Vyhľadávanie podľa kategórií: šport

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 190 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

koza

koza

1. šport. aj telocvičná koza, gymnastická koza — telocvičné prenosné náradie určené na preskoky. Ako pretekárske náradie sa nepoužíva v žiadnej športovej disciplíne (iba na mládežníckych pretekoch), preto na spôsob preskoku neboli vytvorené žiadne oficiálne športové pravidlá ani systém hodnotenia. Telo kozy tvorí 60 cm dlhé brvno truhlicového tvaru (šírka prierezu hornej časti 35 cm, výška 34 cm) vyrobené z tvrdého dreva a potiahnuté kožou. Brvno je pevne spojené so štyrmi kovovými vysúvacími vzperami (nohami; ich výška je nastaviteľná po 5 cm od 90 do 140 cm) opatrenými protišmykovými pätkami (tzv. kopytami) a dve z nich aj kolieskami na uľahčenie posúvania a prepravy. Kozu v 19. stor. vynašiel a do systému cvičení zaviedol Ernst Wilhelm Bernhard Eiselen;

2. zool. Capra — rod z čeľade turovité, trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia). Kopytníky s raticami (paznechtami) prispôsobenými na pohyb po strmých skalách vyskytujúce sa takmer na celom svete od vysokohorských oblastí až po púšte a tropické pralesy. Patrí sem 9 taxónov vrátane kozy domácej a kozorožca.

Koza je zviera s variabilnou veľkosťou tela (výška 65 – 115 cm, hmotnosť 25 – 150 kg) bielej, hnedej alebo sivej farby (niekedy, v závislosti od plemena, s tmavými oblasťami na chrbte, končatinách a tvári) s krátkym chvostom. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom: mohutnejšie samce majú kratšiu širšiu hlavu s pachovými žľazami (v období ruje sa vyznačujú typickým pachom), dlhšiu bradu a silné, dozadu zahnuté alebo špirálovito skrútené rohy, samice krátke tenké mierne zahnuté rohy a kratšiu bradu; samice žijú zvyčajne v čriedach, samce samotársky. Koza sa živí rastlinnou potravou, najmä trávou a kôrou krov. Patrí medzi polyestrické zvieratá (ruja sa pravidelne, cyklicky opakuje, ak nie je prerušená kotnosťou) so sezónnou pohlavnou aktivitou. Hlavným obdobím párenia je jeseň alebo začiatok zimy, jar a leto sú obdobiami pohlavného pokoja. Pohlavnú dospelosť dosahuje koza zvyčajne vo veku 4 – 6 mesiacov. Dĺžka pohlavného cyklu je okolo 20 dní, ruja trvá 1 – 3 dni, po pôrode zvyčajne nastane tzv. tichá ruja (bez vonkajších prejavov). Kotnosť trvá 140 – 151 dní, samica rodí jedno, niekedy i viac mláďat s hmotnosťou 3 – 4 kg. Samica kozy domácej sa nazýva koza, samec cap, mláďa kozľa, vykastrovaný samec chňup.

K divožijúcim druhom kôz, ktoré zdomácneli alebo z nich boli vyšľachtené ďalšie druhy, patria kozorožec vrchovský (Capra ibex), koza keltská (Capra prisca; vyhynutý druh, pokladaný za najpôvodnejší druh), koza skrutkorohá (Capra falconeri) so skrutkovito zatočenými rohmi žijúca v Strednej Ázii a koza bezoárová (Capra aegagrus) s dozadu zahnutými rohmi žijúca v západnej Ázii. Z nich bola krížením vyšľachtená koza domáca (Capra hircus), ktorá má polyfyletický pôvod (→ polyfyletizmus), pričom najväčší podiel na jej vzniku má pravdepodobne koza bezoárová (jej vedecký názov v niektorých zoologických systémoch je preto Capra aegagrus hircus).

Koza domáca patrí medzi najstaršie úžitkové zvieratá. Domestikovaná bola v oblasti západnej a Strednej Ázie okolo 6 000 – 2 000 pred n. l., odkiaľ sa rozšírila do oblasti Stredozemného mora a do Európy. Človek ju choval predovšetkým na mäso, mlieko (bola pravdepodobne prvým zvieraťom, ktorého produkciu mlieka začal využívať na svoju výživu) a kožu. Kozy sú nenáročné na množstvo a kvalitu potravy i na ustajnenie. Pre dobrú prispôsobivosť na nehostinné podmienky sa chovajú najmä v polosuchých a suchých púšťových oblastiach. V priebehu mnohých storočí bolo vyšľachtených viac ako 300 plemien, ktoré sa rozdeľujú do skupín podľa pôvodu, zoologických znakov, krajín, zemepisných pásem, vzniku, rozšírenia a pod. Najvhodnejší systém delenia je však podľa chovného zamerania a prevažujúcej úžitkovosti (špecializované – vlnové plemená, podsadové plemená, mliekové plemená a plemená s kombinovanou úžitkovosťou – valaška). Kozy sa chovajú najčastejšie na mlieko (časť z neho sa ďalej spracúva na jogurty, syry, tvaroh), mäso (obľúbené je najmä kozľacie), kožu a srsť (tzv. vlnu). K mliekovým plemenám patria napr. sánska koza a koza biela krátkosrstá, k mäsovým plemenám búrska koza, ku kombinovaným plemenám anglo-núbijská koza a kamerunská koza, ktorá sa chová aj v zoologických záhradách, k vlnovým plemenám angorská koza a kašmírska koza, k podsadovým plemenám orenburská koza a pridonská koza. Na Slovensku sa chovajú plemená koza biela krátkosrstá, koza hnedá krátkosrstá a ich krížence, ako aj importované špičkové plemená zo zahraničia.

Koza domáca patrila na Slovensku už v 8. – 10. stor. spolu s ovcou domácou k najviac chovaným hospodárskym zvieratám. Do 18. stor. bol rozšírený jej chov najmä na severozápadnom a severnom Slovensku – v hornatých oblastiach trenčianskeho regiónu a na Orave, kde niekedy prevyšoval chov oviec. Pre škody spôsobené na poliach a v lesoch bol však chov kôz zemepanskými nariadeniami často obmedzovaný alebo likvidovaný. Kozy boli ustajňované (v lete na noc a v zime aj cez deň) v maštali väčšinou s iným dobytkom, kde boli aj kŕmené. Ich reprodukcia bola zabezpečovaná pripúšťaním samíc k capom okolo 1. novembra. Pre nenáročnosť na krmivo bola koza nazývaná aj kravou chudobných, jej chov bol rozšírený i v mestskom prostredí (oblasť Bratislavy, Košíc, banských miest Spiša a Gemera), narastal väčšinou v krízových obdobiach (napr. po rekvirácii hovädzieho dobytka počas 1. svetovej vojny), zanikať začal v 60. rokoch 20. stor.; čiastočne sa udržal v horských oblastiach.

V duchovnej kultúre mnohých národov je koza symbolom plodnosti a energie. Zoomorfné masky s podobou kozy patria k najstarším maskám, na Slovensku sa používali pri vianočných, a najmä pri fašiangových obchôdzkach, v rusínskych oblastiach i pri svadobných hrách. Prenesene sa ako koza v ľudovej kultúre a v remeslách označujú aj niektoré nástroje alebo náradia (na základe ich podoby so živou kozou – kolovrat, motovidlo, ako aj stojan používaný ako podpera lešenia alebo pri pílení dreva, → kozlík, význam 3b); aj označenie typu plte.

Kostelićová, Janica

Kostelićová [-čo-] (Kostelić), Janica, 5. 1. 1982 Záhreb — chorvátska zjazdová lyžiarka. Olympijská víťazka na ZOH 2002 (slalom, obrovský slalom, alpská kombinácia) a 2006 (alpská kombinácia), majsterka sveta 2003 (slalom, alpská kombinácia) a 2005 (slalom, zjazd, alpská kombinácia), trojnásobná celková víťazka Svetového pohára (2001, 2003, 2006), držiteľka strieborných medailí zo ZOH 2002 a 2006 (superobrovský slalom). Prvá medailistka na ZOH z Chorvátska. Športovú kariéru pre zdravotné problémy predčasne ukončila v roku 2007. Nositeľka chorvátskej Štátnej ceny Franja Bučara za šport (2001) a Svetovej športovej ceny Laureus (Laureus World Sports Awards) v kategórii športovkyňa roka (2006, ako prvá zjazdová lyžiarka vôbec).

Korzeniowski, Robert

Korzeniowski [-žeňov-], Robert, 30. 7. 1968 Lubaczów, Podkarpatské vojvodstvo — poľský atlét. Olympijský víťaz v športovej chôdzi na LOH 1996 (50 km), 2000 (20 km a 50 km) a 2004 (50 km), trojnásobný majster sveta 1997, 2001 a 2003 (50 km), dvojnásobný majster Európy 1998 a 2002 (50 km), držiteľ striebornej medaily z halových MS 1993 (5 km) a bronzovej medaily z MS 1995 (50 km). Dosiaľ (2020) najúspešnejší pretekár na OH pochádzajúci z Poľska (podľa počtu zlatých medailí), jediný športový chodec, ktorý zvíťazil na troch LOH za sebou a ktorý zvíťazil na LOH na obidvoch tratiach. V roku 2003 vytvoril svetový rekord na 50 km (3:36:03 h, držiteľ do 2006). Po ukončení športovej kariéry pôsobil ako tréner a športový funkcionár. Dvojnásobný športovec roka v Poľsku (1998, 2000), nositeľ štátneho vyznamenania Komandérsky kríž radu Polonia Restituta (2004). V roku 2014 uvedený do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF). V roku 2011 vydal s Izabelou Bartonovou-Smoczyńskou knihu rozhovorov o svojej kariére Moja cesta k majstrovstvu (Moja Droga do Mistrzostwa).

Kořinková, Zuzana

Kořínková, Zuzana, 25. 1. 1963 Žilina — slovenská športovkyňa, priekopníčka ženskej kulturistiky na Slovensku. R. 1983 – 88 študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Pôvodne sa venovala rôznym športovým disciplínam (predovšetkým ľahkej atletike), od 1985 kulturistike. Ako amatérka dosiahla úspechy spočiatku na domácich (1987 – 89 trikrát majsterka Československa v kategórii do 52 kg), neskôr na medzinárodných (1989 v Osle majsterka Európy, 1990 v Mexiku majsterka sveta – prvá zo Slovenska) súťažiach. Od 1990 prvá profesionálna kulturistka na Slovensku. Účastníčka súťaží organizovaných Medzinárodnou federáciou kulturistiky a fitnesu (International Federation of Bodybuilding and Fitness, IFBB): 1991 (ako prvá Slovenka) a 1993 najvýznamnejšej svetovej ženskej kulturistickej súťaže Miss Olympia, 1992, 1993 a 1995 Jan Tana Pro Classic, 1993 Miss International, 1993 získala 2. miesto a 1995 1. miesto v súťaži Extravaganza (o najsilnejšiu kulturistku na svete). Najväčší úspech dosiahla 1996 v Bratislave víťazstvom v súťaži Grand Prix IFBB European Womens Pro Invitational. R. 1998 ukončila súťažnú kariéru a stala sa trénerkou. Jej športové úspechy zachytáva životopisná kniha Famózna Zuzana (1998) od Vladimíra Hagaru a Drahomíra Krásnohorského. Nositeľka Ceny za celoživotné dielo a prínos v kulturistike (1996) udelenej Kanceláriou predsedu vlády SR.

korida

korida [špan.], aj býčie zápasy — tradičný obradný zápas s býkmi, v ktorom zápasníci s býkmi – toreadori (torerovia, špan. toreros; aj matadori), obradným spôsobom pred publikom zabodávajú do býka kopije a na záver ho mečom usmrtia. Korida je rozšírená najmä v Španielsku, ale aj v Portugalsku, južnom Francúzsku a v niekoľkých štátoch Latinskej Ameriky. O jej vzniku v Španielsku existuje viacero hypotéz. Podľa hypotézy o rímskom pôvode (16. – 17. stor.) Španieli iba napodobnili gladiátorské súboje s divými zvieratami v antickom Ríme, podľa hypotézy o arabskom pôvode (18. stor.) tento rituál vznikol na španielskom území v období nadvlády Maurov na Pyrenejskom polostrove, keď prvé býčie zápasy boli prejavom loveckej zručnosti a zároveň rytierskej cti; v období → reconquisty slúžili súboje s býkmi ako tréning na boj s Maurmi. Hypotéza o autochtónnom vzniku býčích zápasov na území Španielska, ktorých korene siahajú do praveku, sa opiera o veľký počet nástenných jaskynných malieb a zobrazení býkov poukazujúcich na existenciu kultu býka na území Španielska ešte pred vznikom najstarších civilizácií. Býčie zápasy majú v Španielsku stáročnú tradíciu a väčšinou sú spojené s oslavou kresťanských sviatkov a s miestnymi tradičnými slávnosťami. Najstaršie záznamy o koride na území Španielska (1080 v Ávile, 1107 vo Varei) sa vzťahujú na svadobné rituály. Okrem svadieb bol beh býkov (correr a los toros) súčasťou korunovácií, krstov, osláv víťazstiev v bitkách, pohrebných obradov, obradov kanonizácie svätých a i. Tento rituál vykonávali šľachtici na koňoch, ktorí na býka útočili, prenasledovali ho a zabodávali doň oštepy. Od začiatku 18. stor. sa šľachta prestala o býčie zápasy zaujímať a novými aktérmi koridy sa stali predstavitelia nižších spoločenských vrstiev. Proti býkom už nebojovali na koňoch, ale ako peší zápasníci, čím sa korida v 18. stor. sformovala do dnešnej podoby. Za vlády Karola III. sa rozšírila výstavba arén na býčie zápasy podľa vzoru rímskych amfiteátrov, začalo sa aj s chovom špeciálnych plemien býkov (toros bravos = bojové býky). Prvá moderná korida sa konala v roku 1726 v Madride. Zakladateľom prvej dynastie zápasníkov s býkmi bol Francisco Romero (*1700, †1763), za tvorcov súčasnej podoby koridy sú pokladaní Joaquín Rodríguez, prezývaný Costillares (*1743, †1800), a v 30. rokoch 19. stor. Francisco Montes Reina, prezývaný Paquiro (*1805, †1851), ktorí zápas s býkom premenili skôr na umenie, v ktorom sa spája riziko s krásou súboja.

