Pétain [Petén], Henri Philippe, 24. 4. 1856 Cauchy-à-la-Tour – 23. 7. 1951 Port-Joinville — francúzsky generál a maršal v období 1. svetovej vojny, počas 2. svetovej vojny stál na čele vlády bábkového Francúzskeho štátu pod faktickou kontrolou Nemecka (→ vichyjský režim); jedna z najrozporuplnejších osobností francúzskej histórie 20. stor. Pochádzal z farmárskeho prostredia. Absolvoval elitnú dôstojnícku akadémiu v Saint-Cyr-l'École, prvé vojenské skúsenosti získal ako dôstojník alpského horského pluku. Neskôr prednášal vojenskú teóriu, v rámci ktorej zastával najmä dôslednú obrannú taktiku pred unáhleným útokom, čo bolo v rozpore so súdobou ofenzívnou taktikou najvyšších veliteľov francúzskej armády.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny dosiahol významné úspechy už v septembri 1914 počas bitky na Marne. Preslávil sa však najmä ako hrdina bitky pri Verdune, ktorý sa hlavne vďaka Pétainovým taktickým a motivačným schopnostiam napokon podarilo ubrániť. Jeho rozkaz brániť Verdun aj za cenu najvyšších obetí neskôr symbolizoval nielen odhodlanie francúzskej armády, ale aj deštruktívnosť celej vojny. Spočiatku velil francúzskej 2. armáde, neskôr celej skupine armád. Po masových protestoch a vzburách francúzskych vojakov, ktorí považovali vojnu za zbytočné marenie životmi a žiadali zmenu velenia, nahradil 15. mája 1917 Roberta Nivella vo funkcii vrchného veliteľa armády. Francúzskym vojskám velil až do víťazného konca, v novembri 1918 dosiahol maršalskú hodnosť. Pétain mal povesť zásadového, prísneho, no i láskavého a vo všeobecnosti obľúbeného veliteľa. Osobne navštevoval jednotky na fronte, zisťoval ich potreby a dbal na čo najnižšie straty. K jeho taktickým opatreniam patrilo napr. usporiadanie delostrelectva do sektorov. Reorganizoval vojenský výcvik i dopravný systém vojenského zásobovania.

Významné posty zastával Pétain aj po ukončení 1. svetovej vojny, od februára do novembra 1934 bol francúzskym ministrom vojny. Po francúzskej porážke v úvode 2. svetovej vojny podpísal 22. júna 1940 ako nový ministerský predseda s nemeckými zástupcami prímerie a postavil sa na čelo neokupovanej časti Francúzska s administratívnym centrom v kúpeľnom meste Vichy. Hoci sa diplomatickými cestami pokúšal vymaniť z totálneho vplyvu Nemecka, jeho rozhodovacie právomoci boli čoraz menšie. Po vojne bol za kolaboráciu s nacistami odsúdený na trest smrti za vlastizradu, generál Charles de Gaulle však následne trest zmiernil na doživotie. Zomrel počas internácie na ostrove Yeu (Île d'Yeu).

kontinentálny systém → kontinentálna blokáda

kontinentálna blokáda, kontinentálny systém — systém politických a ekonomických opatrení zameraných na hospodársku blokádu Spojeného kráľovstva uplatňovaný v rokoch 1806 – 14 napoleonským Francúzskom. Vyhlásený dekrétom Napoleona I. Bonaparta, ktorý bol vydaný 21. 11. 1806 v Berlíne (sčasti ako reakcia na britskú námornú blokádu francúzskych prístavov od 16. 5. 1806) a ktorým sa zakazovali obchodné, poštové a i. styky so Spojeným kráľovstvom a s jeho kolóniami s cieľom dosiahnuť jeho hospodársky kolaps. Hospodárska blokáda sa mala stať novým nástrojom Napoleonovej protibritskej politiky (s cieľom nahradiť britskú hegemóniu francúzskou na kontinente i na mori), keďže po námornej bitke pri Trafalgare v roku 1805, v ktorej bolo spojené loďstvo Francúzska a Španielska porazené britským Kráľovským loďstvom, bol plán francúzskej invázie na Britské ostrovy zmarený. Systém kontinentálnej blokády bol zavedený nielen vo Francúzsku, ale aj vo všetkých krajinách, ktoré Napoleonovi podliehali ako vazali alebo ako nerovní spojenci. Po Tylžskom mieri (1807) boli ku kontinentálnej blokáde donútené pristúpiť aj Prusko a Rusko, čím bola do systému zapojená takmer celá Európa.

Napriek všetkým snahám však k hermetickému uzatvoreniu európskeho kontinentu nedošlo, kontinentálna blokáda nebola uplatňovaná dôsledne, čím strácala svoj význam a nepriniesla očakávané výsledky. Pre britskú ekonomiku sa výrazne podpornými faktormi stali napr. rozvoj výroby a technický pokrok v dôsledku priemyselnej revolúcie i značný vzostup obchodu s oblasťami nepostihnutými kontinentálnou blokádou (Ázia, Afrika, Blízky východ, Latinská Amerika), ako aj neschopnosť francúzskeho priemyslu celkom zabezpečiť potreby európskeho trhu (nižšia technická úroveň, nedostatok surovín, dopravné ťažkosti). V dôsledku negatívneho vplyvu blokády na ekonomiky viacerých európskych krajín sa množili podvody a pašovanie (nezákonne zbohatlo mnoho vplyvných ľudí), ktoré boli síce prísne trestané, na druhej strane však boli tolerované s tichým súhlasom väčšiny monarchov. Napoleon v záujme svojej krajiny napr. povolil dovoz malého množstva britského tovaru, francúzsky dovozca však musel vyviezť späť do Spojeného kráľovstva tovar minimálne rovnakej hodnoty (tzv. licencie). Kontinentálna blokáda mala aj nepredvídateľne pozitívny vplyv na ekonomiku niektorých krajín, v ktorých ochranársky, resp. protekcionársky systém povzbudil vlastnú výrobu a podnietil rozvoj manufaktúr i niektorých odvetví (napr. v Rakúsku alebo v Prusku). Rusku však dodržiavanie kontinentálnej blokády spôsobovalo ťažké finančné straty, ktoré slabé ruské hospodárstvo nedokázalo nahradiť, čo donútilo cára Alexandra I. Pavloviča blokádu ignorovať. Vydal nové colné nariadenia (31. 12. 1810), ktoré zvýhodňovali anglický tovar dovážaný neutrálnymi loďami po mori na úkor francúzskeho tovaru dovážaného po súši. Dôsledkom bolo ochladnutie vzťahov medzi Francúzskom a Ruskom, čo nakoniec v roku 1812 vyústilo do Napoleonovho ťaženia do Ruska, ktoré sa však pre neho skončilo katastrofálnym neúspechom (→ napoleonské vojny). Kontinentálna blokáda bola (formálne) ukončená 4. 4. 1814 výnosom francúzskej dočasnej vlády.

Kléber [kle-], Jean-Baptiste, 9. 3. 1753 Štrasburg – 14. 6. 1800 Káhira, Egypt, pochovaný v Štrasburgu — francúzsky generál. Študoval architektúru v Paríži u J.-F. T. Chalgrina. Pre nedostatok finančných prostriedkov štúdium opustil a vstúpil do vojenských služieb. R. 1777 – 83 slúžil ako poddôstojník v rakúskej armáde, potom sa vrátil do Francúzska a pôsobil ako generálny inšpektor verejných stavieb a architekt. V období Francúzskej revolúcie vstúpil 1792 do Národnej gardy, kde rýchlo postupoval v hodnostiach. R. 1793 získal titul brigádneho generála a po potlačení povstania vo Vendée bol považovaný za jedného z najlepších generálov Francúzskej republiky. R. 1794 bol povýšený na divízneho generála a bojoval pod velením armádneho generála Jeana-Baptista Jourdana (*1762, †1833). Podieľal sa na víťazstve v bitke pri Fleuruse (1794) a na operáciách proti vojskám prvej protifrancúzskej koalície v hornorýnskej oblasti, 1796 porazil rakúske vojsko pri Alterkirchene a dobyl Frankfurt nad Mohanom. Zúčastnil sa výpravy Napoleona I. Bonaparta do Egypta, kde sa vyznamenal v bitke pri Abú Kire (25. 7. 1799). Po Napoleonovom odchode do Francúzska (august 1799) sa stal vrchným veliteľom francúzskej armády v Egypte. Po mnohých rokovaniach podpísal v januári 1800 v Aríši dohodu s Osmanskou ríšou, ktorá oblasť okupovala, o pokojnom odchode Francúzov z krajiny, čo však prekazila Veľká Británia, ktorá žiadala bezpodmienečnú kapituláciu Francúzov. Po Kléberovom víťazstve (20. 3. 1800) nad tureckými vojskami pri Iunu (gr. Heliopolis, dnes súčasť Káhiry) Francúzsko obnovilo svoju moc v Egypte, Kléber však bol o necelé tri mesiace zavraždený moslimským fanatikom.

