Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Ázia - Japonsko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 54 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aizuwakamacu

Aizuwakamacu, Aizuwakamatsu — mesto v Japonsku na ostrove Honšu v prefektúre Fukušima v kotline Aizu uprostred sopečných pohorí; 124-tis. obyvateľov (2015).

V 17. – 19. stor. predstavovalo významné priemyselné a obchodné centrum známe výrobkami z laky. Bolo jedným z posledných sídel samurajov lojálnych k šógunátu rodu Tokugawovcov a centier odporu proti modernizácii krajiny v ére Meidži (1868). Po vybudovaní železnice v 20. stor. sa stalo centrom výroby tradičných produktov (výrobky z laky, keramika, saké), ako aj turistickým strediskom (hrad, samurajský cintorín, horúce pramene).

Stavebné pamiatky: hrad Curugadžó (1384, 1868 počas občianskej vojny Bošin zničený, 1960 – 2011 zrekonštruovaný).

Akaši

Akaši, Akashi — prístavné mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Hjógo; 294-tis. obyv. (2015). V minulosti významné remeselné (hrnčiarstvo) a rybárske centrum. Prosperujúce mesto s leteckým priemyslom, počas 2. svet. vojny zničené bombardovaním. Oživenie počas kórejskej vojny (1950 – 53; oceliarstvo).

Akita

Akita — prístavné mesto v Japonsku na severozápade ostrova Honšu, administratívne stredisko a najväčšie mesto prefektúry Akita; 333-tis. obyvateľov (2015). Založené 733 ako pevnosť. Priemysel petrochemický, chemický, textilný, strojársky, v meste a v okolí ťažba ropy. Dopravný uzol a kultúrne centrum. Univerzita (založená 1949), múzeá.

Amagasaki

Amagasaki — mesto v Japonsku na juhu ostrova Honšu v prefektúre Hjógo; 453-tis. obyvateľov (2015). Súčasť aglomerácie Osaka-Kóbe na pobreží Osackého zálivu. Pôvodne feudálne sídlo z 5. stor. sa v 20. stor. vyvinulo na centrum oceliarstva, elektrotechniky, dopravného strojárstva a chemického priemyslu. Dobré dopravné spojenie a silné väzby s Osakou. Železničný uzol a prístav. Pokles pôdy využívaním podzemnej vody na priemyselné účely. Mesto často ohrozované tajfúnmi.

Amami Óšima

Amami Óšima, Amami Óshima — ostrov sopečného pôvodu vo Východočínskom mori patriaci Japonsku, najväčší v ostrovnej skupine Amami v sev. časti súostrovia Rjúkju; 709 km2, 73-tis. obyvateľov (2013). Najväčšie mesto Amami. Hornatý povrch (najvyšší vrch Juwandake, 694 m n. m.), zväčša zalesnený. Pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny a ryže; rybolov. Hydroelektráreň. Dopravné spojenie s Japonskom (letisko, prístavy).

Anjó

Anjó — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči neďaleko Nagoje; 181-tis. obyvateľov (2015). Nížinatý charakter reliéfu, klimatické podmienky a zavlažovanie (od 19. stor.) umožňujú zber dvoch úrod ryže a pšenice ročne. Mesto sa stalo modelovou farmou s diverzifikovanou produkciou ryže, pšenice, so šľachtením dobytka a hydiny (hovorovo Malé Dánsko). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný, strojársky (výroba automobilov) a kovospracujúci.

Stavebné pamiatky: ruiny paláca (15. stor.).

V meste sa nachádza historické múzeum (založené 1991).

Aomori

Aomori — prístavné mesto v Japonsku na severe ostrova Honšu v zálive Aomori, administratívne stredisko prefektúry Aomori; 288-tis. obyvateľov (2015). Dopravná križovatka celoštátneho významu (spojenie podmorským, 54 km dlhým tunelom a trajektom s Hakodate na ostrove Hokkaido; 2. najdlhší podmorský tunel na svete, 2018; železničný uzol). Významný obchodný a rybársky prístav. Priemysel drevársky, rybný. Rybolov.

Hačinoe

Hačinoe, Hachinohe — prístavné mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu na pobreží Tichého oceána v prefektúre Aomori; 234-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, potravinársky (najmä rybný), chemický (výroba priemyselných hnojív), cementársky, strojársky, celulózovo-papierenský, textilný Remeslá (rezbárstvo – výroba tradičných pestrofarebných koníkov). Významný rybársky prístav, letisko. Prímorské kúpele.

Hačiódži

Hačiódži, Hachióji — mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Tokio v aglomerácii Tokia; 579-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný (jedno z najvýznamnejších stredísk hodvábnického priemyslu v krajine), elektrotechnický, strojársky, chemický, optický (výroba fotoaparátov), drevársky. Železničná križovatka. V okolí chov priadky morušovej.

Vzniklo v 12. stor. na konci obdobia Heian okolo samurajského hradu nazývaného od 1584 Hačiódži-džó (1590 zbúraný, koncom 20. stor. časť zreštaurovaná). V období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ním prechádzala hlavná štátna cesta nazývaná Tókaidó (tzv. hodvábna cesta), spájajúca sídlo šógunov Edo (dnes Tokio) s cisárskym mestom Kjóto. Moderné Hačiódži dostalo mestské práva 1917. Stavebné pamiatky: mauzóleum cisára Taišóa (Tama Gorjó); pozostatky kláštora Dorjodó v parku Ocukajama, do ktorého sa v súčasnosti situuje bývalé historické centrum mesta Hačiódži. Múzeum hodvábnej cesty (v bývalom dome najvýznamnejšieho obchodníka s hodvábom). Viacero univerzít.

