koprofágia [gr.] —

1. lek. jedenie výkalov, spravidla vlastných. Vyskytuje sa pri závažných duševných poruchách, napr. pri ťažkom stupni duševnej zaostalosti;

2. veter. požieranie výkalov. Vyskytuje sa pri poruchách látkového metabolizmu a chorobách z nedostatku výživy (napr. hydina a ošípané pri nedostatku vitamínu B₁₂ inštinktívne požierajú vlastné výkaly). Pri niektorých zvieratách je koprofágia prirodzeným procesom (napr. králik a morča požierajú vlastný trus nezávisle od kvality kŕmnej dávky) alebo zlozvykom (napr. pes a kôň), ktorý môže mať za následok parazitárne ochorenie.

kontumácia [lat.] —

1. šport. úradne, resp. administratívne stanovená prehra súpera, ktorý nenastúpil na športový zápas alebo vážne porušil pravidlá hry či súťažné pravidlá. Kontumácia teda nie je výsledkom športového zápolenia na ihrisku, jej dôvodom môže byť napr. skutočnosť, že v kolektívnom športe za tím, resp. za športový klub neoprávnene nastúpil na zápas hráč, ktorý je v skutočnosti registrovaný v inom tíme. Zoznam priestupkov, za ktoré sa trestá kontumáciou, je uvedený v pravidlách jednotlivých druhov športu alebo v propozíciách konkrétnych športových súťaží či turnajov. Kontumačný výsledok stretnutia má tvar 0 : x v neprospech tímu, ktorý sa previnil, pričom x je počet víťazných gólov, resp. bodov určený osobitne pri každom druhu športu (napr. vo futbale 0 : 3, v hokeji 0 : 5, v basketbale 0 : 20);

2. veter. opatrenie na ochranu zvierat pred šírením nákazlivých ochorení (napr. besnoty) spočívajúce v uzávere ohniska nákazy (miesto vzniku nákazy) a v obmedzení pohybu ostatných zvierat, prípadne aj ľudí.

dyzentéria, bacilárna úplavica, črevná úplavica — vysoko nákazlivé črevné ochorenie človeka a zvierat, ktorého pôvodcom sú baktérie rodu Shigella (bacilárna dyzentéria), na Slovensku najčastejšie Shigella sonnei, v menšej miere Shigella flexneri; najťažší priebeh má dyzentéria vyvolaná baktériou Shigella dysenteriae. V tropických a subtropických oblastiach sa vyskytuje amébová dyzentéria (→ amébiáza).

Dyzentéria je typickým ochorením z nedodržania základných hygienických noriem, prenáša ju výlučne človek špinavými rukami, potravinami, vodou a pod. Inkubačná doba je 1 – 7 dní, najčastejšie 3 dni. Ochorenie sa začína bolesťami brucha s bolestivým nutkaním na stolicu (tenezmus) 10- až 30-krát denne a horúčkou. Stolica je vodnatá, často s prímesou hlienu a krvi. V súčasnosti má dyzentéria zväčša ľahký, u oslabených, starých alebo malých jedincov však môže mať ťažký priebeh.

Liečba spočíva v podávaní dostatočného množstva tekutín a diéte, pri ktorej v ľahších prípadoch príznaky ochorenia ustúpia o 1 – 2 dni, v ťažších prípadoch je nevyhnutná rehydratácia organizmu infúziami, podávanie chemoterapeutík určených na dezinfekciu čriev, prípadne spazmolytík na zmiernenie tenezmu.

furunkulóza [lat. > nem.] — kožné ochorenie charakteristické opakovaným alebo súčasným výskytom väčšieho počtu furunkulov, trvajúce aj niekoľko rokov. Vyskytuje sa predovšetkým u ľudí so zníženou imunitou, s cukrovkou, ochoreniami pečene a obličiek, ako aj s chronickými ložiskovými infekciami, ale aj pri zvieratách. Vzniká po vniknutí zárodkov vyvolávajúcich hnisanie do kože ľudí alebo zvierat, pričom sa môže prenášať z človeka na zvieratá. Napr. pri hovädzom dobytku sa furunkulóza vyskytuje často na vemene, niekedy aj hromadne, prenášajú ju dojiči (pri základe ceckov sa často vytvárajú veľmi bolestivé furunkuly, ktoré pri dojení spôsobujú zvieraťu bolesť).

Furunkulóza je aj najrozšírenejšie bakteriálne ochorenie rýb z radu lososovité (pôvodcom je druh Aeromonas salmonicida) postihujúce najmä pstruhy konzumnej veľkosti. Vyskytuje sa v rybničných hospodárstvach aj vo voľných vodách. Ochorenie sa prenáša vodou, nakazenými rybami, ich výkalmi, ikrami a náradím. K nakazeniu dochádza cez tráviacu sústavu, kožu a žiabre.

fuzariotoxikóza [lat. + gr.] — ochorenie husí, kačíc, moriek a kúr spôsobené hubami z rodov Fusarium a Trichoderma, ktoré produkujú toxické metabolity (toxín T₂). Tieto toxíny majú dráždivý účinok na kožu a sliznice, poškodzujú krvotvorbu, spôsobujú krvácavosť a nekrotické zmeny kože najmä v kútikoch zobáka a v zobákovej dutine. Toxíny plesne Fusarium graminearum (toxín F₂) majú podobný účinok ako samičie pohlavné hormóny estrogény, pri prasniciach vyvolávajú zmeny na pohlavných orgánoch (ako pri ruji) a poruchy reprodukčného cyklu.

