benzyl, C₆H₅CH₂– — jednoväzbová skupina formálne odvodená od toluénu odtrhnutím atómu vodíka zo skupiny CH₃.

benzoylchlorid [arab. + gr.], chlorid kyseliny benzoovej, C₆H₅-COCl — bezfarebná ostro páchnuca kvapalina, teplota varu 197,2 °C. Vyrába sa z kyseliny benzoovej a chloridu fosforečného PCl₅. Používa sa na zavádzanie benzoylovej skupiny do molekuly alkoholov, amínov a pod. Pre vysokú reaktivitu je vyhľadávaným medziproduktom v organickej syntéze.

benzoín, C₆H₅-CH(OH)CO-C₆H₅ — organická zlúčenina, acyloín; biela kryštalická látka, teplota topenia 133,7 °C. Vyrába sa z benzaldehydu za katalýzy kyanidmi alkalických kovov. Používa sa ako činidlo pri luminiscenčnom stanovení zinku, ako fotosenzibilizátor pri tvrdnutí polyéterových lakov a v organickej syntéze.

benzoyl [arab.] — jednoväzbová skupina C₆H₅C(O)– odvodená od kyseliny benzoovej (→ acyl).

benzotriazol [arab. + gr.] — heterocyklická aromatická zlúčenina; biela kryštalická látka, teplota topenia 98 – 99 °C. Vyrába sa pôsobením kyseliny dusitej na o-fenyléndiamín. Používa sa vo fotografii a v poslednom čase vo zvýšenej miere aj v organickej syntéze.

benzotiazol [arab. + gr.] — heterocyklická aromatická zlúčenina, žltá kvapalina nepríjemného zápachu, teplota varu 231 °C (teplota tuhnutia 2 °C). Vyrába sa z o-sulfanylanilínu a formaldehydu alebo z kyseliny mravčej. Priemyselne sú dôležité niektoré deriváty benzotiazolu, ktoré sa používajú ako urýchľovače vulkanizácie (→ kaptax).

alkalidy — chemické zlúčeniny, v ktorých je alkalický kov prítomný ako anión, teda nesie záporný náboj. Známe sú alkalidy sodíka, draslíka, rubídia a cézia, ktoré vytvárajú zlatožlté platničky. Pripravujú sa pridávaním alkalického kovu do roztoku crown-éterov alebo kryptandov v tetrahydrofuráne. Vo vnútornej dutine crown-éteru, či kryptandu, je solvatovaný katión alkalického kovu a mimo dutiny je príslušný anión alkalického kovu, napr. [Na(2,2,2-krypt)]⁺Na^–. Pôvodne sa predpokladalo, že alkalidy by sa mohli použiť ako supravodivé materiály, zistilo sa však, že teplom sa rozkladajú (štiepi sa inak stabilná väzba C–O v crown-éteroch).

antiaromatické uhľovodíky → aromatické zlúčeniny

arény [lat.] → aromatické zlúčeniny

anizol [gr.], metoxybenzén, fenyl(metyl)éter, CH₃OC₆H₅ — bezfarebná kvapalina príjemnej vône, s vysokou teplotou varu (154 °C), nerozpustná vo vode, rozpustná v etanole. Vyrába sa reakciou fenolu s dimetylsulfátom v prítomnosti zásady. Používa sa pri výrobe parfumov a liečiv, ako aj v organickej syntéze.

kovovo-organické štruktúry, angl. metal-organic frameworks, MOF — kryštalické látky pozostávajúce z iónov kovov (Zn²⁺, Cu²⁺, Mn²⁺, Mn⁴⁺) alebo ich zhlukov pospájaných rigidnými molekulami organických zlúčenín, ktorými sú najčastejšie di- alebo trikarboxylové kyseliny (kyselina šťaveľová, ftalová a citrónová), hydroxyderiváty aromatických zlúčenín, heterocyklické diazíny alebo triazíny a pod. Pripravujú sa pomalou kryštalizáciou z horúceho roztoku solí kovov s organickými zlúčeninami (tzv. solvotermická metóda) alebo mletím octanov kovov s organickými zlúčeninami v guľových mlynoch, priemyselne sa vyrábajú elektrochemickými metódami.

MOF majú dvoj- alebo trojrozmernú štruktúru s dutinami, ktorých veľkosť sa dá regulovať spôsobom prípravy. Sú schopné viazať a reverzibilne uvoľňovať plyny (oxid uhličitý, oxid dusnatý) a možno ich reverzibilne hydratovať a dehydratovať. Využívajú sa na separáciu, a najmä na uskladňovanie plynov, špeciálne metánu a vodíka. V kovovej fľaši naplnenej MOF sa dá uskladniť väčšie množstvo molekulového vodíka ako v rovnakej fľaši bez náplne pod tlakom, pričom skladovanie je oveľa bezpečnejšie. Zavedením objemných ligandov sa zvyšuje poréznosť MOF tak, že aktívny povrch je až 6,24 m²/g, čo umožňuje uskladniť až 2,40 cm³ plynu (oxidu uhličitého alebo vodíka) v 1 g látky. MOF sa využívajú ako heterogénne katalyzátory v chemickej syntéze. Modifikáciou chirálnymi ligandmi alebo ich komplexmi možno pripraviť chirálne MOF, ktoré sa používajú v asymetrickej syntéze. Keďže MOF obsahujú iba netoxické kovy a sú biodegradovateľné, nanočastice MOF nachádzajú uplatnenie v biológii a medicíne (napr. pri intravenóznej aplikácii niektorých liečiv). Špeciálne pripravené nanočastice MOF obsahujúce ióny Ga³⁺ sa využívajú v medicínskej diagnostike pomocou spektrometrie jadrovej magnetickej rezonancie. MOF sa používajú na uskladňovanie plynného paliva (metánu) kamiónov, v elektrotechnike na skladovanie toxických plynov (AsH₃, PH₃, BF₃) a po naadsorbovaní metylcyklopropánu aj na zastavenie dozrievania ovocia v skladoch. Podobné využitie ako MOF majú aj kovalentné organické štruktúry.