Hadano

Hadano — mesto v Japonsku v juhovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa na nížine Kantó západne od Jokohamy; 166-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky. Mesto od 1955. Univerzita.

Hakodate

Hakodate — prístavné mesto v Japonsku v prefektúre Hokkaido v južnej časti ostrova Hokkaido na juhovýchodnom výbežku polostrova Ošima vybiehajúceho do Cugarského prielivu; 265-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybný, lodný, drevársky, cementársky, strojársky, chemický, petrochemický. Obchodné stredisko najmä s poľnohospodárskymi produktmi z priľahlej poľnohospodárskej oblasti (ryža, zemiaky, zelenina) a rybnými produktmi. Významný rybársky a obchodný prístav (jedno z prvých japonských miest otvorených po podpísaní Kanagawskej zmluvy 1854 na obchod so zahraničím), letisko, trajektom a podmorským železničným tunelom Seikan (dĺžka 54 km, miestami vedie až 100 m pod morským dnom, vybudovaný 1971 – 88; 2. najdlhší podmorský tunel na svete, 2018) spojené s mestom Aomori na ostrove Honšu. Dominantou mesta Hakodate je rovnomenný vrch, na ktorý vedie lanovka; masívne opevnenie v tvare hviezdy s ochrannými baštami Goryokaku (1857 – 64).

Hakone

Hakone, Hakone-yama — činná sopka v Japonsku na ostrove Honšu pri severozápadnom okraji zálivu Sagami juhozápadne. od Tokia a jhovýchodnej od sopky Fudži, 1 438 m n. m. Najvyšší vrch horskej oblasti Hakone, vulkanického územia s horúcimi prameňmi, fumarolmi, lávovými pokryvmi, v západnej časti s jazerom Ašino-ko (7 km2, hĺbka 42 m) s kúpeľmi; súčasť národného parku Fudži-Hakone-Izu (1 223 km2). Hakone pozostávajúca zo siedmich kužeľov vo zdvojenej kaldere (šesť strmých lávových klenieb a jeden stratovulkán) predstavuje južné ukončenie priekopovej prepadliny s intenzívnym vulkanizmom v spodnom miocéne, jej sopečná činnosť ustala počas stredného a vrchného miocénu a obnovila sa opäť v pliocéne a pleistocéne. V historickom období boli zaznamenané dva výbuchy, posledný 950 pred n. l. Na severných svahoch sú v súčasnosti činné štyri solfatary.

Hakusan

Hakusan, Hakusan kokuricu kóen — národný park v Japonsku na ostrove Honšu v blízkosti pobrežia Japonského mora; vyhlásený 1962; 477 km2, od 1980 biosférická rezervácia. Hornatý povrch, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Hakusan, 2 702 m n. m. (posledný silný výbuch 1893 bol sprevádzaný výlevmi andezitových láv).

Hamamacu

Hamamacu, Hamamatsu — prístavné mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu na pobreží Filipínskeho mora (Tichý oceán) v prefektúre Šizuoka; 795-tis. obyvateľov (2018). Významné stredisko priemyselnej oblasti Tokia. Priemysel strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov – motocyklov Honda, Suzuki a lietadiel), chemický (výroba chemických vláken), textilný, potravinársky (o. i. spracovanie čaju), výroba hudobných nástrojov. Železničný uzol na trase superexpresu Šinkansen, rybársky prístav, letisko. V okolí pestovanie ryže a čajovníka.

Higašiósaka

Higašiósaka, Higashiósaka — mesto v Japonsku v prefektúre Osaka na ostrove Honšu, satelitné mesto Osaky; 501-tis. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky, chemický, gumársky, textilný, papierenský, stavebných materiálov. Vzniklo 1967 spojením viacerých miest.

Himedži

Himedži, Himeji — mesto v Japonsku na juhozápadnom pobreží ostrova Honšu v prefektúre Hjógo v priemyselnom regióne Hanšin blízko pobrežia Vnútorného mora; 482-tis. obyvateľov (2006). Priemysel hutnícky, petrochemický, lodný, elektrotechnický, strojársky, chemický, drevársky, energetický (tepelné elektrárne). Železničný uzol.

V Himedži sa nachádza jeden z najznámejších japonských hradov Himedži-džó považovaný za najpôvabnejší z japonských stredovekých hradov. Vznikol v 14. stor., v 16. stor. bol H. Tojotomim (Tojotomi Hidejoši) upravený a stal sa sídlom samurajov. Začiatkom 17. stor. bol rozšírený a upravený do dnešnej podoby. V strede komplexu vyniká horný palác Tenšu-gun so štyrmi vežami (podľa siluety pripomínajúcej volavku sa nazýva aj Širasagi-džó, Volavčí hrad) a so zastrešenou hlavnou bránou. Ku komplexu patria dve obvodové priekopy, obranný kamenný múr a desiatky budov. Pri hradbách v severovýchodnej časti sa nachádza svätyňa Himedži s hrobkami a park Himejama. Vonkajšie časti za hradnou priekopou boli postupne zastavané podhradím. Celý komplex s palácom bol vyhlásený za japonský národný poklad a 1993 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ise

