afinácia [lat. > fr.] —

1. hut. odstraňovanie menej ušľachtilých kovov z drahých kovov (striebra, zlata, platiny). Afinácia striebra — odstraňovanie olova, medi, bizmutu a i. kovov oxidáciou kyslíkom zo vzduchu, dusičnanom draselným, horúcou koncentrovanou kyselinou sírovou alebo síranom strieborným. Afinácia vzdušným kyslíkom sa uskutočňuje v malej kuplovej peci pri zvýšenom tlaku, pričom oxidy kovov vyplávajú na povrch, afinácia dusičnanom draselným tavením v grafitovom alebo v železnom tégliku s prídavkom kostného popola. Pri afinácii horúcou kyselinou sírovou prechádza striebro do roztoku ako síran, z roztoku sa potom zráža pomocou medených alebo železných plechov vložených do roztoku. Pri afinácii síranom strieborným, uskutočňujúcej sa v grafitovom tégliku, sa pri 950 °C uvoľňuje kyslík, ktorý oxiduje nežiaduce kovy. Afinácia zlata — pretavovanie zlata s prísadami (sóda, dusičnan draselný alebo bórax) vo vysokofrekvenčnej peci, pri ktorom nežiaduce kovy (napr. meď, olovo, zinok) tvoria oxidy. V prípade, že zlato obsahuje striebro, uskutočňuje sa afinácia rozpúšťaním v horúcej koncentrovanej kyseline sírovej. Striebro prechádza do roztoku. Takto sa afinujú všetky zliatiny zlata so striebrom, ktoré neobsahujú platinu. Afinácia platiny — odstraňovanie menej ušľachtilých kovov rozpúšťaním v lúčavke kráľovskej. Po odstránení irídia z roztoku sa pridá chlorid amónny na vyzrážanie chloroplatičitanu amónneho. Zrazenina sa premyje, vysuší, žíha pri 1 200 °C a pretaví v tégliku na čistú platinu;

2. potrav. prvý stupeň rafinácie surového cukru získaného jednostupňovou kryštalizáciou. Pri afinácii sa surový cukor rozmieša v sirupe s vysokou čistotou na umelú cukrovinu, ktorá sa odstredí a vykrýva vodou. Vzniká afináda, ktorá sa rozpúšťa na klér. Tento sa odfarbuje, filtruje a následne sa varí rafinádová cukrovina.

aktínium [gr.], actinium, zn. Ac — rádioaktívny prvok 3. skupiny periodickej sústavy, protónové číslo 89. Striebrobiely mäkký kov podobný lantánu, veľmi reaktívny; teplota topenia 1 050 °C, teplota varu 3 027 °C, hustota 10,06 g/cm³. Objavený 1899 A. Debiernom v odpadoch pri chemickom spracovaní uránovej rudy. Názov pochádza z gr. aktis (lúč). Kovové aktínium bolo získané v miligramových množstvách redukciou fluoridu AcF₃ parami lítia pri teplote 1 000 °C. Je známych 25 rádioizotopov, z nich najdôležitejšie sú ²²⁷Ac (doba polpremeny 21,77 roka) a ²²⁸Ac (doba polpremeny 6,13 hodiny). Ďalšie rádioizotopy sú krátkožijúce, viaceré boli pripravené bombardovaním tória rôznymi časticami. V zlúčeninách, ktoré sa podobajú zlúčeninám lantánu, má atóm aktínia oxidačné číslo III.

aktinoidy [gr.] — skupina 14 chemických prvkov nasledujúcich za aktíniom s protónovým číslom od 90 do 103. Názov zaviedol G. T. Seaborg 1944 ako analógiu lantanoidov, pretože s rastúcim protónovým číslom prvkov elektróny postupne obsadzujú orbitály 5f (→ aktinoidová kontrakcia), čo nemá takmer nijaký vplyv na chemické vlastnosti aktinoidov. Prvé členy radu, tórium (Th), protaktínium (Pa), urán (U), sa vyskytujú v prírode. Tórium sa získava z monazitu vo forme ThO₂, zdrojom uránu sú uránové rudy, napr. uraninit (smolinec). Ostatné (transurány), neptúnium (Np), plutónium (Pu), amerícium (Am), curium (Cm), berkélium (Bk), kalifornium (Cf), einsteinium (Es), fermium (Fm), mendelevium (Md), nobelium (No), lawrencium (Lr), sa pripravujú umelo ako rozpadové produkty izotopov uránu (²³⁵U a ²³⁸U), častejšie však jadrovými reakciami. Posledný člen radu, lawrencium, bol objavený 1961. Všetky aktinoidy sú nestabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. Typické je oxidačné číslo III, pre nižšie aktinoidy (Th, Pa, U, Np, Pu, No, Am) sú typické aj väčšie oxidačné čísla (IV – VII). Aktinoidy sú neušľachtilé kovy, ochotne reagujú s väčšinou nekovov, a to najmä pri zvýšenej teplote. Aktinoidy najčastejšie tvoria oxidy, hydroxidy, fluoridy, fosforečnany. Sú súčasťou zliatin a intermetalických zlúčenín. Najvýznamnejšie sú urán a plutónium, ktoré sa používajú ako jadrové palivo.

aktívne uhlie — práškový, granulovaný alebo peletizovaný amorfný uhlík charakterizovaný veľkou plochou povrchu na jednotku objemu. Vyrába sa karbonizáciou dreva a aktivuje sa čiastočnou oxidáciou horúcim vzduchom a prehriatou vodnou parou. Používa sa na zachytávanie plynných uhľovodíkov a organických rozpúšťadiel, na čistenie a odfarbovanie roztokov. V porovnaní s inými komerčnými adsorbentmi má aktívne uhlie široké spektrum adsorpčnej schopnosti, výbornú fyzikálnu a chemickú stálosť.

Vo farmácii sa pre jeho veľkú adsorpčnú schopnosť nazýva adsorpčným uhlím. Je účinným a univerzálnym črevným adsorbenciom, má schopnosť viazať na seba plyny, toxíny, baktérie, vírusy a viaceré jedy. Používa sa pri hnačkách, otravách skazenými potravinami a jedmi (najmä neznámymi). Získava sa zuhoľnatením rastlinného materiálu ako jemný pórovitý čierny prášok bez chuti a zápachu.

