Allgauské Alpy, nem. Allgäuer Alpen — časť Severných vápencových Álp v Rakúsku a Nemecku medzi Bodamským jazerom a dolinou rieky Lech. Chov dobytka; turistika; hlavné strediská Mittelberg, Oberstdorf, Sonthofen.

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km² územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Amstetten [-šte-] — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Dolné Rakúsko na rieke Ybbse; 24-tis. obyvateľov (2016). Papiernický priemysel, železničné opravovne. Dopravná križovatka.

Arlberský priesmyk, nem. Arlbergpass — priesmyk v Alpách v juhozáp. Rakúsku medzi Tirolskom a Vorarlberskom, 1 795 m n. m. Vedie ním cesta používaná už Rimanmi. Popod priesmykom železničný (dokončený 1884, dĺžka 10,27 km) a cestný tunel (dokončený 1978, dĺžka 13,97 km).

Dachstein [-štajn] — horská skupina v strednom Rakúsku v Salzburských Vápencových Alpách. Začína sa skupinou Kaisergebirge, pokračuje skupinami Steinernes Gebirge, Hagengebirge a Tennengebirge, vrcholí v mohutnom amfiteátri skupiny Dachstein štítom Hoher Dachstein (2 995 m n. m.). Rozvinuté sú krasové formy, vo vyšších polohách ľadovce. V severnej časti Dachsteinu sú dva veľké jaskynné systémy: jaskyňa Rieseneishöhle (typický predstaviteľ vysokohorského krasu, jedna z najväčších zaľadnených jaskýň sveta) a 20 km dlhá jaskyňa Mammuthöhle. Južné úpätie Dachsteinu tvorí vysoká denudačná plošina s príkrymi zrázmi, na ktorú vedú lanovky. Vo vrcholových častiach je šesť ľadovcov. Lesný porast siaha do 1 700 m n. m. Turisticky vyhľadávaná oblasť (vysokohorská turistika, horolezectvo, zimné športy). Najväčšie horské strediská: Schladming, Hallstatt, Ramsau, Gosau.

Dyje, nem. Thaya — rieka v Rakúsku a Česku na južnej Morave, najväčší, pravostranný prítok Moravy; dĺžka 235 km (vrátane najdlhšej zdrojnice Rakúska Dyje 311 km), rozloha povodia 13 419 km² (z toho 11 165 km² na území Česka), priemerný ročný prietok v ústí 43,9 m³/s.

Vzniká sútokom Rakúskej Dyje (nem. Deutsche Thaya) a Moravskej Dyje (nem. Mährische Thaya) na území Rakúska pri meste Raabs an der Thaya. Na troch úsekoch tvorí česko-rakúsku hranicu. Na strednom toku tečie hlboko zakliesneným meandrovitým údolím, ktoré je súčasťou chránených území Národní park Podyjí (vyhlásený v roku 1991, rozloha 63 km²) na českej strane a Nationalpark Thayatal (vyhlásený v roku 2000, rozloha 13,3 km²) na rakúskej strane. Ústi pri Moravskom Svätom Jáne na česko-slovensko-rakúskom pohraničí. Hlavné prítoky: Želetavka, Jevišovka, Svratka, Kyjovka (ľavostranné).

Na rieke je päť priehradných nádrží (Vodní nádrž Vranov, Vodní nádrž Znojmo, Mušovská nádrž, Věstonická nádrž, Novomlýnská nádrž) a viacero rekreačných stredísk. V povodí sa nachádza CHKO Pálava, zaradená medzi biosférické rezervácie. Väčšie mestá na Dyji: Znojmo, Břeclav.

Hainburg an der Donau — mesto v severovýchodnom Rakúsku v spolkovej krajine Dolné Rakúsko na Dunaji v blízkosti hranice so Slovenskom západne od Bratislavy v Devínskej bráne (Porta Hungarica); 6,5 tis. obyvateľov (2017). Priemysel tabakový, textilný, potravinársky (mlynársky). Založené v poslednej tretine 11. stor., od 1244 mesto, v stredoveku patrilo k významným rakúskym mestám. Stavebné pamiatky: ruiny hradu (založený 1050, v 2. pol. 12. stor. prebudovaný, 1683 spolu s mestom zničený Turkami); zvyšky mestských hradieb (1. pol. 13. stor.), z ktorých sa zachovali tri brány – Viedenská (Wienertor; dnes mestské múzeum), Uhorská (Ungartor) a Rybárska (Fischertor), ako aj vodná veža (pôvodne hrad založený v pol. 12. stor.); mestský farský kostol Heiligen Aposteln Philippus und Jacobus (1. pol. 13. stor., po 1683 barokovo prestavaný); rokokový mariánsky stĺp (1749) a i. V blízkosti Hainburgu zvyšky rímskeho mesta Carnuntum. Oblasť v okolí Hainburgu je súčasťou národného parku Donau-Auen.

