koprofágia [gr.] —

1. lek. jedenie výkalov, spravidla vlastných. Vyskytuje sa pri závažných duševných poruchách, napr. pri ťažkom stupni duševnej zaostalosti;

2. veter. požieranie výkalov. Vyskytuje sa pri poruchách látkového metabolizmu a chorobách z nedostatku výživy (napr. hydina a ošípané pri nedostatku vitamínu B₁₂ inštinktívne požierajú vlastné výkaly). Pri niektorých zvieratách je koprofágia prirodzeným procesom (napr. králik a morča požierajú vlastný trus nezávisle od kvality kŕmnej dávky) alebo zlozvykom (napr. pes a kôň), ktorý môže mať za následok parazitárne ochorenie.

kontumácia [lat.] —

1. šport. úradne, resp. administratívne stanovená prehra súpera, ktorý nenastúpil na športový zápas alebo vážne porušil pravidlá hry či súťažné pravidlá. Kontumácia teda nie je výsledkom športového zápolenia na ihrisku, jej dôvodom môže byť napr. skutočnosť, že v kolektívnom športe za tím, resp. za športový klub neoprávnene nastúpil na zápas hráč, ktorý je v skutočnosti registrovaný v inom tíme. Zoznam priestupkov, za ktoré sa trestá kontumáciou, je uvedený v pravidlách jednotlivých druhov športu alebo v propozíciách konkrétnych športových súťaží či turnajov. Kontumačný výsledok stretnutia má tvar 0 : x v neprospech tímu, ktorý sa previnil, pričom x je počet víťazných gólov, resp. bodov určený osobitne pri každom druhu športu (napr. vo futbale 0 : 3, v hokeji 0 : 5, v basketbale 0 : 20);

2. veter. opatrenie na ochranu zvierat pred šírením nákazlivých ochorení (napr. besnoty) spočívajúce v uzávere ohniska nákazy (miesto vzniku nákazy) a v obmedzení pohybu ostatných zvierat, prípadne aj ľudí.

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

Kočiš, Jozef, 15. 7. 1928 Košice — slovenský veterinárny odborník. R. 1955 – 93 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, od 1968 vedúci oddelenia rýb a včiel na Katedre parazitológie, chorôb rýb, včiel a voľne žijúcej zveri a súčasne 1968 – 70 riaditeľ Štátneho rybárstva v Michalovciach, 1978 – 1993 vedúci Účelového zariadenia pre chov a choroby zveri, rýb a včiel Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Rozhanovciach; 1989 profesor.

Spočiatku sa zaoberal chovom a produkciou rýb, ako riaditeľ štátneho rybárstva zabezpečoval obhospodarovanie vodných nádrží na chov rýb (Zemplínska Šírava), podieľal sa na výstavbe novej rybničnej sústavy pri Iňačovciach, neskôr sa zaoberal predovšetkým chorobami rýb a kontamináciou ich životného prostredia (najmä polychlórovanými bifenylmi a ťažkými kovmi) i obsahom cudzorodých látok v rybách, spolupodieľal sa na zavedení celoštátneho monitoringu poľovnej zveri a rýb (1995), ktoré sú jedným z hlavných bioindikátorov znečistenia životného prostredia, pretože predstavujú primárne konzumenty vo svojich ekosystémoch. Venoval sa aj športovej činnosti, 1954 – 60 reprezentant ČSR, 10-násobný majster Slovenska v ľahkej atletike. Spoluautor vysokoškolskej učebnice Biologické základy poľovnej zveri (1991), 2 učebných textov a 83 vedeckých a odborných prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen viacerých komisií a zväzov, nositeľ viacerých ocenení.

Kmeť, Vladimír, 24. 3. 1951 Ružomberok — slovenský mikrobiológ. R. 1976 – 80 pôsobil v Ústave experimentálnej veterinárnej medicíny, od 1980 pôsobí v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach, od 2001 vedecký tajomník, súčasne od 1994 externý pedagóg na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach; 1990 DrSc., 2005 profesor. Absolvoval tri študijné pobyty (hosťujúci profesor) na Agronomickej fakulte Katolíckej univerzity božského srdca v Piacenzi v Taliansku (1993, 1994, 1995). Zaoberá sa vzťahom fyziologickej a patogénnej mikroflóry v tráviacom trakte zvierat, rezistenciou bakteriálneho kmeňa Escherichia coli a stafylokokov na antibiotiká i Maldi tof diagnostikou (hmotnostná spektrometria na identifikáciu mykobaktérií). Autor monografií Ovplyvňovanie bachorového ekosystému teliat a jahniat mikrobiálnymi preparátmi (1990) a Hostiteľsko-mikrobiálne interakcie v tráviacom trakte zvierat a rezistencia Escherichia coli na antibiotiká (2009), ako aj vyše 100 vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Od 2011 člen Slovenskej spoločnosti klinickej mikrobiológie Slovenskej lekárskej spoločnosti. Nositeľ viacerých ocenení.

kliešťovitosť, ixodóza, ixodidóza — ochorenie zvierat spôsobené ektoparazitmi rodu kliešť (Ixodes). Okrem vlastnej parazitácie (cicania krvi) spôsobujú prenášanie viacerých chorôb centrálneho nervového systému a krvi (napr. babezióz, červienky, listeriózy, tularémie, u človeka predovšetkým lymskej boreliózy a zápalu mozgu). Kliešte parazitujú najmä na pasúcich sa a voľne žijúcich zvieratách. Najčastejšie sú prisaté okolo ušníc, koreňov rohov, na hrive, šiji, lopatkách, laloku, v prednom a zadnom medzinoží, okolo vemena alebo mieška, pod ohybom a na konci chvosta a pod bruchom. Pri vysokej invazivite vyvolávajú anémiu a okrem priamych strát krvi spôsobených cicaním vyvolávajú aj krvácanie z kožných rán, ktoré vznikajú otieraním svrbiacich miest, niekedy môžu priamo ohroziť aj život zvieraťa (napr. psa a mačky). Poranená koža je vstupnou bránou sekundárnych infekcií. Výlučky slinných žliaz kliešťov pôsobia neurotoxicky a vyvolávajú obrnu panvových končatín až celého tela, následkom čoho mladé zvieratá hynú (najmä ovce). Liečba: priamo na zvieratách možno kliešťa ničiť insekticídnymi prípravkami (postreky, kúpele). Dôležitá je prevencia spočívajúca v lokálnom ošetrení zvierat pred vyháňaním na pašu, a najmä v kultivácii pasienkov, krovinatých porastov a úhorov.

klieštikovitosť, varroóza, varroosis — parazitárne ochorenie včelstiev včely medonosnej vyvolané klieštikom (roztočom) Varroa destructor (pôvodne označovaný ako Varroa jacobsoni). Samičky klieštika majú oválne, 1,2 – 1,9 mm široké a 1,1 – 1,5 mm dlhé telo spočiatku žltobielej, neskôr červenohnedej až hnedej farby, samčeky sú výrazne menšie, okrúhle s priemerom 0,8 mm, sivobielej farby. Samička z tela dospelej včely prechádza pred zaviečkovaním do bunky s včelím plodom, prisaje sa na včeliu larvu a živí sa jej hemolymfou. V bunke nakladie 2 – 5 vajíčok, z ktorých sa o 5 – 6 dní vyliahnu samčeky a o 7 – 8 dní samičky klieštika. V bunke sa spária (samčeky potom uhynú), samičky sa prichytia na telo vyvinutej včely (alebo trúda) a spolu s ňou opúšťajú bunku. Niekoľko dní parazitujú na včele (trúdovi), kým znovu neinfikujú včelí plod. Samičky sú schopné prežívať na včelách dlhé obdobie (napr. cez zimu). Prenos klieštika medzi včelstvami sa uskutočňuje prostredníctvom trúdov.