ALCAN [-kan] — spôsob výroby hliníka, pri ktorom sa bauxit redukuje uhlíkom v elektrickej oblúkovej peci pri teplote 2 000 °C na zliatinu (50 % hliníka, 30 % železa, 10 % kremíka, 5 % titánu a 5 % uhlíka), ktorá sa spracuje predhriatymi parami chloridu hlinitého pri 1 300 °C. Vznikajúce pary sa pri styku s roztaveným hliníkom pri 700 °C redukujú na kov. Názov procesu je odvodený od kanadskej firmy Alcan Aluminum Limited.

ALCOA — spôsob výroby hliníka, pri ktorom sa oxid hlinitý vyrobený Bayerovým procesom chlóruje v prítomnosti uhlíka pri teplote 700 – 900 °C. Pary vzniknutého chloridu hlinitého kondenzujú pri 70 °C. Tuhý čistý chlorid hlinitý sa potom kontinuálne plní do elektrolyzéra, v ktorom sa nachádza tavenina obsahujúca 5 % chloridu hlinitého, 50 % chloridu sodného a 45 % chloridu lítneho pri 700 °C. Pri elektrolýze sa na katóde redukuje kovový hliník a na anóde vzniká plynný chlór, ktorý sa vracia na začiatok procesu na chlórovanie oxidu hlinitého. Názov procesu je odvodený z názvu americkej firmy Aluminum Company of America.

kalenie — spôsob tepelného spracovania kovov (najmä ocelí a výrobkov z nich) i nekovov (napr. sklo) spočívajúci v ohreve na kaliacu teplotu, v krátkej výdrži pri tejto teplote a v následnom rýchlom ochladení. Pri kalení ocele sa so zmenou teploty v závislosti od obsahu uhlíka mení jej štruktúra, a tým aj vlastnosti.

Voľný uhlík (grafit) sa v oceli takmer nenachádza, je v nej prítomný ako súčasť feritu a cementitu, ktoré môžu spolu vytvárať lamelárnu štruktúru, perlit. Pri nižšej teplote, než je kaliaca teplota, sa v štruktúre ocele s obsahom uhlíka menším než 0,8 hmotnostných % (presne 0,765 hmotnostných %; podeutektoidná oceľ) nachádzajú ferit a perlit, v štruktúre ocele s obsahom uhlíka rovnajúcim sa 0,8 % (eutektoidná oceľ) iba perlit a v štruktúre ocele s obsahom uhlíka 0,8 – 2,11 % (nadeutektoidná oceľ) perlit a cementit. Pri ohreve na teplotu nad 727 °C (jej hodnota však závisí od obsahu uhlíka v oceli) dochádza postupne k zmene štruktúry ocele tvorbou austenitu; v podeutektoidnej oceli vzniká zmes austenitu a feritu, v eutektoidnej oceli čistý austenit a v nadeutektoidnej oceli zmes austenitu a cementitu; pri ďalšom zvýšení teploty na kaliacu teplotu vzniká oceľ s čisto austenitickou štruktúrou. Rýchlym ochladením ocele sa zabraňuje opätovnému vytvoreniu pôvodnej štruktúry a v závislosti od podmienok ochladenia vzniká bezdifúznou premenou austenitu, pri ktorom atómy uhlíka zostávajú súčasťou kryštálovej mriežky železa, nová štruktúra martenzit alebo bainit; podľa toho sa rozlišuje martenzitické a bainitické kalenie. Rýchlosť ochladzovania musí byť rovnaká alebo väčšia ako kritická rýchlosť ochladzovania, pri ktorej vzniká výlučne štruktúra martenzitu alebo bainitu (nevytvoria sa spätne ferit a cementit). Pri príliš rýchlom ochladzovaní môžu v kalenom predmete vznikať nežiaduce napätia a z toho vyplývajúce deformácie (možno ich odstrániť dodatočným jemným lisovaním).

Pri martenzitickom kalení prudkým ochladením ocele prebehne premena austenitu na martenzit; uskutočňuje sa nepretržite a prerušovane. Pri nepretržitom (spojitom) martenzitickom kalení (najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob kalenia) sa po ohreve predmetu na kaliacu teplotu ihneď uskutočňuje plynulé ochladzovanie v kaliacom prostredí až na teplotu blízku teplote prostredia. Prerušované martenzitické kalenie sa môže uskutočniť ako lomené kalenie (zakalený predmet sa ochladzuje vo dvoch prostrediach za sebou – v prvom prebieha rýchle ochladzovanie, v druhom pomalšie dochladenie), termálne kalenie (dovoľuje znížiť rozdiel medzi teplotou povrchu a teplotou jadra kaleného predmetu; je vhodné na kalenie menších súčiastok zložitejších tvarov a nástrojov z uhlíkových a nízkolegovaných ocelí) a kalenie so zmrazovaním (používa sa na získanie veľmi tvrdých štruktúr a na kalenie nástrojových ocelí). Po martenzitickom kalení zvyčajne nasleduje popúšťanie (proces kalenia ocele s následným popúšťaním sa nazýva zošľachťovanie ocele).

Pri bainitickom kalení sa austenit premieňa na bainit; uskutočňuje sa izotermicky alebo nepretržite. Izotermické bainitické kalenie sa môže uskutočniť ako izotermické zošľachťovanie (predmet sa po ohreve na kaliacu teplotu ochladzuje na teplotu premeny austenitu na bainit vyššou rýchlosťou, než je kritická rýchlosť ochladzovania, nasleduje výdrž na tejto teplote až do ukončenia bainitickej premeny, potom ochladenie; zakalená oceľ sa nepopúšťa) alebo ako izotermické kalenie (premena austenitu na bainit sa uskutočňuje tesne pod teplotou začatia martenzitickej premeny, oceľ po ochladení obsahuje aj martenzit a následne sa popúšťa). Pri nepretržitom bainitickom kalení sa predmet po ohreve na kaliacu teplotu dostatočne rýchlo ochladzuje na zabezpečenie premeny austenitu na bainit alebo na zmes bainitu a martenzitu (vtedy nasleduje popúšťanie); dochladzovanie prebieha v samotnom chladiacom prostredí.

