adaptácia [lat.] — prispôsobovanie, prispôsobenie sa podmienkam, situácii vo všeobecnosti;

1. biol., ekol. prispôsobenie sa organizmu tvarom, funkciou alebo spôsobom života vonkajším podmienkam prostredia, ktorej výsledkom je úplný súlad organizmu a prostredia, ako aj prispôsobenie sa populácií, spoločenstiev, ekosystémov. Rozlišuje sa adaptácia správaním, ktorá je najpohotovejšou a najvariabilnejšou formou, evolučná adaptácia, pri ktorej dochádza k modifikácii organizmu alebo niektorého jeho znaku, čím organizmus získava nové vlastnosti zvyšujúce jeho životaschopnosť (napr. prispôsobenie sa rastlín určitým opeľovačom). Tieto vlastnosti sa v populácii stabilizujú a stávajú sa dedičnými. Počas fylogenézy sa živočíchy dokonale prispôsobili prostrediu. Vyvinuli sa im charakteristické telesné tvary, mechanizmy funkcií a správania, ktoré im umožnili osídliť špecifické prostredie. Z genetického hľadiska ide o zmenu štruktúry alebo funkcie organizmov zlepšujúcu vzťah organizmov k vonkajším podmienkam. Podstatou adaptačných procesov je vytvorenie zodpovedajúcich kombinácií génov, ktoré sa uprednostňujú pri prirodzenom výbere, dedičných znakov vo fenotype jedinca zlepšujúcich jeho vyhliadky prežiť a reprodukovať sa; hovorí sa preto aj o genetickej adaptácii. Predpokladom genetickej adaptácie sú neutrálne mutácie, ktoré sú preadaptáciou. Na úrovni populácií ide pri adaptácii o takú zmenu v genetickom zložení, ktorej dôsledkom je lepšie prežívanie v daných podmienkach, prípadne prispôsobenie sa novým podmienkam. Adaptácie sú väčšinou vyvolané zmenami dedičných znakov, spôsobené náhodne mutáciami alebo novou kombináciou génov. Pri adaptácii vyvolanej fyzikálnymi alebo chemickými faktormi, tzv. mutagénmi, pôsobí prostredie len selekčne. Príliš špecializované typy organizmov však strácajú schopnosť prispôsobiť sa náhlym zmenám prostredia, čo môže znamenať ich zánik. Pri fyziologickej adaptácii dochádza k fyziologickým zmenám v organizme umožňujúcim prežiť nové podmienky (napr. zníženie vyparovania v podmienkach sucha), pri zmyslovej adaptácii k zmene citlivosti zmyslového receptora na základe dlhodobého pôsobenia podnetu;

2. etnol. 1. proces, pri ktorom jednotlivec alebo skupina ľudí upravuje svoje správanie tak, aby zodpovedalo okolitému kultúrnemu a spoločenskému prostrediu. Prostriedkom adaptácie je kultúra. Každá adaptácia predpokladá i znamená zmenu, úzko súvisí s akulturáciou a s asimiláciou; 2. prispôsobovanie alebo pretvorenie javov národnej kultúry tak, aby lepšie slúžili svojmu poslaniu alebo novým potrebám. Uplatňuje sa najmä vo folklóre;

3. kyb. schopnosť technického systému, resp. jeho prvkov, prispôsobovať sa zmenám okolitého prostredia. Ak má túto vlastnosť riadiaci systém, ide o adaptívny systém (→ systém), ak ju má algoritmus riadenia, ide o adaptívne riadenie. Zmeny prejavu prostredia sa vždy odrazia na správaní riadeného systému, čo dáva podnet na začatie adaptácie a poskytuje informácie na jej bližšiu špecifikáciu. Pri adaptácii sa zvyčajne využívajú nielen okamžité informácie, ale aj ich dostupné dejiny. Pri zmene vonkajších podmienok staré informácie proces adaptácie spomaľujú, preto sa ich vplyv utlmuje a postupne sa zabúdajú;

