Akvitánia, fr. Aquitaine — historické územie v juhozáp. Francúzsku pri Biskajskom zálive, do 2016 jeden z metropolitných regiónov zahŕňajúci 5 departementov: Dordogne, Gironde, Landes, Lot-et-Garonne, Pyrénées-Atlantiques; 41-tis. km², 3,286 mil. obyvateľov (2012; v juž. časti menšina Baskov). Dnes súčasť metropolitného regiónu Nová Akvitánia. Strediskom Akvitánie je Bordeaux, ďalšie významné mestá sú Bayonne a Pau. Akvitánia zaberá záp. časť Akvitánskej panvy, krajinu Landes a sev. časť Pyrenejí. Rieky Garonne a Dordogne estuárom ústia do Biskajského zálivu. Mierne oceánske podnebie. Územie Landes je pokryté borovicovými a borovicovo-dubovými lesmi. Poľnohospodársky región; jedna z hlavných oblastí pestovania viniča (okolie Bordeaux), tabaku, ako aj pšenice, kukurice a slnečnice; sady, najmä slivkové; chov dobytka a hydiny (husí). Ťažba a spracovanie zemného plynu (Lacq), rafinérie (importovaná ropa), rafinácia sírovodíka (Lacq), lodenice (Bordeaux), drevársky a spotrebný priemysel. V Blayais jadrová elektráreň. Turistika (o. i. slané kúpele Biarritz). Diaľnice, železnice (Paríž – Bordeaux – Španielsko; Bordeaux – Marseille), potrubná doprava (plynovod z Lacqu do Paríža), námorný prístav v Bordeaux, letiská v Bordeaux a Bayonne.

Najstaršími známymi obyvateľmi Akvitánie boli kmene Iberov (podľa jedného z nich, Aquitáncov, aj nazvané). V 6. a 5. stor. pred n. l. sa tam usádzali Kelti. R. 56 pred n. l. pripojil Caesar Akvitániu k Rímu, za cisára Augusta tam bola vytvorená provincia Gallia Aquitania (zaberala tretinu územia celej Galie). Vo 4. stor. bola rozdelená na tri provincie (Aquitania Prima, Aquitania Secunda a Aquitania Tertia, resp Novempopulania, neskoršie Gaskonsko). Od zač. 5. stor. sa rozvíjala v rámci Vizigótskej ríše, neskôr ju dobyl Chlodovik I. a pripojil k Franskej ríši. V 7. stor. povýšená na vojvodstvo, dlhodobo najmocnejšie v ríši (zaberalo jej štvrtinu). Karol Veľký ju 781 povýšil na kráľovstvo, na čele ktorého stál Ľudovít I. Pobožný. Po rozdelení Franskej ríše 843 sa Akvitánia opäť ako suverénne vojvodstvo stala súčasťou Západofranskej ríše. Od 10. stor. titul vojvodov vlastnil rod de Poitou a po sobáši ich dedičky Eleonóry Akvitánskej s budúcim anglickým kráľom Henrichom II. Plantagenetom (1152) tvorila Akvitánia súčasť jeho dŕžav vo Francúzsku (→ Angevinská ríša). Od konca 12. stor. boli Angličania postupne z jednotlivých miest vytláčaní (najmä vďaka vojenským aktivitám francúzskych kráľov Filipa II. Augusta a Ľudovíta IX. Sv.) a počas storočnej vojny (1337 – 1453) stratilo Anglicko aj zvyšné územia. Najdlhšie boli v ich držbe Bordeaux a juhozápadná časť Gaskonska, ktoré k Francúzsku pripojil až Karol VII. (1451). Názov Akvitánia sa odvtedy používal len v spojení s historickou provinciou alebo vo všeobecnom označení juhozápadného Francúzska. Tomuto chápaniu zodpovedal aj územný rozsah bývalého administratívneho regiónu Akvitánia.

Anna Rakúska, Anne d’Autriche, 22. 9. 1601 Valladolid – 20. 11. 1666 Paríž — francúzska kráľovná, najstaršia dcéra španielskeho kráľa Filipa III., manželka Ľudovíta XIII., matka Ľudovíta XIV. Po smrti manžela 1643 – 61 regentka neplnoletého Ľudovíta XIV., v skutočnosti však vládol ňou vymenovaný prvý minister kardinál Mazarin. Proti jeho vláde sa vzbúrila časť francúzskej šľachty a meštianstva (→ Fronda). Po Mazarinovej smrti (1661) sa Anna Rakúska vzdala vlády.

Anna Bretónska, Anne de Bretagne, 25. 1. 1477 Nantes – 9. 1. 1514 Blois — bretónska vojvodkyňa a francúzska kráľovná. R. 1486 ju vyhlásili stavy Bretónska za dedičku krajiny, počas vojny s Francúzskom (1489 – 91) uzavrela 1490 v zastúpení sobáš s ovdoveným Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.), po dobytí Bretónska Francúzmi bol sobáš zrušený a Anna Bretónska sa vydala za Karola VIII. Po jeho smrti sa 1499 vydala za ďalšieho francúzskeho kráľa, Ľudovíta XII. Svadobnými zmluvami bola zaručená samostatnosť Bretónska pri súčasnom uznaní francúzskej suverenity (personálna únia). Jej dcéra Claudia (*1499, †1524) sa vydala za francúzskeho kráľa Františka I. a od 1532 sa Bretónsko stalo so súhlasom bretónskych stavov súčasťou Francúzska (trvalá únia).

karbonári, tal. carbonari — príslušníci tajných revolučných organizácií, ktoré vznikli na zač. 19. stor. v Taliansku pod ideovým vplyvom slobodomurárov. Prvý spolok karbonárov vznikol pravdepodobne 1806 v Neapole. Spočiatku bola ich činnosť zameraná proti francúzskej okupácii, po 1815 proti systému Svätej aliancie a nadvláde Rakúska v sev. Taliansku. Karbonárske bunky, tzv. venty, vznikali na celom území Talianska, nepredstavovali však jednotné myšlienkové hnutie, ich zloženie bolo veľmi rôznorodé (dôstojníci, liberálni šľachtici, študenti, obchodníci, farmári). Spoločným cieľom bolo dosiahnuť jednotné a nezávislé Taliansko a prijať ústavu. Karbonári stáli na čele revolúcií v Neapole (1820) a v Piemonte (1821). Napriek pomerne vysokému počtu členov nedokázali získať širšiu verejnosť, pripravili však cestu na vznik talianskeho oslobodzovacieho hnutia Risorgimento. Zač. 30. rokov 19. stor. ich význam poklesol, väčšina karbonárov sa pripojila k hnutiu G. Mazziniho Mladé Taliansko.

Organizačné formy a skúsenosti talianskych karbonárov prevzali aj karbonári (utečenci z Neapola a severotalianskych miest) vo Francúzsku (fr. charbonniers), ktorí zakladali tajné krúžky namierené proti bourbonovskému reštauračnému režimu. Francúzski karbonári organizovali sprisahania a viaceré neúspešné povstania (napr. 1822 v La Rochelle), ktoré podnietili revolučné nálady pred vypuknutím Júlovej revolúcie.

karmaňola [vl. m.], fr. carmagnole — krátky mužský kabát, pôvodne súčasť sedliackeho odevu v talianskom regióne Piemont (nazvaný podľa mesta Carmagnola), rozšírený aj v juž. Francúzsku. Bol zhotovený z tmavého súkna, mal rovný preložený golier a široké chlopne. Obliekal sa na bielu košeľu, niekedy aj na holé telo. Patrili k nemu voľné nohavice nad členky (pantalóny) a frýgická čiapka s kokardou. Počas Francúzskej revolúcie sa stal typickým odevom mestskej chudoby (→ sansculotti). Podľa karmaňoly je nazvaná aj La Carmagnole, anonymná pieseň z obdobia Francúzskej revolúcie. Rozšírila sa 1792 po zosadení kráľa Ľudovíta XVl. (spievala sa a tancovala počas popráv okolo gilotíny), stala sa hymnou ozbrojených sansculottov a rovnocenne sa zaradila k revolučným piesňam, ako sú Ça ira a Marseillaisa. Originálny text sa vyznačuje sarkastickým opisom osudu kráľa a kráľovnej Márie Antoinetty, ktorí majú v piesni posmešné prezývky Monsier Veto a Madame Veto (v narážke na ustavičné využívanie práva veta proti rozhodnutiam revolučného Zákonodarného zhromaždenia). Neskôr Napoleon I. Bonaparte spievanie piesne zakázal.

Karolman, pred 715 – 17. 8. 754 Vienne — majordóm vo vých. časti Franskej ríše (741 – 747), najstarší syn Karola Martela, brat Pipina III. Krátkeho. Po otcovej smrti spolu s Pipinom odstránili z verejného života svojho nevlastného brata Grifa (†753), ktorý pochádzal z druhého manželstva Karola Martela, čím ho zbavili dedičných územných nárokov, a Karolman tak získal územie Austrázie, Alamánie (časť Východofranskej ríše obývaná Alamanmi) a Durínska. Vybudoval a zreformoval franskú cirkev. R. 746 potlačil povstanie Alamanov v Cannstatte (aj Kannstadt; dnes Bad Cannstatt, súčasť Stuttgartu), čím získal dovtedy samostatné vojvodstvo. Od 747 sa venoval predovšetkým duchovnému životu, od 750 žil v benediktínskom kláštore Montecassino, kde zložil aj mníšsky sľub. Jeho návrat do Franskej ríše bol 754 zmarený jeho bratom Pipinom III. Krátkym.

