Amoros y Ondeano, Francisco, markíz, 1770 – 8. 8. 1848 — španielsky dôstojník, bonapartista, veliteľ vojenského telovýchovného ústavu v Madride. Po porážke Napoleona I. Bonaparta emigroval do Paríža, kde 1820 založil vojenský telovýchovný ústav, do jeho zrušenia 1837 jeho riaditeľ, neskôr majiteľ súkromného ústavu, v ktorom zaviedol lekársku kontrolu cvičencov a telesnú výchovu budoval na vedeckom základe. Autor Príručky telesnej, gymnastickej a morálnej výchovy (Manuel d’éducation physique, gymnastique et morale, 1830).

agonistika, gr. agónistiké, agónismos — pretekárske umenie; amatérske preteky na hrách v starovekom Grécku (antické olympijské hry, isthmické hry, nemejské hry, pýtické hry a i.). Pretekali na nich agonisti (gr. agónistés, množné číslo agónistai), t. j. slobodní Gréci (otroci nepretekali s výnimkou vozatajských pretekov na dvojkolesových vozoch). Súťažilo sa najmä v behu (dromos – na 1 stadion, asi 200 m, diaulos – na 2 stadiá, asi 400 m, a dolichos – asi 1 500 – 2 000 m), skoku do diaľky (halma), v hode oštepom (akontion), hode diskom, zápase (palé), pästnom boji (pygmé), pankratione (spojenie zápasu s boxom), hipických súťažiach, ako aj v hudbe, speve, tanci, poézii a rečníctve. Počas lénají a dionýzií sa konali súťaže (gr. agón, lat. certamen) výhradne zamerané na dramatickú tvorbu.

kajak [eskimácke jazyky] — malý štíhly zhora uzavretý (opalubovaný) čln (loď) uvádzaný do pohybu dvojlistovým pádlom. Kajak pôvodne používali Eskimáci (Inuiti) na pobrežný lov tuleňov, mrožov alebo vtákov. Eskimácky kajak býva jedno- alebo veľmi zriedkavo dvojmiestny (dĺžka asi 3,5 m) a má drevenú alebo kostenú kostru (napr. z rebier z mrožích klov) s obšívkou z tulenej alebo z mrožej kože impregnovanej veľrybím tukom. Je veľmi obratný, pri plavbe proti vlnám ho lovec, ktorý s ním tvorí vodotesný celok, môže otočiť okolo jeho osi o 360°. Jednotlivé typy sa odlišujú podľa geografického pôvodu (východné Grónsko, západné Grónsko, Aljaška) alebo podľa funkcie (lov mrožov, tuleňov). Od eskimáckeho kajaku odvodený turistický alebo športový kajak sa v súčasnosti väčšinou vyrába zo špeciálnych plastov a kompozitných materiálov; turistický kajak mal v minulosti drevenú skladaciu konštrukciu s gumotextilným poťahom. Športový kajak je uzavretá loď (medzinárodné označenie K, číslica za písmenom označuje počet osôb v lodi, napr. K4 = štvorkajak), v ktorom pretekár sedí a do pohybu ho uvádza dvojlistovým pádlom. Presné rozmery a hmotnosť lodí určujú pravidlá kanoistiky na divokej vode a rýchlostnej kanoistiky podľa jednotlivých pretekárskych disciplín a vekových kategórií.

kalanetika [gr.] — cvičebná technika zameraná na posilňovanie svalov, spevňovanie tela a formovanie postavy vyvinutá v 80. rokoch 20. stor. americkou cvičiteľkou fitnes Callan Pinckneyovou (*1939, †2012). Je založená na cielenom naťahovaní hlbokých svalov pomocou cvikov spočívajúcich v mnohonásobnom opakovaní pomalých pohybov s malým rozsahom.

kaliber [gr. > arab. > fr.] —

1. vnútorný priemer okrúhlych otvorov, rúr, dutín a i.; voj. vnútorný priemer (vývrt) vodiacej časti hlavne palných zbraní. Pri zbraniach s drážkovým vývrtom hlavne sa určuje priemerom vývrtu medzi dvoma protiľahlými poľami (→ guľovnica), pri hladkých hlavniach priemerom hladkého vývrtu (→ broková zbraň). Pri guľových zbraniach je kaliber číslo udávajúce buď priemer strely (→ náboj), alebo priemer vývrtu hlavne v mm (v krajinách s metrickým systémom) alebo v stotinách, resp. v tisícinách palca (v krajinách, v ktorých je zaužívaná britsko-americká sústava jednotiek, 1 palec = 25,4 mm). Pri brokových zbraniach je kaliber číslo udávajúce počet guliek rovnakého priemeru odliatych z jednej libry olova (453,6 g), ktoré posuvne prejdú cez vývrt hlavne (napr. kaliber 12 znamená, že z jednej libry olova bolo odliatych 12 guliek). Medzi číslom kalibra a vnútorným priemerom hlavne preto platí nepriama závislosť (čím viac guliek bolo odliatych, tým majú menší priemer a tým menší je aj vnútorný priemer hlavne);

2. pevné meradlo na kontrolu rozmerov a tvaru výrobkov porovnaním ich rozmerov (resp. tvaru) s nastavenou hodnotou (resp. tvarom) meradla. Kalibrom sa teda nemeria skutočný rozmer predmetu, ale zisťuje sa, či je rozmer súčiastky správny (leží v predpísanom intervale hodnôt; → medzný rozmer) alebo nie. Vyrábajú sa normálne (majú iba jeden menovitý rozmer) a medzné kalibre. Na kontrolu otvorov sa používa napr. valčekový a plochý kaliber, na kontrolu vonkajších rozmerov jednostranný a dvojstranný strmeňový kaliber, na kontrolu závitov závitový kaliber, na kontrolu kalibrov porovnávací kaliber, na kontrolu tvaru výrobku tvarový kaliber. Výhodou kalibra je rýchla a ľahká kontrola výrobkov, nevýhodou postupné opotrebovanie meracích plôch kalibra;

3. hut. otvor medzi dvoma pracovnými valcami valcovacej stolice vytvorený dvoma zodpovedajúcimi, protiľahlo postavenými zábermi v telách valcov, ktoré spolu tvoria žiadaný výsledný tvar prierezu valcovaného predmetu – predvalku. Pri prechode kalibrom mení predvalok svoj tvar podľa tvaru kalibra a súčasne sa predlžuje. Na získanie požadovaného tvaru a veľkosti musí predvalok často prejsť viacerými kalibrami (napr. so zmenšujúcimi sa prierezmi) usporiadanými v rade. Ploché kalibre sa používajú na začiatočné valcovanie ingotov a na valcovanie brám a pásov, skriňové kalibre na valcovanie blokov, kosoštvorcové, resp. štvorcové kalibre na získanie vývalku s kosoštvorcovým, resp. so štvorcovým prierezom, utĺkacie kalibre na úpravu šírky plochého predvalku a získanie zaoblených tvarov ap. (→ kalibrácia valcov).

