koza —

1. šport. aj telocvičná koza, gymnastická koza — telocvičné prenosné náradie určené na preskoky. Ako pretekárske náradie sa nepoužíva v žiadnej športovej disciplíne (iba na mládežníckych pretekoch), preto na spôsob preskoku neboli vytvorené žiadne oficiálne športové pravidlá ani systém hodnotenia. Telo kozy tvorí 60 cm dlhé brvno truhlicového tvaru (šírka prierezu hornej časti 35 cm, výška 34 cm) vyrobené z tvrdého dreva a potiahnuté kožou. Brvno je pevne spojené so štyrmi kovovými vysúvacími vzperami (nohami; ich výška je nastaviteľná po 5 cm od 90 do 140 cm) opatrenými protišmykovými pätkami (tzv. kopytami) a dve z nich aj kolieskami na uľahčenie posúvania a prepravy. Kozu v 19. stor. vynašiel a do systému cvičení zaviedol Ernst Wilhelm Bernhard Eiselen;

2. zool. Capra — rod z čeľade turovité, trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia). Kopytníky s raticami (paznechtami) prispôsobenými na pohyb po strmých skalách vyskytujúce sa takmer na celom svete od vysokohorských oblastí až po púšte a tropické pralesy. Patrí sem 9 taxónov vrátane kozy domácej a kozorožca.

Koza je zviera s variabilnou veľkosťou tela (výška 65 – 115 cm, hmotnosť 25 – 150 kg) bielej, hnedej alebo sivej farby (niekedy, v závislosti od plemena, s tmavými oblasťami na chrbte, končatinách a tvári) s krátkym chvostom. Vyznačuje sa výrazným pohlavným dimorfizmom: mohutnejšie samce majú kratšiu širšiu hlavu s pachovými žľazami (v období ruje sa vyznačujú typickým pachom), dlhšiu bradu a silné, dozadu zahnuté alebo špirálovito skrútené rohy, samice krátke tenké mierne zahnuté rohy a kratšiu bradu; samice žijú zvyčajne v čriedach, samce samotársky. Koza sa živí rastlinnou potravou, najmä trávou a kôrou krov. Patrí medzi polyestrické zvieratá (ruja sa pravidelne, cyklicky opakuje, ak nie je prerušená kotnosťou) so sezónnou pohlavnou aktivitou. Hlavným obdobím párenia je jeseň alebo začiatok zimy, jar a leto sú obdobiami pohlavného pokoja. Pohlavnú dospelosť dosahuje koza zvyčajne vo veku 4 – 6 mesiacov. Dĺžka pohlavného cyklu je okolo 20 dní, ruja trvá 1 – 3 dni, po pôrode zvyčajne nastane tzv. tichá ruja (bez vonkajších prejavov). Kotnosť trvá 140 – 151 dní, samica rodí jedno, niekedy i viac mláďat s hmotnosťou 3 – 4 kg. Samica kozy domácej sa nazýva koza, samec cap, mláďa kozľa, vykastrovaný samec chňup.

K divožijúcim druhom kôz, ktoré zdomácneli alebo z nich boli vyšľachtené ďalšie druhy, patria kozorožec vrchovský (Capra ibex), koza keltská (Capra prisca; vyhynutý druh, pokladaný za najpôvodnejší druh), koza skrutkorohá (Capra falconeri) so skrutkovito zatočenými rohmi žijúca v Strednej Ázii a koza bezoárová (Capra aegagrus) s dozadu zahnutými rohmi žijúca v západnej Ázii. Z nich bola krížením vyšľachtená koza domáca (Capra hircus), ktorá má polyfyletický pôvod (→ polyfyletizmus), pričom najväčší podiel na jej vzniku má pravdepodobne koza bezoárová (jej vedecký názov v niektorých zoologických systémoch je preto Capra aegagrus hircus).

Koza domáca patrí medzi najstaršie úžitkové zvieratá. Domestikovaná bola v oblasti západnej a Strednej Ázie okolo 6 000 – 2 000 pred n. l., odkiaľ sa rozšírila do oblasti Stredozemného mora a do Európy. Človek ju choval predovšetkým na mäso, mlieko (bola pravdepodobne prvým zvieraťom, ktorého produkciu mlieka začal využívať na svoju výživu) a kožu. Kozy sú nenáročné na množstvo a kvalitu potravy i na ustajnenie. Pre dobrú prispôsobivosť na nehostinné podmienky sa chovajú najmä v polosuchých a suchých púšťových oblastiach. V priebehu mnohých storočí bolo vyšľachtených viac ako 300 plemien, ktoré sa rozdeľujú do skupín podľa pôvodu, zoologických znakov, krajín, zemepisných pásem, vzniku, rozšírenia a pod. Najvhodnejší systém delenia je však podľa chovného zamerania a prevažujúcej úžitkovosti (špecializované – vlnové plemená, podsadové plemená, mliekové plemená a plemená s kombinovanou úžitkovosťou – valaška). Kozy sa chovajú najčastejšie na mlieko (časť z neho sa ďalej spracúva na jogurty, syry, tvaroh), mäso (obľúbené je najmä kozľacie), kožu a srsť (tzv. vlnu). K mliekovým plemenám patria napr. sánska koza a koza biela krátkosrstá, k mäsovým plemenám búrska koza, ku kombinovaným plemenám anglo-núbijská koza a kamerunská koza, ktorá sa chová aj v zoologických záhradách, k vlnovým plemenám angorská koza a kašmírska koza, k podsadovým plemenám orenburská koza a pridonská koza. Na Slovensku sa chovajú plemená koza biela krátkosrstá, koza hnedá krátkosrstá a ich krížence, ako aj importované špičkové plemená zo zahraničia.

