Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – interná medicína

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 145 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

konzervatívna liečba

konzervatívna liečba — nechirurgický spôsob liečby, liečba neinvazívnymi prostriedkami alebo opatreniami (liekmi, diétou, pokojom, cvičením, fyzikálnymi procedúrami a pod.).

kolagenózy

kolagenózy [gr.] — chronické celkové zápalové choroby spojivového tkaniva neinfekčného pôvodu. Skupina ochorení spojivového tkaniva (väziva) nejednotnej etiológie, ktorých charakteristickým prejavom je fibrinoidná premena väziva spojená s poškodením ciev. Pri vzniku mnohých kolagenóz sa uplatňuje porucha imunity (autoimunita), preto sa označujú i ako systémové autoimunitné choroby. Kolagenózy sa klinicky prejavujú postihnutím pohybového ústrojenstva, kože, podkožia i ciev s možnosťou poškodenia ktoréhokoľvek orgánu alebo systému. Ku kolagenózam patria ochorenia, pre ktoré je charakteristický vývin orgánového poškodenia, napr. postihnutie kĺbov pri progresívnej polyartritíde (→ zápal kĺbov), poškodenie srdca pri reumatickej horúčke, ciev pri polyartritíde (→ zápal ciev), svalov pri polymyozitíde (→ myozitída), kože a podkožia pri difúznej sklerodermii, ako aj spoločné poškodenie kĺbov, kože a obličiek pri systémovom lupuse erytematosus. Termín kolagenózy nie je v súčasnosti akceptovaný, pretože neexistujú dôkazy o primárnom poškodení kolagénu, častejšie sa preto používa označenie difúzne ochorenia spojiva.

konzílium

konzílium [lat.] — porada dvoch alebo viacerých lekárov zvyčajne rôznych špecializácií na stanovenie alebo na spresnenie diagnózy alebo liečby alebo na vyhodnotenie priebehu a prognózy ťažkého alebo nejasného ochorenia určitého pacienta; poradný zbor lekárov.

koprológia

koprológia [gr.] — náuka o stolici; vyšetrovanie a skúmanie ľudskej stolice alebo zvieracieho trusu.

Fanconiho syndróm

Fanconiho syndróm [-ko-] — poškodenie obličkových tubulov, pri ktorom nastáva porucha spätného vstrebávania aminokyselín, glukózy, fosfátov, bikarbonátov, draslíka, sodíka a iných látok. Syndróm je nazvaný podľa švajčiarskeho lekára Guida Fanconiho (*1892, †1979).

Primárny Fanconiho syndróm je dedičná choroba často spojená s inými dedičnými metabolickými poruchami. Sekundárny Fanconiho syndróm je získaný typ ochorenia vznikajúci napr. pri intoxikácii ťažkými kovmi alebo toluénom, ako aj po aplikácii liekov. Fanconiho syndróm sa môže prejaviť v každom veku – primárny Fanconiho syndróm pretrváva po celý život, sekundárny do skončenia pôsobenia vyvolávajúcej príčiny.

Klinicky sa prejavuje poruchami výživy a vývinu (anorexia, vracanie, dehydratácia), v detstve aj poruchami rastu, u adolescentov následkom nadmerného vylučovania fosfátov močom demineralizáciou kostí, osteomaláciou, osteoporózou, fraktúrami i pseudofraktúrami s častými deformitami najmä dlhých kostí. Liečba je predovšetkým symptomatická, resp. pri sekundárnom Fanconiho syndróme je zameraná na liečbu porúch, ktoré ho vyvolávajú.

fyzikálne vyšetrenie

fyzikálne vyšetrenie — objektívne lekárske vyšetrenie pacienta s cieľom získať základné informácie o stave jeho tela a jednotlivých orgánov, pri ktorom lekár využíva svoje zmysly. Začína sa vyšetrením pohľadom (aspekcia), pri ktorom si lekár všíma celkový výzor chorého, napr. stav vedomia, dýchanie, postoj a chôdzu, stav kože a slizníc, nasleduje vyšetrenie pohmatom (palpácia), poklepom (perkusia) a posluchom (auskultácia). Výsledky fyzikálneho vyšetrenia vytvárajú objektívny (fyzikálny) nález, ktorý sa dopĺňa aspoň základným laboratórnym vyšetrením (moč, krv). Fyzikálne vyšetrenie je nevyhnutnou súčasťou každého lekárskeho vyšetrenia a spolu s anamnézou, ktorá mu vždy predchádza, vedie k stanoveniu predbežnej diagnózy a k diferenciálno-diagnostickému rozboru. Na základe analýzy zistených nálezov (anamnestických údajov o chorobe a fyzikálnych nálezoch odchyľujúcich sa od normy) stanoví lekár ďalší diagnostický postup a plán pomocných vyšetrení dôležitých na stanovenie diagnózy. Často už na základe anamnézy a fyzikálneho vyšetrenia celého tela i jednotlivých orgánov môže lekár stanoviť diagnózu a začať s liečbou.

fonendoskop

fonendoskop [gr.] — lekársky nástroj na vyšetrovanie pacientov auskultáciou (posluchom). Skladá sa z lievikovitej časti s rezonančnou membránou (prikladá sa na telo) a z plastových alebo z gumových hadičiek so slúchadlami z kovových rúrok zakončených olivami (koncovky – ušné vložky z gumy alebo z plastu), ktoré si lekár vkladá pri vyšetrovaní pacienta do uší. Fonendoskop umožňuje snímanie a zosilňovanie telesných zvukov (zvukových fenoménov – šelesty, ozvy, rachôtky, pískanie, vrzoty, trecie šelesty ap.), ktoré sú sprievodným znakom normálnej alebo patologickej činnosti niektorých orgánov (pľúc, srdca, brucha).

feochromocytóm

feochromocytóm [gr.] — zvyčajne nezhubný nádor drene nadobličiek (asi v 10 % mimo drene nadobličky, najčastejšie v močovom mechúri, ojedinele na krku) veľkosti čerešne až jabĺčka, ktorý nepretržitým alebo nárazovým vylučovaním nadmerného množstva katecholamínov do krvného obehu vyvoláva trvalé alebo záchvatovité zvýšenie krvného tlaku. Ďalšími najčastejšími príznakmi sú bolesti hlavy, búšenie srdca a nadmerné potenie. Niekedy príznaky vyvolá tlak na nádor pri vyšetrení alebo pri zmene polohy tela, telesná námaha, vysoká alebo nízka teplota prostredia, rozčúlenie a strach, hladovanie, podanie niektorých liekov, alkoholu, kávy, fajčenie a i. Diagnóza sa stanovuje na základe klinického obrazu a overuje sa dôkazom katecholamínov a ich metabolitov (kyselina vanilylmandľová) v plazme a moči, ako aj utrazvukovým a röntgenologickým vyšetrením. Liečba: chirurgická.

glykemická krivka

glykemická krivka — grafické sledovanie glykémie po jednorazovom podaní glukózy nalačno (orálny glukózový tolerančný test).

glomerulonefritída

glomerulonefritída [gr. + lat.] — choroba obličiek charakteristická zápalovými zmenami najmä na glomeruloch, na vzniku ktorých sa významnou mierou zúčastňujú spočiatku imunitné, neskôr aj neimunitné faktory podmieňujúce vývin ochorenia. Glomerulonefritídy sa delia na primárne, ktoré vznikajú pôsobením rôznych imunologických a infekčných faktorov, a sekundárne, pri ktorých je postihnutie glomerulu iba jedným z prejavov systémovej, cievnej, metabolickej alebo genetickej choroby.

Akútne glomerulonefritídy sú obojstranné, náhle vzniknuté zápaly obličiek, pri ktorých sú postihnuté všetky glomeruly. Vyskytujú sa najmä u detí a mladistvých. Vznikajú po bakteriálnej, vírusovej, parazitárnej alebo po plesňovej infekcii (poinfekčné glomerulonefritídy, najčastejšia je postreptokoková glomerulonefritída) a trvajú niekoľko dní až týždňov. Prvé príznaky sa objavujú 6 – 21 dní po angíne, resp. 18 – 21 dní po infekcii kože. Niekedy im predchádzajú nechutenstvo, bolesti hlavy a brucha i neurčité bolesti v driekovej oblasti. K prvým príznakom patria znížené močenie, zvýšené množstvo proteínov a červených krviniek v moči (moč je červenohnedej farby), opuchy najmä na mihalniciach, v oblasti členkov a na predkolení, často aj zvýšený krvný tlak, niekedy nefrotický syndróm. Liečba: základom je pokojový režim; pri opuchoch a vysokom krvnom tlaku nesolená diéta, obmedzenie príjmu tekutín, podávanie liekov na zníženie krvného tlaku.

