Vyhľadávanie podľa kategórií: etnológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 185 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

fládrovanie

fládrovanie [nem.], fláder — špeciálna technika napodobňujúca prirodzenú kresbu (štruktúru) dreva (→ fláder). Používa sa na vonkajšiu povrchovú úpravu nábytku z menej kvalitného dreva, na zvýraznenie pôsobenia štruktúry alebo na imitáciu drahších druhov dreva na menej hodnotných druhoch.

Na imitovanie kresby dreva sa využívajú viaceré metódy.

Pri náterovej metóde sa povrch očistí, natrie základnou farbou, pretmelí a natrie olejovou farbou s najjasnejším odtieňom znázornenej štruktúry (kresby) dreva. Pri ručnom postupe sa vodným roztokom farby pomocou prsta, brka, prútika, štetca alebo špeciálneho hrebeňa namaľuje (imituje) štruktúra dreva, prípadne jednoduché vzory. Na dosiahnutie mäkkého (neostrého) obrazu dreva sa môže jeho povrch po zaschnutí farby ošetriť lazúrovacím lakom. Nakoniec sa povrchy niekoľkokrát natrú olejovým alebo nitrocelulózovým lakom. Tento postup sa na Slovensku uplatňoval vo vidieckom prostredí na stolársky zhotovovanom nábytku najmä na konci 19. a začiatku 20. stor.

Pri potlačových metódach (hĺbkotlačovej a sieťotlačovej) sa povrchy pripravia ako pri náterovej metóde. Pri hĺbkotlačovej metóde sa prenos kresby dreva alebo iného dekoru na plochy robí fotochemicky. Vhodné sú druhy dreva s menej výraznou štruktúrou (kresbou), napr. javor, breza, jelša, lipa, alebo jednofarebné povrchy. Kresba dreva (štruktúra) sa vytvorí pomocou klišé (štočku) vyhotoveného fotogalvanicky. Najprv sa fotograficky vyhotoví negatív v prírodnej veľkosti a z neho medený štočok na hĺbkotlač v tvare potlačových dosiek alebo valcov. Pomocou nich sa na vopred pripravené povrchy ručne alebo mechanizovaným postupom vytlačí žiadaný obraz. Potlačené povrchy sa vysušia a môžu sa ďalej lakovať, matovať alebo leštiť.

Pri sieťotlačovej metóde sa do rámu upnuté husté sito potiahne svetlocitlivou emulziou, na ktorú sa priloží žiadaná kresba dreva alebo ľubovoľný dekor, a osvetlí sa. Vo vyvolávacom kúpeli sa osvetlené miesta vytvrdia a neosvetlené vymyjú. Takto získaný negatív sa priloží na potlačované plochy ošetrené jednofarebným základným náterom a na povrch sa širokou špachtľou alebo ručným valcom pretlačí cez sito farba. Ak sa pre každú farbu vytvorí jeden sitový negatív, môže sa tlačiť viacfarebný obraz. Potlačené povrchy možno lakovať, matovať alebo leštiť.

Známa je aj metóda TARSO, spočívajúca v zošľachtení povrchu dreva s nevýraznou štruktúrou pomocou transparentných fólií potlačených viacfarebnou textúrou dreva, ktoré sa nalisujú na jemne obrúsený povrch dreva.

kováčstvo

kováčstvo — odvetvie ľudskej činnosti, resp. (neskôr) kovospracujúce remeslo zamerané na ručnú výrobu kovových predmetov kutím železa (resp. kujnej ocele) za tepla (zohriatím materiálu na otvorenom ohni); → kovanie (význam 1); neskoršie spriemyselnenie kováčskych postupov predstavuje hámrové kováčstvo (→ hámor).

Začiatky kováčstva úzko súvisia so začiatkami spracovania rúd (→ hutníctvo). Spracovanie železa sa v rôznych oblastiach sveta datuje do rôznych období, najst. doklady pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l. zo starovekej Mezopotámie, širšie využívanie železa je doložené od 2. tisícročia pred n. l. aj v Anatólii, Egypte a Palestíne. Výrobu a kováčske spracovanie železa vtedy ovládali aj Chetiti i starovekí Gréci a Rimania (výroba náradia, zbraní, súčastí vybavenia domácnosti a i.), od 1. tisícročia pred n. l. sú doklady aj z ďalších oblastí Európy, ako aj z Afriky či z Ďalekého východu (→ železná doba). V Európe boli rozvinutým spracovaním železa a kováčstvom známi Kelti, ktorí vyrábali zbrane i poľnohospodárske nástroje (→ halštatská kultúra, → laténska kultúra). Zo železa sa vyrábali pracovné a poľnohospodárske nástroje, ktoré svojou kvalitou prevýšili bronzové nástroje a umožnili rozmach poľnohospodárstva, stavebníctva a dopravy. Účinné sečné, bodné i diaľkové zbrane a výzbroj i výstroj jazdcov umožnili Keltom a Germánom úspešné vojenské útoky na územia antického sveta a ich osídľovanie. Vyspelé kováčstvo, zvlášť výrobu kvalitných zbraní, mali aj stepné národy Hunov, neskôr Avarov i starých Maďarov (Ugrov). V 7. – 9. stor. na nich nadviazali Slovania. Ďalší rozmach a špecializácia kováčskych remesiel (mečiarstvo, nožiarstvo, výroba prilieb a pancierov, stavebných kovaní, konských postrojov a pod.) nastali po vzniku stredovekých kráľovstiev.

V 10. – 11. stor. najmä v Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku a v Nemecku začali niektoré kováčske výrobky (mreže, zábradlia balkónov a schodísk, vývesné štíty, svietniky, kovania dvier a i.) určené najmä pre významné architektonické realizácie (kostoly, paláce) plniť postupne okrem praktickej i estetickú funkciu a kováčska práca nadobúdala umelecký charakter. Vyvinulo sa umelecké kováčstvo ako jeden z druhov umeleckých remesiel. Jeho formálny repertoár odrážal súdobé umelecké štýly a dobový vkus. Kováčske výrobky vysokej umeleckej úrovne vznikali od románskeho obdobia, vynikali najmä kostolný mobiliár z kovaného železa (mreže chórových zábradlí) a umelecky stvárnené kovania dvier (kontinuálna tradícia je doložená v období stredoveku napr. na mnohých miestach v Španielsku). V období gotiky sa v kováčskych dielach uplatnili formy prevzaté priamo zo súdobej architektúry. V období baroka a rokoka vynikli umeleckí kováči vo Francúzsku, ktorí vytvorili množstvo majstrovských diel určených najmä pre šľachtické paláce. Diela, ktoré vznikli v období rokoka, sú dokladmi vrcholného remeselného majstrovstva. Uplatnili sa v nich motívy z ornamentálnych vzorníkov a z diel významných súdobých dekoratérov. Kováčska práca bola v mnohých dielach určených pre reprezentačné stavby zvyčajne kombinovaná s inými umeleckými a výzdobnými technikami spracúvajúcimi kovy (napr. aplikované liate ozdoby, zlátenie).

