Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – interná medicína

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 145 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

koprológia

koprológia [gr.] — náuka o stolici; vyšetrovanie a skúmanie ľudskej stolice alebo zvieracieho trusu.

konzílium

konzílium [lat.] — porada dvoch alebo viacerých lekárov zvyčajne rôznych špecializácií na stanovenie alebo na spresnenie diagnózy alebo liečby alebo na vyhodnotenie priebehu a prognózy ťažkého alebo nejasného ochorenia určitého pacienta; poradný zbor lekárov.

konzervatívna liečba

konzervatívna liečba — nechirurgický spôsob liečby, liečba neinvazívnymi prostriedkami alebo opatreniami (liekmi, diétou, pokojom, cvičením, fyzikálnymi procedúrami a pod.).

kolagenózy

kolagenózy [gr.] — chronické celkové zápalové choroby spojivového tkaniva neinfekčného pôvodu. Skupina ochorení spojivového tkaniva (väziva) nejednotnej etiológie, ktorých charakteristickým prejavom je fibrinoidná premena väziva spojená s poškodením ciev. Pri vzniku mnohých kolagenóz sa uplatňuje porucha imunity (autoimunita), preto sa označujú i ako systémové autoimunitné choroby. Kolagenózy sa klinicky prejavujú postihnutím pohybového ústrojenstva, kože, podkožia i ciev s možnosťou poškodenia ktoréhokoľvek orgánu alebo systému. Ku kolagenózam patria ochorenia, pre ktoré je charakteristický vývin orgánového poškodenia, napr. postihnutie kĺbov pri progresívnej polyartritíde (→ zápal kĺbov), poškodenie srdca pri reumatickej horúčke, ciev pri polyartritíde (→ zápal ciev), svalov pri polymyozitíde (→ myozitída), kože a podkožia pri difúznej sklerodermii, ako aj spoločné poškodenie kĺbov, kože a obličiek pri systémovom lupuse erytematosus. Termín kolagenózy nie je v súčasnosti akceptovaný, pretože neexistujú dôkazy o primárnom poškodení kolagénu, častejšie sa preto používa označenie difúzne ochorenia spojiva.

klinický obraz

klinický obraz — súhrn príznakov (symptómov), ktoré charakterizujú určité ochorenie; → symptomatológia choroby. Rozlišuje sa typický klinický obraz, keď ochorenie prebieha tak, ako je preň charakteristické, a atypický klinický obraz, keď sa ochorenie neprejavuje všetkými typickými príznakmi alebo sa v prípade určitej diagnózy prejavuje netypickými príznakmi. Napr. typický klinický obraz infarktu myokardu je charakteristický intenzívnou bolesťou za hrudnou kosťou, ktorá trvá viac ako 30 minút, resp. vyžaruje do ľavej hornej končatiny, atypický klinický obraz infarktu myokardu výraznejšou nevoľnosťou, tráviacimi ťažkosťami alebo výraznou dušnosťou. Atypicky prebiehajú choroby často u starých ľudí alebo u ľudí s cukrovkou.

kladivkový prst

kladivkový prst, digitus malleus — deformita prstu nohy spôsobená trvalým kŕčovitým zohnutím stredného článku prsta alebo článku prsta bližšieho k chodidlu následkom skrátenia šliach, sprevádzaná bolesťami vyvolanými chybným postavením kĺbu (najmä pri mechanickom zaťažení) a bolestivými otlakmi. Kladivkový prst najčastejšie vzniká ako sprievodný jav pri vbočenom palci, poklesnutej priečnej klenbe a vysokom priehlavku, zriedkavejšie pri detskej mozgovej obrne a svalových a nervových poraneniach v oblasti predkolenia a chodidla. Vrodené kladivkové prsty sú zriedkavé. V niektorej literatúre sa ako kladivkový prst označuje aj tzv. bejzbalový prst, ktorý však vzniká následkom úrazu pri športe, keď dôjde k čiastočnému alebo k úplnému prerušeniu šľachy, k zlomenine článkov prstov alebo k neúplnému vykĺbeniu medzičlánkových kĺbov.

kinetóza

kinetóza [gr.] — lek. prechodný stav organizmu prejavujúci sa nevoľnosťou, vyskytujúci sa u človeka najmä v pohybujúcom sa dopravnom prostriedku. Kinetóza je prirodzená reakcia organizmu vznikajúca v dôsledku konfliktu informácií o pohybe, ktoré vysielajú do mozgu rôzne senzorické systémy. Najdôležitejšie sú informácie z vestibulárneho aparátu (centra rovnováhy), významné sú však aj zrakové, sluchové a proprioceptívne informácie.

Kinetóza vzniká najčastejšie pri cestovaní v aute, lietadle, na lodi, ako aj rotačnými pohybmi pri jazde na kolotoči, pri tanci ap. (podľa toho vzniklo mnoho synonymných označení kinetózy, napr. morská, letecká alebo automobilová choroba, choroba vesmírnych letov ap.). Kinetóza môže u príliš vnímavých osôb vzniknúť aj výlučne zrakovou stimuláciou, napr. pozeraním na rýchlo sa pohybujúce predmety. Prvým príznakom je pocit nepohodlia v nadbrušku, reaktívne sa vyvíjajú apatia a depresia. Po rôzne dlhom období sa príznaky môžu vystupňovať do vracania, pričom opakované vracanie môže viesť k dehydratácii. Kinetóza je sprevádzaná slabosťou, bledosťou a studeným potom, ďalej horúčosťou, grganím, nafukovaním, zvýšeným slinením, zívaním, zrýchleným a prehĺbeným dýchaním, bolesťami hlavy, pocitom prázdnoty v hlave i závratmi. Pocit omámenosti môže pretrvávať aj niekoľko hodín po odstránení vyvolávajúceho podnetu. V schopnosti adaptácie na určitý podnet sú veľké individuálne rozdiely. U niektorých adaptovaných osôb (námorníci, kozmonauti) sa príznaky kinetózy môžu objaviť až po ukončení pôsobenia príčiny (po vylodení, po skončení letu). Vznik, intenzita a dĺžka kinetózy závisia od intenzity a dĺžky stimulácie. Individuálna vnímavosť na kinetózu je veľmi rozdielna, pričom najvyššia je v detskom veku, potom postupne klesá a v starobe je výrazne znížená. Liečba: príznaky možno tlmiť podávaním antihistaminík so sedatívnym účinkom, nesmú ich však užívať vodiči motorových vozidiel a osoby, ktorých činnosť si vyžaduje udržanie pozornosti; najvhodnejšia je transdermálna aplikácia s dlhodobým uvoľňovaním lieku z náplasti nalepenej za uchom. Prevencia: výskyt kinetóz znižuje napr. poloha v ľahu, pri morskej chorobe fixácia pohľadu na horizont, pri automobilovej chorobe na cestu pred sebou, sedenie na predných sedadlách v autobuse a v smere jazdy vo vlaku.

Kinetóza ohrozuje aj niektoré zvieratá (napr. koňa, mačku, psa), prejavuje sa nevoľnosťou.

kesónová choroba

kesónová choroba — choroba z dekompresie. Plynová embólia dusíkom po rýchlej dekompresii postihujúca predovšetkým ľudí pracujúcich v prostredí stlačeného vzduchu v kesónoch (podľa toho nazvaná), pretlakových komorách alebo v potápačských zvonoch, potápačov pri rýchlom výstupe z veľkých hĺbok, ako aj letcov pri rýchlom výstupe do výšok bez pretlakovej kabíny. Pri náhlom poklese tlaku sa dusík (inertný plyn, ktorý sa v tkanivách ani v krvi neviaže) môže uvoľniť v podobe bubliniek, ktoré spôsobujú embóliu ciev (mechanické upchatie).