Koza domáca patrila na Slovensku už v 8. – 10. stor. spolu s ovcou domácou k najviac chovaným hospodárskym zvieratám. Do 18. stor. bol rozšírený jej chov najmä na severozápadnom a severnom Slovensku – v hornatých oblastiach trenčianskeho regiónu a na Orave, kde niekedy prevyšoval chov oviec. Pre škody spôsobené na poliach a v lesoch bol však chov kôz zemepanskými nariadeniami často obmedzovaný alebo likvidovaný. Kozy boli ustajňované (v lete na noc a v zime aj cez deň) v maštali väčšinou s iným dobytkom, kde boli aj kŕmené. Ich reprodukcia bola zabezpečovaná pripúšťaním samíc k capom okolo 1. novembra. Pre nenáročnosť na krmivo bola koza nazývaná aj kravou chudobných, jej chov bol rozšírený i v mestskom prostredí (oblasť Bratislavy, Košíc, banských miest Spiša a Gemera), narastal väčšinou v krízových obdobiach (napr. po rekvirácii hovädzieho dobytka počas 1. svetovej vojny), zanikať začal v 60. rokoch 20. stor.; čiastočne sa udržal v horských oblastiach.

V duchovnej kultúre mnohých národov je koza symbolom plodnosti a energie. Zoomorfné masky s podobou kozy patria k najstarším maskám, na Slovensku sa používali pri vianočných, a najmä pri fašiangových obchôdzkach, v rusínskych oblastiach i pri svadobných hrách. Prenesene sa ako koza v ľudovej kultúre a v remeslách označujú aj niektoré nástroje alebo náradia (na základe ich podoby so živou kozou – kolovrat, motovidlo, ako aj stojan používaný ako podpera lešenia alebo pri pílení dreva, → kozlík, význam 3b); aj označenie typu plte.

kozľa — mláďa kozy domácej (→ koza).

kožatkovité, Dermochelyidae — čeľaď plazov zo skupiny korytnačky. Morské korytnačky žijúce v teplých moriach a oceánoch tropického, subtropického a mierneho pásma. Patrí sem jediný druh kožatka veľká (Dermochelys coriacea, v starších zoologických systémoch kožatka morská), ktorá je najväčšou žijúcou korytnačkou. Má 200 – 300 cm dlhé telo (hmotnosť 600 – 1 000 kg) so zvyčajne tmavosivým alebo tmavohnedým, vpredu zaokrúhleným mierne klenutým pancierom pokrytým silnou pružnou kožou so siedmimi výraznými hrebeňmi tiahnucimi sa po celej dĺžke chrbtovej časti panciera a s piatimi nižšími hrebeňmi na brušnej časti, plutvovité končatiny bez pazúrov (predné používa na plávanie a sú dvakrát dlhšie ako zadné, ktoré zrastajú kožným lemom s chvostom), voľné, k pancieru neprirastené rebrá a chrbtové stavce. Je všežravá, živí sa zvyčajne medúzami, plášťovcami a hlavonožcami; potravu loví vo veľkých hĺbkach. Samice kladú vajcia raz za 3 – 4 roky, v skupinách vyliezajú z mora a na pieskovitom pobreží (zvyčajne v noci) si vo vzdialenosti 5 – 6 m od vody vyhrabávajú hlboké hniezda, kde znášajú 50 – 150 guľatých vajec s priemerom 5 – 6 cm, z ktorých sa o 70 – 80 dní vyliahnu tmavohnedé mláďatá so svetlohnedými alebo žltými šupinami a so žltkastými obrubami nôh (sú ľahkou korisťou viacerých predátorov, napr. krabov, supov, rýb a žralokov). Kožatkovité sa dožívajú 30 – 50 rokov; v súčasnosti sú ohrozené najmä úbytkom vhodných pláží na kladenie vajec a lovom dospelých jedincov najmä žralokmi a kosatkami.

krajčírik, Orthotomus — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď penicovité. Malé (dĺžka 10 – 14 cm, hmotnosť 6 – 10 g) pomerne plaché vtáky žijúce zvyčajne v hustej vegetácii na okraji lesov a v záhradách tropických oblastí Ázie. Majú hrdzavo sfarbené temeno, pomerne dlhý mierne zahnutý zobák, na chrbte zelené alebo sivé, na bruchu žlté, biele alebo sivé perie, krátke zaoblené hnedé alebo olivovozelené krídla, silné nohy a krátky, dohora zdvihnutý hnedý alebo olivovozelený chvost. Živia sa hmyzom. Hniezdo si robia z jedného veľkého listu (alebo z niekoľkých menších), ktorého okraje poprepichujú zobákom a pomocou rastlinných vláken a pavučín pospájajú (tzv. zošijú; odtiaľ názov) do tvaru kolísky, v ktorej si vybudujú samotné hniezdo. Samica znáša 3 – 4 svetlomodré vajcia s hnedými škvrnami, na ktorých sedí 12 – 14 dní.

Patrí sem 11 druhov, napr. 13 cm dlhý krajčírik dlhochvostý (Orthotomus sutorius) so žiarivozeleným chrbtom a so smotanovobielym bruškom, ktorý sa vyskytuje v krovitých porastoch a na obrábaných plochách.

krájač, Pomatomus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď krájačovité (Pomatomidae). Stredne veľké až veľké dravé morské ryby žijúce v Čiernom a Stredozemnom mori a vo všetkých subtropických a tropických moriach okrem morí v subtropickej a tropickej oblasti centrálnej a východnej časti Tichého oceána. Majú silné, do 1,3 m dlhé zboku sploštené telo (hmotnosť okolo 15 kg) prúdnicového tvaru zhora pokryté drobnými modrastými, na bruchu belavými a na bokoch svetlostriebristými šupinami, veľké široké, za oči siahajúce ústa so silnými ostrými zubmi, spodnú čeľusť dlhšiu ako hornú, dve chrbtové plutvy (prvá s tvrdými lúčmi je kratšia a menšia) a veľkú vidlicovitú chvostovú plutvu. Dravé ryby žijúce v húfoch; živia sa rybami a sépiami.