Karolovci — panovnícka dynastia vo Franskej ríši. Šľachtický rod pôvodom z Austrázie, ktorý vďaka bohatstvu nadobúdal v ríši čoraz väčší vplyv (podľa niektorých zdrojov im patrilo 123 panstiev okolo Másy a Rýna). Za vlády posledných Merovejovcov (obdobie tzv. lenivých kráľov), keď bola ríša rozdrobená a v úpadku, mali v rukách skutočnú moc Karolovci ako majordómovia (správcovia). Rozhodujúce postavenie si získala najmä pipinovská vetva rodu, ktorej predstavitelia sa uplatnili aj v cirkevnej sfére (3 biskupi).

Pipin II. Stredný, pôvodne majordóm Austrázie, zjednotil a ovládol celú ríšu, od Byzancie dobyl Ravennský exarchát. Jeho syn Karol Martel vykonával od 717 ako majordóm skutočnú vládu 26 rokov a zachránil Európu pred Arabmi, ktorých vytlačil z juž. Francúzska za Pyreneje. Jeho syn Pipin III. Krátky 751 zosadil z trónu posledného kráľa z dynastie Merovejovcov Childericha III. a pápež Štefan II. (III.) uznal v jeho osobe Karolovcov za legitímnu a dedičnú kráľovskú dynastiu vo Franskej ríši. Jej najvýznamnejší predstaviteľ Karol Veľký prijal ku kráľovskej hodnosti po korunovácii (800) aj titul rímskeho cisára. Úpadok dynastie sa začal Verdunskou zmluvou (843), podľa ktorej si jeho vnuci rozdelili ríšu na tri časti: západofranskú (Karol II. Holý), východofranskú (Ľudovít II. Nemec) a strednú (tzv. cisárske léno – Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko; → Lotaringia; Lotar I.) časť s tým, že na cisársku korunu bude mať nárok panovník strednej časti. Posledný významný člen dynastie Karol III. Tučný dočasne naposledy zjednotil ríšu (bol východofranským i západofranským kráľom a rímskym cisárom), ktorá sa však po jeho zvrhnutí (887) rozpadla na päť častí (následne rozdelené medzi Východofranskú ríšu a Západofranskú ríšu). Karolovci postupne vymreli v Itálii (875), v záp. časti (987, budúce Francúzsko), vo vých. časti (911, budúce Nemecko) a v Dolnom Lotrinsku (1006 alebo 1012).

Karolman, 866 – 12. 12. 884 Les Andelys (dnes v dpt. Eure, región Haute-Normandie, Francúzsko) — západofranský kráľ (od 879) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Koktavého, brat Ľudovíta III. a Karola III. Jednoduchého. Po otcovej smrti (879) bol spolu so starším bratom Ľudovítom III. pomazaný za kráľa. Voľbu presadila napriek ich neplnoletosti skupina okolo arcibiskupa Hinkmara z Remeša proti plánu vyriešiť otázku nástupníctva povolaním východofranského (bavorského) kráľa Ľudovíta III. Mladšieho. R. 880 bratia uzatvorili v Amiense dohodu o rozdelení ríše a Karolman dostal vládu v Burgundsku a v Akvitánii. V obidvoch častiach ríše však medzi vysokou šľachtou prebiehali neustále zápasy o uchvátenie moci, resp. narastali tendencie odtrhnúť sa a vytvoriť samostatné domény (Dolné Burgundsko). Po smrti staršieho brata Ľudovíta (882) vládol Karolman formálne v celej ríši, posledné roky jeho vlády boli sprevádzané neúspešnými bojmi s Normanmi útočiacimi na sever ríše. Zomrel na následky zranení, ktoré utrpel na poľovačke.

Karolman, okolo 830 – september 880 Altötting, Bavorsko — kráľ Bavorska (876 – 879) a Itálie (877 – 879) z dynastie Karolovcov, najstarší syn Ľudovíta II. Nemca, brat Ľudovíta III. Mladšieho a Karola III. Tučného, otec Arnulfa Korutánskeho. R. 856 dostal do správy Bavorsko (údel franských následníkov trónu) a juhovýchodné hraničné marky (→ Karantánia) a zastupoval aj záujmy Východofranskej ríše v Itálii. R. 869 viedol neúspešné ťaženie proti veľkomoravskému kniežaťu Rastislavovi, 870 – 872 sa pokúšal o ovládnutie Veľkomoravskej ríše, franskú armádu (zloženú prevažne z Bavorov) však pri Dunaji porazili vojská Svätopluka I. (→ Veľká Morava). Po otcovej smrti (876) sa Karolman stal bavorským kráľom (vojvodom). Jeho bratanec, kráľ Itálie a rímsky cisár Ľudovít II. (*825, †875), ktorý nemal mužských potomkov, ho určil za svojho nástupcu, o cisársku korunu však musel bojovať so západofranským kráľom Karolom II. Holým (nevlastný strýko), ktorý bol úspešnejší. Cisársky trón však nezískal ani po jeho smrti, napriek tomu, že sa mu podarilo ovládnuť Itáliu (877 mu prisahali vernosť najvyšší veľmoži, ktorí ho vyhlásili za kráľa). R. 879 bol donútený pre chorobu odstúpiť a odovzdať vládu do rúk svojich bratov Ľudovíta III. Mladšieho (Bavorsko) a Karola III. Tučného (Itália).

Karolman, asi 751 – 4. 12. 771 Reims — franský kráľ (od 768) z dynastie Karolovcov, mladší syn Pipina III. Krátkeho, brat Karola Veľkého. Podobne ako jeho brat bol pomazaný pápežom Štefanom II. (III.) ako franský kráľ a po otcovej smrti (768) dostal ako ríšske údely Burgundsko, Alamániu (časť Východofranskej ríše obývaná Alamanmi), Provensalsko a Septimániu (dnes približne región Languedoc-Rousillon v juhovýchodnom Francúzsku). Po jeho predčasnej smrti sa jediným vládcom ríše stal jeho brat Karol Veľký.

Alençon [alanson], Alangssong, lat. Alentio — historické územie v sev. Francúzsku nazvané podľa rovnomenného mesta (hradu) v Normandii. R. 1048 sa dostalo do držby normanského vojvodu Viliama I. Dobyvateľa, od 1094 patrilo grófskemu rodu Montgomeryovcov, 1217 ho odkúpil francúzsky kráľ Filip II. August. Prvým menovaným grófom z Alençonu bol Pierre, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého. Po jeho smrti pripadol Alençon rodu z Valois a udeľoval sa do léna mladším kráľovským synom. R. 1322 Karol z Valois (†1346) povýšil mesto s okolím na dedičné grófstvo a 1414 získal Jean, gróf z Alençonu, vojvodský titul. V priebehu storočnej vojny sa v držbe vojvodstva vystriedali niekoľkokrát Francúzi a Angličania. Po smrti Karola z Alençonu, ktorý mal len dcéry, pripadlo územie francúzskej korune a nakrátko ho získal František z Valois (mladší brat francúzskeho kráľa Karola IX.), ktorý sa stal i vojvodom z Anjou. Po jeho smrti (1584) pripadlo územie späť korune a titul vojvodov z Alençonu používali viacerí synovia francúzskych kráľov.

Allemane [alman], Jean, 25. 8. 1843 Sauveterre-de-Comminges – 6. 6. 1935 Herblay — francúzsky socialista, účastník Parížskej komúny 1871. R. 1882 sa pridal k posibilistom, od ktorých sa 1890 so svojou skupinou (allemanisti) odštiepil (skupina sa postupne pretvárala na revolučnú socialistickú robotnícku stranu).

Kapetovci — francúzska kráľovská dynastia vládnuca v priamej línii na území dnešného Francúzska 987 – 1328. Zakladateľ dynastie Hugo Kapet z rodu Róbertovcov (vnuk západofranského kráľa Róberta I.) dostal prímeno podľa kapucne (lat. cappa) na krátkom plášti, ktorú nosil (odtiaľ názov kráľovského rodu). Róbertovci v boji o francúzsku korunu s vládnucou dynastiou Karolovcov postupne získavali politické výhody a po smrti posledného Karolovca, západofranského kráľa Ľudovíta V., bol 987 Hugo Kapet v Remeši (Reims) korunovaný za kráľa. Zohral významnú úlohu pri vytváraní stredovekého Francúzska; hoci jeho kráľovská doména bola pôvodne nepatrná, podstatne ju rozšíril (Île-de-France, Fr. Vexin, Orleánsko), k čomu prispeli jeho rafinovaná sobášna politika a podpora zo strany cirkvi.

Jeho potomkovia a nástupcovia postupne získavali moc nad ďalšími lénnymi územiami (Burgundsko, Anjou, Artois, Vermandois), sobášmi s dedičkami veľkých feudálov získali Provensalsko, Bretónsko, Toulouse a Champagne. Od obdobia vlády Ľudovíta VI. Tučného sa dynastia Kapetovcov upevňovala, predstavovala zjednocujúce puto všetkých oblastí a francúzski králi sa stali skutočnými predstaviteľmi rodiaceho sa francúzskeho národa. Počas vlád Filipa II. Augusta, Ľudovíta IX. Sv., a najmä Filipa IV. Pekného pretrvával vo Francúzsku mocenský rozmach. R. 1328 smrťou Karola IV. Pekného vymrela najstaršia a hlavná vetva rodu Kapetovcov. Jeho vedľajšie vetvy (Valoisovci, Valoisovci-Orleánskovci, Bourbonovci) vládli vo Francúzsku s výnimkou obdobia 1792 – 1814 až do 1848 (počas Francúzskej revolúcie bol Ľudovít XVI. 1793 odsúdený na smrť a popravený ako občan Kapet). Členovia vedľajších vetiev (Anjouovci, Bourbonovci) nastúpili na trón vo viacerých európskych krajinách (Neapolské kráľovstvo, Sicília, Navarra, Uhorsko, Poľsko, Portugalsko), v súčasnosti vládnu v Španielsku (Felipe VI., *1968) a fakticky aj v Luxembursku (Henri, *1955).