Príznaky kesónovej choroby závisia od toho, ktoré orgány plynová embólia postihla, pričom najčastejšie sú postihnuté kĺby a veľké kosti, kde sa prejaví bolesťami buď hneď po dekompresii, alebo do 12 hodín. Ďalšími príznakmi sú bolesti hlavy a žalúdka, svrbenie kože a parestézia, závraty, dušnosť, kašeľ, vracanie, niekedy až zlyhanie krvného obehu. Menej časté sú plynová embólia koronárnych ciev, ktorá sa klinicky prejavuje prudkými anginóznymi bolesťami (→ angina pectoris), a plynová embólia mozgu (najzávažnejšia), ktorá vzniká ihneď po dekompresii a prejavuje sa vo forme Jakcsonových záchvatov (prudké zášklby svalstva postupujúce zväčša od periférie k hlave; → epileptický záchvat). Liečba: rekompresia (pacienta treba umiestniť do pretlakovej komory a zvýšiť v nej tlak na hodnotu, akej bol vystavený, po vymiznutí všetkých príznakov tlak znižovať pomalšie, ako je predpísané pri dekompresii po práci). Prevencia spočíva v dodržiavaní času predpísaného na dekompresiu. Po prekonaní mozgovej embólie sa zdržiavanie v pretlakovom prostredí už neodporúča.

katar

katar [gr.] — všeobecný termín na označenie povrchového zápalu sliznice sprevádzaného tvorbou sekrétu často hlienovitého charakteru. Katar postihuje predovšetkým horné dýchacie cesty (→ zápal dýchacích ciest, → zápal hltana, → zápal priedušiek), očné spojovky (→ zápal očnej spojovky) a tráviace ústrojenstvo (→ zápal žalúdka, → zápal tenkého čreva).

kardiovaskulárne choroby

kardiovaskulárne choroby, srdcovo-cievne choroby — v širšom význame všetky ochorenia srdca a ciev, v užšom význame skupina ochorení spôsobených aterosklerotickými degeneratívnymi zmenami. Zahŕňajú choroby srdca a srdcových ciev (reumatická horúčka; reumatické choroby srdca, napr. reumatické choroby srdcových chlopní; hypertenzné choroby, napr. primárna a sekundárna hypertenzia, hypertenzná choroba srdca a obličiek; ischémia srdca, napr. angina pectoris, infarkt myokardu, ischemická choroba srdca; iné formy choroby srdca, napr. zápaly srdcového svalu, osrdcovníka a vnútrosrdia, nereumatické choroby chlopní, kardiomyopatie a srdcové zlyhanie; patria sem aj vrodené chyby srdca), choroby pľúcnych ciev (napr. pľúcna embólia), cievne choroby mozgu (napr. mozgové krvácanie, mozgový infarkt, náhla cievna mozgová príhoda), choroby tepien (napr. ateroskleróza a aneuryzma) a choroby žíl (napr. zápal žíl, žilové embólie a trombózy, kŕčové žily). Na vzniku a rozvoji kardiovaskulárnych chorôb sa podieľa viacero faktorov. Za najvýznamnejšie rizikové faktory sa považuje predovšetkým fajčenie, zvýšený krvný tlak a zvýšená hladina cholesterolu v krvi. Sú to ovplyvniteľné rizikové faktory, ktoré priamo súvisia s individuálnym životným štýlom, so stravovacími návykmi a s úrovňou fyzickej aktivity. Ďalšími rizikovými faktormi sú nadváha a obezita, cukrovka, nadmerná konzumácia alkoholu a psychosociálny stres. Neovplyvniteľnými rizikovými faktormi sú vek (u mužov nad 45 rokov, u žien nad 55 rokov), pohlavie (u mužov je riziko vyššie) a genetické faktory (napr. infarkt myokardu u priameho mužského príbuzného mladšieho ako 55 rokov a u priamej ženskej príbuznej mladšej ako 65 rokov).

Z epidemiologického hľadiska patria kardiovaskulárne choroby medzi civilizačné choroby. Podľa Európskej charty zdravia srdca (2007) sú najčastejšou príčinou smrti mužov a žien, ako aj hlavnou príčinou invalidity a zníženej kvality života. Pretože im možno predchádzať, je problematika ich prevencie jednou z prioritných oblastí Štátnej politiky zdravia Slovenskej republiky. Na jej plnenie v oblasti kardiovaskulárneho zdravia bol vypracovaný Národný program prevencie ochorení srdca a ciev (2010), ktorého cieľom je včasná detekcia a nefarmakologická liečba kardiovaskulárnych chorôb. Hlavnou prioritou Národného programu prevencie ochorení srdca a ciev je nadobudnutie a trvalé udržanie charakteristík celoživotného zdravia srdca celej populácie (tzv. Európske čísla zdravia srdca podľa Európskej charty zdravia srdca: 0 – 30 – 5 – 140 – 90, kde 0 označuje množstvo vyfajčených cigariet, t. j. nefajčenie, 30 fyzickú aktivitu minimálne 30 minút denne, 5 hladinu celkového cholesterolu, ktorá má byť menšia než 5 mmol/l, 140 – 90 krvný tlak celej populácie, ktorý má byť nižší než 140/90 mm Hg), a to najmä kontrolou hypertenzie (zlepšenie detekcie a kontroly hypertenzie) a ostatných závažných kardiovaskulárnych rizikových faktorov (predovšetkým obmedzenie fajčenia), ako aj zvýšením motivácie pacientov a zdravotníckych pracovníkov na kontrole týchto a ďalších závažných rizikových faktorov. Je nevyhnutné zaviesť programy na podporu fyzickej aktivity na základných školách, uplatňovať zásady správnej výživy, zvýšiť konzumáciu ovocia a zeleniny ako prevenciu obezity a slabej výkonnosti populácie a dlhodobou efektívnou výchovou a vzdelávaním obyvateľstva minimalizovať najzávažnejšie kardiovaskulárne rizikové faktory (najmä hypertenziu, fajčenie a poruchy normálneho zloženia krvných tukov), pretože až 90 % všetkých kardiovaskulárnych ochorení možno predchádzať.

kardiospazmus

kardiospazmus [gr.] — primárna porucha pažerákovej pohyblivosti (motility) charakteristická úplnou alebo čiastočnou absenciou uvoľnenia (relaxácie) dolného pažerákového zvierača a vymiznutím peristaltiky tubulárneho pažeráka, čo má za následok zastavenie potravy a rozšírenie pažeráka (→ achalázia). Presná príčina vzniku ochorenia nie je známa, predpokladajú sa degeneratívne zmeny gangliových buniek myenterického plexu (svalovinovej spleti) pažeráka vyúsťujúce do postganglionárnej denervácie pažerákovej svaloviny, ako aj autoimúnne príčiny vzniku na základe mononukleárnej a eozinofilnej infiltrácie v myenterickom plexe. Najčastejšími príznakmi sú dysfágia, regurgitácia, odynofágia, bolesti hrudníka, úbytok hmotnosti a nočný kašeľ s regurgitáciou jedla. Na stanovenie diagnózy sa využíva röntgenologické a endoskopické vyšetrenie pažeráka, pri ktorom, ak ide o kardiospazmus, sa zistí chýbanie peristaltických kontrakcií a dilatácia pažeráka, pri manometrickom vyšetrení sa zistí zvýšený tlak dolného pažerákového zvierača a neúplná relaxácia zvierača pri prehĺtaní. Pri dlhotrvajúcom kardiospazme je nevyhnuté bioptické a cytologické vyšetrenie. Liečba: farmakologická, podávajú sa nitráty, blokátory kalciových kanálov a anticholínergiká (má krátkotrvajúci účinok); chirurgická, Hellerova myotómia (najmä u mladých pacientov); injekcia botulotoxínu do oblasti dolného pažerákového zvierača; u pacientov s dlhšou anamnézou pneumatická dilatácia pažeráka.

kardiomyopatia

kardiomyopatia [gr.], KMP — ochorenie srdcového svalu (myokardu) spojené s poruchou srdcovej činnosti, vznikajúce bez známej vyvolávajúcej príčiny. Podľa patofyziologických a hemodynamických zmien sa rozlišuje dilatačná, hypertrofická a reštrikčná kardiomyopatia.