Šírenie klieštika v chove je spočiatku pomalé, klinické príznaky ochorenia sa objavia 2 – 3 roky po nakazení. Charakteristické príznaky sa zisťujú na mladých včelách, ktoré sa liahnu s nedokonale vyvinutými alebo s chýbajúcimi nohami alebo krídlami, so skráteným bruškom ap. Včelstvo masovo napadnuté klieštikom, ktorý spôsobuje aj sekundárne infekcie včiel, uhynie. Klieštikovitosť sa diagnostikuje laboratórnym, klinickým alebo chemickým vyšetrením meliva, včelieho plodu alebo dospelých včiel. Liečba: používajú sa syntetické liečivá, organické kyseliny (kyselina mravčia) a esenciálne oleje. Významnú úlohu zohráva prevencia, ktorá spočíva najmä v chove včiel v dobrej kondícii so silným čistiacim pudom, v dodržiavaní zásad premiestňovania včelstiev, v pravidelnom celoročnom sledovaní výskytu klieštika na vložených chránených podložkách, v používaní úľov s odnímateľným dnom, v dodržiavaní hygienických zásad chovu včiel, v odstraňovaní trúdieho plodu, v ošetrení každého roja a i.

Roztoč spôsobujúci klieštikovitosť bol do Európy zavlečený v 70. rokoch 20. stor. z Ázie, kde pôvodne parazitoval na včele východnej (Apis cerona), ale bez likvidačných účinkov na včelstvo. Klieštikovitosť patrí medzi nákazlivé choroby podliehajúce povinnému hláseniu, na Slovensku bola prvýkrát diagnostikovaná 1978.

kiahne —

1. lek. infekčné ochorenie vyvolané poxvírusmi (variola, → pravé kiahne) alebo ľudským herpesvírusom 3 (varicela, → ovčie kiahne);

2. veter. variola — akútne vírusové ochorenie vyskytujúce sa pri niektorých druhoch zvierat, prejavujúce sa zmenami na koži a slizniciach s charakteristickým vývinom (z kožných škvŕn sa vyvíjajú pupence, ktoré prechádzajú do vodnatých pľuzgierov a pľuzgierov vyplnených hnisom); prebieha buď lokálne ako miestna infekcia, alebo generalizovane ako celkové ochorenie. Pôvodcom ochorenia sú poxvírusy, k infekcii dochádza ich vdýchnutím alebo prienikom cez kožu, pri vtáčích kiahňach aj článkonožcami (bodavým hmyzom). Z domácich zvierat postihuje ovce, kozy, králiky, hovädzí dobytok, kone, sliepky, holuby a i.

V súčasnosti sa ojedinele vyskytujú kravské kiahne, ktoré sa prejavujú kiahňovými zmenami na koži mliečnej žľazy a ceckov, infekcia sa šíri pri dojení a môže sa preniesť aj na človeka, najmä na dojičov kráv (prejavuje sa ojedinelými pustulóznymi vyrážkami zvyčajne na rukách); vírus kravských kiahní je antigénovo podobný vírusu pravých kiahní a používa sa ako očkovacia látka proti pravým kiahňam. Omnoho nebezpečnejšie, často smrteľné, sú kiahne oviec ako vážne celkové horúčkovité ochorenie, ktoré sa prejavuje rozsiahlymi kožnými léziami v okolí nozdier a očí, ale aj celkovými systémovými poruchami (podozrenie z nákazy sa musí hlásiť veterinárnej službe). Pri exotických vtákoch, holuboch a hydine sa vyskytujú vtáčie kiahne, ktoré môžu mať kožnú (na neoperených častiach tela sa tvoria drobné pľuzgieriky), slizničnú (v dutine zobáka sa tvoria bieložlté pablany a pri ich násilnom odstránení nastáva krvácanie), prípadne zmiešanú formu (je najťažšia a takmer vždy sa končí uhynutím). Najčastejšia je slizničná, difteroidná forma (diftéria), pri ktorej sa okrem kožných zmien vyskytujú aj vážne respiračné problémy, prípadne nervové príznaky (vyznačuje sa vysokou morbiditou a mortalitou).

ketóza [gr.] —

1. chem. monosacharid s karbonylovou funkčnou skupinou; polyhydroxyketón. Ketózy sa podľa počtu uhlíkov v molekule delia na ketotriózy (napr. dihydroxyacetón – najjednoduchšia a súčasne jediná ketóza, ktorá nie je opticky aktívna), ketotetrózy (napr. ʟ-erytrulóza), ketopentózy (napr. ᴅ-ribulóza a ᴅ-xylulóza), ketohexózy (napr. ᴅ-fruktóza a ʟ-sorbóza) a ketoheptózy (ᴅ-manoheptulóza a ᴅ-sedoheptulóza). Ketózy sa ako medziprodukty zúčastňujú najmä na metabolizme sacharidov, ʟ-sorbóza je medziproduktom v syntéze kyseliny ʟ-askorbovej. Najvýznamnejšou ketózou je ᴅ-fruktóza;

2. lek. → ketoacidóza;

3. veter. ochorenie prežúvavcov spôsobené poruchou metabolizmu sacharidov a tukov, sprevádzané poklesom hladiny ᴅ-glukózy v krvi (hypoglykémia) a glykogénu v pečeni a zvýšenou tvorbou a vylučovaním ketolátok. Príčiny a vznik ketózy nie sú vedecky objasnené. Predpokladá sa, že vzniká pre chyby v kŕmení (porušená je rovnováha medzi príjmom a výdajom energie), keď je v kŕmnej dávke nadbytok proteínov a nedostatok sacharidov, minerálnych látok a vitamínov. Prejavuje sa poruchami trávenia (strata chuti, znížená činnosť predžalúdkov a čriev, niekedy zápcha, ktorú neskoršie vystrieda hnačka; typický je acetónový zápach vydychovaného vzduchu, moču a mlieka) a centrálnej nervovej sústavy (spočiatku neurózy, neskôr kŕčovité záchvaty a následná otupenosť). Liečba: úprava kŕmnej dávky podaním sena a krmív s dostatočným množstvom ľahko stráviteľných sacharidov, minerálnych látok a vitamínov, v ťažších prípadoch intravenózne podanie 40 – 50 % roztoku glukózy.

kauterizácia [gr.] — odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V minulosti sa na kauterizáciu používalo vhodne upravené rozžeravené železo (drôt), dnes sa uskutočňuje pomocou špeciálneho nástroja (kauter, elektrokauter), ktorého aktívna elektróda sa rozžeravuje vysokofrekvenčným elektrickým prúdom (elektrokauterizácia). Následkom vznikajúceho veľkého tepla je koagulácia tkanív (→ elektrokoagulácia, → elektrotóm). Kauterizačný efekt má aj zmrazenie tkaniva na veľmi nízku teplotu (kryokauterizácia) najčastejšie kvapalným dusíkom.