Kapetovci, polotučne sú uvedení panujúci členovia rodu, znakom » príslušníci rodu Róbertovcov, priami predchodcovia Kapetovcov.

Karol I. z Anjou [-žu], marec 1226 – 7. 1. 1285 Foggia, pochovaný v Neapole — neapolsko-sicílsky kráľ (od 1266) z rodu Kapetovcov, zakladateľ dynastie Anjouovcov, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., brat Ľudovíta IX. Svätého, otec Karola II. z Anjou. R. 1245 dostal grófstva Anjou a Maine a sobášom (1246) s Beatrix, dedičkou grófa Raimonda Berengara V., získal aj Provensalsko. R. 1248 – 54 sa spolu s bratmi zúčastnil 7. križiackej výpravy (do Egypta). V mocenskom zápase o sicílsky trón získal aj podporu pápeža Klementa IV. a rímskeho obyvateľstva. R. 1266 (6. jan.) bol v Ríme korunovaný a 26. 2. porazil v bitke pri Benevente dovtedajšieho sicílskeho a rímskeho kráľa Manfréda z dynastie Štaufovcov. R. 1268 v bitke pri Tagliacozze zvíťazil aj nad jeho nástupcom Konradinom, čím dynastia Štaufovcov vymrela po meči.

R. 1267 sa po boku brata, francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., zúčastnil 8. križiackej výpravy a po jeho smrti (1270) sa ujal velenia. Počas expanzie na Balkán získal 1267 Achájske kniežatstvo (v dnešnom Grécku), ktoré nikdy nenavštívil, bol vymenovaný za ríšskeho vikára a stal sa hlavou toskánskych guelfov. R. 1272 sa po ovládnutí časti územia vyhlásil za albánskeho kráľa, 1277 si prisvojil titul jeruzalemského kráľa. V tom období bol na vrchole moci, ktorú upevňoval aj premyslenou sobášnou politikou. Jeho expanzívna zahraničná politika (a s tým súvisiace nadmerné zvyšovanie daní), ako aj odmietanie vlády cudzinca na tróne vyústili 1282 na Sicílii do krvavého povstania (→ sicílske nešpory). Za sicílskeho kráľa bol v Palerme v septembri 1282 vyhlásený aragónsky kráľ Peter III. Veľký, vojnová výprava proti Aragónsku nebola úspešná a Karol sa musel zmieriť s oklieštením územia na Neapolské kráľovstvo.

germinal [žer-; lat. > fr.] — siedmy mesiac kalendára Francúzskej revolúcie, mesiac klíčenia (z lat. germinare = klíčiť, pučať, vyháňať). Mal 30 dní a začínal sa 21. alebo 22. marca.

Henrich III. Navarrský — navarrský kráľ (od 1562), francúzsky kráľ Henrich IV.

Kléber [kle-], Jean-Baptiste, 9. 3. 1753 Štrasburg – 14. 6. 1800 Káhira, Egypt, pochovaný v Štrasburgu — francúzsky generál. Študoval architektúru v Paríži u J.-F. T. Chalgrina. Pre nedostatok finančných prostriedkov štúdium opustil a vstúpil do vojenských služieb. R. 1777 – 83 slúžil ako poddôstojník v rakúskej armáde, potom sa vrátil do Francúzska a pôsobil ako generálny inšpektor verejných stavieb a architekt. V období Francúzskej revolúcie vstúpil 1792 do Národnej gardy, kde rýchlo postupoval v hodnostiach. R. 1793 získal titul brigádneho generála a po potlačení povstania vo Vendée bol považovaný za jedného z najlepších generálov Francúzskej republiky. R. 1794 bol povýšený na divízneho generála a bojoval pod velením armádneho generála Jeana-Baptista Jourdana (*1762, †1833). Podieľal sa na víťazstve v bitke pri Fleuruse (1794) a na operáciách proti vojskám prvej protifrancúzskej koalície v hornorýnskej oblasti, 1796 porazil rakúske vojsko pri Alterkirchene a dobyl Frankfurt nad Mohanom. Zúčastnil sa výpravy Napoleona I. Bonaparta do Egypta, kde sa vyznamenal v bitke pri Abú Kire (25. 7. 1799). Po Napoleonovom odchode do Francúzska (august 1799) sa stal vrchným veliteľom francúzskej armády v Egypte. Po mnohých rokovaniach podpísal v januári 1800 v Aríši dohodu s Osmanskou ríšou, ktorá oblasť okupovala, o pokojnom odchode Francúzov z krajiny, čo však prekazila Veľká Británia, ktorá žiadala bezpodmienečnú kapituláciu Francúzov. Po Kléberovom víťazstve (20. 3. 1800) nad tureckými vojskami pri Iunu (gr. Heliopolis, dnes súčasť Káhiry) Francúzsko obnovilo svoju moc v Egypte, Kléber však bol o necelé tri mesiace zavraždený moslimským fanatikom.

Anjou [-žu] — historická krajina v záp. Francúzsku na nížinatom území dolného toku Loiry. Najvýznamnejšie mesto Angers. Mierne vlhké prímorské podnebie. Úrodná poľnohospodárska oblasť, pestovanie pšenice, jačmeňa, raže, ovsa, ovocia, viniča; chov dobytka, ošípaných. Priemysel strojársky, drevársky, potravinársky.

Pôvodne osídlené keltským kmeňom Andekavov, od ktorého krajina získala názov (latinsky Andegavum). V období Franskej ríše tvorila súčasť Neustrie. Jadrom územia sa stal Angers, grófstvo udelené v 9. stor. Kapetovcom. Grófi z Anjou si čoskoro vydobyli nezávislosť od francúzskeho panovníka a na konci 9. stor. opanovali dočasne i Touraine a Maine. Vládnuci rod vystriedali vicegrófi, z nich sa v 2. polovici 10. a na začiatku 11. stor. presadila dynastia Fulkovcov (Fulko I. – III.; → Fulko III. Nerra), ktorí obsadili sev. časť Akvitánie sev. od Poitiers, Touraine (i s centrom kraja Tours) a Maine. Grófstvo Anjou bolo 1060 spojené s vojvodstvom Normandia a 1129 ho získal Godfried I. (Geoffroy) Plantagenet, ktorý prevzal i titul grófa z Anjou. Jeho syn Henri sa 1154 stal anglickým kráľom (ako Henrich II. Plantagenet) a územie Anjou bolo začlenené do anglických dŕžav na kontinente (→ Angevinská ríša). R. 1204 ho dobyl francúzsky kráľ Filip II. August a pripojil k svojim kráľovským dŕžavám. R. 1356 bolo územie povýšené na vojvodstvo, do 1480 slobodné. Rod Anjou zároveň vládol v ďalších krajinách Európy, a to v Uhorsku, Poľsku i v Taliansku (Neapolsko, Sicília). Od 1481 (po vymretí vojvodov z Anjou) išlo len o čestný titul udeľovaný vo francúzskej kráľovskej rodine.

Anton Bourbonský [bur-], 22. 4. 1518 zámok La Fère-en-Tardenois, departement Aisne – 17. 11. 1562 Les Andelys (pri Rouene) — vojvoda z Vendôme a Beaumontu; po svadbe s Janou d’Albret (Jana III. d’Albret; 1548) kráľ navarrský od 1555 a vojvoda d’Albret od 1556. Ich syn, neskorší kráľ Henrich IV., sa stal zakladateľom kráľovskej dynastie Bourbonovcov vo Francúzsku. Anton Bourbonský bol spočiatku vodcom hugenotov, 1561 prešiel na katolícku stranu a počas prvej hugenotskej vojny bol veliteľom katolíckej armády; padol pri obliehaní Rouenu.

d’Argenson [-žan-], Marc Pierre, gróf, 16. 8. 1696 – 22. 8. 1764 Paríž — francúzsky politik, generálporučík polície (1720 – 24), člen Štátnej rady (1724), hlavný správca Paríža (1740), štátny sekretár pre vojnu (1743). Zreformoval armádu a založil vojenskú školu v Paríži (1751). Na podnet markízy de Pompadour bol zo služieb prepustený (1757). Priatelil sa s Voltairom; patrón encyklopedistov.

Armagnac [-ňak] — historické územie v juhozáp. Francúzsku v juž. časti Akvitánskej panvy sev. od Pyrenejí. Zvlnené pahorkovité územie. Pestovanie viniča hroznorodého a obilia. Chov hydiny.

Od 10. stor. tam existovalo grófstvo podriadené Gaskonsku. Asi od pol. 12. do pol. 13. stor. patrilo spolu s Akvitániou a ďalšími dŕžavami anglickým kráľom z dynastie Plantagenetovcov a počas storočnej vojny sa v jeho držbe niekoľkokrát vystriedali Angličania s Francúzmi. Po skončení storočnej vojny 1453 bolo územie obsadené francúzskym kráľom Karolom VII. R. 1525 ho František I. venoval vojvodom d’Albret, 1580 územie získal ich dedič Henrich III. Navarrský, ktorý ho už ako francúzsky kráľ Henrich IV. (od 1589) definitívne pripojil 1607 k doméne francúzskych kráľov.

