acetonémia [lat. + gr.], acetonaemia —

1. lek. prítomnosť acetónu v krvi vznikajúceho v ľudskom tele ako jeden z metabolitov pri odbúravaní tukov neenzýmovou dekarboxyláciou kyseliny acetoctovej (CH₃COCH₂COOH). Fyziologická koncentrácia acetónu v krvnej plazme je 10 – 50 μmol/l, zvyšuje sa pri hladovaní a výraznej telesnej námahe, ako aj u pacientov s dekompenzovanou cukrovkou;

2. veter. ochorenie zvierat vyvolané poruchou energetického metabolizmu, keď je organizmus nútený tvoriť energiu z bielkovín. Charakteristickým prejavom je prítomnosť ketónových látok (acetón a i.) v krvi; vydychovaný vzduch a často aj mlieko zapáchajú po acetóne. Ako prevencia sa odporúča vyvážená kŕmna dávka.

adenylcykláza — nesprávny názov adenylátcyklázy.

aldoláza — enzým z triedy lyáz katalyzujúci štiepenie fruktóza-1,6-bisfosfátu na glyceraldehyd-3-fosfát a dihydroxyacetónfosfát (reakcia je vratná), jednej z reakcií glykolýzy. Z orgánov má najvyššiu aktivitu v kostrovom svalstve. Zvýšené hodnoty aldolázy v sére sa zisťujú pri ochoreniach kostrového svalstva, pečene a svaloviny srdca i pri zhubných nádoroch.

kalmodulín, skr. CaM — vnútrobunkový multifunkčný regulačný proteín viažuci vápenaté ióny, prítomný vo všetkých eukaryontných bunkách. Podieľa sa na regulačných procesoch, v ktorých Ca²⁺ pôsobí ako druhý posol (angl. calcium modulated protein, odtiaľ názov). Je nevyhnutný z hľadiska biologickej funkcie bunky, podieľa sa na aktivácii viacerých enzýmov katalyzujúcich základné procesy v organizme (napr. fosforyláciu proteínov, kontrakciu svalov, metabolizmus cyklických nukleotidov, glykogénu a vápnika). Kalmodulín je konzervatívny proteín tvorený okolo 148 aminokyselinami, bohatý na kyselinu asparágovú a glutámovú; relatívna molekulová hmotnosť približne 17 000 (17 kDa). Obsahuje štyri väzbové miesta pre vápenaté ióny (Ca²⁺), ktorých naviazanie na kalmodulín spôsobuje zmenu konformácie jeho molekuly a vytvorenie miest umožňujúcich interakciu s regulovaným (cieľovým) enzýmom. Interakcia kalmodulínu s regulovanými enzýmami, ktoré sú tzv. Ca²⁺ (kalmodulín) dependentné proteínkinázy, indukuje konformačné zmeny v regulovanom enzýme, ktoré sa prejavia zvýšením aktivity komplexu Ca²⁺-kalmodulín-enzým.

kalorická spotreba — množstvo energie, ktoré organizmus vynakladá na svoju činnosť (napr. na dýchanie, trávenie, vstrebávanie živín); vyjadruje sa kalóriách a kilokalóriách (odtiaľ názov). V súčasnosti sa častejšie používa termín energetická spotreba, ktorá sa vyjadruje v jouloch a kilojouloch.

Termínom kalorická (energetická) potreba sa označuje množstvo energie, ktoré musí heterotrofný organizmus sústavne prijímať potravou, aby nedošlo k narušeniu jeho metabolizmu. Celková denná energetická potreba človeka sa rovná súčtu energie potrebnej na udržanie základných životných funkcií (bazálny výdaj energie), energie potrebnej na fyzickú aktivitu (energetický výdaj pri fyzickej aktivite) a energie potrebnej na spracovanie potravy (diétou indukovaná termogenéza).

Bazálny výdaj energie (→ bazálny metabolizmus) predstavuje energetickú spotrebu človeka nalačno, keď má normálnu telesnú teplotu a v jeho bezprostrednej blízkosti je stála teplota prostredia (27 – 31 °C); asi 60 % sa využije na udržiavanie telesnej teploty, 40 % udržuje základné životné funkcie (činnosť mozgu, srdca, krvného obehu, dýchacej sústavy, obličiek a vnútorných orgánov). Ovplyvňujú ho viaceré faktory, napr. množstvo svalovej hmoty (jedinci s veľkým množstvom svalovej hmoty majú oveľa vyšší bazálny metabolizmus ako jedinci prevažne s tukovým tkanivom), pohlavie (muži majú všeobecne vyšší bazálny metabolizmus než ženy), vek (bazálny metabolizmus je najvyšší u dospievajúcich detí, po 25. roku života klesá každých desať rokov asi o 10 %) a výška (vyšší ľudia majú všeobecne vyšší bazálny metabolizmus). Na výpočet bazálneho výdaja energie existuje viacero vzorcov, v praxi sa využíva Faustov vzorec, podľa ktorého ho možno zjednodušene vypočítať (v kcal) ako súčin telesnej hmotnosti (v kg) a koeficientu 24 (u mužov) alebo 21,7 (u žien).

