Ahvenanmaa → Alandy

Botnický záliv, fínsky Pohjanlahti, švédsky Bottniska viken — najväčší záliv Baltského mora (jeho najsevernejšia časť) medzi východným pobrežím Švédska a západným pobrežím Fínska, na juhu oddelený súostrovím Alandy od zvyšku mora; dĺžka 725 km, šírka 80 – 240 km, plocha 117 000 km², priemerná hĺbka 60 m, maximálna hĺbka 295 m (v južnej časti). Slanosť povrchových vrstiev vody výrazne klesá zo 4 – 5 ‰ na juhu v okolí Aland na 1 – 3 ‰ na severe, kde žijú i viaceré sladkovodné živočíchy (šťuka, ostriež a i.). Nízka slanosť je spôsobená slabým výparom počas krátkeho leta, vysokým ročným úhrnom zrážok a veľkým množstvom sladkej vody z ústiacich riek (135 km³/rok). Teplota vody na hladine je vo februári 0 °C, v auguste 9 – 13 °C. Záliv zamŕza koncom októbra a v novembri, na severe sa plávajúce ľadové kryhy vyskytujú ešte v júni. Pre vody zálivu je charakteristická veľká priezračnosť (až 18 m). Do zálivu ústia rieky Dalälven, Indalsälven, Umeälven, Ångermanälven, Skellefteälven, Piteälven, Luleälven, Kalixälven, Torneälven (Švédsko), Kemijoki, Iijoki, Oulujoki, Kokemäenjoki (Fínsko). Územie okolo Botnického zálivu sa od konca poslednej ľadovej doby zdvíha v dôsledku odľahčenia pevniny od hrubého ľadovcového štítu (okolo 80 cm za 100 rokov).

Významnejšie mestá na rieke: Luleå, Umeå, Härnösand, Sundsvall, Gävle, Haparanda (Švédsko), Tornio, Kemi, Oulu, Vaasa, Pori, Rauma (Fínsko).

Vzhľadom na to, že záliv zamŕza na viac ako päť mesiacov, obmedzenia lodnej dopravy pomáhajú zmierňovať ľadoborce (od konca januára do apríla v južnej časti, od polovice decembra do polovice mája v najsevernejšej časti). V zálive je priemyselný lov sleďa a lososa.

Haltiatunturi — najvyšší vrch Fínska v Škandinávskych vrchoch v Laponsku na fínsko-nórskej hranici; 1 328 m n. m.

Hämeenlinna [hemén-], švédsky Tavastehus — mesto v juhozáp. Fínsku na juhozáp. okraji Fínskej jazernej pahorkatiny 100 km severozáp. od Helsínk, administratívne stredisko regiónu Kanta-Häme; 68-tis. obyvateľľov. (2017). Priemysel textilný, strojársky, elektrotechnický, drevársky, celulózovo-papiernický. Dopravná križovatka. Jedno z najstarších fínskych miest. Po dobytí Fínska (1239) švédskou križiackou výpravou vedenou jarlom Birgerom bol koncom 13. stor. na ochranu švédskych záujmov postavený hrad Häme (fínsky Hämeen linna). Dnešné mesto Hämeenlinna založil 1639 južne od hradu generálny guvernér Fínska Per Brahe. Po ničivom požiari 1831 bolo znovuvybudované v empírovom štýle. Stavebné pamiatky: hrad Häme (koniec 13. stor., 1559 – 69 prestavaný, dnes múzeum), jeden z najvýznamnejších príkladov stredovekej fortifikačnej architektúry; kostol Kauppatori (1792 – 98, podľa vzoru rímskeho Pantheonu), viaceré múzeá, napr. historické, umelecké, rodný dom J. Sibelia, divadlo a i.

Hamina, švéd. Fredrikshamn — prístavné mesto v juhovýchodnom Fínsku v regióne Kymenlaakso na brehu Fínskeho zálivu; 21-tis. obyvateľov (2017). Drevársky priemysel. Založené 1653 ako Vehkalahti, 1712 počas severnej vojny (1700 – 21) zničené. Po strate Vyborgu, ktorý muselo Švédsko odstúpiť Rusku, bola v meste Hamina vybudovaná (od 1723 do zač. 19. stor.) mohutná pohraničná pevnosť (v tvare šesťramennej hviezdy so šiestimi rohovými baštami) nazvaná podľa švédskeho kráľa Frederika I. Hesenského Fredrikshamn (odtiaľ skrátený súčasný názov). Od 1743 patrilo Rusku. R. 1809 bol v meste Hamina uzavretý Fredrikshamnský mier. Pevnosť postupne strácala význam a koncom 19. stor. bola zbúraná.