Ise, do 1955 Udžijamada — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Mie na polostrove Šima v zálive Ise (Tichý oceán); 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, kovospracujúci; chov perlorodiek. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Ise-Šima (vyhlásený 1946, rozloha 555,5 km2). Vzniklo v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ako pútnické mesto pri komplexe šintoistických svätýň Ise (pravdepodobne 4. stor.) patriacich k najposvätnejším miestam a hlavným kultúrnym pamiatkam Japonska. Komplex bol od konca 7. stor. každý 20., od začiatku 17. stor. každý 21. rok obradne prestavovaný. V takzvanej Vnútornej svätyni (Naikú, asi 3. stor. n. l.) je uctievaná bohyňa Slnka a zároveň tradičné božstvo cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami. Vonkajšia svätyňa (Gekú, koniec 5. stor.) je sídlom božstva Tojouke, ktoré zabezpečuje bohyni Amaterasu potravu. Podľa legendy si bohyňa Amaterasu-ómikami zvolila toto miesto prostredníctvom princeznej Jamatohime, ktorá putovala po zemi, hľadajúc vhodné sídlo na uloženie posvätného zrkadla znázorňujúceho samotnú bohyňu. Keď raz začula bohynin hlas, nechala na tom mieste podľa jej vôle postaviť svätyňu. Kňazský úrad vo svätyni môžu v súčasnosti vykonávať výlučne osoby z cisárskeho rodu. Najvýznamnejším sviatkom v Ise je októbrová slávnosť Kannamesai, pri ktorej sa prináša obeta z úrody ryže bohyni Amaterasu-ómikami.

Iwaki

Iwaki — prístavné mesto v Japonsku vo východnej časti ostrova Honšu v prefektúre Fukušima na pobreží Tichého oceána; 343-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovoobrábací, chemický. Hlavné stredisko uhoľného revíru Jóban. V blízkosti mesta termálne pramene. Asi 25 km severne od Iwaki sa nachádza atómová elektráreň Fukušima 1 (4 400 MW) poškodená zemetrasením a tsunami 11. 3. 2011.

Izumi

Izumi — mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka; 185-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), sklársky, elektrotechnický. Vysokorýchlostné železničné spojenie s Osakou, cestný uzol.

Izumo

Izumo — mesto v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu v prefektúre Šimani; 172-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (hodvábnický), potravinársky, elektrotechnický (výroba káblov, elektrospotrebičov). Cestný a železničný uzol, letisko.

Vzniklo 1941 spojením viacerých obcí. Nachádza sa tam jedna z najstarších a najvýznamnejších japonských šintoistických svätýň Izumo taiša (Veľká izumská svätyňa). Zmienky o nej sa nachádzajú už v najstarších japonských kronikách Kodžiki a Nihongi (Nihon šoki) z 8. stor., kde je jej neistý pôvod zahalený legendami. Je zasvätená miestnemu ochrannému božstvu Ókuninuši (Ókuninuši no mikoto) považovanému aj za tvorcu sveta, ktorému sú pripisované hrdinské činy, miernosť povahy a ušľachtilosť. Budovy svätyne sú postavené v štýle taiša zukuri, ktorý je považovaný za najstarší japonský sakrálny architektonický štýl. Naposledy bola prestavaná 1744. R. 1952 bola vyhlásená za japonský národný poklad.

Izu-Šičitó

Izu-Šičitó, Izu Shichitó — súostrovie vulkanického pôvodu vo Filipínskom mori východne od ostrova Honšu patriace Japonsku, administratívna súčasť prefektúry Tokio; rozloha 287 km2, 27-tis. obyvateľov (2017). Tiahne sa v smere sever – juh v dĺžke okolo 500 km. Skladá sa z 13 väčších (9 trvalo obývaných) a niekoľkých menších ostrovov. Hornatý povrch, maximálna výška 854 m n. m., viacero aktívnych sopiek. Priemerná teplota v januári 8 – 10 °C, v júli okolo 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 2 400 – 3 200 mm. Vegetácia je zastúpená vždyzelenými listnatými lesmi mierneho pásma, fauna je bohatá a rôznorodá. Ostrovy sú súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu (vyhlásený 1936, rozloha 1 223 km2). Pestovanie ryže, zeleniny a kamélie japonskej; chov dobytka; rybolov. Rozvinutý cestovný ruch (vodné športy).

Jacuširo

Jacuširo, Yatsushiro — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Kjúšu v prefektúre Kumamoto na pobreží Východočínskeho mora pri ústí rieky Kuma juž. od mesta Kumamoto; 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (najmä rybný), papiernický, cementársky, strojársky, keramický. Významný rybársky prístav, cestná križovatka.

Od staroveku známe ako významný prístav na križovatke obchodných ciest. Rozvoj mesta nastal na začiatku obdobia Meidži, keď bol vybudovaný moderný prístav. Známe aj kúpeľmi (Hinagu onsen). Stavebné pamiatky: ruiny stredovekého hradu (nazývaný aj Mugišima, 16. stor., deštruovaný zemetrasením 1600; v jednej z jeho častí sa nachádza tradičná čajovňa Šohinken, založená 1688).