Patrí sem jediný druh krájač skákavý (Pomatomus saltatrix), ktorý vo veľkých skupinách napáda húfy drobných rýb a ostrými zubmi trhá z koristi mäso; usmrtí viac jedincov, ako môže zožrať.

komorník [gr. > lat.], Dascyllus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď sapínovité. Drobné ryby žijúce v tropických moriach s koralovými útesmi. Majú vysoké, na bokoch sploštené, kontrastne sfarbené telo. Živia sa drobnými bezstavovcami a planktónom.

Patrí sem asi 30 druhov, napr. 7 – 8 cm dlhý komorník bielochvostý (Dascyllus aruanus) so širokými čierno-bielymi zvislými pásmi, ktorý sa hojne chová v morských akváriách.

komárňanský kotrmeliak — plemeno holubov (→ letúny) vyšľachtené v Komárne (odtiaľ názov) z holubov, ktoré pochádzali z Orientu a na územie Slovenska sa dostali pravdepodobne v období tureckých vpádov. Majú malé, okolo 24 cm dlhé telo (spolu s chvostom pokračujúcim v línii chrbta), veľkú, mierne pretiahnutú hlavu so širokým polvencovitým chocholíkom ukončeným na obidvoch stranách ružicami, veľké výrazné oči, silný klinovitý, 9 – 12 mm dlhý svetloružový zobák, malé hladké nadnozdrie, krátky široký krk, priliehavé krídla s letkami čiastočne vyvýšenými nad úrovňou chrbta a krátke neoperené nohy s červenými behákmi. Vyskytujú sa vo viacerých farebných a kresbových rázoch: jednofarebné (biele, žlté, červené, modré, čierne, plavé, strieborné), pásavé (modré čiernopásavé, plavé hnedopásavé, strieborné sivopásavé), jarabé (žlté, červené, modré, tmavé), bielohroté (všetky predchádzajúce rázy okrem bielych), sedlaté (žlté, červené, modré, čierne, strieborné, hnedé, plavé a i.), fŕkané (žlté, červené, modré, čierne – svetlé s bielym základom a farebnou kresbou alebo tmavé s farebným základom a bielou kresbou). Živý temperamentný holub, ktorého charakteristickou vlastnosťou je kŕdľový let prerušovaný kotrmelcami jedincov.

kolok, Zingel — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď ostriežovité. Malé až stredne veľké sladkovodné ryby žijúce v prudko tečúcich vodách Európy. Majú štíhle vretenovité hnedožlté, farebne s dnom dobre splývajúce telo, zhora sploštenú trojuholníkovitú hlavu s veľmi pohyblivými očami, ktoré dokážu otáčať do strán, malé spodné ústa, dve výrazne oddelené chrbtové plutvy, pomerne veľkú análnu plutvu a pod sebou umiestnené brušné a prsné plutvy; plynový mechúr im chýba alebo je zakrpatený. Živia sa vodnými bezstavovcami, prípadne menšími rybami.

Patria sem 4 druhy, na Slovensku sa vyskytujú kolok veľký (Zingel zingel) s 15 – 20 (niekedy až 50) cm dlhým zavalitejším telom a s krátkym, z bokov splošteným chvostovým steblom a 12 – 16 (zriedkavo 22) cm dlhý kolok vretenovitý (Zingel streber) s nápadne dlhým, tenkým a valcovitým chvostovým steblom.

koliza [lat.] — jednotný názov rodov Colisa, Polyacanthus a Trichogaster z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď Osphronemidae; v niektorých zoologických systémoch aj synonymum rodu ňuchavec (v starších zoologických systémoch rod gurama). Sladkovodné ryby žijúce v juhových. Ázii zvyčajne v plytkých stojatých vodách s nízkym obsahom kyslíka (napr. v zaplavovaných ryžových poliach). Majú drobné, približne 12 cm dlhé pestrofarebné telo s malou hlavou. V období neresu stavajú na listoch rastlín na hladine alebo pod ňou penové hniezdo zo vzduchových bublín obalených slinami, do ktorého kladú ikry. Živia sa rastlinnou i živočíšnou potravou, pomocou tzv. labyrintu sú schopné dýchať i atmosférický kyslík.

Patria sem 4 druhy, do 5 cm dlhá červeno-modrá koliza krpatá (Trichogaster lalius, v niektorých zoologických systémoch Colisa lalia alebo Polyacanthus lalius) s výrazným neónovým pruhovaním, ktorého samce stavajú na hladine penové hniezdo s kúskami vegetácie, do ktorého zbierajú oplodnené ikry, koliza páskovaná (Trichogaster fasciata), koliza medová (Trichogaster chuna) a koliza pyskatá (Trichogaster labiosa). Obľúbené akváriové rybky.

kolibrík [indiánske jazyky > fr.] — hovorový názov vtákov z čeľade kolibríkovité.

kolibríkovité, Trochilidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad dážďovníkotvaré (Apodiformes). Malé, zvyčajne nápadne sfarbené vtáky vyskytujúce sa v lesných a lesostepných oblastiach Severnej Ameriky a Južnej Ameriky. Majú štíhle telo (dĺžka 5,5 – 21,5 cm, hmotnosť 2 – 20 g), malé nohy s drobnými slabými chodidlami, ktoré nepoužívajú na chôdzu, ale len na zosadnutie, krátke silné krídla s modifikovaným usporiadaním kostí, čo im umožňuje vznášať sa na mieste, lietať do bokov i dozadu, krátky, rovno ukončený alebo dlhý vidlicovitý chvost a dlhý tenký zobák slúžiaci na získavanie nektáru z kvetov, ktorý je ich hlavnou potravou (v období rozmnožovania sa živia aj hmyzom a drobnými bezstavovcami). Sú rýchle a obratné letce, ako jediné vtáky dokážu lietať i dozadu; mávnu krídlami až deväťdesiatkrát za sekundu, preto je ich let energeticky veľmi náročný. Hniezdia na stromoch alebo v kroch v kalichovitých hniezdach z rastlinných stoniek a z pavučín s dĺžkou okolo 6 cm. Samica znáša dve biele vajcia a stará sa o ne i o mláďatá takmer výhradne sama. Vo voľnej prírode sa kolibríkovité zvyčajne dožívajú 3 – 5 rokov.