kovalentné organické štruktúry, angl. covalent organic frameworks, COF — kryštalické organické látky s pórovitou štruktúrou objavené v roku 2005. Pripravujú sa reakciou vhodne funkcionalizovaných organických zlúčenín, napr. autokondenzáciou benzéndiborónových kyselín (COF-1 a i.), reakciou benzéndiborónových kyselín s (poly)aromatickými pyrokatecholmi (COF-5, Pc-PBBA COF a i.) a cyklotrimerizáciou aromatických nitrilov. Vyznačujú sa pravidelným tvarom pórov (dutín), nízkou hustotou a veľkým povrchom. Ich vlastnosti sa môžu modifikovať funkčnými skupinami organických molekúl, ktoré sú stavebnými blokmi týchto štruktúr. Potenciálne sa dajú využívať na skladovanie plynov (najmä vodíka, oxidu uhličitého a amoniaku), ako ligandy v organických reakciách katalyzovaných prechodnými kovmi, ale aj vo fotoelektronike.

aldehydy [arab. + gr.] — organické zlúčeniny, ktoré patria medzi karbonylové zlúčeniny a v ktorých molekule sa nachádza skupina . Podľa toho, na aký skelet sa skupina –CHO viaže, sa rozoznávajú alifatické, aromatické, príp. aj heterocyklické aldehydy. Ak sa aldehydová skupina viaže na uhlík dvojitej alebo trojitej väzby, ide o α,β-nenasýtené aldehydy. Kým najjednoduchší aldehyd – formaldehyd (metanál) HCHO je plyn, ďalšie alifatické aldehydy sú kvapaliny štipľavého zápachu. Vyššie aldehydy (C₈ – C₁₄) majú príjemnú vôňu, preto sa používajú ako vonné látky pri výrobe parfumov (napr. dodekanál je hlavnou zložkou svetoznámeho parfumu Chanel N^o 5), v kozmetike i ako aditíva do potravín. Aldehydy sú vo všeobecnosti veľmi reaktívne, aromatické aldehydy menej ako alifatické aldehydy; typické sú pre ne nukleofilné adičné a kondenzačné reakcie. Reagujú s nukleofilnými činidlami, ako sú napr. Grignardove činidlá, kyanovodík (Streckerova syntéza, kyánhydrínová syntéza), tioly (vznikajú tioacetály) a za kyslej katalýzy aj s alkoholmi (vznikajú acetály). S dusíkatými nukleofilmi (amíny, hydroxylamíny, hydrazíny a pod.) a s C-nukleofilmi poskytujú aj kondenzačné reakcie (Claisenova-Schmidtova reakcia, Perkinova reakcia , Knoevenagelova reakcia, aldolová kondenzácia a pod.). Oxidáciou aldehydov vznikajú karboxylové kyseliny. Aldehydy sa oxidujú aj slabými oxidačnými činidlami (aj vzdušným kyslíkom), čo sa využíva na kvalitatívny dôkaz aldehydovej skupiny Fehlingovým činidlom alebo Tollensovým činidlom. Redukciou aldehydov s hydridmi, napr. s LiAlH₄ a NaBH₄, alebo katalytickou hydrogenáciou vznikajú primárne alkoholy. Redukciou amalgámom zinku ZnHg_x v prostredí kyseliny chlorovodíkovej vznikajú príslušné uhľovodíky (Clemmensenova redukcia). Nižšie aldehydy (formaldehyd, acetaldehyd) ľahko polymerizujú (paraformaldehyd, metaldehyd). Aldehydy sú významnými medziproduktmi organických syntéz. Používajú sa pri výrobe polymérov, pesticídov, výbušnín, liečiv, vonných látok a i. Viaceré aldehydy sa vyskytujú ako prírodné látky, napr. cinamaldehyd (škoricový aldehyd), vanilín, citrál a retinal (oxidovaná forma vitamínu A).

ketóny [gr.] — organické zlúčeniny, ktoré patria medzi karbonylové zlúčeniny, so všeobecným vzorcom R¹–CO–R², v ktorom sú na karbonylovú skupinu C=O naviazané alkylové (→ alkyl) alebo arylové (→ aryl) skupiny; uhlíkový atóm karbonylovej skupiny môže byť aj súčasťou kruhu (→ cyklohexanón). Najjednoduchší ketón je acetón. Organické zlúčeniny, ktoré majú v molekule dve karbonylové skupiny, sa nazývajú diketóny; najbežnejšie sú 1,2-diketóny (butándión CH₃–CO–CO–CH₃) a 1,3-diketóny (acetylacetón CH₃–CO–CH₂–CO–CH₃, dimedón; → 1,3-dikarbonylové zlúčeniny). Významnou skupinou nenasýtených cyklických diketónov sú chinóny. Nižšie alifatické ketóny (C₃ – C₁₁) sú bezfarebné kvapaliny charakteristického zápachu, vyššie ketóny tuhé látky väčšinou príjemnej vône.

Ketóny sa oxidujú silnými oxidačnými činidlami (napr. manganistanom draselným KMnO₄) na kyseliny, pričom sa štiepi jedna z väzieb medzi uhlíkom karbonylovej skupiny a susediacim uhlíkom. Peroxovými kyselinami sa ketóny oxidujú na estery, cyklické ketóny na laktóny (Baeyerova-Villigerova reakcia). Redukujú sa hydridmi (napr. NaH, NaBH₄, LiAlH₄) alebo vodíkom za katalýzy prechodnými kovmi na sekundárne alkoholy. Redukciou amalgámom zinku ZnHg_x v prostredí kyseliny chlorovodíkovej vznikajú príslušné uhľovodíky (Clemmensenova redukcia). Ketóny sú vo všeobecnosti menej reaktívne ako aldehydy. Sú pre ne typické reakcie s nukleofilmi (nukleofilné adície) a kondenzácie. Na karbonylovú skupinu je možné adovať organokovové zlúčeniny, napr. Grignardove činidlá, tioly (vznikajú tioketály). Metylketóny a cyklické ketóny reagujú za kyslej katalýzy aj s alkoholmi (vznikajú ketály; → acetály). Adíciou kyanovodíka vznikajú kyanhydríny (→ kyanhydrínová syntéza), a ak je prítomný aj amoniak, prebieha Streckerova syntéza, významná reakcia pri syntéze α-aminokyselín. Po adícii dusíkatých nukleofilov (amíny, hydroxylamíny, hydrazíny a pod.) dochádza zvyčajne k eliminácii vody a vznikajú Schiffove bázy (→ imíny), oxímy, resp. hydrazóny.