Jakušima

Jakušima, Yaku-shima — ostrov vo Východočínskom mori (Tichý oceán) 60 km južne od Kjúšu patriaci Japonsku, súčasť prefektúry Kagošima, najväčší ostrov v ostrovnej skupine Osumi; rozloha 505 km2, 13-tis. obyvateľov (2017). Celý ostrov (spolu s malým sopečným ostrovom Kučinoerabu-džima ležiacim 15 km západne) administratívne predstavuje mesto Jakušima. Je budovaný väčšinou granitmi, hornatý povrch, maximálna výška 1 935 m n. m. Rybolov. Dva prístavy, letisko. Lodné spojenie s Kjúšu. Vzhľadom na špecifické klimatické podmienky (vysoký úhrn zrážok, 4 000 – 10 000 mm ročne), dobre vyvinutú výškovú zonálnosť vegetácie a značnú izolovanosť od civilizácie sa na ostrove zachovala rôznorodá pôvodná vegetácia, o. i. chránené porasty japonského cédra, tzv. kryptomérie japonskej (Cryptomeria japonica). Jakušima je súčasťou národného parku Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, rozloha 548 km2), 1993 bolo jeho vnútrozemie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Jamagata

Jamagata, Yamagata — mesto v Japonsku v severnej časti ostrova Honšu, administratívne stredisko prefektúry Jamagata; 251-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), strojársky, kovoobrábací, papiernický, sklársky, drevospracujúci; umelecké remeslá (výrobky z laky). Obchodné stredisko oblasti chovu priadky morušovej. Cestný uzol, vysokorýchlostné železničné spojenie s Tokiom, letisko.

Jao

Jao, Yao — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka v aglomerácii Osaky; 267-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, textilný (najmä bavlnársky), strojársky, (výroba textilných strojov a i.), chemický (výroba farieb, tukov, lakov a pigmentov), potravinársky. Cestný a železničný uzol, letislo.

Japan

Japan — anglický a nemecký názov Japonska.

Japonské Alpy

Japonské Alpy, Nihon-Arupusu — pohorie v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu skladajúce sa z troch horských pásem (Hida, Kiso, Akaiši) tiahnucich sa v smere sever – juh, najvyšší vrch Kita-dake (súčasť štítu Širane-san v Akaiši), 3 192 m n. m. Formované počas alpínskeho geotektonického cyklu, budované najmä granitmi, pieskovcami a vápencami. Alpínsky reliéf. Značná seizmická a vulkanická činnosť. Svahy porastené bukovo-dubovými a ihličnatými lesmi. Turistická oblasť.

Japonské more

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km2 (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km2), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

Japonské ostrovy

Japonské ostrovy — súostrovie v Tichom oceáne pri vých. pobreží Ázie oblúkovito sa tiahnuce asi 2 500 km zo severu od ostrova Sachalin na juhozápad k juž. cípu Kórejského polostrova (zhruba medzi 30° až 46° sev. šírky a 129° až 146° vých. dĺžky). Tvorí okolo 98 % rozlohy Japonska. Skladá sa zo 4 veľkých (Honšu, Hokkaido, Kjúšu, Šikoku) a viacerých malých ostrovov a ostrovných skupín. Vymedzenie Japonských ostrovov je chápané nejednotne, v širšom ponímaní zahŕňajú i ostrov Sachalin na severe a súostrovie Rjúkju a ostrov Taiwan na juhozápade.

Jokkaiči

Jokkaiči, Yokkaichi — prístavné mesto v Japonsku na juhových. pobreží ostrova Honšu v zálive Ise (Tichý oceán) v prefektúre Mie; 310-tis. obyvateľov (2018). Priemysel keramický (výroba porcelánu banko), automobilový, elektrotechnický (výroba komponentov do počítačov), strojársky, petrochemický (rafinéria ropy), hutnícky, chemický, potravinársky (spracovanie čaju), cementársky, sklársky, textilný (bavlnársky). Obchodný prístav, cestná a železničná križovatka. Prímorské kúpeľné stredisko. Mesto sa vyvinulo z trhového miesta a v období Tokugawa (Edo) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica.

Jokohama

Jokohama, Yokohama — prístavné mesto v Japonsku na východnom pobreží ostrova Honšu v regióne Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia, administratívne stredisko prefektúry Kanagawa; 3,732 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto Japonska podľa počtu obyvateľov, 2018). Významné priemyselné, obchodné a finančné stredisko štátu. Priemysel hutnícky (výroba ocele), lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektronický, elektrotechnický, chemický, petrochemický, textilný, odevný, potravinársky. Hlavná železničná stanica v mestskej časti Niši patrí k najfrekventovanejším staniciam Japonska (2,260 mil. pasažierov denne, 2016). Najvýznamnejší prístav Japonska a jeden z najväčších prístavov sveta (realizuje sa cezeň tretina japonského exportu a importu).

Pôvodne málo významná rybárska obec ležiaca v blízkosti jednej z poštových staníc a malého prístavu Kanagawa. R. 1854 bola v Kanagawe medzi americkou vládou (zastúpenou M. C. Perrym) a Japonskom podpísaná zmluva, ktorá ukončila dovtedajšiu politiku izolácie Japonska a určila prvé dva otvorené prístavy (Šimoda na polostrove Izu a Hakodate na ostrove Hokkaido). R. 1859 sa otvoreným prístavom stala aj Kanagawa (bolo tam vybudované prekladisko tovaru určené na obchod so západom), ktorá sa stala hlavným centrom zahraničného obchodu a východiskom modernizácie celej krajiny (odtiaľ sa do Japonska začali šíriť prvky západnej kultúry, napr. po požiari 1862 bola väčšina nových stavieb navrhnutá v európskych štýloch, začali vychádzať prvé moderné japonské noviny). R. 1889 bola Kanagawa pripojená k Jokohame (dnes tvorí jej mestskú časť), ktorá dostala štatút mesta. Veľký rozvoj mesta na začiatku 20. stor. bol 1923 prerušený katastrofálnym zemetrasením (vyše 30-tis. mŕtvych), veľké škody utrpelo aj koncom 2. svetovej vojny, keď sa stalo terčom amerických náletov, pri ktorom zahynulo mnoho ľudí (29. 5. 1945 viac ako 8-tis.).