Patrí sem okolo 330 druhov, najmenším druhom je zvyčajne modro-sivý čmeľovec kubánsky (Mellisuga helenae; dĺžka 5,5 cm, hmotnosť 2 g; najmenší vták na svete) s modrosivou alebo s nápadne ohnivočervenou hlavou (dospelý samec má aj červený golier), ktorý sa vyskytuje na Kube, najväčším druhom škoricovohnedý patagónčan veľký (Patagona gigas; dĺžka 21,5 cm, hmotnosť 20 g), ktorý sa vyskytuje v Andách.

kolibkárik — jednotný názov rodov Phylloscopus, Seicercus a kolibiarik z triedy vtáky (Aves), čeľaď kolibiarikovité (Phylloscopidae). Malé, prevažne zelenožlté alebo sivohnedé sťahovavé vtáky s krátkym tenkým zobákom a s krátkym chvostom žijúce v lesných oblastiach mierneho pásma Európy a Ázie; zimujú v Afrike. Hniezdia na zemi alebo nízko nad ňou, guľovité hniezda s bočným vchodom si stavajú z machu, tráv a peria. Živia sa hmyzom, ktorý chytajú v korunách stromov alebo v krovinách, prípadne vo vzduchu.

Patrí sem 77 druhov, na Slovensku sa vyskytujú štyri, napr. okolo 11 cm dlhý prevažne zelenohnedý a okrový alebo sivý kolibkárik čipčavý (Phylloscopus collybita, aj kolibiarik čipčavý), ktorý sa ozýva monotónnym spevom čif-čaf.

červenáčik — v starších zoologických systémoch slovenský názov rodov Cossypha, Erythropygia a Pogonocichla z triedy vtáky (Aves), v súčasnosti akalat, bieloškvrnka alebo žltorítka.

koralovka [gr.] —

1. hovorový názov hadov rodu hadiarka;

2. hovorový názov niektorých druhov koralových rýb.

koralové ryby — malé, do 20 cm dlhé, nápadne sfarbené ryby z rôznych čeľadí žijúce v moriach s výskytom koralových útesov.

kozorožec — párnokopytník z rodu koza (Capra), trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia), čeľaď turovité. Prežúvavé párnokopytníky s raticami prispôsobenými na pohyb po strmých skalách žijúce vo vysokých skalnatých pohoriach Ázie, Afriky a Európy. Majú mohutné šabľovito zahnuté rohy s hrboľatým povrchom (dĺžka do 150 cm pri samcoch, do 40 cm pri samiciach; samce ich používajú na obranu pred predátormi alebo na boj o samice) a 10 – 20 cm dlhý chvost, samce majú briadku (mladšie jedince kratšiu); pachové žľazy pod chvostom chýbajú. Zvieratá s dennou aktivitou žijúce v čriedach, samice s mláďatami zvyčajne v desať- až dvadsaťčlenných skupinách, samce vo vlastných skupinách, k čriede so samicami sa pripájajú len na jeseň v čase ruje. Samica rodí zvyčajne jedno mláďa (výnimočne dve). Kozorožce sa živia rastlinnou potravou. Dožívajú sa okolo 15 rokov.

V horských oblastiach Kaukazu v nadmorskej výške 800 – 4 000 m n. m. žije kozorožec kaukazský (Capra caucasica) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg) a kozorožec dagestanský (Capra cylindricornis) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg), ktorý je ohrozený vyhynutím, v pohorí Simen v Etiópii kozorožec walia (Capra walie) s viacfarebnou, v lete so svetlohnedou alebo sivou, v zime s tmavohnedou srsťou so žltobielymi plochami na zadku (dĺžka rohov do 100 cm, výška v kohútiku okolo 1 m, hmotnosť do 117 kg) a v skalnatých pohoriach (do nadmorskej výšky 6 700 m n. m.) južnej Európy, ako aj v západnej a južnej Ázii a v severnej Afrike veľmi podobný kozorožec vrchovský (Capra ibex); v niektorých zoologických systémoch sú uvedené aj jeho ďalšie poddruhy, napr. kozorožec vrchovský sibírsky (Capra ibex sibirica), kozorožec vrchovský núbijský (Capra ibex nubiana) a kozorožec vrchovský alpský (Capra ibex ibex).

kozmopolitný [gr.] — 1. biol. kozmopolitný organizmus → kozmopolit; 2. filoz., politol. založený na → kozmopolitizme, vyznačujúci sa kozmopolitizmom.

felzuma [gr.], Phelsuma — rod z triedy plazy (Reptilia), rad šupináče (Squamata), čeľaď gekónovité. Sú to cez deň aktívne gekóny vyskytujúce sa na Madagaskare a jeho priľahlých ostrovoch a na Andamanoch. Jedným z najväčších druhov je felzuma madagaskarská (Phelsuma madagascariensis). Má dĺžku do 25 cm, svetlozelené sfarbenie s množstvom červených škvŕn alebo pásikov na chrbte a červenooranžové konce prstov. Na Slovensku sa chová v teráriách, kde sa aj úspešne rozmnožuje. Mnohé menej známe druhy sú vzhľadom na veľmi narušené životné prostredie a ich izoláciu na malých ostrovoch vážne ohrozenými živočíchmi.

