acetyl [lat.] — jednoväzbová skupina CH₃C(O)– odvodená od kyseliny octovej (lat. acidum aceticum; → acyl).

acetylidy [lat. + gr.] — soli odvodené od alkínov s koncovou trojitou väzbou. Patria k binárnym zlúčeninám uhlíka s kovmi (→ karbidy). Všeobecný vzorec acetylidu je RC≡CM, kde M je kov s oxidačným číslom +I. Acetylidy sa pripravujú reakciou alkínov so silnými bázami, napr. s amidom sodným alebo s butyllítiom. Niektoré sú v suchom stave výbušné. Používajú sa v organickej syntéze a v priemyselnej chémii na prípravu zlúčenín s trojitou väzbou. Najjednoduchší acetylid, acetylid vápenatý CaC₂, sa využíva na výrobu acetylénu, v minulosti sa používal ako náplň do baníckych karbidových lámp.

acetylácia [lat. + gr. + lat.] — chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly vnáša acetylová skupina CH₃CO. Častá je acetylácia alkoholov (vznikajú estery), amínov (vznikajú amidy) ap. Činidlom acetylácie bývaju v takomto prípade najčastejšie acetanhydrid, acetylchlorid a ketén. Acetyláciou aromatických zlúčenín acetanhydridom alebo acetylchloridom vznikajú ketóny, pričom sa ako katalyzátory používajú Lewisove kyseliny (napr. bezvodý chlorid hlinitý).

acetylchlorid [lat. + gr.], CH₃COCl — chlorid kyseliny octovej. Ľahko zápalná, ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 52 °C. Vyrába sa pôsobením chlóru na kyselinu octovú s použitím fosforu ako katalyzátora. Prudko reaguje s vodou. Pre vysokú reaktivitu nachádza široké uplatnenie ako acetylačné činidlo (→ acetylácia) v organickej syntéze a v chemickom priemysle.

acetanhydrid [lat. + gr.], anhydrid kyseliny octovej, (CH₃CO)₂O — ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 139 °C. Priemyselne sa vyrába oxidáciou acetaldehydu katalyzovanou octanmi kobaltu a medi alebo dehydratáciou kys. octovej. Používa sa na výrobu esterov kys. octovej a ako dôležitý medziprodukt v chemickom a vo farmaceutickom priemysle na zavedenie acetylovej skupiny do molekuly (→ acetylácia).

acidum [lat.] — kyselina; acidum aceticum → kyselina octová; acidum benzoicum → kyselina benzoová; acidum butyricum → kyselina maslová; acidum cinnamicum → kyselina škoricová; acidum citricum → kyselina citrónová; acidum formicum → kyselina mravčia; acidum malicum → kyselina jablčná; acidum oxalicum → kyselina šťaveľová; acidum pyruvicum → kyselina pyrohroznová; acidum succinicum → kyselina jantárová; acidum tartaricum → kyselina vínna.

akceptor [lat.] — prijímač;

1. fyz. prímesový atóm v polovodičoch, ktorý môže prijať (akceptovať) elektrón z valenčného pásma, čím sa vo valenčnom pásme vytvorí diera (→ dierová vodivosť);

2. chem. atóm alebo ión, ktorý nemá stabilnú elektrónovú konfiguráciu (t. j. konfiguráciu vzácneho plynu) a dopĺňa si valenčnú vrstvu prijatím elektrónu (oxidačno-redukčné reakcie) alebo voľného elektrónového páru (koordinačné zlúčeniny). V prípade organických zlúčenín je to substituent (atóm alebo skupina atómov), ktorý svojím indukčným efektom alebo mezomérnym efektom odčerpáva elektróny z molekuly, na ktorú je naviazaný.

acyl [lat.] — jednoväzbová skupina so všeobecným vzorcom RCO, ktorá formálne vzniká odtrhnutím skupiny OH z karboxylovej skupiny COOH vo vzorci karboxylovej kyseliny R–COOH. Názvy acylov sa odvodzujú od názvu kyseliny, resp. od ich latinizovaných triviálnych názvov (→ acidum). Napr. acyl kyseliny octovej (R = CH₃) sa nazýva acetyl (etanoyl), acyl kyseliny mravčej (R = H) formyl (metanoyl), acyl kyseliny benzoovej (R = C₆H₅) benzoyl (benzénkarbonyl).

Adkinsov katalyzátor — oxid meďnato-chromitý 2 CuO · Cr₂O₃. Hnedočierny prášok, ktorý sa pripravuje zmiešaním roztoku dusičnanu meďnatého Cu(NO₃)₂ a dusičnanu bárnatého Ba(NO₃)₂ s vodným roztokom dichrómanu sodného Na₂Cr₂O₇ a amoniaku. Výborný katalyzátor hydrogenácie aldehydov, ketónov a esterov na alkoholy. Jeho aktivita sa dá zvýšiť zahrievaním vo vodíkovej atmosfére na 100 °C alebo niekoľkohodinovým zahrievaním vo vriacom cyklohexanole. Má široké využitie v chemickom priemysle. Nazvaný podľa Homera Burtona Adkinsa (*1892, †1949).