Kellermann, François Étienne Christophe, vojvoda z Valmy, 28. 5. 1735 Štrasburg – 13. 9. 1820 Paríž — francúzsky maršal. Pochádzal zo saskej rodiny vysokého štátneho úradníka, ktorá sa usadila v Štrasburgu. R. 1752 absolvoval vojenskú kráľovskú školu a ako poddôstojník sa zúčastnil sedemročnej vojny (1756 – 63). R. 1788 bol Ľudovítom XV. vymenovaný za generálmajora (fr. maréchal de camp) a povýšený do šľachtického stavu. Napriek svojej nobilitácii sa pridal na stranu Francúzskej revolúcie, od 1789 veliteľ moselskej armády. Preslávil sa v bitke pri obci Valmy (dnes v dpt. Marne), kde 1792 zastavil postup rakúskych a pruských vojsk na Paríž. R. 1793 – 95 veliteľ alpskej armády, potlačil povstanie proti Konventu v Lyone, bol však obžalovaný a zatknutý. Po sedemnástich mesiacoch väzenia bol po páde M. de Robespierra oslobodený (27. 7. 1794) a opäť vymenovaný za veliteľa alpskej armády, s ktorou úspešne bránil juhovýchodné hranice Francúzska. R. 1797 sa jeho armáda spojila s armádou Napoleona (I.) Bonaparta. Kellermann ukončil vojenskú kariéru, stal sa senátorom a Napoleonovým poradcom. R. 1804 bol vymenovaný za maršala cisárstva (maréchal d’Empire), organizoval národné gardy a žandárstvo; 1808 ho cisár povýšil na vojvodu z Valmy. R. 1813 bol vymenovaný za vrchného veliteľa rezervných armád zhromaždených v okolí Mét (Metz). Po zosadení Napoleona sa pripojil k Bourbonovcom, Ľudovít XVIII. ho vymenoval za francúzskeho paira a udelil mu veľkokríž Rádu sv. Ľudovíta (Ordre royal et militaire de Saint-Louis).

Katarína Mediciová, 13. 4. 1519 Florencia – 5. 1. 1589 zámok Blois, Francúzsko — francúzska kráľovná (od 1547), manželka francúzskeho kráľa Henricha II. (od 1533), dcéra Lorenza II. Mediciho. Po smrti rodičov prevzal jej výchovu strýko, pápež Klement VII., ktorý sprostredkoval aj jej sobáš s Henrichom (mala s ním 10 detí). Po manželovej predčasnej tragickej smrti (1559) vládla ako regentka svojich synov a francúzskych kráľov Františka II. (do 1560) a Karola IX. (do 1564) a na kráľovskom dvore získala rozhodujúce postavenie, pričom musela čeliť dvom o moc zápasiacim stranám – katolíckym Guisovcom a hugenotským Bourbonovcom.

Spočiatku sa usilovala udržiavať nezávislý postoj k obidvom stranám a bránila najmä dynastické záujmy. Obava pred rastúcou mocou Guisovcov ju 1562 prinútila udeliť hugenotom tolerančný edikt, s ktorým sa však katolíci nedokázali zmieriť. Početné incidenty viedli postupne k občianskej vojne (→ hugenotské vojny), ktorá mala pre Francúzsko katastrofálne dôsledky. Znepriatelené strany mala uzmieriť svadba jej dcéry Margaréty z Valois (Margot) s vodcom hugenotov Henrichom III. Navarrským (neskorší francúzsky kráľ Henrich IV.). Po udalostiach v Paríži v auguste 1572, kde zhromažďujúci sa hugenoti vyvolali nenávisť u katolíckych Parížanov, údajne podporila krvavú masakru hugenotov, ktorú zorganizovali Guisovci (→ Bartolomejská noc). Po smrti Karola IX. (1574) nastúpil na trón jeho mladší brat Henrich III., ktorý však jej pokusy o zasahovanie do politiky a štátnych záležitostí netoleroval. Koniec života strávila na zámku v Blois, kde aj zomrela.

Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 – 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme — franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Mimoriadna osobnosť svojej doby, jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Svojou výbojnou politikou spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami, v období najväčšieho územného rozmachu jeho ríša siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, na západe a severe boli prirodzenými hranicami Atlantický oceán a Severné more. Svoje dobyvateľské výpravy spájal s diplomaciou, kresťanskú zbožnosť a vernosť cirkvi prejavoval ochranou pápeža a christianizáciou dobytých území.

R. 768 sa spolu s bratom Karolmanom ujal vlády vo Franskej ríši a po jeho smrti panoval ako samovládca. Už 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi (usilovali sa ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát). Počas vojenského ťaženia (773 – 774) úplne zničil ich ríšu, 774 zosadil posledného longobardského panovníka Desideria (†786; vládol 757 – 774) a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia, 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu (t. j. kontrolu) nad územím Cirkevného štátu. R. 781 počas druhej vojenskej výpravy do Itálie uzavrel s pápežom novú dohodu (tzv. Karolova donácia) potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu, začo pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom; pri návrate jeho vojsko zdecimovali Baskovia a v Roncesvallskom priesmyku zahynul bretónsky markgróf Roland; → Pieseň o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme. Karolove najväčšie výpravy však boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia (spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí). Dlhoročné boje so Sasmi (772 – 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše (→ Sasi). R. 788 zvrhol vládu bavorského vojvodu Tassila III. a obsadil Bavorsko.

Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ – Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy. R. 805 – 806 franské vojská vyplienili Čechy a Slovanov na ich území prinútili platiť tribút.

Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Vyvolalo to však napäté vzťahy s byzantskými cisármi (pokladali sa za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše) a napokon viedlo k vypuknutiu vojny, ktorej zámienkou sa stal boj o Benátky. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. R. 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Pipin a Karol však zomreli skôr ako ich otec, a tak sa jediným dedičom ríše stal Ľudovít, čo na krátky čas zachovalo jej jednotu (→ Franská ríša).

Karol Veľký sa svojou zahraničnou i vnútornou politikou zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe (→ karolovská renesancia, → karolovská minuskula, → karolovské umenie), systém jeho vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov (v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru). Skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy (793). Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka), ktoré spravovali markgrófi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení vládcovi; začal sa uplatňovať lénny systém. Ríša bola rozdelená aj na cirkevné správne celky (arcibiskupstvá, biskupstvá, opátstva). Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo ap. upravovali kráľovské nariadenia kapituláre. Oznamovali ich kráľovskí poslovia so širokými právomocami (missi dominici), ktorí cestovali po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia (po celej ríši mali zriadené kráľovské dvorce; → falc), dal si vybudovať stále sídlo (falc) v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. stor. bol korunovačným miestom rímsko-nemeckých cisárov.

V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností (už počas života označovaný ako otec Európy, Pater Europae). R. 1165 ho na podnet Fridricha I. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za sv., rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karla Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napr. vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste (→ starofrancúzska hrdinská epika), z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo zač. 12. stor. o porážke Karolových vojsk v Roncesvallskom priesmyku (778).

Neskôr (až do súčasnosti) bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel. Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard (aj Einhard, Eginhardus). K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. stor., tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkéno od Majstra Teodorika v Kaplnke Sv. kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 – 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 – 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v tzv. Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 – 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni, *okolo 1496, †po 1528). K najvýznamnejším umeleckým dielam spájajúcim sa s Karolom Veľkým patrí aj zlatý Relikviár Karola Veľkého (1215) nachádzajúci sa v katedrále v Aachene, ktorý obsahuje jeho telesné pozostatky.

Od 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), jej nositeľom sa o. i. stal aj V. Havel (1991). Nadácia medzinárodnej Ceny Karola Veľkého mesta Aachen spolu s Európskym parlamentom udeľuje od 2008 Cenu Karola Veľkého pre mládež s cieľom podporovať rozvoj európskeho povedomia medzi mladými ľuďmi a ich účasť na projektoch európskej integrácie.

Karol Smelý, 10. 11. 1433 Dijon – 5. 1. 1477 Nancy — burgundský vojvoda (od 1467), syn Filipa III. Dobrého a Izabely Portugalskej (*1397, †1472). Pokračoval v politike svojho otca, počas ktorého vlády sa Burgundsko vyvíjalo ako samostatný štát. Jeho dvor bol podobne ako dvor jeho otca považovaný za stredisko dvorskej kultúry. Usiloval sa o zjednotenie a rozšírenie zdedených území, jeho cieľom bolo dosiahnuť pre Burgundsko (v tom čase bohatý štát ovládajúci celé Nizozemsko, časť Lotrinska a ďalšie územia Svätej rímskej ríše) štatút samostatného kráľovstva. Bojoval o Lotrinsko, čím by spojil svoje francúzske a nizozemské dŕžavy. Podporoval vysokú francúzsku šľachtu v odbojoch proti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI., uzatvoril spojenectvo s Anglickom a Habsburgovcami, jeho plány podporoval aj rímsky cisár Fridrich III. Jeho ambície rozširovať burgundské panstvo, zvyšovanie daní a drakonická tvrdosť vo vnútornej politike vyústili do viacerých povstaní (napr. 1474 v Alsasku). Napäté vzťahy s francúzskym kráľom Ľudovítom XI. prerástli do tzv. burgundských vojen (1473 – 77), počas ktorých bol Karol Smelý porazený v bitkách pri Grandsone (2. 3. 1476) a Murtene (22. 6. 1476) v dnešnom Švajčiarsku. Padol v bitke pri Nancy v boji so Švajčiarmi, ktorí boli podporovaní lotrinským vojvodom Reném II. (*1451, †1508). Zomrel bez mužských potomkov, jeho dcéra Mária Burgundská (*1457, †1482) sa stala manželkou Maximiliána I.