Kaliská, Elena, 19. 1. 1972 Zvolen — slovenská vodná slalomárka (kajakárka). Olympijská víťazka v kajaku žien (K1) na letných olympijských hrách 2004 (Atény) a 2008 (Peking). Majsterka sveta v kajaku žien (K1) 2005 (Penrith, Austrália) a v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2011 (Bratislava-Čunovo), majsterka Európy v kajaku žien (K1) 1998 (Roudnice nad Labem, ČR), 2002 (Bratislava-Čunovo), 2004 (Skopje, Macedónsko), 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko) a 2009 Nottingham (Spojené kráľovstvo). Majsterka Európy v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2000 (Mezzana, Taliansko), 2005 (Tacen, Slovinsko) a 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko). Viacnásobná majsterka Slovenska, 2005 celková víťazka Svetového pohára v kajaku žien (K1). R. 2004 víťazka novinárskej ankety Športovec roka na Slovensku, 2007 – 09 získala v ankete Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode ocenenie Kajakárka roka. Rad Ľ. Štúra I. triedy (2011).

kalokagatia, gr. kalokagathia — v starovekom Grécku kultúrny ideál, harmónia fyzického (fyzicky zdatného) a duševného (mravne kultivovaného) aspektu človeka (gr. kalos kai agathos = fyzicky krásny a dobrý), jednota ľudskej krásy a dobra, vyváženosť vonkajšieho a vnútorného. V tomto zmysle sa krása a fyzická zdatnosť spája s múdrosťou a morálnou vyzretosťou človeka. V starovekých Aténach predstavovala kalokagatia cieľ výchovy (na rozdiel od Sparty, kde sa dôraz kládol iba na telesnú zdatnosť), za ideál ju považovali Sokrates, Platón, Aristoteles aj Isokratés. V stredoveku, ktorý opovrhoval ľudským telom, sa kalokagatia neuznávala, za kultúrny ideál sa opäť začala považovať v období humanizmu.

Adamec, Jozef, 26. 2. 1942 Vrbové, okres Trnava – 24. 12. 2018 Trnava — slovenský futbalista a tréner. R. 1959 – 61, 1963 – 64 a 1966 – 76 hráč Spartaka Trnava, 1961 – 63 Sparty Praha, 1964 – 65 Slovana Bratislava. Účastník MS 1962 v Čile (strieborná medaila) a 1970 v Mexiku, 5-násobný kráľ československých prvoligových strelcov. V ankete Futbalista storočia sa umiestnil na 2. mieste.

aeroklub [gr. + angl.] — dobrovoľné občianske združenie osôb s právnou subjektivitou zaoberajúcich sa leteckou športovou činnosťou a parašutizmom. Podľa druhu činnosti sa aerokluby delia na kluby motorového lietania, bezmotorového lietania, lietania na ultraľahkých lietadlách, závesných klzákoch a balónoch a na parakluby. Ich riadenie zabezpečujú profesionálni pracovníci poskytujúci služby v oblasti rekreačného športu, komerčnej činnosti (letecký a parašutistický výcvik, filmovanie), parašutistického výcviku, organizovania leteckých a parašutistických športových podujatí ap.

africké hry — medzinárodné športové súťaže afrického kontinentu konané pod patronátom MOV. Ich usporiadanie navrhoval už 1932 P. de Coubertin s cieľom rozvíjať šport na africkom kontinente. Prvé sa uskutočnili až 1965 v Brazzaville, usporiadal ich Stály výbor afrického športu za účasti 2 500 športovcov z 27 krajín Afriky, druhé, ktoré sa mali konať 1969 v Bamaku, sa neuskutočnili. Ďalšie boli až 1973 v Lagose, organizovala ich Najvyššia rada afrického športu, ďalšie sa konali 1978 v Alžíri a 1987 v Nairobi; od 1987 sa konajú pravidelne raz za štyri roky, od 2013 sú organizátormi Africká únia, Asociácia národných olympijských výborov Afriky a Asociácia afrických športových zväzov.

Agassi [egesi], Andre, 29. 4. 1970 Las Vegas, Nevada — americký tenista, od 1987 desiaty, v apríli 1995 prvý hráč rebríčka ATP. R. 1990 víťaz ATP Tour Championship, 1992 Wimbledonu, 1994 a 1999 medzinárodných majstrovstiev USA (US Open), 1995, 2000, 2001 a 2003 Austrálie (Australian Open) a 1999 Francúzska (French Open), 1996 olympijský víťaz. R. 2006 ukončil profesionálnu kariéru.

Agostini, Giacomo, 16. 6. 1942 Brescia — taliansky motocyklista, 1967 – 72 majster sveta v cestných pretekoch v kubatúre 350 cm³ na stroji MV Augusta a od 1975 Yamaha. Desaťnásobný víťaz Tourist Trophy, víťaz 122 pretekov Grand Prix (350 a 500 cm³).

aikido [jap.], cesta harmónie (jednoty) — moderná japonská sebaobrana; prostriedok kultivácie myslenia a tela v súlade s prírodou. Aikido existovalo už v 9. storočí ako aiki-džucu, od 1922 súčasný názov. Používa sa v sebaobrane proti neozbrojenému alebo ozbrojenému útočníkovi. Je to kodifikovaný systém s morálnymi, filozofickými a výchovnými návodmi s ucelenou metodikou rozvoja telesných a duševných síl a ich regenerácie. Uplatňujú sa zväčša horizontálne pohyby telesného centra a vertikálne pohyby paže vychádzajúce zo spôsobu práce s mečom, ktoré po spojení vytvárajú špirálovitý pohyb paže i tela. Činnosť sa riadi princípom súladu s útočníkom a jeho stálou kontrolou, t. j. princípom využitia sily súpera, princípom koncentrácie vlastnej sily, duševným princípom a princípom aiki. Zakladateľom aikida bol Morihei Uješiba (*1883, †1969). Od 1960 je organizované Medzinárodnou federáciou aikida (IAF). Na Slovensku sa rozvíja od 1989.

akrobacia [gr.] — dynamické pohyby charakterizované otáčavým pohybom tela okolo pozdĺžnej, šírkovej a priečnej osi (spády, premety, saltá) a statické cvičenia (rovnovážne polohy, mosty);

1. súčasť športovej a modernej gymnastiky, aj špecifická disciplína v lyžovaní na snehu a na vode, aj druh moderného tanca;

2. samostatné odvetvie športu (→ športová akrobacia);

3. súhrn leteckých akrobatických prvkov (→ letecká akrobacia).

akrobat [gr.] — cvičenec vynikajúci mimoriadnou obratnosťou celého tela v akrobacii na zemi alebo na náradí, prípadne ako artista na špeciálnych náradiach (šikmom, zvislom i vodorovnom lane, perzskej tyči, voľnom rebríku, visutej hrazde ap.); pôvodne označenie povrazolezca.

Alechin, Alexandr Alexandrovič, 31. 10. 1892 Moskva – 24. 3. 1946 Estoril, Portugalsko, pochovaný v Paríži — ruský šachista. Právnik, od 1921 žil vo Francúzsku. R. 1927 (víťazstvom nad J. R. Capablancom) – 1935 a 1937 – 46 majster sveta, víťaz mnohých medzinárodných turnajov (1930 v San Reme, 1931 v Blede, 1932 v Berne, 1934 v Zürichu a i.). Zaoberal sa aj teóriou šachu, napísal o ňom niekoľko kníh.

Ali, Muhammad, vlastným menom Cassius Clay, 17. 1. 1942 Lousville, Kentucky – 3. 6. 2016 Scottsdale, Arizona — americký boxer. R. 1960 olympijský víťaz (do 81 kg), 1964 – 65, 1967, 1974 – 78 a 1978 – 79 profesionálny majster sveta bez rozdielu hmotnosti. R. 1965 sa pod menom Muhammad Ali prihlásil k islamu.

Anquetil [-ktil], Jacques, 8. 1. 1934 Mont-Saint-Aignan – 18. 11. 1987 Rouen — francúzsky cyklista; víťaz Tour de France 1957, 1961 – 64, Giro d’Italia 1960, 1964, držiteľ svetového rekordu v hodinovke (1956), bronzová medaila v cestných pretekoch na LOH 1952 v časovke trojčlenných družstiev.

Andreadis, Ivan, 3. 4. 1924 Praha – 27. 10. 1992 tamže — český stolný tenista, majster sveta vo štvorhre 1949 (s F. Tokárom), 1951, 1955 a 1957, v zmiešanej štvorhre 1954, v súťaži družstiev 1947, 1948, 1950 a 1951, držiteľ striebornej medaily v dvojhre na majstrovstvách sveta 1951 a 1953, vo štvorhre 1950 a 1956 a v družstvách 1949, 1954, 1955 a 1956. Autor knihy Třemi světadíly (1959).