Býčie arény (plaza de toros) – miesta konania býčích zápasov, sa delia na permanentné (určené špeciálne na býčie zápasy), nepermanentné (určené nielen na ne) a prenosné. Každá aréna je otvoreným amfiteátrom s kruhovým pôdorysom, ktorý sa skladá z troch hlavných priestorov. Kruhový priestor uprostred amfiteátra určený na zápas (ruedo) je plocha pokrytá pieskom, po ktorej obvode stojí drevená červená bariéra (barrera). Za ňou je po celom obvode úzky pruh (tzv. ulička, callejón), ktorý oddeľuje bariéru od prvého radu sedadiel v hľadisku, je zákulisím koridy a nachádzajú sa tam matadori čakajúci na svoje vystúpenie, ich pomocníci, lekári, veterinári a ďalší účastníci zápasu. Tretím priestorom je hľadisko so stupňovito usporiadanými radmi sedadiel.

Počas jedného predstavenia klasickej formy koridy zvyčajne účinkujú traja matadori, ktorí zabíjajú šesť býkov (každý dvoch). Na zápase s jedným býkom, ktorý trvá asi 20 minút a má 3 časti (tercios), sa zúčastňuje 6 torerov (torero je akýkoľvek profesionálny zápasník s býkmi): dvaja pikadori (picadores) na koňoch vyzbrojení pikami (varas), traja peší banderiléri (banderilleros) s banderilami (asi 70 cm dlhými oštepmi s harpúnovitým hrotom so spätnými háčikmi) ozdobenými zvinutými farebnými papierovými stuhami (bandera = vlajka, odtiaľ názov) a jeden matador (matador de toros) vybavený muletou (červená plachta, ktorá slúži na vyprovokovanie býka na útok) a mečom. Po vpustení vydráždeného býka do arény v úvodnej časti (tercio de varas) matador najskôr pozoruje reakcie býka a testuje jeho vlastnosti pomocou dráždenia plášťom fuksiovo-žltej farby (capote de brega), pričom mu môžu asistovať jeho pomocníci (peones). Vzápätí nastúpia dvaja pikadori na koňoch, ktorých úlohou je pikou zasadiť býkovi niekoľko rán do oblasti chrbtového hrbu, aby vyskúšali jeho bojovnosť a vysilili ho tým, že začne krvácať. V druhej časti (tercio de banderillas) sa peší banderiléri obradným spôsobom priblížia k býkovi a zabodávajú doň banderily (celkove 6), ktorých sa býk pre spätné háčiky nedokáže striasť; bolesť a hluk do seba narážajúcich banderíl zabodnutých na jeho chrbte privádzajú býka do zúrivosti a zároveň ho oslabujú. V tretej, najdôležitejšej časti (tercio de muerte) prichádza matador v typickom kostýme bohato ozdobenom flitrami a prešívanom zlatými, striebornými alebo čiernymi gagátovými niťami (traje de luces = oblek leskov, žiarivý oblek), ktorý je popri býkovi hlavným aktérom koridy a v aréne s ním zostane nakoniec sám. Muletou ho provokuje na útok a zároveň útok pomocou mulety nasmerúva mimo svojho tela, pričom predvádza rôzne pohybové, takmer tanečné figúry a manévre. Postupne muletou prinúti býka čo najväčšmi znížiť polohu hlavy, aby mu mohol vraziť meč do priestoru medzi lopatkami, a pretnúť tak aortu alebo priamo zasiahnuť srdce. Ak sa mu to nepodarí na prvýkrát a bodnutie nie je smrteľné, matador si vyslúži piskot publika a nasledujú ďalšie bodnutia mečom. V prípade neúspechu matador donúti býka skloniť hlavu až po zem a spredu mu vrazí špeciálny meč (s ostrím v tvare kríža) do krku v mieste medzi lebkou a prvým stavcom (descabello). Finálnu ranu z milosti zasadí pomocník (puntillero) špeciálnou dýkou (puntilla). Prezident koridy môže výnimočne dlho odolávajúcemu býkovi ešte pred smrteľnou ranou udeliť milosť (indulto), čím ho ušetrí od smrti a vráti na pastviny. Ak býk matadora zraní, ihneď nastúpi ďalší matador (býk teda nemôže zvíťaziť). Publikum oceňuje predstavenie spontánnymi prejavmi (súhlasné mávanie vreckovkami alebo nesúhlasný piskot, najvyšším ocenením je vynesenie matadora z arény na pleciach divákov).

V Španielsku existujú aj iné formy býčích predstavení, ktoré sa uskutočňujú napríklad v uliciach miest. V meste Tordesillas prebiehali do 2016 slávnosti nazývané toro de la vega, počas ktorých bol býk prenasledovaný jazdcami, ktorí sa ho kopijami snažili oslabiť a dohnať na otvorenú lúku, kde bol usmrtený kopijníkmi na koňoch. Známou formou amatérskych býčích predstavení sú behy pred býkmi (encierros), z ktorých najslávnejšie sa konajú v Pamplone na sviatok sv. Fermína. Počas týchto behov je na vytýčenej trase historickým centrom mesta v dĺžke 850 m vypustených 6 býkov, ktorých provokujú bežci oblečení v bielom tričku s červenou šatkou na krku a s červeným opaskom (faja roja). Rôzne druhy býčích zápasov sa konajú aj v iných častiach sveta, okrem Portugalska, južného Francúzska a štátov Latinskej Ameriky aj v južnej Indii a v Afrike (ostrov Pemba). Súboje dvoch býkov sa konajú vo Vietname, v Thajsku, Ománe či na japonskom ostrove Okinava, tieto býčie predstavenia však majú iný pôvod a tradíciu ako španielska korida, podobne aj zápasy kráv vo Švajčiarsku. V niektorých krajinách, resp. v oblastiach, je korida pokladaná za týranie zvierat, a preto je zakázaná. Korida inšpirovala viacero umelcov a bolo vytvorených viacero výtvarných, literárnych a hudobných diel s touto tematikou, býčí zápas symbolicky znázorňuje aj tanec pasodoble.

korfbal

korfbal [hol.] — kolektívna športová loptová hra, pri ktorej sa body dosahujú vhodením lopty do koša súpera. Hrajú ju 2 osemčlenné zmiešané družstvá (4 muži, 4 ženy) zložené zo 4 obrancov a 4 útočníkov na ihrisku s rozmermi 40 x 20 m (rovná palubová podlaha z drevených parkiet alebo s umelým povrchom) rozdelenom stredovou čiarou na 2 časti (útočnú a obrannú zónu družstiev), v ktorých sú okolo košov (syntetické obruče valcového tvaru s priemerom 39 – 42 cm a s výškou 23,5 – 25 cm, bez dna, umiestnené na vrchole žrde bez odrazovej dosky vo výške 350 cm v obidvoch poloviciach ihriska vo vzdialenosti 667 cm od koncovej čiary) farebne vyznačené pokutové územia (kruhy s priemerom 250 cm). Hrá sa s dvoj- a viacfarebnou guľatou loptou (obvod 68 – 70,5 cm, hmotnosť 445 – 475 g), ktorú možno prihrávať a hádzať, nie je však možné s ňou behať ani kráčať (povolené je urobiť najviac dva súvislé kroky), zakázané sú aj dribling, odbíjanie päsťou a hra nohami. Zápas je rozdelený na dva polčasy (spravidla 2 x 30 minút) s prestávkou (5 – 15 min).

Korfbal je bezkontaktný šport, brániť sa navzájom môžu iba hráči rovnakého pohlavia, a to zachytením prihrávanej či odrazenej lopty alebo zabránením hodiť ju na kôš (obranca so zdvihnutou rukou s pohľadom upriameným na útočníka pristúpi k nemu na dĺžku paže alebo bližšie). Hádzať na kôš môže len nebránený útočník, vhodený kôš má hodnotu jedného bodu. Po dosiahnutí dvoch bodov si útočníci a obrancovia jednotlivých družstiev vymenia zóny. Zvíťazí družstvo, ktoré dosiahlo viac bodov. Existujú aj varianty korfbalu, ktoré sa hrajú vonku (plážový, vodný, ľadový), s mierne odlišnými pravidlami.

Korfbal vznikol v roku 1902 v Holandsku (hol. korf = kôš) úpravou pôvodnej švédskej hry ringboll amsterdamským učiteľom Nicom Broekhuysenom (*1876, †1958). V roku 1924 bol založený Medzinárodný korfbalový výbor (International Korfball Bureau), ktorý v roku 1933 nahradila Medzinárodná korfbalová federácia (International Korfball Federation, IKF) so sídlom v Zeiste (Holandsko) združujúca 67 národných zväzov (2020). Korfbal nie je olympijský šport, na OH 1920 a 1928 bol ukážkovým športom, od 1978 sa konajú majstrovstvá sveta (MS), od 1998 majstrovstvá Európy (ME). Najúspešnejšími krajinami (2020) sú Holandsko (10 titulov z MS, 7 titulov z ME) a Belgicko (1 titul z MS). Najlepšími umiestneniami Slovenska sú 10. miesto na MS (1995) a 8. miesto na ME (1998). Riadiacim orgánom korfbalu na Slovensku je Slovenská asociácia korfbalu (SAK, založená 1993; riadny člen IKF) so sídlom v Prievidzi, ktorá sa okrem organizovania Slovenskej národnej korfbalovej ligy (SNKL) zameriava aj na športovú prípravu mládeže (približne 160-členná základňa). Najúspešnejším slovenským klubom je SKK Dolphins Prievidza (založený 1991), nositeľ 21 titulov v SNKL (2019).

kord

kord [iránske jazyky > maď.] —

1. chladná ručná bodná alebo bodná a sečná (výnimočne iba sečná) zbraň, jedna zo samostatných zbraní patriacich do kategórie mečov. Má dlhú rovnú úzku čepeľ s (v súčasnosti výlučne) trojuholníkovým alebo kosoštvorcovým prierezom a kovový kôš chrániaci ruku. Patrí k pobočným zbraniam (určeným na nosenie v závesníku pri boku), spočiatku ho používala šľachta ako osobnú zbraň, v 16. a v 17. stor. bol výzbrojou pešiakov v armádach, v 18. stor. sa stal reprezentačnou a súbojovou zbraňou.

Kord prešiel zložitým vývojom. Vyvinul sa z bodného meča, ktorý sa začal používať v 13. stor. Spočiatku mal kosoštvorcový prierez a plnil sečnú i bodnú funkciu, postupne sa sečná funkcia strácala a zostala len pri dôstojníckych kordoch určených na vojnu, v civilnom nosení dominovala bodná funkcia. V priebehu 18. stor. sa stále častejšie objavovala trojhranná čepeľ, ktorá bola známa už v 16. stor. pri súbojovom, čisto bodnom rapieri, univerzálnejší kord ju však nadobudol až v 18. stor., keď sa stal reprezentačnou a súbojovou zbraňou. Trojuholníkový prierez kordu začal prevládať až po napoleonských vojnách. V 2. polovici 19. stor. bola v súvislosti s návratom k olympijským ideálom zavedená športová disciplína šerm kordom (s trojuholníkovým prierezom) odvodená od nácvikového šermu na súboje;

2. šport. športová bodná bojová (kombatná) zbraň; aj skrátené označenie jednej z troch disciplín v športovom šerme (šerm kordom; spolu so šermom fleuretom a šermom šabľou). Kord sa skladá z čepele (dĺžka 90 cm), ochranného koša (čiašky) a z rukoväti; jeho dĺžka s rukoväťou musí byť maximálne 110 cm, hmotnosť menšia ako 770 g. Je to najväčšia a najťažšia z troch zbraní používaných v šerme. Čepeľ má v súčasnosti prierez v tvare písmena Y, smerom k špičke sa zužuje a na konci hrotu je opatrená elektrickou špičkou. Keďže v šerme kordom je platným terčom aj ruka, ochranná zvonovitá čiaška je pomerne veľká (priemer 13,5 cm). Podľa tvaru rukoväti sa rozoznávajú dva druhy držania kordu: belgické (pištoľové) a francúzske (rovné). Zásah sa dáva špičkou kordu, pričom platným povrchom je celé telo šermiara (na rozdiel od fleuretu a šable). Zásah signalizuje a zaznamenáva elektronický systém. Na rozdiel od šermu fleuretom a šabľou, kde sa uplatňuje tzv. pravidlo konvencie (t. j. právo útoku, a až po jeho vykrytí má súper právo na odvetu), v šerme kordom vyhráva ten, kto zasiahne prvý. Ak obidvaja šermiari uskutočnia zásah súčasne, bod získa každý z nich (tzv. double). Šerm je jedným zo štyroch športov, ktoré boli od vzniku novodobých olympijských hier (1896) zaradené v ich programe. Na prvých olympijských hrách sa súťažilo iba v šerme fleuretom a šabľou, na nasledujúcich (1900) už aj v šerme kordom. Vo všetkých troch disciplínach súťažili spočiatku iba muži, ženy od roku 1920 súťažili iba v šerme fleuretom, v roku 1989 bol zavedený aj šerm kordom žien. Šerm kordom je súčasťou moderného päťboja.

korčule

korčule [tal. > maď.] — športové náčinie určené na kĺzavý pohyb (jazdu) na ľade alebo na inom (zväčša pevnom a hladkom) povrchu – na korčuľovanie. V pôvodnom význame boli korčule nože (zhotovené z ocele, predtým aj z iných materiálov), ktoré sa upevňovali na obuv, v súčasnosti sú to špeciálne športové topánky vybavené takýmito nožmi (korčule na ľad) alebo sústavou koliesok (kolieskové korčule). Pri obidvoch typoch korčúľ sa korčuliar sám uvádza do pohybu prenášaním tiaže tela z jednej nohy na druhú.