fytoestrogény [gr.] — skupina látok, ktoré chemicky patria medzi izoflavonoidy, lignány, deriváty stilbénu (stilbény) a i. Nachádzajú sa v potravinách rastlinného pôvodu a majú estrogénne alebo antiestrogénne účinky. Dôkazy o pozitívnom vplyve fytoestrogénov na ľudský organizmus nie sú jednoznačné. Predpokladá sa možná súvislosť medzi príjmom fytoestrogénov a nižším výskytom srdcovo-cievnych ochorení, rakoviny prsníka a zlomeniny krčka stehennej kosti. Ak ďalšie štúdie potvrdia priaznivý účinok fytoestrogénov na kosti, mohli by doplniť alebo nahradiť substitučnú hormonálnu liečbu pri osteoporóze, ako aj pri liečbe menopauzálnych problémov.

Pri zvieratách vyvolávajú fytoestrogény podobné zmeny na pohlavných orgánoch ako estrogény (estrogénový účinok fytoestrogénov je 1/10 000 – 1/100 000 účinku estrogénov). V malých množstvách môžu priaznivo vplývať na plodnosť, zvýšené množstvá (napr. pri dlhodobom podávaní krmovín, ako sú strukoviny, ďatelinoviny a trávy, príp. krmív z nich pripravených) zvyšujú prekrvenie a edematizáciu slizníc pohlavných orgánov, vyvolávajú vznik cystóznych degenerácií vaječníkov a nepravidelnosti pohlavného cyklu.

Fried [fríd], Karol, 16. 6. 1922 Hôrka nad Váhom, okres Nové Mesto nad Váhom – 21. 2. 1998 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1946 – 50 pôsobil na Vysokej škole veterinárnej v Brne, 1950 – 90 na Veterinárskej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej, resp. Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1951 – 86 vedúci Katedry klinickej diagnostiky a vnútorných chorôb (dnes Katedra vnútorných chorôb jednokopytníkov, malých zvierat a vtákov), súčasne 1950 – 51 vedúci Ústavu fyziológie domácich zvierat, 1951 – 86 I. internej kliniky, 1952 – 59 prorektor Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita); 1963 profesor. Zaoberal sa diagnostikou a terapiou vnútorných chorôb nepárnokopytníkov, mäsožravcov, kožušinových zvierat a hydiny. Významný historiograf v oblasti veterinárnej medicíny. Autor a spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc, učebných textov a odborných diel, napr. Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat, Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Vademecum veterinárneho lekára (1969), Klinická propedeutika a diagnostika chorôb hospodárskych zvierat (1974), autor 150 veterinárno-historických článkov a a 6 knižných diel z historiografie. Od 1969 predseda veterinárskeho odboru Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, člen redakčných rád rôznych odborných časopisov, nositeľ mnohých ocenení.

Gamčík, Pavol, 28. 5. 1925 Giraltovce, okres Svidník – 16. 1. 1995 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1951 – 90 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, zakladateľ a 1952 – 57 vedúci Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1957 – 86 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a umelej inseminácie; 1967 mimoriadny profesor, 1980 profesor, 1983 DrSc. Nestor modernej koncepcie reprodukcie zvierat. Zaoberal sa diagnostikou a liečbou porúch plodnosti hospodárskych prežúvavcov, reguláciou pohlavného cyklu oviec a kráv, rozšíril diagnostické metódy a overil nové liečebné postupy, ktoré boli zavedené do praxe. Autor a spoluautor 33 knižných publikácií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, odborných publikácií a prekladov, napr. Sterilita hovädzieho dobytka (1960), Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Choroby oviec (1972), Umelá inseminácia a andrológia hospodárskych zvierat (1976), Veterinárno-chovateľská kontrola reprodukcie úžitkových zvierat (1988), autor 230 pôvodných experimentálnych prác a odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Od 1967 člen European Society for Comparative Endocrinology, nositeľ viacerých ocenení.

gossypol [lat.] — dimérny seskviterpén; toxická látka (rastlinný jed) nachádzajúca sa v semenách bavlníka (lat. Gossypium, odtiaľ názov). Gossypol býva príčinou otráv hospodárskych zvierat pri dlhodobom kŕmení bavlníkovými pokrutinami alebo produktmi s vyšším obsahom voľného gossypolu. Spôsobuje subakútne až chronické zápaly žalúdka a čriev, sťažené dýchanie, nechutenstvo, neplodnosť, resp. potrat pri gravidných zvieratách, poruchy nervového systému a krvného obehu a niekedy v dôsledku zlyhania srdca aj smrť. Na gossypol sú citlivé všetky druhy zvierat (predovšetkým mladé) okrem koní. V humánnej medicíne sa skúmajú možnosti jeho využitia v mužskej antikoncepcii.

hypertrofia [gr.] — nadmerné zväčšenie niečoho, nadmerný výskyt niečoho; lek. nadmerný rast orgánu alebo tkaniva spôsobený zväčšením jednotlivých buniek (nadmerné zväčšenie). Rozlišuje sa adaptívna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie orgánu alebo jeho časti následkom zmien podmienok (napr. zhrubnutie steny dutého orgánu pri obštrukcii výtoku), funkčná hypertrofia vyvolaná zvýšenou činnosťou orgánu (napr. hypertrofia srdcového svalu), kompenzačná hypertrofia vznikajúca pri zvýšenom zaťažení orgánu v dôsledku organickej poruchy (napr. hypertrofia obličky pri odstránení alebo chýbaní druhej obličky), pravá hypertrofia vznikajúca zväčšením všetkých častí orgánu, vikarujúca hypertrofia, ktorá je následkom poruchy iného orgánu s príbuznou funkciou (kompenzuje poruchu iného orgánu), a komplementárna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie zvyšnej časti orgánu, ktorý musí zvýšenou činnosťou nahrádzať jeho nevýkonnú časť (napr. hypertrofia svaloviny srdcového svalu v oblasti prekonaného infarktu). Príkladom fyziologickej hypertrofie je zväčšenie svalov pri fyzickej práci alebo pri športe; opak: atrofia.