Hangö → Hanko

Hanko, švéd. Hangö — prístavné mesto v južnom Fínsku (na jeho najjužnejšom výbežku) v regióne Uusimaa pri vstupe do Fínskeho zálivu; 8,6 tis. obyvateľov (44 % Švédov, 2017). Priemysel hutnícky (čierna metalurgia), strojársky. Významný obchodný prístav (jediný nezamŕzajúci prístav štátu). Prímorské kúpele. Stredisko vodných športov; každoročne v júli športové podujatie Regata Hanko. Doložené koncom 13. stor., rozvoj po postavení železnice spájajúcej Hanko s vnútrozemím (1873), od 1874 mesto. Koncom 19. a zač. 20. stor. odchádzali z prístavu v meste Hanko fínski vysťahovalci do Severnej Ameriky a Austrálie (vyše 400-tis.). Po zimnej vojne bolo Hanko odstúpené ZSSR (do 1944). Stavebné pamiatky: zvyšky pevnosti (koniec 18. stor.), neogotický evanjelický kostol (1892), ortodoxný drevený kostol (1895), zo súčasnej architektúry napr. továreň HYVON-Kudeneule (1953 – 56, Viljo Revell).

Helsingfors → Helsinki

Helsinki, švédsky Helsingfors — hlavné mesto Fínska v južnej časti krajiny na skalnatom polostrove Estner vybiehajúcom do Fínskeho zálivu, administratívne stredisko regiónu Uusimaa; 642-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,470 mil. obyvateľov (2017). Dve satelitné mestá ležiace v bezprostrednej blízkosti – Vantaa (na severe) a Espoo (na juhu) – spôsobujú, že počet obyvateľov Helsínk sa výrazne nezvyšuje (539-tis. obyvateľov, 1997; 559-tis., 2003). Najsevernejšie ležiace hlavné mesto kontinentálnej Európy. Priemysel strojársky, lodný, papierenský, drevársky, elektrotechnický, polygrafický, potravinársky (cukrovarnícky a i.), textilný, gumársky, výroba porcelánu (jeden z najväčších závodov v Európe). Dopravná križovatka, prístav, medzinárodné letisko, rozvinutá sieť podzemnej dráhy.

Založené 1550 švédskym kráľom Gustávom I. Vasom pôvodne pri ústí rieky Vantaanjoki (na území, ktoré od 12. stor. ovládali Švédi) s cieľom vybudovať konkurenciu hanzovému mestu Reval (dnes Tallinn) ležiacemu na druhej strane Fínskeho zálivu. Poloha Helsínk ako prístavného mesta však nebola výhodná, preto bolo 1640 generálnym guvernérom Perom Brahem prenesené na polostrov Vironnieni; dlhý čas však zostalo málo významným mestom. Po prehre Švédska vo švédsko-ruskej vojne 1741 – 43, počas ktorej stratili Švédi v prospech Ruska pevnosť Hamina, začali 1748 budovať na predsunutých ostrovoch Helsínk pevnosť (Suomenlinna). Mesto začalo prosperovať, rozvíjal sa obchod. Význam Helsínk vzrástol po 1809, keď po poslednej prehratej vojne museli Švédi odstúpiť Fínsko Rusku, Fínsko sa stalo autonómnym veľkokniežatstvom a Helsinki 1812 jeho hlavným mestom (namiesto mesta Åbo, dnes Turku, odkiaľ bola 1828 do Helsínk prenesená aj univerzita). Po 1816 sa začala neoklasicisitická prestavba na reprezentatívne sídelné mesto, nový rozvoj nastal po vyhlásení nezávislosti 1917. V súčasnosti kultúrne a hospodárske centrum Fínska, sídlo vlády, parlamentu, prezidenta a ústredných úradov, významné kongresové centrum (v Helsinkách sa napr. konala otváracia a záverečná Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe; → helsinský proces). R. 1952 boli Helsinki dejiskom XV. letných olympijských hier.