Kauterizácia sa využíva napr. na zastavenie krvácania pri chirurgických zákrokoch, na odstraňovanie povrchových výrastkov na koži, na extrakciu zubov ap., vo veterinárstve na dekornuáciu (odrohovanie), na skracovanie zobákov pri kanibalizme hydiny, na leptanie kože pri chronických zápaloch šliach, šľachových pošiev, kĺbov, príp. iných tkanív.

katar [gr.] — všeobecný termín na označenie povrchového zápalu sliznice sprevádzaného tvorbou sekrétu často hlienovitého charakteru. Katar postihuje predovšetkým horné dýchacie cesty (→ zápal dýchacích ciest, → zápal hltana, → zápal priedušiek), očné spojovky (→ zápal očnej spojovky) a tráviace ústrojenstvo (→ zápal žalúdka, → zápal tenkého čreva).

kastrát [lat.] —

1. lek., veter. jedinec zbavený pohlavných žliaz (→ kastrácia);

2. hud. spevák, ktorému boli v chlapčenskom veku (pred mutáciou) odstránené pohlavné žľazy (kastrácia), aby mal aj v dospelosti detský vysoký hlas (soprán, príp. alt). Kastráciou sa umelo zabraňovalo fyziologickému vývinu hlasiviek a dospelému spevákovi zostal farebne sýty vysoký hlas, ktorý v spojení s rezonanciou dospelého mužského hrudníka dosahoval mimoriadnu intenzitu. Kastráti sa preslávili svojou virtuozitou, ktorú získali dlhoročným školením bez obvyklého prerušenia počas mutácie. Boli známi už v starovekom Oriente, od 2. polovice 16. stor. bežne účinkovali napr. v pápežskom zbore, v 17., a najmä v 18. stor. v talianskej opere seria, kde spievali ženské roly a konkurovali falzetistom (→ falzet). Najznámejšími kastrátmi boli C. Farinelli, Senesino (vlastným menom Francesco Bernardi, *1686, †1758), Giovanni Carestini (*1704, †1760), Caffarelli (vlastným menom Gaetano Majorano, *1710, †1783) a i.

kastrácia [lat.] —

1. bot. odstránenie nedozretých samčích pohlavných orgánov (tyčiniek) z kvetov z dôvodu zabránenia samoopeleniu (→ autogamia); využíva sa v šľachtiteľstve pri tvorbe hybridných odrôd;

2. lek., veter. zastavenie gametogenetickej i hormonálnej činnosti pohlavných žliaz. Môže sa vykonať chirurgicky (orchiektómia – odstránenie semenníkov; ovariektómia – odstránenie vaječníkov; ovariohysterektómia – odstránenie vaječníkov, vajcovodov a maternice), fyzikálne (röntgenovým ožiarením) alebo chemicky (hormonálna kastrácia). Fyzické vyrezanie pohlavných žliaz sa nazýva aj miškovanie. Jedinec po kastrácii sa nazýva kastrát.

Kastrácia u ľudí sa vykonávala najmä v minulosti napr. u strážcov háremu (→ eunuch) a u chlapcov spevákov pred mutovaním (kastráti). V súčasnosti sa kastrácia môže vykonať pri niektorých ťažkých ochoreniach, napr. pri nádoroch pohlavných žliaz, pri nádoroch a zdurení predstojnej žľazy u mužov a pri nádoroch prsníkov na zamedzenie tvorby hormónov u žien. Kastrácia vyvoláva závažné zmeny organizmu, ktoré závisia od toho, kedy sa uskutočnila. Ak k nej došlo pred skončením rastu a dosiahnutím pohlavnej dospelosti, prejavuje sa narušeným vývinom kostí, nadmerným ukladaním tuku, ako aj chýbaním alebo nedostatočným vývinom druhotných pohlavných znakov, ak po skončení dospievania, prejavuje sa napr. vypadávaním vlasov a fúzov, jemnou kožou, zvýšenou tvorbou vrások alebo zvýšeným ukladaním tuku. Sekundárne je narušená aj psychika, pretože libido zostáva do určitej miery zachované. V období fašizmu bola kastrácia zneužitá ako metóda genocídy.

Kastrácia hospodárskych zvierat sa robí najmä s cieľom zvýšiť produkčné vlastnosti samcov a získať kvalitné mäso (vykastrované zvieratá sú pokojnejšie a dosahujú vyššie hmotnostné prírastky). Najčastejšie sa kastrujú mladé kance a býky; v rámci EÚ je povolená len chirurgická kastrácia samcov. Vykastrovaný kanec sa nazýva brav, vykastrovaný býk vôl, vykastrovaný žrebec valach, vykastrovaný kohút kapún (→ kapúnovanie).

karunkula [lat.], caruncula —

1. bot. mäsko;

2. lek., veter. hrbolček; mäkký bradavicovitý výrastok, bradavička, napr. slzná bradavička (caruncula lacrimalis) a podjazyková karunkula(caruncula sublingualis).

karencia [lat.] —

1. dočasné zníženie pôžitkov, dočasné čakateľstvo; napr. v športe obdobie, počas ktorého športovec po prestupe do iného oddielu nesmie štartovať;

2. fytopatol. nedostatok alebo nadbytok základných biogénnych prvkov (živín) v pôde prejavujúci sa poruchami rastu rastlín;

3. lek., veter. nedostatok určitej živiny (napr. proteínu) alebo inej dôležitej látky (napr. vitamínu) v potrave ľudí a zvierat vyvolávajúci chorobný stav (napr. avitaminóza, malnutrícia);

4. psychol. stav vznikajúci následkom dlhodobého neuspokojovania základných duševných potrieb jedinca, napr. citová (afektívna) karencia – citový chlad následkom nedostatku lásky, nehy a pozornosti v ranom období vývinu dieťaťa, → deprivácia.