Ohrev predmetov na kaliacu teplotu sa uskutočňuje v kaliacich peciach, pri povrchovom kalení sa môže použiť plameň, laserový lúč, indukčný ohrev ap. Ochladzovanie sa uskutočňuje v kvapalnom (kaliaci kúpeľ) alebo v plynnom kaliacom prostredí vhodnou rýchlosťou, aby sa v kalenom predmete predišlo vzniku nežiaduceho vysokého vnútorného napätia a prípadne následných trhlín. Najrýchlejšie ochladenie sa dosahuje vo vode (používa sa pri kalení uhlíkových ocelí), pomalšie v oleji (najčastejšie v minerálnom s teplotou vzplanutia okolo 1 700 °C; využíva sa pri kalení legovaných ocelí a drobných súčiastok z nízkouhlíkových ocelí), plynulo v soľnom kúpeli (napr. zmes dusitanu sodného NaNO₂ a dusičnanu draselného KNO₃ alebo chloridu sodného NaCl a chloridu bárnatého BaCl₂), najpomalšie na vzduchu (urýchľuje sa ofukovaním). Ocele schopné podliehať procesu kalenia a dosiahnuť požadované vlastnosti sa nazývajú kaliteľné (→ kaliteľnosť ocele).

kaliaca pec — technické zariadenie slúžiace na kalenie alebo na popúšťanie kovových i nekovových (napr. skla) materiálov, výrobkov a polotovarov, čím sa výrazne zlepšujú ich mechanické vlastnosti, napr. tvrdosť. Obyčajne sa skladá z plášťa, pracovnej komory s vhodnou výmurovkou, z vykurovacích telies a meracích prístrojov na sledovanie a reguláciu procesu. Rozlišujú sa stacionárne kaliace pece (napr. komorové, kruhové, šachtové, téglikové), v ktorých sa ohrievaný materiál nepohybuje, a priebežné kaliace pece (napr. karuselové), v ktorých sa ohrievaný materiál pohybuje na podloží poháňanom elektromotorom (patria medzi hnané stroje). Kaliace pece môžu byť vykurované plynom alebo elektricky.

kaliaca teplota → kalenie

kaliareň — prevádzka hutníckeho alebo strojárskeho závodu, v ktorej sa uskutočňujú všetky procesy tepelného spracovania kovov. Nachádzajú sa v nej kaliace, žíhacie a cementačné pece, prístroje na meranie teploty kúpeľa a ďalšie potrebné zariadenia a nástroje.

kalibrovanie [gr. > arab. > fr.], kalibrácia — hut. dokončovacia operácia pri tvárnení kovov, ktorej cieľom je dosiahnuť presný tvar a rozmery, ako aj hladký povrch predmetov (najčastejšie výkovkov alebo výliskov) alebo ich súčastí (napr. kalibrovanie otvorov).

kaliber [gr. > arab. > fr.] —

1. vnútorný priemer okrúhlych otvorov, rúr, dutín a i.; voj. vnútorný priemer (vývrt) vodiacej časti hlavne palných zbraní. Pri zbraniach s drážkovým vývrtom hlavne sa určuje priemerom vývrtu medzi dvoma protiľahlými poľami (→ guľovnica), pri hladkých hlavniach priemerom hladkého vývrtu (→ broková zbraň). Pri guľových zbraniach je kaliber číslo udávajúce buď priemer strely (→ náboj), alebo priemer vývrtu hlavne v mm (v krajinách s metrickým systémom) alebo v stotinách, resp. v tisícinách palca (v krajinách, v ktorých je zaužívaná britsko-americká sústava jednotiek, 1 palec = 25,4 mm). Pri brokových zbraniach je kaliber číslo udávajúce počet guliek rovnakého priemeru odliatych z jednej libry olova (453,6 g), ktoré posuvne prejdú cez vývrt hlavne (napr. kaliber 12 znamená, že z jednej libry olova bolo odliatych 12 guliek). Medzi číslom kalibra a vnútorným priemerom hlavne preto platí nepriama závislosť (čím viac guliek bolo odliatych, tým majú menší priemer a tým menší je aj vnútorný priemer hlavne);

2. pevné meradlo na kontrolu rozmerov a tvaru výrobkov porovnaním ich rozmerov (resp. tvaru) s nastavenou hodnotou (resp. tvarom) meradla. Kalibrom sa teda nemeria skutočný rozmer predmetu, ale zisťuje sa, či je rozmer súčiastky správny (leží v predpísanom intervale hodnôt; → medzný rozmer) alebo nie. Vyrábajú sa normálne (majú iba jeden menovitý rozmer) a medzné kalibre. Na kontrolu otvorov sa používa napr. valčekový a plochý kaliber, na kontrolu vonkajších rozmerov jednostranný a dvojstranný strmeňový kaliber, na kontrolu závitov závitový kaliber, na kontrolu kalibrov porovnávací kaliber, na kontrolu tvaru výrobku tvarový kaliber. Výhodou kalibra je rýchla a ľahká kontrola výrobkov, nevýhodou postupné opotrebovanie meracích plôch kalibra;

3. hut. otvor medzi dvoma pracovnými valcami valcovacej stolice vytvorený dvoma zodpovedajúcimi, protiľahlo postavenými zábermi v telách valcov, ktoré spolu tvoria žiadaný výsledný tvar prierezu valcovaného predmetu – predvalku. Pri prechode kalibrom mení predvalok svoj tvar podľa tvaru kalibra a súčasne sa predlžuje. Na získanie požadovaného tvaru a veľkosti musí predvalok často prejsť viacerými kalibrami (napr. so zmenšujúcimi sa prierezmi) usporiadanými v rade. Ploché kalibre sa používajú na začiatočné valcovanie ingotov a na valcovanie brám a pásov, skriňové kalibre na valcovanie blokov, kosoštvorcové, resp. štvorcové kalibre na získanie vývalku s kosoštvorcovým, resp. so štvorcovým prierezom, utĺkacie kalibre na úpravu šírky plochého predvalku a získanie zaoblených tvarov ap. (→ kalibrácia valcov).

kalibrácia valcov — určenie správneho tvaru a rozmeru kalibrov valcov (→ kaliber), ktorým sa dosiahne požadovaný profil vývalkov s presnými rozmermi a dobrým povrchom pri najvyššej výkonnosti valcovania a najmenšom opotrebení valcov. Uskutočňuje sa výpočtom podľa vlastností valcovaného materiálu.

kaliteľnosť ocele — schopnosť ocele nadobudnúť v procese kalenia martenzitickú štruktúru vyznačujúcu sa vysokou tvrdosťou. Dobre kaliteľné sú ocele s obsahom uhlíka väčším než 0,35 %, nekaliteľné sú ocele s obsahom uhlíka menším než 0,2 %.

