krajčírik, Orthotomus — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď penicovité. Malé (dĺžka 10 – 14 cm, hmotnosť 6 – 10 g) pomerne plaché vtáky žijúce zvyčajne v hustej vegetácii na okraji lesov a v záhradách tropických oblastí Ázie. Majú hrdzavo sfarbené temeno, pomerne dlhý mierne zahnutý zobák, na chrbte zelené alebo sivé, na bruchu žlté, biele alebo sivé perie, krátke zaoblené hnedé alebo olivovozelené krídla, silné nohy a krátky, dohora zdvihnutý hnedý alebo olivovozelený chvost. Živia sa hmyzom. Hniezdo si robia z jedného veľkého listu (alebo z niekoľkých menších), ktorého okraje poprepichujú zobákom a pomocou rastlinných vláken a pavučín pospájajú (tzv. zošijú; odtiaľ názov) do tvaru kolísky, v ktorej si vybudujú samotné hniezdo. Samica znáša 3 – 4 svetlomodré vajcia s hnedými škvrnami, na ktorých sedí 12 – 14 dní.

Patrí sem 11 druhov, napr. 13 cm dlhý krajčírik dlhochvostý (Orthotomus sutorius) so žiarivozeleným chrbtom a so smotanovobielym bruškom, ktorý sa vyskytuje v krovitých porastoch a na obrábaných plochách.

krájač, Pomatomus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď krájačovité (Pomatomidae). Stredne veľké až veľké dravé morské ryby žijúce v Čiernom a Stredozemnom mori a vo všetkých subtropických a tropických moriach okrem morí v subtropickej a tropickej oblasti centrálnej a východnej časti Tichého oceána. Majú silné, do 1,3 m dlhé zboku sploštené telo (hmotnosť okolo 15 kg) prúdnicového tvaru zhora pokryté drobnými modrastými, na bruchu belavými a na bokoch svetlostriebristými šupinami, veľké široké, za oči siahajúce ústa so silnými ostrými zubmi, spodnú čeľusť dlhšiu ako hornú, dve chrbtové plutvy (prvá s tvrdými lúčmi je kratšia a menšia) a veľkú vidlicovitú chvostovú plutvu. Dravé ryby žijúce v húfoch; živia sa rybami a sépiami.

Patrí sem jediný druh krájač skákavý (Pomatomus saltatrix), ktorý vo veľkých skupinách napáda húfy drobných rýb a ostrými zubmi trhá z koristi mäso; usmrtí viac jedincov, ako môže zožrať.

kožatkovité, Dermochelyidae — čeľaď plazov zo skupiny korytnačky. Morské korytnačky žijúce v teplých moriach a oceánoch tropického, subtropického a mierneho pásma. Patrí sem jediný druh kožatka veľká (Dermochelys coriacea, v starších zoologických systémoch kožatka morská), ktorá je najväčšou žijúcou korytnačkou. Má 200 – 300 cm dlhé telo (hmotnosť 600 – 1 000 kg) so zvyčajne tmavosivým alebo tmavohnedým, vpredu zaokrúhleným mierne klenutým pancierom pokrytým silnou pružnou kožou so siedmimi výraznými hrebeňmi tiahnucimi sa po celej dĺžke chrbtovej časti panciera a s piatimi nižšími hrebeňmi na brušnej časti, plutvovité končatiny bez pazúrov (predné používa na plávanie a sú dvakrát dlhšie ako zadné, ktoré zrastajú kožným lemom s chvostom), voľné, k pancieru neprirastené rebrá a chrbtové stavce. Je všežravá, živí sa zvyčajne medúzami, plášťovcami a hlavonožcami; potravu loví vo veľkých hĺbkach. Samice kladú vajcia raz za 3 – 4 roky, v skupinách vyliezajú z mora a na pieskovitom pobreží (zvyčajne v noci) si vo vzdialenosti 5 – 6 m od vody vyhrabávajú hlboké hniezda, kde znášajú 50 – 150 guľatých vajec s priemerom 5 – 6 cm, z ktorých sa o 70 – 80 dní vyliahnu tmavohnedé mláďatá so svetlohnedými alebo žltými šupinami a so žltkastými obrubami nôh (sú ľahkou korisťou viacerých predátorov, napr. krabov, supov, rýb a žralokov). Kožatkovité sa dožívajú 30 – 50 rokov; v súčasnosti sú ohrozené najmä úbytkom vhodných pláží na kladenie vajec a lovom dospelých jedincov najmä žralokmi a kosatkami.

kozorožec — párnokopytník z rodu koza (Capra), trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia), čeľaď turovité. Prežúvavé párnokopytníky s raticami prispôsobenými na pohyb po strmých skalách žijúce vo vysokých skalnatých pohoriach Ázie, Afriky a Európy. Majú mohutné šabľovito zahnuté rohy s hrboľatým povrchom (dĺžka do 150 cm pri samcoch, do 40 cm pri samiciach; samce ich používajú na obranu pred predátormi alebo na boj o samice) a 10 – 20 cm dlhý chvost, samce majú briadku (mladšie jedince kratšiu); pachové žľazy pod chvostom chýbajú. Zvieratá s dennou aktivitou žijúce v čriedach, samice s mláďatami zvyčajne v desať- až dvadsaťčlenných skupinách, samce vo vlastných skupinách, k čriede so samicami sa pripájajú len na jeseň v čase ruje. Samica rodí zvyčajne jedno mláďa (výnimočne dve). Kozorožce sa živia rastlinnou potravou. Dožívajú sa okolo 15 rokov.

V horských oblastiach Kaukazu v nadmorskej výške 800 – 4 000 m n. m. žije kozorožec kaukazský (Capra caucasica) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg) a kozorožec dagestanský (Capra cylindricornis) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg), ktorý je ohrozený vyhynutím, v pohorí Simen v Etiópii kozorožec walia (Capra walie) s viacfarebnou, v lete so svetlohnedou alebo sivou, v zime s tmavohnedou srsťou so žltobielymi plochami na zadku (dĺžka rohov do 100 cm, výška v kohútiku okolo 1 m, hmotnosť do 117 kg) a v skalnatých pohoriach (do nadmorskej výšky 6 700 m n. m.) južnej Európy, ako aj v západnej a južnej Ázii a v severnej Afrike veľmi podobný kozorožec vrchovský (Capra ibex); v niektorých zoologických systémoch sú uvedené aj jeho ďalšie poddruhy, napr. kozorožec vrchovský sibírsky (Capra ibex sibirica), kozorožec vrchovský núbijský (Capra ibex nubiana) a kozorožec vrchovský alpský (Capra ibex ibex).

kozmopolitný [gr.] — 1. biol. kozmopolitný organizmus → kozmopolit; 2. filoz., politol. založený na → kozmopolitizme, vyznačujúci sa kozmopolitizmom.

kozľa — mláďa kozy domácej (→ koza).

koza —

1. šport. aj telocvičná koza, gymnastická koza — telocvičné prenosné náradie určené na preskoky. Ako pretekárske náradie sa nepoužíva v žiadnej športovej disciplíne (iba na mládežníckych pretekoch), preto na spôsob preskoku neboli vytvorené žiadne oficiálne športové pravidlá ani systém hodnotenia. Telo kozy tvorí 60 cm dlhé brvno truhlicového tvaru (šírka prierezu hornej časti 35 cm, výška 34 cm) vyrobené z tvrdého dreva a potiahnuté kožou. Brvno je pevne spojené so štyrmi kovovými vysúvacími vzperami (nohami; ich výška je nastaviteľná po 5 cm od 90 do 140 cm) opatrenými protišmykovými pätkami (tzv. kopytami) a dve z nich aj kolieskami na uľahčenie posúvania a prepravy. Kozu v 19. stor. vynašiel a do systému cvičení zaviedol Ernst Wilhelm Bernhard Eiselen;

2. zool. Capra — rod z čeľade turovité, trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia). Kopytníky s raticami (paznechtami) prispôsobenými na pohyb po strmých skalách vyskytujúce sa takmer na celom svete od vysokohorských oblastí až po púšte a tropické pralesy. Patrí sem 9 taxónov vrátane kozy domácej a kozorožca.

Koza je zviera s variabilnou veľkosťou tela (výška 65 – 115 cm, hmotnosť 25 – 150 kg) bielej, hnedej alebo sivej farby (niekedy, v závislosti od plemena, s tmavými oblasťami na chrbte, končatinách a tvári) s krátkym chvostom. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom: mohutnejšie samce majú kratšiu širšiu hlavu s pachovými žľazami (v období ruje sa vyznačujú typickým pachom), dlhšiu bradu a silné, dozadu zahnuté alebo špirálovito skrútené rohy, samice krátke tenké mierne zahnuté rohy a kratšiu bradu; samice žijú zvyčajne v čriedach, samce samotársky. Koza sa živí rastlinnou potravou, najmä trávou a kôrou krov. Patrí medzi polyestrické zvieratá (ruja sa pravidelne, cyklicky opakuje, ak nie je prerušená kotnosťou) so sezónnou pohlavnou aktivitou. Hlavným obdobím párenia je jeseň alebo začiatok zimy, jar a leto sú obdobiami pohlavného pokoja. Pohlavnú dospelosť dosahuje koza zvyčajne vo veku 4 – 6 mesiacov. Dĺžka pohlavného cyklu je okolo 20 dní, ruja trvá 1 – 3 dni, po pôrode zvyčajne nastane tzv. tichá ruja (bez vonkajších prejavov). Kotnosť trvá 140 – 151 dní, samica rodí jedno, niekedy i viac mláďat s hmotnosťou 3 – 4 kg. Samica kozy domácej sa nazýva koza, samec cap, mláďa kozľa, vykastrovaný samec chňup.

K divožijúcim druhom kôz, ktoré zdomácneli alebo z nich boli vyšľachtené ďalšie druhy, patria kozorožec vrchovský (Capra ibex), koza keltská (Capra prisca; vyhynutý druh, pokladaný za najpôvodnejší druh), koza skrutkorohá (Capra falconeri) so skrutkovito zatočenými rohmi žijúca v Strednej Ázii a koza bezoárová (Capra aegagrus) s dozadu zahnutými rohmi žijúca v západnej Ázii. Z nich bola krížením vyšľachtená koza domáca (Capra hircus), ktorá má polyfyletický pôvod (→ polyfyletizmus), pričom najväčší podiel na jej vzniku má pravdepodobne koza bezoárová (jej vedecký názov v niektorých zoologických systémoch je preto Capra aegagrus hircus).

