako sochársky materiál. Terakotové plastiky a dekoratívne prvky sa uplatnili aj ako výzdoba sakrálnej architektúry. Výnimočné boli najmä etruské figurálne zdobené urny a úžitková keramika s figurálnou maliarskou výzdobou (→ etruské výtvarné umenie a architektúra).

V Rímskej ríši vynikla od konca 1. stor. pred n. l. predovšetkým výroba luxusnej terry sigillaty (červená matná keramika bez glazúry; hlinená imitácia vzácnejších kovových nádob), ktorá nadviazala na helenistickú reliéfnu keramiku a vyrábala sa v mnohých dielňach v celom rade štandardizovaných tvarov. Zhotovovali sa aj drobné terakotové figúrky, ktoré slúžili ako votívne dary v chrámoch, rozšírené boli aj terakotové lampy (kahance na olej) s reliéfnym dekorom. Keramika sa vo veľkej miere uplatnila ako stavebný materiál, okrem tehál sa z nej vyrábalo množstvo druhov strešnej krytiny, vodovodné a kanalizačné potrubia, obkladové dlaždice a i.

Tradícia a technológia rímskej keramiky sa ďalej rozvíjali v byzantskej keramike (do 7. stor.). V 7. – 9. stor. nastal v Byzantskej ríši výrazný úpadok výroby keramiky, čo súviselo aj so zánikom starších centier výroby a so vznikom nových v Malej Ázii a na Balkáne. Zhotovovala sa najmä neglazovaná úžitková a stavebná keramika. Formy byzantskej keramiky často kopírovali kovové úžitkové a dekoratívne diela. V 10. stor. sa pravdepodobne pod vplyvom vyspelej islamskej keramiky začala pri nej používať polychrómna glazovaná výzdoba, ktorá sa okrem úžitkových predmetov uplatnila aj na keramických dlaždiciach zdobených figurálnymi motívmi. K najvýznamnejším centrám výroby byzantskej keramiky patrili dielne na Kryme (Chersonésos, Tmutarakaň), v Albánsku (Dyrrhachion, dnes Drač, albánsky Durrës), v pevninskom Grécku (Korint, Solún, Mistra), na Kréte, na Balkáne (Preslav, dnes Veliki Preslav v Bulharsku; Nerezi v Macedónsku) a na južnom pobreží Malej Ázie.

V stredoveku patrila keramika v Európe k tzv. čiernym remeslám. Hrnčiari a výrobcovia tehál zväčša sídlili za mestskými hradbami, na predmestiach miest alebo v osadách, ktoré vznikali v blízkosti zdrojov suroviny (hliny a dreva). Združovali sa do cechov a od 13. – 14. stor. sa rozvíjali aj špecializované odvetvia (napr. kachliarstvo). Okrem úžitkového riadu sa v neskorom stredoveku rozšírila aj výroba luxusnej keramiky. Znalosť výroby glazovanej keramiky (fajansa, majolika) priniesli zo severnej Afriky do Španielska v 13. stor. Mauri (tzv. hispánsko-maurská majolika s listrovou glazúrou, 14. – 15. stor.). Významnými centrami výroby glazovaných kachlíc (→ azulejos) v Španielsku boli oblasti Granada, Sevilla, Valencia (mesto Manises) a Malaga, vynikli aj dielne na Baleárach, najmä na Malorke, odkiaľ sa od konca 14. stor. vyvážala keramika do Talianska a južného Francúzska. Glazovaná úžitková keramika (majolika) sa v Taliansku začala vyrábať v 13. stor., v 14. stor. bola silno ovplyvnená keramikou dovážanou z Baleár.

Majolika bola jedným z charakteristických reprezentatívnych prejavov hmotnej kultúry talianskej renesancie. V 2. pol. 14. stor. vynikli dielne vo Faenze, od konca 15. – 16. stor. aj dielne v Castel Durante (dnes Urbania; → bianco sopra bianco), Urbine, Siene, Gubbiu, Padove, Benátkach, Derute (v blízkosti Perugie), Pescare a i., ktoré vyrábali bohato maliarsky zdobenú luxusnú fajansu. Za jej vrchol sa považujú diela s figurálnymi maľbami nazývané istoriato (1510 – 60. roky 16. stor.). Talianska renesančná majolika sa stala veľmi úspešným obchodným artiklom (expandovala do krajín severne od Álp, do Stredomoria, objavovala sa aj na trhoch v Španielsku a Afrike). V oblastiach Talianska chudobných na mramor (napr. Piemont, Lombardia) sa od 14. stor. uplatňovali v architektúre terakotové plastiky a dekorácie. V období renesancie, od začiatku 15. stor., sa keramika uplatňovala aj v sochárstve (priekopníkom využitia keramiky v sochárstve bol Donatello). V 40. rokoch 15. stor. začal Luca della Robbia zhotovovať plastiky (mariánske reliéfy, oltáre, tabernákulá, vlysy, dekoratívne prvky) polychrómované cíničito-olovenými farebnými glazúrami. Rodinná dielňa, ktorú založil (existovala až do pol. 16. stor.), mala monopol na výrobu keramických plastík až do konca 15. stor. Keramické glazované plastiky vytváral aj sochár Benedetto Buglioni (*1459/60, †1521) a jeho dielňa vo Florencii. K významným sochárom, ktorí vytvárali terakotové polychrómované sochy, patrili aj Niccolo dell’Arca (*okolo 1435, †1494) a Guido Mazzoni (*okolo 1445, †1518). V 16. stor. sa v Taliansku objavili pokusy vyrobiť aj prvý porcelán (tzv. mediciovský porcelán vyrábaný okolo 1575 – okolo 1587 vo Florencii).

V Nemecku, najmä v oblasti Porýnia, sa v priebehu 15. – 16. stor. vyrábala jemná, obzvlášť tvrdá kamenina (úžitkové predmety zdobené reliéfnymi nálepmi) v dielňach v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina), Raerene (neďaleko Aachenu; dnes v Belgicku), v oblasti Westerwaldu, v Kolíne nad Rýnom, vo Frechene, v Siegburgu (neďaleko Bonnu), Norimbergu, Augsburgu a i.

Vo Francúzsku v 16. stor. vynikol B. Palissy, ktorého diela boli ovplyvnené súdobým záujmom o prírodné vedy. Fontainebleauská škola ovplyvnila produkciu tzv. saintporchairskej fajansy zdobenej bohatými plastickými figurálnymi motívmi.

V 16. stor. sa v Nizozemsku usadili talianski hrnčiari z Castel Durante, ktorí tam založili viaceré dielne na výrobu fajansy (v Antverpách, Haarleme, Middelburgu, Amsterdame, Delfte). Keramikári sa v nich snažili napodobniť čínsky porcelán z obdobia dynastie Ming. V 17. stor. patril k najvýznamnejším centrám výroby keramiky v Európe Delft, mimoriadne populárna delftská fajansa bola významným obchodným artiklom a bola napodobňovaná na viacerých miestach (Hanau, Frankfurt nad Mohanom; Bolsward, Hoorn, Leiden, Utrecht a i.).

V 18. stor. sa v Európe rozšírila výroba porcelánu, v priebehu 18. – 19. stor. vznikli desiatky manufaktúr, ktoré produkovali bohato zdobené luxusné úžitkové predmety i drobnú figurálnu plastiku. Ich výrobky boli ovplyvnené čínskym porcelánom, súdobým barokovým a rokokovým umením, klasicizmom i historizmom. Najvýznamnejšie manufaktúry na porcelán boli v Nemecku v Meissene, Nymphenburgu, Berlíne, Höchste, vo Frankenthale, v Gothe, Ludwigsburgu a vo Volkstedte, vo Francúzsku v Sèvres, Rouene, Saint-Coulde, Chantilly, vo Vincennes a v Limoges, v Rakúsku vo Viedni, v Anglicku v Chelsea, Derby, Bowe, vo Worcestri a v Longton Halle, v Dánsku v Kodani a Loosdrechte, v Taliansku v Capodimonte pri Neapole, v Doccii a Nove, v Španielsku v Madride, v Rusku v Moskve a Petrohrade, v Čechách v Hornom Slavkove, Karlových Varoch, Březovej a Klášterci nad Ohří, v Maďarsku v Herende. Porcelán sa uplatnil aj vo výzdobe interiérov palácov i prepychového nábytku. V 2. pol. 18. – 19. stor. vynikla wedgwoodská kamenina a porcelán (→ wedgwood), ktorej dekor i tvary boli inšpirované antikou a klasicizmom.

Počas 19. a na zač. 20. stor. vznikli v Európe stovky tovární vyrábajúcich úžitkovú i dekoratívnu keramiku. V 2. pol. 19. stor. bol jej dizajn ovplyvnený historizmom (napr. A. W. N. Pugin navrhoval neogotické úžitkové a dekoratívne predmety pre anglickú manufaktúru Minton). V 2. pol. 19. stor. podnietilo rozmach keramiky hnutie Arts and Crafts Movement. Vynikol keramikár a dizajnér William Frend de Morgan (*1839, †1917), ktorý okrem nádob navrhoval originálne keramické obklady zdobené rastlinnými ornamentmi.

Koncom 19. – zač. 20. stor. v období secesie nastal rozvoj keramiky a keramické glazované obklady sa uplatnili aj ako dekor na fasádach stavieb (A. Gaudí, O. Wagner, Ö. Lechner). Najmä vo Francúzsku vo viacerých keramikárskych manufaktúrach mnohí keramikári intenzívne experimentovali s tvarmi i s glazúrami a ich diela boli ovplyvnené japonskou keramikou. Francúzska secesná keramika (luxusné úžitkové predmety i plastika) patrí k vrcholným prejavom svetovej keramiky K jej najvýznamnejším autorom patrili Joseph Théodore Deck (*1823, †1891), Edmond Lachenal (*1855, †1948), sochár a keramikár Jean Joseph Carriès (*1855, †1894), Ernest Chaplet (*1835, †1909), Auguste Delaherche (*1857, †1940) a i. V 1. pol. 20. stor. vynikla keramika Wiener Werkstätte (J. Hoffmann). Vo výzdobe a tvaroch porcelánu v Rusku sa po 1917 uplatnili štýly súdobého umenia (konštruktivizmus, futurizmus), v tamojších porcelánkach vznikla štýlovo originálna skupina nazývaná revolučný porcelán (alebo revolúčná keramika; na jej návrhoch sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci a architekti). Originálny bol aj dizajn českej kubistickej keramiky, v ktorej návrhoch vynikli členovia (napr. P. Janák) združenia Artěl (založené 1908).