Armorika, lat. Armorica, Aremorica — historické územie medzi riekami Seina a Loira v oblasti dnešného Bretónska a časti Normandie vo Francúzsku. V staroveku osídlené keltským obyvateľstvom, súčasť rímskej provincie Galia. Od 5. stor. obsadzované novým keltským obyvateľstvom z Británie, ktoré utekalo pred Anglosasmi. Po 516 sa začal používať súčasný názov Bretónsko (Bretagne) pochádzajúci z označenia Armoriky ako Malej Británie (Britannia minor, na rozdiel od Británie – Britannia maior).

Artois [-toa], lat. Artesia — historické územie na severozápade Francúzska. Tiahne sa od pobrežia Lamanšského prielivu od miest Calais a Boulogne-sur-Mer smerom do vnútrozemia. Zvlnený povrch s úrodnými pôdami, na ktorých sa pestujú cukrová repa a obilniny. Priemysel strojársky, textilný a potravinársky (Boulogne-sur-Mer a Calais). Najväčšie mesto Arras.

Pôvodne osídlené keltskými Belgmi a Atrebátmi, 51 pred n. l. ju dobyl G. I. Caesar a pripojil ku Galii. Od 5. stor. tvorila súčasť Franskej ríše. V 2. pol. 9. stor. bolo územie pripojené k Flámsku. R. 1180 – 1384 patrilo Francúzsku, v rámci neho bolo 1237 povýšené na grófstvo. Potom sa sobášom spojilo s Burgundským vojvodstvom, po porážke Karola Smelého a jeho smrti (1477) sa dedičkou panstva stala jeho jediná dcéra Mária Burgundská (*1457, †1482), po ktorej sobáši s Maximiliánom Habsburským (neskorší Maximilián I.) územie pripadlo Habsburgovcom. K Francúzsku bolo grófstvo definitívne pripojené za Ľudovíta XIV. Pyrenejským mierom 1659. Titul grófov z Artois potom používali príslušníci vládnucej dynastie, k najznámejším patril Karol (neskorší Karol X.), brat Ľudovíta XVI. Dnes je územie Artois súčasťou regiónu Nord-Pas-de-Calais-Pikardia.

Amiens [amjen] — mesto v sev. Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France na rieke Somme, administratívne stredisko departementu Somme; 133-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, strojársky, potravinársky, kožiarsky, chemický (výroba pracích prostriedkov), nábytkársky. Dopravná križovatka, cestné a železničné spojenie s Parížom a Lyonom.

Pôvodne keltské mesto Samarobriva, v rímskom období nazývané Ambianum. Od 9. stor. stredisko grófstva Amiens pripojeného 1190 ku kráľovskej doméne. Biskupstvo doložené 511, jeho presné hranice stanovené 1308. R. 1117 dostalo Amiens mestské práva, od 13. stor. jedno z najväčších francúzskych miest (okolo 20 tisíc obyvateľov) s významnou textilnou výrobou (od 11. stor.) a jedno z najbohatších miest v záp. Európe. V 13. – 15. stor. tam sídlili významné iluminátorské dielne, v 16. a najmä 17. stor. významné centrum produkcie gobelínov. R. 1435 – 63 a 1468 – 77 ovládané burgundskými vojvodami, 1597 okupované Španielmi. R. 1802 tam bol uzavretý Amienský mier. Počas 1. svet. vojny bolo mesto ohrozené nemeckou ofenzívou (1918), ktorá sa usilovala oddeliť francúzske a britské vojská na Somme.

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Notre-Dame (Katedrálna bazilika Panny Márie z Amiens, francúzsky Basilique Cathédrale Notre-Dame d'Amiens), najväčšia katedrála vrcholnej gotiky a zároveň jeden z najväčších kostolov vo Francúzsku, 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vybudovaná po požiari 1218 v dvoch hlavných stavebných kampaniach medzi 1220 – okolo 1270 (alebo 1269) na mieste staršieho biskupského sídla, katedrály (okolo 850) a neďaleko sa nachádzajúceho Kostola sv. Firmina (okolo 850; sv. Firmin, †okolo 303, ranokresťanský mučeník a legendárny prvý biskup Amiensu). Od konca 13. stor. a v 14. stor. boli vybudované viaceré bočné kaplnky, od 1336 veže záp. fasády (ukončené 1403), koncom 15. – zač. 16. stor. doplnený oporný systém chóru, 1528 (alebo 1529 – 1533) nová vežička (sanktusník) nad krížením, počas francúzskej revolúcie i v oboch svetových vojnách bola katedrála len málo poškodená, reštaurovaná od 1820, 1849 – 74 E. E. Violletom-le-Ducom, západná fasáda reštaurovaná v 90. rokoch 20. stor., kedy bola objavená aj jej pôvodná farebná výzdoba. Známe sú mená jej architektov, ktoré boli zapísané do labyrintu osadeného 1288 do dlážky katedrály (labyrint bol zničený v 18. stor. a rekonštruovaný 1894 – 97). Boli to Robert de Luzarches (*okolo 1160, †1228), Thomas de Cormont (pôsobil okolo 1235 – 50, katedrálnu hutu viedol od okolo 1235) a jeho syn Regnault de Cormont (pôsobil okolo 1241 – 88). Katedrála pozostáva z trojlodia na záp. fasáde s dvojicou veží, trojloďového transeptu a z chóru s ochodzou a vencom 7 polygonálnych radiálne usporiadaných kaplniek, pričom stredná kaplnka je predĺžená. Stena hlavnej lode je trojdielna (vysoká arkáda, presvetlené trifórium a bazilikálne okná). Výnimočne sa zachovala aj pôvodná bohatá sochárska výzdoba vysokej umeleckej úrovne, ktorá sa sústreďuje na trojici portálov záp. fasády (stredný portál s Posledným súdom) a na portále na juž. fasáde transeptu (socha Panny Márie s dieťaťom známa ako Vierge Dorée z okolo 1260). Sochárska výzdoba, v ktorej sa prejavilo viacero súdobých štýlových prúdov, vznikla z väčšej časti v 1. pol. 13. stor. Čiastočne sa zachovala aj pôvodná polychrómia sôch, pôvodné vitráže z 13. stor. a bohatá výzdoba interiéru (drevené rezbársky bohato zdobené stallá z 1508 – 19, viaceré náhrobky z 13. stor., na chórových prepážkach sochárske cykly zobrazujúce výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa a sv. Firmina z 15. – 16. stor., organ z 1549 a barokový mobiliár zo 17. – 18. stor.). Ďalšie pamiatky: biskupský palác (17. stor.), kostoly Saint-Germain-l’Écossais a Saint-Leu (15. stor.), zvonica (beffroi, 15. – 18. stor.), niekoľko stredovekých meštianskych domov, viackrát prestavaná radnica zo 17. stor., divadlo s fasádou v slohu Ľudovíta XVI., regionálne múzeum Musée de Picardie (1855 – 67), cirkus J. Verna (1889), významná pamiatka modernej architektúry obytný dom Tour Perret (A. Perret, 1949 – 52), múzeum J. Verna, ktorý žil v Amiense a i. Mesto bolo počas 1. a 2. svet. vojny značne poškodené, jeho historické jadro je zväčša rekonštrukciou z obdobia po 1945. Univerzita (založená 1965). Stredisko turistiky.

Kellermann, François Étienne Christophe, vojvoda z Valmy, 28. 5. 1735 Štrasburg – 13. 9. 1820 Paríž — francúzsky maršal. Pochádzal zo saskej rodiny vysokého štátneho úradníka, ktorá sa usadila v Štrasburgu. R. 1752 absolvoval vojenskú kráľovskú školu a ako poddôstojník sa zúčastnil sedemročnej vojny (1756 – 63). R. 1788 bol Ľudovítom XV. vymenovaný za generálmajora (fr. maréchal de camp) a povýšený do šľachtického stavu. Napriek svojej nobilitácii sa pridal na stranu Francúzskej revolúcie, od 1789 veliteľ moselskej armády. Preslávil sa v bitke pri obci Valmy (dnes v dpt. Marne), kde 1792 zastavil postup rakúskych a pruských vojsk na Paríž. R. 1793 – 95 veliteľ alpskej armády, potlačil povstanie proti Konventu v Lyone, bol však obžalovaný a zatknutý. Po sedemnástich mesiacoch väzenia bol po páde M. de Robespierra oslobodený (27. 7. 1794) a opäť vymenovaný za veliteľa alpskej armády, s ktorou úspešne bránil juhovýchodné hranice Francúzska. R. 1797 sa jeho armáda spojila s armádou Napoleona (I.) Bonaparta. Kellermann ukončil vojenskú kariéru, stal sa senátorom a Napoleonovým poradcom. R. 1804 bol vymenovaný za maršala cisárstva (maréchal d’Empire), organizoval národné gardy a žandárstvo; 1808 ho cisár povýšil na vojvodu z Valmy. R. 1813 bol vymenovaný za vrchného veliteľa rezervných armád zhromaždených v okolí Mét (Metz). Po zosadení Napoleona sa pripojil k Bourbonovcom, Ľudovít XVIII. ho vymenoval za francúzskeho paira a udelil mu veľkokríž Rádu sv. Ľudovíta (Ordre royal et militaire de Saint-Louis).

