Kóchi [-či] → Kóči

Kóči, Kóchi — prístavné mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Šikoku na pobreží zálivu Tosa (Filipínske more), administratívne stredisko prefektúry Kóči; 330-tis. obyvateľov (2013). Priemysel rybný, textilný (hodvábnický), cementársky, chemický, papiernický. Cestný uzol, obchodný a rybársky prístav, letisko. Turistické stredisko. Mesto vzniklo okolo hradu založeného 1601, od 1889 mesto. Stavebné pamiatky: hrad (1601 – 11, 1727 vyhorel, 1729 a 1753 zreštaurovaný v pôvodnom štýle, 1948 – 59 rekonštruovaný), na vrchu Godaisan buddhistický chrám Čikurindži (8. stor.), jeden z 88 pútnických chrámov na pútnickej ceste spojenej s mníchom Kúkaiom, v okolí chrámu prírodný park; Makinova botanická záhrada s múzeom botanika Tomitara Makinu (*1862, †1957) založená 1958. Dve univerzity (založené 1949). Múzeá.

Kjúšu, Kjúšú, Kyúshú — tretí najväčší ostrov Japonska, najjužnejší a najzápadnejší zo štyroch hlavných ostrovov; dĺžka okolo 340 km, šírka do 190 km, rozloha 36 752 km², 13,062 mil. obyvateľov (2014). Od ostrova Honšu oddelený Šimonoseckým prielivom, od ostrova Šikoku Vnútorným morom, na východe obmývaný Tichým oceánom, na západe a juhozápade Východočínskym morom, na severozápade oddelený Cušimským prielivom a Kórejským prielivom od Kórejskej republiky. Kjúšu sa administratívne člení na 7 prefektúr: Fukuoka, Óita, Saga, Nagasaki, Kumamoto, Mijazaki, Kagošima; ako súčasť geografického regiónu Kjúšu a Okinava sa člení na 8 prefektúr (vrátane prefektúry Okinava tvorenej asi 160 menšími ostrovmi tiahnucimi sa v dĺžke okolo 1 000 km juhozápadne od Kjúšu).

Členité pobrežie (najmä záp. a sev. časť), početné polostrovy (Osumi, Sacuma a i.) a viacero pobrežných ostrovov a ostrovných skupín (Amakusa, Gotó-rettó a i.). Ostrovom prechádza tektonický zlom deliaci územie na sev. časť budovanú prvohornými rulami a metamorfovanými bridlicami a na juž. časť budovanú najmä druhohornými, ale i treťo- a štvrtohornými pieskovcami a metamorfovanými bridlicami. Vrchovinno-hornatinný reliéf, tektonicky aktívne územie, viacero činných sopiek, najvyššia Kujú-san, 1 788 m n. m., je i najvyšším vrchom celého ostrova; v dolinách riek a pozdĺž pobrežia nížiny. Subtropické oceánske podnebie monzúnového typu. Priemerná teplota v januári od okolo 0 °C v pohoriach do 7 °C v nížinách, v júli od 20 °C do 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 500 – 3 000 mm, v jeseni časté tajfúny. Hustá riečna sieť tvorená krátkymi, na vodu bohatými vodnými tokmi predstavujúcimi významné energetické zdroje, najdlhšou riekou je Čikugo (dĺžka 119 km). Lesy pokrývajú okolo 60 % územia. Viacero národných parkov: Saikai (vyhlásený 1955, rozloha 246 km²), Aso-Kujú (vyhlásený 1934, rozloha 727 km²), Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, 548 km², súčasťou je ostrov Jakušima, ktorého vnútrozemie bolo 1993 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Unzen-Amakusa (vyhlásený 1934, rozloha 283 km²).

Pestovanie ryže (dve úrody ročne), sóje, pšenice, jačmeňa, batatov, cukrovej trstiny, repy, tabaku, čajovníka, zeleniny, ovocných drevín; chov dobytka a priadky morušovej; rybolov. Ťažba dreva. Priemysel (sústredený najmä na severozápade) banský (ťažba čierneho uhlia, zlata, rúd zinku, cínu a olova, kaolínu), hutnícky (spracovanie železa), chemický, petrochemický, strojársky, automobilový, kovoobrábací, drevársky, papiernický, potravinársky, keramický. Dobre rozvinutá železničná (sieť vysokorýchlostných železníc Šinkansen) a cestná doprava, spojenie s Honšu mostom a dvoma podmorskými tunelmi (železničný tunel vybudovaný 1941 bol prvým podmorským tunelom na svete), trajektové spojenie s okolitými ostrovmi; hlavné námorné prístavy: Kitakjúšú, Fukuoka, Kagošima, Sasebo. Obyvateľstvo je sústredené najmä na severozápade ostrova. Najväčšie mestá: Fukuoka, Kitakjúšú, Kumamoto, Kagošima, Nagasaki.

Územie Kjúšu bolo osídľované od najstarších čias, v sev. časti ostrova bola rozšírená kultúra lovcov a zberačov džómon, ktorú okolo 3. stor. pred n. l. vystriedala kultúra jajoi. Podľa starojaponských čiastočne mytologických kroník Kodžiki a Nihongi zostúpil z nebies na končiar na západe ostrova Kjúšu Ninigi, vnuk bohyne Slnka Amaterasu-ómikami, ktorého pravnuk Džimmu (vládol 660 – 585 pred n. l.) založil dynastiu vládnucu v Japonsku dodnes. V 1. stor. sa na Kjúšu sformoval administratívny štátny útvar Na (súčasť ríše Wa, čo je v súdobých čínskych kronikách názov Japonska), ktorý je doložený archeologickými nálezmi (zlaté pečatidlo). Zač. 2. stor. si jeden z princov podmanil barbarské kmene na Kjúšu, neskôr sever ostrova začali osídľovať kórejskí migranti. Vo 4. stor. súčasť štátu Jamato (význam 2) s politickým centrom na ostrove Honšu a po reformách Taika (pol. 7. stor.) súčasť centralizovaného japonského štátu (→ Japonsko, Dejiny); ostrov bol nazývaný Cukuši no šima, aj Kjúkoku alebo Kukoku (Deväť provincií), politickým centrom sa stalo mesto Dazaifu.