cholera hydiny, Pasteurellosis avium — infekčné, značne rozšírené ochorenie domácej hydiny a voľne žijúceho vtáctva. Má prudký septikemický priebeh s vysokou morbiditou a mortalitou, známe sú však aj chronické a asymptomatické infekcie. Pôvodcom ochorenia sú baktérie Pasteurella multocida, ktoré vyvolávajú ochorenie aj iných zvierat (→ pasteurelóza). Vnikajú do tela cez sliznicu nosohltanu a horných dýchacích ciest, kde môžu prežívať a pri oslabení organizmu (výživa, parazitárne ochorenia, zlé zoohygienické pomery) vyvolať hromadné ochorenie. Vtáky, ktoré prekonali chorobu, sú dlho bacilonosičmi a hlavným zdrojom infekcie. Inkubačná doba trvá 1 – 2 dni. Pri veľmi prudkom (perakútnom) priebehu zvieratá hynú náhle, klinické príznaky (zvýšená teplota, cyanóza, ospalosť) sa objavujú len niekoľko hodín pred uhynutím. Akútna forma sa prejavuje horúčkou, cyanózou hrebeňa a lalokov, malátnosťou, nechutenstvom, smädom, našuchoreným perím, zrýchleným dýchaním, hlienovými výlučkami zo zobákov a hnačkami. Pri chronickej forme môžu byť postihnuté kĺby, pošvy šliach, krčné laloky a hltan. Liečba: podávanie chemoterapeutík v krmive (sulfónamidy, penicilín). Prevencia spočíva v dodržiavaní zoohygienických opatrení, vakcinácia sa robí iba v zdravých chovoch.

chorobnosť, morbidita, morbilita —

1. priemerná dĺžka trvania choroby v dňoch;

2. frekvencia výskytu chorôb v populácii. Vyjadruje počet chorých na určitú chorobu v určitom čase (zvyčajne za rok) a v určitom priestore (štát, okres) prepočítaný na určitý počet obyvateľov (napr. počet chorých za rok na 100 tisíc obyvateľov). Všeobecnými ukazovateľmi chorobnosti sú incidencia a prevalencia. Špecifickú chorobnosť vyjadruje chorobnosť vybranej skupiny obyvateľstva špecifikovanej napr. podľa veku (používa sa najčastejšie), pohlavia alebo zamestnania. Informácie o chorobnosti obyvateľstva sú súčasťou zdravotníckej štatistiky.

inseminácia [lat.] —

1. lek. → umelé oplodnenie;

2. veter., zootech. — najstaršia biotechnologická metóda používaná pri reprodukcii zvierat, spočívajúca v získavaní, konzervovaní a prenesení samčích pohlavných buniek (spermií) do pohlavných orgánov samíc iným ako prirodzeným spôsobom. Umelé osemeňovanie rastlín a zvierat poznali už 800 rokov pred n. l. Asýrčania, okolo 1300 bola inseminácia použitá pri arabských kobylách. Na Slovensku zohrala významnú úlohu po 1945 pri tlmení žrebčej nákazy a neskôr aj pri ozdravovaní chovov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných od mnohých prenosných chorôb, napr. od tuberkulózy a brucelózy. Okrem zdravotného významu má inseminácia význam aj v plemenitbe zvierat, kde vďaka konzervovaniu ejakulátu v konzervačných médiách (napr. kvapalný dusík) pri teplote hlboko pod bodom mrazu umožňuje uchovávať semeno i niekoľko rokov, a využiť tak genetický potenciál najkvalitnejších plemenníkov. Pri inseminácii sa využíva menší počet plemenníkov, pretože riedením ejakulátu je možné pripraviť mnoho inseminačných dávok na osemenenie veľkého počtu zvierat, čím sa rýchlejšie a efektívnejšie rozširuje populácia kvalitných výkonných plemien. Inseminácia sa využíva pri všetkých druhoch hospodárskych zvierat, ako aj pri záchrane ohrozených druhov (chovaných často už iba v zajatí) usmernením ich reprodukcie a introdukciou potomstva do príslušného ekotopu vo voľnej prírode.

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

impetigo [lat.] —

1. lek. sladké chrasty — povrchový zápal kože spôsobený bakteriálnou infekciou (streptokoky, stafylokoky). Vyskytuje sa prevažne u detí predškolského veku najmä v letných mesiacoch, u dospelých je zväčša druhotnou komplikáciou iných kožných ochorení. Chorobné prejavy sú lokalizované na odhalených častiach tela (najmä na tvári, v okolí nosa a úst). Na zapálenej koži vznikajú pľuzgieriky, ktorých obsah je spočiatku číry, neskôr sa skalí a následne mení na medovožlté chrasty. Infekcia sa prenáša priamym kontaktom alebo nepriamo prostredníctvom šatstva alebo uterákov (častá je autoinfekcia, napr. z oblasti nosovej sliznice), zdrojom infekcie je chorý so stafylokokovou alebo streptokokovou infekciou kože alebo slizníc horných dýchacích ciest. Liečba: lokálna aplikácia antibakteriálnych krémov, pri rozsiahlejšom výskyte podávanie antibiotík; dôležitá je osobná hygiena (časté umývanie antibakteriálnymi mydlami, výmena bielizne);

