acetát celulózy → acetylcelulóza

acetylcelulóza [lat. + gr.], acetát celulózy — ester celulózy. Pripravuje sa esterifikáciou celulózy so zmesou acetanhydridu a kyseliny octovej katalyzovanou kyselinou sírovou. Vzniká triacetát celulózy; požadovaný stupeň acetylácie sa dosahuje jeho čiastočnou hydrolýzou. Acetylcelulóza sa používa na výrobu acetátových vláken, plastov, náterových látok, filmov a fólií na lamináciu obálok kníh a časopisov. Výhodou acetylcelulózy je malá horľavosť, čo bol v minulosti hlavný podnet na nahrádzanie celuloidu výrobkami z acetylcelulózy.

alcell — bezsírny spôsob výroby buničiny, pri ktorom sa drevné štiepky varia v 50-percentnom vodnom roztoku etanolu. Tento proces poskytuje okrem buničiny aj bezsírny lignínový preparát – alcell lignín.

alkalicelulóza [arab. + lat. + fr.] — derivát celulózy vznikajúci pôsobením vodných roztokov hydroxidov alkalických kovov na celulózu. Pri takomto spracovaní celulózy sa zvyšuje jej reaktivita a stupeň napučania v závislosti od druhu a koncentrácie hydroxidu. Väčšinou sa používa hydroxid sodný, pričom vzniká alkalicelulóza s rozličným obsahom alkálií. Pri skladovaní alkalicelulózy na vzduchu dochádza k štiepeniu glykozidových väzieb v celulózových reťazcoch a k vzniku nízkomolekulových fragmentov. Alkalicelulóza sa používa ako východisková látka na prípravu viacerých derivátov celulózy, napr. etylcelulózy a xantogenátu celulózy.

kartón [tal. > fr.] —

1. papierenský výrobok s plošnou hmotnosťou najčastejšie 250 – 400 g/m² vyrábaný z vysokokvalitnej buničiny (najmä bielenej a nebielenej sulfátovej buničiny) alebo z drevoviny. Jeho vlastnosti závisia od kvality použitej buničiny a drevoviny, od plniva i od počtu vrstiev, z ktorých je vyrobený, ako aj od druhu povrchovej úpravy. Bezdrevný kartón sa vyrába z buničiny obsahujúcej maximálne 5 % zdrevnatených vláken, lesklý prešpán s plošnou hmotnosťou 200 – 1 000 g/m² z bielej drevoviny (používa sa na knihárske účely, na výrobu hracích kariet). Veľké množstvo kartónu vyrobeného z hnedej drevoviny sa spotrebúva na výrobu obalov a lepenky (→ kartonáž). Podľa spôsobu vytvárania listu na papierenskom stroji sa rozoznávajú jednovrstvové a viacvrstvové kartóny (duplexové, triplexové), podľa povrchovej úpravy prirodzené a natierané kartóny (na umeleckú tlač). Dodatočným zlepovaním kartónových dráh vznikajú zlepované kartóny. Z hľadiska použitia v polygrafickom priemysle sa rozlišuje hĺbkotlačový, svetlotlačový, ofsetový, kriedový a i. kartón. Vo výtvarnom umení sa kartóny používajú ako podklad kresby, akvarelu a gvašu, po špeciálnej úprave (nanesenie povrchovej vrstvy alebo vrstiev) aj ako podložky maľby temperou alebo olejovými farbami. Výrobky s plošnou hmotnosťou 150 – 250 g/m² sa označujú ako polokartón alebo kartónový papier;

2. škatuľa alebo obalový materiál z kartónu;

3. väčšie samostatné balenie výrobkov v (papierovom alebo inom) obale, napr. kartón mlieka, kartón cigariet;

4. vo výtvarnom umení kresba, ktorá slúži ako vzor maľby (nástennej maľby, olejomaľby alebo tempery), vitráže, maľby na skle, mozaiky, sgrafita, gobelínu alebo tapisérie. Zhotovuje sa v tej istej veľkosti ako umelecké dielo a slúži ako jeho návrh (prípravné štádium konečnej realizácie diela), obvykle nemá dôkladne vypracované detaily (často je na ňom zachytený len základný kompozičný rozvrh diela) a pri tvorbe výsledného umeleckého diela sa prenáša na jeho podklad. Kresba, ktorá môže byť aj kolorovaná, má obyčajne lineárny charakter a jasné línie, čo umožnuje jej lepší prenos.