Koza domáca patrí medzi najstaršie úžitkové zvieratá. Domestikovaná bola v oblasti západnej a Strednej Ázie okolo 6 000 – 2 000 pred n. l., odkiaľ sa rozšírila do oblasti Stredozemného mora a do Európy. Človek ju choval predovšetkým na mäso, mlieko (bola pravdepodobne prvým zvieraťom, ktorého produkciu mlieka začal využívať na svoju výživu) a kožu. Kozy sú nenáročné na množstvo a kvalitu potravy i na ustajnenie. Pre dobrú prispôsobivosť na nehostinné podmienky sa chovajú najmä v polosuchých a suchých púšťových oblastiach. V priebehu mnohých storočí bolo vyšľachtených viac ako 300 plemien, ktoré sa rozdeľujú do skupín podľa pôvodu, zoologických znakov, krajín, zemepisných pásem, vzniku, rozšírenia a pod. Najvhodnejší systém delenia je však podľa chovného zamerania a prevažujúcej úžitkovosti (špecializované – vlnové plemená, podsadové plemená, mliekové plemená a plemená s kombinovanou úžitkovosťou – valaška). Kozy sa chovajú najčastejšie na mlieko (časť z neho sa ďalej spracúva na jogurty, syry, tvaroh), mäso (obľúbené je najmä kozľacie), kožu a srsť (tzv. vlnu). K mliekovým plemenám patria napr. sánska koza a koza biela krátkosrstá, k mäsovým plemenám búrska koza, ku kombinovaným plemenám anglo-núbijská koza a kamerunská koza, ktorá sa chová aj v zoologických záhradách, k vlnovým plemenám angorská koza a kašmírska koza, k podsadovým plemenám orenburská koza a pridonská koza. Na Slovensku sa chovajú plemená koza biela krátkosrstá, koza hnedá krátkosrstá a ich krížence, ako aj importované špičkové plemená zo zahraničia.

Koza domáca patrila na Slovensku už v 8. – 10. stor. spolu s ovcou domácou k najviac chovaným hospodárskym zvieratám. Do 18. stor. bol rozšírený jej chov najmä na severozápadnom a severnom Slovensku – v hornatých oblastiach trenčianskeho regiónu a na Orave, kde niekedy prevyšoval chov oviec. Pre škody spôsobené na poliach a v lesoch bol však chov kôz zemepanskými nariadeniami často obmedzovaný alebo likvidovaný. Kozy boli ustajňované (v lete na noc a v zime aj cez deň) v maštali väčšinou s iným dobytkom, kde boli aj kŕmené. Ich reprodukcia bola zabezpečovaná pripúšťaním samíc k capom okolo 1. novembra. Pre nenáročnosť na krmivo bola koza nazývaná aj kravou chudobných, jej chov bol rozšírený i v mestskom prostredí (oblasť Bratislavy, Košíc, banských miest Spiša a Gemera), narastal väčšinou v krízových obdobiach (napr. po rekvirácii hovädzieho dobytka počas 1. svetovej vojny), zanikať začal v 60. rokoch 20. stor.; čiastočne sa udržal v horských oblastiach.

V duchovnej kultúre mnohých národov je koza symbolom plodnosti a energie. Zoomorfné masky s podobou kozy patria k najstarším maskám, na Slovensku sa používali pri vianočných, a najmä pri fašiangových obchôdzkach, v rusínskych oblastiach i pri svadobných hrách. Prenesene sa ako koza v ľudovej kultúre a v remeslách označujú aj niektoré nástroje alebo náradia (na základe ich podoby so živou kozou – kolovrat, motovidlo, ako aj stojan používaný ako podpera lešenia alebo pri pílení dreva, → kozlík, význam 3b); aj označenie typu plte.

koralovka [gr.] —

1. hovorový názov hadov rodu hadiarka;

2. hovorový názov niektorých druhov koralových rýb.

koralové ryby — malé, do 20 cm dlhé, nápadne sfarbené ryby z rôznych čeľadí žijúce v moriach s výskytom koralových útesov.

komorník [gr. > lat.], Dascyllus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď sapínovité. Drobné ryby žijúce v tropických moriach s koralovými útesmi. Majú vysoké, na bokoch sploštené, kontrastne sfarbené telo. Živia sa drobnými bezstavovcami a planktónom.

Patrí sem asi 30 druhov, napr. 7 – 8 cm dlhý komorník bielochvostý (Dascyllus aruanus) so širokými čierno-bielymi zvislými pásmi, ktorý sa hojne chová v morských akváriách.

komenzalizmus [lat.] — vzájomné spolužitie dvoch druhov organizmov, pri ktorom jeden druh (komenzál) má zo spolužitia s druhým organizmom (hostiteľom) úžitok bez toho, že by ho nepriaznivo ovplyvňoval. Komenzál využíva zvyšky potravy (napr. roztoče živiace sa zvyškami potravy v mraveniskách alebo v hniezdach vtákov a cicavcov), ochranu iného živočícha (→ parekia; trvalo sa vyskytuje v jeho blízkosti) alebo úkryt v jeho hniezde či nore (→ synekia) alebo sa usídľuje na tele hostiteľa (entekia; napr. spolužitie rýb a krabov s kolóniami hubiek) alebo v ňom (epiekia) bez toho, že by mu škodil. Podobne mikroorganizmus využíva hostiteľa ako vhodné prostredie a zdroj výživy bez toho, aby ho ovplyvňoval (kladne alebo záporne). Opak: parazitizmus.

komba [swahilsky] — jednotný názov rodov Euoticus, Galago, Galagoides, Otolemur a Sciurocheirus z radu primáty (Primates), podrad členitonosoblížne (→ Strepsirrhini), čeľaď Galagidae, v niektorých zoologických systémoch Galagonidae. Primáty, v starších zoologických systémoch zaradené medzi poloopice (Prosimii, synonymum Prosimiae), obývajúce rôzne lesné spoločenstvá tropickej Afriky. Majú menšie telo (hmotnosť 60 – 1 130 g) pokryté hustou srsťou, zadné končatiny oveľa dlhšie ako predné, veľké oči, veľké pohyblivé holé uši a chvost zvyčajne dlhší ako telo, ktorý im slúži pri dlhých skokoch (až 4 m) na udržiavanie rovnováhy. Sú to živočíchy s nočnou aktivitou. Živia sa prevažne hmyzom, drobnými bezstavovcami, rastlinnými plodmi a živicou stromov. Žijú v korunách stromov, samce samotársky, samice v malých skupinách s mláďatami. Väčšinu dňa prespia na stromoch v hniezdach postavených z konárov a vystlaných lístím alebo v dutinách stromov. Na zemi sa pohybujú skokmi iba na zadných končatinách. Samica asi po 90-dňovej gravidite rodí (dvakrát do roka) zvyčajne 1 – 3 mláďatá, ktoré sú spočiatku ukryté v hniezde alebo v dutine, neskôr ich nosí prichytené na srsti. Komby sa dorozumievajú plačlivým volaním, svoje teritórium si značkujú močom. Ich predátormi sú najmä sovy, leopardy, hady a väčšie primáty, napr. paviány a šimpanzy, ľudia ich lovia pre kožušinu.

Patrí sem 19 druhov, napr. svetlosivá, 13 cm dlhá komba veľkouchá (Galago senegalensis) žijúca na juh od Sahary vrátane ostrova Zanzibar a sivá, 30 cm dlhá komba hrubochvostá (Otolemur crassicaudatus) žijúca v južnej Afrike od Angoly po Tanzániu, ktorá je najväčším predstaviteľom čeľade.

komárožrútovité, Conopophagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé vtáky (dĺžka 11 – 14 cm, hmotnosť 20 – 23 g), ktoré sa vyskytujú prevažne vo vlhkých lesoch Strednej a Južnej Ameriky. Majú zavalité telo so zvyčajne hnedým, ale aj s bielym alebo s čiernym perím (mnohé druhy s bielym chumáčom peria za očami), dlhé tenké nohy s dlhými prstami, z ktorých tri sú na báze zrastené, a veľmi krátky chvost a zobák. Živia sa hmyzom, prevažne pavúkmi, larvami hmyzu, rovnokrídlovcami a chrobákmi. Hniezdia na stromoch v kalichovitých hniezdach. Samica spravidla znáša dve žltohnedé vajcia, na ktorých sedí spolu so samcom.

Patria sem dva rody, komárožrút (Conopophaga) s 9 druhmi, napr. komárožrút škoricový (Conopophaga lineata) vyskytujúci sa v Brazílii a Argentíne, a tororo (Pittasoma) s dvoma druhmi vyskytujúcimi sa v tropických a subtropických vlhkých lesoch Južnej a Strednej Ameriky.

komárolovkovité, Polioptilidae — v starších zoologických systémoch čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes), v najnovších zoologických systémoch čeľaď sivuškovité.

komárňanský kotrmeliak — plemeno holubov (→ letúny) vyšľachtené v Komárne (odtiaľ názov) z holubov, ktoré pochádzali z Orientu a na územie Slovenska sa dostali pravdepodobne v období tureckých vpádov. Majú malé, okolo 24 cm dlhé telo (spolu s chvostom pokračujúcim v línii chrbta), veľkú, mierne pretiahnutú hlavu so širokým polvencovitým chocholíkom ukončeným na obidvoch stranách ružicami, veľké výrazné oči, silný klinovitý, 9 – 12 mm dlhý svetloružový zobák, malé hladké nadnozdrie, krátky široký krk, priliehavé krídla s letkami čiastočne vyvýšenými nad úrovňou chrbta a krátke neoperené nohy s červenými behákmi. Vyskytujú sa vo viacerých farebných a kresbových rázoch: jednofarebné (biele, žlté, červené, modré, čierne, plavé, strieborné), pásavé (modré čiernopásavé, plavé hnedopásavé, strieborné sivopásavé), jarabé (žlté, červené, modré, tmavé), bielohroté (všetky predchádzajúce rázy okrem bielych), sedlaté (žlté, červené, modré, čierne, strieborné, hnedé, plavé a i.), fŕkané (žlté, červené, modré, čierne – svetlé s bielym základom a farebnou kresbou alebo tmavé s farebným základom a bielou kresbou). Živý temperamentný holub, ktorého charakteristickou vlastnosťou je kŕdľový let prerušovaný kotrmelcami jedincov.

kolok, Zingel — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď ostriežovité. Malé až stredne veľké sladkovodné ryby žijúce v prudko tečúcich vodách Európy. Majú štíhle vretenovité hnedožlté, farebne s dnom dobre splývajúce telo, zhora sploštenú trojuholníkovitú hlavu s veľmi pohyblivými očami, ktoré dokážu otáčať do strán, malé spodné ústa, dve výrazne oddelené chrbtové plutvy, pomerne veľkú análnu plutvu a pod sebou umiestnené brušné a prsné plutvy; plynový mechúr im chýba alebo je zakrpatený. Živia sa vodnými bezstavovcami, prípadne menšími rybami.