2. veter. difúzna alebo ložisková infekcia kože najčastejšie malých, spravidla ešte cicajúcich prasiatok (výnimočne dospelých zvierat) zapríčinená prienikom baktérií Staphylococcus aureus cez poranenú kožu. V povrchových vrstvách kože vznikajú drobné pľuzgieriky, ktoré praskajú a pokrývajú sa tenkými hnedosivými lístkovitými chrastami, ktoré sa postupne odlupujú. Difúznu formu spravidla sprevádza horúčka. Liečba: antibiotická; v prevencii je potrebné dôsledne sledovať zoohygienické podmienky.

inokulácia [lat.] —

1. agrotech. očkovanie osiva úžitkových rastlín z čeľade bôbovité (bôb, fazuľa, hrach, sója, šošovica ap.) špecifickými hrčkotvornými baktériami (→ bakterizácia);

2. lek., veter. vnesenie inaktivovaných alebo atenuovaných mikroorganizmov do organizmu predovšetkým pri očkovaní, resp. prenos infekčného agensa sliznicou alebo kožou vnímavého jedinca (napr. pri použití nesterilných ihiel a striekačiek);

3. mikrobiol. prenesenie (naočkovanie) inokula do kultivačného média, bunkovej kultúry, laboratórneho zvieraťa ap. s cieľom iniciovať jeho kultiváciu v aseptických (sterilných) podmienkach; naočkovanie mikroorganizmov do prostredia, ktoré podporí ich rast.

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

grit [angl.] — kremičitá alebo vápencová drvina nerozpustná v žalúdočnej kyseline, potrebná na mechanické rozdrobovanie krmiva vo svalnatom žalúdku hydiny a pernatej zveri v intenzívnych farmových chovoch; dôležitá súčasť kŕmnej dávky. Grit sa musí neustále dopĺňať, pretože sa vylučuje trusom. Rozpustný grit (vápencová drvina) sa používa, ak je v kŕmnej zmesi nedostatok vápnika, nerozpustný grit (piesok), ak sa skrmuje zrno alebo krmivo so zvýšeným množstvom vlákniny. Grit nie je životne dôležitý, má však veľký význam z hľadiska využiteľnosti krmiva a získavania živín.

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

blastocysta [gr.] — primitívna zárodočná vrstva blastuly; guľovitý útvar s dutinou, ktorý vzniká brázdením vajíčka cicavcov pri jeho prechode vajcovodom do maternice (postupným delením buniek moruly) a tvorí ďalšie vývinové štádium blastogenézy. Včasná blastocysta obsahuje približne 60 buniek, delením sa počet buniek ďalej zvyšuje. Vonkajšiu stenu blastocysty tvoria bunky, ktoré sa nazývajú trofoblast, dutinu blastocysty vypĺňa tekutina. Na periférii dutiny sú uložené vnútorné bunky blastocysty tvoriace embryoblast, z ktorého buniek sa v ďalšom vývine vyvíja celé embryo.

hlavnička, zhubná katarálna horúčka, coryza gangrenosa bovum — zhubne prebiehajúce vírusové ochorenie hovädzieho dobytka (najčastejšie staršieho ako 2 roky) a divožijúcich zvierat z čeľade turovité (Bovidae) a jeleňovité (Cervidae). Pôvodcom ochorenia je málo odolný bovinný herpesvírus 3. Inkubačná doba je 14 – 150 dní. Vírus preniká do organizmu cez sliznicu tráviaceho alebo dýchacieho traktu, určitý čas koluje v krvi a neskôr preniká do orgánov. Ochorenie sa začína svetloplachosťou a zápalovým prekrvením ciev na okrajoch rohovky. O 10 – 12 h opúchajú spojovky, rohovka sa začína zakaľovať (už po 8 h je biela), často sa na jej povrchu tvoria malé vredy. Nastupuje horúčka, malátnosť, triaška, zvieratá majú zježenú srsť bez lesku, prejavuje sa nechutenstvo. Vzniká zápalový proces na sliznici nosovej dutiny, výtok je serózny, neskôr hnisavý. Zápal sa môže rozšíriť na nosové a čelové dutiny, niekedy až na kostný základ rohov. Tráviace orgány bývajú postihnuté zriedkavejšie, činnosť čriev je ochabnutá, začiatočná zápcha prejde do krvavej hnačky. Prognóza je nepriaznivá aj pri miernom priebehu choroby (zvieratá hynú za 5 – 15 dní). Ochorenie sa vyskytuje sporadicky, ale pre pomerne vysokú mortalitu sa považuje za nebezpečnú nákazu.

histomonóza [gr.] → histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

helmintózy [gr.] — skupina ochorení človeka, živočíchov alebo rastlín vyvolaných helmintmi parazitujúcimi v ich rôznych orgánoch, u človeka najčastejšie v črevnom trakte, ale aj v pečeni, krvi a i. Podľa miesta vývinu vajíčok a lariev sa helmintózy rozdeľujú na dve základné skupiny: 1. biohelmintózy, ktoré sa podľa biologického cyklu a cesty nákazy rozdeľujú na perorálne biohelmintózy (človek sa nakazí larválnymi štádiami parazita nachádzajúcimi sa v tkanivách medzihostiteľov alebo sa sám stáva medzihostiteľom; → cestodózy a niektoré nematodózy), perkutánne biohelmintózy (k nákaze dochádza prienikom lariev cez kožu; → trematodózy a niektoré nematodózy) a transmisívne biohelmintózy (nákaza vzniká prenosom lariev pri cicaní krvi hematofágnym prenášačom; → nematodózy); 2. geohelmintózy. Zdrojmi helmintóz sú buď krmivo, voda a iné substráty znečistené fekáliami nositeľa (geohelminty), alebo medzihostitelia (biohelminty). Sú veľmi rozšírené v teplých krajinách, niektoré sa často vyskytujú aj u nás. V ich šírení má významnú úlohu konzumácia potravín živočíšneho a rastlinného pôvodu človekom.