Karolovci — panovnícka dynastia vo Franskej ríši. Šľachtický rod pôvodom z Austrázie, ktorý vďaka bohatstvu nadobúdal v ríši čoraz väčší vplyv (podľa niektorých zdrojov im patrilo 123 panstiev okolo Másy a Rýna). Za vlády posledných Merovejovcov (obdobie tzv. lenivých kráľov), keď bola ríša rozdrobená a v úpadku, mali v rukách skutočnú moc Karolovci ako majordómovia (správcovia). Rozhodujúce postavenie si získala najmä pipinovská vetva rodu, ktorej predstavitelia sa uplatnili aj v cirkevnej sfére (3 biskupi).

Pipin II. Stredný, pôvodne majordóm Austrázie, zjednotil a ovládol celú ríšu, od Byzancie dobyl Ravennský exarchát. Jeho syn Karol Martel vykonával od 717 ako majordóm skutočnú vládu 26 rokov a zachránil Európu pred Arabmi, ktorých vytlačil z juž. Francúzska za Pyreneje. Jeho syn Pipin III. Krátky 751 zosadil z trónu posledného kráľa z dynastie Merovejovcov Childericha III. a pápež Štefan II. (III.) uznal v jeho osobe Karolovcov za legitímnu a dedičnú kráľovskú dynastiu vo Franskej ríši. Jej najvýznamnejší predstaviteľ Karol Veľký prijal ku kráľovskej hodnosti po korunovácii (800) aj titul rímskeho cisára. Úpadok dynastie sa začal Verdunskou zmluvou (843), podľa ktorej si jeho vnuci rozdelili ríšu na tri časti: západofranskú (Karol II. Holý), východofranskú (Ľudovít II. Nemec) a strednú (tzv. cisárske léno – Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko; → Lotaringia; Lotar I.) časť s tým, že na cisársku korunu bude mať nárok panovník strednej časti. Posledný významný člen dynastie Karol III. Tučný dočasne naposledy zjednotil ríšu (bol východofranským i západofranským kráľom a rímskym cisárom), ktorá sa však po jeho zvrhnutí (887) rozpadla na päť častí (následne rozdelené medzi Východofranskú ríšu a Západofranskú ríšu). Karolovci postupne vymreli v Itálii (875), v záp. časti (987, budúce Francúzsko), vo vých. časti (911, budúce Nemecko) a v Dolnom Lotrinsku (1006 alebo 1012).

Karolman, pred 715 – 17. 8. 754 Vienne — majordóm vo vých. časti Franskej ríše (741 – 747), najstarší syn Karola Martela, brat Pipina III. Krátkeho. Po otcovej smrti spolu s Pipinom odstránili z verejného života svojho nevlastného brata Grifa (†753), ktorý pochádzal z druhého manželstva Karola Martela, čím ho zbavili dedičných územných nárokov, a Karolman tak získal územie Austrázie, Alamánie (časť Východofranskej ríše obývaná Alamanmi) a Durínska. Vybudoval a zreformoval franskú cirkev. R. 746 potlačil povstanie Alamanov v Cannstatte (aj Kannstadt; dnes Bad Cannstatt, súčasť Stuttgartu), čím získal dovtedy samostatné vojvodstvo. Od 747 sa venoval predovšetkým duchovnému životu, od 750 žil v benediktínskom kláštore Montecassino, kde zložil aj mníšsky sľub. Jeho návrat do Franskej ríše bol 754 zmarený jeho bratom Pipinom III. Krátkym.

Karolman, 866 – 12. 12. 884 Les Andelys (dnes v dpt. Eure, región Haute-Normandie, Francúzsko) — západofranský kráľ (od 879) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Koktavého, brat Ľudovíta III. a Karola III. Jednoduchého. Po otcovej smrti (879) bol spolu so starším bratom Ľudovítom III. pomazaný za kráľa. Voľbu presadila napriek ich neplnoletosti skupina okolo arcibiskupa Hinkmara z Remeša proti plánu vyriešiť otázku nástupníctva povolaním východofranského (bavorského) kráľa Ľudovíta III. Mladšieho. R. 880 bratia uzatvorili v Amiense dohodu o rozdelení ríše a Karolman dostal vládu v Burgundsku a v Akvitánii. V obidvoch častiach ríše však medzi vysokou šľachtou prebiehali neustále zápasy o uchvátenie moci, resp. narastali tendencie odtrhnúť sa a vytvoriť samostatné domény (Dolné Burgundsko). Po smrti staršieho brata Ľudovíta (882) vládol Karolman formálne v celej ríši, posledné roky jeho vlády boli sprevádzané neúspešnými bojmi s Normanmi útočiacimi na sever ríše. Zomrel na následky zranení, ktoré utrpel na poľovačke.

Karolman, okolo 830 – september 880 Altötting, Bavorsko — kráľ Bavorska (876 – 879) a Itálie (877 – 879) z dynastie Karolovcov, najstarší syn Ľudovíta II. Nemca, brat Ľudovíta III. Mladšieho a Karola III. Tučného, otec Arnulfa Korutánskeho. R. 856 dostal do správy Bavorsko (údel franských následníkov trónu) a juhovýchodné hraničné marky (→ Karantánia) a zastupoval aj záujmy Východofranskej ríše v Itálii. R. 869 viedol neúspešné ťaženie proti veľkomoravskému kniežaťu Rastislavovi, 870 – 872 sa pokúšal o ovládnutie Veľkomoravskej ríše, franskú armádu (zloženú prevažne z Bavorov) však pri Dunaji porazili vojská Svätopluka I. (→ Veľká Morava). Po otcovej smrti (876) sa Karolman stal bavorským kráľom (vojvodom). Jeho bratanec, kráľ Itálie a rímsky cisár Ľudovít II. (*825, †875), ktorý nemal mužských potomkov, ho určil za svojho nástupcu, o cisársku korunu však musel bojovať so západofranským kráľom Karolom II. Holým (nevlastný strýko), ktorý bol úspešnejší. Cisársky trón však nezískal ani po jeho smrti, napriek tomu, že sa mu podarilo ovládnuť Itáliu (877 mu prisahali vernosť najvyšší veľmoži, ktorí ho vyhlásili za kráľa). R. 879 bol donútený pre chorobu odstúpiť a odovzdať vládu do rúk svojich bratov Ľudovíta III. Mladšieho (Bavorsko) a Karola III. Tučného (Itália).

Karolman, asi 751 – 4. 12. 771 Reims — franský kráľ (od 768) z dynastie Karolovcov, mladší syn Pipina III. Krátkeho, brat Karola Veľkého. Podobne ako jeho brat bol pomazaný pápežom Štefanom II. (III.) ako franský kráľ a po otcovej smrti (768) dostal ako ríšske údely Burgundsko, Alamániu (časť Východofranskej ríše obývaná Alamanmi), Provensalsko a Septimániu (dnes približne región Languedoc-Rousillon v juhovýchodnom Francúzsku). Po jeho predčasnej smrti sa jediným vládcom ríše stal jeho brat Karol Veľký.

Karol X., 9. 10. 1757 Versailles – 6. 11. 1836 Gorizia, Taliansko — francúzsky kráľ (1824 – 1830) z dynastie Bourbonovcov, najmladší brat Ľudovíta XVI. a Ľudovíta XVIII. Pôvodne gróf z Artois (d’Artois), počas Francúzskej revolúcie vodca ultrarojalistických skupín aristokracie v emigrácii. Po nástupe na trón (29. 5. 1825 korunovaný v Remeši; posledná korunovácia francúzskeho kráľa) sa usiloval o obnovu absolutizmu, pričom sa opieral o vysokú šľachtu a duchovenstvo, ktorým dal vyplatiť asi mld. frankov ako náhradu za majetky, o ktoré prišli počas revolučných rokov (dostali 20-krát vyššiu rentu ako pred 1790). V úsilí upevniť postavenie Francúzska v Stredomorí sa v máji 1830 pokúsil dobyť Alžírsko. Vydal kráľovské ordonancie (26. 7. 1830), na základe ktorých rozpustil parlament (anulované výsledky posledných volieb), ustanovil nový volebný poriadok a sprísnil cenzúru a policajný dozor. Masové nepokoje a prudký nesúhlas národa s jeho vnútornou politikou vyvolali 1830 Júlovú revolúciu, počas ktorej bol zvrhnutý z trónu a Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou na čele s Ľudovítom Filipom I. Odvtedy žil v exile (o. i. 1832 – 36 v Prahe).

Karol IX., 27. 6. 1550 Saint-Germain-en-Laye – 30. 5. 1574 Vincennes — francúzsky kráľ (od 1560) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, syn Henricha II., brat Františka II. a Henricha III. Počas neplnoletosti vládla jeho matka Katarína Mediciová a aj po prevzatí trónu bol pod jej silným vplyvom. R. 1562 vydala v jeho mene tolerančný edikt, ktorý mal zastaviť dlhotrvajúce náboženské nepokoje medzi hugenotmi a katolíkmi, vyvolal však otvorený konflikt (→ hugenotské vojny). Z obdivu k admirálovi G. de Colignymu sa začal prikláňať na protestantskú a protišpanielsku stranu. Ako slabý panovník bez vlastného názoru dal 1572 súhlas na vraždenie hugenotov, ktoré zorganizovali Guisovci (s podporou jeho matky) po svadbe jeho sestry Margaréty z Valois a Henricha III. Navarrského (→ Bartolomejská noc).