V molekulách ketónov, ktoré majú na atóme uhlíka vedľa karbonylovej skupiny atóm vodíka, je možná enolizácia. Príslušné enoly, resp. enolátové anióny, sú schopné reagovať s elektrofilnými činidlami (napr. s halogénmi vznikajú α-halogénketóny). Ak je elektrofilom ďalšia molekula karbonylovej zlúčeniny, prebieha aldolová reakcia (→ aldolová kondenzácia). Reakciou ketónov, ktoré majú na atóme uhlíka vedľa karbonylovej skupiny atóm vodíka, so sekundárnymi amínmi vznikajú enamíny. Reakciou ketónov so zmesou sekundárnych amínov a formaldehydu sa pripravujú ich aminometylderiváty (→ Mannichova reakcia).

Jednoduché ketóny (acetón, butanón) sa používajú ako rozpúšťadlá, iné (napr. butenón, acetofenón, cyklohexanón) sú významné medziprodukty v chemickom priemysle. Viaceré ketóny sa vyskytujú ako prírodné látky, napr. terpény (→ gáfor), feromóny, steroidné hormóny a vonné látky.

enolizácia [gr.] — výmena vodíka medzi oxo- a enolformou karbonylovej zlúčeniny vedúca do ustálenia rýchlej dynamickej rovnováhy; druh prototropie a tautomérie. Enolizácia sa zvyčajne katalyzuje kyselinou alebo komplexmi prechodných kovov, najmä ródia. Posunutie rovnováhy v prospech oxo- alebo enolformy závisí od štruktúry karbonylovej zlúčeniny a od vlastností použitého rozpúšťadla. Oxoforma je zvyčajne termodynamicky stabilnejšia ako k nej prislúchajúca enolforma.

karbonylové zlúčeniny — organické zlúčeniny, v ktorých molekule sa nachádza karbonylová skupina –CO– (→ karbonyl); všeobecný vzorec R¹–CO–R², kde R je substituent. Patria k nim aldehydy (aspoň jeden zo substituentov R¹ a R² je atóm vodíka, druhý je alkyl alebo aryl) a ketóny (obidva substituenty sú alkyly alebo aryly). Ak sa na atóme uhlíka susediacom s karbonylovou skupinou nachádza atóm vodíka, je možná enolizácia (oxo-enolová tautoméria). Karbonylové zlúčeniny sú reaktívne, chemické reakcie prebiehajú jednak na uhlíku karbonylovej skupiny –CO– (najmä adičné nukleofilné reakcie; → adícia), jednak na atóme uhlíka susediacom s karbonylovou skupinou (α uhlík) a obsahujúcom kyslý atóm vodíka, ktorý sa dá pomocou zásady odštiepiť, čím vzniká anión (nukleofil), ktorý môže reagovať s elektrofilnými časticami, ako sú napr. molekuly halogénov, ale aj karbonylová skupina druhej molekuly karbonylovej zlúčeniny (→ aldolová kondenzácia). Ak sa niektorý zo substituentov R¹ a R² viaže s karbonylovým uhlíkom iným ako uhlíkovým atómom, ide o funkčné deriváty karboxylových kyselín (estery kyselín, amidy kyselín a pod.). Špecifickým prípadom karbonylových zlúčenín sú ketény, v ktorých je karbonylová skupina –CO– viazaná so susedným uhlíkom dvojitou väzbou.

ekvatoriálna väzba — chem. väzba, ktorá je v stoličkovej forme cyklohexánu (alebo jeho heterocyklických analógov) rovnobežná s rovinou tvorenou štyrmi atómami uhlíka v centrálnej časti stoličky alebo zviera s touto rovinou ostrý uhol. Všeobecnejšie je to väzba zvierajúca ostrý uhol s rovinou, v ktorej sa nachádza väčšina atómov tvoriacich cyklus.

biokoloidy [gr.] — disperzné roztoky organických látok, ktoré sú súčasťou živých organizmov, napr. bielkovinové biokoloidy.

fenantrén [umelé slovo], C₁₄H₁₀ — aromatický uhľovodík s kondenzovanými benzénovými jadrami, izomérny s antracénom. Biela kryštalická látka nerozpustná vo vode, rozpustná v éteri, benzéne, acetóne a chloroforme; teplota topenia 98 – 100 °C. Roztoky fenantrénu vykazujú modrú fluorescenciu. Fenantrén sa nachádza v čiernouhoľnom dechte, z ktorého sa aj získava. Pripravuje sa reakciou stilbénu alebo vinylnaftalénu s maleínanhydridom. Využíva sa ako medziprodukt v organickej syntéze i ako stabilizátor výbušnín.

konfigurácia [lat.] — priestorové rozmiestnenie (rozloženie) predmetov (napr. konfigurácia planét); zostava, zoskupenie (→ konfigurácia počítača);

1. chem. a) → elektrónová konfigurácia; b) opis štruktúry molekúl, ktorý pri ich rovnakej konštitúcii odlíši také priestorové usporiadania, ktoré sa nemôžu navzájom zmeniť bez prerušenia chemickej väzby. Nezahŕňa rozdiely v priestorovom usporiadaní vznikajúce otáčaním častí molekuly okolo jednoduchých väzieb (→ konformácia). Zlúčeniny s rovnakou konštitúciou, ale s odlišnou konfiguráciou sú stereoizoméry. V minulosti sa konfigurácia viacerých zlúčenín vzťahovala na štandardnú zlúčeninu, ktorej bola len hypoteticky priradená určitá konfigurácia. Napr. E. Fischer koncom 19. stor. zvolil ako štandard pravotočivý glyceraldehyd, ktorému prisúdil usporiadanie ᴅ (pri znázornení Fischerovou projekciou je skupina OH napravo od centrálneho atómu uhlíka). Sledom chemických reakcií z neho pripravil iné zlúčeniny, ktorým potom priradil rovnaké priestorové usporiadanie. Takto určená konfigurácia sa označuje ako relatívna konfigurácia. Exaktne určené, skutočné usporiadanie molekuly sa nazýva absolútna konfigurácia. Ako prvý určil absolútnu konfiguráciu molekuly v roku 1951 holandský chemik Johannes Martin Bijvoet (*1892, †1980), ktorý na zistenie absolútnej konfigurácie vínanu sodno-rubídneho využil metódu röntgenovej difrakčnej analýzy. V súčasnosti sa okrem röntgenovej difrakčnej analýzy používajú na určenie absolútnej konfigurácie aj metódy optickej rotačnej disperzie a kruhového dichroizmu, ako aj špeciálne metódy jadrovej magnetickej rezonancie;