V 1. pol. 20. stor. nastali v oblasti keramiky výrazné zmeny, v 2. pol. 20. stor. ju začali nahrádzať nové materiály, vo veľkej miere sa rozšírila priemyselná výroba, ktorá fakticky zlikvidovala individuálnu výrobu. Na navrhovanie prototypov pre priemyselnú výrobu sa sústredili aj dizajnéri v Bauhause. K významným keramikárom patrili Theodor Bogler (*1897, †1968) a Otto Lindig (*1881, †1966), ktorých diela sa vyznačujú elegantnou jednoduchosťou a dôrazom na materiál. V 50. – 60. rokoch 20. stor. sa keramika postupne vyprofilovala na jednu z disciplín výtvarného umenia (ateliérová keramika, keramické sochárstvo) charakteristickú originálnymi a individuálnymi prístupmi autorov. V 1. pol. 20. stor. sa o jej obnovu zaslúžili viacerí výtvarníci – hrnčiari a sochári, ktorí sa podieľali na vzniku tzv. ateliérovej keramiky v Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patril B. Leach, William Staite Murray (*1881, †1962), Michael Cardew (*1901, †1983), Dora Billingtonová (Billington, *1890, †1968) a Lucie Rieová (Rie, *1902, †1995). Ateliérová keramika, ktorá spája tradičné technológie a postupy s individuálnym umeleckým prístupom, sa v 20. stor. rozšírila do celého sveta. Množstvo ateliérovej keramiky vytvoril P. Picasso, ktorý spolupracoval s hrnčiarmi v hrnčiarskych strediskách na juhu Francúzska (Vallauris).

V keramickom sochárstve vynikol americký sochár Peter Voulkos (*1924, †2002), ktorého diela boli ovplyvnené abstraktným expresionizmom. Keramickému sochárstvu sa venoval aj J. Miró, maľbe na keramiku M. Chagall a G. Braque. V súčasnosti sa umeleckej keramike i dizajnu venuje množstvo autorov. Súčasnú umeleckú keramiku podporuje prestížna Medzinárodná akadémia keramiky (Académie internationale de la céramique, AIC) založená 1952 so sídlom v Ženeve, ktorá okrem iného usporadúva výstavy a sympóziá (1962 sa konala medzinárodná výstava keramiky v Prahe a 1994 generálne zhromaždenie AIC, ktorého účastníci navštívili aj slovenského keramikára I. Vaneka v Bratislave).

Na území Slovenska sa pravidelne a mnohostranne začala hlina využívať v mladšej kamennej dobe (neolite), praveké hrnčiarstvo sa začalo rozvíjať na začiatku 5. tisícročia pred n. l. (resp. na prelome 6. a 5. tisícročia pred n. l.) a v celom praveku patrilo k najrozšírenejším výrobným činnostiam. Keramika bola od najstarších čias aj významným obchodným artiklom, čoho dokladom je množstvo importov keramiky nájdených na našom území. Okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým aj s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. K najstarším dokladom patrí lineárna keramika, ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a maľbou, mala pomerne tenký črep a ručne sa vyrábala v množstve typov. Jej vývoj vyústil v 2. pol. 5. tisícročia pred n. l. na území juhozápadného Slovenska do keramiky želiezovskej kultúry so zložitou výzdobou. K unikátnym hrnčiarskym výrobkom patrí keramika ľudu bukovohorskej kultúry, ktorá má tenký črep (niekedy hrubý len 2 – 3 mm) a charakteristickú výzdobu pozostávajúcu z jemných rytých pásov inkrustovaných farebnými hlinkami (červená, biela, žltá). Množstvo typov keramických výrobkov rozšírili hrnčiari lengyelskej kultúry, ktorá je výnimočná najmä maľovanou výzdobou a modelovanými plastickými časťami. V bronzovej dobe sa výroba keramiky zefektívnila, obohatila sa o nové technologické postupy i ornamentálne vzory a nastalo rozdelenie výroby pre privilegované vrstvy a pre pospolitý ľud. Jej výrobou sa zaoberali špecializovaní remeselníci, ktorí najneskôr od pol. 2. tisícročia pred n. l. vyrábali osobitú keramiku určenú na pohrebné účely. Vynikla keramika maďarovskej kultúry (tmavá, zvyčajne čierna keramika s lešteným povrchom), otomanskej kultúry (originálna ornamentika, obľúbené boli prenosné keramické piecky nazývané pyrauny), lužickej kultúry (najmä výroba urien), pilinskej kultúry a i. V staršej železnej dobe (halštatská kultúra) bola významná najmä keramika kalenderberskej kultúry (rituálna keramika s maľovanou výzdobou objavená v kniežacích mohylových hroboch).

Hrnčiarsky kruh, ktorý výrobu keramiky ovplyvnil zásadným spôsobom (napr. zmena tektoniky niektorých nádob, zlepšenie ich vlastností), sa začal používať približne od 4. stor. pred n. l. a na našom území ho rozšírili Kelti. Archeologicky sú doložené keltské hrnčiarske dielne v Bratislave, Prešove, na Zemplíne a i. Hrnčiarstvo Keltov bolo založené na zvládnutí práce na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu a na zdokonalení hrnčiarskej pece (až do obdobia Veľkomoravskej ríše sa však vyrábala aj keramika modelovaná ručne). Kelti vypaľovali keramiku pri pomerne vysokých teplotách v technologicky vyspelých peciach zaklenutých kupolou (keramika nebola v priamom styku s ohňom). Vyrábali množstvo druhov tenkostennej keramiky v bohatej škále tvarov; z výzdobných techník sa uplatnili leštenie, vhladzovanie, plastické nálepy líšt a vkolkovanie (vtláčanie ornamentov reliéfnymi pečatidlami), od 2. – 1. stor. pred n. l. aj maľba.

Od začiatku n. l. sa na územie Slovenska dostávali importy vyspelej rímskej keramiky (od 1. tretiny 1. stor. sa dovážala luxusná terra sigillata z oblasti Arezza, neskôr z Galie a Porýnia; z Panónie sa dovážala technologicky dokonalá úžitková keramika). S Rimanmi sa spája aj použitie prvých pálených tehál v architektúre na území Slovenska (napr. v Gerulate, rímske tehly sú nachádzané aj v barbarskom prostredí).

Kvádi vyrábali keramiku na kruhu (elegantné misy a urny). V období sťahovania národov sa prestal používať hrnčiarsky kruh, bola rozšírená keramika s vlešťovanou (vhladzovanou) výzdobou, tvary nádob vychádzali z foriem keramiky rímskej doby.

Od 2. pol. 5. – 7. stor. vznikala keramika pražského typu (→ pražský typ keramiky), ktorú vyrábali Slovania. Bola zhotovovaná ručne, mala jednoduchú výzdobu a tvary. V 7. – 8. stor. sa začala rozširovať keramika zhotovovaná na hrnčiarskom kruhu a vyrábala sa v špecializovaných dielňach (napr. pri hradisku Lupka, dnes archeologická lokalita Nitra-Lupka). Charakteristickým typom slovanskej keramiky bol hrniec s baňatým telom s plastickou značkou na dne a s vlnovkovou výzdobou na tele vytvorenou hrebeňovým rydlom, ktorý bol vyrábaný na hrnčiarskom kruhu. Existovala aj výroba archaicky pôsobiacej, ručne tvarovanej keramiky.

V 7. – 8. stor. sa na južnom Slovensku rozšírila aj keramika ovplyvnená Avarmi (keramika s črepom žltej alebo sivej farby vyrobená z jemne plavenej hliny).

Keramika obdobia stredoveku je priamym pokračovaním vývoja staršieho hrnčiarstva s prevládajúcimi prvkami tzv. mladohradiskovej (slovanskej) keramiky. V tomto období bola najrozšírenejšia výroba úžitkovej keramiky (hrnčina), vyrábala sa však aj technická keramika (vodovodné potrubia, pálené tehly, taviace tégliky, súpravy na destilovanie liehu a i.) a kachlice. Okrem časti produkcie, ktorá patrila k luxusnému tovaru (napr. stolový riad a kachľové pece, ktoré boli ovplyvnené gotickým umením), bola keramika bežným spotrebným tovarom dostupným širokým vrstvám obyvateľstva. V tomto období sa definitívne stal základným výrobným nástrojom hrnčiarsky kruh (rýchlorotujúci, tzv. nožný hrnčiarsky kruh, ktorý hrnčiar poháňal nohami). Na prelome 12. a 13. stor. nastali postupné zmeny v technológii výroby i v morfológii keramiky (nové typy a tvary nádob), na ktoré vplývala aj kolonizačná migrácia remeselníkov a importy zo západnej Európy. Z technických inovácií bolo najvýznamnejšie zdokonalenie hrnčiarskej pece (rozdelenie pece na dva priestory, na ohnisko a komoru, čím sa umožnilo regulovať prístup vzduchu do komory). Už v 2. pol. 15. stor. hrnčiari vypaľovali keamiku v peciach pri teplote, pri ktorej sa črep výrobkov stal nepriepustným. Hrnčiari ovládali vytvorenie oxidačnej atmosféry v peci umožnením prístupu čerstvého vzduchu do vypaľovacieho priestoru, čím získali hnedé alebo hnedočervené sfarbenie črepu, ako aj vytvorenie redukčnej atmosféry zamedzením prístupu vzduchu, čím dosahovali sivú až čiernu farbu črepu (→ čierny riad). Okrem tradičných typov sa rozšírili hrncovité nádoby, naberačky, cedidlá, misy, panvice na nôžkach, džbány, krčahy, poháre ap. V bohatých domácnostiach sa pri stolovaní používali aj keramické akvamanily, od 15. stor. glazované. Na vytvorenie dekoru keramiky slúžil celý rad jednoduchých výzdobných techník (rytie, maľba hlinkami, zdobenie pečaťami a razidlami). V 2. pol. 14. stor. sa keramika začala glazovať. Glazúry zelenej, hnedej alebo žltej farby sa uplatnili najmä v kachliarstve a vo väčšej miere sa rozšírili najmä od 16. stor., keď sa objavili aj prvé pokusy o polychrómne glazovanie kachlíc. Od 13. stor. sa uplatňovalo aj značkovanie nádob, ktoré bolo ochrannou známkou kvality. K najvýznamnejším centrám výroby keramiky patrila Bratislava a jej okolie, kde sa vyrábala keramika s charakteristickým tmavosivým črepom (napr. tzv. bratislavské poháre zo 14. stor.). Obchod s keramikou dokladajú importy, a to najmä drobná figurálna náboženská plastika vyrábaná vtláčaním do foriem, kameninové nádoby (najmä polokameninové loštické poháre zo severnej Moravy a výnimočne aj kamenina z dielní v Porýní) i kachlice z dielní v južnom Nemecku a z kráľovskej dielne v Budíne. V 2. pol. 70. – 80. rokoch 15. stor. sa na Slovensko ako luxusný import dostali aj prvé fajansové výrobky z Talianska určené pre kráľovský dvor. Fajansové výrobky sa na územie Slovenska dostávali aj z dielní v Podunajsku. Talianska renesančná fajansa sa stala predmetom zberateľstva šľachty. R. 1475 vznikol v Bardejove prvý hrnčiarsky cech, v 16. stor. boli založené hrnčiarske cechy v Šamoríne, Spišskom Podhradí, Prešove, Kežmarku, Košiciach, Trnave, Bratislave a i. Až do pol. 20. stor. sa vo všetkých hrnčiarskych strediskách vyrábal aj čierny riad, k najvýznamnejším strediskám jeho výroby patrili Brehov, Pozdišovce, Šaštín, Šivetice, Tvrdomestice, Veľké Leváre a Komárno, kde mali tzv. čierni hrnčiari od 1718 vlastný cech.