4. lek. proces aktívneho prispôsobovania sa organizmu človeka na zmenené podmienky prostredia a na rôzne životné situácie, ktorého výsledkom je súlad organizmu a prostredia. Závisí od individuálnych vlastností organizmu, dedičných faktorov, prípravy jedinca a od výchovy. Adaptačné mechanizmy sa uplatňujú na rôznych úrovniach (molekulová, bunková, tkanivová, orgánová, celého organizmu, populácie, ekologického systému). Riadiacim centrom adaptácie je centrálny nervový systém. Nepriaznivé vplyvy pôsobiace na organizmus preň predstavujú záťaž, stres (→ adaptačný syndróm). Úlohou preventívnych lekárskych odborov (najmä hygieny) je zamedziť narastanie disproporcií medzi organizmom a negatívnymi vplyvmi faktorov, ktoré sa objavili v životnom prostredí v dôsledku rozvoja techniky a civilizácie (zvýšené dávky žiarenia, hluk, veľké rýchlosti, lieky, farbivá, zmena biologickej rovnováhy medzi škodcami poľnohospodárskych plodín a ich prirodzenými nepriateľmi, zmena biocenózy v dôsledku znečistenia vodných tokov, biologická devastácia rozsiahlych území v priemyselných oblastiach ap). Osobitným druhom adaptácie u človeka je aklimatizácia. Záťažou vyžadujúcou adaptáciu je pre človeka aj choroba (najmä dlhotrvajúca alebo nevyliečiteľná), pretože narúša rovnováhu organizmu. Podľa spôsobu vyrovnania sa s chorobou sa rozlišuje primeraná (aktívna) adaptácia na chorobu – primerané vyrovnanie sa s chorobou, prispôsobenie sa, a neprimeraná adaptácia na chorobu – preceňovanie choroby, strach, depresia, rezignácia (pesimistická adaptácia) alebo, naopak, podceňovanie choroby, nedodržiavanie liečebného režimu (optimistická adaptácia);

5. lit. úprava, resp. tvorivý prepis literárneho diela (pôvodného textu) na nové účely (dramatické, filmové, rozhlasové a televízne dielo). V textológii tematická, kompozičná, jazyková a iná úprava textu, v teórii prekladu úprava originálu (reálií, jazykových a štylistických prvkov), ktorou sa text približuje povedomiu čitateľov v cieľovom jazyku. V divadelnej tvorbe prispôsobenie pôvodného (i dramatického) diela novému umeleckému zámeru. Cieľom adaptácie je tvorba esteticky hodnotných textov, ktoré by nadväzovali na umelecké, vedecké a publicistické hodnoty pôvodných literárnych diel. Adaptácia sa môže realizovať formou eliminácie (vynechaním istých častí diela), amplifikácie (rozšírením istých častí diela) a kontaminácie (nový text sa vytvorí z viacerých textov);

6. psychol. proces (i jeho výsledok), ktorým sa človek stáva efektívnejšie prispôsobivým na podmienky prostredia, práce, učenia ap.; proces individuálneho prispôsobovania i prispôsobenie sa spoločenskému prostrediu, a to najmä osvojením si príslušných kultúrnych návykov, noriem a hodnôt tej-ktorej spoločnosti (opak: maladaptácia);