AIBN, 2,2’-azobis(izobutyronitril), (CH₃)₂(CN)C–N=N–C(CN)(CH₃)₂ — biela kryštalická látka s teplotou topenia 107 °C (s rozkladom); jedovatá. Zahrievaním sa rozkladá, uvoľňuje sa dusík N₂ a vznikajú radikály (CH₃)₂(CN)C·. Často sa používa ako iniciátor a fotoiniciátor radikálových reakcií a niekedy ako nadúvadlo pri výrobe elastomérov a plastov.

acetylacetón [lat.], pentán-2,4-dión, CH₃COCH₂COCH₃ — 1,3-diketón. Bezfarebná alebo slabožltá horľavá kvapalina príjemnej vône (teplota varu 140,4 °C, hustota 0,973 g/cm³). Existuje ako zmes uvedenej oxo- a enolformy CH₃C(OH)=CHCOCH₃ (→ tautoméria). Vyrába sa kondenzáciou esteru kyseliny octovej s acetónom CH₃COCH₃ katalyzovanou alkoholátom sodným. Používa sa ako prekurzor pri syntéze heterocyklických zlúčenín, pri výrobe liečiv a agrochemikálií, ako rozpúšťadlo acetátov celulózy a na extrakciu niektorých kovov. Tvorí komplexy s prechodnými kovmi (acetylacetonáty), ktoré sa používajú ako aditíva do palív, mastív, atramentov ap.

ajatín, benzododecinium bromatum — vodný alebo etanolový roztok benzyl(dimetyl)dodecylamóniumbromidu používaný na povrchovú dezinfekciu kože, dezinfekciu rúk a predmetov. Je účinný proti baktériám, kvasinkám, plesniam a niektorým vírusom. Detergenty, napr. mydlá (tvoria nerozpustné soli), a silne oxidujúce látky, napr. peroxid vodíka, rušia jeho dezinfekčný účinok.

kakodyl [gr.], tetrametyldiarzán, (CH₃)₂As–As(CH₃)₂ — organická zlúčenina arzénu, prvá známa organokovová zlúčenina. Jedovatá olejovitá, na suchom vzduchu samozápalná kvapalina s mimoriadne nepríjemným zápachom (s tým súvisí názov odvodený od gr. kakódés = páchnuci), teplota topenia −6 °C, teplota varu 165 °C. Pripravuje sa napr. zahrievaním chloridu kyseliny kakodylovej (CH₃)₂As(O)Cl so zinkom v atmosfére CO₂ alebo reakciou dimetylchlórarzánu (CH₃)₂AsCl s dimetylarzánom (CH₃)₂AsH. Môže sa uplatniť ako ligand pri tvorbe komplexov s prechodnými kovmi.

Kobayashi [-jaši] —

1. → Kobajaši, Ken Ičiro;

2. → Kobajaši, Makoto;

3. → Kobajaši, Šú.

adícia [lat.] — pripájanie, pridávanie;

1. chem. chemická reakcia, pri ktorej sa na násobné väzby v molekulách viažu, t. j. adujú, menšie molekuly, pričom dochádza k zníženiu násobnosti väzby (z trojitej vzniká dvojitá až jednoduchá). Podľa mechanizmu reakcie sa adície delia na elektrofilné, nukleofilné a radikálové. Pri elektrofilnej adícii sa reakcia začína naviazaním elektrofilnej častice (najpomalší stupeň reakcie). Napr. adícia chlorovodíka na propén sa začína adíciou vodíkového katiónu H⁺ viažuceho sa na ten z uhlíkov násobnej väzby, ktorý je viac substituovaný:

Pri nukleofilnej adícii (uplatňuje sa najčastejšie na polárnych väzbách, aké sú v aldehydoch, ketónoch ap.) je mechanizmus opačný: v najpomalšom kroku nastáva adícia nukleofilnej častice na násobnú väzbu (na atóme, kde je v dôsledku polarity väzby nedostatok elektrónov):

Reťazový charakter majú radikálové adície, pri ktorých sa na násobnú väzbu viažu radikály vznikajúce pôsobením ultrafialového žiarenia alebo peroxidových katalyzátorov (dibenzoylperoxid) na činidlo. Podľa typu činidiel sa rozoznávajú halogenácie, hydratácie, hydroformylácie ap. Z priemyselného hľadiska sú dôležité hydrogenácie, pri ktorých sa na násobné väzby aduje vodík. Špeciálnym typom adícií sú polymerizácie. Na výstavbu cyklických a bicyklických zlúčenín sa využívajú cykloadičné reakcie, pri ktorých sa obidve novovznikajúce väzby vytvárajú súčasne;

2. mat. a) cudzojazyčný názov sčitovania; b) generický princíp tvorby prirodzených čísel z čísla 1 postupným a neohraničeným pripočítavaním čísla 1 k číslam, ktoré boli takým spôsobom už utvorené (napr. na základe Peanovej axiomatiky prirodzených čísel).