Alsasko, fr. Alsace, nem. Elsass, lat. Alisatia — historické územie vo vých. Francúzsku pri hraniciach s Nemeckom a Švajčiarskom zväčša v Hornorýnskej nížine medzi Vogézami a Rýnom; 8 280 km², 1,860 mil. obyvateľov (2012), strediskom je Štrasburg. Do 2016 jeden z administratívnych regiónov zahŕňajúci departementy Bas-Rhin a Haut-Rhin. Dnes súčasť metropolitného regiónu Grand Est. Vysoko rozvinutá priemyselno-poľnohospodárska krajina, ktorá sa vyvinula vďaka vynikajúcej dopravnej polohe (splavný Rýn, európske spojenie západ – východ, diaľničné spojenie, ropovod zo Stredomoria). Priemysel ťažobný (ťažba draselných solí), energetický (hydroelektrárne na Rýne), strojársky (výroba textilných strojov), automobilový, elektrotechnický, textilný, chemický, potravinársky, drevársky. Pestovanie obilnín, tabaku, cukrovej repy, viniča (známe značkové vína); sady, lúky, pasienky; chov dobytka, ošípaných, hydiny. Hustá dopravná sieť. Prístav v Štrasburgu na Rýne patrí k najväčším vo Francúzsku. Rozvinutá turistika (minerálne pramene, staré zámky).

Alsasko bolo pôvodne súčasťou kmeňového vojvodstva Alamanov podriadených na prelome 5. a 6. stor. Franskej ríši. R. 870 Meersenskou zmluvou pripadlo Východofranskej (od 10. stor. Rímsko-nemeckej) ríši. V 10. – 1. pol. 13. stor. bolo majetkom Štaufovcov; ich panovanie je obdobím ekonomického rozkvetu. Rozhodujúci vplyv postupne získalo 10 miest, ktoré 1354 uzavreli spolok. V juž. Alsasku zastávali od 12. stor. markgrófsku hodnosť Habsburgovci, v 15. stor. sa ho pokúsil ovládnuť burgundský vojvoda Karol Smelý. Od 1493 rozvoj hnutia Bundschuh, 1525 povstanie v období nemeckej sedliackej vojny. V 16. stor. rozmach reformácie; Vestfálskym mierom 1648 pripadla habsburská časť Alsaska Francúzsku, ostatná časť od 1681 Ľudovítovi XIV. Po prusko-francúzskej vojne bolo Alsasko 1871 pripojené k Nemecku, 1918 obsadené francúzskym vojskom, počas 2. svet. vojny okupované Nemeckom, 1944 – 45 oslobodené a vrátené Francúzsku.

Henrich I., 1008 – 4. 8. 1060 Vitry-aux-Loges (pri Orléans) — francúzsky kráľ (od 1031) z dynastie Kapetovcov, syn Róberta II. Pobožného, otec Filipa I. R. 1017 dostal od otca do držby Burgundské vojvodstvo, ktoré po jeho nástupe na francúzsky trón prešlo na jeho mladšieho brata Róberta. Počas svojej vlády viedol dlhoročné boje proti Odovi II., ktorý si robil nároky na Burgundsko a bol spojencom rímsko-nemeckého cisára Konráda II. Henrichovou manželkou (asi od 1051) bola dcéra kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho Anna Kyjevská.

Haussmann [osman], Georges Eugène, barón, 27. 3. 1809 Paríž – 12. 1. 1891 tamže — francúzsky politik. R. 1853 – 70 v období vlády Napoleona III. prefekt Paríža. Od 1853 za účasti architekta Jeana Charla Alphanda (*1817, †1891) viedol z Napoleonovho poverenia rozsiahlu neorenesančnú prestavbu Paríža. Modernizácia si vyžiadala asanáciu veľkej časti stredovekého mesta, čo sa stretlo s vlnou pobúrenia. Grandiózny a finančne náročný urbanistický koncept riešil otázky bývania, dopravy, hygieny (kanalizačná sieť, zásobovanie vodou), ale aj tvorby zelených zón v meste i na jeho okraji. Nový systém širokých mestských tried (bulvárov) založený na križovaní hlavných mestských osí a prepojení dvoch sústredných okruhov obopínajúcich mesto odľahčil premávku a širokými bulvármi sprístupnil robotnícke štvrte na periférii; cieľom však zároveň bolo dostať pod kontrolu zhromažďovanie robotníkov a zabrániť im pri povstaniach stavať barikády. Haussmann zmenil koncepciu a vzhľad starších námestí, vznikli napr. radiálne sa rozbiehajúce dlhé a široké ulice (bulváre) z námestia Place de l’Étoile (dnes Place de Charles de Gaulle), v priehľadoch ukončené monumentálnymi stavbami, napr. bulvár Champs-Élysées Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) na Place de Charles de Gaulle a obeliskom (Obélisque de Luxor) na Place de la Concorde. Pozdĺž bulvárov vyrástli moderné nájomné domy, ale aj nové druhy stavieb (tržnice, obchodné domy, burzy a iné peňažné inštitúcie). Bezpečnosť mesta zvýšilo zavedenie verejného plynového osvetlenia. Haussmannova prestavba Paríža mala na konci 19. a začiatkom 20. storočia výrazný vplyv na architektúru miest v celej Európe. Centrum Paríža (nábrežie Seiny) vrátane častí, ktoré vznikli Haussmannovou prestavbou Paríža, bolo 1991 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.

Karol II. Holý, aj Lysý, 13. 6. 823 Frankfurt nad Mohanom – 6. 10. 877 Avrieux, Savojsko, Francúzsko — prvý kráľ Západofranskej ríše (od 840/843) a rímsky cisár (od 875) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta I. Pobožného (z druhého manželstva), vnuk Karola Veľkého, nevlastný brat Lotara I., Ľudovíta II. Nemca a Pipina I. (*okolo 797, †838). Ešte pred Karolovým narodením v úsilí udržať jednotu Franskej ríše vydal Ľudovít I. Pobožný kapitulárium o usporiadaní ríše (Ordinatio imperii, 817), v ktorom vládu v ríši rozdelil medzi svojich troch synov z prvého manželstva: korunu mal dostať najstarší syn (Lotar I.) a ďalší dvaja (Pipin I. a Ľudovít II. Nemec) sa mali stať správcami určených území. Toto ustanovenie však napokon zrušil a pravdepodobne s cieľom dať vládu nad ríšou Karolovi mu 829 zveril (vtedy mal len 6 rokov) vládu nad územím Austrázie a časťou Burgundska (pod dozorom starších bratov), 839 nad Neustriou a ďalšími časťami Burgundska. To vyvolalo medzi bratmi rozpory sprevádzané bojmi, ktoré sa ešte zväčšili po otcovej smrti (840). R. 841 Karol s Ľudovítom v bitke pri Fontenoy (neďaleko Auxerre; tzv. bitka troch dedičov) porazili Lotara. R. 842 uzavrel Karol spojenectvo s Ľudovítom (→ Štrasburské prísahy) a 843 prinútili Lotara podpísať Verdunskú zmluvu, ktorá definitívne rozdelila Franskú ríšu. Karol ňou získal záp. časť ríše (→ Západofranská ríša, neskôr Francúzske kráľovstvo). Ako jej vládca musel čeliť početným nájazdom Vikingov, ale aj odbojnej domácej šľachte. Po smrti Lotara II. (869; nástupca Lotara I.) obsadil Lotaringiu, podľa zmluvy z Meerssenu (870) sa však musel jej vých. polovice vzdať v prospech Ľudovíta II. Nemca. R. 875 (po smrti cisára Ľudovíta II., *825, †875; najstarší syn Lotara I.) bol v Ríme korunovaný za cisára, získal aj trón Itálie a k svojej ríši pripojil Provensalsko. Počas jeho vlády bol dovŕšený proces feudalizácie, začal sa rozvíjať lénny systém, vytvárali sa veľké rodové kniežatstvá. Podporoval rozvoj vzdelanosti a činnosť dvorských skriptórií, v ktorých v tom čase vzniklo viacero významných iluminovaných rukopisov kódexov, niektoré z nich aj na jeho objednávku (→ karolovské umenie).

Karol IV. Pekný, 1294 – 1. 2. 1328 Vincennes — francúzsky a navarrský kráľ (od 1322) z dynastie Kapetovcov, najmladší syn Filipa IV. Pekného, brat Ľudovíta X. a Filipa V. Dlhého, strýko rímskeho a českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., ktorý na jeho dvore vyrastal. Počas svojej vlády upevňoval štátnu správu, čo bolo zámienkou na zvyšovanie daní, 1324 vypovedal z krajiny Židov. Jeho sestra Izabela Francúzska (*1295, †1358, matka Eduarda III.) bola vydatá za anglického kráľa Eduarda II., ktorého zvrhnutie pomohol zorganizovať, a tým zabezpečil Izabele regentstvo. Zomrel bez mužského potomka, čím sa stal posledným mužským členom priamej línie Kapetovcov. Jeho dcéra Blanka (*1328, †1392) bola vydatá za orleánskeho vojvodu Filipa z Valois, ktorý sa stal (ako Filip VI.) zakladateľom dynastie Valoisovcov a francúzskym kráľom, hoci si na trón uplatňoval nároky aj jeho synovec, anglický kráľ Eduard III. (→ storočná vojna).

