Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - česká literatúra

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Jan zo Středy

Jan zo Středy, lat. Johannes Noviforensis, okolo 1310 Vysoké Mýto, okr. Ústí nad Orlicí – 23. 12. 1380 Modřice, okr. Brno-venkov — česko-nemecký kňaz, ranohumanistický vzdelanec a spisovateľ. Vzdelanie získal v Taliansku. Asi 1344 – 51 bol plebánom v Slezskej Střede (nem. Neumarkt in Schlesien, dnes Środa Śląska v Dolnosliezskom vojvodstve, Poľsko), 1352 – 74 protonotár a kancelár dvorskej (spojenej ríšskej a českej) kancelárie cisára Karola IV., zároveň jeho tajomník a dôverník, sprevádzal ho na početných cestách. R. 1353 – 64 bol biskupom v Litomyšli, 1364 – 80 v Olomouci. Patril k hlavným predstaviteľom raného zaalpského humanizmu, udržiaval styky s talianskymi humanistami (F. Petrarca, Cola di Rienzo), písal náboženské básne a kancelárske príručky, prekladal z latinčiny do nemčiny a z nemčiny do latinčiny. Na svojich hradoch Mírov, Kroměříž a Modřice mal pisárske dielne, kde podporoval rozvoj pisárskeho a knižného iluminačného umenia a kde pravdepodobne vznikol slávny rukopis cestovného breviára Liber viaticus (v súčasnosti je uložený v Národnom múzeu v Prahe).

Klicpera, Václav Kliment

Klicpera, Václav Kliment, 23. 11. 1792 Chlumec nad Cidlinou, okres Hradec Králové – 15. 9. 1859 Praha — český dramatik, prozaik a básnik. Od 1813 študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil) a súčasne bol členom ochotníckej skupiny, ktorá vystupovala v českých predstaveniach v Stavovskom divadle. Roku 1819 – 46 pôsobil na gymnáziu v Hradci Králové (neskôr sa stal riaditeľom tamojšieho ochotníckeho divadla), od 1846 na akademickom gymnáziu v Prahe (od 1852 nakrátko riaditeľ), 1853 penzionovaný.

Jeden zo zakladateľov českej novodobej drámy. Napísal okolo 53 divadelných hier, ktoré vynikali aktuálnosťou myšlienok, pôvabom jazyka a živosťou deja. K jeho najúspešnejším dielam patria veselohry (nazývaný aj tvorca českej veselohry) Divotvorný klobouk (1820), Hadrián z Římsů (1822) a Každý něco pro vlast (1829), v ktorých uplatnil originálne zápletky a komiku založenú na psychologických črtách postáv a na ich pitoresknosti. Autor komédií Lhář a jeho rod (1820), Rohovín Čtverrohý (1825), Ženský boj (1827), Veselohra na mostě (1828; na jej motívy napísal B. Martinů rovnomennú operu, premiéra 1935) a Zlý jelen (1849), tragédie Libušin soud (1820), historické hry Eliška Přemyslovna (okolo 1855), rozprávok Blaník (1813) a Jan za chrta dán (1829), próz s historickými i so zbojníckymi námetmi, románov a vlasteneckých poviedok Pindar a Korina (pred 1823), První mlýn v Praze (1827), Točník (1827) a Příchod Karla IV. do Čech (1855) i žartovných básní (Deklamovánky, 1841). Svojou tvorbou významne ovplyvnil ďalších českých dramatikov (J. K. Tyl).

Jeho hry vychádzali v Čechách v súborných vydaniach (J. H. Pospíšil: Divadlo Klicperovo, 1820 – 22, 4 zväzky; Almanach dramatických her od V. Klicpery, 1825 – 30, 6 zväzkov; J. A. Gabriel: Dramatické spisy V. K. Klicpery, 1847 – 50, 11 zväzkov) a boli ľahko prístupné českým i slovenským ochotníkom. Roku 1832 – 43 uviedol časť klicperovského repertoáru (popri hrách J. Chalupku) prvý slovenský ochotnícky divadelný súbor (založený 1830 G. Fejérpatakym-Belopotockým) v Liptovskom Mikuláši a pred revolučným rokom 1848 sa Klicperove hry uvádzali v českom origináli aj v ďalších slovenských mestách (Zvolen, Levoča, Martin, Partizánska Ľupča, Myjava, Banská Štiavnica, Modra), v 60. rokoch 19. storočia sa zásluhou J. Palárika hrali už v slovenských prekladoch (Divotvorný klobúk, Luhár a jeho rod, Rohovín Štvorrohý, Kytka a aktovka Dobré ráno).