R. 1274 a 1281 bol ostrov ohrozovaný vojenskými výpravami chána Chubilaja, ktorý sa usiloval podmaniť si Japonsko, obidva pokusy vylodiť sa na severozáp. pobreží Kjúšu však boli neúspešné (→ kamikadze). V 16. stor. prišli na Kjúšu európski misionári (1549 prišiel do Kagošimy jezuita František Xaverský) a obchodníci, na záp. pobreží bol 1571 otvorený prístav Nagasaki (2015 bol s ďalšími 10 lokalitami zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Lokality japonskej priemyselnej revolúcie Meidži), ktorý sa stal centrom obchodu s Portugalčanmi. Pokusy zabrániť šíreniu kresťanstva vyústili do veľkého povstania kresťanských roľníkov 1637 – 38 v oblasti Šimabara na západe Kjúšu, ktoré bolo krvavo potlačené a fakticky znamenalo koniec kresťanstva v Japonsku. V období izolácie Japonska (17. – 19. stor.) bol prístav Nagasaki na ostrove Kjúšu jediným miestom, kde bolo v obmedzenej miere povolené obchodovať s Holanďanmi (obchodná faktória na ostrove Dedžima pri Nagasaki). R. 1877 vypuklo na ostrove tzv. Sacumské povstanie samurajov, počas ktorého sa 20-tis. bývalých sacumských a i. samurajov (šizoku) vydalo z Kagošimy na pochod na Tokio, boli však porazení cisárskou armádou. V 20. stor. na konci 2. svet. vojny bola 9. 8. 1945 na mesto Nagasaki (predtým 6. 8. 1945 na Hirošimu) zvrhnutá jadrová bomba, čo viedlo ku kapitulácii Japonska a ku skončeniu vojny.

Kitakjúšú, Kitakyúshú — prístavné mesto v Japonsku na severe ostrova Kjúšu na pobreží Vnútorného mora v prefektúre Fukuoka; 965-tis. obyvateľov (2013). Významné stredisko hutníckeho priemyslu (najväčší kombinát v Japonsku na spracovanie železa), ďalej priemysel strojársky, chemický, stavebných materiálov, papiernický. Významná dopravná križovatka medzi Honšu a Kjúšu, konečná stanica rýchlovlaku Šinkansen, významný obchodný a rybársky prístav, letisko, podmorským tunelom (železničným a cestným) a visutým mostom spojené s mestom Šimonoseki na ostrove Honšu.

Vzniklo 1963 zlúčením piatich samostatných miest (Modži, Kokura, Wakamacu, Jawata, Tobata). Pôvodne malé rybárske obce s výnimkou Kokury (dnes centrum Kitakjúšú), kde sa nachádzal hrad. Na konci 19. stor. v oblasti rozvoj ťažby uhlia, 1901 výstavba oceliarne v obci Jawata.

Stavebné pamiatky: hrad Kokura (1602, 1866 vypálený, 1959 prestavaný, 1990 obnovený, od 1998 tam sídli múzeum spisovateľa Seičóa Macumota, *1909, †1992). Technická univerzita (1909), viacero súkromných vysokých škôl.

Kiryú [-jú] → Kirjú

Kirjú, Kiryú — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Gumma v metropolitnej oblasti Tokia 100 km severozáp. od Tokia; 124-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný (najväčšie stredisko výroby hodvábu, najmä saténu a brokátu), chemický, potravinársky, kovoobrábací. Železničná križovatka.

Mesto známe výrobou hodvábu už v období Nara (8. stor.); textílie sú známe ako Kirjú ori. Výroba hodvábu (vrátane chovu priadky morušovej) prosperovala aj v období Tokugawa (Edo). V pol. 19. stor. sa Kirjú stalo jedným z prvých miest v Japonsku, v ktorom boli založené manufaktúry na výrobu hodvábu.

Kii, Kii-sanchi — polostrov Japonska v juž. časti ostrova Honšu vybiehajúci do Filipínskeho mora medzi zálivom Ise na východe a Kiijským prielivom a prielivom Ósaka na západe; dĺžka okolo 130 km, šírka do 95 km. Budovaný druhohornými usadenými a treťohornými vyvretými horninami. Hornatý reliéf, najvyšší vrch Hakken, 1 915 m n. m. Územie s vysokým ročným úhrnom zrážok spôsobeným početnými tajfúnmi (počas roka viacero dní s úhrnom zrážok dosahujúcim takmer 940 mm). Hustá riečna sieť, vývery horúcich prameňov. Asi 75 % územia pokrývajú lesy. Významná turistická, rekreačná a liečebná oblasť.

V lesoch na Kii sa nachádzajú viaceré významné pútnicke pamiatky a svätyne, ktoré boli ako Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú dokladom unikátnej kultúrnej krajiny, v ktorej sa spájajú šintoistické a buddhistické tradície.

K najvýznamnejším z nich patria hora Jošino, na ktorej sa nachádzajú viaceré šintoistické svätyne, napr. svätyňa Jošino Mikumari (založená pravdepodobne 806, súčasne stavba zo začiatku 17. stor.) a svätyňa Kimpu (založená pravdepodobne v 10. stor.), chrám náboženskej viery šugendó (horské pustovníctvo) Kinpusendži (založený pravdepodobne v pol. 7. stor., niektoré stavby zo 14. stor., hlavná hala chrámu nazývaná Zaódó je považovaná za druhú najväčšiu drevenú stavbu v Japonsku), a hora Ómine, na ktorej sa nachádza šugendó svätyňa Óminesandži (založená v pol. 7. stor.), súbor svätýň Kumano Sanzan (napr. šintoistické svätyne Kumano Hongú Taiša, založená v 11. stor., prestavaná v 18. – 19. stor., 2000 tam vybudovali stĺpovú bránu torii, ktorá je najväčšou na svete, ďalej Kumano Hajatama Taiša a Kumano Nači Taiša), ktorej súčasťou sú aj buddhistické chrámy Seigantodži (založená vo 4. stor., súčasne stavby z 2. pol. 16. stor.) a Fudarakusandži (založená vo 4. stor.), vodopád Nači a prales Nači, svätyne na hore Kója, napr. buddhistický kláštorný komplex Kongó budži (založený 816, prestavaný v 16. – 19. stor.), buddhistický chrám Džison’in (založený 816) a viaceré šintoistické svätyne.