2. mat. konečná množina bodov, priamok a rovín v projektívnom priestore s pevne zvolenými incidenčnými vzťahmi (→ incidencia, význam 2). Rovinná konfigurácia obsahuje len body a priamky s incidenčnými vzťahmi v projektívnej rovine. Príkladom je úplný štvorroh v projektívnej rovine.

bicyklické zlúčeniny — organické zlúčeniny obsahujúce v molekule dva cykly, ktoré môžu mať spoločný jeden (→ spirocyklické zlúčeniny), príp. dva a viac atómov uhlíka (mostíkové bicyklické zlúčeniny). Spoločné atómy sú spojené mostíkom vytvoreným väzbou (bicyklické zlúčeniny s kondenzovanými kruhmi), atómom alebo skupinou atómov. Ich názvy sa tvoria z názvu acyklického uhľovodíka s rovnakým počtom atómov uhlíka a predpony bicyklo-, počet atómov uhlíka v mostíkoch sa vyjadruje v názve zlúčeniny číslom v hranatých zátvorkách, napr. bicyklo[1.1.0]bután (najmenší takýto uhľovodík), bicyklo[2.2.1]nonán (norkarán), bicyklo[4.4.0]dekán (dekalín).

benzo[a]pyrén [arab. + gr.], benzpyrén — pentacyklický aromatický uhľovodík. Tvorí žlté ihličkovité vo vode nerozpustné kryštály s teplotou topenia 179 °C. V malých množstvách vzniká pri tlení alebo pri nedokonalom spaľovaní organických látok. V kondenzátoch z cigaretového dymu je asi 0,001 % benzo[a]pyrénu, v dyme pri spaľovaní kamenného uhlia až do 0,8 %. Patrí k najsilnejším karcinogénom. Pri dlhodobom vdychovaní môže spôsobiť rakovinu.

axiálna väzba — chem. väzba, ktorá je v stoličkovej forme cyklohexánu alebo jeho heterocyklických analógov kolmá na rovinu určenú štyrmi atómami uhlíka v centrálnej časti stoličky, t. j. je rovnobežná s trojnásobnou osou symetrie.

benzaldehyd [arab. + gr.], benzénkarbaldehyd, C₆H₅CHO — bezfarebná, vo vode málo rozpustná kvapalina s výraznou horkomandľovou vôňou, teplota varu 179 °C. Státím na vzduchu a na svetle žltne a oxiduje sa na kyselinu benzoovú C₆H₅COOH. Je súčasťou glykozidu amygdalínu nachádzajúceho sa v horkých mandliach. Vyrába sa hydrolýzou benzalchloridu C₆H₅CHCl₂ alebo oxidáciou toluénu. Používa sa pri výrobe parfumov i ako medziprodukt pri výrobu farbív a kyseliny škoricovej.

alkény [arab.], olefíny — nenasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca C_nH_2n obsahujúce v molekule jednu dvojitú väzbu C=C; môžu byť nerozvetvené alebo rozvetvené. Uhľovodíky s dvoma dvojitými väzbami sa nazývajú diény, s troma triény atď. Cyklické uhľovodíky s dvojitou väzbou v cykle sa nazývajú cykloalkény. Alkény podobne ako alkány tvoria homologický rad; začína sa eténom CH₂=CH₂. Ich názvy sa odvodzujú od názvov príslušných alkánov nahradením prípony -án príponou -én.

Pre alkény je typická polohová izoméria vyplývajúca zo skutočnosti, že dvojitá väzba môže byť na rôznom mieste reťazca a jej poloha sa označuje v názve lokantom pred morfémou -én. Napr. uhľovodík C₄H₈ existuje ako but-1-én CH₂=CHCH₂CH₃, but-2-én CH₃CH=CHCH₃ a 2-metylpropén (CH₃)₂C=CH₂. Aj sám but-2-én je zmes 2 stereoizomérov (cis a trans, resp. E a Z) líšiacich sa usporiadaním substituentov na dvojitej väzbe (geometrická izoméria), pričom trans, resp. E izomér je stabilnejší (→ izoméry).

Nižšie alkény (C₂ – C₄) sú plyny, vyššie alkény kvapaliny až tuhé látky. Alkény majú nižšie teploty varu ako príslušné alkány, podobne teplota varu rastie s rastúcou dĺžkou reťazca. Sú veľmi reaktívne, vstupujú do rôznych adičných reakcií (ozonolýza, hydrogenácia, hydratácia, halogenácia ap.) a ľahko sa polymerizujú. Mnohé z alkénov sa vyskytujú v rope, z ktorej sa aj získavajú priamou destiláciou alebo krakovaním. Používajú sa ako suroviny na výrobu polymérov (etén, propén, styrén), 1-alkény aj ako medziprodukty pri výrobe povrchovo aktívnych látok. Triviálny názov olefíny pochádza z francúzskeho gas olefiant.

ambidentné anióny — anióny, v ktorých sa na dvoch rôznych atómoch nachádza voľný elektrónový pár. Takéto atómy môžu byť spojené buď priamo (), alebo vodivo cez násobnú väzbu (). Najjednoduchšie ambidentné anióny sú kyanidový CN^–, tiokyanatanový SCN^–, dusitanový NO₂^–, nitrometánový ^–CH₂–NO₂ a i. V závislosti od činidla a podmienok môžu ambidentné anióny vstupovať do reakcie jedným alebo druhým atómom (ambidentné nukleofily). Pri reakciách so zlúčeninami prechodných kovov majú dva rozdielne donorové atómy použiteľné na koordináciu s centrálnym atómom (ambidentátne ligandy), napr. Cu–SCN, Cu–NCS. Ambidentátnymi ligandmi môžu byť aj organické zlúčeniny, resp. ich anióny, v ktorých sú dva rôzne atómy nesúce voľný elektrónový pár oddelené jednou alebo viacerými skupinami CH₂, napr. CH₃–S–CH₂–CH₂–NH₂.

akridín [gr.] — aromatická heterocyklická zlúčenina, bledožltá látka s teplotou topenia 110 °C kryštalizujúca vo viacerých kryštalických modifikáciách; jej roztoky fluoreskujú. Nachádza sa v kamennouhoľnom dechte. Priemyselne sa vyrába kondenzáciou difenylamínu s kyselinou mravčou HCOOH. Samotný akridín, ako aj jeho deriváty sa používajú v chémii farbív. Niektoré deriváty majú antiseptické vlastnosti.

adamantán [gr.], C₁₀H₁₆ — nasýtený tricyklický uhľovodík. Bezfarebná tuhá kryštalická látka s vysokou teplotou topenia (268 °C). Stavba molekuly adamantánu sa zhoduje s kryštálovou mriežkou diamantu. Adamantán bol prvýkrát izolovaný 1933 z hodonínskej ropy. Dá sa pripraviť z cyklopentadiénu; jeho deriváty sa využívajú pri výrobe liečiv.

benzidínový prešmyk — intramolekulový prešmyk hydrazobenzénu (N,N′-difenyldiazánu, C₆H₅-NH-NH-C₆H₅) na benzidín H₂N-C₆H₄-C₆H₄-NH₂ v kyslom prostredí; všeobecná metóda na prípravu biaryldiamínov z N,N′-diarylhydrazínov. Prešmyk je katalyzovaný silnými minerálnymi kyselinami.