Rýchlo progredujúca glomerulonefritída (subakútna glomerulonefritída) je glomerulonefritída s rýchlym priebehom, ktorá môže viesť k obličkovej nedostatočnosti. Obyčajne vzniká následkom tvorby protilátok proti bazálnej membráne glomerulu, zriedkavejšie pri vysokej koncentrácii imunokomplexov. Liečba: podávanie metylprednizolónu, potom prednizónu a cytotoxických imunosupresív, resp. plazmaferéza (čiastočná výmena plazmy). Osobitnou formou rýchlo progredujúcej glomerulonefritídy je Goodpasturov syndróm.

Chronické glomerulonefritídy sú charakteristické postupujúcou sklerózou, tvorbou jaziev až zánikom glomerulov a zmrašťovaním obličiek, následne degeneráciou tubulov a sklerózou obličkových ciev. Prebiehajú pomaly (niekedy trvajú mesiace až roky) a sú najčastejšou príčinou chronickej obličkovej nedostatočnosti. Najčastejšie ide o imunokomplexovú chorobu, kde antigénovou zložkou imunokomplexov sú okrem antigénov mikroorganizmov aj iné exogénne (očkovacia látka, včelí alebo hadí jed) a endogénne antigény (tubulárnych buniek alebo nádorov). Choroba sa začína pomaly a často sa zistí náhodne pri vyšetrení moču alebo krvného tlaku. Spravidla prechádza z latentného štádia cez chronický nefritický (zvýšená erytrocytúria, menšia proteinúria, vysoký krvný tlak), resp. nefrotický syndróm (veľká proteinúria, opuchy, menšia erytrocytúria, vysoký krvný tlak) do chronickej obličkovej nedostatočnosti. Na stanovenie konečnej diagnózy, výber vhodnej liečby a určenie prognózy je potrebná obličková biopsia. Liečbu riadi špecialista – nefrológ. Pacient sa musí šetriť a svoj výkon prispôsobiť stupňu poškodenia obličiek. Dôležité je zlikvidovať streptokokové ložiská penicilínom.

gigantizmus

gigantizmus [gr.] —

1. fytopatol. nenormálne zväčšenie celej rastliny alebo len jej časti;

2. lek. ochorenie prejavujúce sa nadmerným vzrastom, spôsobené nadbytkom somatotropínu v detstve následkom zvýšenej činnosti predného laloka podmozgovej žľazy (napr. pri nádore podmozgovej žľazy); opak: nanizmus.

gynekomastia

gynekomastia [gr.] — nadmerné, neprimerané zväčšenie prsných žliaz u mužov. Pravá gynekomastia je podmienená hormonálne (relatívne zvýšenie hladiny ženských pohlavných hormónov u muža, napr. aj hormonálna nerovnováha v puberte), pričom je hmatateľná prsníková žľazová štruktúra. Nepravá gynekomastia (zmnoženie tukového tkaniva napr. pri obezite) sa vyskytuje pri zvýšenom ukladaní tukového tkaniva v oblasti prsnej žľazy. Pravá gynekomastia býva sprievodným príznakom pri vleklých pečeňových chorobách u mužov alebo nežiaducim účinkom pri liečbe niektorými liekmi. Obyčajne si nevyžaduje liečebný zákrok, v niektorých extrémnych prípadoch sa však môže riešiť chirurgicky.

Goodpasturov syndróm

Goodpasturov syndróm [gudpásčerov] — rýchlo progredujúca glomerulonefritída, pri ktorej sa protilátky viažu nielen na bazálnu membránu glomerulárnych kapilár, ale aj na bazálne membrány kapilár pľúc. Autoimunitné ochorenie charakteristické hematúriou, hemoptýzou (vykašliavanie krvi), kašľom, dýchavičnosťou a rýchlym vznikom obličkovej nedostatočnosti. Pľúcne príznaky zvyčajne predchádzajú poškodeniu obličiek. Liečba: podávanie kortikoidov, imunosupresív, plazmaferéza. Nazvaný podľa amerického patológa Ernesta Williama Goodpastura (*1886, †1960), ktorý ochorenie v roku 1919 opísal ako prvý.

glykozúria

glykozúria [gr.] — prítomnosť glukózy v moči. Najčastejšie sa vyskytuje pri cukrovke (diabetická glykozúria) a v 90 % prípadov je spojená s hyperglykémiou. Nediabetická glykozúria sa vyskytuje vtedy, ak je výsledok orálneho glukózového tolerančného testu negatívny. Môže byť trojakého druhu: 1. fyziologická glykozúria, ktorá vzniká vtedy, keď glomerulárna filtrácia glukózy prekročí maximálnu schopnosť tubulov resorbovať glukózu z primárneho moču; 2. glykozúria v gravidite je následkom zvýšenej glomerulárnej filtrácie a zníženej tubulárnej reabsorpcie glukózy (vyskytuje sa u 10 – 15 % tehotných žien); 3. renálna glykozúria, ktorá vzniká pri normálnom obličkovom prahu glykémie; vyskytuje sa pri vrodenej poruche transportu glukózy v tubuloch alebo pri nefrotickom syndróme, v gravidite alebo pri Fanconiho syndróme.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.

hypertenzia

hypertenzia [gr. + lat.] — zvýšený, vysoký krvný tlak, hypertónia. Arteriálna hypertenzia je ochorenie charakteristické dlhodobým, často trvalým zvýšením tepnového krvného tlaku. Môže byť neznámeho pôvodu (primárna, esenciálna hypertenzia) alebo je prejavom iného ochorenia (sekundárna hypertenzia). Na vzniku primárnej hypertenzie sa podieľajú napr. genetické faktory, poruchy funkcie centrálnej nervovej sústavy, stres, nadmerný príjem chloridu sodného (nadmerné solenie) a alkoholu, znížená svalová aktivita a obezita, na vzniku sekundárnej hypertenzie napr. niektoré choroby obličiek a žliaz s vnútornou sekréciou (napr. štítnej žľazy a nadobličiek), srdcové chyby (napr. zúženie aorty), neurologické choroby (napr. cievne mozgové príhody), tehotenstvo (gestačná hypertenzia), ale aj otravy (napr. táliom, olovom) a užívanie niektorých farmák (napr. u žien hormonálne antikoncepčné prostriedky).

Podľa klasifikácie Svetovej zdravotníckej organizácie a Medzinárodnej hypertenziologickej spoločnosti sa za optimálny krvný tlak považuje hodnota 120/80, za normálny krvný tlak hodnota 130/85 a za vyšší normálny krvný tlak hodnota 130 – 139/85 – 89 mm Hg. Za hypertenziu I. stupňa (mierna) sa považujú hodnoty 140 – 159/90 – 99, za hypertenziu II. stupňa (stredná) hodnoty 160 – 179/100 – 109 a za hypertenziu III. stupňa (ťažká) hodnoty 180/110 mm Hg a viac. Každé zvýšenie krvného tlaku nad hranicu, ktorá sa určila ako norma, predstavuje zväčšenie rizika poškodenia najmä arteriálneho riečiska, srdca, mozgu, obličiek a sietnice.

Na základe hlavných rizikových faktorov (fajčenie, vek nad 60 rokov, rodinná anamnéza) existuje malé, stredne veľké a veľmi veľké riziko vzniku hypertenzie. Hypertenzia sa nemusí prejavovať žiadnymi nápadnými príznakmi. Spočiatku sú prítomné bolesti hlavy, závraty, zvýšená únavnosť, nespavosť, búšenie srdca, ako aj znížená psychická a fyzická výkonnosť, neskôr sa môžu pridružiť závažné komplikácie súvisiace s postihnutím srdca, mozgu alebo obličiek (ischemická choroba srdca so zlyhaním srdca, s poruchami rytmu alebo so srdcovým infarktom, cievne mozgové príhody, zlyhanie obličiek), preto je potrebné hypertenziu liečiť a pravidelne kontrolovať. Okrem klasického merania krvného tlaku (pri dodržiavaní zásad správneho merania), 24-hodinového ambulantného monitorovania krvného tlaku a merania krvného tlaku doma samotným pacientom sú pri diagnostikovaní hypertenzie dôležité aj elektrokardiografické vyšetrenia (EKG), echokardiografia, vyšetrenie očného pozadia a základné laboratórne vyšetrenia (moč, krv).

