kovy vzácnych zemín — historické označenie lantanoidov, ku ktorým sa priraďujú aj lantán La, skandium Sc a ytrium Y.

konkrécia [lat.] —

1. geol. tuhé teleso v sedimentárnej hornine líšiace sa od okolitého horninového prostredia chemickým zložením a zafarbením. Konkrécia má rôzny (často zaokrúhlený) tvar a variabilnú veľkosť (priemer do 1 m). Vzniká pri diagenéze v nespevnenej hornine a pri epigenéze v spevnenom sedimente, vyskytuje sa takmer vo všetkých typoch sedimentárnych hornín. Podľa zloženia sa rozoznávajú kremité, vápnité, pyritové a i. konkrécie. Konkrécie môžu vznikať aj na dne hlbokomorských oblastí v oceánoch vo forme mangánovo-železitých konkrécií, ktoré sú obohatené o meď, nikel a kobalt a sú perspektívnou surovinou z hľadiska ťažby týchto kovov;

2. pedol. novotvary v pôde vznikajúce pri častom zvlhčovaní a vysúšaní pôdnej hmoty z minerálov rozpustených v pôdnej vode zrážaním sa okolo jadra konkrécie (častice horniny, zvyšku odumretého organizmu a pod.). Mäkké alebo tvrdšie guľovité červenohnedé až čierne konkrécie s priemerom 1 – 10 cm vznikajú akumuláciou minerálov s obsahom železa a mangánu. Nepravidelné podlhovasté žltobiele konkrécie sú z uhličitanov (→ cicvár).

kompozitné materiály, kompozity — heterogénne systémy tvorené minimálne dvoma fázami (primárnou a sekundárnou) zvyčajne rozdielneho chemického zloženia, ktoré sa od seba líšia fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami. Primárna fáza má funkciu spojivovej matrice, sekundárna (spevňujúca) fáza, resp. sekundárne fázy, sú plnivá alebo výstuže. Podľa materiálov vytvárajúcich matricu sa rozlišujú kompozitné materiály s kovovou, keramickou a polymérnou matricou, podľa geometrického tvaru a rozmerov sekundárnej fázy kompozitné materiály s časticovými a vláknitými plnivami a podľa vlastností kompozitné materiály s výnimočnými mechanickými vlastnosťami, ktoré sa používajú ako konštrukčné materiály, a kompozitné materiály so špeciálnymi fyzikálno-chemickými vlastnosťami, ktoré sa využívajú najmä ako špeciálne funkčné materiály (napr. v meracích prístrojoch).

Kompozitné materiály s kovovou matricou (kovové kompozity) sú kovy spevnené keramickými časticami s funkciou plnív, najčastejšie ide o hliník spevnený rôznymi časticami. Výrobky z tohto typu kompozitných materiálov sa vyrábajú vmiešaním jemných častíc karbidu kremíka SiC alebo oxidu hlinitého Al₂O₃ do roztaveného kovu, ktorý sa následne vleje do formy požadovaného tvaru, alebo zmiešaním kovového a keramického prášku, pričom sa získa zmes, ktorá sa následne speká a tvaruje. Výroba kompozitných materiálov s kovovou matricou je energeticky náročná, niektoré druhy (napr. kompozity s hliníkovou matricou) však možno vyrábať z čiastočne recyklovateľného materiálu. Spevnenie kovu keramickými časticami zvyšuje jeho tuhosť, pevnosť a maximálnu pracovnú teplotu bez výraznejšieho zvýšenia hmotnosti. Prednosťou tohto typu kompozitných materiálov je priaznivý pomer ich tuhosti k hmotnosti a pevnosti k hmotnosti, čo umožňuje znížiť hmotnosť automobilov a rôznych náradí, pri ktorých výrobe sa tieto kompozity najčastejšie používajú.

Kompozitné materiály s keramickou matricou (keramické kompozity) boli vyvinuté kvôli odstráneniu krehkosti monolitných keramických materiálov, čo by umožnilo nahradiť ťažké superzliatiny ľahkými keramickými materiálmi aj v náročných podmienkach (turbíny elektrární; vonkajšie, ochranné vrstvy kozmických lodí; brzdy lietadiel a pod.). Ako prvý bol vyvinutý keramický kompozit s uhlíkovou matricou spevnenou uhlíkovým vláknom (navrhnutý pre raketové motory a na ochranné tepelné štíty raketoplánov). Existujú keramické kompozity s rôznym chemickým zložením matrice a plniva. Ako matrice sa najčastejšie používajú nitrid kremíka Si₃N₄ a karbid kremíka SiC, ako plnivo spevňujúce matricu najčastejšie kontinuálne alebo prerušované vlákna, napr. whiskery a sekané vlákna, ale aj častice veľkosti mikrometrov až milimetrov (kontinuálne vlákna sú z hľadiska mechanického spevnenia najlepšie, sú však drahé a pomerne ťažké, preto sa častejšie používajú whiskery, ktoré materiály tiež veľmi dobre mechanicky spevňujú). Aby sa zabránilo problémom s nekompatibilitou materiálov najmä pri vysokých teplotách, zvyčajne sa vkladajú bezoxidové vlákna do bezoxidových matríc. Aj keď sú keramické kompozity perspektívnymi konštrukčnými materiálmi, ich použitie je stále limitované nedostatkom vhodného spevnenia, náročným spracovaním a vysokou cenou.

Pri polymérnych kompozitných materiáloch (polymérne kompozity) sa rôznym spôsobom kombinujú vlastnosti polyméru (malá hustota, spracovateľnosť pri nízkych teplotách, malá tepelná a elektrická vodivosť) a anorganických (vysoká pevnosť, tuhosť, tvrdosť, pri kovoch vysoká tepelná a elektrická vodivosť a tepelná stabilita) alebo organických (v porovnaní s anorganickými plnivami o niečo nižšia pevnosť, tuhosť, tvrdosť a menšia vodivosť, ale oveľa väčšia dostupnosť a nižšia cena; výhodami sú aj nižšia hustota a abrazívnosť) plnív vo forme častíc alebo vláken. Ako matrice sa najčastejšie používajú polyestery, ktoré majú dobré úžitkové vlastnosti (odolnosť, stálosť na vzduchu a pod.) a sú relatívne lacné, ako aj epoxidy a polyamidy, ktoré sa používajú na výrobu kompozitov so špeciálnymi vlastnosťami, sú však drahé. Na zvýšenie pevnosti spojenia zložiek sa ako apretúra najčastejšie používajú organosilány (→ silány), ktoré spolu s ďalšími funkčnými materiálmi tvoria medzifázu. Kompozity spevnené časticami sa získavajú dispergáciou častíc plniva veľkosti mikrometrov až milimetrov v matrici. Plnivom bývajú mleté minerály a horniny, najmä hlinitokremičitany (mastenec, kaolín), vrstvené hlinitokremičitany (sľuda) a uhličitany (vápenec). Na zlepšenie kĺzavých vlastností a odolnosti proti oteru sa pridávajú častice kovového bronzu kombinované s časticami grafitu, molybdénu alebo polytetrafluóretylénu. Niektoré plnivá znižujú horľavosť polymérov s vysokým podielom anorganických častíc. Polyolefíny (polyetylén a polypropylén) vystužené časticami Mg(OH)₂ alebo Al(OH)₃ sa dokonca samozhášajú, pretože vystavením plameňu sa z hydroxidu uvoľňuje chemicky viazaná voda. Kompozity spevnené vláknami sa pripravujú lisovaním.