Korčule na ľad sa od mladšej kamennej doby používali na prepravu i na lov na zamrznutých vodných plochách. Zhotovovali sa z kostí končatín koní či sobov. Cez opracovanú kosť boli prevŕtané otvory slúžiace na prevlečenie remienkov na pripevnenie korčule k chodidlu, sklzná plocha bola vybrúsená, vyhladená a kvôli lepšiemu sklzu natretá tukom. Spočiatku sa pravdepodobne používala iba jedna korčuľa, druhou nohou sa korčuliar odrážal, pričom sa odpichoval palicou. Najstaršie kostené korčule sú doložené z nálezov napr. v Nórsku, Švédsku, Rusku, Holandsku, Švajčiarsku a Spojenom kráľovstve, najstaršia kostená korčuľa nájdená na území Slovenska pochádza zo staršej bronzovej doby z náleziska vo Veselom (okres Piešťany). V stredoveku sa postupne popri kostených začali používať aj drevené korčule, ktoré sa pripevňovali na obidve nohy (ich dĺžka zodpovedala dĺžke chodidla), pričom na odrážanie slúžili dve palice. Popularitu si získali predovšetkým v Holandsku, kde sa korčuľovanie stalo súčasťou ľudovej zábavy. Od 13. stor. sa tam používali drevené korčule, ktoré mali na spodnej strane naplocho pripevnený kovový plát, neskôr železné korčule s kovovými plátmi upevnenými v dreve zvislo, čo umožňovalo omnoho rýchlejší pohyb bez palíc. Okolo roku 1500 sa v dnešnom Spojenom kráľovstve začali používať vpredu mierne zakrivené korčule, ktoré korčuliarom umožňovali robiť oblúky. Prvým korčuliarskym klubom na svete bol Edinburský korčuliarsky klub (Edinburgh Skating Club) založený v roku 1742 alebo 1744, vo väčšine európskych miest vznikli kluby v 19. stor. (napr. v Londýne okolo 1830). Na Slovensku vznikol ako prvý Bratislavský korčuliarsky klub (nem. Pressburger Eislaufenklub, maď. Pozsony Korcsolzázó Egylet) založený v roku 1871. Do Severnej Ameriky sa korčuľovanie prenieslo okolo roku 1740. V roku 1850 boli vo Philadelphii vynájdené celooceľové korčule, ktoré sa na obuv pripevňovali čeľusťami, ktorých závit sa priťahoval kľúčikom (podľa miesta výroby v Halifaxe v Kanade nazývané halifaxy, podľa spôsobu upevnenia ľudovo nazývané aj gvintovky). Pevné pripevnenie korčúľ k podošve topánok vynašiel americký korčuliar Jackson Haines (*1840, †1875) a podľa neho sa ľudovo nazývali jacksony. V roku 1908 U. Salchow vylepšil korčule vybrúsením zúbkov na špičke, čo umožnilo silnejší odraz najmä pri skokoch. Postupne sa začali vyrábať aj špeciálne korčuliarske topánky.

Korčule na ľad slúžia ako športová pomôcka na krasokorčuľovanie, rýchlokorčuľovanie a ľadový hokej, ako aj na rekreačné korčuľovanie. Majú spoločné prvky, ale aj charakteristické odlišnosti a špecifiká, ktoré závisia od účelu použitia i od osoby korčuliara (profesionálny športovec, amatér, dospelý, dieťa a pod.). Korčuľa na ľad pozostáva z troch základných komponentov: topánka, nôž (angl. runner) a držiak noža, ktorým je nôž pozdĺžne pripevnený k podošve topánky. Topánky sa v minulosti vyrábali predovšetkým z kože, v súčasnosti sa vyrábajú aj z uhlíkových vláken a rôznych vodovzdorných a tepelne tvarovateľných materiálov, takéto korčuliarske topánky sú pevné a pohodlné a poskytujú oporu členkom korčuliara (zhotovujú sa aj na mieru). Nôž korčúľ je podlhovastého tvaru, zhotovený z tvrdej ocele, zospodu (na klznej ploche) má po celej dĺžke vybrúsený žliabok (priehlbinu), ktorého hĺbka (najčastejšie 0,2 – 0,3 mm) ovplyvňuje samotné korčuľovanie (plytší žliabok zvyšuje kĺzavosť, a tým aj rýchlosť korčuliara, nôž s hlbším žliabkom sa viac zarezáva do ľadu, má lepšiu priľnavosť a spôsobuje väčší odpor, čím napomáha meniť smer jazdy a robiť otočky). Vybrúsením noža vznikajú po stranách žliabka dve hrany – vnútorná a vonkajšia, ktoré pomáhajú korčuliarovi ovládať jazdu a uskutočňovať otočky a krasokorčuliarovi vykonávať aj komplikovanejšie prvky. Nože krasokorčuliarskych korčúľ (šírka 3 – 4 mm) majú vpredu na špičke vybrúsené zúbky (zvyčajne 6), ktoré korčuliarovi pomáhajú pri piruetách a odpichnutých skokoch. Rozlišujú sa nože na voľnú jazdu, ktoré sú zaoblenejšie a majú väčšie zúbky uľahčujúce odpichovanie sa korčuliara pri skokoch a špirálach, a nože na tance na ľade s menšími zúbkami vpredu a s kratšou zadnou časťou. Pri rýchlokorčuľovaní sa používajú nože s dĺžkou do 46 cm (presahujú predný aj zadný okraj topánky), so šírkou 1 mm a s veľmi plytkým žliabkom. Rozlišujú sa nože na dlhú a na krátku trať (šortrek, angl. short track). Nôž na dlhú trať je rovný a v súčasnosti je pevne pripevnený len k prednej časti topánky (päta je voľná); takáto korčuľa je rýchlejšia, uľahčuje pretekárovi štart, umožňuje mu ostať dlhšie v kontakte s ľadom a v závere pretekov mu pomáha odvrátiť zakopnutie špičkou o ľad a možný následný pád. Nôž na krátku trať je pripevnený aj k päte topánky, je zaoblený v smere zákrut a diagonálne (smerom von od stredu) pripevnený k topánke tak, aby bola os chodidla (prebieha medzi palcom a susedným prstom a stredom päty) rovnobežná s jazdnou dráhou. Nôž korčúľ na ľadový hokej nesmie presahovať špičku ani pätu topánky, v zadnej časti je zaoblený, aby sa na ňom hráč mohol jednoduchšie otáčať; po obidvoch bočných stranách je oblý (v priereze má tvar U). Kvalitnejšie nože sú vyrobené z tvrdej ušľachtilej ocele, a preto sú odolnejšie. Vyrábajú sa aj odľahčené nože s perforáciou. Držiak noža spájajúci topánku s nožom je pomocou skrutiek pevne pripevnený k topánke. Nôž je v ňom pri korčuliach pre amatérskych korčuliarov zasadený napevno (pevne prinitovaný), pri korčuliach pre profesionálnych korčuliarov je vymeniteľný (k držiaku je priskrutkovaný).

Kolieskové korčule sa delia na jednoradové – inline (zvyčajne štyri až päť koliesok v jednom rade za sebou), a dvojradové (dve kolieska vpredu a dve vzadu). Miniatúrne podvozky s kolieskami, ktoré sa dali pripevniť na nohy, sa okolo roku 1760 pokúsil zostrojiť belgický vynálezca John Joseph Merlin. V roku 1823 Angličan Robert John Tyers zostrojil prototyp jednoradových korčúľ, keď na topánku namontoval päť koliesok za sebou (inline). Populárnejšími sa však stali dvojradové kolieskové korčule, ktoré v roku 1863 vyrobil americký vynálezca James Leonard Plimpton. Významným medzníkom vo vývoji kolieskových korčúľ bolo zavedenie koliesok s guľkovým ložiskom (po 1884) a polyuretánových koliesok (80. roky 20. stor.). V súčasnosti sa dvojradové korčule používajú ako športová pomôcka na amatérske športy a jednoradové korčule na amatérske i na profesionálne športy. Boli vyvinuté viaceré špeciálne typy jednoradových korčúľ na jednotlivé druhy športov, napr. kondičné (fitnes – využívané na turistiku, kondičné korčuľovanie a osobnú prepravu), rýchlostné (angl. speed – na dráhové, cestné a zjazdové korčuľovanie), agresívne (akrobatické – na akrobatické skoky a triky na U-rampe, a pouličné, tzv. street – na skoky a triky, ako aj na kĺzanie po zábradliach, tzv. grinding) a športové (na inline hokej a i. športy, napr. na basketbal, futbal) korčule, ako aj korčule na umelecké (angl. artistic) a terénne (angl. off-roading, trail skating) korčuľovanie. Ich tvar a funkčnosť závisia od charakteru disciplíny i od podmienok povrchu, zvyčajne majú štyri alebo päť polyuretánových koliesok (priemer 78 – 110 mm) a hliníkovú kostru a brzdu. Špecifické sú agresívne a rýchlostné korčule. Agresívne korčule sú vyrobené z tvrdého plastu a vybavené malou mriežkovou platničkou (tzv. kĺzač) na hladké doskoky pri rôznych akrobatických trikoch i na ochranu podvozku korčule. Upevňujú sa šnúrkami a klipsami, topánky majú plastový obal, ktorý tlmí nárazy; kolieska sú menšie a pevnejšie ako pri iných jednoradových korčuliach, čo umožňuje lepšie manévrovanie. Rýchlostné korčule majú tri (priemer 100 – 125 mm) až päť (priemer 80 – 84 mm) koliesok, topánky (ľahké, ohybné a priliehavé) sa vyrábajú z kože a uhlíka, podvozok z hliníka a uhlíka. Upevňujú sa šnúrkami a zvyčajne sa vyrábajú športovcom na mieru; rýchlosť dosiahnutá pri korčuľovaní závisí o. i. od kvality ložiskových komponentov. Korčule na inline hokej nemajú brzdu, sú vybavené hliníkovým podvozkom prevažne so štyrmi kolieskami, pričom zadné kolieska môžu byť o niečo väčšie než predné.

Korbutová, Oľga

Korbutová (Korbut), Oľga (Valentinovna), 16. 5. 1955 Hrodna — bieloruská gymnastka, reprezentantka ZSSR. Štvornásobná olympijská víťazka. Na OH 1972 v Mníchove získala (ako 17-ročná) 3 zlaté (súťaž družstiev, kladina, prostné) a 1 striebornú (bradlá) medailu, na OH 1976 v Montreale 1 zlatú (súťaž družstiev) a 1 striebornú (kladina) medailu, na MS 1974 vo Varne 2 zlaté (súťaž družstiev, preskok) a 4 strieborné (viacboj, bradlá, kladina, prostné) medaily. Do športovej gymnastiky vniesla náročné cviky a prvky akrobacie (prezývaná Vrabec z Minska, pretože nad gymnastickým náradím sa vznášala veľmi ľahko), ktoré nikto pred ňou nepredviedol, napr. salto vzad na kladine a tzv. Korbutovej salto na bradlách (salto vzad zo stoja na vyššej žrdi a znovuuchopenie tej istej žrde; neskôr bolo na súťažiach zakázané postaviť sa na vyššiu žrď ako príliš nebezpečný prvok). Od roku 1991 žije v USA.