V maľbe sa používajú dve základné metódy prenosu. Pri prvej metóde sa zadná strana kartónu pokryje súvislou vrstvou grafitu, následne sa kartón priloží k podkladu a línie kresby na ňom sa obtiahnu rydlom, čím sa kresba prenesie na podklad. Pri druhom spôsobe sa hlavné kresbové línie kompozície na kartón perforujú ihlou, rydlom alebo ozubeným kolieskom a perforovaná kresba sa následne pokryje jemnou vrstvou najčastejšie grafitového prášku, ktorého vtláčaním cez perforáciu sa kresba prenesie na podklad. Po odstránení kartónu zostane na povrchu podkladu séria bodov, ktoré sa spájajú do výslednej kresby. Pri tomto spôsobe sa medzi kartón a podklad spravidla vkladal ešte čistý list papiera (tzv. náhradný kartón, taliansky spolvero). Po perforácii sa vrstvou prášku pokryl iba náhradný kartón, aby sa originálny kartón nepoškodil a mohol sa viackrát použiť.

Kartón používali od obdobia raného stredoveku najmä na reprodukovanie dekoratívnych motívov iluminátori, remeselníci v textilných dielňach a tvorcovia vitráží a sklomalieb. V maliarstve je jeho používanie doložené v 2. pol. 14. stor. K prvým umelcom, ktorí kartón aplikovali aj na figurálne kompozície, patril Piero della Francesca. Od konca 15. stor. sa používanie kartónu rozšírilo v maliarskych dielňach. Vo veľkých dielňach kartón vytvárali špecializovaní remeselníci (kartonieri) alebo tovariši podľa majstrovej kresby, zvyčajne boli kvôli uľahčeniu práce s nimi rozrezávané na menšie diely. Kartóny, ktoré vytvorili významní renesanční umelci, boli mimoriadne cenené a kopírované už v období svojho vzniku, napr. kartón fresiek v Salla della Signoria v Palazzo Vecchio vo Florencii vytvorené 1504 – 05 Michelangelom Buonarrotim a Leonardom da Vinci (kartón ani fresky sa nezachovali, známe sú len z kópií). Väčšina renesančných kartónov sa vzhľadom na ich časté kopírovanie nezachovala. V technike fresky sa kartóny kombinovali s lineárnou podkladovou kresbou nanášanou priamo na omietku. Pri tvorbe gobelínov tkáči obvykle používali plnofarebné kartóny vytvárané umelcami. K najvýznamnejším príkladom patrí kolekcia pôvodne 10 kartónov (zachovalo sa len 7), ktoré okolo 1514 – 17 namaľoval Raffael ako návrhy na gobelíny do Sixtínskej kaplnky vo Vatikánskom paláci v Ríme. Význam používania kartónov poklesol v období baroka.

Klasonov lignín — množstvo zvyškového lignínu obsiahnutého v buničine vyrobenej delignifikáciou dreva. Stanovuje sa vo vzorke buničiny ako nerozpustný podiel po dvojstupňovej hydrolýze kyselinou sírovou (v prvom stupni sa pôsobí 72 %, v druhom stupni 3 % kyselinou sírovou pri vyššej teplote). Nazvaný podľa švédskeho chemika Johana Petra Klasona (*1848, †1937), ktorý túto metódu stanovenia zaviedol.

kopírovací papier —

1. multifunkčný kancelársky papier primárne určený na kopírovanie a na tlač v kopírovacích strojoch. Je nenatieraný, jeho plošná hmotnosť je 80 – 90 g/m² a obsah plniva na báze zrážaného alebo mikromletého uhličitanu vápenatého okolo 25 %. Vyrába sa z primárnych vláken vyprodukovaných sulfátovým varným postupom z lignocelulózových surovín a (alebo) zo sekundárnych (recyklovaných) vláken zo zberového papiera, a to vo forme hárkov (používa sa v kanceláriách) a kotúčov (na digitálnu tlač variabilných údajov, úpravu úradných a obchodných listov, personifikáciu obchodných listov z dodanej databázy a pod.). Vyznačuje sa výbornou formáciou (rovnomerným rozložením hmoty v papieri) a tuhosťou, ako aj zvýšenou elektrickou vodivosťou zamedzujúcou vznik statickej energie pri obojstrannej tlači v kopírovacích strojoch pracujúcich na princípe elektrofotografie. Zvýšená kvalita obrazu tlačeného na kopírovací papier v laserových kopírovacích strojoch sa dosahuje zlepšením hladkosti papiera a použitím tonerov s menšími časticami;

