Acquired Immune Deficiency Syndrome [ekvajed imjún difišensi sindrom; angl.] → AIDS

ADCC, angl. Antibody-Dependent Cell-mediated Cytotoxicity, cytotoxicita závislá od protilátky — mechanizmus, ktorým môžu K bunky usmrcovať (lyzovať) terčové bunky (mikroorganizmy, nádorové a alogénne bunky, helminty) obalené protilátkami IgG alebo IgE (→ imunoglobulíny). Protilátka sa viaže svojou Fab časťou (→ fragment, význam 1) na povrchové antigény terčovej bunky. Takto obalené terčové bunky rozpoznávajú a viažu svojimi Fc receptormi K bunky, ktoré sa touto väzbou aktivujú a uvoľňujú cytotoxické látky, ktoré terčovú bunku usmrcujú. Ide o jeden zo základných mechanizmov obrany organizmu proti patogénnym mikroorganizmom, ako aj proti cudzím a vlastným poškodeným bunkám.

Ag —

1. chem. značka striebra;

2. imunolog. skr. antigénu;

3. náb. skr. Knihy proroka Aggea; → Aggeus, → Biblia.

agaróza [malajsky + gr.] → agar

aglutinácia [lat.] — reakcia medzi nerozpustným (korpuskulárnym) aglutinogénom (antigén alebo haptén) a rozpustným aglutinínom (protilátka) vo vodnom roztoku. Pôsobením aglutinínov sa aglutinogény (napr. baktérie, červené krvinky alebo iné častice) zhlukujú a charakteristickým spôsobom sedimentujú. Sediment (aglutinát) je možné pozorovať voľným okom alebo pod mikroskopom. Aglutinogény môžu byť integrálnou súčasťou častíc (priama, aktívna aglutinácia) alebo sa môžu na ich povrch viazať umelo (nepriama, pasívna aglutinácia). Reakcia sa dá využiť aj formou obrátenej (reverznej) aglutinácie, pri ktorej sa na nerozpustné častice viaže protilátka a tieto potom aglutinuje rozpustný antigén. Aglutinácia je základom mnohých sérologických laboratórnych metód používaných na určovanie krvných skupín, diagnostiku infekčných chorôb a i.

aglutinát [lat.] → aglutinácia

aglutinín [lat.] — protilátka reagujúca pri aglutinácii.

aglutinogén [lat. + gr.] — antigén alebo haptén reagujúci pri aglutinácii.

AIDS, syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti, angl. Acquired Immune Deficiency Syndrome — nákazlivá choroba vyvolaná retrovírusom HIV. Sú známe 2 typy vírusu, HIV-1 a HIV-2, ktoré spôsobujú vážne defekty v imunitnom systéme. Súčasnú pandémiu AIDS vyvoláva najmä HIV-1, ktorý je virulentnejší. Prenáša sa homosexuálnym aj heterosexuálnym stykom, transfúziou nakazenej krvi a niektorých krvných produktov, transplantáciou orgánov a tkanív od infikovaného darcu, od chorej matky na plod, prípadne materským mliekom. HIV infikuje najmä bunky, ktoré majú na povrchu diferenciačný znak CD4 (CD4⁺), predovšetkým pomocné T lymfocyty, dendritové bunky a makrofágy.

Po infekcii sa objavia najprv nešpecifické prejavy ako zvýšenie teploty, malátnosť, potenie, bolesti kĺbov, svalov a hlavy, hnačky a zväčšenie lymfatických uzlín, môžu sa vyskytnúť aj nervové poruchy. Príznaky trvajú 3 – 14 dní, u väčšiny nakazených sa však neobjavujú vôbec. Asi po 3 mesiacoch sa v krvi objavia protilátky proti niektorým antigénom vírusu (anti-p24, anti-gp41, anti-gp120), čo je diagnostickým znakom infekcie a súčasne jej latentného obdobia bez klinických príznakov, ktoré môže trvať až 11 rokov. Toto obdobie sa končí aktiváciou choroby, po ktorej o 6 – 30 mesiacov nasleduje smrť. Aktivácia sa diagnosticky prejavuje znížením hladiny protilátok proti antigénom HIV a úbytkom pomocných (CD4⁺) T lymfocytov v periférnej krvi. Ak ich počet klesne pod 0,2 · 10⁹/l, považuje sa nakazený človek za ťažko chorého, aj keď ešte nemá rozvinuté klinické príznaky. Z nich sa najčastejšie objavujú najmä infekcie vyvolané normálne nepatogénnymi mikroorganizmami (zápaly pľúc spôsobené hubou Pneumocystis jirovecii – až 50 % chorých) a niektoré nádory s rýchlym priebehom (Kaposiho sarkóm – asi 30 % postihnutých). Približne u 70 % chorých sa objavuje demencia a zmeny psychomotorických funkcií pravdepodobne zapríčinených priamou HIV infekciou gliových buniek v mozgu.

