Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – interná medicína

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 141 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

enterokináza

enterokináza [gr.], enteropeptidáza — enzým tvoriaci sa v črevnej sliznici, meniaci neúčinné proenzýmy vylučované do čreva podžalúdkovou žľazou na aktívne formy (aktivuje trypsinogén na trypsín).

eozinofília

eozinofília [gr.] —

1. zvýšenie počtu eozinofilov v periférnej krvi (→ leukogram) nad 5 % typické pre choroby alergického pôvodu a pre parazitárne ochorenia;

2. schopnosť buniek alebo tkanív farbiť sa eozínom dočervena.

eozinopénia

eozinopénia [gr.] — zníženie počtu až chýbanie eozinofilov v periférnej krvi, najčastejšie pri celkovom poklese bielych krviniek (pod 4 · 109/l krvi), a to najmä pri ťažkých infekčných ochoreniach, pri akútnom strese, popáleninách, infarkte srdca a pri podchladení organizmu i ako nežiaduci účinok pri liečbe glukokortikoidmi. Eozinopénia sa vyskytuje veľmi zriedka, pričom nemá väčší klinický význam.

epikríza

epikríza [gr.] — zhrnutie priebehu choroby a zdravotného stavu pacienta, súčasť dekurzných záznamov v chorobopisoch (píše sa zvyčajne raz za týždeň), záverov prepúšťacích správ z nemocníc a informácií o pacientovi. Obsahuje aj diagnostické a terapeutické ciele ošetrujúceho lekára spolu s odporúčaním ďalšieho postupu lekárskej starostlivosti.

erytrocytúria

erytrocytúria [gr.] — vylučovanie červených krviniek močom.

Fanconiho syndróm

Fanconiho syndróm [-ko-] — poškodenie obličkových tubulov, pri ktorom nastáva porucha spätného vstrebávania aminokyselín, glukózy, fosfátov, bikarbonátov, draslíka, sodíka a iných látok. Syndróm je nazvaný podľa švajčiarskeho lekára Guida Fanconiho (*1892, †1979).

Primárny Fanconiho syndróm je dedičná choroba často spojená s inými dedičnými metabolickými poruchami. Sekundárny Fanconiho syndróm je získaný typ ochorenia vznikajúci napr. pri intoxikácii ťažkými kovmi alebo toluénom, ako aj po aplikácii liekov. Fanconiho syndróm sa môže prejaviť v každom veku – primárny Fanconiho syndróm pretrváva po celý život, sekundárny do skončenia pôsobenia vyvolávajúcej príčiny.

Klinicky sa prejavuje poruchami výživy a vývinu (anorexia, vracanie, dehydratácia), v detstve aj poruchami rastu, u adolescentov následkom nadmerného vylučovania fosfátov močom demineralizáciou kostí, osteomaláciou, osteoporózou, fraktúrami i pseudofraktúrami s častými deformitami najmä dlhých kostí. Liečba je predovšetkým symptomatická, resp. pri sekundárnom Fanconiho syndróme je zameraná na liečbu porúch, ktoré ho vyvolávajú.

febrilný

febrilný [lat.] — horúčkovitý; febrilné kŕče — záchvaty kŕčov objavujúce sa u malých detí (do päť rokov) pri vysokej horúčke.

feochromocytóm

feochromocytóm [gr.] — zvyčajne nezhubný nádor drene nadobličiek (asi v 10 % mimo drene nadobličky, najčastejšie v močovom mechúri, ojedinele na krku) veľkosti čerešne až jabĺčka, ktorý nepretržitým alebo nárazovým vylučovaním nadmerného množstva katecholamínov do krvného obehu vyvoláva trvalé alebo záchvatovité zvýšenie krvného tlaku. Ďalšími najčastejšími príznakmi sú bolesti hlavy, búšenie srdca a nadmerné potenie. Niekedy príznaky vyvolá tlak na nádor pri vyšetrení alebo pri zmene polohy tela, telesná námaha, vysoká alebo nízka teplota prostredia, rozčúlenie a strach, hladovanie, podanie niektorých liekov, alkoholu, kávy, fajčenie a i. Diagnóza sa stanovuje na základe klinického obrazu a overuje sa dôkazom katecholamínov a ich metabolitov (kyselina vanilylmandľová) v plazme a moči, ako aj utrazvukovým a röntgenologickým vyšetrením. Liečba: chirurgická.

fonendoskop

fonendoskop [gr.] — lekársky nástroj na vyšetrovanie pacientov auskultáciou (posluchom). Skladá sa z lievikovitej časti s rezonančnou membránou (prikladá sa na telo) a z plastových alebo z gumových hadičiek so slúchadlami z kovových rúrok zakončených olivami (koncovky – ušné vložky z gumy alebo z plastu), ktoré si lekár vkladá pri vyšetrovaní pacienta do uší. Fonendoskop umožňuje snímanie a zosilňovanie telesných zvukov (zvukových fenoménov – šelesty, ozvy, rachôtky, pískanie, vrzoty, trecie šelesty ap.), ktoré sú sprievodným znakom normálnej alebo patologickej činnosti niektorých orgánov (pľúc, srdca, brucha).