Andretti, Mario Gabriele, 28. 2. 1940 Montona, Taliansko, dnes Montovun, Chorvátsko — americký automobilový pretekár talianskeho pôvodu; majster sveta formuly 1 (1978), 14-násobný víťaz Grand Prix, majster USA 1965 – 66 a 1969.

aktijské hry — atletické súťaže v antickom Ríme založené 31 pred n. l. cisárom Augustom na počesť víťazstva pri myse Aktion. Konali sa každý štvrtý rok a boli zaradené do cyklu panhelénskych hier ako piate. Počas Augustovej vlády bol pokus o ich zavedenie do oficiálnej chronológie (podľa antických olympijských hier). Mali bohatý športový program podľa gréckych hier, získali značnú popularitu a boli organizované až do rozpadu Rímskej ríše.

kadet [fr.] —

1. šport. a) v krasokorčuľovaní skok z jednej nohy na druhú (zvyčajne z ľavej na pravú) s polobratom: pri pohybe v oblúku vpred na ľavej nohe (pravá je zanožená) nasleduje odraz z vonkajšej hrany korčule pri súčasnom vykopnutí pravej nohy a otočenie o 180° a napokon doskok na pravú nohu na vonkajšiu hranu korčule pri pohybe do oblúka vzad (ľavá noha sa pri doskoku zanoží); b) žiacka veková kategória v niektorých športoch. Napr. v stolnom tenise a šachu sú kadetmi športovci žiackeho veku, v basketbale hráči a hráčky do 17 rokov, ktorí vytvárajú samostatnú vekovú kategóriu najmä v medzinárodných súťažiach;

2. voj. pôvodne (asi od 17. stor.) vo Francúzsku a v Prusku mladší (druhorodený) syn šľachtickej rodiny predurčený na službu v armáde v dôstojníckej hodnosti (najstarší syn bol dedičom rodinného majetku). Neskôr žiak vojenskej školy (tzv. kadetky) pripravujúcej chlapcov zo šľachtických a zámožných rodín na dôstojnícku kariéru. Od začiatku 20. stor. v rakúsko-uhorskej armáde ašpirant na dôstojnícku hodnosť, dôstojnícky čakateľ (hodnosť medzi poddôstojníckou a dôstojníckou hodnosťou). V súčasnosti napr. oficiálny titul študentov vojenských škôl pozemného vojska a letectva v USA, v niektorých armádach (napr. v Kanade, Austrálii, Pakistane a i.) vojenská poddôstojnícka hodnosť.

Kadnár, Juraj, 5. 9. 1972 Bratislava — slovenský rýchlostný kanoista, syn Ľubomíra Kadnára. Počas profesionálnej športovej kariéry (1989 – 2004) mnohonásobný reprezentant bývalého Česko-Slovenska a Slovenska. Účastník letných olympijských hier 1992 v Barcelone (4. miesto v disciplíne K4 na 1 000 m), 1996 v Atlante (v K2 s Attilom Szabóom) a 2000 v Sydney (náhradník v K4). Držiteľ bronzovej medaily z majstrovstiev sveta 1991 v Paríži (v K2 na 10 000 m, s Róbertom Erbanom, *1972), zlatej medaily z majstrovstiev Európy 2000 v Poznani (v K4 na 200 m) a striebornej medaily z majstrovstiev Európy 2002 v Szegede (v K2 s R. Erbanom). Od skončenia športovej kariéry pôsobí v klube Vodácky klub (VK) Tatran Karlova Ves v Bratislave vo funkcii kapitána kanoistiky. R. 2004 ukončil štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave so špecializáciou rýchlostná kanoistika.

Kadnár, Ľubomír, 27. 9. 1941 Bratislava – 9. 11. 2008 tamže — slovenský rýchlostný kanoista, tréner a športový funkcionár, otec Juraja Kadnára. Účastník letných olympijských hier 1972 v Mníchove (9. miesto v disciplíne K4), majstrovstiev sveta (1963, 7. miesto v K2 na 10 000 m; 1966, 6. miesto v K4 na 1 000 m; 1971, 8. miesto v K4 na 1 000 m a 9. miesto v K4 na 10 000 m) a majstrovstiev Európy (1961, 5. miesto v K 4 na 10 000 m; 1965, 4. miesto v K2 na 10 000 m); získal 26 československých majstrovských titulov. Po skončení športovej kariéry predseda Slovenského zväzu kanoistiky (1985 – 88), Zväzu kanoistiky Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV, 1988 – 90), Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky (1993 – 2000) a zároveň Vodáckeho klubu (VK) Tatran Karlova Ves v Bratislave (1987 – 2008). Pod jeho vedením dosiahli československí a slovenskí reprezentanti viaceré úspechy. Spoluzakladateľ Slovenského olympijského výboru (SOV), 1992 – 97 podpredseda pre ekonomiku, neskôr čestný člen. R. 1982 – 2007 pôsobil ako riaditeľ Správy telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta SR Bratislavy (STaRZ), podieľal sa aj na obnove Národného cestného behu Devín – Bratislava (od 1992 riaditeľ pretekov) a stál pri vzniku mnohých športových podujatí na území Bratislavy a jej okolia. Nositeľ viacerých ocenení za prácu pre rozvoj vrcholového, ale aj rekreačného športu, napr. vyznamenania Zlaté kruhy SOV (2007).

Kampmiller, Tomáš, 4. 10. 1951 Dvory nad Žitavou, okr. Nové Zámky — slovenský športový pedagóg a tréner. Od ukončenia štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (1975) tam pôsobí ako vysokoškolský pedagóg, 1987 – 91 prodekan fakulty, od 1999 vedúci Katedry atletiky; 2000 profesor. Zaoberá sa teóriou a didaktikou atletiky a športu, štruktúrou športového výkonu a kondičným tréningom vo výkonnostnom a vrcholovom športe. Tréner viacerých československých a slovenských reprezentantov v atletike, účastníkov olympijských hier, majstrovstiev sveta, majstrovstiev Európy a iných medzinárodných športových podujatí. Autor a spoluautor viac ako 200 vedeckých a odborných prác, napr. Eurofit: telesný rozvoj a pohybová výkonnosť školskej populácie na Slovensku. (Physique and Motor Fitness of the Slovak School Youth, 2002), Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu (2007), Športový pohyb z hľadiska distribúcie energie, práce a výkonu (2008).

Kanadský pohár, angl. Canada Cup — medzinárodný turnaj najlepších svetových reprezentačných tímov v ľadovom hokeji organizovaný Kanadskou hokejovou asociáciou (Hockey Canada) a Hráčskou asociáciou NHL (National Hockey League Players’ Association, NHLPA) v Kanade; konal sa 1976, 1981, 1984, 1987 a 1991. Severnú Ameriku reprezentovali hokejové tímy Kanady a USA, Európu tímy ZSSR, Československa, Švédska a Fínska (1984 tím Fínska nahradil tím Nemecka). Turnajov Kanadského pohára sa mohli zúčastniť všetci hokejisti na rozdiel od zimných olympijských hier, na ktorých v 70. rokoch 20. stor. nesmeli hrať profesionálni hráči z NHL. Na podnet šéfa NHLPA Alana Eaglesona (*1933) bol Kanadský pohár 1996 nahradený Svetovým pohárom v ľadovom hokeji (World Cup of Hockey; tím Československa nahradili hráči Česka), ďalšie turnaje sa konali 2004 (zúčastnil sa na ňom aj tím Slovenska, 7. miesto) a 2016 (neúčasť Slovenska, novinkou boli tímy Výber Európy a Výber severoamerických hráčov do 23 rokov). Víťazi Kanadského pohára: 1976 Kanada (2. miesto ČSSR), 1981 ZSSR, 1984, 1987 a 1991 Kanada. Víťazi Svetového pohára: 1996 USA, 2004 a 2016 Kanada.

kandahár [vl. m.] — typ viazania na zjazdové lyže. Pozostávalo z kovového lanka s hákom napínajúcim pružinu, ktorá zachytávala opätok topánky; používalo sa od konca 30. do 60. rokov 20. stor. Nazvané podľa Fredericka Sleigha Robertsa, baróna z Kandaháru (*1832, †1914).