Stavebné pamiatky: v mestskej časti Kanazawa buddhistický chrám Šomjódži (založený 1260, záhrada založená 1320; zničené zemetrasením 1923, obnovené 1989) vybudovaný rodom Hódžóovcov, s knižnicou Kanazawa Bunko (založená na konci 13. stor., dnes súčasť múzea Kanazawa Bunko); v Jokohame množstvo mrakodrapov, napr. Jokohamská veža (Jokohama Randomáku Tavá; 1990 – 93, jedna z najvyšších stavieb v Japonsku), Jokohamská námorná veža (Jokohama Marin Tavá; 1961, zrekonštruovaná 2001), most ponad Tokijský záliv (1989, dĺžka 860 m). Viaceré múzeá a galérie, napr. Jokohamské múzeum umenia (založené 1989, budova z 1988, architekt K. Tange), Jokohamské múzeum hodvábu (sprístupnené 1906), mestské múzeum (neobaroková budova, 1904). Jokohamská štátna univerzita (založená 1949), Mestská univerzita (pôvodne obchodná a právnická akadémia založená 1882, od 1949 súčasný názov), Kanagawská univerzita (založená 1928).

Jokosuka

Jokosuka, Yokosuka — prístavné mesto v Japonsku na vých. pobreží ostrova Honšu na polostrove Miura v regióne Kantó v prefektúre Kanagawa, súčasť metropolitnej oblasti Tokia; 398-tis. obyvateľov (2018). Priemysel lodný, strojársky, automobilový (výroba automobilov Nissan), energetický (tepelná elektráreň), potravinársky (najmä spracovanie rýb), chemický, farmaceutický. Obchodný a rybársky (veľrybárska základňa) prístav.

V období Tokugawa (Edo) tam sídlil námorný úrad, ktorý kontroloval plavidlá pri plavbe do hlavného mesta Edo (dnes Tokio), 1866 boli v spolupráci s Francúzskom vybudované prvé moderné námorné doky, po 2. svetovej vojne základňa amerických námorných síl, v súčasnosti hlavná základňa japonského vojenského námorníctva. Viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum moderného umenia, 2007). Univerzita.

Kagošima

Kagošima, Kagoshima — prístavné mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Kjúšu v zálive Kagošima (Východočínske more) v blízkosti stratovulkánu Sakuradžima, administratívne stredisko prefektúry Kagošima; 613-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), potravinársky, chemický, lodný, porcelánový. Železničná križovatka, obchodný a rybársky prístav, letisko. Stredisko kozmického výskumu.

Vzhľadom na svoju polohu (zálivom chránený prístav) bola Kagošima už od stredoveku významným obchodným centrom bývalej provincie Sacuma. R. 1549 tam pôsobil jezuitský misionár František Xaverský. V období Tokugawa bola centrom moci rodu Šimazuovcov, ktorý ekonomicky ovládal aj susedné Rjúkjuské kráľovstvo. R. 1863 ju bombardovalo britské kráľovské loďstvo. R. 1877 sa stala centrom tzv. Sacumského povstania samurajov vedeného T. Saigóom, jednou z najvýznamnejších osobností reštaurácie Meidži. Od 1889 mesto.

Stavebné pamiatky: hrad (1601), verejný park Išibaši (koniec 19. stor., zachovaných niekoľko kamenných mostov). Múzeum reštaurácie Meidži.

Kakogawa

Kakogawa — prístavné mesto v Japonsku v juhozápadnej časti ostrova Honšu v prefektúre Hjógo v ústí rieky Kako do Vnútorného mora; 269-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, chemický, gumársky, textilný (vlnársky a hodvábnický), kožiarsky.

Miesto osídlené už v 5. stor., v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica s ubytovacími a inými službami i s prosperujúcim riečnym prístavom. Stavebné pamiatky: chrám Totasan Kakurin-dži (založený 589, komplex viacerých stavieb z rozličných období, k najvýznamnejším patrí Taišidó, 1112; hlavná ceremoniálna hala, 1397; zvonica 1407; brána Sanmon, 1672; a i.).

Kamaiši

Kamaiši, Kamaishi — mesto v Japonsku v severových. časti ostrova Honšu v prefektúre Iwate na pobreží Tichého oceána; 37-tis. obyvateľov (2012). Stredisko banskej oblasti (ťažba rúd železa). Hutnícky priemysel. Obchodný (vývoz rúd železa) a rybársky prístav. Pri zemetrasení 11. 3. 2011 silno zasiahnuté vlnou cunami.

Kamakura

Kamakura — mesto v Japonsku v strede vých. pobrežia ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa v zálive Sagami (Tichý oceán) asi 50 km juhozáp. od Tokia; 172-tis. obyvateľov (2010). Automobilový priemysel, lodenice. Turistické a rekreačné stredisko, prímorské letovisko. Stredisko vyznávačov buddhizmu a šintoizmu.