Kálna, Karol, 29. 8. 1934 Luciabaňa, dnes súčasť Vyšného Medzeva, okres Košice-okolie — slovenský strojársky odborník. R. 1959 – 70 pôsobil v Závode jadrové elektrárne Škody Plzeň v Plzni, 1970 – 2013 vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave; 1987 DrSc. Zaoberal sa spoľahlivosťou zváraných konštrukcií, lomovou mechanikou, odolnosťou konštrukcií proti únavovému a krehkému porušeniu, ako aj technickou normalizáciou a stanovovaním požiadaviek na vlastnosti ocelí a zvarových spojov. Autor vyše 100 článkov v domácich a zahraničných odborných a vedeckých časopisoch.

kalomelová elektróda — elektróda druhého druhu tvorená ortuťou, kalomelom Hg₂Cl₂ a roztokom chloridu draselného KCl. Do pasty z uvedených zložiek zasahuje ako elektrický kontakt platinový drôt. V takto vzniknutom elektrochemickom poločlánku Hg(l) | Hg₂Cl₂(s) | KCl(aq) prebieha elektródová reakcia Hg₂Cl₂ + 2 e⁻ ⇌ 2 Hg + 2 Cl⁻.

Potenciál kalomelovej elektródy závisí od koncentrácie chloridu draselného a od teploty. Pri teplote 25 °C pri nasýtenom roztoku KCl (tzv. nasýtená kalomelová elektróda, SCE) je jej potenciál +0,242 0 V (pri zohľadnení potenciálu kvapalinového spoja +0,244 4 V), pri koncentrácii KCl 1,0 mol/dm³ +0,281 3 V a pri koncentrácii KCl 0,1 mol/dm³ +0,333 5 V. Je výhodné používať nasýtenú kalomelovú elektródu, pretože v nej prítomný kryštalický KCl zabezpečuje stabilnú koncentráciu nasýteného roztoku závisiacu len od teploty. Pri zvyšovaní teploty sa koncentrácia KCl v roztoku zvyšuje a potenciál elektródy znižuje. Kalomelová elektróda sa používa ako referenčná elektróda pri elektrochemických meraniach; jej potenciál je veľmi stály a dobre reprodukovateľný. Uchováva sa vždy ponorená v roztoku KCl s takou koncentráciou, aká je v jej náplni.

kalomel [gr.], dichlorid diortutný, Hg₂Cl₂ — bezfarebná vo vode nerozpustná látka bez zápachu a chuti; pri teplote 400 °C sublimuje. Na svetle tmavne, pretože rozkladom vznikajú čierna koloidná ortuť a chlorid ortutnatý HgCl₂. Vyrába sa zahrievaním chloridu ortutnatého s ortuťou:

HgCl₂ + Hg → Hg₂Cl₂.

V minulosti mal mnohoraké použitie v medicíne (napr. ako laxatívum), v súčasnosti sa používa predovšetkým na výrobu kalomelových elektród a zábavnej pyrotechniky, pri nanášaní zlatých dekorácií na porcelán alebo ako fungicíd.

V prírode sa vyskytuje ako minerál, kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Je prevažne masívny, v menšej miere tvorí aj kryštalické drúzy (s veľkosťou do 1 cm), prípadne prizmatické a tabuľkové kryštály. Je biely, žltý, hnedý až slabosivý, má žltý vryp a diamantový až smolný lesk. Vzniká zvetrávaním primárnych minerálov ortuti (rumelka a tetraedrit). Náleziská: Rusko (Buriatsko), Španielsko (Andalúzia), Srbsko, Nemecko, Čile, USA (Nové Mexiko). Na Slovensku sa vyskytuje v Slovenskom rudohorí pri obciach Nižná Slaná a Smolník. Nazvaný 1789 A. G. Wernerom (gr. kalós = pekný, melas = čierny).

kokila [fr.] — trvalá kovová (oceľová alebo liatinová) zlievarenská forma rôzneho tvaru a veľkosti používaná na sériové odlievanie ingotov.

Kocich, Jaroslav, 1. 4. 1930 Frýdek-Místek, Česko – 19. 4. 2016 Košice — slovenský hutnícky odborník českého pôvodu. Vyštudoval Hutnícku fakultu Vysokej školy banskej v Ostrave, od 1953 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1962 – 66 a 1973 – 82 dekan fakulty); 1972 mimoriadny profesor, 1979 riadny profesor. Zaoberal sa koróziou a povrchovou úpravou kovov. Zakladateľská osobnosť výskumu a výučby v oblasti korózie na Slovensku. Mimoriadne cenné sú výsledky jeho spolupráce s výrobnými podnikmi v oblasti energetiky, plynárenstva, hutníctva, chemického priemyslu a strojárstva. Autor viac než 200 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a 1 patentu. Autor dočasných vysokoškolských učebníc Laboratórne praktikum z korózie kovov (1968) a Povrchová ochrana ocelí (1985) a knižnej publikácie Povrchové úpravy kovov (1971). Nositeľ viacerých ocenení.

anódový kal — hut. tuhý zvyšok usádzajúci sa na dne elektrolytickej vane počas elektrolytickej rafinácie kovov. V prípade elektrolytickej rafinácie medi obsahuje anódový kal meď, striebro, zlato, olovo, arzén, nikel, telúr, železo a síru, pričom obsahy týchto prvkov závisia od zloženia anódy použitej pri tejto elektrolýze. Spracovaním anódových kalov sa získajú neželezné kovy a drahé kovy. Z anódového kalu získaného pri elektrolytickej rafinácii medi sa po odstránení selénu a telúru získavajú zlato a striebro.

kalolis — zariadenie slúžiace na tlakovú filtráciu kalných suspenzií.

Rámový kalolis je tvorený sústavou striedavo zoradených kovových alebo plastových platní a rámov. Medzi platne, ktoré sú z obidvoch strán ryhované, aby po nich mohol stekať filtrát, sa vkladajú filtračné tkaniny (plachty). Rámy a platne sú k sebe pritlačené a tvoria filtračné komory, do ktorých sa privádza filtrovaná suspenzia a hromadí sa v nich filtračný koláč. V rohoch rámov a platní sú otvory tvoriace v sústave dva kanály, jedným z nich sa do filtračných komôr privádza suspenzia alebo premývacia kvapalina, druhým sa odvádza filtrát. Princíp fungovania kalolisu spočíva v tom, že filtrovaná kalná suspenzia sa pod tlakom dopravuje do filtračných komôr tvorených hydraulicky stlačenými platňami. Tuhé častice filtrovanej suspenzie sa zachytávajú na filtračných tkaninách a vytvárajú filtračný koláč. Filtrát preteká filtračnými tkaninami a steká po povrchu platní do zberného systému. Po zaplavení komôr filtračným koláčom sa usadenina premýva prúdom premývacej kvapaliny. Následne po vytesnení filtrátu z filtračného koláča sa kalolis rozoberie (uvoľnením platní a rámov) a filtračný koláč sa ručne alebo automaticky postupne odstráni z každej komory. Po opätovnom zostavení filtračnej sústavy a prípadnom premytí filtračných tkanín sa celý cyklus opakuje.