karanténne opatrenia — protiepidemické opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť šíreniu infekcie (nákazy). Zahŕňajú súbor organizačných opatrení, ktoré obmedzujú kontakt osoby podozrivej z nákazy s okolím a určujú sledovanie a vyšetrovanie jej zdravotného stavu. Karanténnymi opatreniami sú zvýšený zdravotný dozor, zdravotný dohľad a karanténa. Pri zvýšenom zdravotnom dozore sa osobe podozrivej z nákazy nariadi lekárske vyšetrenie a sledovanie jej zdravotného stavu, dočasný zákaz výkonu epidemiologicky závažných činností, zákaz činností, pri vykonávaní ktorých by sa nákaza mohla šíriť (napr. u kuchárov pri črevných infekciách zákaz manipulácie s potravinami), a úprava pracovných podmienok na pracovisku, pri lekárskom dohľade pravidelná kontrola zdravotného stavu (termíny a druh vyšetrení určujú regionálny úrad verejného zdravotníctva a lekár), pri karanténe izolácia, ktorú možno v závislosti od klinickej a epidemiologickej závažnosti nákazy vykonávať v zdravotníckom zariadení, v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom sociálnom prostredí. Karanténne opatrenia nariaďuje orgán verejného zdravotníctva alebo podľa jeho pokynov ošetrujúci lekár osobám, ktoré boli vystavené infekcii, a trvajú počas maximálnej inkubačnej doby príslušného ochorenia od posledného styku s chorým.

karanténna stanica — zariadenie na dočasné umiestnenie zabehnutých, opustených a túlavých zvierat.

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

kapúnovanie [lat. > nem.] — chirurgické odstránenie semenníkov kohúta (→ kastrácia). Robí sa zvyčajne pri mladých kohútoch pred výkrmom (vo veku 10 – 12 týždňov) s cieľom získať jedince s lahodným mäsom. Po kapúnovaní sa kohúty musia vykrmovať najmenej do veku 140 – 150 dní.

kapilarióza [lat.], capillariosis — lek., veter. parazitárne ochorenie rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov i cicavcov vrátane človeka. Pôvodcom ochorenia sú hlístovce z rodu Capillaria, napr. v sliznici tenkého čreva hydiny parazituje Capillaria obsignata (synonymum Capillaria columbae), v sliznici tenkého čreva prežúvavcov Capillaria bovis, v dýchacej sústave líšok, mačiek, psov a zriedka aj človeka Capillaria aerophila, v pečeni mäsožravcov a človeka Capillaria hepatica, v tenkom čreve človeka Capillaria philippinensis.

Človek sa najčastejšie nakazí požitím tepelne neupravených alebo surových rýb (Capillaria philippinensis), požitím zrelých vajíčok v tepelne neupravenej pečeni, nedodržiavaním hygienických pravidiel (Capillaria hepatica) a výnimočne aj pri pojedaní hliny. Črevná kapilarióza sa prejavuje bolesťami brucha, atrofiou svalov, malabsorpčným syndrómom a opuchmi; niekedy sa v priebehu 2 – 4 mesiacov končí smrťou. Pri pečeňovej kapilarióze červy i uvoľňované vajíčka spôsobujú granulomatózny zápal pečene; ťažké infekcie sa môžu končiť cirhózou pečene i smrťou. Liečba: podávanie antihelmintík.

Pri zvieratách sa kapilarióza najčastejšie vyskytuje v letnom a jesennom období. Zvyčajne má akútny priebeh, prejavuje sa kŕčmi, ochrnutím, silno napadnuté jedince hynú (príznaky sú rozdielne podľa druhu hostiteľa a druhu parazita; pri postihnutí dýchacej sústavy sa kapilarióza prejavuje zápalom slizníc, priedušiek a priedušnice, pri postihnutí tráviacej sústavy zápalom tenkého čreva, pri napadnutí pečene tvorbou granulómov). Pri chronickom priebehu sú príznaky miernejšie, vyskytujú sa nechutenstvo, hnačky, chudnutie a zaostávanie v raste. Najťažší priebeh ochorenia je pri mladých zvieratách. Dospelá hydina môže byť parazitonosičom bez príznakov ochorenia. Liečba: podávanie širokospektrálnych antihelmintík. Dôležitá je prevencia.

kanibalizmus [indiánske jazyky > špan.] —

1. antropofágia, ľudožrútstvo — konzumovanie ľudského tela alebo jeho častí inými ľuďmi. Kanibalizmus sa v rozličných formách praktizoval na rôznych stupňoch vývoja ľudskej spoločnosti od najstarších čias až po súčasnosť na väčšine obývaných území. Rozlišuje sa potravný a psychopatický kanibalizmus. Habituálny potravný kanibalizmus (ľudské mäso sa pokladalo za bežnú potravu) bol spočiatku prirodzenou súčasťou ľudského života. Postupným vývojom bol zavrhnutý, zakázaný a trestný. Napriek tomu sa však aj v súčasnosti vyskytuje u niektorých prírodných národov rituálny potravný kanibalizmus ako súčasť celého komplexu náboženských a sociálnych zvykov, keď sa časti ľudského tela konzumujú napr. s vierou, že na konzumenta prejdú vlastnosti skonzumovanej časti (zjedenie srdca dodá smelosť, zjedenie mozgu rozum a i.), ďalej z pomsty ap. Jeho zvláštnou formou je takzvaný endokanibalizmus spočívajúci v konzumovaní určitých vybraných častí tela zomretých rodičov. V minulosti viedol kanibalizmus k rozšíreniu neurodegeneratívnej choroby mozgového tkaniva (→ Creutzfeldtova-Jakobova choroba) medzi pôvodnými obyvateľmi Novej Guiney, ktorí po víťaznom boji konzumovali mozog porazených nepriateľov. Núdzový potravný kanibalizmus sa vyskytuje sporadicky v extrémnych situáciách (hladomor, vojny, prírodné katastrofy, dlhodobá izolácia skupiny ľudí bez dostatku potravy) s cieľom prežiť hladovanie. Psychopatický kanibalizmus sa sporadicky objavuje u psychopatických osôb ako výraz rezignácie na plnenie vysoko nastavených hodnotových kritérií kultúrneho a spoločenského života; konzumovanie častí vlastného tela sa nazýva autokanibalizmus;

2. zool. požieranie jedincov v rámci jedného, resp. príbuzného druhu najčastejšie pre nedostatok potravy napr. pri premnožení. Kanibalizmus sa vyskytuje pri niektorých druhoch hmyzu (tzv. sexuálny kanibalizmus napr. pri snovačke jedovatej, Latrodectus hasselti, a modlivke zelenej, Mantis religiosa; samičky po kopulácii požierajú samčeky), ako aj pri stavovcoch (tzv. veľkostno-štrukturálny kanibalizmus napr. pri sysľovi Beldingovom, Urocitellus beldingi, väčšie jedince požierajú menšie; tzv. rodinný kanibalizmus napr. pri diviakovi lesnom, Sus scropha, dospelé jedince požierajú vlastné mláďatá; tzv. vnútromaternicový kanibalizmus napr. pri salamandre škvrnitej, Salamandra salamandra, embryá v maternici sa požierajú navzájom).