Kohn [kón], Rudolf, 26. 3. 1922 Napajedla, okr. Zlín – 10. 7. 2016 Bratislava — slovenský chemik českého pôvodu. R. 1949 – 52 pôsobil vo Výskumnej stanici cukrovarníckej v Bratislave a 1953 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, 1969 – 70 absolvoval študijný pobyt v Ústave biochémie mora v Trondheime (Nórsko); 1968 DrSc. Zaoberal sa technologickými procesmi epurácie (čistenia) repnej šťavy, v spolupráci s J. Vašátkom našiel optimálne podmienky rôznych technologických postupov pri výrobe repného cukru. Od 1963 sa zaoberal výskumom fyzikálno-chemických vlastností kyslých polysacharidov (pektínov, alginátov). Objasnil mechanizmus väzby biologicky významných a niektorých toxických katiónov na tieto látky so zreteľom na ich využitie ako profylaktík, resp. liekov pri intoxikácii. Spoluautor 96 pôvodných vedeckých prác (viac ako 1 000 citácií) a 9 patentov.

Knowles [nouls], William Standish, 1. 6. 1917, Taunton, Mass. – 13. 6. 2012 Chesterfield, Mo. — americký chemik. R. 1942 – 44 pôsobil v pobočke spoločnosti Monsanto v Daytone (Oh.), 1944 – 86 v jej hlavnom sídle v Saint Louis (Mo.).

Zaoberal sa syntézou enantiomérne čistých biologicky aktívnych zlúčenín z prochirálnych nenasýtených východiskových látok asymetrickou hydrogenáciou. Zaviedol nové homogénne (rozpustné v reakčnom prostredí) katalyzátory typu ródiových komplexov (→ Wilkinsonov katalyzátor), v ktorých pôvodné trifenylfosfánové ligandy zamenil chirálnymi analógmi, napr. (S)-fenyl(2-metoxyfenyl)(metyl)fosfánom a (S)-cyklohexyl(2-metoxyfenyl)(metyl)fosfánom. Tento typ katalyzátora zaviedol do výroby ʟ-3,4-dihydroxyfenylalanínu (ʟ-DOPA, levodopa), ktorý sa používa na liečbu Parkinsonovej choroby.

Od 2004 člen americkej Národnej akadémie vied. Nobelova cena za chémiu (2001, s R. Nojorim) za práce o chirálne katalyzovaných hydrogenačných reakciách.

Kobajaši, Šú, aj Shu Kobayashi, 13. 6. 1959 Tokio — japonský chemik. R. 1987 – 98 pôsobil na Tokijskej univerzite prírodných vied, od 1998 profesor na Fakulte prírodných vied Tokijskej univerzity. Zaoberá sa prípravou nových organokovových zlúčenín a ich využitím v organickej syntéze. Uskutočnil celý rad reakcií, v ktorých katióny rôznych kovov (Zn²⁺, Sn⁴⁺, Cu²⁺, Pb²⁺, Zr⁴⁺, La³⁺, Pr³⁺ a i.) vo forme komplexov s chirálnymi organickými ligandmi katalyzujú enantioselektívny priebeh reakcií. Zistil, že katióny Cu²⁺, Sc³⁺ a Ln³⁺ i katióny všetkých lantanoidov vo forme trifluórmetánsulfonátov (triflátov) predstavujú Lewisove kyseliny stabilné vo vode a katalyzujú organické reakcie aj vo vodnom prostredí. Opísal rôzne spôsoby zachytenia organokovových katalyzátorov v micelách alebo v štruktúrach organických polymérov.

Autor a spoluautor viac ako 600 pôvodných vedeckých (z toho viac ako 60 prehľadných) článkov s veľmi vysokou citovanosťou (viac ako 28-tis. citácií). Spoluautor monografie Cykloadičné reakcie v organickej syntéze (Cycloaddition Reactions in Organic Synthesis, 2002), editor a spoluautor monografií Lantanoidy: chémia a použitie v organickej syntéze (Lanthanides: Chemistry and Use in Organic Synthesis, 2010) a Voda v organickej syntéze (Water in Organic Synthesis, 2012). Nositeľ mnohých významných vedeckých ocenení.

Knochel, Paul, 15. 11. 1955 Štrasburg, Francúzsko — francúzsky chemik pôsobiaci v Nemecku. R. 1982 – 86 pôsobil na Univerzite Pierra a Marie Curieovcov v Paríži, 1986 – 87 absolvoval postdoktorandský pobyt na Princetonskej univerzite v New Jersey, 1988 – 92 pôsobil na Michiganskej univerzite (od 1991 profesor), 1992 – 99 profesor na Philips-Universität v Marburgu, od 1999 na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove.