Patria sem 4 druhy, na Slovensku sa vyskytujú kolok veľký (Zingel zingel) s 15 – 20 (niekedy až 50) cm dlhým zavalitejším telom a s krátkym, z bokov splošteným chvostovým steblom a 12 – 16 (zriedkavo 22) cm dlhý kolok vretenovitý (Zingel streber) s nápadne dlhým, tenkým a valcovitým chvostovým steblom.

koliza [lat.] — jednotný názov rodov Colisa, Polyacanthus a Trichogaster z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď Osphronemidae; v niektorých zoologických systémoch aj synonymum rodu ňuchavec (v starších zoologických systémoch rod gurama). Sladkovodné ryby žijúce v juhových. Ázii zvyčajne v plytkých stojatých vodách s nízkym obsahom kyslíka (napr. v zaplavovaných ryžových poliach). Majú drobné, približne 12 cm dlhé pestrofarebné telo s malou hlavou. V období neresu stavajú na listoch rastlín na hladine alebo pod ňou penové hniezdo zo vzduchových bublín obalených slinami, do ktorého kladú ikry. Živia sa rastlinnou i živočíšnou potravou, pomocou tzv. labyrintu sú schopné dýchať i atmosférický kyslík.

Patria sem 4 druhy, do 5 cm dlhá červeno-modrá koliza krpatá (Trichogaster lalius, v niektorých zoologických systémoch Colisa lalia alebo Polyacanthus lalius) s výrazným neónovým pruhovaním, ktorého samce stavajú na hladine penové hniezdo s kúskami vegetácie, do ktorého zbierajú oplodnené ikry, koliza páskovaná (Trichogaster fasciata), koliza medová (Trichogaster chuna) a koliza pyskatá (Trichogaster labiosa). Obľúbené akváriové rybky.

kolibríkovité, Trochilidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad dážďovníkotvaré (Apodiformes). Malé, zvyčajne nápadne sfarbené vtáky vyskytujúce sa v lesných a lesostepných oblastiach Severnej Ameriky a Južnej Ameriky. Majú štíhle telo (dĺžka 5,5 – 21,5 cm, hmotnosť 2 – 20 g), malé nohy s drobnými slabými chodidlami, ktoré nepoužívajú na chôdzu, ale len na zosadnutie, krátke silné krídla s modifikovaným usporiadaním kostí, čo im umožňuje vznášať sa na mieste, lietať do bokov i dozadu, krátky, rovno ukončený alebo dlhý vidlicovitý chvost a dlhý tenký zobák slúžiaci na získavanie nektáru z kvetov, ktorý je ich hlavnou potravou (v období rozmnožovania sa živia aj hmyzom a drobnými bezstavovcami). Sú rýchle a obratné letce, ako jediné vtáky dokážu lietať i dozadu; mávnu krídlami až deväťdesiatkrát za sekundu, preto je ich let energeticky veľmi náročný. Hniezdia na stromoch alebo v kroch v kalichovitých hniezdach z rastlinných stoniek a z pavučín s dĺžkou okolo 6 cm. Samica znáša dve biele vajcia a stará sa o ne i o mláďatá takmer výhradne sama. Vo voľnej prírode sa kolibríkovité zvyčajne dožívajú 3 – 5 rokov.

Patrí sem okolo 330 druhov, najmenším druhom je zvyčajne modro-sivý čmeľovec kubánsky (Mellisuga helenae; dĺžka 5,5 cm, hmotnosť 2 g; najmenší vták na svete) s modrosivou alebo s nápadne ohnivočervenou hlavou (dospelý samec má aj červený golier), ktorý sa vyskytuje na Kube, najväčším druhom škoricovohnedý patagónčan veľký (Patagona gigas; dĺžka 21,5 cm, hmotnosť 20 g), ktorý sa vyskytuje v Andách.

kolibrík [indiánske jazyky > fr.] — hovorový názov vtákov z čeľade kolibríkovité.

kolibkárik — jednotný názov rodov Phylloscopus, Seicercus a kolibiarik z triedy vtáky (Aves), čeľaď kolibiarikovité (Phylloscopidae). Malé, prevažne zelenožlté alebo sivohnedé sťahovavé vtáky s krátkym tenkým zobákom a s krátkym chvostom žijúce v lesných oblastiach mierneho pásma Európy a Ázie; zimujú v Afrike. Hniezdia na zemi alebo nízko nad ňou, guľovité hniezda s bočným vchodom si stavajú z machu, tráv a peria. Živia sa hmyzom, ktorý chytajú v korunách stromov alebo v krovinách, prípadne vo vzduchu.

Patrí sem 77 druhov, na Slovensku sa vyskytujú štyri, napr. okolo 11 cm dlhý prevažne zelenohnedý a okrový alebo sivý kolibkárik čipčavý (Phylloscopus collybita, aj kolibiarik čipčavý), ktorý sa ozýva monotónnym spevom čif-čaf.

kojot [nahuatl > špan.], Canis — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad šelmotvaré (Carnivora; v starších zoologických systémoch mäsožravce), čeľaď psovité. Patrí sem jediný, od púští po chladné lesy Severnej a Strednej Ameriky (okrem pobrežných oblastí Atlantického oceána) žijúci druh kojot prériový (Canis latrans). Má 75 – 100 cm dlhé telo, 30 – 40 cm dlhý chvost, žltohnedú (na krku a bruchu prevažne bielu) srsť, úzky ňufák a špicaté vzpriamené uši. Výška v kohútiku 45 – 55 cm, hmotnosť 7 – 25 kg. Živí sa drobnými hlodavcami, malými vtákmi, plazmi a obojživelníkmi, ale aj bezstavovcami a rastlinnými plodmi, väčšiu korisť (napr. jeleňa) loví len vo svorkách, v blízkosti ľudských obydlí loví aj dobytok, psy, mačky ap.; požiera aj zdochliny a odpadky. Jeho hlavným potravným konkurentom a predátorom je vlk. Kojot žije v monogamných pároch alebo v menších príbuzenských svorkách, svoje teritórium si značkuje močom a trusom. Samice po 63- až 65-dňovej gravidite rodia v podzemných norách 6 – 10 mláďat, ktoré dojčia 7 – 10 týždňov, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia, samec zvyčajne zabezpečuje potravu. Kojot sa dožíva 10 – 14 rokov (výnimočne až 21). Významné mytologické zviera pôvodných obyvateľov Ameriky, v minulosti ho lovili najmä pre kožušinu.

koi [jap.] → kapor

kochláč, Aviceda — rod z triedy vtáky (Aves), rad jastrabotvaré (Accipitriformes), v starších zoologických systémoch rad sokolotvaré (Falconiformes), čeľaď jastrabovité. Malé až stredne veľké (dĺžka tela 30 – 46 cm, hmotnosť 168 – 410 g) hnedé, sivé alebo čierne dravce žijúce v hustých lesoch tropických a subtropických oblastí Austrálie, južnej Ázie a Afriky. Majú nápadný chochol na hlave, dlhé krídla a chvost, relatívne krátke nohy a na okraji spodnej časti zobáka dva zúbkovité výrastky. Hniezdia na stromoch vo výške 10 – 25 m, samice znášajú 2 – 4 biele vajcia s hrdzavohnedými škvrnami. Živia sa najmä hmyzom, ktorý lovia prevažne vo vzduchu, ale aj stromovými žabami, jaštericami, malými vtákmi a ovocím. Patrí sem 5 druhov, napr. prevažne hnedosfarbený kochláč bieloprsý (Aviceda madagascariensis) s hnedo-bielym bruchom, ktorý je endemitom Madagaskaru.

koel [sanskrit > hindsky > angl.], Eudynamus — rod z triedy vtáky (Aves), rad kukučkotvaré (Cuculiformes), čeľaď kukučkovité. Veľké sťahovavé alebo stále vtáky (dĺžka 39 – 46 cm, hmotnosť 190 – 327 g) s dlhým chvostom vyskytujúce sa v Ázii, Austrálii a na Novom Zélande; pre ne je typický výrazný pohlavný dimorfizmus. Samce majú čierne sfarbenie, bledý zelenosivý zobák a karmínovočervené oči, samice hnedé sfarbenie s výraznými bielymi a žltohnedými škvrnami a pásikmi. Koely sú všežravé, živia sa hmyzom, vajcami iných vtákov, drobnými stavovcami, v dospelosti najmä rôznymi mäkkými plodmi. Nehniezdia ani sa nestarajú o mláďatá, vajcia znášajú do cudzích hniezd, najmä vtákov z čeľade krkavcovité (tzv. hniezdny parazitizmus). Patria sem štyri druhy, najznámejší je koel vraní (Eudynamus scolopaecus).

kodiak [vl. m.] — poddruh medveďa hnedého (→ medveď).

koburský škovránok — úžitkové plemeno holubov vyšľachtené v Nemecku. Má hladkú mierne oblú hlavu, žltooranžové oči, dlhší ružovkastý zobák s malým hladkým nadnozdrím, stredne dlhý krk, širokú hruď, pevné priliehajúce perie a stredne vysoké mohutné, na behákoch neoperené červené nohy, hmotnosť okolo 700 g a rozpätie krídel 75 – 82 cm. Základné sfarbenie je striebristé, na krku zelenkastokovové, na prsiach okrovočervené, na krídlach sivohnedé; chvost je sivý s priečnym sivohnedým pásom. Vyznačuje sa vysokou plodnosťou, živým temperamentom a výbornou lietavosťou.

kobuk [vl. m.] — zool. mutačný typ dvojfarebnej norky s čiernohnedými pesíkmi a hnedosivou podsadou vyšľachtený koncom 19. stor. v Sev. Amerike.

kobra [port.] — jednotný názov rodov Aspidelaps, Boulengerina, Hemachatus, Naja, Ophiophagus a Walterinnesia z čeľade koralovcovité (skupina Reptilia, Lepidosauria, Squamata). Jedovaté hady žijúce v Afrike a v južnej a juhovýchodnej Ázii. Majú dlhé, šupinami pokryté telo s rozlíšiteľnou hlavou, trupom a chvostom, bez končatín; prednú časť tela sú schopné roztiahnuť pomocou dlhých pohyblivých rebier tesne za hlavou do tzv. štítu, ktorým zastrašujú nepriateľa. Korisť usmrcujú neurotoxickým jedom (→ hadie jedy), ktorý sa vytvára v jedových žľazách, prehĺtajú ju vcelku. Samotárske, zvyčajne v noci aktívne živočíchy žijúce v rôznych biotopoch. Sú dobré plavce, živia sa drobnými cicavcami, vtákmi, jaštericami, žabami a inými hadmi. Sú vajcorodé, niektoré druhy (napr. kobra kráľovská) chránia vajcia až do vyliahnutia mláďat. Dožívajú sa až 20 rokov.