Príchodom habánov na západné Slovensko sa v poslednom desaťročí 16. stor. rozšírila výroba fajansy (→ habánska fajansa). Habáni priniesli viacero významných technologických inovácií, ku ktorým patrilo vypaľovanie keramiky v mufľových peciach (mufliach) a rozšírenie farebnej škály glazúr. Z habánskej fajansy vyšla tradícia západoslovenského džbankárstva, ktoré sa rozvíjalo v 18. – zač. 20. stor. najmä v dielňach v okolí Bratislavy a Trnavy. Vysokú úroveň keramiky predstavovala produkcia manufaktúry v Holíči, ktorá bola založená pred 1743 (→ holíčska fajansa) a ovplyvnila aj tvorbu v džbankárských strediskách na západnom Slovensku.

V 18. – zač. 20. stor. sa rozvíjalo množstvo hrnčiarskych stredísk, ktoré vznikali najmä pri miestach výskytu kvalitnej hliny. Výzdoba i tvary zväčša úžitkovej keramiky, ktorú produkovali, vykazujú regionálne špecifiká a rozdiely. Od konca 18. stor. sa na západnom Slovensku rozvíjala bohato zdobená slovenská ľudová fajansa, ktorá patrí k najvýznamnejším prejavom ľudového umenia. K jej najvýznamnejším strediskám patrili dielne v Stupave, Boleráze, Modre a Malackách. K významným centrám ľudovej keramiky patril aj Pukanec (samostatný cech tam vznikol 1782), kde bola rozšírená aj figurálna tvorba. V 19. stor. vynikli aj hrnčiarske strediská v Brehoch (okr. Žarnovica), Ľubietovej, Beluji, Trstenej, Hybiach, Haliči, Šiveticiach, Prihradzanoch, Licinciach, Meliate, Držkovciach, Hrnčiarskych Zalužanoch, Pozdišovciach, Snine, Sabinove, Bardejove a i.

V 1. pol. 19. stor. bola obľúbená kamenina, 1790 – 1825 boli založené manufaktúry na jej výrobu v Kežmarku, Prešove, Kremnici, Muráni, Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Novej Vsi a Košiciach.

Manufaktúrna výroba a rozšírenie smaltovaného riadu v 2. pol. 19. stor. spôsobili zánik väčšiny tradičných keramických dielní a úpadok produkcie ľudovej fajansy i hrnčiarstva. Niektoré z tradičných dielní sa koncom 19. stor. preorientovali na tvorbu predmetov pre zberateľov ľudového umenia (napr. putzovsko-kostkovská dielňa v Stupave; → stupavská keramika). Na konci 19. a v 1. tretine 20. stor. mala významné postavenie keramická dielňa v Modre, kde bolo 1883 založené Keramické priemyselné učilište s dielňou (→ modranská keramika). Na tradície západoslovenskej ľudovej fajansy nadviazala figurálna tvorba F. Kostku. Kľúčovú úlohu pri teoretickom a praktickom poznávaní habánskej a tradičnej ľudovej keramiky zohral H. Landsfeld, ktorý pôsobil ako maliar keramiky v Modre a zhromaždil aj významnú zbierku keramiky. R. 1945 bolo založené Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktoré od konca 40. rokov 20. stor. do súčasnosti významným spôsobom podporuje a usmerňuje výrobu tradičnej ľudovej keramiky. Tvorbe figurálnej keramickej plastiky v duchu ľudového umenia sa venovalo viacero autorov. K najvýznamnejším patrili I. Bizmayer, Imrich Kóňa (*1917, †1981), Michal Škarčák (*1911, †1985) a J. Franko, ktorí pôsobili v Modre. V období secesie (koniec 19. – zač. 20. stor.) sa keramika uplatnila aj ako architektonický dekor na obytných i na verejných stavbách (najmä v Bratislave a Košiciach pod vplyvom uhorskej secesie).

V 20. stor. nastal na Slovensku nebývalý rozvoj keramiky, ktorý v jej dejinách nemá obdobu. Umelecká keramika sa postupne stala samostatnou umeleckou disciplínou, čím sa úplne vyčlenila zo sféry tradičných umeleckých remesiel. Rozkvet umeleckej keramiky nastal najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa rozvíjalo najmä keramické sochárstvo vysokej umeleckej úrovne. Keramikou sa v 1. pol. 20. stor. zaoberali aj viacerí výtvarníci, ktorí svoje návrhy realizovali v keramickej dielni v Modre (H. Johnová, J. Horová-Kováčiková, L. Majerský, J. Ilečko, F. Štefunko, J. Alexy a i.). Vplyv na vývin a moderné poňatie keramiky malo založenie Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde 1931 vzniklo keramické oddelenie vedené J. Horovou-Kováčikovou, v ktorej študenti okrem navrhovania a tvorby úžitkových keramických predmetov analyzovali princípy tradičnej keramiky a vytvárali aj keramickú plastiku. Absolventka ŠUR D. Rosůlková-Kubíková je zakladajúcou osobnosťou modernej slovenskej keramiky, pričom sa významnou mierou zaslúžila o zrovnoprávnenie keramiky s ostatnými druhmi profesionálneho umenia. V 1. pol. 20. stor. vytváral originálne keramické sochy aj A. Fleischmann. J. Horová-Kováčiková a D. Rosůlková-Kubíková sa popri tvorbe úžitkovej keramiky s moderným dizajnom venovali aj keramickému sochárstvu. Art-déco ovplyvnilo úžitkovú tvorbu Jolany Kirczovej (*1909, †1936) pôsobiacej v Košiciach. R. 1942 – 45 sa keramika vyučovala na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, kde pôsobil R. Hornák, ktorý vytvoril aj viacero keramických sôch. V 50. rokoch 20. stor. sa väčšina keramikárov sústreďovala na tvorbu úžitkových predmetov (dizajn predmetov určených na priemyselnú výrobu, ktoré sa realizovali len vo výnimočných prípadoch) a dekoratívnej záhradnej plastiky určenej do exteriéru; prejavili sa tradicionalistické prvky súvisiace s dobovým vkusom. K najvýznamnejším predstaviteľom patrili sochár M. Balgavý st. (*1925, †1999), D. Rosůlková-Kubíková, Zuzana Zemanová (*1910, †1969), Jitka Petrikovičová (*1926, †2012) a Eva Trachtová (*1932, †2013).

V 60. rokoch 20. stor. sa aj v keramike začali výraznejšie presadzovať moderné tendencie živo reagujúce na vývin keramiky vo svete, a to najmä zásluhou absolventov Ateliéru keramiky a porcelánu na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, ktorú viedol český keramikár O. Eckert. K najvýznamnejším patrili I. Vanek, J. Marth, J. Sušienka a I. Holešovský, ktorí sa programovo venovali keramickému sochárstvu a vytvorili aj množstvo významných monumentálnych diel pre architektúru. Originálnu keramickú plastiku vytvárali aj T. Lugs a E. Lugsová, ktorá od 70. rokov 20. stor. pracovala aj s porcelánom, ktorý dovtedy nemal na Slovensku širšie zázemie. Úžitkovú keramiku vytvárali aj Pavol Uhrík (*1940) a Ľubomír Jakubčík (*1926, †2017).

V období od 60. rokov do konca 80. rokov 20. stor. sa keramika výrazne uplatnila najmä v monumentálnej tvorbe pre architektúru, a to najmä pri dotvorení interiérov a exteriérov verejných stavieb. S programovou štátnou podporou v rámci tzv. tvorby životného prostredia vzniklo množstvo monumentálnych keramických diel, z ktorých mnohé boli po 1989 zničené. Tvorbe monumentálnej keramiky sa venovali aj mnohí maliari i sochári, pričom ich návrhy často realizovali profesionálni keramikári (napr. M. Balgavý st. realizoval diela pre architektúru, ktoré navrhol Julián Filo). Okrem monumentálneho keramického sochárstva sa v 2. pol. 20. stor. rozvíjalo aj komorné keramické sochárstvo spájajúce plastickú zložku (tvar) s maľbou (úprava povrchu) a keramikári vytvárali aj originálne diela hraničiace s dizajnom (ich návrhy sa sériovo vyrábali len výnimočne, napr. návrhy J. Martha).

V oblasti keramického sochárstva rozvíjali viacerí autori v 70. – 90. rokoch 20. stor. originálne autorské prístupy, pričom čerpali aj z tradičných keramických foriem (napr. M. Polonský, ktorého tvorba vyšla z dedičstva západoslovenskej fajansy a hrnčiarstva, a I. Polonský, ktorý sa programovo venoval úžitkovej keramike). K významným predstaviteľom keramického sochárstva a ateliérovej keramiky patria Gabriela Luptáková (*1947), Vladimír Oravec (*1952), Bernardína Lunterová (*1945), Drahoslava Mondoková (*1946), Ladislav Učník (*1948, †1990), Silvia Brezianska (*1954) a i. Keramike sa venovali aj sochári a maliari (napr. A. Ilečko, R. Uher v spolupráci s J. Marthom, M. Paštéka, V. Havrilla, M. Rudavská a i.).

R. 1986 bolo založené keramické štúdio ART4, ktoré od konca 80. rokov do 90. rokov 20. stor. sériovo vyrábalo úžitkovú keramiku i keramickú plastiku ovplyvnenú postmodernými vzormi. V dielni, ktorú viedol sochár Juraj Mihalík (*1953), pôsobili napr. V. Havrilla a J. Štuller. Významnú úlohu vo vývine modernej slovenskej keramiky zohralo aj keramické oddelenie na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP, → Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru) v Bratislave založenej 1946. Pedagogicky tam pôsobili T. Lugs, E. Lugsová, I. Vidrová-Langerová, Gabriela Luptáková (*1947), Ambróz Pajdlhauser (*1927) a Michal Zdravecký (*1949), ktorí vychovali mnohých moderných slovenských keramikárov.