Vlastnosti kompozitov spevnených dlhými vláknami výrazne závisia od výberu vlákna a matrice a od ich kombinácie, od hmotnostného pomeru vlákna a matrice, od dĺžky vlákna, jeho orientácie (pevnosť kompozitu rastie s orientáciou vláken paralelne so smerom zaťaženia), spôsobu prípravy a od povahy a intenzity medzimolekulárnych síl na fázovom rozhraní (vlákno – matrica). Ako plnivá sa používajú sklené vlákna, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou pri nízkych nákladoch, uhlíkové vlákna, ktoré majú veľmi vysokú pevnosť, tuhosť a malú hustotu, a kevlarové (aramidové) vlákna, ktoré majú vysokú pevnosť a malú hustotu, sú nehorľavé a prepúšťajú rádiové vlny. Polymérne kompozitné materiály vystužené vláknami sa používajú mnohostranne, a to na výrobu ľahkých konštrukčných prvkov do lietadiel i do pozemných dopravných prostriedkov (najmä karosérií a interiérov automobilov), na výrobu plavidiel, športových potrieb (golfové palice, veslá, tenisové rakety), pneumatík (gumová matrica vystužená sadzami a celulózovými, polyamidovými, aramidovými alebo uhlíkovými vláknami) a pod.

K polymérnym kompozitným materiálom patria aj fotokompozity používané ako výplne zubov, pozostávajúce zo syntetických živíc vo forme monomérov a kopolymérov a plniva (sklo, SiO₂, Al₂O₃, B₂O₃, fosfáty, pigmenty), po vyplnení zuba a ožiarení ultrafialovým žiarením živica spolymerizuje (fotopolymerizácia) a spojí sa so zubnou sklovinou. V poslednom období sa materiálový výskum venuje najmä polymérnym nanokompozitom s pozoruhodnými fyzikálnymi vlastnosťami, v ktorých sa spája elasticita polymérnej matrice s vlastnosťami anorganickej alebo organickej nanofázy; rozmer nanofázy aspoň v jednom smere neprekračuje 100 nm. Pri polymérnych nanokompozitoch je na získanie porovnateľných alebo dokonca zlepšených vlastností v porovnaní s konvenčnými mikroplnivami potrebné oveľa menšie množstvo plniva (max. 5 objemových %), pričom sa zachovajú pôvodné vlastnosti polymérnej matrice, ako sú dobrá spracovateľnosť a húževnatosť.

Kompozitné materiály sa využívajú v stavebníctve ako stavebné materiály, napr. rôzne druhy betónu (matricou je stvrdnutá cementová kaša, plnivom kamenivo a železné prúty; → železobetón) alebo podlahové krytiny (matricou je polyvinylchlorid, plnivami drvina z korku alebo z dreva, tkanina a pod.). Moderné kompozitné materiály s epoxidovou živicou ako matricou a so sklenými, s uhlíkovými, aramidovými a i. vláknami spracovanými vo forme lamiel, tkanín alebo tyčí, ako plnivom sa používajú na povrchové spevnenie stavebných prvkov z betónu, z muriva alebo z dreva i na ich ochranu proti vonkajším vplyvom napr. pri rekonštrukčných prácach. Kompozitné materiály, ktorých matricou je syntetický polymér (polyetylén, polypropylén, polyvinylchlorid a i.) a výplňou drevná hmota (piliny, drvina z rastlinného odpadu), sa označujú ako materiály WPC (angl. Wood Polymer Composite). Dosky z týchto materiálov sa využívajú namiesto dreva v exteriéroch (na ploty, zábradlia, terasy, balkóny, altánky) a vďaka výborným tepelnoizolačným vlastnostiam aj ako obklad fasád budov.

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

koks [angl. > nem.] — kusovitý porézny materiál sivočiernej farby obsahujúci po vysušení približne 82 – 84 % uhlíka, 14 – 16 % nespáliteľných látok (popolovín), 1 % síry a i. prímesi. Najčastejšie sa získava ako tuhý produkt pri vysokoteplotnej karbonizácii uhlia (→ koksovanie) alebo tepelným krakovaním z ťažkej frakcie ropy získanej pri jej spracovaní. Vysokokvalitný metalurgický (hutnícky) koks sa využíva vo vysokých peciach pri výrobe surového železa ako redukovadlo a palivo a v zlievarenstve. Má obsahovať čo najmenej nespáliteľných látok a síry, preto sa vyrába z najkvalitnejšieho čierneho uhlia (koksového a žírneho), okrem toho musí mať aj vhodnú veľkosť a dostatočnú mechanickú odolnosť, jeho pórovitosť uľahčuje prechod plynov cez vsádku. Menšia časť vyrobeného koksu sa spotrebúva pri výrobe niektorých karbidov a uhlíkových elektród do priemyselných elektrolyzérov. Koks z menej kvalitného uhlia sa používa ako palivo s vysokou výhrevnosťou (až 29,6 MJ/kg) produkujúce malé množstvo exhalátov. Ropný (petrolejársky) koks, ktorý sa vyrába krakovaním ťažkej frakcie zo spracovania ropy, má v porovnaní s uhoľným koksom podstatne nižší podiel popolovín a používa sa na špeciálne účely v metalurgii. Koks do vysokých pecí sa niekedy označuje ako vysokopecný, koks používaný v zlievarenstve ako lejársky alebo zlievarenský, koks vyrábaný z destilačného zvyšku (smoly) pri spracovaní koksárenského dechtu, ktorý sa používa na výrobu elektród na výrobu hliníka, ako smolný.

kokila [fr.] — trvalá kovová (oceľová alebo liatinová) zlievarenská forma rôzneho tvaru a veľkosti používaná na sériové odlievanie ingotov.

Kocich, Jaroslav, 1. 4. 1930 Frýdek-Místek, Česko – 19. 4. 2016 Košice — slovenský hutnícky odborník českého pôvodu. Vyštudoval Hutnícku fakultu Vysokej školy banskej v Ostrave, od 1953 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1962 – 66 a 1973 – 82 dekan fakulty); 1972 mimoriadny profesor, 1979 riadny profesor. Zaoberal sa koróziou a povrchovou úpravou kovov. Zakladateľská osobnosť výskumu a výučby v oblasti korózie na Slovensku. Mimoriadne cenné sú výsledky jeho spolupráce s výrobnými podnikmi v oblasti energetiky, plynárenstva, hutníctva, chemického priemyslu a strojárstva. Autor viac než 200 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a 1 patentu. Autor dočasných vysokoškolských učebníc Laboratórne praktikum z korózie kovov (1968) a Povrchová ochrana ocelí (1985) a knižnej publikácie Povrchové úpravy kovov (1971). Nositeľ viacerých ocenení.