Kanibalizmus sa vyskytuje aj vo veľkochovoch hydiny a prasiat ako porucha skupinového správania v dôsledku psychickej záťaže, resp. ako zlozvyk, pri ktorom sa jednotlivé zvieratá navzájom napádajú a zraňujú (pri hydine sa prejavuje ozobávaním peria, kloaky, behákov a hlavy, pri prasatách obhrýzaním chvostíkov a uší).

kampylobakterióza [gr.], campylobakterióza — pohlavná nákaza hovädzieho dobytka, ktorá sa prenáša takmer výlučne pri pripúšťaní alebo pri inseminácii semenom infikovaného býka. Ochorenie vyvoláva pohyblivá paličkovitá baktéria Campylobacter fetus, ktorá aktívne preniká do maternice a počas gravidity spôsobuje skoré odumieranie embryí alebo zmetanie (potrat) do 6. mesiaca gravidity, resp. spôsobuje poruchy pri oplodňovaní. Baktéria môže v pošve alebo v krčku maternice plemenníc pretrvávať aj niekoľko mesiacov a po oplodnení opakovane vyvolať infekciu. Na pohlavných orgánoch býka nevyvoláva žiadne zmeny ani nepoškodzuje ich funkciu. Liečba: antibiotická, dôležitá je prevencia (pravidelne dvakrát do roka sa laboratórne vyšetrujú predkožkové výlučky plemenných býkov a do inseminačnej dávky sa pridávajú antibiotiká).

kach koní, coryza contagiosa equorum — akútne infekčné ochorenie koní prejavujúce sa zápalom sliznice horných dýchacích ciest (najmä nosovej a hltana) a hnisavým zápalom regionálnych miazgových uzlín. Vyskytuje sa len pri čeľadi koňovité (kôň, osol, mulica), najčastejšie pri žriebätách, ale aj pri starších alebo oslabených jedincoch.

Pôvodcom ochorenia je Streptococcus equi, ktorý sa nachádza v hliene a hnise chorých zvierat. K nakazeniu dochádza dýchacími cestami, resp. priamym alebo nepriamym kontaktom. Inkubačná doba je zvyčajne 4 – 8 dní. Ochorenie sa začína vysokou horúčkou, malátnosťou a zníženým príjmom potravy, o 1 – 2 dni pokračuje akútnym zápalom nosovej sliznice s hnisavým výtokom z nozdier, opuchom a následným abscesom príslušných miazgových uzlín. Liečba: podávanie antibiotík; dôležitá je izolácia chorých zvierat a častá dezinfekcia ustajňovacích priestorov.

kadáver [lat.] —

1. lek. mŕtve telo, mŕtvola;

2. veter., poľov. telo mŕtveho (uhynutého) zvieraťa. Likviduje sa v kafilérii.

Kačmárik, Juraj, 5. 5. 1941 Kojšov, okres Gelnica — slovenský veterinárny lekár. R. 1968 – 2006 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, 1986 – 2006 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a andrológie a súčasne Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1989 prorektor pre mimoriadne formy štúdia, riadenie školského poľnohospodárskeho podniku a styk s praxou; 1993 profesor. Zaoberal sa veterinárnym pôrodníctvom a gynekológiou, riadením reprodukčných procesov zvierat, predovšetkým prežúvavcov, ako aj poradenskou činnosťou pre chovateľov zvierat. Významnou mierou sa podieľal na zavádzaní nových metód synchronizácie ruje jalovíc a dojníc skracovaním luteálnej fázy pohlavného cyklu indukciou luteolýzy na báze prirodzených (prírodných) alebo syntetických prostaglandínov. Spoluautor 8 monografií, napr. Predčasný pôrod (1995) a Produkcia a analýza transgénnych králikov (2006), autor a spoluautor vyše 200 pôvodných vedeckých prác a odborných publikácií. Nositeľ viacerých ocenení.

Kačmár, Peter, 19. 7. 1934 Hrabovčík, okres Svidník – 25. 7. 2000 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1960 – 99 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1960 bol poverený vybudovaním a riadením (do 1989) toxikologického pracoviska (neskôr Oddelenia toxikológie a chémie) na Katedre chémie, biochémie a toxikológie a 1980 zriadením a vedením Referenčného pracoviska pre toxikológiu pesticídov a ich rezíduí vo vzťahu k zdraviu zvierat a hygienickej bezchybnosti živočíšnej produkcie (dnes Národné referenčné laboratórium pre pesticídy Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie); 1991 DrSc., 1997 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Berlíne, Lipsku, Kyjeve, Moskve a Edinburghu. Zaoberal sa ekotoxikológiou a výskumom vplyvu agrochemikálií a priemyselných exhalácií na hospodárske a voľne žijúce zvieratá, poradenskou, expertíznou a posudzovateľskou činnosťou, ako aj výučbou nadstavbovej špecializovanej toxikológie v rámci doškoľovania veterinárnych lekárov. Spoluautor vysokoškolskej učebnice Veterinární toxikologie (1985), troch učebných textov a vyše 110 odborných a vedeckých publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch.

ixodóza [gr.] → kliešťovitosť

inseminácia [lat.] —

1. lek. → umelé oplodnenie;

2. veter., zootech. — najstaršia biotechnologická metóda používaná pri reprodukcii zvierat, spočívajúca v získavaní, konzervovaní a prenesení samčích pohlavných buniek (spermií) do pohlavných orgánov samíc iným ako prirodzeným spôsobom. Umelé osemeňovanie rastlín a zvierat poznali už 800 rokov pred n. l. Asýrčania, okolo 1300 bola inseminácia použitá pri arabských kobylách. Na Slovensku zohrala významnú úlohu po 1945 pri tlmení žrebčej nákazy a neskôr aj pri ozdravovaní chovov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných od mnohých prenosných chorôb, napr. od tuberkulózy a brucelózy. Okrem zdravotného významu má inseminácia význam aj v plemenitbe zvierat, kde vďaka konzervovaniu ejakulátu v konzervačných médiách (napr. kvapalný dusík) pri teplote hlboko pod bodom mrazu umožňuje uchovávať semeno i niekoľko rokov, a využiť tak genetický potenciál najkvalitnejších plemenníkov. Pri inseminácii sa využíva menší počet plemenníkov, pretože riedením ejakulátu je možné pripraviť mnoho inseminačných dávok na osemenenie veľkého počtu zvierat, čím sa rýchlejšie a efektívnejšie rozširuje populácia kvalitných výkonných plemien. Inseminácia sa využíva pri všetkých druhoch hospodárskych zvierat, ako aj pri záchrane ohrozených druhov (chovaných často už iba v zajatí) usmernením ich reprodukcie a introdukciou potomstva do príslušného ekotopu vo voľnej prírode.