Do súboru pamiatok UNESCO patrí aj niekoľko pôvodne pútnických ciest a chodníkov, ktoré spolu tvoria sieť dlhú 307 km (napr. Kumano Kodó), spájajúcu posvätné miesta v regióne Kansai v prefektúrach Mie, Nara a Wakajama.

Kawasaki — prístavné mesto v Japonsku v juhovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa na nížine Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia; 1,420 mil. obyvateľov (2012). Jedno z najvýznamnejších priemyselných stredísk krajiny. Významný hutnícky (hutníctvo železa) a petrochemický (ropná rafinéria) priemysel, ďalej priemysel chemický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov), lodný, cementársky, elektronický, elektrotechnický, potravinársky, sklársky, textilný a jemnej mechaniky. Významný obchodný prístav (dovoz koksu, rúd železa, ropy a i.). Kawasaki od Tokia oddeľuje rieka Tama, rozsiahla priemyselná oblasť mesta je vybudovaná pri Tokijskom zálive na pôde získanej jeho zasypaním. Na západe je súčasťou mesta pahorkatina Tama s mnohými rezidenčnými štvrťami pozdĺž trasy do Tokia.

Mesto sa stalo v 7. stor. súčasťou východnej provincie Musašino, v období Tokugawa (aj Edo, 1596 – 1867) dôležitá stanica na magistrále Tókaidó spájajúcej Edo (dnes Tokio) s Kjótom pozdĺž pobrežia Tichého oceána. Súbežne sa rozvíjala jeho poľnohospodárska produkcia ako satelitu mesta Edo (pestovanie a dodávanie ovocia a zeleniny). Rozvoj priemyslu, najmä hutnícky (výroba ocele), elektrotechnický a textilný (bavlnársky) nastal až v 19. stor., keď sa začali budovať veľké firmy (Fujitsu), súčasne sa mesto stalo významným dopravným uzlom. Počas 2. svetovej vojny bolo bombardované a jeho časť bola zničená.

Stavebné pamiatky: buddhistický chrám sekty šingon-šú Heiken-dži (nazývaný Kawasaki Daiši, 1128, zničený počas 2. svetovej vojny, 1964 zrekonštruovaný). Muzeá, galérie, skanzen (založený 1967).

Kawaguči, Kawaguchi — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó na rieke Arakawa v aglomerácii Tokia v metropolitnej oblasti Tokia; 504-tis. obyvateľov (2012). Obchodné a priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky (zlievarne), elektrotechnický, textilný, potravinársky, jemnej mechaniky, začiatkom 20. stor. významné stredisko zbrojárskeho priemyslu.

Oblasť bola obývaná už v prehistorickom období džómon (8000 – 300 pred n. l.). Mesto vzniklo v období Edo (Tokugawa; 1603 – 1868) ako prepriahacia stanica na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Edo (dnešné Tokio) a Nikkó (cesta slúžila aj na každoročné štátne procesie z Eda do Nikkó do šintoistickej svätyne Tóšógú zasvätenej šógunovi Tokugawovi Iejasuovi). Jeho rozvoj súvisel s rozvojom spracovania kovov a s blízkosťou mesta Edo (spojené riekou Arakawa), ktoré podporovalo miestne remeslá (pod dohľadom šógunátu). Mesto bolo často postihnuté prírodnými katastrofami (záplavy, zemetrasenia) a mnohokrát bombardované pre vojenskú výrobu (odlievanie kanónov). Značná časť zlievarenských závodov zanikla v 60. rokoch 20. stor. Univerzita (založená 1972).

Kawagoe — mesto v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó severozápadne od Tokia; 339-tis. obyvateľov (2012). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný (najmä bavlnársky), letecký, nábytkársky, potravinársky. Mesto plní funkciu železničného uzla. Je považované za jedno zo satelitných miest Tokia.

Vďaka svojej priaznivej polohe na sútoku riek Arakawa a Iruma bolo obývané už v období Heian (782 – 1181) rodom Kawagoe a tvorilo prirodzenú bránu do vtedajšej provincie Musašino. Prosperovalo najmä v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), stalo sa kniežacím sídlom, ktorého centrum tvoril miestny hrad. Bolo obývané rodmi najvernejších vazalov šógunátu, fakticky bránilo prístup k mestu Edo (dnes Tokio) zo severu. Pre svoj obchodný a remeselný význam bolo nazývané aj Koedo (Malé Edo). Miestni vzdelaní samurajovia tam budovali systémy povrchových privádzačov, ktoré zásobovali pitnou vodou susedné mesto Edo s miliónom obyvateľov (akvadukty Tamagawa a Nobidome). Svoj význam si Kawagoe dokázalo udržať aj v ére Meidži (1868 – 1912), keď ako prvé získalo formálny štatút mesta (1889).

Stavebné pamiatky: drevená Zvonica času (Toki no kane) z 1. polovice 17. stor. (prestavaná koncom 19. stor.), hrad (1457), ulica Kurazukuri s tradičnou tokugawskou architektúrou. V meste sa nachádza vlastivedné múzeum.

Každoročne sa tu koná festival Kawagoe Hikawa, ktorého história siaha až do 17. storočia. Jeho súčasťou je prehliadka alegorických vozov. V roku 2016 bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Kašiwa, Kashiwa — mesto v Japonsku v juhovýchv. časti ostrova Honšu v prefektúre Čiba vých. od Tokia; 404-tis. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky a textilný. Obchodné stredisko. Kašiwa má najmä obytnú funkciu (satelitné mesto) pre ľudí zamestnaných v Tokiu a Čibe. Vyvinulo sa v 17. stor. z poštovej prepriahacej stanice na významnej ceste medzi hlavným mestom Edo (dnešné Tokio) a kniežatstvom Mito. Od 1926 mesto, 2008 sa stalo štatutárnym mestom, t. j. sídlom s rozšírenými samosprávnymi právomocami. Viacero univerzít.

Kasumigaura — jazero v Japonsku vo vých. časti ostrova Honšu na nížine Kantó severových. od Tokia; dĺžka 16 km, šírka do 8 km, plocha 168 km² (druhé najväčšie jazero Japonska), maximálna hĺbka 7,3 m. Do jazera vteká viac ako 30 riek (najväčšie Sakura a Naka), vyteká z neho rieka Tone. Je využívané rekreačne, na zavlažovanie, rybárčenie a rybolov.