7. sociol. prispôsobovanie sa jednotlivcov a sociálnych skupín zmenám v ich sociálnom prostredí. Adaptácie tvoria popri štrukturálnych zložkách spoločnosti aj jej inštitucionalizované hodnoty (sociálne normy a vzory, kultúra, ideológia, veda ap.). Prvou a najdôležitejšou skupinou, v ktorej sa človek adaptuje na život v spoločnosti, je rodina. V nej si osvojuje jazyk ako prostriedok sociálnej komunikácie a základné sociálne normy, hodnoty, vzory, štýl života. Sociálne adaptačné procesy znamenajú pasívne preberanie noriem sociálneho prostredia, ale aj možnosť aktívneho pôsobenia na spoločenskú realitu. V ňom sa prejavuje osobnosť jednotlivca ako výsledok predchádzajúceho adaptačného procesu. Nevyhnutnosť adaptácie vyplýva nielen z objektívnych potrieb vývoja jednotlivca v určitom sociálnom prostredí, ale aj z potrieb prispôsobenia sa subjektívne orientovanej zmene sociálneho prostredia. Preto aj v dospelosti je možné znova prežiť proces vrastania do spoločnosti (ako dôsledok trvalej intraregionálnej migrácie alebo revolučnej spoločenskej zmeny). Spoločenské orgány a inštitúcie, jednotlivé sociálne skupiny a ideológia vytvárajú sociálne prostredie, ktoré zložitým spôsobom pôsobí na človeka a na sociálne skupiny. Títo nositelia adaptačného procesu môžu niektoré zložky vytvoreného sociálneho prostredia prijať, iné odmietnuť. V obidvoch prípadoch dochádza k napätiu medzi osobnostnou integritou človeka a sebazáchovnou potrebou prispôsobiť sa. V prvom prípade sa človek vedome zrieka časti toho, čo dovtedy naakumuloval ako súčasť svojej osobnosti. K adaptácii však dochádza aj nevedome, vždy, keď do prostredia života jednotlivca alebo skupiny zasiahne ľubovoľná zmena. Popri skutočnej zmene môže adaptačné procesy vyvolať aj zdanlivá zmena, ktorú človek vníma vo forme informácie a akceptuje ju. Pozitívne i negatívne (podľa miery objektívnosti informácie) možno ovplyvňovať adaptačný proces jednotlivca i veľkých sociálnych skupín. Formovanie myšlienkových stereotypov a kolektívnych predstáv, ktoré sú súčasťou adaptácie človeka na sociálnu situáciu, prebieha v značnej miere pod vplyvom masmédií;

8. stav. úprava objektu, ktorou sa spravidla prispôsobuje priestorové usporiadanie stavebných konštrukcií novým prevádzkovým požiadavkám bez zmeny pôvodného vzhľadu objektu; zachováva sa vonkajšie pôdorysné i výškové ohraničenie stavby (napr. prestavba, vstavba, podstatná zmena vnútorného zariadenia či usporiadania, podstatná zmena vzhľadu stavby).

Zmeny stavby vrátane stavebných úprav sa môžu uskutočňovať podľa stavebného zákona (zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku) iba na základe stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu, ktorým je zvyčajne obec (mesto).

Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri stavebných úpravách, ktorými sa nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti. Uskutočnenie stavebných úprav, ak sa podľa zákona nevyžaduje stavebné povolenie, musí stavebník ohlásiť vopred písomne a môže ich uskutočniť iba na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že nemá námietky proti ich uskutočneniu. Stavebný úrad však môže určiť, že stavebník môže aj stavebnú úpravu uskutočniť iba na základe stavebného povolenia. Ak sa majú stavebné úpravy vykonať na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou, k ohláseniu stavebnému úradu musí stavebník pripojiť stanovisko orgánu pamiatkovej starostlivosti.

O vydaní stavebného povolenia rozhoduje stavebný úrad v stavebnom konaní. Účastníkmi stavebného konania sú stavebník, ako aj fyzické a právnické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo k stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Účastníkmi stavebného konania nie sú užívatelia (nájomcovia) bytov a nebytových priestorov. Nájomca nesmie vykonávať stavebné úpravy v byte bez súhlasu prenajímateľa, a to ani na svoje náklady. Súhlas prenajímateľa nenahrádza povolenie, ktoré sa vyžaduje podľa stavebnoprávnych predpisov. Takéto povolenie musí zadovážiť prenajímateľ. Stavebné úpravy v byte by sa mali vykonávať zásadne vtedy, keď je byt voľný – nie je prenajatý. Ak je byt prenajatý, prenajímateľ je oprávnený vykonávať stavebné úpravy bytu iba so súhlasom nájomcu. Nájomca môže súhlas odoprieť len z vážnych dôvodov, a ak stavebné úpravy vykonáva prenajímateľ na príkaz stavebného úradu, je povinný umožniť ich vykonanie.

akcelerácia vývinu, vývinové zrýchlenie —

1. zrýchlenie rastu jednotlivca v priebehu vnútromaternicového vývinu, v prvom roku života, pred pubertou a počas nej (prepubertálna a pubertálna akcelerácia);