Karol VIII., 30. 6. 1470 Amboise – 7. 4. 1498 tamže — francúzsky kráľ (od 1483) z dynastie Valoisovcov, syn Ľudovíta XI. Počas neplnoletosti vládla ako poručníčka jeho sestra Anna Francúzska spolu s manželom Petrom z Beaujeu, vojvodom de Bourbon (*1438, †1503). Na začiatku vlády porazila vzburu vysokej šľachty, pre francúzsku korunu získala proti nárokom Maximiliána I. vojvodstvo Bretónsko (tzv. šialená vojna 1489 – 91). Po prevzatí vlády 1491 sa Karol oženil s dedičkou vojvodstva Annou Bretónskou (*1477, †1514). V záujme ukončiť vzájomné spory s cisárom Maximiliánom pristúpil k dohode a zmluvou zo Senlisu (1493) mu odstúpil Franche-Comté. R. 1494 začal vojenskú výpravu do Itálie, podarilo sa mu zmocniť Neapolska, pod tlakom tzv. benátskej ligy (Benátky, Miláno, Aragónsko, Habsburgovci a pápež) sa musel z územia stiahnuť. Jeho výprava však znamenala obrat vo vývoji európskej štátnej politiky a vo Francúzsku začiatok renesancie. Zomrel bezdetný, jeho nástupcom sa stal bratanec Ľudovít XII. z vedľajšej kráľovskej línie (dynastia Valoisovcov-Orleánskovcov).

Karol VII. Víťazný, 22. 2. 1403 Paríž – 22. 7. 1461 Mehun-sur-Yèvre (pri Bourges) — francúzsky kráľ (od 1422) z dynastie Valoisovcov, syn Karola VI. Milovaného, otec Ľudovíta XI. V roku 1418 bol po dobytí Paríža burgundským vojvodom Jánom I. Nebojácnym vyhnaný do Bourges (opovržlivo nazývaný aj "kráľ z Bourges"). Po otcovej smrti (1422) sa síce stal jeho nástupcom, bol však bez peňazí aj bez vojska a zostalo mu len malé územie južne od rieky Loiry, ktoré sa iba s problémami bránilo pred Angličanmi. V roku 1429 uveril poslaniu Jany z Arcu (nazývala ho dauphin), ktorá svojou charizmou a bojovými úspechmi dosiahla, že 14. 7. 1429 bol v Remeši korunovaný. V roku 1435 uzavrel spojenectvo s Burgundskom, čo prispelo k ukončeniu dlhoročného anglicko-francúzskeho konfliktu (1453; → storočná vojna) víťazstvom Francúzov (Angličania s výnimkou Calais stratili všetky dŕžavy na francúzskom území). Vo svojej zdevastovanej krajine sa mu podarilo upevniť vnútorné pomery, zreorganizoval štátnu správu a vojsko (vytvoril stálu armádu). Pragmatickou sankciou (1438 v Bourges) si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov. Po potlačení povstania vysokej šľachty na čele s jeho synom (→ praguerie) žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Karol VI. Milovaný, aj Šialený, 3. 12. 1368 Paríž – 21. 10. 1422 tamže — francúzsky kráľ (od 1380) z dynastie Valoisovcov, syn Karola V. Múdreho, otec Karola VII. Víťazného. Počas neplnoletosti (1380 – 88) vládli ako poručníci jeho traja strýkovia, burgundský vojvoda Filip II. Smelý, Ľudovít I., vojvoda z Anjou a Jean de Berry (Ján z Berry). Keď sa po páde z koňa (1392) začala u neho prejavovať duševná choroba, vlády sa ujal ako regent jeho brat Ľudovít I. Orleánsky, ktorého dal 1407 zavraždiť jeho bratanec, burgundský vojvoda Ján I. Nebojácny. Vnútorné nepokoje v krajine, ktoré boli vyvolané obavami z kráľovho zdravotného stavu, prerástli po zavraždení Ľudovíta I. Orleánskeho do otvorenej občianskej vojny medzi burgundskou a orleánskou stranou. Situáciu využil anglický kráľ Henrich V., ktorý si uplatnil nároky na francúzsky trón, čo viedlo k obnoveniu storočnej vojny. Po víťazstve Angličanov v krvavej bitke pri Azincourte (1415) pripadlo Henrichovi V. celé francúzske územie na sever od Loiry a Burgundsko sa stalo spojencom Angličanov. R. 1418 Ján I. Nebojácny dobyl Paríž a spojenectvo bolo potvrdené 1420 zmluvou z Troyes.

Karol V. Múdry, 21. 1. 1338 Vincennes – 16. 9. 1380 Nogent-sur-Marne (pri Paríži) — francúzsky kráľ (od 1364) z dynastie Valoisovcov, syn Jána II. Dobrého, starší brat Filipa II. Smelého, otec Karola VI. Milovaného. Počas väznenia svojho otca Angličanmi vládol ako regent (Charles; od 1356), v tom čase potlačil povstanie É. Marcela v Paríži a sedliacke povstanie jacquerie. R. 1360 uzatvoril s Anglickom mierovú zmluvu z Brétigny, podľa ktorej bol Ján II. Dobrý prepustený za cenu územných strát (Akvitánia, juhozápadné Gaskonsko). Po vypuknutí nových bojov s Angličanmi v rámci storočnej vojny sa mu vďaka vojenským a organizačným schopnostiam vojvodcu Bertranda Du Guesclin (*okolo 1320, †1380) podarilo dobyť väčšinu Angličanmi obsadeného francúzskeho územia. Na obranu Paríža dal ako súčasť opevnenia vybudovať pevnosť Bastila. Rozsiahlymi reformami (financie, správa, vojenstvo) položil základy fungovania ranonovovekej francúzskej monarchie. Bol veľmi vzdelaný, obklopoval sa učencami a odborníkmi. Zhromažďovaním kníh (jeho knižnica obsahovala vyše tis. zväzkov) položil základ všetkých neskorších kráľovských knižníc, z ktorých neskôr vznikla dnešná Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France) v Paríži.

Karol IV. Pekný, 1294 – 1. 2. 1328 Vincennes — francúzsky a navarrský kráľ (od 1322) z dynastie Kapetovcov, najmladší syn Filipa IV. Pekného, brat Ľudovíta X. a Filipa V. Dlhého, strýko rímskeho a českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., ktorý na jeho dvore vyrastal. Počas svojej vlády upevňoval štátnu správu, čo bolo zámienkou na zvyšovanie daní, 1324 vypovedal z krajiny Židov. Jeho sestra Izabela Francúzska (*1295, †1358, matka Eduarda III.) bola vydatá za anglického kráľa Eduarda II., ktorého zvrhnutie pomohol zorganizovať, a tým zabezpečil Izabele regentstvo. Zomrel bez mužského potomka, čím sa stal posledným mužským členom priamej línie Kapetovcov. Jeho dcéra Blanka (*1328, †1392) bola vydatá za orleánskeho vojvodu Filipa z Valois, ktorý sa stal (ako Filip VI.) zakladateľom dynastie Valoisovcov a francúzskym kráľom, hoci si na trón uplatňoval nároky aj jeho synovec, anglický kráľ Eduard III. (→ storočná vojna).

Karol III. Tučný, 839 – 13. 1. 888 Neudingen, dnes súčasť Donaueschingenu, Bádensko-Württembersko (zavraždený) — východofranský (876 – 887), italský (od 879) a západofranský kráľ (885 – 887) a rímsky cisár (881 – 887) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Nemca, brat Karolmana (*okolo 830, †880) a Ľudovíta III. Mladšieho. R. 876 bol vyhlásený za kráľa Alamánie (časť Východofranskej ríše), 879 sa stal panovníkom Itálie ako dedič svojho brata Karolmana. V januári 881 bol pápežom Jánom VIII. korunovaný za cisára, na trón nastúpil po smrti brata Ľudovíta (882) a ešte raz na krátky čas zjednotil záp. a vých. časť Franskej ríše Karola Veľkého (s výnimkou Dolného Burgundska). Musel čeliť útokom Normanov na sev. pobrežie, obrana však bola neúspešná. R. 887 bol Arnulfom Korutánskym zosadený a poslaný do vyhnanstva, čím sa rozpad karolovskej ríše začatý Verdunskou zmluvou dovŕšil aj v praxi.

Karol III. Jednoduchý (Simplex), 17. 9. 879 – 7. 10. 929 Péronne (dnes v departemente Somme, región Pikardia) — západofranský kráľ (893/898 – 923) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Koktavého, nevlastný brat Ľudovíta III. a Karolmana (*866, †884), otec Ľudovíta IV. R. 893 bol časťou šľachty a s podporou arcibiskupa zvolený za protikráľa (korunovaný v Remeši) vládnuceho kráľa Oda Parížskeho. Následná vojna medzi obidvoma kráľmi však nepriniesla jednoznačné výsledky a obidvaja panovníci uzatvorili dohodu, podľa ktorej bol Karol uznaný za Odovho nástupcu. Po Odovej smrti 898 dosiahol na dvorskom sneme v Remeši všeobecné uznanie v Západofranskej ríši. Jeho skutočná moc však bola zúžená len na územie medzi Loirou a Seinou, v jednotlivých regiónoch dnešného Francúzska vládli veľmoži podľa vlastných pravidiel. R. 911 po porážke Normanov Robertom z Neustrie (neskorší protikráľ Róbert I.) a Burgunďanmi bol ich vodca Rollo nútený prijať kresťanstvo a Karol mu udelil léno okolo Rouenu a na pravom dolnom toku Seiny, ktoré sa neskôr začalo nazývať Normandia. R. 912 si podriadil Lotaringiu, ktorú 912/913 ubránil pred útokmi východofranského kráľa Konráda I. Zmluvou s východofranským kráľom Henrichom I. Vtáčnikom podpísanou pri Bonne (921) si zabezpečil vých. hranice ríše, musel však bojovať so šľachtickou opozíciou, ktorá 922 zvolila za jeho protikráľa Róberta I. R. 923 bol v bitke pri Soissons porazený (Róbert I. padol) a po krátkom úteku do Lotaringie zajatý, zomrel vo väzení.