Na území dnešného Slovenska siahajú začiatky spracovania železa do záveru bronzovej doby (nálezy dýk so železnými čepeľami), rozvíjalo sa popri prosperujúcom vyspelom bronziarstve (podolská a lužická kultúra). V halštatskej dobe sú známe doklady spracovania železa najmä z území vekerzugskej kultúry (spony, náramky, zbrane). V rímskej dobe bol spracovaním železa známy keltský kmeň Kotínov, masívnu kováčsku výrobu mali i germánske kmene Kvádov, Svébov, Vandalov a Longobardov, ktoré v rímskej dobe a v období sťahovania národov dočasne osídlili aj územie Slovenska. Ručná kováčska malovýroba sa formovala od 8. – 9. stor. na hradiskách a v tzv. služobníckych osadách. Vysokú úroveň dosahovalo kováčstvo v období Veľkomoravskej ríše, patrilo k najvyspelejším nielen v regióne strednej Európy. V období vrcholného a neskorého stredoveku pôsobili kováči pri hradoch a v dedinách (viaceré nesú typické názvy Kováčová, Kováčovce a pod.); významnú skupinu výrobcov tvorili aj rómski kováči (od 18. stor. jedno z ich tradičných zamestnaní). Špecializovaním sa na výrobu určitých druhov výrobkov sa od kováčstva oddelili mečiarstvo, panciernictvo, nožiarstvo, zámočníctvo a i. Kováčska výroba bola zameraná na zhotovovanie výrobkov na objednávku a bola úzko spojená s ekonomickým a kultúrnym charakterom prostredia (hrady, banské mestá, mestečká, vidiecke sídla). Od 2. polovice 15. stor. sú doložené kováčske cechy (neskôr organizované podľa špecializácie na druhy výrobkov); k najstarším patrili cechy v Štítniku (založený 1448), Bratislave (1455), Levoči (1470), Spišskej Novej Vsi (1482), Moldave nad Bodvou (1488) a Kežmarku (1490), do polovice 18. stor. vzniklo na Slovensku 82 cechov. Kováči všetky potrebné spracovateľské operácie so železom vykonávali pomocou ručných nástrojov v samostatných stavbách alebo priestoroch (→ kováčňa, → vyhňa), prípadne aj vo vonkajšom prostredí. V 19. a v 1. polovici 20. stor. bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané najmä na zhotovovanie podkov a podkúvanie ťažného dobytka, na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náradia (motyky, položelezné pluhy), na výrobu nástrojov pre drevorubačov (sekery a reťaze), predmetov pre remeselníkov (klince, reťaze), súčastí dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek a saní), kovaných prvkov stavieb (mreže, okenice, dvere, ako aj kovania dvier a okien, často výrazne umelecky stvárnené), kuchynského náradia (trojnožky na varenie, naberačky), svietnikov, náhrobných krížov a i., ako aj na opravy rôznych železných predmetov, kovaní a mechanizmov. Kováči svoje výrobky niekedy zdobili razidlovou technikou, napr. rozetami, krížikmi a kolieskami (spočiatku vlastnícky znak, neskôr výtvarný prvok). Hámrové kováčstvo sa rozvíjalo najmä v stredoslovenských banských mestách, a najmä na Spiši a v Gemeri, k najvýznamnejším centrám hámrového kováčstva patril Medzev. Patrónom kováčov je sv. Elígius.

Postavy kováčov sú známe z viacerých mytológií sveta, napr. z gréckej mytológie boh ohňa a kováč Héfaistos, ktorý vo svojej podzemnej kováčskej vyhni vyhotovil s pomocou Kyklopov blesky pre Dia (Zeus), štít pre Aténu a iné artefakty, z rímskej mytológie boh Vulkán (Vulcanus), z baltských náboženstiev kováč Telavel (aj Teljavel), ktorý ukul Slnko a umiestnil ho na nebeskej klenbe, z fínskej mytológie boh Ilmarinen, ktorý ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt, z germánskej mytológie kováč Wieland, zo slovanskej mytológie Svarog. Postavy mytologických kováčov existujú aj v ďalších európskych, ázijských, afrických a iných mytológiách.

kovotepectvo

kovotepectvo — remeselné spracovanie (tvarovanie) kovových plechov a plátov za studena tepaním. Jeden zo základných a najstarších technologických postupov opracovania kovov (najmä drahých kovov – zlata, striebra a medi, ale aj železa) a ich zliatin (bronzu, mosadze). Pri jednoduchších predmetoch sa výrobok tvaruje priamo, pri zložitejších sa používa plastický model (forma). Pripravený tenký rovný plech sa vytepáva na kovovej, drevenej, smolnej alebo na inej podložke jemnými údermi špeciálnych kladiviek a pomocou rôznych nástrojov (razidlá, ihly, tepacie tyčinky) do požadovaného tvaru a podľa potreby sa súčasne upravuje prehýbaním, vyťahovaním alebo sťahovaním, ďalšou technikou je lisovanie plechu pomocou lisovacej formy; niekedy sa kvôli ľahšiemu tvarovaniu tvrdšie alebo hrubšie plechy nahrievajú (netavia sa však). Výrobky sú vytepávané najčastejšie z jedného plátu kovu, predmety väčších rozmerov sú zložené zo samostatne vytepaných kusov a následne spojené. Tvarujú sa zvyčajne zo zadnej, reverznej strany na negatívnej forme, výnimočne z prednej, lícovej strany na pozitívnej forme. Kovotepecké výrobky sa môžu ďalej upravovať a zdobiť cizelovaním, rytím, zlátením a pod.

Kovotepectvo bolo známe vo všetkých kultúrach od najstarších čias spracovania kovov, je staršou technikou ako tavenie a odlievanie. Uplatňovalo sa vo viacerých kovospracujúcich remeslách, najmä pri spracúvaní železných plechov, ale aj v medikováčstve, kotlárstve, zvonkárstve, šperkárstve a i. Umeleckoremeselné spracovanie vzácnych kovov (najmä zlata a striebra) za studena sa nazýva toreutika. Tepaním za studena sa vyrábali prevažne rôzne úžitkové predmety, najmä nádoby (kuchynský riad – misy, situly, džbány, vedrá, kanvice, panvice, sitká, naberačky, formy na pečenie), krstiteľnice, lavabá, svietniky, kríže, votívne predmety, zbroj a výzbroj (štíty, panciere), ale aj šperky, dekoratívne predmety a sochy (spojené z viacerých dielov, najčastejšie z medených plechov). Vytepanými plátkami, doštičkami a lístkami kovov sa aj obkladali (plátovali) rôzne stolárske, rezbárske a zámočnícke výrobky.