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

inokulácia [lat.] —

1. agrotech. očkovanie osiva úžitkových rastlín z čeľade bôbovité (bôb, fazuľa, hrach, sója, šošovica ap.) špecifickými hrčkotvornými baktériami (→ bakterizácia);

2. lek., veter. vnesenie inaktivovaných alebo atenuovaných mikroorganizmov do organizmu predovšetkým pri očkovaní, resp. prenos infekčného agensa sliznicou alebo kožou vnímavého jedinca (napr. pri použití nesterilných ihiel a striekačiek);

3. mikrobiol. prenesenie (naočkovanie) inokula do kultivačného média, bunkovej kultúry, laboratórneho zvieraťa ap. s cieľom iniciovať jeho kultiváciu v aseptických (sterilných) podmienkach; naočkovanie mikroorganizmov do prostredia, ktoré podporí ich rast.

infuzória [lat.] — starší neodborný názov nálevníkov (Ciliata, Infusoria).

impetigo [lat.] —

1. lek. sladké chrasty — povrchový zápal kože spôsobený bakteriálnou infekciou (streptokoky, stafylokoky). Vyskytuje sa prevažne u detí predškolského veku najmä v letných mesiacoch, u dospelých je zväčša druhotnou komplikáciou iných kožných ochorení. Chorobné prejavy sú lokalizované na odhalených častiach tela (najmä na tvári, v okolí nosa a úst). Na zapálenej koži vznikajú pľuzgieriky, ktorých obsah je spočiatku číry, neskôr sa skalí a následne mení na medovožlté chrasty. Infekcia sa prenáša priamym kontaktom alebo nepriamo prostredníctvom šatstva alebo uterákov (častá je autoinfekcia, napr. z oblasti nosovej sliznice), zdrojom infekcie je chorý so stafylokokovou alebo streptokokovou infekciou kože alebo slizníc horných dýchacích ciest. Liečba: lokálna aplikácia antibakteriálnych krémov, pri rozsiahlejšom výskyte podávanie antibiotík; dôležitá je osobná hygiena (časté umývanie antibakteriálnymi mydlami, výmena bielizne);

2. veter. difúzna alebo ložisková infekcia kože najčastejšie malých, spravidla ešte cicajúcich prasiatok (výnimočne dospelých zvierat) zapríčinená prienikom baktérií Staphylococcus aureus cez poranenú kožu. V povrchových vrstvách kože vznikajú drobné pľuzgieriky, ktoré praskajú a pokrývajú sa tenkými hnedosivými lístkovitými chrastami, ktoré sa postupne odlupujú. Difúznu formu spravidla sprevádza horúčka. Liečba: antibiotická; v prevencii je potrebné dôsledne sledovať zoohygienické podmienky.

chorobnosť, morbidita, morbilita —

1. priemerná dĺžka trvania choroby v dňoch;

2. frekvencia výskytu chorôb v populácii. Vyjadruje počet chorých na určitú chorobu v určitom čase (zvyčajne za rok) a v určitom priestore (štát, okres) prepočítaný na určitý počet obyvateľov (napr. počet chorých za rok na 100 tisíc obyvateľov). Všeobecnými ukazovateľmi chorobnosti sú incidencia a prevalencia. Špecifickú chorobnosť vyjadruje chorobnosť vybranej skupiny obyvateľstva špecifikovanej napr. podľa veku (používa sa najčastejšie), pohlavia alebo zamestnania. Informácie o chorobnosti obyvateľstva sú súčasťou zdravotníckej štatistiky.

cholera hydiny, Pasteurellosis avium — infekčné, značne rozšírené ochorenie domácej hydiny a voľne žijúceho vtáctva. Má prudký septikemický priebeh s vysokou morbiditou a mortalitou, známe sú však aj chronické a asymptomatické infekcie. Pôvodcom ochorenia sú baktérie Pasteurella multocida, ktoré vyvolávajú ochorenie aj iných zvierat (→ pasteurelóza). Vnikajú do tela cez sliznicu nosohltanu a horných dýchacích ciest, kde môžu prežívať a pri oslabení organizmu (výživa, parazitárne ochorenia, zlé zoohygienické pomery) vyvolať hromadné ochorenie. Vtáky, ktoré prekonali chorobu, sú dlho bacilonosičmi a hlavným zdrojom infekcie. Inkubačná doba trvá 1 – 2 dni. Pri veľmi prudkom (perakútnom) priebehu zvieratá hynú náhle, klinické príznaky (zvýšená teplota, cyanóza, ospalosť) sa objavujú len niekoľko hodín pred uhynutím. Akútna forma sa prejavuje horúčkou, cyanózou hrebeňa a lalokov, malátnosťou, nechutenstvom, smädom, našuchoreným perím, zrýchleným dýchaním, hlienovými výlučkami zo zobákov a hnačkami. Pri chronickej forme môžu byť postihnuté kĺby, pošvy šliach, krčné laloky a hltan. Liečba: podávanie chemoterapeutík v krmive (sulfónamidy, penicilín). Prevencia spočíva v dodržiavaní zoohygienických opatrení, vakcinácia sa robí iba v zdravých chovoch.

hypertrofia [gr.] — nadmerné zväčšenie niečoho, nadmerný výskyt niečoho; lek. nadmerný rast orgánu alebo tkaniva spôsobený zväčšením jednotlivých buniek (nadmerné zväčšenie). Rozlišuje sa adaptívna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie orgánu alebo jeho časti následkom zmien podmienok (napr. zhrubnutie steny dutého orgánu pri obštrukcii výtoku), funkčná hypertrofia vyvolaná zvýšenou činnosťou orgánu (napr. hypertrofia srdcového svalu), kompenzačná hypertrofia vznikajúca pri zvýšenom zaťažení orgánu v dôsledku organickej poruchy (napr. hypertrofia obličky pri odstránení alebo chýbaní druhej obličky), pravá hypertrofia vznikajúca zväčšením všetkých častí orgánu, vikarujúca hypertrofia, ktorá je následkom poruchy iného orgánu s príbuznou funkciou (kompenzuje poruchu iného orgánu), a komplementárna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie zvyšnej časti orgánu, ktorý musí zvýšenou činnosťou nahrádzať jeho nevýkonnú časť (napr. hypertrofia svaloviny srdcového svalu v oblasti prekonaného infarktu). Príkladom fyziologickej hypertrofie je zväčšenie svalov pri fyzickej práci alebo pri športe; opak: atrofia.

