Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – hydrogeografia - podmorský reliéf

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 69 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Africko-antarktická panva

Africko-antarktická panva, Atlanticko-antarktická panva — najväčšia podmorská panva juž. časti Atlantického oceána. Na juhu je ohraničená Antarktídou, na severe Africko-antarktickým chrbtom, na východe Kerguelenským chrbtom a na západe Juhoantilským chrbtom, podľa niektorých autorov sa spája s juhozáp. časťou Indického oceána. Maximálna hĺbka 5 872 m (podľa iných údajov 6 973 m) sa viaže na výraznú depresiu nachádzajúcu sa južne od vulkanickej vyvýšeniny vo vých. časti panvy. Jej najvyššie časti sú guyoty Ob a Lena. Priemerná hĺbka 5-tis. m. Centrálna časť panvy predstavuje plochú hlbokomorskú rovinu, smerom na juh postupne prechádzajúcu do naklonenej roviny kontinentálneho úpätia. Na dne sú dočervena sfarbené ílovité sedimenty s hrúbkou 500 – 1 000 m.

Africko-antarktický chrbát

Africko-antarktický chrbát, Atlanticko-indický chrbát — pretiahnutý oceánsky chrbát v južnej časti Atlantického a Indického oceána severne od Antarktídy, od ktorej ho oddeľuje Africko-antarktická panva, a južne od Afriky, od ktorej ho oddeľuje Agulhaská panva. Je pokračovaním Stredoatlantického chrbta. Na západe sa z neho vynára Bouvetov ostrov a na východe Ostrov princa Eduarda. Má riftovú dolinu, strmé svahy a porušujú ho priečne zlomové línie.

Aleutská panva

Aleutská panva — hlbokomorská panva v severnej časti Tichého oceána medzi Kamčatkou a Aljašským polostrovom. Dĺžka 3 500 km, hĺbka 7 822 m (podľa niektorých údajov 7 678 m). Dno tvorí hlbokomorská rovina vyplnená vulkanicko-sedimentárnymi horninami s hrúbkou 3 – 4 km.

Aleutská priekopa

Aleutská priekopa — úzka uzavretá hlbokomorská priekopa v sev. časti Tichého oceána, ktorá obmedzuje severoamerickú litosférickú dosku v kanadskej časti Sev. Ameriky a pri Aljaške. Rozprestiera sa na juž. strane aleutského ostrovného oblúka smerom k oceánu. V období pliocénu a štvrtohôr rozšírená východným smerom. Údaje o hĺbke sú rôzne (7 678 m, 7 822 m, 7 855 m, 8 109 m), dĺžka 3 570 km (alebo 4 100 km), priemerná šírka 64 km. Strmé svahy sú prerezané podmorskými kaňonmi. Dno je ploché v dôsledku veľkej hrúbky morských sedimentov (1,5 – 2 km). Sú to väčšinou sedimentárne horniny turbiditného pôvodu, v podloží sú bazaltové horniny. Seizmicky veľmi aktívna oblasť.

Aleutské zlomové pásmo

Aleutské zlomové pásmo — sústava priečnych hlbinných zlomových línií porušujúcich podmorský reliéf severových. časti Tichého oceána; mladé zlomy kopírujúce zlomové línie staršieho založenia. Pozdĺž nich vznikajú až niekoľko km dlhé horizontálne posuny jednotlivých častí oceánskeho chrbta, následne úzke doliny, podmorské stupne a menšie chrbty.

Americko-ázijská panva

Americko-ázijská panva — oceánska panva (Americká panva, osobitne Eurázijská panva) v oblasti severného pólu severne od Špicbergov v Arktíde. Členená na niekoľko čiastkových panví (Kanadská panva, Makarovova panva, Amundsenova panva, Nansenova panva) oddelených podmorskými chrbtami. Medzi nimi a okolitou pevninou sú okrajové šelfy zaliate plytkým morom. Priemerná hĺbka jednotlivých panví je okolo 4 000 m. Reliéf dna tvorí plochá abysálna rovina vytvorená akumuláciou sedimentov značnej hrúbky (do 2 km).