ftizeológia

ftizeológia [gr.] — lekársky odbor zaoberajúci sa prevenciou, diagnostikou a liečbou tuberkulózy.

fyzikálne vyšetrenie

fyzikálne vyšetrenie — objektívne lekárske vyšetrenie pacienta s cieľom získať základné informácie o stave jeho tela a jednotlivých orgánov, pri ktorom lekár využíva svoje zmysly. Začína sa vyšetrením pohľadom (aspekcia), pri ktorom si lekár všíma celkový výzor chorého, napr. stav vedomia, dýchanie, postoj a chôdzu, stav kože a slizníc, nasleduje vyšetrenie pohmatom (palpácia), poklepom (perkusia) a posluchom (auskultácia). Výsledky fyzikálneho vyšetrenia vytvárajú objektívny (fyzikálny) nález, ktorý sa dopĺňa aspoň základným laboratórnym vyšetrením (moč, krv). Fyzikálne vyšetrenie je nevyhnutnou súčasťou každého lekárskeho vyšetrenia a spolu s anamnézou, ktorá mu vždy predchádza, vedie k stanoveniu predbežnej diagnózy a k diferenciálno-diagnostickému rozboru. Na základe analýzy zistených nálezov (anamnestických údajov o chorobe a fyzikálnych nálezoch odchyľujúcich sa od normy) stanoví lekár ďalší diagnostický postup a plán pomocných vyšetrení dôležitých na stanovenie diagnózy. Často už na základe anamnézy a fyzikálneho vyšetrenia celého tela i jednotlivých orgánov môže lekár stanoviť diagnózu a začať s liečbou.

gastroenterológia

gastroenterológia [gr.] — odbor vnútorného lekárstva zaoberajúci sa chorobami tráviacej sústavy (výskumom, diagnózou a liečbou).

geriatria

geriatria [gr.] — lekárska veda zaoberajúca sa diagnostikou a liečbou chorôb starých ľudí, ako aj komplexnou lekárskou starostlivosťou v starobe; → starnutie.

gerontológia

gerontológia [gr.] — náuka o starnutí, starobe a jej chorobách. Gerontológia sa delí na teoretickú (skúma všeobecné biologické aspekty starnutia, funkčné a morfologické zmeny ľudského organizmu, ich príčiny a možnosti ovplyvnenia), klinickú (→ geriatria) a sociálnu (skúma vzájomné vzťahy starého človeka a spoločnosti).

gigantizmus

gigantizmus [gr.] —

1. fytopatol. nenormálne zväčšenie celej rastliny alebo len jej časti;

2. lek. ochorenie prejavujúce sa nadmerným vzrastom, spôsobené nadbytkom somatotropínu v detstve následkom zvýšenej činnosti predného laloka podmozgovej žľazy (napr. pri nádore podmozgovej žľazy); opak: nanizmus.

glomerulonefritída

glomerulonefritída [gr. + lat.] — choroba obličiek charakteristická zápalovými zmenami najmä na glomeruloch, na vzniku ktorých sa významnou mierou zúčastňujú spočiatku imunitné, neskôr aj neimunitné faktory podmieňujúce vývin ochorenia. Glomerulonefritídy sa delia na primárne, ktoré vznikajú pôsobením rôznych imunologických a infekčných faktorov, a sekundárne, pri ktorých je postihnutie glomerulu iba jedným z prejavov systémovej, cievnej, metabolickej alebo genetickej choroby.

Akútne glomerulonefritídy sú obojstranné, náhle vzniknuté zápaly obličiek, pri ktorých sú postihnuté všetky glomeruly. Vyskytujú sa najmä u detí a mladistvých. Vznikajú po bakteriálnej, vírusovej, parazitárnej alebo po plesňovej infekcii (poinfekčné glomerulonefritídy, najčastejšia je postreptokoková glomerulonefritída) a trvajú niekoľko dní až týždňov. Prvé príznaky sa objavujú 6 – 21 dní po angíne, resp. 18 – 21 dní po infekcii kože. Niekedy im predchádzajú nechutenstvo, bolesti hlavy a brucha i neurčité bolesti v driekovej oblasti. K prvým príznakom patria znížené močenie, zvýšené množstvo proteínov a červených krviniek v moči (moč je červenohnedej farby), opuchy najmä na mihalniciach, v oblasti členkov a na predkolení, často aj zvýšený krvný tlak, niekedy nefrotický syndróm. Liečba: základom je pokojový režim; pri opuchoch a vysokom krvnom tlaku nesolená diéta, obmedzenie príjmu tekutín, podávanie liekov na zníženie krvného tlaku.