Karol II. Holý, aj Lysý, 13. 6. 823 Frankfurt nad Mohanom – 6. 10. 877 Avrieux, Savojsko, Francúzsko — prvý kráľ Západofranskej ríše (od 840/843) a rímsky cisár (od 875) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta I. Pobožného (z druhého manželstva), vnuk Karola Veľkého, nevlastný brat Lotara I., Ľudovíta II. Nemca a Pipina I. (*okolo 797, †838). Ešte pred Karolovým narodením v úsilí udržať jednotu Franskej ríše vydal Ľudovít I. Pobožný kapitulárium o usporiadaní ríše (Ordinatio imperii, 817), v ktorom vládu v ríši rozdelil medzi svojich troch synov z prvého manželstva: korunu mal dostať najstarší syn (Lotar I.) a ďalší dvaja (Pipin I. a Ľudovít II. Nemec) sa mali stať správcami určených území. Toto ustanovenie však napokon zrušil a pravdepodobne s cieľom dať vládu nad ríšou Karolovi mu 829 zveril (vtedy mal len 6 rokov) vládu nad územím Austrázie a časťou Burgundska (pod dozorom starších bratov), 839 nad Neustriou a ďalšími časťami Burgundska. To vyvolalo medzi bratmi rozpory sprevádzané bojmi, ktoré sa ešte zväčšili po otcovej smrti (840). R. 841 Karol s Ľudovítom v bitke pri Fontenoy (neďaleko Auxerre; tzv. bitka troch dedičov) porazili Lotara. R. 842 uzavrel Karol spojenectvo s Ľudovítom (→ Štrasburské prísahy) a 843 prinútili Lotara podpísať Verdunskú zmluvu, ktorá definitívne rozdelila Franskú ríšu. Karol ňou získal záp. časť ríše (→ Západofranská ríša, neskôr Francúzske kráľovstvo). Ako jej vládca musel čeliť početným nájazdom Vikingov, ale aj odbojnej domácej šľachte. Po smrti Lotara II. (869; nástupca Lotara I.) obsadil Lotaringiu, podľa zmluvy z Meerssenu (870) sa však musel jej vých. polovice vzdať v prospech Ľudovíta II. Nemca. R. 875 (po smrti cisára Ľudovíta II., *825, †875; najstarší syn Lotara I.) bol v Ríme korunovaný za cisára, získal aj trón Itálie a k svojej ríši pripojil Provensalsko. Počas jeho vlády bol dovŕšený proces feudalizácie, začal sa rozvíjať lénny systém, vytvárali sa veľké rodové kniežatstvá. Podporoval rozvoj vzdelanosti a činnosť dvorských skriptórií, v ktorých v tom čase vzniklo viacero významných iluminovaných rukopisov kódexov, niektoré z nich aj na jeho objednávku (→ karolovské umenie).

Karol I. z Anjou [-žu], marec 1226 – 7. 1. 1285 Foggia, pochovaný v Neapole — neapolsko-sicílsky kráľ (od 1266) z rodu Kapetovcov, zakladateľ dynastie Anjouovcov, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., brat Ľudovíta IX. Svätého, otec Karola II. z Anjou. R. 1245 dostal grófstva Anjou a Maine a sobášom (1246) s Beatrix, dedičkou grófa Raimonda Berengara V., získal aj Provensalsko. R. 1248 – 54 sa spolu s bratmi zúčastnil 7. križiackej výpravy (do Egypta). V mocenskom zápase o sicílsky trón získal aj podporu pápeža Klementa IV. a rímskeho obyvateľstva. R. 1266 (6. jan.) bol v Ríme korunovaný a 26. 2. porazil v bitke pri Benevente dovtedajšieho sicílskeho a rímskeho kráľa Manfréda z dynastie Štaufovcov. R. 1268 v bitke pri Tagliacozze zvíťazil aj nad jeho nástupcom Konradinom, čím dynastia Štaufovcov vymrela po meči.

R. 1267 sa po boku brata, francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., zúčastnil 8. križiackej výpravy a po jeho smrti (1270) sa ujal velenia. Počas expanzie na Balkán získal 1267 Achájske kniežatstvo (v dnešnom Grécku), ktoré nikdy nenavštívil, bol vymenovaný za ríšskeho vikára a stal sa hlavou toskánskych guelfov. R. 1272 sa po ovládnutí časti územia vyhlásil za albánskeho kráľa, 1277 si prisvojil titul jeruzalemského kráľa. V tom období bol na vrchole moci, ktorú upevňoval aj premyslenou sobášnou politikou. Jeho expanzívna zahraničná politika (a s tým súvisiace nadmerné zvyšovanie daní), ako aj odmietanie vlády cudzinca na tróne vyústili 1282 na Sicílii do krvavého povstania (→ sicílske nešpory). Za sicílskeho kráľa bol v Palerme v septembri 1282 vyhlásený aragónsky kráľ Peter III. Veľký, vojnová výprava proti Aragónsku nebola úspešná a Karol sa musel zmieriť s oklieštením územia na Neapolské kráľovstvo.

karmaňola [vl. m.], fr. carmagnole — krátky mužský kabát, pôvodne súčasť sedliackeho odevu v talianskom regióne Piemont (nazvaný podľa mesta Carmagnola), rozšírený aj v juž. Francúzsku. Bol zhotovený z tmavého súkna, mal rovný preložený golier a široké chlopne. Obliekal sa na bielu košeľu, niekedy aj na holé telo. Patrili k nemu voľné nohavice nad členky (pantalóny) a frýgická čiapka s kokardou. Počas Francúzskej revolúcie sa stal typickým odevom mestskej chudoby (→ sansculotti). Podľa karmaňoly je nazvaná aj La Carmagnole, anonymná pieseň z obdobia Francúzskej revolúcie. Rozšírila sa 1792 po zosadení kráľa Ľudovíta XVl. (spievala sa a tancovala počas popráv okolo gilotíny), stala sa hymnou ozbrojených sansculottov a rovnocenne sa zaradila k revolučným piesňam, ako sú Ça ira a Marseillaisa. Originálny text sa vyznačuje sarkastickým opisom osudu kráľa a kráľovnej Márie Antoinetty, ktorí majú v piesni posmešné prezývky Monsier Veto a Madame Veto (v narážke na ustavičné využívanie práva veta proti rozhodnutiam revolučného Zákonodarného zhromaždenia). Neskôr Napoleon I. Bonaparte spievanie piesne zakázal.

karbonári, tal. carbonari — príslušníci tajných revolučných organizácií, ktoré vznikli na zač. 19. stor. v Taliansku pod ideovým vplyvom slobodomurárov. Prvý spolok karbonárov vznikol pravdepodobne 1806 v Neapole. Spočiatku bola ich činnosť zameraná proti francúzskej okupácii, po 1815 proti systému Svätej aliancie a nadvláde Rakúska v sev. Taliansku. Karbonárske bunky, tzv. venty, vznikali na celom území Talianska, nepredstavovali však jednotné myšlienkové hnutie, ich zloženie bolo veľmi rôznorodé (dôstojníci, liberálni šľachtici, študenti, obchodníci, farmári). Spoločným cieľom bolo dosiahnuť jednotné a nezávislé Taliansko a prijať ústavu. Karbonári stáli na čele revolúcií v Neapole (1820) a v Piemonte (1821). Napriek pomerne vysokému počtu členov nedokázali získať širšiu verejnosť, pripravili však cestu na vznik talianskeho oslobodzovacieho hnutia Risorgimento. Zač. 30. rokov 19. stor. ich význam poklesol, väčšina karbonárov sa pripojila k hnutiu G. Mazziniho Mladé Taliansko.

Organizačné formy a skúsenosti talianskych karbonárov prevzali aj karbonári (utečenci z Neapola a severotalianskych miest) vo Francúzsku (fr. charbonniers), ktorí zakladali tajné krúžky namierené proti bourbonovskému reštauračnému režimu. Francúzski karbonári organizovali sprisahania a viaceré neúspešné povstania (napr. 1822 v La Rochelle), ktoré podnietili revolučné nálady pred vypuknutím Júlovej revolúcie.

Kapetovci — francúzska kráľovská dynastia vládnuca v priamej línii na území dnešného Francúzska 987 – 1328. Zakladateľ dynastie Hugo Kapet z rodu Róbertovcov (vnuk západofranského kráľa Róberta I.) dostal prímeno podľa kapucne (lat. cappa) na krátkom plášti, ktorú nosil (odtiaľ názov kráľovského rodu). Róbertovci v boji o francúzsku korunu s vládnucou dynastiou Karolovcov postupne získavali politické výhody a po smrti posledného Karolovca, západofranského kráľa Ľudovíta V., bol 987 Hugo Kapet v Remeši (Reims) korunovaný za kráľa. Zohral významnú úlohu pri vytváraní stredovekého Francúzska; hoci jeho kráľovská doména bola pôvodne nepatrná, podstatne ju rozšíril (Île-de-France, Fr. Vexin, Orleánsko), k čomu prispeli jeho rafinovaná sobášna politika a podpora zo strany cirkvi.

