kord [iránske jazyky > maď.] —

1. chladná ručná bodná alebo bodná a sečná (výnimočne iba sečná) zbraň, jedna zo samostatných zbraní patriacich do kategórie mečov. Má dlhú rovnú úzku čepeľ s (v súčasnosti výlučne) trojuholníkovým alebo kosoštvorcovým prierezom a kovový kôš chrániaci ruku. Patrí k pobočným zbraniam (určeným na nosenie v závesníku pri boku), spočiatku ho používala šľachta ako osobnú zbraň, v 16. a v 17. stor. bol výzbrojou pešiakov v armádach, v 18. stor. sa stal reprezentačnou a súbojovou zbraňou.

Kord prešiel zložitým vývojom. Vyvinul sa z bodného meča, ktorý sa začal používať v 13. stor. Spočiatku mal kosoštvorcový prierez a plnil sečnú i bodnú funkciu, postupne sa sečná funkcia strácala a zostala len pri dôstojníckych kordoch určených na vojnu, v civilnom nosení dominovala bodná funkcia. V priebehu 18. stor. sa stále častejšie objavovala trojhranná čepeľ, ktorá bola známa už v 16. stor. pri súbojovom, čisto bodnom rapieri, univerzálnejší kord ju však nadobudol až v 18. stor., keď sa stal reprezentačnou a súbojovou zbraňou. Trojuholníkový prierez kordu začal prevládať až po napoleonských vojnách. V 2. polovici 19. stor. bola v súvislosti s návratom k olympijským ideálom zavedená športová disciplína šerm kordom (s trojuholníkovým prierezom) odvodená od nácvikového šermu na súboje;

2. šport. športová bodná bojová (kombatná) zbraň; aj skrátené označenie jednej z troch disciplín v športovom šerme (šerm kordom; spolu so šermom fleuretom a šermom šabľou). Kord sa skladá z čepele (dĺžka 90 cm), ochranného koša (čiašky) a z rukoväti; jeho dĺžka s rukoväťou musí byť maximálne 110 cm, hmotnosť menšia ako 770 g. Je to najväčšia a najťažšia z troch zbraní používaných v šerme. Čepeľ má v súčasnosti prierez v tvare písmena Y, smerom k špičke sa zužuje a na konci hrotu je opatrená elektrickou špičkou. Keďže v šerme kordom je platným terčom aj ruka, ochranná zvonovitá čiaška je pomerne veľká (priemer 13,5 cm). Podľa tvaru rukoväti sa rozoznávajú dva druhy držania kordu: belgické (pištoľové) a francúzske (rovné). Zásah sa dáva špičkou kordu, pričom platným povrchom je celé telo šermiara (na rozdiel od fleuretu a šable). Zásah signalizuje a zaznamenáva elektronický systém. Na rozdiel od šermu fleuretom a šabľou, kde sa uplatňuje tzv. pravidlo konvencie (t. j. právo útoku, a až po jeho vykrytí má súper právo na odvetu), v šerme kordom vyhráva ten, kto zasiahne prvý. Ak obidvaja šermiari uskutočnia zásah súčasne, bod získa každý z nich (tzv. double). Šerm je jedným zo štyroch športov, ktoré boli od vzniku novodobých olympijských hier (1896) zaradené v ich programe. Na prvých olympijských hrách sa súťažilo iba v šerme fleuretom a šabľou, na nasledujúcich (1900) už aj v šerme kordom. Vo všetkých troch disciplínach súťažili spočiatku iba muži, ženy od roku 1920 súťažili iba v šerme fleuretom, v roku 1989 bol zavedený aj šerm kordom žien. Šerm kordom je súčasťou moderného päťboja.

korčule [tal. > maď.] — športové náčinie určené na kĺzavý pohyb (jazdu) na ľade alebo na inom (zväčša pevnom a hladkom) povrchu – na korčuľovanie. V pôvodnom význame boli korčule nože (zhotovené z ocele, predtým aj z iných materiálov), ktoré sa upevňovali na obuv, v súčasnosti sú to špeciálne športové topánky vybavené takýmito nožmi (korčule na ľad) alebo sústavou koliesok (kolieskové korčule). Pri obidvoch typoch korčúľ sa korčuliar sám uvádza do pohybu prenášaním tiaže tela z jednej nohy na druhú.

Korčule na ľad sa od mladšej kamennej doby používali na prepravu i na lov na zamrznutých vodných plochách. Zhotovovali sa z kostí končatín koní či sobov. Cez opracovanú kosť boli prevŕtané otvory slúžiace na prevlečenie remienkov na pripevnenie korčule k chodidlu, sklzná plocha bola vybrúsená, vyhladená a kvôli lepšiemu sklzu natretá tukom. Spočiatku sa pravdepodobne používala iba jedna korčuľa, druhou nohou sa korčuliar odrážal, pričom sa odpichoval palicou. Najstaršie kostené korčule sú doložené z nálezov napr. v Nórsku, Švédsku, Rusku, Holandsku, Švajčiarsku a Spojenom kráľovstve, najstaršia kostená korčuľa nájdená na území Slovenska pochádza zo staršej bronzovej doby z náleziska vo Veselom (okres Piešťany). V stredoveku sa postupne popri kostených začali používať aj drevené korčule, ktoré sa pripevňovali na obidve nohy (ich dĺžka zodpovedala dĺžke chodidla), pričom na odrážanie slúžili dve palice. Popularitu si získali predovšetkým v Holandsku, kde sa korčuľovanie stalo súčasťou ľudovej zábavy. Od 13. stor. sa tam používali drevené korčule, ktoré mali na spodnej strane naplocho pripevnený kovový plát, neskôr železné korčule s kovovými plátmi upevnenými v dreve zvislo, čo umožňovalo omnoho rýchlejší pohyb bez palíc. Okolo roku 1500 sa v dnešnom Spojenom kráľovstve začali používať vpredu mierne zakrivené korčule, ktoré korčuliarom umožňovali robiť oblúky. Prvým korčuliarskym klubom na svete bol Edinburský korčuliarsky klub (Edinburgh Skating Club) založený v roku 1742 alebo 1744, vo väčšine európskych miest vznikli kluby v 19. stor. (napr. v Londýne okolo 1830). Na Slovensku vznikol ako prvý Bratislavský korčuliarsky klub (nem. Pressburger Eislaufenklub, maď. Pozsony Korcsolzázó Egylet) založený v roku 1871. Do Severnej Ameriky sa korčuľovanie prenieslo okolo roku 1740. V roku 1850 boli vo Philadelphii vynájdené celooceľové korčule, ktoré sa na obuv pripevňovali čeľusťami, ktorých závit sa priťahoval kľúčikom (podľa miesta výroby v Halifaxe v Kanade nazývané halifaxy, podľa spôsobu upevnenia ľudovo nazývané aj gvintovky). Pevné pripevnenie korčúľ k podošve topánok vynašiel americký korčuliar Jackson Haines (*1840, †1875) a podľa neho sa ľudovo nazývali jacksony. V roku 1908 U. Salchow vylepšil korčule vybrúsením zúbkov na špičke, čo umožnilo silnejší odraz najmä pri skokoch. Postupne sa začali vyrábať aj špeciálne korčuliarske topánky.