Zaoberá sa chémiou organokovových zlúčenín a ich využitím ako reaktantov alebo katalyzátorov v organickej syntéze. Jeho metódy prípravy nových zlúčenín typu Grignardových činidiel sú založené na originálnom použití chloridu lítneho ako pomocného reaktantu. Takto pripravil Grignardove činidlá z funkcionalizovaných bróm- a jódaromatických zlúčenín pôsobením horčíka alebo transmetaláciou pomocou izopropylmagnézium-chloridu. Vyvinul aj metódu metalácie substituovaných derivátov benzénu a heterocyklických zlúčenín pomocou bis(2,2,6,6-tetrametyl-1-piperidyl)magnézia komplexovaného s chloridom lítnym. Zaoberá sa aj organickými zlúčeninami iných kovov, napr. zinku, hliníka, vápnika, titánu a india.

Editor a spoluautor dvojdielnej Príručky funkcionalizovaných organokovovových zlúčenín (Handbook of Functionalized Organometallics, 2005), autor a spoluautor viac ako 760 pôvodných a 52 prehľadových vedeckých článkov, resp. kapitol v monografiách s mimoriadnym citačným ohlasom (takmer 15 000 citácií), ako aj 41 patentov. Nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

karbamáty [lat.], uretány — organické zlúčeniny, estery hypotetickej kyseliny karbamovej H₂NCOOH všeobecného vzorca R²R¹N–CO–OR, kde R a R¹ je alkyl alebo aryl a R² atóm vodíka alebo alkyl. Bezfarebné kryštalické látky veľmi málo rozpustné vo vode. Pripravujú sa reakciou alkoholov s močovinou CO(NH₂)₂, karbamoylchloridmi R₂NCOCl alebo s izokyanátmi R–N=C=O, resp. reakciou amínov s estermi kyseliny chlórmravčej ClCOOR. Niektoré sa využívajú ako insekticídy (napr. karbaryl, aldikarb a fenoxykarb), fungicídy (napr. karbendazím a benomyl), herbicídy (napr. barban a fenyldifam) alebo liečivá (napr. neostigmín pri liečbe myasténie gravis; rivastigmín pri liečbe Alzheimerovej choroby; karbacholín; v minulosti aj ako liečivá s anxiolytickými účinkami, etyl-karbamát a meprobamat). Veľký význam majú polymérne karbamáty s relatívnou molekulovou hmotnosťou 15- až 40-tis. známe ako penové polyuretány alebo uretánové elastoméry.

karbonyly kovov — koordinačné zlúčeniny, v ktorých je na atóm prechodného kovu naviazaných toľko karbonylových skupín (dvojelektrónových ligandov), aby nadobudol elektrónovú konfiguráciu vzácneho plynu príslušnej periódy v tabuľke prvkov.

Podľa počtu atómov kovu v molekule sa rozlišujú jednojadrové (napr. pentakarbonyl železa Fe(CO)₅, hexakarbonyl chrómu Cr(CO)₆), dvojjadrové (napr. nonakarbonyl diželeza Fe₂(CO)₉, oktakarbonyl dikobaltu Co₂(CO)₈), trojjadrové (napr. dodekakarbonyl triželeza Fe₃(CO)₁₂, dodekakarbonyl triruténia Ru₃(CO)₁₂) a viacjadrové karbonyly kovov. V ich molekule môže byť jedna alebo viac karbonylových skupín nahradených iným dvojelektrónovým ligandom (napr. Cr(CO)₅(PPh₃), Cr(CO)₄(PPh₃)₂, Cr(CO)₄(CS)(PPh₃); Ph je fenyl).

Karbonyly Fe(CO)₅, Ni(CO)₄, Os(CO)₅ a Ru(CO)₅ sú kvapaliny, ostatné sú kryštalické látky dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Karbonyly kovov sa pripravujú reakciou príslušného prechodného kovu alebo jeho halogenidu s oxidom uhoľnatým pri zvýšenej teplote a tlaku, karbonyly niklu a železa aj pri normálnom tlaku. Zahrievaním karbonylov kovu s alkénmi, diénmi, alkínmi alebo s aromatickými zlúčeninami vznikajú komplexy obsahujúce organické ligandy (→ organokovové zlúčeniny). Karbonyly kovov a ich komplexy s organickými ligandmi majú široké uplatnenie najmä v priemyselnej výrobe (napr. pri hydroformylácii a hydrokarboxylácii alkénov a alkínov), ako aj v laboratórnej organickej syntéze. Termický rozklad karbonylov chrómu, niklu a kobaltu sa využíva na pokovovanie.

karboxyl [lat. + gr.], karboxylová skupina — jednoväzbová skupina –COOH, charakteristická skupina karboxylových kyselín. Jej karbonylová skupina CO je menej reaktívna než v karbonylových zlúčeninách (aldehydoch a ketónoch), hydroxylová skupina OH je kyslejšia než v alkoholoch.