Energetická spotreba pri fyzickej aktivite (výkonnostný výdaj) predstavuje energetický výdaj potrebný na zapojenie ľudskej motoriky do činnosti (v zamestnaní, vo voľnom čase, pri športe). Závisí od intenzity a dĺžky trvania záťaže a od podielu zapojenej svalovej hmoty, napr. pri ľahkej telesnej činnosti sa prostredníctvom svalovej činnosti spotrebúva asi 30 – 40 % výkonnostného výdaja.

Diétou indukovaná termogenéza (tzv. špecificko-dynamický vplyv potravy) je energetická spotreba, ktorú musí organizmus vynaložiť na spracovanie prijímanej potravy. Každý príjem potravy vedie k zvýšeniu energetického výdaja. Najväčšia energetická spotreba je pri proteínoch, na ich rozklad je potrebných 18 – 25 % ich výživovej hodnoty. Pri normálnom zložení stravy predstavujú straty spôsobené prijímaním a spracovaním potravy asi 10 % celkovej dennej energetickej potreby.

Energetická potreba jednotlivca závisí od jeho životného štýlu, spôsobu života a úrovne jeho aktivity. Pri sedavom spôsobe života a intelektuálnej, duševnej práci potrebuje človek navyše asi 2 100 kJ (500 kcal) za deň, pri ťažkej fyzickej práci sa táto potreba zvyšuje až o 12 550 kJ (3 000 kcal) za deň. Ak je energetická hodnota prijatej potravy (→ energetická hodnota potravín) nižšia ako výdaj energie, organizmus získava energiu na úkor endogénnych zásob (glykogén, tuk), čím sa znižuje jeho telesná hmotnosť. Ak energetická hodnota prijatej potravy prevyšuje energetický výdaj, prebytok energie sa ukladá do zásob a telesná hmotnosť organizmu sa zvyšuje.

koacervát [lat.] → koacervácia

kobalt [nem.], cobaltum, zn. Co — chemický prvok 9. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 27, relatívna atómová hmotnosť 58,933, teplota topenia 1 495 °C, teplota varu 2 927 °C, hustota 8,90 g/cm³. Striebrobiely lesklý kov s modrým alebo s ružovkastým odtieňom, ktorý je na vzduchu stály. Kovový kobalt je feromagnetický a túto vlastnosť si zachováva do 1 130 °C na rozdiel od železa alebo od niklu, ktorý ju strácajú pri 768 °C, resp. 358 °C. Kryštalizuje vo dvoch alotropických modifikáciách (→ alotropia), a to v hexagonálnej (forma α) a v kubickej (forma β), ktorá je stabilná pri teplotách nad 450 °C. Hoci sa rudy kobaltu používali na farbenie skla a dekoráciu keramiky už v staroveku, kobalt izoloval v nečistej forme švédsky chemik G. Brandt až 1735. Stal sa tak prvým kovom, ktorého objav je historicky doložený. Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého slova Knobold (škriatok, zlý duch), ktorým nemeckí baníci označovali arzenidové rudy obsahujúce aj saflorit (Co,Fe)As₂, skutterudit (smaltín) CoAs_2-3 alebo kobaltit CoAsS, z ktorých sa pri spracúvaní nepodarilo izolovať žiadny kov a uvoľňovali sa z nich jedovaté pary oxidu arzenitého As₄O₆.

Podľa výskytu v zemskej kôre (29 g/t) je kobalt 30. prvok v poradí. Nachádza sa v mineráloch pentlandit (Fe,Ni)₉S₈, kobaltit CoAsS, glaukodot (Co,Fe)AsS, erytrit (kobaltový kvet) Co₃(AsO₄)₂ · 8H₂O a i. i v tzv. komplexných rudách, ktoré ho obsahujú spolu s inými kovmi (meďou, niklom, železom) a ťažia sa z magmatických (s Ni), skarnových (s Fe), hydrotermálnych (s Ni), zo stratiformných (s Cu) a zvetrávacích (s Ni) ložísk. Náleziská: Rusko (Orenburská oblasť), Čína, Austrália (Nový Južný Wales), Nová Kaledónia, Zambia, Konžská demokratická republika, Brazília, Kuba, USA. Na Slovensku sa kobalt ťažil v 19. a na začiatku 20. stor. na hydrotermálnom ložisku arzenidov v Dobšinej. Zvýšené akumulácie kobalt (a niklu) sa nachádzajú aj v kôre zvetrávania serpentinitového telesa v záp. časti Košickej kotliny.