2. uhľový kopírovací papier, uhľový papier — jednostranne natieraný papier, ktorého povrch je pokrytý vrstvou suchého atramentu alebo vrstvou pigmentového náteru na báze sadzí viazaných voskom. Používa sa na zhotovenie jednej alebo viacerých kópií dokumentu zároveň s vytvorením jeho originálu pri použití písacieho stroja, ceruzky alebo guľôčkového pera; vkladá sa medzi listy kancelárskeho papiera, pričom na vrchný list sa píše a týmto tlakom sa náterová vrstva prenáša (odtláča) na podložený list papiera. S rozvojom počítačovej a tlačovej techniky došlo k poklesu využívania písacích strojov i zhotovovania kópií pomocou uhľového kopírovacieho papiera. Vynašiel ho začiatkom 19. stor. taliansky vynálezca Pellegrino Turri, prvý patent na jeho výrobu získal v roku 1806 anglický vynálezca Ralph Wedgwood (*1766, †1837). V súčasnosti sa jeho výrobe venuje iba niekoľko malých spoločností v Kanade, USA a Spojenom kráľovstve.

kôra — vrchná tvrdšia alebo hrubšia vrstva pokrývajúca niečo (kôra rastlín, plodov, zemská kôra, mozgová kôra, ľadová kôra a pod.);

1. bot. cortex — všeobecný termín na označenie vonkajších pletív stonky alebo koreňa rastlín nachádzajúcich sa medzi povrchom rastliny a cievnymi zväzkami. Kôra má predovšetkým ochrannú funkciu. Rozlišuje sa prvotná, primárna kôra a druhotná kôra periderm. Prvotná kôra vzniká činnosťou prvotného delivého pletiva, periblému (→ meristematické pletivá). Tvorí ju parenchymatické pletivo (→ parenchým) bohaté na chlorofyl, vypĺňajúce priestor medzi pokožkou a cievnymi zväzkami. Druhotná kôra vzniká pri druhotnom (sekundárnom) hrubnutí stonky a nahrádza odumretú pokožku. Vzniká činnosťou druhotného delivého pletiva, felogénu, ktoré sa zakladá v primárnej kôre a produkuje smerom dovnútra stonky zelenú kôru (feloderm) a smerom von ochranné pletivo felém, ktoré býva často skorkovatené (→ korok). Činnosť prvotného felogénu časom zaniká a felogén odumiera, pri viacročných rastlinách sa však vytvorí vždy nový, následný felogén, ktorého činnosťou sa tvoria ďalšie vrstvy druhotnej kôry. Druhotná kôra je spolu s odumretými vrstvami lyka (floému) súčasťou borky;

2. drev. povrchová vrstva stonky drevín (borka) predstavujúca 10 – 20 % objemu kmeňa a až 35 % objemu celého stromu. Má ochrannú funkciu a pri jednotlivých drevinách charakteristickú štruktúru (vzhľad). Kôra má v porovnaní s drevom vyšší obsah extraktívnych látok (20 – 35 %) a lignínu (45 – 53 %). Získava sa ako vedľajší odpadový produkt pri spracovaní dreva (pri odkôrňovaní). Využíva sa ako zdroj tepla (na spaľovanie) a je dôležitou surovinou na výrobu lepidiel na báze kondenzovaných tanínov, ktoré sa používajú pri výrobe preglejok a drevovláknitých dosiek, kde môžu nahradiť až 70 % fenolformaldehydových lepidiel. Extrakty z kôry s vysokým obsahom kondenzovaných tanínov sa aplikujú pri ochrane stromov ako inhibítory hubových ochorení. Niektoré taníny z kôry majú dezinfekčné a protirakovinové vlastnosti, inhibujú tvorbu adrenalínu, a preto sa využívajú vo farmácii a v medicíne. Pre vysoký obsah trieslovín sa kôra v minulosti využívala na výrobu triesla na činenie koží. V súčasnosti sa hojne využíva na dekoračné účely a na mulčovanie.

kraft postup — sulfátový postup delignifikácie dreva.