drongovité, Dicruridae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Stredne veľké (18 – 70 cm dlhé) samotárske vtáky žijúce v tropických a subtropických oblastiach od Afriky cez Orient až po Austráliu. Majú čierne alebo tmavosivé, zvyčajne kovovolesklé telo s dlhým chvostom s vyčnievajúcimi kormidlovými perami, niekedy s chocholkou alebo s predĺženým ozdobným perím na hlave. Pohybujú sa prerušovaným letom. Sú hmyzožravé. Viaceré druhy čeľade pre ľahší prístup k potrave napodobňujú varovné hlasy iných vtákov alebo dokonca aj cicavcov. Hniezdia na stromoch. Do čeľade patrí jediný rod s 25 – 29 druhmi, napr. v juhovýchodnej Ázii a Indii žijúci čierno-kovovomodrý drongo kráľovský (Dicrurus remifer) a v Austrálii žijúci čierny drongo zástavkový (Dicrurus paradiseus).

jeleň — jednotný názov rodov Cervus a Elaphurus z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Arctiodactyla), čeľaď jeleňovité. Typickým znakom jeleňa sú parohy (nazývané aj parožie) vyrastajúce z výbežkov čelovej kosti (pučníc); rastúce parohy sú obalené lykom (osrstenou kožou s cievami), ktoré ich vyživuje; keď parohy dorastú, lyko uschne a odpadne. Jelene parohy periodicky zhadzujú a tie znova dorastajú. Veľkosť parohov zodpovedá veku a zdravotnému stavu jedinca.

Do rodu Cervus, ktorý je rozšírený v Ázii, v Severnej Amerike a v Európe, patrí vyše 10 druhov, napr. jeleň axis (Axis axis, Cervus axis), jeleň bieloústy (Cervus albirostris), jeleň Alfrédov (Cervus alfredi), jeleň filipínsky (Cervus mariannus), daniel škvrnitý (Dama dama, Cervus dama), jeleň barasinga (Cervus duvauceli), jeleň lýrorohý (Cervus eldi), jeleň sika (Cervus nippon) s viacerými poddruhmi, jeleň sambar (Cervus unicolor) a jeleň lesný (Cervus elaphus), ktorý má najviac poddruhov, napr. jeleň lesný kanadský (Cervus elaphus canadensis, → wapiti), jeleň lesný západoeurópsky (Cervus elaphus hippelaphus) a jeleň lesný karpatský (Cervus elaphus montanus).

Do rodu Elaphurus patrí jediný, z Číny pochádzajúci druh jeleň milu (Elaphurus davidianus, jeleň Dávidov), ktorý bol v 19. stor. vyhubený (v Spojenom kráľovstve ho zachránili chovom; dobre sa rozmnožuje vo zverniciach a v zoologických záhradách a v 80. rokoch 20. stor. bol znova vypustený do voľnej prírody).

Na Slovensku sa vyskytujú dva poddruhy jeleňa lesného, a to v oblasti západného Slovenska jeleň lesný západoeurópsky a v oblasti stredného a východného Slovenska jeleň lesný karpatský (na strednom Slovensku sa vyskytujú najmä ich krížence), ktoré sa odlišujú hlavne sfarbením. Jeleň lesný západoeurópsky je v lete bledohrdzavý, v zime tmavohrdzavý, má tmavšiu hrivu a svetlejšie zrkadlo (oblasť okolo ritného otvoru). Jeleň lesný karpatský je v lete hrdzavý so sivým nádychom na prsiach, lopatkách a stehnách a na bruchu čiernohnedý, v zime sivý, na nohách a na bruchu čiernohnedý; má nenápadnú hrivu a menej výrazne ohraničené zrkadlo. Dĺžka tela samcov je 1,8 – 2,5 m, dĺžka chvosta 0,12 – 0,15 m, výška v kohútiku 1,3 – 1,5 m, hmotnosť 150 – 350 kg, samice sú výrazne menšie.

Jelenčatá sú do veku 2 – 3 mesiacov škvrnité. Jelenčekovi začínajú rásť pučnice vo veku 6 mesiacov. Prvé parohy majú zvyčajne tvar nerozvetvených ihlíc bez ružíc a ich rast je ukončený vo veku 14 mesiacov (jeleň s takýmito parohmi sa nazýva ihličiak), jeleň ich zhadzuje zvyčajne vo veku 24 mesiacov. Druhé parohy už majú ružicu a sú rozvetvené na očnicu a kmeň (stupeň vidliaka). V ďalších rokoch jeleň nasadzuje čoraz mohutnejšie parohy s väčším počtom vetiev. Podľa počtu vetiev môže byť jeleň ihličiakom, vidliakom, šestorákom, osmorákom, desatorákom, dvanástorákom atď., pričom počet vetiev nie je priamoúmerný veku, vetvy sa nazývajú očnica, nadočnica a stredná vetva. Jelene zhadzujú parohy pravidelne od februára do apríla (staršie skôr, mladšie neskôr). Vývin nových parohov trvá 120 – 170 dní. Novovytvorené parohy si jeleň vytĺka v júli až v auguste na tenkých kmeňoch drevín.

Jelenia zver žije prevažnú časť roka v čriedach, bezparohá zver (jelenice a jelenčatá) oddelene od jeleňov. Prestarnuté a choré jelene žijú samotársky. V období ruje (september až október) čriedy jeleníc s jelenčatami vyhľadávajú vhodné rujoviská, kde za nimi prichádzajú jelene. Starší, hlavný jeleň si čriedu podrobí a chráni jelenice pred druhými jeleňmi, s ktorými sa niekedy púšťa do prudkých súbojov. Mladšie a slabšie (bočné) jelene sa zdržiavajú v blízkosti čriedy, a ak hlavný jeleň nie je dostatočne ostražitý, usilujú sa spáriť s niektorou jelenicou. Jelene sa počas ruje ozývajú hlbokým hrdelným ručaním, ktoré sa odlišuje podľa toho, či jeleň ešte len hľadá jelenice alebo už má svoju čriedu, alebo naháňa rujnú jelenicu, alebo odháňa soka, príp. mu hrozí. Sprievodným znakom rujného jeleňa je čierna škvrna na bruchu okolo pohlavného údu. Po ruji hlavný jeleň čriedu opúšťa a k čriedam jeleníc sa pridávajú dvoj- až trojročné jelene. Čriedy sa rozpadávajú na jar pred rodením mláďat. Jelenica je gravidná 240 dní. Koncom mája, ale najčastejšie v júni rodí spravidla jedno mláďa. Mláďatá cicajú 4 – 5 mesiacov, pásť sa však začínajú už v 2. mesiaci. Pohlavne dospievajú vo veku 1,5 roka, do reprodukcie sa mladé jelene zapájajú spravidla až vo veku 4 rokov, jeleničky v 2. – 3. roku. Jelene sa dožívajú max. 20 rokov.