Karol VI. Milovaný, aj Šialený, 3. 12. 1368 Paríž – 21. 10. 1422 tamže — francúzsky kráľ (od 1380) z dynastie Valoisovcov, syn Karola V. Múdreho, otec Karola VII. Víťazného. Počas neplnoletosti (1380 – 88) vládli ako poručníci jeho traja strýkovia, burgundský vojvoda Filip II. Smelý, Ľudovít I., vojvoda z Anjou a Jean de Berry (Ján z Berry). Keď sa po páde z koňa (1392) začala u neho prejavovať duševná choroba, vlády sa ujal ako regent jeho brat Ľudovít I. Orleánsky, ktorého dal 1407 zavraždiť jeho bratanec, burgundský vojvoda Ján I. Nebojácny. Vnútorné nepokoje v krajine, ktoré boli vyvolané obavami z kráľovho zdravotného stavu, prerástli po zavraždení Ľudovíta I. Orleánskeho do otvorenej občianskej vojny medzi burgundskou a orleánskou stranou. Situáciu využil anglický kráľ Henrich V., ktorý si uplatnil nároky na francúzsky trón, čo viedlo k obnoveniu storočnej vojny. Po víťazstve Angličanov v krvavej bitke pri Azincourte (1415) pripadlo Henrichovi V. celé francúzske územie na sever od Loiry a Burgundsko sa stalo spojencom Angličanov. R. 1418 Ján I. Nebojácny dobyl Paríž a spojenectvo bolo potvrdené 1420 zmluvou z Troyes.

Karol VII. Víťazný, 22. 2. 1403 Paríž – 22. 7. 1461 Mehun-sur-Yèvre (pri Bourges) — francúzsky kráľ (od 1422) z dynastie Valoisovcov, syn Karola VI. Milovaného, otec Ľudovíta XI. V roku 1418 bol po dobytí Paríža burgundským vojvodom Jánom I. Nebojácnym vyhnaný do Bourges (opovržlivo nazývaný aj "kráľ z Bourges"). Po otcovej smrti (1422) sa síce stal jeho nástupcom, bol však bez peňazí aj bez vojska a zostalo mu len malé územie južne od rieky Loiry, ktoré sa iba s problémami bránilo pred Angličanmi. V roku 1429 uveril poslaniu Jany z Arcu (nazývala ho dauphin), ktorá svojou charizmou a bojovými úspechmi dosiahla, že 14. 7. 1429 bol v Remeši korunovaný. V roku 1435 uzavrel spojenectvo s Burgundskom, čo prispelo k ukončeniu dlhoročného anglicko-francúzskeho konfliktu (1453; → storočná vojna) víťazstvom Francúzov (Angličania s výnimkou Calais stratili všetky dŕžavy na francúzskom území). Vo svojej zdevastovanej krajine sa mu podarilo upevniť vnútorné pomery, zreorganizoval štátnu správu a vojsko (vytvoril stálu armádu). Pragmatickou sankciou (1438 v Bourges) si vyhradil právo dosádzať cirkevných hodnostárov. Po potlačení povstania vysokej šľachty na čele s jeho synom (→ praguerie) žil na dvore burgundského vojvodu Filipa III. Dobrého.

Karol VIII., 30. 6. 1470 Amboise – 7. 4. 1498 tamže — francúzsky kráľ (od 1483) z dynastie Valoisovcov, syn Ľudovíta XI. Počas neplnoletosti vládla ako poručníčka jeho sestra Anna Francúzska spolu s manželom Petrom z Beaujeu, vojvodom de Bourbon (*1438, †1503). Na začiatku vlády porazila vzburu vysokej šľachty, pre francúzsku korunu získala proti nárokom Maximiliána I. vojvodstvo Bretónsko (tzv. šialená vojna 1489 – 91). Po prevzatí vlády 1491 sa Karol oženil s dedičkou vojvodstva Annou Bretónskou (*1477, †1514). V záujme ukončiť vzájomné spory s cisárom Maximiliánom pristúpil k dohode a zmluvou zo Senlisu (1493) mu odstúpil Franche-Comté. R. 1494 začal vojenskú výpravu do Itálie, podarilo sa mu zmocniť Neapolska, pod tlakom tzv. benátskej ligy (Benátky, Miláno, Aragónsko, Habsburgovci a pápež) sa musel z územia stiahnuť. Jeho výprava však znamenala obrat vo vývoji európskej štátnej politiky a vo Francúzsku začiatok renesancie. Zomrel bezdetný, jeho nástupcom sa stal bratanec Ľudovít XII. z vedľajšej kráľovskej línie (dynastia Valoisovcov-Orleánskovcov).

Karol IX., 27. 6. 1550 Saint-Germain-en-Laye – 30. 5. 1574 Vincennes — francúzsky kráľ (od 1560) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, syn Henricha II., brat Františka II. a Henricha III. Počas neplnoletosti vládla jeho matka Katarína Mediciová a aj po prevzatí trónu bol pod jej silným vplyvom. R. 1562 vydala v jeho mene tolerančný edikt, ktorý mal zastaviť dlhotrvajúce náboženské nepokoje medzi hugenotmi a katolíkmi, vyvolal však otvorený konflikt (→ hugenotské vojny). Z obdivu k admirálovi G. de Colignymu sa začal prikláňať na protestantskú a protišpanielsku stranu. Ako slabý panovník bez vlastného názoru dal 1572 súhlas na vraždenie hugenotov, ktoré zorganizovali Guisovci (s podporou jeho matky) po svadbe jeho sestry Margaréty z Valois a Henricha III. Navarrského (→ Bartolomejská noc).

Karol X., 9. 10. 1757 Versailles – 6. 11. 1836 Gorizia, Taliansko — francúzsky kráľ (1824 – 1830) z dynastie Bourbonovcov, najmladší brat Ľudovíta XVI. a Ľudovíta XVIII. Pôvodne gróf z Artois (d’Artois), počas Francúzskej revolúcie vodca ultrarojalistických skupín aristokracie v emigrácii. Po nástupe na trón (29. 5. 1825 korunovaný v Remeši; posledná korunovácia francúzskeho kráľa) sa usiloval o obnovu absolutizmu, pričom sa opieral o vysokú šľachtu a duchovenstvo, ktorým dal vyplatiť asi mld. frankov ako náhradu za majetky, o ktoré prišli počas revolučných rokov (dostali 20-krát vyššiu rentu ako pred 1790). V úsilí upevniť postavenie Francúzska v Stredomorí sa v máji 1830 pokúsil dobyť Alžírsko. Vydal kráľovské ordonancie (26. 7. 1830), na základe ktorých rozpustil parlament (anulované výsledky posledných volieb), ustanovil nový volebný poriadok a sprísnil cenzúru a policajný dozor. Masové nepokoje a prudký nesúhlas národa s jeho vnútornou politikou vyvolali 1830 Júlovú revolúciu, počas ktorej bol zvrhnutý z trónu a Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou na čele s Ľudovítom Filipom I. Odvtedy žil v exile (o. i. 1832 – 36 v Prahe).

Karol Smelý, 10. 11. 1433 Dijon – 5. 1. 1477 Nancy — burgundský vojvoda (od 1467), syn Filipa III. Dobrého a Izabely Portugalskej (*1397, †1472). Pokračoval v politike svojho otca, počas ktorého vlády sa Burgundsko vyvíjalo ako samostatný štát. Jeho dvor bol podobne ako dvor jeho otca považovaný za stredisko dvorskej kultúry. Usiloval sa o zjednotenie a rozšírenie zdedených území, jeho cieľom bolo dosiahnuť pre Burgundsko (v tom čase bohatý štát ovládajúci celé Nizozemsko, časť Lotrinska a ďalšie územia Svätej rímskej ríše) štatút samostatného kráľovstva. Bojoval o Lotrinsko, čím by spojil svoje francúzske a nizozemské dŕžavy. Podporoval vysokú francúzsku šľachtu v odbojoch proti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI., uzatvoril spojenectvo s Anglickom a Habsburgovcami, jeho plány podporoval aj rímsky cisár Fridrich III. Jeho ambície rozširovať burgundské panstvo, zvyšovanie daní a drakonická tvrdosť vo vnútornej politike vyústili do viacerých povstaní (napr. 1474 v Alsasku). Napäté vzťahy s francúzskym kráľom Ľudovítom XI. prerástli do tzv. burgundských vojen (1473 – 77), počas ktorých bol Karol Smelý porazený v bitkách pri Grandsone (2. 3. 1476) a Murtene (22. 6. 1476) v dnešnom Švajčiarsku. Padol v bitke pri Nancy v boji so Švajčiarmi, ktorí boli podporovaní lotrinským vojvodom Reném II. (*1451, †1508). Zomrel bez mužských potomkov, jeho dcéra Mária Burgundská (*1457, †1482) sa stala manželkou Maximiliána I.

Karol V. Múdry, 21. 1. 1338 Vincennes – 16. 9. 1380 Nogent-sur-Marne (pri Paríži) — francúzsky kráľ (od 1364) z dynastie Valoisovcov, syn Jána II. Dobrého, starší brat Filipa II. Smelého, otec Karola VI. Milovaného. Počas väznenia svojho otca Angličanmi vládol ako regent (Charles; od 1356), v tom čase potlačil povstanie É. Marcela v Paríži a sedliacke povstanie jacquerie. R. 1360 uzatvoril s Anglickom mierovú zmluvu z Brétigny, podľa ktorej bol Ján II. Dobrý prepustený za cenu územných strát (Akvitánia, juhozápadné Gaskonsko). Po vypuknutí nových bojov s Angličanmi v rámci storočnej vojny sa mu vďaka vojenským a organizačným schopnostiam vojvodcu Bertranda Du Guesclin (*okolo 1320, †1380) podarilo dobyť väčšinu Angličanmi obsadeného francúzskeho územia. Na obranu Paríža dal ako súčasť opevnenia vybudovať pevnosť Bastila. Rozsiahlymi reformami (financie, správa, vojenstvo) položil základy fungovania ranonovovekej francúzskej monarchie. Bol veľmi vzdelaný, obklopoval sa učencami a odborníkmi. Zhromažďovaním kníh (jeho knižnica obsahovala vyše tis. zväzkov) položil základ všetkých neskorších kráľovských knižníc, z ktorých neskôr vznikla dnešná Národná knižnica (Bibliothèque nationale de France) v Paríži.