Vzniklo v 8. stor. a pre svoju strategicky výhodnú polohu sa zakrátko stalo dôležitým vojenským sídlom, 1192 – 1333 (v období Kamakura) aj sídlom vojenskej vlády, šógunátu. Od 13. stor. významné japonské buddhistické centrum založené podľa čínskeho vzoru, nachádzalo sa tam päť hlavných zen-buddhistických kláštorov. Koncom japonského stredoveku význam Kamakury upadol. Mesto si vďaka prítomnosti mnohých buddhistických kláštorov zachovalo až do súčasnosti historický charakter, väčšina stavieb však bola deštruovaná počas zemetrasenia 1923, súčasné stavby sú replikami pôvodných.

Stavebné pamiatky: najstaršie buddhistické chrámy Sugimotodera (podľa tradície založený 734, prestavaný v 12. – 14. stor.) a Hasedera (Kaikózan Jišóin Hasedera, založený 736).

Päť hlavných zen-buddhistických chrámov a kláštorov z obdobia Kamakura (1185, resp. 1192 – 1333) a Muromači (1338 – 1573) súborne označovaných gozan (päť vrchov): Kenčódži, dodnes významné zen-buddhistické centrum (súbor viacerých budov, nádvorí a brán, postavený 1251 – 53, znovuvybudovaný 1331, prestavovaný a upravovaný v 14. – 17. stor., reštaurovaný po 1923; záhrada založená v 1. pol. 14. stor., nachádza sa tam množstvo významných umeleckých diel), Engakudži (okolo 1278 – 82, prestavovaný v 13. – 14. stor., rekonštruovaný v 17. – 18. stor., 1923 zničený zemetrasením, súčasné stavby sú novodobou rekonštrukciou), Džómjódži (založený 1188, prestavaný v 18. stor.), Džufukudži (založený okolo 1200, neskôr prestavovaný) a Džóčidži (založený 1283, znovuvystavaný po 1923).

Buddhistický kláštor Kótokuin s monumentálnou bronzovou sochou sediaceho Buddhu Amidu (jap. daibucu; pôvodne z dreva, vysvätená 1243, okolo 1252 odliata z bronzu, jeden zo symbolov Japonska, pôvodne sa socha nachádzala v drevenej svätyni, ktorá bola zničená pri cunami koncom 15. stor.).

Buddhistické chrámy Kómjódži (založený okolo 1243, prestavaný v 15. – 17. stor., rekonštruovaný v 19. stor.), Ankokurondži (založený 1274), Zuisendži (založený 1327, rozšírený v 2. pol. 14. stor., kamenná záhrada založená v 14. stor.), Rjúkódži (založený 1337) a Ófuna Kannon (založený 1929, s monumentálnou betónovou sochou bódhisattvu Kannona).

Bývalý ženský buddhistický kláštor Tókeidži (založený 1285); zen-buddhistický chrám a kláštor Meigecuin (založený 1386).

Šintoistické svätyne Tacumi (podľa tradície založená 801, neskôr prestavovaná), Curugaoka Hačiman-gú (pôvodne vybudovaná 1063, do Kamakury prenesená 1180, prestavaná po požiari 1191 a neskôr; vedie k nej hlavná obchodná mestská ulica nazývaná Wakamija Ódži vybudovaná 1182, ktorá má takmer 2 km a je doplnená viacerými monumentálnymi bránami torii), Zeniarai Benzaiten Ugafuku (založená okolo 1185), Sasuke Inari (obdobie založenia neznáme) a Egara (založená 1104); súbor hrobiek v umelo vytesaných jaskyniach nazývaných jagura (12. – 14. stor.).

Univerzita (kamakurská ženská univerzita, založená 1943), viaceré múzeá (napr. Kamakurské múzeum národných pokladov, založené 1928; Múzeum literatúry, založené 1985, sídli vo vile z 1936), botanická záhrada a i.

Kanazawa

Kanazawa — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Honšu na pobrežnej nížine Japonského mora, administratívne stredisko prefektúry Išikawa; 453-tis. obyvateľov (2011). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), kovoobrábací, porcelánový; umelecké remeslá (výrobky z laky, výroba plátkového zlata a i.). Letisko. Turist. stredisko.

Od 16. stor. sídlo šľachtického rodu Maedovcov, ktorého zásluhou sa Kanazawa stala významným regionálnym strediskom (administratívne stredisko kniežatstva Kaga), vyvíjala sa ako hradné mesto okolo ich hradu (založený zač. 80. rokov 16. stor. na mieste buddhistického chrámu z 15. stor., ktorý v 17. – 19. stor. niekoľkokrát vyhorel, naposledy 1881). Do súčasnosti sa tam zachovalo tradičné delenie na štvrte (napr. samurajská štvrť Nagamači, štvrť chrámov Teramači, štvrť zábavy Higašijama) s malými uličkami okolo hradu, ktoré mali obrannú funkciu, i s viacerými zachovanými pôvodnými súkromnými obytnými drevenými domami.

Stavebné pamiatky: v areáli pôvodného hradu (od 1989 súčasť kampusu Kanazawskej univerzity) zbrojnica Sandžukken Nagaja (1858) a Išikawská brána pozostávajúca z dvoch prepojených barbakánov (1788); budova skladu Godžikken Nagaja a veža Cuzuki Jagura (2001 zrekonštruované do podoby z 1809).

V blízkosti areálu tradičná japonská záhrada Kenrokuen považovaná za jednu z troch najväčších a najslávnejších tradičných záhrad v Japonsku (založená v 17. stor., reštaurovaná po 1774, podľa nového návrhu prestavaná v 19. stor., 1874/75 otvorená pre verejnosť), ktorej súčasťou je aj vila Seisonkaku (1863), šintoistický chrám Ojama-džindža (založený 1599, prestavaný 1873 – 75), buddhistický chrám a kláštor Mjórju-dži (založený 1585, prestavaný v 17. stor.).