Hallein [-lajn] — mesto v severozápadnom Rakúsku v spolkovej krajine Salzbursko na rieke Salzach pri hranici s Nemeckom; 21-tis. obyvateľov (2017). Až do 1989, keď boli vyčerpané bane na soľ zatvorené, najvýznamnejší producent soli v oblasti. Soľ pod vrchom Dürnberg (810 m n. m.) ťažili z hĺbky až 120 m už Kelti (asi od 600 pred n. l. až do neskororímskej doby). Koncom 12. stor. bola ťažba obnovená, pri baniach vzniklo mesto Hallein, ktoré 1230 získalo mestské práva. Stavebné pamiatky: v starom meste meštianske domy (prelom 15. – 16. stor.) s barokovými a rokokovými priečeliami z 18. stor., klasicistický halový dekanátny kostol (1769 – 75, z pôvodnej stredovekej stavby sa zachoval iba gotický chór), budova bývalého Soľného úradu (1654); keltské múzeum. Južne od Halleinu sú kúpele Bad Dürnberg s múzeom a hrobkou hudobného skladateľa F. X. Grubera (autor vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc) a s turisticky sprístupnenou soľnou baňou pod vrchom Dürnberg dostupnom lanovkou, na Dürnbergu je jedno z najvýznamnejších keltských pohrebísk v Európe.

Hallstatt [-štat] — obec v Rakúsku v spolkovej krajine Horné Rakúsko v oblasti Salzkammergut (historicky Soľná komora) južne od mesta Bad Ischl na svahoch masívu Dachstein na západnom brehu Halštatského jazera; 774 obyvateľov (2017). Soľná baňa, ťažba soli v okolitých horách už v neolite, v rímskej dobe a vo včasnom stredoveku prerušená, obnovená 1305, 1311 dostal Hallstatt právo trhu. Stavebné pamiatky: neskorogotický farský kostol Mariae Himmelfahrt (1505), pri ňom kostnica (asi 1 200 ľudských lebiek pomaľovaných kvetinovými vzormi, mnohé s menom, dátumom a príčinou smrti). Múzeum (po viedenskom Prírodovednom múzeu najbohatšie zbierky halštatskej kultúry). Turistické stredisko, jedno z najkrajších miest oblasti Salzkammergut rozložené na terasách príkreho svahu. V blízkosti Hallstattu sa nachádzajú klimatické a minerálne kúpele Bad Goisern s jódovou vodou, jaskynné systémy a vrch Salzberg (1 030 m n. m.) s najstaršími soľnými baňami v Európe (Salzweten).

Významné archeologické nálezisko. V časti Salzberg ležiacej 450 m nad jazerom bolo objavené sídlisko a pohrebisko z 1. pol. 1. tisícročia pred n. l. zo staršej železnej doby (→ halštatská kultúra). Bohaté pohrebisko a nálezy zvnútra vrchu dokazujú, že oblasť bola v minulosti centrom ťažby a obchodu so soľou. Prvé systematické výskumy v areáli pohrebiska sa uskutočnili 1846 – 63. V tom období bolo preskúmaných 980 hrobov a získaných asi 19 500 predmetov. Celkový počet hrobov sa dnes odhaduje na 2 000, z nich bolo doteraz preskúmaných približne 1 300. Pochovávať sa do nich začalo okolo 800 pred n. l., posledné hroby sú asi zo 400 – 350 pred n. l. Veľmi bohato boli vybavené bojovnícke hroby s mečmi a dýkami, ktoré pravdepodobne patrili majiteľom soľných baní. Medzi milodarmi prevažujú náramky, spony, ihlice, nákrčníky, zdobené plechové pásy, jantárové perly a bronzové nádoby. Bohatstvo plynúce z obchodu so soľou zapríčinilo sociálnu diferenciáciu obyvateľstva. Soľné bane s dlhými šachtami boli vo viacerých revíroch v nadmorskej výške 1 000 – 1 200 m n. m. V soli sa zakonzervovalo aj mnoho predmetov z organického materiálu (zvyšky tkanín z ovčej vlny a ľanu), ktoré sú dokladom pracovných postupov, oblečenia baníkov a i. Odev baníkov bol z kože a kožušín, nosili ploché alebo zahrotené kožené čiapky. Pri práci používali rôzne mlaty, soľ sa lopatami nakladala do vriec z hovädzej kože, ktoré vynášali na povrch. Na ošetrovanie rán sa používala liečivá bylina deväťsil. Zánik baní nie je definitívne vysvetlený, príčinou mohla byť banská katastrofa, ale aj keltská expanzia na prelome 5. a 4. stor. pred n. l. Hallstatt je súčasťou územia Hallstatt-Dachstein 1997 zapísaného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hallstätter See [-šte- zé] → Halštatské jazero