Rýchlo progredujúca glomerulonefritída (subakútna glomerulonefritída) je glomerulonefritída s rýchlym priebehom, ktorá môže viesť k obličkovej nedostatočnosti. Obyčajne vzniká následkom tvorby protilátok proti bazálnej membráne glomerulu, zriedkavejšie pri vysokej koncentrácii imunokomplexov. Liečba: podávanie metylprednizolónu, potom prednizónu a cytotoxických imunosupresív, resp. plazmaferéza (čiastočná výmena plazmy). Osobitnou formou rýchlo progredujúcej glomerulonefritídy je Goodpasturov syndróm.

Chronické glomerulonefritídy sú charakteristické postupujúcou sklerózou, tvorbou jaziev až zánikom glomerulov a zmrašťovaním obličiek, následne degeneráciou tubulov a sklerózou obličkových ciev. Prebiehajú pomaly (niekedy trvajú mesiace až roky) a sú najčastejšou príčinou chronickej obličkovej nedostatočnosti. Najčastejšie ide o imunokomplexovú chorobu, kde antigénovou zložkou imunokomplexov sú okrem antigénov mikroorganizmov aj iné exogénne (očkovacia látka, včelí alebo hadí jed) a endogénne antigény (tubulárnych buniek alebo nádorov). Choroba sa začína pomaly a často sa zistí náhodne pri vyšetrení moču alebo krvného tlaku. Spravidla prechádza z latentného štádia cez chronický nefritický (zvýšená erytrocytúria, menšia proteinúria, vysoký krvný tlak), resp. nefrotický syndróm (veľká proteinúria, opuchy, menšia erytrocytúria, vysoký krvný tlak) do chronickej obličkovej nedostatočnosti. Na stanovenie konečnej diagnózy, výber vhodnej liečby a určenie prognózy je potrebná obličková biopsia. Liečbu riadi špecialista – nefrológ. Pacient sa musí šetriť a svoj výkon prispôsobiť stupňu poškodenia obličiek. Dôležité je zlikvidovať streptokokové ložiská penicilínom.

glykemická krivka

glykemická krivka — grafické sledovanie glykémie po jednorazovom podaní glukózy nalačno (orálny glukózový tolerančný test).

glykozúria

glykozúria [gr.] — prítomnosť glukózy v moči. Najčastejšie sa vyskytuje pri cukrovke (diabetická glykozúria) a v 90 % prípadov je spojená s hyperglykémiou. Nediabetická glykozúria sa vyskytuje vtedy, ak je výsledok orálneho glukózového tolerančného testu negatívny. Môže byť trojakého druhu: 1. fyziologická glykozúria, ktorá vzniká vtedy, keď glomerulárna filtrácia glukózy prekročí maximálnu schopnosť tubulov resorbovať glukózu z primárneho moču; 2. glykozúria v gravidite je následkom zvýšenej glomerulárnej filtrácie a zníženej tubulárnej reabsorpcie glukózy (vyskytuje sa u 10 – 15 % tehotných žien); 3. renálna glykozúria, ktorá vzniká pri normálnom obličkovom prahu glykémie; vyskytuje sa pri vrodenej poruche transportu glukózy v tubuloch alebo pri nefrotickom syndróme, v gravidite alebo pri Fanconiho syndróme.

Goodpasturov syndróm

Goodpasturov syndróm [gudpásčerov] — rýchlo progredujúca glomerulonefritída, pri ktorej sa protilátky viažu nielen na bazálnu membránu glomerulárnych kapilár, ale aj na bazálne membrány kapilár pľúc. Autoimunitné ochorenie charakteristické hematúriou, hemoptýzou (vykašliavanie krvi), kašľom, dýchavičnosťou a rýchlym vznikom obličkovej nedostatočnosti. Pľúcne príznaky zvyčajne predchádzajú poškodeniu obličiek. Liečba: podávanie kortikoidov, imunosupresív, plazmaferéza. Nazvaný podľa amerického patológa Ernesta Williama Goodpastura (*1886, †1960), ktorý ochorenie v roku 1919 opísal ako prvý.

grganie

grganie, eruktácia — krátkodobé výrazné vypudenie nahromadeného vzduchu zo žalúdka alebo z pažeráka ústami. Fyziologicky k nemu dochádza po výdatnom jedle, môže sa tiež vyskytovať pri ťažšie prebiehajúcich chorobách žalúdka alebo pri nadmernom požívaní bublinkových nápojov. Zvyčajne nevyžaduje liečbu.

gynekomastia

gynekomastia [gr.] — nadmerné, neprimerané zväčšenie prsných žliaz u mužov. Pravá gynekomastia je podmienená hormonálne (relatívne zvýšenie hladiny ženských pohlavných hormónov u muža, napr. aj hormonálna nerovnováha v puberte), pričom je hmatateľná prsníková žľazová štruktúra. Nepravá gynekomastia (zmnoženie tukového tkaniva napr. pri obezite) sa vyskytuje pri zvýšenom ukladaní tukového tkaniva v oblasti prsnej žľazy. Pravá gynekomastia býva sprievodným príznakom pri vleklých pečeňových chorobách u mužov alebo nežiaducim účinkom pri liečbe niektorými liekmi. Obyčajne si nevyžaduje liečebný zákrok, v niektorých extrémnych prípadoch sa však môže riešiť chirurgicky.