Kopa, Raymond

Kopa, Raymond, vlastným menom R. Kopaszewski, 13. 10. 1931 Nœux-les-Mines, departement Pas-de-Calais – 3. 3. 2017 Angers — francúzsky futbalista. Pochádzal z rodiny poľských emigrantov. Hráč klubov Angers SCO (1949 – 51), Stade de Reims (1951 – 56, 1959 – 67) a Real Madrid (1956 – 59), s ktorým trikrát (1957, 1958, 1959) vyhral Pohár európskych majstrov (dnes Liga majstrov UEFA). R. 1952 – 62 reprezentant Francúzska (45 štartov, 18 gólov), člen reprezentačného mužstva, ktoré na MS 1958 získalo bronzovú medailu. Je pokladaný za jedného z najlepších záložníkov svojej generácie, preslávil sa predovšetkým rýchlosťou a driblingom. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Zlatej lopty (Ballon d’or, 1958) pre najlepšieho futbalistu Európy udeľovanej časopisom France Football, ako aj francúzskeho štátneho vyznamenania rad Čestnej légie (1970 rytier, 2007 dôstojník; prvýkrát udelené futbalistovi). V roku 2017 bol podľa neho nazvaný futbalový štadión v Angers (Stade Raymond-Kopa).

kontumácia

kontumácia [lat.] —

1. šport. úradne, resp. administratívne stanovená prehra súpera, ktorý nenastúpil na športový zápas alebo vážne porušil pravidlá hry či súťažné pravidlá. Kontumácia teda nie je výsledkom športového zápolenia na ihrisku, jej dôvodom môže byť napr. skutočnosť, že v kolektívnom športe za tím, resp. za športový klub neoprávnene nastúpil na zápas hráč, ktorý je v skutočnosti registrovaný v inom tíme. Zoznam priestupkov, za ktoré sa trestá kontumáciou, je uvedený v pravidlách jednotlivých druhov športu alebo v propozíciách konkrétnych športových súťaží či turnajov. Kontumačný výsledok stretnutia má tvar 0 : x v neprospech tímu, ktorý sa previnil, pričom x je počet víťazných gólov, resp. bodov určený osobitne pri každom druhu športu (napr. vo futbale 0 : 3, v hokeji 0 : 5, v basketbale 0 : 20);

2. veter. opatrenie na ochranu zvierat pred šírením nákazlivých ochorení (napr. besnoty) spočívajúce v uzávere ohniska nákazy (miesto vzniku nákazy) a v obmedzení pohybu ostatných zvierat, prípadne aj ľudí.

kontradrajv

kontradrajv, angl. contra drive — útočný úder v stolnom tenise, ktorý je odpoveďou na útok (drajv) súpera. Ide o tvrdý a plochý úder hraný forhendom alebo bekhendom tesne za hracím stolom alebo nad ním, resp. aj vo väčšej vzdialenosti. Vyznačuje sa hornou rotáciou loptičky, pričom jej pôvodná dráha sa nemení, zvyšuje sa však jej rýchlosť. Hrá sa rýchlym švihom celého ramena (forhendový kontradrajv) alebo predlaktia a zápästia (bekhendový kontradrajv). Kontakt rakety s loptičkou nastáva pri zostupnej fáze jej letu, ale ešte nad úrovňou stola. Často dochádza k dlhším výmenám, v ktorých rozhodujú tvrdosť, razancia a presnosť úderov. Kontradrajv možno použiť i ako záverečný úder.

kontra

kontra [lat.] —

1. hud. a) tón o 3 oktávy nižší ako základný tón, napr. tón kontra C (C1) je o 3 oktávy nižší ako tón c1;

b) v ľudovej sláčikovej a cimbalovej hudbe označenie hudobného nástroja (kontrové husle, kontrová viola), ktorý vytvára harmonický a rytmický sprievod melodických nástrojov tzv. kontrovaním, t. j. spôsobom hry, pri ktorom sa strieda hra krátkych akordov len na druhú osminovú hodnotu každej doby na kontre s hrou prvej osminovej hodnoty každej doby na kontrabase. Kontrovanie sa používa pri interpretácii piesní staršieho typu i pri novouhorských piesňach v rýchlom tempe. Hráč, ktorý hrá týmto spôsobom, sa nazýva kontráš;

c) trúbka v ladení Es;

2. jaz. spojka vyjadrujúca vzťah protikladnosti, napr. cena kontra kvalita;

3. šport. odvetný útok, protiútok;

4. pri kartových hrách výraz ohlasujúci predpoklad, že protihráč prehrá hru, čím sa zdvojnásobuje vklad.

Konfederácia športových zväzov Slovenskej republiky

Konfederácia športových zväzov Slovenskej republiky — mimovládna organizácia (občianske združenie) združujúca 59 rovnoprávnych športových zväzov registrovaných v SR (z každého odvetvia športu najviac jeden). Založená v roku 1992 so sídlom v Bratislave, patrí (spolu so Slovenským olympijským a športovým výborom, SOŠV) k najväčším strešným organizáciám slovenského športu. Členské športové zväzy zastupuje vo vzťahu k orgánom štátnej správy a regionálnej a miestnej samosprávy v oblastiach športovej legislatívy, koncepcie a štruktúry športu, finančného zabezpečenia činnosti zväzov a prípravy štátnej športovej reprezentácie, ako aj pri riešení problémov s korupciou. Zároveň poskytuje poradenské služby najmä v ekonomickej a personálnej oblasti.

Od roku 1998 sa podieľa na vydávaní publikácie Kronika športu, ktorá zachytáva domáce i zahraničné športové dianie určitého obdobia, od roku 2010 v Trenčíne každoročne organizuje športové podujatie pre neolympijské športové zväzy Šport Festival Slovakia a podieľa sa na vyhlásení ankety o najlepšieho slovenského športovca (ocenenie Športovec roka udeľované od 1993). Pripravuje semináre na aktuálne témy a poskytuje športovým zväzom pomoc pri vzdelávacom procese športovcov. Svojich členov zastupuje aj vo vzťahu k obdobným športovým organizáciám v zahraničí, ako aj k strešným svetovým a európskym športovým organizáciám. Od roku 1995 je členom Európskej mimovládnej športovej organizácie (European Non-Governmental Sports Organisation, ENGSO), prostredníctvom ktorej sa zapája do športových aktivít v rámci Európskej únie.

kondičná kulturistika

kondičná kulturistika — nesúťažná forma kulturistiky, ktorá je zameraná najmä na zvýšenie celkovej telesnej zdatnosti človeka, na harmonický rozvoj postavy a u mužov i na zvýraznenie reliéfu jednotlivých svalových skupín. Prispieva k zlepšovaniu pohybových schopností, k zvyšovaniu sily, zároveň upevňuje zdravie a rozvíja morálne a vôľové vlastnosti. Kondičná kulturistika je určená pre mužov, ženy i mládež s prihliadnutím na individuálne odlišnosti cvičiacich. Pohlavie, vek a zdatnosť cvičencov treba rešpektovať aj pri využívaní kulturistického náradia a náčinia. V súčasnosti sa okrem činiek používa predovšetkým množstvo špecializovaných posilňovacích strojov a zariadení, zároveň sa využíva viacero doplnkových náčiní, napr. fitlopty, bosu lopty (Both Sides Up, obidvoma stranami hore), TRX (Total-body Resistance Exercise, celotelové odporové cvičenie), balančné podložky a i. Na posilnenie kardiovaskulárneho systému slúžia rôzne trenažéry, napr. bežecké pásy, stacionárne bicykle a steppery. Dôležitou súčasťou je stravovací režim, predovšetkým zvýšený príjem bielkovín. Kondičná kulturistika môže mať podobu kolektívneho i individuálneho cvičenia, býva kondičnou aktivitou v bežnom živote alebo prípravou na súťažnú činnosť v ďalších športoch.

kondičná gymnastika

kondičná gymnastika — druh nesúťažnej účelovej gymnastiky. Predstavuje súbor prípravných, presne zameraných a všeobecne rozvíjajúcich cvičení, ktoré prispievajú k návyku správneho držania tela, pomáhajú vytvárať a udržiavať optimálnu fyzickú kondíciu a pripravovať organizmus na športovú činnosť. Ide o intenzívne a opakované precvičovanie minimálne so strednou intenzitou, ktorá sa určuje najmä podľa pulzovej frekvencie. Telesná kondícia sa hodnotí pomocou motorických testov. Cvičebná hodina kondičnej gymnastiky sa vyznačuje nepretržitosťou cvičenia a vysokým využitím cvičebného času (minimálne 75 %). V súčasnosti sa považujú za moderné formy kondičnej gymnastiky nesúťažné cvičebné techniky, napr. aerobik, kalanetika a ďalšie rôzne formy cvičenia s hudbou.

kolky

kolky, kolkársky šport — športová hra, pri ktorej je cieľom zhodiť stanoveným počtom hodov kolkárskou guľou čo najviac z 9 kolkov rozostavených do štvorca na konci kolkárskej dráhy (→ kolkáreň). Kolky sú individuálny neolympijský šport, hoci vo veľkej miere ide o súťaž družstiev. Na Slovensku sa hrajú klasické kolky, ktoré sú najmä v Európe najrozšírenejšie, ďalšími druhmi podľa typu kolkárskej dráhy sú bohle (žľabová dráha) a schere (nožnicová dráha). Základnou jednotkou výkonu v kolkoch je celkový počet zhodených kolkov pri určitom počte hodov. Môžu súťažiť jednotlivci, tandemy, dvojice a družstvá. Pri súťaži jednotlivcov má hráč k dispozícii 120 hodov združených (za sebou) v rámci jedného štartu, rozdelených do štyroch celkov po 30 hodov. Každý celok sa hrá na inej dráhe, pričom sa delí na 15 hodov do tzv. plných (t. j. vždy nanovo do všetkých 9 kolkov) a 15 hodov do tzv. dorážky (hráč po prvom hode do plných zráža ďalšími hodmi kolky, ktoré zostali stáť; po zhodení posledného kolka pokračuje opäť hodom do plného počtu kolkov). Každý zhodený kolok sa ráta za jeden bod. O umiestnení hráča v súťaži rozhoduje celkový dosiahnutý výkon (počet bodov). Ak sú výkony viacerých hráčov rovnaké, rozhoduje o lepšom umiestnení vyšší výkon v dorážke a následne menší počet chybných (prázdnych) hodov. V súťaži jednotlivcov v disciplíne šprint sa hrá vyraďovacím spôsobom hráč proti hráčovi, pričom každý hráč odohrá vo dvoch sériách po 20 hodov (tzv. set). Hráč, ktorý zhodil v sérii vyšší počet kolkov, získava jeden setový bod, hráč, ktorý získa vyšší počet setových bodov, postupuje do ďalšieho kola (pri rovnosti bodov hráči odohrajú rozhodovací hod do plných). Pri súťaži tandemov tvorí tandem dvojica hráčov (aj zmiešaná – muž a žena), ktoré sa v hre pravidelne striedajú. Tandemy hrajú súčasne na susediacich dráhach. Hodnotí sa séria 30 hodov (tzv. set), tandem, ktorý zhodil väčší počet kolkov, získava 1 setový bod, ak je počet zhodených kolkov rovnaký, rozhoduje sa jedným hodom do plných. Pri súťaži dvojíc hrajú všetci hráči súčasne (hráči jednej dvojice na dráhach vedľa seba); o umiestnení rozhoduje celkový dosiahnutý výkon. Pri súťaži družstiev súťažia proti sebe dve šesťčlenné družstvá, pričom vždy hrá proti sebe jeden zástupca z jedného a jeden zástupca z druhého družstva. Víťazný hráč získava bod. Zápas vyhráva družstvo s vyšším počtom bodov, teda nie vždy s vyšším počtom zhodených kolkov.

Kolky patria k najstarším športom, prvé indície o hre podobnej kolkom sú známe už zo starovekého Egypta z obdobia okolo 3500 pred n. l. Všeobecne sa za miesto vzniku kolkov považuje Ázia, odkiaľ sa rozšírili do oblasti dnešného Grécka. Priame písomné svedectvo o hre v kolky pochádza až z 12. stor. z Bavorska (v Rothenburskej kronike). V stredoveku obľuba kolkov rýchlo rástla, pri hostincoch sa zriaďovali kolkárne, hralo sa väčšinou na povrchu z udupanej hliny. Fyzická zdatnosť nebola potrebná, hráči hrali v občianskom odeve, hádzalo sa maximálne 3- až 5-krát v jednom slede. Kolky sa už od stredoveku často zakazovali, pretože pri nich vznikali konflikty pri hre o peniaze (neskôr v USA ako reakcia na zákaz kolkov vznikla v polovici 19. stor. podobná hra bowling). Prvá športová kolkárska organizácia na európskom kontinente vznikla v roku 1885 v Drážďanoch. V roku 1926 bola v Štokholme založená Medzinárodná kolkárska asociácia (International Bowling Association, IBA), ktorá bola v roku 1952 nahradená Medzinárodnou federáciou kolkárov (Fédération internationale des quilleurs, FIQ), v rámci ktorej vznikli v roku 1973 dve sekcie: Svetová kolkárska asociácia (World Ninepin Bowling Association, WNBA) a Svetová bowlingová asociácia (World Tenpin Bowling Association, WTBA). V roku 2014 sa obidve asociácie opäť spojili a vytvorili jednu organizáciu pod novým názvom Svetový bowling (World Bowling).