Dilatačná kardiomyopatia je charakteristická dilatáciou ľavej komory a výrazne zníženou systolickou funkciou srdca. Väčšina pacientov má globálnu hypokinézu s abnormalitami pohyblivosti stien srdca, ktoré sa prejavujú príznakmi srdcového zlyhania s nízkym srdcovým výdajom. Pretože etiológia ochorenia nie je známa, skúmajú sa familiárne a genetické príčiny poškodenia, vírusové myokarditídy a imunologické abnormality. Patologickým podkladom je chronická fibróza a úbytok kardiomyocytov, ktoré postupne vedú k prejavom ochorenia (dilatácia, stenčenie, neskôr zhrubnutie myokardu).

Hypertrofická kardiomyopatia je charakteristická asymetrickým zhrubnutím stien ľavej komory s častým postihnutím medzikomorovej priehradky, výraznou poruchou relaxačnej schopnosti ľavej komory a poruchou plnenia komôr. Príčina hypertrofie myokardu pri hypertrofickej kardiomyopatii nie je známa, najčastejšie sa uvádzajú abnormality metabolizmu kalcia, zvýšená stimulácia sympatikom, zhrubnutie stien vencovitých tepien a poruchy mikrocirkulácie. V súčasnosti je asi v 50 % zistiteľná genetická príčina. Rozlišujú sa dva typy hypertrofickej kardiomyopatie. Pre obštrukčný typ je charakteristické zúženie výtokovej časti ľavej komory. Obštrukcia vzniká len počas systoly a na jej vzniku sa podieľajú hypertrofia medzikomorovej priehradky a systolický dopredný pohyb mitrálneho aparátu (dochádza k vytláčaniu mitrálnych cípov smerom k medzikomorovej priehradke). Celková systolická funkcia je normálna, meranie diastolickej funkcie vykazuje závažnú poruchu relaxácie. Pre hypertrofickú kardiomyopatiu bez obštrukcie je charakteristická hypertrofia rozličných častí ľavej komory.

Reštrikčná kardiomyopatia je charakteristická poruchou diastolického plnenia ľavej komory spôsobenou stuhnutou, nepoddajnou stenou ľavej komory, pričom miestom postihnutia je vnútrosrdie (endokard). Príčinou reštrikčnej kardiomyopatie je množstvo špecifických patologických procesov, často však je neznáma. Abnormality diastolickej funkcie sú zvyčajne spôsobené fibrózou myokardu, infiltráciou alebo zjazvovatením myokardu. Dedičná reštrikčná kardiomyopatia môže byť spojená s myopatiou kostrového svalstva. Do reštrikčnej kardiomyopatie môžu vyústiť niektoré ochorenia spojené s infiltráciou vnútrosrdia, napr. amyloidóza a sarkoidóza (Besnierova-Boeckova-Schaumannova choroba). Diagnostika kardiomyopatie sa opiera o tri hlavné príznaky (zväčšenie srdca, poruchy srdcového rytmu a srdcové zlyhanie), na základe ktorých a po vykonaní rutinného vyšetrenia (anamnéza, fyzikálne vyšetrenie, elektrokardiografické vyšetrenie, EKG a röntgenologické vyšetrenie hrudníka) možno kardiomyopatiu diagnostikovať až u 70 % pacientov. Na spresnenie diagnózy sa používa echokardiografia, prípadne koronarografia. V rámci diferenciálnej diagnostiky treba odlišovať chlopňové chyby (mitrálna insuficiencia), zápal osrdcovníka s tvorbou zápalovej tekutiny (exudatívna perikarditída), a najmä ischemickú chorobu srdca.

Liečba: pri dilatačnej kardiomyopatii podávanie ACE inhibítorov (→ inhibítory enzýmov), antagonistov angiotenzínu II, betablokátorov, antagonistov vápnika 3. generácie (amlodipín), diuretík a digoxínu, pri náhlych zhoršeniach podávanie inhibítorov fosfodiesterázy a dopamínu, u niektorých pacientov chirurgická (náhrada chlopní, transplantácia srdca), dlhodobá antikoagulačná liečba; pri hypertrofickej kardiomyopatii podávanie betablokátorov, antagonistov vápnika, opatrne antiarytmík a diuretík, elektroterapia arytmií, chirurgická (myotómia a myektómia medzikomorovej priehradky, transplantácia srdca); pri reštrikčnej kardiomyopatii podávanie diuretík a digoxínu (nie však pri amyloidóze), niekedy vazodilatancií, pri hemochromatóze venepunkcia a podávanie chelátov, pri sarkoidóze glukokortikoidov.

kardiológia

kardiológia [gr.] —

1. náuka o srdci a srdcových chorobách;

2. samostatný špecializačný lekársky odbor, ktorý sa zaoberá vznikom, prevenciou (primárnou a sekundárnou), diagnostikou a liečbou ochorení srdcovo-cievnej sústavy, znaleckou a posudkovou činnosťou a dispenzarizáciou závažných srdcovo-cievnych ochorení (→ kardiovaskulárne choroby). Úzko spolupracuje s ďalšími lekárskymi odbormi, napr. s vnútorným lekárstvom, so všeobecným lekárstvom, s angiológiou, diabetológiou, endokrinológiou, hematológiou, nefrológiou, geriatriou (geriatrická kardiológia, diagnostika a liečba srdcovo-cievnych ochorení v staršom a stareckom veku, resp. u dlhovekých), pediatriou (pediatrická kardiológia, diagnostika a liečba srdcovo-cievnych ochorení v detskom veku), chirurgiou (kardiochirurgia, chirurgická liečba ochorení srdca), rádiológiou (diagnostika i liečba) a nukleárnou medicínou (diagnostika) s cieľom zachovať kontinuálnu a komplexnú starostlivosť o pacienta so srdcovo-cievnymi ochoreniami. Lekár v odbore kardiológia sa nazýva kardiológ. Vykonáva odbornú konziliárnu a posudkovú činnosť, diagnostiku, liečbu, preventívnu starostlivosť a dispenzarizáciu vybraných závažných kardiovaskulárnych ochorení.

kardiak

kardiak [gr.] — človek s ochorením srdca.

kalkulóza

kalkulóza [lat.] — tvorba kameňov v ktorejkoľvek časti tela, najčastejšie však v žlčových cestách (žlčové kamene, cholelity) a močovom trakte (močové kamene, urolity), podmienená patologickými okolnosťami; → litiáza.