helioterapia

helioterapia [gr.] — liečba pomocou slnečného žiarenia. Využíva sa v balneoterapii a klimatoterapii.

hematológia

hematológia [gr.] — náuka o krvi a krvinkách. V medicíne samostatný vedný odbor pozostávajúci z dvoch vzájomne súvisiacich vedných disciplín – hematológie a transfúziológie. Hematológia sa zaoberá prevenciou, diagnózou, liečbou a dispenzarizáciou chorôb krvi, krvotvorných buniek a orgánov (klinické a laboratórne vyšetrenia), ako aj výskumom ich fyziológie a patofyziológie. Transfúziológia sa zaoberá vyšetrovaním darcov, odberom a využívaním krvi a jej zložiek, ich spracovaním a racionálnym liečebným využitím pri dodržiavaní bezpečnosti pre darcu a príjemcu.

hematúria

hematúria [gr.] — prítomnosť krvi v moči. Zisťuje sa pri ochoreniach obličiek, močových ciest a prostaty (zápaly, úrazy, nádory, kamene), pri poruchách zrážania krvi alebo antikoagulačnej liečbe, niekedy aj pri extrémnej fyzickej záťaži. Pri makroskopickej hematúrii je okom viditeľná zmena sfarbenia moču (od jasnočervenej až po čokoládovohnedú), mikroskopická hematúria sa zistí pri vyšetrení moču (indikátorovým papierikom alebo mikroskopicky).

hemoglobinémia

hemoglobinémia [gr. + lat. + gr.] — zvýšené množstvo hemoglobínu v krvi zvyčajne v dôsledku nadmernej hemolýzy. Hemoglobín prestupuje do moču a následná hemoglobinúria môže spôsobiť poškodenie obličiek.

hemoglobinúria

hemoglobinúria [gr. + lat. + gr.] — prítomnosť hemoglobínu v moči. Paroxyzmálna chladová hemoglobinúria je zriedkavé nezhubné autoimunitné ochorenie charakteristické záchvatmi hemoglobinúrie vyvolanými chladom. Prejavuje sa zimnicou, horúčkou, bolesťami brucha, chrbta, hlavy a končatín. Moč je sfarbený dočervenohneda (obsahuje voľný hemoglobín). Akútna forma sa vyskytuje pri niektorých vírusových ochoreniach, chronická napr. pri syfilise. Paroxyzmálna nočná hemoglobinúria je získané ochorenie kmeňových buniek kostnej drene charakteristické epizódami vnútrocievnej hemolýzy počas spánku (hemolytická anémia). Vzniká následkom somatickej mutácie génov pre membránové lipoproteíny a glykoproteíny. Pri pochodovej hemoglobinúrii nastáva poškodenie červených krviniek pri mechanickom poškodení malých ciev, napr. na povrchu kostí, kontrakciou svalov pri fyzickej záťaži, po operácii chlopní a i.

hemogram

hemogram [gr.] — výsledok vyšetrenia krvného obrazu.

hemoptoe

hemoptoe [gr.] — vykašliavanie väčšieho množstva krvi z dýchacích ciest alebo z pľúc. Príčinou bývajú rôzne pľúcne a mimopľúcne ochorenia. Patria sem: 1. bronchopulmonálne ochorenia (akútny zápal priedušiek, zápal pľúc, pľúcna tuberkulóza, parazitárne a mykotické ochorenia pľúc, vírusové infekcie, nádory pľúc, cudzie telesá); 2. úrazy hrudníka (zlomeniny rebier, poranenia dýchacích ciest); 3. choroby srdca a ciev malého krvného obehu (pľúcny edém, pľúcna embólia, srdcové chyby, pľúcna hypertenzia); 4. choroby krvi (poruchy zrážania krvi, leukémia) a i. Príznaky závisia od množstva vykašľanej krvi, pri stredne ťažkom až masívnom hemoptoe sú to dýchavica, dráždenie na kašeľ a zvýšená dychová a pulzová frekvencia. Zdroj krvácania sa potvrdzuje bronchoskopiou. Liečba: zabezpečenie voľných dýchacích ciest, upokojenie pacienta, prísny pokoj na lôžku v polosede, včasná diagnostika a liečba základnej choroby.

hemoterapia

hemoterapia [gr.] — liečba podávaním krvi alebo jej zložiek; → transfúzia krvi.

hemozoín

hemozoín [gr.] — žlto-čierny pigment tvoriaci sa v plazme schizontov plazmódií z hemoglobínu červených krviniek.

hepatitída

hepatitída, zápal pečene — poškodenie pečeňového tkaniva s následnou zápalovou reakciou vyvolané infekčnými, toxickými, metabolickými, obehovými a inými faktormi. Hepatitídy sa delia na akútne, chronické, nešpecifické reaktívne a granulómové. Akútna hepatitída je najčastejším zápalovým ochorením pečene, ktorého príčinou môžu byť hepatotropné vírusy (akútna vírusová hepatitída), bakteriálne infekcie (napr. brucelóza, salmonelóza, tuberkulóza), toxické látky (alkohol, organické rozpúšťadlá, rastlinné jedy) a niektoré lieky.