Na Slovensku vznikla jedna z najstarších kolkární v roku 1872 v Levoči, väčší rozvoj kolkov nastal na prelome 19. a 20. stor., v 20. rokoch 20. stor. sa okrem Bratislavy pestovali kolky aj v ďalších mestách (v Trnave, Trenčíne, Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Kežmarku) i na dedinách. Prvá štvordráhová kolkáreň na Slovensku bola postavená v roku 1952 v Žiline, druhá v roku 1954 vo Svite. Neskôr pribudli kolkárne vo Veľkom Šariši (1981), Spišskej Novej Vsi (1981) a Trenčíne (1987). V Československu riadila kolkársky šport od roku 1937 Asociácia československého športu kolkárskeho (kuželkářského). V roku 1941 bol založený Slovenský amatérsky kolkársky zväz, ktorý sa v roku 1946 stal súčasťou Československej asociácie kolkárskeho (kuželkářského) športu (ČAKS), po organizačných zmenách v roku 1957 začlenenej do Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV), od roku 1990 do zániku Československa (1992) bol vrcholnou organizáciou Československý kolkársky (kuželkářský) zväz (ČSKS). V súčasnosti zabezpečuje rozvoj kolkárskeho športu na Slovensku, ako aj organizovanie súťaží a reprezentáciu Slovenský kolkársky zväz (SKoZ; založený 1990). Súťaže mužov a žien (24 – 49 rokov) sú organizované v rámci 2. ligy, 1. ligy a extraligy. Organizujú sa aj súťaže žiakov (10 – 14 rokov), dorastencov (15 – 18 rokov), juniorov (19 – 23 rokov) a seniorov (nad 60 rokov). Do roku 2014 získali slovenskí kolkári na MS 18 zlatých, 20 strieborných a 24 bronzových medailí. V roku 2006 v Skopje vyhralo Slovensko súťaž národov a Ivan Čech (*1976) získal titul majstra sveta, 2011 sa stal v Tallinne víťazom Svetového pohára a 2014 v Brne majstrom sveta v šprinte. V roku 2010 sa v Skopje stalo družstvo Podbrezovej víťazom svetového pohára a 2011 a 2012 víťazom Ligy majstrov (Bad Langensalza, Nemecko; Celje). V roku 2011 v Sarajeve získalo družstvo dorasteniek titul majsteriek sveta a Slovensko vyhralo súťaž národov, 2012 v Budyšíne získali juniorky titul vicemajsteriek sveta. V roku 2015 sa v Speichersdorfe v Nemecku stala Dominika Jankovičová (*2000) majsterkou sveta v šprinte v kategórii do 18 rokov.

kolkáreň

kolkáreň — uzavretý priestor (resp. budova) špeciálne určený na športovú hru kolky. Veľkosť kolkárne je prispôsobená počtu kolkárskych dráh, kapacite hľadiska a celkovej vybavenosti zázemia. Kolkáreň pre medzinárodný kolkársky šport má mať minimálne 4 dráhy (2 dvojdráhy) rovnakej konštrukcie a vyhotovenia. Dráhy musia byť umiestnené vedľa seba v jednej rovine a sú číslované zľava doprava. Na kolkárskej dráhe sa rozoznáva rozbežisko, priestor dráhy (obsahuje pretekársku dráhu a bočné mantinely alebo záhodové žľaby), priestor kolkov (obsahuje stanovište kolkov, ukončenie dráhy a dopadisko, zadnú nárazovú dosku a bočné odrazové steny), dopravník gúľ (obsahuje zásobník gúľ a žľab na ich vracanie) a stavač kolkov. Všetky dráhy sú vybavené automatickým stavačom kolkov rovnakého typu, ktorý má svetelný ukazovateľ (ukazuje počet a pozíciu spadnutých kolkov), zariadením na registrovanie prešľapu a automatickým zapisovacím zariadením, ktoré môže zaznamenávať aj rýchlosť gule, priemer zvalených kolkov na jeden hod alebo miesto položenia gule. Automatický stavač kolkov je umiestnený nad stanovišťom kolkov, ktoré sa nachádza na konci dráhy. Stanovište kolkov má tvar štvorca s dĺžkou strany 1 m a je umiestnené tak, aby jedna jeho uhlopriečka bola uložená v osi dráhy. Vo vrcholoch, v strede strán a v priesečníku uhlopriečok stanovišťa sa nachádzajú ložiská (oceľové, plastové a pod.) na umiestnenie kolkov. Klasická dráha, ktorá je v Európe najrozšírenejšia, má s automatickým stavačom kolkov celkovú dĺžku 30 m, základ je betónový, povrch býva zhotovený vcelku – z asfaltu, plastu, saduritu (na báze syntetických živíc), alebo zložený zo segmentov zhotovených z laminátu lisovaného pod vysokým tlakom, na ktorom sa nachádza teflonová vrstva. Ďalšími typmi dráhy sú žľabová dráha (bohle, 34 m), ktorá má na začiatku jemný, 35 cm široký žliabok vyúsťujúci do roviny pred stanovišťom kolkov, a nožnicová dráha (schere, 28,5 m), ktorá má takisto jemný žliabok vejárovito sa rozširujúci po 9 m. Všetky typy dráh sa montujú na drevenú konštrukciu. Moderné kolkárne sa skladajú zo 6 až z 8 dráh s plastovým povrchom. Kolky sú jednofarebné, pôvodne drevené, v súčasnosti plastové, pričom je prípustné používať tvarovo mierne odlišný starý, klasický typ (8 normálnych kolkov s výškou 41,5 cm a hmotnosťou 1,75 kg a 1 kolok s čiapočkou tzv. kráľ s výškou 43 cm a hmotnosťou 1,78 kg) i nový typ (9 kolkov s výškou 40 cm a hmotnosťou 1,66 kg). Naspodku v strede môže vyčnievať centrovacia guľôčka (umiestnená na pružine). Kolky sú označené číslami a majú svoje mená, napr. predný (č. 1), ľavá predná dáma (č. 2), pravá predná dáma (č. 3), ľavý roh – sedliak (č. 4), kráľ (č. 5, stojí v strede) a pod. Gule s priemerom 16 cm a s hmotnosťou 2,818 – 2,871 kg sú z homogénneho materiálu (pôvodne z tvrdého, napr. hrabového dreva, dnes z tvrdej gumy alebo z plastu) bez otvorov na uchopenie.

Kochová, Marita

Kochová (Koch), Marita, 18. 2. 1957 Wismar, Meklenbursko-Predpomoransko — nemecká atlétka (šprintérka). Reprezentantka bývalej NDR v behu žien na 50, 60, 100, 200 a 400 m. R. 1980 získala na olympijských hrách v Moskve zlatú medailu v behu žien na 400 m (48,88 s) a striebornú medailu v štafete na 4 × 400 m, 1983 majsterka sveta v behu na 200 m (22,13 s) a v štafetách na 4 × 100 m a 4 × 400 m. R. 1985 halová majsterka sveta v behu na 200 m. Majsterka Európy 1978, 1982 a 1986 v behu na 400 m a v štafete na 4 × 400 m, halová majsterka Európy 1977 v behu na 400 m a 1983, 1985 a 1986 v behu na 200 m. Počas svojej športovej kariéry vytvorila spolu 30 svetových rekordov, viacnásobná najlepšia športovkyňa roka na svete. R. 2014 uvedená do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF).

Kodokan

Kodokan — najstaršia a najvýznamnejšia japonská škola džuda založená 1882 v Tokiu Džigoróom Kanom (*1860, †1938). V Kodokane bol sformovaný celý systém zápasu a pravidiel džuda. R. 1889 s ňou Kano podnikol prvé svetové turné zamerané na propagáciu tohto športu, 1933 a 1934 navštívil o. i. Prahu. Od 1956 škola sídli v modernej budove a zostáva duchovným centrom tradičného džuda.

Kodeš, Jan

Kodeš, Jan, 1. 3. 1946 Praha — český a československý tenista. R. 1966 – 80 reprezentoval Československo v Davisovom pohári, 1980 člen víťazného družstva. R. 1973 víťaz mužskej dvojhry na turnaji vo Wimbledone, 1970 a 1971 mužskej dvojhry na medzinárodných majstrovstvách Francúzska (French Open). R. 1971 a 1973 finalista medzinárodných majstrovstiev USA (US Open). R. 1982 – 87 nehrajúci kapitán československého daviscupového tímu, 1994 – 98 prezident Českého tenisového zväzu. Nositeľ ocenenia najlepší športovec roka (1973), Ceny Emila Zátopka (2011) a hlavnej ceny Českého klubu fair play za celoživotné čestné športové správanie (2013), 1990 uvedený do Medzinárodnej tenisovej siene slávy.

knokaut

knokaut [angl.], k. o. —

1. v boxe, karate, kickboxe, taekwonde a i. bojových športoch: a) rozhodujúci úder, ktorým je bojovník zrazený na zem a nie je schopný do 10 sekúnd vstať a pokračovať v zápase. Ringový rozhodca po ich odpočítaní, ktoré viditeľne ukazuje prstami ruky pred očami zrazeného bojovníka, ukončí zápas pred časovým limitom a súper je vyhlásený za víťaza k. o. (knock = úder, out = vyradiť). Knokaut môže nastať po údere do hlavy, krku, hrudníka alebo do brucha. Po každom knokaute sa vykonávajú športovými pravidlami stanovené opatrenia na ochranu zdravia športovca, napr. po údere do hlavy môže boxer nastúpiť na ďalší zápas až po 8 týždňoch; b) aj technický knokaut (t. k. o.) – rozhodnutie rozhodcu, lekára, trénera alebo samotného bojovníka o ukončení zápasu pre neschopnosť bezpečne pokračovať v boji pre rôzne zranenia;

2. prenesene (neočakávaný) neúspešný záver alebo zakončenie udalosti (skutočnosti, javu), porážka.

Klyčko, Volodymyr

Klyčko, Volodymyr, 25. 3. 1976 Semipalatinsk, dnes Semej, Kazachstan — ukrajinský boxer, brat Vitalija Klyčka. Spočiatku pôsobil v amatérskom (1996 strieborná medaila na majstrovstvách Európy vo Vejle v Dánsku a zlatá medaila na letných olympijských hrách v Atlante v hmotnostnej kategórii nad 91 kg), od 1996 v profesionálnom boxe. R. 1999 interkontinentálny majster sveta organizácie WBA (Svetová boxerská asociácia, World Boxing Association) a majster Európy. R. 2000 majster sveta (2002 titul päťkrát obhájil) organizácie WBO (Svetová boxerská organizácia, World Boxing Organization), 2006 majster sveta (titul obhájil 2006; 2007 dvakrát; 2008 trikrát; 2009; 2010 dvakrát) organizácií IBF (Medzinárodná boxerská federácia, International Boxing Federation) a IBO (Medzinárodná boxerská organizácia, International Boxing Organization), 2011 majster sveta (titul obhájil 2012 trikrát; 2013 dvakrát; 2014 dvakrát) organizácií WBA, WBO, IBF a IBO v kategórii nad 91 kg.

Klyčko, Vitalij

Klyčko, Vitalij, 19. 7. 1971 Belovodsk, Kirgizsko — ukrajinský boxer a politik, brat Volodymyra Klyčka. Začínal ako kickboxer, potom pôsobil v amatérskom boxe (celkove vyhral 195 z 210 zápasov), vojenský majster sveta 1995 v hmotnostnej kategórii nad 91 kg. Od 1996 pôsobil v profesionálnom boxe, celkove vyhral 45 zo 47 zápasov, z toho 41-krát štýlom k. o. (→ knokaut). R. 1998 interkontinentálny majster sveta organizácie WBO (Svetová boxerská organizácia, World Boxing Organization), 1998 majster Európy (1999 titul dvakrát obhájil), 1999 majster sveta organizácie WBC (Svetová boxerská rada, World Boxing Council) v hmotnostnej kategórii nad 91 kg (titul obhájil 2004 dvakrát; 2008; 2009 trikrát; 2010 dvakrát; 2011 dvakrát; 2012 dvakrát). R. 2005 vstúpil do verejného a politického života, 2005 – 08 poradca prezidenta V. Juščenka, 2006 neúspešne kandidoval za starostu Kyjeva. R. 2010 založil politickú stranu UDAR (Ukrajinská demokratická aliancia za reformy, Ukrajinskyj demokratyčnyj alijans za reformy; 2015 sa zlúčila s politickou stranou Blok Petra Porošenka), za ktorú bol 2012 zvolený do ukrajinského parlamentu, 2014 jeden z hlavných aktérov masových protestov v Kyjeve známych ako Euromajdan, namierených proti politike vlády prezidenta V. Janukovyča. V parlamentných voľbách 2014 kandidoval za UDAR na kandidačných listinách strany Blok Petra Porošenka, poslaneckého mandátu sa vzdal po voľbách za starostu Kyjeva (2014), v ktorých zvíťazil.

klusák

klusák — kôň špeciálne vyšľachtený a trénovaný na dosiahnutie maximálnej rýchlosti v kluse. Vznikol selekciou z pôvodných plemien používaných na prekonávanie veľkých vzdialeností rýchlym klusom, najznámejšie plemená sú americký klusák, francúzsky klusák a orlovský klusák. Využíva sa na klusácke dostihy, ako aj v tzv. ruskej trojke (záprah troch koní). Klusácke dostihy sa jazdia zvyčajne v sulke, menej často v sedle (nazývajú sa monté). Klusák nesmie počas dostihu prejsť do cvalu, resp. smie v cvale ubehnúť maximálne 100 metrov (nesmie cválať v cieľovej rovinke a dvakrát počas jedného dostihu).

klus

klusšport.