Najpočetnejší a najznámejší je rod Naja, do ktorého patria napr. hnedožltá, 2,5 m dlhá kobra aspis (Naja haje; v starších zoologických systémoch kobra egyptská), ktorá sa vyskytuje v severovýchodnej Afrike, a hnedá, okolo 1,5 m dlhá kobra okuliarnatá (Naja naja, v starších zoologických systémoch kobra indická), ktorá sa vyskytuje v Prednej Indii a pre charakteristickú kresbu na prednej strane hrdla podobnú cvikru (kresbu vidieť len vtedy, ak kobra roztiahne prednú časť tela) sa hovorovo nazýva aj okuliarnik indický. Do rodu Ophiophagus patrí najdlhší druh kobier, hnedožltá alebo olivovohnedá, až 5 m dlhá kobra kráľovská (Ophiophagus hannah), ktorá sa vyskytuje v juhovýchodnej Ázii, v Indii a na juhu Číny a od ostatných kobier sa odlišuje priečnym pruhovaním (intenzívnym najmä pri mladých jedincoch), dočasnou monogamiou a budovaním hniezda. Niektoré africké druhy sú schopné vystreknúť jed z jedových zubov cez otvorenú papuľu aj do vzdialenosti 2 – 3 m (zvyčajne mieria rovno do očí, čím môžu spôsobiť slepotu), hovorovo sa preto nazývajú pľuvajúce kobry, napr. okolo 1 m dlhá kobra bielokrká (Haemachatus haemachatus) s tmavým bruchom a s jedným alebo s dvoma výraznými svetlými pásmi na prednej strane hrdla, ktorá sa vyskytuje v južnej Afrike.

koati [tupi > port.] — v niektorých zoologických systémoch neodborný názov rodu nosáľ z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď medvedíkovité (Procyonidae).

koalovité [austrálske jazyky > angl.], Phascolarctidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vačkovce (Marsupialia), rad kengury (Diprotodontia). Stromové vačkovce, ktoré sú endemitmi vých. a juhových. Austrálie. Majú brušný vak otvorený dozadu, jeden pár mliečnych bradaviek a lícne vrecká; nemajú chvost. Patrí sem jediný rod koala (Phascolarctos).

koala [austrálske jazyky > angl.], Phascolarctos — rod z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vačkovce (Marsupialia), rad kengury (Diprotodontia), čeľaď koalovité. Samotárske živočíchy vých. a juhových. Austrálie, ktoré žijú na stromoch a vedia skákať a dobre plávať.

Patrí sem jediný druh koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus), ktorá výzorom a správaním pripomína malé medvieďa. Má oválnu hlavu, veľké okrúhle uši, drobné čierne oči, výrazne zaoblený čierny nos, zavalité, 65 – 90 cm dlhé telo bez chvosta, hmotnosť 4 – 15 kg (samce a populácie z južnejších oblastí Austrálie bývajú aj o polovicu väčšie ako zo severnejších oblastí), končatiny s 5 prstami so silnými pazúrmi prispôsobené na šplhanie po stromoch (na prednej končatine majú dva protistojné prsty, čím zvyšujú silu úchopu, na zadnej majú druhý a tretí prst zrastený) a sivú alebo sivohnedú, na bruchu a koncoch uší hustú mäkkú bielu srsť. Živia sa takmer výlučne listami niektorých druhov eukalyptov (sú adaptované na jedy, ktoré obsahujú) obsahujúcimi veľa vlákniny (na jej spracovanie využívajú mikrobiálnu flóru v slepom čreve, ktoré je dlhé 1,8 – 2,5 m), ale málo proteínov (majú nízku energetickú hodnotu), preto musia koaly šetriť energiu spomalením metabolizmu a väčšinu dňa prespia na stromoch. Koaly zvyčajne nepijú vodu, prijímajú ju len z rastlinnej potravy. Samice majú dve oddelené maternice, každú s vlastnou bočnou pošvou, samce rozoklaný penis. Pária sa v zime, po 35-dňovej gravidite samica rodí zvyčajne jedno nevyvinuté mláďa, ktoré sa po pôrode vyškriabe do vaku matky, kde sa prisaje na jednu z dvoch bradaviek a ďalej sa vyvíja. Vo veku 6 – 7 mesiacov, keď sa už doň nezmestí, ho matka nosí na chrbte. Vak samíc sa otvára smerom dozadu k ritnému otvoru (ak mláďatám nestačí materské mlieko, dokrmujú sa fermentovanou kašou z eukalyptových listov vychádzajúcou z ritného otvoru matky). Koaly sa dorozumievajú hlasným volaním, v zajatí sa dožívajú až 17 rokov.

V minulosti ich človek lovil najmä pre kožušinu vyznačujúcu sa jemným hustým vlasom v odtieňoch od sivej až po hnedú farbu, ktorá sa najmä začiatkom 20. stor. používala na zhotovovanie častí odevov, predložiek ap. V súčasnosti sú koaly zákonom chránené, ohrozuje ich najmä zánik pôvodných biotopov.

kniha —

1. rukopisná, tlačená alebo akýmkoľvek iným spôsobom rozmnožená neperiodická publikácia, ktorá je knihársky spracovaná vo zväzku (podľa definície UNESCO má viac ako 48 strán) a tvorí myšlienkový i výtvarný celok; historicky konštituovaný materializovaný spôsob fixácie duchovného (nemateriálneho) textového a obrazového obsahu s cieľom uchovať ho, ďalej odovzdávať a šíriť. Termín kniha tak predstavuje symbolické označenie jednoty myšlienkového obsahu vyjadreného textom alebo obrazom, hmotných prvkov fixujúcich daný obsah a sociálnej funkcie spočívajúcej v pôsobení tohto obsahu na život spoločnosti (kniha ako symbol civilizácie, kultúr a písomníctva vôbec). Vo svojej vonkajšej forme, v materialite, ako aj v konkrétnej ideovej podobe je vždy výrazom kultúrno-spoločenského kontextu a v súlade s ním plní špecifické funkcie ako médium slúžiace na uchovávanie a šírenie informácií, predstavuje jeden z informačných zdrojov. V spoločnosti mala vždy mimoriadne dôležité a mnohoraké funkcie, a to tak v rukopisnej, ako aj v tlačenej podobe. Najmä v posledných dvoch storočiach plnila funkciu univerzálneho, do všetkých sfér ľudského života zasahujúceho komunikačného média. V súčasnosti sa jej postavenie nanovo analyzuje a prehodnocuje. Z právneho hľadiska predstavuje kniha materializované autorské dielo, je jeho hmotným nosičom, a preto je predmetom autorského práva ako jedného z práv duševného vlastníctva; v knihe vyjadrené značkou © (copyright) znamenajúcou, že dielo je chránené autorským zákonom.

Vznik knihy úzko súvisí so vznikom písma. Predchodcami dnešnej knihy ako prostriedku na zaznamenávanie informácií boli hlinené tabuľky s klinovým písmom používané v staroveku Asýrčanmi a Babylončanmi (5. tisícročie pred n. l.). Na zapisovanie sa používali aj kostené doštičky (v 2. pol. 4. tisícročia pred n. l. v Egypte), bronzové nádoby, zvieracie kosti a korytnačie panciere (napr. už v 2. tisícročí pred n. l. v Číne), ako aj lyko a kôra zo stromov (→ brezové listiny), opracovaná koža zo zvierat a i. Už od 3. tisícročia pred n. l. sa v starovekom Egypte zapisovali texty na papyrusový pruh (→ papyrus), ktorý sa zhotovoval zo stebiel šachora papyrusového (Cyperus papyrus), na jednom konci sa pripevnil k paličke a ovinul okolo nej. Tak vznikol zvitok (zvitková kniha), ktorý sa stal klasickou knižnou formou antiky (najstarší doteraz nájdený papyrusový zvitok pochádza asi z 2. pol. 1. tisícročia pred n. l.), od Egypťanov ho prevzali aj starovekí Gréci a Rimania. Pravdepodobne od 3. stor. pred n. l. sa v meste Pergamon v Malej Ázii začala na zapisovanie používať odmastená, obrúsená a vyhladená koža oviec, kôz alebo teliat, pergamen, na ktorý sa písalo iba na jednu stranu a ktorý sa skladal, podobne ako v súčasnosti papier, do zošitovej väzby. Za predchodcu dnešnej, modernej formy knihy (dnešného typu knižných väzieb) sa považujú drevené doštičky potiahnuté voskom (→ voskové tabuľky, → diptych), na ktoré sa písalo rydlom a ktoré boli remienkom spojené (zviazané) do jedného zväzku.

Na tomto princípe začali v Európe v období medzi 2. – 4. stor. n. l. vznikať kódexy a rukopisné knihy (manuskripty; → rukopis), ktoré boli bohato zdobené (iluminované, → iluminácia). Táto knižná forma pozostávala zo súboru zložených dvojlistov (resp. viacerých listov) zošívaných do knižných zložiek; písacím podkladom bol od 2. stor. papyrus, od 4. stor. pergamen a od 14. stor. papier. Kódexy mali niekoľko veľkostí, ktoré sa stanovovali podľa toho, aká časť hárku pergamenu určila ich rozmery (t. j. koľkokrát sa musel hárok preložiť, aby vznikol daný formát): raz preložený pergamen s 2 listami a so 4 stranami bolo fólio (2^o), dvakrát preložený hárok so 4 listami a s 8 stranami štvrtka (kvart; 4^o), trikrát preložený hárok s 8 listami a so 16 stranami osmorka (oktáv; 8^o) a štyrikrát preložený hárok so 16 listami a s 32 stranami šestnástka (sedecimo; 16^o). Od tohto systému sú odvodené aj dnešné štandardné rozmery knihy (knižného zväzku), jej formát i spôsob skladania knižných zložiek do knižného bloku. Oproti zvitkom mali kódexy niekoľko zásadných výhod: na rozdiel od zvitkovej knihy sa text kódexu nemusel prispôsobiť veľkosti voľného miesta a vďaka ekonomickejšej organizácii textu bolo možné zhromaždiť do jednej knihy (väzby) i niekoľko kratších diel, kódex poskytoval aj pohodlnejšiu manipuláciu, jednoduché vyhľadávanie a orientovanie sa v obsahu i možnosť kedykoľvek nalistovať inú stránku, a uchovať si pritom pocit celku. Po vynájdení kníhtlače koexistovali rukopisné knihy istý čas spolu s tlačenými knihami.