Na VŠVU v Bratislave na Katedre úžitkového umenia bol 1997 založený Ateliér keramiky, kde pedagogicky pôsobila I. Vidrová-Langerová.

R. 1989 bolo pri Slovenskej výtvarnej únii založené Združenie keramikárov Slovenska, ktoré od 1989 v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci usporadúva v priestoroch podniku na spracovanie šamotu Žiaromat v Kalinove Medzinárodné keramické sympózium Lučenec-Kalinovo.

keper

keper [nem.] — bavlnárska tkanina strednej hmotnosti tkaná keprovou väzbou, aj skrátený názov tejto väzby.

každodenná kultúra

každodenná kultúra — súhrn poznatkov a skúseností, ktoré podmieňujú spôsob života, obvyklé, všedné správanie a konanie jednotlivca, sociálnych skupín alebo spoločnosti v určitom čase. Každodenná kultúra prostredníctvom vopred daných vzorov správania, postojov a spoločensky akceptovaných pravidiel ovplyvňuje organizáciu každodenného života a návyky ľudí. Ako súhrn poznatkov a skúseností zároveň ovplyvňuje predstavy človeka, sociálnych skupín alebo spoločnosti o každodennosti v určitom historickom období. Nazhromaždené skúsenosti a ich manifestácia v materiálnych a nemateriálnych produktoch každodennej činnosti človeka sa spravidla odovzdávajú z generácie na generáciu. Každodenná kultúra súčasne predstavuje dynamický jav, ktorý podlieha premenám pod vplyvom sociálnych, politických, ekonomických, ideologických a i. zmien v konkrétnych spoločnostiach a historických obdobiach. Je predmetom výskumu v spoločenských vedách, ako sú etnológia, kulturológia, sociológia, sociálna a kultúrna antropológia, sociálna história ap.

Pojem každodenná kultúra sa rozšíril koncom 60. a v prvej polovici 70. rokov 20. stor. pod vplyvom zamerania spoločenských vied na výskum každodennosti. Vo svojej podstate odkazuje na koncept pojmu životný svet (Lebenswelt; resp. každodenný život) E. Husserla, na ďalšie rozpracovanie tohto pojmu najmä A. Schützom a T. Luckmannom v podobe štruktúr každodenného života (Strukturen der Lebenswelt) i na všeobecný pojem kultúry ako spôsobu života. Termín sa používa najmä v nemeckej a stredoeurópskej terminológii spoločenských vied (nem. Alltagskultur, čes. každodenní kultura, kultura všedního dne, poľ. kultura codzieności ap.). V anglosaskej a frankofónnej terminológii je tento pojem zriedkavejší a namiesto neho sa používa termín každodenný život (angl. everyday life, fr. vie quotidienne) a všeobecný pojem kultúra.

kaša

kaša

1. obvykle husté varené jedlo pripravené zvyčajne uvarením múky alebo iných sypkých potravín vo vode alebo v mlieku. Patrí k najstarším druhom jedál. Najrozšírenejšie sú obilninové kaše z celého, drveného alebo z mletého obilného zrna. K najstarším na Slovensku patrili kaša z prosa a z pšenice špaldovej (tenkeľa) a kaša z naklíčeného obilia upravovaná ďalej pečením (kalkýš). Rozšírené boli kaše z pohánky (pohánková kaša; v 1. pol. 20. stor. začala zo stravy ustupovať), ďalej kaša z jačmenných krúp (krúpová kaša, jačmenná kaša), v 20. stor. najmä kaša zo pšeničnej krupice (krupicová kaša, grísová kaša alebo grís), z ovsených vločiek (ovsená kaša), kukuričnej múky a ryže. K tradičným a všeobecne rozšíreným patrila aj kaša pripravovaná zo zemiakov (zo zemiakov a z mlieka, najčastejšie sa zahusťovala múkou), strukovín (napr. hrachová, fazuľová a cícerová kaša) a zo sušeného ovocia (pripravovala sa v ovocinárskych oblastiach). Príprava niektorých druhov obilninovej alebo strukovinovej kaše pretrvala na Slovensku do súčasnosti. Osobitným druhom je zakáľačková (zabíjačková alebo žobrácka) kaša, ktorá sa na Slovensku pripravuje v období zakáľačiek a jej zloženie je dané regionálnymi zvyklosťami (obvykle obsahuje krv, príp. aj mäso z hlavy prasaťa, krúpy a koreniny).

Obilninová kaša bola v minulosti súčasťou každodennej i obradovej stravy (považovala sa za symbol hojnosti), často sa podávala na svadobnej hostine ako hlavný alebo ako posledný chod (v niektorých oblastiach sa názvom kaša označovala celá svadobná hostina). Jej dávnu tradíciu v slovenskej ľudovej kultúre dokazujú aj časté zmienky v rozprávkach, piesňach, prísloviach a porekadlách;

2. redšia rozmočená hmota (snehová, cementová a i.).

kasanica

kasanica — ovinovacia bohato nariasená sukňa z plátna, súčasť slovenského ľudového odevu.

kartún

kartún [arab. > hol. > nem.] — jednofarebná alebo farebne potlačená tkanina strednej hmotnosti tkaná plátnovou väzbou z hrubšej bavlnenej priadze. Používa sa na dámske a dievčenské šaty a pracovné košele, na zástavy, dekoračné účely ap. Na Slovensku sa začala používať v 18. stor., koncom 19. a začiatkom 20. stor. prenikla spolu s ďalšími bavlnenými tkaninami i do ľudového odevu, pričom v mnohých slovenských regiónoch nahradila domáce tkaniny.

karetkovanie

karetkovanie [gr. > tal. > slov.] — tkáčska technika používaná na zhotovovanie úzkych hrubších tkanín (lemov, popruhov, textilných pásov, tkaníc) pomocou kartičiek (karetiek, odtiaľ názov). Kartičky sa v minulosti zhotovovali z kostí, z rohoviny alebo z lepenky, v súčasnosti z kartónu, plastu ap. Majú tvar štvorca so stranou dĺžky 5 až 7 cm a v rohoch dierky, cez ktoré sa prevliekajú nite (v každej dierke jedna niť), a slúžia ako niteľnice. Nite sú uložené po štyroch (z jednej kartičky) v štrbinách dreveného hrebeňa visiaceho na osnove, ktorý ju napína. Tkáč si obyčajne jeden koniec osnovy priviaže k pásu a druhý koniec napr. o konár alebo o palec nohy. Otáčaním kartičiek vzniká medzi hornými a dolnými niťami štrbina (ziva), cez ktorú sa prevlieka útok, a súčasne dochádza k skrúcaniu nití do šnúry, čím sa dosahuje väčšia hrúbka tkaniny. Karetkovanie patrí k najstarším tkáčskym technikám, používalo sa už v praveku a bolo rozšírené na celom svete, v arabských krajinách sa používa dodnes.

Na Slovensku sa na karetkovanie používala súkaná domáca ovčia vlna farbená prírodne, od začiatku 20. stor. aj továrenskými farbivami alebo továrenská vlnená priadza (haras), príp. bavlnené nite. Súkenníci v okolí Prievidze, Nitrianskeho Pravna, Bánoviec nad Bebravou a Trenčína zhotovovali karetkovaním ozdobné pásy k ženskému ľudovému odevu, pričom používali 36 až 40 kartičiek. Karetkovanie ako remeselná výroba zaniklo v 1. pol. 20. stor., v súčasnosti sa používa najmä na zhotovovanie ozdobných okrajov umeleckého textilu alebo ľudových odevov.

kára

kára — ľahký dvojkolesový vozík určený na prevážanie menších nákladov. Na území Slovenska boli rozšírené jednoojové a dvojojové káry, ktorých vrchná časť bola prispôsobená druhu prevážaného nákladu. Na dopravu menšieho nákladu sa používala jednoduchá kára s klanicami, na dopravu väčšieho nákladu kára s rebrinami, prípadne s vloženou prútenou košinou, na vyvážanie maštaľného hnoja kára s doštenou debnou obdĺžnikového tvaru vo vrchnej časti. Na kratšie vzdialenosti a pri nedostatku záprahových zvierat sa na ťahanie káry používala ľudská sila, na ťahanie ťažších nákladov dobytčí záprah (kravský, zriedkavejšie konský, na južnom Slovensku ojedinele aj oslí). Dvojkolesovú káru, ktorá bola ťahaná záprahom a slúžila pri ťažbe dreva na sťahovanie guľatiny a haluziny, tvorilo predné súkolie štvorkolesového voza (tzv. predné snice, polvoz), jedným koncom sa náklad upevnil o hlavničku súkolia (oplen) a druhým sa kĺzal po zemi. Kára sa používala aj pri obchode s tovarom domácej i remeselnej výroby, s ovocím a zeleninou alebo pri podomovom obchode.

Novšiu konštrukciu káry tvorí kovový rúrkový rám s rúčkou a s drevenou korbou, kolesá sú opatrené pneumatikami. Osobitným variantom káry určeným na ručný rozvoz stavebných materiálov na stavenisku je japonka.

kar

kar [zo starohornonem. chara = plač, nárek] — spoločná pohrebná hostina pozostalých a pozvaných hostí konaná na počesť mŕtveho bezprostredne po pohrebe. V náboženskom zmysle sa kar považuje za súčasť pohrebných zvykov, má očisťujúcu psychosociálnu funkciu, pomáha preklenúť bolestné spomienky na koniec života zosnulej osoby. Súčasne je typom tzv. obradov prechodu (fr. rites de passage), ktorým rodina a komunita dávajú pozostalým na vedomie, že v okamihoch po pochovaní príbuzného nie sú so svojím smútkom sami. U vyspelých starovekých národov sa pohrebná hostina konala po pohrebe priamo na hrobe. V tradičnej slovenskej ľudovej kultúre sa kar konal väčšinou v dome zomretého alebo v krčme, zvyčajne naň boli pozvaní všetci účastníci pohrebu. Okrem predkresťanskej tradície (bohatá a veselá hostina) ho ovplyvnilo aj kresťanstvo s úkonmi modlenia, spievania náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. V súčasnosti sa však obradový a náboženský charakter karu stráca a je chápaný skôr ako spoločenská udalosť a príležitosť na stretnutie celej rodiny.

kapusta

kapusta [rom. jazyky > nem.], Brassica — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo dvojročné byliny pochádzajúce z Ázie a Európy. Majú jednoduchú alebo rozkonárenú, zvyčajne drevnatejúcu olistenú byľ so striedavými celistvými alebo lýrovitými listami a s bielymi alebo so žltými kvetmi, plod stopkatá šešuľa s krátkym zobáčikom. Pestované druhy, resp. odrody môžu mať modifikované stonky (skracovaním sa vytvára stonková hľuza alebo na jej vrchole zdužnatený hlúb), listy (zhlukovaním listov sa vytvárajú spravidla guľovité kompaktné listové hlávky) alebo súkvetia (sú zhustené a zdužnatené). Patrí sem okolo 35 druhov, najznámejší je druh pochádzajúci z oblastí okolo Stredozemného mora kapusta obyčajná (Brassica oleracea, v starších systémoch aj Crucifera brassica alebo Napus oleracea), ktorý sa odpradávna pestuje v mnohých varietách ako hlúbovitá zelenina; v minulosti sa rozdeľovali na niekoľko kultúrnych konvariet.