Okrem rámového kalolisu je známy aj komorový kalolis, ktorý nemá rámy, platne sú však tvarované tak, aby medzi nimi bolo miesto na filtračný koláč. Kalolisy upravené ako membránové umožňujú filtračný koláč stlačiť, odstrániť z neho zvyšky kvapaliny a zvýšiť tak účinnosť filtrácie. Moderné kalolisy pracujú kontinuálne a automaticky bez nutnosti prečisťovania po každej filtrácii, pretože filtračná plachta tvorí nekonečný pás a po každej filtrácii sa posúva alebo sa celý systém prečistí prúdom vzduchu ap. Kalolisy sa používajú v potravinárstve (napr. v cukrovarníctve, pivovarníctve, vinárstve a pri výrobe droždia), ďalej v úpravníctve rúd, hutníctve (hydrometalurgii), v chemickom a vo farmaceutickom priemysle, pri čistení odpadových vôd ap.

kamienok — hut. tavenina vznikajúca ako medziprodukt pri výrobe medi, niklu, prípadne aj antimónu a olova, obsahujúca sulfid príslušného kovu (hustota kamienka býva okolo 5 g/cm³). Kamienok sa vytvára pri tavení koncentrátu príslušného kovu alebo jeho praženej rudy v taviacej peci. Po oddelení od trosky sa z neho rôznym spôsobom (pri medi a nikle najčastejšie konvertorovaním, → Bessemerov pochod) získava žiadaný kov, ak je jeho obsah v kamienku nízky, zvyšuje sa opakovaným pražením a tavením kamienka. Ušľachtilé kovy, ktoré tvoria prímes žiadaného kovu, sa získavajú z anódového kalu po jeho elektrolytickej rafinácii.

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T₂ (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T₁ (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

karbonylový proces, aj Mondov proces — hut. redukčný spôsob výroby veľmi čistého niklu z jeho oxidu. Podstata procesu spočíva v redukcii oxidu niklu na surový kov vodným plynom (zmes vodíka a oxidu uhoľnatého CO) a v následnom prevedení na prchavý tetrakarbonyl niklu Ni(CO)₄ redukciou surového kovu oxidom uhoľnatým pri 50 °C. Ni(CO)₄ sa následne rozkladá vo vežovom dekompozéri pri teplote 230 °C na guľôčkach čistého niklu, na ktorom sa usádza čistý kov, a uvoľnený CO sa vracia späť do výroby. Guľôčky sa z veže odstraňujú po dosiahnutí priemeru asi 10 mm. Nikel pripravený karbonylovým procesom má čistotu 99,95 %. Pôvodná nízkotlaková metóda bola väčšinou nahradená vysokotlakovou metódou, ktorá prebieha pri teplote 200 °C a tlaku do 20 MPa. Karbonylový proces adaptovaný aj na iné kovy (napr. na kobalt a železo) sa využíva na spracovanie vratných surovín alebo odpadu; nevýhodou procesu je toxicita CO. Nazývaný aj Mondov proces podľa objaviteľa, nemeckého chemika a priemyselníka Ludwiga Monda (*1839, †1909).

Karel, Vojtech, 6. 6. 1939 Hradec Králové, ČR – 18. 6. 1989 Košice — slovenský hutnícky odborník. Od 1961 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1971 – 80 prodekan fakulty), 1980 – 89 prorektor Vysokej školy technickej; 1980 profesor a DrSc.

Priekopník zavedenia elektrónovej mikroskopie do výskumu a výučby, významne sa zaslúžil o založenie Centrálneho laboratória elektrónovej mikroskopie v rámci Katedry náuky o materiáloch. Špecializoval sa na rozvoj elektrónovej fraktografie kovových materiálov, rozvíjal metodiku elektrónovej mikroskopie pri štúdiu lomov kovových materiálov a zaoberal sa aj výskumom zliatin s tvarovou pamäťou i zliatin na báze titánu pre letecký priemysel. Autor a spoluautor viac ako 220 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a viacerých kníh, napr. vysokoškolskej učebnice Vybrané kapitoly z fyziky kovov (1973) a monografie Lomy ocelových částí (1976, spoluautor).

karbidy [lat.] — binárne zlúčeniny uhlíka s prvkami s nízkou hodnotou elektronegativity (kovy, polokovy). Podľa prevažujúceho charakteru väzieb možno karbidy rozdeliť na iónové, kovalentné a intersticiálne.

V iónových karbidoch má väzba medzi katiónom kovu a jedno- až trojuhlíkovým aniónom prevažne iónový charakter. Patria k nim metanidy obsahujúce anióny C⁴⁻ (napr. Li₄C, Be₂C, Al₄C₃), acetylidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_2^2-}\) (napr. karbid vápenatý CaC₂, explozívne karbidy Cu₂C₂ a Ag₂C₂) a alenidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_3^4-}\) (Li₄C₃, Mg₂C₃) odvodenými od alénu. Iónové karbidy reagujú s vodou za vzniku uhľovodíka (od ktorého sú odvodené ich anióny) a hydroxidu príslušného kovu.

V štruktúre kovalentných karbidov (napr. karbid kremičitý SiC a karbid tetrabóru B₄C) sú všetky atómy navzájom pospájané kovalentnými väzbami, preto majú tieto karbidy vysokú tvrdosť a termickú stabilitu, s vodou nereagujú.

Prvky 4., 5. a 6. skupiny (okrem chrómu) periodickej sústavy tvoria intersticiálne karbidy (V₂C, Ta₂C, WC, HfC, Mo₃C₂ a i.). V štruktúre týchto karbidov atómy uhlíka obsadzujú dutiny (intersticiálne polohy) v mriežke daného kovu. Aj intersticiálne karbidy sa vyznačujú veľkou tvrdosťou a termickou i chemickou stabilitou, čo ich predurčuje na využitie pri opracúvaní tvrdých materiálov (→ karbid volfrámu) alebo ako materiálov súčastí chemickotechnologických zariadení. Najvyššiu termickú stabilitu (teplota topenia 3 890 °C) zo všetkých karbidov má karbid hafnia HfC, ktorý však veľmi ľahko podlieha oxidácii.

Prvky skupiny železa (Fe, Mn, Cr, Co, Ni a i.) vytvárajú karbidy, ktoré sa nezaraďujú ani do jednej z uvedených troch skupín. Ich štruktúra je komplikovaná, niekedy nedostatočne známa a sú reaktívnejšie ako intersticiálne karbidy. Do tejto skupiny patria napr. Cr₃C₂, Mn₃C, Co₃C a karbid triželeza Fe₃C (cementit), ktorý je súčasťou ocelí.