Kmeťová, Dagmar, 19. 5. 1931 Přerov, ČR – 3. 7. 2012 Košice — slovenská hutnícka odborníčka, manželka Stanislava Kmeťa, matka Stanislava Kmeťa. Od 1954 pôsobila na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach (dnes Technická univerzita), 1970 – 87 vedúca Katedry kovohutníctva (resp. Katedry neželezných kovov a spracovania odpadov, dnes Ústav recyklačných technológií); 1981 profesorka. Zaoberala sa hutníctvom ušľachtilých a vzácnych kovov a hydrometalurgiou, špeciálne segregačným pražením niklových rúd, spracovaním hlbokomorských konkrécií a základným výskumom hydrometalurgických pochodov. Spoluautorka učebníc Obecné hutnictví (1958), Hutníctvo drahých a vzácnych kovov (1967) a vysokoškolských učebných textov. Nositeľka niekoľkých ocenení.

Kijac, Jozef, 8. 9. 1947 Trstená, okres Tvrdošín — slovenský hutnícky odborník. Od 1971 pôsobí na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, od 1974 na Katedre metalurgie železa a zlievarenstva (1992 – 96 vedúci katedry), 1990 – 92 prodekan fakulty, 1990 – 2010 predseda akademického senátu Hutníckej fakulty; 2004 profesor. Zaoberá sa hutníctvom kovov, najmä teoretickými základmi oceliarskych procesov, metalurgiou kyslíkovo-konvertorového spôsobu výroby ocele, mimopecným spracovaním železa a ocele a mimopecným odlievaním (navrhovanie liacich práškov, krycích trosiek a rafinačných zmesí a ich zavádzanie do výroby). Autor a spoluautor okolo 70 vedeckých článkov v domácich a zahraničných časopisoch, vysokoškolských učebných textov a monografie Optimalizácia kvality liacich práškov (in Acta Metallurgica Slovaca, 2001).

Kerpely [-pej], Anton, 5. 2. 1837 Kürtös, dnes Curtici, judeţ Arad, Rumunsko – 22. 7. 1907 Banská Štiavnica — uhorský hutnícky odborník, vynálezca. V útlom detstve osirel. R. 1858 – 62 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (na štúdium získal štipendium od Rakúskej spoločnosti štátnych železníc, kde pracoval). Vynikajúci odborník a vedec európskeho významu, považovaný za zakladateľa moderného železiarskeho priemyslu v Uhorsku.

Uskutočnil niekoľko študijných ciest do najvýznamnejších európskych železiarskych oblastí. (1866 Nemecko, 1869 Nemecko, Belgicko a Francúzsko, 1872 Spojené kráľovstvo a Švédsko, 1881 Kruppove závody v Nemecku), z ktorých poznatky využil vo vedeckej práci a vo funkciách, ktoré zastával. R. 1862 – 64 pôsobil v štátnej železiarskej spoločnosti v Anine, 1864 vedúci chemického laboratória v Oraviţi, 1865 – 67 vedúci výstavby vysokopecného závodu (ktorý aj naprojektoval) v Rusce Montane v dnešnom Rumunsku. R. 1867 – 68 pôsobil na území dnešného Slovenska v hrončianskom železiarskom komplexe ako zástupca vedúceho železiarne a vedúci prevádzky vysokých pecí v Hronci, pre ktoré navrhol viacero konštrukčných zdokonalení (kychtový záver s pohyblivým kužeľovým rozdeľovačom vsádzky a ústredným odvodom kychtového plynu, elektrické signalizačné zariadenie na zamedzenie výbuchov parných kotlov vykurovaných týmto plynom), ako aj univerzálnu valcovaciu stolicu pre závod v Piesku (dnes súčasť Valaskej). R. 1868 – 81 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici spočiatku ako mimoriadny, od 1872 ako riadny profesor a vedúci novozriadenej Katedry železohutníctva, ktorú budoval s uplatnením najnovších vedeckých a technických poznatkov (dobre vybavené moderné laboratóriá vrátane demonštračného zariadenia na výrobu ocele s Bessemerovým konvertorom, organizovanie odborných exkurzií do rakúskych a nemeckých vzorových závodov ap.), čím vytvoril podmienky na výchovu nových odborníkov pre rozvíjajúci sa uhorský železiarsky priemysel.

R. 1870 uskutočnil cestu po železiarňach a baniach Uhorska (skúmal ich prevádzkové pomery a technickú úroveň), z ktorej poznatky (kritickú analýzu, konštatovanie stavu a návrh riešení; viaceré z jeho návrhov boli v ďalších rokoch prijaté) zhrnul v diele Železiarske huty v Uhorsku, ich stav a budúcnosť (Das Eisenhüttenwesen in Ungarn, sein Zustand und seine Zukunft, 1872). R. 1872 napísal 2-zväzkovú učebnicu o železiarstve Príručka o praktických a teoretických aspektoch hutníctva železa (A vaskohászat gyakorlati és elméleti kézikönyve, 1873 – 74; prvá v Uhorsku), ktorá obsahovala teoretické poznatky a technologické postupy týkajúce sa železiarstva a konštrukcie hutníckych zariadení. R. 1877 publikoval priekopnícku vedeckú prácu Železné rudy a železné produkty Uhorska (Magyarország vaskövei és vasterményei) pozostávajúcu z 8 čiastkových prác, na ktorej pracoval od 1872 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti. Podal v nej prehľad fyzikálnych a chemických vlastností železa, jeho najdôležitejších zlúčenín a zliatin s osobitným zreteľom na suroviny v najdôležitejších železiarskych oblastiach Uhorska (aparatúry na potrebné chemické analýzy navrhol sám). Zaoberal sa aj riešením problematiky rýchleho opotrebovania koľajníc, vyvinul vlastnú metodiku skúmania tvrdosti ocelí, zaviedol nové metódy na skúmanie makro- a mikroštruktúry železných materiálov (1876 – 77 zhotovoval mikrofotografie lomových plôch pomocou mikroskopu s 1 500-násobným zväčšením).

R. 1881 sa stal riaditeľom novozriadeného centrálneho riaditeľstva uhorských štátnych železiarní (so sídlom v Budapešti) vo funkcii ministerského radcu. Zaslúžil sa o modernizáciu zastaraného uhorského železiarstva: zreorganizoval administratívnu správu a centralizoval výrobu vo väčších závodoch, pričom za centrá technického rozvoja ustanovil Podbrezovú a Hunedoaru (Rumunsko). V Podbrezovej o. i. zaviedol výrobu rúr z kujného železa (prvá v Uhorsku) a výrobu pružinovej ocele, vybudoval Siemensove-Martinove pece a zmodernizoval skujňovací závod, v Hronci zaviedol výrobu smaltovaných liatych i lisovaných nádob, zmodernizoval aj výrobu v Tisovci. V Hunedoare vybudoval novú železiareň. R. 1866 – 86 vydával v Lipsku ročenky obsahujúce nové poznatky z oblasti hutníckej vedy a techniky Správa o pokroku železiarskej techniky (Bericht über die Fortschritte der Eisenhüttentechnik), 1873 – 81 správy zo svojich študijných ciest Zakladanie a zariadenie železiarní (Die Anlage und Einrichtung der Eisenhütten) doplnené 114 výkresmi. Od 1895 na dôchodku.