Kandahár, plný názov Arlberg-Kandahar Rennen, AK — najstaršie preteky v zjazdovom lyžovaní organizované od 1928. Prvý ročník pretekov, ktoré boli kombináciou zjazdu a slalomu, sa konal v lyžiarskom stredisku Sankt Anton am Arlberg v Rakúsku a usporiadali ho tamojší lyžiarsky klub Ski-Club Arlberg (zal. 1901) a britský Kandahar Ski Club so sídlom v Mürrene (dnes súčasť Lauterbrunnenu, kantón Bern) vo Švajčiarsku (založený 1924). Ďalšie ročníky sa opäť konali v stredisku Sankt Anton am Arlberg (1929, 1930), potom striedavo v strediskách Sankt Anton am Arlberg a Mürren a neskôr aj v Chamonix-Mont-Blanc (Francúzsko), Sestriere (Taliansko), Garmisch-Partenkirchene (Nemecko) a i. Preteky Kandahár nadviazali na preteky v zjazde v stredisku Crans-Montana vo Švajčiarsku, ktoré 1911 zorganizoval Angličan Arnold Lunn (*1888, †1974; autor myšlienky zjazdového lyžovania v súčasnom poňatí) a nazval ich podľa ich sponzora, britského generála Fredericka Sleigha Robertsa, baróna z Kandaháru (*1832, †1914; podľa neho neskôr nazval aj lyžiarsky klub v Mürrene, ktorý založil). Od začiatku na nich štartovali najlepší zjazdári, víťazstvo na nich sa považovalo za porovnateľné s víťazstvom na majstrovstvách sveta. Od 1967 sú súčasťou programu pretekov Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní organizovaného Medzinárodnou federáciou lyžovania (FIS), čím však čiastočne stratili dovtedajšiu prestíž.

kanoistika [indiánske jazyky > angl.] — vodný šport využívajúci kanoe, kajak a i. športové plavidlá poháňané pretekárom príslušnými pádlami (kanoe jednolistovým, kajak dvojlistovým pádlom). Kanoistika sa rozdeľuje na rýchlostnú kanoistiku, ktorá sa uskutočňuje na vodných plochách alebo na mierne tečúcich vodách, a na kanoistiku na divokej vode, ktorá sa uskutočňuje na rýchlo tečúcej a perejnatej vode s prírodnými a umelými prekážkami. Z fyziologického hľadiska patrí kanoistika k silovo-vytrvalostným športom so zapájaním kľúčových svalových skupín najmä horných končatín a trupu, významne rozvíja funkcie srdcového a dýchacieho ústrojenstva. Z hľadiska športového výkonu zohrávajú v kanoistike dôležitú úlohu sila, rýchlosť a koordinácia pohybov pretekára, somatické a psychologické faktory, ako aj technika a taktika jazdy.

V Európe (spočiatku v Spojenom kráľovstve, potom v Nemecku, vo Francúzsku, Švédsku, v Dánsku, Rakúsku), v USA a Kanade sa používanie kanoe a kajakov na rekreačné a športové účely postupne rozšírilo v 2. polovici 19. stor., najväčší rozmach však zaznamenalo v 20. stor. V Európe prvé športové lode (kajaky) navrhol a postavil popularizátor kanoistiky, Škót John MacGregor (*1825, †1892), ktorý 1866 založil prvý kanoistický klub v Spojenom kráľovstve Canoe Club (od 1873 Royal Canoe Club). R. 1913 bol založený zväz kanoistov v Prahe, prvé (propagačné) kanoistické preteky v Čechách sa konali 1914 v Prahe. R. 1924 bola založená Medzinárodná spoločnosť reprezentantov kanoistiky (nem. Internationale Repräsentantenschaft Kanusport, IRK), ktorá počas 2. svetovej vojny zanikla a na jej základoch vznikla 1946 Medzinárodná federácia kanoistiky (International Canoe Federation, ICF). R. 1925 sa členom IRK stal Český zväz kanoistov, ktorý bol 1926 premenovaný na Zväz kanoistov Republiky československej. Prvé majstrovstvá Európy v rýchlostnej kanoistike sa konali 1933 v Československu v Prahe, prvé majstrovstvá sveta 1938 vo Švédsku vo Växholme, prvýkrát boli súťaže rýchlostnej kanoistiky zaradené do programu OH 1936 na XI. LOH v Berlíne. Prvé preteky v slalome na divokej vode sa uskutočnili nezávisle od seba 1933 vo Švajčiarsku a 1934 v Rakúsku, prvé MS 1949 v Ženeve.

Na Slovensku vznikol prvý vodácky klub 1924 v Bratislave (spočiatku ako 2. oddiel vodných skautov, neskôr Dunajčík, klub vodných športov), 1932 bol založený Kajak klub Bratislava (dnes Kanoistický klub Karlova Ves), pri Klube československých turistov vznikli vodácke oddiely 1935 v Bratislave (Tatran, dnes Vodácky klub Tatran Karlova Ves), 1937 v Košiciach a 1938 v Štúrove. R. 1946 sa v Bratislave konal prvý ročník pretekov v rýchlostnej kanoistike Hargašov memoriál, 1949 v Liptovskom Hrádku prvý ročník pretekov v kanoistike na divokej vode Tatranský slalom (dnes Medzinárodný tatranský slalom – Memoriál Ondreja Cibáka). Ako pretekársky šport ju na Slovensku zastrešuje Slovenská kanoistická asociácia (SKA) založená 1993, v rámci ktorej pôsobia dva samostatné zväzy, Slovenský zväz rýchlostnej kanoistiky (SZRK) a Slovenský zväz kanoistiky na divokej vode (SZKDV). Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1993 patrí kanoistika k najúspešnejším športovým odvetviam. Kanoistika sa na Slovensku rozvíja aj ako rekreačný šport.

karabína [fr.] —

1. puška so skrátenou hlavňou (dĺžka najviac 560 mm, resp. 22 palcov), s nižšou úsťovou rýchlosťou a menším dostrelom, než má klasická puška. Karabíny boli vyvinuté v 17. – 18. stor., pre svoju kompaktnosť a ľahšiu manipulovateľnosť počas jazdy boli pôvodne určené na výzbroj ľahkého jazdectva (→ karabinieri). Počas 1. svetovej vojny boli čiastočne zavedené aj do výzbroje pechoty, využívali sa najmä v zákopových bojoch. V súčasnosti sa ako karabíny označujú krátke pušky na pištoľové náboje, samopaly upravené na streľbu jednotlivými ranami a špeciálne upravené samonabíjacie útočné pušky so skrátenou hlavňou, sklopnou ramennou opierkou a s teleskopickou pažbou zväčša určené pre výsadkové a i. špeciálne jednotky (k najznámejším značkám patrili v minulosti Mauser 1898, Mannlicher 1895, Mosin Nagant 1891 a M1 Garand, v súčasnosti Ruger PC4, Heckler & Koch UMP a M4);

2. pevné kovové oko uzatvárateľné západkou, ktorá je proti samočinnému otvoreniu chránená poistkou. Používa sa na zavesenie predmetov alebo na spojenie lán či rôznych prvkov pri horolezeckých, leteckých, vodných a i. športoch, záchranárskej činnosti, prácach vo výškach ap.

karambol [indoárijské jazyky > port. > fr.] —

1. hovorovo náraz, zrážka napr. vozidiel;

2. pri biliarde a biliardových hrách kontakt (dotyk) tágom odrazenej gule so zvyšnými guľami na stole (→ biliard, karambolový biliard); dosiahnutý karambol má hodnotu 1 bodu.