Na vrchu Utacu tri šintoistické svätyne (napr. Tojokuni-džindža, založená 1606, prestavaná 1908) a i.

Viaceré múzeá a galérie, napr. Múzeum umenia prefektúry Išikawa (založené 1959, významná zbierka japonského výtvarného umenia, zbierky rodu Maedovcov), Múzeum tradičných produktov a remesiel, Múzeum súčasného umenia. Viaceré univerzity, najväčšia Kanazawská univerzita (založená 1949).

Kasugai

Kasugai — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči sev. od Nagoje; 310-tis. obyvateľov (2012). Stredisko textilného priemyslu (najmä hodvábnického), ďalej celulózovo-papiernického a elektrotechnického priemysel. Vzniklo 1943 zlúčením niekoľkých obcí v dôsledku rýchlo sa rozvíjajúceho priemyslu. Satelitné mesto závislé od regionálneho centra Nagoja.

Kasumigaura

Kasumigaura — jazero v Japonsku vo vých. časti ostrova Honšu na nížine Kantó severových. od Tokia; dĺžka 16 km, šírka do 8 km, plocha 168 km2 (druhé najväčšie jazero Japonska), maximálna hĺbka 7,3 m. Do jazera vteká viac ako 30 riek (najväčšie Sakura a Naka), vyteká z neho rieka Tone. Je využívané rekreačne, na zavlažovanie, rybárčenie a rybolov.

Kašiwa

Kašiwa, Kashiwa — mesto v Japonsku v juhovýchv. časti ostrova Honšu v prefektúre Čiba vých. od Tokia; 404-tis. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky a textilný. Obchodné stredisko. Kašiwa má najmä obytnú funkciu (satelitné mesto) pre ľudí zamestnaných v Tokiu a Čibe. Vyvinulo sa v 17. stor. z poštovej prepriahacej stanice na významnej ceste medzi hlavným mestom Edo (dnešné Tokio) a kniežatstvom Mito. Od 1926 mesto, 2008 sa stalo štatutárnym mestom, t. j. sídlom s rozšírenými samosprávnymi právomocami. Viacero univerzít.

Kawagoe

Kawagoe — mesto v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó severozápadne od Tokia; 339-tis. obyvateľov (2012). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný (najmä bavlnársky), letecký, nábytkársky, potravinársky. Mesto plní funkciu železničného uzla. Je považované za jedno zo satelitných miest Tokia.

Vďaka svojej priaznivej polohe na sútoku riek Arakawa a Iruma bolo obývané už v období Heian (782 – 1181) rodom Kawagoe a tvorilo prirodzenú bránu do vtedajšej provincie Musašino. Prosperovalo najmä v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868), stalo sa kniežacím sídlom, ktorého centrum tvoril miestny hrad. Bolo obývané rodmi najvernejších vazalov šógunátu, fakticky bránilo prístup k mestu Edo (dnes Tokio) zo severu. Pre svoj obchodný a remeselný význam bolo nazývané aj Koedo (Malé Edo). Miestni vzdelaní samurajovia tam budovali systémy povrchových privádzačov, ktoré zásobovali pitnou vodou susedné mesto Edo s miliónom obyvateľov (akvadukty Tamagawa a Nobidome). Svoj význam si Kawagoe dokázalo udržať aj v ére Meidži (1868 – 1912), keď ako prvé získalo formálny štatút mesta (1889).

Stavebné pamiatky: drevená Zvonica času (Toki no kane) z 1. polovice 17. stor. (prestavaná koncom 19. stor.), hrad (1457), ulica Kurazukuri s tradičnou tokugawskou architektúrou. V meste sa nachádza vlastivedné múzeum.

Každoročne sa tu koná festival Kawagoe Hikawa, ktorého história siaha až do 17. storočia. Jeho súčasťou je prehliadka alegorických vozov. V roku 2016 bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Kawaguči

Kawaguči, Kawaguchi — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó na rieke Arakawa v aglomerácii Tokia v metropolitnej oblasti Tokia; 504-tis. obyvateľov (2012). Obchodné a priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky (zlievarne), elektrotechnický, textilný, potravinársky, jemnej mechaniky, začiatkom 20. stor. významné stredisko zbrojárskeho priemyslu.

Oblasť bola obývaná už v prehistorickom období džómon (8000 – 300 pred n. l.). Mesto vzniklo v období Edo (Tokugawa; 1603 – 1868) ako prepriahacia stanica na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Edo (dnešné Tokio) a Nikkó (cesta slúžila aj na každoročné štátne procesie z Eda do Nikkó do šintoistickej svätyne Tóšógú zasvätenej šógunovi Tokugawovi Iejasuovi). Jeho rozvoj súvisel s rozvojom spracovania kovov a s blízkosťou mesta Edo (spojené riekou Arakawa), ktoré podporovalo miestne remeslá (pod dohľadom šógunátu). Mesto bolo často postihnuté prírodnými katastrofami (záplavy, zemetrasenia) a mnohokrát bombardované pre vojenskú výrobu (odlievanie kanónov). Značná časť zlievarenských závodov zanikla v 60. rokoch 20. stor. Univerzita (založená 1972).