Cieľom liečby hypertenzie je najmä snaha zamedziť vzniku následkov, t. j. poškodeniu orgánov. Základom každej liečby hypertenzie je úprava životného štýlu (obmedzenie príjmu soli a alkoholu, odbúranie stresu napr. relaxačnými technikami, zanechanie fajčenia) a redukcia nadmernej telesnej hmotnosti (diéta s nízkym obsahom tukov, zvýšenie fyzickej aktivity). Farmakologická liečba spočíva v podávaní antihypertenzív. Hodnotenie účinku liečby hypertenzie sa robí meraním krvného tlaku vždy pred užitím ďalšej dávky lieku. Aby sa zabránilo zbytočnému užívaniu antihypertenzív, venuje sa v posledných rokoch pozornosť tzv. hypertenzii bieleho plášťa. Ide o nameranie vysokého krvného tlaku iba počas vyšetrovania lekárom (v ambulancii), kým pri meraní doma pacientom alebo jeho príbuzným sa zvýšené hodnoty nezistia (situačné zvýšenie krvného tlaku vplyvom stresu z návštevy lekára; na diagnostikovanie je vhodné 24-hodinové monitorovanie krvného tlaku. Vyžaduje si len sledovanie, aby sa včas zachytila iná forma hypertenzie. Vzostup krvného tlaku môže byť aj normálnou reakciou organizmu na fyzickú alebo psychickú záťaž.

Trvalé zvýšenie krvného tlaku v pľúcnom riečisku sa nazýva pľúcna hypertenzia (stav, pri ktorom stredný tlak v pľúcnici prekročí hodnotu 20 mmHg). Primárna pľúcna hypertenzia vzniká bez evidentnej príčiny, sekundárna v dôsledku obštrukcie cievneho riečiska (pľúcna embólia), reštrikcie cievneho riečiska (resekcia pľúc) alebo dlhotrvajúcej hypoxie pri chorobách pľúc (chronická obštrukčná choroba pľúc). Hlavným príznakom pľúcnej hypertenzie je dýchavica, niekedy bolesti na prednej strane hrudníka v oblasti srdca a synkopy po záťaži. Portálna hypertenzia je trvalé zvýšenie krvného tlaku vo vrátnici (vena portae hepatis) a v jej riečisku (nad 12 mmHg) najčastejšie v dôsledku cirhózy pečene. Vzniká následkom obštrukcie v portálnom systéme (portálny, vrátnicový žilový systém sa začína v črevných kapilárach a končí sa v pečeňových segmentoch; zahŕňa všetky žily, ktoré odvádzajú krv z brušnej časti tráviaceho traktu, zo sleziny, z podžalúdkovej žľazy a zo žlčníka). Klinickými prejavmi sú rozšírenie kožných žíl okolo pupka, brušná vodnateľnosť a hemoroidy, závažnými komplikáciami napr. krvácanie z pažerákových kŕčových žíl (niekedy smrteľné), encefalopatia, zväčšenie sleziny a bakteriálny zápal pobrušnice. Vnútrolebková hypertenzia, vysoký vnútrolebkový tlak napr. v dôsledku krvácania do mozgu alebo nádoru (opuch mozgu), sa prejavuje bolesťami hlavy, vracaním, zmenami na sietnici oka, vzostupom krvného tlaku a spomalením srdcovej frekvencie, v ťažkých prípadoch poruchami vedomia a vitálnych funkcií (dýchania, krvného obehu).

Opak: hypotenzia.

hyperparatyreóza

hyperparatyreóza [gr.], hyperparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené zvýšenou sekréciou parathormónu prištítnymi žľazami. Rozlišuje sa primárna (zvýšenie sekrécie parathormónu nezávisí od potrieb organizmu, jeho produkcia je autonómna), sekundárna (zvýšená sekrécia parathormónu je kompenzačnou reakciou na zvýšenie potreby parathormónu pri ochoreniach spojených s nedostatkom vápnika v organizme, najčastejšie pri získaných ochoreniach obličiek) a terciárna hyperparatyreóza (pri dlhšie trvajúcej sekundárnej hyperparatyreóze). Hyperparatyreóza sa prejavuje zvýšenou koncentráciou vápnika v krvi (hyperkalciémia) a v moči (hyperkalciúria) a kombináciou príznakov z postihnutia kostí (demineralizácia kostí), obličiek (infekcie močových ciest, močové kamene) a tráviaceho traktu (vredy žalúdka, zápal podžalúdkovej žľazy). Najčastejšou príčinou jej vzniku je adenóm niektorej prištítnej žľazy, zriedkavejšie hyperplázia parenchýmu prištítnych žliaz alebo nádor. Diagnóza sa potvrdzuje priamym vyšetrením zvýšenej hladiny parathormónu v sére. Liečba: chirurgické odstránenie prištítnych žliaz. Opak: hypoparatyreóza.

hypotenzia

hypotenzia [gr. + lat.] — znížený, nízky krvný tlak, hypotónia. Arteriálna hypotenzia je prechodné alebo trvalé zníženie tepnového krvného tlaku pod 100/60 mm Hg. Môže sa vyskytovať ako samostatný chorobný proces alebo ako následok iného ochorenia. Väčšinou prebieha asymptomaticky (asymptomatická hypotenzia), nepovažuje sa za chorobný stav, nespôsobuje žiadne ťažkosti a vyskytuje sa asi u 2 % zdravých osôb (často u športovcov). Charakteristickým znakom symptomatickej hypotenzie je zníženie krvného tlaku vo vzpriamenej polohe (ortostatická hypotenzia, hypotenzia môže vzniknúť aj po zaujatí inej polohy, preto sa používa aj širší pojem posturálna hypotenzia). Primárna (esenciálna, idiopatická alebo chronická) ortostatická hypotenzia je charakteristická nedostatočným prispôsobením sa autonómneho nervového systému vzpriamenej polohe. Presná príčina jej vzniku nie je známa, uvažuje sa o úlohe katecholamínov v sympatikových gangliách a neurónoch. Pozoruje sa u niektorých mladých štíhlych ľudí, u chudých, fyzicky vyčerpaných alebo starých ľudí, v tehotenstve, pri dlhodobom ležaní alebo u ľudí po chirurgickom odstránení žalúdka. Môže sa prejavovať neurologickými príznakmi (zvýšená únavnosť, znížená koncentrácia, závraty, poruchy videnia, celková slabosť). Sekundárna ortostatická hypotenzia je následkom inej základnej choroby, najčastejšou príčinou jej vzniku je porucha sympatoadrenálneho systému na ktorejkoľvek úrovni. Vyskytuje sa u ľudí s ochoreniami nervového systému (skleróza multiplex, diabetická a alkoholická neuropatia), po podaní liekov tlmiacich sympatikový nervový systém a po chirurgickom odstránení sympatikovej uzliny alebo nervu, ale aj pri anémii, zníženom objeme cirkulujúcich tekutín alebo pri dlhodobej hemodialýze, niekedy je príznakom chlopňových chýb (aortálna a mitrálna stenóza), porúch srdcového rytmu alebo zápalu srdcového svalu. U kozmonautov po dlhotrvajúcom vystavení beztiažovému stavu a u dlho ležiacich ľudí je prejavom spomalenej alebo nedostatočnej odpovede sympatika na vplyv gravitácie. Pri chirurgických zákrokoch na silno prekrvených orgánoch sa využíva riadená hypotenzia umelo vyvolaná podávaním ganglioplegík, ktoré majú inak obmedzené použitie pre viaceré nežiaduce účinky. Liečba: pri primárnej ortostatickej hypotenzii len pri významných ťažkostiach psychoterapia, režimové opatrenia, zvýšenie príjmu tekutín, výnimočne a väčšinou len krátkodobo aj podávanie centrálnych analeptík, vazotoník a stimulancií, pri sekundárnej ortostatickej hypotenzii liečba základného ochorenia. Opak: hypertenzia.