Kobalt sa získava ako vedľajší produkt pri metalurgii iných kovov (Cu, Ni, Pb). Svetová ročná produkcia sa pohybuje okolo 50-tis. ton. V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop ⁵⁹Co, je však známych 25 umelo pripravených rádioaktívnych izotopov (najľahší ⁵⁰Co, najťažší ⁷⁵Co, ktorý má najkratšiu dobu polpremeny > 150 ns), z ktorých najväčší význam má izotop ⁶⁰Co (doba polpremeny T_1/2 = 5,2711 roka), ktorý je zdrojom žiarenia gama (emituje dva fotóny žiarenia gama s energiou 1,332 MeV a 1,173 MeV s veľkou prenikavosťou) a má široké použitie v nukleárnej medicíne (v rádioterapii, → kobaltová bomba; rádiochirurgii, → gamanôž; na sterilizáciu materiálov, potravín a zariadení) a v technike (priemyselná defektoskopia, meranie hustoty betónu a i.).

V zlúčeninách má atóm kobaltu najčastejšie oxidačné čísla II a III, zriedkavo I a IV, existujú aj nestabilné zlúčeniny s oxidačným číslom V, napr. Na₃CoVO₄. Kobalt vytvára tri oxidy: oxid kobaltnatý CoO (olivovozelený), oxid kobaltnato-kobaltitý Co₃O₄ (čierny) a zriedkavejšie aj oxid kobaltitý vo forme hydrátu Co₂O₃ · H₂O (čierny). Atóm Co(II) tvorí úplnú sériu halogenidov: CoF₂ (ružový), CoCl₂ (modrý), CoBr₂ (zelený) a CoI₂ (tmavomodrý). Hydratované halogenidy majú v dôsledku zmeny koordinačnej sféry iné sfarbenie, napr. CoCl₂ · 6H₂O je ružový. Z kyslíkatých solí Co(II) sú najvýznamnejšie CoSO₄ · nH₂O, Co(CH₃COO)₂ · 4H₂O a Co(NO₃)₂ · 6H₂O. Atóm Co(II) vytvára veľa komplexných zlúčenín, ktoré majú najčastejšie oktaédrickú (napr. [Co(H₂O)₆]²⁺) alebo tetraédrickú (napr. [CoCl₄]²⁻) štruktúru. Atóm Co(III) tvorí iba niekoľko nestabilných solí (napr. CoF₃ · nH₂O, Co₂(SO₄)₃ · 18H₂O), v ktorých sa atóm kobaltu redukuje už vodou. Naproti tomu väčšina ligandov stabilizuje komplexy Co(III) voči redukcii a počet známych koordinačných zlúčenín Co(III) prevyšuje počet komplexov iného ľubovoľného centrálneho atómu. Súvisí to aj so skutočnosťou, že v dôsledku elektrónovej konfigurácie (d⁶) sú komplexy Co(III) kineticky inertné, čo znamená, že substitučné reakcie prebiehajú relatívne pomaly a je možné izolovať ich medzistupne. Atóm Co(III) tvorí prednostne komplexy s N-donorovými ligandmi (NH₃, etán-1,2-diamín, CN⁻). Väčšina komplexov Co(III), napr. [Co(NH₃)₆]³⁺ a [Co(CN)₆]³⁻, [Co(CO₃)₃]³⁻, má oktaédrickú štruktúru. Na základe štúdia komplexov Co(III) vybudoval A. Werner (Nobelova cena 1913) základy stereochémie koordinačných zlúčenín. Kovový kobalt sa používa do špeciálnych ocelí a zliatin (na ochranu proti korózii, na výrobu lopatiek turbín, motorov prúdových lietadiel, magnetických materiálov, umelých kĺbových náhrad používaných v ortopédii). Zlúčeniny kobaltu sa používajú na výrobu lítiových batérií (napr. LiCoO₂), ako katalyzátory v organických technológiách (výroba polymérov, hydrogenácia oxidu uhoľnatého, rafinácia motorových palív) alebo ako modré alebo zelené pigmenty.

Kobalt je biogénny prvok dôležitý pre mnohé živočíšne organizmy vrátane človeka. V organizme sa neviaže ani nehromadí, len prechodne ukladá v pečeni; v tele človeka je asi 1 – 2 mg kobaltu na každý kilogram hmotnosti. Je centrálnym atómom v molekule vitamínu B₁₂ (kobalamínu, → korinoidy). Zúčastňuje sa krvotvorby (stimuluje tvorbu erytropoetínu), aktivuje niektoré enzýmy, napr. dipeptidázu, a ovplyvňuje energetický metabolizmus. Nedostatok kobaltu je zriedkavý a spôsobuje anémiu; nedostatok kobaltu v pôde pastvín spôsobuje pri prežúvavcoch tzv. dánsku chorobu, ktorá sa prejavuje anémiou, chudnutím a poruchami plodnosti a laktácie. Nadbytok kobaltu je pre človeka škodlivý, prejavom dlhodobého prívodu väčších dávok sú napr. polycytémia a kardiomyopatia. Vdychovanie prachu obsahujúceho kobalt, napr. z priemyselných emisií (metalurgia, výroba karbidov, cementu, tepelné elektrárne), vyvoláva pľúcne ochorenia (prahová limitná dávka prachu kobaltu vo vzduchu je 0,5 mg/m³).