U niektorých pacientov sa nevyvinie typický klinický obraz AIDS, ale súbor príznakov označovaný ako ARC (komplex spojený s AIDS, AIDS Related Complex), pri ktorom chýbajú sprievodné infekcie a nádory, charakterizuje ho však lymfadenopatia (generalizované zväčšenie lymfatických uzlín). ARC môže, ale aj nemusí vyústiť do klinicky plne rozvinutého AIDS.

Diagnostika AIDS je sérologická, imunologická – určovanie množstva CD4⁺-T buniek, prípadne pomeru CD4⁺: CD8⁺ v periférnej krvi (CD8⁺ – diferenciačný znak cytotoxických a T lymfocytov), klinická a anamnestická. AIDS najčastejšie postihuje ľudí z tzv. rizikových skupín (narkomanov, promiskuitných jedincov, prostitútky, homosexuálov). Terapia je zatiaľ len čiastočná – inhibuje sa rozmnožovanie HIV v nakazených bunkách (najčastejšie azidotymidín), čím sa predlžuje obdobie bez klinických príznakov, ale po ich rozvinutí sa vyliečenie nedosiahne. Najúčinnejšou preto zostáva prevencia: vylúčenie rizikového sexu, používanie prezervatívu, jednorazových injekčných striekačiek ap. Očkovacia látka v súčasnosti nie je k dispozícii.

akcesórne bunky — zastaraný názov buniek prezentujúcich antigén.

alergén [gr.] — antigén vyvolávajúci alergickú alebo precitlivenú (abnormálnu) imunitnú odpoveď, na ktorej sa zúčastňujú najmä protilátky IgE (→ imunoglobulíny). K typickým alergénom patria pele rôznych rastlín, tráv a stromov, niektoré zložky potravy (najmä vajcia, mlieko, čokoláda), súčasti tiel živočíchov (srsť, perie a výkaly domácich zvierat) a hmyzu (roztoče), jedy hmyzu, domáci prach, niektoré baktérie, huby a liečivá.

alergia [gr.], allergia — zmenený stav adaptívnej imunitnej odpovede organizmu. Nastáva po opakovanom stretnutí s alergénom, čo vedie k abnormálnej, nadmernej alergickej reakcii; výsledkom sú alergické choroby. Označuje sa aj ako imunitná precitlivenosť (hypersenzitivita).

alergické choroby, alergózy — choroby vznikajúce následkom alergických reakcií organizmu. K typickým alergickým chorobám patria senná nádcha, žihľavka, priedušková astma, potravinová alergia (napr. alergia detí na proteíny kravského mlieka), alergické alveolitídy (zápalové ochorenie pľúcnych mechúrikov vznikajúce po inhalácii niektorých látok), atopická dermatitída, alergická kontaktná dermatitída a i.

alergózy [gr.] → alergické choroby

allergia → alergia

aloantigény [gr.] — antigény, ktorými sa od seba odlišujú geneticky neidentickí jedinci toho istého biologického druhu. U človeka sem patria napr. antigény krvných skupín na červených krvinkách (starším názvom sa označujú aj ako izoantigény) a histokompatibilné antigény na povrchu jadrových buniek.

aloprotilátky — protilátky proti aloantigénom.

aloštep — orgán, tkanivo alebo bunky transplantované od geneticky odlišného darcu príjemcovi toho istého biologického druhu.