Stavebné pamiatky: pevnosť Suomenlinna (do 1918 nazývaná po fínsky Viapori, po švédsky Sveaborg) budovaná od 1748 podľa plánov švédskeho staviteľa Augusta Ehrensvärda (*1710, †1772) na ôsmich ostrovoch pri helsinskom prístave, rozšírená Švédmi v 18. a Rusmi v 19. stor.; rozloha 80 ha, dĺžka hradieb 6 km. V súčasnosti samostatná mestská časť (asi 900 obyvateľov) slúžiaca na kultúrne a turistické účely, sídlo viacerých múzeí (vojenské, námorné, hračiek a i.), námorníckych škôl a i. R. 1991 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Z obdobia neoklasicistickej prestavby mesta (podľa plánov švédskeho vojenského staviteľa a diplomata Johana Alberta Ehrenströma, *1762, †1847) s pravouhlou sieťou ulíc, so symetrickými námestiami a s diferenciáciou štvrtí pochádza komplex budov postavených podľa vzoru Petrohradu nemeckým architektom Carlom Ludwigom Engelom (*1778, †1840): senát (1818 – 22), ústredná budova univerzity (1828 – 32), a univerzitná knižnica (1836 – 40), Katedrála sv. Mikuláša (1830 – 52), evanjelický kostol, tzv. Dóm (1830 – 52) a i. K najvýznamnejším pamiatkam z obdobia eklekticizmu a neorenesancie 2. pol. 19. stor. patria palác Grönqvist (1880 – 83), sídlo časti Fínskej národnej galérie Ateneum (1885 – 87), hotel Kämp (1886) od Carla Theodora Höijera (*1843, †1910) a i. V duchu secesie a národného romantizmu bolo (najmä v mestskej štvrti Katajanokka) postavených viacero významných stavieb, medzi nimi podľa plánov Larsa Soncka (*1870, †1956) burza (1910) a kostol Kallio (1908 – 12) a podľa plánov E. Saarinena v spolupráci s Hermanom Gesseliusom (*1874, †1916) a Armasom Lindgrenom (*1874, †1929) sídlo poisťovne Pohjola (1900 – 01) a budova Fínskeho národného múzea (1905 – 10); budova hlavnej železničnej stanice (1906 – 16) bola poslednou významnou stavbou E. Saarinena vo Fínsku. V mestskej časti Katajanokka sa nachádza aj najväčší pravoslávny chrám (mimo územia Ruska) v Európe – Uspenská katedrála (vysvätená 1868) postavená v rusko-byzantskom štýle podľa projektu ruského architekta Alexeja Maximoviča Gornostajeva (*1804, †1862). V štýle nadväzujúcom na domáci neoklasicizmus, škandinávsku renesanciu a úsilie národnoromantických architektov je postavená budova parlamentu (1925 – 31, Johan Sigfrid Sirén, *1889, †1961). K najvýznamnejším funkcionalistickým stavbám patria olympijský štadión vybudovaný 1933 – 40 pre Letné olympijské hry 1940 (pre vojnové udalosti sa nekonali) podľa projektov Yrjöho Lindegrena (*1900, †1952) a Toiviho Jänttiho (*1900, †1975) a hlavný štadión vybudovaný pre Letné olympijské hry 1952. Po 2. svetovej vojne nastal výrazný urbanistický rozvoj mesta, vznikli nové obytné štvrte (Herttoniemi, Maunala, Pihlajamäki a i.). K najvýznamnejším architektonickým realizáciám povojnového obdobia patria Mestské divadlo (1967) podľa projektov bratov Tima (*1928) a Tuoma (*1931, †1988) Suomalainenovcov, kongresové a koncertné centrum Finlandia od A. Aalta (1973 – 75), budova opery (dokončená 1993) od Eera Hyvämäkiho (*1938), Jukku Karhunena (*1945) a Rista Parkkinena (*1938) i budova múzea súčasného umenia Kiasma (1993 – 98) od amerického architekta Stevena Holla (*1947).