Amirantská priekopa

Amirantská priekopa, Admiralitná priekopa — oceánska priekopa v Indickom oceáne južne od Amirant. Po jej objavení sa predpokladalo, že je najhlbšou priekopou v Indickom oceáne (9 874 m). Podľa posledných meraní je hĺbka priekopy 5 166 m, dĺžka 680 km a priemerná šírka 30 km. Podľa iných prameňov hĺbka 5 477 m, dĺžka 630 km a priemerná šírka 119 km. Rozloha 21 km2, objem 95 km3.

Amundsenova panva

Amundsenova panva — čiastková hlbokomorská panva Eurázijskej panvy v Arktíde medzi Gakkeľovým chrbtom a Lomonosovovým chrbtom. Dno vypĺňajú morské hlbinné sedimenty – organické ílovité bahná. Prechádza cez ňu severný pól. Maximálna hĺbka 4 485 m. Nazvaná podľa R. Amundsena.

Angolská panva

Angolská panva — oceánska panva v Atlantickom oceáne východne od Stredoatlantického chrbta. Na severe oddelená Guinejským prahom od Guinejskej panvy, na juhu ohraničená výrazným orografickým prvkom dna oceána Veľrybím chrbtom s rovnou vrcholovou plošinou zloženou z mocnej vrstvy sedimentov. Maximálnu hĺbku dosahuje na juhu (6 050 m). Dno panvy vypĺňa organické globigerínové bahno (→ foraminiferové bahno) a červený hlbinný íl.

Antilský oblúk

Antilský oblúk — podmorský chrbát v Karibskom mori zasahujúci na východ do otvoreného Atlantického oceána. Nad morskú hladinu vystupuje ako ostrovný oblúk tvorený Veľkými Antilami a Malými Antilami. Ostrovný pás, ku ktorému patria Kuba, Jamajka, Haiti, Portoriko a geologicky i Panenské ostrovy, tvoria zvyšky vrásových a zlomových pohorí. Jednotlivé ostrovy Veľkých Antíl sú lemované rôzne širokým šelfom. Morfológiu záp. časti Malých Antíl ovplyvnila počas treťohôr a recentu sopečná činnosť, ktorá kontrastuje s tabuľovitým charakterom vých., vápencovej oblasti.

Arabsko-indický chrbát

Arabsko-indický chrbát, Carlsberský chrbát — podmorský chrbát v severozáp.-juhových. smere v sev. časti Indického oceána medzi Somálskou panvou a Centrálnou indickou panvou; súčasť systému oceánskych chrbtov v Indickom oceáne. Na juhu prechádza do Centrálneho indického chrbta. Jeho riftová dolina nadväzuje na východoafrickú riftovú zónu. Je porušený priečnymi zlomami v severových.-juhozáp. smere, čo sa prejavuje morfologickým členením na sústavu menších chrbtov a depresií. Dĺžka chrbta 3,7 tis. km, maximálna šírka 650 km, hĺbka základne 4 000 m, výška 1 762 m. Chrbát a priľahlá časť oceánskeho dna sa pokladajú za najstaršiu časť Indického oceána (vznik pred 200 – 600 mld. rokov).

Argentínska panva

Argentínska panva — rozsiahla oceánska panvová štruktúra v juž. časti Atlantického oceána záp. od Stredoatlantického chrbta. Na východe ju ohraničuje Juhoatlantický chrbát, na západe a juhu juž. cíp Južnej Ameriky. Na severe sa dvíha do Riograndského prahu. Maximálna hĺbka 6 212 m. Dno vypĺňajú hlbokomorské sedimenty, červené hlbokomorské íly a foraminiferové bahná s hrúbkou až 7 km. Z dna miestami vyčnievajú podmorské bazaltové hory.

Baleárska panva

Baleárska panva — hlbokomorská panva v záp. časti Stredozemného mora tiahnuca sa od pevninského svahu Francúzska k protiľahlému svahu africkej pevniny; maximálna hĺbka 2 887 m. Na severovýchode sa prekrýva s podmorskou časťou delty Rhôny. Vznikla v mladších treťohorách na pevninskom type zemskej kôry. Oblasť zemskej kôry ležiaca pod centrálnou časťou panvy podľa seizmoakustických meraní patrí k suboceánskemu typu kôry. Na dne je široká hlbokomorská rovina, ktorá vznikla prekrytím pôvodného reliéfu mocnou vrstvou terigénnovápencových a organických sedimentov. Medzi ílovitými sedimentmi sú aj vrstvy evaporitov. Miestami sa vyskytujú podmorské vrchy vystupujúce zvyčajne len 100 – 150 m nad úroveň dna.