alotypy [gr.] — geneticky určené jemné rozdiely medzi jedincami toho istého druhu prejavujúce sa fenotypovo nezistiteľnými odlišnosťami. Charakterizujú ich znaky (alotypové determinanty) v antigénovej štruktúre krvných skupín, histokompatibilných antigénov, imunoglobulínov alebo iných proteínov. Sú to produkty jednotlivých alel toho istého štruktúrneho génu, a preto sú prítomné len u tých jedincov určitého biologického druhu, ktorí vlastnia príslušnú alelu. Dedia sa ako kodominantné genetické znaky, majú význam pri imunogenetickej charakterizácii jedinca. Využívajú sa v súdnom lekárstve, pri určovaní otcovstva, pri určovaní úspešnosti alotransplantácie kostnej drene. Je dokázaný vzťah medzi určitými alotypmi a náchylnosťou na niektoré choroby (napr. znak HLA-27 je charakteristický pre pacientov s Bechterevovou chorobou).

anafylaktická reakcia — precitlivenosť včasného typu, alergická reakcia s účasťou protilátok IgE (→ imunoglobulíny). Uskutočňuje sa vo dvoch fázach. Po prvom kontakte s alergénom sa utvoria špecifické protilátky, ktoré sa viažu na vysokoafinitné receptory pre Fc fragment IgE (→ fragmenty imunoglobulínov) na povrchu žírnych buniek a bazofilov (fáza senzibilizácie). Pri opakovanom kontakte alergén premostí molekuly IgE viazané na povrchu týchto buniek, na základe čoho sa z nich uvoľnia histamín a iné mediátory anafylaxie (efektorová fáza). Tieto svojimi farmakologickými účinkami (kontrakcia hladkých svalov, zvýšenie priepustnosti ciev a ich rozšírenie) spôsobujú klinické prejavy s dominujúcimi príznakmi zo strany šokového orgánu, ktorým môžu byť priedušky a hrtan (zúženie dýchacích ciest), koža (žihľavka), srdcovo-cievny systém (zníženie krvného tlaku) a i. Okrem tejto základnej reakcie, ktorá má rýchly priebeh, vyvolávajú niektoré alergény aj oneskorenú fázu, ktorá sa objavuje po 4 – 6 hodinách.

anafylaktický šok — najťažší priebeh anafylaktickej reakcie, ktorá sa bez rýchleho liečebného zásahu lekára môže skončiť až smrťou postihnutého.

anafylaktoidná reakcia — reakcia, pri ktorej sa na rozdiel od anafylaxie neuplatňujú protilátky IgE (→ imunoglobulíny), ale uvoľnenie mediátorov anafylaxie zo žírnych buniek a z bazofilov (degranulácia) sa uskutočňuje iným spôsobom. Takto pôsobia niektoré chemikálie a liečivá, rádiokontrastné médiá, jedy včiel a hadov. Vo väčšine prípadov sa anafylaktoidná reakcia začína aktiváciou komplementu (podobne ako pri agregačnej anafylaxii). V súčasnosti zastaraný termín, novšie non-IgE mediovaná anafylaxia.

anafylatoxíny [gr.] — fragmenty C5a, C3a a C4a vznikajúce pri aktivácii komplementu. Vyvolávajú kontrakcie hladkých svalov, zvýšenie cievnej priepustnosti, degranuláciu žírnych buniek a bazofilov s následným uvoľnením histamínu a ostatných mediátorov anafylaxie.