Autor prác o svetových výstavách (z pohľadu rozvoja železiarstva) vo Viedni (1873) a v Paríži (1878, 1900). Autor niekoľkých patentov, napr. na spôsob odstránenia síry, fosforu a medi zo surového železa (1864), na výrobu tvárniteľnej hmoty obsahujúcej vápenec a dolomit, slúžiacej na výrobu žiaruvzdorných tehál na výmurovku vysokých pecí i žiaruvzdorných tvaroviek (1880). R. 1871 – 81 hlavný redaktor časopisu Banícke a hutnícke listy (Bányászati és Kohászati Lapok). R. 1893 zakladajúci člen Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Od 1877 člen korešpondent Uhorskej akadémie vied, 1889 čestný predseda baníckeho kongresu na Svetovej výstave v Paríži. R. 1875 povýšený do šľachtického stavu s predikátom Krassai. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

kavita [lat.] —

1. dutina, nevyplnený priestor v hmote, napr. nežiaduca kavita vznikajúca vo zvare pri bodovom zváraní, spôsobená zmrštením tuhnúceho kovu; kavita v molekulách kavitandov;

2. tech. bublinka vznikajúca v prúdiacej kvapaline pri náhlom poklese tlaku; → kavitácia.

karuselová pec — hut. ohrievacia komorová pec s plynulo alebo s pretržite otočnou nistejou v tvare taniera alebo prstenca. Nistej utesnená pieskovým žľabom sa otáča okolo zvislej osi na kladkách alebo na čape a je poháňaná prostredníctvom redukčného súkolesia. Výrobky (napr. ingoty, sochory) sa vsádzajú na otáčajúcu sa nistej a priebežne sa pri pohybe v peci ohrievajú. Pec má dva otvory (vsádzací a vyťahovací) a môže byť vykurovaná plynom, kvapalným palivom (horáky sú umiestnené na stenách, niekedy aj na strope pece) alebo elektrickým prúdom. Používa sa na tepelné spracovanie (žíhanie, kalenie, zošľachťovanie) kovov, vo valcovniach rúr ap.

Karel, Vojtech, 6. 6. 1939 Hradec Králové, ČR – 18. 6. 1989 Košice — slovenský hutnícky odborník. Od 1961 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1971 – 80 prodekan fakulty), 1980 – 89 prorektor Vysokej školy technickej; 1980 profesor a DrSc.

Priekopník zavedenia elektrónovej mikroskopie do výskumu a výučby, významne sa zaslúžil o založenie Centrálneho laboratória elektrónovej mikroskopie v rámci Katedry náuky o materiáloch. Špecializoval sa na rozvoj elektrónovej fraktografie kovových materiálov, rozvíjal metodiku elektrónovej mikroskopie pri štúdiu lomov kovových materiálov a zaoberal sa aj výskumom zliatin s tvarovou pamäťou i zliatin na báze titánu pre letecký priemysel. Autor a spoluautor viac ako 220 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a viacerých kníh, napr. vysokoškolskej učebnice Vybrané kapitoly z fyziky kovov (1973) a monografie Lomy ocelových částí (1976, spoluautor).

karbonylový proces, aj Mondov proces — hut. redukčný spôsob výroby veľmi čistého niklu z jeho oxidu. Podstata procesu spočíva v redukcii oxidu niklu na surový kov vodným plynom (zmes vodíka a oxidu uhoľnatého CO) a v následnom prevedení na prchavý tetrakarbonyl niklu Ni(CO)₄ redukciou surového kovu oxidom uhoľnatým pri 50 °C. Ni(CO)₄ sa následne rozkladá vo vežovom dekompozéri pri teplote 230 °C na guľôčkach čistého niklu, na ktorom sa usádza čistý kov, a uvoľnený CO sa vracia späť do výroby. Guľôčky sa z veže odstraňujú po dosiahnutí priemeru asi 10 mm. Nikel pripravený karbonylovým procesom má čistotu 99,95 %. Pôvodná nízkotlaková metóda bola väčšinou nahradená vysokotlakovou metódou, ktorá prebieha pri teplote 200 °C a tlaku do 20 MPa. Karbonylový proces adaptovaný aj na iné kovy (napr. na kobalt a železo) sa využíva na spracovanie vratných surovín alebo odpadu; nevýhodou procesu je toxicita CO. Nazývaný aj Mondov proces podľa objaviteľa, nemeckého chemika a priemyselníka Ludwiga Monda (*1839, †1909).

kamienok — hut. tavenina vznikajúca ako medziprodukt pri výrobe medi, niklu, prípadne aj antimónu a olova, obsahujúca sulfid príslušného kovu (hustota kamienka býva okolo 5 g/cm³). Kamienok sa vytvára pri tavení koncentrátu príslušného kovu alebo jeho praženej rudy v taviacej peci. Po oddelení od trosky sa z neho rôznym spôsobom (pri medi a nikle najčastejšie konvertorovaním, → Bessemerov pochod) získava žiadaný kov, ak je jeho obsah v kamienku nízky, zvyšuje sa opakovaným pražením a tavením kamienka. Ušľachtilé kovy, ktoré tvoria prímes žiadaného kovu, sa získavajú z anódového kalu po jeho elektrolytickej rafinácii.

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T₂ (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T₁ (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalomelová elektróda — elektróda druhého druhu tvorená ortuťou, kalomelom Hg₂Cl₂ a roztokom chloridu draselného KCl. Do pasty z uvedených zložiek zasahuje ako elektrický kontakt platinový drôt. V takto vzniknutom elektrochemickom poločlánku Hg(l) | Hg₂Cl₂(s) | KCl(aq) prebieha elektródová reakcia Hg₂Cl₂ + 2 e⁻ ⇌ 2 Hg + 2 Cl⁻.

Potenciál kalomelovej elektródy závisí od koncentrácie chloridu draselného a od teploty. Pri teplote 25 °C pri nasýtenom roztoku KCl (tzv. nasýtená kalomelová elektróda, SCE) je jej potenciál +0,242 0 V (pri zohľadnení potenciálu kvapalinového spoja +0,244 4 V), pri koncentrácii KCl 1,0 mol/dm³ +0,281 3 V a pri koncentrácii KCl 0,1 mol/dm³ +0,333 5 V. Je výhodné používať nasýtenú kalomelovú elektródu, pretože v nej prítomný kryštalický KCl zabezpečuje stabilnú koncentráciu nasýteného roztoku závisiacu len od teploty. Pri zvyšovaní teploty sa koncentrácia KCl v roztoku zvyšuje a potenciál elektródy znižuje. Kalomelová elektróda sa používa ako referenčná elektróda pri elektrochemických meraniach; jej potenciál je veľmi stály a dobre reprodukovateľný. Uchováva sa vždy ponorená v roztoku KCl s takou koncentráciou, aká je v jej náplni.

kalomel [gr.], dichlorid diortutný, Hg₂Cl₂ — bezfarebná vo vode nerozpustná látka bez zápachu a chuti; pri teplote 400 °C sublimuje. Na svetle tmavne, pretože rozkladom vznikajú čierna koloidná ortuť a chlorid ortutnatý HgCl₂. Vyrába sa zahrievaním chloridu ortutnatého s ortuťou:

HgCl₂ + Hg → Hg₂Cl₂.

V minulosti mal mnohoraké použitie v medicíne (napr. ako laxatívum), v súčasnosti sa používa predovšetkým na výrobu kalomelových elektród a zábavnej pyrotechniky, pri nanášaní zlatých dekorácií na porcelán alebo ako fungicíd.