Na území Slovenska sú kovotepecké výrobky doložené už v avarskom období (avarskí kovotepci boli vandrujúcimi remeselníkmi a používali modely s množstvom ornamentov). Používala sa prevažne technika lisovania pomocou lisovacej formy, pričom dekorovaný plech sa dostal do styku s kresbou na modeli zadnou stranou. Kovotepectvo sa na Slovensku nikdy nesformovalo ako samostatné remeslo, nevznikol ani kovotepecký cech. Ľudia sa mu venovali popri inom, hlavnom zamestnaní, najmä popri pastierstve, zhotovovali sa zvonce, šperky, spony a pracky na opasky. Počet kovotepcov sa zvýšil v 20. stor. v období svetových vojen, keď aj amatéri vyrábali z mosadzných nábojníc rôzne úžitkové predmety (vázy, dózy). K významným príkladom kovotepectva v Európe patrí jazdecká socha Augusta II. Silného v Drážďanoch (1732 – 36, pozlátená meď), na Slovensku strieborné predmety a mince nájdené v Zemianskom Vrbovku (tzv. poklad byzantského kovotepca, 2. polovica 7. stor.) a tepaná medená plastika archanjela Michala s drakom na Michalskej veži v Bratislave od medikováča Petra Ellera (1758, reštaurovaná v 19. stor.). Od polovice 20. stor. sa kovotepecké výrobky zhotovovali v rámci umeleckej výroby organizovanej prostredníctvom ÚĽUV-u.

kovolejárstvo

kovolejárstvo — kovospracujúce remeslo zaoberajúce sa liatím farebných kovov, t. j. ich tavením a zhotovovaním výrobkov liatím roztaveného kovu alebo zliatiny kovov do foriem, kde po ochladnutí vznikne odliatok. Jedna z najstarších techník spracovania kovov. Začiatky kovolejárstva siahajú do bronzovej doby, keď sa odlievaním do hlinených a neskôr aj z kameňa tesaných kadlubov (význam 2) zhotovovali šperky, neskôr nástroje a zbrane. Tavba kovov spočiatku prebiehala v malých pieckach, v eneolite sa na zvýšenie teploty v nich začali uplatňovať mechové dúchadlá. Odlievalo sa buď do trvalej formy, alebo do jednorazovej formy zhotovenej z mokrého piesku alebo hliny s prímesou rozdrvených črepov a jemnozrnného piesku. Odliate predmety bolo nutné ďalej upravovať, niektoré výrobky sa dopracúvali kutím. V stredoveku sa kovolejárstvo rozdelilo na viacero špecializovaných druhov (cinárstvo, zvonolejárstvo, puškárstvo, zlievačstvo mosadze, zlievačstvo bronzu). Počet kovolejárov bol pomerne malý, na území Slovenska pôsobili najmä v stredoslovenskej a spišskej banskej oblasti. Početnejší boli zvonolejárski majstri, ktorí okrem zvonov odlievali aj krstiteľnice, neskôr delá a mažiare. K významnej stredovekej umeleckoremeselnej produkcii patria aj monumentálne kovolejárske práce v interiéroch kostolov. Zvony a krstiteľnice z tvorivého okruhu Konráda Gaala a jeho nasledovníkov (→ Gaalovci) sú reprezentatívnymi predstaviteľmi stredovekého spišského kovolejárskeho umeleckého remesla od polovice 14. do začiatku 16. stor. Rozmach zlievačstva farebných kovov nastal v 18. stor. Odlievali sa úžitkové a dekoratívne predmety pre domácnosť a rôzne predmety kultového charakteru. V ľudovom prostredí sa kovolejársky vyrábali malé predmety z mosadze (najmä šperky), ale aj z alpaky (význam 1) a lacnejšie z ľahkotaviteľného cínu (gombíky, prstene, pracky). Surovina na liatie sa nekupovala, ale spravidla sa získavala zlievaním starých, poškodených predmetov. Na kovolejárskom princípe bola založená aj ozdobná technika vylievania. Patrónkou kovolejárov je sv. Agáta.

erotická mágia

erotická mágia — komplex úkonov, o ktorých sa verilo, že pomôžu vzbudiť záujem osoby opačného pohlavia, získať jej lásku alebo si zabezpečiť manželského partnera.

Na Slovensku napr. ak dievča chcelo mať veľa tanečníkov, muselo v stanovený deň pred východom slnka nasypať okolo domu zem z mraveniska so slovami koľko mravcov, toľko mládencov. Na získanie lásky určitej osoby jej čarujúca osoba primiešala do nápoja alebo do jedla niekoľko kvapiek krvi z malíčka, príp. menštruačnej krvi, vody, v ktorej sa umyla, potu alebo malé množstvo popola z vlasov a pod. (→ afrodiziakum). Na zabezpečenie manžela malo dievča napr. odlomiť triesočku z troch kostolov, troch krčiem a troch soľných skladov, v ich odvare sa umyť na chodníku a prvý mládenec, ktorý prešiel cez vyliatu vodu, jej potom ponúkol manželstvo.

Mnohé prostriedky erotickej mágie sú doložené už zo staroslovanského obdobia a väčšina pretrvala do 20. stor.

erotické piesne

erotické piesne — piesne zamerané na ľúbostné vzťahy muža a ženy. Na Slovensku sú vyjadrované prevažne humornou formou. Erotické piesne mali psychorelaxačnú funkciu, často sa viazali na špeciálne situácie a interpretov, vyvíjali sa ako obradové a zábavné piesne. Prevládali v nich krátke jednostrofové formy spievané na putovný nápev, ich symbolický jazyk bol široko a bohato prepracovaný, často sa vyskytovali dvojzmyselné pomenovania. Prvé záznamy sú v rukopisných zbierkach z 15. – 18. stor., najmä v starších obdobiach však boli z estetických a iných dôvodov cenzurované.

etnosociológia

etnosociológia [gr. + lat. + gr.] —

1. odvetvie etnológie zaoberajúce sa príčinnými vzťahmi sociálnych javov v etnických skupinách;

2. smer v nemeckej etnológii zdôrazňujúci sociologické aspekty pri skúmaní kultúry najmä predindustriálnych spoločenstiev;

3. hraničná vedná disciplína v bývalom ZSSR skúmajúca osobitosti etnických procesov v rozličných sociálnych skupinách a špecifických spoločenských zmien v rôznych etnických spoločenstvách.

drevorubačstvo

drevorubačstvo — zamestnanie zahŕňajúce ťažbu (stínanie, odkôrňovanie, pílenie, štiepanie) a dopravu dreva (spúšťanie, vyťahovanie, rizňovanie, zvážanie).

Drevorubačstvo bolo fyzicky náročnou sezónnou prácou (zima, jar) spočiatku spätou s roľníctvom, ako samostatné zamestnanie sa vyvinulo v stredoveku v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva; na drevorubačov ako na osobitnú kategóriu baníckych a hutníckych zamestnancov sa vzťahovali banské slobody. Skupiny drevorubačov viedli predáci (faktori), ak bolo pracovisko (šlóg) blízko, vracali sa večer domov, inak odchádzali na tzv. týždňovky alebo na sezónu. Pracovali od svitania do noci, bývali v šlogárskych kolibách.