Akútna vírusová hepatitída sa prejavuje príznakmi pripomínajúcimi chrípku (zvýšená telesná teplota, bolesti celého tela, zápal horných dýchacích ciest) alebo ochorenie tráviaceho traktu (nechutenstvo, vracanie, hnačka, bolesť brucha) s ožltnutím kože, očných bielkov a slizníc (→ žltačka). Zdrojom nákazy môže byť infikovaný človek. Akútnu vírusovú hepatitídu typu A vyvoláva RNA vírus z čeľade Picornaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu E vírus z čeľade Caliciviridae, prenos sa uskutočňuje fekálno-orálnou cestou (špinavé ruky, kontaminovaná voda alebo potraviny), inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Ochorenie môže prebiehať niekedy v malých epidémiách, jeho výskyt podmieňuje sociálno-ekonomická úroveň obyvateľstva. Pre hepatitídy typu E sú charakteristické vodné epidémie najmä v rozvojových krajinách. Akútnu vírusovú hepatitídu typu B vyvoláva vírus z čeľade Hepadnaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu C vírus z čeľade Flaviviridae, prenášajú sa predovšetkým krvou (transfúzia, poranenie zdravotníkov), pohlavným stykom (najmä hepatitída typu B, hepatitída typu C len 5 % prípadov), možný je aj prenos z matky na dieťa (hepatitída typu C 3 – 5 % prípadov); inkubačná doba pri hepatitíde typu B je 4 – 24 týždňov, pri hepatitíde typu C 2 – 24 týždňov. Do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdrojom prenosu hepatitídy typu B a C najmä transfúzne prípravky, v súčasnosti je rizikovým faktorom najmä vnútrožilové užívanie drog. V prevencii hepatitídy typu B sa uplatňujú pasívna imunizácia špecifickými imunoglobulínmi do 8 dní po kontaminácii infekčným materiálom a celoplošné očkovanie novorodencov. Kombinovaná vakcína proti hepatitíde typu A a B je v súčasnosti najefektívnejší spôsob aktívnej imunizácie proti obidvom typom ochorenia. Vakcína proti hepatitíde typu C zatiaľ nie je známa, prevencia preto spočíva v náležitej osobnej hygiene, v tvorbe protiinfekčných bariér v nemocniciach a v dialyzačných centrách, ako aj v boji proti drogovej závislosti a v obmedzovaní poškodenia drogami (jednorazové striekačky). Prenos akútnej vírusovej hepatitídy typu D, ktorú vyvoláva vírus delta z čeľade Arenaviridae, sa uskutočňuje buď súčasne s prenosom akútnej vírusovej hepatitídy typu B (súčasná infekcia), alebo ide o tzv. superinfekciu. Z epidemiologického hľadiska majú osobitný význam bezpríznakové infekcie (akútna hepatitída typu B až 90 % prípadov). Diagnóza akútnej vírusovej hepatitídy sa opiera o vyšetrenie protilátok. Sérologické rozlíšenie akútnej vírusovej hepatitídy typu C od chronickej hepatitídy nie je možné. Liečba akútnej vírusovej hepatitídy: základom je pokoj na lôžku, diéta, v niektorých prípadoch podávanie roztokov glukózy a aminokyselín alebo kortikoidov, pri akútnej hepatitíde typu C aj interferónu alfa. Lieková a toxická hepatitída je akútny, veľmi zriedkavo chronický zápal pečene spôsobený účinkom rôznych liekov alebo toxických látok, alkoholová hepatitída vzniká následkom alkoholizmu a je najčastejšou príčinou cirhózy pečene.