Väčšina karbidov sa vyrába zahrievaním zmesi práškového kovu a uhlíka na vysokú teplotu (pod teplotu topenia) alebo zahrievaním zmesi oxidu kovu s uhlíkom (CaC₂ sa pripravuje redukciou CaO koksom). Kovalentné karbidy bóru a kremíka sa vyrábajú v elektrickej oblúkovej peci zo zmesi oxidov a uhlíka. Niektoré intersticiálne karbidy (karbid volfrámu a titánu) tvoria základnú zložku výrobkov zo spekaných karbidov.

alumetovanie [lat.] — tepelná úprava povrchu železa difúziou hliníka, ktorý pri ohreve oxiduje a vytvorený oxid hlinitý chráni povrch alumetovaného predmetu pred koróziou do teploty 900 °C.

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

aluminotermické zváranie — spôsob zvárania termitom (zmes práškového hliníka a oxidu železa). V zmesi sa po zapálení horčíkovým pásom vyvinie vysoká teplota (až 3 500 °C), čím dôjde k roztaveniu a k spojeniu kovových častí. Používa sa zvyčajne na zváranie koľajníc.

Kmeťová, Dagmar, 19. 5. 1931 Přerov, ČR – 3. 7. 2012 Košice — slovenská hutnícka odborníčka, manželka Stanislava Kmeťa, matka Stanislava Kmeťa. Od 1954 pôsobila na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach (dnes Technická univerzita), 1970 – 87 vedúca Katedry kovohutníctva (resp. Katedry neželezných kovov a spracovania odpadov, dnes Ústav recyklačných technológií); 1981 profesorka. Zaoberala sa hutníctvom ušľachtilých a vzácnych kovov a hydrometalurgiou, špeciálne segregačným pražením niklových rúd, spracovaním hlbokomorských konkrécií a základným výskumom hydrometalurgických pochodov. Spoluautorka učebníc Obecné hutnictví (1958), Hutníctvo drahých a vzácnych kovov (1967) a vysokoškolských učebných textov. Nositeľka niekoľkých ocenení.

alitovanie [fr.] — hut. nasycovanie povrchov oceľových výrobkov hliníkom ich žíhaním v hliníkovom prášku. Alitované predmety odolávajú korózii aj pri vyšších teplotách.

alobal [skr. lat. + slov.] — tenká fólia vyrábaná valcovaním hliníka. Používa sa na balenie potravín.

alotropia [gr.] — vlastnosť jednoduchých látok (prvkov) vyskytovať sa v rôznych alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia štruktúrou, fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami (v prípade zlúčenín sa táto vlastnosť nazýva polymorfia). Napr. grafit, minerál uhlíka, kryštalizuje vo forme šesťuholníkov alebo klencov, je mäkký a tvorí šupinaté agregáty; diamant tiež minerál uhlíka, kryštalizuje v kubickej sústave, je najtvrdší prírodný minerál a tvorí dokonalé kryštály (osemsteny a dvanásťsteny). Jednotlivé alotropické modifikácie sú stále len v určitom rozmedzí teploty a tlaku. Teplota, pri ktorej dochádza k zmene kryštálovej štruktúry (jedna modifikácia sa mení na druhú), sa nazýva teplota alotropickej premeny. Napr. síra pri teplote nižšej ako 95,6 °C kryštalizuje v rombickej sústave, pri teplote vyššej ako 95,6 °C v monoklinickej sústave; biely β-cín (tetragonálna sústava) sa ochladzovaním pod 13,2 °C mení na sivý α-cín (kubická sústava).

alpaka [aymarčina > špan.] —

1. hut. pakfón, nové striebro — zliatina medi, niklu (10 – 20 %) a zinku (10 %) používaná na výrobu jedálenských príborov a ozdobných predmetov;

2. text. tkanina vyrobená z vlny juhoamerickej lamy alpaky, použitá najčastejšie v útku;

3. zool., Vicugna pacos — podľa najnovších výsledkov molekulárnej biológie a genetiky domestikovaný druh či potomok lamy vikune (Vicugna vicugna) z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), čeľaď ťavovité; v starších systémoch ako zdomácnená forma či potomok lamy guanako (aj huanako; Lama guanicoe). Žije v Andách v Peru (tam pravdepodobne došlo pred 6000 – 7000 rokmi k jej zdomácneniu). Jej vlna (známa aj ako alpaka) je veľmi jemná, mäkká, bielej, tmavogaštanovej až hnedej farby, má výborné izolačné vlastnosti. Alpaky sa delia na 2 typy: hujkaja s kratšou skučeravenou vlnou a suri s dlhšou vlnitou srsťou.

karuselová pec — hut. ohrievacia komorová pec s plynulo alebo s pretržite otočnou nistejou v tvare taniera alebo prstenca. Nistej utesnená pieskovým žľabom sa otáča okolo zvislej osi na kladkách alebo na čape a je poháňaná prostredníctvom redukčného súkolesia. Výrobky (napr. ingoty, sochory) sa vsádzajú na otáčajúcu sa nistej a priebežne sa pri pohybe v peci ohrievajú. Pec má dva otvory (vsádzací a vyťahovací) a môže byť vykurovaná plynom, kvapalným palivom (horáky sú umiestnené na stenách, niekedy aj na strope pece) alebo elektrickým prúdom. Používa sa na tepelné spracovanie (žíhanie, kalenie, zošľachťovanie) kovov, vo valcovniach rúr ap.