Drevorubačské osady (handle) vznikali od 16. stor., ich obyvatelia pracovali na základe špecifických zmlúv. V 18. stor. sa drevorubačstvo stalo doplnkovým zamestnaním roľníkov v podhorských oblastiach, vznikli viaceré drevorubačské oblasti (povodie Váhu na sever od Trenčína, Pohronie, Slovenské rudohorie, oblasť Šariša, Zemplína, Gemera a i.). Pri práci v lese sa dlho udržalo jednoduché drevorubačské náradie (sekery, ručné píly, škrabáky kôry, drevené kliny, obracače, tlačné vidlice), v súčasnosti ho vo veľkej miere nahrádza technika (→ ťažba dreva).

archaické piesňové druhy

archaické piesňové druhy — spevné druhy s jednoduchými nápevmi malého rozsahu. Sú prevažne recitatívneho charakteru. Prevládajú v nich nestrofické piesne, ale vyskytujú sa i päť- alebo šesťslabičné štvorveršia s pravidelným symetrickým rytmom. Tonálne patria k sekund- až kvinttonálnym štruktúram, časté sú jednoduché nápevy s opakovanými dvoj- až trojtónovými motívmi s mnohými regionálnymi variantmi. Viažu sa prevažne na kalendárny a rodinný obradový folklór (piesne pri vynášaní Moreny a prinášaní letečka, jurské a jánske piesne, koledy, svadobné nôty, pohrebné nariekania), ako aj na pastierske vyvolávania a prejavy detského folklóru.

Hoci vývoj európskej svetskej umelej piesne prebiehal od stredoveku (rytierske spevy – od 12. stor., piesne vagantov a minnesängrov, neskôr meštianske spevy), archaické piesňové druhy sú dodnes súčasťou folklóru.

dielňa

dielňa

1. priestor na vykonávanie remeselnej alebo priemyselnej výroby. Zariadenie dielne tvoria nástroje, náradie a stroje;

2. jedna z organizačných foriem závodu alebo podniku;

3. umeleckoremeselné prostredie plniace aj funkciu výučby. Inštitúcia umeleckých dielní sa formovala už v staroveku, vrchol dosiahla v stredoveku, keď sa dielne vytvárali v kláštoroch, pri biskupstvách alebo na kráľovských dvoroch a vznikali aj putovné dielne. Špecializovali sa na rozličné umelecké činnosti – od ručného písania, zdobenia a viazania kníh až po realizáciu nástenných malieb. Každú z nich viedol majster, ktorému pomáhali tovariši a učni. Renesancia priniesla postupné strácanie anonymity dielenskej tvorby, prestávalo sa hovoriť o dielni ako celku a vyzdvihoval sa umelecký vklad majstra. Súviselo to so zmenou spoločenského postavenia umelca, ktorý sa v záujme slobodnejšej umeleckej sebarealizácie postupne vymaňoval z pevnej hierarchie dielní, cechov a hút.

V súčasnosti sa pojem dielňa používa v oblasti reštaurovania, konzervácie a úžitkového umenia (v maľbe, sochárstve, architektúre a vo fotografii sa používa pojem ateliér), ako aj na označenie odborných seminárov a diskusií. Zaužívanou praxou je vytváranie dočasných tematických umeleckých – tvorivých dielní (workshop), ktorých účelom je osvojenie si umeleckých techník a postupov, štúdium a prezentácia.

almužna

almužna [gr. > nem.] — drobný peňažný alebo naturálny dar; prejav dobročinnosti voči žobrákom, telesne postihnutým, osobám s nízkym sociálnym postavením alebo voči postihnutým náhlym nešťastím (vyhorením, vytopením). V kresťanstve každý skutok milosrdenstva voči človeku vykonaný z lásky k Bohu. V islame jedna z piatich povinností moslima (→ zakát, → sadaka).

démonologické povesti

démonologické povesti, démonologické rozprávky, poverové poviedky, poverové rozprávania — epický žáner ľudovej prózy. Démonologické povesti patria k najstarším prejavom folklóru. Sú v nich zachované doklady názorov a predstáv o príčinách prírodných javov a o spolužití človeka s prírodou, rozprávajú o nadprirodzených úkazoch, dotýkajúc sa života, zdravia, osudu, sily, smrti, výsledkov práce, majetku, bezpečia človeka a pod. Nositeľmi deja sú rôzne démonické bytosti (víla, zmok, vodník, čert, striga, mora, revenant, poludnica a i.). Zbieraniu a spracovaniu démonologických povestí sa na Slovensku venovali Samuel Cambel, Štefan Mišík, Jozef Ľudovít Holuby, Ján Michálek a i.

dedinské spoločenstvo

dedinské spoločenstvo — skupina pozemkových a domových vlastníkov, ktorí sa narodili a žijú v jednej obci. Sú spojení susedskými a príbuzenskými vzťahmi v dedine a chotári, dodržiavajú pravidlá sociálnej komunikácie (navzájom sa poznať, tolerovať sa, na verejnosti mať v úcte odlišné zvyklosti suseda). Vzájomná kooperácia vytvorila spolužitie v stavovsky, konfesionálne i etnicky zmiešaných dedinských spoločenstvách. Kultivovaním a dodržiavaním noriem vyplývajúcich z právnych, majetkových, pracovných, rodinných a kalendárnych obyčají vznikal pocit spolupatričnosti a vytváral sa tzv. suicentrizmus obyvateľov obce. Prejavoval sa zvýrazňovaním pozitívnych a utajovaním negatívnych stránok obce, hrdosťou smerom dovnútra i navonok pred príslušníkmi okolitých dedín a zároveň mobilizujúcim prvkom, ktorý podnecoval príslušníkov dedinského spoločenstva do činov, ktoré boli prospešné pre celú obec. Slabnúť začal v 2. polovici 20. stor. pri zužovaní významu obecnej samosprávy, kolektivizácii poľnohospodárstva, ako aj pri pracovnej a sobášnej migrácii.

čln

čln — menší vodný dopravný prostriedok. V užšom význame otvorené plavidlo (loďka) bez paluby (→ kanoe), polokryté (→ kajak) alebo kryté (s jednou palubou, napr. vlečné alebo tlačné člny, menšie plachetnice) väčšinou bez nadstavieb. Môže byť bez pohonu (pohybuje sa pomocou vesiel, pádiel alebo odpichovaním dlhou palicou, v minulosti aj vlečením z brehu zvieracou alebo ľudskou silou) alebo sa pohybuje pomocou plachty, príp. s vlastným pohonom (motorový čln). V širšom význame plavidlo so špeciálnym určením (→ hasičský čln, → záchranný čln, rybársky čln) alebo menšie vojenské plavidlo (→ bojový čln). V riečnej nákladnej doprave sa tlačné alebo vlečné člny spájajú do súlodia, ktoré je ťahané, príp. tlačené remorkérom.

apotropajná mágia

apotropajná mágia [gr.] — komplex praktík, zákazov a materiálnych prostriedkov, ktorého cieľom je na princípe mágie ochrana pred zlými silami, čarami, démonmi, strigami, chorobami, prírodnými živlami a nešťastiami všetkých druhov.