Chronické hepatitídy predstavujú skupinu ochorení rozličného pôvodu, charakteristických dlhotrvajúcim zápalovým procesom (trvá viac ako 6 mesiacov) pečene s poškodením pečeňového tkaniva, ktoré sa môže rozvinúť do cirhózy pečene. Diagnostika sa zakladá na biochemickom a imunologickom vyšetrení, pri hepatitíde typu C aj na genetickom vyšetrení vyvolávajúceho vírusu. Najčastejšou príčinou chronickej hepatitídy sú vírusy hepatitídy typu B a C, autoimunitné procesy, xenobiotiká (lieky) a alkohol. Chronické vírusové hepatitídy sa môžu prejavovať napr. zvýšenou únavnosťou, nevoľnosťami, anorexiou alebo bolesťami brucha až žltačkou, často však prebieha bez klinických príznakov a zistí sa náhodne pri darovaní krvi alebo pri preventívnom vyšetrení. Akútne vírusové hepatitídy typu A a E nikdy neprechádzajú do chronického štádia, asi u 10 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu B (pri perinatálnom prenose takmer u 100 %) a až u 80 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu C sa vyvíja chronická hepatitída. Do cirhózy pečene progreduje 20 – 40 % chronických hepatitíd typu B a 40 – 60 % chronických hepatitíd typu C. Chronické hepatitídy typu B a C sú aj významnými rizikovými faktormi vzniku karcinómu pečene. Liečba: podávanie špeciálnych antivirotík, imunomodulancií, racionálne stravovanie, úprava životosprávy. Autoimunitná hepatitída je progresívny zápal pečene, pri ktorom má rozhodujúcu úlohu imunologická reakcia namierená proti hepatocytom. Predpokladá sa, že vzniká u geneticky vhodných jedincov pod vplyvom spúšťacích faktorov, napr. liekov alebo vírusov. Postihuje zväčša mladšie ženy. Prejavuje sa slabosťou, únavou, bolesťami v pravom rebrovom oblúku a v kĺboch, poruchami menštruačného cyklu a kolísavou žltačkou. Pri stanovení diagnózy je rozhodujúca biopsia pečene. Liečba: podávanie kortikosteroidov a imunosupresív, pokoj na lôžku, strava bohatá na proteíny a vitamíny, prísny zákaz pitia alkoholu. Poliekovú chronickú hepatitídu môže vyvolať podanie niektorých liekov (napr. oxyfenizatínové preháňadlá, metyldopa a nitrofurantion). Predpokladá sa, že pečeňové lézie vyvolávajú toxické intermediárne produkty vznikajúce pri biotransformácii liekov. Alkoholová chronická hepatitída je zvláštny variant alkoholovej pečeňovej choroby vznikajúci po dlhodobej konzumácii alkoholu v dennej dávke vyše 80 – 100 g. Nešpecifická reaktívna hepatitída nie je prejavom samostatného ochorenia pečene (sprevádza iné ochorenia), granulómová hepatitída je sprievodným znakom pri infekčných ochoreniach, systémových ochoreniach a liekovej reakcii, pri ktorej sa vytvárajú granulómy.

hepatomegália

hepatomegália [gr.] — zväčšenie pečene z rozličných príčin (hepatitída, nádor, ukladanie tuku – steatóza a i.). Zväčšenú pečeň možno zistiť pri vyšetrení brucha pohmatom, najčastejšie pri vyšetrení ultrazvukom.

hepatopatia

hepatopatia [gr.] — bližšie neurčené ochorenia pečeňového tkaniva (napr. zápal, degenerácia, dystrofia, nekróza, cirhóza, steatóza, amyloidóza) v akútnej a chronickej forme bez ohľadu na etiológiu.

hnačka

hnačka, diarea, diarrhoe diarrhoea — zvýšená frekvencia vyprázdňovania stolice (viac ako 3-krát denne) riedkej až tekutej konzistencie (viac ako 80 % vody) s hmotnosťou viac ako 200 gramov za 24 hodín a so zvýšením frekvencie pohybov čriev. Hnačka nie je choroba, ale symptóm, ktorým sa prejavujú rôzne ochorenia tráviaceho traktu (napr. čriev, žalúdka, podžalúdkovej žľazy, pečene), ale aj iných orgánov (napr. štítnej žľazy), alebo môže byť sprievodným znakom systémových ochorení, napr. osýpok a žltačky. Charakteristická je akútnosť vyprázdňovania a bolesti brucha (často kŕčovitého charakteru). Môže byť dôsledkom prevahy osmoticky aktívnych látok v čreve (osmotická hnačka), zvýšeného vylučovania alebo zníženého vstrebávania minerálov (sekrečná hnačka), zvýšenej pohyblivosti čriev alebo dôsledkom zápalových zmien v čreve s tvorbou hlienu, krvácaním a prítomnosťou hnisu (zápalová hnačka). Akútna hnačka (trvá menej ako 2 – 3 týždne) je vyvolaná predovšetkým infekciami alebo diétnou chybou, niekedy aj alergiami (napr. alergia na bielkovinu kravského mlieka), liekmi, otravami a stresom. Chronická hnačka (trvá viac ako 3 – 6 týždňov) môže vzniknúť bez zreteľného ochorenia tráviacej sústavy (podmienená je najmä nervovými a psychickými vplyvmi) alebo môže mať organickú príčinu (napr. zápal čriev, nedostatočná činnosť podžalúdkovej žľazy, porucha vstrebávania). Liečba: úprava diéty, dostatok tekutín, eliminácia vyvolávajúcej príčiny, resp. liečba základného ochorenia.

hospitalizmus

hospitalizmus [lat.] — porucha zdravotného stavu vyvolaná dlhodobým alebo opakovaným pobytom v nemocnici alebo v inom zdravotníckom ústave. Vyskytuje sa najmä u starých, osamelých a chronicky chorých ľudí, ktorí sú opakovane hospitalizovaní. Prejavuje sa meravosťou, chradnutím a slabosťou.