Kasugai — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči sev. od Nagoje; 310-tis. obyvateľov (2012). Stredisko textilného priemyslu (najmä hodvábnického), ďalej celulózovo-papiernického a elektrotechnického priemysel. Vzniklo 1943 zlúčením niekoľkých obcí v dôsledku rýchlo sa rozvíjajúceho priemyslu. Satelitné mesto závislé od regionálneho centra Nagoja.

Kashiwa [-ši-] → Kašiwa

Kanazawa — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Honšu na pobrežnej nížine Japonského mora, administratívne stredisko prefektúry Išikawa; 453-tis. obyvateľov (2011). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), kovoobrábací, porcelánový; umelecké remeslá (výrobky z laky, výroba plátkového zlata a i.). Letisko. Turist. stredisko.

Od 16. stor. sídlo šľachtického rodu Maedovcov, ktorého zásluhou sa Kanazawa stala významným regionálnym strediskom (administratívne stredisko kniežatstva Kaga), vyvíjala sa ako hradné mesto okolo ich hradu (založený zač. 80. rokov 16. stor. na mieste buddhistického chrámu z 15. stor., ktorý v 17. – 19. stor. niekoľkokrát vyhorel, naposledy 1881). Do súčasnosti sa tam zachovalo tradičné delenie na štvrte (napr. samurajská štvrť Nagamači, štvrť chrámov Teramači, štvrť zábavy Higašijama) s malými uličkami okolo hradu, ktoré mali obrannú funkciu, i s viacerými zachovanými pôvodnými súkromnými obytnými drevenými domami.

Stavebné pamiatky: v areáli pôvodného hradu (od 1989 súčasť kampusu Kanazawskej univerzity) zbrojnica Sandžukken Nagaja (1858) a Išikawská brána pozostávajúca z dvoch prepojených barbakánov (1788); budova skladu Godžikken Nagaja a veža Cuzuki Jagura (2001 zrekonštruované do podoby z 1809).

V blízkosti areálu tradičná japonská záhrada Kenrokuen považovaná za jednu z troch najväčších a najslávnejších tradičných záhrad v Japonsku (založená v 17. stor., reštaurovaná po 1774, podľa nového návrhu prestavaná v 19. stor., 1874/75 otvorená pre verejnosť), ktorej súčasťou je aj vila Seisonkaku (1863), šintoistický chrám Ojama-džindža (založený 1599, prestavaný 1873 – 75), buddhistický chrám a kláštor Mjórju-dži (založený 1585, prestavaný v 17. stor.).

Na vrchu Utacu tri šintoistické svätyne (napr. Tojokuni-džindža, založená 1606, prestavaná 1908) a i.

Viaceré múzeá a galérie, napr. Múzeum umenia prefektúry Išikawa (založené 1959, významná zbierka japonského výtvarného umenia, zbierky rodu Maedovcov), Múzeum tradičných produktov a remesiel, Múzeum súčasného umenia. Viaceré univerzity, najväčšia Kanazawská univerzita (založená 1949).

Kamakura — mesto v Japonsku v strede vých. pobrežia ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa v zálive Sagami (Tichý oceán) asi 50 km juhozáp. od Tokia; 172-tis. obyvateľov (2010). Automobilový priemysel, lodenice. Turistické a rekreačné stredisko, prímorské letovisko. Stredisko vyznávačov buddhizmu a šintoizmu.

Vzniklo v 8. stor. a pre svoju strategicky výhodnú polohu sa zakrátko stalo dôležitým vojenským sídlom, 1192 – 1333 (v období Kamakura) aj sídlom vojenskej vlády, šógunátu. Od 13. stor. významné japonské buddhistické centrum založené podľa čínskeho vzoru, nachádzalo sa tam päť hlavných zen-buddhistických kláštorov. Koncom japonského stredoveku význam Kamakury upadol. Mesto si vďaka prítomnosti mnohých buddhistických kláštorov zachovalo až do súčasnosti historický charakter, väčšina stavieb však bola deštruovaná počas zemetrasenia 1923, súčasné stavby sú replikami pôvodných.

Stavebné pamiatky: najstaršie buddhistické chrámy Sugimotodera (podľa tradície založený 734, prestavaný v 12. – 14. stor.) a Hasedera (Kaikózan Jišóin Hasedera, založený 736).

Päť hlavných zen-buddhistických chrámov a kláštorov z obdobia Kamakura (1185, resp. 1192 – 1333) a Muromači (1338 – 1573) súborne označovaných gozan (päť vrchov): Kenčódži, dodnes významné zen-buddhistické centrum (súbor viacerých budov, nádvorí a brán, postavený 1251 – 53, znovuvybudovaný 1331, prestavovaný a upravovaný v 14. – 17. stor., reštaurovaný po 1923; záhrada založená v 1. pol. 14. stor., nachádza sa tam množstvo významných umeleckých diel), Engakudži (okolo 1278 – 82, prestavovaný v 13. – 14. stor., rekonštruovaný v 17. – 18. stor., 1923 zničený zemetrasením, súčasné stavby sú novodobou rekonštrukciou), Džómjódži (založený 1188, prestavaný v 18. stor.), Džufukudži (založený okolo 1200, neskôr prestavovaný) a Džóčidži (založený 1283, znovuvystavaný po 1923).

Buddhistický kláštor Kótokuin s monumentálnou bronzovou sochou sediaceho Buddhu Amidu (jap. daibucu; pôvodne z dreva, vysvätená 1243, okolo 1252 odliata z bronzu, jeden zo symbolov Japonska, pôvodne sa socha nachádzala v drevenej svätyni, ktorá bola zničená pri cunami koncom 15. stor.).

Buddhistické chrámy Kómjódži (založený okolo 1243, prestavaný v 15. – 17. stor., rekonštruovaný v 19. stor.), Ankokurondži (založený 1274), Zuisendži (založený 1327, rozšírený v 2. pol. 14. stor., kamenná záhrada založená v 14. stor.), Rjúkódži (založený 1337) a Ófuna Kannon (založený 1929, s monumentálnou betónovou sochou bódhisattvu Kannona).