Apotropajná mágia je založená na pravidlách správania, ktorých dodržiavanie má zabezpečiť ochranu človeka pred konkrétnymi alebo pred bližšie nešpecifikovanými zlými následkami (človek má vykročiť za dôležitým poslaním pravou nohou, nemá sa vracať z nastúpenej cesty, nemá ukazovať na hviezdu rukou a pod.). Niektoré zákazy platili len pre určité dni roka (na Nový rok sa nemá variť hydina, aby sa majetok nerozletel, na významné sviatky platil zákaz vstupu cudzej ženy do domu, aby bosorky nemohli škodiť, a pod.), viaceré praktiky sa viazali na určité životné situácie, napr. na graviditu, dojčenie, pracovné postupy, svadbu a pod. Najväčšiu skupinu praktík apotropajnej mágie predstavujú úkony zamerané na ochranu pred strigami. Realizovali sa pri významných životných situáciách, vo významných kalendárnych sviatkoch, ako aj pri pracovných aktivitách (napr. okiadzanie dymiacimi uhlíkmi, zaháňanie hlukom a pod.).

Súčasťou praktík apotropajnej mágie bolo použitie apotropajných predmetov, znakov, zariekaní a modlitieb. K najstarším apotropajným predmetom patria oheň, voda, zem, nerasty, soľ, chlieb, magické rastliny (napr. cesnak), ostré predmety, ako aj niektoré zvieratá alebo ich časti (perie, kosti, zuby, rohy), odev oblečený naruby, uzol a pod. Často sa používali sväteniny, najmä na ochranu pred nečistými silami (démon, revenant).

apotropajný znak

apotropajný znak [gr.] — znak, ktorému sa pripisuje schopnosť chrániť určitý objekt alebo priestor. Na Slovensku sa za apotropajný znak považoval kruh, kríž, svastika, solárny znak, päťramenná a šesťramenná hviezda.

etnocentrizmus

etnocentrizmus [gr.] — postoj k iným etnickým, rasovým, náboženským a kultúrnym skupinám, založený spravidla na emóciách a predsudkoch. Vychádza predovšetkým z pozícií tradícií a hodnôt vlastnej etnickej (kultúrnej) skupiny, spôsob života, obyčaje, správanie a názory jej členov nekriticky považuje za všeobecné meradlo hodnôt, za nadradené spôsobom uplatňujúcim sa v iných skupinách. Zveličuje rozdiely medzi vlastnou a ostatnými etnickými skupinami, apriórne odmieta iné etniká a ich hodnoty. Prejavuje sa v nacionalizme, šovinizme a rasizme.

Termín etnocentrizmus použil ako prvý americký sociológ William Graham Sumner.

Pojem etnocentrizmus sa používa aj ako kritická výhrada k postupom a záverom etnológov a sociológov v prípade, ak zámerne povyšujú niektoré vzorce fungovania známe z vlastnej spoločnosti na univerzálne platné.

etnicita

etnicita [gr.] — komplex systémovo prepojených javov, ktoré ako celok vyjadrujú špecifickosť etnika a jeho etnickú situáciu, t. j. spoločný systém kultúrnych, biologických, jazykových, historických, územných a iných faktorov (spoločná kultúra, jazyk, náboženské tradície, spravidla i rovnaké biologické znaky), prostredníctvom ktorých si príslušníci etnika uvedomujú svoju spolupatričnosť a zároveň odlišnosť od iných spoločenstiev a ktoré sú základom ich etnického vedomia.

Etnicita sa reprodukuje odovzdávaním svojich zložiek z jedného pokolenia na druhé, čím sa zabezpečuje stabilita etnicky významných javov.

Pôsobením historických procesov, rôznych migrácií a interetnických vzťahov podlieha etnicita rozmanitým zmenám v čase a priestore, ktorých prejavom sú etnické procesy.

dievocké ľudové piesne

dievocké ľudové piesne — nerovnorodá skupina lyrických ľudových piesní zobrazujúcich životné postoje, problémy a očakávania dospievajúcich dievčat (dievok). Dievocké ľudové piesne sú tematicky rôznorodé, k hlavným okruhom patria sociálne vyhrotené vzťahy (chudobné dievča zaznávané bohatšími dievkami, mládencami a ich matkami) a na druhej strane chudoba spájaná s krásou, úprimnosťou, pracovitosťou a pod., čiastočne sa prekrývajú s ľúbostnými, rodinnými a i. piesňami. Hudobná zložka je nevyhranená, texty sú poprepájané nápevmi odlišných štýlov a i. piesňových žánrov (trávnice, svadobné piesne). Dievocké ľudové piesne dodnes patria k živým folklórnym prejavom.

difuzionizmus

difuzionizmus [lat.] — smer v etnológii vychádzajúci z predstavy, že vývoj kultúr a spoločností je podmienený migráciou kultúrnych prvkov a etník. Jeho základným východiskom je predpoklad, že nové myšlienky a vynálezy vznikajú len vzácne, preto majú pre všetky kultúry a spoločnosti veľký význam výpožičky a preberanie prvkov z iných kultúr. Pritom nejde iba o difúziu konkrétnych javov (napr. znalosť tavby železa), ale aj všeobecných princípov (písomníctvo, štátnosť a pod.).

Difuzionizmus vznikol koncom 19. stor. v európskej (rakúskej, nemeckej, anglickej) etnológii a v americkej kultúrnej antropológii ako reakcia na evolucionistické prístupy. Jeho slabou stránkou bolo preceňovanie kultúrnych a sociálnych vplyvov, problematické datovanie kultúrnych výpožičiek a podcenenie možnosti nezávislého paralelného vývoja. Z podobnej predstavy ako difuzionizmus vychádzala aj teória kultúrnych okruhov.

dievocká rozlúčka

dievocká rozlúčka — v slovenskom zvykosloví predsvadobná obyčaj v predvečer sobáša alebo tesne pred ním potvrdzujúca vylúčenie nevesty zo spoločenstva slobodných dievčat. Dievocká rozlúčka mala vážny, obradný priebeh, spievali sa na nej piesne s motívmi rozlúčky, ktoré vyvolávali plač nevesty; súčasne sa pripravovali obradové predmety (svadobný veniec, pierka a pod.). Dnes sa zriedkavo zachováva pôvodný zmysel dievockej rozlúčky, stretnutie dievčat je zamerané najmä na pomoc pri príprave svadby.

dievča

dievča — nedospelá alebo dospievajúca osoba ženského pohlavia. V tradičnom dedinskom spoločenstve bol v minulosti za dolnú hranicu dospievania dievčaťa považovaný čas ukončenia školskej dochádzky (9 – 10 rokov), za hornú hranicu vstup do manželstva (vo veku 15 – 18 rokov, príp. i skôr).