Jeho potomkovia a nástupcovia postupne získavali moc nad ďalšími lénnymi územiami (Burgundsko, Anjou, Artois, Vermandois), sobášmi s dedičkami veľkých feudálov získali Provensalsko, Bretónsko, Toulouse a Champagne. Od obdobia vlády Ľudovíta VI. Tučného sa dynastia Kapetovcov upevňovala, predstavovala zjednocujúce puto všetkých oblastí a francúzski králi sa stali skutočnými predstaviteľmi rodiaceho sa francúzskeho národa. Počas vlád Filipa II. Augusta, Ľudovíta IX. Sv., a najmä Filipa IV. Pekného pretrvával vo Francúzsku mocenský rozmach. R. 1328 smrťou Karola IV. Pekného vymrela najstaršia a hlavná vetva rodu Kapetovcov. Jeho vedľajšie vetvy (Valoisovci, Valoisovci-Orleánskovci, Bourbonovci) vládli vo Francúzsku s výnimkou obdobia 1792 – 1814 až do 1848 (počas Francúzskej revolúcie bol Ľudovít XVI. 1793 odsúdený na smrť a popravený ako občan Kapet). Členovia vedľajších vetiev (Anjouovci, Bourbonovci) nastúpili na trón vo viacerých európskych krajinách (Neapolské kráľovstvo, Sicília, Navarra, Uhorsko, Poľsko, Portugalsko), v súčasnosti vládnu v Španielsku (Felipe VI., *1968) a fakticky aj v Luxembursku (Henri, *1955).

Kapetovci, polotučne sú uvedení panujúci členovia rodu, znakom » príslušníci rodu Róbertovcov, priami predchodcovia Kapetovcov.

Jospin [žospen], Lionel, 12. 7. 1937 Meudon — francúzsky politik. Pôvodne úradník na ministerstve zahraničných vecí a vysokoškolský učiteľ. R. 1971 vstúpil do Socialistickej strany (Parti socialiste, PS). Po zvolení F. Mitterranda za francúzskeho prezidenta 1981 – 88 generálny tajomník PS a súčasne poslanec Národného zhromaždenia. R. 1988 – 92 minister školstva a výchovy. R. 1995 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách (tesne nad ním zvíťazil J. Chirac). R. 1995 – 97 opäť generálny tajomník PS. Po víťazstve ľavice v parlamentných voľbách 1997 – 2002 predseda vlády. R. 2002 opäť neúspešne kandidoval na úrad prezidenta.

Ján I. Nebojácny, fr. Jean sans Peur, 28. 5. 1371 Dijon – 10. 9. 1419 Montereau-Fault-Yonne, departement Seine-et-Marne — burgundský vojvoda (od 1404), syn Filipa II. Smelého, otec Filipa III. Dobrého. Ako gróf z Nevers sa zúčastnil v rámci križiackej výpravy bitky pri Nikopole (1396). Počas bojov o francúzsky trón po smrti Karola VI. (1404) dal zákerne zavraždiť svojho bratanca (pretendenta kráľovského titulu) Ľudovíta Orleánskeho. Vzápätí vypukla občianska vojna medzi burgundskou stranou na čele s Jánom a orleánskou stranou na čele s grófom Bernhardom VII. d’Armagnac (→ storočná vojna). Po porážke Francúzov v bitke pri Azincourte (1415) sa spojil s anglickým kráľom Henrichom V. (a so svojou milenkou, francúzskou kráľovnou Izabelou Bavorskou) a 1418 dobyli Paríž. O rok nato bol zabitý priateľom dauphina (budúci kráľ Karol VII.) Tannenguym III. du Chastel (*1369, †1449).

jacquerie [žakri] — veľká sedliacka vzbura proti šľachte v sev. a str. Francúzsku v máji-júni 1358 počas storočnej vojny. Vypukla ako reakcia na neúnosné daňové zaťaženie počas prebiehajúcej vojny, ktorá sa v prvej fáze vyvíjala pre Francúzsko neúspešne. Spustošenie a vyľudnenie vidieka spôsobené okrem bojov a nájazdov anglických, španielskych a i. žoldnierov najmä morovou epidémiou však nebránilo šľachte zvyšovať jej nároky. Vzbura vypukla 21. 5. 1358 v Compiègne v Pikardii a rýchlo sa šírila. Sedliaci pod vedením G. Cala napádali šľachtické sídla, vypaľovali, rabovali a zabíjali. V priebehu niekoľkých týždňov sa šľachta zmobilizovala a pod vedením budúceho francúzskeho kráľa Karola V. Múdreho a navarrského kráľa Karola Zlého 9. 6. 1358 vzburu definitívne porazila v bitke pri Meaux. Vodcovia a účastníci vzbury boli tvrdo potrestaní (asi 20 tis. zabitých). Názov je pravdepodobne odvodený z posmešného francúzskeho pomenovania sedliaka Jacques (nosili jacque – stredoveký kabát) alebo Jacques Bonhomme (Kubo Prostáčik).

Chilperich I., 539 – 584, pochovaný v Saint-Germain-des-Prés, Paríž — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Chlotara I., otec Chlotara II. Od 561 kráľ Neustrie s centrom v Soissons. Jeho manželka Galswintha bola dcéra vizigótskeho kráľa Athanagilda a sestra Brunhildy, manželky jeho brata Sigiberta I., kráľa Austrázie. Chilperich dal Galswinthu zavraždiť, aby sa mohol oženiť s vedľajšou ženou Fredegundou. Brunhilda v snahe pomstiť svoju sestru vyvolala krvavú vojnu medzi obidvoma bratmi, v ktorej bol Sigibert porazený a zavraždený (†575). Chilperich bol tiež zabitý neznámym vrahom, nie je však isté, či ho najala Brunhilda alebo Fredegunda (kronikár Gregor Toursky).

Childerich III., ? — 754 Saint-Bertin (pri Saint-Omer) — franský kráľ (743 – 751), posledný z dynastie Merovejovcov. Na trón bol ako maloletý dosadený Pipinom III. Krátkym, ktorý ho však už 751 zosadil, dal zatvoriť do kláštora Saint-Bertin a sám sa oficiálne ujal vlády.

Childerich II., okolo 655 – 675 Rouen, pochovaný v Saint-Germain-des-Prés, Paríž (jeho hrob bol objavený 1656) — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika II., otec Chilpericha II. Od 662 formálne vládol v Austrázii, po smrti staršieho brata Chlotara III. (673) v celej Franskej ríši.

Childebert II., 6. 4. 570 – 596 — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Sigiberta I. a Brunhildy, otec Teudeberta II. a Teodoricha II. Po otcovej smrti (575) sa stal kráľom Austrázie, od 592/593 súčasne kráľ Burgundska (po smrti strýka Guntrama, ktorý ho po smrti vlastných potomkov adoptoval za syna), vládla však za neho ako regentka matka.

Childebert I., okolo 497 – 23. 12. 558 — franský panovník z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika I. a Chrodechildy. Po otcovej smrti (511) dostal severnú časť Franskej ríše, ktorej centrom bol Paríž. R. 524 po smrti svojho brata Chlodomera (bol zabitý v boji s Burgundmi) získal aj územie okolo rieky Loira a 534 časť Burgundska, 536 pripojil k Franskej ríši Provensalsko (dovtedy súčasť Ostrogótskej ríše). Ako panovník nad podstatnou časťou ríše mal výrazný mocenský vplyv aj na menších franských vládcov (t. j. s menším územím). V Paríži založil benediktínsky kláštor (od 9. stor. nazývaný Saint-Germain-des-Prés), v ktorom bol pochovaný (neskôr tam boli pochovávaní aj ďalší Merovejovci).

Cheysson [šeson], Claude, 13. 4. 1920 Paríž – 15. 10. 2012 tamže — francúzsky diplomat a politik. R. 1948 vstúpil do diplomatických služieb a na ministerstve zahraničných vecí postupne pôsobil v rôznych funkciách. R. 1957 – 65 generálny tajomník komisie pre technickú spoluprácu a rozvoj v Afrike, 1966 – 69 veľvyslanec v Indonézii. R. 1973 – 81 a 1985 – 89 európsky komisár pre rozvojovú politiku, rozpočet a finančnú kontrolu. Od 1974 člen Socialistickej strany (Parti socialiste, PS). R. 1981 – 84 minister zahraničných vecí.

Chautemps [šotan], Camille (Gabriel), 1. 2. 1885 Paríž – 1. 7. 1963 Washington — francúzsky právnik a politik. Člen radikálno-socialistickej strany (Parti radical et radical-socialiste, PRR-RS), za ktorú bol od 1919 poslancom. Od 1924 pôsobil na rôznych postoch v koaličných vládach medzivojnového obdobia (o. i. 1925 minister spravodlivosti, viackrát minister vnútra). R. 1930 (február – marec), 1933 – 34 a 1937 – 38 predseda vlády. R. 1938 – 40 podpredseda vlády É. Daladiera a 1940 P. Reynauda. Po anexii Francúzska nacistickým Nemeckom krátko minister vlády H. Ph. Pétaina (→ vichyjský režim). Už v júli 1940 však odišiel oficiálne na misiu do USA, kde zostal žiť do smrti. Po 2. svetovej vojne ho francúzsky súd v neprítomnosti odsúdil za kolaboráciu.