Kjeldahlova metóda [-dálo-] — analytická metóda stanovenia obsahu dusíka viazaného v organických zlúčeninách (s výnimkou dusíka, ktorý je súčasťou nitro-, nitrózo-, kyano- alebo hydrazinoskupín). Je založená na oxidačnej degradácii vzorky jej zahrievaním s koncentrovanou kyselinou sírovou pri 350 – 400 °C za prítomnosti oxidovadiel alebo katalyzátorov (peroxid vodíka, síran draselný, síran meďnatý, selén), čím v organických molekulách vzniká z dusíka síran amónny (NH₄)₂SO₄. Po zalkalizovaní zmesi sa uvoľnený amoniak destilácou s vodnou parou zavádza do roztoku so známou koncentráciou kyseliny (napr. chlorovodíkovej alebo boritej) a množstvo amoniaku sa stanoví alkalimetrickou titráciou nespotrebovanej kyseliny (→ alkalimetria). Výhodou Kjeldahlovej metódy je, že vzorky (napr. mliečne, mäsové a i. potravinárske výrobky, ale aj pôda alebo krvné sérum) možno použiť priamo a netreba ich osobitne upravovať. Stanovený obsah dusíka sa môže prepočítať na obsah proteínov vo vzorke vynásobením faktorom, ktorého hodnota pri rôznych potravinách sa pohybuje okolo 6,25 (priemerný obsah dusíka v proteínoch je 16 %). Nazvaná podľa dánskeho chemika Johana Kjeldahla (*1849, †1900), ktorý ju 1883 zaviedol.

acyloínová kondenzácia — reakcia, pri ktorej zahrievaním esterov karboxylových kyselín (→ estery kyselín) so sodíkom v aprotických rozpúšťadlách s vysokou teplotou varu (toluén, xylén) vznikajú acyloíny (α-hydroxyketóny) RCH(OH)COR. Reakcia prebieha lepšie v prípade esterov dikarboxylových kyselín, pričom vznikajú cyklické acyloíny, čo sú o. i. medziprodukty pri príprave cyklických zlúčenín. Výťažky acyloínovej kondenzácie sa dajú zvýšiť, ak sa vzniknutá sodná soľ acyloínu zachytí pomocou chlórtrimetylsilánu (CH₃)₃SiCl. Takto sa s vysokými výťažkami dajú pripraviť 5- až 20-členné uhlíkaté cykly, ktoré sa často vyskytujú v prírodných látkach.

acyloíny [lat. + gr.] → acyloínová kondenzácia

alicyklické zlúčeniny — uhľovodíky, v ktorých sú atómy uhlíka usporiadané do kruhu, nemajú aromatický charakter. Môžu byť nasýtené, nenasýtené, substituované a nesubstituované. Podľa počtu cyklov v molekule sa rozdeľujú na monocyklické (cykloalkány, cykloalkény), bicyklické, tricyklické (napr. adamantán) atď. Monocyklické obsahujú 3 – 12 uhlíkov v kruhu (napr. cyklopropán, cyklobután, cyklopentán), známe sú však aj makrocykly s veľkým počtom atómov uhlíka (až okolo 30).

alifatické zlúčeniny, acyklické zlúčeniny — organické zlúčeniny s otvoreným (rozvetveným alebo nerozvetveným) reťazcom rôznej dĺžky; nasýtené (alkány) i nenasýtené uhľovodíky (alkény, alkíny) a ich deriváty (napr. halogenidy, alkoholy, aldehydy, ketóny, karboxylové kyseliny a i.).

acyklické zlúčeniny → alifatické zlúčeniny

alkíny [arab.], acetylény — nenasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca C_nH_2n−2 obsahujúce v molekule jednu trojitú väzbu C≡C; môžu byť nerozvetvené alebo rozvetvené. Ich názvy sa odvodzujú od názvov príslušných alkánov nahradením prípony -án príponou -ín (číslovka v názve zlúčeniny označuje, z ktorého atómu uhlíka vychádza trojitá väzba). Prvý člen homologického radu etín HC≡CH má triviálny názov acetylén. Najnižšie alkíny (acetylén a propín) sú plyny, alkíny s počtom uhlíkov C₄ – C₁₀ bezfarebné kvapaliny, vyššie sú tuhé látky. Alkíny majú vyššie teploty varu ako príslušné alkány a alkény. Sú menej reaktívne ako alkény, poskytujú adičné (→ adícia) a cykloadičné reakcie. Alkíny s koncovou trojitou väzbou sa svojou reaktivitou veľmi líšia od alkínov s trojitou väzbou vnútri reťazca. Sú to slabé kyseliny, ktoré reakciou so zásadami alebo so soľami ťažkých kovov tvoria soli acetylidy. Pri príprave alkínov sa najčastejšie vychádza z acetylénu; pripravujú sa alkyláciou jeho solí. Okrem acetylénu sa v organickej syntéze často využíva aj etinylbenzén C₆H₅–C≡CH. Cyklické uhľovodíky s trojitou väzbou v cykle sa nazývajú cykloalkíny.