Systematické vnútrodruhové triedenie a s tým súvisiace názvoslovie sú vzhľadom na viacero prijatých a v rôznych vedných odboroch rozlične používaných koncepcií komplikované a neprehľadné. V najnovšej botanickej literatúre na Slovensku sa jednotlivé staršie poddruhy (variety a kultivary) považujú za skupiny odrôd (konvariet), ku ktorým patrí najmä jednoročná alebo dvojročná kapusta obyčajná hlávková (Brassica oleracea skupina Capitata, v starších systémoch Brassica oleracea varieta capitata a Brassica oleracea subspecies oleracea convarieta capitata, nazývaná aj hlávková kapusta) so skrátenou zdužnatenou stonkou (hlúbom) a s hladkými oinovatenými (pokrytými voskovým povlakom) listami, ktoré tvoria kompaktnú guľovitú hlávku. Kvitne v druhom roku žltými kvetmi vytvárajúcimi sa na predĺženej byli vyrastajúcej zo stredu hlávky. Pestuje sa ako biela hlávková kapusta (Brassica oleracea varieta capitata forma alba) zvyčajne so svetlozelenými alebo s bielymi listami alebo ako červená hlávková kapusta (Brassica oleracea varieta capitata forma rubra) zvyčajne s modrozelenými alebo s fialovočervenými listami. Konzumuje sa v čerstvom stave, napr. vo forme rozličných šalátov, rôzne tepelne upravená alebo konzervovaná (sterilizáciou, kvasením; → kvasená kapusta).

Medzi ďalšie variety, ktoré sa zvyčajne pestujú ako zelenina, patria napr. kapusta obyčajná kelová (kel hlávkový, kel), kapusta obyčajná ružičková (kel ružičkový), kapusta obyčajná kučeravá (kel kučeravý), kapusta obyčajná špargľová (brokolica), kapusta obyčajná kalerábová (kaleráb) a kapusta obyčajná karfiolová (karfiol), ako krmivo pre hospodárske zvieratá sa pestuje kapusta obyčajná kŕmna (Brassica oleracea skupina Ramosa, v starších systémoch Brassica oleracea varieta ramosa) s 50 – 80 cm vysokou rozkonárenou, na báze drevnatou, po celej dĺžke rovnomerne olistenou byľou. Ďalšími hospodársky významnými druhmi kapusty, ktoré sa pestujú ako krmoviny alebo olejniny, sú napr. kapusta repková (Brassica napus), ktorá sa pestuje vo dvoch odrodách – kapusta repková kvaková (kvaka) a kapusta repková pravá (repka olejka), a kapusta poľná (Brassica rapa, v starších botanických systémoch napr. aj Brassica napus, Sinapis rapa alebo Napus rapa), ku ktorej poddruhom patria napr. kapusta poľná pravá (okrúhlica) a kapusta poľná olejnatá (repica olejnatá). Ako listová zelenina sa pestujú druhy kapusta pekinská (Brassica pekinensis) s jasnozelenými listami s výrazným širokým stredným rebrom, ktoré sú sformované do podlhovastej hlávky, a kapusta čínska (Brassica chinensis, čínska kapusta). Pre čiernohnedé semená, ktoré sa používajú na výrobu kremžskej horčice, sa pestuje kapusta čierna (Brassica nigra) s hornými kopijovitými a dolnými lýrovitými listami a so svietivožltými kvetmi s tmavým žilkovaním, pre svetlohnedé semená, ktoré sa používajú na výrobu tzv. orientálnej alebo ruskej pikantnej horčice, kapusta sitinová (Brassica juncea) s lýrovitými listami a so žltými kvetmi.

Na území dnešného Slovenska sa kapusta stala súčasťou agrárnej kultúry v 15. stor. Pre svoju značnú trvanlivosť pri dobrom uskladnení i pre možnosť konzervovania kvasením patrila k základným zložkám potravy na Slovensku, využívala sa však aj ako krmovina (vonkajšie listy a hlúby). V 18. stor. sa z jej pestovania vyberal desiatok. Kapusta sa zo Slovenska aj vyvážala (po Dunaji do južnej oblasti Uhorska). Jej pestovanie bolo rozšírené najmä na Orave, Kysuciach, na Liptove, v Šariši a v oblasti Nízkych Beskýd, pestovanie letných odrôd najmä na Považí (Krakovany, Trebatice), v okolí Trnavy (Hrnčiarovce), v Košickej kotline a na Východoslovenskej nížine. K tradičnej oblasti intenzívneho pestovania kapusty patrí Záhorie (najmä Stupava). Pestovala sa v záhradách a na úrodných plochách každoročne hnojenej pôdy (zvyčajne pri potokoch, tzv. kapustniská). Jej výsev alebo výsadba boli spojené s mnohými zvykmi (pitie pálenky, aby dobre rástla, kropenie priesad mliekom, aby bola biela, sadenie so žihľavou). Pri okopávaní sa do kapusty sadili vetvičky z oltárikov Božieho tela a z metiel jánskych ohňov, aby ju nehubil hmyz a húsenice. Celé hlávky sa skladovali v pivniciach alebo sa zakopávali do zeme. Tradičným spôsobom konzervovania bolo kvasenie kapusty naloženej do sudov. Kapusta sa používala na prípravu každodennej stravy, obradových jedál i na liečenie, napr. na hojenie hnisavých rán prikladaním čerstvých listov, ako aj na hojenie omrzlín obkladmi z kvasenej (kyslej) kapusty.

kapsa

kapsa [lat.] — taška, kabela s dlhším držadlom na prenášanie menších predmetov, v minulosti doplnok tradičného mužského ľudového odevu. Podomácky sa zhotovovali kapsy z plátna a zo súkna. Z plátna sa šili kapsy menších rozmerov (asi 50 × 50 cm; aj sahajdák, sajdák) štvorcového alebo obdĺžnikového tvaru, po bokoch a dolu zošité, z bieleho súkna kapsy väčších rozmerov (asi 90 × 50 cm; aj cedilo, cedidlo). Kapsy sa nosili prevesené cez plece alebo pomocou trakov z konopnej a vlnenej priadze či z plátna upevnené na chrbte. Remenári, brašnári i domáci výrobcovia vyrábali z kože kapsy (aj tanistra, kabeľa) podlhovastého tvaru s preložením, ktoré krylo vrchný otvor, zdobené razením a kovovými gombičkami. Používali ich drevorubači, pastieri, miškári ap. na prenášanie potravín, šatstva a drobných predmetov, v plátenných kapsách nosili deti školské potreby.

kaplnka

kaplnka [lat.] —

1. kresťanská sakrálna stavba alebo kultový priestor obyčajne menších rozmerov určené na vykonávanie modlitieb (modlitebňa) a náboženských obradov. Architektonicky je koncipovaná ako (súkromná alebo verejná) samostatná stavba alebo ako oddelená súčasť sakrálnej či profánnej budovy. Výzdoba a ikonografický program kaplnky sú vzhľadom na jej malé rozmery pomerne jednotné, zvyčajne sa tam nachádza len jeden oltár (vo väčších kaplnkách i viac). Sviatosť oltárna (eucharistia) sa v nej prechováva len krátkodobo alebo so špeciálnym povolením (existujú však aj výnimky).

Architektonické formy a výzdoba kaplniek sa v jednotlivých historických obdobiach menili a boli ovplyvnené architektonickými slohmi daného obdobia, preto nevznikol určitý špecifický architektonický typ kaplniek a ich architektúra sa vyznačuje rozmanitosťou. Kaplnka sa pravdepodobne vyvinula v rámci ranokresťanskej architektúry, jej formovanie súvisí s tradíciou uctievania svätcov a mučeníkov, s výstavbou pamätníkov nad ich hrobmi a s kultom svätých, ktorý sa šíril od 2. stor. (→ cibórium, → martýrium). Ako kaplnka sa pôvodne označovala malá komôrka v kráľovskom paláci v Paríži, v ktorom sa ako relikvia uschovával plášť (latinsky capella, resp. cappa) sv. Martina (prvýkrát doložené 741). Budovanie kaplniek bolo rozšírené najmä v stredoveku, ale aj v období renesancie a baroka. Mali rozličnú funkciu, uchovávali sa v nich relikvie, korunovačné klenoty ap. Samostatne stojace kaplnky dosahovali často značné rozmery a mnohé vynikali prepychovou výzdobou (kráľovské kaplnky). Kaplnky však tvorili aj bežnú (oddelenú) súčasť interiéru kostolov (napr. bočná kaplnka, chórová kaplnka) alebo boli postavené v ich blízkosti (niekedy s kostolom spojené chodbou alebo ambitom). Súčasťou jedného kostola mohlo byť viacero kaplniek.

Osobitné typy predstavujú krstná (→ baptistérium), loretánska (→ loreta), pohrebná (určená na pochovávanie jednotlivcov alebo členov jedného rodu) a pútnická kaplnka (obvykle dookola s ambitmi). Kaplnky sa stavali aj v rámci hradov (hradná kaplnka), palácov (palácová kaplnka), patricijských domov, cintorínov (cintorínska kaplnka; karner), mostov i veží mestských opevnenia.