androgény [gr.] — samčie pohlavné hormóny produkované v pohlavných žľazách a v kôre nadobličiek. Sú zodpovedné za vývoj sekundárnych pohlavných znakov, vývoj pohlavných orgánov a sexuálne správanie samcov. Tvoria sa v semenníkoch, v malom množstve vo vaječníkoch a v kôre nadobličiek oboch pohlaví. Najdôležitejším androgénom u človeka je testosterón. Vo fetálnom období androgény ovplyvňujú vývoj vonkajších genitálií. Najvýraznejšie účinky majú počas puberty – ovplyvňujú rast mieška, pohlavného údu a prostaty, vývoj ochlpenia mužského typu, rast fúzov a brady, prehĺbenie hlasu, rozvoj pohlavnej potencie a agresívnejšieho správania, rast svalovej hmoty. V dospelosti udržiavajú mužský charakter ochlpenia a mužské správanie, podporujú vývoj spermií, červených krviniek a bránia vzniku osteoporózy. Používajú sa v substitučnej liečbe u mužov (napr. na potlačenie niektorých prejavov podmienených nadbytkom ženských pohlavných hormónov), ako anaboliká a u žien pri liečbe nádoru prsníka.

acetonúria [lat. + gr.], acetonuria —

1. lek. vylučovanie acetónu (→ acetonémia) močom, u zdravých dospelých jedincov okolo 20 μmol denne. Zvýšená acetonúria sa pozoruje pri hladovaní, zvýšenej telesnej námahe a v chladnom prostredí, ako aj pri dekompenzovanej cukrovke, acetonemickom vracaní alebo pri horúčke. Deti majú väčšiu tendenciu k acetonúrii ako dospelí;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého etiológia je rovnaká ako pri acetonémii. Ide však o ťažšiu formu choroby – ketónové látky sú prítomné v moči a vo výkaloch zvierat. Vyskytuje sa pri dlhodobom hladovaní alebo pri disproporcii bielkovín a sacharidov v kŕmnej dávke.

acetylcholín [lat. + gr.], CH₃COOCH₂CH₂N⁺(CH₃)₃ — chemický mediátor prenosu vzruchov v nervovom systéme (neurotransmiter). Syntetizuje sa v cytoplazme nervových zakončení z acetylkoenzýmu A a cholínu pomocou cholínacetyltransferázy. Pri excitácii nervového zakončenia sa acetylcholín uvoľňuje do medzibunkového priestoru a nastáva excitácia membrány susednej nervovej bunky. Acetylcholín sa po uvoľnení z nervového zakončenia viaže na špecifický receptor muskarínového alebo nikotínového typu, vyvolá reakciu, potom opúšťa receptor a rýchlo sa inaktivuje hydrolýzou katalyzovanou acetylcholínesterázou (→ cholínesteráza) na acetát a cholín, ktorý sa opätovne využíva na jeho tvorbu. Inhibítorom acetylcholínesterázy sú organofosfáty, napr. nervové jedy tabun a soman, alebo insekticídy.

adenylátcykláza [gr.], nesprávne adenylcykláza — enzým z triedy lyáz katalyzujúci vznik cyklického adenozínmonofosfátu z adenozíntrifosfátu (ATP). Viaže sa na bunkové membrány a aktivuje sa po naviazaní hormónu (napr. glukagónu, adrenalínu, kalcitonínu, tyreotropínu, kortikotropínu) na špecifický receptor.

adiuretín [gr.], vazopresín, antidiuretín, antidiuretický hormón, ADH — hormón, ktorý sa uvoľňuje zo zadného laloka podmozgovej žľazy. Z chemického hľadiska je to peptid zložený z 9 aminokyselín. Tvorí sa v jadrách hypotalamu. Jeho syntézu a sekréciu do krvnej plazmy regulujú zmeny osmotického tlaku a objemu cirkulujúcej krvi. Pri úbytku alebo pri nedostatku vody v organizme nastáva zvýšené uvoľňovanie, resp. tvorba adiuretínu, čo má za následok zvýšenie spätného vstrebávania vody v obličkách. Obličky tak môžu vodou šetriť, na jej doplnenie sa aktivuje mechanizmus smädu a nedostatok vody sa doplní príjmom tekutiny. Adiuretín zvyšuje krvný tlak. Jeho nedostatok spôsobuje močovú úplavicu.