1. aj poklus — pomalý beh drobnými skokmi. V gymnastike štylizovaná forma behu so stanoveným spôsobom bežeckých skokov, ich dĺžkou a tempom;

2. v jazdectve chod koňa v dvojdobom takte charakteristický súčasným vykračovaním diagonálnych končatín: pravej panvovej (zadnej) a ľavej hrudníkovej (prednej). Pri kluse kôň vykračuje panvovou končatinou súčasne s diagonálnou hrudníkovou končatinou, nasleduje fáza vznosu, keď telo nepodopiera ani jedna z končatín, a potom vykračuje opačným diagonálnym párom končatín. V kluse sa teda strieda ľavá (nazvaná podľa ľavej hrudníkovej končatiny) a pravá (podľa pravej hrudníkovej končatiny) diagonála. Pri došľape diagonálny pár končatín podopiera vždy striedavo celé telo koňa. Rýchlosť v kluse sa zvyšuje buď predlžovaním krokov, alebo častejším striedaním diagonál, prípadne obidvoma spôsobmi súčasne. Podľa dĺžky krokov sa rozoznáva pracovný, stredný, predĺžený (plný), krátky, zhromaždený a školský klus, podľa toho, či jazdec vysadá (dvíha sa s jednou z diagonál) alebo sedí v sedle, ľahký (tzv. vysadavý) a ťažký (tzv. vysadený alebo drezúrny, či plný) klus. Nepravidelnosťami pri kluse sú tzv. rozložený klus (hrudníkové končatiny sa oneskorujú), trojdobý klus (hrudníkovými končatinami kôň klusá a panvovými naznačuje cval) a tzv. mimochod, pri ktorom kôň vykračuje súčasne laterálnym (bočným) párom končatín, a nie diagonálnym. Klus je najspoľahlivejší a najpoužívanejší chod koňa pri prekonávaní dlhých vzdialeností či už v záprahu, alebo pod sedlom. Rýchly klus je pre koňa neprirodzený, pretože v prírode kôň pri potrebe veľkej rýchlosti cvála (→ cval).

Klub slovenských turistov a lyžiarov

Klub slovenských turistov a lyžiarov, KSTL — slovenská organizácia turistov v období 1939 – 49. Jej vznik bol vyvolaný politickými udalosťami 1938 vedúcimi k zániku Československa, k vzniku vojnovej Slovenskej republiky a k utváraniu samostatných slovenských organizácií. KSTL vznikol v januári 1939 ako nástupnícka organizácia Klubu československých turistov (KČST), Zväzu lyžiarov Republiky česko-slovenskej, spolku horolezcov JAMES (IAMES) a záchrannej služby a do jeho vlastníctva prešiel všetok majetok týchto organizácií na Slovensku. Pozostával zo 6 relatívne autonómnych zborov (vznikli zlúčením viacerých dovtedy samostatne pôsobiacich spolkov) na čele s náčelníkmi. R. 1939 mal 68 odborov a takmer 4-tisíc dospelých členov, 1947 mal 93 odborov a asi 13 400 členov. Od 1947 boli odbory začlenené do 8 oblastí (Malokarpatskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Tatranskej, Fatranskej, Stredoslovenskej, Krasovej a Východoslovenskej). Počas 2. svetovej vojny a SNP funkcionári a členovia KSTL významne pomáhali protifašistickému odboju (aj ako aktívni bojovníci) a v chatách patriacich klubu poskytovali úkryt prenasledovaným, povstaleckým vojakom a partizánom. V tomto období bolo úplne zničených (zväčša vypálených) 56 a poškodených 15 turistických chát KSTL, väčšina z nich bola po vojne obnovená. V povojnových rokoch rozvinul KSTL bohatú činnosť (každoročné organizovanie národného výstupu na Kriváň a horolezeckého týždňa v Tatrách, objavovanie a sprístupňovanie jaskýň, obnovenie vydávania časopisu Krásy Slovenska a dvojtýždenníka Hosť – turista, vydávanie máp a sprievodcovskej i metodickej literatúry). Po Februári 1948 došlo k násilnému zjednoteniu telovýchovy a turistiky pod Jednotnú telovýchovnú organizáciu Sokol (JTO Sokol, pôsobila 1948 – 52). V júli 1949 bol prijatý zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport a v tejto oblasti aktivít bola povolená len činnosť JTO Sokol, ktorá získala aj majetok zaniknutých spolkov. Na X. valnom zhromaždení KSTL 24. – 25. 9. 1949 bola jeho činnosť ukončená. Neskôr sa zjednotená telovýchova zbavila väčšiny turistických objektov a nenávratne boli zničené aj knižnica KSTL s vyše 3-tisíc zväzkami i bohatý archív.

Klub slovenských turistov

Klub slovenských turistov, KST — občianske združenie združujúce prostredníctvom svojich základných organizačných jednotiek turistov a záujemcov o turistiku na Slovensku, jedna z najväčších občianskych organizácií v oblasti športu, turistiky a voľnočasových aktivít. Založené 1990 ako nástupnícka organizácia Zväzu turistiky Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV), nadviazal aj na činnosť predošlých organizácií, Klubu československých turistov (KČST) a Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). Poslaním KST je zastupovať záujmy svojich členov a organizačných jednotiek, vytvárať podmienky na turistické aktivity a organizovať ich, angažovať sa v ochrane prírody a starostlivosti o životné prostredie a viesť k tomu svojich členov, budovať a zveľaďovať materiálne zázemie turistiky (chaty, útulne, lodenice ap.) a i. Základnými organizačnými zložkami KST sú miestne odbory (ak sú súčasťou telovýchovných jednôt, sú bez právnej subjektivity) a turistické kluby, ktoré sú samostatnými právnickými subjektmi. R. 2016 aktívne pôsobilo na Slovensku okolo 450 klubov a odborov, v ktorých bolo registrovaných takmer 20-tisíc členov (asi tretinu tvoria deti a mládež). Kluby a odbory sú v regiónoch združené v regionálnych radách s právnou subjektivitou, ktorých úlohou je koordinovať turistickú činnosť klubov a odborov v danom regióne. Odbory a kluby KST sú orientované všestranne alebo len na niektorý druh (sekciu) turistiky, vyvíjajú pestrú činnosť v oblasti pešej, lyžiarskej, vodnej, jazdeckej i vysokohorskej turistiky, ako aj v cykloturistike a turistike zdravotne postihnutých. Organizujú kultúrno-spoločenské aktivity, táborenie a akcie zamerané na ochranu prírody, značenie a úpravu turistických chodníkov (vyše 13-tisíc km), a najmä na pešiu a lyžiarsku turistiku. Venujú sa aj propagačnej činnosti (celoročne pripravované turistické podujatia – zrazy, výstupy, prechody, splavy ap., sú zverejňované v turistickom kalendári a otvorené aj pre neorganizovaných turistov), ako aj výkonnostnej turistike a učebno-metodickej činnosti. KST pravidelne organizuje celoslovenské zrazy turistov vo všetkých sekciách, mnohé z nich majú viac ako 50-ročnú tradíciu.

Ústredie KST je spolumajiteľom Chaty M. R. Štefánika pod Ďumbierom (1928) v Nízkych Tatrách, 4 turistických chát vo Vysokých Tatrách – Chaty pri Zelenom plese, Téryho chaty, Zbojníckej chaty a Chaty pod Rysmi, ako aj Rekreačného strediska Kokava-Háj v Kokave nad Rimavicou. Vo vlastníctve odborov alebo regionálnych rád sú aj niektoré ďalšie chaty a útulne, napr. Chata na Martinských holiach, Chata pod Borišovom vo Veľkej Fatre, Chata pod Suchým v Malej Fatre, Chata pod Kľačianskou Magurou v Malej Fatre, Chata Zverovka v Západných Tatrách a Útulňa Ďurková pod Chabencom v Nízkych Tatrách. KST je členom viacerých medzinárodných organizácií, napr. Európskej federácie pešej turistiky (Europäische Wandervereinigung, EWV) a Medzinárodnej federácie ľudového športu (Internationaler Volkssportverband, IVV). Spolupracuje so Slovenským horolezeckým spolkom JAMES, Slovenským cykloklubom a Slovenským vysokohorským turistickým spolkom, ako aj s poľskými, českými a maďarskými turistickými organizáciami. Vydáva časopis Krásy Slovenska (vychádza od 1921).

Klub československých turistov

Klub československých turistov, KČST — turistická organizácia v Česko-Slovensku vyvíjajúca činnosť pred 2. svetovou vojnou. Vznikla v novembri 1918 (po vyhlásení ČSR) z Klubu českých turistů (KČT, založený 1888) prijatím nového názvu KČST. R. 1919 bola v rámci KČST zriadená slovenská komisia, 1921 sa KČST zlúčil s Tatranským spolkom turistickým (založeným v auguste 1918 v Liptovskom Mikuláši) do jednotnej organizácie KČST. Už 1919 – 20 vznikali na Slovensku prvé odbory KČST (z odborov Tatranského spolku turistického i nové), 1938 bolo v 8 župách KČST na Slovensku organizovaných 70 odborov združujúcich 10 095 členov. KČST sa zaslúžil o rozvoj pestovania turistiky a o vznik odborov turistiky v mnohých mestách a obciach v Česku i na Slovensku, ako aj o rozvoj horolezectva, jaskyniarstva (vrátane starostlivosti o jaskyne) i propagácie prírody Česka a Slovenska. Významnými zložkami jeho činnosti boli výstavba turistických chát a útulní a budovanie i značkovanie turistických chodníkov. R. 1938 po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie Slovenska (6. 10. 1938) KČST zanikol a na Slovensku sa v januári 1939 stal jeho nástupcom Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). KČST bol obnovený 1947 zlúčením KSTL s Klubom českých turistů, pričom každá organizácia si zachovala samostatnosť. Po Februári 1948 došlo k násilnému zjednoteniu telovýchovy a turistiky pod Jednotnú telovýchovnú organizáciu Sokol (JTO Sokol). V júli 1949 bol prijatý zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport a v tejto oblasti aktivít bola povolená len činnosť JTO Sokol, ktorá získala aj majetok zaniknutých spolkov. Po organizačných zmenách 1957 sa turistika rozvíjala v rámci Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV), po zmene spoločensko-politickej situácie (1989) vznikli samostatné organizácie Klub slovenských turistov a Klub českých turistů.

kladivo

kladivo

1. nástroj používaný na búchanie, pribíjanie, zatĺkanie ap. Skladá sa z hlavice a násady. Hlavica sa vyrába v rôznych veľkostiach a tvaroch z konštrukčnej alebo z nástrojovej uhlíkovej ocele (čelo a nos bývajú kalené a brúsené) a v závislosti od účelu použitia aj z iného kovu, z gumy, z dreva alebo z plastu, násada z brestového alebo z jaseňového dreva a v otvore (oku) kladiva je upevnená dreveným alebo oceľovým klinom; špeciálne profesionálne kladivá sú celokovové, s rukoväťou z plastu (napr. na báze neoprénu), ktorá pohlcuje nárazy a vibrácie. Rozlišujú sa zámočnícke, klampiarske, kováčske, pokrývačské, murárske, tesárske a iné kladivá;

2. stroj. mechanický stroj s elektrickým pohonom, ktorého pracovným nástrojom je rydlo (na narušenie tvrdého materiálu – betónu, muriva, asfaltu, viacerými údermi – príklepmi), dláto (na sekanie a tesanie) alebo sekáč (na sekanie). Podľa účelu sa rozoznáva nitovacie kladivo, vŕtacie kladivo a zbíjacie kladivo;

3. šport. náčinie používané v atletickej disciplíne hod kladivom. Pozostáva z ťažkej kovovej gule (identickej s guľou pri vrhu guľou, t. j. hmotnosť 7,26 kg u mužov a 4 kg u žien) zavesenej na drôtenom lane a z rukoväti. Celková dĺžka kladiva je 117 – 121,5 cm u mužov a 116,0 – 119,5 cm u žien;

4. voj. bojové kladivo — chladná jednoručná alebo obojručná úderná zbraň. Prvotný typ bojového kladiva sa vyskytoval už v paleolite (kus kameňa pripevnený k drevenej násade). Najviac sa používalo v stredoveku. V 13. stor. bola pechota vyzbrojená jednoduchým kladivom so železnými alebo s olovenými hlavicami upevnenými na dlhej žrdi (asi 2 m) často zakončenej hrotom. V 15. – 16. stor. sa používal v boji na zemi kratší variant bojového kladiva, ktorého hlavica mala jeden koniec tupý a druhý ostrý. Kladivo bolo účinné najmä v boji proti protivníkom v plátovom brnení.

kladina

kladina — telocvičné a pretekárske náradie určené na cvičenie žien v športovej gymnastike. Tvorí ho drevené brvno súdkovitého prierezu s rozmermi 10 cm (šírka prierezu v hornej a dolnej časti) × 16 cm (výška prierezu) a s dĺžkou 500 cm, môže byť obtiahnuté nekĺzavým materiálom. Brvno je pevne spojené s vysúvacími vzperami v tvare písmena y, čo umožňuje nastavenie jeho výšky na 100 – 125 cm. Tréningová kladina má rozmery zhodné s pretekárskou kladinou, jej výška sa nastavuje podľa potreby.