anafylaxia [gr.] — stav vyvolaný anafylaktickou reakciou s účasťou protilátok IgE (→ imunoglobulíny) alebo prostredníctvom aktivovaného komplementu. V druhom prípade ide o agregačnú anafylaxiu, ktorá vzniká tak, že v organizme sa napr. po opakovanom podaní toho istého antigénu jeho reakciou s predtým vytvorenými protilátkami (zvyčajne IgG) tvorí množstvo precipitujúcich (agregujúcich) imunokomplexov, ktoré aktivujú komplement. Vznikajú pritom anafylatoxíny, ktoré zo žírnych buniek a z bazofilov uvoľnia mediátory anafylaxie. Okrem imunokomplexov môžu takto aktivovať komplement aj agregáty IgG (zhluky ich molekúl). Rozlišuje sa systémová (celková) anafylaxia, ktorá môže viesť k anafylaktickému šoku (u človeka napr. po opakovanom injikovaní cudzorodej bielkoviny alebo po opakovanom uštipnutí hmyzom – včely alebo osy), a lokálna anafylaxia, ktorá sa môže vyskytnúť na koži (žihľavka), nosovej sliznici (nádcha) alebo na sliznici tráviaceho ústrojenstva (kŕče, hnačka).

anatoxín [gr.] — proteínová molekula mikrobiálneho exotoxínu modifikovaná tak, aby ostali zachované jej imunogénne vlastnosti (schopnosť indukovať tvorbu protilátok), ale aby stratila svoju toxicitu (exotoxín stráca schopnosť vyvolať chorobu). V zahraničnej literatúre sa označuje ako toxoid.

antigénový determinant, epitop — časť molekuly kompletného antigénu, ktorá sa viaže s väzbovým miestom špecifickej protilátky alebo antigénového receptora T lymfocytov. Môže byť sekvenčného alebo konformačného typu.

antitoxín [gr.] — protilátka, ktorá dokáže zneškodniť (neutralizovať) rozpustný baktériový, prípadne iný proteínový toxín.

ARC → AIDS

Arthusova reakcia [-tu-] — forma alergickej reakcie vyvolanej imunokomplexovou precitlivenosťou; nekrotické poškodenie tkaniva po injikovaní antigénu do kože zvieraťa s cirkulujúcimi protilátkami IgG (→ imunoglobulíny) proti tomuto antigénu. V mieste vpichu vznikajú imunokomplexy, ktoré aktivujú komplement, čím sa na miesto prilákajú neutrofily a začne sa miestna zápalová reakcia s vrcholom o 3 – 6 hodín. Pri pasívnej kožnej Arthusovej reakcii sa neimunizovanému jedincovi intravenózne podajú protilátky, a potom sa do kože injikuje príslušný antigén. U človeka existuje viacero chorôb, ktoré sú vyvolané reakciami Arthusovho typu aj v iných orgánoch, ako je koža (farmárske pľúca, kožušnícke pľúca, postieľková choroba detí atď.), na ich rozvoji sa však podieľajú aj mechanizmy 4. typu alergických (hypersenzitívnych) reakcií sprostredkovaných T lymfocytmi a makrofágmi.

bunky K → K bunky

bunky prezentujúce antigén, angl. antigen-presenting cells, APC, zastarano akcesórne bunky — bunky schopné endocytovať (pohltiť) proteínový antigén, rozložiť ho na menšie časti (peptidy) a tieto potom prostredníctvom molekúl HLA (histokompatibilné antigény; → HLA komplex) prezentovať T lymfocytom, ktoré ich rozpoznajú svojím špecifickým antigénovým receptorom. Molekuly HLA I. triedy prezentujú peptidy cytotoxickým T lymfocytom, molekuly HLA II. triedy pomocným T lymfocytom. Bunky prezentujúce antigén môžu byť primárne alebo sekundárne. Primárne (dendritové bunky, makrofágy, monocyty, B lymfocyty) exprimujú molekuly HLA konštitutívne (t. j. za každých podmienok), sekundárne (napr. endotelové bunky, epitelové bunky čreva ap.) exprimujú molekuly HLA I. triedy konštitutívne, ale molekuly HLA II. triedy iba po aktivácii niektorými cytokínmi.

CD → diferenciačné antigény

C-reaktívny proteín, skr. CRP — jeden z hlavných proteínov akútnej fázy zápalového procesu u človeka. Jeho zvýšená koncentrácia v plazme je odrazomom akútneho baktériového zápalu. Zvýšené hodnoty (nad 5 mg/l) sa vyskytujú aj pri nekrotických procesoch, malígnych nádoroch, chirurgických výkonoch ap.