alkoholy [arab.] — organické zlúčeniny všeobecného vzorca R–OH odvodené od nasýtených alebo nenasýtených uhľovodíkov nahradením atómu vodíka H hydroxylovou skupinou OH. Podľa toho, na aký atóm uhlíka sa skupina OH viaže, sa rozlišujú primárne (napr. bután-1-ol CH₃CH₂CH₂CH₂OH), sekundárne (napr. bután-2-ol CH₃CH(OH)CH₂CH₃) a terciárne (napr. terc-butylalkohol (CH₃)₃COH) alkoholy. Alkoholy s jednou hydroxylovou skupinou v molekule sú jednosýtne, s dvoma dvojsýtne (dioly), s troma trojsýtne (trioly); všeobecne viacsýtne (polyoly). Alkoholy, v ktorých sa OH skupina priamo viaže na uhlík násobnej väzby (enoly), nie sú stále a prešmykujú sa na príslušné karbonylové zlúčeniny.

Nižšie jednosýtne alkoholy sú bezfarebné ľahko zápalné kvapaliny. Vyššie alkoholy (C₄ – C₁₀) sú olejovité bezfarebné kvapaliny nepríjemného zápachu. Veľmi dobre sa rozpúšťajú vo vode; rozpustnosť alkoholov vo vode klesá s rastúcim počtom atómov uhlíka v molekule a narastá s rastúcim počtom OH skupín. Sú to slabé kyseliny, preto sa z nich pôsobením dostatočne silnej zásady dajú pripraviť soli alkoholáty. Väčšina priemyselne využívaných alkoholov (etanol, propán-2-ol, terc-butylalkohol) sa vyrába synteticky hydratáciou príslušných alkénov, niektoré aj kvasnými procesmi (etanol, butanol). Výnimkou je metanol, ktorý sa vyrába zo syntézneho plynu (zmes oxidu uhoľnatého a vodíka). Vyššie alkoholy (C₆ – C₈) sa zvyčajne vyrábajú hydroformyláciou alkénov. Alkoholy sa používajú ako výborné rozpúšťadlá, aditíva do motorových palív a suroviny v chemickom a potravinárskom priemysle. Z viacsýtnych alkoholov sú najdôležitejšie etylénglykol, glycerol a pentaerytritol.

alkoholáty [arab.], alkoxidy — soli alkoholov všeobecného vzorca R–OM, resp. (RO)_nM, kde R je alkyl a M kov s oxidačným číslom n⁺. Alkoholáty alkalických kovov sú biele látky dobre rozpustné v takých aprotických rozpúšťadlách, ako sú acetón, dimetylformamid a dimetylsulfoxid. Sú to pomerne silné bázy, ktoré sa používajú ako katalyzátory reakcií začínajúcich sa odštiepením kyslého vodíka. Bázicita alkoholátov stúpa od alkoholátov so skupinou –OM naviazanou na primárnom uhlíku k alkoholátom s –OM na terciárnom uhlíku. Alkoholáty reagujú s vodou, pričom sa uvoľní príslušný alkohol R–OH a vzniká anorganický hydroxid M(OH)_n. Pripravujú sa reakciou alkalických kovov, najmä sodíka Na a draslíka K, s alkoholmi.

2 C₂H₅OH + 2 Na → 2 C₂H₅ONa + H₂

Priemyselne sa niektoré vyrábajú aj reakciou alkoholov s hydroxidom sodným NaOH; rovnováha sa pritom musí posúvať v prospech alkoholátu odstraňovaním vody z reakčnej zmesi. Najväčšie priemyselné využitie má etoxid sodný, terc-butoxid draselný a trifenylmetoxid sodný.

alkoxidy [arab. + gr.] → alkoholáty

acetylény [lat. + gr.] → alkíny

alkyl [arab.] — jednoväzbová skupina formálne odvodená od alkánov odtrhnutím atómu vodíka. Názvy alkylov sa tvoria nahradením prípony -án v názve alkánu príponou -yl (metyl, etyl ap.). Rozoznávajú sa primárne alkyly (CH₃–, CH₃CH₂–) s troma, resp. s dvoma atómami vodíka na uhlíku s neúplným počtom väzieb, sekundárne alkyly, napr. (CH₃)₂CH–, s jedným takýmto vodíkom, a terciárne alkyly, napr. (CH₃)₃C–. Reakcia, pri ktorej sa do molekuly zavádza alkyl, sa nazýva alkylácia.

Hantzschova syntéza [hančo-] — chemická reakcia na prípravu derivátov pyridínu z príslušného aldehydu, acetoctanu etylového a amoniaku (alebo chloridu amónneho).

Doteraz sa často využíva v chemickom a vo farmaceutickom priemysle. Nazvaná podľa A. R. Hantzscha.

acetofenón [lat. + gr.], fenyl(metyl)ketón, C₆H₅COCH₃ — aromatický ketón. Príjemne voňajúca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 202 °C, pri teplote nižšej ako 20 °C tuhne; hustota 1,028 g/cm³. Vyrába sa acetyláciou benzénu acetylchloridom CH₃COCl katalyzovanou chloridom hlinitým AlCl₃. Vo fotochémii sa používa ako fotosenzibilizátor, v priemysle ako katalyzátor polymerizácie alkénov, pri výrobe liečiv a pre svoju príjemnú vôňu aj pri výrobe parfumov. Má mierne hypnotický účinok.

alyl [lat.] — jednoväzbová skupina CH₂=CH–CH₂– formálne odvodená od propénu odtrhnutím vodíka zo skupiny CH₃.