Korčule na ľad slúžia ako športová pomôcka na krasokorčuľovanie, rýchlokorčuľovanie a ľadový hokej, ako aj na rekreačné korčuľovanie. Majú spoločné prvky, ale aj charakteristické odlišnosti a špecifiká, ktoré závisia od účelu použitia i od osoby korčuliara (profesionálny športovec, amatér, dospelý, dieťa a pod.). Korčuľa na ľad pozostáva z troch základných komponentov: topánka, nôž (angl. runner) a držiak noža, ktorým je nôž pozdĺžne pripevnený k podošve topánky. Topánky sa v minulosti vyrábali predovšetkým z kože, v súčasnosti sa vyrábajú aj z uhlíkových vláken a rôznych vodovzdorných a tepelne tvarovateľných materiálov, takéto korčuliarske topánky sú pevné a pohodlné a poskytujú oporu členkom korčuliara (zhotovujú sa aj na mieru). Nôž korčúľ je podlhovastého tvaru, zhotovený z tvrdej ocele, zospodu (na klznej ploche) má po celej dĺžke vybrúsený žliabok (priehlbinu), ktorého hĺbka (najčastejšie 0,2 – 0,3 mm) ovplyvňuje samotné korčuľovanie (plytší žliabok zvyšuje kĺzavosť, a tým aj rýchlosť korčuliara, nôž s hlbším žliabkom sa viac zarezáva do ľadu, má lepšiu priľnavosť a spôsobuje väčší odpor, čím napomáha meniť smer jazdy a robiť otočky). Vybrúsením noža vznikajú po stranách žliabka dve hrany – vnútorná a vonkajšia, ktoré pomáhajú korčuliarovi ovládať jazdu a uskutočňovať otočky a krasokorčuliarovi vykonávať aj komplikovanejšie prvky. Nože krasokorčuliarskych korčúľ (šírka 3 – 4 mm) majú vpredu na špičke vybrúsené zúbky (zvyčajne 6), ktoré korčuliarovi pomáhajú pri piruetách a odpichnutých skokoch. Rozlišujú sa nože na voľnú jazdu, ktoré sú zaoblenejšie a majú väčšie zúbky uľahčujúce odpichovanie sa korčuliara pri skokoch a špirálach, a nože na tance na ľade s menšími zúbkami vpredu a s kratšou zadnou časťou. Pri rýchlokorčuľovaní sa používajú nože s dĺžkou do 46 cm (presahujú predný aj zadný okraj topánky), so šírkou 1 mm a s veľmi plytkým žliabkom. Rozlišujú sa nože na dlhú a na krátku trať (šortrek, angl. short track). Nôž na dlhú trať je rovný a v súčasnosti je pevne pripevnený len k prednej časti topánky (päta je voľná); takáto korčuľa je rýchlejšia, uľahčuje pretekárovi štart, umožňuje mu ostať dlhšie v kontakte s ľadom a v závere pretekov mu pomáha odvrátiť zakopnutie špičkou o ľad a možný následný pád. Nôž na krátku trať je pripevnený aj k päte topánky, je zaoblený v smere zákrut a diagonálne (smerom von od stredu) pripevnený k topánke tak, aby bola os chodidla (prebieha medzi palcom a susedným prstom a stredom päty) rovnobežná s jazdnou dráhou. Nôž korčúľ na ľadový hokej nesmie presahovať špičku ani pätu topánky, v zadnej časti je zaoblený, aby sa na ňom hráč mohol jednoduchšie otáčať; po obidvoch bočných stranách je oblý (v priereze má tvar U). Kvalitnejšie nože sú vyrobené z tvrdej ušľachtilej ocele, a preto sú odolnejšie. Vyrábajú sa aj odľahčené nože s perforáciou. Držiak noža spájajúci topánku s nožom je pomocou skrutiek pevne pripevnený k topánke. Nôž je v ňom pri korčuliach pre amatérskych korčuliarov zasadený napevno (pevne prinitovaný), pri korčuliach pre profesionálnych korčuliarov je vymeniteľný (k držiaku je priskrutkovaný).

Kolieskové korčule sa delia na jednoradové – inline (zvyčajne štyri až päť koliesok v jednom rade za sebou), a dvojradové (dve kolieska vpredu a dve vzadu). Miniatúrne podvozky s kolieskami, ktoré sa dali pripevniť na nohy, sa okolo roku 1760 pokúsil zostrojiť belgický vynálezca John Joseph Merlin. V roku 1823 Angličan Robert John Tyers zostrojil prototyp jednoradových korčúľ, keď na topánku namontoval päť koliesok za sebou (inline). Populárnejšími sa však stali dvojradové kolieskové korčule, ktoré v roku 1863 vyrobil americký vynálezca James Leonard Plimpton. Významným medzníkom vo vývoji kolieskových korčúľ bolo zavedenie koliesok s guľkovým ložiskom (po 1884) a polyuretánových koliesok (80. roky 20. stor.). V súčasnosti sa dvojradové korčule používajú ako športová pomôcka na amatérske športy a jednoradové korčule na amatérske i na profesionálne športy. Boli vyvinuté viaceré špeciálne typy jednoradových korčúľ na jednotlivé druhy športov, napr. kondičné (fitnes – využívané na turistiku, kondičné korčuľovanie a osobnú prepravu), rýchlostné (angl. speed – na dráhové, cestné a zjazdové korčuľovanie), agresívne (akrobatické – na akrobatické skoky a triky na U-rampe, a pouličné, tzv. street – na skoky a triky, ako aj na kĺzanie po zábradliach, tzv. grinding) a športové (na inline hokej a i. športy, napr. na basketbal, futbal) korčule, ako aj korčule na umelecké (angl. artistic) a terénne (angl. off-roading, trail skating) korčuľovanie. Ich tvar a funkčnosť závisia od charakteru disciplíny i od podmienok povrchu, zvyčajne majú štyri alebo päť polyuretánových koliesok (priemer 78 – 110 mm) a hliníkovú kostru a brzdu. Špecifické sú agresívne a rýchlostné korčule. Agresívne korčule sú vyrobené z tvrdého plastu a vybavené malou mriežkovou platničkou (tzv. kĺzač) na hladké doskoky pri rôznych akrobatických trikoch i na ochranu podvozku korčule. Upevňujú sa šnúrkami a klipsami, topánky majú plastový obal, ktorý tlmí nárazy; kolieska sú menšie a pevnejšie ako pri iných jednoradových korčuliach, čo umožňuje lepšie manévrovanie. Rýchlostné korčule majú tri (priemer 100 – 125 mm) až päť (priemer 80 – 84 mm) koliesok, topánky (ľahké, ohybné a priliehavé) sa vyrábajú z kože a uhlíka, podvozok z hliníka a uhlíka. Upevňujú sa šnúrkami a zvyčajne sa vyrábajú športovcom na mieru; rýchlosť dosiahnutá pri korčuľovaní závisí o. i. od kvality ložiskových komponentov. Korčule na inline hokej nemajú brzdu, sú vybavené hliníkovým podvozkom prevažne so štyrmi kolieskami, pričom zadné kolieska môžu byť o niečo väčšie než predné.

Konfederácia športových zväzov Slovenskej republiky — mimovládna organizácia (občianske združenie) združujúca 59 rovnoprávnych športových zväzov registrovaných v SR (z každého odvetvia športu najviac jeden). Založená v roku 1992 so sídlom v Bratislave, patrí (spolu so Slovenským olympijským a športovým výborom, SOŠV) k najväčším strešným organizáciám slovenského športu. Členské športové zväzy zastupuje vo vzťahu k orgánom štátnej správy a regionálnej a miestnej samosprávy v oblastiach športovej legislatívy, koncepcie a štruktúry športu, finančného zabezpečenia činnosti zväzov a prípravy štátnej športovej reprezentácie, ako aj pri riešení problémov s korupciou. Zároveň poskytuje poradenské služby najmä v ekonomickej a personálnej oblasti.

Od roku 1998 sa podieľa na vydávaní publikácie Kronika športu, ktorá zachytáva domáce i zahraničné športové dianie určitého obdobia, od roku 2010 v Trenčíne každoročne organizuje športové podujatie pre neolympijské športové zväzy Šport Festival Slovakia a podieľa sa na vyhlásení ankety o najlepšieho slovenského športovca (ocenenie Športovec roka udeľované od 1993). Pripravuje semináre na aktuálne témy a poskytuje športovým zväzom pomoc pri vzdelávacom procese športovcov. Svojich členov zastupuje aj vo vzťahu k obdobným športovým organizáciám v zahraničí, ako aj k strešným svetovým a európskym športovým organizáciám. Od roku 1995 je členom Európskej mimovládnej športovej organizácie (European Non-Governmental Sports Organisation, ENGSO), prostredníctvom ktorej sa zapája do športových aktivít v rámci Európskej únie.

Korbutová (Korbut), Oľga (Valentinovna), 16. 5. 1955 Hrodna — bieloruská gymnastka, reprezentantka ZSSR. Štvornásobná olympijská víťazka. Na OH 1972 v Mníchove získala (ako 17-ročná) 3 zlaté (súťaž družstiev, kladina, prostné) a 1 striebornú (bradlá) medailu, na OH 1976 v Montreale 1 zlatú (súťaž družstiev) a 1 striebornú (kladina) medailu, na MS 1974 vo Varne 2 zlaté (súťaž družstiev, preskok) a 4 strieborné (viacboj, bradlá, kladina, prostné) medaily. Do športovej gymnastiky vniesla náročné cviky a prvky akrobacie (prezývaná Vrabec z Minska, pretože nad gymnastickým náradím sa vznášala veľmi ľahko), ktoré nikto pred ňou nepredviedol, napr. salto vzad na kladine a tzv. Korbutovej salto na bradlách (salto vzad zo stoja na vyššej žrdi a znovuuchopenie tej istej žrde; neskôr bolo na súťažiach zakázané postaviť sa na vyššiu žrď ako príliš nebezpečný prvok). Od roku 1991 žije v USA.