hypotyreóza

hypotyreóza [gr.], hypotyreoidizmus — chorobný stav podmienený nedostatočnou tvorbou hormónov štítnej žľazy. Môže vzniknúť pri priamom postihnutí štítnej žľazy chorobným procesom (primárna hypotyreóza) alebo pri poruchách hypotalamovo-hypofýzovej regulácie štítnej žľazy (centrálna hypotyreóza). Hypotyreóza môže byť vrodená alebo získaná, trvalá (doživotná) alebo prechodná (za určitý čas spontánne vymizne). Najčastejšou príčinou vzniku hypotyreózy je difúzny lymfoidný zápal štítnej žľazy. Spočiatku sa prejavuje únavnosťou, zimomravosťou, ospanlivosťou, zápchou a obezitou, neskôr zachrípnutým a zhrubnutým hlasom, suchou a chladnou kožou, zvýšeným vypadávaním vlasov a opuchom viečok, u žien amenoreou, u mužov stratou libida, zníženou plodnosťou, ale aj psychickými (najmä depresie), reumatologickými (artritídy) a neurologickými príznakmi (polyneuritídy). Vzniká tuhý, nejamkový opuch podkožného väziva (myxedém). Neliečená hypotyreóza urýchľuje artériosklerózu a jej komplikácie, najmä ischemickú chorobu srdca. Liečba: doživotné podávanie syntetického hormónu štítnej žľazy. Opak: hypertyreóza.

hypoparatyreóza

hypoparatyreóza [gr.], hypoparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené nedostatkom parathormónu v krvi v dôsledku jeho zníženej sekrécie prištítnymi žľazami. Príčinou hypoparatyreózy môže byť porucha vývinu prištítnych žliaz, ich poškodenie (pri operáciách a liečbe štítnej žľazy) alebo odstránenie. Prejavuje sa zníženou koncentráciou vápnika v krvi (hypokalciémia) a v moči (hypokalciúria), ktorej dôsledkami bývajú zvýšená nervovosvalová dráždivosť (→ tetánia) i tŕpnutie prstov a okolia úst, môžu sa objaviť aj poruchy zraku (zákal rohovky), duševné poruchy, letargia, úzkosť a záchvaty pripomínajúce epilepsiu. Pseudohypoparatyreóza je geneticky podmienené ochorenie charakteristické vrodenou odolnosťou cieľových tkanív proti parathormónu na rôznej úrovni (napr. poruchy membránových receptorov parathormónu v obličkách a kostiach). Liečba: podávanie vápnika a vitamínu D, ktorý zlepšuje vstrebávanie vápnika, pri akútnej tetánii vnútrožilové podanie vápnika. Opak: hyperparatyreóza.

choledocholitiáza

choledocholitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v rôznych častiach žlčovodu (v 20 – 40 % sprevádza cholecystolitiázu). Kamene sa do žlčovodu dostávajú najčastejšie zo žlčníka alebo sa v ňom priamo tvoria, a to najmä pri chorobnom alebo pri vrodenom zúžení väčšej bradavky dvanástnika a pri zúžení žlčovodu (následkom zápalu). Kamene bývajú najčastejšie cholesterolové, niekedy pigmentové (napr. pri cirhóze pečene). Choledocholitiáza sa prejavuje ožltnutím kože, slizníc a očných bielkov, niekedy svrbením, bolesťami brucha a poruchami trávenia. Liečba: endoskopická – preťatie vývodu hlavného žlčovodu a vybratie kameňa, resp. kameňov, v prípade neúspechu alebo nedostupnosti endoskopickej liečby chirurgická.

cholelitiáza

cholelitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v žlčníku alebo v žlčových cestách.

choroba z vibrácií

choroba z vibrácií — ochorenie ciev, kostí, kĺbov, nervov a svalov následkom dlhotrvajúceho lokálneho pôsobenia nadmerných vibrácií na horné končatiny (pri práci s vibrujúcimi nástrojmi a zariadeniami, napr. s pneumatickými kladivami, zbíjačkami, motorovými pílami) alebo následkom celotelového pôsobenia vibrácií (pri práci s ťažkou mobilnou technikou – autobusy, ťažké nákladné autá ap.). Okrem vibrácií sa pri vzniku choroby z vibrácií uplatňujú aj ďalšie faktory, napr. denný čas expozície, intenzita práce, hmotnosť a technický stav pracovného nástroja, mikroklimatické faktory pracovného prostredia, prestávky v práci, pôsobenie chladu a vlhkosti a i. Lokálny prenos vibrácií na horné končatiny má za následok poškodenie periférnych ciev horných končatín. Prejavuje sa spočiatku zbelením, neskôr cyanózou prstov a rúk v chlade (sekundárny Raynaudov syndróm), ako aj tŕpnutím a mravčením rúk a predlaktí. Typický je záchvatovitý výskyt epizód bolestivých cievnych spazmov sprevádzaný pocitom stuhnutosti a oziabania rúk. Pri lokálnom pôsobení vibrácií sa niekedy môže vyskytovať syndróm poškodenia kostí, kĺbov, šliach a svalov. Postihnutí pociťujú bolesti najmä v zápästných, lakťových a ramenných kĺboch i bolesti svalov predlaktia, niekedy možno pozorovať opuch predlaktia. Pri celotelovom prenose a pôsobení vibrácií sa vyskytujú aj poruchy zrakovej ostrosti a trávenia, niekedy tachykardia, únava a výrazné bolesti svalov a kostí. Ochorenie sa rozvíja postupne, spravidla sa prejavuje po niekoľkoročnej expozícii vibráciám.

Liečba: tepelná pohoda, fyzikálna liečba (napr. sauna, parafínové obklady, masáže, kúpele), podávanie vazodilatancií, spazmolytík, antireumatík a vitamínov skupiny B. Choroba z vibrácií patrí medzi choroby z povolania.

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín — ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v SR.

choroba z ožiarenia

choroba z ožiarenia — komplex patologických zmien v organizme vyvolaných ionizujúcim žiarením. Charakter ochorenia závisí od druhu žiarenia. Akútna choroba z ožiarenia vzniká po jednorazovom vonkajšom ožiarení celého tela alebo po vnútornom vstupe rádionuklidov do organizmu v dávke väčšej ako 1 Gy (gray). Podľa veľkosti absorbovanej dávky sa rozlišujú tri formy akútnej choroby z ožiarenia: dreňová (dávka 1 – 10 Gy), črevná (10 – 30 Gy), nervová (viac ako 50 Gy). Priebeh ochorenia má 4 charakteristické štádiá: 1. štádium prvotnej celkovej reakcie (prodromálne) trvajúce 1 – 5 dní a prejavujúce sa únavou, apatiou, poruchami rovnováhy, slinením, brušnými kŕčmi a hnačkami; 2. štádium latencie trvajúce 1 – 5 týždňov; pretrváva únava, nespavosť a prehlbuje sa útlm činnosti kostnej drene; 3. štádium plne vyvinutého obrazu choroby trvajúce niekoľko týždňov až mesiacov a prejavujúce sa krvácaním do slizníc, kože a orgánov, vypadávaním vlasov, vznikom kožných pľuzgierov až nekróz; vznikajú infekčné ochorenia, zápal pľúc alebo srdcového svalu; 4. štádium uzdravovania trvajúce niekoľko mesiacov až 2 roky; pretrváva únava a nedostatočnosť srdcovo-cievneho a neuroendokrinného systému. Pri črevnej forme má prodromálne štádium rýchlejší nástup a intenzívnejší priebeh (vo forme ťažkej hnačky), kritický je 2. – 4. týždeň po začatí ochorenia, keď postihnutý môže zomrieť, nervová forma akútnej choroby z ožiarenia sa vždy končí smrťou. Po opakovanom alebo dlhotrvajúcom pôsobení malých dávok ionizujúceho žiarenia prevyšujúceho prípustné dávky môže vzniknúť chronická choroba z ožiarenia, ktorá je charakteristická zložitým súborom príznakov s dlhotrvajúcim a kolísavým priebehom. Najčastejšie sa vyskytujú neurovegetatívne ťažkosti (únava, bolesti hlavy, podráždenosť, nesústredenosť), medzi neskoré prejavy patria útlm krvotvorby (úbytok najmä bielych krviniek), poruchy trávenia, zákal očnej šošovky, zvýšený výskyt zhubných nádorových ochorení rôzneho pôvodu (najčastejšie leukémie). Ochorenie sa môže prejaviť počas expozície alebo až o niekoľko rokov po jej prerušení. Postihnutí môžu byť zamestnanci rádiodiagnostických, rádioterapeutických a rádioizotopových pracovísk, uránových a niektorých rudných baní, jadrových elektrární, cyklotrónových centier ap. V priemysle sa môže vyskytnúť pri ťažbe, výrobe a spracovaní rádioaktívnych materiálov, jadrových palív a pri druhotnom využití a likvidácii spáleného paliva. Preventívne opatrenia zahŕňajú ochranu pracovníkov a monitorovanie expozície. V Zozname chorôb z povolania sa uvádza ako choroba z ionizujúceho žiarenia a zo žiarenia s obdobným účinkom.