Halštatské jazero, nem. Hallstätter See — jazero ľadovcového pôvodu v Rakúsku v Alpách pod horskou skupinou Dachstein; dĺžka 8 km, šírka 1 – 2 km, maximálna hĺbka 125 m. Lodná doprava. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Hartberg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko 72 km od Wiener Neustadtu; 6,5 tis. obyvateľov (2017). Územie mesta osídlené od prehistorických čias, 860 je doložený kostol (najstarší v Štajersku), ktorý bol v 9. stor. počas vpádu Maďarov zničený, 1128/29 postavený hrad (prvýkrát spomínaný 1147). Mesto prvýkrát písomne doložené ako trhové 1166, mestské práva 1286. Stavebné pamiatky: mestský farský kostol Sankt Martin (12. – 16. stor., 1745 – 60 zbarokizovaný), románsky karner Sankt Michael (2. pol. 12. stor.), mestské opevnenie (13. stor.), pútnický kostol Maria Lebing (1472), viacero domov zo 16. – 18. stor. s polovalbovou strechou, zámok (16. stor.) s arkádovým dvorom.

Hausruck [-ruk] — horský chrbát v Rakúsku v podhorí Álp medzi riekami Inn a Traun; dĺžka 30 km, najvyšší vrch Göbelsberg, 801 m n. m. Zalesnené územie s rozvinutým lesným hospodárstvom. Na južnom svahu hnedouhoľný revír. Vo výške 600 m n. m. železničný tunel dlhý 600 m. Juhozápadným pokračovaním horského chrbta Hausruck je Kobernausser Wald (do 777 m n. m.).

Isar — rieka v Rakúsku a Nemecku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 295 km, rozloha povodia 8 370 km², priemerný ročný prietok v ústí 175 m³/s. Pramení v Rakúsku v Tirolsku v horskej skupine Karwendel, tečie predpolím Álp, do Dunaja ústi v Nemecku v Bavorsku južne od mesta Deggendorf. Väčšie prítoky: Loisach, Amper (ľavostranné). Využívaná energeticky a na splavovanie dreva. Väčšie mestá na Isare: Mníchov, Freising, Landshut.

Judenburg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko na rieke Mura; 9-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovospracujúci (výroba oceľových konštrukcií), chemický (výroba plastov), drevársky.

Judenburg prvýkrát písomne doložený 1075, od 1224 mesto. Postupne sa tam usádzali židovskí obchodníci (Židia boli z Judenburgu vyhnaní 1496). Na prelome 13. a 14. stor. predstavovalo významné obchodné centrum (o. i. tam existovala mincovňa). Mesto viackrát vyhorelo. Po 2. svetovej vojne tam bol zriadený tábor pre presídlených Židov.

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nikolaus (15. – 16. stor., prestavaný v 17. stor.), mestská veža (1449, prestavaná v 16. stor.), kostol Magdalenenkirche (okolo 1360, s vitrážami asi z 1400 a s freskami asi z 1370), bývalý kostol Jesuitenkirche (1364, prestavaný 1621 – 58) s bývalým jezuitským kláštorom (1620, na mieste staršieho, augustiniánskeho kláštora založeného 1364), kostol Kalvarienbergkirche (1720). Mestské historické múzeum (založené 1948). V blízkosti mesta ruiny hradu Liechtenstein (1140, prestavaný v 13. stor.), zámok Neu Liechtenstein (okolo 1650).

Kapfenberg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko na rieke Mürz; 22-tis. obyvateľov (2011). Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, elektrotechnický.