2. zrýchlenie telesného a intelektuálneho vývinu mládeže ako dôsledok zmien sociálneho a civilizačného rozvoja, ktoré sa prejavuje od narodenia dieťaťa po dospelosť. Pri intelektuálnej akcelerácii sa dosahuje kvalitatívne vyšší stav (napr. etapy vývoja rozumových schopností alebo emocionálneho vývoja) skôr než u predchádzajúcej generácie. Zrýchlenie telesného vývinu mládeže znamená, že dnešná mládež je v porovnaní s mládežou predchádzajúcich generácií v každom vekovom období priemerne o niekoľko centimetrov vyššia, má väčšiu hmotnosť, skôr sa jej prerezáva trvalý chrup a skôr sa u nej objavujú sekundárne pohlavné znaky. Za hlavné príčiny akcelerácie vývinu sa považujú kvalitnejšia výživa (väčšie množstvo živočíšnych bielkovín, pestrejšia a vyváženejšia strava) a zlepšenie hygienických podmienok i zdravotnej starostlivosti. Vo vyspelých krajinách sa v súčasnosti pozoruje spomaľovanie až zastavenie tohto procesu. Na Slovensku sa napr. posledných 20 rokov nemení vek vstupu dievčat do menarché.

antropogénny znak — význačný telesný znak charakteristický len pre človeka a jeho bezprostredných vývojových predchodcov. Medzi antropogénne znaky, ktorými sa človek odlišuje od všetkých cicavcov, patria napr. vzpriamená postava, voľné horné končatiny, ktoré začal používať na prácu, tvar dolných končatín a panvového pletenca súvisiaci s ľudskou chôdzou, predozadný rozmer hrudníka (hĺbka) kratší ako šírka hrudníka a kvalitatívne odlišná nervová sústava. Človek má navyše druhú signálnu sústavu, ktorá umožňuje vyššiu nervovú činnosť. Od ostatných živočíchov sa odlišuje najmä mohutným vývojom mozgu a vzpriamenou chôdzou.

antropografia [gr.] — odbor antropológie, ktorý opisuje ľudské variety, národy a ich geografické rozšírenie, odlišnosti vo fyzickom vzhľade, jazyku, kultúre a zvykoch. Má blízko k humánnej geografii, etnickej antropológii a etnografii. V súčasnosti sa takmer nepoužíva.

bunkové jadierko, nucleolus, nukleolus — guľaté teliesko vnútri bunkového jadra. V priemere má niekoľko mikrometrov. Bolo pozorované v jadrách všetkých buniek s výnimkou bakteriálnych buniek. V bunkovom jadre býva najčastejšie jedno bunkové jadierko, nezriedka je ich počet však vyšší. Bunkové jadierko nie je trvalou štruktúrou; pri nepriamom delení jadra mizne a objavuje sa znova na konci jadrového delenia. Skladá sa z fibríl (priemer okolo 4 μm) a granúl (priemer okolo 15 μm), ktoré môžu byť navzájom premiešané alebo segregované. Na rozdiel od jadrovej hmoty nie je ohraničené membránou. V bunkovom jadierku sú prítomné RNA, bázické proteíny a DNA. Bunkové jadierko má dôležitú úlohu v syntéze a maturácii ribozómovej RNA (rRNA) a v kompletizácii proteosyntetického aparátu bunky.

flóra [podľa bohyne Flóry] —

1. kvetena; a) v širšom význame všetky rastliny žijúce na Zemi, b) v užšom význame súbor rastlinných druhov (taxónov) vyskytujúcich sa v určitom čase na určitom geograficky ohraničenom území, napr. flóra Slovenska, flóra Európy (flóra Europaea), či v určitom geologickom období, napr. arktoterciérna flóra; súbor druhov rastlín dokladovaných skamenelinami sa nazýva fosílna flóra (aj paleoflóra);

2. lek. súhrnné označenie všetkých mikroorganizmov osídľujúcich určitú oblasť, → bakteriálna flóra;

3. systematická monografická publikácia (zvyčajne viaczväzková), písomný súpis rastlín určitého územia spravidla doplnený opismi, údajmi o rozšírení a ilustráciami jednotlivých druhov (prípadne vnútrodruhových taxónov), napr. Flóra Slovenska.