Bandská priekopa

Bandská priekopa — oblúkovitá oceánska priekopa v Tichom oceáne vo vých. časti Bandského mora tiahnuca sa pozdĺž vých. časti Sundských ostrovov ; hĺbka 7 440 m, dĺžka 650 km (podľa iných údajov 430 km), priemerná šírka 80 km (podľa iných údajov 126 km), rozloha 52-tis. km2, objem 192 km3.

Campbellova plošina

Campbellova plošina [kemblova] — podmorská plošina v Tichom oceáne severne až severozápadne od Nového Zélandu. Má plochý povrch, dvíha sa do výšky viac ako 200 m nad okolité dno. Východný okraj plošiny je obmedzený zlomovými líniami, ktoré sú pokračovaním zlomov z Nového Zélandu. Predstavuje časť podmorského okraja tzv. novozélandského mikrokontinentu.

Centrálna indická panva

Centrálna indická panva — hlbokomorská panva v Indickom oceáne medzi Východoindickým chrbtom, Centrálnym indickým chrbtom a Maldivským chrbtom. Predstavuje rozsiahlu podmorskú rovinu tvorenú mocnou vrstvou mladých hlbokomorských sedimentov, ktoré vznikli činnosťou turbiditných prúdov. Z dna miestami vyčnievajú vrcholy podmorských vrchov sopečného pôvodu.

Centrálna tichomorská panva

Centrálna tichomorská panva, Stredopacifická panva — oceánska panva v Tichom oceáne východne od Polynézie. Má charakter plochej hlbokomorskej roviny s hrubými vrstvami sedimentov. Hĺbka od 4 224 do 6 103 m. Dno v smere od juhozápadu na severovýchod presekáva sústava zlomov nadväzujúca ostrovmi Line Islands na Clippertonské zlomové pásmo.

Cisársky chrbát

Cisársky chrbát — podmorský chrbát v severozápadnej časti Tichého oceána, severná časť Západného tichomorského chrbta. Oddeľuje Severozápadnú tichomorskú panvu od Severovýchodnej tichomorskej panvy. Tiahne sa v smere sever – juh až severozápad – juhovýchod. Je tvorený sústavou podmorských sopečných hôr.

Clippertonské zlomové pásmo

Clippertonské zlomové pásmo [klypetn-] — výrazné podmorské zlomové pásmo vo východnej časti Tichého oceána predstavujúce sústavu priečnych zlomov a horizontálnych posunov porušujúcich Východný tichomorský chrbát. Pozdĺž zlomov sú miestami pretiahnuté úzke doliny tvaru písmena V. Poruchová zóna má prevažne smer východ – západ a je silno seizmicky aktívna.

Crozetská plošina

Crozetská plošina [kro-] — oceánska plošina v južnej časti Indického oceána; dĺžka 1 300 km, maximálna šírka 300 km, hĺbka bázy 3 500 m. Predstavuje rozsiahlu vyvýšeninu s miernymi svahmi a plochým povrchom; štruktúrne ide o relatívne stabilnú časť oceánskeho dna, obdoba platformy na pevninách. Vznikla pravdepodobne poklesnutím časti pevninskej kryhy. Okraje lemujú podmorské bazaltové vrchy, z ktorých sa niektoré vynárajú nad hladinu a vytvárajú súostrovie Crosetove ostrovy .

Cušimský prúd

Cušimský prúd — teplý povrchový morský prúd Japonského mora, západná vetva prúdu Kuro-šio. Do Japonského mora vstupuje cez Cušimský prieliv, tečie na sever pozdĺž západného pobrežia Japonska. Spôsobuje zvýšenie teploty vrchných vrstiev vody vo východnej časti Japonského mora v zime o 5 – 6 °C, v lete o 1 – 3 °C. Jeho rýchlosť sa pohybuje okolo 0,5 – 1 km/h.

Čilský prah

Čilský prah — podmorská vyvýšenina vybiehajúca z Východného tichomorského chrbta, tvoriaca južné ohraničenie Čilskej panvy; dĺžka 2 300 km, maximálna šírka 500 km, hĺbka základne 4 000 m. Je budovaná bázickými sopečnými horninami.