Karpathenverein [-tenferajn] — turistický spolok karpatských Nemcov so sídlom v Kežmarku pôsobiaci na Slovensku 1920 – 45. Združoval záujemcov o turistiku predovšetkým z radov karpatských Nemcov na Spiši. Svoju činnosť rozvíjal najmä v Tatrách, kde prispel k rozvoju turistiky, horolezectva a lyžovania. R. 1920 – 29 spolupracoval so Zipser deutsche Partei (ZdP), na konci 30. rokov 20. stor. sa dostal pod silný politický vplyv Karpathendeutsche Partei. Zanikol po skončení 2. svetovej vojny.

kartové hry — spoločenské alebo hazardné hry realizované pomocou hracích kariet. Predstavujú jeden z typov aleatorických hier využívajúcich princíp náhody a šťastia (podobne ako hra v kocky); → hra (význam 1), → hry. Kartové hry majú kombinatorickú (kombinačná hra) a prognostickú (vykladacie karty) funkciu. V kombinačnej hre prevláda súťaživý (agonálny) a vo vykladaní kariet zobrazujúci (mimetický) moment. Všeobecne sa kartové hry rozdeľujú na:

a) vynášacie (bridž, mariáš, taroky, whist), pri ktorých má každý hráč v ruke niekoľko kariet a podľa stanovených pravidiel vynáša jednu alebo viac kariet. Hra sa končí, keď jeden alebo žiaden z hráčov nemá v ruke ani jednu kartu. Podkategóriu vynášacích kartových hier tvoria zdvihové kartové hry (bridž, whist, spades alebo piky, sedma, faraón), pri ktorých je účelom získať čo najviac (najmenej, dopredu deklarovaný počet) zdvihov alebo aj všetky či žiadne zdvihy alebo získať nejaké špeciálne karty, napr. v mariáši esá, desiatky ap.;

b) vymieňacie (kanasta, žolík, kvarteto), pri ktorých je cieľom zozbierať určitý súbor kariet. Každý hráč má v ruke niekoľko kariet a vymieňa ich s iným hráčom alebo berie karty z kôpky;

c) porovnávacie (poker, Black Jack, oko), pri ktorých sa po skončení hry porovnávajú karty jednotlivých hráčov navzájom alebo s kartami bankára a víťazom je hráč s hodnotnejšími kartami;

d) pasians (Klondike, Bakerov solitér), pri ktorých je cieľom odstrániť všetky karty z hracej plochy alebo ich usporiadať podľa stanovených pravidiel; sú určené väčšinou pre jedného hráča; e) iné, napr. logické (pexeso), pri ktorých je cieľom hľadať páry kariet s rovnakými symbolmi.

Spoločenské kartové hry sa menia na hazardné, keď hráč získava výhru v peniazoch, vo veciach alebo v právach (→ hazardné hry). Hazardné kartové hry sú spojené s rizikom finančnej straty, prípadne aj so vznikom závislosti od kartových hier (→ gamblerstvo). Vykladacie karty sa uplatňujú v ezoterike, meditácii alebo pri hádaní z kariet (kartomancia).

Kasa, Július, 12. 3. 1941 Lučatín, okr. Banská Bystrica — slovenský športový pedagóg. R. 1962 – 2007 pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave; 1997 profesor. Zaoberá sa športovou kinantropológiou, autor monografií Antropomotorika (1983), Pohybová činnosť v telesnej kultúre (1991), Športová antropomotorika (2000), Diagnostika pohybových predpokladov v športe (2003), Pohybové predpoklady a ich diagnostika (2006) a terminologického a výkladového slovníka Športová kinantropológia (2001).

kata [jap.] — v japonskom bojovom umení (džudo, karate, kendo a i.) zostava obranných a útočných prvkov boja proti predpokladanému spôsobu útoku nacvičených a vykonávaných v určenom slede a rytme.

Kanadská amatérska hokejová asociácia, angl. Canadian Amateur Hockey Association, CAHA — národný riadiaci orgán amatérskeho ľadového hokeja v Kanade založený 1914. Každoročne organizoval turnaje amatérskych hráčov Allan Cup a juniorský Memorial Cup (od 1919), organizoval a riadil ligu amatérskych hráčov a 1963 – 69 zostavoval kanadský národný tím na MS v ľadovom hokeji a zimné OH. R. 1994 zlúčením s Kanadskou hokejovou asociáciou zanikol.

Kanadská hokejová asociácia, angl. Canadian Hockey Association, CHA, neformálne Hokej Kanada, Hockey Canada — národný riadiaci orgán ľadového hokeja v Kanade založený 1969 ako orgán zodpovedný za riadenie reprezentácie Kanady v ľadovom hokeji (vrátane zostavenia reprezentačného tímu) na medzinárodnej úrovni (MS v ľadovom hokeji, zimné OH). R. 1979, 1981, 1984, 1987 a 1991 jeden z organizátorov Kanadského pohára. R. 1994 sa zlúčil s Kanadskou amatérskou hokejovou asociáciou a stal sa výlučným riadiacim orgánom ľadového hokeja v Kanade.

Keino, Kipčoge, 17. 1. 1940 Kipsamo, okr. Nandi, záp. Keňa — kenský atlét, bežec na stredné trate a vytrvalec. Olympijský víťaz 1968 v behu na 1 500 m (3:34,9 min.) a 1972 v behu na 3 000 m cez prekážky (8:23,3 min.). Druhý na letných olympijských hrách 1968 v behu na 5 000 m (14:05,2 min.) a 1972 v behu na 1 500 m (3:36,8 min.). R. 1965 vytvoril dva svetové rekordy – v behu na 3 000 m (7:39,6 min.) a v behu na 5 000 m (13:24,2 min.). Od 1999 predseda Kenského olympijského výboru, 2012 uvedený do novozriadenej siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií.

keirin [jap.] — disciplína dráhovej cyklistiky pochádzajúca z Japonska. Pri keirine jazdí 6 – 9 pretekárov (šprintérov) za vodičom idúcim na špeciálne upravenom stroji (zvyčajne motocykel alebo derny, t. j. kombinácia motocykla a bicykla, ap.) niekoľko úvodných okruhov pretekov. Úlohou vodiča je vystupňovať tempo pretekárov zo začiatočných 25 km/h približne na 50 km/h. V závere pretekov (600 – 700 m pred cieľom) vodič odstúpi a pretekári bojujú o víťazstvo v záverečnom šprinte. Prvé preteky v keirine sa konali 1948 v Kokure v Japonsku. R. 1980 bol keirin mužov (2002 k. žien) zaradený medzi disciplíny dráhovej cyklistiky na majstrovstvách sveta, 2000 keirin mužov (2012 k. žien) na letných olympijských hrách.

Allanov pohár [ele-], angl. Allan cup — najvyššia amatérska hokejová súťaž v Kanade o trofej, ktorú 1908 venoval sir Montagu Allan (*1860, †1951) družstvu Victoria Hockey club v Montreale. V súčasnosti sa jej zúčastňujú víťazi jednotlivých provincií, víťaz získava titul amatérskeho majstra Kanady.