Jelenia zver žije od lužných lesov až po hornú hranicu lesa. Cez deň sa ukrýva v húštinách, večer vychádza na pašu. V horúcich letných a jesenných dňoch sa na vlhkých miestach s obľubou kaluží (→ bahnisko), čím sa ochladzuje a zbavuje parazitov. Živí sa trávami, bylinami, lístím, rozličnými plodmi (žaluďmi, bukvicami, jarabinou a i.) a poľnými kultúrami. V lesných porastoch, najmä v monokultúrach s nedostatkom prirodzenej potravy, spôsobuje škody lúpaním kôry stromov a ohryzom sadencov, značné škody môže spôsobiť aj na poľnohospodárskych plodinách. Najvýznamnejším prirodzeným nepriateľom jelenej zveri je vlk, novonarodené jelenča môže uloviť aj líška alebo diviak. Jelenia zver patrí na Slovensku medzi srstnatú raticovú zver; je vyhľadávanou trofejovou zverou.

jeleník — jednotný názov rodov Blastocerus, Hippocamelus, Mazama, Odocoileus a Ozotoceros z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), čeľaď jeleňovité. Patrí sem 10 menších druhov, ktoré sa vyskytujú v Severnej, Strednej a Južnej Amerike (žijú najmä v lesoch a v trávnatých oblastiach, niektoré druhy vystupujú aj do vysokých polôh Ánd), napr. poľovne obľúbený a v Európe pokusne introdukovaný druh jeleník bielochvostý (Odocoileus virginianus).

jeleňovité, Cervidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla). Prežúvavé, bylinožravé, voľne žijúce živočíchy, ktoré sa vyskytujú na celom svete (do Austrálie a na Nový Zéland boli introdukované). Samce jeleňovitých (pri soboch aj samice) majú na výbežkoch čelovej kosti kostené parohy, ktoré sa každoročne obnovujú. Parohy jednotlivých druhov jeleňovitých majú charakteristický tvar, veľkosť a členenie. Jeleňovité nemajú žlčník, majú pachové žľazy, z ktorých sú nápadné predočnicové žľazy (tzv. slzníky).

Patrí sem druhovo najpočetnejší rod jeleň (Cervus) s množstvom poddruhov, ako aj rody kabar (Moschus), los (Alces), pudu (Pudu), srnec (Capreolus), srnček (Hydropotes), sob (Rangifer), daniel (Dama), muntžak (Elaphodus, Megamuntiacus, Muntiacus), jeleník (Blastocerus, Hippocamelus, Mazama, Odocoileus, Ozotoceros) a Elaphurus s jediným druhom jeleň milu (Elaphurus davidianus).

bičovka, Ahaetulla — rod hadov z čeľade užovkovité (skupina Reptilia, Lepidosauria, Squamata). Typické stromové druhy s dennou aktivitou, ktoré žijú od Srí Lanky a Indie po Čínu a vo veľkej časti juhovýchodnej Ázie vrátane mnohých ostrovov v Tichom oceáne. Majú štíhle pretiahnuté jednofarebné, zvyčajne zelené telo niekedy s bielymi alebo čiernymi znakmi, podlhovastú hlavu s pomerne veľkými očami s horizontálne lomenými zrenicami (vidia binokulárne), špicatý pysk, ryhované jedové opistoglyfné zuby a veľmi dlhý chvost. Živia sa najmä vtákmi, jaštermi, žabami a malými hlodavcami. Patrí sem 9 – 10 druhov, napr. bičovka zelená (Ahaetulla prasina), ktorá sa vyskytuje od severovýchodnej Indie a Bhutánu po juhovýchodnú Áziu, na juhu Číny, na Filipínach a v Indonézii, a bičovka nosatá (Ahaetulla nasuta), ktorá sa vyskytuje na Srí Lanke, v Indii, Nepále, Bangladéši, Mjanmarsku, Thajsku, Kambodži, Laose a vo Vietname.

chavkoš — slovenský názov rodov Nycticorax, Gorsachius a Nyctanassa z triedy vtáky (Aves), čeľaď volavkovité. Stredne veľké (s dĺžkou tela 43 – 65 cm, hmotnosť 500 – 1000 g) zavalité vtáky vyskytujúce sa v teplých až miernych oblastiach celého sveta, najmä v lesnatých mokraďových biotopoch Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Majú sivé, čierne alebo hrdzavohnedé telo (s výnimkou svetlého brucha) s kratšími nohami, kratší krk a zvyčajne tmavé temeno hlavy. Hniezdia v kolóniách na stromoch alebo v pobrežných porastoch, vzácne aj na zemi. Živia sa najmä rybami a obojživelníkmi, menej drobnými cicavcami, rôznym vodným hmyzom a kôrovcami. Samica znáša 2 – 8 vajec ročne. Patrí sem 7 druhov, napr. aj na Slovensku pravidelne hniezdiaci chavkoš nočný (Nycticorax nycticorax) s čiernym chrbtom a so sivými krídlami a v juhovýchodnej Ázii a Austrálii žijúci chavkoš hrdzavý (Nycticorax caledonicus) s výrazným červenohnedým chrbtom a krídlami.