V prírode sa vyskytuje ako minerál, kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Je prevažne masívny, v menšej miere tvorí aj kryštalické drúzy (s veľkosťou do 1 cm), prípadne prizmatické a tabuľkové kryštály. Je biely, žltý, hnedý až slabosivý, má žltý vryp a diamantový až smolný lesk. Vzniká zvetrávaním primárnych minerálov ortuti (rumelka a tetraedrit). Náleziská: Rusko (Buriatsko), Španielsko (Andalúzia), Srbsko, Nemecko, Čile, USA (Nové Mexiko). Na Slovensku sa vyskytuje v Slovenskom rudohorí pri obciach Nižná Slaná a Smolník. Nazvaný 1789 A. G. Wernerom (gr. kalós = pekný, melas = čierny).

kalolis — zariadenie slúžiace na tlakovú filtráciu kalných suspenzií.

Rámový kalolis je tvorený sústavou striedavo zoradených kovových alebo plastových platní a rámov. Medzi platne, ktoré sú z obidvoch strán ryhované, aby po nich mohol stekať filtrát, sa vkladajú filtračné tkaniny (plachty). Rámy a platne sú k sebe pritlačené a tvoria filtračné komory, do ktorých sa privádza filtrovaná suspenzia a hromadí sa v nich filtračný koláč. V rohoch rámov a platní sú otvory tvoriace v sústave dva kanály, jedným z nich sa do filtračných komôr privádza suspenzia alebo premývacia kvapalina, druhým sa odvádza filtrát. Princíp fungovania kalolisu spočíva v tom, že filtrovaná kalná suspenzia sa pod tlakom dopravuje do filtračných komôr tvorených hydraulicky stlačenými platňami. Tuhé častice filtrovanej suspenzie sa zachytávajú na filtračných tkaninách a vytvárajú filtračný koláč. Filtrát preteká filtračnými tkaninami a steká po povrchu platní do zberného systému. Po zaplavení komôr filtračným koláčom sa usadenina premýva prúdom premývacej kvapaliny. Následne po vytesnení filtrátu z filtračného koláča sa kalolis rozoberie (uvoľnením platní a rámov) a filtračný koláč sa ručne alebo automaticky postupne odstráni z každej komory. Po opätovnom zostavení filtračnej sústavy a prípadnom premytí filtračných tkanín sa celý cyklus opakuje.

Okrem rámového kalolisu je známy aj komorový kalolis, ktorý nemá rámy, platne sú však tvarované tak, aby medzi nimi bolo miesto na filtračný koláč. Kalolisy upravené ako membránové umožňujú filtračný koláč stlačiť, odstrániť z neho zvyšky kvapaliny a zvýšiť tak účinnosť filtrácie. Moderné kalolisy pracujú kontinuálne a automaticky bez nutnosti prečisťovania po každej filtrácii, pretože filtračná plachta tvorí nekonečný pás a po každej filtrácii sa posúva alebo sa celý systém prečistí prúdom vzduchu ap. Kalolisy sa používajú v potravinárstve (napr. v cukrovarníctve, pivovarníctve, vinárstve a pri výrobe droždia), ďalej v úpravníctve rúd, hutníctve (hydrometalurgii), v chemickom a vo farmaceutickom priemysle, pri čistení odpadových vôd ap.

Kálna, Karol, 29. 8. 1934 Luciabaňa, dnes súčasť Vyšného Medzeva, okres Košice-okolie — slovenský strojársky odborník. R. 1959 – 70 pôsobil v Závode jadrové elektrárne Škody Plzeň v Plzni, 1970 – 2013 vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave; 1987 DrSc. Zaoberal sa spoľahlivosťou zváraných konštrukcií, lomovou mechanikou, odolnosťou konštrukcií proti únavovému a krehkému porušeniu, ako aj technickou normalizáciou a stanovovaním požiadaviek na vlastnosti ocelí a zvarových spojov. Autor vyše 100 článkov v domácich a zahraničných odborných a vedeckých časopisoch.

kaliteľnosť ocele — schopnosť ocele nadobudnúť v procese kalenia martenzitickú štruktúru vyznačujúcu sa vysokou tvrdosťou. Dobre kaliteľné sú ocele s obsahom uhlíka väčším než 0,35 %, nekaliteľné sú ocele s obsahom uhlíka menším než 0,2 %.

kalibrovanie [gr. > arab. > fr.], kalibrácia — hut. dokončovacia operácia pri tvárnení kovov, ktorej cieľom je dosiahnuť presný tvar a rozmery, ako aj hladký povrch predmetov (najčastejšie výkovkov alebo výliskov) alebo ich súčastí (napr. kalibrovanie otvorov).

kalibrácia valcov — určenie správneho tvaru a rozmeru kalibrov valcov (→ kaliber), ktorým sa dosiahne požadovaný profil vývalkov s presnými rozmermi a dobrým povrchom pri najvyššej výkonnosti valcovania a najmenšom opotrebení valcov. Uskutočňuje sa výpočtom podľa vlastností valcovaného materiálu.

kaliber [gr. > arab. > fr.] —

1. vnútorný priemer okrúhlych otvorov, rúr, dutín a i.; voj. vnútorný priemer (vývrt) vodiacej časti hlavne palných zbraní. Pri zbraniach s drážkovým vývrtom hlavne sa určuje priemerom vývrtu medzi dvoma protiľahlými poľami (→ guľovnica), pri hladkých hlavniach priemerom hladkého vývrtu (→ broková zbraň). Pri guľových zbraniach je kaliber číslo udávajúce buď priemer strely (→ náboj), alebo priemer vývrtu hlavne v mm (v krajinách s metrickým systémom) alebo v stotinách, resp. v tisícinách palca (v krajinách, v ktorých je zaužívaná britsko-americká sústava jednotiek, 1 palec = 25,4 mm). Pri brokových zbraniach je kaliber číslo udávajúce počet guliek rovnakého priemeru odliatych z jednej libry olova (453,6 g), ktoré posuvne prejdú cez vývrt hlavne (napr. kaliber 12 znamená, že z jednej libry olova bolo odliatych 12 guliek). Medzi číslom kalibra a vnútorným priemerom hlavne preto platí nepriama závislosť (čím viac guliek bolo odliatych, tým majú menší priemer a tým menší je aj vnútorný priemer hlavne);

2. pevné meradlo na kontrolu rozmerov a tvaru výrobkov porovnaním ich rozmerov (resp. tvaru) s nastavenou hodnotou (resp. tvarom) meradla. Kalibrom sa teda nemeria skutočný rozmer predmetu, ale zisťuje sa, či je rozmer súčiastky správny (leží v predpísanom intervale hodnôt; → medzný rozmer) alebo nie. Vyrábajú sa normálne (majú iba jeden menovitý rozmer) a medzné kalibre. Na kontrolu otvorov sa používa napr. valčekový a plochý kaliber, na kontrolu vonkajších rozmerov jednostranný a dvojstranný strmeňový kaliber, na kontrolu závitov závitový kaliber, na kontrolu kalibrov porovnávací kaliber, na kontrolu tvaru výrobku tvarový kaliber. Výhodou kalibra je rýchla a ľahká kontrola výrobkov, nevýhodou postupné opotrebovanie meracích plôch kalibra;