kalcinóza

kalcinóza [lat.], calcinosis — ochorenie charakteristické ukladaním vápenatých solí v rôznych tkanivách (okrem tkanív parenchymatóznych orgánov). Príčinou je nadmerný prísun vápnika do organizmu alebo jeho vyplavovanie z kostí spojené s vyššou hladinou fosforu. Rozlišuje sa niekoľko foriem kalcinózy, napr. ohraničená kalcinóza (calcinosis circumscripta; ohraničené ložiská vápenatých solí v koži a podkoží obklopujúce najčastejšie zápalové ložiská) a celková kalcinóza (všeobecná kalcinóza, calcinosis universalis; difúzne ložiská vápenatých solí v koži, podkožnom a spojivovom tkanive alebo aj na iných miestach, vyskytuje sa napr. pri dermatomyozitíde), ktorej vznik nie je spojený s poškodením tkanív alebo s preukázateľným metabolickým ochorením; ďalšie formy, napr. kalcinóza kože (calcinosis cutis; ložiská vápenatých solí v koži, najčastejšie vzniká sekundárne v dôsledku zápalových, degeneratívnych alebo neoplastických dermatóz, napr. pri sklerodermii) a intervertebrálna kalcinóza (calcinosis intervertebralis; ložiská vápenatých solí v medzistavcových platničkách), vznikajú v dôsledku porušeného metabolizmu vápnika alebo fosforu.

kalcifikácia

kalcifikácia [lat.] —

1. geol. proces skamenenia (petrifikácie) rastlinných a živočíšnych tiel pôsobením uhličitanu vápenatého (kalcitu) rozpusteného v presakujúcej vode. Uhličitan vápenatý nahrádza organickú hmotu a vypĺňa dutiny v organizme. Ak sú niektoré časti odumretých organizmov primárne tvorené nestálym aragonitom, je tento v procese kalcifikácie nahradený stálejším kalcitom;

2. lek. → zvápenatenie;

3. pedol. kalcifikácia pôdy → zavápnenie pôdy.

kachexia

kachexia [gr.], cachexia — výrazné schudnutie a vysilenie, strata hmotnosti, chradnutie počas závažného chronického ochorenia alebo následkom duševnej choroby. Výrazné schudnutie v pokročilom veku sa nazýva marazmus (starecká alebo senilná kachexia). Napr. pri chronickom zlyhaní srdca vzniká kardiálna kachexia, v dôsledku chronického zlyhania obličiek renálna kachexia (môže vzniknúť aj pri iných, neliečených chorobách spojených s polyúriou – napr. pri cukrovke alebo močovej úplavici), v dôsledku poruchy resorpcie živín pri nedostatku pankreatických enzýmov v čreve pankreatická kachexia (úbytok telesnej hmotnosti spolu s bolesťou je najčastejším príznakom chronického zápalu podžalúdkovej žľazy), pri poškodení alebo odstránení štítnej žľazy tyreoprivná kachexia (cachexia thyreopriva). Hypofýzová, pituitárna kachexia (Simmondsova choroba, panhypopituitarizmus) je nezadržateľne postupujúce celkové vysilenie organizmu pri nedostatočnej činnosti predného laloku hypofýzy (→ podmozgová žľaza) vznikajúce v dôsledku úrazu, vaskulárnej lézie alebo nádoru. Najčastejšie sa diagnostikuje po pôrode, keď vzniká ischémia a neskôr nekróza hypofýzového tkaniva počas pôrodnej hypotenzívnej epizódy. Typickými príznakmi sú asténia, úbytok telesnej hmotnosti a vlasov, arteriálna hypotenzia a rôzne manifestácie hypofunkcie štítnej žľazy, nadobličiek a pohlavných žliaz. Kachexia môže byť aj sprievodným javom pri progredujúcich zhubných nádorových ochoreniach, niektorých infekčných (neliečené chronické hnačkovité ochorenia) a cudzokrajných chorobách (→ leishmanióza, → schistosomiáza, → trypanozomiáza) i niektorých autoimunitných ochoreniach (napr. systémový lupus erythematosus). Komplikáciou kachektických stavov môže byť poškodenie mozgu (Wernickeho encefalopatia) pri hypovitaminóze vitamínu B1, somnolencia alebo, naopak, zvýšená dráždivosť, anémia, infekcie a kožné príznaky pri hypovitaminóze vitamínu B6, ako aj arteriálna trombóza v dôsledku hyperkoagulácie. Liečba: liečba základného ochorenia, obnovenie výživy (enterálna a parenterálna výživa), rehabilitácia, v niektorých prípadoch podávanie anabolík. Akákoľvek kachexia je kontraindikáciou kúpeľnej liečby.

ischemická choroba dolných končatín

ischemická choroba dolných končatín, ICHDK — ochorenie, pri ktorom dochádza k postupnému zužovaniu až k úplnému uzáveru tepien dolných končatín a následne k ich ischémii. Najčastejšou príčinou vzniku ICHDK je ateroskleróza (→ artérioskleróza) dolnej časti aorty, panvových tepien a tepien dolných končatín, hlavnými rizikovými faktormi sú cukrovka, hypertenzia, fajčenie a obezita. Rozlišujú sa štyri štádiá ICHDK. Latentné štádium je bez subjektívnych prejavov (môže sa vyskytnúť pocit chladu alebo poruchy citlivosti). Diagnostikuje sa zvyčajne náhodne pri fyzikálnom vyšetrení, keď sa zisťujú šelesty nad tepnami, prípadne oslabené pulzácie. Základným a funkčným cievnym vyšetrením neinvazívnymi metódami (farebná duplexná sonografia; CT angiografia – počítačovou tomografiou; MR angiografia – magnetickou rezonanciou; termografia) sa zisťujú objektívne znaky aterosklerózy. Klaudikačné štádium sa prejavuje kŕčovitými bolesťami v nohe, lýtku alebo v stehne, ktoré sa dostavujú pravidelne počas chôdze (napr. pri dlhšej chôdzi najmä do kopca a na tvrdom podklade) a nútia chorého chôdzu spomaliť alebo sa zastaviť. Bolesti po niekoľkých minútach odpočinku (sedenie, státie) spontánne ustupujú, ale po námahe sa zjavujú opäť. Zúženie v oblasti rozdelenia aorty (→ Lericheov syndróm) sa prejavuje bolesťami v zadnicovej oblasti, impotenciou, neschopnosťou udržať erekciu, symetrickou atrofiou svalstva a chýbaním pulzácie na všetkých cievach dolných končatín, zúženie v oblasti panvových tepien bolesťami v stehnách (najčastejšie je postihnutie povrchovej stehnovej tepny, ktorého dôsledkom sú kŕče v lýtkach). Uzavretie tepien predkolenia vyvoláva bolesti nôh alebo prstov. Štádium pokojových bolestí je charakteristické bolesťami, ktoré sa objavujú v pokoji, a to najmä v noci, resp. po ľahnutí do vodorovnej polohy, a nútia chorého prechádzať sa alebo sedieť so zvesenou končatinou. Postihnutá noha je chladnejšia, vyznačuje sa postupným ubúdaním svalovej hmoty predkolenia a stehna a tenkou suchou voskovitou až cyanotickou kožou, ktorá stráca ochlpenie. Štádium trofických defektov sa rozdeľuje na štádium ohraničenej nekrózy, keď v dôsledku dlhodobého nedokrvenia môžu na koži vzniknúť kožné defekty, ktoré sa veľmi ťažko hoja (nekrózy na prstoch, medzi prstami, na bočnom okraji nohy alebo na päte), a štádium šíriacej sa nekrózy či gangrény, ktoré sa zisťuje pri úplnom uzávere tepny. Chronická forma ICHDK postupuje pomaly, časový interval medzi vznikom intermitentnej klaudikácie a kritickej ischémie býva často i viac rokov, pretože zúženie alebo uzávery ciev sa do istej miery kompenzujú rozvojom kolaterálneho obehu. Akútna forma ICHDK je spôsobená trombózou alebo embóliou. Prejavuje sa prudkými bolesťami, bledosťou, chladom a mramorovým, postupne tmavým až cyanotickým sfarbením kože.