inhalačná terapia

inhalačná terapia — liečebná metóda využívajúca na liečbu ochorení dýchacích ciest vdychovanie prírodných alebo chemicky pripravených liečivých látok vo forme pary, plynu alebo aerosólu. Na ich aplikáciu sa používajú inhalátory (prístroje rozptyľujúce liečivo; môžu byť napr. ultrazvukové, tlakové, príručné dávkovacie). Inhalačná terapia môže byť: plynová – vdychovanie vzduchu alebo iných dýchateľných zmesí pod zmeneným tlakom, napr. oxygenoterapia, dýchanie vzduchu v pneumatických komorách, dýchanie vzduchu pomocou pneumatických prístrojov; aerodisperzná – vdychovanie kvapalných alebo tuhých látok rozptýlených vo vzduchu alebo v inom dýchateľnom plyne. Podľa veľkosti rozptýlených častíc sa delí na aerosóly, ktoré ľahko prenikajú do dolných dýchacích ciest, a na spreje, ktoré sa usádzajú v horných dýchacích cestách; elektroinhalačná – vdychovanie inhalátu obsahujúceho viac elektricky nabitých častíc; používa sa prírodný alebo umelo vytvorený ionizovaný vzduch. Na inhalačnú terapiu sú vhodné rozličné minerálne vody, expektoranciá, mukolytiká, antiastmatiká a iné látky. Dĺžka aplikácie je rozdielna, napr. pri individuálnej inhalácii vysokoúčinných látok proti spazmu priedušiek sa aplikujú z príručných dávkovačov 1 – 2 vdychy (dávkovací systém pri stlačení uvoľní potrebné množstvo účinnej látky), prístrojová inhalácia trvá 0,5 – 2 minúty alebo 3 x 30 minút s trojminútovými prestávkami, pri priestorovej inhalácii prístroj rozptýli liek do okolitého vzduchu v ľubovoľnej dávke a na správnu liečbu stačí pokojné dýchanie (v minulosti sa tieto prístroje pre svoju veľkosť používali len v nemocniciach, v súčasnosti sú menšie, prenosné a voľne dostupné a využívajú sa na zvládnutie záchvatov astmy v domácich i v nemocničných podmienkach, sú jedinou možnou formou inhalačnej terapie pre nespolupracujúcich pacientov). Skupinová inhalácia trvá 30 minút až 3 hodiny. Frekvencia prístrojovej inhalácie je 1- až 6-krát denne, priestorovej inhalácie 1-krát denne.

infarkt myokardu

infarkt myokardu, zastarano srdcová mŕtvica, srdcová porážka — odumretie (anemická nekróza) rôzne veľkej oblasti srdcového svalu (myokardu) následkom náhleho zastavenia alebo rozsiahleho obmedzenia prietoku krvi v koronárnom riečisku; jedna z foriem ischemickej choroby srdca. Takmer vždy postihuje ľavú srdcovú komoru (pravú len vtedy, ak súčasne vznikne nekróza na svalovine ľavej komory a na medzikomorovej priehradke). Izolovaný infarkt pravej srdcovej komory alebo predsiení je zriedkavý. Infarktové ložisko môže mať rozličnú veľkosť, a to od 1 cm2 až po rozsiahle infarkty, ktoré postihujú niekedy aj viac ako polovicu ľavej srdcovej komory. Najčastejšou príčinou vzniku infarktu myokardu je upchatie vencovitej tepny krvnou zrazeninou (trombus) priliehajúcou na aterosklerotický plát (povrchová tuhá vyvýšenina vznikajúca pri ateroskleróze postupným ukladaním tuku a ďalších látok), veľmi zriedkavou príčinou embólia vencovitej tepny alebo jej spazmus. Náhle (v priebehu niekoľkých hodín) upchatie vencovitej tepny trombom v mieste jej poškodenia aterosklerózou vyvoláva akútny infarkt myokardu. Vytvorenie krvnej zrazeniny sa začína najčastejšie poškodením endotelu na povrchu aterosklerotického plátu, zriedkavejšie sa môže začať aj prasknutím plátu s následným uvoľnením lipidového jadra do cievy. K upchatiu vencovitej tepny môže dôjsť aj pri postupnom narastaní aterosklerotického plátu. Infarkt myokardu sa môže vyvíjať ako ohraničená regionálna nekróza alebo môže ísť o difúznu nekrózu. Podľa toho, do akej hrúbky je postihnutá stena srdcového svalu, sa ohraničená nekróza vyskytuje ako transmurálny (postihnutá je celá hrúbka srdcového svalu) alebo nontransmurálny infarkt (postihnutá je len vnútorná vrstva ľavej komory).

K rizikovým faktorom vzniku akútneho infarktu myokardu patria ateroskleróza, angina pectoris, viaceré koronárne rizikové faktory, hyperkoagulačný stav, koronárna embolizácia, kolagenózy a napr. aj kokainizmus. Asi v polovici prípadov predchádza vzniku akútneho infarktu myokardu fyzická práca, stres alebo iná choroba. Častejšie vzniká ráno v prvých hodinách po zobudení. Asi 15 – 20 % pacientov v priebehu akútneho infarktu myokardu nemá bolesti (najmä diabetici a starší pacienti). Typickým prejavom akútneho infarktu myokardu je intenzívna zvieravá, pálivá alebo tupá bolesť za hrudnou kosťou (stenokardia), ktorá trvá viac ako 30 minút, zvyčajne vyžaruje do ľavej hornej končatiny, krku a sánky a býva sprevádzaná zblednutím, potením, nevoľnosťou, vracaním a pocitom úzkosti. Ťažkosti, najmä stenokardia, môžu vzniknúť aj v pokoji, ak vznikajú pri námahe, nezlepšujú sa ani po jej prerušení. Niekedy môže byť prejavom ochorenia náhla dušnosť či porucha vedomia. Teplota do 38 °C je častá v prvom týždni ochorenia. Diagnóza akútneho infarktu myokardu sa opiera o klinické prejavy, elektrokardiografické zmeny (EKG, → elektrokardiografia, → elektrokardiogram) a biochemické ukazovatele (zisťuje sa zvýšená aktivita myokardových enzýmov v sére). Pri EKG vyšetrení sa rozlišuje akútny infarkt myokardu s eleváciou (zvýšením) úseku ST (objavuje sa vysoká Pardeeho vlna, niekedy sa podarí zachytiť aj vysoké ostré vlny T, ktoré jej predchádzajú) s častým vývojom kmitu Q alebo akútny infarkt myokardu s depresiou (znížením) úseku ST alebo s inverziou vlny T bez vývoja kmitu Q. Na základe EKG možno odhadnúť rozsah a trvanie infarktu.