Cvičenie na kladine je disciplínou ženského viacboja, pri ktorom gymnastka realizuje cvičebnú zostavu trvajúcu maximálne 90 sekúnd. Obsah zostáv na kladine pozostáva z tanečných prvkov (skoky, obraty, rovnovážne polohy) a akrobatických prvkov (premety, saltá). Každému prvku je pridelené označenie A – G, pričom A má hodnotu 0,1 a G hodnotu 0,7 bodu. Výsledná známka je zložená zo súčtu známky za obťažnosť (súčet bodov za maximálne 5 akrobatických prvkov vrátane zoskoku, minimálne 3 tanečné prvky a 5 špeciálnych požiadaviek) a známky za predvedenie (čistota technického predvedenia, umelecký prejav, osobitosť a štýl). Pád sa trestá zrážkou 1,0 bodu, chyby 0,1 bodu, 0,3 bodu a 0,5 bodu. Všetky zrážky sa odpočítavajú od známky 10,00.

Kips, Milan

Kips, Milan, 1. 8. 1944 Čataj, okr. Senec — slovenský pedagóg, teoretik pedagogiky a didaktik. R. 1968 – 86 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1986 – 2006 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, 2006 – 07 na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 2007 – 10 na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave, 2010 – 11 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 2012 – 15 na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity; 2002 profesor.

Zaoberá sa dejinami školstva a pedagogiky, osobitne dejinami česko-slovenských vzťahov v oblasti školstva, ďalej teóriou vzdelávania dospelých a didaktikou s osobitným zreteľom na športovú edukáciu a športovú humanistiku. Autor a spoluautor viacerých štúdií a publikácií, napr. Česko-slovenské vzťahy v dejinách školstva v rokoch 1848 – 1918 (1998, prepracované vydanie 2000), Slováci v českých stredných školách v rokoch 1848 – 1918 (2000), Život a dielo Vladimíra Václavíka (2009). Autorsky sa podieľal aj na príprave diel Pedagogická encyklopédia Slovenska (2 zväzky, 1984 – 85) a Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník (1995).

Kingová-Moffittová, Billie Jean

Kingová-Moffittová (King-Moffitt), Billie Jean, 22. 11. 1943 Long Beach, Kalifornia — americká tenistka. Počas kariéry profesionálnej tenistky (1968 – 83) vyhrala celkove 127 tenisových turnajov v ženskej dvojhre, z toho 67 turnajov Ženskej tenisovej asociácie (Women’s Tennis Association, WTA), ďalej 12 veľkých turnajov (Grand Slam) v ženskej dvojhre, 16 veľkých turnajov v ženskej štvorhre a 11 veľkých turnajov v zmiešanej štvorhre. Najlepšia hráčka svetového rebríčka 1966 – 68, 1971 – 72 a 1974. R. 1973 sa stala prvou predsedníčkou WTA. Zaslúžila sa o zrovnoprávnenie finančného odmeňovania hráčok ženského profesionálneho tenisu s hráčmi mužského profesionálneho tenisu.

kinetografia

kinetografia [gr.] — grafický záznam pohybu (pri tanci, práci, v športe a i.); pohybová notácia vychádzajúca zo systému grafického záznamu tanca vypracovaného R. Labanom; → tanečné písmo.

kimono

kimono [jap.] —

1. tradičný japonský mužský i ženský vpredu otvorený, po členky siahajúci vrchný odev v tvare písmena T, so širokými rukávmi strihanými vcelku a s golierom. Viaže sa okolo tela (ľavá strana cez pravú) opaskom (obi), čo umožňuje veľkú variabilitu napr. v spôsobe uväzovania opasku (u žien tesne pod prsami, u mužov nad bokmi), v riasení ap. Existujú rôzne varianty kimon, a to od najjednoduchších typov po komplikované súpravy spoločenského alebo formálneho odevu skladajúce sa z viacerých častí (spodné kimono, vrchné kimono). V súčasnosti sa kimoná vyrábajú sériovo z ľanu, bavlny a niekedy aj z polyesteru, drahšie, často bohato vyšívané kimoná z hodvábu sa zhotovujú ručne. Kimono sa nosí s tradičnými drevákmi (geta) alebo so sandálmi (zóri) a s ponožkami s oddeleným palcom (tabi). Pôvodne sa na označenie tradičného japonského odevu používal termín kosode, na začiatku obdobia Tokugawa (aj Edo, 17. stor.) sa z pôvodne jednoduchého odevu kosode stal prostriedok na vyjadrenie sociálneho postavenia mestských vrstiev a v 18. stor. sa na označenie elegantného farebného a bohato vyšívaného odevu začal používať termín kimono. Neskôr sa kimono stalo symbolom japonského národného štýlu odievania (wafuku) na odlíšenie od západného štýlu (jófuku). V súčasnosti sa nosí najmä pri slávnostných príležitostiach;

2. z tradičného japonského odevu prevzatý strih šiat, plášťa alebo kabáta bez fazóny, rôznej dĺžky, so širokým prekrytím a s výrazne širokými rukávmi strihanými vcelku s hlavnými časťami odevu, jeho súčasťou je textilný opasok;

3. voľný športový úbor z pevnej bavlnenej tkaniny používaný v niektorých druhoch športov, napr. v džude (nazývaný aj džudogi, judogi) a v karate (aj karategi). Skladá sa z vrchnej časti (kabátec) prekrývajúcej boky, z nohavíc siahajúcich po členky a z opaska vo farbe získaného technického stupňa vyspelosti zápasníka (→ dan). Kimono býva zvyčajne bielej farby, na súťažiach sa kvôli rozlíšeniu súperov používajú aj kimoná modrej farby.

Killy, Jean-Claude

Killy, Jean-Claude, 30. 8. 1943 Saint-Cloud, dpt. Hauts-de-Seine — francúzsky zjazdový lyžiar. Trojnásobný olympijský víťaz (slalom, obrovský slalom, zjazd) na zimných olympijských hrách 1968 v Grenobli, víťaz Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní 1967 a 1968.

Killanin, Michael

Killanin [-le-], Michael (Morris), barón, 30. 7. 1914 Londýn – 25. 4. 1999 Dublin — írsky novinár a športový funkcionár. Koncom 30. rokov 20. stor. začal pracovať ako novinár v denníkoch Daily Express a Daily Mail, počas 2. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník.

R. 1950 sa stal predsedom Írskeho olympijského výboru a 1952 zástupcom Írska v Medzinárodnom olympijskom výbore (MOV). R. 1968 prvý podpredseda, 1972 – 80 predseda a od 1980 čestný predseda MOV. Počas jeho funkčného obdobia riešilo olympijské hnutie viacero zložitých problémov a káuz, napr. finančné straty z letných olympijských hier v Montreale (1976), ktoré boli bojkotované väčšinou afrických štátov, bojkot letných olympijských hier v Moskve (1980) krajinami vtedajšieho západného bloku, voľby miest konania zimných olympijských hier (Lake Placid, 1980) a letných olympijských hier (Los Angeles, 1984) bez obvyklého výberu z viacerých kandidátov, zvýšený počet dopingových prípadov, ako aj komercializáciu a profesionalizáciu športu. Na rozdiel od svojho predchodcu A. Brundagea Killanin presadzoval voľnejšie chápanie amaterizmu v športe a usiloval sa o stabilizáciu (najmä finančnú) MOV. Z funkcie predsedu MOV rezignoval krátko pred začiatkom letných olympijských hier v Moskve (nahradil ho J. A. Samaranch). Autor prác Olympijské hry (The Olympic Games, 1976) a Moje olympijské roky (My Olympic Years, 1983).

Kilár, Ľudovít

Kilár, Ľudovít, 6. 10. 1929 Vyšné Ružbachy, okr. Stará Ľubovňa — slovenský telovýchovný pedagóg a športový funkcionár. R. 1960 – 69 pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave (1964 – 69 prodekan fakulty); 1971 profesor. Od 1969 pracoval na Ministerstve školstva Slovenskej socialistickej republiky, 1973 – 83 prvý námestník ministra školstva, 1986 – 89 minister školstva SSR. R. 1983 – 86 predseda Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV); podpredseda Ústredného výboru ČSZTV a Československého olympijského výboru. R. 1984 – 86 poslanec Slovenskej národnej rady.

kickbox

kickbox [kik-; angl.] — bojový šport, ktorý spája pästiarske techniky (box) a prvky (kopy) tradičných východných bojových umení; je určený pre mužov i pre ženy. Zápas prebieha v boxerskom ringu, kde sa dvaja bojovníci vo vzpriamenej polohe (boj na zemi je zakázaný) snažia poraziť protivníka údermi alebo kopmi do tváre a hrude. Typy úderov a ich názvy sú prevzaté z boxu, kopy z karate a taekwonda. Kopy pod pás sú povolené len v disciplíne low kick, kop do oblasti genitálií je považovaný za ťažký faul. Údery hlavou, lakťami a kolenami sú zakázané, zapojenie holenných častí nohy je povolené iba v disciplíne K-1 Rules. Zápasy majú väčšinou 3 – 12 kôl (trvajú 2 – 3 min) s minútovými oddychovými časmi. Trvanie jednotlivých kôl a ich počet, ako aj druhy povolených kopov a zásahov (napr. kopy kdekoľvek, zásahy kolenom) sa môžu meniť v závislosti od pravidiel odsúhlasených pred zápasom. V každom kole musí bojovník použiť aspoň 6 kopov. Po každom kole udeľujú traja alebo piati bodoví rozhodcovia body za úspešné údery a predvedenú techniku. Víťaz sa určí buď podľa získaných bodov po ukončení príslušného počtu kôl, alebo zápas môže ukončiť knokaut jedného z bojovníkov, ďalej rozhodca, lekár, bojovník, ktorý sa vzdá, resp. tréner, ktorý hodí do ringu uterák. Bojovníci majú na sebe dlhé nohavice alebo trenírky, chrániče holenných kostí a chodidiel, suspenzor, prilbu a boxerské rukavice.

Športovci v kickboxe môžu dosiahnuť 7 stupňov majstrovstva. Kickbox má viacero športových úrovní: plnokontaktnú (angl. full contact, low kick, K-1 Rules), polokontaktnú (light contact, kick light, point fighting; spravidla amatérska úroveň) alebo rekreačnú (ako spôsob zlepšenia psychickej a fyzickej kondície). Termín kickbox v sebe zahŕňa mnoho variantov tohto športu, napr. japonský, americký, indický, barmský alebo francúzsky kickbox. V súčasnosti sa však stotožňuje s americkým, resp. s japonským variantom kickboxu.

Vzniku kickboxu koncom 50. rokov 20. stor. predchádzalo úsilie zaviesť do karate bojové prvky thajského boxu (Muaj Thaj), s ktorým sa často zamieňa (sú v ňom však na rozdiel od kickboxu povolené kopy pod pás a údery kolenom a lakťom), a zmeniť tak pôvodne bezkontaktné bojové umenie na plnokontaktný bojový šport (fullcontact karate, karate-boxing). V tejto podobe ho prvýkrát prezentoval japonský majster karate a filmový herec Tacuo Jamada (*1956, †2009). Na začiatku 60. rokov 20. stor. japonský promotér boxerských zápasov Osamu Noguči (*1934) tento nový šport označil názvom kickboxing (ako variant thajského boxu a karate), v ktorom sa spočiatku mohli používať aj hody a údery hlavou. R. 1966 vznikla v Japonsku prvá kickboxerská asociácia a v tom istom roku sa v Osake konali aj prvé súťaže v kickboxe. Jedným z prvých známych kickboxerov bol Tadaši Sawamura (*1943). Najväčšiu popularitu dosiahol kickbox v Japonsku až v 90. rokoch 20. stor. vďaka sérii súťaží K-1, v ktorých sa bojuje podľa upravených pravidiel thajského boxu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. sa kickbox rozšíril v USA aj v Európe, kde sa okrem Holandska presadzoval jeho americký variant. R. 1974 vznikla Profesionálna asociácia karate (Professional Karate Association, PKA), ktorá ako prvý výkonný orgán dôsledne oddelila plnokontaktné karate a kickbox. R. 1976 bola založená Svetová kickboxerská asociácia (World Kickboxing Association, WKA), ktorá ako prvá medzinárodná organizácia vytvárala štatistiky bojovníkov a podieľala sa na vývoji pravidiel bojových umení, jednotlivých stupňov majstrovstva ap. V súčasnosti však existuje niekoľko podobných organizácií, z ktorých každá usporadúva vlastné súťaže a majstrovstvá sveta. S cieľom utvoriť univerzálny systém pravidiel a jednotný etický kódex kickboxu vznikla 1988 v Zürichu v súčasnosti dominantná Svetová asociácia organizácií kickboxu (World Association of Kickboxing Organizations, WAKO), ktorá sa 2006 ako jediná stala členom Generálnej asociácie medzinárodných športových federácií (General Association of International Sports Federations, GAISF, v súčasnosti SportAccord).

Jediným a oficiálnym slovenským zástupcom vo WAKO je Slovenský zväz kickboxu (SZKB, zal. 1989), ktorý zastrešuje slovenské kluby a viaceré súťažné disciplíny kickboxu. Súťaže prebiehajú v rámci slovenskej ligy v kickboxe, ktorá má 3 – 5 kôl, a každoročne sa konajú Majstrovstvá SR v kickboxe. Na Slovensku sa podobne ako vo svete usporadúvajú tzv. open turnaje klubov kickboxu, z ktorých najvýznamnejší je medzinárodný turnaj Slovak Open zaradený do medzinárodného kalendára WAKO.