Châtillon-sur-Seine [šatijon sürsen] — mesto vo Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Côte-d’Or na hornom toku Seiny asi 40 km od jej prameňa; 7-tis. obyvateľov (2009). Od 10. stor. súčasť Burgundského vojvodstva, centrum a sídlo prvých vojvodov. Počas Francúzskej revolúcie hlavné mesto okresu, neskôr departementu Côte-d’Or. V záverečnej fáze protinapoleonských vojen sa tam 5. 2. – 18. 3. 1814 konali rokovania medzi Napoleonom I. Bonapartom (zastupoval ho Armand Augustin Louis de Caulaincourt; *1773, †1827) a koaličnými veľmocami (Rakúsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Prusko) o podmienkach mieru. Francúzsku boli ponúknuté hranice z 1792, Napoleon I. Bonaparte však požadoval tzv. prirodzené hranice (vzhľadom na svoje momentálne vojenské úspechy), čo spôsobilo stroskotanie rokovaní. R. 1871 mesto vyhorelo a následne bolo prestavané. Počas 2. svetovej vojny (15. 6. 1940) bola jeho časť zničená bombardovaním.

Stavebné pamiatky: kostol Saint-Vorles (10. – 16. stor.), kostol Saint-Pierre (12. stor.), renesančné hrazdené meštianske domy. V tamojšom archeologickom múzeu Musée du Châtillonnais, ktoré sídli v ranorenesančnom šľachtickom sídle (La maison Philandrier) z konca 15. stor., sa nachádza poklad z Vix.

Champagne [šampaň] — historické územie v severnom Francúzsku. Názov je odvodený z latinského Campaniae. V staroveku bola oblasť osídlená keltskými kmeňmi, 54 pred n. l. Caesarom pripojená ku Galii, v rámci správnych reforiem cisára Augusta sa severná časť stala súčasťou provincie Gallia Belgica a južná časť provincie Gallia Lugdunensis. V období sťahovania národov sa územie Champagne stalo predmetom mocenského záujmu Frankov a Burgundov, začiatkom 6. stor. súčasťou Franskej ríše ako vojvodstvo (Ducatus Campaniae). Od 10. stor. patrilo grófom z Troyes a Blois, ktorí sa považovali za priamych potomkov dynastie Karolovcov. Už od začiatku 11. stor. moc miestnych grófov, ktorí boli suverénnymi vládcami v celom severovýchodnom Francúzsku a ich vplyv sa posunul aj na východ (Bar-sur-Aube, Vitry), prevyšovala moc francúzskych kráľov. V 12. – 14. stor. bolo Champagne jedným z najvýznamnejších stredísk obchodu v západnej Európe. R. 1234 sa dynasticky spojilo s kráľovstvom Navarra. Sobášom jeho dedičky Johanny s neskorším francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným (1284) sa stalo doménou francúzskych kráľov. Po vymretí Kapetovcov prešli dedičské nároky na vládnucu dynastiu Valoisovcov (vetva d’Evreux), 1361 sa územie Champagne stalo definitívne súčasťou francúzskej koruny. Administratívne patrí jeho väčšia časť do metropolitného regiónu Grand Est.

Chambordska zmluva [šambór-] — spojenecká dohoda medzi ríšskymi protestantskými kniežatami a francúzskym kráľom Henrichom II. namierená proti rímsko-nemeckému cisárovi Karolovi V., podpísaná 15. 1. 1552 na zámku Chambord. Cieľom ríšskych kniežat v čase prebiehajúcej vojny medzi Francúzskom a Habsburgovcami bolo prostredníctvom spojených síl zabezpečiť odrezanie cisárskych vojsk od Nizozemska a dosiahnuť spojenie s Francúzskom na Rýne. Francúzi podľa dohody získali (za značné finančné subsídie) mestá Toul, Verdun a Cambrai s tým, že nebudú narúšať ríšske práva a slobody (napriek tomu však ťažili z náboženských rozporov medzi katolíkmi a protestantmi).

Chaban-Delmas [ša- -ma], Jacques, pôvodne Jacques Delmas, 7. 3. 1915 Paríž – 10. 11. 2000 tamže — francúzsky právnik a politik. V období 2. svetovej vojny pôsobil na ministerstve financií vichyjského režimu, pracoval vo francúzskom odbojovom hnutí pod krycím menom Chaban (po vojne si formálne zmenil meno na Chaban-Delmas). Podľa nariadení generála Ch. de Gaulla koordinoval vojenské akcie proti nemeckým okupantom, v auguste 1944 sa ako brigádny generál zúčastnil vedenia akcií počas parížskeho povstania. Od 1946 (s prerušeniami) poslanec Národného zhromaždenia, 1947 – 77 a 1983 – 95 starosta mesta Bordeaux. Patril k najpoprednejším gaullistom, od 1947 vedúci člen Združenia francúzskeho ľudu (RPF), ktorého pokračovateľkou sa od 1953 pod jeho vedením stala strana sociálnych republikánov. V období Štvrtej republiky viackrát minister, na jej sklonku 1957 – 58 minister obrany. Po návrate de Gaulla k moci a po vzniku Piatej republiky (1958) spoluzakladateľ Zväzu pre novú republiku (UNR) a po voľbách 1959 – 69 predseda Národného zhromaždenia. R. 1969 – 72 predseda vlády. R. 1974 bol v prezidentských voľbách ako kandidát gaullistov porazený V. Giscardom d’Estaingom. V období 1978 – 81 a 1986 – 88 opäť predseda Národného zhromaždenia.

Hugo Veľký, okolo 895 – 16. 6. 956 Dourdan, departement Essonne — francúzsky vojvoda (dux francorum) a gróf Paríža (od 923) z rodu Róbertovcov, syn Róberta I., synovec Oda Parížskeho, otec Huga Kapeta. Od 914 bol francúzskym kráľom Karolom III. Jednoduchým schválený za následníka všetkých pôct a dŕžav svojho otca. Po otcovej smrti, ktorý bol 922 – 23 protikráľom Karola III. Jednoduchého a následne v tom istom roku zomrel (923), neuznal kandidatúru svojho švagra Rudolfa Burgundského (manžel jeho sestry Emmy) na francúzsky trón. Hugo Veľký patril k najväčším feudálnym vlastníkom tej doby, vlastnil rozsiahle územie medzi riekami Loira a Seina (s výnimkou Normandie). Po smrti bezdetného Rudolfa Burgundského (936) podporoval kráľovskú dynastiu Karolovcov a pomohol dosadiť na francúzsky trón jej pretendenta Ľudovíta IV., ktorý bol dedičom Karola III. Jednoduchého. Za svoju podporu získal Burgundsko, už 940 sa však s Ľudovítom IV. dostal o toto územie do sporu. R. 948 bol Hugo Veľký na synode v Ingelheime odsúdený a pod hrozbou exkomunikácie donútený Ľudovíta IV. odškodniť. Prímerie medzi nimi sprostredkoval až 953 nemecký cisár Oto I. Veľký (brat tretej Hugovej manželky Hadwigy). Po smrti Ľudovíta IV. (954) podporil Hugo Veľký nástupníctvo jeho syna Lotara II. na francúzsky trón, začo od Gerbergy, vdovy po Ľudovítovi, ktorá bola sestrou jeho manželky Hadwigy, získal právo používať titul vojvoda Burgundska a Akvitánie (hoci obidva tituly používal už od 923).

Hugo Kapet, okolo 940 – 24. 10. 996 Paríž — francúzsky kráľ (od 987), zakladateľ dynastie Kapetovcov. Pochádzal z rodu Róbertovcov, syn Huga Veľkého, otec Róberta II. Pobožného. Prímeno Kapet dostal podľa kapucne na krátkom plášti, ktorý nosil. Od 960 francúzsky vojvoda (dux francorum), titul mu bol dedične udelený kráľom Lotarom II. Po vymretí dynastie Karolovcov Ľudovítom V. (987) bol na podnet remešského arcibiskupa Adalbera (*okolo 925, †989) zvolený za francúzskeho kráľa a následne korunovaný; pomazaním v Remeši (Reims) založil dlhoročnú tradíciu. Nemal však veľkú moc, ovládal len územie v okolí Paríža, zvyšok krajiny bol v tom čase v rukách veľmožov, ktorých moc sa rovnala kráľovskej moci.