Benzidínový prešmyk sa často využíva pri výrobe azofarbív. Objavený 1863 A. W. Hofmannom.

anhydridy karboxylových kyselín — organické zlúčeniny všeobecného vzorca (RCO)₂O, kde R je alkyl alebo aryl, vznikajúce odštiepením molekuly vody z dvoch molekúl karboxylových kyselín.

Z dikarboxylových kyselín vznikajú odštiepením vody cyklické anhydridy. Anhydridy karboxylových kyselín sú reaktívne látky, používajú sa na zavedenie acylovej skupiny RCO do molekuly. Synteticky významná je reakcia anhydridov s amínmi, ktorá sa často používa na chránenie (protekciu) aminoskupiny NH₂. Vodou sa hydrolyzujú späť na príslušnú karboxylovú kyselinu. Vyrábajú sa priamou dehydratáciou karboxylových kyselín alebo reakciou karboxylovej kyseliny s acetanhydridom, ako aj reakciou karboxylových kyselín alebo ich solí s acylhalogenidmi. Táto metóda sa často používa na prípravu zmiešaných anhydridov karboxylových kyselín R₁CO–O–COR₂, napr. anhydridu kyseliny octovej a trifluóroctovej CH₃CO–O–COCF₃. Priemyselne významné sú acetanhydrid, propiónanhydrid a anhydridy dikarboxylových kyselín, ako sú ftalanhydrid, anhydrid kyseliny jantárovej (sukcínanhydrid) ap.

Alder, Kurt, 10. 7. 1902 Königshütte, dnes Chorzów, Poľsko – 20. 6. 1958 Kolín nad Rýnom — nemecký chemik. Žiak O. Dielsa. R. 1930 – 36 pôsobil na univerzite v Kiele, od 1934 profesor. R. 1936 sa stal riaditeľom výskumu v Bayer Werke v Leverkusene (súčasť I. G. Farben). Od 1940 až do smrti pôsobil na univerzite v Kolíne nad Rýnom. Spolu s O. Dielsom objavil cykloadičné reakcie diénov (diénové syntézy; → Dielsova-Alderova reakcia), začo obidvaja získali 1950 Nobelovu cenu za chémiu. Študoval aj stereoselektivitu diénovej syntézy a venoval sa aplikácii diénov v polymerizačných reakciách (butadién, izoprén).

Baekeland [bejklend], Leo Hendrik, 14. 11. 1863 Gent, Belgicko – 23. 2. 1944 Beacon, New York, USA — americký chemik belgického pôvodu. Pôvodne pôsobil ako profesor na univerzite v Bruggách a v Gente, 1889 sa vysťahoval do USA, kde si založil fotografickú firmu. Vynálezca obchodne úspešného fotografického papiera Velox (1893). Od 1905 sa venoval výskumu na získanie náhrady prírodnej živice, šelaku. Vypracoval metódu prípravy syntetickej živice (→ bakelit) kondenzáciou fenolu a formaldehydu (1907), a položil tak základy priemyselnej výroby syntetických živíc. R. 1910 založil firmu na výrobu bakelitu Bakelite Company (od 1939 súčasť Union Carbide).

autooxidácia [gr.] — oxidácia uhľovodíkov vzdušným kyslíkom. Vzniká široké spektrum zlúčenín (alkoholy, karbonylové zlúčeniny, kyseliny). Reakcia prebieha reťazovým mechanizmom a je často katalyzovaná svetlom. Jedným z medziproduktov je hydroperoxyradikál ROO·, ktorý reakciou s ďalšou molekulou uhľovodíka poskytuje nové radikály iniciujúce nové radikálové reakcie. Podobne je známa aj autooxidácia glykolov na ketóny, sulfidov na sulfónové kyseliny ap. Autooxidácia tukov, jedna zo súboru reakcií tuchnutia (žltnutia) tukov, je oxidácia dvojitých väzieb mastných kyselín a ich esterov iniciovaná svetlom, teplom a voľnými radikálmi. Pri reakcii sa vznikajúce nasýtené a nenasýtené hydroperoxokyseliny rozkladajú na ďalšie produkty (diperoxidy, epoxidy, dioly, aldehydy, ketóny, ale aj radikály a oligomérne produkty), ktoré znižujú nielen senzorickú, ale aj hygienickú hodnotu potravín.

Kagan, Henri (Boris), 15. 12. 1930 Boulogne-Billancourt, departement Hauts-de-Seine — francúzsky chemik. R. 1962 – 67 pôsobil na Collège de France v Paríži, od 1967 na Université Paris-Sud v Orsay pri Paríži; 1973 profesor, 1999 emeritný profesor.

Priekopník asymetrickej katalýzy v organickej syntéze. Ako prvý opísal využitie kruhovo polarizovaného svetla pri syntéze helicénov (1971) a pri kinetickom delení racemických zmesí na enantioméry (1974), pripravil enantiomérne čisté organické difosfány (→ fosfány) a ako bidentátne ligandy ich použil na prípravu komplexov ródia, ktoré úspešne využil ako katalyzátory asymetrických hydrogenácií. Uskutočnil syntézu difosfánov s axiálnou chiralitou a navrhol nové metódy syntézy planárne chirálnych derivátov ferocénu. Za jeho najväčší prínos sa považuje objavenie a vysvetlenie nelineárnych efektov v asymetrickej katalýze (1986), keď experimentálne potvrdil, že je možné dosiahnuť aj vyššiu enantiomérnu čistotu produktu, ako je enantiomérna čistota chirálneho ligandu použitého na prípravu katalyzátora. Priekopník využitia zlúčenín lantanoidov v organickej syntéze; opísal jednoduchú syntézu jodidu samárnatého SmI₂ a jodidu yterbnatého YbI₂ a ich využitie ako špecifických redukčných činidiel (1980). Autor vyše 350 prác a učebnice Organická stereochémia (La stéréochimie organique, 1975), ktorá bola preložená do piatich jazykov vrátane čínštiny. Člen viacerých svetových akadémií, nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

kombinatorická chémia — smer aplikovanej chémie využívajúci poznatky kombinatoriky na plánovanie postupu syntézy veľkých sérií štruktúrne podobných zlúčenín pri hľadaní nových látok s požadovanou biologickou, katalytickou alebo inou aktivitou.