Prechodné štádium medzi iluminovaným rukopisným kódexom a tlačenou knihou predstavovala ilustrovaná bloková kniha (priamy predchodca modernej, tlačenej formy knihy), ktorá si (tak ako neskôr aj tlačená kniha) zachovala graficko-výtvarné princípy stredovekého kódexu (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy a i.). Základom blokovej knihy bola doskotlač (v Číne vynájdená v 7. alebo v 8. stor. n. l., v Európe známa až od 1. pol. 15. stor.), pri ktorej sa celá strana knihy (text aj ilustrácie) vyrezala do drevenej dosky, tá sa následne potrela farbou a pritlačil sa na ňu papier. Odtlačok však nevznikal v kníhtlačiarskom lise, ale tlakom a krúživým pohybom hladidla. Blokové knihy tak predstavujú prvý pokus o grafickú syntézu písma, ilustrácie a dekoru.

V historickom kontinuu knižnej kultúry zaznamenala kniha od svojich začiatkov až po súčasnosť dva najväčšie medzníky. Prvým bol vynález kníhtlače, ktorý sa v európskom kontexte pripisuje J. Gutenbergovi (15. stor.). Hoci jeho technológia kníhtlače nemala spočiatku na existenciu blokovej knihy vplyv (obidve technológie výroby knihy existovali určitý čas paralelne), technologicky rozvinutejšia kníhtlač, narastajúci dopyt po ilustrovaných knihách i prežitý umelecký stereotyp však na začiatku 16. stor. zatlačili blokovú knihu do úzadia. Vynález kníhtlače a literiny (zliatina olova, cínu a antimónu používaná na odlievanie písmen, litier; → písmovina) výrobu kníh značne urýchlil a zlacnil, nastal posun od tvorby jedinečného predmetu zhotovovaného pisárom a iluminátorom k masovo tlačenému produktu s relatívne nízkou cenou. Od vynálezu kníhtlače sa kniha stala kultúrnohistoricky najdôležitejším fenoménom sociálnej komunikácie a kvantitatívne najrozšírenejším predmetom písomného dedičstva. Kníhtlač napomohla zvyšovať gramotnosť obyvateľstva a, naopak, zavedenie školskej povinnej dochádzky a rozšírenie gramotnosti podmieňovali produkciu a distribúciu kníh i rozvoj knižnej kultúry. Kniha sa postupne premenila z dekoratívneho prvku na predmet, ktorý svojho majiteľa zaraďoval do určitej spoločenskej vrstvy. Vynález kníhtlače a rozširovanie kníh sa stali jedným z hybných mechanizmov renesancie.

Knihy, ktoré vznikli do konca roka 1500, sa nazývajú inkunábuly (prvotlače). Najstaršie prvotlače imitovali rukopisné kódexy a iluminované texty, ktoré boli vzorom a meradlom estetických kvalít, a to nielen z hľadiska rozvíjajúcej sa kníhtlače, ale aj konzervatívnych používateľov. Tlačená kniha sa však od rukopisného vzoru postupne oddeľovala a proces jej emancipácie sa vyvíjal spolu s rozvojom unifikácie typografie (grafické úpravy tlačených textov, najmä písma) a techniky tlače (pracovných postupov, ktorými sa prenáša písmo alebo iné znaky na papier alebo na iný materiál). Základy typografického obrazca dvojstrany (→ zrkadlo sadzby) ako unifikovaného graficko-optického celku položil J. Gutenberg, čo umožnilo zmeniť techniku čítania a urýchliť zrakové vnímanie. Grafickú konštrukciu knihy ako celku kodifikovali až v 70. rokoch 15. stor. nemeckí a talianski tlačiari. S rastom dopytu po tlačených knihách rástol počet tlačiarní – vznikali v Taliansku, vo Švajčiarsku, v Španielsku, Anglicku a ďalších krajinách. R. 1500 ich bolo v Európe okolo 250. Do popredia sa dostávalo nové, typografické remeslo, zatiaľ čo profesie rubrikátorov (pisárov) a iluminátorov pomaly ustupovali. Postupne sa zlepšovala kvalita farby a neustále sa zdokonaľovali tlačiarenské lisy. Vďaka možnosti rýchlo tlačiť sa knižný trh presýtil, v rámci nakladateľstiev vzniklo vysokokonkurenčné prostredie, čo zapríčinilo, že sa knihy, o ktoré bol vyšší záujem, vydávali v horšej kvalite; od konca 16. stor. sa knižná produkcia sústreďovala predovšetkým na publikácie s vopred istým odbytom. V 17. stor. sa kríza európskej knižnej nadprodukcie ešte viac prehĺbila, pretože množstvo vyrobených kníh nezodpovedalo množstvu čitateľov, čo viedlo k nižším ziskom.

Druhým významným medzníkom v histórii knihy bola priemyselná revolúcia a s ňou súvisiaca mechanizácia celého procesu výroby kníh. Najväčšie vynálezy, ktoré ovplyvnili knižnú kultúru, boli parný tlačiarenský stroj a papierenský stroj. Parný tlačiarenský stroj (→ rýchlolis), zostrojený 1810 – 14 v Londýne nemeckým vynálezcom Friedrichom Gottlobom Koenigom (*1774, †1833), tlačil 200 – 250 výtlačkov za hodinu. Papierenský stroj, ktorý vynašiel 1806 britský vynálezca Henry Fourdrinier (*1766, †1854), umožnil okrem zlacnenia papiera i výrobu papiera v rolách. O nahradenie ručnej sadzby strojovou sa vynálezom sádzacieho stroja Linotype (1896) zaslúžil nemecký vynálezca Ottmar Mergenthaler (*1854, †1899). V 30. rokoch 20. stor. sa ako alternatívna nízkonákladová verzia rozšírili knihy s mäkkou väzbou (brožúra, brožovaná kniha, angl. paperback; 1931 v nakladateľstve Albatross Books v Nemecku, neskôr vo firme Penguin Books v Spojenom kráľovstve, po 2. svet. vojne Harlequin v Kanade). Predstavovali najlacnejší spôsob vydávania kníh, ktorý sa používal najmä pri menej hodnotnej literatúre, pri kniháh na cesty, vreckových vydaniach a prvých vydaniach s neistým odbytom. Ručnú sadzbu písmen (litier) nahradila v 60. rokoch 20. stor. fotosadzba a ofsetová tlač, ktorá je v súčasnosti najlacnejšia, najrýchlejšia, a preto i najrozšírenejšia.

Formy (podoby) knihy sa v priebehu historického vývoja menili. V súčasnosti patria k základným formám tlačená (papierová), zvuková (audiokniha) a elektronická kniha. Tlačená alebo papierová kniha ako súbor papierových zložiek alebo listov položených na seba a zviazaných vo viazanej alebo v lepenej, tuhej alebo v mäkkej väzbe má niekoľko nezameniteľných špecifík: zamestnáva všetky čitateľove zmysly, predstavuje symbiózu poetickosti a tradície, každý exemplár môže v sebe uchovávať históriu svojej existencie. Klasickú stavbu knihy tvoria základné materiálovo-konštrukčné prvky: knižný blok, ktorý je tvorený súborom zviazaných (zošitých alebo zlepených) a orezaných vnútorných listov alebo zložiek listov, a knižná väzba, ktorá má ochrannú a estetickú funkciu a môže byť tuhá (tvrdá) alebo mäkká. Tuhá (tvrdá) knižná väzba je pôvodnou formou väzby knihy kódexového typu a pozostáva z prednej a zo zadnej knižnej dosky (prídoštie) a z chrbátnika, ktoré sú na vonkajšej strane polepené (potiahnuté) kožou alebo imitáciou kože, plátnom alebo papierom (vonkajší obal knihy). Mäkkú knižnú väzbu má brožovaná kniha (paperback), knižná publikácia spravidla malého formátu, s mäkkou obálkou, ktorá je zvyčajne z kvalitného papiera vyššej plošnej hmotnosti, často s kriedovou úpravou. Knihy s tuhými knižnými väzbami sú často chránené oddeliteľným knižným prebalom. Ako ochrana knihy môže slúžiť aj kartónová kazeta, do ktorej sa kniha zasúva chrbtom von. Používa sa na darčekové balenie kníh, na balenie viaczväzkových diel ap. Knihy v tuhej väzbe sú dnes bežné najmä v Európe, na angloamerickom trhu však prevládajú brožované knihy. Na vonkajšom obale knihy sú spravidla uvedené hlavný titul (názov knihy) a meno autora, niekedy sú tam aj ilustrácia, fotografia a i. Knižný blok je spojený s knižnými doskami predsádkou (preložený jednofarebný alebo potlačený list papiera, ktorého jedna časť je prilepená na knižnú dosku, druhá na knižný blok). Dosky môžu byť v prípade lacnejších vydaní (paperbackov) nahradené papierovou obálkou. Na zadnej strane obálky alebo na prebale knihy býva uvedená stručná charakteristika diela (anotácia). Knižný blok tvorí základnú časť knihy, pretože nesie vlastný obsah knihy zvyčajne textového charakteru, môžu ho však tvoriť i obrazovo-textové, čisto obrazové, numerické alebo iné informácie. Na začiatku knižného bloku sú úvodné časti knihy (preliminárie), t. j. titulný list a všetko, čo mu predchádza. Titulný list tvoria titulná strana knihy (vždy nepárna, spravidla tretia) obsahujúca všetky podstatné identifikačné údaje o knihe, t. j. názov (hlavný titul), prípadne podtitul, meno autora, značku (signet) a názov vydavateľstva a rok vydania, a rub titulného listu (párna, spravidla štvrtá strana), kde sa nachádza vydavateľský záznam (impressum; → tiráž) obsahujúci copyright a Medzinárodné štandardné číslo knihy (ISBN), ktoré je pri každom titule (vydaní, každej monografickej publikácii) vydanom určitým vydavateľom jedinečné a unikátne. List, ktorému predchádza titulný list, sa nazýva patitul. Na jeho lícovej strane (zvyčajne prvá strana knihy) sa zvyčajne nachádza názov knihy vytlačený menším typom písma a bez uvedenia autora, jeho rubová strana (strana oproti titulu, zvyčajne druhá strana knihy) sa nazýva protititul (frontispice) a môže byť prázdna (vakát) alebo s ilustráciou.