V užšom význame porucha vývinu detskej osobnosti vyvolaná dlhodobým umiestnením v nemocnici alebo v kolektívnom zariadení, v ktorom dieťa nedostáva dostatočné množstvo podnetov. Pozoruje sa u detí vo veku do jedného roka, keď je dieťa oddelené od matky alebo od jej vplyvu.

hydrargyrizmus

hydrargyrizmus [gr.], aj hydrargýria, hydrargyróza — otrava ortuťou alebo jej zlúčeninami (→ otrava).

hydronefróza

hydronefróza [gr.] — rozšírenie obličkovej panvičky a obličkových kalichov spôsobené nahromadeným močom, keď neúplná prekážka bráni jeho odtoku. Hydronefróza môže byť vrodená alebo získaná, môže postihovať jednu alebo obidve obličky. Príčinou vrodenej hydronefrózy sú vývinové chyby panvičky a odvodných močových ciest, príčinou získanej hydronefrózy prekážky v odvodných močových cestách (močové kamene, nádory, zrasty a i.). Vrodené hydronefrózy prebiehajú väčšinou bez príznakov, často sa zistia náhodne pri infekcii alebo pri úraze. Diagnóza sa stanovuje ultrasonograficky, röntgenologicky a rádioizotopovým vyšetrením. Liečba: chirurgická.

hydrops

hydrops [gr.] — nahromadenie tkanivovej tekutiny v telových dutinách a v tkanivách; vodnatieľka.

hypacidita

hypacidita [gr. + lat.], hypoacidita — znížená kyslosť žalúdočnej šťavy napr. pri nedostatočnej tvorbe kyseliny chlorovodíkovej. Je sprievodným javom niektorých ochorení žalúdka (napr. chronického zápalu žalúdka). Opak hyperacidita.

hyperacidita

hyperacidita [gr. + lat.] — zvýšená kyslosť žalúdočnej šťavy (pri nadmernej tvorbe kyseliny chlorovodíkovej); opak hypacidita.

hyperkorticizmus

hyperkorticizmus [gr. + lat. + gr. > lat.] — zvýšená hormonálna činnosť kôry nadobličiek, Cushingov syndróm; opak hypokorticizmus.

hyperparatyreóza

hyperparatyreóza [gr.], hyperparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené zvýšenou sekréciou parathormónu prištítnymi žľazami. Rozlišuje sa primárna (zvýšenie sekrécie parathormónu nezávisí od potrieb organizmu, jeho produkcia je autonómna), sekundárna (zvýšená sekrécia parathormónu je kompenzačnou reakciou na zvýšenie potreby parathormónu pri ochoreniach spojených s nedostatkom vápnika v organizme, najčastejšie pri získaných ochoreniach obličiek) a terciárna hyperparatyreóza (pri dlhšie trvajúcej sekundárnej hyperparatyreóze). Hyperparatyreóza sa prejavuje zvýšenou koncentráciou vápnika v krvi (hyperkalciémia) a v moči (hyperkalciúria) a kombináciou príznakov z postihnutia kostí (demineralizácia kostí), obličiek (infekcie močových ciest, močové kamene) a tráviaceho traktu (vredy žalúdka, zápal podžalúdkovej žľazy). Najčastejšou príčinou jej vzniku je adenóm niektorej prištítnej žľazy, zriedkavejšie hyperplázia parenchýmu prištítnych žliaz alebo nádor. Diagnóza sa potvrdzuje priamym vyšetrením zvýšenej hladiny parathormónu v sére. Liečba: chirurgické odstránenie prištítnych žliaz. Opak: hypoparatyreóza.

hypertenzia

hypertenzia [gr. + lat.] — zvýšený, vysoký krvný tlak, hypertónia. Arteriálna hypertenzia je ochorenie charakteristické dlhodobým, často trvalým zvýšením tepnového krvného tlaku. Môže byť neznámeho pôvodu (primárna, esenciálna hypertenzia) alebo je prejavom iného ochorenia (sekundárna hypertenzia). Na vzniku primárnej hypertenzie sa podieľajú napr. genetické faktory, poruchy funkcie centrálnej nervovej sústavy, stres, nadmerný príjem chloridu sodného (nadmerné solenie) a alkoholu, znížená svalová aktivita a obezita, na vzniku sekundárnej hypertenzie napr. niektoré choroby obličiek a žliaz s vnútornou sekréciou (napr. štítnej žľazy a nadobličiek), srdcové chyby (napr. zúženie aorty), neurologické choroby (napr. cievne mozgové príhody), tehotenstvo (gestačná hypertenzia), ale aj otravy (napr. táliom, olovom) a užívanie niektorých farmák (napr. u žien hormonálne antikoncepčné prostriedky).

Podľa klasifikácie Svetovej zdravotníckej organizácie a Medzinárodnej hypertenziologickej spoločnosti sa za optimálny krvný tlak považuje hodnota 120/80, za normálny krvný tlak hodnota 130/85 a za vyšší normálny krvný tlak hodnota 130 – 139/85 – 89 mm Hg. Za hypertenziu I. stupňa (mierna) sa považujú hodnoty 140 – 159/90 – 99, za hypertenziu II. stupňa (stredná) hodnoty 160 – 179/100 – 109 a za hypertenziu III. stupňa (ťažká) hodnoty 180/110 mm Hg a viac. Každé zvýšenie krvného tlaku nad hranicu, ktorá sa určila ako norma, predstavuje zväčšenie rizika poškodenia najmä arteriálneho riečiska, srdca, mozgu, obličiek a sietnice.