Z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria kaplnky hradu (falce) v Aachene (Oktogon, okolo 800, dnes súčasť gotického dómu), kaplnka Scrovegniovcov (Arena) v Padove (vysvätená 1305), ktorej fresky vytvoril Giotto (1302 – 06), kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži (1241/43 – 48; → dvojitá kaplnka), pápežská Kaplnka nanebovzatia Panny Márie vo Vatikánskom paláci v Ríme (→ Sixtínska kaplnka; prestavaná 1477 – 80, vyzdobená freskami Michelangela Buonarrotiho, 1508 – 12 a 1536 – 41), Kaplnka sv. kríža na hrade Karlštejn (vysvätená 1365), Kaplnka Panny Márie (Lady Chapel, aj kaplnka Henricha VII.) vo Westminstri v Londýne (1502/03 – 10), kaplnka Mediciovcov (Nová sakristia) pri kostole San Lorenzo vo Florencii (od 1520, Michelangelo Buonarroti) a i.

Na území Slovenska z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria: z obdobia gotiky Kaplnka sv. Jána Evanjelistu pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (po 1370 – 80), Kaplnka sv. Michala archanjela pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach (2. pol. 14. stor., dnes Kostol sv. Michala), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie (aj Kaplnka Zápoľskovcov) pri Kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku (po 1450), Kaplnka sv. Barbory (okolo 1500) a Kaplnka sv. Jána Almužníka (okolo 1500) v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, Kaplnka Zápoľskovcov pri Kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule (90. roky 15. stor.) a i.; z obdobia renesancie Kaplnka sv. Michala archanjela na Oravskom hrade (1606 – 11); z obdobia baroka Kaplnka Panny Márie Trnavskej pri Kostole sv. Mikuláša v Trnave (1739 – 41), Kaplnka sv. Jána Almužníka pri Dóme sv. Martina v Bratislave (1732 – 34), Kaplnka sv. studne v Marianke (1696), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie na hrade Červený Kameň (17. – 18. stor.), Loretánska kaplnka (Loreta) pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (1708), Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave (1778 – 81) a i. Na Slovensku v sídlach bez vlastnej farskej správy samostatne stojace kaplnky nahrádzali kostol. Stavali sa aj mimo sídel v rôznych častiach chotára, niektoré boli vybudované v čase cholery alebo moru ako ochrana obyvateľov pred epidémiami, prípadne ako pamätníky na miestach hromadných hrobov ich obetí;

2. v architektúre niektorých starovekých kultúr (v mezopotámskej, buddhistickej a hinduistickej architektúre) zaužívané prenesené označenie menšieho sakrálneho priestoru alebo samostatnej stavby menších rozmerov určených na kultové účely.

kapce

kapce [slovanské jazyky > maď.] — zimná obuv s vysokými hrubými súkennými sárami domácej, remeselnej alebo priemyselnej výroby. V minulosti sa jednoduché kapce šili doma. Obvykle pozostávali z podošvy, priehlavku, vrška a sáry, ktorá siahala vždy vyše členkov (do polovice lýtok, pod kolená), formy na pravú a ľavú nohu sa neodlišovali. Farby (prírodné farby domáceho súkna) a formy (hrúbka podošvy, výška sáry, výzdoba) kapcov sa líšili podľa kraja, nositeľa (vek, pohlavie) a určenia. Kapce s jednoduchou podošvou sa používali ako tepelná izolácia do krpcov, ale aj ako obuv pre mŕtveho do truhly. V horských oblastiach sa kapce nosili po celý rok ako pracovná obuv. Remeselne vyrobené kapce mali viacvrstvovú podošvu alebo podrážku, prípadne i kožou obšitý priehlavok. S poklesom výroby domáceho súkna (polovica 20. stor.) domáca výroba kapcov zanikla a začali sa nosiť kapce priemyselnej výroby.

kamenné stavby

kamenné stavby — stavby, ktorých nosná konštrukcia je vytvorená z prírodného kameňa. Vznikali od najstarších čias, pričom v závislosti od stupňa rozvoja technológií a zaužívaných estetických princípov danej civilizácie mali rozličnú funkciu i formu. Keďže patria k najtrvanlivejším stavbám, zachovali sa až do súčasnosti (sú však vystavené nepriaznivému vplyvu znečisteného životného prostredia).

Podľa stupňa opracovania stavebného materiálu, z ktorého sú zhotovené, sa rozlišujú kamenné stavby z lomového muriva (neopracované kamene nepravidelného tvaru) a z kamenársky opracovaného muriva. Kamene v murive sú spojené maltou alebo uložené nasucho bez spojovacích prvkov alebo s nimi (napr. kovové, bronzové alebo železné skoby).

V praveku sa na stavby používali menšie kamene, ktoré sa ukladali na seba a vedľa seba bez spojiva, megalitické stavby (→ megalit; dolmeny, kromlechy, menhiry) sú však zhotovené z neopracovaných alebo čiastočne opracovaných kameňov veľkých rozmerov, ktorých veľkosť vyjadruje spoločenskú a kultovú dôležitosť stavby. Kameň sa uplatnil predovšetkým v architrávovej sústave použitej už na megalitických stavbách, typickej aj pre kamenné stavby Egypta i starovekého Grécka a Ríma. V stavbách, ktoré využívali túto sústavu, boli na stĺpoch s výškou dosahujúcou aj viac ako 20 m uložené vodorovné trámy (→ architráv) a na nich stropy vytvorené z kamenných dosiek. Kamenné stavby boli rozšírené najmä na územiach s dostatočnými prírodnými ložiskami kameňa, pričom kamenné bloky určené na ich výstavbu boli často prepravované i na veľké vzdialenosti. Najznámejšími starovekými kamennými stavbami sú pyramídy v Egypte vybudované z kameňov približne tvaru kocky s hranou asi 1 m. Kamene sú dobre opracované a kladené bez spojiva. Kým pyramídy majú oproti celkovému objemu stavby zanedbateľný vnútorný priestor, staroveké chrámy vytvárajú predovšetkým vnútorné priestory. Okrem hrobiek a chrámov sa v staroveku stavali z kameňa aj obytné domy, paláce a inžinierske stavby (zavlažovacie kanály, mosty).

Na rozvoji kamenných konštrukcií sa významnou mierou podieľali Rimania, ktorí do stavebníctva zaviedli kamenné oblúky a klenby, pričom ich používali aj na inžinierskych stavbách (mosty, cesty, akvadukty). Stavali monumentálne stavby z kamenných blokov často veľkých rozmerov, pričom ich vrchné a spodné plochy presne opracovali, a kládli ich nasucho bez spojovacích prvkov alebo ich spájali bronzovými skobami alebo smolou. Využívali pravidelnú i nepravidelnú väzbu muriva. Zväčšovanie rozmerov kameňov dosiahlo vrchol pri budovaní terasy pod chrámovým komplexom Jupitera, Merkúra a Venuše v Baalbeku v Libanone (dokončený 212 – 217 n. l.); použité kamenné bloky sú dlhé 20 m, vysoké viac než 4 m a široké viac než 3,5 m s odhadovanou hmotnosťou 800 až 900 ton. Predstavujú najväčšie stavebné prvky, aké kedy človek použil.

Kameň bol od staroveku najrozšírenejším stavebným materiálom aj v Sýrii a Palestíne. V budovaní kamenných stavieb vynikli aj Arméni, ktorí rozvíjali najmä náročne konštruované klenbové systémy z kameňa (5. – 6. stor.). V Južnej a Strednej Amerike dosiahli výnimočné majstrovstvo Inkovia (15. – 16. stor.) používajúci pri výstavbe opracované kamenné bloky s hmotnosťou aj niekoľko ton, ktoré kládli nasucho bez spojiva. V Európe dosiahli kamenné stavby konštrukčný vrchol v období gotiky. Od obdobia renesancie budovanie kamenných stavieb postupne upadalo, kameň sa využíval predovšetkým ako obkladový dekoratívny materiál. S nástupom používania betónu, železobetónu a ocele ako konštrukčných materiálov sa využitie kameňa obmedzilo už iba na vodné staviteľstvo a na rekonštrukciu historických objektov. V malej miere sa však prírodný kameň využíva na stavbu častí budov alebo niektorých ich prvkov aj v súčasnom stavebníctve, čo sa upravuje príslušnými normami; používa sa opracovaný alebo neopracovaný lomový kameň, ako aj neopracované bludné balvany, najčastejšie vápenec, pieskovec, žula, porfýr, čadič a bazalt. Kamene sa väčšinou spájajú maltou, niektoré druhy muriva sa zhotovujú aj bez malty.

Na území Slovenska sa uplatňovali ako hlavné stavebné materiály drevo a hlina (→ drevené stavby, → hlinené stavby), preto je v ľudovom staviteľstve pomerne málo kompaktných oblastí s výskytom kamenných stavieb. Priamy vplyv na ich rozšírenie mali kontakty obyvateľov panónskej a podunajskej oblasti s antickou a byzantskou kultúrou, z kameňa sa na Slovensku stavalo i v období Veľkej Moravy, uplatňoval sa pri výstavbe opevnení, hradov, chrámov a neskôr pri výstavbe miest. V ľudovom staviteľstve sa kameň začal uplatňovať počas 2. polovice 18. stor. i v oblastiach, kde pôvodne prevládalo drevo (Liptovská kotlina, severná oblasť Hontu, Novohrad, Tekov, Gemer). V súvislosti s osvietenskými protipožiarnymi opatreniami a postupným vyčerpávaním lesov v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva sa v prvých desaťročiach 19. stor. začalo stavať z kameňa aj v ďalších oblastiach (Vihorlat, Pohronie, Horná Nitra), kde bolo možné získať vhodný stavebný kameň (najkompaktnejšie oblasť výskytu kamenných domov sú v Slovenskom rudohorí, v okolí Jelšavy a v západnej oblasti Spiša). Ťažba lomového kameňa patrila medzi regálne práva, preto poddaní mali prístup k využívaniu kameňa pomerne neskoro. Na budovanie kamenných stavieb sa využíval najmä tuf, pieskovec, opuka, žula, čadič a vápenec, niekedy aj lomový kameň dopĺňajúci a v niektorých oblastiach aj nahrádzajúci kameň zbieraný na povrchu alebo z potokov a riek. V 18. – 19. stor. sa lomový a riečny kameň využíval v rozličnom množstve, s rôznymi funkciami a s použitím rôznych techník takmer na celom území Slovenska ako pomocný materiál, resp. v kombinácii s inými materiálmi (napr. ako výplň drevenej rámovej konštrukcie). Budovanie z kameňa si vyžadovalo špecifické technologické postupy, ktoré do dedinského prostredia prinášali murárski majstri a pomocníci pôsobiaci v mestách. Neskôr sa murárstvo ako remeslo rozšírilo aj na dedinách. Ako celokamenné stavby sa stavali pivnice, sýpky, stodoly, maštale, pece, studne ap., z kameňa sa zhotovovali aj podmurovky drevených a tehlových stavieb. Kamenné stavby (hlavne obytné) sa zvonka i znútra omietali vápnom. Pri stavbe plotov, ohrád a stien bez nosnej funkcie sa dlho udržal najstarší spôsob spájania kameňa – nasucho, bez spojiva, a takto sa ukladali i ploché kamene pod rohy drevených objektov. Na základe protipožiarnych nariadení sa v polovici 18. stor. začali v niektorých župách a bohatších usadlostiach stavať murované komíny.