Liečba: podávanie vazodilatancií, liekov znižujúcich viskozitu krvi, antikoagulancií, antiagregancií a trombolytík, v pokročilejších štádiách chirurgická. Dôležitá je liečba rizikových faktorov a liečebná rehabilitácia.

ischémia

ischémia [gr.] — lokálne nedokrvenie tkaniva, resp. znížený prietok krvi tkanivom niektorej oblasti tela v dôsledku mechanickej obštrukcie krvného prietoku, ktoré vedie k jeho poškodeniu až odumretiu (→ infarkt); nedostatok kyslíka spôsobený inadekvátnou perfúziou krvi tkanivom, nedostatočné zásobovanie tkaniva okysličenou krvou. Podľa postihnutej oblasti sa rozoznáva napr. ischémia myokardu (→ ischemická choroba srdca), ischémia mozgu (→ náhla cievna mozgová príhoda), mezenteriálna ischémia (ischémia brušných orgánov v dôsledku zúženia niektorej vetvy hornej, arteria mesenterica superior, alebo dolnej, arteria mesenterica inferior, okružovej tepny, synonymum brušná angína), ischémia čreva (nedostatočné zásobenie niektorého úseku čreva), posturálna ischémia (→ ischemická choroba dolných končatín), ischémia retiny (nedokrvenie sietnice v dôsledku zlyhania arteriálnej cirkulácie napr. pri embolizácii, spazme, otrave chinínom alebo pri profúznom krvácaní). Ischémia srdcového svalu bez sprievodných príznakov anginy pectoris sa nazýva tichá ischémia.

internista

internista [lat.] — lekár, špecialista na diagnostiku, sledovanie a liečbu pacientov s chorobami vnútorných orgánov.

inšpekčná izba

inšpekčná izba — izba, v ktorej sa uskutočňuje vyšetrovanie pacienta, vyšetrovňa.

inhalačná terapia

inhalačná terapia — liečebná metóda využívajúca na liečbu ochorení dýchacích ciest vdychovanie prírodných alebo chemicky pripravených liečivých látok vo forme pary, plynu alebo aerosólu. Na ich aplikáciu sa používajú inhalátory (prístroje rozptyľujúce liečivo; môžu byť napr. ultrazvukové, tlakové, príručné dávkovacie). Inhalačná terapia môže byť: plynová – vdychovanie vzduchu alebo iných dýchateľných zmesí pod zmeneným tlakom, napr. oxygenoterapia, dýchanie vzduchu v pneumatických komorách, dýchanie vzduchu pomocou pneumatických prístrojov; aerodisperzná – vdychovanie kvapalných alebo tuhých látok rozptýlených vo vzduchu alebo v inom dýchateľnom plyne. Podľa veľkosti rozptýlených častíc sa delí na aerosóly, ktoré ľahko prenikajú do dolných dýchacích ciest, a na spreje, ktoré sa usádzajú v horných dýchacích cestách; elektroinhalačná – vdychovanie inhalátu obsahujúceho viac elektricky nabitých častíc; používa sa prírodný alebo umelo vytvorený ionizovaný vzduch. Na inhalačnú terapiu sú vhodné rozličné minerálne vody, expektoranciá, mukolytiká, antiastmatiká a iné látky. Dĺžka aplikácie je rozdielna, napr. pri individuálnej inhalácii vysokoúčinných látok proti spazmu priedušiek sa aplikujú z príručných dávkovačov 1 – 2 vdychy (dávkovací systém pri stlačení uvoľní potrebné množstvo účinnej látky), prístrojová inhalácia trvá 0,5 – 2 minúty alebo 3 x 30 minút s trojminútovými prestávkami, pri priestorovej inhalácii prístroj rozptýli liek do okolitého vzduchu v ľubovoľnej dávke a na správnu liečbu stačí pokojné dýchanie (v minulosti sa tieto prístroje pre svoju veľkosť používali len v nemocniciach, v súčasnosti sú menšie, prenosné a voľne dostupné a využívajú sa na zvládnutie záchvatov astmy v domácich i v nemocničných podmienkach, sú jedinou možnou formou inhalačnej terapie pre nespolupracujúcich pacientov). Skupinová inhalácia trvá 30 minút až 3 hodiny. Frekvencia prístrojovej inhalácie je 1- až 6-krát denne, priestorovej inhalácie 1-krát denne.

inhalácia

inhalácia [lat.] — vdychovanie; lek. aktívna inhalácia – vdychovanie liečebne pôsobiacich látok (→ inhalačná terapia), pasívna inhalácia – vdychovanie látok rozptýlených v ovzduší (napr. prach, dym).

infarkt myokardu

infarkt myokardu, zastarano srdcová mŕtvica, srdcová porážka — odumretie (anemická nekróza) rôzne veľkej oblasti srdcového svalu (myokardu) následkom náhleho zastavenia alebo rozsiahleho obmedzenia prietoku krvi v koronárnom riečisku; jedna z foriem ischemickej choroby srdca. Takmer vždy postihuje ľavú srdcovú komoru (pravú len vtedy, ak súčasne vznikne nekróza na svalovine ľavej komory a na medzikomorovej priehradke). Izolovaný infarkt pravej srdcovej komory alebo predsiení je zriedkavý. Infarktové ložisko môže mať rozličnú veľkosť, a to od 1 cm2 až po rozsiahle infarkty, ktoré postihujú niekedy aj viac ako polovicu ľavej srdcovej komory. Najčastejšou príčinou vzniku infarktu myokardu je upchatie vencovitej tepny krvnou zrazeninou (trombus) priliehajúcou na aterosklerotický plát (povrchová tuhá vyvýšenina vznikajúca pri ateroskleróze postupným ukladaním tuku a ďalších látok), veľmi zriedkavou príčinou embólia vencovitej tepny alebo jej spazmus. Náhle (v priebehu niekoľkých hodín) upchatie vencovitej tepny trombom v mieste jej poškodenia aterosklerózou vyvoláva akútny infarkt myokardu. Vytvorenie krvnej zrazeniny sa začína najčastejšie poškodením endotelu na povrchu aterosklerotického plátu, zriedkavejšie sa môže začať aj prasknutím plátu s následným uvoľnením lipidového jadra do cievy. K upchatiu vencovitej tepny môže dôjsť aj pri postupnom narastaní aterosklerotického plátu. Infarkt myokardu sa môže vyvíjať ako ohraničená regionálna nekróza alebo môže ísť o difúznu nekrózu. Podľa toho, do akej hrúbky je postihnutá stena srdcového svalu, sa ohraničená nekróza vyskytuje ako transmurálny (postihnutá je celá hrúbka srdcového svalu) alebo nontransmurálny infarkt (postihnutá je len vnútorná vrstva ľavej komory).

K rizikovým faktorom vzniku akútneho infarktu myokardu patria ateroskleróza, angina pectoris, viaceré koronárne rizikové faktory, hyperkoagulačný stav, koronárna embolizácia, kolagenózy a napr. aj kokainizmus. Asi v polovici prípadov predchádza vzniku akútneho infarktu myokardu fyzická práca, stres alebo iná choroba. Častejšie vzniká ráno v prvých hodinách po zobudení. Asi 15 – 20 % pacientov v priebehu akútneho infarktu myokardu nemá bolesti (najmä diabetici a starší pacienti). Typickým prejavom akútneho infarktu myokardu je intenzívna zvieravá, pálivá alebo tupá bolesť za hrudnou kosťou (stenokardia), ktorá trvá viac ako 30 minút, zvyčajne vyžaruje do ľavej hornej končatiny, krku a sánky a býva sprevádzaná zblednutím, potením, nevoľnosťou, vracaním a pocitom úzkosti. Ťažkosti, najmä stenokardia, môžu vzniknúť aj v pokoji, ak vznikajú pri námahe, nezlepšujú sa ani po jej prerušení. Niekedy môže byť prejavom ochorenia náhla dušnosť či porucha vedomia. Teplota do 38 °C je častá v prvom týždni ochorenia. Diagnóza akútneho infarktu myokardu sa opiera o klinické prejavy, elektrokardiografické zmeny (EKG, → elektrokardiografia, → elektrokardiogram) a biochemické ukazovatele (zisťuje sa zvýšená aktivita myokardových enzýmov v sére). Pri EKG vyšetrení sa rozlišuje akútny infarkt myokardu s eleváciou (zvýšením) úseku ST (objavuje sa vysoká Pardeeho vlna, niekedy sa podarí zachytiť aj vysoké ostré vlny T, ktoré jej predchádzajú) s častým vývojom kmitu Q alebo akútny infarkt myokardu s depresiou (znížením) úseku ST alebo s inverziou vlny T bez vývoja kmitu Q. Na základe EKG možno odhadnúť rozsah a trvanie infarktu.