Kombinatorická chémia sa začala rozvíjať po objave metódy syntézy peptidov na polymérnom nosiči (R. B. Merrifield, 1963). Pri syntéze peptidov sa po naviazaní prvej aminokyseliny nosič rozdelí na niekoľko častí, ktoré sa nechajú reagovať s rôznymi aminokyselinami. Naviazaním rôznych aminokyselín na jednotlivé časti nosiča a následným spojením alebo zmiešaním nosičov nesúcich rozdielne peptidové reťazce a ich ďalšími reakciami s rovnakou aminokyselinou možno jednoducho pripraviť veľmi veľký súbor, tzv. knižnicu chemických zlúčenín (angl. chemical library), v danom prípade peptidov. Napr. z troch rôznych aminokyselín sa už po dvoch syntetických cykloch (reakciách súvisiacich s vytvorením chemickej väzby aminokyseliny s nosičom, resp. s už naviazanou aminokyselinou) získa 9 možných dipeptidov, po treťom cykle 27 tripeptidov a po štvrtom cykle až 81 tetrapeptidov. Neskôr sa metódy kombinatorickej chémie začali aplikovať aj na získavanie knižníc nízkomolekulových zlúčenín, pri ktorých vytváraní môže jedna zlúčenina reagovať s celým radom reaktantov rovnakého typu. Napr. ak aromatický aldehyd reaguje s rôznymi aromatickými β-ketoestermi (Knoevenagelova kondenzácia), vznikne zmes produktov, nenasýtených ketoesterov, ktoré môžu priamo v zmesi reagovať s amínom za vzniku knižnice nenasýtených ketoamidov. Zlúčeniny v knižnici môžu byť v závere syntézy identifikované alebo sa môže ponechať zmes neidentifikovaných produktov. Iná možnosť je, že sa pôvodná zmes ketoesterov podrobí testovaniu, určí sa najaktívnejší ketoester, ktorý sa použije ako východisková látka v reakcii s rôznymi amínmi (opäť v jednej banke), a získa sa knižnica nových ketoamidov.

Syntéza veľkých sérií zlúčenín (často ako zložiek zmesi) metódami kombinatorickej chémie si vyžiadala aj nové postupy v biologickom testovaní. Začali sa používať metódy umožňujúce rýchlo orientačne otestovať veľké série (stovky až tisíce) zlúčenín (angl. high-throughput screening), ako aj metódy vyhľadávania najúčinnejších látok v zmesi. Knižnice chemických zlúčenín môžu mať aj virtuálnu podobu, keď sa veľké série látok generujú len pomocou počítača na základe databázy dostupných stavebných blokov či obmenou veľkého množstva možných substituentov v rôznych polohách na základnom skelete. Aktivita takýchto virtuálnych štruktúr sa takisto posudzuje pomocou počítačov, napr. s využitím metód založených na kvantitatívnych vzťahoch medzi štruktúrou a aktivitou (metódy QSAR, angl. Quantitative Structure-Activity Relationships).

azulén [špan.], bicyklo[5.3.0]dekapentén, C₁₀H₈ — nebenzenoidná aromatická zlúčenina, ktorá v molekule obsahuje nenasýtený päťčlenný kruh prikondenzovaný k nenasýtenému sedemčlennému kruhu, izomér naftalénu (10 π-elektónový systém). Azulén je tuhá kryštalická látka sfarbená domodra s teplotou topenia 99 °C, nerozpustná vo vode, na vzduchu oxiduje. Keďže na päťčlennom kruhu azulénu je záporný a na sedemčlennom kladný náboj, má dipólový moment (napriek tomu, že neobsahuje žiadnu polárnu funkčnú skupinu). Deriváty azulénu sú sfarbené domodra až dofialova, nachádzajú sa v rastlinných siliciach (napr. rumančeka) a ako farbivo v niektorých hubách. Majú protizápalový a regeneračný účinok, preto sa využívajú v kozmetike a vo farmácii.

antracén [gr.], C₁₄H₁₀ — aromatický uhľovodík, izomérny s fenantrénom. Biela kryštalická látka nerozpustná vo vode, rozpustná v éteri, acetóne, chloroforme a benzéne ; teplota topenia 218 °C. V roztoku vykazuje modrú fluorescenciu. Nachádza sa v čiernouhoľnom dechte, z ktorého sa aj získava. Používa sa najmä na výrobu antrachinónu, ktorý je dôležitým medziproduktom pri výrobe farbív, ako scintilátor v scintilačných detektoroch a ako insekticíd.

alkány [arab.], parafíny — nasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca C_nH_2n+2; môžu byť nerozvetvené (normálne alkány, n-alkány) alebo rozvetvené. Tvoria homologický rad, v ktorom sa po sebe nasledujúce členy líšia CH₂skupinou. Názvy prvých štyroch alkánov sú triviálne (metán, etán, propán, bután), názvy vyšších sa skladajú z kmeňa gréckych čísloviek vyjadrujúcich počet atómov uhlíka v reťazci a z prípony -án (napr. pentán, hexán, heptán atď.). Izoalkány sú izoméry alkánov, ktoré majú rovnaký sumárny vzorec, ale sú rozvetvené a na druhom uhlíku ich reťazca sa nachádza metylová skupina CH₃. Alkány s cyklickým reťazcom sa nazývajú cykloalkány. Začínajúc butánom (C₄H₁₀) sa alkány môžu vyskytovať vo viacerých izomérnych formách (reťazová izoméria) líšiacich sa štruktúrou reťazca, nie však sumárnym vzorcom. Napr. pentán C₅H₁₂ existuje ako n-pentán CH₃CH₂CH₂CH₂CH₃, izopentán (2-metylbután) (CH₃)₂CHCH₂CH₃ alebo neopentán (2,2-dimetylpropán) (CH₃)₃CCH₃. Voľnou rotáciou časti molekuly okolo jednoduchej väzby C–C v alkánoch (okrem metánu CH₄) vznikajú konformačné izoméry (→ konformácia).