Čukotský šelf

Čukotský šelf — podmorská rovina v Severnom ľadovom oceáne v hĺbke asi 500 m. Zaliata plytkým epikontinentálnym morom. Tvorí ju pevninský typ zemskej kôry. Tvary reliéfu sú prekryté usadeninami.

Doggerská lavica

Doggerská lavica, angl. Dogger Bank — rozľahlá piesočná plytčina v Severnom mori medzi Britskými ostrovmi a Jutským polostrovom; dĺžka okolo 260 km, šírka 30 – 60 km, hĺbka 13 – 37 m. Je oblasťou ťažby zemného plynu a loviskom tresky, sleďa, kambaly a. i. rýb.

Počas 1. svetovej vojny sa v oblasti Doggerskej lavice 24. januára 1915 odohrala jedna z najväčších námorných bitiek medzi nemeckou a britskou flotilou.

Falklandský prúd

Falklandský prúd — studený morský prúd v južnej časti Atlantického oceána medzi východným pobrežím Južnej Ameriky a Falklandmi. Je severnou vetvou Západného príhonu vstupujúceho do Atlantického oceána južne od Hornského mysu. Má severný smer. Na styku s teplejším Brazílskym prúdom vznikajú časté hmly. Rýchlosť Falklandského prúdu je 1 – 2 km/h, teplota vody 12 – 16 °C.

Fernándezovo zlomové pásmo

Fernándezovo zlomové pásmo [-nandeso-] — podmorské zlomové pásmo, sústava zlomových línií porušujúcich oceánsky Východný tichomorský chrbát. Má charakter priečnej poruchy v smere východ – západ. Morfologicky sa prejavuje v podobe vodorovných posunov časti chrbta, ktorého riftová dolina je vyvinutá len miestami. Na zlomové pásmo sa viažu podmorské bazaltové vrchy, menšie chrbty, doliny a stupne.

Filipínska panva

Filipínska panva — podmorská panva v západnej časti Tichého oceána medzi Filipínami na západe (lemovaná hlbokomorskou Filipínskou priekopou), Mariánami na východe a Karolínami na juhu; maximálna hĺbka 6 927 m. Plochý podmorský reliéf sa v južnej časti postupne mení na zvlnený s chrbtami v smere sever – juh.

Filipínska priekopa

Filipínska priekopa — rozsiahla úzka hlbokomorská depresia s príkrymi stenami v západnej časti Tichého oceána vo Filipínskom mori tiahnuca sa zo severu na juh pozdĺž východného pobrežia Filipín; hĺbka do 10 497 m (najčastejšie uvádzaný údaj), podľa iných zdrojov 10 265 m, 10 540 m, 10 830 m, 11 524 m (najväčšia nameraná hĺbka vo svetovom oceáne, ale nepotvrdená opakovaným meraním), dĺžka 1 330 km (1 400 km), priemerná šírka 60 km (65 km). Výplň tvoria sedimenty prevažne aleuritického charakteru, ktoré sú uložené vodorovne a dosahujú hrúbku niekoľko km, miestami vystupujú aj sopečné horniny. Priečny profil Filipínskej priekopy je asymetrický. Pevninský svah je strmší a má menšiu hrúbku sedimentov ako oceánsky svah.

Floridský prúd

Floridský prúd — teplý morský prúd vo Floridskom prielive, začiatok systému Golfského prúdu; šírka 15 – 20 km, teplota vrchných vrstiev vody v januári 24 °C, v júli 28 °C, salinita do 36,4 ‰, jeden z najrýchlejších (maximálna rýchlosť 9 km/h) a najmohutnejších prúdov svetového oceána.

Galapágsky chrbát

Galapágsky chrbát — oceánsky chrbát v Tichom oceáne tiahnuci sa od východu (od Východného tichomorského chrbta) na západ, kde nadväzuje na Peruánsko-čilskú priekopu. V západnej časti má výraznejšiu riftovú dolinu. Je budovaný tholeitickými bazaltmi. Najstaršie horniny sú staré 3,2 mil. rokov.

Z podmorského chrbta vyčnieva nad hladinu mora skupina sopečných ostrovov – Galapágy, ktoré vznikli na jednej z horúcich škvŕn. Okolitý oceán má hĺbku 2 500 – 3 000 m, hĺbka mora medzi jednotlivými ostrovmi nepresahuje 700 m.