kamenina

kamenina — druh keramiky s pevným hutným nepriesvitným črepom, veľmi malou nasiakavosťou a vysokou odolnosťou proti chemikáliám a mrazu. Základnou surovinou na jej výrobu je ľahko slinujúci kameninový íl, ku ktorému sa pri príprave kameninovej hmoty podľa potreby pridávajú položiaruvzdorný íl, kaolín a ostrivá pripravené z vypáleného, rozdrveného a rozomletého kameninového ílu. Z kameninovej hmoty sa tvarujú výrobky, ktoré sa sušia a následne vypaľujú až do bodu slinutia, t. j. pri teplote 1 200 – 1 300 °C (al. 1 150 – 1 280 °C). Črep je po vypálení sfarbený na hnedo, žltohnedo, šedo alebo svetlokrémovo s odtieňom žltej alebo ružovej; ak sa použije biely kameninový íl bez železitých prímesí, získa sa biely črep; takáto kamenina sa nazýva porcelánová. Povrch výrobkov sa po vypálení upravuje nanesením glazúry, leštením alebo vybrusovaním. Typická je soľná glazúra odolná proti kyselinám a atmosférickým vplyvom (používajú sa však aj hlinité, živcové a olovnato-živcové glazúry), ktoré sa vytvára vhadzovaním chloridu sodného do pece počas výpalu kameniny pri teplote minimálne 1 180 °C; používa sa na glazovanie technickej, stavebnej a potrubnej kameniny.

Podľa použitia sa rozoznáva stavebná (kabrinec, obkladačka, dlaždica), potrubná (prietokové vedenie technických kvapalín, rúry a tvarovky na odvádzanie odpadových vôd, kalov ap.), technická (kyselinovzdorné tvarovky, obkladačky, dlaždice, varné kotly, vane pre chemický a potravinársky priemysel), hospodárska (žľaby, korytá, napájačky pre hospodárske zvieratá) a dekoračná kamenina, podľa druhu črepu hrubá (má hrubozrnný, farebný a nerovnorodý črep; patrí sem potrubná a technická kamenina) a jemná (má jemnozrnný rovnorodý črep; patrí sem dekoračná kamenina, uplatňuje sa v umeleckých remeslách i v keramickom sochárstve) kamenina.

Jemná kamenina sa podľa teploty vypaľovania a zloženia suroviny rozdeľuje na tvrdú a mäkkú. Tvrdá kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 200 – 1 280°C a na jej výrobu sa používajú lokálne sa vyskytujúce kameninové íly zmiešané so živcom, s kremeňom a so šamotom. Má dokonale nepriepustný črep bielosivého až hnedého sfarbenia a obyčajnú veľmi tvrdú soľnú glazúru. Mäkká kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 000 – 1 200 °C, pri obsahu kaolínu až do 1 300 °C. Má biely črep, pokrýva sa transparentnou olovnatou glazúrou rôzneho sfarbenia (podľa druhu prítomných oxidov kovov). Zdobí sa maľbou, tlačou, prelamovaním alebo plastickým reliéfom.

Kamenina vznikla v Číne v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.), keď sa spôsoby vypaľovania keramiky zdokonalili natoľko, že hrnčiari boli schopní vypaľovať výrobky pri vysokých teplotách (→ čínska keramika). V Európe sa začala vyrábať v 12. stor. v Porýní, okolo 1300 sa preslávila kamenina vyrábaná v Siegburgu (neďaleko Bonnu, siegburgská kamenina). Známa je kamenina vyrábaná od 17. stor. v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina) a kamenina vyrábaná od 18. stor. v oblasti Westerwaldu (v mestách Höhr, Grenzau, Grenzhauser; dnes Höhr-Grenzhauser) a v Sasku. Od 1707 vyrábali kameninu Ehrenfried Walther von Tschirnhaus (*1651, †1708) a J. F. Böttger (→ Böttgerova kamenina) v Meissene, ako aj na panstve brandenburských kurfirstov v Plavne (dnes Plauen). V Anglicku v 17. stor. vyrábal kameninu anglický hrnčiar John Dwight (*okolo 1633/37, †1703) vo Fulhame (dnes súčasť Londýna). Ďalšími centrami výroby boli Nottingham a grófstvo Staffordshire, kde sa okolo 1720 zásluhou hrnčiara Johna Astburyho (*asi 1688, †1743) vyrábala jemná kamenina, ktorú neskôr zdokonalil J. Wedgwood (→ wedgwood).

V Uhorsku a na Slovensku sa kamenina začala vyrábať v 18. stor., v mestách i v dedinskom prostredí bol obľúbený kameninový riad s úžitkovou i s dekoratívnou funkciou. R. 1786 sa manufaktúra na výrobu fajansy v Holíči preorientovala na výrobu mäkkej kameniny, ďalšie manufaktúry vznikli v Košiciach (1801; svoje výrobky vyvážala do Ruska, Poľska i do Rumunska), Rožňave (1810), Spišskej Novej Vsi (1812), Kežmarku, Kremnici (1815; kremnická kamenina bola v 40. rokoch 19. stor. považovaná za najlepšiu v Uhorsku, vyvážala sa do celého sveta), Prešove (1817), Muráni (1823), Banskej Bystrici (1894) a i. Spočiatku v nich pôsobili najmä cudzí odborníci, ktorí prinášali moderné tvary a dekory. S rozvojom priemyselnej výroby tovaru z iných materiálov (smalt, sklo, porcelán) väčšina kameninových manufaktúr do konca 19. stor. zanikla.

kamenárstvo

kamenárstvo — remeslo zaoberajúce sa opracúvaním rozličných druhov kameňa na stavebné (stavby budov, ciest a chodníkov, zhotovovanie dlažieb) a sochárske účely. Kamene sa opracúvajú najmä štiepaním, tesaním, brúsením, hladením alebo rytím, k základným kamenárskym nástrojom patria kladivá, kliny, sochory a dláta.

Kamenárstvo sa rozvíjalo od najstarších čias najmä v súvislosti s budovaním kamenných stavieb. Kamenári úzko spolupracovali s murármi a podieľali sa na prácach na významných cirkevných, svetských a fortifikačných stavbách, združovali sa do rozličných spoločenstiev (bratstvo, cech, stavebná huta). Najväčšie kamenárske dielne označovali svoje výrobky značkami. Na území Slovenska zakladali kamenári spoločné cechy s murármi už v 16. stor., napr. v Kežmarku (1521), Bratislave (1552), Košiciach (1573), Levoči (1576), Sabinove (1590), Banskej Bystrici (1602) a Prešove (1615), jediný samostatný kamenársky cech bol v Senci (písomne doložený 1726). Rozvoj kamenárstva na našom území významne ovplyvňovali od 13. stor. talianski kamenári, ktorí stavali dôležité sakrálne i svetské (kaštiele, cesty, mosty, železnice) stavby. Na vidieku sa kamenárstvo spájalo s roľníctvom a ako doplnkové zamestnanie sa od 18. stor. rozvíjalo v oblasti s výskytom ľahšie opracovateľných materiálov (pieskovec alebo vápenec). Kamenári vyrábali i žarnovy, šrotovacie a mlecie kamene, brúsky, osličky, žľaby, napájadlá, medzné a hraničné kamene, náhrobníky, prícestné kríže, kalvárie a svetské sochy, ktoré sa v jednotlivých regiónoch výrazne odlišovali. Od 14. stor. je známa aj výroba mlynských kameňov (Leštiny, Nová Baňa, Hliník nad Hronom), ktorá sa rozšírila najmä v 17. a 18. stor. K najvýznamnejším strediskám ľudového kamenárstva patrili na záp. Slovensku Dobrá Voda, na str. Slovensku Bešeňová, Brhlovce, Domaníky, Lišov a Sebechleby, na sev. Slovensku Bziny, Medzibrodie nad Oravou, Oravský Biely Potok, Pokryváč a Pucov a na vých. Slovensku Spišské Podhradie a Spišské Vlachy. V 19. stor. a začiatkom 20. stor. sa kamenárske výrobky vyvážali do Poľska, iných častí Uhorska a na Balkán. V súčasnosti sa kamenárstvo na Slovensku rozvíja v rámci kameňopriemyselných spoločností zaoberajúcich sa ťažbou a spracovaním kameňa i výrobou kamenárskych výrobkov, ako aj v rámci súkromných malých kamenárstiev.

kalkýš

kalkýš — sladké pečivo z naklíčeného pšeničného alebo ražného zrna známe najmä z juž. častí záp. Slovenska (nazývané aj kelkýš, keltýš). Tradičné jedlo s vysokou biologickou hodnotou pripravované v jarnom období, najmä v čase pôstu pred Veľkou nocou. Pripravovalo sa rôznymi spôsobmi, napr. vyklíčené zrno sa roztĺklo v mažiari na kašu, ktorá sa potom upiekla alebo sa v niektorých oblastiach zmiešala s múkou, cesto sa nechalo vykysnúť a upieklo sa. Inou formou prípravy bolo vymývanie naklíčeného roztlčeného zrna vo vode, kým nebola biela. Scedená voda sa zahustila múkou na kašu a tá sa upiekla. V niektorých lokalitách pretrvala príprava kalkýša až do súčasnosti. Hotový kalkýš chutí ako medovník.