Allan cup [elen kap; angl.] → Allanov pohár

all stars [ól stárs; angl.] — všetky hviezdy. V prenesenom význame slova sa používa v džezovej hudbe na označenie špeciálneho ansámblu zloženého z významných hudobníkov, vo väčšine prípadov na jednorazové festivalové vystúpenie alebo zvukovú nahrávku; v športe na označenie výberu najlepších hráčov rôznych mužstiev.

kanoistika na divokej vode — odvetvie kanoistiky, pri ktorej pretekári súťažia na rýchlo tečúcej a perejnatej vode na kanoe alebo na kajaku. Hlavné disciplíny: slalom na divokej vode (aj vodný slalom), paralelný slalom, zjazd na divokej vode, šprint na divokej vode, vodácky maratón.

Preteky v slalome na divokej vode (vo vodnom slalome) sa uskutočňujú vo všetkých vekových kategóriách pretekárov a v týchto kategóriách lodí a posádky: kajak jednotlivcov muži (označenie K1M), kajak jednotlivkýň ženy (K1Ž), kanoe jednotlivcov muži (C1M), kanoe jednotlivkýň ženy (C1Ž) a kanoe dvojíc (C2), pričom vo všetkých kategóriách sa koná aj súťaž trojčlenných družstiev (označenie 3 x K1M, 3 x K1Ž, 3 x C1M, 3 x C1Ž, 3 x C2). Podstatou pretekov je čo najrýchlejšie a bez chýb prejsť 200 – 400 m dlhú trať s prírodnými a umelými prekážkami. Trať je vytýčená 18 – 25 bránkami širokými 120 – 400 cm, z ktorých je 6 protiprúdnych. V kategórii K1M by malo absolvovanie trate trvať asi 95 sekúnd, nemalo by však trvať menej než 90 sekúnd. Bránky sú tvorené dvoma tyčkami priemeru 3,5 – 5 cm a dĺžky 160 – 200 cm, ktoré sú buď zavesené asi 20 cm nad vodou, alebo jedna je nad vodou a druhá na brehu. Rozlišujú sa poprúdne (pretekár ich absolvuje v smere prúdu toku, vytýčené sú tyčkami natretými po celej dĺžke 20 cm širokými bielymi a zelenými pruhmi) a protiprúdne bránky (pretekár ich absolvuje proti prúdu toku, vytýčené sú tyčkami natretými po celej dĺžke bielymi a červenými pruhmi, pričom spodný okraj každej tyčky musí byť dookola zvýraznený čiernym pásom širokým 2 – 2,5 cm). Poradie bránok je vyznačené číslami, pričom zo strany, z ktorej pretekár nesmie bránku prejsť, je číslo na tabuľke priečne prečiaknuté červenou farbou. Posledná bránka nesmie byť umiestnená menej ako 15 m a viac ako 25 m pred cieľom. Cieľ je viditeľne vyznačený buď na obidvoch brehoch dvoma žltými tyčkami, alebo transparentom s nápisom cieľ. Všetky bránky sa môžu prechádzať v predpísanom smere ľubovoľným spôsobom, ale podľa číselného poradia a zo správnej strany bránky. Prejazd bránky sa začína, keď sa loď, telo alebo pádlo pretekára dotknú tyčky bránky alebo keď hlava alebo len časť hlavy pretekára (u C2 jedného z pretekárov) pretne spojnicu tyčiek bránky. Prejazd bránky je ukončený, keď pretekár začne prejazd ktorejkoľvek nasledujúcej bránky alebo keď pretne cieľovú líniu. Za bezchybný prejazd bránky (0 trestných sekúnd) sa považuje ten prejazd v správnom smere, pri ktorom celá hlava pretekára (alebo obidvoch pretekárov pri kategórii C2) a súčasne loď alebo jej viditeľná časť pretnú spojnicu medzi dvoma tyčkami bránky. Penalizáciou 2 trestnými sekundami (žltý terč s číslom 2) sa postihne taký prejazd bránky v správnom smere, pri ktorom sa pretekár dotkne jednej alebo obidvoch tyčiek hlavou, telom, rukou, pádlom alebo loďou (platí to aj pre dotyk tyčiek pri ich rozkývaní vetrom alebo iným členom družstva). Penalizáciou 50 trestnými sekundami (červený terč s číslom 50) sa postihuje vynechanie bránky, prejazd bránky opačným smerom, úmyselné odhodenie tyčky, prejazd s hlavou mimo spojnice tyčiek bránky, prejazd s loďou mimo spojnice tyčiek bránky, prejazd eskimáckym obratom alebo prekročenie limitu 15 sekúnd na prejazd všetkých členov družstva cieľovou líniou trate. V prípade akýchkoľvek pochybností musí byť vždy rozhodnuté v prospech pretekára. Preteky, pri ktorých pretekári štartujú v pravidelných intervaloch, sa skladajú z dvoch jázd, pričom do výsledkov sa započítava lepšia jazda (s menším počtom sekúnd). Výsledok každej jazdy je daný súčtom času v sekundách, za ktorý pretekár absolvoval trať, a trestných sekúnd získaných za nesprávny prejazd bránok. V prípade, že dvaja pretekári dosiahnu rovnaký výsledok, vyhráva pretekár, ktorý dosiahol v horšej jazde lepší výsledok. V pretekoch družstiev sa meria rozdiel časov medzi štartom prvej a prejazdom poslednej lode družstva cieľom.

Paralelný slalom sa jazdí na dvoch rovnakých súbežných tratiach so 7 – 9 bránkami (z nich 2 – 3 sú protiprúdne) vytýčenými na širokej rovnomerne tečúcej rieke alebo na stojatej vode. Preteky sa skladajú z dvoch jázd, pričom pri druhej jazde si pretekári vymenia trate. Súťaží sa vylučovacím spôsobom, čo znamená, že do ďalšieho kola postupuje pretekár s lepším súčtom výsledkov obidvoch jázd. Dotyk na jednej bránke je postihovaný penalizáciou 1 trestnou sekundou, pretekár, ktorý bránku neprešiel alebo ju absolvoval s penalizáciou 50 trestnými sekundami, je z ďalších jázd vyradený. Nasadenie pretekárov do jázd sa robí tak, aby najlepší pretekári súperili medzi sebou čo najneskôr a teoreticky sa mohli dostať do semifinále a finále.

Pri pretekoch v klasickom zjazde na divokej vode majú pretekári na zjazdových lodiach čo najrýchlejšie absolvovať predpísanú trať na rýchlo tečúcej až divokej vode s minim. obťažnosťou WW1 a s odporučenou max. obťažnosťou WW3 – 4 (tabuľka Stupne obťažnosti divokej vody). Minimálna dĺžka trate je 2 km a maximálny čas zjazdu menej než 30 minút. Trať nesmie obsahovať nezjazdné miesta. Nebezpečné miesta, splavy alebo hate majú byť označené, prípadný prejazd cez ne má byť uľahčený umiestnením navádzacej bránky, pričom pretekári majú byť vopred upozornení na možnosť prejazdu. Štartuje sa v pravidelných minimálne 30-sekundových intervaloch. Pri pretekoch družstiev musia všetky tri lode preťať cieľovú líniu v rozmedzí 10 sekúnd; nedodržanie tohto pravidla má za následok diskvalifikáciu družstva.

Pri pretekoch v šprinte na divokej vode majú pretekári na zjazdových lodiach čo najrýchlejšie absolvovať 200 – 600 m dlhú trať s minimálnou obťažnosťou WW2. Preteky sa skladajú z dvoch jázd a výsledok pretekára je daný súčtom časov obidvoch jázd v sekundách. Štartovací interval pretekárov je minimálne 30 sekúnd. V súťaži družstiev musia všetky tri lode preťať cieľovú líniu v limite 10 sekúnd, inak hrozí diskvalifikácia družstva.