Gibsonovo zlomové pásmo

Gibsonovo zlomové pásmo — rozsiahla zóna priečnych zlomov v severnej časti Atlantického oceána. Tektonicky segmentuje južnú časť stredooceánskeho Reykjaneského chrbta a prejavuje sa aj v reliéfe priľahlého oceánskeho dna po jeho obidvoch stranách. Na zlomové línie sa viažu úzke prepadliny (hĺbka do 3 100 m) prerezávajúce tak vrcholovú časť, ako aj svahy Reykjaneského chrbta.

Golfský prúd

Golfský prúd — systém teplých morských prúdov v severnej časti Atlantického oceána. Najdlhší, najväčší a najsilnejší tok teplej vody vo svetovom oceáne. Za oblasť vzniku Golfského prúdu sa pôvodne považovalo Karibské more a Mexický záliv (názov Golfský prúd pochádza zo španielskeho pomenovania Mexického zálivu Golfo de México) a v tradičnom chápaní je jeho začiatok iniciovaný účinkom Yucatánskeho prúdu a Floridského prúdu a posilňovaný Antilským prúdom.

Podľa väčšiny súčasných oceánografov je za začiatok Golfského prúdu považovaný Floridský prúd prúdiaci južne od Floridy. Vlastný Golfský prúd smeruje od Floridského prielivu na sever a severovýchod, pokračuje pozdĺž brehov Severnej Ameriky k mysu Hatteras, odkiaľ smeruje na východ a severovýchod, vzďaľuje sa od pobrežia, rozširuje sa asi na 150 km, priberá teplé, na soli bohaté a na živiny chudobné vody z oblasti Sargasového mora, je veľmi zreteľný až po ostrov Newfoundland, v ktorého blízkosti sa na dlhom a hlbokom fronte (tzv. Cold Wall – chladný val) stýka s chladnými, na živiny bohatými a menej slanými vodami Labradorského prúdu a Východogrónskeho prúdu (významný rybolovný región, v dôsledku častých hmiel nebezpečný pre námornú dopravu). Asi na 40° západnej zemepisnej dĺžky sa Golfský prúd spája so Severoatlantickým prúdom, pokračuje pod jeho názvom (často sa však používa vžité označenie Golfský prúd) a smeruje pozdĺž západného pobrežia Írska a Škótska k severnému pobrežiu Nórska. Jeho prúdenie už nie je také kompaktné, časté sú postranné víry, meandre, protiprúdy a po stranách vytekajúce prúdy, na juh a juhovýchod smerujú jeho vetvy Kanársky prúd a Portugalský prúd, na sever Irmingerov prúd, na severovýchod Nórsky prúd.

Rýchlosť Golfského prúdu pri východe z Floridského prielivu je 8 – 9 km/h, na otvorenom oceáne asi 40 km za deň; pri myse Hatteras je Golfským prúdom prenášaných viac ako 55 mil. m3/s vodnej masy, pri pobreží Spojeného kráľovstva 7 mil. m3/s, maximálne 150 mil. m3/s. Spolu so Severoatlantickým prúdom Golfský prúd výrazne otepľuje severozápadné pobrežie Európy; počas celého priebehu majú vody Golfského prúdu vyššiu teplotu ako okolité vody (pri myse Hatteras o 3 °C, medzi Veľkou Britániou a Islandom o 7 – 9 °C). Otepľujúci účinok sa prejavuje najmä v zime (Nórske more a Barentsovo more takmer nezamŕzajú) a má vplyv i na atmosféru, v jeho dôsledku sa zvyšuje výpar, ktorý ovplyvňuje výšku zrážok v Európe a cyklonálnu cirkuláciu ovzdušia.

Ako prvý opísal Golfský prúd v roku 1513 španielsky navigátor a bádateľ Juan Ponce de León, ktorý ho označil za povrchové prúdenie vody v Atlantickom oceáne, podľa iných zdrojov vedel o jeho existencii už K. Kolumbus (svedčia o tom zápisy v jeho denníku). Prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, zostavil v roku 1678 taliansky jezuita Athanasius Kircher. Na mapách zo 17. a z 18. stor. bol Golfský prúd zobrazovaný ako niekoľko 100 km široký prúd plynúci ako široká rieka v mori smerom k Azorám. Systematický prieskum Golfského prúdu sa začal v roku 1844 v USA, prvú mapu Golfského prúdu pre navigátorské potreby zostrojil v roku 1786 B. Franklin. K jeho poznaniu významne prispeli v 30. rokoch 20. stor. bádania Oceánografického inštitútu v Massachusetts, v súčasnosti umožňuje monitoring celého systému Golfského prúdu družicový prieskum.