Dospievajúcemu dievčaťu, dievke, bola v spoločnosti na rozdiel od úlohy mládenca prisudzovaná pasivita a ústupčivosť voči druhému pohlaviu a väčšia poslušnosť voči rodičom, najmä pri ich rozhodovaní o budúcom partnerovi. Očakávané a schvaľované kontakty dievok s mládencami sa uskutočňovali pri rôznych spoločenských a pracovných príležitostiach (zábavy, svadby, páračky a pod.). Znaky dievoctva sa odrážali v bežnom i vo sviatočnom odeve (→ dievčenský ľudový odev).

detský folklór

detský folklór — slovesné, hudobné, tanečné a dramatické prejavy detí i tvorba dospelých pre deti rôzneho veku; súčasť tradičnej ľudovej kultúry.

K detskému folklóru patria riekanky, tanečné a pohybové hry, vyčítanky, hádanky, slovné hry, skomoleniny, jazykolamy, piesne, tance i niektoré zvyky dospelých, ktoré deti pozmenené (napr. ako hra, pieseň, riekanka) prebrali do svojho repertoáru. Deti sa prostredníctvom dospelých už v ranom veku uspávankami a riekankami oboznamujú s rytmom a taktmi folklórneho prejavu. Detské piesne majú nenáročnú melódiu s úzkym tónovým rozsahom, výrazný rytmus a príťažlivý námet a text. Najčastejšie sa spievajú pri hrách, niekedy sú spojené s tancom. Detský tanečný prejav sa v predškolskom veku postupne rozvíja najmä formou tanečných hier (Oli, Olijanko; Kolo, kolo mlynské). Tanečné motívy sú viazané na jedného alebo na viac partnerov (kolesová chôdza, krútenie, prepletanie za ruky), najčastejším priestorovým útvarom je koleso. V školskom veku si deti osvojujú tanečný repertoár dospelých. Na žiacky vek sa viažu aj ďalšie prejavy detského folklóru ako verbovanie do školy na Gregora, chlapčenské fašiangovanie, dievčenské či dievčensko-chlapčenské vynášanie Moreny a Deda, realizovanie vianočných a novoročných vinšov, betlehemských a trojkráľových hier, bábkových hier (Džafkulina) či účasť na iných zvykoslovných podujatiach. V hudobnom prejave i pri hrách sa uplatňujú detské hudobné nástroje (klepačky, hrkálky, rapkáče, bzučadlá, bunkoše, palice, biče, píšťalky a i.) i zjednodušené zmenšeniny nástrojov dospelých (husličky ap.) s obmedzenými tónovými možnosťami.

dedo

dedo

1. otcov alebo matkin otec; lineárny predok druhej vzostupnej generácie. V spojení s predponami pra-, prapra- základ slovného vyjadrenia ďalších vzostupných generácií predkov;

2. všeobecné označenie starého muža.

dedičný majetok

dedičný majetok — podľa obyčajového práva (v nadväznosti na rodové zriadenie) rodinné vlastníctvo nehnuteľností, resp. i hnuteľností, postupované z predkov na potomkov. Dedičný majetok nepatril jednotlivcovi, ktorý bol jeho zákonným vlastníkom, ale celému rodinnému spoločenstvu. Pri deľbe sa dedičný majetok delil medzi všetkých potomkov, pokrvných príbuzných (do 20. stor. iba synov). S dedičným majetkom obyčajne splynul aj nadobudnutý majetok (prikúpená alebo vyklčovaná pôda, nové stavby, inventár a pod.).

Dušičky

Dušičky — hovorový názov sviatku Pamiatka zosnulých (2. november).

duchovné príbuzenstvo

duchovné príbuzenstvo — tradičný príbuzenský vzťah vznikajúci podľa obyčajového práva na základe cirkevnoprávnych úkonov. Duchovné príbuzenstvo sa vytvára na základe krstu a birmovania medzi krstencom (resp. birmovancom) a jeho rodičmi a krstnými rodičmi (kmotrovstvo), na základe cirkevného sobáša aj medzi príbuznými manželov (švagrovstvo).

Vzťah duchovného príbuzenstva bol odvodený z tradície cirkevných mravných noriem, udržal sa najmä v katolíckom prostredí (považovaný aj za manželskú prekážku). V tradičných spoločenstvách pretrval ako vážený príbuzenský vzťah až do súčasnosti.

dvojpoľné hospodárenie

dvojpoľné hospodárenie, dvojpoľný systém — extenzívny spôsob obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy. Jeho podstata spočívala v rozdelení chotára na dve časti – obrábaná pôda sa striedala s úhorom v jednoročných intervaloch. Dvojpoľné hospodárenie na Slovensku v niektorých regiónoch (Orava, Gemer, Tekov) pretrvalo až do 19. stor. Príčinou boli nevhodné klimatické podmienky na pestovanie ozimných druhov obilnín (Orava) a nedostatok pasienkov (Gemer, Tekov), ktoré úhor nahrádzal.

dcéra

dcéra — ženský potomok rodičov. Na Slovensku v tradičnej patriarchálnej rodine vychovávaná na vydaj, na majetok mala právo ako prirodzená dedička len v rodine so samými dcérami. V súčasnosti sú si synovia a dcéry v rodine rovní. Z obyčajového práva pretrvala príprava výbavy pre dcéru, na vidieku usídlenie mladomanželov v rodine muža. Všeobecne sa traduje patriarchálny úzus preberania manželovho priezviska ženou sobášom.

doplnkové zamestnanie

doplnkové zamestnanie — v tradičnom roľníckom prostredí zamestnanie obyvateľstva mimo vlastného hospodárstva tvoriace vedľajší alebo hlavný zdroj príjmov.