Bývalý ženský buddhistický kláštor Tókeidži (založený 1285); zen-buddhistický chrám a kláštor Meigecuin (založený 1386).

Šintoistické svätyne Tacumi (podľa tradície založená 801, neskôr prestavovaná), Curugaoka Hačiman-gú (pôvodne vybudovaná 1063, do Kamakury prenesená 1180, prestavaná po požiari 1191 a neskôr; vedie k nej hlavná obchodná mestská ulica nazývaná Wakamija Ódži vybudovaná 1182, ktorá má takmer 2 km a je doplnená viacerými monumentálnymi bránami torii), Zeniarai Benzaiten Ugafuku (založená okolo 1185), Sasuke Inari (obdobie založenia neznáme) a Egara (založená 1104); súbor hrobiek v umelo vytesaných jaskyniach nazývaných jagura (12. – 14. stor.).

Univerzita (kamakurská ženská univerzita, založená 1943), viaceré múzeá (napr. Kamakurské múzeum národných pokladov, založené 1928; Múzeum literatúry, založené 1985, sídli vo vile z 1936), botanická záhrada a i.

Kamaiši, Kamaishi — mesto v Japonsku v severových. časti ostrova Honšu v prefektúre Iwate na pobreží Tichého oceána; 37-tis. obyvateľov (2012). Stredisko banskej oblasti (ťažba rúd železa). Hutnícky priemysel. Obchodný (vývoz rúd železa) a rybársky prístav. Pri zemetrasení 11. 3. 2011 silno zasiahnuté vlnou cunami.

Kakogawa — prístavné mesto v Japonsku v juhozápadnej časti ostrova Honšu v prefektúre Hjógo v ústí rieky Kako do Vnútorného mora; 269-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, chemický, gumársky, textilný (vlnársky a hodvábnický), kožiarsky.

Miesto osídlené už v 5. stor., v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica s ubytovacími a inými službami i s prosperujúcim riečnym prístavom. Stavebné pamiatky: chrám Totasan Kakurin-dži (založený 589, komplex viacerých stavieb z rozličných období, k najvýznamnejším patrí Taišidó, 1112; hlavná ceremoniálna hala, 1397; zvonica 1407; brána Sanmon, 1672; a i.).

Kagošima, Kagoshima — prístavné mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Kjúšu v zálive Kagošima (Východočínske more) v blízkosti stratovulkánu Sakuradžima, administratívne stredisko prefektúry Kagošima; 613-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), potravinársky, chemický, lodný, porcelánový. Železničná križovatka, obchodný a rybársky prístav, letisko. Stredisko kozmického výskumu.

Vzhľadom na svoju polohu (zálivom chránený prístav) bola Kagošima už od stredoveku významným obchodným centrom bývalej provincie Sacuma. R. 1549 tam pôsobil jezuitský misionár František Xaverský. V období Tokugawa bola centrom moci rodu Šimazuovcov, ktorý ekonomicky ovládal aj susedné Rjúkjuské kráľovstvo. R. 1863 ju bombardovalo britské kráľovské loďstvo. R. 1877 sa stala centrom tzv. Sacumského povstania samurajov vedeného T. Saigóom, jednou z najvýznamnejších osobností reštaurácie Meidži. Od 1889 mesto.

Stavebné pamiatky: hrad (1601), verejný park Išibaši (koniec 19. stor., zachovaných niekoľko kamenných mostov). Múzeum reštaurácie Meidži.

Kagoshima [-ši-] → Kagošima

Jokosuka, Yokosuka — prístavné mesto v Japonsku na vých. pobreží ostrova Honšu na polostrove Miura v regióne Kantó v prefektúre Kanagawa, súčasť metropolitnej oblasti Tokia; 398-tis. obyvateľov (2018). Priemysel lodný, strojársky, automobilový (výroba automobilov Nissan), energetický (tepelná elektráreň), potravinársky (najmä spracovanie rýb), chemický, farmaceutický. Obchodný a rybársky (veľrybárska základňa) prístav.

V období Tokugawa (Edo) tam sídlil námorný úrad, ktorý kontroloval plavidlá pri plavbe do hlavného mesta Edo (dnes Tokio), 1866 boli v spolupráci s Francúzskom vybudované prvé moderné námorné doky, po 2. svetovej vojne základňa amerických námorných síl, v súčasnosti hlavná základňa japonského vojenského námorníctva. Viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum moderného umenia, 2007). Univerzita.

Jokohama, Yokohama — prístavné mesto v Japonsku na východnom pobreží ostrova Honšu v regióne Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia, administratívne stredisko prefektúry Kanagawa; 3,732 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto Japonska podľa počtu obyvateľov, 2018). Významné priemyselné, obchodné a finančné stredisko štátu. Priemysel hutnícky (výroba ocele), lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektronický, elektrotechnický, chemický, petrochemický, textilný, odevný, potravinársky. Hlavná železničná stanica v mestskej časti Niši patrí k najfrekventovanejším staniciam Japonska (2,260 mil. pasažierov denne, 2016). Najvýznamnejší prístav Japonska a jeden z najväčších prístavov sveta (realizuje sa cezeň tretina japonského exportu a importu).

Pôvodne málo významná rybárska obec ležiaca v blízkosti jednej z poštových staníc a malého prístavu Kanagawa. R. 1854 bola v Kanagawe medzi americkou vládou (zastúpenou M. C. Perrym) a Japonskom podpísaná zmluva, ktorá ukončila dovtedajšiu politiku izolácie Japonska a určila prvé dva otvorené prístavy (Šimoda na polostrove Izu a Hakodate na ostrove Hokkaido). R. 1859 sa otvoreným prístavom stala aj Kanagawa (bolo tam vybudované prekladisko tovaru určené na obchod so západom), ktorá sa stala hlavným centrom zahraničného obchodu a východiskom modernizácie celej krajiny (odtiaľ sa do Japonska začali šíriť prvky západnej kultúry, napr. po požiari 1862 bola väčšina nových stavieb navrhnutá v európskych štýloch, začali vychádzať prvé moderné japonské noviny). R. 1889 bola Kanagawa pripojená k Jokohame (dnes tvorí jej mestskú časť), ktorá dostala štatút mesta. Veľký rozvoj mesta na začiatku 20. stor. bol 1923 prerušený katastrofálnym zemetrasením (vyše 30-tis. mŕtvych), veľké škody utrpelo aj koncom 2. svetovej vojny, keď sa stalo terčom amerických náletov, pri ktorom zahynulo mnoho ľudí (29. 5. 1945 viac ako 8-tis.).