Kalesný, František

Kalesný, František, 19. 2. 1918 Stará Halič, okres Lučenec – 10. 4. 2007 Bratislava — slovenský etnograf a múzejník. R. 1941 – 42 pôsobil ako stredoškolský učiteľ na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1942 – 50 v Matici slovenskej a ako redaktor viacerých denníkov a časopisov (Matičné čítanie), 1950 – 55 v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, 1955 – 58 v Slovenskom dome ľudovej umeleckej tvorivosti (predchodca dnešného Národného osvetového centra), 1958 – 62 v ľudovom výrobnom družstve Kroj, 1962 – 84 v Mestskom múzeu v Bratislave. Zaoberal sa problematikou ľudovej umeleckej výroby, remesiel, vinohradníctva a života habánov. Autor mnohých odborných štúdií, libriet, scenárov a katalógov výstav i expozícií a prác Ľudové umenie na Slovensku a Ľudové výtvarné umenie (obidve 1956), Habáni na Slovensku (1981), spoluautor monografií Ornament a jeho použitie vo výtvarnej tvorivosti (1959), Matej Bel v Bratislave (1984), Záhorská Bratislava (1986), Po stopách Jana Amosa Komenského (1993). R. 1965 založil a do 1976 redigoval Ročenku Mestského múzea v Bratislave.

kalendárny obradový folklór

kalendárny obradový folklór — folklórne prejavy funkčne späté s kalendárnymi obyčajami. V rámci obradového folklóru tvoria rôznorodú skupinu folklórnych druhov a foriem, ktorých charakteristickým znakom je cyklickosť vyplývajúca z väzby na určitý úsek roka (deň alebo obdobie viacerých dní) a na konkrétnu príležitosť. Prejavy kalendárneho obradového folklóru sú zvyčajne kolektívne a vnútri jednotlivých cyklov sa prelínajú. Kalendárny obradový folklór sa člení na zimný cyklus s dôrazom na predvianočné, vianočné, novoročné a trojkráľové obdobie (patria sem napr. zaklínania, zariekania, veršované recitatívy, vinše, koledy, betlehemské a trojkráľové hry a obchôdzky) a na jarno-letno-jesenný cyklus, pričom jarný cyklus zahŕňa fašiangy, Kvetnú a Smrtnú nedeľu (vynášanie Moreny), Veľkú noc, Turíce (jarné chorovody) a folklórnymi prejavmi na deň sv. Juraja (obradové a ľúbostné piesne) plynulo prechádza do letného cyklu, ktorého ťažisko tvorí deň sv. Jána (→ jánske piesne). Do kalendárneho obradového folklóru jesenného cyklu patria najmä dožinkové piesne. Aj keď v súčasnosti predstavuje kalendárny obradový folklór neúplný a do značnej miery narušený systém folklórnych prejavov, je dôležitým prameňom dejín folklóru, slúži na uchovávanie zanikajúcich reálií i na rekonštrukciu starších foriem kalendárnych obyčají, prejavov viery a svetonázorových predstáv.

kalendárne obyčaje

kalendárne obyčaje, aj výročné obyčaje — súbor obradov a magických úkonov viažucich sa na určité dni v kalendári alebo na určité obdobie v roku. Ich vykonávanie malo zabezpečiť hospodársku prosperitu, zdravie a ochranu (rodiny, jednotlivca, majetku ap.) pred vplyvom démonických bytostí alebo zlých síl, preto v predkresťanskom období patrilo k obradom aj obetovanie božstvám, démonom a predkom. Kalendárne obyčaje súviseli najmä s obdobím zimného a letného slnovratu, ich súčasťou boli obchôdzky (najmä v zimnom období), príprava a konzumácia obradových jedál (predovšetkým v období viacdňových výročných sviatkov – Vianoc, Nového roka, fašiangov a Veľkej noci, ako aj pri stavaní májov, na Turíce, na Jána, na Luciu), pri niektorých i veštenie. Ich rovnocennou zložkou bol obradový folklór (piesne, vinše, koledy, tance, hry), osobitne kalendárny obradový folklór. V roľníckej kultúre sa kalendárne obyčaje viazali aj na vykonávanie niektorých prác (najmä začiatok poľných prác a prvé vyháňanie dobytka na pastvu v jarnom období), poznatky z dlhodobého pozorovania prejavov počasia a prírody, ktoré sa vzťahovali na určité dni alebo obdobia, sa zachovali v pranostikách. Kalendárne obyčaje boli výrazne ovplyvnené kresťanstvom, ktoré časť z nich stabilizovalo pevným datovaním v cirkevnom kalendári. V súčasnosti sa kalendárne obyčaje zachovávajú vo forme ľudovej zábavy (fašiangy, hody, dožinky) alebo v tradičných prejavoch počas sviatkov (vianočný stromček, koledy, betlehemci).

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachliarstvo

kachliarstvo [gr. > lat. > nem.] — remeslo zaoberajúce sa výrobou keramických kachlíc a stavbou vykurovacích kachľových pecí. V Európe sa vyvinulo spolu s rozvojom stavby kachľových pecí v období neskorého stredoveku približne v 13. – 14. stor. Kachlice vyrábali spočiatku hrnčiari a džbankári, s rozšírením stavby pecí sa postupne vyvinulo špecializované remeslo kachliarstva.

Hoci kachliarsky cech na Slovensku nie je doložený, predpokladá sa, že kachliarske dielne existovali na našom území už v 15. stor. K vrcholom stredovekej kachliarskej tvorby patrí produkcia kachliarskej dielne v Banskej Bystrici (posledné dve desaťročia 15. stor.), ktorá vytvorila kachľové pece na Bratislavskom, Oravskom a Fiľakovskom hrade, v kláštore v Bzovíku a pravdepodobne aj v sídle komorského grófa v Banskej Štiavnici. Stredoveké kachľové pece sa na Slovensku nezachovali, známe sú len ich fragmenty. V 16. – 17. stor. boli centrami kachliarskej výroby Košice, Sabinov i oblasti Spiša a Gemera, v 19. stor. pôsobilo na Slovensku okolo 79 kachliarskych dielní, v pol. 40. rokov 20. stor. sú kachliari doložení v 68 lokalitách. Začiatkom 20. stor. sa rozšírili továrensky vyrábané kachlice dovážané z Maďarska a Čiech a kachliari sa sústredili viac na stavbu kachľových pecí ako na výrobu kachlíc.

kahanec

kahanec

1.kahan;

2. sviečka, ktorej horľavý materiál (parafín, vosk) je spolu s knôtom umiestnený v plastovej, hliníkovej alebo sklenej nádobke; aj lampáš, v ktorom je zdrojom svetla takáto sviečka.

kahan

kahan, aj kahanec — jednoduché prenosné svietidlo s otvoreným (nekrytým) plameňom. Kahany sa používali už v prehistorickom období (v neolite; zhotovovali sa úpravou kameňov vhodných tvarov a spaľovali živočíšny tuk), bežne sa používali v staroveku (Egypt, Grécko, Rím). Najjednoduchšie kahany boli nízke rozložité nádobky naplnené olejom alebo tukom, v ktorých bol ponorený knôt, dokonalejšie kahany mali uzavretú nádobku s osobitnými otvormi na napĺňanie a na knôt a držadlo, prípadne hák na zavesenie; najčastejšie sa zhotovovali z keramiky, zriedkavejšie z bronzu a mramoru, často boli bohato zdobené.

Na Slovensku sa kahan vo vidieckom prostredí zachoval v podobe hlinenej alebo kovovej mištičky so zobáčikom vybavenej držadlom alebo hákom, v ktorej sa spaľoval rozličný domáci tuk a olej. Svietenie kahanom sa udržalo na vidieku až do rozšírenia petrolejovej lampy, pretrváva však aj v súčasnosti (náladové osvetlenie, ezoterické účely). Banský (banícky) kahan sa začal používať najmä po začatí hlbinného dobývania (na Slovensku v 13. – 15. stor.) a v klasickom vyhotovení sa udržal až do prelomu 19. a 20. stor., keď bol nahradený novším druhom svietidla karbidovou lampou. Spočiatku spaľoval loj, neskôr olej (najmä repkový) a mal hák na zavesenie na výdrevu. Používal sa v baniach bez výskytu výbušných plynov. Termínom kahan sa aj v súčasnosti hovorovo označujú prenosné banské svietidlá. Laboratórny kahan sa používa v chemických laboratóriách najmä na zahrievanie, ale aj na orientačné plameňové skúšky (v analytickej chémii), ako aj v mikrobiologických laboratóriách na jednoduchú sterilizáciu očkovacích ihiel. Rozoznávajú sa liehové (sklené alebo kovové) a plynové (najčastejšie Bunsenove alebo Tecluove) kahany.

kadlub

kadlub

1. prenosná zásobnica valcového tvaru na uskladnenie obilia zhotovená z kmeňa zoťatého stromu alebo jeho časti, v ktorej je vydlabaná priehlbina alebo dutina. Na výrobu kadluba sa využívali aj bútľavé kmene stromov (jedľa, topoľ, čerešňa, buk), ktorých vnútro sa vydlabalo až po zdravé drevo a na jednom, príp. na obidvoch koncoch sa vsadilo dno. Kadluby bývali stojaté s otvoreným horizontálnym ústím alebo ležaté s otvorom v strede kmeňa (ich výhodou bolo, že sa pri požiari dali odkotúľať). Vyrábali sa najmä na severovýchode a západe Slovenska a používali sa v celej horskej oblasti Slovenska, a to až do začiatku 20. stor., ojedinele až do 50. rokov 20. stor. Podobným spôsobom (dlabaním, dávnejšie pravdepodobne aj vypaľovaním) sa na území Slovenska vyrábali aj člny (odborne nazývané monoxyly), korytá, válovy na napájanie dobytka, stupy, úle (dlabáky) a mažiare;

2. forma na odlievanie alebo na formovanie predmetov (→ forma, význam 11). Kadluby sa zhotovovali z mäkkého kameňa (jemnozrnné pieskovce, bridlice, mastenec), z hliny (tzv. stratené formy na jednorazové odlievanie unikátov), ale najčastejšie z vosku. Najjednoduchšie boli jednodielne jednostranné kadluby na odlievanie jednoduchých kusov alebo surových hrivien. Dvojdielne kadluby boli podľa tvaru požadovaného výrobku jednostranné alebo dvojstranné. Na presné a pevné spájanie viacdielnych kadlubov boli na nich otvory na čapovacie nity, rysky na lícovanie a zárezy na šnúry. Roztavený kov sa lial zhora cez jeden alebo cez viac otvorov, v bočných a dolných partiách kadluba boli kanáliky na odvod plynov. Umožňovali odlievanie predmetov s dutinou (sekerky, hroty oštepov s tuľajkou), neskôr aj zložitejších výrobkov (výroba kovových kolies so spicami). Prvýkrát sa kadluby použili na juhovýchode Európy okolo polovice 4. tisícročia pred n. l. na odlievanie medených sekeromlatov (typ Vydra a Varna). Na území Slovenska pochádzajú najstaršie nálezy kadlubov už z bronzovej doby. Väčší počet kadlubov sa našiel v Pobedime (sídlisko lužickej kultúry). V ľudovom prostredí sa kadluby používali najmä pri odlievaní šperkov. Okrem hliny, bridlice alebo mastenca sa zhotovovali aj z dreva (na olovené a cínové predmety), príp. zo zemiaka. Sadrové a kovové kadluby sa používali vo fajkárstve;

3. obruba studne;

4. prieruba v ľade.