Americká chemická spoločnosť, angl. American Chemical Society, skr. ACS — nezisková organizácia združujúca chemikov, chemických inžinierov a záujemcov o chemické vedy z USA a z celého sveta. Založená 1876, 1937 uzákonená americkým Kongresom; sídli vo Washingtone. V súčasnosti (2016) má takmer 157-tis. členov a predstavuje najväčšiu vedeckú komunitu na svete. Vydáva 47 chemických časopisov (väčšinu aj v elektronickej podobe; najznámejší Journal of the American Chemical Society), ako aj časopis Chemical Abstracts, ktorý uverejňuje stručné výťahy článkov z väčšiny chemických časopisov vydávaných vo svete; ponúka veľa možností na získanie chemických informácií prostredníctvom internetovej siete. Organizuje odborné podujatia z rôznych oblastí chémie a z výučby chémie, angažuje sa za zlepšenie spoločenského postavenia chémie kampaňou v médiách a šírením chemickej osvety, ako aj v globalizácii chémie.

amíny [gr.] — organické zlúčeniny formálne odvodené od amoniaku NH₃ nahradením jedného až troch atómov vodíka alkylovými alebo arylovými skupinami. Podľa počtu nahradených vodíkov sa hovorí o primárnych (R–NH₂, napr. metylamín CH₃NH₂), sekundárnych (R¹–NH–R², napr. dietylamín (C₂H₅)₂NH) alebo terciárnych (R₃N, napr. trietylamín (C₂H₅)₃N) amínoch. V alifatických amínoch sa na dusík viažu len alkyly, v aromatických amínoch aspoň jeden aryl.

Nižšie alifatické amíny sú plyny alebo kvapaliny nepríjemného zápachu s nízkou teplotou varu, aromatické amíny sú kvapaliny s vysokou teplotu varu alebo tuhé látky. Amíny majú bázické vlastnosti, ľahko reagujú s kyselinami za tvorby amóniových solí R–N⁺H₃X⁻. Aromatické amíny sú podstatne menej bázické ako alifatické. Alkylujú sa halogénalkánmi (vznikajú kvartérne amóniové soli R₄N⁺X⁻) a reagujú s derivátmi karboxylových kyselín za vzniku amidov kyselín. Primárne amíny reakciou s kyselinou dusitou HNO₂, ktorá vzniká z dusitanu sodného NaNO₂ v prostredí HCl, poskytujú diazóniové soli (→ diazotácia), ktoré sú užitočným medziproduktom v organickej syntéze. Mnohé amíny sú jedovaté (anilín), niektoré karcinogénne (benzidín), iné sú liečivá (prokaín). Alifatické amíny sa priemyselne vyrábajú z príslušných alkoholov a amoniaku na tóriových katalyzátoroch, reakciou z halogénalkánov a draselnej soli ftalimidu (Gabrielova syntéza) alebo hydrogenáciou nitrilov (vyššie amíny, hexametyléndiamín). Aromatické amíny sa vyrábajú redukciou príslušných aromatických nitrozlúčenín. Amíny sa často vyskytujú ako prírodné látky, zohrávajú dôležité úlohy v biochemických procesoch. Sú dôležitými medziproduktmi pri výrobe liečiv, farbív, plastov, pesticídov, tenzidov ap.

amidy kyselín — deriváty karboxylových kyselín, v ktorých je hydroxylová skupina OH nahradená skupinou NH₂ (R₁CONH₂) alebo NHR´ (R₁CONHR´), alebo NRR´ (R₁CONRR´); R a R´ je alkyl, resp. aryl. Primárne amidy sú okrem formamidu (amidu kyseliny mravčej) kryštalické látky rozpustné vo vode, pričom rozpustnosť vo vode klesá s rastúcim počtom atómov uhlíka (prevláda lipofilný charakter uhlíkového reťazca). Vodíky amidoskupiny CONH₂ sú dosť kyslé, čo sa využíva pri alkylácii a pri Hofmannovom odbúraní amidov. Zahrievaním s koncentrovanými kyselinami alebo zásadami dochádza k hydrolýze amidov na kyseliny, dehydratáciou amidov kyselín vznikajú nitrily a redukciou s LiAlH₄ príslušné amíny. Amidy kyselín sa pripravujú reakciou karboxylových kyselín alebo ich funkčných derivátov (esterov a halogenidov kyselín) s amoniakom NH₃, resp. s amínmi. Priemyselne sa vyrábajú aj suchou destiláciou amóniových solí kyselín. Používajú sa v organickej syntéze. K amidom kyselín patria aj deriváty anorganických kyselín, v ktorých skupina NH₂ nahradila skupinu OH v anorganickej kyseline, napr. kyselina amidosírová NH₂HSO₃ a diamid kyseliny sírovej (NH₂)₂SO₂. Vnútromolekulové amidy sa nazývajú laktámy.