Sídlo viacerých vysokých škôl, o. i. univerzity (najväčšia fínska univerzita založená 1640 v Turku, 1828 prenesená do Helsínk, v súčasnosti má 11 fakúlt a viacero pričlenených vedeckovýskumných ústavov), niekoľkých fakúlt technickej univerzity v Espoo (založená 1848), Ekonomickej vysokej školy (založená 1911), Sibeliovej akadémie (založená 1882, jediná hudobná vysoká škola vo Fínsku), divadelnej akadémie, výtvarnej akadémie, vysokej školy umenia a dizajnu, vojenskej vysokej školy a i. Početné múzeá, napr. Fínske národné múzeum, Mestské múzeum, viaceré univerzitné múzeá, Fínska národná galéria, ktoré tvoria múzeum Ateneum (najvýznamnejšie diela fínskeho výtvarného umenia 18. – 20. stor.), Sinebrychoffovo umelecké múzeum (európske klasické umenie) a múzeum Kiasma (súčasné umenie). Veľký počet divadiel, napr. Fínske národné divadlo (1902), Fínska národná opera (1911, od 1956 súčasný názov), Švédske divadlo a iné umelecké a hudobné inštitúcie; významným hudobným telesom je aj Helsinský mestský orchester. Sídlo evanjelického a. v., rímskokatolíckeho a ruského pravosláveho biskupstva. Početné parky a záhrady (v súčasnosti tvoria 30 % mestskej plochy voľné a zelené priestranstvá s početnými jazerami, v strede mesta najpopulárnejšie parky Kaisaniemi, Esplanaden a Kaivopuisto). Zoologická záhrada na ostrove Korkeasaari, rekreačný park so skanzenom s najstaršími fínskymi drevenými stavbami na ostrove Seurasaari.

Imatra — mesto v juhovýchodnom Fínsku v regióne Južná Karélia v blízkosti hranice s Ruskom na rieke Vuoksi v blízkosti juhovýchodného brehu jazera Saimaa; 27-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, celulózovo-papiernický, chemický, potravinársky. Cestné a železničné spojenie s Petrohradom a Helsinkami, letisko.

Vzniklo 1948 zlučením viacerých obcí, od 1971 mesto.

Múzeum umenia (založené 1986; najmä zbierky fínskeho umenia 20. stor.), skanzen ľudovej architektúry, mestské múzeum. V blízkosti mesta na rieke Vuoksi priehrada a hydroelektráreň (dokončená 1928), ako aj vodopády a pereje Imatrankoski (od vybudovania vodnej nádrže sú v pôvodnej podobe iba v nedeľu po otvorení stavidiel do starého riečneho koryta). Turistické stredisko.

Joensuu [-sú] — mesto vo Fínsku na brehu jazera Pyhäselkä asi 80 km od hranice s Ruskom, administratívne stredisko regiónu Severná Karélia; 76-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba lesných strojov), drevársky, potravinársky. Cestný a železničný uzol, prístav na jazere. Centrum oblasti, v ktorej je lesníctvo významným a tradičným priemyselným odvetvím (prezývané hlavné mesto lesníctva v Európe), sídlo medzinárodnej organizácie Európsky lesný inštitút (angl. European Forest Institute) a viacerých inštitúcií venujúcich sa tomuto odvetviu.

Mesto vzniklo pravdepodobne v 17. stor., oficiálne ho však založil 1848 ruský cár Mikuláš I. V 19. stor. priemyselné a obchodné centrum, rozvíjať sa začalo najmä po 2. svetovej vojne.

Stavebné pamiatky: v centre mesta (Keskusta) zachovaná pôvodná drevená obytná architektúra, väčšina súčasných stavieb vznikla v modernom štýle v 2. polovici 20. – začiatkom 21. stor.; evanjelický neogotický kostol (1900 – 03), radnica (1909 – 14, podľa návrhu E. Saarinena), ortodoxný Chrám sv. Mikuláša (1887). Univerzita (založená 2010 zlúčením viacerých univerzít). Múzeá (etnograficko-historické Múzeum Severnej Karélie), v blízkosti mesta vojenské múzeum v prírode (systém obranných bunkrov z 2. svetovej vojny).

Jyväskylä [jü- -kü-] — mesto vo Fínsku v regióne Stredné Fínsko vo Fínskej jazernej pahorkatine na severnom brehu jazera Päijänne; 140-tis. obyvateľov (2018). Priemysel papiernický, celulózový, drevársky, strojársky (stroje na výrobu papiera), kovoobrábací, informatický, energetický. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto založené 1837 ruským cárom Mikulášom I., hospodársky sa začalo rozvíjať začiatkom 20. stor. R. 1923 – 27 mal v meste svoju architektonickú kanceláriu A. Aalto, ktorý tam navrhol viaceré stavby, napr. robotnícky klub a mestské divadlo (1924 – 25), budovu obranných jednotiek (1926 – 29), kostol v časti Muurame (1929), divadlo (1964 – 86), policajnú stanicu (1967 – 70) a radnicu v časti Säynätsalo (1949 – 51). Viaceré múzeá, napr. Múzeum A. Aalta (založené 1966), univerzita (založená 1863).