Kostelićová [-čo-] (Kostelić), Janica, 5. 1. 1982 Záhreb — chorvátska zjazdová lyžiarka. Olympijská víťazka na ZOH 2002 (slalom, obrovský slalom, alpská kombinácia) a 2006 (alpská kombinácia), majsterka sveta 2003 (slalom, alpská kombinácia) a 2005 (slalom, zjazd, alpská kombinácia), trojnásobná celková víťazka Svetového pohára (2001, 2003, 2006), držiteľka strieborných medailí zo ZOH 2002 a 2006 (superobrovský slalom). Prvá medailistka na ZOH z Chorvátska. Športovú kariéru pre zdravotné problémy predčasne ukončila v roku 2007. Nositeľka chorvátskej Štátnej ceny Franja Bučara za šport (2001) a Svetovej športovej ceny Laureus (Laureus World Sports Awards) v kategórii športovkyňa roka (2006, ako prvá zjazdová lyžiarka vôbec).

Korzeniowski [-žeňov-], Robert, 30. 7. 1968 Lubaczów, Podkarpatské vojvodstvo — poľský atlét. Olympijský víťaz v športovej chôdzi na LOH 1996 (50 km), 2000 (20 km a 50 km) a 2004 (50 km), trojnásobný majster sveta 1997, 2001 a 2003 (50 km), dvojnásobný majster Európy 1998 a 2002 (50 km), držiteľ striebornej medaily z halových MS 1993 (5 km) a bronzovej medaily z MS 1995 (50 km). Dosiaľ (2020) najúspešnejší pretekár na OH pochádzajúci z Poľska (podľa počtu zlatých medailí), jediný športový chodec, ktorý zvíťazil na troch LOH za sebou a ktorý zvíťazil na LOH na obidvoch tratiach. V roku 2003 vytvoril svetový rekord na 50 km (3:36:03 h, držiteľ do 2006). Po ukončení športovej kariéry pôsobil ako tréner a športový funkcionár. Dvojnásobný športovec roka v Poľsku (1998, 2000), nositeľ štátneho vyznamenania Komandérsky kríž radu Polonia Restituta (2004). V roku 2014 uvedený do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF). V roku 2011 vydal s Izabelou Bartonovou-Smoczyńskou knihu rozhovorov o svojej kariére Moja cesta k majstrovstvu (Moja Droga do Mistrzostwa).

Kopa, Raymond, vlastným menom R. Kopaszewski, 13. 10. 1931 Nœux-les-Mines, departement Pas-de-Calais – 3. 3. 2017 Angers — francúzsky futbalista. Pochádzal z rodiny poľských emigrantov. Hráč klubov Angers SCO (1949 – 51), Stade de Reims (1951 – 56, 1959 – 67) a Real Madrid (1956 – 59), s ktorým trikrát (1957, 1958, 1959) vyhral Pohár európskych majstrov (dnes Liga majstrov UEFA). R. 1952 – 62 reprezentant Francúzska (45 štartov, 18 gólov), člen reprezentačného mužstva, ktoré na MS 1958 získalo bronzovú medailu. Je pokladaný za jedného z najlepších záložníkov svojej generácie, preslávil sa predovšetkým rýchlosťou a driblingom. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Zlatej lopty (Ballon d’or, 1958) pre najlepšieho futbalistu Európy udeľovanej časopisom France Football, ako aj francúzskeho štátneho vyznamenania rad Čestnej légie (1970 rytier, 2007 dôstojník; prvýkrát udelené futbalistovi). V roku 2017 bol podľa neho nazvaný futbalový štadión v Angers (Stade Raymond-Kopa).

kontumácia [lat.] —

1. šport. úradne, resp. administratívne stanovená prehra súpera, ktorý nenastúpil na športový zápas alebo vážne porušil pravidlá hry či súťažné pravidlá. Kontumácia teda nie je výsledkom športového zápolenia na ihrisku, jej dôvodom môže byť napr. skutočnosť, že v kolektívnom športe za tím, resp. za športový klub neoprávnene nastúpil na zápas hráč, ktorý je v skutočnosti registrovaný v inom tíme. Zoznam priestupkov, za ktoré sa trestá kontumáciou, je uvedený v pravidlách jednotlivých druhov športu alebo v propozíciách konkrétnych športových súťaží či turnajov. Kontumačný výsledok stretnutia má tvar 0 : x v neprospech tímu, ktorý sa previnil, pričom x je počet víťazných gólov, resp. bodov určený osobitne pri každom druhu športu (napr. vo futbale 0 : 3, v hokeji 0 : 5, v basketbale 0 : 20);

2. veter. opatrenie na ochranu zvierat pred šírením nákazlivých ochorení (napr. besnoty) spočívajúce v uzávere ohniska nákazy (miesto vzniku nákazy) a v obmedzení pohybu ostatných zvierat, prípadne aj ľudí.

korida [špan.], aj býčie zápasy — tradičný obradný zápas s býkmi, v ktorom zápasníci s býkmi – toreadori (torerovia, špan. toreros; aj matadori), obradným spôsobom pred publikom zabodávajú do býka kopije a na záver ho mečom usmrtia. Korida je rozšírená najmä v Španielsku, ale aj v Portugalsku, južnom Francúzsku a v niekoľkých štátoch Latinskej Ameriky. O jej vzniku v Španielsku existuje viacero hypotéz. Podľa hypotézy o rímskom pôvode (16. – 17. stor.) Španieli iba napodobnili gladiátorské súboje s divými zvieratami v antickom Ríme, podľa hypotézy o arabskom pôvode (18. stor.) tento rituál vznikol na španielskom území v období nadvlády Maurov na Pyrenejskom polostrove, keď prvé býčie zápasy boli prejavom loveckej zručnosti a zároveň rytierskej cti; v období → reconquisty slúžili súboje s býkmi ako tréning na boj s Maurmi. Hypotéza o autochtónnom vzniku býčích zápasov na území Španielska, ktorých korene siahajú do praveku, sa opiera o veľký počet nástenných jaskynných malieb a zobrazení býkov poukazujúcich na existenciu kultu býka na území Španielska ešte pred vznikom najstarších civilizácií. Býčie zápasy majú v Španielsku stáročnú tradíciu a väčšinou sú spojené s oslavou kresťanských sviatkov a s miestnymi tradičnými slávnosťami. Najstaršie záznamy o koride na území Španielska (1080 v Ávile, 1107 vo Varei) sa vzťahujú na svadobné rituály. Okrem svadieb bol beh býkov (correr a los toros) súčasťou korunovácií, krstov, osláv víťazstiev v bitkách, pohrebných obradov, obradov kanonizácie svätých a i. Tento rituál vykonávali šľachtici na koňoch, ktorí na býka útočili, prenasledovali ho a zabodávali doň oštepy. Od začiatku 18. stor. sa šľachta prestala o býčie zápasy zaujímať a novými aktérmi koridy sa stali predstavitelia nižších spoločenských vrstiev. Proti býkom už nebojovali na koňoch, ale ako peší zápasníci, čím sa korida v 18. stor. sformovala do dnešnej podoby. Za vlády Karola III. sa rozšírila výstavba arén na býčie zápasy podľa vzoru rímskych amfiteátrov, začalo sa aj s chovom špeciálnych plemien býkov (toros bravos = bojové býky). Prvá moderná korida sa konala v roku 1726 v Madride. Zakladateľom prvej dynastie zápasníkov s býkmi bol Francisco Romero (*1700, †1763), za tvorcov súčasnej podoby koridy sú pokladaní Joaquín Rodríguez, prezývaný Costillares (*1743, †1800), a v 30. rokoch 19. stor. Francisco Montes Reina, prezývaný Paquiro (*1805, †1851), ktorí zápas s býkom premenili skôr na umenie, v ktorom sa spája riziko s krásou súboja.

Býčie arény (plaza de toros) – miesta konania býčích zápasov, sa delia na permanentné (určené špeciálne na býčie zápasy), nepermanentné (určené nielen na ne) a prenosné. Každá aréna je otvoreným amfiteátrom s kruhovým pôdorysom, ktorý sa skladá z troch hlavných priestorov. Kruhový priestor uprostred amfiteátra určený na zápas (ruedo) je plocha pokrytá pieskom, po ktorej obvode stojí drevená červená bariéra (barrera). Za ňou je po celom obvode úzky pruh (tzv. ulička, callejón), ktorý oddeľuje bariéru od prvého radu sedadiel v hľadisku, je zákulisím koridy a nachádzajú sa tam matadori čakajúci na svoje vystúpenie, ich pomocníci, lekári, veterinári a ďalší účastníci zápasu. Tretím priestorom je hľadisko so stupňovito usporiadanými radmi sedadiel.