K najčastejšie sa vyskytujúcim komplikáciám akútneho infarktu myokardu patria arytmie a srdcové zlyhanie (zlyhanie jeho čerpacej funkcie), menej častými komplikáciami sú hemodynamicky málo významná mitrálna regurgitácia (spätný tok krvi z ľavej komory do ľavej predsiene), náhla smrteľná ruptúra ľavej komory alebo medzikomorovej priehradky, vydutie ľavej komory (aneuryzma), pseudoaneuryzma, infarkt pravej komory, postinfarktová ischémia (rekurentná angina pectoris), trombo-embolické komplikácie a perikarditída (→ Dresslerov syndróm). Prognóza pri akútnom infarkte myokardu závisí najmä od výskytu porúch srdcového rytmu (fibrilácia komôr je najčastejšou príčinou úmrtia v prvých 24 hodinách od vzniku ochorenia) a zlyhania srdca, ktoré koreluje s rozsahom nekrózy. Mortalita je okolo 30 %, asi 5 – 10 % pacientov zomiera v priebehu prvého roka.

Liečba: okamžitý transport do nemocnice, najlepšie na koronárnu jednotku alebo na špecializované pracovisko, ktoré sú personálne aj prístrojovo vybavené na urgentnú a špecializovanú odbornú starostlivosť o pacienta. Reperfúziu (spriechodnenie upchatej vencovitej tepny) možno dosiahnuť medikamentóznou (trombolytickou) liečbou, ktorá sa v súčasnosti nahrádza účinnejšou, mechanickou liečbou (PTCA – perkutánna translúmenová koronárna angioplastika alebo by-pass), a to v závislosti od pribúdajúceho počtu špecializovaných kardiologických pracovísk. K rutinnej liečbe patrí podávanie analgetík, oxygenoterapia, pokojový režim a postupná rehabilitácia, podľa stavu pacienta podávanie antikoagulancií, β-blokátorov, ACE inhibítorov, magnézia, nitrátov a blokátorov vápnikového kanála.

chripot

chripot — príznak prechodnej alebo trvalej poruchy hlasu pri niektorých, najmä krčných chorobách spôsobený nepravidelným kmitaním (chvením) hlasiviek pri nerovnosti ich okrajov, zmene ich elastickosti a neúplnom uzávere štrbiny medzi nimi. Ako klasický príklad sa uvádza postihnutie hlasiviek pri chrípke alebo hrtana pri záškrte (difterický krup).

choroba z vibrácií

choroba z vibrácií — ochorenie ciev, kostí, kĺbov, nervov a svalov následkom dlhotrvajúceho lokálneho pôsobenia nadmerných vibrácií na horné končatiny (pri práci s vibrujúcimi nástrojmi a zariadeniami, napr. s pneumatickými kladivami, zbíjačkami, motorovými pílami) alebo následkom celotelového pôsobenia vibrácií (pri práci s ťažkou mobilnou technikou – autobusy, ťažké nákladné autá ap.). Okrem vibrácií sa pri vzniku choroby z vibrácií uplatňujú aj ďalšie faktory, napr. denný čas expozície, intenzita práce, hmotnosť a technický stav pracovného nástroja, mikroklimatické faktory pracovného prostredia, prestávky v práci, pôsobenie chladu a vlhkosti a i. Lokálny prenos vibrácií na horné končatiny má za následok poškodenie periférnych ciev horných končatín. Prejavuje sa spočiatku zbelením, neskôr cyanózou prstov a rúk v chlade (sekundárny Raynaudov syndróm), ako aj tŕpnutím a mravčením rúk a predlaktí. Typický je záchvatovitý výskyt epizód bolestivých cievnych spazmov sprevádzaný pocitom stuhnutosti a oziabania rúk. Pri lokálnom pôsobení vibrácií sa niekedy môže vyskytovať syndróm poškodenia kostí, kĺbov, šliach a svalov. Postihnutí pociťujú bolesti najmä v zápästných, lakťových a ramenných kĺboch i bolesti svalov predlaktia, niekedy možno pozorovať opuch predlaktia. Pri celotelovom prenose a pôsobení vibrácií sa vyskytujú aj poruchy zrakovej ostrosti a trávenia, niekedy tachykardia, únava a výrazné bolesti svalov a kostí. Ochorenie sa rozvíja postupne, spravidla sa prejavuje po niekoľkoročnej expozícii vibráciám.

Liečba: tepelná pohoda, fyzikálna liečba (napr. sauna, parafínové obklady, masáže, kúpele), podávanie vazodilatancií, spazmolytík, antireumatík a vitamínov skupiny B. Choroba z vibrácií patrí medzi choroby z povolania.

choroba z ožiarenia

choroba z ožiarenia — komplex patologických zmien v organizme vyvolaných ionizujúcim žiarením. Charakter ochorenia závisí od druhu žiarenia. Akútna choroba z ožiarenia vzniká po jednorazovom vonkajšom ožiarení celého tela alebo po vnútornom vstupe rádionuklidov do organizmu v dávke väčšej ako 1 Gy (gray). Podľa veľkosti absorbovanej dávky sa rozlišujú tri formy akútnej choroby z ožiarenia: dreňová (dávka 1 – 10 Gy), črevná (10 – 30 Gy), nervová (viac ako 50 Gy). Priebeh ochorenia má 4 charakteristické štádiá: 1. štádium prvotnej celkovej reakcie (prodromálne) trvajúce 1 – 5 dní a prejavujúce sa únavou, apatiou, poruchami rovnováhy, slinením, brušnými kŕčmi a hnačkami; 2. štádium latencie trvajúce 1 – 5 týždňov; pretrváva únava, nespavosť a prehlbuje sa útlm činnosti kostnej drene; 3. štádium plne vyvinutého obrazu choroby trvajúce niekoľko týždňov až mesiacov a prejavujúce sa krvácaním do slizníc, kože a orgánov, vypadávaním vlasov, vznikom kožných pľuzgierov až nekróz; vznikajú infekčné ochorenia, zápal pľúc alebo srdcového svalu; 4. štádium uzdravovania trvajúce niekoľko mesiacov až 2 roky; pretrváva únava a nedostatočnosť srdcovo-cievneho a neuroendokrinného systému. Pri črevnej forme má prodromálne štádium rýchlejší nástup a intenzívnejší priebeh (vo forme ťažkej hnačky), kritický je 2. – 4. týždeň po začatí ochorenia, keď postihnutý môže zomrieť, nervová forma akútnej choroby z ožiarenia sa vždy končí smrťou. Po opakovanom alebo dlhotrvajúcom pôsobení malých dávok ionizujúceho žiarenia prevyšujúceho prípustné dávky môže vzniknúť chronická choroba z ožiarenia, ktorá je charakteristická zložitým súborom príznakov s dlhotrvajúcim a kolísavým priebehom. Najčastejšie sa vyskytujú neurovegetatívne ťažkosti (únava, bolesti hlavy, podráždenosť, nesústredenosť), medzi neskoré prejavy patria útlm krvotvorby (úbytok najmä bielych krviniek), poruchy trávenia, zákal očnej šošovky, zvýšený výskyt zhubných nádorových ochorení rôzneho pôvodu (najčastejšie leukémie). Ochorenie sa môže prejaviť počas expozície alebo až o niekoľko rokov po jej prerušení. Postihnutí môžu byť zamestnanci rádiodiagnostických, rádioterapeutických a rádioizotopových pracovísk, uránových a niektorých rudných baní, jadrových elektrární, cyklotrónových centier ap. V priemysle sa môže vyskytnúť pri ťažbe, výrobe a spracovaní rádioaktívnych materiálov, jadrových palív a pri druhotnom využití a likvidácii spáleného paliva. Preventívne opatrenia zahŕňajú ochranu pracovníkov a monitorovanie expozície. V Zozname chorôb z povolania sa uvádza ako choroba z ionizujúceho žiarenia a zo žiarenia s obdobným účinkom.