Stavebné pamiatky: v mestskej časti Kanazawa buddhistický chrám Šomjódži (založený 1260, záhrada založená 1320; zničené zemetrasením 1923, obnovené 1989) vybudovaný rodom Hódžóovcov, s knižnicou Kanazawa Bunko (založená na konci 13. stor., dnes súčasť múzea Kanazawa Bunko); v Jokohame množstvo mrakodrapov, napr. Jokohamská veža (Jokohama Randomáku Tavá; 1990 – 93, jedna z najvyšších stavieb v Japonsku), Jokohamská námorná veža (Jokohama Marin Tavá; 1961, zrekonštruovaná 2001), most ponad Tokijský záliv (1989, dĺžka 860 m). Viaceré múzeá a galérie, napr. Jokohamské múzeum umenia (založené 1989, budova z 1988, architekt K. Tange), Jokohamské múzeum hodvábu (sprístupnené 1906), mestské múzeum (neobaroková budova, 1904). Jokohamská štátna univerzita (založená 1949), Mestská univerzita (pôvodne obchodná a právnická akadémia založená 1882, od 1949 súčasný názov), Kanagawská univerzita (založená 1928).

Jokkaiči, Yokkaichi — prístavné mesto v Japonsku na juhových. pobreží ostrova Honšu v zálive Ise (Tichý oceán) v prefektúre Mie; 310-tis. obyvateľov (2018). Priemysel keramický (výroba porcelánu banko), automobilový, elektrotechnický (výroba komponentov do počítačov), strojársky, petrochemický (rafinéria ropy), hutnícky, chemický, potravinársky (spracovanie čaju), cementársky, sklársky, textilný (bavlnársky). Obchodný prístav, cestná a železničná križovatka. Prímorské kúpeľné stredisko. Mesto sa vyvinulo z trhového miesta a v období Tokugawa (Edo) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica.

Japonské ostrovy — súostrovie v Tichom oceáne pri vých. pobreží Ázie oblúkovito sa tiahnuce asi 2 500 km zo severu od ostrova Sachalin na juhozápad k juž. cípu Kórejského polostrova (zhruba medzi 30° až 46° sev. šírky a 129° až 146° vých. dĺžky). Tvorí okolo 98 % rozlohy Japonska. Skladá sa zo 4 veľkých (Honšu, Hokkaido, Kjúšu, Šikoku) a viacerých malých ostrovov a ostrovných skupín. Vymedzenie Japonských ostrovov je chápané nejednotne, v širšom ponímaní zahŕňajú i ostrov Sachalin na severe a súostrovie Rjúkju a ostrov Taiwan na juhozápade.

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km² (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km²), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

Japonské Alpy, Nihon-Arupusu — pohorie v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu skladajúce sa z troch horských pásem (Hida, Kiso, Akaiši) tiahnucich sa v smere sever – juh, najvyšší vrch Kita-dake (súčasť štítu Širane-san v Akaiši), 3 192 m n. m. Formované počas alpínskeho geotektonického cyklu, budované najmä granitmi, pieskovcami a vápencami. Alpínsky reliéf. Značná seizmická a vulkanická činnosť. Svahy porastené bukovo-dubovými a ihličnatými lesmi. Turistická oblasť.

Japan — anglický a nemecký názov Japonska.

Jao, Yao — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka v aglomerácii Osaky; 267-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, textilný (najmä bavlnársky), strojársky, (výroba textilných strojov a i.), chemický (výroba farieb, tukov, lakov a pigmentov), potravinársky. Cestný a železničný uzol, letislo.

Jamagata, Yamagata — mesto v Japonsku v severnej časti ostrova Honšu, administratívne stredisko prefektúry Jamagata; 251-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), strojársky, kovoobrábací, papiernický, sklársky, drevospracujúci; umelecké remeslá (výrobky z laky). Obchodné stredisko oblasti chovu priadky morušovej. Cestný uzol, vysokorýchlostné železničné spojenie s Tokiom, letisko.

Jakušima, Yaku-shima — ostrov vo Východočínskom mori (Tichý oceán) 60 km južne od Kjúšu patriaci Japonsku, súčasť prefektúry Kagošima, najväčší ostrov v ostrovnej skupine Osumi; rozloha 505 km², 13-tis. obyvateľov (2017). Celý ostrov (spolu s malým sopečným ostrovom Kučinoerabu-džima ležiacim 15 km západne) administratívne predstavuje mesto Jakušima. Je budovaný väčšinou granitmi, hornatý povrch, maximálna výška 1 935 m n. m. Rybolov. Dva prístavy, letisko. Lodné spojenie s Kjúšu. Vzhľadom na špecifické klimatické podmienky (vysoký úhrn zrážok, 4 000 – 10 000 mm ročne), dobre vyvinutú výškovú zonálnosť vegetácie a značnú izolovanosť od civilizácie sa na ostrove zachovala rôznorodá pôvodná vegetácia, o. i. chránené porasty japonského cédra, tzv. kryptomérie japonskej (Cryptomeria japonica). Jakušima je súčasťou národného parku Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, rozloha 548 km²), 1993 bolo jeho vnútrozemie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Jacuširo, Yatsushiro — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Kjúšu v prefektúre Kumamoto na pobreží Východočínskeho mora pri ústí rieky Kuma juž. od mesta Kumamoto; 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (najmä rybný), papiernický, cementársky, strojársky, keramický. Významný rybársky prístav, cestná križovatka.

Od staroveku známe ako významný prístav na križovatke obchodných ciest. Rozvoj mesta nastal na začiatku obdobia Meidži, keď bol vybudovaný moderný prístav. Známe aj kúpeľmi (Hinagu onsen). Stavebné pamiatky: ruiny stredovekého hradu (nazývaný aj Mugišima, 16. stor., deštruovaný zemetrasením 1600; v jednej z jeho častí sa nachádza tradičná čajovňa Šohinken, založená 1688).