Kniha ako publikácia sa z hľadiska obsahu člení na vstupnú, hlavnú (obsahovú – textovú) a záverečnú časť. Vo vstupnej časti knihy sa môže nachádzať aj venovanie, motto ap. Hlavnú časť knižného bloku tvorí autorom napísaný text knihy (obsahová časť knihy), ktorý môže byť rozčlenený na oddiely, kapitoly a odseky, môže mať ilustrácie a prílohy. Táto časť môže pozostávať aj z viacerých samostatných, obsahovo a autorsky uzavretých diel. Jednotlivé časti diela alebo samostatné diela umiestnené v jednej knihe uvádza medzititul. Záverečná časť knihy môže obsahovať doslov (epilóg), abecedný zoznam vybraných pojmov (register), zoznam ilustrácií, zoznam použitej literatúry (bibliografické citácie), slovník, resumé, obsah a tiráž, ako aj zoznam chýb a ich opráv (erráta) zistených po vytlačení knihy a i. Viac zväzkov kníh, ktoré sú z hľadiska autorského alebo vydavateľského zámeru jedným formálne a obsahovo uzavretým celkom, tvorí viaczväzkové dielo. Kniha (zväzok), ktorá obsahuje viac rôznorodých, obsahovo a provenienčne nesúvisiacich textov, sa nazýva konvolút. Rozsah knihy sa uvádza v autorských hárkoch a vo vydavateľských hárkoch.

Tlačená kniha vzniká ako výsledok účelného a funkčného prepojenia viacerých činností: tvorby obsahovej zložky (textu) knihy jej autorom (→ rukopis), tvorby ilustrácií, výroby papiera, vydavateľských činností, polygrafických činností (→ polygrafia) a kníhkupeckých činností. Vydavateľstvo dohodne so zákazníkom (spravidla s autorom) väzbu a formát knihy, farebnosť, spracovanie textu s ilustráciami, náklad, kvalitu papiera ap. a zabezpečí knihe pridelenie ISBN, ďalej zabezpečí redigovanie textu knihy vykonávané odbornými a jazykovými redaktormi, ako aj korektormi, grafickú úpravu a typografickú úpravu rukopisu. Ako grafická úprava sa označuje výsledné výtvarné usporiadanie jednotlivých textových a obrazových prvkov knihy. Typografická úprava zahŕňa predovšetkým výber písma ako jedného z najdôležitejších prvkov knižnej úpravy; hlavná (textová) časť sa sádže zväčša jedným typom písma, pričom na odlíšenie alebo na zvýraznenie časti textu sa využívajú rôzna veľkosť (napr. titulky majú aspoň o 2 body väčšie písmo) a rôzne rezy písma (kurzíva, polotučný rez, polotučná kurzíva, tučný rez), použitý rod (rodina) písma má zodpovedať charakteru výsledného diela. Textovú i obrazovú časť knihy spájal v minulosti do jedného celku sadzač. V súčasnosti túto činnosť vykonáva grafik, ktorý dá knihe jednotnú grafickú i typografickú úpravu v zalamovacom počítačovom programe (→ desktop publishing, DTP; → montáž): navrhne väzbu a výsledný formát knihy, ako aj sadzbový obrazec (na čistom formáte dvojstrany vyznačí priestor, v ktorom budú umiestnené text a ilustrácie) slúžiaci na vytvorenie zrkadla sadzby (umiestnenie textu, ilustrácií a ďalších prvkov, napr. titulkov a číslovania strán, t. j. paginácie na jednotlivých stranách, typ písma ap.). Podľa zrkadla potom zalomí jednotlivé strany (→ zalamovanie). Úprava textu spolu so zakomponovanými obrázkami má pôsobiť vyváženým dojmom, aby kniha na čitateľa pôsobila príjemne a jednotne. Následne sa vyhotoví tzv. náhľad (vytlačené stránky knihy slúžiace na kontrolu postavenia textu, obrázkov a farebnosti) a po posledných korektúrach (tzv. domáca korektúra v DTP štúdiu alebo v tlačiarni a autorská korektúra u autora knihy), oprave korektúrnych zásahov a schválení náhľadu vydavateľstvom (→ imprimatur) tlačový súbor vo formáte PDF, ktorý sa odovzdá do tlačiarne. V súčasnosti sa knihy štandardne tlačia ofsetom (→ ofsetová tlač). Vytlačené hárky knihy sa orežú (prípadne rozrežú), poskladajú, poznášajú a vyhotoví sa mäkká alebo tuhá (tvrdá) knižná väzba (→ knihárstvo). Po výstupnej kontrole sa knihy zabalia a expedujú zákazníkovi alebo do predajní.

Rozmerovo, farebne a z hľadiska nosiča verná reprodukcia rukopisnej alebo tlačenej knihy zhotovená fotomechanickým alebo iným postupom sa nazýva faksimile; vyhotovuje sa najmä z historických kníh. Akefalická kniha je kniha, pri ktorej sa nezachoval začiatok ani koniec, teda tie časti textu, ktoré sú dôležité z hľadiska identifikácie diela. Osobitný typ knihy predstavuje bodová kniha tlačená bodovým, Braillovým písmom umožňujúcim zrakovo postihnutým (nevidomým) vnímať text hmatom.

Zvuková kniha (audiokniha) je zvukový záznam hovoreného slova (text literárneho, odborného a iného diela, napr. románu, poviedky, divadelnej hry a učebného textu) publikovaný na hmotnom analógovom (napr. magnetofónová kazeta, gramofónová platňa) alebo digitálnom nosiči (napr. CD) či na internete. Zvukové knihy sa využívajú aj ako kompenzačná pomôcka najmä pre nevidiacich a slabozrakých. Elektronická kniha, e-kniha, angl. e-book, je kniha v elektronickej forme, t. j. počítačový súbor, ktorého obsah pozostávajúci z textu a prípadne aj z obrázkov možno čítať na obrazovke špecializovanej čítačky elektronických kníh, počítača, tabletu alebo iného zariadenia podobným spôsobom ako tlačenú knihu. Počítačový súbor môže byť v špecializovanom formáte určenom pre elektronické knihy, môže to byť aj jednoduchý textový súbor bez formátovania alebo textový súbor vo formáte primárne určenom na iné použitie (napr. súbory textových editorov alebo súbor vo formáte PDF). Výhodou oproti tlačenej knihe je možnosť zmeny veľkosti písma, nevýhodou je znížený komfort čítania z obrazovky pri čítaní v intenzívne osvetlenom prostredí (napr. pri čítaní na slnečnom svetle). Niektoré čítačky sú preto vybavené obrazovkou založenou na technológii e-paper, ktorá poskytuje dostatočný kontrast aj na priamom slnečnom svetle a energiu spotrebúva len na zmenu zobrazenia (zmenu stránky alebo zväčšenia), nie však na samotné zobrazovanie (nevýhodou je obmedzená podpora farieb). V súčasnosti sa elektronické knihy často vydávajú v tlačenej a zároveň aj v elektronickej podobe, pričom obidve verzie vychádzajú zo spoločného zdroja, ktorý je daný tvorbou kníh prostredníctvom počítačovej techniky. Na elektronické knihy sa podobne ako na iné diela vzťahuje autorský zákon. Ak je v jeho zmysle ich šírenie obmedzené, zvyčajne sa distribuujú v špecializovanom súborovom formáte a možno ich čítať len pomocou čítačiek alebo softvéru vybavených prostriedkami na zabezpečenie ochrany autorských práv, tzv. DRM (Digital Rights Management). V tomto prípade zákazník nekupuje samotnú knihu (súbor), ale len licenciu na jej čítanie, na ktorú spravidla potrebuje aj prístup na internet a online účet u predajcu. Dôsledkom používania DRM je, že elektronické knihy si nemožno požičiavať v kruhu rodiny alebo známych tak ako tlačené knihy, čo autorský zákon neobmedzuje. Niektorí predajcovia elektronických kníh toto obmedzenie zmierňujú možnosťou používania online účtu viacerými zákazníkmi. Knihy, ktoré v zmysle autorského zákona možno šíriť voľne, používajú prevažne otvorené formáty bez DRM, napr. PDF alebo EPUB (špecializovaný formát pre elektronické knihy). Popularizácia elektronických kníh súvisí so vznikom Projektu Gutenberg, ktorého cieľom bolo sprístupniť ich širokej verejnosti, a zvyšovať tak vzdelanosť. Obdobným slovenským projektom je Zlatý fond denníka SME. Súčasťou digitálnej knižnice obidvoch projektov sú prevažne diela, ktorým uplynula platnosť autorských práv a ktoré na základe tlačenej verzie digitalizovali dobrovoľníci. Tieto knihy sú voľne dostupné vo viacerých otvorených formátoch, aby boli čitateľné na rôznych zariadeniach a pomocou rôznych počítačových programov.

Podľa obsahu možno v rámci knižnej produkcie vyčleňovať beletriu (umeleckú literatúru), vecnú literatúru (odbornú a vedeckú), literatúru faktu, literatúru pre deti a mládež (osobitným typom je leporelo), umelecké a obrazové publikácie, liturgické a modlitebné knihy a i.