Karol Veľký, lat. Carolus Magnus, fr. Charlemagne, pravdepodobne 2. 4. 747 alebo 748 – 28. 1. 814 Aachen, pochovaný v Aachenskom dóme — franský kráľ (od 768), kráľ Longobardov (od 774) a rímsky cisár (od 800) z dynastie Karolovcov, syn Pipina III. Krátkeho. Mimoriadna osobnosť svojej doby, jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Svojou výbojnou politikou spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami, v období najväčšieho územného rozmachu jeho ríša siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, na západe a severe boli prirodzenými hranicami Atlantický oceán a Severné more. Svoje dobyvateľské výpravy spájal s diplomaciou, kresťanskú zbožnosť a vernosť cirkvi prejavoval ochranou pápeža a christianizáciou dobytých území.

R. 768 sa spolu s bratom Karolmanom ujal vlády vo Franskej ríši a po jeho smrti panoval ako samovládca. Už 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi (usilovali sa ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát). Počas vojenského ťaženia (773 – 774) úplne zničil ich ríšu, 774 zosadil posledného longobardského panovníka Desideria (†786; vládol 757 – 774) a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia, 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu (t. j. kontrolu) nad územím Cirkevného štátu. R. 781 počas druhej vojenskej výpravy do Itálie uzavrel s pápežom novú dohodu (tzv. Karolova donácia) potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu, začo pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom; pri návrate jeho vojsko zdecimovali Baskovia a v Roncesvallskom priesmyku zahynul bretónsky markgróf Roland; → Pieseň o Rolandovi). Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme. Karolove najväčšie výpravy však boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia (spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí). Dlhoročné boje so Sasmi (772 – 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše (→ Sasi). R. 788 zvrhol vládu bavorského vojvodu Tassila III. a obsadil Bavorsko.

Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ – Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796) a pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný, Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami, proti Veletom však viedol vojenské výpravy. R. 805 – 806 franské vojská vyplienili Čechy a Slovanov na ich území prinútili platiť tribút.

Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Vyvolalo to však napäté vzťahy s byzantskými cisármi (pokladali sa za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše) a napokon viedlo k vypuknutiu vojny, ktorej zámienkou sa stal boj o Benátky. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. R. 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Pipin a Karol však zomreli skôr ako ich otec, a tak sa jediným dedičom ríše stal Ľudovít, čo na krátky čas zachovalo jej jednotu (→ Franská ríša).

Karol Veľký sa svojou zahraničnou i vnútornou politikou zaslúžil o náboženskú, morálnu a kultúrnu obrodu, ako aj o obnovenie vzdelanosti v západnej Európe (→ karolovská renesancia, → karolovská minuskula, → karolovské umenie), systém jeho vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov (v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru). Skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy (793). Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka), ktoré spravovali markgrófi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení vládcovi; začal sa uplatňovať lénny systém. Ríša bola rozdelená aj na cirkevné správne celky (arcibiskupstvá, biskupstvá, opátstva). Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo ap. upravovali kráľovské nariadenia kapituláre. Oznamovali ich kráľovskí poslovia so širokými právomocami (missi dominici), ktorí cestovali po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia (po celej ríši mali zriadené kráľovské dvorce; → falc), dal si vybudovať stále sídlo (falc) v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. stor. bol korunovačným miestom rímsko-nemeckých cisárov.

V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností (už počas života označovaný ako otec Európy, Pater Europae). R. 1165 ho na podnet Fridricha I. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za sv., rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karla Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napr. vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste (→ starofrancúzska hrdinská epika), z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo zač. 12. stor. o porážke Karolových vojsk v Roncesvallskom priesmyku (778).

Neskôr (až do súčasnosti) bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel. Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard (aj Einhard, Eginhardus). K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. stor., tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkéno od Majstra Teodorika v Kaplnke Sv. kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 – 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 – 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v tzv. Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 – 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni, *okolo 1496, †po 1528). K najvýznamnejším umeleckým dielam spájajúcim sa s Karolom Veľkým patrí aj zlatý Relikviár Karola Veľkého (1215) nachádzajúci sa v katedrále v Aachene, ktorý obsahuje jeho telesné pozostatky.

Od 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), jej nositeľom sa o. i. stal aj V. Havel (1991). Nadácia medzinárodnej Ceny Karola Veľkého mesta Aachen spolu s Európskym parlamentom udeľuje od 2008 Cenu Karola Veľkého pre mládež s cieľom podporovať rozvoj európskeho povedomia medzi mladými ľuďmi a ich účasť na projektoch európskej integrácie.

Katarína Mediciová, 13. 4. 1519 Florencia – 5. 1. 1589 zámok Blois, Francúzsko — francúzska kráľovná (od 1547), manželka francúzskeho kráľa Henricha II. (od 1533), dcéra Lorenza II. Mediciho. Po smrti rodičov prevzal jej výchovu strýko, pápež Klement VII., ktorý sprostredkoval aj jej sobáš s Henrichom (mala s ním 10 detí). Po manželovej predčasnej tragickej smrti (1559) vládla ako regentka svojich synov a francúzskych kráľov Františka II. (do 1560) a Karola IX. (do 1564) a na kráľovskom dvore získala rozhodujúce postavenie, pričom musela čeliť dvom o moc zápasiacim stranám – katolíckym Guisovcom a hugenotským Bourbonovcom.

Spočiatku sa usilovala udržiavať nezávislý postoj k obidvom stranám a bránila najmä dynastické záujmy. Obava pred rastúcou mocou Guisovcov ju 1562 prinútila udeliť hugenotom tolerančný edikt, s ktorým sa však katolíci nedokázali zmieriť. Početné incidenty viedli postupne k občianskej vojne (→ hugenotské vojny), ktorá mala pre Francúzsko katastrofálne dôsledky. Znepriatelené strany mala uzmieriť svadba jej dcéry Margaréty z Valois (Margot) s vodcom hugenotov Henrichom III. Navarrským (neskorší francúzsky kráľ Henrich IV.). Po udalostiach v Paríži v auguste 1572, kde zhromažďujúci sa hugenoti vyvolali nenávisť u katolíckych Parížanov, údajne podporila krvavú masakru hugenotov, ktorú zorganizovali Guisovci (→ Bartolomejská noc). Po smrti Karola IX. (1574) nastúpil na trón jeho mladší brat Henrich III., ktorý však jej pokusy o zasahovanie do politiky a štátnych záležitostí netoleroval. Koniec života strávila na zámku v Blois, kde aj zomrela.

Hébert [ebér], Jacques René, 15. 11. 1757 Alençon – 24. 3. 1794 Paríž (gilotínovaný) — francúzsky novinár a revolucionár. Počas Francúzskej revolúcie založil 1790 noviny Le Père Duchesne, ktoré získali široký vplyv napriek demagogickému a vulgárnemu štýlu. Od 1791 člen klubu kordeliérov, v Zákonodarnom národnom zhromaždení patril k ultraradikálnemu krídlu montagnardov (→ Hora), mal významný podiel na páde girondistov. Po zavraždení J.-P. Marata (13. 7. 1793) vystupoval ako jeho nástupca a vodca ľudu, jeho prívrženci (hébertovci) tvorili v Konvente najradikálnejšiu frakciu (→ zbesilí), ktorá sa podieľala na rozpútaní najväčšej vlny teroru. Po sporoch o ďalšom charaktere revolúcie sa dostal do konfliktu s M. Robespierrom, ktorý ho dal spolu s ďalšími členmi jeho skupiny zlikvidovať.

Henrich II., 31. 3. 1519 Saint-Germain-en-Laye – 10. 7. 1559 Paríž — francúzsky kráľ (od 1547) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, syn Františka I., otec Františka II., Karola IX. a Henricha III. Od 1533 mal za manželku Katarínu Mediciovú, bol však politicky pod vplyvom svojej milenky Diany de Poitiers. Počas jeho vlády sa už sformovali znepriatelené tábory, t. j. strana katolíkov pod vedením rodu Guisovcov a strana hugenotov na čele s G. de Colignym a Bourbonovcami. Napriek tomu, že Henrich prenasledoval hugenotov, spojil sa 1552 zmluvou zo Chambord s nemeckými protestantskými kniežatami proti Habsburgovcom. K Francúzsku pripojil mestá Toul, Verdun, Cambrai a Metz. R. 1559 bolo dobyté Calais ako posledná bašta Angličanov na francúzskom území. V tom istom roku uzatvoril mier v Cateau-Cambrésis, ktorý ukončil dlhoročné nepriateľstvo so Španielskom, musel sa však vzdať nárokov na Milánsko. Zomrel na následky zranenia, ktoré utrpel počas rytierskeho turnaja.