K najčastejšie sa vyskytujúcim komplikáciám akútneho infarktu myokardu patria arytmie a srdcové zlyhanie (zlyhanie jeho čerpacej funkcie), menej častými komplikáciami sú hemodynamicky málo významná mitrálna regurgitácia (spätný tok krvi z ľavej komory do ľavej predsiene), náhla smrteľná ruptúra ľavej komory alebo medzikomorovej priehradky, vydutie ľavej komory (aneuryzma), pseudoaneuryzma, infarkt pravej komory, postinfarktová ischémia (rekurentná angina pectoris), trombo-embolické komplikácie a perikarditída (→ Dresslerov syndróm). Prognóza pri akútnom infarkte myokardu závisí najmä od výskytu porúch srdcového rytmu (fibrilácia komôr je najčastejšou príčinou úmrtia v prvých 24 hodinách od vzniku ochorenia) a zlyhania srdca, ktoré koreluje s rozsahom nekrózy. Mortalita je okolo 30 %, asi 5 – 10 % pacientov zomiera v priebehu prvého roka.

Liečba: okamžitý transport do nemocnice, najlepšie na koronárnu jednotku alebo na špecializované pracovisko, ktoré sú personálne aj prístrojovo vybavené na urgentnú a špecializovanú odbornú starostlivosť o pacienta. Reperfúziu (spriechodnenie upchatej vencovitej tepny) možno dosiahnuť medikamentóznou (trombolytickou) liečbou, ktorá sa v súčasnosti nahrádza účinnejšou, mechanickou liečbou (PTCA – perkutánna translúmenová koronárna angioplastika alebo by-pass), a to v závislosti od pribúdajúceho počtu špecializovaných kardiologických pracovísk. K rutinnej liečbe patrí podávanie analgetík, oxygenoterapia, pokojový režim a postupná rehabilitácia, podľa stavu pacienta podávanie antikoagulancií, β-blokátorov, ACE inhibítorov, magnézia, nitrátov a blokátorov vápnikového kanála.

ischémia

ischémia [gr.] — lokálne nedokrvenie tkaniva, resp. znížený prietok krvi tkanivom niektorej oblasti tela v dôsledku mechanickej obštrukcie krvného prietoku, ktoré vedie k jeho poškodeniu až odumretiu (→ infarkt); nedostatok kyslíka spôsobený inadekvátnou perfúziou krvi tkanivom, nedostatočné zásobovanie tkaniva okysličenou krvou. Podľa postihnutej oblasti sa rozoznáva napr. ischémia myokardu (→ ischemická choroba srdca), ischémia mozgu (→ náhla cievna mozgová príhoda), mezenteriálna ischémia (ischémia brušných orgánov v dôsledku zúženia niektorej vetvy hornej, arteria mesenterica superior, alebo dolnej, arteria mesenterica inferior, okružovej tepny, synonymum brušná angína), ischémia čreva (nedostatočné zásobenie niektorého úseku čreva), posturálna ischémia (→ ischemická choroba dolných končatín), ischémia retiny (nedokrvenie sietnice v dôsledku zlyhania arteriálnej cirkulácie napr. pri embolizácii, spazme, otrave chinínom alebo pri profúznom krvácaní). Ischémia srdcového svalu bez sprievodných príznakov anginy pectoris sa nazýva tichá ischémia.

ischemická choroba dolných končatín

ischemická choroba dolných končatín, ICHDK — ochorenie, pri ktorom dochádza k postupnému zužovaniu až k úplnému uzáveru tepien dolných končatín a následne k ich ischémii. Najčastejšou príčinou vzniku ICHDK je ateroskleróza (→ artérioskleróza) dolnej časti aorty, panvových tepien a tepien dolných končatín, hlavnými rizikovými faktormi sú cukrovka, hypertenzia, fajčenie a obezita. Rozlišujú sa štyri štádiá ICHDK. Latentné štádium je bez subjektívnych prejavov (môže sa vyskytnúť pocit chladu alebo poruchy citlivosti). Diagnostikuje sa zvyčajne náhodne pri fyzikálnom vyšetrení, keď sa zisťujú šelesty nad tepnami, prípadne oslabené pulzácie. Základným a funkčným cievnym vyšetrením neinvazívnymi metódami (farebná duplexná sonografia; CT angiografia – počítačovou tomografiou; MR angiografia – magnetickou rezonanciou; termografia) sa zisťujú objektívne znaky aterosklerózy. Klaudikačné štádium sa prejavuje kŕčovitými bolesťami v nohe, lýtku alebo v stehne, ktoré sa dostavujú pravidelne počas chôdze (napr. pri dlhšej chôdzi najmä do kopca a na tvrdom podklade) a nútia chorého chôdzu spomaliť alebo sa zastaviť. Bolesti po niekoľkých minútach odpočinku (sedenie, státie) spontánne ustupujú, ale po námahe sa zjavujú opäť. Zúženie v oblasti rozdelenia aorty (→ Lericheov syndróm) sa prejavuje bolesťami v zadnicovej oblasti, impotenciou, neschopnosťou udržať erekciu, symetrickou atrofiou svalstva a chýbaním pulzácie na všetkých cievach dolných končatín, zúženie v oblasti panvových tepien bolesťami v stehnách (najčastejšie je postihnutie povrchovej stehnovej tepny, ktorého dôsledkom sú kŕče v lýtkach). Uzavretie tepien predkolenia vyvoláva bolesti nôh alebo prstov. Štádium pokojových bolestí je charakteristické bolesťami, ktoré sa objavujú v pokoji, a to najmä v noci, resp. po ľahnutí do vodorovnej polohy, a nútia chorého prechádzať sa alebo sedieť so zvesenou končatinou. Postihnutá noha je chladnejšia, vyznačuje sa postupným ubúdaním svalovej hmoty predkolenia a stehna a tenkou suchou voskovitou až cyanotickou kožou, ktorá stráca ochlpenie. Štádium trofických defektov sa rozdeľuje na štádium ohraničenej nekrózy, keď v dôsledku dlhodobého nedokrvenia môžu na koži vzniknúť kožné defekty, ktoré sa veľmi ťažko hoja (nekrózy na prstoch, medzi prstami, na bočnom okraji nohy alebo na päte), a štádium šíriacej sa nekrózy či gangrény, ktoré sa zisťuje pri úplnom uzávere tepny. Chronická forma ICHDK postupuje pomaly, časový interval medzi vznikom intermitentnej klaudikácie a kritickej ischémie býva často i viac rokov, pretože zúženie alebo uzávery ciev sa do istej miery kompenzujú rozvojom kolaterálneho obehu. Akútna forma ICHDK je spôsobená trombózou alebo embóliou. Prejavuje sa prudkými bolesťami, bledosťou, chladom a mramorovým, postupne tmavým až cyanotickým sfarbením kože.

Liečba: podávanie vazodilatancií, liekov znižujúcich viskozitu krvi, antikoagulancií, antiagregancií a trombolytík, v pokročilejších štádiách chirurgická. Dôležitá je liečba rizikových faktorov a liečebná rehabilitácia.

hnačka

hnačka, diarea, diarrhoe diarrhoea — zvýšená frekvencia vyprázdňovania stolice (viac ako 3-krát denne) riedkej až tekutej konzistencie (viac ako 80 % vody) s hmotnosťou viac ako 200 gramov za 24 hodín a so zvýšením frekvencie pohybov čriev. Hnačka nie je choroba, ale symptóm, ktorým sa prejavujú rôzne ochorenia tráviaceho traktu (napr. čriev, žalúdka, podžalúdkovej žľazy, pečene), ale aj iných orgánov (napr. štítnej žľazy), alebo môže byť sprievodným znakom systémových ochorení, napr. osýpok a žltačky. Charakteristická je akútnosť vyprázdňovania a bolesti brucha (často kŕčovitého charakteru). Môže byť dôsledkom prevahy osmoticky aktívnych látok v čreve (osmotická hnačka), zvýšeného vylučovania alebo zníženého vstrebávania minerálov (sekrečná hnačka), zvýšenej pohyblivosti čriev alebo dôsledkom zápalových zmien v čreve s tvorbou hlienu, krvácaním a prítomnosťou hnisu (zápalová hnačka). Akútna hnačka (trvá menej ako 2 – 3 týždne) je vyvolaná predovšetkým infekciami alebo diétnou chybou, niekedy aj alergiami (napr. alergia na bielkovinu kravského mlieka), liekmi, otravami a stresom. Chronická hnačka (trvá viac ako 3 – 6 týždňov) môže vzniknúť bez zreteľného ochorenia tráviacej sústavy (podmienená je najmä nervovými a psychickými vplyvmi) alebo môže mať organickú príčinu (napr. zápal čriev, nedostatočná činnosť podžalúdkovej žľazy, porucha vstrebávania). Liečba: úprava diéty, dostatok tekutín, eliminácia vyvolávajúcej príčiny, resp. liečba základného ochorenia.

hepatitída

hepatitída, zápal pečene — poškodenie pečeňového tkaniva s následnou zápalovou reakciou vyvolané infekčnými, toxickými, metabolickými, obehovými a inými faktormi. Hepatitídy sa delia na akútne, chronické, nešpecifické reaktívne a granulómové. Akútna hepatitída je najčastejším zápalovým ochorením pečene, ktorého príčinou môžu byť hepatotropné vírusy (akútna vírusová hepatitída), bakteriálne infekcie (napr. brucelóza, salmonelóza, tuberkulóza), toxické látky (alkohol, organické rozpúšťadlá, rastlinné jedy) a niektoré lieky.