Hall [hól], Charles Martin, 6. 12. 1863 Thompson, Ohio, USA – 27. 12. 1914 Daytona Beach, Florida, USA — americký chemik. R. 1886 vynašiel súčasne s P. L.-T. Héroultom (ale nezávisle od neho) moderný spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite (Hallov-Héroultov proces).

hlbinná pec — hut. pec na ohrievanie a udržiavanie teploty odliatych oceľových ingotov pred ich ďalším spracovaním. Jej pracovný priestor v tvare valca alebo hranola je umiestnený pod úrovňou podlahy a uzatvára sa odnímateľným segmentovaným vekom so žiaruvzdornou klenbou posúvaným po koľajniciach.

invar [lat. > angl.] — zliatina železa s niklom obsahujúca 36 % niklu a malé množstvo mangánu, kremíka a uhlíka (spolu menej ako 1 %), ktorá má takmer nulový koeficient lineárnej teplotnej rozťažnosti. Používa sa na výrobu presných meradiel a súčastí zariadení, ktorých činnosť a presnosť nesmie byť ovplyvnená teplotou.

amalgamácia [gr. + arab. > lat.] — v súčasnosti málo používaný spôsob získavania zlata z rozomletej rudy pomocou ortuti. Pri amalgamácii v mlynoch sa počas mletia zlatonosnej rudy pridáva v pravidelných intervaloch ortuť, ktorá tvorí so zlatom zliatinu amalgám. Získaný amalgám sa premyje vodou, vylisuje a destiluje v liatinových retortách, čím sa odstráni ortuť. Získané zlato sa napokon pretaví v grafitovom tégliku.

antifrikčné povlaky — povlaky chrániace kovové súčiastky pred ich opotrebovaním trením.

antifrikčné zliatiny — zliatiny s malým koeficientom trenia, malým modulom pružnosti a dobrou tepelnou vodivosťou (napr. ložiskový kov, Babbitov kov). Používajú sa na výrobu antifrikčných ložísk otočných žeriavov, mostných konštrukcií ap.

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm³, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb₂O₅. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb₂O₃ alebo Sb₂O₅ v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb₂O₃ (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb₂S₃, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO₃)₃ sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)₆] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)₆], sulfid antimoničný Sb₂S₅ (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb₂O₅.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb₂O₃, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

Héroult [eru], Paul Louis Toussaint, 10. 4. 1864 Harcourt – 9. 5. 1914 pri Antibes (na palube svojej jachty) — francúzsky metalurg, zakladateľ elektrometalurgického priemyslu. R. 1886 nezávisle od Ch. M. Halla vynašiel lacný spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite (Héroultov-Hallov proces), 1900 skonštruoval Héroultovu pec.

kavita [lat.] —

1. dutina, nevyplnený priestor v hmote, napr. nežiaduca kavita vznikajúca vo zvare pri bodovom zváraní, spôsobená zmrštením tuhnúceho kovu; kavita v molekulách kavitandov;

2. tech. bublinka vznikajúca v prúdiacej kvapaline pri náhlom poklese tlaku; → kavitácia.

Kerpely [-pej], Anton, 5. 2. 1837 Kürtös, dnes Curtici, judeţ Arad, Rumunsko – 22. 7. 1907 Banská Štiavnica — uhorský hutnícky odborník, vynálezca. V útlom detstve osirel. R. 1858 – 62 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici (na štúdium získal štipendium od Rakúskej spoločnosti štátnych železníc, kde pracoval). Vynikajúci odborník a vedec európskeho významu, považovaný za zakladateľa moderného železiarskeho priemyslu v Uhorsku.

Uskutočnil niekoľko študijných ciest do najvýznamnejších európskych železiarskych oblastí. (1866 Nemecko, 1869 Nemecko, Belgicko a Francúzsko, 1872 Spojené kráľovstvo a Švédsko, 1881 Kruppove závody v Nemecku), z ktorých poznatky využil vo vedeckej práci a vo funkciách, ktoré zastával. R. 1862 – 64 pôsobil v štátnej železiarskej spoločnosti v Anine, 1864 vedúci chemického laboratória v Oraviţi, 1865 – 67 vedúci výstavby vysokopecného závodu (ktorý aj naprojektoval) v Rusce Montane v dnešnom Rumunsku. R. 1867 – 68 pôsobil na území dnešného Slovenska v hrončianskom železiarskom komplexe ako zástupca vedúceho železiarne a vedúci prevádzky vysokých pecí v Hronci, pre ktoré navrhol viacero konštrukčných zdokonalení (kychtový záver s pohyblivým kužeľovým rozdeľovačom vsádzky a ústredným odvodom kychtového plynu, elektrické signalizačné zariadenie na zamedzenie výbuchov parných kotlov vykurovaných týmto plynom), ako aj univerzálnu valcovaciu stolicu pre závod v Piesku (dnes súčasť Valaskej). R. 1868 – 81 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici spočiatku ako mimoriadny, od 1872 ako riadny profesor a vedúci novozriadenej Katedry železohutníctva, ktorú budoval s uplatnením najnovších vedeckých a technických poznatkov (dobre vybavené moderné laboratóriá vrátane demonštračného zariadenia na výrobu ocele s Bessemerovým konvertorom, organizovanie odborných exkurzií do rakúskych a nemeckých vzorových závodov ap.), čím vytvoril podmienky na výchovu nových odborníkov pre rozvíjajúci sa uhorský železiarsky priemysel.

R. 1870 uskutočnil cestu po železiarňach a baniach Uhorska (skúmal ich prevádzkové pomery a technickú úroveň), z ktorej poznatky (kritickú analýzu, konštatovanie stavu a návrh riešení; viaceré z jeho návrhov boli v ďalších rokoch prijaté) zhrnul v diele Železiarske huty v Uhorsku, ich stav a budúcnosť (Das Eisenhüttenwesen in Ungarn, sein Zustand und seine Zukunft, 1872). R. 1872 napísal 2-zväzkovú učebnicu o železiarstve Príručka o praktických a teoretických aspektoch hutníctva železa (A vaskohászat gyakorlati és elméleti kézikönyve, 1873 – 74; prvá v Uhorsku), ktorá obsahovala teoretické poznatky a technologické postupy týkajúce sa železiarstva a konštrukcie hutníckych zariadení. R. 1877 publikoval priekopnícku vedeckú prácu Železné rudy a železné produkty Uhorska (Magyarország vaskövei és vasterményei) pozostávajúcu z 8 čiastkových prác, na ktorej pracoval od 1872 z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti. Podal v nej prehľad fyzikálnych a chemických vlastností železa, jeho najdôležitejších zlúčenín a zliatin s osobitným zreteľom na suroviny v najdôležitejších železiarskych oblastiach Uhorska (aparatúry na potrebné chemické analýzy navrhol sám). Zaoberal sa aj riešením problematiky rýchleho opotrebovania koľajníc, vyvinul vlastnú metodiku skúmania tvrdosti ocelí, zaviedol nové metódy na skúmanie makro- a mikroštruktúry železných materiálov (1876 – 77 zhotovoval mikrofotografie lomových plôch pomocou mikroskopu s 1 500-násobným zväčšením).