Grenadská panva

Grenadská panva — rozsiahla podmorská depresia, jedna zo štyroch podmorských panví Karibského mora oddelených od seba podmorskými chrbtami, prahmi a ostrovnými reťazami; maximálna hĺbka 5 000 m (podľa niektorých prameňov 4 120 m). Z morfoštruktúrneho hľadiska je súčasťou prechodnej zóny Atlantického oceána s prechodným, príp. s oceánskym typom kôry. Má strmé svahy, prevládajúci rovinatý reliéf na dne súvisí s hrubou vrstvou sedimentov pokrývajúcich morské dno. Typickými horninami podložia sú foraminiferové a koralové íly.

Grónska panva

Grónska panva — pozdĺžna oceánska depresia v severozápadnej časti Atlantického oceána severovýchodne od Islandu, súčasť Grónsko-európskej panvy. Tiahne sa pozdĺž pevninského šelfu Grónska, od ktorého ju oddeľuje pevninský svah. Predstavuje zvyšok starej pevninskej platformy, ktorá sa poklesom pozdĺž mladých zlomov dostala do väčších hĺbok. Od Lofotskej panvy je oddelená Mohnovým chrbtom.

Grónske zlomové pásmo

Grónske zlomové pásmo — zlomové pásmo menšieho rozsahu v severovýchodnej časti Atlantického oceána. Má severoseverozápadno-juhojuhovýchodný smer a na severovýchode tektonicky ohraničuje Grónsku panvu. Zlomy sa v reliéfe oceánskeho dna prejavujú ako úzke podmorské doliny.

Guinejská panva

Guinejská panva — menšia podmorská panva v Atlantickom oceáne medzi západným okrajom africkej pevniny a Stredoatlantickým chrbtom; hĺbka 4 000 – 5 000 m. Od Angolskej panvy je oddelená Guinejským prahom. Vznikla poklesom okraja Africkej platformy.

Guinejský prah

Guinejský prah — vyvýšenina morského dna v Guinejskom zálive Atlantického oceána. Vybieha od Stredoatlantického chrbta smerom k africkej pevnine. Oddeľuje Guinejskú panvu od Angolskej panvy. Dĺžka prahu prevyšuje jeho šírku a má menej strmé svahy ako oceánsky chrbát.

Guinejský prúd

Guinejský prúd — teplý morský prúd v Atlantickom oceáne v severnej časti Guinejského zálivu, v lete splýva s Rovníkovým protiprúdom. Rýchlosť prúdenia je viac ako 3 km/h, priemerná teplota vody 26 – 27 °C, salinita 34,5 ‰.

Guyanská panva

Guyanská panva — pretiahnutá podmorská panva v západnej časti Atlantického oceána. Na juhozápade je ohraničená juhoamerickou pevninou, na severovýchode Stredoatlantickým chrbtom a na západe Antilským oblúkom. Väčšia časť panvy má hĺbku 3 000 – 4 000 m.

Havajský chrbát

Havajský chrbát — oceánsky chrbát v severnej časti Tichého oceána tiahnuci sa v smere severozápad – juhovýchod, súčasť Západného tichomorského chrbta. Výrazná morfologická, tektonická aj vulkanická hranica medzi východnou a centrálnou pacifickou oblasťou. Je tvorený skupinou sopečných podmorských vrchov, z ktorých časť čnie nad hladinou ako Havajské ostrovy. Havajské sopky vystupujú z hlbokomorskej roviny do výšky 10 000 m a sú najvyššou štruktúrou na Zemi. Ich vývoj bol poznamenaný striedaním erupcií a výlevov s etapami vynárania a ponárania.