Henrich III., 19. 9. 1551 zámok Fontainebleau – 2. 8. 1589 Saint-Cloud — francúzsky kráľ (od 1574) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, tretí syn Henricha II. a Kataríny Mediciovej. Ako vojvoda z Anjou sa 1572 podieľal na príprave Bartolomejskej noci. R. 1573 bol zvolený za poľského kráľa (ako Henrich z Valois), čo však nespĺňalo jeho ambície a po smrti brata Karola IX. 1574 sa rýchlo vrátil do Paríža, aby sa ujal vlády ako francúzsky kráľ. Bol inteligentný a kultivovaný, ale bezcharakterný, obklopený milencami. Počas jeho vlády vrcholilo obdobie náboženských vojen (→ hugenotské vojny). Spočiatku sa usiloval zmieriť znepriatelené strany vydaním ediktu z Beaulieu (7. 5. 1576), ktorý mal hugenotom zaručiť určité slobody, vyvolal tým však novú vlnu odporu zo strany fanatických Guisovcov. Napätie vyvrcholilo po smrti jeho najmladšieho brata (sám bol bezdetný) Hercula Françoisa, vojvodu z Anjou a z Alençonu († 1584), čím sa dedičom francúzskeho trónu stal vodca hugenotov, navarrský kráľ Henrich III. (neskorší Henrich IV.). Proti tomu vystúpila katolícka Svätá liga na čele s Henrichom I. Lotrinským, vojvodom de Guise, čo rozpútalo tzv. vojnu troch Henrichov. Kráľ Henrich III. musel z obavy o trón utiecť z Paríža do Blois, kde dal zvolať generálne stavy, ktoré ho však nepodporili, preto vlákal vojvodu de Guise do pasce a dal ho spolu s jeho bratom zavraždiť (23. 12. 1588). Následné povstanie katolíkov ho prinútilo uzatvoriť spojenectvo s Henrichom III. Navarrským, s ktorým začal obliehať Paríž, počas obliehania bol však úkladne zavraždený dominikánskym mníchom Jacquom Clémentom.

Herriot [erjo], Édouard, 5. 7. 1872 Troyes – 26. 3. 1957 Saint-Genis-Laval — francúzsky politik a spisovateľ. Pôvodne gymnaziálny a vysokoškolský učiteľ v Lyone. Počas Dreyfusovej aféry vstúpil do Ligy na obranu ľudských a občianskych práv a pripojil sa k radikálnym socialistom. R. 1905 – 40 a 1945 – 57 starosta Lyonu. R. 1912 – 19 senátor, 1919 – 40 a 1945 – 54 poslanec. R. 1919 – 24 stál na čele opozície proti vláde národného bloku i proti politike R. Poincarého. Po volebnom víťazstve tzv. ľavého kartelu bol 1924 – 25 ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí a 1926 znova nakrátko premiérom. V tom období napr. presadil uznanie ZSSR a prijatie Dawesovho plánu. Vyhlásenie dôsledne laickej politiky vyvolalo proti jeho vláde odpor zo strany katolíkov, jeho finančná politika zasa narážala na nesúhlas v obchodných kruhoch. R. 1925 – 26 predseda poslaneckej komory, 1926 – 28 minister výučby a 1932 (jún – december) opäť predseda vlády. Po okupácii Francúzska nemeckou armádou a nastolení vichyjského režimu, s ktorým nesúhlasil, bol 1942 daný pod policajný dohľad a 1944 deportovaný do Nemecka. Po skončení 2. svetovej vojny a návrate do vlasti (1945) sa podieľal na budovaní IV. republiky. R. 1947 – 54 predseda Národného zhromaždenia. Od 1946 člen Francúzskej akadémie.

jacquerie [žakri] — veľká sedliacka vzbura proti šľachte v sev. a str. Francúzsku v máji-júni 1358 počas storočnej vojny. Vypukla ako reakcia na neúnosné daňové zaťaženie počas prebiehajúcej vojny, ktorá sa v prvej fáze vyvíjala pre Francúzsko neúspešne. Spustošenie a vyľudnenie vidieka spôsobené okrem bojov a nájazdov anglických, španielskych a i. žoldnierov najmä morovou epidémiou však nebránilo šľachte zvyšovať jej nároky. Vzbura vypukla 21. 5. 1358 v Compiègne v Pikardii a rýchlo sa šírila. Sedliaci pod vedením G. Cala napádali šľachtické sídla, vypaľovali, rabovali a zabíjali. V priebehu niekoľkých týždňov sa šľachta zmobilizovala a pod vedením budúceho francúzskeho kráľa Karola V. Múdreho a navarrského kráľa Karola Zlého 9. 6. 1358 vzburu definitívne porazila v bitke pri Meaux. Vodcovia a účastníci vzbury boli tvrdo potrestaní (asi 20 tis. zabitých). Názov je pravdepodobne odvodený z posmešného francúzskeho pomenovania sedliaka Jacques (nosili jacque – stredoveký kabát) alebo Jacques Bonhomme (Kubo Prostáčik).

Grasse [grás], François Joseph de, markíz de Grasse-Tilly, 13. 9. 1722 Le Bar – 11. 1. 1788 Paríž — francúzsky vojak a námorný veliteľ. Od 1740 v službách francúzskej armády. Počas Americkej revolúcie bol krátko po dohode o francúzskej pomoci vyslaný do Ameriky ako veliteľ eskadry, 1779 – 81 bojoval proti Angličanom. R. 1781 vymenovaný za admirála, zaslúžil sa o porážku admirála S. Hooda pri Tobagu. V januári 1782 obsadil ostrov Saint Kitts, v apríli bol však porazený a uväznený (do 1784).

Karol III. Tučný, 839 – 13. 1. 888 Neudingen, dnes súčasť Donaueschingenu, Bádensko-Württembersko (zavraždený) — východofranský (876 – 887), italský (od 879) a západofranský kráľ (885 – 887) a rímsky cisár (881 – 887) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Nemca, brat Karolmana (*okolo 830, †880) a Ľudovíta III. Mladšieho. R. 876 bol vyhlásený za kráľa Alamánie (časť Východofranskej ríše), 879 sa stal panovníkom Itálie ako dedič svojho brata Karolmana. V januári 881 bol pápežom Jánom VIII. korunovaný za cisára, na trón nastúpil po smrti brata Ľudovíta (882) a ešte raz na krátky čas zjednotil záp. a vých. časť Franskej ríše Karola Veľkého (s výnimkou Dolného Burgundska). Musel čeliť útokom Normanov na sev. pobrežie, obrana však bola neúspešná. R. 887 bol Arnulfom Korutánskym zosadený a poslaný do vyhnanstva, čím sa rozpad karolovskej ríše začatý Verdunskou zmluvou dovŕšil aj v praxi.

Karol III. Jednoduchý (Simplex), 17. 9. 879 – 7. 10. 929 Péronne (dnes v departemente Somme, región Pikardia) — západofranský kráľ (893/898 – 923) z dynastie Karolovcov, syn Ľudovíta II. Koktavého, nevlastný brat Ľudovíta III. a Karolmana (*866, †884), otec Ľudovíta IV. R. 893 bol časťou šľachty a s podporou arcibiskupa zvolený za protikráľa (korunovaný v Remeši) vládnuceho kráľa Oda Parížskeho. Následná vojna medzi obidvoma kráľmi však nepriniesla jednoznačné výsledky a obidvaja panovníci uzatvorili dohodu, podľa ktorej bol Karol uznaný za Odovho nástupcu. Po Odovej smrti 898 dosiahol na dvorskom sneme v Remeši všeobecné uznanie v Západofranskej ríši. Jeho skutočná moc však bola zúžená len na územie medzi Loirou a Seinou, v jednotlivých regiónoch dnešného Francúzska vládli veľmoži podľa vlastných pravidiel. R. 911 po porážke Normanov Robertom z Neustrie (neskorší protikráľ Róbert I.) a Burgunďanmi bol ich vodca Rollo nútený prijať kresťanstvo a Karol mu udelil léno okolo Rouenu a na pravom dolnom toku Seiny, ktoré sa neskôr začalo nazývať Normandia. R. 912 si podriadil Lotaringiu, ktorú 912/913 ubránil pred útokmi východofranského kráľa Konráda I. Zmluvou s východofranským kráľom Henrichom I. Vtáčnikom podpísanou pri Bonne (921) si zabezpečil vých. hranice ríše, musel však bojovať so šľachtickou opozíciou, ktorá 922 zvolila za jeho protikráľa Róberta I. R. 923 bol v bitke pri Soissons porazený (Róbert I. padol) a po krátkom úteku do Lotaringie zajatý, zomrel vo väzení.

Jospin [žospen], Lionel, 12. 7. 1937 Meudon — francúzsky politik. Pôvodne úradník na ministerstve zahraničných vecí a vysokoškolský učiteľ. R. 1971 vstúpil do Socialistickej strany (Parti socialiste, PS). Po zvolení F. Mitterranda za francúzskeho prezidenta 1981 – 88 generálny tajomník PS a súčasne poslanec Národného zhromaždenia. R. 1988 – 92 minister školstva a výchovy. R. 1995 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách (tesne nad ním zvíťazil J. Chirac). R. 1995 – 97 opäť generálny tajomník PS. Po víťazstve ľavice v parlamentných voľbách 1997 – 2002 predseda vlády. R. 2002 opäť neúspešne kandidoval na úrad prezidenta.

Barras [-ra], Paul François Jean Nicolas, vicomt de, 30. 6. 1755 Fox-Amphoux – 29. 1. 1829 Chaillot, dnes súčasť Paríža — francúzsky politik a dôstojník. V období Francúzskej revolúcie sa zúčastnil dobytia Bastily, od 1792 poslanec Konventu (skupina Hora). Ako radikálny jakobín sa priamo zúčastnil na nastolení teroru v Marseille a v Toulone, kde viedol jeho obliehanie. Ako hlavný veliteľ Paríža jeden z organizátorov termidorského sprisahania proti M. Robespierrovi (1794), pomáhal pri potlačení povstania rojalistov (1795). R. 1795 – 99 jeden z piatich direktorov, menoval Napoleona Bonaparta za veliteľa vojsk v Taliansku. V polovici 1799 bol z vedúcej pozície počas Direktória vytlačený Emmanuelom Josephom Sieyèsom (*1748, †1836), po prevrate 18. brumaira VIII. roka (9. november 1799) bol vypovedaný z Paríža.