3. hut. otvor medzi dvoma pracovnými valcami valcovacej stolice vytvorený dvoma zodpovedajúcimi, protiľahlo postavenými zábermi v telách valcov, ktoré spolu tvoria žiadaný výsledný tvar prierezu valcovaného predmetu – predvalku. Pri prechode kalibrom mení predvalok svoj tvar podľa tvaru kalibra a súčasne sa predlžuje. Na získanie požadovaného tvaru a veľkosti musí predvalok často prejsť viacerými kalibrami (napr. so zmenšujúcimi sa prierezmi) usporiadanými v rade. Ploché kalibre sa používajú na začiatočné valcovanie ingotov a na valcovanie brám a pásov, skriňové kalibre na valcovanie blokov, kosoštvorcové, resp. štvorcové kalibre na získanie vývalku s kosoštvorcovým, resp. so štvorcovým prierezom, utĺkacie kalibre na úpravu šírky plochého predvalku a získanie zaoblených tvarov ap. (→ kalibrácia valcov).

kaliareň — prevádzka hutníckeho alebo strojárskeho závodu, v ktorej sa uskutočňujú všetky procesy tepelného spracovania kovov. Nachádzajú sa v nej kaliace, žíhacie a cementačné pece, prístroje na meranie teploty kúpeľa a ďalšie potrebné zariadenia a nástroje.

kaliaca teplota → kalenie

kaliaca pec — technické zariadenie slúžiace na kalenie alebo na popúšťanie kovových i nekovových (napr. skla) materiálov, výrobkov a polotovarov, čím sa výrazne zlepšujú ich mechanické vlastnosti, napr. tvrdosť. Obyčajne sa skladá z plášťa, pracovnej komory s vhodnou výmurovkou, z vykurovacích telies a meracích prístrojov na sledovanie a reguláciu procesu. Rozlišujú sa stacionárne kaliace pece (napr. komorové, kruhové, šachtové, téglikové), v ktorých sa ohrievaný materiál nepohybuje, a priebežné kaliace pece (napr. karuselové), v ktorých sa ohrievaný materiál pohybuje na podloží poháňanom elektromotorom (patria medzi hnané stroje). Kaliace pece môžu byť vykurované plynom alebo elektricky.

kalenie — spôsob tepelného spracovania kovov (najmä ocelí a výrobkov z nich) i nekovov (napr. sklo) spočívajúci v ohreve na kaliacu teplotu, v krátkej výdrži pri tejto teplote a v následnom rýchlom ochladení. Pri kalení ocele sa so zmenou teploty v závislosti od obsahu uhlíka mení jej štruktúra, a tým aj vlastnosti.

Voľný uhlík (grafit) sa v oceli takmer nenachádza, je v nej prítomný ako súčasť feritu a cementitu, ktoré môžu spolu vytvárať lamelárnu štruktúru, perlit. Pri nižšej teplote, než je kaliaca teplota, sa v štruktúre ocele s obsahom uhlíka menším než 0,8 hmotnostných % (presne 0,765 hmotnostných %; podeutektoidná oceľ) nachádzajú ferit a perlit, v štruktúre ocele s obsahom uhlíka rovnajúcim sa 0,8 % (eutektoidná oceľ) iba perlit a v štruktúre ocele s obsahom uhlíka 0,8 – 2,11 % (nadeutektoidná oceľ) perlit a cementit. Pri ohreve na teplotu nad 727 °C (jej hodnota však závisí od obsahu uhlíka v oceli) dochádza postupne k zmene štruktúry ocele tvorbou austenitu; v podeutektoidnej oceli vzniká zmes austenitu a feritu, v eutektoidnej oceli čistý austenit a v nadeutektoidnej oceli zmes austenitu a cementitu; pri ďalšom zvýšení teploty na kaliacu teplotu vzniká oceľ s čisto austenitickou štruktúrou. Rýchlym ochladením ocele sa zabraňuje opätovnému vytvoreniu pôvodnej štruktúry a v závislosti od podmienok ochladenia vzniká bezdifúznou premenou austenitu, pri ktorom atómy uhlíka zostávajú súčasťou kryštálovej mriežky železa, nová štruktúra martenzit alebo bainit; podľa toho sa rozlišuje martenzitické a bainitické kalenie. Rýchlosť ochladzovania musí byť rovnaká alebo väčšia ako kritická rýchlosť ochladzovania, pri ktorej vzniká výlučne štruktúra martenzitu alebo bainitu (nevytvoria sa spätne ferit a cementit). Pri príliš rýchlom ochladzovaní môžu v kalenom predmete vznikať nežiaduce napätia a z toho vyplývajúce deformácie (možno ich odstrániť dodatočným jemným lisovaním).

Pri martenzitickom kalení prudkým ochladením ocele prebehne premena austenitu na martenzit; uskutočňuje sa nepretržite a prerušovane. Pri nepretržitom (spojitom) martenzitickom kalení (najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob kalenia) sa po ohreve predmetu na kaliacu teplotu ihneď uskutočňuje plynulé ochladzovanie v kaliacom prostredí až na teplotu blízku teplote prostredia. Prerušované martenzitické kalenie sa môže uskutočniť ako lomené kalenie (zakalený predmet sa ochladzuje vo dvoch prostrediach za sebou – v prvom prebieha rýchle ochladzovanie, v druhom pomalšie dochladenie), termálne kalenie (dovoľuje znížiť rozdiel medzi teplotou povrchu a teplotou jadra kaleného predmetu; je vhodné na kalenie menších súčiastok zložitejších tvarov a nástrojov z uhlíkových a nízkolegovaných ocelí) a kalenie so zmrazovaním (používa sa na získanie veľmi tvrdých štruktúr a na kalenie nástrojových ocelí). Po martenzitickom kalení zvyčajne nasleduje popúšťanie (proces kalenia ocele s následným popúšťaním sa nazýva zošľachťovanie ocele).

Pri bainitickom kalení sa austenit premieňa na bainit; uskutočňuje sa izotermicky alebo nepretržite. Izotermické bainitické kalenie sa môže uskutočniť ako izotermické zošľachťovanie (predmet sa po ohreve na kaliacu teplotu ochladzuje na teplotu premeny austenitu na bainit vyššou rýchlosťou, než je kritická rýchlosť ochladzovania, nasleduje výdrž na tejto teplote až do ukončenia bainitickej premeny, potom ochladenie; zakalená oceľ sa nepopúšťa) alebo ako izotermické kalenie (premena austenitu na bainit sa uskutočňuje tesne pod teplotou začatia martenzitickej premeny, oceľ po ochladení obsahuje aj martenzit a následne sa popúšťa). Pri nepretržitom bainitickom kalení sa predmet po ohreve na kaliacu teplotu dostatočne rýchlo ochladzuje na zabezpečenie premeny austenitu na bainit alebo na zmes bainitu a martenzitu (vtedy nasleduje popúšťanie); dochladzovanie prebieha v samotnom chladiacom prostredí.