agamaglobulinémia [gr. + lat. + gr.], agammaglobulinaemia — lek. imunodeficientný stav charakterizovaný veľmi nízkou hladinou imunoglobulínov v sére (celková koncentrácia nižšia ako 1 g/l). Spôsobuje ho porucha B buniek (→ B lymfocyty) a plazmatických buniek. Agamaglobulinémie sa rozdeľujú na primárne (dedičné, veľmi vzácne) a sekundárne (10- až 100-krát častejší výskyt). Vrodená agamaglobulinémia sa prejavuje už v útlom detstve (okolo 5. – 6. mesiaca života) opakujúcimi sa bakteriálnymi infekciami postihujúcimi najčastejšie priedušky, pľúca, uši, kožu a očné spojovky.

achlórhydria [gr.] — lek. stav, pri ktorom sa za bazálnych podmienok ani po maximálnej stimulácii sekrécie žalúdočnej šťavy netvorí kyselina chlorovodíková. Je prejavom zániku parietálnych (krycích) buniek žalúdočnej sliznice, ktorý je dôsledkom jej atrofie (napr. pri atrofickom zápale alebo karcinóme žalúdka). Achlórhydria je príčinou porúch trávenia, nechutenstva, niekedy hnačiek a anémie. Pokladá sa za prekancerózu. Diagnóza sa stanovuje vyšetrením žalúdočnej šťavy.

acidobázická rovnováha — lek. rovnováha medzi tvorbou, resp. prívodom kyselín a zásad do organizmu a ich neutralizáciou a vylučovaním. Koncentrácia vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) je 35 – 45 nmol/l, čo zodpovedá pH 7,35 – 7,45, pričom organizmus znáša jej výkyvy len v malom rozpätí.

Stálosť pH vnútorného prostredia (izohydriu) si organizmus udržiava: 1. tlmivými systémami (hydrogenuhličitanový, fosfátový, bielkovinový, hemoglobínový); 2. pľúcnou reguláciou, t. j. zmenami alveolárnej ventilácie (frekvencia a hĺbka dýchania), ktoré majú za následok rýchle zmeny parciálneho tlaku oxidu uhličitého, a teda aj koncentrácie kyseliny uhličitej; 3. obličkovou reguláciou (obličky sú schopné aktívnej exkrécie vodíkových iónov a regulujú hospodárenie hydrogenuhličitanom sodným).

Poruchy acidobázickej rovnováhy sa delia podľa príčiny na respiračné, ktoré sú následkom zmien pCO₂ (parciálneho tlaku oxidu uhličitého), a metabolické, ktoré sú následkom zmien obsahu hydrogenuhličitanu sodného v organizme, a podľa tendencie zmeny pH na acidózy a alkalózy. V záujme zachovania izohydrie sa organizmus usiluje každú zmenu jednej zložky acidobázickej rovnováhy upraviť zmenou druhej zložky (porucha respiračnej zložky sa kompenzuje zmenou metabolickej zložky a naopak). Dôležité je rozlíšiť, ktorý dej je primárny (porucha) a ktorý sekundárny (kompenzácia), pretože liečbou sa musí zasiahnuť proti poruche, a nie proti kompenzácii. Pri väčšine porúch acidobázickej rovnováhy (až 75 %) ide o zmiešané (kombinované) poruchy, ktoré majú respiračnú aj metabolickú zložku.

acidóza [lat. + gr.], acidosis —

1. lek. porucha acidobázickej rovnováhy podmienená zvýšením koncentrácie vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) a poklesom pH pod 7,36. Podľa mechanizmu vzniku sa rozlišuje respiračná acidóza, ktorá vzniká nedostatočným vylučovaním oxidu uhličitého z organizmu (poruchy dýchania), a metabolická acidóza, ktorá je zapríčinená zvýšeným prísunom vodíkových iónov exogénnou (otravy), resp. endogénnou (diabetická ketoacidóza) cestou, ich nedostatočným vylučovaním (zlyhávanie obličiek) alebo zvýšenými stratami hydrogenuhličitanu sodného (napr. pri hnačkách). Opak: alkalóza;

2. veter. metabolické ochorenie zvierat, ktorého sprievodným prejavom je zvýšený obsah kyslých látok v krvi (pokles pH krvi pod 7,35) alebo strata báz. Vyskytuje sa pri jednostrannom kŕmení prežúvavcov a pri kŕmení nekvalitnými krmivami s vysokým obsahom kyselín.