Klíma, Ivan

Klíma, Ivan, vlastným menom Ivan Kauders, 14. 9. 1931 Praha — český spisovateľ, syn Viléma Klímu. Počas 2. svetovej vojny prežil tri a pol roka v koncentračnom tábore v Terezíne, 1952 – 56 študoval češtinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1956 – 59 pôsobil ako redaktor týždenníka Květy, 1959 – 63 vydavateľstva Československý spisovatel, 1963 – 69 týždenníkov Literární noviny, Literární listy a Listy, 1969 – 70 hosťujúci profesor na Michiganskej univerzite v Ann Arbore v USA. Počas normalizácie nesmel publikovať, pracoval ako robotník. Roku 1989 spoluzakladateľ Obce spisovatelů, 1990 – 93 predseda českého PEN klubu. Klímovo literárne dielo poznamenal pobyt v koncentračnom tábore (témy straty ľudskosti, odporu proti pasivite a bezpráviu, mravnej sily a dôstojnosti človeka, samoty, mechanizmu moci, svedomia a zodpovednosti), využíval humor, iróniu a sebairóniu. Debutoval zbierkou poviedok Bezvadný den (1960) a románom Hodina ticha (1963; sfilmovaný). V najvýznamnejšom románe Stojí, stojí šibenička (samizdat 1976/78, Švajčiarsko 1979; prepracovaný ako Soudce z milosti, Londýn 1986, Praha 1991) a vo voľne spojenom cykle poviedkových kníh s autobiografickými prvkami Má veselá jitra (samizdat 1978, Toronto 1979, Praha 1990), Moje první lásky (samizdat 1981, Toronto 1985, Praha 1990) a Moje zlatá řemesla (1990) zobrazil absurditu bytia jednotlivca v totalitnom režime, v najúspešnejšom románe Láska a smetí (samizdat 1987, Londýn 1988, Praha 1990), v súboroch poviedok Milenci na jednu noc (1964) a Milenci na jeden den (1970, náklad čiastočne zničený; Londýn 1985, Praha 1993) i v románoch Milostné léto (samizdat 1972, Toronto 1979, Praha 1992; sfilmovaný) a Poslední stupeň důvěrnosti (1996) ľúbostné vzťahy a ich nenaplnenosť a pominuteľnosť. V románoch Čekání na tmu, čekání na světlo (1993) a Ani svatí, ani andělé (1999; sfilmované 2001, réžia Viktor Polesný) sa zaoberal otázkou zmyslu života. Autor divadelných hier Zámek (1964), Porota (vydaná 1968, uvedená 1969), Cukrárna Myriam (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku), Klára a dva páni (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku) ovplyvnených poetikou absurdného divadla, štúdie Karel Čapek (1962), monografie Velký věk chce mít též velké mordy (2001) o živote a diele K. Čapka, súboru esejí a článkov Už se blíží meče (exil 1983, Praha 1991), eseje Jak přežít blahobyt (2001), pamätí Moje šílené století (2009 – 10, 2 zv.), tvorby pre deti a mládež (o. i. literárne predlohy niektorých častí animovaného seriálu O krtkovi od Zdeňka Milera, 1957 – 2002) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov (patrí k najprekladanejším českým autorom). Nositeľ viacerých ocenení.

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).

Konáč z Hodiškova

Konáč z Hodiškova, Mikuláš, aj Konáček, Finitor, asi po 1480 Nové Město na Moravě, okres Žďár nad Sázavou – asi 3. 4. 1546 — český humanistický spisovateľ, prekladateľ a kníhtlačiar. Jeden zo zakladateľov českého národného humanizmu (s Viktorinom Kornelom ze Všehrd).

Pôsobil v Prahe, od roku 1503 ako pisár, v rokoch 1507 – 28 viedol tlačiareň (do 1511 s Johannesom Wolfom), ktorá je považovaná za prvé humanistické vydavateľstvo v Čechách. V roku 1516 získal šľachtický titul, v rokoch 1520 – 40 pôsobil ako dvorský miestosudca.