Mesto pravdepodobne vzniklo v okolí hradu postaveného okolo 1144 (písomne doložený 1173), 1256 doložené ako trhová obec. V 14. – 15. stor. sa tam ťažilo železo. Koncom 18. a zač. 19. stor. Kapfenberg trpel napoleonskými vojnami, v 19. stor. ho postihli prírodné katastrofy (1814 požiar). Jeho rozvoj je spojený s rozmachom železiarskeho a oceliarskeho priemyslu koncom 19. stor. Od 1924 mesto. Počas 2. svet. vojny tam bola sústredená zbrojárska výroba, 1944 a 1945 bombardované.

Stavebné pamiatky: hrad Oberkapfenberg (pol. 12. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, v 18. stor. spustol, v 20. stor. opravený, v súčasnosti múzeum a mestské kultúrne centrum), Kostol Sankt Oswald (1330, barokovo prestavaný 1752 – 55), kostol Sankt Martin (pôvodne románky, neskorogoticky prestavaný v 15. – zač. 16. stor.), zámok Schloss Wieden (17. – 18. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 18. stor.), barokový mariánsky stĺp (1738).

Karnburg, slovin. Krnski grad — obec v juž. Rakúsku v spolkovej krajine Korutánsko, súčasť katastrálneho územia trhovej obce Maria Saal (slovinsky Gospa Sveta). Od konca 6. stor. osídlené slovanskými Karantáncami (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), centrum jedného z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev – Karantánie (do konca 8., resp. do zač. 9. stor.). V 2. pol. 9. stor. tam vznikla karolovská falc (Curtis Carantana), z ktorej sa zachovali len dnešný rímskokatolícky kostol Pfalzkirche (pôvodne kaplnka falce; doložený 927, považovaný za najstarší zachovaný kostol vo vých. Alpách) a zvyšky karolovského múru. Pri kostole sa našiel tzv. Kniežací kameň (slovinsky Knežji kamen, nem. Fürstenstein) zo sekundárne upravenej hlavice rímskeho iónskeho stĺpu, na ktorom mal prebiehať intronizačný obrad slovanských kniežat sídliacich v Karnburgu (jeho vyobrazenie sa nachádza aj na 2-centovej slovinskej eurominci).

Karnské Alpy, nem. Karnische Alpen, tal. Alpi Carniche — horská skupina v Južných Vápencových Alpách (Východné Alpy) juž. od Drávy na hranici Talianska a Rakúska ohraničená dolinou rieky Gail (prítok Drávy) na severe, pohorím Karavanky na východe, Júlskymi Alpami na juhu a Dolomitmi na západe. Karnské Alpy sú budované vápencami, dolomitmi, pieskovcami, bridlicami, kriedovými usadeninami a i. Najvyšší vrch Hohe Warte (Monte Coglians), 2 780 m n. m. Viaceré rekreačné a turistické strediská. Priesmykmi Plöckenpass (Passo di Monte Croce Carnico, 1 361 m n. m.) a Nassfeldpass (Passo di Pramollo, 1 530 m n. m.) vedú cesty spájajúce obidve krajiny.

Kitzbühelske Alpy [kidzbűl-], nem. Kitzbüheler Alpen — horské pásmo v Centrálnych Alpách v Rakúsku medzi pohoriami Steinberge a Vysoké Taury tiahnuce sa v smere východ – západ; dĺžka okolo 80 km, šírka 25 – 35 km. Budované najmä metamorfovanými horninami (kryštalickými bridlicami a i.), ale i dolomitmi a žulami; najvyšší vrch Kreuzjoch, 2 558 m n. m. Turistický ruch; na vrchu Hahnenkamm (nad mestom Kitzbühel, 1 712 m n. m.) so zjazdovkou považovanou za jednu z najťažších sa každoročne (od 1931) usporadúvajú preteky Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní.

Klagenfurt am Wörthersee [klá- vörterzé], do 2007 Klagenfurt — mesto v juž. časti Rakúska na rieke Glan (prítok Drávy) 4 km vých. od jazera Wörthersee, administratívne stredisko spolkovej krajiny Korutánsko; 94-tis. obyvateľov (2013). Priemysel drevársky, kožiarsky, obuvnícky, kovoobrábací, strojársky, potravinársky. Železničný a cestný uzol na trase Viedeň – Rím, medzinárodné letisko. Turistické stredisko. Umelým kanálom (tzv. Lendkanal, dĺžka 4 km) splavným pre výletné lode spojené s jazerom Wörthersee.