Helmintózy sa vyskytujú pri všetkých hospodárskych zvieratách najmä v extenzívnych, zriedkavejšie v intenzívnych chovoch (spôsobujú najväčšie škody pri prežúvavcoch, najmä pri ovciach). Zvýšený výskyt helmintóz sa objavuje vo vlhkých daždivých rokoch, v oblastich s častými zrážkami a pri pastve na neošetrovaných pastvinách. Spôsobujú priame (úhyn, úbytok hmotnosti) a nepriame straty (náchylnosť na infekciu, sťaženie priebehu iných ochorení, zníženie kvality mäsa a trofejí). V prevencii helmintóz má najväčší význam terapeutická (podávanie antihelmintík) a profylaktická (napr. striedanie pasienkov, plnohodnotná výživa, čistota a dezinfekcia ustajňovacích priestorov) dehelmintizácia. Helmintózy sú prenosné aj na človeka, a to najmä pri zanedbaní hygieny pri práci so zvieratami a ich produktmi, najčastejšie však nimi trpia deti. Pri liečbe sa podávajú antihelmintiká.

Havelka, Božej, 1. 1. 1928 Bratislava — slovenský veterinárny lekár. R. 1957 – 89 pôsobil v Ústrednom štátnom veterinárnom ústave v Bratislave (od 1968 vedúci odboru bakteriológie), z toho 1969 – 71 na College of Veterinary Medicine v Bagdade, 1990 – 91 vo Výskumnom ústave liečiv v Modre; 1990 DrSc. Zaoberal sa laboratórnou diagnostikou hygienickej bezchybnosti a zdravotnej neškodnosti potravín a surovín živočíšneho pôvodu, ako aj laboratórnou diagnostikou zápalov mliečnej žľazy dojníc, ich tlmením a prevenciou. R. 1981 získal spolu s kolektívom spolupracovníkov autorské osvedčenie na vynález dezinfekčného prostriedku na tlmenie mastitíd dojníc. R. 1984 – 89 člen Medzinárodnej mliekarskej federácie. Autor diela Hygiena dojenia a mastitídy dojníc (1976), spoluautor diel Hygiena potravín živočíšneho pôvodu (1961), Zápaly mliečnej žľazy dojníc (1975), Mastitidy skotu (1987) a Výroba kvalitného mlieka (1987), ako aj autor 147 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch.

butón [fr.] — špecifické patologické zmeny (útvary) vznikajúce na sliznici žalúdka a hrubého čreva ošípaných; patognómický príznak chronickej formy klasického moru ošípaných.

balijská mačka — plemeno mačiek s dlhou klinovitou hlavou, rovným nosom, stredne veľkými mandľovitými očami modrej farby a veľkými zašpicatenými, pri základoch širokými ušami. Má dlhý tenký chvost (chlpy na ňom by mali mať tvar chochola) a jemnú mliečnobielu srsť bez podsady, uši, nohy, chvost a labky sú ružovkastosivé. Variety sa uznávajú ako pri siamských mačkách, z ktorých najpravdepodobnejšie aj pochádzajú a ktoré majú mutantný gén zodpovedný za rast dlhej srsti.

bantamka — jedno z najstarších malých športovo–okrasných plemien kúr dovezené do Európy z Japonska. Hmotnosť kohúta 0,6 kg, sliepky 0,5 kg, farebne veľmi rôznorodé plemeno. Nazvané omylom podľa indonézskeho mesta Bantam.

capillariosis [ka-; lat.] → kapilarióza

kapilarióza [lat.], capillariosis — lek., veter. parazitárne ochorenie rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov i cicavcov vrátane človeka. Pôvodcom ochorenia sú hlístovce z rodu Capillaria, napr. v sliznici tenkého čreva hydiny parazituje Capillaria obsignata (synonymum Capillaria columbae), v sliznici tenkého čreva prežúvavcov Capillaria bovis, v dýchacej sústave líšok, mačiek, psov a zriedka aj človeka Capillaria aerophila, v pečeni mäsožravcov a človeka Capillaria hepatica, v tenkom čreve človeka Capillaria philippinensis.

Človek sa najčastejšie nakazí požitím tepelne neupravených alebo surových rýb (Capillaria philippinensis), požitím zrelých vajíčok v tepelne neupravenej pečeni, nedodržiavaním hygienických pravidiel (Capillaria hepatica) a výnimočne aj pri pojedaní hliny. Črevná kapilarióza sa prejavuje bolesťami brucha, atrofiou svalov, malabsorpčným syndrómom a opuchmi; niekedy sa v priebehu 2 – 4 mesiacov končí smrťou. Pri pečeňovej kapilarióze červy i uvoľňované vajíčka spôsobujú granulomatózny zápal pečene; ťažké infekcie sa môžu končiť cirhózou pečene i smrťou. Liečba: podávanie antihelmintík.