Rozšírenie doplnkových zamestnaní na Slovensku v období súkromného hospodárenia v poľnohospodárstve do polovice 20. stor. vyplývalo najčastejšie z nízkych výmer vlastnenej pôdy a s tým súvisiacej relatívnej preľudnenosti vidieka, ako aj z celkovej nízkej rentabilnosti poľnohospodárstva. Tradičné doplnkové zamestnania nadväzovali na tradície domáckej výroby i poľnohospodárskej produkcie, na základe ktorej sa rozvinuli tradičné formy obchodu (podomový obchod). Medzi doplnkové zamestnania patrilo olejkárstvo, plátenníctvo, čipkárstvo, pltníctvo, povozníctvo, drevorubačstvo, sezónne poľnohospodárske práce a i., obyvatelia vidieka sa zamestnávali i v priemysle (→ kovoroľníctvo).

dožinkové piesne

dožinkové piesne — obradné výročné piesne spojené s dožinkami. Spievali ich ženci a žnice, kráčajúc v sprievode s dožinkovým vencom do gazdovho dvora alebo počas dožinkového pohostenia a nasledujúcej veselice spojenej s tancom. Hudobne a tematicky nadväzovali na žatevné piesne, v ich textoch však prevažuje radosť z ukončenej žatvy a očakávanie pohostenia (oldomáša). Niektoré prvky dožinkových piesní naznačujú i súvis so svadobnými obradnými piesňami. Zachovali sa dodnes v oblasti, kde sa udržali alebo obnovili dožinky.

dolkáreň

dolkáreň — hrnčiarska, kameninová alebo smaltovaná nádoba na pečenie doliek a lievancov. Tvorí ju sústava dvoch alebo viacerých okrúhlych misiek. Na Slovensku boli najrozšírenejšie hrnčiarske dolkárne s hnedou alebo so zelenou glazúrou, s maximálnym počtom 15 misiek zostavených obyčajne v tvare trojuholníka alebo obdĺžnika, s uškom i bez neho. Pôvodne ich vyrábali hrnčiari pre mestské domácnosti, do ľudového prostredia prenikli v 19. stor.

domácka výroba

domácka výroba — zhotovovanie predmetov a potrieb samotným výrobcom alebo v spolupráci s rodinnými príslušníkmi v jeho obydlí na vlastné použitie alebo ako jeho hlavné, vedľajšie či doplnkové zamestnanie.

Domácka výroba sa vyvinula z výroby produktov na vlastnú spotrebu. Zdokonaľovaním nástrojov i techniky bol výrobca schopný nadprodukciu odovzdávať feudálovi, neskor i predávať. Pokročilú špecializáciu domáckej výroby už z obdobia raného feudalizmu dosvedčujú niektoré názvy (alebo súčasti názvov) zaniknutých či jestvujúcich obcí na Slovensku (Kováčová, Hrnčiarovce, Plachtince, Žemliare, Štitáre, Strháre a i.). Najväčší význam nadobudla domácka výroba v období neskorého feudalizmu, keď významným zdrojom doplnkového zárobku v horských a podhorských oblastiach Slovenska bolo najmä plátenníctvo. K špecializácii a zvýšenej produkcii domáckej výroby prispel vznik manufaktúr, pre ktoré v 18. stor. a začiatkom 19. stor. podomácky pracovali tisícky výrobcov v mestách i na vidieku. Na Slovensku bolo najviac pracovníkov zamestnaných v textilných odvetviach (napr. šaštínska továreň na výrobu kartúnu zamestnávala v roku 1809 asi 13-tis. pradiarov a česáčov). Ďalšími dôležitými odvetviami domáckej výroby bolo čipkárstvo, výšivkárstvo, výroba hlineného riadu, v horských a podhorských oblastiach rezbárstvo. Od 2. polovice 19. stor. organizoval domácich výrobcov popri jednotlivcoch aj štát prostredníctvom špecializovaných inštitúcií, spolkov a družstiev. V súčasnosti sú organizátormi okrem družstiev a Ústredia ľudovej umeleckej výroby aj rôzne súkromné podniky.

dohadzovanie

dohadzovanie — v tradičnom dedinskom prostredí sprostredkovanie sobáša osobou, ktorá za určitú odmenu (peniaze, naturálie) vybrala alebo upozornila na vhodných manželských partnerov. Dohadzovaním sa zaoberali staršie ženy – dohadzovačky, ktoré tak robili na požiadanie rodičov hľadajúcich partnera pre svoje deti alebo na žiadosť osoby, ktorá chcela uzavrieť manželstvo.

džbánkarstvo

džbánkarstvo — tradičné ľudové remeslo rozšírené na západnom Slovensku, výroba fajansového riadu, ktoré na tomto území začiatkom 2. polovice 17. stor. zaviedli habáni usadení na západ po Brodské a na východ po Trenčín. Významnými strediskami džbánkarstva boli Sobotište, Košolná, Dechtice, Dobrá Voda, Chtelnica, Boleráz, Veľké Leváre, Stupava a Modra. Džbánkarstvo prekvitalo najmä v 18. – 19. stor. Spočiatku úzko nadväzovalo na dedičstvo habánskych majstrov; od konca 18. stor. sa v ňom uplatňoval výrazný vplyv holíčskej fajansovej manufaktúry, ktorý vo variovanej podobe pretrval až do 20. stor.

Typickými džbánkarskými výrobkami boli rôzne typy džbánov, čutory, misy, taniere a sväteničky, špecifickú skupinu tvorí drobná figurálna plastika, v ktorej vynikli najmä Ferdiš Kostka, Heřman Landsfeld, Ignác Bizmayer a i. Tradíciu džbánkarskej výroby dodnes udržiava Slovenská ľudová majolika v Modre.

calta

calta

1. ľudový názov koláča. Calta sa piekla najmä na Vianoce, Veľkú noc, krstiny a svadbu v oblasti západného Slovenska. Svadobná calta mala veľké rozmery a bola zdobená pletencami cesta;

2. ľudový názov ženského účesu v južných regiónoch stredného Slovenska.

cedidlo

cedidlo

1. zariadenie na oddelenie tuhých látok z kvapaliny cedením, prípadne filtráciou. Nádoba s perforovaným dnom alebo filtračný článok z drôtenej sieťky. Dno (resp. sieťka) je pokryté filtračným materiálom (tkanivo alebo porézny materiál). Pôsobením vákua, pretlaku, prípadne gravitačnej sily sa kvapalina pretlačí cez filtračný materiál, kým tuhé látky sa na ňom zachytia;

2. v minulosti na Slovensku náčinie z plátna na cedenie kravského mlieka alebo z vlny na cedenie ovčieho mlieka;

3. veľká kapsa z bieleho súkna. Skladá sa z vlastnej kapsy (asi 65 x 80 cm), zo zdobeného príklopu so strapcami a z trakov. Slúžila na nosenie stravy a jahniat i na uskladnenie šatstva.

etnické vedomie

etnické vedomie — zložka etnicity, v ktorej je obsiahnuté vedomie etnickej príslušnosti, spoločného pôvodu, spoločných historických osudov, ako aj predstavy o vlastnostiach a kultúrnych znakoch vlastného etnika. Etnické vedomie vzniká v procese etnogenézy a jednotlivci ho nadobúdajú (rovnako ako ďalšie zložky etnicity) v procese socializácie osobnosti. Súčasťou etnického vedomia sú rozmanité etnické stereotypy, predstavy a hodnotiace postoje o vlastnom etniku i o druhých etnikách.