amóniové soli — organické zlúčeniny vznikajúce reakciou amínov s kyselinami alebo terciárnych amínov s halogénalkánmi, všeobecný vzorec R₄N⁺X⁻, kde R je alkyl, aryl alebo vodík a X halogenid alebo anión inej minerálnej kyseliny. Zvyčajne sú to biele kryštalické látky dobre rozpustné vo vode a slabo rozpustné v organických rozpúšťadlách. Amóniové soli sú častými vedľajšími produktmi v chemickom priemysle. Tetraalkylamóniové soli (napr. benzyl(trietyl)amónium-chlorid) sa používajú v organickej syntéze i ako katalyzátory fázového prenosu, t. j. zabezpečujú prenos činidla medzi fázami, napr. prenos anorganických iónov z vodného prostredia do organického rozpúšťadla.

antipód [gr.] —

1. človek bývajúci na protiľahlej strane zemegule; protinožec;

2. odporca v názore, protivník;

3. chem. starší názov enantiomérov; → chiralita.

antrachinónové farbivá — organické farbivá odvodené od antrachinónu; ich farba prechádza od žltej po červenofialovú v závislosti od polohy a charakteru substituentov viazaných na aromatický systém (→ flavantrén, → indantrén). Používajú sa na farbenie a potláčanie textílií, ako pigmenty na farbenie plastov alebo na výrobu tlačových farieb. Majú výbornú stálosť na svetle; sú pomerne drahé.

Arnold, Zdeněk, 20. 2. 1922 Brandýs nad Labem – 1. 1. 1996 Praha — český chemik. Pôsobil vo Výskumnom ústave pre farmáciu a biochémiu, kde vypracoval postupy na prípravu viacerých liečiv, od 1954 v Ústave organickej chémie a biochémie ČSAV v Prahe (1971 – 89 vedúci oddelenia). Svetové uznanie získal prácami využívajúcimi dimetylformamid ako reakčné činidlo na prípravu aromatických a heterocyklických aldehydov, β-chlórakroleínov, β-dimetylaminoakroleínov atď. Objaviteľ viacerých organických reakcií, z nich niektoré nesú jeho meno (napr. Vilsmeierova-Haackova-Arnoldova reakcia). Podstatnou mierou prispel k rozvoju chémie acetálov dimetylformamidu a dimetylacetamidu, čo našlo využitie vo výrobe vynikajúceho katalyzátora 4-dimetylaminopyridínu (DMAP, firma Schering).

aryl [gr.] — jednoväzbová skupina formálne odvodená od aromatickej zlúčeniny odtrhnutím atómu vodíka. Názvy arylov sa tvoria pridaním prípony -yl ku kmeňu (zvyčajne triviálneho) názvu aromatickej zlúčeniny, pričom sa číslovkou vyznačuje, z ktorého atómu uhlíka aromatickej zlúčeniny bol atóm vodíka odštiepený (napr. 1-naftyl, 2-furyl, 4-anizyl ap.). Aryl odvodený od benzénu sa nazýva fenyl C₆H₅–. Chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly organickej zlúčeniny zavádza aryl, sa nazýva arylácia.

asymetrický atóm — starší, v súčasnosti nepoužívaný názov stereogénneho centra.

asymetrická indukcia — chem. proces, ktorým pri asymetrickej syntéze vzniká na novo sa vytvárajúcom stereogénnom centre prevažne jeden z dvoch možných stereoizomérov.

asymetrická syntéza, stereoselektívna syntéza — metóda organickej syntézy, ktorou sa dá pripraviť jeden enantiomér alebo diastereomér danej chemickej zlúčeniny namiesto zmesi obidvoch možných enantiomérov, resp. diastereomérov. Takýchto metód je viac, pre všetky je však spoločné, že priebeh reakcie je ovplyvnený prítomnosťou chirálneho faktora (asymetrická indukcia), t. j. jedna z reakčných zložiek (substrát alebo činidlo) je chirálna, alebo sa modifikuje dočasným zavedením chirálnej pomocnej skupiny (chiral auxiliary). Induktorom môže byť aj chirálny katalyzátor, chirálne rozpúšťadlo alebo (v prípade fotochemických reakcií) kruhovo polarizované svetlo. Tzv. absolútna asymetrická syntéza, uskutočnená bez chirálneho induktora, nie je možná. Výnimkou sú „absolútne“ asymetrické fotochemické syntézy, ktoré prebiehajú v tuhom stave. Vtedy je však chirálnym induktorom asymetrické usporiadanie molekúl v kryštálovej mriežke látky.

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R¹, kde R, R¹ je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N₂ a vznikajú príslušné radikály R· a ·R¹. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.