Počas jedného predstavenia klasickej formy koridy zvyčajne účinkujú traja matadori, ktorí zabíjajú šesť býkov (každý dvoch). Na zápase s jedným býkom, ktorý trvá asi 20 minút a má 3 časti (tercios), sa zúčastňuje 6 torerov (torero je akýkoľvek profesionálny zápasník s býkmi): dvaja pikadori (picadores) na koňoch vyzbrojení pikami (varas), traja peší banderiléri (banderilleros) s banderilami (asi 70 cm dlhými oštepmi s harpúnovitým hrotom so spätnými háčikmi) ozdobenými zvinutými farebnými papierovými stuhami (bandera = vlajka, odtiaľ názov) a jeden matador (matador de toros) vybavený muletou (červená plachta, ktorá slúži na vyprovokovanie býka na útok) a mečom. Po vpustení vydráždeného býka do arény v úvodnej časti (tercio de varas) matador najskôr pozoruje reakcie býka a testuje jeho vlastnosti pomocou dráždenia plášťom fuksiovo-žltej farby (capote de brega), pričom mu môžu asistovať jeho pomocníci (peones). Vzápätí nastúpia dvaja pikadori na koňoch, ktorých úlohou je pikou zasadiť býkovi niekoľko rán do oblasti chrbtového hrbu, aby vyskúšali jeho bojovnosť a vysilili ho tým, že začne krvácať. V druhej časti (tercio de banderillas) sa peší banderiléri obradným spôsobom priblížia k býkovi a zabodávajú doň banderily (celkove 6), ktorých sa býk pre spätné háčiky nedokáže striasť; bolesť a hluk do seba narážajúcich banderíl zabodnutých na jeho chrbte privádzajú býka do zúrivosti a zároveň ho oslabujú. V tretej, najdôležitejšej časti (tercio de muerte) prichádza matador v typickom kostýme bohato ozdobenom flitrami a prešívanom zlatými, striebornými alebo čiernymi gagátovými niťami (traje de luces = oblek leskov, žiarivý oblek), ktorý je popri býkovi hlavným aktérom koridy a v aréne s ním zostane nakoniec sám. Muletou ho provokuje na útok a zároveň útok pomocou mulety nasmerúva mimo svojho tela, pričom predvádza rôzne pohybové, takmer tanečné figúry a manévre. Postupne muletou prinúti býka čo najväčšmi znížiť polohu hlavy, aby mu mohol vraziť meč do priestoru medzi lopatkami, a pretnúť tak aortu alebo priamo zasiahnuť srdce. Ak sa mu to nepodarí na prvýkrát a bodnutie nie je smrteľné, matador si vyslúži piskot publika a nasledujú ďalšie bodnutia mečom. V prípade neúspechu matador donúti býka skloniť hlavu až po zem a spredu mu vrazí špeciálny meč (s ostrím v tvare kríža) do krku v mieste medzi lebkou a prvým stavcom (descabello). Finálnu ranu z milosti zasadí pomocník (puntillero) špeciálnou dýkou (puntilla). Prezident koridy môže výnimočne dlho odolávajúcemu býkovi ešte pred smrteľnou ranou udeliť milosť (indulto), čím ho ušetrí od smrti a vráti na pastviny. Ak býk matadora zraní, ihneď nastúpi ďalší matador (býk teda nemôže zvíťaziť). Publikum oceňuje predstavenie spontánnymi prejavmi (súhlasné mávanie vreckovkami alebo nesúhlasný piskot, najvyšším ocenením je vynesenie matadora z arény na pleciach divákov).

V Španielsku existujú aj iné formy býčích predstavení, ktoré sa uskutočňujú napríklad v uliciach miest. V meste Tordesillas prebiehali do 2016 slávnosti nazývané toro de la vega, počas ktorých bol býk prenasledovaný jazdcami, ktorí sa ho kopijami snažili oslabiť a dohnať na otvorenú lúku, kde bol usmrtený kopijníkmi na koňoch. Známou formou amatérskych býčích predstavení sú behy pred býkmi (encierros), z ktorých najslávnejšie sa konajú v Pamplone na sviatok sv. Fermína. Počas týchto behov je na vytýčenej trase historickým centrom mesta v dĺžke 850 m vypustených 6 býkov, ktorých provokujú bežci oblečení v bielom tričku s červenou šatkou na krku a s červeným opaskom (faja roja). Rôzne druhy býčích zápasov sa konajú aj v iných častiach sveta, okrem Portugalska, južného Francúzska a štátov Latinskej Ameriky aj v južnej Indii a v Afrike (ostrov Pemba). Súboje dvoch býkov sa konajú vo Vietname, v Thajsku, Ománe či na japonskom ostrove Okinava, tieto býčie predstavenia však majú iný pôvod a tradíciu ako španielska korida, podobne aj zápasy kráv vo Švajčiarsku. V niektorých krajinách, resp. v oblastiach, je korida pokladaná za týranie zvierat, a preto je zakázaná. Korida inšpirovala viacero umelcov a bolo vytvorených viacero výtvarných, literárnych a hudobných diel s touto tematikou, býčí zápas symbolicky znázorňuje aj tanec pasodoble.

Kořínková, Zuzana, 25. 1. 1963 Žilina — slovenská športovkyňa, priekopníčka ženskej kulturistiky na Slovensku. R. 1983 – 88 študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Pôvodne sa venovala rôznym športovým disciplínam (predovšetkým ľahkej atletike), od 1985 kulturistike. Ako amatérka dosiahla úspechy spočiatku na domácich (1987 – 89 trikrát majsterka Československa v kategórii do 52 kg), neskôr na medzinárodných (1989 v Osle majsterka Európy, 1990 v Mexiku majsterka sveta – prvá zo Slovenska) súťažiach. Od 1990 prvá profesionálna kulturistka na Slovensku. Účastníčka súťaží organizovaných Medzinárodnou federáciou kulturistiky a fitnesu (International Federation of Bodybuilding and Fitness, IFBB): 1991 (ako prvá Slovenka) a 1993 najvýznamnejšej svetovej ženskej kulturistickej súťaže Miss Olympia, 1992, 1993 a 1995 Jan Tana Pro Classic, 1993 Miss International, 1993 získala 2. miesto a 1995 1. miesto v súťaži Extravaganza (o najsilnejšiu kulturistku na svete). Najväčší úspech dosiahla 1996 v Bratislave víťazstvom v súťaži Grand Prix IFBB European Womens Pro Invitational. R. 1998 ukončila súťažnú kariéru a stala sa trénerkou. Jej športové úspechy zachytáva životopisná kniha Famózna Zuzana (1998) od Vladimíra Hagaru a Drahomíra Krásnohorského. Nositeľka Ceny za celoživotné dielo a prínos v kulturistike (1996) udelenej Kanceláriou predsedu vlády SR.

korfbal [hol.] — kolektívna športová loptová hra, pri ktorej sa body dosahujú vhodením lopty do koša súpera. Hrajú ju 2 osemčlenné zmiešané družstvá (4 muži, 4 ženy) zložené zo 4 obrancov a 4 útočníkov na ihrisku s rozmermi 40 x 20 m (rovná palubová podlaha z drevených parkiet alebo s umelým povrchom) rozdelenom stredovou čiarou na 2 časti (útočnú a obrannú zónu družstiev), v ktorých sú okolo košov (syntetické obruče valcového tvaru s priemerom 39 – 42 cm a s výškou 23,5 – 25 cm, bez dna, umiestnené na vrchole žrde bez odrazovej dosky vo výške 350 cm v obidvoch poloviciach ihriska vo vzdialenosti 667 cm od koncovej čiary) farebne vyznačené pokutové územia (kruhy s priemerom 250 cm). Hrá sa s dvoj- a viacfarebnou guľatou loptou (obvod 68 – 70,5 cm, hmotnosť 445 – 475 g), ktorú možno prihrávať a hádzať, nie je však možné s ňou behať ani kráčať (povolené je urobiť najviac dva súvislé kroky), zakázané sú aj dribling, odbíjanie päsťou a hra nohami. Zápas je rozdelený na dva polčasy (spravidla 2 x 30 minút) s prestávkou (5 – 15 min).

Korfbal je bezkontaktný šport, brániť sa navzájom môžu iba hráči rovnakého pohlavia, a to zachytením prihrávanej či odrazenej lopty alebo zabránením hodiť ju na kôš (obranca so zdvihnutou rukou s pohľadom upriameným na útočníka pristúpi k nemu na dĺžku paže alebo bližšie). Hádzať na kôš môže len nebránený útočník, vhodený kôš má hodnotu jedného bodu. Po dosiahnutí dvoch bodov si útočníci a obrancovia jednotlivých družstiev vymenia zóny. Zvíťazí družstvo, ktoré dosiahlo viac bodov. Existujú aj varianty korfbalu, ktoré sa hrajú vonku (plážový, vodný, ľadový), s mierne odlišnými pravidlami.