Pri pretekoch vodáckeho maratónu majú pretekári na zjazdových lodiach v čo najkratšom čase absolvovať predpísanú trať s minimálnou obťažnosťou WW1. Dĺžka trate má byť taká, aby najrýchlejšia loď dosiahla čas vyšší ako 1 hodinu. Štart je hromadný a je povolený pretekárom, ktorí v roku usporiadania pretekov dosiahnu vek minimálne 10 rokov. Počas pretekov musí byť pretekárom k dispozícii jedno stanovište s občerstvením (nápojmi). Pre účastníkov pretekov v kanoistike na divokej vode platia bezpečnostné predpisy, podľa ktorých všetci pretekári musia byť dobrými plavcami a pri štarte musia byť vybavení ochrannými prilbami a plávacími vestami s nosnosťou najmenej 6 kg, pretekári v zjazde aj zodpovedajúcou obuvou. Pretekár musí byť upevnený v lodi tak, aby bol schopný dostať sa za každých okolností sám z prevrátenej lode. Všetky lode musia byť zabezpečené proti potopeniu vzduchovými vakmi a mať chytacie oká.

Najlepšie umiestnenia slovenských reprezentantov vo vodnom slalome, v zjazde a šprinte na divokej vode na OH a MS 1993 – 2015

kanoe [indiánske jazyky > angl.] — ľahký, prevažne otvorený alebo len čiastočne uzavretý (opalubovaný) jedno- alebo viacmiestny čln poháňaný jednolistovým pádlom (pádlami) posádkou v sede alebo v kľaku čelom v smere plavby. Konštrukcia kanoe pochádza od severoamerických Indiánov, ktorí ich zhotovovali z dreva s obšívkou z kôry stromov. Športové kanoe je uzavretá loď (medzinárodné označenie C, číslica za písmenom C označuje počet osôb v lodi, napr. C1 = kanoe pre jednotlivca, C2 = kanoe pre dvojicu, C4 = kanoe pre štvoricu), v ktorej pretekár kľačí a do pohybu ju uvádza jednolistovým pádlom. Vyrába sa z kompozitných materiálov (obsahujú uhlíkové vlákna alebo sklolaminát). Presné miery a hmotnosť lodí určujú pravidlá kanoistiky na divokej vode a rýchlostnej kanoistiky podľa jednotlivých pretekárskych disciplín.

kemping [angl.], camping — v širšom význame táborenie alebo tábor vo voľnej prírode pod šírym nebom, v užšom význame:

1. rekreačné (víkendové, prázdninové, dovolenkové ap.) táborenie v prírode na vyhradených miestach väčšinou spojené s použitím motorového dopravného prostriedku (autokemping) a s prenocovaním v stane, obytnom prívese (karavane) alebo v jednoduchom ubytovacom zariadení. Na Slovensku kemping spolu s karavaningom zastrešuje (od 2008) Slovenská asociácia campingu a caravaningu (SACC);

2. aj kemp — vyhradený priestor na táborenie s možnosťou ubytovať sa vo vlastnom ubytovacom zariadení (v stane, obytnom prívese ap.) alebo v ubytovacom objekte (v chate, zrube, bungalove) prevádzkovateľa tohto priestoru. Kemping poskytuje návštevníkom okrem základnej hygienickej vybavenosti aj možnosť stravovania, parkovania, ako aj rekreačno-športovú, kultúrno-spoločenskú a obchodnú vybavenosť v rozsahu príslušnej triedy kempingu, ktorá ustanovuje minimálne požiadavky na vybavenie, úroveň a rozsah služieb spojených s ubytovaním.

kendo [jap.], kendó — japonské bojové umenie zamerané na techniky ovládania meča (jap. ken = meč, dó = spôsob cesty, kendo = cesta meča), v súčasnosti najmä jeho športová forma založená na šerme bambusovým mečom (šinai). Okrem osvojenia si techniky šermu (rýchlosť, obratnosť a bleskové výpady na protivníka; pri športovej forme ide o simulovaný boj) sú dôležitými súčasťami kenda aj dosiahnutie rovnováhy tela a duše, disciplína, odhodlanie, vyberané správanie, etika a morálna sila bojovníka, resp. športovca.

Kendo sa vyvinulo z kendžucu, spôsobu boja s mečom (jap. kendžucu = umenie meča), ktorý používali japonskí bojovníci samuraji; najväčší rozmach zaznamenalo v 14. a 15. stor. Boj s mečom bol pre samurajov privilégiom, ale aj podmienkou prežitia. Hlavnou úlohou bojovníkov (bušii) bolo zabiť protivníka okamžite, aby sa mu nespôsobovalo zbytočné utrpenie. Na výcvik sa často používali drevené zbrane (bambusové palice, resp. meče). V období vlády šógunskej dynastie rodu Tokugawa (1603 – 1867) sa kendžucu výrazne zmenilo, techniky sa zlepšovali, medzi bojovníkmi vyrástlo viacero vynikajúcich šermiarov, ktorí založili vlastné školy (v minulosti ich bolo okolo 600), viaceré z nich pôsobia dodnes. Začiatky kenda siahajú do 18. stor., keď sa pri výcviku kendžucu začal používať ochranný výstroj (brnenie – bogu) a reálny meč bol nahradený bambusovým (šinai), v 19. stor. sa ochranný výstroj ustálil do dnešnej podoby. R. 1910 – 12 došlo k sprístupneniu kenda širokej verejnosti a k štandardizácii jeho dvoch výcvikových foriem: šinai kendo – kontaktné cvičenia s bambusovým mečom vykonávané v ochrannom výstroji, a kendo kata – nácvik série bojových techník proti imaginárnemu nepriateľovi alebo vo dvojiciach podľa daného scenára a bez ochranného výstroja, pri ktorom sa používajú drevené meče (bokutó) alebo meče s kovovou čepeľou (iaitó). Cieľom zavedenia kendo kata bolo zachovanie stáročných bojových techník a ich ochrana pred zánikom.

Po 2. svetovej vojne bolo kendo (podobne ako ostatné bojové umenia) v Japonsku zakázané, 1950 obnovené v športovej forme (1952 bola založená Všejaponská federácia kenda, Zen Nihon Kendó Renmei). Zakrátko sa stalo jedným z najobľúbenejších bojových umení a bolo zavedené do škôl. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírilo do viacerých krajín. Medzinárodná federácia kenda (International Kendo Federation, založená 1970) organizuje od 1970 každé tri roky svetové šampionáty v kende, 2000 začali oficiálne súťažiť aj ženy.

Zápas v kende (šiai) prebieha na zápasisku v tvare štvorca s dĺžkou strany 9 až 11 m. Športovci sa usilujú počas 3 alebo 5 minút seknutím alebo bodnutím zasiahnuť súpera, a získať tak bod (ipon). Zásah je uznaný za platný, ak je vykonaný na platné zásahové miesto (hlava, predlaktia, trup, hrdlo), dostatočnou silou, sprevádzaný výkrikom (kiai), v správnom postoji a s použitím hornej tretiny čepele bambusového meča. Víťazí športovec, ktorému sa podarí získať dva ipony alebo ktorý po vypršaní časového limitu vedie o jeden ipon, napr. 1 : 0. V prípade nerozhodného stavu nasleduje trojminútové predĺženie a vyhráva športovec, ktorý zasiahne súpera ako prvý. Zápas riadia traja rozhodcovia (hadžime; jeden hlavný – šušin, a dvaja postranní – fukušin), pričom platný zásah musia uznať najmenej dvaja z nich. Športovci nosia čierne (ženy aj biele alebo bledomodré) brnenie, resp. ochranný výstroj (bogu) pozostávajúci z hrubej bavlnenej prilby s kovovou maskou (men), z hrudného chrániča (dó), šermiarskych rukavíc (kote) a hrubej zástery (tare), ktorá chráni časť brucha a boky. Pod ochranným výstrojom majú oblečenú širokú nohavicovú suknicu (hakama), ktorá siaha po členky, a kabátec (kendó gi). Bambusový meč s dĺžkou približne 110 – 120 cm je vyrobený zo 4 bambusových lamiel, ktoré sú zviazané do tvaru dutého valca. Po celej dĺžke meča je natiahnutá šnúra, ktorá udržiava celý meč napnutý a pružný. Športovci môžu dosiahnuť v cvičení kendo 16 stupňov majstrovstva (nižšie stupne: 6. až 1. kiu, vyššie stupne: 1. až 9. dan), na ich označovanie sa však nepoužívajú žiadne vonkajšie znaky.