chriašteľ —

1. súhrnný názov viacerých rodov vtákov z čeľade chriašteľovité;

2. chriašteľ poľný → chrapkáč poľný.

chrapkáč poľný, Crex crex, chriašteľ poľný — druh z triedy vtáky (Aves), čeľaď chriašteľovité. Stredne veľký (s dĺžkou tela 22 – 30 cm a hmotnosťou 145 – 165 g) sťahovavý vták s hnedým vrchom tela s čiernymi škvrnami. Samce majú sivomodrý krk, v období hniezdenia vydávajú charakteristický zvuk – dvojfázové chrapkanie znejúce ako krex-krex (podľa neho je druh nazvaný). Hniezdi na zemi. Vyskytuje sa na vlhkých lúkach a obilných poliach mierneho pásma Európy a Ázie; na Slovensku v súčasnosti hniezdi 1400 – 1700 párov.

endofauna [gr. + lat.] — komplex živočíšnych organizmov žijúcich vo vnútornom prostredí iného živočícha (medzihostiteľa, hostiteľa), napr. symbionty, parazity a komenzalické organizmy.

elénia, Elaenia — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď postriežkarovité. Malé až stredne veľké (s dĺžkou tela 14 – 17 cm, hmotnosť 12 – 24 g) druhy vyskytujúce sa v rôznych biotopoch (napr. na okrajoch lesov, v krovinách, záhradách a v okolí riek) Strednej a Južnej Ameriky. Majú hnedé, sivé alebo olivové telo s hlavou s výraznými bielymi alebo so žltkastými očnými krúžkami a s bielym až so svetložltým bruchom. Patrí sem 19 – 22 druhov, napr. v Brazílii žije elénia peničia (Elaenia spectabilis), v Bolívii, Peru a Ekvádore elénia mramorová (Elaenia gigas) a vo Venezuele elénia venezuelská (Elaenia olivina).

francúzska bagdeta — plemeno holubov vyšľachtené vo Francúzsku. Má výrazne kostnaté a vysoko nesené telo, dlhú hlavu, klinovitý, v sánke aj v čeľusti rovnako vyvinutý zobák, výrazne dlhý krk, stredne dlhý chvost, široké pevné krídla, redšie operené lýtka a neoperené beháky. Farebné a kresbové rázy sú veľmi rôznorodé.

francúzsky jazdecký kôň — plemeno koňa vyšľachtené krížením kobýl chovaných v Normandii so žrebcami anglického plnokrvníka, neskôr arabského a angloarabského koňa a francúzskeho klusáka; od 1958 existuje oficiálna plemenná kniha. Má elegantný dlhý krk, široký dobre osvalený zadok, veľmi silné končatiny a jednofarebnú, prevažne hrdzavú srsť. Výška v kohútiku okolo 161 cm. Vynikajúci jazdecký kôň vhodný najmä na parkúrové skoky.

francúzsky klusák — plemeno koňa vyšľachtené krížením teplokrvných kobýl chovaných v Normandii so žrebcami amerického klusáka a anglického plnokrvníka alebo anglického polokrvníka (vyšľachteného z anglického plnokrvníka a clevelandského hnedáka); od 1922 existuje oficiálna plemenná kniha. Má mimoriadne vyvinutú zadnú časť tela, pevné, mimoriadne tvrdé a odolné končatiny a jednofarebnú, prevažne hrdzavú a hnedú, zriedkavo bielu alebo čiernu srsť. Výška v kohútiku 160 – 165 cm. Športový kôň využívaný na klusáckych dostihoch.

forverka — nosivé plemeno kúr vyšľachtené v Nemecku. Chová sa v jednom farebnom ráze, základná farba je tmavožltá, perie na krku, perie závesov, kormidlové perá a kosiere sú čierne. Kohút má dlhšie beháky ako sliepka a stredne veľký hrebeň so 4 – 6 zubmi. Hmotnosť kohúta 2,5 – 3 kg, sliepky 2 – 2,5 kg. Znáša okolo 170 vajec ročne.

fosa [malgašsky], Crytoprocta — rod z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď falanukovité. Patrí sem napr. najväčšia madagaskarská šelma, druh fosa dlhochvostá (Crytoprocta ferox) s 1,6 m dlhým (vrátane chvosta) štíhlym červenkastohnedým telom, hmotnosť 9,5 – 20 kg; vďaka tenkému dlhému chvostu sa veľmi obratne pohybuje po stromoch. Aktívna v noci, živí sa najmä lemurmi a menšími cicavcami, menej vtákmi a plazmi.

florentínsky holub — výstavné plemeno holubov vyšľachtené v Taliansku. Má stredne veľkú hlavu bez perových ozdôb, oranžové alebo oranžovočervené hlbšie vsadené oči, kratší zobák, krátke, k chvostu bez prekríženia priliehajúce krídla a vysoké rovné nohy s neoperenými behákmi. Vyskytuje sa vo viacerých farebných a kresbových rázoch, napr. pásavý (modro-čierny), jednofarebný (žltý, červený), mramorovaný (čierno-modrý) a i.

fauna [podľa bohyne Fauny] — živočíšstvo; v najširšom význame všetky živočíchy žijúce na Zemi, v užšom význame súbor živočíšnych druhov (taxónov) vyskytujúcich sa na určitom geograficky vyčlenenom území, v určitej oblasti a v určitom čase. Súbor druhov živočíchov dokladovaných skamenelinami sa nazýva fosílna fauna (aj paleofauna). Štúdiom fauny na určitých územiach sa zaoberá faunistika.