Korfbal vznikol v roku 1902 v Holandsku (hol. korf = kôš) úpravou pôvodnej švédskej hry ringboll amsterdamským učiteľom Nicom Broekhuysenom (*1876, †1958). V roku 1924 bol založený Medzinárodný korfbalový výbor (International Korfball Bureau), ktorý v roku 1933 nahradila Medzinárodná korfbalová federácia (International Korfball Federation, IKF) so sídlom v Zeiste (Holandsko) združujúca 67 národných zväzov (2020). Korfbal nie je olympijský šport, na OH 1920 a 1928 bol ukážkovým športom, od 1978 sa konajú majstrovstvá sveta (MS), od 1998 majstrovstvá Európy (ME). Najúspešnejšími krajinami (2020) sú Holandsko (10 titulov z MS, 7 titulov z ME) a Belgicko (1 titul z MS). Najlepšími umiestneniami Slovenska sú 10. miesto na MS (1995) a 8. miesto na ME (1998). Riadiacim orgánom korfbalu na Slovensku je Slovenská asociácia korfbalu (SAK, založená 1993; riadny člen IKF) so sídlom v Prievidzi, ktorá sa okrem organizovania Slovenskej národnej korfbalovej ligy (SNKL) zameriava aj na športovú prípravu mládeže (približne 160-členná základňa). Najúspešnejším slovenským klubom je SKK Dolphins Prievidza (založený 1991), nositeľ 21 titulov v SNKL (2019).

kontradrajv, angl. contra drive — útočný úder v stolnom tenise, ktorý je odpoveďou na útok (drajv) súpera. Ide o tvrdý a plochý úder hraný forhendom alebo bekhendom tesne za hracím stolom alebo nad ním, resp. aj vo väčšej vzdialenosti. Vyznačuje sa hornou rotáciou loptičky, pričom jej pôvodná dráha sa nemení, zvyšuje sa však jej rýchlosť. Hrá sa rýchlym švihom celého ramena (forhendový kontradrajv) alebo predlaktia a zápästia (bekhendový kontradrajv). Kontakt rakety s loptičkou nastáva pri zostupnej fáze jej letu, ale ešte nad úrovňou stola. Často dochádza k dlhším výmenám, v ktorých rozhodujú tvrdosť, razancia a presnosť úderov. Kontradrajv možno použiť i ako záverečný úder.

kontra [lat.] —

1. hud. a) tón o 3 oktávy nižší ako základný tón, napr. tón kontra C (C₁) je o 3 oktávy nižší ako tón c¹;

b) v ľudovej sláčikovej a cimbalovej hudbe označenie hudobného nástroja (kontrové husle, kontrová viola), ktorý vytvára harmonický a rytmický sprievod melodických nástrojov tzv. kontrovaním, t. j. spôsobom hry, pri ktorom sa strieda hra krátkych akordov len na druhú osminovú hodnotu každej doby na kontre s hrou prvej osminovej hodnoty každej doby na kontrabase. Kontrovanie sa používa pri interpretácii piesní staršieho typu i pri novouhorských piesňach v rýchlom tempe. Hráč, ktorý hrá týmto spôsobom, sa nazýva kontráš;

c) trúbka v ladení Es;

2. jaz. spojka vyjadrujúca vzťah protikladnosti, napr. cena kontra kvalita;

3. šport. odvetný útok, protiútok;

4. pri kartových hrách výraz ohlasujúci predpoklad, že protihráč prehrá hru, čím sa zdvojnásobuje vklad.

basket-volleyball [báskit voliból; angl.] — kolektívna športová hra. Vznikla v USA spojením basketbalu a volejbalu. V podstate ide o basketbal hraný volejbalovou loptou, ktorá sa iba odbíja, pričom jeden hráč môže odbiť loptu maximálne dvakrát po sebe. Na Slovensku sa basket-volleyball neujal.

kondičná kulturistika — nesúťažná forma kulturistiky, ktorá je zameraná najmä na zvýšenie celkovej telesnej zdatnosti človeka, na harmonický rozvoj postavy a u mužov i na zvýraznenie reliéfu jednotlivých svalových skupín. Prispieva k zlepšovaniu pohybových schopností, k zvyšovaniu sily, zároveň upevňuje zdravie a rozvíja morálne a vôľové vlastnosti. Kondičná kulturistika je určená pre mužov, ženy i mládež s prihliadnutím na individuálne odlišnosti cvičiacich. Pohlavie, vek a zdatnosť cvičencov treba rešpektovať aj pri využívaní kulturistického náradia a náčinia. V súčasnosti sa okrem činiek používa predovšetkým množstvo špecializovaných posilňovacích strojov a zariadení, zároveň sa využíva viacero doplnkových náčiní, napr. fitlopty, bosu lopty (Both Sides Up, obidvoma stranami hore), TRX (Total-body Resistance Exercise, celotelové odporové cvičenie), balančné podložky a i. Na posilnenie kardiovaskulárneho systému slúžia rôzne trenažéry, napr. bežecké pásy, stacionárne bicykle a steppery. Dôležitou súčasťou je stravovací režim, predovšetkým zvýšený príjem bielkovín. Kondičná kulturistika môže mať podobu kolektívneho i individuálneho cvičenia, býva kondičnou aktivitou v bežnom živote alebo prípravou na súťažnú činnosť v ďalších športoch.

kondičná gymnastika — druh nesúťažnej účelovej gymnastiky. Predstavuje súbor prípravných, presne zameraných a všeobecne rozvíjajúcich cvičení, ktoré prispievajú k návyku správneho držania tela, pomáhajú vytvárať a udržiavať optimálnu fyzickú kondíciu a pripravovať organizmus na športovú činnosť. Ide o intenzívne a opakované precvičovanie minimálne so strednou intenzitou, ktorá sa určuje najmä podľa pulzovej frekvencie. Telesná kondícia sa hodnotí pomocou motorických testov. Cvičebná hodina kondičnej gymnastiky sa vyznačuje nepretržitosťou cvičenia a vysokým využitím cvičebného času (minimálne 75 %). V súčasnosti sa považujú za moderné formy kondičnej gymnastiky nesúťažné cvičebné techniky, napr. aerobik, kalanetika a ďalšie rôzne formy cvičenia s hudbou.

beh na lyžiach — pretekárska disciplína v lyžovaní. Tvorí súčasť biatlonu, lyžiarskeho orientačného behu a združených pretekov. Je aj spôsobom zimnej turistiky a prostriedkom kondičnej prípravy atlétov, cyklistov, plavcov, veslárov, kanoistov a i.

Beh na lyžiach rovnomerne zaťažuje všetky svalové skupiny tela. Pohybová činnosť sa realizuje v rozsahu strednej až maximálnej intenzity, čo priaznivo rozvíja srdcovo-cievny, dýchací a vylučovací systém človeka. Technika sa vyvinula zo zrýchlenej chôdze s postupným využitím sklzu na lyžiach. V súčasnosti sa delí na klasickú techniku (KT) a voľnú techniku (VT) – korčuľovanie (oficiálne od 1986). Pre KT je charakteristický odraz plochou sklznice lyže. Pohyb vpred sa uskutočňuje silou odrazu bežca vznikajúcou trením navoskovanej lyže, ktorá v okamihu odrazu stojí na ploche. Odraz dolnými končatinami je podporovaný odpichom palicami za pomoci paží. K behom klasickou technikou patria striedavé a súpažné behy, obojstranný odvrat bez fázy sklzu pri stúpaní, zjazdy a zmeny smeru zjazdu odšliapavaním oblúkmi. Beh voľnou technikou je charakterizovaný jednostranným alebo obojstranným korčuľovaním so súpažnou alebo zriedkavejšie so striedavou prácou paží alebo bez odpichu palicami. Zjazdy a zmeny smeru zjazdu sú rovnaké ako pri klasickej technike. KT je možné použiť v pretekoch vypísaných voľnou technikou, nie však naopak. Na VT sa používa odlišný výstroj – kratšie lyže s tvrdšími vnútornými hranami navoskované iba na sklz, vyššie topánky s bočnou výstužou, dlhšie palice (po výšku očí) a iná príprava tratí (pri KT je vyznačená stopa).