hyperplázia [gr.] — nadmerný vývin tkaniva alebo orgánu spôsobený zväčšením počtu buniek. Hyperplázii podliehajú skôr bunky s výrazným rastovým potenciálom, naopak, bunky s obmedzenou schopnosťou delenia skôr hypertrofujú (→ hypertrofia). Hyperpláziu vyvolávajú identifikovateľné stimuly, po zániku stimulu tkanivo alebo orgán regredujú, ale sa spravidla nedostávajú do pôvodného stavu (napr. mliečna žľaza). Niekedy je hyperplázia chorobným znakom a môže vyvolávať rozličné ochorenia (napr. hyperplázia niektorých žliaz s vnútornou sekréciou, nezhubná hyperplázia prostaty, hyperplázia tukového tkaniva pri obezite). Opak hypoplázia.

hlavnička, zhubná katarálna horúčka, coryza gangrenosa bovum — zhubne prebiehajúce vírusové ochorenie hovädzieho dobytka (najčastejšie staršieho ako 2 roky) a divožijúcich zvierat z čeľade turovité (Bovidae) a jeleňovité (Cervidae). Pôvodcom ochorenia je málo odolný bovinný herpesvírus 3. Inkubačná doba je 14 – 150 dní. Vírus preniká do organizmu cez sliznicu tráviaceho alebo dýchacieho traktu, určitý čas koluje v krvi a neskôr preniká do orgánov. Ochorenie sa začína svetloplachosťou a zápalovým prekrvením ciev na okrajoch rohovky. O 10 – 12 h opúchajú spojovky, rohovka sa začína zakaľovať (už po 8 h je biela), často sa na jej povrchu tvoria malé vredy. Nastupuje horúčka, malátnosť, triaška, zvieratá majú zježenú srsť bez lesku, prejavuje sa nechutenstvo. Vzniká zápalový proces na sliznici nosovej dutiny, výtok je serózny, neskôr hnisavý. Zápal sa môže rozšíriť na nosové a čelové dutiny, niekedy až na kostný základ rohov. Tráviace orgány bývajú postihnuté zriedkavejšie, činnosť čriev je ochabnutá, začiatočná zápcha prejde do krvavej hnačky. Prognóza je nepriaznivá aj pri miernom priebehu choroby (zvieratá hynú za 5 – 15 dní). Ochorenie sa vyskytuje sporadicky, ale pre pomerne vysokú mortalitu sa považuje za nebezpečnú nákazu.

histomonóza [gr.] → histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

herefordský dobytok [-ri-] — plemeno mohutného párnokopytníka z čeľade turovité pochádzajúce z Anglicka z okolia Herefordu. Má rôzne dočervena sfarbenú srsť s bielou hlavou a bielym pásom na chrbte, bruchu a na končatinách; hmotnosť kravy 500 – 600 kg, býka 800 – 1 000 kg. Mäsová výťažnosť je veľmi dobrá, produkcia mlieka iba okolo 1 200 – 1 300 litrov ročne. Herefordský dobytok sa ľahko prispôsobuje novým podmienkam, v súčasnosti sa na pastierske účely alebo na kríženie s domácim dobytkom chová napr. aj v USA, Kanade, Austrálii, Afrike, Južnej Amerike a na Novom Zélande.

hepatopatia [gr.] — bližšie neurčené ochorenia pečeňového tkaniva (napr. zápal, degenerácia, dystrofia, nekróza, cirhóza, steatóza, amyloidóza) v akútnej a chronickej forme bez ohľadu na etiológiu.

helmintózy [gr.] — skupina ochorení človeka, živočíchov alebo rastlín vyvolaných helmintmi parazitujúcimi v ich rôznych orgánoch, u človeka najčastejšie v črevnom trakte, ale aj v pečeni, krvi a i. Podľa miesta vývinu vajíčok a lariev sa helmintózy rozdeľujú na dve základné skupiny: 1. biohelmintózy, ktoré sa podľa biologického cyklu a cesty nákazy rozdeľujú na perorálne biohelmintózy (človek sa nakazí larválnymi štádiami parazita nachádzajúcimi sa v tkanivách medzihostiteľov alebo sa sám stáva medzihostiteľom; → cestodózy a niektoré nematodózy), perkutánne biohelmintózy (k nákaze dochádza prienikom lariev cez kožu; → trematodózy a niektoré nematodózy) a transmisívne biohelmintózy (nákaza vzniká prenosom lariev pri cicaní krvi hematofágnym prenášačom; → nematodózy); 2. geohelmintózy. Zdrojmi helmintóz sú buď krmivo, voda a iné substráty znečistené fekáliami nositeľa (geohelminty), alebo medzihostitelia (biohelminty). Sú veľmi rozšírené v teplých krajinách, niektoré sa často vyskytujú aj u nás. V ich šírení má významnú úlohu konzumácia potravín živočíšneho a rastlinného pôvodu človekom.

Helmintózy sa vyskytujú pri všetkých hospodárskych zvieratách najmä v extenzívnych, zriedkavejšie v intenzívnych chovoch (spôsobujú najväčšie škody pri prežúvavcoch, najmä pri ovciach). Zvýšený výskyt helmintóz sa objavuje vo vlhkých daždivých rokoch, v oblastich s častými zrážkami a pri pastve na neošetrovaných pastvinách. Spôsobujú priame (úhyn, úbytok hmotnosti) a nepriame straty (náchylnosť na infekciu, sťaženie priebehu iných ochorení, zníženie kvality mäsa a trofejí). V prevencii helmintóz má najväčší význam terapeutická (podávanie antihelmintík) a profylaktická (napr. striedanie pasienkov, plnohodnotná výživa, čistota a dezinfekcia ustajňovacích priestorov) dehelmintizácia. Helmintózy sú prenosné aj na človeka, a to najmä pri zanedbaní hygieny pri práci so zvieratami a ich produktmi, najčastejšie však nimi trpia deti. Pri liečbe sa podávajú antihelmintiká.

Havelka, Božej, 1. 1. 1928 Bratislava — slovenský veterinárny lekár. R. 1957 – 89 pôsobil v Ústrednom štátnom veterinárnom ústave v Bratislave (od 1968 vedúci odboru bakteriológie), z toho 1969 – 71 na College of Veterinary Medicine v Bagdade, 1990 – 91 vo Výskumnom ústave liečiv v Modre; 1990 DrSc. Zaoberal sa laboratórnou diagnostikou hygienickej bezchybnosti a zdravotnej neškodnosti potravín a surovín živočíšneho pôvodu, ako aj laboratórnou diagnostikou zápalov mliečnej žľazy dojníc, ich tlmením a prevenciou. R. 1981 získal spolu s kolektívom spolupracovníkov autorské osvedčenie na vynález dezinfekčného prostriedku na tlmenie mastitíd dojníc. R. 1984 – 89 člen Medzinárodnej mliekarskej federácie. Autor diela Hygiena dojenia a mastitídy dojníc (1976), spoluautor diel Hygiena potravín živočíšneho pôvodu (1961), Zápaly mliečnej žľazy dojníc (1975), Mastitidy skotu (1987) a Výroba kvalitného mlieka (1987), ako aj autor 147 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch.