Pri zvieratách sa kapilarióza najčastejšie vyskytuje v letnom a jesennom období. Zvyčajne má akútny priebeh, prejavuje sa kŕčmi, ochrnutím, silno napadnuté jedince hynú (príznaky sú rozdielne podľa druhu hostiteľa a druhu parazita; pri postihnutí dýchacej sústavy sa kapilarióza prejavuje zápalom slizníc, priedušiek a priedušnice, pri postihnutí tráviacej sústavy zápalom tenkého čreva, pri napadnutí pečene tvorbou granulómov). Pri chronickom priebehu sú príznaky miernejšie, vyskytujú sa nechutenstvo, hnačky, chudnutie a zaostávanie v raste. Najťažší priebeh ochorenia je pri mladých zvieratách. Dospelá hydina môže byť parazitonosičom bez príznakov ochorenia. Liečba: podávanie širokospektrálnych antihelmintík. Dôležitá je prevencia.

hyperplázia [gr.] — nadmerný vývin tkaniva alebo orgánu spôsobený zväčšením počtu buniek. Hyperplázii podliehajú skôr bunky s výrazným rastovým potenciálom, naopak, bunky s obmedzenou schopnosťou delenia skôr hypertrofujú (→ hypertrofia). Hyperpláziu vyvolávajú identifikovateľné stimuly, po zániku stimulu tkanivo alebo orgán regredujú, ale sa spravidla nedostávajú do pôvodného stavu (napr. mliečna žľaza). Niekedy je hyperplázia chorobným znakom a môže vyvolávať rozličné ochorenia (napr. hyperplázia niektorých žliaz s vnútornou sekréciou, nezhubná hyperplázia prostaty, hyperplázia tukového tkaniva pri obezite). Opak hypoplázia.

herefordský dobytok [-ri-] — plemeno mohutného párnokopytníka z čeľade turovité pochádzajúce z Anglicka z okolia Herefordu. Má rôzne dočervena sfarbenú srsť s bielou hlavou a bielym pásom na chrbte, bruchu a na končatinách; hmotnosť kravy 500 – 600 kg, býka 800 – 1 000 kg. Mäsová výťažnosť je veľmi dobrá, produkcia mlieka iba okolo 1 200 – 1 300 litrov ročne. Herefordský dobytok sa ľahko prispôsobuje novým podmienkam, v súčasnosti sa na pastierske účely alebo na kríženie s domácim dobytkom chová napr. aj v USA, Kanade, Austrálii, Afrike, Južnej Amerike a na Novom Zélande.

Haladej, Štefan, 19. 5. 1930 Plevník-Drieňové, okres Považská Bystrica – 2. 1. 1993 tamže — slovenský veterinárny lekár. R.1955 – 60 veterinárny lekár v okrese Trebišov a súčasne 1957 – 60 vo Veterinárnej nemocnici v Spišskej Novej Vsi, 1960 – 63 pôsobil na Ministerstve poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Prahe, 1963 – 70 riaditeľ Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Prahe, 1970 – 90 ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej správy SSR a hlavný veterinárny lekár SSR, súčasne 1973 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1975 – 86 vedúci Katedry organizácie a riadenia veterinárnej starostlivosti; 1986 profesor. Spočiatku sa zaoberal vnútornými chorobami a gynekologicko-pôrodníckou problematikou, neskôr problematikou tuberkulózy zvierat a nákazlivými a parazitárnymi chorobami hydiny. Podieľal sa na príprave predpisov a zákonov o veterinárnej starostlivosti v chovoch zvierat, o zdolávaní nákaz, o hospodárení s liečivami a veterinárskymi zdravotníckymi potrebami. Autor a spoluautor vyše 95 vedeckých publikácií a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch, spoluautor vysokoškolskej učebnice Vírusové, rickettsiové a chlamýdiové choroby (3. vydanie, 1986), vedúci autorských kolektívov knižných publikácií Ochrana veľkochovov hospodárskych zvierat pred slintačkou a krívačkou (1975) a 25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku (1976).

kiahne —

1. lek. infekčné ochorenie vyvolané poxvírusmi (variola, → pravé kiahne) alebo ľudským herpesvírusom 3 (varicela, → ovčie kiahne);

2. veter. variola — akútne vírusové ochorenie vyskytujúce sa pri niektorých druhoch zvierat, prejavujúce sa zmenami na koži a slizniciach s charakteristickým vývinom (z kožných škvŕn sa vyvíjajú pupence, ktoré prechádzajú do vodnatých pľuzgierov a pľuzgierov vyplnených hnisom); prebieha buď lokálne ako miestna infekcia, alebo generalizovane ako celkové ochorenie. Pôvodcom ochorenia sú poxvírusy, k infekcii dochádza ich vdýchnutím alebo prienikom cez kožu, pri vtáčích kiahňach aj článkonožcami (bodavým hmyzom). Z domácich zvierat postihuje ovce, kozy, králiky, hovädzí dobytok, kone, sliepky, holuby a i.