Ako pretekársky šport sa beh na lyžiach začal pestovať v Škandinávii v roku 1892 (Holmenkollen). Disciplíny v behu na lyžiach sa charakterizujú na základe techniky behu a dĺžky trate. Podľa dĺžky trate sa rozlišujú šprinty (zväčša do 1,5 km) a vytrvalostné preteky (nad 5 km). Štandardné dĺžky trate vytrvalostných pretekov sú pre mužov 15, 30 a 50 km, pre ženy 10, 15 a 30 km. Trate niektorých pretekov merajú aj 90 km (napr. Vasov beh) či viac. Preteky môžu byť individuálne, štafetové (napr. 4 x 10 km muži a 4 x 5 km ženy; rôzne úseky sa môžu bežať rôznou technikou) alebo tímové (napr. tímový šprint). Preteky mávajú intervalový (individuálny) alebo masový (všetci pretekári odštartujú v rovnakom čase) štart. Špecifické sú stíhacie preteky, keď pretekári štartujú v časových odstupoch na základe predchádzajúcich pretekov (napr. prvý deň bežia 15 km KT, na druhý deň v odstupoch na základe výsledkov bežia 15 km VT). V roku 1910 vznikla Medzinárodná federácia lyžovania (FIS). Od roku 1924 je beh na lyžiach súčasťou zimných olympijských hier a od rovnakého roku sa uskutočňujú majstrovstvá sveta, ktoré sa v súčasnosti konajú každý druhý rok (2019). Medzi ďalšie významné svetové a slovenské súťaže patrí Svetový pohár, Vasov beh vo Švédsku (Vasaloppet), Tatranský pohár, Bezroukov memoriál, Biela stopa SNP a i.

Ashfordová [ešfed-] (Ashford), Evelyn, 15. 4. 1957 Shreveport, Louisiana — americká atlétka, olympijská víťazka v behu na 100 m a v štafete na 4 x 100 m na OH 1984 v Los Angeles, olympijská víťazka v štafete na 4 x 100 m a držiteľka striebornej medaily v behu na 100 m na OH 1988 v Soule, olympijská víťazka v štafete na 4 x 100 m na OH 1992 v Barcelone.

asfaltový terč, aj letiaci terč, nesprávne asfaltový holub — terč na športovú streľbu z brokových zbraní v disciplínach trap, dvojtrap, skeet. Kruhový kotúč v tvare misky (zmes vápenca a asfaltu) s priemerom 110 mm, výška 25 – 26 mm, hmotnosť 105 g. Vyrába sa v čiernej, bielej, žltej a oranžovej farbe, podmienkou je viditeľnosť v každom teréne a za každého počasia. Tvar musí spĺňať aerodynamické vlastnosti a požiadavky na stabilitu letu, musí byť odolný proti sile vrhačky pri vrhu na vzdialenosť 80 m a ľahko rozbitný brokovou náplňou predpísanou Medzinárodnou streleckou federáciou v rozsahu vzdialenosti streľby zodpovedajúcej pravidlám.

Ashe [eš], Arthur, 10. 7. 1943 Richmond, Kalifornia – 6. 2. 1993 New York — americký tenista. Prvý černoch, ktorý sa 1968 – 76 umiestnil medzi 10 najlepšími tenistami na svete (1976 druhé miesto v rebríčku). Presadzoval sa najmä na rýchlych povrchoch. Víťaz medzinárodných majstrovstiev USA (US Open) 1968, Austrálie (Australian Open) 1970 a Wimbledonu 1975, spolu 33 turnajových víťazstiev; 1963 – 78 člen družstva USA v Davisovom pohári, 1980 – 85 nehrajúci kapitán. Založil nadáciu na boj proti AIDS.

Asociácia medzinárodných športových federácií letných športov, fr. Association des fédérations internationales de sports d’été — združenie športových federácií pre koordináciu rozvoja letných olympijských športov so sídlom v Monte Carle. Založené 1982, jej prvým predsedom bol P. Nebiolo. Úzko spolupracuje s MOV pri zabezpečovaní programu letných OH.

Asociácia medzinárodných športových federácií zimných športov, fr. Association des fédérations internationales de sports d’hiver — združenie športových federácií pre koordináciu rozvoja zimných olympijských športov so sídlom v Monte Carle. Založené 1981, jeho prvým predsedom bol Marc Hodler (*1918, †2006). Spolupracuje s MOV najmä pri riešení problémov zimných OH.

Axel-Paulsenov skok, hovorovo axel-paulsen alebo axel — jeden zo základných skokov v krasokorčuľovaní. Krasokorčuliar sa odráža pri jazde z oblúka vpred z vonkajšej hrany korčule, v letovej fáze robí obrat o 540°, doskakuje do oblúka vzad na druhú nohu na vonkajšiu hranu korčule. Dvojitý sa skáče s obratom o 900°, trojitý o 1 260°. Nazvaný podľa nórskeho krasokorčuliara Axela Paulsena (*1855, †1938), ktorý ho prvýkrát predviedol 1882 na svetovom šampionáte vo Viedni.

Azarjan, Aľbert Vagaršakovič, 11. 2. 1929 Kirovabad, dnes Gäncä, Azerbajdžan — arménsky gymnasta. Olympijský víťaz 1956 (súťaž družstiev, kruhy) a 1960 (kruhy), majster sveta 1954 a 1958 (súťaž družstiev, kruhy), majster Európy 1955 (bradlá, kruhy).

Athanasov [ata-], Mikuláš, 28. 11. 1930 Košice – 25. 12. 2005 tamže — slovenský gréckorímsky zápasník, držiteľ bronzovej medaily z OH 1952 v kategórii do 67 kg.

austrálske ragby → austrálsky futbal

automobilizmus [gr.+ lat.] —

1. súhrnné označenie prepravy osôb a vecí automobilmi (→ automobilová doprava);

2. automobilový priemysel;

3. rekreačný alebo pretekársky automobilový šport (→ motoristický šport).

autopólo [gr. + ind. > angl.], automobilové pólo — bránková pološportová hra usporadúvaná ako atrakcia pre obecenstvo. Hráči riadia automobil jednou rukou, v druhej majú dlhú palicu (tyč) na poháňanie väčšej dutej lopty.

austrálsky futbal, austrálske ragby — športová hra, v ktorej sa spájajú prvky futbalu a ragby. Vytvoril ju Tom Wills (*1835, †1880) v polovici 19. stor., prvé pravidlá vyšli 1874. Hrá ju 18 hráčov (pôvodne 40) z každého družstva s oválnou loptou na trávnatom oválnom ihrisku (dlhá os 135 – 185 m, krátka 110 – 155 m). Na koncoch dlhých osí sú bránky, ktoré tvoria dve vyššie vnútorné a dve nižšie vonkajšie žrde. Bránky sú široké 6,4 m. Stredná bránka je hlavná, bočné vedľajšie. Ak prejde lopta strednou bránkou, družstvo získa 6 bodov, ak sa dotkne žrde alebo preletí vonkajšou bránkou, t. j. priestorom medzi žrďami vnútornej a vonkajšej bránky, 1 bod. Stretnutie trvá 80 min. (4 x 20 min.), 18 hráčov je rozostavených v troch skupinách po šiestich (útočníci, záložníci, obrancovia), pričom pri rozohrávaní zápasu musia útočníci a obrancovia stáť vo vyznačenom 50-metrovom polkruhu. Po úvodnom výkope zo stredu ihriska môže hráč chytať loptu rukami, odkopávať ju, prípadne aj prihrávať spodnou prihrávkou, pri jej nesení ju musí aspoň každých 15 m hodiť o zem.

Austrálsky futbal sa vzhľadom na požiadavky na plochu ihriska a počet hráčov nerozšíril mimo miesta svojho vzniku. Najvýznamnejšou hernou činnosťou sú dlhé kopy (okolo 80 m).

aut [angl.] — zahratie lopty mimo hracej plochy vo futbale, v hádzanej, basketbale ap., v sieťových hrách (volejbal, tenis, stolný tenis ap.); aj dotyk lopty o akúkoľvek prekážku nad ihriskom (strop, osvetľovacie teleso), v pálkových hrách (bejzbal, softbal) vyradenie hráča družstva. Činnosť hráčov po aute určujú pravidlá jednotlivých športov.

ATUS → Arbeiter Turn- und Sportverband

Becker [beker], Boris, 22. 11. 1967 Leimen — nemecký tenista. Predstaviteľ celodvorcovej útočnej hry s vynikajúcim podaním a hrou pri sieti. Víťaz Wimbledonu 1985 (najmladší v histórii), 1986 a 1989, Grand Prix Masters 1988, medzinárodných majstrovstiev USA (US Open) 1989, Austrálie (Australian Open) 1991 a 1996, ako aj ATP Tour Championship 1992 a 1995, držiteľ zlatej medaily vo štvorhre (s Michaelom Stichom, *1968) z letných olympijských hier v Barcelone 1992.