Izu-Šičitó, Izu Shichitó — súostrovie vulkanického pôvodu vo Filipínskom mori východne od ostrova Honšu patriace Japonsku, administratívna súčasť prefektúry Tokio; rozloha 287 km², 27-tis. obyvateľov (2017). Tiahne sa v smere sever – juh v dĺžke okolo 500 km. Skladá sa z 13 väčších (9 trvalo obývaných) a niekoľkých menších ostrovov. Hornatý povrch, maximálna výška 854 m n. m., viacero aktívnych sopiek. Priemerná teplota v januári 8 – 10 °C, v júli okolo 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 2 400 – 3 200 mm. Vegetácia je zastúpená vždyzelenými listnatými lesmi mierneho pásma, fauna je bohatá a rôznorodá. Ostrovy sú súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu (vyhlásený 1936, rozloha 1 223 km²). Pestovanie ryže, zeleniny a kamélie japonskej; chov dobytka; rybolov. Rozvinutý cestovný ruch (vodné športy).

Izumo — mesto v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu v prefektúre Šimani; 172-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (hodvábnický), potravinársky, elektrotechnický (výroba káblov, elektrospotrebičov). Cestný a železničný uzol, letisko.

Vzniklo 1941 spojením viacerých obcí. Nachádza sa tam jedna z najstarších a najvýznamnejších japonských šintoistických svätýň Izumo taiša (Veľká izumská svätyňa). Zmienky o nej sa nachádzajú už v najstarších japonských kronikách Kodžiki a Nihongi (Nihon šoki) z 8. stor., kde je jej neistý pôvod zahalený legendami. Je zasvätená miestnemu ochrannému božstvu Ókuninuši (Ókuninuši no mikoto) považovanému aj za tvorcu sveta, ktorému sú pripisované hrdinské činy, miernosť povahy a ušľachtilosť. Budovy svätyne sú postavené v štýle taiša zukuri, ktorý je považovaný za najstarší japonský sakrálny architektonický štýl. Naposledy bola prestavaná 1744. R. 1952 bola vyhlásená za japonský národný poklad.

Izumi — mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka; 185-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), sklársky, elektrotechnický. Vysokorýchlostné železničné spojenie s Osakou, cestný uzol.

Iwaki — prístavné mesto v Japonsku vo východnej časti ostrova Honšu v prefektúre Fukušima na pobreží Tichého oceána; 343-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovoobrábací, chemický. Hlavné stredisko uhoľného revíru Jóban. V blízkosti mesta termálne pramene. Asi 25 km severne od Iwaki sa nachádza atómová elektráreň Fukušima 1 (4 400 MW) poškodená zemetrasením a tsunami 11. 3. 2011.

Ise, do 1955 Udžijamada — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Mie na polostrove Šima v zálive Ise (Tichý oceán); 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, kovospracujúci; chov perlorodiek. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Ise-Šima (vyhlásený 1946, rozloha 555,5 km²). Vzniklo v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ako pútnické mesto pri komplexe šintoistických svätýň Ise (pravdepodobne 4. stor.) patriacich k najposvätnejším miestam a hlavným kultúrnym pamiatkam Japonska. Komplex bol od konca 7. stor. každý 20., od začiatku 17. stor. každý 21. rok obradne prestavovaný. V takzvanej Vnútornej svätyni (Naikú, asi 3. stor. n. l.) je uctievaná bohyňa Slnka a zároveň tradičné božstvo cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami. Vonkajšia svätyňa (Gekú, koniec 5. stor.) je sídlom božstva Tojouke, ktoré zabezpečuje bohyni Amaterasu potravu. Podľa legendy si bohyňa Amaterasu-ómikami zvolila toto miesto prostredníctvom princeznej Jamatohime, ktorá putovala po zemi, hľadajúc vhodné sídlo na uloženie posvätného zrkadla znázorňujúceho samotnú bohyňu. Keď raz začula bohynin hlas, nechala na tom mieste podľa jej vôle postaviť svätyňu. Kňazský úrad vo svätyni môžu v súčasnosti vykonávať výlučne osoby z cisárskeho rodu. Najvýznamnejším sviatkom v Ise je októbrová slávnosť Kannamesai, pri ktorej sa prináša obeta z úrody ryže bohyni Amaterasu-ómikami.

Himedži, Himeji — mesto v Japonsku na juhozápadnom pobreží ostrova Honšu v prefektúre Hjógo v priemyselnom regióne Hanšin blízko pobrežia Vnútorného mora; 482-tis. obyvateľov (2006). Priemysel hutnícky, petrochemický, lodný, elektrotechnický, strojársky, chemický, drevársky, energetický (tepelné elektrárne). Železničný uzol.

V Himedži sa nachádza jeden z najznámejších japonských hradov Himedži-džó považovaný za najpôvabnejší z japonských stredovekých hradov. Vznikol v 14. stor., v 16. stor. bol H. Tojotomim (Tojotomi Hidejoši) upravený a stal sa sídlom samurajov. Začiatkom 17. stor. bol rozšírený a upravený do dnešnej podoby. V strede komplexu vyniká horný palác Tenšu-gun so štyrmi vežami (podľa siluety pripomínajúcej volavku sa nazýva aj Širasagi-džó, Volavčí hrad) a so zastrešenou hlavnou bránou. Ku komplexu patria dve obvodové priekopy, obranný kamenný múr a desiatky budov. Pri hradbách v severovýchodnej časti sa nachádza svätyňa Himedži s hrobkami a park Himejama. Vonkajšie časti za hradnou priekopou boli postupne zastavané podhradím. Celý komplex s palácom bol vyhlásený za japonský národný poklad a 1993 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Higašiósaka, Higashiósaka — mesto v Japonsku v prefektúre Osaka na ostrove Honšu, satelitné mesto Osaky; 501-tis. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky, chemický, gumársky, textilný, papierenský, stavebných materiálov. Vzniklo 1967 spojením viacerých miest.

Hamamacu, Hamamatsu — prístavné mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu na pobreží Filipínskeho mora (Tichý oceán) v prefektúre Šizuoka; 795-tis. obyvateľov (2018). Významné stredisko priemyselnej oblasti Tokia. Priemysel strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov – motocyklov Honda, Suzuki a lietadiel), chemický (výroba chemických vláken), textilný, potravinársky (o. i. spracovanie čaju), výroba hudobných nástrojov. Železničný uzol na trase superexpresu Šinkansen, rybársky prístav, letisko. V okolí pestovanie ryže a čajovníka.