etnogenéza

etnogenéza [gr.] — proces vznikania a zanikania etnika, jeho vývin od rodovo-kmeňových štruktúr po sformovanie národností a národov. Zahŕňa viaceré etapy. Po začiatočnom pôsobení rôznych činiteľov (geografické podmienky, migrácie, vývin sociálnych vzťahov, duchovnej kultúry a pod.) sa z množstva rôznorodých etnických zložiek utvára nové etnikum. Súčasne sa formujú črty etnokultúrnej špecifickosti, ktorými sa nové etnikum začne odlišovať od iných súvekých spoločenstiev. Keď sa špeciálne znaky materiálnej a duchovnej kultúry stanú dostatočne zreteľnými, vytvára sa vedomie spolupatričnosti príslušníkov nového etnika ako osobitného spoločenstva. Prejavom zavŕšenia procesov etnogenézy je sformovanie etnického vedomia príslušníkov etnika.

etnografická oblasť

etnografická oblasť — osobitný región, ktorý spájajú rovnaké alebo podobné črty ľudovej kultúry. Je výsledkom regionálnych a historických odlišností vo vývoji kultúry, ktoré sa formovali na základe osídlenia, prírodného a hospodársko-spoločenského prostredia a administratívnosprávnych okolností. Etnografické oblasti sa menili v závislosti od historických podmienok. Pri ich vymedzení sa uplatňujú vedecké poznatky, preto sa menili aj podľa vývinu kritérií etnografickej vedy.

etnografická skupina

etnografická skupina — časť národnosti alebo národa tvorená nositeľmi ľudovej kultúry, ktorí sú spoločensky a kultúrne odlišní od svojho okolia a spojení skupinovým povedomím i skupinovým menom. Na Slovensku sú etnografické skupiny nazvané podľa nárečových znakov (čilejkári), geografického prostredia (horniaci) alebo podľa znakov odevu (kabaničiari).

etnonymum

etnonymum [gr.] — názov etnika (národa, národnosti, kmeňa), ktorý je vonkajším vyjadrením totožného etnického vedomia príslušníkov daného spoločenstva. Často sa názov, ktorým príslušníci etnika označujú samých seba (endoetnonymum), nekryje s názvom, ktorým dané spoločenstvo označujú príslušníci iných skupín (exoetnonymum), napr.: Albánec – Shqiptar, Armén – Haj, Rakúšan – Österreicher.

etnické procesy

etnické procesy — spoločenské a historické procesy, ktorých výsledkom sú zmeny etnicity u etnika a u jeho jednotlivých príslušníkov.

Etnoevolučné procesy vznikajú, ak má vývin etnicity a jej zložiek (jazyk, kultúra, etnické vedomie) evolučný charakter, pri ktorom pretrvávajú základné atribúty etnicity. Podmienené sú vnútorným hospodárskym, sociálnym a kultúrnym rozvojom konkrétneho etnika, ako aj kultúrnymi vplyvmi a kontaktmi s inými etnickými spoločenstvami. Výsledkom etnoevolučných procesov sú zmeny etnokultúrnej špecifickosti.

Ak je však vývin sprevádzaný prerušením postupnosti, príp. aj zánikom pôvodných a vznikom nových atribútov etnicity, ide o etnotransformačné procesy, ktoré sú podmienené spolužitím príslušníkov rôznych etník alebo oddelenou existenciou časti či jednotlivých príslušníkov určitého etnika v inoetnickom prostredí. Ich výsledkom sú nielen zmeny etnokultúrnej špecifickosti, ale aj zmeny etnickej príslušnosti.

Etnofilm Čadca

Etnofilm Čadca — festival filmov a videoprogramov venovaný problematike ľudovej kultúry a spôsobu života ľudských spoločenstiev, usporadúvaný od roku 1980 raz za dva roky v Čadci. Prvých 10 ročníkov bola uvádzaná československá, resp. slovenská a česká tvorba, od 11. ročníka (2000) sa koná ako medzinárodné bienále, uvádzajú sa aj diela z ďalších krajín z celého sveta. Základom Etnofilmu Čadca je súťažná prehliadka dokumentárnej, populárno-vedeckej a spravodajsko-publicistickej tvorby, ktorú dopĺňajú tematické projekcie, výstavy a odborné semináre. Poslaním festivalu je uviesť a oceniť diela, ktoré dokumentujú, sprístupňujú a propagujú hodnoty tradičnej kultúry a života ľudí v ich etnickej, sociálnej a regionálnej rozmanitosti.

černokňažník

černokňažník, chmurnik, planetnik, veterník — podľa ľudových poverových predstáv mužská démonická bytosť, ktorá môže riadiť prírodné živly a ovplyvňovať počasie.

Najčastejšie mal podobu čierneho mnícha v dlhom rúchu a s čiernou knihou, drobného človiečika so širokým klobúkom alebo chudého človeka s krížom cez nos. Jedol iba vajcia od čiernej sliepky a pil mlieko od čiernej kravy. Príbytok, v ktorom ho týmto obdarovali, bol chránený pred bleskom. Lietal v oblakoch na drakovi, pomocou ktorého ovládal ťažké mraky, vyvolával búrku a krupobitie, niekedy mal aj charakter bosoráka ovládajúceho čiernu mágiu.

Postava černokňažníka je hojne zastúpená v ľudových rozprávkach, kde najčastejšie zosobňuje sily zla, okrem čarovania však vedel nájsť aj vzácne rudy.

čierny riad

čierny riad, zadymovaný riad — tmavosivo až čierno zafarbená keramika bez úpravy črepu. Pri vypaľovaní sa používa drevo bohaté na sadze, najmä vlhké brezové. Pred skončením pálenia sa do výhrevných otvorov pece nahrnú uhlíky a nezhorené drevo a otvory sa utesnia hlinou premiešanou so slamou. Pevne uzavretá pec sa nechá stáť 1 – 2 dni a vplyvom plynov vznikajúcich v peci získa črep čierne zafarbenie. Dekor sa vytvára trením hladkým kameňom alebo vyškrabovaním ostrým kameňom.

Čierny riad (hrnce na odkladanie potravín, mliečniky, džbány, trojnožky) sa na potreby vidieka vyrábal od 18. stor. do prvej štvrtiny 20. stor. v hrnčiarskych strediskách (Brehy, Pozdišovce, Veľké Leváre, Modra a Komárno, kde bol v roku 1718 založený aj cech).

črpák

črpák — drevená nádoba s uchom a so vsadeným dnom, v tradičnom ovčiarstve súčasť bačovského riadu. Používali ju pastieri v Karpatoch a na Balkáne na salašoch na pitie žinčice a mlieka, ako aj na odmeriavanie množstva tekutiny. Na Slovensku majú črpáky typické konštrukčné znaky, ktoré sa odlišujú od črpákov v iných oblastiach; existujú tri hlavné typy (východoslovenský, severoslovenský, stredoslovenský) s mnohými variantmi líšiace sa konštrukciou, a to najmä spôsobom spojenia ucha s nádobou, tvarom i dekorom.