acidosis [-zis] → acidóza

ADH → adiuretín

agammaglobulinaemia [-ne-] → agamaglobulinémia

karbamáty [lat.], uretány — organické zlúčeniny, estery hypotetickej kyseliny karbamovej H₂NCOOH všeobecného vzorca R²R¹N–CO–OR, kde R a R¹ je alkyl alebo aryl a R² atóm vodíka alebo alkyl. Bezfarebné kryštalické látky veľmi málo rozpustné vo vode. Pripravujú sa reakciou alkoholov s močovinou CO(NH₂)₂, karbamoylchloridmi R₂NCOCl alebo s izokyanátmi R–N=C=O, resp. reakciou amínov s estermi kyseliny chlórmravčej ClCOOR. Niektoré sa využívajú ako insekticídy (napr. karbaryl, aldikarb a fenoxykarb), fungicídy (napr. karbendazím a benomyl), herbicídy (napr. barban a fenyldifam) alebo liečivá (napr. neostigmín pri liečbe myasténie gravis; rivastigmín pri liečbe Alzheimerovej choroby; karbacholín; v minulosti aj ako liečivá s anxiolytickými účinkami, etyl-karbamát a meprobamat). Veľký význam majú polymérne karbamáty s relatívnou molekulovou hmotnosťou 15- až 40-tis. známe ako penové polyuretány alebo uretánové elastoméry.

karagén [vl. m.] —

1. vybielená a usušená stielka írskeho machu;

2. → karagénany.

karbol [lat.] — zastaraný názov fenolu.

karbonylhemoglobín [lat. + gr. + lat.], skr. COHb — patologický derivát hemoglobínu, ktorý nemá schopnosť prenášať kyslík z pľúc do tkanív. Vzniká väzbou oxidu uhoľnatého CO na atóm železa Fe²⁺ v hemoglobíne. Afinita oxidu uhoľnatého k hemoglobínu je asi 200-krát vyššia ako ku kyslíku, takže možnosť väzby kyslíka na hemoglobín za prítomnosti oxidu uhoľnatého je výrazne redukovaná. Prestup oxidu uhoľnatého cez alveoly do krvi je veľmi rýchly (napr. ak vdychovaný vzduch obsahuje 0,1 % oxidu uhoľnatého, o niekoľko minút sa 50 % hemoglobínu zmení na karbonylhemoglobín, ak obsahuje 0,3 %, na karbonylhemoglobín sa zmení až 75 % hemoglobínu), preto už jeho malá prímes vo vdychovanom vzduchu môže spôsobiť závažnú otravu. Zvýšené množstvo karbonylhemoglobínu v krvi vedie k hypoxii (tkanivová hypoxia postihuje predovšetkým centrálny nervový systém a srdce) a pri závažnej otrave až k smrti. V krvi zdravých ľudí je okolo 1,5 % karbonylhemoglobínu z celkového množstva hemoglobínu, v krvi fajčiarov a ľudí zdržujúcich sa v zadymenom prostredí (pasívni fajčiari, taxikári, dopravní policajti) 5 – 7 %. Karbonylhemoglobín sa niekedy nesprávne nazýva karboxyhemoglobín.

karboxyhemoglobín [lat. + gr. + lat.] — zaužívaný, nesprávny názov karbonylhemoglobínu.

klinická biochémia — základný a integrujúci lekársky odbor zaoberajúci sa biochemickými analýzami telových tekutín, buniek a tkanív, ako aj intepretáciou získaných laboratórnych výsledkov. Interdisciplinárny odbor, ktorý patrí k liečebným a vyšetrovacím zložkám zdravotnej starostlivosti a poskytuje informácie o zdravotnom stave vyšetrovaných osôb na základe laboratórnych a priamych vyšetrení odrážajúcich metabolické funkcie organizmu; aktívne sa podieľa na včasnom rozpoznaní objektívnych prejavov choroby, zhodnotení zdravotného stavu, stanovení diagnózy, určení prognózy, ako aj na sledovaní liečby a jej účinnosti, pomáha pri preventívnom vyhľadávaní potenciálne chorých a pri odhaľovaní vrodených metabolických porúch. Zahŕňa znalosti a praktické zručnosti nielen z oblasti biochémie, ale aj z molekulárnej biológie, hematológie, imunológie, mikrobiológie, bakteriológie, virológie a parazitológie. Klinická biochémia sa formovala ako samostatný odbor v 50. – 60. rokoch 20. stor., spočiatku bola súčasťou vnútorného lekárstva (internej medicíny), neskôr s rastúcim počtom vyšetrení, významom a zložitosťou klinicko-biochemických metód došlo k jej osamostatneniu.

alkalóza [arab. + gr.], alcalosis — lek. porucha acidobázickej rovnováhy vyvolaná znížením koncentrácie vodíkových iónov v extracelulárnej tekutine (tekutina obklopujúca bunky tela) a zvýšením pH nad 7,44. Podľa mechanizmu vzniku sa rozlišuje respiračná alkalóza (spôsobená nadmerným vylučovaním oxidu uhličitého z organizmu) a metabolická alkalóza (vznikajúca nadmerným prívodom alkalických látok, zvýšenými stratami chloridových iónov napr. pri vracaní alebo draselných iónov napr. pri podávaní diuretík). Opak: acidóza.