Vytlačil viac ako 40 vlastných prekladov (z nemčiny a latinčiny). Do českej literatúry programovo uvádzal preklady antickej literatúry (napr. z gréčtiny dialógy Lukiana zo Samosaty O najbiednějším stavu velikých pánuov, 1507; Kteří jsú v světě najznamenitější bojovníci, 1509),kresťanských filozofov (Libri acephali epitome Lactantia Firmiana, Najkratšie kniehy, že spravedlivost najpravějšie pocta Božie jest, 1511), stredovekých autorov (výber zo Životopisov starých filozofov od Waltera Burlaea pod názvom Životové a mravné naučenie mudrcuov přirozených, 1514; súbor stredovekých bájok Speculum sapientiae sive Qudripartitus apologeticus pod názvom Zrcadlo múdrosti svatého Crhy biskupa, 1516; z latinského prekladu Jána z Capuy staroindický súbor bájok Pančatantra pod názvom Pravidlo lidského života, 1528), talianskych (tri novely z Decameronu od Giovanniho Boccaccia, napr. Kronika o smutném skončení Gviškarda a Sigismundy, 1507) a španielskych humanistov (Speculum vitae humanae od španielskeho biskupa Rodriga Sáncheza de Arévalo, aj Rodericus Zamorensis, pod názvom Kniha o hořekování a naříkaní Spravedlivosti, královny a paní všech cností, posmrtne 1547) i kroniku Historia Bohemica od Eneu Silvia Piccolominiho (neskoršieho pápeža Pia II.) pod názvom Česká kronika (1510); 1515 vydal prvé tlačené novinové letáky v češtine.

Konáčov preklad biblickej hry Judith (1547) od Joachima Greffa patrí k prvým biblickým hrám vytlačeným v češtine, Hra pěknejch přípovídek (1547) ako adaptácia moralistickej látky spracovanej G. Boccacciom k prvým českým renesančným hrám so svetským obsahom. Bol autorom náboženských (Rozmluva českého bratra a mudrce o víře..., 1511) a kultúrno-politických spisov (O Turcích, 1520; List Pravdy pro řád, pokoj, lásku a svornost, 1522) a i.

Konrád, Karel

Konrád, Karel, 28. 3. 1899 Louny – 11. 12. 1971 Praha — český spisovateľ a novinár. V roku 1917 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, po niekoľkomesačnom výcviku bol však z nej zo zdravotných dôvodov prepustený. V roku 1924 bol spoluzakladateľom satirického časopisu Trn, v roku 1925 a v rokoch 1945 – 48 pôsobil ako redaktor novín Rudé právo a 1934 – 36 časopisu Přestávka Burianova divadla, resp. 1936 – 42 časopisu Divadlo Vlasty Buriana, v rokoch 1946 – 48 pôsobil vo Filmovom uměleckom sbore, 1948 – 57 vo Filmovej rade Československého státního filmu v Prahe; od roku 1926 bol členom spolku Devětsil.

Osobitosť Konrádovho diela spočíva v spojení lyrizmu a faktografie (súbor čŕt, poviedok a fejtónov Robinsonáda, 1926). V 20. rokoch 20. stor. bol hlavným predstaviteľom poetistickej prózy založenej na lyrizácii textu (asociatívna imaginácia, fantazijná hravosť, nečakané spojenia, rýchle striedanie záberov, subjektívne hodnotenie skutočnosti), typickými sú román Rinaldino (1927) o citovom a názorovom dospievaní chlapca v malom meste a poviedka Dinah (1928) inšpirovaná džezovou piesňou, pohybujúca sa na rozhraní sna a skutočnosti. V 30. rokoch 20. stor. pribudli ku Konrádovej poetickej obraznosti psychologizmus a faktografický historizmus, napr. v protivojnovom autobiografickom románe Rozchod! (1934) a v románe Postele bez nebes (1939) o českom malomeste pred 1. svetovou vojnou. Autor spomienkových próz Perokresby (1953) a Nevzpomínky (1963), cestopisných reportáží z bývalej Juhoslávie Jugoslávské kolo (1956), zbierky aforizmov Ano – ne! (1960), posmrtne vydaného nedokončeného románu Pavel a Hedvika (1975) a humoristickej a satirickej publicistiky Odleťte, ptáci mé slabosti (1987).