hugenotské vojny [üge-] — náboženské vojny vo Francúzsku 1562 – 98 medzi katolíkmi a protestantmi, hugenotmi. Boli motivované nielen nábožensky, ale najmä mocenskopoliticky, vyplnili takmer celú 2. polovicu 16. stor. a spôsobili v krajine chaos a spoločenský i hospodársky úpadok. Na stranu hugenotov sa pridali najmä mestá (okrem Paríža), ako aj časť vplyvnej vysokej šľachty (Henri I., princ de Condé; admirál G. de Coligny; Henrich III. Navarrský), zahraničnopoliticky boli podporovaní Anglickom, Nizozemskom a niektorými nemeckými kniežatstvami. Na čele katolíckej strany stál rod Guisovcov s privysokými mocenskými ambíciami a silným vplyvom na francúzsku kráľovskú rodinu, ktorý bol v spojenectve so Španielskom. Z iniciatívy Kataríny Mediciovej, ktorá vládla ako regentka za svojho syna Karola IX., bol 1562 vydaný tolerančný edikt, ktorý však vyvolal začiatok otvoreného nepriateľstva medzi hugenotmi a katolíkmi. K prvej hugenotskej vojne (1562 – 63) dal prvotný impulz vojvoda František I. de Guise vyvraždením hugenotov 1. 3. 1562 pri ich bohoslužbe v meste Vassy. Napriek tomu, že vojna sa pre hugenotov vyvíjala nepriaznivo, mierom z Amboise 1563 získali právo vykonávať náboženské obrady na určených miestach. Druhá hugenotská vojna (1567 – 68) nepriniesla zmenu, tretiu hugenotskú vojnu (1568 – 70) ukončil mier zo Saint-Germain-en-Laye 1570, ktorý rozšíril náboženské slobody hugenotov. Na znak zmierenia medzi obidvoma stranami bol dohodnutý sobáš medzi Margarétou z Valois (Margot) a Henrichom III. Navarrským. Po svadbe (23. 8. 1572), na ktorej sa v Paríži zhromaždil výkvet hugenotskej šľachty, bola na hugenotov zorganizovaná krvavá masakra (→ Bartolomejská noc). Udalosti viedli k štvrtej (1572 – 73) a piatej hugenotskej vojne (1574 – 76), v ktorej sa situácia priaznivejšie vyvíjala pre hugenotov a mierom z Beaulieu (Beaulieu-lès-Loches) 1576 získali náboženské slobody a prístup do úradov. Odpoveďou katolíckej strany bolo založenie Svätej ligy pod vedením vojvodu Henricha I. de Guise, ktorá mala za cieľ s podporou Španielska definitívne hugenotov zničiť. Šiesta (1576 – 77) a siedma hugenotská vojna (1579 – 80) mali charakter občianskej vojny a boli sprevádzané početnými povstaniami, krajina trpela nedostatkom a chaosom. R. 1585 kráľ Henrich III. zrušil pod nátlakom vojvodu Henricha I. de Guise ediktom z Nemours hugenotom všetky dosiaľ získané práva, čo sa stalo príčinou vypuknutia ôsmej hugenotskej vojny (1585 – 89) nazývanej aj vojna troch Henrichov (Henrich III., Henrich I. de Guise, Henrich III. Navarrský). Francúzsky kráľ Henrich III., lavírujúc medzi obidvoma tábormi, dal v decembri 1588 podnet na zavraždenie vojvodu de Guise, v auguste 1589 sa však sám stal obeťou vraždy, čím vymrel rod Valoisovcov. Dedičom francúzskeho trónu sa tak stal vodca hugenotov Henrich III. Navarrský (francúzsky kráľ ako Henrich IV.), ktorý si však musel korunu vybojovať počas deviatej hugenotskej vojny (1589 – 98). V boji proti Svätej lige dosiahol významné víťazstvá v bitkách pri Arques-la-Bataille (1589) a Ivry-la-Bataille (1590). V snahe zabezpečiť jednotu a dosiahnuť všeobecné uznanie prestúpil 1593 na katolícku vieru a 1594 sa mu podarilo dobyť aj katolícky Paríž. Obdobie hugenotských vojen sa skončilo 1598 vydaním Nantského ediktu.

hugenoti [üge-] — označenie francúzskych protestantov, prívržencov kalvinizmu, ktorý sa vo Francúzsku rozšíril asi v polovici 16. stor. Pôvod názvu hugenoti je nejasný, najčastejšie je odvodzovaný z nemeckého Eidgenossen (sprisahaní). Hugenoti svoje vierovyznanie prvýkrát sformulovali 1559 na prvej národnej synode v Paríži (Confessio Gallicana). Podľa princípov kalvinizmu odmietali autoritu pápeža i koncilov, neuznávali cirkevnú hierarchiu a svoju cirkev organizovali systémom obcí na čele so staršími. Medzi hugenotov patrili predstavitelia všetkých vrstiev spoločnosti vrátane najvyššej šľachty (Bourbonovci, de Condé, G. de Coligny), čo dokazuje, že nešlo len o náboženské, ale aj o mocenskopolitické záležitosti. Najväčší počet hugenotov žil na juhu Francúzska, kde tradične vládla nedôvera k parížskemu dvoru a jeho politike. Po tzv. sprisahaní v Amboise (1560), ktorým sa hugenotská šľachta neúspešne pokúsila presadiť svoj vplyv na dvore, sa začala vlna prenasledovania hugenotov. Úsilie hugenotov obhájiť proti katolíkom nielen svoje vierovyznanie, ale aj občianske a politické práva, viedla k dlhoročným krvavým náboženským vojnám (→ hugenotské vojny). Po pokuse katolíckej strany 1572 definitívne zlikvidovať hlavné jadro hugenotov (→ Bartolomejská noc) vytvorili hugenoti z južného Francúzska fakticky nezávislé územie. Ich postavenie sa dočasne skonsolidovalo po nástupe Henricha III. Navarrského na francúzsky trón (ako Henrich IV.), ktorý im vydaním Nantského ediktu 1598 priznal náboženskú slobodu a politickú rovnoprávnosť. Počas vlády Ľudovíta XIII. odňal kardinál de Richelieu hugenotom právo na pevnosti a 1628 dobyl ich najvýznamnejšiu baštu – pevnosť La Rochelle. V období vlády Ľudovíta XIV. sa opäť stupňovali perzekúcie hugenotov (→ dragonáda), ktoré 1685 vyvrcholili zrušením Nantského ediktu. Odpoveďou na tento akt bola masová emigrácia hugenotov z krajiny (asi 500-tis. osôb), čo pre Francúzsko znamenalo citeľnú, najmä ekonomickú stratu.

Hora, fr. Montagne, montagnardi — najradikálnejšia skupina v Národnom zhromaždení a v Konvente počas Francúzskej revolúcie. Jej predstavitelia, ktorí sedeli v horných laviciach (odtiaľ názov), boli prevažne radikálni zástupcovia Paríža (G. J. Danton, J.-P. Marat, M. de Robespierre). Netvorili žiadnu zjednotenú stranu s jednotným programom, ale uzatvorený front proti umierneným (pravica) girondistom. Podieľali sa na radikalizácii revolúcie, ako orgán revolučnej diktatúry vytvorili napr. Výbor pre verejné blaho (→ jakobíni).

holandská vojna, aj nizozemská vojna — európska koaličná vojna 1672 – 78/79 vyvolaná expanzívnymi snahami francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. proti Nizozemsku, resp. proti Spojeným nizozemským provinciám (južné provincie, t. j. Španielske Nizozemsko totiž považoval za svoje dedičstvo po španielskom kráľovi Filipovi IV.). Spojencami Francúzska boli spočiatku Anglicko, Švédsko a niektoré ríšske kniežatstvá (Münster, Kolín nad Rýnom). Na stranu Spojených nizozemských provincií sa postupne pridali Španielsko a rímsko-nemecký cisár Leopold I. (1673), Dánsko (január 1674), ktoré začalo vojnu proti Švédsku, a Brandenbursko (1674), ktoré viazalo švédske sily pri Baltskom mori. Anglicko však z francúzskej koalície vystúpilo a 19. 2. 1674 uzatvorilo s Nizozemskom vo Westminstri separátny mier, čím bola zároveň ukončená tretia anglicko-nizozemská vojna. Francúzskej okupačnej armáde sa nepodarilo preniknúť k Amsterdamu, čo však nizozemské stavovské vojská dosiahli len za cenu pretrhnutia hrádzí a zaplavenia časti Hollandu. Švédsku expanziu v severnom Nemecku zastavila brandenburská armáda, ktorá zvíťazila 1675 v bitke pri Fehrbelline, boj Švédov po boku Francúzska však pokračoval až do 1679. Holandskú vojnu ukončil mier podpísaný v Nijmegene 10. 8. 1678 (medzi Francúzskom a španielsko-nizozemskou koalíciou), podľa ktorého si Spojené nizozemské provincie zachovali územnú integritu, Španielsko však stratilo časť južných provincií (napr. Ieper). Vo februári 1679 uzatvorilo Francúzsko mier s cisárom Leopoldom I., ktorý sa vo francúzsky prospech musel vzdať Freiburgu a uznať okupáciu Lotrinska. V júli 1679 podpísali Francúzi v Saint-Germain-en-Laye mierovú zmluvu s Brandenburskom; mier medzi Dánskom a Švédskom bol podpísaný 1679 v Lunde a potvrdil predvojnový stav.

Herriot [erjo], Édouard, 5. 7. 1872 Troyes – 26. 3. 1957 Saint-Genis-Laval — francúzsky politik a spisovateľ. Pôvodne gymnaziálny a vysokoškolský učiteľ v Lyone. Počas Dreyfusovej aféry vstúpil do Ligy na obranu ľudských a občianskych práv a pripojil sa k radikálnym socialistom. R. 1905 – 40 a 1945 – 57 starosta Lyonu. R. 1912 – 19 senátor, 1919 – 40 a 1945 – 54 poslanec. R. 1919 – 24 stál na čele opozície proti vláde národného bloku i proti politike R. Poincarého. Po volebnom víťazstve tzv. ľavého kartelu bol 1924 – 25 ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí a 1926 znova nakrátko premiérom. V tom období napr. presadil uznanie ZSSR a prijatie Dawesovho plánu. Vyhlásenie dôsledne laickej politiky vyvolalo proti jeho vláde odpor zo strany katolíkov, jeho finančná politika zasa narážala na nesúhlas v obchodných kruhoch. R. 1925 – 26 predseda poslaneckej komory, 1926 – 28 minister výučby a 1932 (jún – december) opäť predseda vlády. Po okupácii Francúzska nemeckou armádou a nastolení vichyjského režimu, s ktorým nesúhlasil, bol 1942 daný pod policajný dohľad a 1944 deportovaný do Nemecka. Po skončení 2. svetovej vojny a návrate do vlasti (1945) sa podieľal na budovaní IV. republiky. R. 1947 – 54 predseda Národného zhromaždenia. Od 1946 člen Francúzskej akadémie.

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.

Henrich III. Navarrský — navarrský kráľ (od 1562), francúzsky kráľ Henrich IV.