Mesto vzniklo na križovatke dôležitých obchodných ciest (doložené 1192 – 99 ako Chlagenvurth), bývalo však opakovane zaplavované, preto bolo opätovne založené 1246 – 52 na dnešnom mieste, asi od 1252 mesto. R. 1268 doložený hrad s mohutným mestským opevnením. Od konca 10. stor. súčasť Korutánskeho vojvodstva (v rámci Nemeckej ríše), od 1335 súčasť rodových dŕžav Habsburgovcov (od 1526 habsburskej ríše). Viackrát postihnuté požiarmi (1329, 1514, 1723) a zemetraseniami (1511, 1690). R. 1518 Maximilián I. daroval mesto korutánskym zemským stavom, 1518 – 1848 hlavné mesto Korutánska (1787 – 93 aj sídlo katolíckych biskupov); v priebehu 16. stor. zrekonštruované a rozšírené. V 2. polovici 16. stor. sa veľká časť korutánskej šľachty pridala k reformácii, od 1595 počas protireformácie sa veľa protestantov z mesta vysťahovalo. R. 1797, 1805 a 1809 obsadené napoleonskými vojskami, ktoré zničili mestské hradby. V 19. stor. centrum kultúrneho rozvoja Korutánskych Slovincov (slovinský názov Klagenfurtu Celovec). R. 1919 – 20 súčasť Kráľovstva SHS. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. Od 2007 súčasný názov. Stavebné pamiatky: pôvodne gotický rímskokatolícky kostol Heiligengeistkirche (14. stor., 1630 – 39 barokovo prestavaný, 1674 pristavený kláštor uršulínok), renesančný palác krajinského snemu Landhaus (1574 – 94, barokové fasády z 1740), Klagenfurter Dom (Dom- und Stadtpfarrkirche Heiligen Petrus und Paulus, 1582 – 91; pôvodne protestantský kostol priľahlej nemocnice, 1600 odovzdaný jezuitom, od 1787 katedrála), renesančný dom, tzv. Alte Burg (pôvodne kolégium pre protestantskú šľachtu, 1586; baroková kaplnka s pôvodne iluzívnymi freskovými maľbami, 1734; v súčasnosti tam sídli Múzeum moderného umenia), kostoly Marienkirche (1613 – 24, prestavaný v 18. stor.) a Benediktinerkirche (1613), rímskokatolícky barokový kostol Sankt Egid (1692 – 97; na mieste pôvodného zo 14. stor.), námestie so stavbami zo 16. – 18. stor. (Stará radnica alebo Welzerov palác, 1600; viacero meštianskych domov; fontána s drakom v štýle manierizmu, koniec 16. – 17. stor.), barokový dvojvežový kostol Kreuzberglkirche (1742), biskupský palác (1769 – 76), evanjelický kostol Johanneskirche (1864), secesné Mestské divadlo s prvkami historizmu (1908 – 10, architekti F. Fellner a H. Helmer), v časti Viktring bývalý cisterciánsky kláštor s kostolom (začiatok 13. stor., viackrát prestavaný); kanál k jazeru Wörthersee (Lendkanal, polovica 16. stor.). Univerzita. Divadlá, galérie, múzeá.

Knittelfeld — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko; 11-tis. obyvateľov (2013). Prvýkrát písomne doložené 1224, od 1302 mesto. Počas 1. svet. vojny tam bol tábor pre vojnových zajatcov, počas 2. svet. vojny bombardované spojeneckými vojskami a takmer zničené.

Stavebné pamiatky: pravoslávny kostol (pôvodne kapucínsky z 1705 – 09, po požiari 1834 prestavaný, 1969 upravený), Kostol sv. Jána Krstiteľa (1950 – 57, na mieste pôvodného, zničeného 1945 počas náletov).

Köflach — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko; 9,6 tis. obyvateľov (2013). Prvýkrát písomne doložené 1170, 1307 získalo prvé obchodné a trhové výsady, pri ich potvrdení 1470 už predstavovalo významné trhové miesto, od 1766 ťažba uhlia a postupné spriemyselňovanie oblasti, od 1939 mesto. Od 2001 liečebné kúpele, 2003 – 04 výstavba nového kúpeľného komplexu. V časti Piber sa nachádza žrebčín Piber (založený 1798), do ktorého bol po 1. svetovej vojne prenesený z dedinky Lipica v dnešnom Slovinsku tradičný rakúsky chov lipicanov (2016 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) pre Španielsku dvorskú jazdeckú školu (Spanischen Hofreitschule; 2015 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) vo Viedni. Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Magdalény s gotickou vežou (postavený 1643 – 49 po požiari na mieste pôvodného, doloženého 1245, obnovený 1960 a 1966 – 67), v časti Piber renesančný zámok (1696 – 1716).