Fabriciova burza, bursa Fabricii — vak na zadnej stene kloaky vtákov a niektorých plazov, primárny lymfoidný orgán umožňujúci dozrievanie B buniek, ktoré sa zúčastňujú na tvorbe protilátok. Prvýkrát opísaná H. Fabriciom, podľa ktorého je nazvaná.

faunistika — náuka o faune; odvetvie zoológie zaoberajúce sa určovaním a súpisom všetkých živočíšnych druhov vyskytujúcich sa na určitom území. Základom faunistiky je súpis a zber živočíchov v teréne, súpis ekologických poznámok k ich výskytu, mapovanie výskytu živočíchov v štvorcových sieťach, dlhodobé sledovanie fauny určitého miesta s cieľom monitorovať zmeny ap. Údaje získané pomocou faunistiky sú nevyhnutné pri ochrane živočíchov. Z faunistiky vychádza zoogeografia. Nazvaná podľa rímskej bohyne Fauny.

faverolka — stredne ťažké plemeno kúr vyšľachtené vo Francúzsku v obci Faverolle juhozápadne od Paríža (podľa nej nazvané). Pre faverolku sú typické fúzy, brada a päťprsté beháky. Je lososovej alebo bielej farby, hmotnosť kohúta 3,5 – 4 kg, sliepky 2,5 – 3 kg. Chová sa na mäso a vajcia, sliepka znáša 160 žltých alebo hnedých vajec ročne.

faetonovité, Phaethontidae [podľa mytologického Faethona] — čeľaď z triedy vtáky (Aves). Veľké biele morské vtáky s čiernou kresbou na hlave a krídlach. Majú krátke nohy a červený alebo žltý dlhý mierne ohnutý zobák. Výborné letce, neobratne chodia a plávajú. Hniezdia v kolóniách na zemi, na útesoch alebo v dutinách stromov. Sú monomorfné; samec je väčší. Samica znáša len jedno vajce, na ktorom striedavo sedia obidvaja partneri. Patrí sem jediný rod faeton.

flautistovité [lat. > tal.], Orthonychidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Majú 10 – 30 cm dlhé zavalité telo prevažne hnedého, čierneho a bieleho sfarbenia, masívne nohy a prsty, krátke zaoblené krídla a stredne dlhý chvost, hmotnosť 20 – 80 g. Vyskytujú sa v australise a v orientálnych oblastiach. Hniezdia vo vegetácii veľmi nízko nad zemou. Patrí sem deväť rodov s 19 druhmi, napr. svetlohnedý druh flautista štebotavý (Sphenostoma cristatum) s bielymi vonkajšími chvostovými perami a s hrubým čiernym zobákom.

furioso [-zo; tal.] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. storočí z anglických plnokrvníkov. Má dlhšie telo, silný svalnatý krk, pevný chrbát, široký hrudník, pevné končatiny a hnedočiernu srsť. Výška v kohútiku okolo 160 cm. Veľmi dobrý ťažný, jazdecký, športový i dostihový kôň. Chová sa vo viacerých štátoch Európy.

fytofil [gr.] — organizmus vyhľadávajúci rastliny na úkryt alebo ako potravu, napr. ryby.

gayal [bengálsky > angl.] → gajal

garupa — názov vybraných rodov rozmanitej skupiny rýb z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď Serranidae. Morské ryby žijúce najmä v teplejších moriach a oceánoch, dosahujúce dĺžku 10 – 350 cm a pri najväčších druhoch hmotnosť až niekoľko 100 kg. Medzi najznámejšie garupy patria 3,5 m dlhý druh Promicrops lanceolatus s hmotnosťou 450 kg, ktorý sa vyskytuje v Indickom a Tichom oceáne, garupa malá (Serranus hepatus) vyskytujúca sa na severovýchode Atlantického oceána a garupa hnedá (Epinephelus guaza) žijúca v Atlantickom oceáne a Stredozemnom mori.

ganoidné šupiny — rybie šupiny, tvrdé kosoštvorcové doštičky, ktorých spojením vzniká pancier s malými výrastkami. Vyskytujú sa napr. pri rodoch jeseter a vyza.

gajal [hindsky], aj gayal — hovorový názov prežúvavých párnokopytníkov druhu Bos frontalis (→ turovité), ktorý žije v severovýchodnej Indii, Bangladéši, Číne a na severe Mjanmarska. Má čiernohnedé telo (výška v kohútiku 140 – 160 cm) s kratšími nohami, s bielym alebo so žltkastým spodkom nôh a so zahnutými od bázy až po vrchol černastými rohami. Pôvod nie je presne známy, buď ide o domestikovaného tura z divožijúceho tura gaura (Bos gaurus, → gaur), alebo o kríženca gaura a domáceho dobytka.

gelderlandský kôň [chel-] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. stor. v provincii Gelderland v Holandsku. Silný ryšavý kôň s krátkymi mohutnými končatinami, silnými, na ťahanie kočiarov vhodnými plecami a hlbokým hrudníkom. Výška v kohútiku do 162 cm. Využíva sa aj ako ťažký jazdecký kôň s dobrými skokanskými schopnosťami.

gibon [fr.] → gibonovité

gupka, Poecilia — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprozúbkotvaré (Cyprinodontiformes), čeľaď živorodkovité. Ryby pochádzajúce zo severnej Brazílie, Venezuely, Barbadosu, Guyany a Trinidadu. Sfarbením a tvarom najvariabilnejší rod chovaný v sladkovodných akváriách; pre veľkú variabilitu vzhľadu, nenáročný chov a relatívne rýchly reprodukčný cyklus je častým objektom genetických pokusov. Rozmnožovanie je veľmi jednoduché: polygamný samec oplodňuje samicu pomocou gonopódia. Graviditu samice, trvajúcu 22 – 25 dní, prezrádza tmavá škvrna pred análnou plutvou. Jedno oplodnenie samice vystačí na 2 – 3 pôrody, čas sexuálneho pokoja trvá 7 – 9 dní. Gupka je nazvaná podľa trinidadského duchovného Roberta Johna Lechnera Guppyho (*1836, †1916), ktorý poslal prvý exemplár gupky do Britského múzea v Londýne.

hltáč — starší hovorový názov rýb z rodu zubatka (Anarhichas).