Kertanti, Rodion

Kertanti, Rodion, 9. 1. 1971 Čikola, Severné Osetsko, Ruská federácia — slovenský zápasník vo voľnom štýle (do 76 kg) a tréner osetského pôvodu. R. 1986 získal slovenské občianstvo. R. 1996 obsadil 2. miesto na majstrovstvách Európy, 1996 a 2000 reprezentoval Slovensko na letných olympijských hrách (15. miesto do 74 kg). Pôsobil ako tréner oddielu Dunajplavba Bratislava a 2006 – 12 aj reprezentácie Slovenskej republiky, 2006 – 08 prezident Slovenského zápasníckeho zväzu.

kendo

kendo [jap.], kendó — japonské bojové umenie zamerané na techniky ovládania meča (jap. ken = meč, dó = spôsob cesty, kendo = cesta meča), v súčasnosti najmä jeho športová forma založená na šerme bambusovým mečom (šinai). Okrem osvojenia si techniky šermu (rýchlosť, obratnosť a bleskové výpady na protivníka; pri športovej forme ide o simulovaný boj) sú dôležitými súčasťami kenda aj dosiahnutie rovnováhy tela a duše, disciplína, odhodlanie, vyberané správanie, etika a morálna sila bojovníka, resp. športovca.

Kendo sa vyvinulo z kendžucu, spôsobu boja s mečom (jap. kendžucu = umenie meča), ktorý používali japonskí bojovníci samuraji; najväčší rozmach zaznamenalo v 14. a 15. stor. Boj s mečom bol pre samurajov privilégiom, ale aj podmienkou prežitia. Hlavnou úlohou bojovníkov (bušii) bolo zabiť protivníka okamžite, aby sa mu nespôsobovalo zbytočné utrpenie. Na výcvik sa často používali drevené zbrane (bambusové palice, resp. meče). V období vlády šógunskej dynastie rodu Tokugawa (1603 – 1867) sa kendžucu výrazne zmenilo, techniky sa zlepšovali, medzi bojovníkmi vyrástlo viacero vynikajúcich šermiarov, ktorí založili vlastné školy (v minulosti ich bolo okolo 600), viaceré z nich pôsobia dodnes. Začiatky kenda siahajú do 18. stor., keď sa pri výcviku kendžucu začal používať ochranný výstroj (brnenie – bogu) a reálny meč bol nahradený bambusovým (šinai), v 19. stor. sa ochranný výstroj ustálil do dnešnej podoby. R. 1910 – 12 došlo k sprístupneniu kenda širokej verejnosti a k štandardizácii jeho dvoch výcvikových foriem: šinai kendo – kontaktné cvičenia s bambusovým mečom vykonávané v ochrannom výstroji, a kendo kata – nácvik série bojových techník proti imaginárnemu nepriateľovi alebo vo dvojiciach podľa daného scenára a bez ochranného výstroja, pri ktorom sa používajú drevené meče (bokutó) alebo meče s kovovou čepeľou (iaitó). Cieľom zavedenia kendo kata bolo zachovanie stáročných bojových techník a ich ochrana pred zánikom.

Po 2. svetovej vojne bolo kendo (podobne ako ostatné bojové umenia) v Japonsku zakázané, 1950 obnovené v športovej forme (1952 bola založená Všejaponská federácia kenda, Zen Nihon Kendó Renmei). Zakrátko sa stalo jedným z najobľúbenejších bojových umení a bolo zavedené do škôl. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírilo do viacerých krajín. Medzinárodná federácia kenda (International Kendo Federation, založená 1970) organizuje od 1970 každé tri roky svetové šampionáty v kende, 2000 začali oficiálne súťažiť aj ženy.

Zápas v kende (šiai) prebieha na zápasisku v tvare štvorca s dĺžkou strany 9 až 11 m. Športovci sa usilujú počas 3 alebo 5 minút seknutím alebo bodnutím zasiahnuť súpera, a získať tak bod (ipon). Zásah je uznaný za platný, ak je vykonaný na platné zásahové miesto (hlava, predlaktia, trup, hrdlo), dostatočnou silou, sprevádzaný výkrikom (kiai), v správnom postoji a s použitím hornej tretiny čepele bambusového meča. Víťazí športovec, ktorému sa podarí získať dva ipony alebo ktorý po vypršaní časového limitu vedie o jeden ipon, napr. 1 : 0. V prípade nerozhodného stavu nasleduje trojminútové predĺženie a vyhráva športovec, ktorý zasiahne súpera ako prvý. Zápas riadia traja rozhodcovia (hadžime; jeden hlavný – šušin, a dvaja postranní – fukušin), pričom platný zásah musia uznať najmenej dvaja z nich. Športovci nosia čierne (ženy aj biele alebo bledomodré) brnenie, resp. ochranný výstroj (bogu) pozostávajúci z hrubej bavlnenej prilby s kovovou maskou (men), z hrudného chrániča (dó), šermiarskych rukavíc (kote) a hrubej zástery (tare), ktorá chráni časť brucha a boky. Pod ochranným výstrojom majú oblečenú širokú nohavicovú suknicu (hakama), ktorá siaha po členky, a kabátec (kendó gi). Bambusový meč s dĺžkou približne 110 – 120 cm je vyrobený zo 4 bambusových lamiel, ktoré sú zviazané do tvaru dutého valca. Po celej dĺžke meča je natiahnutá šnúra, ktorá udržiava celý meč napnutý a pružný. Športovci môžu dosiahnuť v cvičení kendo 16 stupňov majstrovstva (nižšie stupne: 6. až 1. kiu, vyššie stupne: 1. až 9. dan), na ich označovanie sa však nepoužívajú žiadne vonkajšie znaky.

Na Slovensku je kendo organizované od 90. rokov 20. stor. v kluboch pôsobiacich pod záštitou Slovenskej kendo federácie (SKF, zal. 1993), ktorá združuje aj príbuzné bojové umenia iaido (iaidó, technika rýchleho tasenia meča) a jodo (jodó, boj s palicou).

kemping

kemping [angl.], camping — v širšom význame táborenie alebo tábor vo voľnej prírode pod šírym nebom, v užšom význame:

1. rekreačné (víkendové, prázdninové, dovolenkové ap.) táborenie v prírode na vyhradených miestach väčšinou spojené s použitím motorového dopravného prostriedku (autokemping) a s prenocovaním v stane, obytnom prívese (karavane) alebo v jednoduchom ubytovacom zariadení. Na Slovensku kemping spolu s karavaningom zastrešuje (od 2008) Slovenská asociácia campingu a caravaningu (SACC);

2. aj kemp — vyhradený priestor na táborenie s možnosťou ubytovať sa vo vlastnom ubytovacom zariadení (v stane, obytnom prívese ap.) alebo v ubytovacom objekte (v chate, zrube, bungalove) prevádzkovateľa tohto priestoru. Kemping poskytuje návštevníkom okrem základnej hygienickej vybavenosti aj možnosť stravovania, parkovania, ako aj rekreačno-športovú, kultúrno-spoločenskú a obchodnú vybavenosť v rozsahu príslušnej triedy kempingu, ktorá ustanovuje minimálne požiadavky na vybavenie, úroveň a rozsah služieb spojených s ubytovaním.

kemp

kemp [lat. > fr. > angl.], camp —

1.kemping;

2. v USA a Kanade tréningové stredisko hráčov ľadového hokeja patriace určitému profesionálnemu klubu; aj príprava hráčov v tomto stredisku.

keirin

keirin [jap.] — disciplína dráhovej cyklistiky pochádzajúca z Japonska. Pri keirine jazdí 6 – 9 pretekárov (šprintérov) za vodičom idúcim na špeciálne upravenom stroji (zvyčajne motocykel alebo derny, t. j. kombinácia motocykla a bicykla, ap.) niekoľko úvodných okruhov pretekov. Úlohou vodiča je vystupňovať tempo pretekárov zo začiatočných 25 km/h približne na 50 km/h. V závere pretekov (600 – 700 m pred cieľom) vodič odstúpi a pretekári bojujú o víťazstvo v záverečnom šprinte. Prvé preteky v keirine sa konali 1948 v Kokure v Japonsku. R. 1980 bol keirin mužov (2002 k. žien) zaradený medzi disciplíny dráhovej cyklistiky na majstrovstvách sveta, 2000 keirin mužov (2012 k. žien) na letných olympijských hrách.

Keino, Kipčoge

Keino, Kipčoge, 17. 1. 1940 Kipsamo, okr. Nandi, záp. Keňa — kenský atlét, bežec na stredné trate a vytrvalec. Olympijský víťaz 1968 v behu na 1 500 m (3:34,9 min.) a 1972 v behu na 3 000 m cez prekážky (8:23,3 min.). Druhý na letných olympijských hrách 1968 v behu na 5 000 m (14:05,2 min.) a 1972 v behu na 1 500 m (3:36,8 min.). R. 1965 vytvoril dva svetové rekordy – v behu na 3 000 m (7:39,6 min.) a v behu na 5 000 m (13:24,2 min.). Od 1999 predseda Kenského olympijského výboru, 2012 uvedený do novozriadenej siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií.

katamaran

katamaran [tamilsky > angl.], aj katamarán — dvojtrupová loď. Pozostáva z dvoch dutých trupov nad hladinou spojených pevnou konštrukciou vytvárajúcou širokú palubu. Katamaran je zvyčajne konštruovaný ako plachetnica, môže však byť poháňaný aj motorom. Oproti jednotrupovým lodiam sa vyznačuje menšou hmotnosťou, veľkou stabilitou a malým ponorom. Vďaka dobrým plavebným vlastnostiam a priestrannej palube má široké uplatnenie nielen v športovom a rekreačnom jachtingu (→ jachta), ale aj v komerčnej plavbe (osobné a nákladné lode), napr. v námornej plavbe sa v súčasnosti využívajú katamarany typu SWATH (Small Waterplane Area Twin Hull).

Princíp dvojtrupových plavidiel pochádza z oblasti Indonézie a Polynézie, kde sa katamarany dodnes využívajú pri love rýb, pri plavbách medzi susednými ostrovmi ap.

kata

kata [jap.] — v japonskom bojovom umení (džudo, karate, kendo a i.) zostava obranných a útočných prvkov boja proti predpokladanému spôsobu útoku nacvičených a vykonávaných v určenom slede a rytme.

Kasparov, Garry

Kasparov, Garry, pôvodne Garri Kimovič Vajnštejn, 13. 4. 1963 Baku, Azerbajdžan — sovietsky a ruský šachista a politik. R. 1976/77 sa stal najmladším víťazom turnaja juniorov v ZSSR, 1980 vyhral juniorské MS v šachu v Dortmunde a získal titul veľmajstra. R. 1984 sa stretol s vtedajším majstrom sveta A. J. Karpovom v zápase o titul majstra sveta. Súboj, ktorý trval šesť mesiacov a je považovaný za najdlhší zápas v šachovej histórii, ukončil prezident Medzinárodnej federácie šachu (FIDE) Florencio Campomanes (*1927, †2010) bez výsledku a znova sa odohral v novembri 1985. Kasparov v ňom nad Karpovom vyhral v pomere 13 : 11 a stal sa najmladším majstrom sveta v šachu. Nositeľom titulu majstra sveta podľa FIDE bol do 1993, keď po nezhodách zo šachovej federácie vystúpil, s Nigelom Shortom (*1965) založil konkurenčnú šachovú asociáciu Professional Chess Association (PCA; pôsobila do 1996) a stal sa podľa nej majstrom sveta (prvýkrát v histórii šachu tak boli 1993 vyhlásení dvaja majstri sveta: Kasparov podľa PCA a Karpov podľa FIDE). Kasparov počas svojho pôsobenia vytvoril rekord v počte (15) titulov majstra sveta získaných za sebou.

R. 2005 ukončil šachovú kariéru a vstúpil do politiky. Založil ruskú politickú stranu Zjednotený občiansky front (Objediňonnyj graždanskij front, 2005), ktorej sa stal predsedom, súčasne sa stal významným predstaviteľom koalície opozičných strán Iné Rusko (Drugaja Rossija, činná 2006 – 10); bojovník za ľudské práva a kritik ruského prezidenta V. Putina. Z obavy pred politickým prenasledovaním žije v zahraničí (2013 v Ženeve, New Yorku, 2014 získal chorvátske štátne občianstvo).

Autor viacerých kníh o šachu, napr. Sicílska obrana: Scheveningen (Sicilianskaja zaščita: Scheveningen, 1984), Skúška časom (Ispytanije vremenem, 1985; slovensky 1989), Dva zápasy. Zápas a odveta o svetové prvenstvo (Dva matča. Matč i matč-revanš na pervenstvo mira, 1987), Zápas bez konca (Bezlimitnyj pojedinok, 1989), Moji veľkí predchodcovia 1 – 6 (Moi velikije predšestvenniki, 2003 – 05), v ktorej Kasparov za pomoci počítača znova zanalyzoval známe partie predošlých majstrov sveta, a Šach ako model života (Šachmaty kak modeľ žizni, 2007).