Kawasaki

Kawasaki — prístavné mesto v Japonsku v juhovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa na nížine Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia; 1,420 mil. obyvateľov (2012). Jedno z najvýznamnejších priemyselných stredísk krajiny. Významný hutnícky (hutníctvo železa) a petrochemický (ropná rafinéria) priemysel, ďalej priemysel chemický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov), lodný, cementársky, elektronický, elektrotechnický, potravinársky, sklársky, textilný a jemnej mechaniky. Významný obchodný prístav (dovoz koksu, rúd železa, ropy a i.). Kawasaki od Tokia oddeľuje rieka Tama, rozsiahla priemyselná oblasť mesta je vybudovaná pri Tokijskom zálive na pôde získanej jeho zasypaním. Na západe je súčasťou mesta pahorkatina Tama s mnohými rezidenčnými štvrťami pozdĺž trasy do Tokia.

Mesto sa stalo v 7. stor. súčasťou východnej provincie Musašino, v období Tokugawa (aj Edo, 1596 – 1867) dôležitá stanica na magistrále Tókaidó spájajúcej Edo (dnes Tokio) s Kjótom pozdĺž pobrežia Tichého oceána. Súbežne sa rozvíjala jeho poľnohospodárska produkcia ako satelitu mesta Edo (pestovanie a dodávanie ovocia a zeleniny). Rozvoj priemyslu, najmä hutnícky (výroba ocele), elektrotechnický a textilný (bavlnársky) nastal až v 19. stor., keď sa začali budovať veľké firmy (Fujitsu), súčasne sa mesto stalo významným dopravným uzlom. Počas 2. svetovej vojny bolo bombardované a jeho časť bola zničená.

Stavebné pamiatky: buddhistický chrám sekty šingon-šú Heiken-dži (nazývaný Kawasaki Daiši, 1128, zničený počas 2. svetovej vojny, 1964 zrekonštruovaný). Muzeá, galérie, skanzen (založený 1967).

Kii

Kii, Kii-sanchi — polostrov Japonska v juž. časti ostrova Honšu vybiehajúci do Filipínskeho mora medzi zálivom Ise na východe a Kiijským prielivom a prielivom Ósaka na západe; dĺžka okolo 130 km, šírka do 95 km. Budovaný druhohornými usadenými a treťohornými vyvretými horninami. Hornatý reliéf, najvyšší vrch Hakken, 1 915 m n. m. Územie s vysokým ročným úhrnom zrážok spôsobeným početnými tajfúnmi (počas roka viacero dní s úhrnom zrážok dosahujúcim takmer 940 mm). Hustá riečna sieť, vývery horúcich prameňov. Asi 75 % územia pokrývajú lesy. Významná turistická, rekreačná a liečebná oblasť.

V lesoch na Kii sa nachádzajú viaceré významné pútnicke pamiatky a svätyne, ktoré boli ako Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú dokladom unikátnej kultúrnej krajiny, v ktorej sa spájajú šintoistické a buddhistické tradície.

K najvýznamnejším z nich patria hora Jošino, na ktorej sa nachádzajú viaceré šintoistické svätyne, napr. svätyňa Jošino Mikumari (založená pravdepodobne 806, súčasne stavba zo začiatku 17. stor.) a svätyňa Kimpu (založená pravdepodobne v 10. stor.), chrám náboženskej viery šugendó (horské pustovníctvo) Kinpusendži (založený pravdepodobne v pol. 7. stor., niektoré stavby zo 14. stor., hlavná hala chrámu nazývaná Zaódó je považovaná za druhú najväčšiu drevenú stavbu v Japonsku), a hora Ómine, na ktorej sa nachádza šugendó svätyňa Óminesandži (založená v pol. 7. stor.), súbor svätýň Kumano Sanzan (napr. šintoistické svätyne Kumano Hongú Taiša, založená v 11. stor., prestavaná v 18. – 19. stor., 2000 tam vybudovali stĺpovú bránu torii, ktorá je najväčšou na svete, ďalej Kumano Hajatama Taiša a Kumano Nači Taiša), ktorej súčasťou sú aj buddhistické chrámy Seigantodži (založená vo 4. stor., súčasne stavby z 2. pol. 16. stor.) a Fudarakusandži (založená vo 4. stor.), vodopád Nači a prales Nači, svätyne na hore Kója, napr. buddhistický kláštorný komplex Kongó budži (založený 816, prestavaný v 16. – 19. stor.), buddhistický chrám Džison’in (založený 816) a viaceré šintoistické svätyne.

Do súboru pamiatok UNESCO patrí aj niekoľko pôvodne pútnických ciest a chodníkov, ktoré spolu tvoria sieť dlhú 307 km (napr. Kumano Kodó), spájajúcu posvätné miesta v regióne Kansai v prefektúrach Mie, Nara a Wakajama.

Kirjú

Kirjú, Kiryú — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Gumma v metropolitnej oblasti Tokia 100 km severozáp. od Tokia; 124-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný (najväčšie stredisko výroby hodvábu, najmä saténu a brokátu), chemický, potravinársky, kovoobrábací. Železničná križovatka.

Mesto známe výrobou hodvábu už v období Nara (8. stor.); textílie sú známe ako Kirjú ori. Výroba hodvábu (vrátane chovu priadky morušovej) prosperovala aj v období Tokugawa (Edo). V pol. 19. stor. sa Kirjú stalo jedným z prvých miest v Japonsku, v ktorom boli založené manufaktúry na výrobu hodvábu.