Akútna vírusová hepatitída sa prejavuje príznakmi pripomínajúcimi chrípku (zvýšená telesná teplota, bolesti celého tela, zápal horných dýchacích ciest) alebo ochorenie tráviaceho traktu (nechutenstvo, vracanie, hnačka, bolesť brucha) s ožltnutím kože, očných bielkov a slizníc (→ žltačka). Zdrojom nákazy môže byť infikovaný človek. Akútnu vírusovú hepatitídu typu A vyvoláva RNA vírus z čeľade Picornaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu E vírus z čeľade Caliciviridae, prenos sa uskutočňuje fekálno-orálnou cestou (špinavé ruky, kontaminovaná voda alebo potraviny), inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Ochorenie môže prebiehať niekedy v malých epidémiách, jeho výskyt podmieňuje sociálno-ekonomická úroveň obyvateľstva. Pre hepatitídy typu E sú charakteristické vodné epidémie najmä v rozvojových krajinách. Akútnu vírusovú hepatitídu typu B vyvoláva vírus z čeľade Hepadnaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu C vírus z čeľade Flaviviridae, prenášajú sa predovšetkým krvou (transfúzia, poranenie zdravotníkov), pohlavným stykom (najmä hepatitída typu B, hepatitída typu C len 5 % prípadov), možný je aj prenos z matky na dieťa (hepatitída typu C 3 – 5 % prípadov); inkubačná doba pri hepatitíde typu B je 4 – 24 týždňov, pri hepatitíde typu C 2 – 24 týždňov. Do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdrojom prenosu hepatitídy typu B a C najmä transfúzne prípravky, v súčasnosti je rizikovým faktorom najmä vnútrožilové užívanie drog. V prevencii hepatitídy typu B sa uplatňujú pasívna imunizácia špecifickými imunoglobulínmi do 8 dní po kontaminácii infekčným materiálom a celoplošné očkovanie novorodencov. Kombinovaná vakcína proti hepatitíde typu A a B je v súčasnosti najefektívnejší spôsob aktívnej imunizácie proti obidvom typom ochorenia. Vakcína proti hepatitíde typu C zatiaľ nie je známa, prevencia preto spočíva v náležitej osobnej hygiene, v tvorbe protiinfekčných bariér v nemocniciach a v dialyzačných centrách, ako aj v boji proti drogovej závislosti a v obmedzovaní poškodenia drogami (jednorazové striekačky). Prenos akútnej vírusovej hepatitídy typu D, ktorú vyvoláva vírus delta z čeľade Arenaviridae, sa uskutočňuje buď súčasne s prenosom akútnej vírusovej hepatitídy typu B (súčasná infekcia), alebo ide o tzv. superinfekciu. Z epidemiologického hľadiska majú osobitný význam bezpríznakové infekcie (akútna hepatitída typu B až 90 % prípadov). Diagnóza akútnej vírusovej hepatitídy sa opiera o vyšetrenie protilátok. Sérologické rozlíšenie akútnej vírusovej hepatitídy typu C od chronickej hepatitídy nie je možné. Liečba akútnej vírusovej hepatitídy: základom je pokoj na lôžku, diéta, v niektorých prípadoch podávanie roztokov glukózy a aminokyselín alebo kortikoidov, pri akútnej hepatitíde typu C aj interferónu alfa. Lieková a toxická hepatitída je akútny, veľmi zriedkavo chronický zápal pečene spôsobený účinkom rôznych liekov alebo toxických látok, alkoholová hepatitída vzniká následkom alkoholizmu a je najčastejšou príčinou cirhózy pečene.

Chronické hepatitídy predstavujú skupinu ochorení rozličného pôvodu, charakteristických dlhotrvajúcim zápalovým procesom (trvá viac ako 6 mesiacov) pečene s poškodením pečeňového tkaniva, ktoré sa môže rozvinúť do cirhózy pečene. Diagnostika sa zakladá na biochemickom a imunologickom vyšetrení, pri hepatitíde typu C aj na genetickom vyšetrení vyvolávajúceho vírusu. Najčastejšou príčinou chronickej hepatitídy sú vírusy hepatitídy typu B a C, autoimunitné procesy, xenobiotiká (lieky) a alkohol. Chronické vírusové hepatitídy sa môžu prejavovať napr. zvýšenou únavnosťou, nevoľnosťami, anorexiou alebo bolesťami brucha až žltačkou, často však prebieha bez klinických príznakov a zistí sa náhodne pri darovaní krvi alebo pri preventívnom vyšetrení. Akútne vírusové hepatitídy typu A a E nikdy neprechádzajú do chronického štádia, asi u 10 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu B (pri perinatálnom prenose takmer u 100 %) a až u 80 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu C sa vyvíja chronická hepatitída. Do cirhózy pečene progreduje 20 – 40 % chronických hepatitíd typu B a 40 – 60 % chronických hepatitíd typu C. Chronické hepatitídy typu B a C sú aj významnými rizikovými faktormi vzniku karcinómu pečene. Liečba: podávanie špeciálnych antivirotík, imunomodulancií, racionálne stravovanie, úprava životosprávy. Autoimunitná hepatitída je progresívny zápal pečene, pri ktorom má rozhodujúcu úlohu imunologická reakcia namierená proti hepatocytom. Predpokladá sa, že vzniká u geneticky vhodných jedincov pod vplyvom spúšťacích faktorov, napr. liekov alebo vírusov. Postihuje zväčša mladšie ženy. Prejavuje sa slabosťou, únavou, bolesťami v pravom rebrovom oblúku a v kĺboch, poruchami menštruačného cyklu a kolísavou žltačkou. Pri stanovení diagnózy je rozhodujúca biopsia pečene. Liečba: podávanie kortikosteroidov a imunosupresív, pokoj na lôžku, strava bohatá na proteíny a vitamíny, prísny zákaz pitia alkoholu. Poliekovú chronickú hepatitídu môže vyvolať podanie niektorých liekov (napr. oxyfenizatínové preháňadlá, metyldopa a nitrofurantion). Predpokladá sa, že pečeňové lézie vyvolávajú toxické intermediárne produkty vznikajúce pri biotransformácii liekov. Alkoholová chronická hepatitída je zvláštny variant alkoholovej pečeňovej choroby vznikajúci po dlhodobej konzumácii alkoholu v dennej dávke vyše 80 – 100 g. Nešpecifická reaktívna hepatitída nie je prejavom samostatného ochorenia pečene (sprevádza iné ochorenia), granulómová hepatitída je sprievodným znakom pri infekčných ochoreniach, systémových ochoreniach a liekovej reakcii, pri ktorej sa vytvárajú granulómy.

hemoptoe

hemoptoe [gr.] — vykašliavanie väčšieho množstva krvi z dýchacích ciest alebo z pľúc. Príčinou bývajú rôzne pľúcne a mimopľúcne ochorenia. Patria sem: 1. bronchopulmonálne ochorenia (akútny zápal priedušiek, zápal pľúc, pľúcna tuberkulóza, parazitárne a mykotické ochorenia pľúc, vírusové infekcie, nádory pľúc, cudzie telesá); 2. úrazy hrudníka (zlomeniny rebier, poranenia dýchacích ciest); 3. choroby srdca a ciev malého krvného obehu (pľúcny edém, pľúcna embólia, srdcové chyby, pľúcna hypertenzia); 4. choroby krvi (poruchy zrážania krvi, leukémia) a i. Príznaky závisia od množstva vykašľanej krvi, pri stredne ťažkom až masívnom hemoptoe sú to dýchavica, dráždenie na kašeľ a zvýšená dychová a pulzová frekvencia. Zdroj krvácania sa potvrdzuje bronchoskopiou. Liečba: zabezpečenie voľných dýchacích ciest, upokojenie pacienta, prísny pokoj na lôžku v polosede, včasná diagnostika a liečba základnej choroby.