Kajaani [-já-] — mesto v str. Fínsku na rieke Kajaani juhových. od jazera Oulu, administratívne stredisko regiónu Kainuu; 37-tis. obyvateľov (2010). Priemysel drevársky (píla), papiernický. Obchodné stredisko. Dopravná križovatka.

Založené 1651 švédskym guvernérom vo Fínsku Perom Blahem (*1602, †1680). Stavebné pamiatky: zrúcaniny hradu (1604 – 66), neogotický kostol (1897). Umelecké múzeum (Kajaanin taidemuseo).

Kallavesi — jazero vo Fínsku v provincii Východné Fínsko pri meste Kuopio; dĺžka 90 km, šírka 15 km, plocha 473 km² (10. najväčšie jazero Fínska), priemerná hĺbka 5 – 10 m, max. hĺbka 60 m. Kallavesi je súčasťou jazerného systému Iso-Kalla pozostávajúceho zo 6 jazier a tvoriaceho súvislú vodnú plochu (890 km²).

Karélia —

1. historické územie na Severe Európy medzi Bielym morom a Fínskym zálivom (Baltské more). Pre svoju polohu bola Karélia vždy predmetom záujmu Novgorodu (resp. Ruska) a Švédska (tzv. fínska Karélia ako historická provincia Fínska, ktorá sa spolu s ním stala 1284 súčasťou Švédska). V súčasnosti sa jej menšia časť nachádza na území Fínska v provinciách Južná Karélia (fínsky Etelä-Karjala) a Severná Karélia (fínsky Pohjois-Karjala), väčšia časť na území Ruska ako Karelská republika (→ Karelsko) a ako súčasť Leningradskej oblasti. Pôvodným obyvateľstvom Karélie sú ugrofínske národy Kareli a Vepsovia;

2. pôvodne vžitý názov Karelska.

Kemijoki — rieka v sev. Fínsku; 512 km (najdlhšia rieka krajiny), rozloha povodia 51 400 km², priemerný ročný prietok v ústí 515 m³/s. Pramení na juž. svahoch horského chrbta Maanselkä v blízkosti hranice s Ruskom, preteká jazerom Kemijärvi, ústi do Botnického zálivu Baltského mora. Využívaná energetický (najbohatší hydroenergetický zdroj Fínska s viacerými hydroelektrárňami podieľajúcimi sa okolo 35 % na celkovej produkcii elektrickej energie štátu získanej vodnými elektrárňami), na splavovanie dreva a rybolov, na dolnom úseku splavná. Mestá na rieke: Kemijärvi, Rovaniemi, Kemi (v ústí).

Kokkola, do 1976 švéd. názov Gamlakarleby — prístavné mesto v záp. časti Fínska na brehu Botnického zálivu (Baltské more), administratívne stredisko regiónu Keski-Pohjanmaa; 38-tis. obyvateľov (13,4 % švédsky hovoriaceho obyvateľstva, 2013). Jedno z najväčších stredísk lodného a chemického priemyslu Fínska, ďalej priemysel hutnícky (spracovanie farebných kovov), drevársky, stavebných materiálov, textilný a potravinársky. Kokkola leží na medzinárodnej Európskej ceste E8 vedúcej zo severu z mesta Tromsø v Nórsku do mesta Turku vo Fínsku (dĺžka 1 410 km), jeden z najväčších prístavov Botnického zálivu.

Bolo založené 1620 švédskym kráľom Gustávom II. Adolfom ako prístav, 1664 značne zničené požiarom. Počas severnej vojny 1700 – 21 spustošené, mnoho obyvateľov odišlo. R. 1765 získalo právo na zahraničný obchod, v 18. stor. predstavovalo významné lodiarske centrum. Do 1809 súčasť Švédskeho kráľovstva, potom do 1917 Ruska. R. 1977 bola k mestu pripojená obec Kaarlela a švédsky názov bol nahradený názvom Kokkola, 2009 boli k nemu pripojené ďalšie obce: Kälviä, Lohtaja a Ullava.

Stavebné pamiatky: kostol (1550, v časti Kaarlela), drevená školská budova (1696, dnes sídlo historického múzea), radnica (1841). Univerzita 1991.