Hakusan, Hakusan kokuricu kóen — národný park v Japonsku na ostrove Honšu v blízkosti pobrežia Japonského mora; vyhlásený 1962; 477 km², od 1980 biosférická rezervácia. Hornatý povrch, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Hakusan, 2 702 m n. m. (posledný silný výbuch 1893 bol sprevádzaný výlevmi andezitových láv).

Hakone, Hakone-yama — činná sopka v Japonsku na ostrove Honšu pri severozápadnom okraji zálivu Sagami juhozápadne. od Tokia a jhovýchodnej od sopky Fudži, 1 438 m n. m. Najvyšší vrch horskej oblasti Hakone, vulkanického územia s horúcimi prameňmi, fumarolmi, lávovými pokryvmi, v západnej časti s jazerom Ašino-ko (7 km², hĺbka 42 m) s kúpeľmi; súčasť národného parku Fudži-Hakone-Izu (1 223 km²). Hakone pozostávajúca zo siedmich kužeľov vo zdvojenej kaldere (šesť strmých lávových klenieb a jeden stratovulkán) predstavuje južné ukončenie priekopovej prepadliny s intenzívnym vulkanizmom v spodnom miocéne, jej sopečná činnosť ustala počas stredného a vrchného miocénu a obnovila sa opäť v pliocéne a pleistocéne. V historickom období boli zaznamenané dva výbuchy, posledný 950 pred n. l. Na severných svahoch sú v súčasnosti činné štyri solfatary.

Hakodate — prístavné mesto v Japonsku v prefektúre Hokkaido v južnej časti ostrova Hokkaido na juhovýchodnom výbežku polostrova Ošima vybiehajúceho do Cugarského prielivu; 265-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybný, lodný, drevársky, cementársky, strojársky, chemický, petrochemický. Obchodné stredisko najmä s poľnohospodárskymi produktmi z priľahlej poľnohospodárskej oblasti (ryža, zemiaky, zelenina) a rybnými produktmi. Významný rybársky a obchodný prístav (jedno z prvých japonských miest otvorených po podpísaní Kanagawskej zmluvy 1854 na obchod so zahraničím), letisko, trajektom a podmorským železničným tunelom Seikan (dĺžka 54 km, miestami vedie až 100 m pod morským dnom, vybudovaný 1971 – 88; 2. najdlhší podmorský tunel na svete, 2018) spojené s mestom Aomori na ostrove Honšu. Dominantou mesta Hakodate je rovnomenný vrch, na ktorý vedie lanovka; masívne opevnenie v tvare hviezdy s ochrannými baštami Goryokaku (1857 – 64).

Hachióji → Hačiódži

Hachinohe → Hačinoe

Hadano — mesto v Japonsku v juhovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa na nížine Kantó západne od Jokohamy; 166-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky. Mesto od 1955. Univerzita.

Hačiódži, Hachióji — mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Tokio v aglomerácii Tokia; 579-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný (jedno z najvýznamnejších stredísk hodvábnického priemyslu v krajine), elektrotechnický, strojársky, chemický, optický (výroba fotoaparátov), drevársky. Železničná križovatka. V okolí chov priadky morušovej.

Vzniklo v 12. stor. na konci obdobia Heian okolo samurajského hradu nazývaného od 1584 Hačiódži-džó (1590 zbúraný, koncom 20. stor. časť zreštaurovaná). V období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ním prechádzala hlavná štátna cesta nazývaná Tókaidó (tzv. hodvábna cesta), spájajúca sídlo šógunov Edo (dnes Tokio) s cisárskym mestom Kjóto. Moderné Hačiódži dostalo mestské práva 1917. Stavebné pamiatky: mauzóleum cisára Taišóa (Tama Gorjó); pozostatky kláštora Dorjodó v parku Ocukajama, do ktorého sa v súčasnosti situuje bývalé historické centrum mesta Hačiódži. Múzeum hodvábnej cesty (v bývalom dome najvýznamnejšieho obchodníka s hodvábom). Viacero univerzít.

Hačinoe, Hachinohe — prístavné mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu na pobreží Tichého oceána v prefektúre Aomori; 234-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, potravinársky (najmä rybný), chemický (výroba priemyselných hnojív), cementársky, strojársky, celulózovo-papierenský, textilný Remeslá (rezbárstvo – výroba tradičných pestrofarebných koníkov). Významný rybársky prístav, letisko. Prímorské kúpele.

Aomori — prístavné mesto v Japonsku na severe ostrova Honšu v zálive Aomori, administratívne stredisko prefektúry Aomori; 288-tis. obyvateľov (2015). Dopravná križovatka celoštátneho významu (spojenie podmorským, 54 km dlhým tunelom a trajektom s Hakodate na ostrove Hokkaido; 2. najdlhší podmorský tunel na svete, 2018; železničný uzol). Významný obchodný a rybársky prístav. Priemysel drevársky, rybný. Rybolov.

Anjó — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči neďaleko Nagoje; 181-tis. obyvateľov (2015). Nížinatý charakter reliéfu, klimatické podmienky a zavlažovanie (od 19. stor.) umožňujú zber dvoch úrod ryže a pšenice ročne. Mesto sa stalo modelovou farmou s diverzifikovanou produkciou ryže, pšenice, so šľachtením dobytka a hydiny (hovorovo Malé Dánsko). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný, strojársky (výroba automobilov) a kovospracujúci.

Stavebné pamiatky: ruiny paláca (15. stor.).

V meste sa nachádza historické múzeum (založené 1991).

Amami Óšima, Amami Óshima — ostrov sopečného pôvodu vo Východočínskom mori patriaci Japonsku, najväčší v ostrovnej skupine Amami v sev. časti súostrovia Rjúkju; 709 km², 73-tis. obyvateľov (2013). Najväčšie mesto Amami. Hornatý povrch (najvyšší vrch Juwandake, 694 m n. m.), zväčša zalesnený. Pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny a ryže; rybolov. Hydroelektráreň. Dopravné spojenie s Japonskom (letisko, prístavy).