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín — ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v SR.

choleréza

choleréza [gr.] — zvýšené vylučovanie žlče pečeňovými bunkami napr. po podaní liekov stimulujúcich pečeň k zvýšenému vylučovaniu žlče (choleretík).

cholelitiáza

cholelitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v žlčníku alebo v žlčových cestách.

choledocholitiáza

choledocholitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v rôznych častiach žlčovodu (v 20 – 40 % sprevádza cholecystolitiázu). Kamene sa do žlčovodu dostávajú najčastejšie zo žlčníka alebo sa v ňom priamo tvoria, a to najmä pri chorobnom alebo pri vrodenom zúžení väčšej bradavky dvanástnika a pri zúžení žlčovodu (následkom zápalu). Kamene bývajú najčastejšie cholesterolové, niekedy pigmentové (napr. pri cirhóze pečene). Choledocholitiáza sa prejavuje ožltnutím kože, slizníc a očných bielkov, niekedy svrbením, bolesťami brucha a poruchami trávenia. Liečba: endoskopická – preťatie vývodu hlavného žlčovodu a vybratie kameňa, resp. kameňov, v prípade neúspechu alebo nedostupnosti endoskopickej liečby chirurgická.

cholecystopatia

cholecystopatia [gr.] — všeobecné označenie ochorení žlčníka.

hypovitaminóza

hypovitaminóza [gr. + lat. + gr.] — znížené množstvo vitamínov v tele; chorobný stav vznikajúci z čiastočného nedostatku niektorého vitamínu vo výžive (ťažký nedostatok vitamínov sa nazýva avitaminóza). Vzniká následkom jeho nedostatočného prívodu alebo zvýšenej potreby, resp. pri poruche vstrebávania. Hypovitaminózy spôsobujú funkčné poruchy a morfologické zmeny orgánov. Opak hypervitaminóza.

hypotyreóza

hypotyreóza [gr.], hypotyreoidizmus — chorobný stav podmienený nedostatočnou tvorbou hormónov štítnej žľazy. Môže vzniknúť pri priamom postihnutí štítnej žľazy chorobným procesom (primárna hypotyreóza) alebo pri poruchách hypotalamovo-hypofýzovej regulácie štítnej žľazy (centrálna hypotyreóza). Hypotyreóza môže byť vrodená alebo získaná, trvalá (doživotná) alebo prechodná (za určitý čas spontánne vymizne). Najčastejšou príčinou vzniku hypotyreózy je difúzny lymfoidný zápal štítnej žľazy. Spočiatku sa prejavuje únavnosťou, zimomravosťou, ospanlivosťou, zápchou a obezitou, neskôr zachrípnutým a zhrubnutým hlasom, suchou a chladnou kožou, zvýšeným vypadávaním vlasov a opuchom viečok, u žien amenoreou, u mužov stratou libida, zníženou plodnosťou, ale aj psychickými (najmä depresie), reumatologickými (artritídy) a neurologickými príznakmi (polyneuritídy). Vzniká tuhý, nejamkový opuch podkožného väziva (myxedém). Neliečená hypotyreóza urýchľuje artériosklerózu a jej komplikácie, najmä ischemickú chorobu srdca. Liečba: doživotné podávanie syntetického hormónu štítnej žľazy. Opak: hypertyreóza.

hypotenzia

hypotenzia [gr. + lat.] — znížený, nízky krvný tlak, hypotónia. Arteriálna hypotenzia je prechodné alebo trvalé zníženie tepnového krvného tlaku pod 100/60 mm Hg. Môže sa vyskytovať ako samostatný chorobný proces alebo ako následok iného ochorenia. Väčšinou prebieha asymptomaticky (asymptomatická hypotenzia), nepovažuje sa za chorobný stav, nespôsobuje žiadne ťažkosti a vyskytuje sa asi u 2 % zdravých osôb (často u športovcov). Charakteristickým znakom symptomatickej hypotenzie je zníženie krvného tlaku vo vzpriamenej polohe (ortostatická hypotenzia, hypotenzia môže vzniknúť aj po zaujatí inej polohy, preto sa používa aj širší pojem posturálna hypotenzia). Primárna (esenciálna, idiopatická alebo chronická) ortostatická hypotenzia je charakteristická nedostatočným prispôsobením sa autonómneho nervového systému vzpriamenej polohe. Presná príčina jej vzniku nie je známa, uvažuje sa o úlohe katecholamínov v sympatikových gangliách a neurónoch. Pozoruje sa u niektorých mladých štíhlych ľudí, u chudých, fyzicky vyčerpaných alebo starých ľudí, v tehotenstve, pri dlhodobom ležaní alebo u ľudí po chirurgickom odstránení žalúdka. Môže sa prejavovať neurologickými príznakmi (zvýšená únavnosť, znížená koncentrácia, závraty, poruchy videnia, celková slabosť). Sekundárna ortostatická hypotenzia je následkom inej základnej choroby, najčastejšou príčinou jej vzniku je porucha sympatoadrenálneho systému na ktorejkoľvek úrovni. Vyskytuje sa u ľudí s ochoreniami nervového systému (skleróza multiplex, diabetická a alkoholická neuropatia), po podaní liekov tlmiacich sympatikový nervový systém a po chirurgickom odstránení sympatikovej uzliny alebo nervu, ale aj pri anémii, zníženom objeme cirkulujúcich tekutín alebo pri dlhodobej hemodialýze, niekedy je príznakom chlopňových chýb (aortálna a mitrálna stenóza), porúch srdcového rytmu alebo zápalu srdcového svalu. U kozmonautov po dlhotrvajúcom vystavení beztiažovému stavu a u dlho ležiacich ľudí je prejavom spomalenej alebo nedostatočnej odpovede sympatika na vplyv gravitácie. Pri chirurgických zákrokoch na silno prekrvených orgánoch sa využíva riadená hypotenzia umelo vyvolaná podávaním ganglioplegík, ktoré majú inak obmedzené použitie pre viaceré nežiaduce účinky. Liečba: pri primárnej ortostatickej hypotenzii len pri významných ťažkostiach psychoterapia, režimové opatrenia, zvýšenie príjmu tekutín, výnimočne a väčšinou len krátkodobo aj podávanie centrálnych analeptík, vazotoník a stimulancií, pri sekundárnej ortostatickej hypotenzii liečba základného ochorenia. Opak: hypertenzia.