Ohrev predmetov na kaliacu teplotu sa uskutočňuje v kaliacich peciach, pri povrchovom kalení sa môže použiť plameň, laserový lúč, indukčný ohrev ap. Ochladzovanie sa uskutočňuje v kvapalnom (kaliaci kúpeľ) alebo v plynnom kaliacom prostredí vhodnou rýchlosťou, aby sa v kalenom predmete predišlo vzniku nežiaduceho vysokého vnútorného napätia a prípadne následných trhlín. Najrýchlejšie ochladenie sa dosahuje vo vode (používa sa pri kalení uhlíkových ocelí), pomalšie v oleji (najčastejšie v minerálnom s teplotou vzplanutia okolo 1 700 °C; využíva sa pri kalení legovaných ocelí a drobných súčiastok z nízkouhlíkových ocelí), plynulo v soľnom kúpeli (napr. zmes dusitanu sodného NaNO₂ a dusičnanu draselného KNO₃ alebo chloridu sodného NaCl a chloridu bárnatého BaCl₂), najpomalšie na vzduchu (urýchľuje sa ofukovaním). Ocele schopné podliehať procesu kalenia a dosiahnuť požadované vlastnosti sa nazývajú kaliteľné (→ kaliteľnosť ocele).

invar [lat. > angl.] — zliatina železa s niklom obsahujúca 36 % niklu a malé množstvo mangánu, kremíka a uhlíka (spolu menej ako 1 %), ktorá má takmer nulový koeficient lineárnej teplotnej rozťažnosti. Používa sa na výrobu presných meradiel a súčastí zariadení, ktorých činnosť a presnosť nesmie byť ovplyvnená teplotou.

hydrocyklón [gr.] — zariadenie na mokré triedenie, rozdružovanie a zahusťovanie drobnozrnných materiálov alebo kalov. Využíva pôsobenie odstredivej, dostredivej, vztlakovej a tiažovej sily, pričom pohyb častíc materiálu závisí od ich výslednice. Zmes materiálu a kvapaliny (najčastejšie vody) je pod tlakom tangenciálne privádzaná do valcovitej časti hydrocyklónu, kde pri jej rotácii dochádza k vytláčaniu väčších alebo ťažších zŕn materiálu na stenu hydrocyklónu, po ktorej skrutkovito kĺžu do spodného výpustného otvoru a tvoria ťažký, hrubý alebo zahustený produkt. Rotáciou zmesi sa v strede hydrocyklónu vytvára podtlak, ktorý vynáša menšie alebo ľahšie zrná materiálu a kvapalinu do výpustného otvoru v jeho hornej časti, odkiaľ vychádza ľahký, jemný alebo vyčerený produkt. Na zvýšenie efektívnosti rozdružovania sa voda často nahrádza kvapalinou s väčšou hustotou alebo suspenziou (napr. ferosilícia). Prednosťou hydrocyklónu je vysoký výkon, ktorý rastie s priemerom jeho valcovitej časti. Efektívnosť činnosti hydrocyklónu možno ovplyvniť najmä voľbou vhodného pomeru veľkosti výpustných otvorov alebo sklonu jeho kužeľovej plochy. Zvýšenie výkonu umožňuje aj zostava viacerých, paralelne pracujúcich hydrocyklónov, tzv. multicyklón. Hydrocyklóny sa využívajú najmä pri úprave nerastných surovín, recyklácii odpadov, ako aj v keramickom a chemickom priemysle.

hrdza —

1. viditeľný produkt korózie (hrdzavenia) železa a ocelí vznikajúci vplyvom korozívneho prostredia; zmes oxidu železnatého a železitého, hydroxidov, ako aj uhličitanov a iných solí železa, zloženie sa mení podľa podmienok (vlhkosť, doba trvania korózie, teplota a chemické zloženie korozívneho prostredia). Najbežnejším ochranným opatrením proti vzniku hrdze sú špeciálne antikorózne nátery;

2. Puccinia — rod bazídiovej huby z čeľade hrdzovité;

3. choroba vyšších rastlín spôsobená bazídiovými hubami z čeľade hrdzovité.

Horák, Jaroslav, 27. 10. 1901 Drysice, okres Vyškov – 18. 6. 1971 Mariánské Lázně, okres Cheb — český hutnícky odborník. Pôsobil vo viacerých železiarskych a hutníckych podnikoch. R. 1952 – 54 vedúci Katedry náuky o kovoch a tepelného spracovania Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach a súčasne prvý dekan fakulty. Od 1954 prednášal na ČVUT v Prahe; 1953 prof. Zaoberal sa najmä problematikou výroby a spracovania ocele. Spoluautor publikácie Řízení zásobování na podniku s využitím mechanisace 1 (1967).

hlbinná pec — hut. pec na ohrievanie a udržiavanie teploty odliatych oceľových ingotov pred ich ďalším spracovaním. Jej pracovný priestor v tvare valca alebo hranola je umiestnený pod úrovňou podlahy a uzatvára sa odnímateľným segmentovaným vekom so žiaruvzdornou klenbou posúvaným po koľajniciach.

Héroultova pec [eru-] — trojfázová elektrická oblúková pec s posuvnými uhlíkovými elektródami používaná na tavenie a rafináciu ocele. Je z oceľového plechu a má tvar nízkeho valca, v ktorom je vymurovaná nistej. Zhora je pec uzavretá vekom s klenbou vymurovanou z dinasu alebo z chrómmagnezitu (chrómmagnezitové klenby vydržia takmer dvakrát dlhšie, sú však drahšie). Vsádzka, ktorá sa plní vsádzacími dverami cez demontovateľný strop, prípadne zboku, sa ohrieva elektrickým oblúkom vytvoreným medzi elektródami a materiálom vsádzky. Troska a kov sa vylievajú sklápaním pece. Héroultova pec je napájaná elektrickým prúdom zo špeciálneho transformátora s prepínateľnými odbočkami. Elektrický prúd sa privádza elektródami, ktoré prechádzajú klenbou pece, sú utesnené krúžkami chladenými vodou a upevnené držiakmi elektród na závesnom mechanizme. Elektromechanický alebo elektrohydraulický posun elektród je samočinne upravovaný regulátormi na udržiavanie konštantného elektrického prúdu a napätia.

Héroult [eru], Paul Louis Toussaint, 10. 4. 1864 Harcourt – 9. 5. 1914 pri Antibes (na palube svojej jachty) — francúzsky metalurg, zakladateľ elektrometalurgického priemyslu. R. 1886 nezávisle od Ch. M. Halla vynašiel lacný spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite (Héroultov-Hallov proces), 1900 skonštruoval Héroultovu pec.

hámor [nem.] — buchar poháňaný vodným (mlynským) kolesom, do 19. stor. hlavné výrobné zariadenie na kovanie železa alebo medi. Vodné koleso pomocou prevodového zariadenia dvíhalo železné kladivo (baran alebo kobyla), ktoré dopadalo na nákovu a kovalo kusy nahriateho kovu. Názov hámor sa neskôr preniesol na celú kováčsku dielňu, hutu alebo železiareň, prípadne i na osady, ktoré boli postavené v ich blízkosti.