CRP → C-reaktívny proteín

cyklofilín [gr. ] — proteín s proteínkinázovou aktivitou vyskytujúci sa v cytoplazme lymfocytov. Katalyzuje fosforyláciu proteínov, ktorú aktivujú príslušné gény na transkripciu cytokínov, osobitne v pomocných T lymfocytoch. Cyklofilín má vysokú afinitu na cyklosporín A, ktorý je významnou imunosupresívnou látkou.

cytotaxíny [gr.] — chemotaktické faktory; látky vyvolávajúce chemotaktický pohyb buniek; → chemotaxia.

cytotoxicita [gr.] — schopnosť škodliviny poškodiť živú bunku, pričom škodlivinou sú rôzne fyzikálne faktory a chemické látky, ktoré pôsobia deštrukčne na bunkové membrány, DNA (genotoxické faktory) alebo na proteíny (proteotoxické faktory). Podobne môžu pôsobiť aj cytotoxické bunky, komplement, perforíny a iné biologické látky.

cytotoxicita závislá od protilátky → ADCC

diferenciačné antigény — molekuly vyskytujúce sa na povrchu buniek. Sú typické pre určitú populáciu alebo subpopuláciu buniek imunitného systému. Označujú sa znakom CD (z angl. cluster of differentiation) a poradovým číslom, napr. CD3 (diferenciačný znak všetkých T lymfocytov), CD4 (diferenciačný znak pomocných T lymfocytov), CD8 (diferenciačný znak cytotoxických T lymfocytov), CD19 (diferenciačný znak všetkých B lymfocytov), CD56 (diferenciačný znak NK buniek), atď. (viac ako 300).

dysgamaglobulinémia [dyz-; gr. + lat.] — starší, menej používaný termín na označenie selektívnej imunoglobulínovej deficiencie, t. j. nedostatočnej hladiny jednej triedy alebo podtriedy imunoglobulínov (→ imunodeficiencie).

eikozanoidy [gr.] — metabolity kyseliny arachidónovej označované aj ako prostanoidy. Patria k nim leukotriény, lipoxíny, prostaglandíny, prostacyklín a tromboxány. Majú rôznorodé účinky vrátane schopnosti rozširovať a zužovať krvné cievy a priedušky a regulovať zápalové reakcie.

elastáza [gr.] — enzým, neutrálna proteináza nachádzajúca sa najmä v azurofilných granulách neutrofilov. Štiepi špecifický proteín elastických vláken elastín a iné proteíny, napr. fibrín, hemoglobín, albumín. Má antimikrobiálnu aktivitu, zúčastňuje sa aj patofyziologických reakcií, a to najmä pri poškodzujúcom zápale vyvolanom neutrofilmi, pretože môže priamo degradovať elastín, kolagén, fibrinogén a fibronektín a poškodzovať endotelové bunky.

eotaxín [gr.] — člen podrodiny chemokínov CC, ktorý je osobitne silným chemotaktickým faktorom pre eozinofily. Tvorí sa najmä v pľúcach ľudí chorých na bronchiálnu astmu a v tkanivách, v ktorých sa zhromažďujú eozinofily.

epitop [gr.] → antigénový determinant

erytropoetín [gr.] — glykoproteín s funkciou tkanivového hormónu, ktorý sa syntetizuje v obličkách. Reguluje dozrievanie erytroidných prekurzorov na zrelé červené krvinky.

exocytóza [gr.] — výdaj látok (vnútrobunkových molekúl a iných súčastí bunky) formou sekrečných granúl (→ lyzozómov) znútra bunky smerom von do mimobunkového priestoru; jeden z typov bunkového transportu. Opak: endocytóza.

fagocytová vakuola → fagozóm

fagolyzozóm [gr.] — bunková organela vznikajúca po splynutí (fúzii) fagozómu s lyzozómami; miesto, kde sa vo fagocyte uskutočňuje usmrcovanie a deštrukcia mikroorganizmov alebo iných pohltených buniek.

fagozóm [gr.], fagocytová vakuola — bunková organela (dutina) vznikajúca po obalení častice cytoplazmatickou membránou fagocytu.

FIA → fluorescenčná imunoanalýza