Baden-Powell [bejdn pauel], Robert Stephenson Smyth, barón, 22. 2. 1857 Londýn – 8. 1. 1941 Nyeri, Keňa — britský generál. Zakladateľ skautského hnutia v Anglicku 1908, do 1941 svetový náčelník Medzinárodného skautského ústredia. R. 1920 sa z jeho iniciatívy konalo v Londýne 1. medzinárodné jamboree (zraz) skautov. Skauting sa rozšíril do 150 krajín a mal viac ako 13 miliónov členov. Autor diela Skauting pre chlapcov (Scouting for Boys, 1908).

Consolini [kon-], Adolfo, 5. 1. 1917 – 20. 12. 1969 — taliansky atlét. Držiteľ zlatej medaily v hode diskom na OH 1948 a striebornej medaily na OH 1952, trojnásobný majster Európy (1946, 1950 a 1954). Trikrát vytvoril svetový rekord: 53,34 m (1941), 54,23 m (1946), 55,33 m (1948). Účastník štyroch OH, 1960 v Ríme predniesol v mene pretekárov olympijský sľub.

bagrovanie [hol.] — vo volejbale odbíjanie lopty dvoma rukami zdola, pričom ruky sú spojené palcovými alebo dlaňovými stranami. Používa sa najmä na zachytávanie podania a smečov. Po prvýkrát použité japonskými hráčkami na začiatku 60. rokov 20. stor., jeho používanie pri presných prihrávkach umožňovalo úspešný útok a protiútok.

backhand [bekhend; angl.] → bekhend

Barna, Viktor, vlastným menom Gyöző Braun, 24. 8. 1911 Budapešť – 28. 2. 1972 Lima — maďarský, od 1939 britský stolný tenista. R. 1930 a 1932 – 35 majster sveta vo dvojhre, 1929 – 35 a 1939 vo štvorhre, 1932 a 1935 v zmiešanej štvorhre a 1929 – 31, 1933 – 35 a 1938 ako člen maďarského družstva.

baráž [fr.] — rozboj; napríklad v šerme opakovaný zápas pretekárov o postup alebo o 1. miesto pri rovnakom počte víťazstiev, získaných zásahov a rovnakých koeficientov zásahov. V hokeji, vo futbale a i. vylučovací zápas o udržanie sa vo vyššej súťaži alebo o postup z nižšej súťaže do vyššej.

Barmoš, Jozef, 28. 8. 1954 Šurany, okres Nové Zámky — slovenský futbalista a tréner. R. 1970 – 78 a od 1979 hráč bývalého Internacionálu Slovnaft Bratislava. Viacnásobný československý reprezentant, člen československého mužstva, v ktorom odohral 52 zápasov. Držiteľ bronzovej medaily z majstrovstiev Európy 1980. Po skončení aktívnej činnosti tréner, o. i. asistent trénera reprezentačného mužstva Slovenska (1995 – 98) a tréner reprezentácie Slovenska do 21 rokov (1998 – 2000, 2007 – 08). Od 2010 tréner FK Inter Bratislava.

bandyhokej [angl.; ben-] — bránková športová hra, predchodkyňa ľadového a pozemného hokeja. Rozšírila sa v 2. polovici 19. stor. najmä v Anglicku, Škandinávii a Rusku. Hralo ju zvyčajne 7 hráčov s obojstranne plochými palicami a s loptičkou z lisovanej gumy na zemi alebo na ľade. Rozmery ihriska: dĺžka 45 – 70 m, šírka 25 – 35 m. Na Slovensku sa bandyhokej rozšíril pred 1. svetovou vojnou v Trenčíne. R. 1959 zrušené súťaže.

balotáda [fr.] — prvok vysokej jazdeckej školy v drezúre. Výskok koňa šikmo hore s prednými nohami pritiahnutými k telu, zadné nohy sú trocha pokrčené, kopytá obrátené dozadu. Kôň dopadne na miesto odskoku všetkými štyrmi nohami. Zaraďuje sa medzi cviky napr. španielskej alebo viedenskej jazdeckej školy.

ballestra [tal.] — v šerme rýchly útočný pohyb nohami vpred plynulým spojením predskoku a výpadu; často spojený s flešom.

Beckenbauer [beken-], Franz, 11. 9. 1945 Mníchov — nemecký futbalista a futbalový tréner. R. 1965 – 77 záložník, stredopoliar a libero klubu Bayern Mníchov, 1977 – 80 a 1983 Cosmos New York, 1980 – 82 Hamburger SV; 103-násobný reprezentant Nemecka, ako hráč účastník majstrovstiev sveta 1966 (2. miesto), 1970 (3. miesto), majstrovstiev Európy 1976 (2. miesto), majster Európy 1972 a majster sveta 1974. Najlepší futbalista Európy 1972 a 1976. Ako tréner viedol 1984 – 90 reprezentačné mužstvo Nemecka, ktoré 1990 získalo titul majstra sveta.

beh — prirodzený lokomočný pohyb človeka, základné a najstaršie telesné cvičenie. Hlavná súčasť atletiky a väčšiny pohybových hier. Charakterizuje ho pravidelné opakovanie základného cyklu pohybu – bežeckého kroku, pri ktorom sa na rozdiel od chôdze rytmicky strieda oporná a bezoporná (letová) fáza. Beh rozvíja svalstvo takmer celého tela, posilňuje srdcovo-cievny a dýchací systém, zvyšuje látkovú premenu, kladne vplýva na nervový systém, rozvíja rýchlostné a vytrvalostné schopnosti, otužuje organizmus a upevňuje vôľové vlastnosti.

Bežecké disciplíny tvoria podstatnú časť programu atletických pretekov. Konajú sa na štadióne, v hale, na ceste a v teréne. Behy na štadióne sa delia na behy na krátke (100, 200, 400 m), stredné (800, 1 000, 1 500, 3 000 m) a dlhé vzdialenosti (5 000, 10 000, 21 000 m, maratón), prekážkové behy (50, 60, 100, 110, 400, 3 000 m cez prekážky) a štafetové behy.

Rozlišujú sa dva spôsoby behu:

šliapavý beh — je zameraný na prekonanie pokojovej zotrvačnosti (pri štarte) alebo na zvýšenie rýchlosti na trati. Je charakteristický značným predklonom tela (došľapuje sa za priesečník ťažnice bežca), vysokou frekvenciou krokov (viac ako 5 krokov za sekundu), silnou prácou paží a došľapom na prednú časť chodidla. Tento spôsob je veľmi náročný (bežci dosahujú rýchlosť viac ako 10 m/s);

švihový beh — bežec sa zameriava na udržanie rýchlosti. Dôraz sa kladie na ekonomickosť bežeckých pohybov (čo najmenšie výkyvy ťažiska tela). Telo je vzpriamené (bežecký luk), paže pracujú v malom rozsahu (pomáhajú udržiavať rovnováhu), došľap sa vykonáva podľa dĺžky trate na prednú časť chodidla s prechodom na celé chodidlo až na pätu s nasledujúcim prechodom do odpichu.

bariéra [fr.] — prekážka, zábrana, hrádza;

1. ekol. → ekologická bariéra;

2. šport. na ihriskách a štadiónoch drevené, kovové a i. zábradlie oddeľujúce hraciu plochu od hľadiska; aj jednoduchá prekážka v parkúrovom skákaní z jednej alebo z viacerých kladín s priemerom asi 10 cm zavesených na podstavcoch.

baseball [angl.] → bejzbal

Comăneciová [komaneči-] (Comaneci), Nadia, 12. 11. 1961 Oneşti, Rumunsko — rumunská gymnastka. Olympijská víťazka na OH 1976 (viacboj jednotlivkýň, bradlá, kladina) a na OH 1980 (prostné, kladina), majsterka sveta 1978 (kladina) a majsterka Európy 1975 (viacboj, preskok, prostné), držiteľka striebornej medaily na OH 1976 (súťaž družstiev) a 1980 (viacboj jednotlivkýň, súťaž družstiev), na MS 1978 (preskok) a na ME 1975 (prostné) a 1977 (preskok) a bronzovej medaily na OH 1976 (prostné) a ME 1979 (kladina). Prvá gymnastka, ktorá získala v olympijskej súťaži najvyššiu možnú známku 10,00. Najlepšia športovkyňa sveta 1976, od 1989 žije v USA.

bejzbal, angl. baseball — pálkovacia športová hra. Vyvinula sa pravdepodobne z kriketu alebo z anglickej ľudovej hry rounders (hra s loptičkou do kruhu). Cieľom družstiev je počas 9 zmien získať viac bodov ako súper. Autorom pravidiel bejzbalu (1845) je Alexander Cartwright (*1820, †1892), prvé historicky doložené stretnutie sa uskutočnilo 19. 6. 1846 v Hobokene (New Jersey). Bejzbal sa postupne stal najobľúbenejším športom v USA, kde ho hrajú najmä profesionáli. Súťaže vrcholia v americkej a národnej lige, ktorých víťazi hrajú o svetové prvenstvo v tzv. World Series. Z USA sa bejzbal rozšíril na Kubu, do Latinskej Ameriky, Japonska, na Filipíny, do Austrálie a čiastočne do Holandska, Francúzska, Talianska a Španielska. Bejzbal v Európe zastrešuje Európska konfederácia bejzbalu (CEB; od 1958 usporadúva každé dva roky majstrovstvá Európy), svetový bejzbal Medzinárodná bejzbalová federácia (IBA). V bývalom Československu sa bejzbal začal hrať v 30. rokoch 20. stor. v Brne, na Slovensku 1991, riadi ho Slovenská bejzbalová federácia.