alkaptonúria [arab. + gr.] — vylučovanie alkaptonu močom. Vzácne autozomálne recesívne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha metabolizmu aromatických aminokyselín spôsobená vrodenou mutáciou génu kódujúceho enzým homogentisát-1,2-dioxygenázu, následkom čoho dochádza v organizme k hromadeniu kyseliny homogentisovej, ktorá sa oxiduje na alkapton a vylučuje močom. Najnápadnejším príznakom alkaptonúrie je preto tmavá farba moču prítomná od narodenia. Hnedočierny pigment sa ukladá do spojivových tkanív a usádza sa aj na vnútorných orgánoch (poškodzuje srdcové chlopne, obličky a i.); najzávažnejším klinickým prejavom je postihnutie kĺbov. Ochorenie neovplyvňuje dĺžku života pacientov. Slovensko sa zaraďuje medzi krajiny s najväčším výskytom alkaptonúrie na celom svete.

alkapton [arab. + gr.] — hnedočierne chinoidné farbivo tvoriace sa v organizme oxidáciou kyseliny homogentisovej (normálny medziprodukt metabolizmu aminokyselín fenylalanínu a tyrozínu). Pri vrodenej mutácii génu kódujúceho enzým homogentisát-1,2-dioxygenázu sa kyselina homogentisová ďalej neodbúrava, hromadí sa v organizme a oxiduje sa na alkapton. Alkapton sa vylučuje močom (→ alkaptonúria). Ukladanie alkaptonu v chrupkách vyvoláva ochronózu.

alcalosis [-kalózis] → alkalóza

adrenalín [lat.], epinefrín, suprarenín, C₉H₁₃O₃N — hormón tvoriaci sa v dreni nadobličiek. Patrí k vývojovo najstarším hormónom. Syntetizuje sa z tyrozínu a uskladňuje sa v chrómafinných granulách buniek drene nadobličiek. Jeho uvoľňovanie stúpa pri pôsobení rôznych stresových podnetov (záťaž, strach, úzkosť, telesná práca ap.). Účinky vyvoláva po väzbe na špecifické receptory na povrchu membrán buniek cieľových orgánov. Podporuje činnosť srdca, zvyšuje systolický krvný tlak, rozširuje priedušky a vyvoláva rozšírenie zreníc. V tráviacom trakte znižuje napätie a motilitu svaloviny žalúdka a čriev i sekréciu tráviacich štiav, v pohlavnom systéme vyvoláva kontrakciu hladkej svaloviny a ejakuláciu. Podporuje štiepenie glykogénu v pečeni a triacylglycerolov v tukovom tkanive, čím zvyšuje hladinu glukózy a mastných kyselín v krvi. Nadmerná tvorba a vylučovanie adrenalínu sa prejavuje bolesťami hlavy, brucha, búšením srdca, zvýšeným potením a slabosťou. Hlavným objektívnym príznakom jeho zvýšenej tvorby je vysoký krvný tlak.

cukry, glycidy — súborný názov monosacharidov a nižších oligosacharidov; → sacharidy.

chemi- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom chémia, chemický.

ektoenzýmy [gr.] — enzýmy lokalizované na vonkajšom povrchu cytoplazmatickej membrány, umožňujúce úpravu (napr. štiepenie) substrátov nachádzajúcich sa v okolí bunky bez toho, aby vstúpili do jej vnútra (napr. lipoproteínová lipáza na povrchu endotelových buniek v krvných kapilárach štiepiaca lipoproteíny).

endoenzýmy [gr.] — vnútrobunkové enzýmy, ktoré sa za fyziologických podmienok neuvoľňujú do okolia a možno ich extrahovať až po porušení bunkovej membrány (napr. DNA polymeráza pôsobiaca pri replikácii DNA); opak: exoenzýmy.

epinefrín [gr.] → adrenalín

exoenzýmy [gr.] — enzýmy, ktoré sa z buniek uvoľňujú (sekretujú) do mimobunkového prostredia (napr. pepsín a iné proteázy).

intrinsic factor [-sik fak-; angl.] — lek. glykoproteín vylučovaný sliznicou žalúdka, nevyhnutný na absorpciu vitamínu B₁₂.