V súčasnosti sa ojedinele vyskytujú kravské kiahne, ktoré sa prejavujú kiahňovými zmenami na koži mliečnej žľazy a ceckov, infekcia sa šíri pri dojení a môže sa preniesť aj na človeka, najmä na dojičov kráv (prejavuje sa ojedinelými pustulóznymi vyrážkami zvyčajne na rukách); vírus kravských kiahní je antigénovo podobný vírusu pravých kiahní a používa sa ako očkovacia látka proti pravým kiahňam. Omnoho nebezpečnejšie, často smrteľné, sú kiahne oviec ako vážne celkové horúčkovité ochorenie, ktoré sa prejavuje rozsiahlymi kožnými léziami v okolí nozdier a očí, ale aj celkovými systémovými poruchami (podozrenie z nákazy sa musí hlásiť veterinárnej službe). Pri exotických vtákoch, holuboch a hydine sa vyskytujú vtáčie kiahne, ktoré môžu mať kožnú (na neoperených častiach tela sa tvoria drobné pľuzgieriky), slizničnú (v dutine zobáka sa tvoria bieložlté pablany a pri ich násilnom odstránení nastáva krvácanie), prípadne zmiešanú formu (je najťažšia a takmer vždy sa končí uhynutím). Najčastejšia je slizničná, difteroidná forma (diftéria), pri ktorej sa okrem kožných zmien vyskytujú aj vážne respiračné problémy, prípadne nervové príznaky (vyznačuje sa vysokou morbiditou a mortalitou).

ketóza [gr.] —

1. chem. monosacharid s karbonylovou funkčnou skupinou; polyhydroxyketón. Ketózy sa podľa počtu uhlíkov v molekule delia na ketotriózy (napr. dihydroxyacetón – najjednoduchšia a súčasne jediná ketóza, ktorá nie je opticky aktívna), ketotetrózy (napr. ʟ-erytrulóza), ketopentózy (napr. ᴅ-ribulóza a ᴅ-xylulóza), ketohexózy (napr. ᴅ-fruktóza a ʟ-sorbóza) a ketoheptózy (ᴅ-manoheptulóza a ᴅ-sedoheptulóza). Ketózy sa ako medziprodukty zúčastňujú najmä na metabolizme sacharidov, ʟ-sorbóza je medziproduktom v syntéze kyseliny ʟ-askorbovej. Najvýznamnejšou ketózou je ᴅ-fruktóza;

2. lek. → ketoacidóza;

3. veter. ochorenie prežúvavcov spôsobené poruchou metabolizmu sacharidov a tukov, sprevádzané poklesom hladiny ᴅ-glukózy v krvi (hypoglykémia) a glykogénu v pečeni a zvýšenou tvorbou a vylučovaním ketolátok. Príčiny a vznik ketózy nie sú vedecky objasnené. Predpokladá sa, že vzniká pre chyby v kŕmení (porušená je rovnováha medzi príjmom a výdajom energie), keď je v kŕmnej dávke nadbytok proteínov a nedostatok sacharidov, minerálnych látok a vitamínov. Prejavuje sa poruchami trávenia (strata chuti, znížená činnosť predžalúdkov a čriev, niekedy zápcha, ktorú neskoršie vystrieda hnačka; typický je acetónový zápach vydychovaného vzduchu, moču a mlieka) a centrálnej nervovej sústavy (spočiatku neurózy, neskôr kŕčovité záchvaty a následná otupenosť). Liečba: úprava kŕmnej dávky podaním sena a krmív s dostatočným množstvom ľahko stráviteľných sacharidov, minerálnych látok a vitamínov, v ťažších prípadoch intravenózne podanie 40 – 50 % roztoku glukózy.

kauterizácia [gr.] — odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V minulosti sa na kauterizáciu používalo vhodne upravené rozžeravené železo (drôt), dnes sa uskutočňuje pomocou špeciálneho nástroja (kauter, elektrokauter), ktorého aktívna elektróda sa rozžeravuje vysokofrekvenčným elektrickým prúdom (elektrokauterizácia). Následkom vznikajúceho veľkého tepla je koagulácia tkanív (→ elektrokoagulácia, → elektrotóm). Kauterizačný efekt má aj zmrazenie tkaniva na veľmi nízku teplotu (kryokauterizácia) najčastejšie kvapalným dusíkom.

Kauterizácia sa využíva napr. na zastavenie krvácania pri chirurgických zákrokoch, na odstraňovanie povrchových výrastkov na koži, na extrakciu zubov ap., vo veterinárstve na dekornuáciu (odrohovanie), na skracovanie zobákov pri kanibalizme hydiny, na leptanie kože pri chronických zápaloch šliach, šľachových pošiev, kĺbov, príp. iných tkanív.

katar [gr.] — všeobecný termín na označenie povrchového zápalu sliznice sprevádzaného tvorbou sekrétu často hlienovitého charakteru. Katar postihuje predovšetkým horné dýchacie cesty (→ zápal dýchacích ciest, → zápal hltana, → zápal priedušiek), očné spojovky (→ zápal očnej spojovky) a tráviace ústrojenstvo (→ zápal žalúdka, → zápal tenkého čreva).

infuzória [lat.] — starší neodborný názov nálevníkov (Ciliata, Infusoria).

geofágia [gr.] — veter. požieranie zeme zvieratami (neprirodzená chuť). Vyskytuje sa pri chorobách z nedostatku krmiva (úplné hladovanie), parazitózach (pásomničnatosť) alebo pri poruchách látkového metabolizmu (nedostatok soli, minerálnych látok). Ide o inštinktívne vyhľadávanie chýbajúcich živín, pri niektorých nervových poruchách o prechodne trvajúci jav.

adspekcia [lat.] → aspekcia

aspekcia [lat.], adspekcia — vyšetrovacia metóda usmerňujúca ďalší postup pri klinickom vyšetrovaní na základe posúdenia symptómov, ktoré možno vierohodne posúdiť zrakom (farba slizníc, frekvencia a intenzita dychu, stabilita, chôdza, správanie, reakcie na predmety atď.).