Ihrisko (trávnatá alebo piesková plocha s rovným povrchom) je pravouhlý kruhový výsek s polomerom 75,25 m, ktorý má vo vrcholovej časti vnútorné ihrisko, štvorec s dĺžkou strany 27,45 m. V jeho rohoch sú umiestnené štyri méty: domáca (má päťuholníkový tvar so základňou 44 cm, je z hrubšej bielej gumy), prvá, druhá a tretia méta (štvorcové dosky s veľkosťou 38 cm, naplnené pružným materiálom, puzdro je z pevnej bielej látky), ktoré môžu vyčnievať nad povrch ihriska 7 – 13 cm. Vnútri ihriska je méta nahadzovača (doska z bielej gumy s rozmermi 61 x 15 cm) vzdialená od domácej méty 18,44 m. Pálkovisko tvoria dva obdĺžniky (183 x 122 cm) pri domácej méte.

Bejzbal sa hrá s pálkou (dĺžka maximálne 107 cm) s užším držadlom a s hrubším valcovitým telom (priemer 7 cm) a s bielou koženou loptou s korkovým jadrom (maximálne 163,2 g, obvod 23,5 cm). Výstroj hráča tvoria bejzbalové nohavice, košeľa s krátkymi rukávmi, nízke športové topánky s kovovými alebo s umelými platničkami, tzv. spajky, a čiapka so šiltom. Všetci hráči v poli majú rukavice, chytač a hráč na prvej méte ich majú upravené na hru na ich postoch. Chytač má chrániče trupu, nôh a masku, ktorú môže používať aj pálkar a bežci. Družstvo tvorí 9 hráčov, ktorí hrajú v jednej polovici zmeny na pálke alebo v poli. Hráči v poli majú pozičné funkcie: hru rozohráva nahadzovač, za pálkarom pri domácej méte dáva pozor chytač, pri métach hráči na métach. Blízko nahadzovača stojí spojka (chytač krátkych lôpt), v ihrisku je pravý, stredný a ľavý poliar. Hráči na pálke sa postupne zapájajú do hry najskôr v úlohe pálkara a hneď aj v úlohe bežca.

Hra je rozdelená na 9 zmien. V jednej zmene si družstvá úlohy vystriedajú vtedy, keď sú z pálkujúceho družstva traja hráči vyradení z hry. Samotnú hru začína nahadzovač, ktorý ľubovoľným spôsobom prudko hodí loptu smerom na domácu métu vo výške od kolena po plece pálkara. O správnosti nadhodu rozhoduje okamžite rozhodca stojaci za chytačom. Pálkar musí odpáliť loptu v hraniciach ihriska a bežať na prvú métu. Ak neodpáli loptu správne ani na tretí pokus, je vyradený z hry. Ak nahadzovač štyrikrát nesprávne nadhodí loptu, pálkar získava automaticky prvú métu (méta zdarma). Po ideálnom odpale môže pálkar prebehnúť po všetkých métach, čím získava bod a môže pálkovať znova, v inom prípade nastupuje do funkcie pálkara jeho spoluhráč. Postupne môžu byť v hre súčasne traja bežci a jeden pálkar. Na jednej méte nemôžu byť súčasne dvaja bežci, skorší hráč ju musí uvoľniť, v inom prípade je vyradený z hry. Métu získava ten, kto sa jej dotkne skôr ktoroukoľvek časťou tela, pričom poliar musí pevne držať loptu. Bežci nemusia čakať na odpálenie lopty, môžu vybehnúť skôr, ako nahadzovač hodí loptu, ale nahadzovač má právo prihrať loptu k méte. Hru začína hlavný rozhodca znamením a pri chybách ju prerušuje. Prebehy sa zastavujú vtedy, ak hráči z poľa prihrajú loptu nahadzovačovi, pričom skôr začatý prebeh hráča sa tým nezastavuje. Prebehujúci hráč sa môže vracať na svoju pôvodnú métu. Každú hru kontrolujú štyria rozhodcovia, pričom hlavný rozhodca stojí priamo za pálkarom a chytačom, takže môže posúdiť všetky nadhody a odpaly. Základom techniky je odpaľovanie lopty, ďalšie dôležité činnosti sú prebehy, prihrávky, chytanie lopty a dobehy na méty. Od hráča sa vyžadujú rýchlostné, silové a koordinačné schopnosti.

Rekordné výkony v niektorých herných činnostiach jednotlivca sú: odpal 193 m (1960, Mickey Mantle, *1931, †1995), hod loptičkou 135,89 m (1957, Glen Gorbous, *1930, †1990), obeh 13,3 s (1932, Evar Swanson, *1902, †1973).

bekhend, angl. backhand — v športových hrách úder uskutočňovaný pravákom po jeho ľavej strane, ľavákom opačne. V ľadovom hokeji streľba cez ruku; v tenise je hráč (pravák) pravým bokom obrátený k sieti, chrbát ruky proti sieti; v stolnom tenise je ruka s raketou chrbtom vpred.

bedminton, angl. badminton — sieťová športová hra podobná tenisu. Hráči v nej vo vzduchu raketou odrážajú (volejom) operenú loptičku (tzv. košík) a usmerňujú ju ponad sieť do poľa súpera. Súťažne sa hrá iba v halách. Ihrisko je dlhé 13,40 m a široké 5,18 m na dvojhru a 6,10 m na štvorhru. Sieť, ktorá ho delí na dve polovice, má v strede výšku 1,52 m, na okrajoch pri stĺpikoch 1,55 m. Operená loptička má hmotnosť 4,3 – 5,01 g a 14 – 16 pier, ktoré sú zasadené v korkovej základni. Raketa je podobná tenisovej, je však ľahšia, má tenší rám a držadlo, jej hmotnosť nesmie presahovať 170 g. Víťazí hráč, ktorý prvý získa pravidlami stanovený počet bodov (body sa získavajú len pri vlastnom podaní). Technika úderov vyžaduje rýchly švih hrajúcej paže a presný odraz košíka raketou. Hráč používa v hre úder sprava (forhend), úder zľava (bekhend), lob, smeč, stopbal a podanie (zdola).

Predchodcom bedmintonu je japonská hra oibane, v ktorej hráči odrážali drevenými raketami bobule s pestrými vtáčími pierkami. V Európe bola v stredoveku rozšírená salónna hra – federbal, ktorú hrávali v loptovniach najmä ženy. Anglickí vojaci priniesli hru (poona) s operenou loptičkou z Indie. R. 1872 sa po prvýkrát hrala v anglickom sídle Badminton (odtiaľ názov). R. 1887 bol v Anglicku založený prvý klub a 1899 sa konali prvé majstrovstvá. Prvé národné federácie boli založené v Kanade a Austrálii, Svetová federácia bedmintonu (Badminton World Federation, BWF, založená 1934) organizuje majstrovstvá sveta, od 1948 súťaž o Thomasov pohár (muži) a od 1956 o Uberovej pohár (ženy). Na Slovensku boli prvými centrami bedmintonu Žilina a Košice, ktoré boli aj účastníkmi celoštátnej ligy v bývalom Československu. Prvý oddiel na Slovensku vznikol 1961 v Košiciach. R. 1992 bol bedminton zaradený do programu olympijských hier. K najlepším hráčom na svete patria ázijskí hráči, v Európe sa im výkonnostne približujú dánski hráči. Slovenská reprezentantka Eva Sládeková (*1981) sa stala prvou Slovenkou, ktorá sa prebojovala na olympijské hry (Peking, 2008).