R. 1881 sa stal riaditeľom novozriadeného centrálneho riaditeľstva uhorských štátnych železiarní (so sídlom v Budapešti) vo funkcii ministerského radcu. Zaslúžil sa o modernizáciu zastaraného uhorského železiarstva: zreorganizoval administratívnu správu a centralizoval výrobu vo väčších závodoch, pričom za centrá technického rozvoja ustanovil Podbrezovú a Hunedoaru (Rumunsko). V Podbrezovej o. i. zaviedol výrobu rúr z kujného železa (prvá v Uhorsku) a výrobu pružinovej ocele, vybudoval Siemensove-Martinove pece a zmodernizoval skujňovací závod, v Hronci zaviedol výrobu smaltovaných liatych i lisovaných nádob, zmodernizoval aj výrobu v Tisovci. V Hunedoare vybudoval novú železiareň. R. 1866 – 86 vydával v Lipsku ročenky obsahujúce nové poznatky z oblasti hutníckej vedy a techniky Správa o pokroku železiarskej techniky (Bericht über die Fortschritte der Eisenhüttentechnik), 1873 – 81 správy zo svojich študijných ciest Zakladanie a zariadenie železiarní (Die Anlage und Einrichtung der Eisenhütten) doplnené 114 výkresmi. Od 1895 na dôchodku.

Autor prác o svetových výstavách (z pohľadu rozvoja železiarstva) vo Viedni (1873) a v Paríži (1878, 1900). Autor niekoľkých patentov, napr. na spôsob odstránenia síry, fosforu a medi zo surového železa (1864), na výrobu tvárniteľnej hmoty obsahujúcej vápenec a dolomit, slúžiacej na výrobu žiaruvzdorných tehál na výmurovku vysokých pecí i žiaruvzdorných tvaroviek (1880). R. 1871 – 81 hlavný redaktor časopisu Banícke a hutnícke listy (Bányászati és Kohászati Lapok). R. 1893 zakladajúci člen Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Od 1877 člen korešpondent Uhorskej akadémie vied, 1889 čestný predseda baníckeho kongresu na Svetovej výstave v Paríži. R. 1875 povýšený do šľachtického stavu s predikátom Krassai. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Kijac, Jozef, 8. 9. 1947 Trstená, okres Tvrdošín — slovenský hutnícky odborník. Od 1971 pôsobí na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, od 1974 na Katedre metalurgie železa a zlievarenstva (1992 – 96 vedúci katedry), 1990 – 92 prodekan fakulty, 1990 – 2010 predseda akademického senátu Hutníckej fakulty; 2004 profesor. Zaoberá sa hutníctvom kovov, najmä teoretickými základmi oceliarskych procesov, metalurgiou kyslíkovo-konvertorového spôsobu výroby ocele, mimopecným spracovaním železa a ocele a mimopecným odlievaním (navrhovanie liacich práškov, krycích trosiek a rafinačných zmesí a ich zavádzanie do výroby). Autor a spoluautor okolo 70 vedeckých článkov v domácich a zahraničných časopisoch, vysokoškolských učebných textov a monografie Optimalizácia kvality liacich práškov (in Acta Metallurgica Slovaca, 2001).

Horák, Jaroslav, 27. 10. 1901 Drysice, okres Vyškov – 18. 6. 1971 Mariánské Lázně, okres Cheb — český hutnícky odborník. Pôsobil vo viacerých železiarskych a hutníckych podnikoch. R. 1952 – 54 vedúci Katedry náuky o kovoch a tepelného spracovania Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach a súčasne prvý dekan fakulty. Od 1954 prednášal na ČVUT v Prahe; 1953 prof. Zaoberal sa najmä problematikou výroby a spracovania ocele. Spoluautor publikácie Řízení zásobování na podniku s využitím mechanisace 1 (1967).

hámor [nem.] — buchar poháňaný vodným (mlynským) kolesom, do 19. stor. hlavné výrobné zariadenie na kovanie železa alebo medi. Vodné koleso pomocou prevodového zariadenia dvíhalo železné kladivo (baran alebo kobyla), ktoré dopadalo na nákovu a kovalo kusy nahriateho kovu. Názov hámor sa neskôr preniesol na celú kováčsku dielňu, hutu alebo železiareň, prípadne i na osady, ktoré boli postavené v ich blízkosti.

Prvé hámre v západnej Európe vznikli na prelome 12. a 13. stor., na území Slovenska jestvovali pravdepodobne už v 13. stor., v 14. stor. sú doložené hámre v Štítniku (1344), Nálepkove (1357), Jasove (1376), Dobšinej (1383), Jelšave (1399) a i., viaceré pracovali v Nižnom Medzeve (dnes Medzev). Najrozšírenejšie boli v tradičnej oblasti železiarskej výroby (v 16. stor. existovalo na muránskom panstve 32, na Spiši 41 a v údolí Hronca 8 hámrov, zač. 18. stor. na Spiši a v Gemeri okolo 50 – 60 hámrov, 1841 na Slovensku vyše 200 hámrov). Postupne sa špecializovali na výrobu poľnohospodárskeho náradia (Medzev), nožov (Štós), klincov, reťazí a stavebného kovania (Gelnica), kovaného riadu (Nálepkovo), nástrojov a strojových súčastí (Prakovce). Hámorníci boli organizovaní v cechoch, napr. v 17. stor. v Dobšinej a Medzeve. Rozvoj manufaktúrnej železiarskej výroby spôsobil postupný zánik hámrov, niektoré sa však udržali až do 20. stor. Vďaka veľmi dobrej kvalite výrobkov, ktoré mali odbyt na Balkáne, Blízkom východe a v Južnej Amerike, sa hámrové kováčstvo najdlhšie (do 1962) udržalo v Medzeve (1895 tam vzniklo Družstvo výrobcov železného a oceľového tovaru). Okrem železiarskych hámrov boli na Slovensku rozšírené aj medené hámre (v 1. pol. 15. stor. v Spišskej Novej Vsi, v 16. stor. v Levoči a Smolníku). Najväčší medený hámor postavila Turzovsko-fuggerovská spoločnosť koncom 15. stor. v Banskej Bystrici, zanikol v 30. rokoch 20. stor.

Babbittov kov [bebi-] — biela zliatina cínu, olova, antimónu a medi používaná ako antifrikčné obloženie ložísk. Tvorí mäkkú matricu s tvrdými kubickými kryštálmi medi alebo olova s antimónom. Opotrebovaním zliatiny sa odhalia tvrdé kryštály, ktoré prenášajú záťaž. Nazvaný podľa amerického vynálezcu Isaaca Babbitta (*1799, †1862).

bainit [angl.] — štruktúrna zložka ocele tvorená zmesou feritu a cementitu alebo iných karbidov, vznikajúca premenou austenitu. Ocele, ktorých štruktúra tvorí bainit, sú tvárne a húževnaté.