Kniha ako predmet a symbol sa uplatňuje aj vo výtvarnom umení, pričom je objektom záujmu v tvorbe viacerých umelcov. Tzv. krásna kniha je zámerne poňatá a spracovaná tak, aby všetky jej zložky (typografia, ilustrácie, väzba, knižná výzdoba) spolu vytvárali dokonalý umelecký dojem a predmet vysokej estetickej úrovne (→ bibliofília). V 19. stor. bola oživená tradícia blokových kníh ako prototypu ideálne ilustrovanej knihy a začala sa rozvíjať obrazová kniha, ktorá nadviazala na neskorostredovekú i na renesančnú blokovú knihu. Ako druh knihárskeho a kníhviazačského výrobku kódexového typu obsahuje minimum textu a je pri nej zvýraznená obrazová zložka charakteristická jednotnou technikou (drevorez, mediryt, lept, litografia) a spoločnou témou. Pri výrobe obrazovej knihy sa ručný odtlačok grafických listov na rozdiel od jednolistových tlačí a voľnej grafiky realizuje na papierový hárok, ktorý sa poskladá do zložiek (najmenej dvojlistových). Text obrazovej knihy má len doplnkovú funkciu, je jednojazyčný alebo dvojjazyčný a zvyčajne má podobu legendy na spodnom okraji obrazu alebo pod ním. Tradíciu obrazovej knihy rozvíjal napr. W. Morris vo svojom vydavateľstve Kelmscott Press (založené 1891). Termínom obrazová kniha (zastarano aj obrazná kniha) sa v súčasnosti označuje aj forma vydania detskej knihy. Najmä v umení 20. stor. sa rozvíjali viaceré umelecké stratégie, ktorých kľúčovou zložkou je kniha (umelci v nich určitým spôsobom reflektovali formu knihy). Osobitým fenoménom je tzv. autorská kniha (nazývaná aj umelecká kniha), ktorej textovú i obrazovú časť zvyčajne vytvorí jeden autor, a hoci má formu knihy, nejde o tradičnú literatúru. V radikálnej podobe v nej môže byť potlačená niektorá zložka tradičnej knihy (textová alebo obrazová; v tomto zmysle je autorská kniha protipólom tzv. krásnej knihy, pri ktorej sa zdôrazňuje dokonalá harmónia jej jednotlivých zložiek). Autorská kniha vychádza zväčša v malom náklade, najčastejšie je však vytvorená v jedinom exemplári. Často má podobu zápisníka, zošita, skicára, leporela alebo sú jednotlivé listy uložené v škatuli. Na rozdiel od bibliofílie je jej výtvarné spracovanie zámerne jednoduché. Fenomén autorskej knihy sa objavil v európskom umení na začiatku 19. stor. (W. Blake), neskôr sa rozšíril v umení dadaizmu a surrealizmu (najmä v tvorbe M. Ernsta, ktorý vytváral kolážové romány). K popredným tvorcom výnimočných autorských kníh patril aj J. Váchal. Na Slovensku sa autorská kniha ojedinele vyskytuje v tvorbe V. Popoviča, A. Mlynárčika, R. Cypricha a i. Osobitým druhom autorskej knihy je tzv. interpretovaná kniha, ktorá vzniká výtvarnou interpretáciou (premaľbou, prekresľovaním, kolážou, perforáciou a i.) jednotlivých listov alebo celej knihy iného autora a má konceptuálny charakter. Na Slovensku sa tvorbe autorských a interpretovaných kníh venovali najmä R. Fila, O. Laubert a R. Ondák. Úsilie o nové poňatie knihy v umení 20. stor. sa prejavilo v tvorbe objektov, ktoré sa označujú názvom kniha ako objekt. Sú to objekty, skulptúry a inštalácie vytvorené z kníh (kniha poňatá ako ready-made) alebo z častí kníh (napr. textu). Objavili sa v 60. rokoch 20. stor. ako nový fenomén, ktorý vznikol v súvislosti s postupnou zmenou štatútu knihy v kultúre 20. stor. a ich vznik podmienilo masové rozšírenie audiovizuálnych médií. Kniha ako objekt nie je viazaná na konkrétnu umeleckú tendenciu, objavuje sa v tvorbe viacerých autorov pracujúcich s rozličnými médiami ako súčasť rôznych umeleckých stratégií. Mnohí umelci vnímajú knihu vo svojich dielach ako kultúrny symbol a prehodnocujú jej tradičné postavenie (často s ňou manipulujú v kontraste s úctou, ktorá bola knihe a jej forme v minulosti preukazovaná, napr. spaľujú alebo ničia knihy počas happeningov). Kniha ako objekt sa objavuje v dielach umelcov hnutia Fluxus, v tvorbe konceptuálnych, neokonceptuálnych a iných autorov, na Slovensku v tvorbe umelcov od 60. rokov 20. stor., napr. A. Mlynárčika, D. Tótha, J. Meliša a R. Ondáka, príležitostne aj O. Lauberta, P. Kalmusa a i. Knihy sú kľúčovým prvkom v tvorbe M. Kréna, ktorý vytvoril niekoľko objektov (inštalácií) zo stoviek kníh, v ktorých ich poníma ako stavebný prvok i ako metaforu. Knihy poňaté ako originálne objekty pripomínajúce skulptúry vytvárala aj V. Mecková v spolupráci s knihárkou Lidou Mlichovou (*1940). Spomedzi mladších autorov vytvára knihy ako objekt Martin Derner (*1973).

Knihy sa uschovávajú v knižniciach a sú predmetom výskumu knihovedy (resp. knižničnej a informačnej vedy). Dôležitým faktorom ich distribúcie sú knižné veľtrhy, najvýznamnejší a najstarší sa koná vo Frankfurte nad Mohanom (1564 tam vyšiel prvý tlačený katalóg), ďalšie významné sa usporadúvajú v Lipsku, Buenos Aires, Londýne, Moskve, Paríži, Pekingu a i., na Slovensku od 1993 knižný veľtrh Bibliotéka. R. 1955 bol na počesť slovenského národného buditeľa, prvého slovenského kolportéra kníh M. Hrebendu, ktorý sa narodil a zomrel v marci a významne sa podieľal na šírení slovenskej knižnej kultúry, vyhlásený marec za mesiac knihy, 1995 vyhlásilo UNESCO 23. apríl za Svetový deň knihy a autorských práv;

2. a) zastaraný termín na označenie rozsiahlejšej, obsahovo pomerne samostatnej časti väčšieho textového celku (umeleckého alebo vedeckého diela, spisu), kapitola. Príkladom takýchto obsahovo samostatných častí sú napr. aj biblické knihy (→ Biblia, tabuľka Biblické knihy a ich značky); b) zväzok, diel – samostatný exemplár z väčšieho, knižne vydaného súboru (prvý, druhý atď. zväzok, diel románu);

3. zväzok čistých alebo vyplnených formulárových listov, úradných dokumentov na vedenie rozličných záznamov, napr. pokladničná kniha, kniha narodení a kniha úmrtí (→ matrika); Kniha posledného súdu – najstarší súpis pozemkového majetku v Anglicku (→ Domesday Book);

4. zool. lat. omasus — tretí, posledný predžalúdok prežúvavcov, v ktorom sa drví natrávená potrava a spätne sa vstrebáva voda do krvi. Sliznica knihy vytvára smerom dovnútra listy, ktoré slúžia na mechanické drvenie potravy a súčasne na vytláčanie tekutej časti potravy do vlastného žalúdka prežúvavcov, slezu.

kniažik, Coris — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď pyskatcovité. Morské ryby vyskytujúce sa v plytkých pobrežných vodách. Majú pestrofarebné štíhle zboka sploštené, do 30 cm dlhé telo s dlhou chrbtovou a análnou plutvou a s dopredu sa zužujúcou hlavou s koncovými ústami. Sú sekvenčné hermafrodity odlišujúce sa sfarbením (samičky sa vekom menia na samčeky). Živia sa bezstavovcami, najmä mäkkýšmi a kôrovcami.

Patrí sem napr. druh kniažik dúhový (Coris julis) prevažne s neónovozeleno-hnedo-červeným telom so žiarivo oranžovým pásikom na bokoch, s krátkym čiernym pásikom cez brušnú plutvu a s bielostrieborným bruchom v sekundárnej fáze (samčeky) a s hnedým telom so žltkastými bokmi a s bielym bruchom v primárnej fáze (samičky a mladé samčeky), ktorý sa vyskytuje v Stredozemnom mori a vo vých. oblastiach Atlantického oceána.

knabstrupský kôň — plemeno koňa vyšľachtené začiatkom 19. stor. v Dánsku krížením žrebca frederiksborského koňa so španielskou kobylou bielej farby s rôzne veľkými okrúhlymi hnedými alebo čiernymi škvrnami na celom tele, neskôr bola na zlepšenie pohybu a vytrvalosti primiešaná do chovu krv anglických plnokrvných žrebcov. Pôvodný knabstrupský kôň pripomínal exteriérom ťažné kone, súčasný má menšiu hlavu s veľkými očami (s typickým očným bielkom okolo dúhovky) a so škvrnitým okolím papule, silný svalnatý krk, široký rovný chrbát, svalnatý zadok, krátke silné nohy, riedku hrivu a chvost a škvrnitú srsť (hnedé alebo čierne škvrny na bielom podklade). Výška v kohútiku 152 – 156 cm. Učenlivý, inteligentný, pokojný, rýchly a vytrvalý všestranný jazdecký kôň vhodný do záprahu i na drezúru, používa sa aj v cirkuse a na hipoterapiu. Nazvaný podľa miesta vyšľachtenia, panstva Knabstrup neďaleko mesta Holbæk.

klzáčikovité, Dendrocolaptidae — podčeľaď, v starších zoologických systémoch čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé až stredne veľké (dĺžka 14 – 35 cm, hmotnosť 100 – 800 g) vtáky vyskytujúce sa v lesných oblastiach (najmä v pralesoch) Strednej a Južnej Ameriky. Majú hnedé perie, krátky a rovný alebo dlhý a zahnutý zobák, krátke nohy so silnými pazúrmi, zaoblené krídla a tvrdé chvostové perá, ktoré im slúžia ako opora pri pohybe po zvislých kmeňoch stromov. Živia sa najmä hmyzom, ale aj inými bezstavovcami a malými stavovcami. Hniezdia v dutinách stromov. Samice znášajú 2 – 3 biele vajcia, na ktorých striedavo sedia obidvaja partneri. Patrí sem 15 rodov približne s 55 druhmi, napr. rody Xiphorhynchus a Lepidocolaptes.

kľuvačovité, Buphagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé (dĺžka 20 – 22 cm, hmotnosť 50 – 70 g) spoločenské vtáky vyskytujúce sa v otvorenej krajine afrických saván na juh od Sahary. Majú hnedé, hnedožlté alebo hnedobéžové perie (spodná strana tela je bledšia ako hlava a vrchná strana tela), výrazný červený alebo žlto-červený zobák, silné nohy, ktorými sa pridŕžajú na koži zvierat, kde hľadajú potravu, a za letu nápadný hnedožltý trtáč. Zdržujú sa v blízkosti veľkých zvierat, z ich srsti vyberajú parazity (napr. kliešte), niekedy sa živia aj ich krvou, čím im spôsobujú malé otvorené rany, ktoré lákajú drobné parazity. Hniezdia zvyčajne v dutinách stromov, ktoré si vystieľajú srsťou cicavcov. Samice znášajú 2 – 5 vajec, na ktorých sedia obidvaja partneri.

Patrí sem jediný rod kľuvač (Buphagus), v starších zoologických systémoch patriaci do čeľade škorcovité, s dvoma druhmi: kľuvač červenozobý (Buphagus erythrorhynchus) s červeným zobákom a s výraznou žltou škvrnou okolo čiernych očí a kľuvač žltozobý (Buphagus africanus) so žltým zobákom s červenou špičkou a s výraznou oranžovou škvrnou okolo čiernych očí.

klopavka, Kinosternon — rod plazov zo skupiny korytnačky (Testudinata), čeľaď klopavkovité (Kinosternidae). Malé skrytohrdlé korytnačky žijúce v sladkých a brakických vodách Ameriky od južných oblastí Kanady po strednú časť Južnej Ameriky. Majú 7 – 20 cm dlhý pancier s hnedým, žlto-hnedým, zelenkastým alebo zelenkasto-žlto-hnedým, zvyčajne hladkým karapaxom a s hnedastým plastrónom (plastrón je pohyblivo spojený s karapaxom, preto sa pancier môže dokonale uzavrieť), veľkú hlavu so silnými čeľusťami na zachytenie koristi, končatiny s plávacími blanami a s pazúrmi a chvost (dlhší pri samcoch) zakončený pri niektorých druhoch rohovinovým tŕňom; pod karapaxom majú párovú pachovú žľazu produkujúcu páchnuce pižmo, ktoré vypúšťajú pri ohrození predátormi.