Na Slovensku je kendo organizované od 90. rokov 20. stor. v kluboch pôsobiacich pod záštitou Slovenskej kendo federácie (SKF, zal. 1993), ktorá združuje aj príbuzné bojové umenia iaido (iaidó, technika rýchleho tasenia meča) a jodo (jodó, boj s palicou).

kemp [lat. > fr. > angl.], camp —

1. → kemping;

2. v USA a Kanade tréningové stredisko hráčov ľadového hokeja patriace určitému profesionálnemu klubu; aj príprava hráčov v tomto stredisku.

Kertanti, Rodion, 9. 1. 1971 Čikola, Severné Osetsko, Ruská federácia — slovenský zápasník vo voľnom štýle (do 76 kg) a tréner osetského pôvodu. R. 1986 získal slovenské občianstvo. R. 1996 obsadil 2. miesto na majstrovstvách Európy, 1996 a 2000 reprezentoval Slovensko na letných olympijských hrách (15. miesto do 74 kg). Pôsobil ako tréner oddielu Dunajplavba Bratislava a 2006 – 12 aj reprezentácie Slovenskej republiky, 2006 – 08 prezident Slovenského zápasníckeho zväzu.

kickbox [kik-; angl.] — bojový šport, ktorý spája pästiarske techniky (box) a prvky (kopy) tradičných východných bojových umení; je určený pre mužov i pre ženy. Zápas prebieha v boxerskom ringu, kde sa dvaja bojovníci vo vzpriamenej polohe (boj na zemi je zakázaný) snažia poraziť protivníka údermi alebo kopmi do tváre a hrude. Typy úderov a ich názvy sú prevzaté z boxu, kopy z karate a taekwonda. Kopy pod pás sú povolené len v disciplíne low kick, kop do oblasti genitálií je považovaný za ťažký faul. Údery hlavou, lakťami a kolenami sú zakázané, zapojenie holenných častí nohy je povolené iba v disciplíne K-1 Rules. Zápasy majú väčšinou 3 – 12 kôl (trvajú 2 – 3 min) s minútovými oddychovými časmi. Trvanie jednotlivých kôl a ich počet, ako aj druhy povolených kopov a zásahov (napr. kopy kdekoľvek, zásahy kolenom) sa môžu meniť v závislosti od pravidiel odsúhlasených pred zápasom. V každom kole musí bojovník použiť aspoň 6 kopov. Po každom kole udeľujú traja alebo piati bodoví rozhodcovia body za úspešné údery a predvedenú techniku. Víťaz sa určí buď podľa získaných bodov po ukončení príslušného počtu kôl, alebo zápas môže ukončiť knokaut jedného z bojovníkov, ďalej rozhodca, lekár, bojovník, ktorý sa vzdá, resp. tréner, ktorý hodí do ringu uterák. Bojovníci majú na sebe dlhé nohavice alebo trenírky, chrániče holenných kostí a chodidiel, suspenzor, prilbu a boxerské rukavice.

Športovci v kickboxe môžu dosiahnuť 7 stupňov majstrovstva. Kickbox má viacero športových úrovní: plnokontaktnú (angl. full contact, low kick, K-1 Rules), polokontaktnú (light contact, kick light, point fighting; spravidla amatérska úroveň) alebo rekreačnú (ako spôsob zlepšenia psychickej a fyzickej kondície). Termín kickbox v sebe zahŕňa mnoho variantov tohto športu, napr. japonský, americký, indický, barmský alebo francúzsky kickbox. V súčasnosti sa však stotožňuje s americkým, resp. s japonským variantom kickboxu.

Vzniku kickboxu koncom 50. rokov 20. stor. predchádzalo úsilie zaviesť do karate bojové prvky thajského boxu (Muaj Thaj), s ktorým sa často zamieňa (sú v ňom však na rozdiel od kickboxu povolené kopy pod pás a údery kolenom a lakťom), a zmeniť tak pôvodne bezkontaktné bojové umenie na plnokontaktný bojový šport (fullcontact karate, karate-boxing). V tejto podobe ho prvýkrát prezentoval japonský majster karate a filmový herec Tacuo Jamada (*1956, †2009). Na začiatku 60. rokov 20. stor. japonský promotér boxerských zápasov Osamu Noguči (*1934) tento nový šport označil názvom kickboxing (ako variant thajského boxu a karate), v ktorom sa spočiatku mohli používať aj hody a údery hlavou. R. 1966 vznikla v Japonsku prvá kickboxerská asociácia a v tom istom roku sa v Osake konali aj prvé súťaže v kickboxe. Jedným z prvých známych kickboxerov bol Tadaši Sawamura (*1943). Najväčšiu popularitu dosiahol kickbox v Japonsku až v 90. rokoch 20. stor. vďaka sérii súťaží K-1, v ktorých sa bojuje podľa upravených pravidiel thajského boxu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. sa kickbox rozšíril v USA aj v Európe, kde sa okrem Holandska presadzoval jeho americký variant. R. 1974 vznikla Profesionálna asociácia karate (Professional Karate Association, PKA), ktorá ako prvý výkonný orgán dôsledne oddelila plnokontaktné karate a kickbox. R. 1976 bola založená Svetová kickboxerská asociácia (World Kickboxing Association, WKA), ktorá ako prvá medzinárodná organizácia vytvárala štatistiky bojovníkov a podieľala sa na vývoji pravidiel bojových umení, jednotlivých stupňov majstrovstva ap. V súčasnosti však existuje niekoľko podobných organizácií, z ktorých každá usporadúva vlastné súťaže a majstrovstvá sveta. S cieľom utvoriť univerzálny systém pravidiel a jednotný etický kódex kickboxu vznikla 1988 v Zürichu v súčasnosti dominantná Svetová asociácia organizácií kickboxu (World Association of Kickboxing Organizations, WAKO), ktorá sa 2006 ako jediná stala členom Generálnej asociácie medzinárodných športových federácií (General Association of International Sports Federations, GAISF, v súčasnosti SportAccord).

Jediným a oficiálnym slovenským zástupcom vo WAKO je Slovenský zväz kickboxu (SZKB, zal. 1989), ktorý zastrešuje slovenské kluby a viaceré súťažné disciplíny kickboxu. Súťaže prebiehajú v rámci slovenskej ligy v kickboxe, ktorá má 3 – 5 kôl, a každoročne sa konajú Majstrovstvá SR v kickboxe. Na Slovensku sa podobne ako vo svete usporadúvajú tzv. open turnaje klubov kickboxu, z ktorých najvýznamnejší je medzinárodný turnaj Slovak Open zaradený do medzinárodného kalendára WAKO.

Kilár, Ľudovít, 6. 10. 1929 Vyšné Ružbachy, okr. Stará Ľubovňa — slovenský telovýchovný pedagóg a športový funkcionár. R. 1960 – 69 pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave (1964 – 69 prodekan fakulty); 1971 profesor. Od 1969 pracoval na Ministerstve školstva Slovenskej socialistickej republiky, 1973 – 83 prvý námestník ministra školstva, 1986 – 89 minister školstva SSR. R. 1983 – 86 predseda Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV); podpredseda Ústredného výboru ČSZTV a Československého olympijského výboru. R. 1984 – 86 poslanec Slovenskej národnej rady.