Na základe hlavných rizikových faktorov (fajčenie, vek nad 60 rokov, rodinná anamnéza) existuje malé, stredne veľké a veľmi veľké riziko vzniku hypertenzie. Hypertenzia sa nemusí prejavovať žiadnymi nápadnými príznakmi. Spočiatku sú prítomné bolesti hlavy, závraty, zvýšená únavnosť, nespavosť, búšenie srdca, ako aj znížená psychická a fyzická výkonnosť, neskôr sa môžu pridružiť závažné komplikácie súvisiace s postihnutím srdca, mozgu alebo obličiek (ischemická choroba srdca so zlyhaním srdca, s poruchami rytmu alebo so srdcovým infarktom, cievne mozgové príhody, zlyhanie obličiek), preto je potrebné hypertenziu liečiť a pravidelne kontrolovať. Okrem klasického merania krvného tlaku (pri dodržiavaní zásad správneho merania), 24-hodinového ambulantného monitorovania krvného tlaku a merania krvného tlaku doma samotným pacientom sú pri diagnostikovaní hypertenzie dôležité aj elektrokardiografické vyšetrenia (EKG), echokardiografia, vyšetrenie očného pozadia a základné laboratórne vyšetrenia (moč, krv).

Cieľom liečby hypertenzie je najmä snaha zamedziť vzniku následkov, t. j. poškodeniu orgánov. Základom každej liečby hypertenzie je úprava životného štýlu (obmedzenie príjmu soli a alkoholu, odbúranie stresu napr. relaxačnými technikami, zanechanie fajčenia) a redukcia nadmernej telesnej hmotnosti (diéta s nízkym obsahom tukov, zvýšenie fyzickej aktivity). Farmakologická liečba spočíva v podávaní antihypertenzív. Hodnotenie účinku liečby hypertenzie sa robí meraním krvného tlaku vždy pred užitím ďalšej dávky lieku. Aby sa zabránilo zbytočnému užívaniu antihypertenzív, venuje sa v posledných rokoch pozornosť tzv. hypertenzii bieleho plášťa. Ide o nameranie vysokého krvného tlaku iba počas vyšetrovania lekárom (v ambulancii), kým pri meraní doma pacientom alebo jeho príbuzným sa zvýšené hodnoty nezistia (situačné zvýšenie krvného tlaku vplyvom stresu z návštevy lekára; na diagnostikovanie je vhodné 24-hodinové monitorovanie krvného tlaku. Vyžaduje si len sledovanie, aby sa včas zachytila iná forma hypertenzie. Vzostup krvného tlaku môže byť aj normálnou reakciou organizmu na fyzickú alebo psychickú záťaž.

Trvalé zvýšenie krvného tlaku v pľúcnom riečisku sa nazýva pľúcna hypertenzia (stav, pri ktorom stredný tlak v pľúcnici prekročí hodnotu 20 mmHg). Primárna pľúcna hypertenzia vzniká bez evidentnej príčiny, sekundárna v dôsledku obštrukcie cievneho riečiska (pľúcna embólia), reštrikcie cievneho riečiska (resekcia pľúc) alebo dlhotrvajúcej hypoxie pri chorobách pľúc (chronická obštrukčná choroba pľúc). Hlavným príznakom pľúcnej hypertenzie je dýchavica, niekedy bolesti na prednej strane hrudníka v oblasti srdca a synkopy po záťaži. Portálna hypertenzia je trvalé zvýšenie krvného tlaku vo vrátnici (vena portae hepatis) a v jej riečisku (nad 12 mmHg) najčastejšie v dôsledku cirhózy pečene. Vzniká následkom obštrukcie v portálnom systéme (portálny, vrátnicový žilový systém sa začína v črevných kapilárach a končí sa v pečeňových segmentoch; zahŕňa všetky žily, ktoré odvádzajú krv z brušnej časti tráviaceho traktu, zo sleziny, z podžalúdkovej žľazy a zo žlčníka). Klinickými prejavmi sú rozšírenie kožných žíl okolo pupka, brušná vodnateľnosť a hemoroidy, závažnými komplikáciami napr. krvácanie z pažerákových kŕčových žíl (niekedy smrteľné), encefalopatia, zväčšenie sleziny a bakteriálny zápal pobrušnice. Vnútrolebková hypertenzia, vysoký vnútrolebkový tlak napr. v dôsledku krvácania do mozgu alebo nádoru (opuch mozgu), sa prejavuje bolesťami hlavy, vracaním, zmenami na sietnici oka, vzostupom krvného tlaku a spomalením srdcovej frekvencie, v ťažkých prípadoch poruchami vedomia a vitálnych funkcií (dýchania, krvného obehu).

Opak: hypotenzia.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.