Vyskytujú sa v tichých plytkých zarastených jazerách a v riekach s bahnitým dnom, ale aj v brakických močiaroch. Živia sa prevažne hmyzom a jeho larvami, mäkkýšmi, menšími kôrovcami a rybami. Samice kladú vajcia do vlhkej pôdy. Patrí sem okolo 10 druhov, napr. 7 – 10 cm dlhá klopavka americká (Kinosternon subrubrum) s hnedým karapaxom či do 18 cm dlhá klopavka žltá (Kinosternon flavescens) so zelenkasto-žlto-hnedým karapaxom. Mnohé druhy sú obľúbené u chovateľov.

klokan → kengura

kloakovce [lat.], Monotremata — rad z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vajcorodé (Prototheria); v starších zoologických systémoch vtákozobce. Malá skupina evolučne najstarších žijúcich cicavcov pochádzajúcich z Austrálie (vrátane Tasmánie) a z Novej Guiney, ktorých tráviaca, vylučovacia a rozmnožovacia sústava vyúsťujú do kloaky (odtiaľ názov). Rozmnožujú sa vajcami, mláďatá sa živia mliekom, ktoré je produktom mliečnych žliaz vyúsťujúcich na povrch pokožky, odkiaľ mláďatá mlieko olizujú (samice nemajú mliečne bradavky). Majú nedokonalú termoreguláciu, ich teplota tela kolíše medzi 25 – 36 °C. Zo zmyslov majú najlepšie vyvinutý čuch, podobne ako vtáky majú na oku žmurku. Patria sem dve čeľade, ježurovité (Tachyglossidae; → ježura) a vtákopyskovité (Ornitorhynchidae; → vtákopysk).

klipka, Chaetodon — rod z triedy kostnaté ryby (Osteichthyes), podtrieda lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď Chaetodontidae. V niektorých zoologických systémoch sa do rodu klipka zaraďujú aj iné príbuzné rody, napr. Parachaetodon, Roa a Prognathodes. Drobné ryby žijúce v tropických moriach s výskytom koralových útesov (preto sa nazývajú aj koralové ryby). Majú listovité, na bokoch sploštené, zvyčajne pestrofarebné telo (napr. s výraznými pásikmi alebo s tmavými kruhovitými škvrnami pripomínajúcimi oči). Živia sa drobnými bezstavovcami.

Patrí sem asi 90 druhov, k najznámejším patria striebristý, do 30 cm dlhý Chaetodon ocellatus so žltými plutvami, s tmavou škvrnou na chrbtovej plutve a s čiernym pásikom cez oči a svetlosivý, do 20 cm dlhý Chaetodon capistratus so svetložltými plutvami, s čiernym pásikom cez oči a s veľkou čiernou bieloorámovanou škvrnou pred bázou chvosta po obidvoch stranách tela.

klinochvost, Aratinga — rod z triedy vtáky (Aves), rad papagájotvaré (Psittaciformes), čeľaď papagájovité (Psittacidae); v niektorých starších zoologických systémoch Eupsittula. Stredne veľké (dĺžka 25 – 37 cm, hmotnosť 70 – 180 g) spoločenské, prevažne v skupinách žijúce papagáje, ktoré sa vyskytujú v lesných biotopoch Južnej Ameriky. Majú zvyčajne zelené alebo žlto-oranžové perie, dlhý klinovitý chvost a silný zakrivený zobák. Hniezdia v dutinách vo vápencových útesoch, do ktorých samica znáša 3 – 4 vajcia. Živia sa rôznymi bobuľami, semenami a orechmi. Sú výborné letce.

Patrí sem okolo 24 druhov, napr. prevažne zelený klinochvost plavolíci (Aratinga pertinax) a klinochvost zlatožltý (Aratinga jandaya) so svetlooranžovou tvárou a hruďou, tmavooranžovým bruškom a so zelenými krídlami; pre vysokú inteligenciu a komunikatívnosť sú obľúbené u chovateľov.

klen —

1. → javor;

2. starší hovorový názov druhu jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), ktorý sa na Slovensku používal najmä na Orave a v okolí Zvolena, alebo názov rodu plotica (Rutilus), ktorý sa používal v okolí Turca.

klechovité, Hemiprocnidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad krátkonožce (Apodiformes; v starších zoologických systémoch dážďovníkotvaré). Malé až stredne veľké (dĺžka 15 – 30 cm, hmotnosť 25 – 80 g) vtáky s modrosivým alebo s hnedým perím, s nápadným perovým chocholom na hlave, s ozdobnou kresbou na tvári, s dlhými krídlami, dlhým vidlicovitým chvostom, malými nohami a so zle vyvinutými chodidlami (zadný prst na chodidle nebýva obrátený dopredu). Klechovité sú výborné letce. Obývajú rôzne typy lesa od Indie až po Novú Guineu. Živia sa lietajúcim hmyzom. Hniezdia na stromoch. Na jedinom vajci sa pri sedení striedajú obidvaja rodičia.

Patrí sem jediný rod klecho (Hemiprocne) s druhmi klecho dlhokrídly (Hemiprocne longipennis) s tmavosivým hrdlom a hruďou, klecho fúzatý (Hemiprocne mystacea) s dvoma bielymi pásikmi okolo očí a pod zobákom, bronzovohnedý klecho pestrý (Hemiprocne comata) a modrosivý klecho chochlatý (Hemiprocne coronata) s oranžovými fľakmi na lícach.

kižuč → kisuč

kivi [maorijsky] —

1. plod aktinídie čínskej (Actinidia chinensis; → aktinídia; pôvodný názov čínsky alebo opičí egreš). Hnedá chlpatá bobuľa vajcovitého alebo guľovitého tvaru zvyčajne so zelenou dužinou (pri vyšľachtených odrodách aj s červenou) so smotanovobéžovým stredom a s drobnými čiernymi semenami, dĺžka okolo 6 cm, hmotnosť asi 150 g. Kivi obsahuje veľké množstvo vitamínu C (konzumácia jedného kivi pokrýva odporučenú dennú dávku); konzumuje sa čerstvé alebo sa konzervuje. Nazvané podľa rodu vtákov kivi žijúcich na Novom Zélande. Termín kivi sa používa aj ako hovorový názov aktinídie čínskej;

2. rod vtákov (Apteryx) z radu kiviotvaré.

kisuč [vl. m.] — hovorový názov druhu Oncorhynchus kisutch, aj losos kisuč, losos kižuč, z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď lososovité. Ryba. Má pretiahnuté telo (dĺžka okolo 60 – 80 cm, hmotnosť 5 – 15 kg) pokryté drobnými striebristými šupinami so svetlými čeľusťami a s tmavším chrbtom. Vyskytuje sa v sev. oblastiach Tichého oceána, pohlavne dospelé jedince tiahnu na neres (→ neresenie rýb) do riek v Rusku, Japonsku a v záp. oblastiach Severnej Ameriky, po ňom hynú. Hospodársky významný druh (má chutné jemné mäso, z ikier sa získava červený tzv. nepravý kaviár) introdukovaný do oblastí Veľkých kanadských jazier a do Južnej Ameriky. Nazvaný podľa osobného mena používaného na Kamčatke a Aljaške

king — plemeno holubov (→ úžitkové holuby) vyšľachtené v USA na produkciu osvalených vykŕmených mláďat veľkovýrobnými formami. Má krátke široké telo (hmotnosť 800 – 1 000 g) s primerane veľkou hlavou s výraznými očami a so stredne dlhým hrubším zobákom, vzpriamený mohutný krk, krátky rovný chrbát, veľmi krátky chvost, veľmi krátke vpredu široké krídla a mohutné široko rozostúpené nohy s neoperenými červenými behákmi. Farebné a kresbové rázy: jednofarebné (napr. biele a striebristé), farebnopásavé (napr. striebristý hnedopásavý), tepané (napr. modrý čiernotepaný) a fŕkané. Temperamentné, bojovné, málo lietavé plemeno, výživou odkázané na chovateľa; drobnochovatelia uprednostňujú športové zameranie chovu.

kilka, Clupeonella — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď sleďovité. Pelagické, vo veľkých húfoch sa zdržiavajúce planktónožravé ryby vyskytujúce sa v slaných alebo v brakických vodách Azovského, Čierneho a Kaspického mora. Majú 15 – 18 cm dlhé telo pokryté striebristými šupinami, na bokoch sploštené brucho a predĺžené posledné dva lúče análnej plutvy (preto sa podobajú sardinkám). Patrí sem 7 druhov, z ktorých najvýznamnejší je kilka ostrobruchá (Clupeonella cultriventris). Hospodársky významné ryby, ktoré sa lovia na ďalšie spracovanie (najväčšia časť sa spracúva na rybiu múčku, ktorá sa používa pri výkrme hydiny, menšia časť v potravinárskom priemysle konzervovaním, údením ap.).

ketupa [malajsky], Ketupa — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď sovovité. Veľké (40 – 55 cm, hmotnosť okolo 2 kg) nočné vtáky s hnedým perím a s výraznými perovými uškami na hlave, s čiastočne operenými alebo s neoperenými behákmi a s rohovinovými lištami a tŕnistými šupinami na spodnej strane prstov, ktoré im umožňujú uchopiť klzkú korisť. Žijú pri vode, hniezdia v opustených hniezdach iných vtákov alebo v dutinách stromov. Živia sa najmä rybami, žabami alebo krabmi, zriedkavo aj menšími cicavcami alebo vtákmi. Samice znášajú 1 – 2 vajcia, na ktorých sedia 30 – 35 dní.

Patria sem tri druhy: ketupa riečna (Ketupa ketupu, v niektorých zoologických systémoch aj Bubo ketupu), ktorá sa vyskytuje v juhových. Ázii, ketupa rybárka (Ketupa zeylonensis), ktorá sa vyskytuje v Číne a Indii, a ketupa hrdzavá (Ketupa flavipes), ktorá sa vyskytuje zvyčajne v Číne, Indii a vo Vietname.

keta [rus.] — hovorový názov druhu Oncorhynchus keta, aj losos keta, z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď lososovité. Zavalitá ryba (dĺžka 70 – 100 cm, hmotnosť okolo 10 kg) vyskytujúca sa v sev. oblastiach Tichého oceána; pohlavne dospelé jedince tiahnu na neres (→ neresenie rýb) do horných úsekov riek v Sev. Amerike (napr. do Yukonu), v Japonsku, Kórei a Rusku (napr. do Amuru) a po nerese hynú. Telo má pokryté drobnými striebristými alebo modrostriebristými, v období neresu na bokoch červenkastými šupinami. V riekach sa kety živia kôrovcami, larvami hmyzu a drobnými rybami, v mori výlučne rybami. Hospodársky významný druh (z ikier sa získava tzv. nepravý červený kaviár).