hemoglobinúria

hemoglobinúria [gr. + lat. + gr.] — prítomnosť hemoglobínu v moči. Paroxyzmálna chladová hemoglobinúria je zriedkavé nezhubné autoimunitné ochorenie charakteristické záchvatmi hemoglobinúrie vyvolanými chladom. Prejavuje sa zimnicou, horúčkou, bolesťami brucha, chrbta, hlavy a končatín. Moč je sfarbený dočervenohneda (obsahuje voľný hemoglobín). Akútna forma sa vyskytuje pri niektorých vírusových ochoreniach, chronická napr. pri syfilise. Paroxyzmálna nočná hemoglobinúria je získané ochorenie kmeňových buniek kostnej drene charakteristické epizódami vnútrocievnej hemolýzy počas spánku (hemolytická anémia). Vzniká následkom somatickej mutácie génov pre membránové lipoproteíny a glykoproteíny. Pri pochodovej hemoglobinúrii nastáva poškodenie červených krviniek pri mechanickom poškodení malých ciev, napr. na povrchu kostí, kontrakciou svalov pri fyzickej záťaži, po operácii chlopní a i.

helioterapia

helioterapia [gr.] — liečba pomocou slnečného žiarenia. Využíva sa v balneoterapii a klimatoterapii.

bulímia

bulímia [gr.], žravosť — trvalý zvýšený príjem potravy; chorobná, neovládateľná chuť do jedla. Vyskytuje sa pri organických alebo psychických poruchách.

hydronefróza

hydronefróza [gr.] — rozšírenie obličkovej panvičky a obličkových kalichov spôsobené nahromadeným močom, keď neúplná prekážka bráni jeho odtoku. Hydronefróza môže byť vrodená alebo získaná, môže postihovať jednu alebo obidve obličky. Príčinou vrodenej hydronefrózy sú vývinové chyby panvičky a odvodných močových ciest, príčinou získanej hydronefrózy prekážky v odvodných močových cestách (močové kamene, nádory, zrasty a i.). Vrodené hydronefrózy prebiehajú väčšinou bez príznakov, často sa zistia náhodne pri infekcii alebo pri úraze. Diagnóza sa stanovuje ultrasonograficky, röntgenologicky a rádioizotopovým vyšetrením. Liečba: chirurgická.

hospitalizmus

hospitalizmus [lat.] — porucha zdravotného stavu vyvolaná dlhodobým alebo opakovaným pobytom v nemocnici alebo v inom zdravotníckom ústave. Vyskytuje sa najmä u starých, osamelých a chronicky chorých ľudí, ktorí sú opakovane hospitalizovaní. Prejavuje sa meravosťou, chradnutím a slabosťou.

V užšom význame porucha vývinu detskej osobnosti vyvolaná dlhodobým umiestnením v nemocnici alebo v kolektívnom zariadení, v ktorom dieťa nedostáva dostatočné množstvo podnetov. Pozoruje sa u detí vo veku do jedného roka, keď je dieťa oddelené od matky alebo od jej vplyvu.

hematológia

hematológia [gr.] — náuka o krvi a krvinkách. V medicíne samostatný vedný odbor pozostávajúci z dvoch vzájomne súvisiacich vedných disciplín – hematológie a transfúziológie. Hematológia sa zaoberá prevenciou, diagnózou, liečbou a dispenzarizáciou chorôb krvi, krvotvorných buniek a orgánov (klinické a laboratórne vyšetrenia), ako aj výskumom ich fyziológie a patofyziológie. Transfúziológia sa zaoberá vyšetrovaním darcov, odberom a využívaním krvi a jej zložiek, ich spracovaním a racionálnym liečebným využitím pri dodržiavaní bezpečnosti pre darcu a príjemcu.

kesónová choroba

kesónová choroba — choroba z dekompresie. Plynová embólia dusíkom po rýchlej dekompresii postihujúca predovšetkým ľudí pracujúcich v prostredí stlačeného vzduchu v kesónoch (podľa toho nazvaná), pretlakových komorách alebo v potápačských zvonoch, potápačov pri rýchlom výstupe z veľkých hĺbok, ako aj letcov pri rýchlom výstupe do výšok bez pretlakovej kabíny. Pri náhlom poklese tlaku sa dusík (inertný plyn, ktorý sa v tkanivách ani v krvi neviaže) môže uvoľniť v podobe bubliniek, ktoré spôsobujú embóliu ciev (mechanické upchatie).

Príznaky kesónovej choroby závisia od toho, ktoré orgány plynová embólia postihla, pričom najčastejšie sú postihnuté kĺby a veľké kosti, kde sa prejaví bolesťami buď hneď po dekompresii, alebo do 12 hodín. Ďalšími príznakmi sú bolesti hlavy a žalúdka, svrbenie kože a parestézia, závraty, dušnosť, kašeľ, vracanie, niekedy až zlyhanie krvného obehu. Menej časté sú plynová embólia koronárnych ciev, ktorá sa klinicky prejavuje prudkými anginóznymi bolesťami (→ angina pectoris), a plynová embólia mozgu (najzávažnejšia), ktorá vzniká ihneď po dekompresii a prejavuje sa vo forme Jakcsonových záchvatov (prudké zášklby svalstva postupujúce zväčša od periférie k hlave; → epileptický záchvat). Liečba: rekompresia (pacienta treba umiestniť do pretlakovej komory a zvýšiť v nej tlak na hodnotu, akej bol vystavený, po vymiznutí všetkých príznakov tlak znižovať pomalšie, ako je predpísané pri dekompresii po práci). Prevencia spočíva v dodržiavaní času predpísaného na dekompresiu. Po prekonaní mozgovej embólie sa zdržiavanie v pretlakovom prostredí už neodporúča.

katar

katar [gr.] — všeobecný termín na označenie povrchového zápalu sliznice sprevádzaného tvorbou sekrétu často hlienovitého charakteru. Katar postihuje predovšetkým horné dýchacie cesty (→ zápal dýchacích ciest, → zápal hltana, → zápal priedušiek), očné spojovky (→ zápal očnej spojovky) a tráviace ústrojenstvo (→ zápal žalúdka, → zápal tenkého čreva).

hypovitaminóza

hypovitaminóza [gr. + lat. + gr.] — znížené množstvo vitamínov v tele; chorobný stav vznikajúci z čiastočného nedostatku niektorého vitamínu vo výžive (ťažký nedostatok vitamínov sa nazýva avitaminóza). Vzniká následkom jeho nedostatočného prívodu alebo zvýšenej potreby, resp. pri poruche vstrebávania. Hypovitaminózy spôsobujú funkčné poruchy a morfologické zmeny orgánov. Opak hypervitaminóza.

hematúria

hematúria [gr.] — prítomnosť krvi v moči. Zisťuje sa pri ochoreniach obličiek, močových ciest a prostaty (zápaly, úrazy, nádory, kamene), pri poruchách zrážania krvi alebo antikoagulačnej liečbe, niekedy aj pri extrémnej fyzickej záťaži. Pri makroskopickej hematúrii je okom viditeľná zmena sfarbenia moču (od jasnočervenej až po čokoládovohnedú), mikroskopická hematúria sa zistí pri vyšetrení moču (indikátorovým papierikom alebo mikroskopicky).

gerontológia

gerontológia [gr.] — náuka o starnutí, starobe a jej chorobách. Gerontológia sa delí na teoretickú (skúma všeobecné biologické aspekty starnutia, funkčné a morfologické zmeny ľudského organizmu, ich príčiny a možnosti ovplyvnenia), klinickú (→ geriatria) a sociálnu (skúma vzájomné vzťahy starého človeka a spoločnosti).