Nižšie alkány (C₁ – C₄) sú plyny, vyššie alkány (C₅ – C₁₆) kvapaliny, alkány od C₁₇ tuhé látky. Teplota varu a teplota topenia alkánov v jednotlivých homologických radoch je funkciou ich relatívnej molekulovej hmotnosti; viac-menej pravidelne stúpa s rastúcim množstvom uhlíkových atómov. Rozvetvené alkány sú zvyčajne stabilnejšie a majú aj nižšiu teplotu varu. Cykloalkány majú o málo vyššiu teplotu varu a teploty topenia ako príslušné nerozvetvené alkány.

Alkány sú veľmi horľavé (ich pary sú výbušné) a pomerne nereaktívne zlúčeniny; typické sú pre ne radikálové reakcie. Väčšina alkánov sa nachádza v zemnom plyne a v rope, z ktorej sa aj získavajú destilačnými procesmi. Vznikajú aj pri hydrogenácii uhlia (→ Bergiusov proces) a Fischerovou-Tropschovou syntézou. Priemyselne významná je izomerizácia n-alkánov, za prítomnosti katalyzátorov vznikajú rozvetvené alkány (→ reformovanie). Zmesi alkánov sa používajú na výrobu tepla, ako palivo v zážihových motoroch ap. Niektoré alkány sú dôležitými východiskovými surovinami v chemickom priemysle. Triviálny názov pochádza z lat. parum afinis (málo reaktívny).

ketény [gr.] — organické zlúčeniny všeobecného vzorca R¹R²C=C=O (R¹, R² je vodík, alkyl alebo aryl), v ktorých je atóm uhlíka (v sp hybridizácii) karbonylovej skupiny súčasne viazaný dvojitou väzbou s ďalším atómom uhlíka. Zaraďujú sa do skupiny heterokumulénov.

Najjednoduchší ketén (etenón, aj ketén) H₂C=C=O je prenikavo zapáchajúci a veľmi dráždivý plyn (teplota varu −56 °C). Pripravuje sa napr. termickým rozkladom acetónu pri 750 °C tak, že pary acetónu sa vedú cez trubicu s rozžeravenou elektrickou odporovou špirálou (tzv. keténová lampa). Priemyselne sa vyrába najčastejšie dehydratáciou kyseliny octovej pri 700 °C za prítomnosti trietylfosfátu alebo fosforečnanu hlinitého. Väčšina takto vyrobeného etenónu sa spotrebuje na výrobu acetanhydridu (reakciou s kyselinou octovou), časť aj na výrobu chlóracetylchloridu (reakciou s chlórom).

Ketény ľahko reagujú s nukleofilmi, pričom nukleofil vždy atakuje atóm uhlíka, z ktorého vychádzajú obidve dvojité väzby (vznikajú karboxylové kyseliny a ich deriváty). Etenón vystupuje v tejto reakcii ako acetylačné činidlo. Ketény poskytujú aj [2+2] cykloadičné reakcie so zlúčeninami s dvojitou väzbou: s alkénmi vznikajú deriváty cyklobutanónu, s ketónmi β-laktóny, s imínmi β-laktámy ap. K tomuto typu reakcií patrí aj dimerizácia keténov za vzniku β-laktónov s exocyklickou dvojitou väzbou (→ diketén). Reakcia je vratná, z diméru sa dá termicky generovať monomér.

ketoaldehydy [gr. + arab. + lat.] — starší názov oxoaldehydov (→ 1,3-dikarbonylové zlúčeniny).

ketoestery [gr. + nem.] — starší názov oxoesterov (→ 1,3-dikarbonylové zlúčeniny).

keto- [gr.] —

1. chem. predpona používaná v minulosti na označenie karbonylovej skupiny –CO– (→ karbonyl) v substitučnom názvosloví ketónov a iných zlúčenín obsahujúcich túto skupinu; v súčasnosti sa používa predpona oxo-;

2. prvá časť názvu skupín chemických zlúčenín obsahujúcich karbonylovú skupinu (napr. ketoaldehydy, ketoestery), aj prvá časť názvu zložených slov vzťahujúcich sa na chemické zlúčeniny obsahujúce karbonylovú skupinu (napr. ketoacidóza).

kavitandy [lat.] — v supramolekulovej chémii v širšom význame rôzne typy makrocyklických organických zlúčenín, ktorých štruktúra umožňuje vstup menších molekúl alebo iónov do vnútorného priestoru (dutiny, kavity) makromolekuly (→ inklúzia). Medzi kavitandy patria napr. crown-étery, cyklodextríny, kalixarény, ako aj kukurbiturily, ktorých makrocyklus tvoria heterocyklické jednotky pripravené z glyoxálu OHC–CHO a močoviny CO(NH₂)₂. V užšom význame sa ako kavitandy označujú analógy kalixarénov, v ktorých sú rezorcínové jednotky prepojené prostredníctvom hydroxylových skupín aj pri hornom okraji makrocyklu.

katalyzátor [gr.] —

1. látka, ktorá sa zúčastňuje chemickej reakcie a urýchľuje ju (→ katalýza), po reakcii však zostáva nezmenená. Katalyzátor znižuje aktivačnú energiu reakcie, čo má za následok zvýšenie jej rýchlosti, ale neovplyvňuje zloženie reakčnej zmesi po ustálení rovnováhy (rovnovážnu konštantu). Účinnosť katalyzátora sa posudzuje na základe jeho aktivity (→ aktivita katalyzátora, → enzýmová aktivita). Najmä v priemysle sa na charakterizovanie aktivity katalyzátora používajú čísla TON a TOF. Číslo TON (angl. turnover number) ako pomer mólov substrátu a katalyzátora vyjadruje, koľko katalytických cyklov (vytvorenie medziproduktu, jeho rozpad za vzniku produktu, uvoľnenie katalyzátora) prebehne na jednej molekule katalyzátora, kým stratí aktivitu. Číslo TOF (angl. turnover frequency) vyjadruje, koľko katalytických cyklov prebehne na molekule katalyzátora za jednotku času.