IPB —

1. → Medzinárodné mierové byro;

2. → individuálny protichemický balíček.

izohydria [gr.] → acidobázická rovnováha

anacidita [gr.] — lek. fyzikálno-chemická neutralita žalúdočnej šťavy. Termín používaný niekedy ako synonymum achlórhydrie.

antipyrín [gr.], C₁₁H₁₂N₂O — analgeticko-antipyreticky účinkujúca látka, heterocyklická zlúčenina, derivát pyrazolónu. Historický predchodca amidopyrínu, v porovnaní s ním má však slabší (najmä analgetický) účinok. Dnes sa používa veľmi málo. Stanovenie biologického polčasu antipyrínu sa využíva v hepatológii na posúdenie biotransformačnej funkcie pečene.

antitrypsín [gr.] — glykoproteín krvnej plazmy zložený zo 415 aminokyselín a obsahujúci 12 % cukornej zložky. Syntetizuje sa v pečeni. Zaraďuje sa medzi proteíny akútnej fázy (ich koncentrácia výrazne stúpa pri zápalových a nádorových ochoreniach). Fyziologická koncentrácia antitrypsínu v plazme je 2 – 4 g/l. Hlavnou biologickou funkciou antitrypsínu je tvorba komplexov s proteolytickými enzýmami v krvnej plazme, čím utlmuje ich aktivitu.

apolipoproteín [gr.] — bielkovinová časť lipoproteínov. Pozostáva z jedného polypeptidového reťazca alebo môže byť zložený z niekoľkých neidentických polypeptidov. Apolipoproteíny sú nielen štrukturálnou zložkou lipoproteínov, ale sú nevyhnutné aj pre ich metabolizmus, kde sa uplatňujú buď ako väzobné proteíny pre špecifické membránové receptory, alebo ako aktivátory, resp. inhibítory enzýmov metabolizmu lipoproteínov.

apomorfín [gr.], C₁₇H₁₇NO₂ — jediné v súčasnosti používané emetikum s centrálnymi účinkami. Derivát morfínu, ktorý však nevyvoláva eufóriu. Po podkožnom podaní 5 – 10 mg vyvoláva po niekoľkých minútach nevoľnosť a niekoľkokrát sa opakujúce vracanie. Používa sa pri liečbe alkoholizmu.

cytochémia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním chemického zloženia bunky. Skúma a lokalizuje bunkové komponenty z kvalitatívneho a kvantitatívneho hľadiska a sleduje ich dynamické zmeny pri rôznych fyziologických stavoch. Analyzuje chemické reakcie a procesy prebiehajúce v bunke a skúma ich priebeh a úroveň v jednotlivých bunkových štruktúrach, pričom využíva mikroskopické, biochemické a mikrochemické (až ultramikrochemické) metódy.

chromoproteíny [gr.] — zložené proteíny, ktoré okrem proteínovej zložky obsahujú vo svojej molekule aj farebnú zložku (prostetickú skupinu). Patria sem ceruloplazmín, cytochrómy, flavoproteíny, hemocyanín, hemoglobín, chlorofyl, myoglobín a i.

destilovaná voda, aqua destillata — voda zbavená rozpustných solí a plynov. Pripravuje sa destiláciou pitnej vody. Obsahuje zvyčajne stopy CO₂ pohlteného zo vzduchu, ktorý sa odstraňuje zahriatím na teplotu varu a následným ochladením bez prístupu vzduchu. Destilovaná voda používaná na prípravu injekčných a infúznych roztokov sa musí pripravovať osobitným postupom a uchovávať bez styku so vzduchom.

dysproteinémia [gr.] — súbor porúch v látkovej premene proteínov krvnej plazmy; kvantitatívna alebo kvalitatívna porucha ich zloženia podmienená chorobným procesom. Najčastejšími príčinami dysproteinémie sú nadmerné vylučovanie proteínov (obličkami, črevom, pri popáleninách), nedostatočná syntéza proteínov v pečeni (ochorenia pečene), akútne a chronické zápaly, nekrotické procesy a malígne nádory, ako aj vrodená alebo získaná nedostatočná syntéza špecifických proteínov.

ergosterol [gr.], (24R)-24-metylcholesta-5,7,22-trién-2b-ol, C₂₈H₄₄O — rastlinný sterol, mykosterol. Najdôležitejší provitamín vitamínu D, antirachitický vitamín. Získava sa zvyčajne z kvasníc, ktoré ho syntetizujú z jednoduchých cukrov. Tvorí súčasť membrán buniek a mycélií väčšiny nižších húb, vyskytuje sa vo väčšom množstve v rastlinných klíčkoch, droždí a vo vaječnom žĺtku. Po ožiarení ultrafialovým žiarením (v prírode slnečným) z neho vzniká vitamín D₂.

fyziologický roztok — roztok s rovnakým osmotickým tlakom, ako má krv alebo mimobunková tekutina (izotonický roztok). V medicíne sa 0,9-percentný izotonický roztok chloridu sodného (solutio natrii chlorati isotonica) podáva v infúzii do žily ako krátkodobá náhrada tekutín, rozpúšťadlo niektorých liekov, resp. sa používa lokálne na výplachy ap.