hypoparatyreóza

hypoparatyreóza [gr.], hypoparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené nedostatkom parathormónu v krvi v dôsledku jeho zníženej sekrécie prištítnymi žľazami. Príčinou hypoparatyreózy môže byť porucha vývinu prištítnych žliaz, ich poškodenie (pri operáciách a liečbe štítnej žľazy) alebo odstránenie. Prejavuje sa zníženou koncentráciou vápnika v krvi (hypokalciémia) a v moči (hypokalciúria), ktorej dôsledkami bývajú zvýšená nervovosvalová dráždivosť (→ tetánia) i tŕpnutie prstov a okolia úst, môžu sa objaviť aj poruchy zraku (zákal rohovky), duševné poruchy, letargia, úzkosť a záchvaty pripomínajúce epilepsiu. Pseudohypoparatyreóza je geneticky podmienené ochorenie charakteristické vrodenou odolnosťou cieľových tkanív proti parathormónu na rôznej úrovni (napr. poruchy membránových receptorov parathormónu v obličkách a kostiach). Liečba: podávanie vápnika a vitamínu D, ktorý zlepšuje vstrebávanie vápnika, pri akútnej tetánii vnútrožilové podanie vápnika. Opak: hyperparatyreóza.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.

hypertenzia

hypertenzia [gr. + lat.] — zvýšený, vysoký krvný tlak, hypertónia. Arteriálna hypertenzia je ochorenie charakteristické dlhodobým, často trvalým zvýšením tepnového krvného tlaku. Môže byť neznámeho pôvodu (primárna, esenciálna hypertenzia) alebo je prejavom iného ochorenia (sekundárna hypertenzia). Na vzniku primárnej hypertenzie sa podieľajú napr. genetické faktory, poruchy funkcie centrálnej nervovej sústavy, stres, nadmerný príjem chloridu sodného (nadmerné solenie) a alkoholu, znížená svalová aktivita a obezita, na vzniku sekundárnej hypertenzie napr. niektoré choroby obličiek a žliaz s vnútornou sekréciou (napr. štítnej žľazy a nadobličiek), srdcové chyby (napr. zúženie aorty), neurologické choroby (napr. cievne mozgové príhody), tehotenstvo (gestačná hypertenzia), ale aj otravy (napr. táliom, olovom) a užívanie niektorých farmák (napr. u žien hormonálne antikoncepčné prostriedky).

Podľa klasifikácie Svetovej zdravotníckej organizácie a Medzinárodnej hypertenziologickej spoločnosti sa za optimálny krvný tlak považuje hodnota 120/80, za normálny krvný tlak hodnota 130/85 a za vyšší normálny krvný tlak hodnota 130 – 139/85 – 89 mm Hg. Za hypertenziu I. stupňa (mierna) sa považujú hodnoty 140 – 159/90 – 99, za hypertenziu II. stupňa (stredná) hodnoty 160 – 179/100 – 109 a za hypertenziu III. stupňa (ťažká) hodnoty 180/110 mm Hg a viac. Každé zvýšenie krvného tlaku nad hranicu, ktorá sa určila ako norma, predstavuje zväčšenie rizika poškodenia najmä arteriálneho riečiska, srdca, mozgu, obličiek a sietnice.

Na základe hlavných rizikových faktorov (fajčenie, vek nad 60 rokov, rodinná anamnéza) existuje malé, stredne veľké a veľmi veľké riziko vzniku hypertenzie. Hypertenzia sa nemusí prejavovať žiadnymi nápadnými príznakmi. Spočiatku sú prítomné bolesti hlavy, závraty, zvýšená únavnosť, nespavosť, búšenie srdca, ako aj znížená psychická a fyzická výkonnosť, neskôr sa môžu pridružiť závažné komplikácie súvisiace s postihnutím srdca, mozgu alebo obličiek (ischemická choroba srdca so zlyhaním srdca, s poruchami rytmu alebo so srdcovým infarktom, cievne mozgové príhody, zlyhanie obličiek), preto je potrebné hypertenziu liečiť a pravidelne kontrolovať. Okrem klasického merania krvného tlaku (pri dodržiavaní zásad správneho merania), 24-hodinového ambulantného monitorovania krvného tlaku a merania krvného tlaku doma samotným pacientom sú pri diagnostikovaní hypertenzie dôležité aj elektrokardiografické vyšetrenia (EKG), echokardiografia, vyšetrenie očného pozadia a základné laboratórne vyšetrenia (moč, krv).

Cieľom liečby hypertenzie je najmä snaha zamedziť vzniku následkov, t. j. poškodeniu orgánov. Základom každej liečby hypertenzie je úprava životného štýlu (obmedzenie príjmu soli a alkoholu, odbúranie stresu napr. relaxačnými technikami, zanechanie fajčenia) a redukcia nadmernej telesnej hmotnosti (diéta s nízkym obsahom tukov, zvýšenie fyzickej aktivity). Farmakologická liečba spočíva v podávaní antihypertenzív. Hodnotenie účinku liečby hypertenzie sa robí meraním krvného tlaku vždy pred užitím ďalšej dávky lieku. Aby sa zabránilo zbytočnému užívaniu antihypertenzív, venuje sa v posledných rokoch pozornosť tzv. hypertenzii bieleho plášťa. Ide o nameranie vysokého krvného tlaku iba počas vyšetrovania lekárom (v ambulancii), kým pri meraní doma pacientom alebo jeho príbuzným sa zvýšené hodnoty nezistia (situačné zvýšenie krvného tlaku vplyvom stresu z návštevy lekára; na diagnostikovanie je vhodné 24-hodinové monitorovanie krvného tlaku. Vyžaduje si len sledovanie, aby sa včas zachytila iná forma hypertenzie. Vzostup krvného tlaku môže byť aj normálnou reakciou organizmu na fyzickú alebo psychickú záťaž.

Trvalé zvýšenie krvného tlaku v pľúcnom riečisku sa nazýva pľúcna hypertenzia (stav, pri ktorom stredný tlak v pľúcnici prekročí hodnotu 20 mmHg). Primárna pľúcna hypertenzia vzniká bez evidentnej príčiny, sekundárna v dôsledku obštrukcie cievneho riečiska (pľúcna embólia), reštrikcie cievneho riečiska (resekcia pľúc) alebo dlhotrvajúcej hypoxie pri chorobách pľúc (chronická obštrukčná choroba pľúc). Hlavným príznakom pľúcnej hypertenzie je dýchavica, niekedy bolesti na prednej strane hrudníka v oblasti srdca a synkopy po záťaži. Portálna hypertenzia je trvalé zvýšenie krvného tlaku vo vrátnici (vena portae hepatis) a v jej riečisku (nad 12 mmHg) najčastejšie v dôsledku cirhózy pečene. Vzniká následkom obštrukcie v portálnom systéme (portálny, vrátnicový žilový systém sa začína v črevných kapilárach a končí sa v pečeňových segmentoch; zahŕňa všetky žily, ktoré odvádzajú krv z brušnej časti tráviaceho traktu, zo sleziny, z podžalúdkovej žľazy a zo žlčníka). Klinickými prejavmi sú rozšírenie kožných žíl okolo pupka, brušná vodnateľnosť a hemoroidy, závažnými komplikáciami napr. krvácanie z pažerákových kŕčových žíl (niekedy smrteľné), encefalopatia, zväčšenie sleziny a bakteriálny zápal pobrušnice. Vnútrolebková hypertenzia, vysoký vnútrolebkový tlak napr. v dôsledku krvácania do mozgu alebo nádoru (opuch mozgu), sa prejavuje bolesťami hlavy, vracaním, zmenami na sietnici oka, vzostupom krvného tlaku a spomalením srdcovej frekvencie, v ťažkých prípadoch poruchami vedomia a vitálnych funkcií (dýchania, krvného obehu).

Opak: hypotenzia.