Katalyzátor zúčastňujúci sa homogénnej katalýzy sa označuje ako homogénny, katalyzátor zúčastňujúci sa heterogénnej katalýzy ako heterogénny. K homogénnym katalyzátorom patria Brønstedove a Lewisove kyseliny a bázy, organické zlúčeniny (organokatalyzátory) a i., k heterogénnym katalyzátorom prechodné kovy, ich oxidy a komplexy, povrchovo aktívne látky tvoriace micely a i. Heterogénne katalyzátory sú najčastejšie tuhé látky nerozpustné v reakčnej zmesi, ich pôsobenie je založené na adsorpcii reaktantov na ich povrchu v aktívnych miestach. Účinnosť heterogénnych katalyzátorov je možné zvýšiť ich dispergovaním, pôsobením tepla, svetla, mikrovlnného žiarenia alebo ultrazvuku, ale aj pomocou aktivátorov (→ aktivácia, význam 3); napr. metalocénové katalyzátory pri výrobe polypropylénu sa aktivujú metylalumoxánom (MAO, zlúčenina obsahujúca oligomérne reťazce [–Al(CH₃)–O–]_n). Heterogénny katalyzátor možno vytvoriť aj naviazaním homogénneho katalyzátora na nerozpustný nosič (oxid kremičitý, magnetit, nerozpustný polymér). Osobitným druhom katalyzátora sú enzýmy, ktoré katalyzujú biochemické reakcie v živých systémoch, využívajú sa však aj v priemyselných procesoch.

V chemickom priemysle sa uplatňujú katalyzátory hydrogenácií (napr. Adkinsov katalyzátor, Wilkinsonov katalyzátor, Raneyho kovy), katalyzátory polymerizačných reakcií (→ Zieglerove-Nattove katalyzátory) a i. Zvlášť veľký význam majú katalyzátory pri spracovaní ropy a pri výrobe motorových palív. Pri štiepení dlhých reťazcov uhľovodíkov získaných z ropy na kratšie a viac rozvetvené reťazce (krakovanie) sa používajú syntetické hlinitokremičitanové (zeolitové) katalyzátory. Pri hydrogenačnom krakovaní sa ako katalyzátory uplatňujú oxidy alebo sulfidy prechodných kovov (Co, Mo, Ni, W) a katalyzátory kyslého charakteru (Al₂O₃, SiO₂–TiO₂, zeolity a i.). Pri reformovaní je katalyzátorom dispergovaná platina nanesená na málo hydratovaný oxid hlinitý alebo na hlinitokremičitan. Katalyzátory na báze kobaltu a železa sa využívajú pri Fischerovej-Tropschovej syntéze.

Látky, ktoré aktivitu katalyzátora nevratne znižujú (môže aj zaniknúť), sa nazývajú katalyzátorové jedy (→ dezaktivácia katalyzátora). Opak inhibítor;

2. zaužívaný nesprávny názov katalytického konvertora výfukových plynov.

Karvaš, Milan, 5. 6. 1932 Bratislava — slovenský chemik, syn Imricha Karvaša. R. 1957 začal pracovať v Chemickom ústave SAV v Bratislave, z politických príčin (jeho otec bol politicky prenasledovaný) však bol prepustený. R. 1960 – 83 pôsobil v Chemických závodoch J. Dimitrova v Bratislave najprv ako robotník, postupne sa vypracoval na samostatného výskumného pracovníka. Súčasne 1971 – 72 absolvoval postdoktorandský pobyt na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu. R. 1983 – 90 pôsobil ako vedúci odboru syntézy vo Výskumnom ústave chemickej technológie v Bratislave a významnou mierou sa zaslúžil o zavedenie výroby prísad do polymérov v Dusle Šaľa, ako aj o výskum a vývoj originálnych svetelných stabilizátorov do polymérov na báze stéricky tienených amínov a o ich zavedenie do výroby v Chemku Strážske (ich výroba a vývoz do mnohých krajín sveta, napr. do USA a Japonska, pretrvávajú dodnes). R. 1991 založil so spoločníkmi v Bratislave konzorcium Synkola zamerané na kontraktný výskum syntézy nových biologicky aktívnych zlúčenín. Od 1990 zabezpečoval v Bratislave pravidelné prednáškové pobyty významných zahraničných vedcov v rámci prednášok Novartis Lectures.

Autor a spoluautor 63 vedeckých prác, spoluautor 104 patentov, z ktorých 6 je chránených vo viacerých európskych krajinách a v USA a 18 realizovaných. R. 1991 – 95 člen predsedníctva prvej Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, člen a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (o. i. Švajčiarskej chemickej spoločnosti), nositeľ viacerých ocenení (napr. Medaily Daniela Belluša udeľovanej Slovenskou chemickou spoločnosťou). Autor knihy spomienok Môj otec Imrich Karvaš. Život a dielo národohospodára, ktorý dosiahol na vrchol i celkom na dno (2001).

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R¹, kde R, R¹ je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N₂ a vznikajú príslušné radikály R· a ·R¹. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

asymetrická syntéza, stereoselektívna syntéza — metóda organickej syntézy, ktorou sa dá pripraviť jeden enantiomér alebo diastereomér danej chemickej zlúčeniny namiesto zmesi obidvoch možných enantiomérov, resp. diastereomérov. Takýchto metód je viac, pre všetky je však spoločné, že priebeh reakcie je ovplyvnený prítomnosťou chirálneho faktora (asymetrická indukcia), t. j. jedna z reakčných zložiek (substrát alebo činidlo) je chirálna, alebo sa modifikuje dočasným zavedením chirálnej pomocnej skupiny (chiral auxiliary). Induktorom môže byť aj chirálny katalyzátor, chirálne rozpúšťadlo alebo (v prípade fotochemických reakcií) kruhovo polarizované svetlo. Tzv. absolútna asymetrická syntéza, uskutočnená bez chirálneho induktora, nie je možná. Výnimkou sú „absolútne“ asymetrické fotochemické syntézy, ktoré prebiehajú v tuhom stave. Vtedy je však chirálnym induktorom asymetrické usporiadanie molekúl v kryštálovej mriežke látky.

asymetrická indukcia — chem. proces, ktorým pri asymetrickej syntéze vzniká na novo sa vytvárajúcom stereogénnom centre prevažne jeden z dvoch možných stereoizomérov.

asymetrický atóm — starší, v súčasnosti nepoužívaný názov stereogénneho centra.