Haladej, Štefan, 19. 5. 1930 Plevník-Drieňové, okres Považská Bystrica – 2. 1. 1993 tamže — slovenský veterinárny lekár. R.1955 – 60 veterinárny lekár v okrese Trebišov a súčasne 1957 – 60 vo Veterinárnej nemocnici v Spišskej Novej Vsi, 1960 – 63 pôsobil na Ministerstve poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Prahe, 1963 – 70 riaditeľ Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Prahe, 1970 – 90 ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej správy SSR a hlavný veterinárny lekár SSR, súčasne 1973 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1975 – 86 vedúci Katedry organizácie a riadenia veterinárnej starostlivosti; 1986 profesor. Spočiatku sa zaoberal vnútornými chorobami a gynekologicko-pôrodníckou problematikou, neskôr problematikou tuberkulózy zvierat a nákazlivými a parazitárnymi chorobami hydiny. Podieľal sa na príprave predpisov a zákonov o veterinárnej starostlivosti v chovoch zvierat, o zdolávaní nákaz, o hospodárení s liečivami a veterinárskymi zdravotníckymi potrebami. Autor a spoluautor vyše 95 vedeckých publikácií a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch, spoluautor vysokoškolskej učebnice Vírusové, rickettsiové a chlamýdiové choroby (3. vydanie, 1986), vedúci autorských kolektívov knižných publikácií Ochrana veľkochovov hospodárskych zvierat pred slintačkou a krívačkou (1975) a 25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku (1976).

grit [angl.] — kremičitá alebo vápencová drvina nerozpustná v žalúdočnej kyseline, potrebná na mechanické rozdrobovanie krmiva vo svalnatom žalúdku hydiny a pernatej zveri v intenzívnych farmových chovoch; dôležitá súčasť kŕmnej dávky. Grit sa musí neustále dopĺňať, pretože sa vylučuje trusom. Rozpustný grit (vápencová drvina) sa používa, ak je v kŕmnej zmesi nedostatok vápnika, nerozpustný grit (piesok), ak sa skrmuje zrno alebo krmivo so zvýšeným množstvom vlákniny. Grit nie je životne dôležitý, má však veľký význam z hľadiska využiteľnosti krmiva a získavania živín.

gossypol [lat.] — dimérny seskviterpén; toxická látka (rastlinný jed) nachádzajúca sa v semenách bavlníka (lat. Gossypium, odtiaľ názov). Gossypol býva príčinou otráv hospodárskych zvierat pri dlhodobom kŕmení bavlníkovými pokrutinami alebo produktmi s vyšším obsahom voľného gossypolu. Spôsobuje subakútne až chronické zápaly žalúdka a čriev, sťažené dýchanie, nechutenstvo, neplodnosť, resp. potrat pri gravidných zvieratách, poruchy nervového systému a krvného obehu a niekedy v dôsledku zlyhania srdca aj smrť. Na gossypol sú citlivé všetky druhy zvierat (predovšetkým mladé) okrem koní. V humánnej medicíne sa skúmajú možnosti jeho využitia v mužskej antikoncepcii.

geofágia [gr.] — veter. požieranie zeme zvieratami (neprirodzená chuť). Vyskytuje sa pri chorobách z nedostatku krmiva (úplné hladovanie), parazitózach (pásomničnatosť) alebo pri poruchách látkového metabolizmu (nedostatok soli, minerálnych látok). Ide o inštinktívne vyhľadávanie chýbajúcich živín, pri niektorých nervových poruchách o prechodne trvajúci jav.

Gamčík, Pavol, 28. 5. 1925 Giraltovce, okres Svidník – 16. 1. 1995 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1951 – 90 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, zakladateľ a 1952 – 57 vedúci Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1957 – 86 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a umelej inseminácie; 1967 mimoriadny profesor, 1980 profesor, 1983 DrSc. Nestor modernej koncepcie reprodukcie zvierat. Zaoberal sa diagnostikou a liečbou porúch plodnosti hospodárskych prežúvavcov, reguláciou pohlavného cyklu oviec a kráv, rozšíril diagnostické metódy a overil nové liečebné postupy, ktoré boli zavedené do praxe. Autor a spoluautor 33 knižných publikácií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, odborných publikácií a prekladov, napr. Sterilita hovädzieho dobytka (1960), Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Choroby oviec (1972), Umelá inseminácia a andrológia hospodárskych zvierat (1976), Veterinárno-chovateľská kontrola reprodukcie úžitkových zvierat (1988), autor 230 pôvodných experimentálnych prác a odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Od 1967 člen European Society for Comparative Endocrinology, nositeľ viacerých ocenení.

fytoestrogény [gr.] — skupina látok, ktoré chemicky patria medzi izoflavonoidy, lignány, deriváty stilbénu (stilbény) a i. Nachádzajú sa v potravinách rastlinného pôvodu a majú estrogénne alebo antiestrogénne účinky. Dôkazy o pozitívnom vplyve fytoestrogénov na ľudský organizmus nie sú jednoznačné. Predpokladá sa možná súvislosť medzi príjmom fytoestrogénov a nižším výskytom srdcovo-cievnych ochorení, rakoviny prsníka a zlomeniny krčka stehennej kosti. Ak ďalšie štúdie potvrdia priaznivý účinok fytoestrogénov na kosti, mohli by doplniť alebo nahradiť substitučnú hormonálnu liečbu pri osteoporóze, ako aj pri liečbe menopauzálnych problémov.

Pri zvieratách vyvolávajú fytoestrogény podobné zmeny na pohlavných orgánoch ako estrogény (estrogénový účinok fytoestrogénov je 1/10 000 – 1/100 000 účinku estrogénov). V malých množstvách môžu priaznivo vplývať na plodnosť, zvýšené množstvá (napr. pri dlhodobom podávaní krmovín, ako sú strukoviny, ďatelinoviny a trávy, príp. krmív z nich pripravených) zvyšujú prekrvenie a edematizáciu slizníc pohlavných orgánov, vyvolávajú vznik cystóznych degenerácií vaječníkov a nepravidelnosti pohlavného cyklu.

fuzariotoxikóza [lat. + gr.] — ochorenie husí, kačíc, moriek a kúr spôsobené hubami z rodov Fusarium a Trichoderma, ktoré produkujú toxické metabolity (toxín T₂). Tieto toxíny majú dráždivý účinok na kožu a sliznice, poškodzujú krvotvorbu, spôsobujú krvácavosť a nekrotické zmeny kože najmä v kútikoch zobáka a v zobákovej dutine. Toxíny plesne Fusarium graminearum (toxín F₂) majú podobný účinok ako samičie pohlavné hormóny estrogény, pri prasniciach vyvolávajú zmeny na pohlavných orgánoch (ako pri ruji) a poruchy reprodukčného cyklu.