Prvé hámre v západnej Európe vznikli na prelome 12. a 13. stor., na území Slovenska jestvovali pravdepodobne už v 13. stor., v 14. stor. sú doložené hámre v Štítniku (1344), Nálepkove (1357), Jasove (1376), Dobšinej (1383), Jelšave (1399) a i., viaceré pracovali v Nižnom Medzeve (dnes Medzev). Najrozšírenejšie boli v tradičnej oblasti železiarskej výroby (v 16. stor. existovalo na muránskom panstve 32, na Spiši 41 a v údolí Hronca 8 hámrov, zač. 18. stor. na Spiši a v Gemeri okolo 50 – 60 hámrov, 1841 na Slovensku vyše 200 hámrov). Postupne sa špecializovali na výrobu poľnohospodárskeho náradia (Medzev), nožov (Štós), klincov, reťazí a stavebného kovania (Gelnica), kovaného riadu (Nálepkovo), nástrojov a strojových súčastí (Prakovce). Hámorníci boli organizovaní v cechoch, napr. v 17. stor. v Dobšinej a Medzeve. Rozvoj manufaktúrnej železiarskej výroby spôsobil postupný zánik hámrov, niektoré sa však udržali až do 20. stor. Vďaka veľmi dobrej kvalite výrobkov, ktoré mali odbyt na Balkáne, Blízkom východe a v Južnej Amerike, sa hámrové kováčstvo najdlhšie (do 1962) udržalo v Medzeve (1895 tam vzniklo Družstvo výrobcov železného a oceľového tovaru). Okrem železiarskych hámrov boli na Slovensku rozšírené aj medené hámre (v 1. pol. 15. stor. v Spišskej Novej Vsi, v 16. stor. v Levoči a Smolníku). Najväčší medený hámor postavila Turzovsko-fuggerovská spoločnosť koncom 15. stor. v Banskej Bystrici, zanikol v 30. rokoch 20. stor.

Hall [hól], Charles Martin, 6. 12. 1863 Thompson, Ohio, USA – 27. 12. 1914 Daytona Beach, Florida, USA — americký chemik. R. 1886 vynašiel súčasne s P. L.-T. Héroultom (ale nezávisle od neho) moderný spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite (Hallov-Héroultov proces).

Bayer [-jer], Karl Joseph, 4. 3. 1847 Bielsko, dnes Bielsko-Biała, Poľsko – 4. 10. 1904 Celje, Slovinsko — rakúsky chemik. Profesor na technickej univerzite v Brne, od 1885 pôsobil v Rusku, potom v Anglicku, Francúzsku a USA. Zaoberal sa výrobou čistého hydroxidu hlinitého, objavil spôsob jeho získavania z bauxitu (→ Bayerov proces). Zaslúžil sa o zavedenie technickej výroby hliníka v mnohých závodoch. Na jeho počesť sa v Rakúsku od 1961 každých 6 rokov udeľuje významným výskumníkom z oblasti výroby hliníka medaila s jeho portrétom.

bastnäsit [švéd.], bastnezit — minerál, prírodný fluorouhličitan prvkov vzácnych zemín. Zvyčajne obsahuje 75 % oxidov prvkov podskupiny céru, z čoho približne polovicu tvorí oxid ceričitý a asi tretinu oxidy lantánu. Kryštalizuje v hexagonálnej sústave, tvorí tabuľkovité kryštály. Je voskovo žltý alebo červenohnedý. Vyskytuje sa v niektorých pegmatitoch a metamorfovaných horninách. V Afrike (Rwanda) je hlavnou surovinou na získavanie céru. Nazvaný podľa pôvodného náleziska Bastnäs vo Švédsku.

Barlai, Vojtech, do 1904 Neuherz, 2. 10. 1870 Mosonszolnok – 20. 11. 1921 Budapešť — maďarský hutnícky inžinier, chemik a montanista. Od 1891 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici lesníctvo, potom hutníctvo. Absolvoval viacero študijných ciest do zahraničia (1904 do USA, 1907 do Švédska a Nórska, 1908 a 1909 do Dánska, 1911 do Belgicka, Luxemburska a Francúzska). Od 1898 pôsobil ako hutnícky inžinier v Krompachoch, 1901 dočasne poverený vedením Katedry hutníctva na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde zriadil výskumné laboratórium zamerané na hutníctvo železa, 1904 mimoriadny, 1905 riadny profesor. R. 1912 – 14 rektor Vysokej školy banskej a hutníckej v Banskej Štiavnici, 1916 hlavný banský radca. Od 1919 žil v Budapešti. Vydal hutnícku príručku, publikáciu o hutníckom laboratóriu na banskoštiavnickej vysokej škole, spis o uplatnení hospodárnosti v železiarňach a i.

bainit [angl.] — štruktúrna zložka ocele tvorená zmesou feritu a cementitu alebo iných karbidov, vznikajúca premenou austenitu. Ocele, ktorých štruktúra tvorí bainit, sú tvárne a húževnaté.

Babbittov kov [bebi-] — biela zliatina cínu, olova, antimónu a medi používaná ako antifrikčné obloženie ložísk. Tvorí mäkkú matricu s tvrdými kubickými kryštálmi medi alebo olova s antimónom. Opotrebovaním zliatiny sa odhalia tvrdé kryštály, ktoré prenášajú záťaž. Nazvaný podľa amerického vynálezcu Isaaca Babbitta (*1799, †1862).

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm³, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb₂O₅. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb₂O₃ alebo Sb₂O₅ v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb₂O₃ (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb₂S₃, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO₃)₃ sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)₆] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)₆], sulfid antimoničný Sb₂S₅ (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb₂O₅.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb₂O₃, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antifrikčné zliatiny — zliatiny s malým koeficientom trenia, malým modulom pružnosti a dobrou tepelnou vodivosťou (napr. ložiskový kov, Babbitov kov). Používajú sa na výrobu antifrikčných ložísk otočných žeriavov, mostných konštrukcií ap.

antifrikčné povlaky — povlaky chrániace kovové súčiastky pred ich opotrebovaním trením.

anódový kal — hut. tuhý zvyšok usádzajúci sa na dne elektrolytickej vane počas elektrolytickej rafinácie kovov. V prípade elektrolytickej rafinácie medi obsahuje anódový kal meď, striebro, zlato, olovo, arzén, nikel, telúr, železo a síru, pričom obsahy týchto prvkov závisia od zloženia anódy použitej pri tejto elektrolýze. Spracovaním anódových kalov sa získajú neželezné kovy a drahé kovy. Z anódového kalu získaného pri elektrolytickej rafinácii medi sa po odstránení selénu a telúru získavajú zlato a striebro.

amalgamácia [gr. + arab. > lat.] — v súčasnosti málo používaný spôsob získavania zlata z rozomletej rudy pomocou ortuti. Pri amalgamácii v mlynoch sa počas mletia zlatonosnej rudy pridáva v pravidelných intervaloch ortuť, ktorá tvorí so zlatom zliatinu amalgám. Získaný amalgám sa premyje vodou, vylisuje a destiluje v liatinových retortách, čím sa odstráni ortuť. Získané zlato sa napokon pretaví v grafitovom tégliku.

aluminotermické zváranie — spôsob zvárania termitom (zmes práškového hliníka a oxidu železa). V zmesi sa po zapálení horčíkovým pásom vyvinie vysoká teplota (až 3 500 °C), čím dôjde k roztaveniu a k spojeniu kovových častí. Používa sa zvyčajne na zváranie koľajníc.

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).