askaridóza [gr.], askaridiáza, ascaridosis, ascaridiasis — ochorenie, ktorého pôvodcom je škrkavka detská. Vyskytuje sa na celom svete, najmä však v trópoch a subtrópoch. Dospelé škrkavky parazitujú v tenkom čreve, zdrojom nákazy je infikovaný človek vylučujúci v stolici ich vajíčka. Nákaza nastáva požitím zrelých vajíčok z pôdy prostredníctvom kontaminovanej vody alebo potravy (najmä nedostatočne umytej zeleniny). Larva sa v tenkom čreve uvoľní z vajíčka a dostáva sa krvnou cestou do pečene, pľúc a po určitom čase zrenia opäť tráviacim traktom do čreva. Ochorenie sa prejavuje zvýšenými teplotami (asi 5. – 6. deň po nakazení pri migrácii lariev do pľúc), poruchami dýchacieho systému. Črevnú formu parazitózy sprevádzajú bolesti brucha, nechutenstvo, hnačky, vracanie. Červy môžu spôsobiť zápal červovitého prívesku slepého čreva, črevnú nepriechodnosť, žltačku, pri zhluku aj perforáciu čreva. Diagnostika sa zakladá na náleze vajíčok v stolici chorého. Liečba: chemoterapeutická. Prevencia: dôsledná hygiena (ruky, strava, najmä ovocie a zelenina), aktívne vyhľadávanie a liečba nakazených detí, najmä v detských kolektívoch.

Vyskytuje sa aj pri zvieratách, najčastejšie pri hydine, ošípaných a koňoch. Za vážne ochorenie sa považuje predovšetkým pri mladých zvieratách. Pri prasatách môže vyvolať askaróznu pneumóniu spojenú s vážnymi dýchacími poruchami a zvýšenou telesnou teplotou. Črevná forma spravidla vyvoláva zaostávanie v raste. Pri kurčatách sú sprievodnými znakmi hnačka, načuchrané perie a vychudnutosť.

asil — bojovné plemeno kúr pôvodom z Prednej Indie, do Európy sa dostalo koncom 19. stor. Na dokonalosť kresby peria sa nekladie dôraz, hlavný je bojovný výzor. Krížením so stredne ťažkými plemenami poskytuje krížence vhodné na výkrm. Hmotnosť kohúta 2,1 – 2,5 kg, sliepky 1,6 – 2 kg.

asanačný veterinárny ústav → kafiléria

argentínsky naháč — plemeno bezsrstých mačiek, v Európe zatiaľ veľmi zriedkavé.

Arendarčík, Jozef, 23. 4. 1922 Batizovce, okres Poprad – 8. 12. 1993 Košice — slovenský veterinárny fyziológ, endokrinológ a hematológ. R. 1954 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, 1957 – 80 vedúci Katedry porovnávacej fyziológie, 1980 – 87 po reštrukturalizácii sústavy katedier vedúci Oddelenia porovnávacej fyziológie Katedry normálnej a patologickej fyziológie; 1968 mimoriadny profesor, 1970 DrSc.

Predstaviteľ porovnávacej fyziológie, zakladateľ a priekopník veterinárnej endokrinológie na Slovensku. Zaoberal sa niektorými hematologickými ukazovateľmi a ich praktickým využitím, ale najmä izoláciou a stanovením aktivity hypofyzárnych a extrahypofyzárnych gonadotropných hormónov pri domácich zvieratách so zameraním na reguláciu a riadenie ich reprodukcie, ďalej endokrinnými a funkčno-morfologickými ukazovateľmi systému hypotalamus – hypofýza – ováriá pri prežúvavcoch, ako aj vplyvom jednorazového a chronického rádioaktívneho žiarenia na gonadotropnú funkciu hypotalamo-hypofyzárneho systému oviec.

Spoluautor učebníc Fyziologie hospodářských zvířat (1969) a Veterinárna medicína pre farmaceutov (1974), autor a spoluautor okolo 190 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen výboru Slovenskej fyziologickej spoločnosti a Slovenskej endokrinologickej spoločnosti pri Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1964 – 80 výkonný redaktor vedeckého časopisu Folia veterinaria. Nositeľ mnohých ocenení.

araukana — športovo-okrasné plemeno kúr nazvané podľa čilského indiánskeho kmeňa Araukánov, ktorí ho pôvodne chovali, koncom 19. stor. dovezené do Európy. Vyznačuje sa živým temperamentom. Hmotnosť kohúta 2 kg, sliepky 1,6 kg.

antverpčanka — okrasné plemeno malých kúr vyšľachtené v Belgicku. Vyznačuje sa pernatými ozdobami a prítulnou povahou, perie v zátylí vytvára hrivu. Hmotnosť kohúta je 0,6 kg, sliepky 0,5 kg. Nazvané podľa belgického mesta Antverpy.

andrológia [gr.] —

1. lek. náuka o mužskom organizme, jeho morfológii a patológii pohlavných orgánov;

2. veter. náuka o fyziológii a patológii samčích pohlavných orgánov a sexualite samcov.

andalúzanka — ľahké nosivé plemeno kúr vyšľachtené v Anglicku zo španielskych kúr. Hmotnosť kohúta 2,5 – 3 kg, sliepky 2 – 2,5 kg. Náročné na chovateľskú úroveň. Nazvaná podľa španielskeho kraja Andalúzia.