Helénska priekopa

Helénska priekopa, Krétska priekopa — najväčšia oceánska priekopa v Stredozemnom mori; hĺbka 5 121 m (podľa niektorých údajov 5 093 m). Nachádza sa medzi Stredomorským chrbtom a reťazcom ostrovov, na severe je ohraničená vyvýšeninou Iónskych ostrovov so zložitou stavbou a ostrovmi Kythira, Kréta, Kasos, Karpathos, Rodos a i.

Irmingerov prúd

Irmingerov prúd — teplý morský prúd v severnej časti Atlantického oceána, vetva Severoatlantického prúdu (pokračovanie Golfského prúdu). Obmýva južné brehy Islandu a smeruje na západ; rýchlosť okolo 1km/h, teplota vrchných vrstiev vody v lete 10 – 12 °C, v zime 5 – 7 °C, slanosť vody 35 ‰.

Islandsko-faerský chrbát

Islandsko-faerský chrbát — aseizmický sopečný oceánsky chrbát tiahnuci sa v smere severozápad – juhovýchod, formovaný počas rozpínania sa oceánskeho dna severnej časti Atlantického oceána. Budovaný oceánskymi bazaltmi, pod ktorými boli objavené mezozoické sedimenty. Hrúbka litosféry 19 – 43 km.

Jamestown

Jamestown [džejmstaun] — prístavné mesto a administratívne stredisko ostrova Svätá Helena (zámorské územie Spojeného kráľovstva) rozkladajúce sa na jeho severozápadnom pobreží; 630 obyvateľov (2016). Rybolov.

Pôvodná pevnosť založená 1659 britskou Východoindickou spoločnosťou, nazvaná podľa Jamesa, vojvodu z Yorku a neskoršieho anglického kráľa Jakuba II. V 19. stor. dôležitý uhoľný prístav; po otvorení Suezského prieplavu (1869) význam mesta poklesol.

Stavebné pamiatky: výnimočne zachovaná obytná a verejná britská koloniálna architektúra v tzv. georgiánskom štýle (1714 – 1830). K najvýznamnejším stavbám patria kostol Saint James (1774), zámok (pôvodná pevnosť z 1659, prestavaná v 2. polovici 18. stor.), súkromné domy (napr. Essex House, 1739; Consulate Hotel, polovica 18. stor.; Wellington House Hotel, začiatok 18. stor.; Broadway House, koniec 18. stor.). Múzeum (The Museum of Saint Helena, založené 2002), turistická atrakcia Jakubov rebrík (vybudovaný 1829 kvôli spojeniu mesta a posádky na priľahlom vrchu Ladder Hill). Asi 4 km juhovýchodne od mesta sa nachádza Longwood House (začiatok 19. stor.), kde bol po prehratej bitke pri Waterloo a následnej abdikácii od októbra 1815 až do smrti 5. 5. 1821 internovaný Napoleon I. Bonaparte. Britská vojenská základňa.

Janmayenské zlomové pásmo

Janmayenské zlomové pásmo — podmorská sústava zlomov v severnej časti Atlantického oceána medzi Nórskym a Grónskym morom, na ktoré sa viažu časté seizmické otrasy, ako aj vznik menšieho sopečného ostrova Jan Mayen.

Janmayenský chrbát

Janmayenský chrbát — oceánsky chrbát v Severnom ľadovom oceáne asi 500 km južne od ostrova Jan Mayen, súčasť Gakkeľovho chrbta. Západný okraj má znaky nesopečného pôvodu, východný okraj je typicky sopečný, budovaný bazaltmi.

Japonská priekopa

Japonská priekopa — oceánska priekopa v severnej časti Tichého oceána severovýchodne od Japonských ostrovov v tzv. ohnivom prstenci (→ cirkumpacifický zemetrasný pás) medzi Kurilskou priekopou a Boninskou priekopou; maximálna hĺbka 10 374 m (v južnej časti). Jej vznik súvisí so subdukciou Tichooceánskej dosky s oceánskou litosférou pod kontinentálnu Eurázijskú dosku (prebiehajúca subdukcia je jednou z príčin vzniku zemetrasení a cunami v Japonsku). Hrúbka sedimentov je okolo 1,5 km. V októbri 2008 tam japonskí vedci získali unikátne zábery rýb druhu Pseudoliparis amblystomopsis žijúcich len v oceánskych priekopách Tichého oceána (prvýkrát sa podarilo spustiť kamery do hĺbky 7 700 metrov).