fototropizmus [gr.] — vitálny pohyb rastlinných orgánov vyvolaný jednostranným pôsobením svetla (osvetlením a dĺžkou svetelnej vlny). Pri fototropizme nie je rozhodujúci smer svetla, ale rozdiel intenzity osvetlenia orgánu medzi jeho osvetlenou stranou a stranou odvrátenou od svetla. Maximálny fototropický účinok majú lúče modrého svetla (445 – 470 nm). Pozitívny fototropizmus je ohyb orgánu za zdrojom svetla (pozitívne fototropické sú napr. koleoptila tráv, stonky mnohých vyšších rastlín, plodnice húb z rodu hnojník – Coprinus), negatívny fototropizmus ohyb orgánu od zdroja svetla (negatívne fototropická je väčšina koreňov) a transverzálny fototropizmus natáčanie orgánov kolmo na zdroj svetla (transverzálne fototropické sú napr. listy).

chemotaktický pohyb → chemotaxia

chemotaxia [gr.], chemotaktický pohyb — schopnosť jednobunkových organizmov alebo určitých buniek v mnohobunkových organizmoch pohybovať sa v smere určitého chemotaktického faktora (chemického signálu, chemickej látky). Chemotaxia môže byť pozitívna (aktívny pohyb buniek, napr. baktérií v smere nárastu koncentrácie určitej živiny) alebo negatívna (pohyb od miesta určitého chemického signálu, zvyčajne škodlivého). Jednobunkové organizmy rozpoznávajú chemický signál prostredníctvom osobitných receptorov, z ktorých sa prenáša do pohybových organel, napr. do bičíkov. Pri mnohobunkových organizmoch sa chemotaxia uplatňuje pri kontakte spermií s vajíčkom, pri migrácii neutrofilov a makrofágov do zápalového ložiska alebo pri udržiavaní normálnej funkcie lymfocytov v rámci imunitného systému. Predpokladá sa, že chemotaxiu využívajú aj niektoré nádorové bunky pri vzniku metastáz. Okrem tohto chemotakticky usmerneného a stimulovaného pohybu podliehajú jednobunkové organizmy aj stimulovanému, ale neusmernenému pohybu, ktorý sa nazýva chemokinéza.

chondrióm [gr.] — starší názov pre súbor mitochondrií v bunke.

chromatofor [gr.] —

1. bot. → plastid;

2. zool. živočíšna pigmentová bunka obsahujúca farbivo, ktoré chráni organizmus pred škodlivými účinkami svetla, najmä ultrafialových lúčov.

idiogram [gr.] — schematické zobrazenie karyotypu určitého jedinca, príp. určitého druhu organizmu, znázorňujúce dôležité znaky chromozómov (napr. uloženie centroméry a satelitu, dĺžkové parametre ramien chromozómu), v prípade chromozómových aberácií aj štruktúrne a numerické zmeny chromozómov.

imágo [lat.], imago — posledné štádium (dospelý jedinec) pri vývine hmyzu, ktoré prebieha cez zvyčajne tvarovo rozmanité a časovo zdĺhavé stupne. Imágo je nositeľom pohlavia a zrelých pohlavných orgánov; reprodukciami zabezpečuje existenciu daného druhu.

karyolymfa [gr. + lat.] — základná hmota bunkového jadra (kvapalná zložka jadra), počas interfázy sa v nej nachádzajú chromatínové vlákna. Karyolymfa je súčasťou karyoplazmy, obsahuje enzýmy na replikáciu DNA a syntézu molekúl RNA.

karyolýza [gr.] — proces postupného rozpadu jadrovej membrány a následnej degradácie bunkové jadra nastávajúci v profáze mitotického delenia bunky (→ mitóza), príp. pri apoptóze; za patologických podmienok je karyolýza sprievodným javom nekrotických procesov bunky (→ nekróza).

karyoplazma [gr.], nukleoplazma — biol. hmota bunkového jadra (jadrová hmota) diferencovaná na chromatín, jadierko a karyolymfu; → základná cytoplazma.

katabolizmus [gr.] → katabolické reakcie